Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/59/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621200092
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8621200092.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcov: 1. A. B., nar.XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., 2. E. E. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. a 3. B.
E. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX F., všetci právne zastúpení: JUDr. Marek Bujdoš,
advokát, Advokátska kancelária so sídlom Hlinky 262/6, 091 01 Stropkov, proti žalovaným: 1. D. G.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D. a 2. Union poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10,
813 60 Bratislava, IČO: 31 322 051, právne zastúpený: JUDr. Tomáš Szalontay, advokát, Advokátska
kancelária so sídlom Čakajova 5, 040 01 Košice, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

žalobcov v 1. až 3. rade a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k.
SK-1C/1/2021-133 zo dňa 20.03.2024, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II., III., IV. a V.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že vo výroku I. zastavil konanie v časti zaplatenia náhrady za stratu na zárobku vo výške 1 285,09 eur;
vo výroku II. uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 25 000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného; vo výroku III. uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.
rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného; vo výroku IV. uložil žalovaným v 1. a 2. rade
povinnosť zaplatiť žalobkyni v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného; vo výroku V.
vyslovil, že žalobcovia v 1. až 3. rade majú nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a 2. rade v

rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 1 ods. 1, § 11, § 13 ods. 2 a 3, § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka;
§ 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o PZP“); § 132 ods. 1, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania bolo zaplatenie
nemajetkovej ujmy žalobcom, ktorú utrpeli pri usmrtení ich manžela a otca pri dopravnej nehode
spôsobenej žalovaným v 1. rade, ktorý bol pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods. 2 písm. a)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona odsúdený a bol mu uložený trest.
Žalovaný v 2. rade je poisťovňou, s ktorou mal žalovaný v 1. rade uzatvorené poistenie zodpovednosti
podľa zákona o PZP. Predmetom konania bola aj náhrada majetkovej škody v podobe straty na zárobku

(ušlý zisk) a skutočnej škody. V tejto časti bolo konanie zastavené.

4. Súd poukázal na to, že konanie žalovaného v 1. rade, kvalifikované ako trestný čin, je konaním,
ktoré nesie znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalej manželky a
detí v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, konkrétne ide o zásah do práva na

súkromie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právo na rodinný život. Strata jedného z členov rodiny
je neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých ostatných členov rodiny. Náhrada nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému
zásahu. Poskytnutím tejto finančnej náhrady však nie je možné napraviť vzniknutú ujmu, nanajvýš je
možné ju nepatrne zmierniť.

5. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je možno určiť len veľmi ťažko a je to
mimoriadne citlivá otázka predovšetkým v prípadoch straty na živote blízkej osoby. Súd určuje výšku
náhrady nemajetkovej ujmy podľa všeobecných kritérií uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
pričom zohľadňuje okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti. Náhrada

nemajetkovej ujmy má predovšetkým satisfakčnú funkciu, ale aj funkciu preventívno-sankčnú.

6. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej ujmy, niet pochýb o tom, že tragická (predčasná) smrť manžela
alebo rodiča je zásahom do súkromného života najvyššej intenzity. Tým, že B. H. B. zomrel pri dopravnej
nehode, došlo k porušeniu práva na život tejto osoby. Ide o mimoriadny zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby, preto nie je potrebné preukazovať žiadnu osobitnú mimoriadnosť zásahu. Vplyvom
dopravnej nehody došlo k podstatným zásahom do osobnostných práv pozostalých, došlo k psychicky
traumatizujúcim zážitkom poškodených a k ich ťaživému citovému vypätiu. Bola narušená celistvosť
rodiny a to trvalým, neodstrániteľným a nenapraviteľným spôsobom.

7. Z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že vzťahy medzi žalobcami a nebohým boli veľmi pevné,
intenzívne a žalobcovia ťažko znášajú stratu manžela a otca.

8. Náhlym a tragickým úmrtím manžela žalobkyne v 1. rade došlo k totálnej zmene v jej živote, čím došlo
k totálnej deštrukcii rodinných vzťahov a uvedené zasiahlo do jej života tým najradikálnejším spôsobom.

Žalobkyňa v 1. rade definitívne stratila možnosť rozvíjať a napĺňať manželský vzťah a viesť rodinný život
spolu s manželom. Tragickou udalosťou prišla o možnosť dožiť svoj život po boku manžela. Nebohý
manžel žalobkyne v 1. rade bol síce starobný dôchodca vo veku 70 rokov, avšak bol stále pracovne
aktívnyvspoločnostiI.,D..Nebohýbolnápomocnýsvojejmanželkepririešeníjejzdravotnýchproblémov
v súvislosti s jej onkologickou diagnózou a bol stále spôsobilý pomáhať svojím deťom, či už synovi v

rámci spoločnej firmy, ako aj svojej dcére, ktorá sama vychovávala jeho vnučku. Nebohý aj v priebehu
dňa chodil domov a zaujímal sa o zdravotný stav žalobkyne v 1. rade. Bol jej najbližšou osobou, pretože
táto nemá žiadnych súrodencov, ani rodičov. Po smrti manžela je žalobkyňa v 1. rade odkázaná výlučne
na pomoc svojich detí. Cesty za lekárom, ako aj práce okolo domu jej zabezpečujú syn a dcéra. V
priebehu života a s pribúdajúcim vekom sa menia aj funkcie manželstva. A práve v starobe si manželia

majú byť nápomocní s ohľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav. Žalobkyňa v 1. rade úplne stratila
možnosť pomoci od svojho manžela na sklonku svojho života a je úplne odkázaná na svoje dospelé
deti, ktoré majú svoje vlastné životy.

9. Žalobca v 2. rade je synom nebohého a ako slobodný a bezdetný žil v spoločnej domácnosti s ním

a matkou. Svoje rodinné vzťahy rozvíjal výlučne so svojimi rodičmi a sestrou v rámci jednej domácnosti.
Žalobca v 2. rade pracoval s nebohým otcom v spoločnej firme v Brusnici a bol s ním v dennodennom
kontakte a riešil s ním každodenné pracovné problémy. H. D. I. D. pracoval on ako konateľ zverolekár a
jeho nebohý otec sa venoval rastlinnej výrobe. Stratu otca ťažko znáša a ovplyvnilo to aj jeho podnikanie,
pretože stratil množstvo kontaktov, ktoré mal jeho otec.

10. Žalobkyňa v 3. rade je dcérou nebohého, nie je vydatá a má dcéru - jedinú vnučku nebohého, pričom
jej partner žije v zahraničí. Uviedla, že v predmetnom období žila striedavo pri rodičoch, v Bratislave
a v zahraničí. V čase dopravnej nehody bola na materskej a bývala pri rodičoch. Od prvého dňa oddopravnej nehody sa im zmenil život, už počas toho obdobia, ako bol otec v nemocnici, vstávali ráno s
tým, že volali do nemocnice, či ešte žije. Navštevovali ho. Snažili sa začať nový život a začať žiť bez neho
a teraz sa myšlienkami musia vracať do toho obdobia. V januári mala nastúpiť do práce do Bratislavy,

avšak vzhľadom na dopravnú nehodu ostala pri mame až do júna 2020 a do Bratislavy nastúpila v júli
2020 s tým, že zabezpečuje dopravu mame do Bratislavy. Keďže má povolenú prácu z domu, tak býva
v D., dcéra chodí do Materskej škôlky v D.. Uviedla, že s otcom mali veľmi dobrý vzťah, vždy keď boli
rodičia v F., prespávali u nej.

11. Súd ďalej konštatoval, že žalovaný v 2. rade navrhol prihliadať na spoluzavinenie nebohého
B. H. B., ktorý podľa výpovede svedka A. J. nemal byť pripútaný bezpečnostným pásom. V tejto
súvislosti súd prihliadal na závery znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že nebohý neutrpel žiadne
povrchové poranenia tváre, zlomeniny tvárových kostí, hrudníka, z čoho je množné predpokladať, že
v čase dopravnej nehody bol pripútaný bezpečnostným pásom, ktorý zabránil vzniku závažnejších
poranení. Svedok J. síce uviedol, že keď chcel nebohého vybrať z auta, zistil, že nie je pripútaný

bezpečnostným pásom, avšak z uvedeného nie je možné urobiť záver, že nebohý počas jazdy nebol
pripútaný bezpečnostným pásom. Nebohý v čase, keď k nemu pristúpil svedok žil, teda jeho svedecká
výpoveď sa vzťahuje k času, keď pristúpil k motorovému vozidlu po zrážke a nie je možné z nej vyvodiť
záver, že pred zrážkou a počas jazdy nebohý vodič B. H. B. nebol pripútaný bezpečnostným pásom.
Ani v trestnom konaní a ani v tomto konaní nebola s určitosťou ustálená skutková otázka použitia

bezpečnostného pásu počas jazdy u nebohého vodiča, preto súd aj v tomto konaní pracoval s mierou
pravdepodobnosti, podľa ktorej sa javí ako viac pravdepodobné, že vzhľadom na absenciu vyššie
popísaných zranení, vodič bol pripútaný bezpečnostným pásom. Znalecký posudok sa súdu javí ako
objektívny dôkaz v súvislosti s riešením tejto otázky. V súvislosti s hodnotením výpovede svedka je
potrebné zohľadniť aj stresovú situáciu, v ktorej sa svedok nachádzal krátko po zrážke ako účastník

dopravnej nehody, ale aj možný konflikt záujmov. Preto súd pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy nezohľadnil spoluzavinenie nebohého B. H. B..

12. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 000,- eur žalobkyni v 1. rade, po 15.000,- eur
žalobcovi v 2. rade a žalobkyni v 3. rade považoval súd za súladnú s kritériom slušnosti a spravodlivosti,

pričom náhrada v uvedenej výške nie je neúmerná spôsobenej ujme a nevybočuje z akceptovateľnej
miery a z rámca rozhodovacej praxe iných súdov v obdobných veciach. Je potrebné súhlasiť s
konštatovaním žalobcov, že zvyšujúca sa inflácia v priebehu rokov má vplyv na skutočnú hodnotu súdom
priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch, a nie je spravodlivé ďalšie roky vychádzať z
tých istých nominálnych súm, ktoré boli doposiaľ priznávané. Súd zaviazal na náhradu nemajetkovej

ujmy žalovaných tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného, pretože právny základ u oboch žalovaných je rozdielny, u žalovaného v 1. rade jeho
povinnosť vyplýva z občianskoprávnej zodpovednosti a u žalovaného v 2. rade z poistného vzťahu.

13. Náhrada ujmy môže doživotný smútok žalobcov len nepatrne zmierniť. Najvyššiu intenzitu ujmy súd

identifikoval u manželky nebohého - žalobkyne v 1. rade. Pokiaľ ide o deti nebohého - žalobcov v 2.
a 3. rade, súd u nich zistil rovnakú intenzitu väzieb na svojho nebohého otca. Pri žalobcovi v 2. rade
zohľadnil, že bol v každodennom pracovnom, ale aj v osobnom kontakte s nebohým otcom a bol jeho
dennodennou súčasťou. Pokiaľ ide o žalobkyňu v 3. rade, je pravdou, že skutkové okolnosti u syna, ako
aj u dcéry boli rôzne, keďže ide o samostatné ľudské bytosti s vlastnými životmi, ale intenzita a hĺbka ich

vzťahov bola rovnaká, u syna predovšetkým s ohľadom na ich každodenné pracovné vzťahy a život v
spoločnej domácnosti rodičov a u dcéry bola hĺbka a intenzita vzťahu určovaná predovšetkým s ohľadom
na skutočnosť, že išlo o matku jediného vnúčaťa nebohého a taktiež zdieľala spoločnú domácnosť so
svojimi rodičmi, aj keď v menšej miere.

14. O trovách strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia boli v konaní úspešní čo do právneho základu, v
konaníimbolapriznanánáhradanemajetkovejujmy,ktorázáviselaodúvahysúduapokiaľideonáhradu
škody a náhrady straty na zárobku, v tejto časti boli neúspešní, resp. došlo k zastaveniu konania po
späťvzatí časti žaloby. Tento neúspech súd považoval za nepatrný bez relevantného vplyvu na náhradu

trov konania. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť individuálne s prihliadnutím na konkrétnu právnu
úpravu vo vzťahu k samotnému uplatnenému nároku, ako aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri
mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu,
na ktorom stojí civilné sporové konanie. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP je potrebné vykladať v súlade sozákladnými princípmi civilného sporového konania. S poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP, v danom prípade
sa javí súdu ako spravodlivé rozhodnutie o trovách konania také, že žalobcom bude priznaný nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, s poukazom na to, že bolo zasiahnuté do osobnostných práv

žalobcov, spôsobom ktorý nie je možné napraviť.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia v 1. až 3. rade z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. d) a f) CSP, a to žalobkyňa v 1. rade voči výroku II., žalobca v 2. rade voči výroku III.
a žalobkyňa v 3. rade voči výroku IV. Každý zo žalobcov namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy,

ktorá je podľa nich neprimerane nízka, keďže v dôsledku tragickej nehody prišli o dôležitého člena
rodiny, čím došlo k deštrukcii rodinných vzťahov. Aj keď žalovaný v 2. rade poukázal na rôzne súdne
rozhodnutia, väčšinou ide o skoršie rozhodnutia a súd by mal brať do úvahy aj hodnotu peňažnej meny,
jej infláciu. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a IV.
a priznal im sumu zodpovedajúcu ich žalobnému návrhu. Žiadali aj o náhradu trov odvolacieho konania.

16. Rovnako ako žalobcovia, aj žalovaný v 2. rade podal voči rozsudku odvolanie, a to proti výrokom II.,
III., IV. a súvisiacemu výroku V. o trovách konania. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Žalovaný v 2. rade poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.09.2023, č.
k. 13Co/34/2023-116, ktorým odvolací súd zrušil skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej
veci, keďže žalobou navrhnutú a rovnako súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy

považoval za neprimerane vysokú a uložil mu, aby pri rozhodovaní zohľadnil ustálenú rozhodovaciu
prax súdov SR v obdobných veciach (bod 7. a 8. rozhodnutia). Žalovaný v 2. rade argumentoval tým,
že v priebehu celého konania namietal neprimeranosť, nedôvodnosť a neporovnateľnosť uplatneného
nároku s inými prípadmi. Aj napriek tomu súd opätovne zdôvodnil výšku priznanej náhrady stručne
a všeobecne. Žalovanému v 2. rade nie je zrejmé, na základe čoho určil priznanú výšku náhrady

nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov. Súd nepoukázal ani na jedno rozhodnutie, podľa ktorého
určil akceptovateľnú mieru a aký rámec rozhodovacej praxe iných súdov v obdobných veciach použil.
Preto žalovaný v 2. rade považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné.

18. Podľa názoru žalovaného v 2. rade nemožno prihliadať na aktuálnu infláciu a je potrebné brať

do úvahy rozhodnutia vydané v období, v ktorom došlo k vzniku uplatňovaného nároku. Rovnako tak
zákonodarca postupuje v prípade odškodňovania v zmysle zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných
činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o obetiach trestných činov“), kedy
pri výpočte počíta s mesačnou minimálnou mzdou platnou v období kalendárneho roka, v ktorom došlo
k spáchaniu trestného činu. S poukazom na citovaný zákon žalovaný v 2. rade uviedol, že v prípade

násilného trestného činu voči B. B. by bola žalobkyňa v 1. rade (ako hypotetická obeť) oprávnená
na odškodnenie v sume 25 x 520,- eur, čo je 13.000,- Eur. Ide o podstatne nižšiu sumu, než ktorú
žalobkyni priznal súd. Pritom citovaný zákon upravuje práva obetí úmyselných trestných činov, pričom
v prejednávanej veci došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov v dôsledku nie úmyselného, ale
nedbanlivostného konania žalovaného v 1. rade Aj s ohľadom na takéto porovnanie a analógiu s iným

právnym predpisom sa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov javí ako neprimeraná.

19. Žalovaný v 2. rade poukázal na rozhodnutia, v ktorých súdy priznali podstatne nižšie sumy ako v
predmetnom prípade. Ide o rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.07.2020, sp. zn. 6Co/51/2020,
ktorým súd priznal manželke nebohého 20.000 Eur a dcére nebohého 8.500 Eur; rozsudok Krajského

súdu v Žiline zo dňa 30.06.2020, sp. zn. 5Co/16/2020, ktorým súd priznal manželovi nebohej 10.000 Eur,
dcére 3.000 Eur a druhej dcére 5.000 Eur; rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.08.2019,
sp. zn. 10Co/32/2019, ktorým súd priznal jednému synovi nebohej 10.000 Eur a druhému synovi 6.000
Eur; rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 5Co/101/2022, ktorým súd priznal
jednej dcére nebohej 11.000 Eur a druhej dcére 9.000 Eur.

20. Žalovaný v 2. rade považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne a nepreskúmateľné,
a preto navrhol, aby odvolací súd vydal rozhodnutie, v ktorom žalobcom prizná primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy zodpovedajúcu rozhodovacej praxi súdov SR.21. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý uviedol, že svoju argumentáciu predostrel
už v odvolaní a dodal, že nie je možné zohľadniť infláciu, ale je potrebné vziať do úvahy rozhodnutia

súdov z obdobia, v ktorom došlo k vzniku uplatňovaného nároku.

22. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa vyjadrili žalobcovia v 1. až 3. rade. Na rozdiel od žalovaného
v 2. rade sú názoru, že priznaná suma je neprimerane nízka a mala by vyjadrovať neskutočnú stratu
blízkej osoby, v prípade žalobkyne v 1. rade manžela a v prípade žalobcov v 2. a 3. rade otca.

23. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa vyjadrili aj k vyjadreniu žalovaného v 2. rade. Každý z nich považoval
názor žalovaného v 2. rade o tom, že nemožno prihliadať na aktuálnu infláciu a je potrebné brať do úvahy
rozhodnutia vydané v období, v ktorom došlo k vzniku uplatňovaného nároku, za nesprávny. Žalobcovia
poukázali na to, že žalovaný v 2. rade sa odvolával na nález Ústavného súdu SR zo dňa 05.12.2017,
sp. zn. III. ÚS 288/2017, v ktorom sa uvádza: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné

súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti
rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej
úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Z tohto pohľadu považovali výklad
žalovaného v 2. rade za účelový.

24. S vedomím, že odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR, predsa žalobcovia
poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 894/2018, kde v ods. 14 sa uvádza, že
súd má hodnotiť aj ekonomický vývoj spoločnosti, reálnu hodnotu finančných prostriedkov a ich výšky.
Ak by sme sa stotožňovali s názorom žalovaného v 2. rade, tak súdy by museli rozhodovať o výškach
nemajetkovej ujmy v každom roku rovnako, pretože ak by rozhodovacia prax v roku 2015 zodpovedala

výške nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, tak aj na rok 2016 by bola rovnaká s poukazom na
predchádzajúce rozhodnutie, tiež v roku 2017 a pokračovalo by to až do roku 2024. V takom prípade by
súdy nehodnotili skutočnú reálnu hodnotu nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd ČR sa s týmto vysporiadal
tak, že naviazal nemajetkovú ujmu na nominálnu mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve a
vyslovil právny názor, že za základnú čiastku náhrady nemajetkovej ujmy, s použitím zákonných a

judikatúrou poukázaných hľadísk, možno považovať u osôb blízkych (manžel, manželka, deti) 20-
násobok nominálnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve. V prípade žalobcov by základná
čiastka náhrady predstavovala sumu 29.680,- eur (priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva SR za 1. polrok 2024 je vo výške 1.484,- eur x 20 násobok).

25. Žalobcovia poukázali aj na to, že komerčné poisťovne vrátane žalovaného v 2. rade priznávajú
napríklad pri dopravných nehodách za spôsobené škody na motorových vozidlách, príp. bolestnom a
sťaženiach spoločenského uplatnenia v bežných prípadoch desiatky tisíc eur a v niektorých prípadoch
až stovky tisíc eur. Nemajetková ujma a škoda sú rozdielne inštitúty, avšak sú uhrádzané z povinného
zmluvného poistenia, kde v poistných podmienkach poisťovní sú limity náhrady škôd v rozsahu

minimálne milióna a viac eur.

26. Okrem toho argumentovali aj rozhodnutiami súdov, ktoré v prípade nárokov o náhradu nemajetkovej
ujmybeznásledkusmrtipriznávajúoveľavyššiesumy(napr.16.000,-eurpriznanérozsudkomKrajského
súdu v Bratislave v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/l 05/2018 za vzniknuté 20-ročné prieťahy;

suma 60.000,- eur priznaná nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 04.12.2014, sp. zn. I. ÚS 397/2014
za nevymenovanie sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR; skoro 100.000,- eur priznané
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.06.2013, sp. zn. 2Co/259/2012 za neprimeraný
článok o sudcovi). V tejto súvislosti dodali, že v prípadoch, ak je následkom dopravnej nehody smrť,
sú priznávané sumy priveľmi nízke. Súd by mal vyhodnotiť, akým spôsobom došlo k znehodnoteniu

a poškodeniu citových vzťahov. Je nesporné, že rodina je základnou bunkou spoločnosti, pričom ak
hľadáme „finančnú náplasť“ za znehodnotenie emocionálnych väzieb, musíme pri posudzovaní výšky
nárokov zohľadňovať hodnoty, akými sú život, zdravie, význam rodiny, blízkosť vzťahov v rodine a najmä
skutočnosť, že rodina a jej fungovanie má pre spoločnosť veľký význam. Preto trvali na tom, že súdom
priznaná suma pre každého z nich je neprimerane nízka.

27. K vyjadreniam žalobcov sa vyjadril žalovaný v 2. rade. Uviedol, že žalobcovia účelovo a nesprávne
poukazujú na vývoj ekonomiky a inflácie od roku 2015 až po rok 2024, keď k vzniku nároku na
nemajetkovú ujmu došlo v dôsledku zásahu do osobnostných práv žalobcov koncom roka 2019. Zdaného obdobia žalovaný v 2. rade vybral súdu porovnateľné rozhodnutia v predmetnej veci a má za to,
že nie je dôvod, aby súd priznal sumy vyššie, ako boli sumy priznané v rokoch 2019 až 2020. Navyše,
ani v iných sporoch súdy aktuálne nepriznávajú vyššie nároky, ako tomu bolo v roku 2019 až 2020.

28. Žalovaný v 2. rade ďalej uviedol, že komerčné poisťovne uhrádzajú poistné plnenie na základe
zákona, ktorý napr. v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia (ktoré žalobcovia
príkladom uvádzajú) stanovuje presnú výšku nároku poškodeného (hodnotu jedného bodu, ktorá sa
kráti počtom bodov stanovených lekárskym posudkom). Výška nemajetkovej ujmy je však závislá od

voľnej úvahy súdu, ktorý ju stanovuje na základe niekoľkých kritérií a zároveň v medziach iných súdnych
rozhodnutí. Aj v tomto smere je tak argumentácia žalobcov neopodstatnená.

29. Za irelevantné považoval žalovaný v 2. rade aj žalobcami uvádzané rozhodnutia, kde predmetom
sporu nie je nemajetková ujma, ktorá vznikla v dôsledku smrti zapríčinenej dopravnou nehodou, ale napr.
prieťahy v konaní, neprimeraný článok o sudcovi a pod. Totiž rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy

závisí okrem iného aj od súdnych rozhodnutí, v ktorých však musí ísť o veci porovnateľné.

30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho
súdu.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolacích dôvodov žalobcov v 1. až 3.

rade a žalovaného v 2. rade a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu
súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na

to, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku a len na doplnenie jeho správnosti dodáva:

32.Predmetomprejednávanejvecijenárokžalobcovnanáhradunemajetkovejujmy,ktorúutrpelistratou
manžela a otca pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 13.12.2019 a ktorú zavinil žalovaný v 1. rade
povinne zmluvne poistený u žalovaného v 2. rade. Podstatou námietok žalobcov v 1. až 3. rade bol ich
nesúhlassvýškoupriznanejnáhradynemajetkovejujmy,ktorájepodľanichneprimeranenízka.Naopak,
žalovaný v 2. rade namietal, že priznaná suma je privysoká, pričom súd prvej inštancie neporovnal

obdobné prípady a neuviedol iné rozhodnutia súdov, ktoré by slúžili na porovnanie a opodstatnenosť
prijatých záverov.

33. Žalobcovia namietali, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a súdu prvej inštancie vytýkali tiež to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Okrem ostatne uvedeného dôvodu žalovaný v 2. rade namietal aj porušenie práva
na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

34. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7
Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, pretože súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a správne aplikoval zákon o PZP. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka)
vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom, je nárokom hradeným
z povinného zmluvného poistenia podľa zákona o PZP.35. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby,
následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ust.
Občianskeho zákonníka. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje

Občiansky zákonník v ust. § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom
je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009).

36. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových zisteniach odvolací súd uvádza, že ani tieto

neboli identifikované. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).

37. Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa
taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Pod právnu úpravu ochrany
osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v Občianskom zákonníku,
spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle týka aj života v rodine, manželských,
partnerských alebo priateľských či iných obdobných vzťahov. Súčasťou súkromného života jednotlivca je

nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä
s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie súkromného života musí preto zahŕňať do
určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak
bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto
rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby

(obdobnenapr.uznesenieNajvyššiehosúduSRz18.02.2010,sp.zn.3Cdo137/2008análezÚstavného
súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015).

38. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne zameral na skutkové zistenia
o vzájomných vzťahoch medzi nebohým manželom a otcom a pozostalými rodinnými príslušníkmi.

Závery, ktoré súd viedli k priznanej sume spočívali na individuálnych dôvodoch každého jedného zo
žalobcov. V prípade žalobkyne v 1. rade (manželka) išlo o stratu milovaného manžela, s ktorým žila, bol
jej oporou, a to najmä v ťažkej životnej situácii spojenej s jej onkologickou diagnózou. Vzal do úvahy aj
vek žalobkyne v 1. rade, ktorej úmrtie manžela pri dopravnej nehode náhle na jeseň života jej znemožnilo
viesť plnohodnotný život po boku blízkej osoby. Žalobca v 2. rade ako syn, ktorý nie je ženatý a je

bezdetný, býval s nebohým otcom v spoločnej domácnosti a zároveň s ním pracoval. Žalobkyňa v 3.
rade ako dcéra, ktorej partner žije v zahraničí a ktorá má dieťa (vnučku nebohého) síce nežila s otcom
v spoločnej domácnosti na pravidelnej báze, keďže prebývala u rodičov, v Bratislave a v zahraničí, ale
smrť otca zasiahla aj do jej života, ktorý musela prispôsobiť aj potrebám starostlivosti o svoju mamu,
ktorá ostala bez manžela. Bolo preukázané, že členovia rodiny si boli vzájomne blízki a je nepochybné,

žesmrťoumanželaaotcadošlokzásadnejdeštrukciirodinnýchvzťahovbezmožnostiichďalejprežívať,
rozvíjať a utužovať.

39. Žalovaný v 2. rade namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože z neho
nie je zrejmá rozhodovacia činnosť súdov v obdobných veciach.

40. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

41. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je pritom v priamej spojitosti so základným právom na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia
nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanievšeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého
vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami,
vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje strane konania

posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní o veci samej.

42. V naznačených súvislostiach je potrebné dať za pravdu žalovanému v 2. rade, keďže napadnuté
rozhodnutie síce obsahuje obsiahle odôvodnenie korešpondujúce zo zisteným skutkovým stavom,

avšak bez toho, aby súd prvej inštancie porovnal priznanú sumu titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v obdobných veciach. Ide o nedostatok v dôvodoch rozhodnutia. V kontexte s kvalitou a dôslednosťou,
ktorécharakterizujúodôvodneniesúdusazistenýnedostatoknejavítakejintenzity,abydošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces. Závery súdu prvej inštancie sú totiž porovnateľné čo do výšky priznaného
nároku s obdobnými prípadmi. Vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutie
odvolacieho súdu tvoria spojené nádoby, na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací

súd poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť súdov o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy
vzniknutej sekundárnej obeti dopravnej nehody:

- Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/125/2023 zo dňa 30.01.2024, ktorým bola manželke
nebohého priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- Eur, plnoletému 23-ročnému synovi

nebohého, ktorý s nebohým nežil v spoločnej domácnosti, náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,-
Eur a dcére nebohého, ktorá mala v čase smrti svojho otca 15 rokov, náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 25.000,- Eur. K dopravnej nehode došlo dňa 25.11.2020.
- Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 27C/80/2022 zo dňa 19.02.2024 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/72/2024 zo dňa 02.04.2025, kde v dôsledku dopravnej nehody zo

dňa 25.11.2020 bola synovi za smrť otca priznaná suma 15.000,- eur, hoci syn s ním v čase smrti nežil
v spoločnej domácnosti, nakoľko mal vlastnú rodinu.
- Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 zo dňa 22.11.2016 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 zo dňa 12.06.2018, z ktorých vyplýva priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy manželke v sume 40.000,- eur, trom deťom – každému po 20.000,- eur a

maloletému dieťaťu vo veku 5 rokov vo výške 40.000,- eur.
- Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/213/2013 zo dňa 21.12.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/129/2023 zo dňa 31.03.2025, na základe ktorých bola maloletej
2 a pol ročnej dcére priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 13.000,- eur, spojenej s tragickou
smrťou otca, s ktorým v čase dopravnej nehody nežila v spoločnej domácnosti a matka styku otca

s dcérou bránila. K dopravnej nehode došlo dňa 13.11.2010.
- Rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 7C/60/2019 zo dňa 26.10.2021 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/135/2024 z 09.01.2025, na základe ktorých bola
deťom zosnulej, ktoré s ňou žili v spoločnej domácnosti, priznaná suma obom po 20.000,- eur, jej matke
suma 15.000,- eur a súrodencom po 10.000,- eur. Matka a súrodenci zosnulej s ňou nežili v spoločnej

domácnosti. K dopravnej nehode došlo dňa 26.01.2018.
- Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/87/2023 zo dňa 27.09.2023, ktorým bolo odmietnuté
dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 20.000,- Eur a 17.500,- Eur v prospech pozostalých rodičov a v sume 10.000,-Eur v
prospech pozostalej sestry. K nehodovej udalosti došlo v roku 2014.

- Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/23/2022 zo dňa 27.04.2023, ktorým dovolací súd
zamietol dovolanie proti výroku odvolacieho rozhodnutia týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 30.000,- Eur pre pozostalú manželku a v sume 20.000,-Eur pre každú z troch pozostalých
maloletých dcér (ktoré boli v „útlom veku“). K nehode došlo v roku 2016, usmrtený mal 37 rokov.
- Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/25/2021 zo dňa 26.04.2023, ktorým bolo odmietnuté

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu vo veci
určenia náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých rodičov a sestry v sume 25.000,- Eur pre
každého z nich; k dopravnej nehode došlo v roku 2016, usmrtený bol dospelý.
- Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 14C/1/2020 zo dňa 07.06.2024 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/46/2024 zo dňa 15.04.2025, ktorým bola primárnej obeti

dopravnej nehody priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 25.000,- eur a rovnaká suma bola
priznaná jej matke, na ktorej spočíva úplná starostlivosť o dcéru postihnutú pri dopravnej nehode, ku
ktorej došlo dňa 13.12.2019. V danom prípade nedošlo k následku smrti.43. K námietke žalovaného v 2. rade o tom, že v danom prípade by bolo potrebné zohľadniť zákon
o obetiach trestných činov, na základe ktorého sú priznávané sumy v nižšom rozsahu, odvolací
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/188/2021 z 26.10.2023, z ktorého

vyplýva: „odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát
dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity
(a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu“), nie je presvedčivé, ani
spravodlivé.Vzhľadomkverejnoprávnemucharakteruosobitnejreguláciesanejavíakovhodnépreberať
verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o obetiach

trestných činov na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou
iných subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné
také spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na
rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom
a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu

v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
o obetiach trestných činov nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči
porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach trestných činov za akýsi horný limit
nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať za správne.“

44. Žalovaný v 2. rade súčasne namietal, že súd prvej inštancie nemal pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy prihliadať na vývoj ekonomiky a inflácie od roku 2015 až po rok 2024, keďže k zásahu do
osobnostných práv žalobcov došlo koncom roka 2019. K uvedenému je potrebné uviesť, že tak, ako sa
vyvíjajú spoločenské vzťahy v tom najširšom slova zmysle a s tým spojená spoločenská situácia, vyvíja
sa kultúra spoločnosti, novelizuje sa právo, ktoré reguluje spoločenské vzťahy, tak dochádza aj k vývoju

azmenerozhodovacejčinnostisúdov,ktoránauvedenézmenyreflektuje.Bezpovšimnutiaistoneostáva
ani vývoj ekonomiky, no najpodstatnejším je reagovať na každý jednotlivý prípad osobitne. Nemožno
tiež akceptovať, aby reakcia súdov vo vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy od jej vzniku
až po samotné rozhodnutie bola nemenná. Aj vyššie označené rozhodnutia súdov sú dôkazom toho,
že súdy reagovali na zmenu spoločenskej klímy, preto okamih vzniku nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy nebol a nemôže byť z tohto pohľadu určujúci.

45. Za nenáležitú považuje odvolací súd aj argumentáciu žalobcov, ktorí poukázali na rozhodnutia
súdov, ktorými boli priznané vyššie sumy, ale ktoré boli založené na úplne odlišnom skutkovom základe
ako sú 20-ročné súdne prieťahy, pri ktorých sa právna istota úplne minula svojmu účelu. Aj pokiaľ ide

o prípad nevymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora SR, zodpovedným subjektom
bol orgán výkonnej moci a o predmete konania rozhodoval najvyšší súdny orgán ochrany ústavnosti.
V súvislosti s prípadom priznania náhrady nemajetkovej ujmy v spojení s neprimeraným článkom
o sudcovi, išlo o ochranu osobnostných práv oproti slobode prejavu, avšak aj tento prípad bol odlišný
od prejednávanej veci. Uvedené prípady sa nepodobajú prejednávanej veci, nakoľko túto je potrebné

konfrontovať práve s rozhodnutiami súdov prejednávajúcimi nároky svojou povahou, aj keď skutkovou
odlišnosťou, blízke. Každý prípad je jedinečný a v každej veci sa skúmajú osobitosti konkrétneho
prípadu. Tieto však nemožno zamieňať so spormi, v ktorých si sekundárne obete dopravnej nehody
uplatňujú svoj nárok za utrpenú ujmu spojenú so stratou blízkej osoby.

46. Žalobcovia poukázali aj na skutočnosť, že z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa vyplácajú mnohonásobne vyššie sumy titulom
škôd na motorových vozidlách, titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno zamieňať s nárokom na náhradu vecnej škody, či škody na zdraví.
Nemajetková ujma v prípade sekundárnych obetí dopravnej nehody sa priznáva, posudzujúc konkrétne

okolnosti prípadu, za ich útrapy, súženia, pocity beznádeje, zúfalstva a iné obdobné prežívania, ktorými
prechádzajú po strate blízkej osoby, ktorá zahynula pri dopravnej nehode.

47. Ako už bolo uvedené, pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá závisí na úvahe
súdu, nemožno, okrem porovnateľných prípadov, vziať za bernú mincu matematické výpočty založené

na hodnote nominálnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve, či kritéria v zmysle zákona
o obetiach trestných činov. Tieto kritéria môžu byť použité, ale len podporne. V daných situáciách sa
zohľadňuje závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.48. Napokon odvolací súd nezistil ani žalobcami namietané iné vady konania, ktoré by mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navyše žalobcovia ani nepomenovali, o aké vady konania by
malo ísť.

49. Na základe toho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV. a súvisiacom
výroku V. o trovách konania potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

2 CSP. Odvolanie podali obe strany sporu, ale ani jednej z nich sa nepodarilo zvrátiť rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo svoj prospech. Preto úspech, resp. neúspech je na oboch stranách rovnaký. Preto
odvolací súd žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).