Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111235361
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D. D., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
W. Y. XX, U. U., zast. JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou so sídlom pri Suchom mlyne 50, Bratislava,
proti žalovanému: Univerzita Komenského v Bratislave, IČO: 00 397 865, Šafárikovo námestie č. 6,
Bratislava, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, advokátskou kanceláriou so sídlom
Štefánikova 8, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.325, 66 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.3.2024, č. k. B1-8C/152/2011-272,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. p o t
v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. V poradí tretím napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do troch dní
od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 662,83 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 662,83 eura od 28.10.2009 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok
II.) a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 415, § 420, § 433 ods. 1, 3, § 434 ods. 1, § 436, § 441, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 1 nariadenia vl. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku
dňu vzniku škody (dňa 14.10.2009) a vykonané dokazovanie odôvodnil pomernou zodpovednosťou
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi. Úvodom poukázal na právne záväzný názor odvolacieho
súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31.5.2016, č. k. 3Co/562/2017-149, v zmysle ktorého sa súd prvej
inštancie mal zaoberať spoluzavinením žalobcu na vzniku škody a v prípade jeho zistenia škodu

pomerne rozdeliť, rozhodnúť o celom predmete konania a rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom
odôvodniť. Správne však podľa odvolacieho súdu v danej veci vychádzal z objektívneho charakteru
zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú na vnesených veciach, a teda z toho, že
nie je potrebné dokazovať, že prevádzkovateľ porušil svoju povinnosť starať sa o vnesené veci.
Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie, že prípadné nedostatočné zabezpečenie nie je
liberačným dôvodom v zmysle § 433 ods. 1 veta prvá OZ, avšak predmetné ustanovenie nedáva
odpoveď na námietku žalovaného, že žalobca sa nedostatočným zabezpečením notebooku mohol

podieľať na vzniku škody (§ 441, § 415 OZ). Zistenia prvoinštančného súdu, že žalobca bol v
dobe krádeže notebooku študentom 1. ročníka vysokej školy, bol neznalý pomerov na internáte a
necítil potrebu byť obozretný vzhľadom na veľký počet ubytovaných a veľkú migráciu ubytovaných
a cudzích osôb, označil za v rozpore so záverom o vylúčení porušenia prevenčnej povinnosti zostrany žalobcu. Práve s ohľadom na uvedené okolnosti mal podľa odvolacieho súdu žalobca zachovať
vyšší stupeň opatrnosti, pozornosti či starostlivosti a byť viac obozretný. Pre vylúčenie aplikácie
ust. § 415 v spojení s § 441 OZ a nedostatočné zistenie skutkového stavu vo vzťahu k porušeniu

prevenčnej povinnosti žalobcu, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie s tým, že v prípade záveru o porušení prevenčnej povinnosti žalobcom bolo
potrebné pri úvahe o pomernom rozdelení škody v zmysle § 441 OZ určiť vzájomný vzťah medzi
konaním žalobcu ako poškodeného a poskytnutím možnosti zo strany žalovaného zabezpečiť majetok
(vnesené veci) uzamknutím izby a zvážiť všetky ďalšie prípadné skutočnosti, ktoré prispeli k vzniku

škody. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí poukázal na to, že zodpovednosť prevádzkovateľov
ubytovacích zariadení za škodu na vnesených veciach je vzhľadom na riziko voľného prístupu väčšieho
počtu osôb, ako charakteristického znaku prevádzok poskytujúcich ubytovanie, konštruovaná ako
objektívnazodpovednosťzaškodu.Vrámcitaktoformulovanejsprísnenejzodpovednostiniejepotrebné
skúmať nielen zavinenie prevádzkovateľa, príp. jeho zamestnancov, ale ani protiprávny úkon zo
strany prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia. Prevádzkovateľ sa svojej zodpovednosti zbaví, ak

preukáže, že by ku škode došlo aj inak, alebo na základe všeobecného liberačného dôvodu výlučného
alebo čiastočného spoluzavinenia (spoluzapríčinenia) škody poškodeným, t. j. ubytovanou fyzickou
osobou podľa § 441 OZ (napr. porušením ubytovacieho poriadku, nevhodným umiestnením vnesenej
veci v ubytovacích priestoroch, neuzamknutie hotelovej izby, neumiestnením cenností do trezoru na
izbe). V konaní mal za preukázané a medzi stranami nesporné, že žalovaný bol prevádzkovateľom

internátu, žalobca bol ubytovaným na základe zmluvy o ubytovaní, že došlo ku škode na vnesenej
veci ubytovaného (notebooku) jej krádežou dňa 14.10.2009 (v čase medzi 0:00 hod. a 6:30 hod.) a
tiež výška spôsobenej škody zodpovedajúca obstarávacej cene notebooku vo výške 1.325,66 eura. Na
základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd vyhodnotil, že predpoklady na vznik objektívnej
zodpovednosti žalovaného v zmysle § 433 ods. 1 veta prvá OZ sú dané, keď žalobca v konaní

nepreukázal existenciu liberačného dôvodu, za ktorý by bolo spravidla možné považovať okolnosti
vychádzajúce z veci samotnej vyplývajúce z jej povahy a vlastností alebo jej vadnosti (tzv. vnútorné
okolnosti),resp.okolnosti,ktorýchvplyvbysaprejavilrovnakoaleboobdobnýmspôsobomajzasituácie,
ak by vec nebola vnesená za účelom ubytovania, napr. živelná pohroma (tzv. vonkajšie okolnosti). Za
takýto liberačný dôvod nemožno považovať prípadné nedostatočné zabezpečenie notebooku žalobcu.

3. Súčasne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade bola v zmysle § 441 v spojení
s § 415 OZ škoda spôsobená aj zavinením žalobcu (poškodeného) v dôsledku porušenia jeho
všeobecnej prevenčnej povinnosti (povinnosti generálnej prevencie) počínať si tak, aby nedošlo k škode.
Poukázal na to, že predmetné ust. § 415 OZ ukladá každému povinnosť zachovávať taký stupeň

opatrnosti (pozornosti alebo starostlivosti), ktorý je možné od neho vzhľadom na konkrétne časové
a miestne pomery rozumne požadovať, a ktorý je objektívne posudzované, spôsobilý zabrániť alebo
aspoň obmedziť riziko vzniku škody. Zodpovednosť za porušenie prevenčnej povinnosti je subjektívnou
zodpovednosťou s prezumovaným zavinením. Prevenčná povinnosť podľa § 415 OZ je právnou
povinnosťou, ktorej porušenie vedie k zodpovednosti podľa § 420 OZ, podľa ktorého každý zodpovedá

za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Prevenčnú povinnosť zákon ukladá každému,
t. j. nielen škodcovi, ale aj tomu, komu hrozí riziko vzniku škody. Porušenie preventívnej povinnosti
môže založiť spoluúčasť poškodeného na škode (§ 441 OZ), lebo každý je povinný správať sa tak, aby
nespôsobil škodu, a to nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj voči sebe samému. Podľa názoru súdu prvej
inštancie žalobca porušil prevenčnú povinnosť zanedbaním dohľadu, ktorý mal podľa normálneho behu

vecí vykonávať pred zdrojom nebezpečenstva, a teda nezachoval taký stupeň opatrnosti, ktoré bolo
možné v daných okolnostiach od neho požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko škody na majetku
krádežou svojho notebooku. Vychádzal zo zistení, že žalobca predmetný notebook nechal počas noci
voľne položený na stole pri neuzamknutých dverách internátnej izby, navyše po vypití viacerých pív so
spolubývajúcimi. Uvedené aj v spojení s ďalšími zistenými skutkovými okolnosťami, že v čase vzniku

škody bol žalobca študentom 1. ročníka vysokej školy, na študentskom internáte býval iba tri týždne
a bol neznalý pomerov na internáte, odôvodňuje podľa neho záver o porušení zákonnej prevenčnej
povinnosti žalobcu (§ 415 OZ) a má za následok vznik jeho čiastočnej zodpovednosti za škodu jeho
spoluzavinením (§ 420 OZ), v dôsledku čoho žalobca znáša škodu pomerne tak, ako to predpokladá §
441 OZ. Zvážiac všetky skutočnosti, ktoré prispeli ku vzniku škody, určil mieru (spolu)zodpovednosti u

žalobcu v rozsahu 50 %, keď opísané skutočnosti mali nepochybne vplyv a prispeli k vzniku škody a
odcudzeniu notebooku. Za primeraný označil v danom prípade rovnaký pomer zodpovednosti žalobcu a
žalovaného objektívne zodpovedného na škodu podľa § 433 ods. 1 OZ. Zohľadnil pritom aj skutočnosť
vyplývajúcu z trestného rozkazu zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-537, že ku krádeži notebookudošlo cudzou osobou neubytovanou na internáte, ktorá sa do areálu a priestorov internátu dostala
neoprávnene, čo bolo nepochybne tiež príčinou vzniku škody. Uviedol, že to, že žalobca pre neho
v pomerne novom prostredí (býval tam iba tri týždne) a riadne neznalý pomerov na internáte (kde

sa nachádzal veľký počet ubytovaných osôb) v čase svojej prítomnosti v izbe počas noci (keď spal)
neuzamkol svoju internátnu izbu, síce mala vplyv na vznik škody, avšak žalovaný ako prevádzkovateľ
internátu riadne nezabezpečil v nočných hodinách priestory pred vznikom škody krádežou zo strany
cudzích osôb. Vo vzťahu k okolnostiam na strane žalovaného poukázal tiež na to, že žalobca nemal
príslušným internátnym poriadkom stanovenú povinnosť uzamykať si izbu počas noci (či inokedy) v

čase jeho prítomnosti. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, že žalobca by mal niesť zodpovednosť v
prevažujúcom rozsahu (t.j. vo vyššej určenej miere, nad 50 %), keďže podľa záverov odvolacieho súdu
žalobca „mal zachovať vyšší stupeň opatrnosti“. Odvolací súd pri tomto závere neporovnával potrebné
stupne opatrnosti poškodeného a poskytovateľa, ale uvedené znamená, že sa žalobca mal správať
opatrnejšie (a lepšie preventívne zabezpečiť svoj majetok pred krádežou), ako to v skutočnosti vykonal
(čo prispelo k samotnému vzniku škody). Vo vzťahu k limitu výšky zodpovednosti vyplývajúcemu z ust.

§ 434 ods. 1 OZ v spojení s § 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z., na ktorý v obrane poukazoval žalovaný, uviedol,
že tento nemožno v danej veci aplikovať z dôvodu, že odcudzený notebook nepredstavuje inú cennosť,
ale je vecou žalobcu, ktorú potreboval s ohľadom na jeho štúdium (študijná pomôcka), čo vyplývalo aj
zo žalobcom doloženého potvrdenia od vedúceho Ateliéru zvukovej skladby. Na uvedené nemá vplyv
skutočnosť, že išlo o vec s pomerne vyššou hodnotou. Ako dôvodnú neuznal ani námietku, v ktorej

žalovanýnamietaloneskorenéuplatnenienárokuspoukazomnaprekluzívnulehotupodľa§436OZ,keď
žalobca uplatnil svoje právo u žalovaného na 13. deň po vzniku škody (14.10.2009), t. j. dňa 27.10.2009,
ako to vyplýva z odtlačku pečiatky na oznámení o škodovej udalosti a uplatnení nároku na náhradu
škody na vnesených veciach a odložených veciach zo dňa 23.10.2009 adresovanom žalovanému.
Vzhľadom na rovnaký pomer zodpovednosti žalobcu a žalovaného za spôsobenú škodu, ktorej výška

predstavovala sumu 1.325,66 eura dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v časti o zaplatenie 662,83 eura
(50 %). Pokiaľ žalovaný v priebehu konania poukazoval na to, že trestným rozkazom Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola už žalobcovi právoplatne priznaná náhrada
škody vo výške 450 eur, čo malo zakladať nedôvodnosť nároku v tejto časti a prípadné bezdôvodné
obohatenie, prvoinštančný súd uviedol, že priznanú sumu 662,83 eura nie je možné znižovať o uvedenú

sumu, nakoľko škoda priznaná v trestnom konaní bola priznaná priamo voči škodcovi a predmetom
tohto konania bol nárok na náhradu škody voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia na základe
osobitnej zodpovednosti v zmysle § 433 a nasl. OZ. Ako dôvodný vyhodnotil aj úrok z omeškania z
priznanej sumy od žalobcom určeného dňa 28.10.2009, ako dňa nasledujúceho po uplatnení škody
(listom doručeným dňa 27.10.2009), do zaplatenia, a to vo výške 9 % súladne s § 3 ods. 1 nar. vl.

č. 87/1995 Z.z. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a vzhľadom na rovnaký pomer
úspechu/ neúspechu v spore, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti výroku I. a súvisiacemu výroku III. prvoinštančného rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok
na náhradu trov konania. Za nedostatočne vysvetlenú označil úvahu prvoinštančného súdu, na základe
ktorej dospel k záveru o spoluzodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu práve v rozsahu 50 %.
Bol toho názoru, že prevenčnú povinnosť žalovaný porušil iba tým, že ubytovací poriadok neobsahuje

povinnosť študentov uzamykať si izby. Žalobca však porušil prevenčnú povinnosť v oveľa väčšom
rozsahu, keďže i) ponechal na stole voľne položený notebook v nezamknutej izbe, ii) bol si vedomý
toho, že na chodbách internátu sa pohybuje veľký počet neznámych ľudí, iii) notebook ponechal bez
dozoru, keďže pri ňom zaspal po tom, ako vypil niekoľko pív. Trestným rozkazom Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola pritom určená spoluzodpovednosť žalobcu

a páchateľa v rozsahu 34 % páchateľ a 66 % žalobca. V zmysle § 194 ods. 2 CSP sa mal súd prvej
inštancie argumentačne vysporiadať s tým, prečo určil výšku spoluzavinenia žalovaného v prípade
totožného skutku v civilnom konaní iným pomerom ako v prípade páchateľa odsúdeného v trestnom
konaní. Pri určení pomernej spoluzodpovednosti sa prvoinštančný súd nevysporiadal ani s tým, že
časť škody už bola žalobcovi priznaná trestným rozkazom vydaným voči páchateľovi krádeže. V tomto

rozsahu žalobcovi svedčí exekučný titul voči páchateľovi, s ktorým žalovaný nie je spoluzodpovedný v
tom zmysle, že by plnením páchateľa zanikol nárok voči žalovanému. Ak žalobca má proti páchateľovi
titul na náhradu škody v sume 450 eur, súd rozhoduje len o nároku na náhradu škody zníženej o
priznanú škodu (t. j. maximálne o sumu 875,66 eura), z ktorej následne určí spoluúčasť žalobcu. Vopačnom prípade nepredstavuje skutočná spoluúčasť žalobcu 50 %, ale iba 16 %, čo je v rozpore s
odôvodnením rozhodnutia súdu a ním prezentovanou úvahou. V súvislosti s námietkou nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný podporne poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn.

III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/2006, IV. ÚS 57/2014, ako
aj rozhodnutie R 2/2016, v zmysle ktorého pokiaľ sa súd nevenoval právnej argumentácii žalobcu,
spôsobil tým nepreskúmateľosť rozhodnutia, čo zakladá tzv. inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm.
d) CSP. V ďalšom namietal aj nesprávnosť skutkového zistenia, že odcudzený notebook nebol „inou
cennosťou“ v zmysle § 434 ods. 1 OZ. Jednalo sa totiž o počítač značky Apple v cene 1.325,66 eura,

t. j. nie bežný počítač, ktorý bol potrebný na štúdium žalobcu a bolo by ho možné považovať za bežnú
študijnú pomôcku (čo je všeobecne známa skutočnosť). Podľa aktuálnych cien notebookov vhodných na
štúdium sú počítače značky Apple dvojnásobne drahšie, pričom rovnaká situácia bola aj v čase vzniku
škody. Tieto počítače sa vyznačujú iba iným operačným systémom (OS Mac). Zdôvodnenie, že notebook
zn. Apple je bežná študijná pomôcka (nie iná cennosť) by obstálo iba ak by potvrdenie vyučujúceho
obsahovalo vyjadrenie, že iný typ počítača nie je použiteľný na výučbu v tomto študijnom odbore. Ak

by súd prvej inštancie dospel k správnemu zisteniu, že ide o inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ,
žalovaný by zodpovedal iba do sumy 332 eur. Ak by mal byť žalobca za túto škodu spoluzodpovedný a
súčasne už bola žalobcovi priznaná náhrada škody voči osobe, ktorá notebook odcudzila v sume 450
eur, súd by musel žalobu zamietnuť, nakoľko žalobcovi by už bola priznaná celá zákonom limitovaná
škoda, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ v zmysle § 434 ods. 1 OZ. Za nesprávny žalovaný označil

aj právny záver prvoinštančného súdu, na základe ktorého žalobcovi priznal 50 % z nadobúdacej ceny
ukradnutého notebooku, a to pre nesprávne právne posúdenie okolností majúcich zásadný vplav pre
posúdenie výšky škody v zmysle § 433 a nasl. OZ, § 441 v spojení s § 415 OZ. Prvoinštančný súd totiž
nezohľadnil rozsah a intenzitu porušenia preventívnej povinnosti žalobcu (§ 415 OZ), ale ani trestným
rozkazom páchateľovi uloženú povinnosť na náhradu škody. Súd nemal rozhodovať o tom, že rozdelí

spoluzodpovednosť z celej nadobúdacej ceny, ale mal rozhodovať len o náhrade škody zníženej o sumu
450eur,t.j.základompreurčeniedelenejzodpovednostimalabyťlensuma875,66eura.Nesprávnevec
právne posúdil aj tým, že o výške škody rozhodoval na základe nadobúdacej ceny nového noteboooku.
V prípade zodpovednosti za škodu na vnesených veciach platí, že „sa vychádza z ceny, ktorú mala daná
vec v čase vzniku škody, t. j. do úvahy sa vezme doba jej používania, stupeň opotrebenia, rozsah, v

ako bola poškodená a pod.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič,
M. a kol.: Občiansky zákonník I, Veľký komentár, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 1471). Prvoinštančný
súd však vychádzal z ceny určenej nadobúdacou faktúrou nového počítača napriek tomu, že odcudzený
počítač bol niekoľko týždňov používaný, čo mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť pri určení výšky
spoluzodpovednosti, v dôsledku čoho rovnako nemal dospieť k záveru o rozdelení zodpovednosti v

rozsahu 50 % z nadobúdacej ceny, ale pomer mal „kompenzovať“ v neprospech žalobcu, ktorému bola
spôsobená nižšia škoda. Nakoniec súd mal posúdiť rozsah spoluzodpovednosti aj v nadväznosti na
početokolností,ktorýmibolaporušenápreventívnapovinnosťžalobcu.Žalovanémumožnozaporušenie
prevenčnej povinnosti pričítať iba to, že ubytovací poriadok neobsahuje povinnosť zamykať izbu počas
noci. Žalobcovi však možno pričítať to, že izba nebola zamknutá, notebook nebol ukrytý napríklad v

taške alebo v skrinke, ale bol voľne prístupný na stole, a že žalovaný po vypití niekoľkých pív v stave
zníženej príčetnosti zanedbal dohľad. Z uvedeného je zrejmé, že spoluzodpovednosť žalobcu mala byť
výrazne vyššia ako spoluzodpovednosť žalovaného (v pomere 3:1). V nadväznosti na uvedené nemala
predstavovať hodnota (spolu)zodpovednosti žalovaného sumu vyššiu ako 218,92 eura (bez zohľadnenia
zákonnej limitácie výšky škody). Nesprávny právny záver prijal prvoinštančný súd aj v tom, že notebook

v dvojnásobnej hodnote oproti bežnému notebooku neposúdil ako tzv. inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1
OZ, na ktorú sa vzťahuje zákonný limit. Za kritérium posúdenia v danom prípade možno zvoliť objektívne
posúdenie charakteru vnesenej alebo odloženej veci s vylúčením vecí, ktoré možno objektívne, t. j.
vzhľadom na priemerného príjemcu danej služby, považovať za veci bežného užívania (Števček, M.,
Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: Občiansky zákonník I, Veľký

komentár, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 1472). Notebook zn. Apple s prihliadnutím na jeho hodnotu
nemožnopovažovaťzavecbežnéhoužívania,toutobybollenpočítačbežnej,primeranejceny.Osobitne
uvedené platí, ak podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 25Cdo/4170/2010 „Za inú cennosť v zmysle § 434
ods. 1 možno považovať aj osobné motorové vozidlo vyššej ceny“. Rovnaká situácia sa potom týka
akejkoľvek inej veci, ktorá môže byť v niektorých prípadoch bežnou vecou a v niektorých prípadoch

inou cennosťou. V prejednávanej veci inú cennosť z odcudzeného notebooku robí podľa žalovaného
jeho zvýšená cena, nie zaradenie veci. Obdobná situácia by nastala v prípade krádeže náramkových
hodiniek, ktoré môžu byť bežnou súčasťou oblečenia (bežná cena hodiniek sa pohybuje v sume do 300
eur), ale ak by išlo o hodinky značky Rolex v hodnote 10.000 eur, sú už inou cennosťou, na ktorú savzťahuje obmedzenie podľa § 434 ods. 1 OZ. Rovnako to môže platiť pre luxusné písacie perá, ktorých
hodnota môže presiahnuť sumu 1.000 eur. Účelom uvedeného ustanovenia je preventívne pôsobenie
na osoby, ktoré vnášajú veci do prevádzok, ktoré ich má odradiť od vnášania vecí vyššej hodnoty a

motivovať ich, aby boli k vneseným veciam primerane ostražitý. Zákonná limitácia výšky škody pritom
neplatí, pokiaľ škodu spôsobil zamestnanec prevádzkovateľa alebo ak vec bola prevzatá do úschovy,
čo v danom prípade nebolo splnené.

5. Žalobca sa v súdom stanovenej lehote k podanému odvolaniu na výzvu súdu nevyjadril.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod
príslušné právne normy, ktorých obsah správne vyložil a v celom rozsahu vecne správne závery, ku
ktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2

CSP odôvodnil. V postupe a meritórnom rozhodnutí tak nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalovaným
vytýkaných odvolacích dôvodov. Nakoľko súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal aj s obranou
žalovaného a odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje,
v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Žiaden zo žalovaným označených odvolacích
dôvodov nevyhodnotil odvolací súd ako právne opodstatnený a spôsobilý spochybniť vecne správny

záver súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobe o náhradu škody vyhovel, a jeho subjektívna
nespokojnosť s ustálením miery spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode nemôže byť sama o sebe
dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia a v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd dopĺňa nasledovné:

8. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené v ust. § 220 ods.
2 CSP. Vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť za nepreskúmateľné.
Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť,
že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania a vyhodnotenia
dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia

je povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku,
a tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné
odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody
svojho rozhodnutia, pričom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na všetky skutočnosti

zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Závery prijaté
prvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho
predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia substancoval zistený skutkový
stav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t. j. rozhodnutie by malo byť konzistentné

a prezentované argumenty musia podporiť prijatý záver. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď napr. I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, Hiro Balani

c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29.05.1997, Higgins c/a
Francúzsko z 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne
zakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. nie žalovaným z nepreskúmateľnosti
rozhodnutia vyvodený odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Rovnaký záver prijal vrozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva napr. v rozhodnutí Ruiz Torija c/a Španielsko z
09.12.1994, séria A, č. 303-A, či Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03,
II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08.

9. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej

vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.

10. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti

odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy
alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím
správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav
veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009).

11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v intenciách právne záväzného názoru odvolacieho
súdu vysloveného v prvom zrušujúcom uznesení zo dňa 31.5.2016, č. k. 3Co/562/201-149 opätovne
posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená na veci vnesenej do
ubytovacieho zariadenia (internátu) prevádzkovaného žalovaným, a to odcudzením notebooku zn.
Apple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura z jeho internátnej izby v noci dňa 14.10.2009 počas

toho, ako v nezamknutej izbe spal. Správne na posudzovaný zodpovednostný vzťah aplikoval ust.
§ 433 v spojení s § 415, § 441 OZ, interpretáciou ktorých na vykonaným dokazovaním zistený
skutkový stav veci dospel k záveru, že žalovaný nesie objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú
žalobcovi krádežou jeho notebooku pri zohľadnení spoluzavinenia poškodeného žalobcu v dôsledku
porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415 OZ) v rozsahu 50 % žalovanej sumy. Neobstojí

odvolacia argumentácia žalovaného, v ktorej namietal nedostatočné vysporiadanie sa s ustálením
pomeru spoluzodpovednosti poškodeného na vzniknutej škode a so skutočnosťou, že žalobcovi už
bola priznaná časť náhrady škody voči páchateľovi trestného činu, a to trestným rozkazom Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517. Súd prvej inštancie riadne vysvetlil na
základe akých skutočností a právnych úvah sa riadil, keď pomer spoluzodpovednosti žalobcu ustálil

na 50 %. Správne zohľadniac okolnosti konkrétneho prípadu žalobcovi vytkol porušenie všeobecnej
prevenčnej povinnosti zanedbaním dohľadu, ktorý mal podľa normálneho behu vecí vykonávať pred
zdrojom nebezpečenstva, keď nezachoval taký stupeň opatrnosti, aký bolo možné v okolnostiach
prípadu od neho požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko vzniku škody na jeho majetku krádežou.
Uvedené vyvodil z nesporných skutkových zistení, že žalobca nechal predmetný notebook počas noci

voľne položený na stole pri neuzamknutých dverách internátnej izby, naviac po vypití viacerých pív so
spolubývajúcimi, že bol študentom prvého ročníka vysokej školy a na študentskom internáte býval iba
tri týždne, t. j. bol neznalý pomerov na internáte a mal zachovať vyšší stupeň opatrnosti, pozornosti
či starostlivosti. Na druhej strane ku krádeži notebooku žalobcu došlo cudzou osobou neubytovanou
na internáte, ktorá sa do areálu a priestorov ubytovacieho zariadenia dostala neoprávnene, čo bolo

nepochybnou príčinou vzniku škody. Aj keď žalobca izbu počas spánku neuzamkol, čo malo tiež vplyv na
vznik škody, žalovaný ako prevádzkovateľ internátu riadne nezabezpečil v nočných hodinách priestory
pred vznikom škody krádežou zo strany tretích osôb. Prihliadol tiež na to, že povinnosť uzamykať si izbu
počasnocivčaseprítomnostinebolainternátnymporiadkom,naktorýsažalovanýodvolával,stanovená.
Pri zohľadnení uvedených skutočností, ktoré prispeli k vzniku škody, považoval za dôvodné stanoviť

medzi žalobcom a žalovaným rovnaký pomer zodpovednosti, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje.
Pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcu a poškodeného ide o určenie vzájomného
vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zváženie všetkých skutočností, ktoré prispeli k
spôsobeniu škody (viď napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27.3.2014, sp. zn. 25Cdo 4199/2013). Súd zvažujevšetky príčiny, ktoré viedli k vzniku škody a tak u škodcu ako i poškodeného zohľadňuje len také
konanie, ktoré bolo, resp. mohlo byť aspoň jednou z možných príčin vzniku škody. Konečná úvaha o
miere spoluzavinenia poškodeného závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu po komparácii príčin

vzniku škody na strane škodcu i poškodeného (porovnaj uznesenie NS ČR zo dňa 28.5.2009, sp. zn.
25Cdo/1054/2007). V zhode s prvoinštančným súdom má odvolací súd za to, že okolnosti prejednávanej
veci neumožňujú určiť väčší podiel zodpovednosti žalobcu ako žalovaného. Nemožno opomínať, že
prvoradou príčinou vzniku škody je vstup neoprávnených osôb do ubytovacieho zariadenia, za ktorý
v intenciách § 433 OZ zodpovedá jeho prevádzkovateľ, t. j. žalovaný, a to objektívne, t. j. bez ohľadu

na zavinenie. U prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia zákonodarca prezumuje vyvinutie určitého
stupňa starostlivosti o vnesené a odložené veci, aby sa tieto nepoškodili, nestratili, resp. aby neboli
odcudzené z prevádzky, do ktorej boli vnesené. Ako uviedol súd prvej inštancie, uvedená povinnosť
je daná samotným charakterom ubytovacieho zariadenia, nakoľko prevažne sa jedná o prevádzky,
v ktorých sa pohybuje množstvo ľudí. Žalovaný preto celkom nedôvodne v odvolaní uvádza, že z
jeho strany došlo k porušeniu prevenčnej zodpovednosti len tým, že ubytovací poriadok neobsahuje

povinnosť študentov uzamykať si izby v čase ich prítomnosti v nich. Žalovaný objektívne zodpovedá
za škodu na veciach vnesených do ubytovacieho zariadenia a tejto by sa mohol v zmysle ust. § 433
ods. 1 OZ zbaviť (liberovať) len tým, ak by ku škode došlo aj inak (napr. vis major). Jedná sa o osobitný
typ objektívnej zodpovednosti za škodu majúci hmotnoprávny základ v ust. § 433 OZ a pre založenie
zodpovednosti žalovaného je preto irelevantné, či mal v internátnom poriadku zakotvenú povinnosť

uzamykať izby v čase prítomnosti študentov v nich. Skutočnosti, na ktoré poukazuje žalovaný, a to že
žalobcaponechalnotebookvoľnenastolevneuzamknutejizbe,bolsivedomýveľkéhopočtuneznámych
ľudí pohybujúcich sa po budove internátu a aj napriek tomu ponechal notebook bez dozoru, boli riadne
zohľadnené súdom prvej inštancie pri posudzovaní miery spoluzavinenia poškodeného podľa § 441
OZ a tieto nezakladajú dôvod na prenesenie väčšej zodpovednosti na žalobcu. Primárnym dôvodom

vzniku škody na majetku žalobcu bol neoprávnený vstup cudzích osôb do ubytovacieho zariadenia
za účelom páchania trestnej činnosti (krádeže) a žalobca sa na vzniku škody podieľal tým, že svojim
nezodpovedným konaním umožnil, resp. uľahčil dokonanie trestného činu, keď jeho páchateľ nemusel
prekonať žiadnu prekážku brániacu mu vo vstupe do izby. Ak by žalobca bol dostatočne obozretný a
konal by v súlade so zákonnou prevenčnou povinnosťou, ktorá sa na neho vzťahovala, jeho konanie

by bolo spôsobilé zabrániť vzniku škody. Oba zodpovedné subjekty (žalobca i žalovaný) sa tak aj
podľa názoru odvolacieho súdu rovnakým podielom pričinili k vzniku majetkovej škody. Pokiaľ žalovaný
poukazoval aj na požitie niekoľkých pív žalobcom pred spaním v noci, kedy došlo ku krádeži, odvolací
súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že táto skutočnosť mala podstatný vplyv, resp. viedla k
vzniku škody.

12. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu argumentáciu, v ktorej žalovaný poukazoval
na to, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517
bola určená spoluzodpovednosť žalobcu a páchateľa v rozsahu 34 % páchateľ a 66 % žalobca (zrejme
vychádzajúc z výšky žalobcovi v adhéznom konaní priznanej náhrady škody), a že súd prvej inštancie

neodôvodnil, prečo v civilnom konaní stanovil iný pomer. V zmysle § 193 CSP je všeobecný súd viazaný
rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. V trestnom
konaní súd posudzuje trestnoprávnu zodpovednosť páchateľa trestného činu, t. j. konanie v rozpore
s verejnými záujmami (a v tejto časti je civilný súd jeho rozhodnutím viazaný) a v rámci adhézneho
konania v prípade odsudzujúceho rozsudku rozhoduje aj o náhrade škody spôsobenej trestným činom,

ak má na to podľa výsledku dokazovania podklad. Ak to výsledky dokazovania neumožňujú, alebo ak
z akéhokoľvek dôvodu prizná trestný súd len časť nároku na náhradu škody, odkáže poškodeného s
nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Odhliadnuc od skutočnosti, že predmetom civilného
konaniajenároknanáhraduškodyuplatnenývočiprevádzkovateľoviubytovaciehozariadenia,t.j.inému
subjektu ako tomu, ktorého trestná zodpovednosť bola posudzovaná označeným trestným rozkazom (v

tom čase obžalovaná Viola D?menyová), v danom prípade z trestného rozkazu, na ktorý sa žalovaný v
tejto súvislosti odvolával, a ktorý ako skrátená forma rozhodnutia vydávaného ex cathedra neobsahuje
odôvodnenie, vôbec nevyplýva, že by trestný súd vyvodil spoluzodpovednosť poškodeného v rozsahu
66 %. Takýto záver nemožno bez ďalšieho učiniť len zo skutočnosti, že žalobcovi ako poškodenému
bol priznaný nárok na náhradu škody len vo výške 450 eur. Z výrokovej časti trestného rozkazu je

naopak zrejmé, že trestný súd vychádzal z v trestnom konaní preukázanej hodnoty odcudzeného
notebooku 450 eur (viď skutok pod bodom 7./) a so zvyškom poškodeného odkázal na civilné konanie.
Výška náhrady škody priznaná v trestnom konaní voči odsúdenej páchateľke trestného činu preto nemá
žiadnu výpovednú hodnotu pre ustálenie pomeru medzi zodpovednosťou žalobcu ako poškodeného ažalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia. Vecne správny a riadne odôvodnený je aj
právny záver prvoinštančného súdu, keď priznanie náhrady škody predmetným trestným rozkazom vo
výške 450 eur žalobcovi voči odsúdenej páchateľke trestného činu nezohľadnil pri posudzovaní výšky

náhrady škody voči žalovanému, čo odôvodnil tým, že okrem neprevyšujúcej výšky celej škody, suma
450 eur bola priznaná priamo voči škodcovi, pričom predmetom tohto konania bol nárok na náhradu
škody voči žalovanému ako prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, t. j. voči inému subjektu a
na základe osobitnej zodpovednosti v zmysle § 433 a nasl. OZ. Uvedeným záverom reflektoval na
samostatnosť a rozdielnosť nárokov na náhradu škody uplatnených voči samotnému škodcovi, ktorý za

škodu zodpovedá v režime všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ a žalovanému zodpovednému
na základe osobitnej zodpovednosti vyplývajúcej z ust. § 433 a nasl. OZ. Škodca a prevádzkovateľ
ubytovacieho zariadenia zodpovedajú samostatne a paralelne popri sebe (viď Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C.H. Beck 2019, str. 1604). Podobne ako je tomu v prípadoch škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, aj v prípade škody spôsobenej krádežou na veciach vnesených do

ubytovacieho zariadenia právna úprava umožňuje poškodenému uplatniť si škodový nárok tak voči
škodcovi, ako aj voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, a to či už spoločne v jednom konaní
alebo v samostatných súdnych konaniach. Občianskoprávna zodpovednosť osoby, ktorá odcudzila vec
z ubytovacieho zariadenia v zmysle § 420 OZ nevylučuje zodpovednosť prevádzkovateľa ubytovacieho
zariadenia v zmysle § 433 a nasl. OZ (analogický záver vyslovil NS SR v uznesení zo dňa 16.2.2016,

sp. zn. 1Obdo/26/2015 týkajúci sa zodpovednosti prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla, ako aj
NS ČR v rozsudku zo dňa 17.1.2008, sp. zn. 32Cdo/2837/2006). Uvedené samo o sebe neznamená,
že poškodený môže byť odškodnený dvakrát (škodcom aj prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia),
nakoľko v rozsahu v akom je uspokojená (pozn. odvolacieho súdu nielen súdnym rozhodnutím priznaná)
škoda jedným zo zodpovedných subjektov zaniká jeho nárok voči druhému. Pokiaľ nie je škodový nárok

uspokojený jedným zo zodpovedných subjektov, zostávajú zodpovedné oba subjekty a do okamihu
aspoň čiastočného uspokojenia škodového nároku možno tento voči každému uplatniť, voči každému
priznať a voči každému aj vymáhať. Opačný záver by v rozpore s účelom právnej úpravy (čo najširšie
uspokojenie poškodeného) a bez normatívneho podkladu obmedzil ochranu poškodeného, ktorého
snahou je, aby sa jeho nárok voči žiadnemu zo zodpovedných subjektov nepremlčal, a aby voči

všetkým zodpovedným subjektom disponoval vykonateľným rozhodnutím a mal tým zabezpečenú
možnosť čo najrýchlejšie a v plnom rozsahu uspokojiť svoj nárok. Odvolací súd tak zhodne s právnym
názorom prvoinštančného súdu nepovažuje pre posúdenie výšky škodového nároku uplatneného voči
prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia za rozhodné čiastočné priznanie nároku na náhradu škody
poškodenému voči škodcovi. Jedinou rozhodnou skutočnosťou by podľa názoru odvolacieho súdu

mohlo byť len to, že časť škody spôsobenej odcudzením žalobcovho notebooku by už bola žalobcovi
škodcom zaplatená, čo v konaní žalovaný netvrdil a nepreukazoval. Samotné priznanie náhrady škody
voči škodcovi, t. j. samotná existencia exekučného titulu neznamená jej faktickú vymožiteľnosť, a
pokiaľ táto nebola či už dobrovoľne alebo exekučne vymožená, nie je dôvod pre poníženie náhrady
škody priznanej poškodenému voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia a uvedené už vôbec

nemôže odôvodňovať stanovenie rozdielneho pomeru spoluzodpovednosti poškodeného žalobcu (viď
§ 441 OZ). Nemožno preto prisvedčiť argumentácii žalovaného, že ak má žalobca exekučný titul voči
páchateľovi trestného činu na náhradu škody v sume 450 eur, súd rozhoduje len o nároku zníženom
o priznanú náhradu škody. Hodno tiež poznamenať, že v konaní nebolo tvrdené, že by žalobca
disponoval voči páchateľke trestného činu rozhodnutím civilného súdu ukladajúcim jej povinnosť na

náhradu škody vo výške prevyšujúcej škodu priznaným trestným rozkazom a škoda priznaná voči
žalovanému v tomto konaní spolu s náhradou škody priznanou trestným rozkazom nedosahuje výšku
škody správne súdom prvej inštancie ustálenej na sumu 1.325,66 eura. Odhliadnuc od uvedeného v
odvolaní prezentovaná požiadavka žalovaného odpočítať od výšky škody spôsobenej žalobcovi sumu
450 eur, ktorej úhrada zo strany páchateľky trestného činu nebola žalovaným tvrdená a preukázaná,

a z takto určenej sumy vychádzať pri výpočte škody zodpovedajúcej určenému podielu zodpovednosti
žalovaného, je nedôvodná.

13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkového záveru, že žalobcovi odcudzený
notebook nepredstavuje podľa § 434 ods. 1 OZ inú cennosť, odvolací súd uvádza, že správnosť tejto

argumentácie by zakladala odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko skutočnosť,
či možno notebook zn. Apple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura považovať za inú cennosť v zmysle
§ 434 ods. 1 OZ, na ktorú sa vzťahuje maximálny odškodňovací limit, je otázkou právneho posúdenia.
Ust. § 434 OZ upravujúce zodpovednosť za cennosti, na ktoré sa žalovaný odvoláva, predstavujevýnimku zo všeobecného pravidla úplnej náhrady škody. Aj napriek tomu, že zákonodarca pojem iná
cennosť legálne nevymedzuje, je zrejmé, že za vodiace kritérium pre jeho vymedzenie nemožno bez
ďalšieho zvoliť hodnotu danej veci, nakoľko toto kritérium naráža na limity tých vecí, ktoré majú síce

vo všeobecnosti vyššiu hodnotu, ale zároveň ich možno v súčasnosti považovať za veci každodennej
bežnej potreby, ale aj takých vecí, ktoré zo subjektívneho hľadiska poškodeného môžu byť u niektorých
z nich cennosťou, kým u iného poškodeného môžu predstavovať iba bežnú vec. Veciam vyššej hodnoty,
ktoré sa však stali vecami bežného užívania, nemožno priznať status cennosti práve z dôvodu, že
ide o veci, ktoré sa stali bežnou až nevyhnutnou súčasťou života a ako také sú bežne do zariadení

vnášané alebo odkladané. Preto sa škoda na nich uhrádza v plnom rozsahu bez ohľadu na limit
stanovený ust. § 434 OZ. Na vymedzenie kategórie iných cenností nemožno použiť ani kritérium vzťahu
finančného postavenia poškodeného k danej veci, keďže znevýhodnení by boli tí poškodení, u ktorých
by bolo možné pre horší finančný status považovať finančne drahšie veci za cennosti (prevádzkovateľ
by nahradil škodu iba do určitej výšky) voči tým poškodeným, u ktorých z titulu ich lepšej finančnej
situácie by nebolo možné tieto veci považovať za cennosti, ale za bežný štandard (prevádzkovateľ

by hradil škodu v celom rozsahu). Nenáležité je preto uplatňovanie subjektívnych kritérií, ktoré by
mohlo viesť k vytváraniu osobitných kategórií cenností vo vzťahu k veciam, ku ktorým by mal konkrétny
poškodený citový alebo iný vzťah, k čomu účel ust. § 434 OZ nesmeruje. Rozhodujúcim pri posúdení
iných cenností je preto objektívne posúdenie charakteru vnesenej alebo odloženej veci s vylúčením
vecí, ktoré možno objektívne (t. j. vzhľadom na priemerného príjemcu danej služby) považovať za veci

bežného užívania a naopak zahrnutím tých vecí, ktoré z hľadiska vnášania a odkladania v prevádzkach
nie sú objektívne posudzované vecami bežnej potreby vzhľadom na ich špecifickú finančnú, umeleckú,
zberateľskú,historickú,príp.inúhodnotu.(viďŠtevček,M.,Dulak,A.,Bajánková,J.,Fečík,M.,Sedlačko,
F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck 2019,
str. 1593-1594). S dopadom na prejednávanú vec odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie

neprijal nesprávny právny záver ani v tom smere, keď odcudzený notebook zn. Apple v nadobúdacej
hodnote1.325,66euranepovažovalzainúcennosťvzmysle§434os.1OZ,čovyvodilzoskutočnosti,že
predstavoval študijnú pomôcku žalobcu tak, ako to vyplynulo z potvrdenia od vedúceho Ateliéru zvukovej
skladby. Na podporu tohto právneho záveru odvolací súd dodáva, že v zmysle už vyššie uvedeného je
potrebné v danom prípade prihliadnuť aj na samotný účel a charakter ubytovacieho zariadenia, ktorým

bol internát zabezpečujúci ubytovanie študentov vysokoškolského štúdia a skutočnosť, že notebook bol
už v rozhodnom čase pre študentov vysokoškolského štúdia vecou bežnej potreby. Jednalo sa preto o
vec študentami bežne vnášanú do internátneho zariadenia objektívne predstavujúcu nevyhnutnú súčasť
ich vysokoškolského života. Skutočnosť, že notebook žalobcu bol vyššej hodnoty, na čo žalovaný v
odvolaní poukazoval, bola odôvodnená technickými požiadavkami študijného odboru (viď potvrdenie

vedúceho študijného odboru z č. l. 59, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie) a aj podľa názoru
odvolacieho súdu sama o sebe nepredstavuje rozhodné hodnotiace kritérium pri závere o tom, že sa
nejedná o tzv. inú cennosť, za ktorú prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia zodpovedá v obmedzenom
rozsahu. So zreteľom na špecifiká prípadu spočívajúce v účele ubytovacieho zariadenia, u ktorého je
možné dôvodne predpokladať vnášanie notebookov ako študijných pomôcok ubytovanými využívanými

na dennej báze, sa ako nenáležitá javí žalovaným použitá komparácia luxusných náramkových hodiniek
či luxusného vozidla. Nevyhnutnosť potreby notebooku značky vyššej cenovej kategórie (Apple) bola
preukázateľne založená na technických požiadavkách špecifického študijného odboru a podľa názoru
odvolacieho súdu žalovaný neprezentoval žiadne rozumný a s účelom právnej úpravy zodpovednosti
za škodu súladný dôvod, pre ktorý by bola opodstatnenou klasifikácia notebooku žalobcu ako inej

cennosti a s tým spojená limitácia výšky škody. Práve s ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o
bežnú študijnú pomôcku, ktorú nie je možné považovať za inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ
žalovaný v konaní neopodstatnene poukazoval na to, že žalobca si mal možnosť notebook u neho
uschovať v trezore. Uvedené je ťažko predstaviteľné tak z hľadiska kapacitného (keď možno dôvodne
predpokladať vlastníctvo tejto študijnej pomôcky u väčšiny študentov), ako aj z hľadiska faktického

sprístupnenia trezoru nachádzajúceho na ubytovacom a ekonomickom oddelení napr. vo večerných
hodinách zamestnancami žalovaného a nasvedčuje správnosti záveru, že sa nejedná o inú cennosť,
za ktorú sa uhrádza škoda bez obmedzenia len v prípade jej prevzatia do úschovy (§ 434 ods. 2 OZ).
Zohľadniac uvedené aspekty a objektívne hľadisko veci správne súd prvej inštancie odcudzenému
notebooku nepriznal status inej cennosti v zmysle § 434 ods. 1 OZ.

14. Napokon neopodstatnene žalovaný prvoinštančnému súdu vytýkal aj to, že pri určení výšky škody
vychádzal z nadobúdacej ceny nového notebooku, aj napriek tomu, že tento bol niekoľko týždňov
používaný, a z toho dôvodu mal pomer spoluzodpovednosti kompenzovať v neprospech žalobcu.Odhliadnuc opäť od nesprávneho právneho názoru, že výška ceny poškodenej veci má vplyv, resp.
je určujúcou pre určenie pomeru spoluzodpovednosti žalovaného, je potrebné uviesť, že žalovaný v
konaní nepreukázal, že by výška škody, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie nezodpovedala ust. §

443 OZ, v zmysle ktorého sa pri určení výšky škody vychádza z ceny v čase poškodenia, a jeho úvahy
v tomto smere odvolací súd vyhodnotil ako nepodložené a špekulatívne. V konaní bolo nesporné, že
žalobca si odcudzený notebook zakúpil dňa 7.9.2009 a k jeho odcudzeniu došlo dňa 14.10.2009, t.
j. niečo vyše mesiaca od jeho zakúpenia. Súčasne žalobca preukázal, že dňa 21.10.2009 si zakúpil
identickýnotebookrovnakýchparametrovavrovnakejcene(1.325,66eura)doplnenýozabezpečovacie

zariadenie. Vzhľadom na krátke časové rozpätie od zakúpenia notebooku a okamihu jeho odcudzenia
(37 dní) možno aj podľa odvolacieho súdu nadobúdaciu cenu notebooku stotožniť so skutočnou výškou
žalobcovi spôsobenej škody. Súd prvej inštancie v kontradiktórnom sporovom konaní zakladajúcom
zodpovednosťsporovýchstránzavýsledokkonaniabollimitovanýdôkaznýminávrhmisporovýchstrána
pri určení výšky škody mohol vychádzať len z ich iniciatívy vykonaných dôkazov. Žalovaný svoje tvrdenia
ohľadom rýchleho poklesu hodnoty výpočtovej technicky ničím nepreukázal a súd prvej inštancie s

prihliadnutím na to, že notebook bol zakúpený krátko pred odcudzením, tak správne vychádzal z výšky
škody v konaní preukázanej žalobcom.

15. Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie dal stručnú, jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky žalovaným v obrane predostreté otázky, a to v súlade s na vec dopadajúcimi

hmotnoprávnymi ustanoveniami OZ aplikovanými na správne zistený skutkový stav veci. Odvolací súd
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu

vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnému žalobcovi nepriznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427

ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).