Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/160/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121210632
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121210632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: mesto Košice, Trieda
SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1. A. B., C. XX, D., nar. XX.X.XXXX a 2. E. F.,
G. XX, D., nar. XX.X.XXXX, zást. oboch F. F.. H. I., J., s.r.o., Kováčska 28, Košice, IČO: 52 858 774,
za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. JCLic. H. I., J., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice I č. k. 42C/42/2021 - 274 z 9. júna 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Každému zo žalovaných p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej len ako „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví zamietol žalobu o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemkov registra “E“
p. č. XXXX/XXX vo výmere 236 m2 a p. č. XXXX/XXX vo výmere 104 m2 zapísaných na LV č. XXXX
pre k. ú. K. G. pre každého zo žalovaných vo veľkosti podielu 1/2 k celku.

2.Vychádzalzozistenia,žeobajažalovanísvojepodielynaspornýchpozemkovýchparceláchnadobudli
titulom dedenia, žalovaný 1 po poručiteľke E. B., L. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.X.XXXX

(uznesenie z 11.9.2020, č. k. 14D/186/2019), ktorá sama ho zdedila po poručiteľovi N. M. na základe
osvedčenia o dedičstve z 25.10.2004, sp. zn. 23D/701/2002, Dnot 31/2003, žalovaná 2 po matke E. O.,
L. M., na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 38D/130/93. Z výpisu z pozemkovoknižnej vložky č.
XXXX zistil, že poslednými zapísanými podielovými spoluvlastníkmi parcely č. XXXX boli O. P. žen. s E.
L. M. a M. P., každý v podiele 1. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia (jeho strany 7) odboru výstavby ÚPaA
ObNV Košice I zo 17.10.1986, č. Výst. O/1754/86-Go zistil, že došlo k vyvlastneniu parcely č. 2734
evidovanej v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a to obom tak N. M., ako i N. O., každému v podiele

1 ako vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, pričom rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu
v predmetnej veci z 9.9.1986 (mimo iných) aj obom týmto vyvlastňovaným bol ustanovený opatrovník;
prechod vlastníctva k spornej nehnuteľnosti zo štátu na žalobcu na základe zákona č. 138/1991 Zb.
k 1.5.1991 vyplynul z protokolu o prechode vlastníctva z 13.3.1996.

3. Z rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach z 26.8.1967 vo veci D 2026/66 po poručiteľovi N. O.
vyplynulo, že tento zomrel XX.XX.XXXX. Jeho dedičmi zo zákona boli manželka E. O., L. M., ktorá

dedičstvo po poručiteľovi odmietla, toto v celosti nadobudla preto (vtedy) maloletá osvojená dcéra E.
O., nar. XX.X.XXXX, avšak mimo spornú parcelu z PKV č. XXXX, keďže táto predmetom dedenia
po poručiteľovi nebola. Žalovaná 2 sporný podiel 1/2 na p. č. XXXX z PKV č. XXXX vychádzajúc z
osvedčenia o dedičstve z 24.7.1996 vo veci 38D/130/93 napokon zdedila po poručiteľke E. O., L. M.,nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.X.XXXX a takto bola aj zapísaná do katastra nehnuteľností. Druhý
podiel 1/2 na spornej parcele podľa osvedčenia o dedičstve zo 7.10.1997 pod sp. zn. 23D/115/1997
(vspisenač.l.171)poporučiteľoviN.M.,nar.XX.X.XXXX,ktorýzomrelXX.X.XXXX,titulomdedeniaako

dedič nadobudla E. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.X.XXXX a spornú parcela ako dedičstvo po
nej na základe uznesenia o dedičstve z 11.9.2020 sp. zn. 14D/186/2019 (v spise na č. l. 141) nadobudol
žalovaný 1.

4. Citujúc ustanovenia §2 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb., ako aj jeho ustanovenia §2 ods. 5,

§14 ods. 1, ods. 2 a ods. 4, ustanovenia Občianskeho zákonníka o fyzických osobách ako účastníkoch
občianskoprávnych vzťahov (§7), o držbe a nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním (§129 – 134)
skutkovo a právne uzavrel, že žalovaný 1 je právnym nástupcom po poslednom pozemkovoknižnom
spoluvlastníkovi P. M., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (správne 28.3.1990 - pozn. odvolacieho
súdu), čo vyplynulo z dedičských rozhodnutí sp. zn. 23D/115/97 a 14D/186/2019.

5.Pretožespornáparcelapodľažalobcuvpríslušnýchspoluvlastníckychpodielochmalabyťvyvlastnená
obom spoluvlastníkom N. M. a N. O. ako osobám zdržiavajúcim sa na neznámom mieste, s poukazom
na právne závery dovolacieho súdu vyjadrené v jeho rozhodnutí vo veci 3Cdo/263/2018 posudzoval
preto, či vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručené, a teda či došlo k účinnému vyvlastneniu. Žalovaný 1
tvrdením, že vyvlastňovaný N. M., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX v čase vyvlastnenia sa zdržiaval

na G. XX Q. D. popieral, že by sa zdržiaval na neznámom mieste, pričom žalobca neuniesol bremeno
dôkazu, že v osobe tohto vyvlastňovaného išlo o vlastníka, ktorého pobyt správnemu orgánu nebol
známy. Za rozhodujúce preto považoval, že žalobca neuniesol bremeno dôkazu v spore, že v čase
vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia N. M. ako spoluvlastník sporného podielu bol žijúcou osobou
zdržiavajúcou sa na neznámom mieste, v dôsledku čoho predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie vo

vzťahu k nemu nemohlo nadobudnúť právne účinky (právoplatnosť).

6. Pokiaľ ide o druhého spoluvlastníka spornej parcely, ktorý zomrel ešte pred vyvlastnením 21.12.1966,
uzavrel jednak, že žalobca ani vo vzťahu k tomuto nepreukázal, že išlo o osobu v čase vyvlastnenia
zdržiavajúcu sa na neznámom mieste, keďže nepochybne išlo o osobu mŕtvu, vyvlastňovací orgán vo

vzťahu k nej vydal preto rozhodnutie proti zomrelej osobe, rozhodol teda o právach a povinnostiach
zomrelej osoby, ktorá v čase vydania rozhodnutia nemala procesnú subjektivitu, v dôsledku čoho
vo vzťahu k nej vyvlastňovacie rozhodnutie vyhodnotil ako nulitný správny akt, ktorý nemohol preto
nadobudnúť žiadne právne účinky a jednak, že po tomto spoluvlastníkovi žalovaná 2 síce ako jediná
zdedila jeho majetok v celosti (na základe dedičského rozhodnutia D 2026/66) a správny orgán mal

preto vedomosť aj o existencii jeho dediča, avšak dedičskú postupnosť z tohto poručiteľa na žalovanú
2 ohľadom sporného majetku preukázanú nemal, keďže táto predmetný podiel na spornej pozemkovej
parcele nadobudla titulom dedenia po matke, ktorá keďže predtým dedičstvo po svojom manželovi (N.
O.) odmietla, žalovaná 2 ju nemohla zdediť po matke za predpokladu, že táto ju po manželovi nezdedila
a pokiaľ v PKV č. XXXX správne bol uvedený údaj o vlastníkovi spornej parcely v osobe P. O..

7. S týmto odôvodnením žalobu proti žalovanej 2 zamietol tak pre nedostatok jej pasívnej vecnej
legitimácie v spore, ako aj z dôvodu, že vyvlastnenie vo vzťahu k tomuto mŕtvemu pozemkovoknižnému
vlastníkovi je vyvlastnením neúčinným, kým žalobu vo zvyšku zamietol s odôvodnením, že v konaní
nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že v osobe vyvlastňovaných v čase vyvlastňovania skutočne išlo

o vlastníkov zdržiavajúcich sa na neznámom mieste.

8. Odvolávajúc sa na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej všeobecné súdy sú oprávnené posudzovať, či
správny akt (ne)nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, uvedené preskúmal aj v posudzovanej veci.
Dospel pritom k záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie tak vo vzťahu k N. M., ako ani vo vzťahu k N.

O. nenadobudlo právoplatnosť, v dôsledku čoho Československý štát nikdy sa nestal vlastníkom týmto
osobám vyvlastnenej pozemkovej parcely a vyvlastňovacie rozhodnutie ako nadobúdací titul nebolo
právne účinné, keďže nenastali účinky jeho doručenia, pretože vyvlastnenie bolo uskutočnené jednak
voči mŕtvej osobe a jednak voči osobe, u ktorej sa nepreukázalo, že v rozhodnom čase vyvlastnenia
sa zdržiavala na neznámom mieste. Zároveň uzavrel, že účinným nemohlo byť, t. j. právne účinky

nenadobudlo ani uznesenie o ustanovení opatrovníka týmto osobám a pretože vyvlastňované osoby
nebolipretoúčastníkmivyvlastňovaciehokonania,totonemohlomaťpretodopadnazmenuvlastníckeho
režimu k spornej nehnuteľnosti a takto nemohlo dôjsť k jej právoplatnému vyvlastneniu, a to bez ohľadu
na to, že na vyvlastňovacom rozhodnutí bola vyznačená doložka právoplatnosti. Ak teda československýštát predmetné pozemky vyvlastnil neúčinne, uzavrel, že nenadobudol k nim ani vlastnícke právo
a následne nemohlo preto dôjsť ani k platnému prechodu sporného pozemku na žalobcu, a to ani
s poukazom na ustanovenia zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

9. S argumentom žalobcu, že vlastníctvo k spornému pozemku nadobudol vydržaním vlastníckeho
práva, a to priamo na základe zákona, pričom ani nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva štátom ako svojím právnym predchodcom, a teda ani o vadách vyvlastňovacieho
konania/rozhodnutia, ale že vstúpil do dobromyseľnej držby spornej pozemkovej parcely, a to na základe

iných skutkových okolností než jeho právny predchodca, a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb., t. j. k 1.5.1991, sa vysporiadal poukazom na nevyhnutnosť posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu v čase vstupu do predmetnej držby, ktorá sa odvíja od skutočností, na základe ktorých účastník
sa domáha určenia vlastníckeho práva, na základe ktorých získal vec do držby (do svojej faktickej
moci), a to z hľadiska, či žalobca so zreteľom na všetky okolnosti (ne)oprávnene sa domnieval, že
predmetný pozemok mu vlastnícky patrí a nakladá s ním, ako s vlastným. Uzavrel pritom, že žalobca

v danom prípade si nemôže započítať držbu svojho právneho predchodcu, nakoľko ten, ako štát, v čase
vstupu do držby nebol dobromyseľný, keďže sám spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia
asodkazomnauznesenieNSSRvoveci5Cdo/107/2008uzavrel,žespornévyvlastňovacierozhodnutie
nemožnopretopovažovaťzaprávneakceptovateľnýtitulvstupudodržbyaposudzovalpreto,čižalobca,
ako v konaní tvrdil, do dobromyseľnej držby ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (1.5.1991),

prípadne vstúpil na základe iných skutkových okolností, než štát ako jeho právny predchodca.

10. Z dôvodu, že štát k 1.5.1991 nebol vlastníkom sporných pozemkov, uzavrel, že nemohol ich
podľa zákona č. 138/1991 Zb. od neho ako nevlastníka platne nadobudnúť ani žalobca a konštatoval,
že dôkazné bremeno o dobrej viere, ako i o tom, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul, a teda

že nadobudol vlastnícke právo, v danom prípade zaťažovala žalobcu ako osobu, ktorej dobrá
viera je na prospech, pričom táto musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci sa musí
javiť ako spravodlivé. V tejto súvislosti tiež konštatoval, že pod bežnú opatrnosť, ktorú od žalobcu bolo
možné požadovať, bolo potrebné zahrnúť aj požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností

z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti vedúcich k presvedčeniu, že štát na žalobcu platne previedol
vlastnícke právo, pričom pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je nevyhnutné poznanie, či štát
v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/91 Zb. (ne)bol vlastníkom sporných nehnuteľností a či
(ne)disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň, že boli
splnené všetky podmienky ustanovené uvedeným zákonom. Podotkol pritom, že k rovnakým záverom

dospel pritom i odvolací súd vo svojom rozhodnutí v obdobnej právnej veci (sp. zn. 11Co/126/2020),
kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie žalujúceho mesta o vlastníckom práve ku konkrétnej veci
nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na
obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na príslušnú obec z majetku
štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ustanovenie §14 ods. 1 a ods. 2 daného

zákona. Z uvedeného pre súd vyplynulo, že žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby,
na základe ktorého by ho bolo možné považovať za dobromyseľného držiteľa.

11. Majúc na zreteli, že osoby, ktorým sa vyvlastňovalo, v spornom vyvlastňovacom rozhodnutí neboli
riadne identifikované a niektoré v čase vyvlastnenia boli dokonca mŕtve, podľa súdu žalobca mohol

mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva štátom a uzavrel preto, že žalobca pri
bežnej opatrnosti nemohol preto nadobudnúť presvedčenie, že štát k 1.5.1991 bol vlastníkom sporných
nehnuteľností a že k týmto disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom, a nemohol teda
nadobudnúť presvedčenie, že vlastnícke právo k sporným pozemkovým parcelám k 1.5.1991 na neho
prešlo ex lege. Dobromyseľnosť žalobcu podľa súdu spochybňovala tiež skutočnosť, že sa nesprával

ako vlastník, k sporným nehnuteľnostiam, v rozpore s jeho zákonnou povinnosťou (§14 ods. 4 zákona
č. 138/1991 Zb.) si ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo do evidencie nehnuteľností. Konštatoval,
že z toho dôvodu ani protokol z 13.3.1996 o prechode vlastníctva nemohol byť domnelým titulom pre
vstup žalobcu do dobromyseľnej držby.

12. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil zásadou úspechu žalovanej strany v spore (§255 ods.
1 CSP).13. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Proti rozsudku
predovšetkým namietal, že súd nevyhovel jeho návrhu na vykonanie dokazovania zameraného na

zistenie, ako sporný podiel na pozemkoch, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu, do svojho
vlastníctva nadobudla sama matka žalovanej 2, po ktorej, ako v konaní vyšlo najavo, žalovaná 2
tento podiel zdedila (osvedčenie o dedičstve sp. zn. 38 D 130/93). Ďalej namietal, že keďže ku dňu
vyhotovenia výpisu z PKV č. XXXX N. O. stále bol riadne evidovaný ako podielový spoluvlastník spornej
nehnuteľnosti,pretoanisprávnyorgánvčasevydaniavyvlastňovaciehorozhodnutiaobjektívnenemohol

vedieť, že tento podielový spoluvlastník už nežije a preto mu ako spoluvlastníkovi nachádzajúcemu
sa na neznámom mieste, rozhodnutím z 9.9.1986 v tomto vyvlastňovacom konaní správne ustanovil
opatrovníka.

14. Keďže druhý spoluvlastník spornej pozemkovej parcely N. M. ako právny predchodca žalovaného
1 v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia (17.10.1986) žil, ale jeho pobyt správnemu orgánu

vykonávajúcemu vyvlastnenie nebol známy, v súlade s §16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. tomuto
rovnako rozhodnutím z 9.9.1986 ustanovil preto opatrovníka a vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti
správny orgán postupoval preto správne, aj pokiaľ v súlade s §26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
vyvlastňovacie rozhodnutie menovaným doručoval verejnou vyhláškou a okrem toho z doručených
dôkazov vyplynulo, že vyvlastňovacie rozhodnutie riadne bolo doručené aj ustanovenému opatrovníkovi.

Okrem toho odvolateľ namietal, že právne predpisy v oblasti stavebného práva platné a účinné
v rozhodnom období vyvlastnenia umožňovali doručovanie rozhodnutí aj verejnou vyhláškou, a to §58
vykonávacej vyhlášky č. 85/1976 Zb. k stavebnému zákonu o podrobnejšej úprave územného konania
astavebnomporiadku,atosohľadomnaväčšírozsahrozhodnutia,napr.veľkýpočetparciel,veľkýpočet
účastníkov správneho konania a pod. Namietal preto, že na základe právoplatného a vykonateľného

vyvlastňovacieho rozhodnutia, čo vyplýva aj z vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti
opatrenej na spornom rozhodnutí, vlastníkom spornej parcely sa stal štát a nadobudnutím účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. dňom 1.5.1991 ex lege žalobca, pričom v zmysle bodu 53 delimitačného
protokolu z 13.3.1996 uzavretého podľa daného zákona sporný nehnuteľný majetok tomuto bol aj riadne
odovzdaný.

15. Odvolateľ nerozumie, prečo súd v 43. odseku napadnutého rozsudku uzavrel, že žalobca mohol
mať pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva štátom, keď vyvlastňovacie rozhodnutie pri bežnej
opatrnosti z právneho hľadiska bolo bez vád. V tejto súvislosti namietal, že žalobcovi pritom ani
zo žiadneho zákona vrátane zákona č. 138/1991 Zb., nevyplývala žiadna povinnosť kontroly alebo

revízie majetku štátu, či preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov, prípadne konaní, ktoré týmto
rozhodnutiam predchádzali, uvedené nikdy ani nepatrilo do právomoci obcí a miest a navyše pri
delimitácii v roku 1996 neboli mu odovzdané ani vyvlastňovacie spisy a žalobca nemal preto žiadny
dôvod pochybovať o vlastníctve štátu, ale rešpektoval a mal dôveru v jeho právoplatné a vykonateľné
rozhodnutia.

16. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie v danej veci nesprávne vyhodnotil aj otázku vydržania
vlastníckeho práva predmetných pozemkových parciel žalobcom, keďže ten do dobromyseľnej držby
sporných pozemkov k 1.5.1991 vstúpil priamo zo zákona, t. j. na základe iných skutkových okolností, ako
štát, a nemusel mať pritom vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a teda ani

o prípadných vadách vyvlastňovacieho konania či rozhodnutia. Dobromyseľnosť jeho vstupu do držby
podľa neho bolo preto potrebné odvodzovať od zákona č. 138/1991 Zb. ako samotného titulu vstupu
do dobromyseľnej držby a keďže ako držiteľ, predmetné pozemky nadobudol poctivým spôsobom,
a to na základe zákona, bol aj objektívne presvedčený, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom.
Ďalej za dôležité a právne významné považoval súčasne aj to, že status dobromyseľného držiteľa

žalobca si udržal počas celej desaťročnej vydržacej doby a v držbe sporných pozemkových parciel
počas jej plynutia žalovanými nebol rušený. S poukazom na to, že aj v pochybnostiach platí, že
držba je oprávnená, namietal, že postačí, ak v konaní preukáže len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia držby, a svoju dobrú vieru preukazovať nemusí, a to o to viac platí v prípade, keď vstup
do dobromyseľnej držby, ako v jeho prípade, sa odvodzuje od účinnosti zákona a zastáva preto názor,

že jeho vstup do dobromyseľnej držby sporného majetku dňom 1.5.1991 je nespochybniteľná. Poukázal
aj na to, že v konaní nebolo spochybňované, že žalovaní nikdy nevstúpili do užívania predmetných
parciel a žiadnym spôsobom ani nevykonávali svoje vlastnícke právo. Naopak, sporné nehnuteľnosti
dlhodobo užíval a nakladal s nimi ako s vlastnými žalobca, pretože na predmetných parcelách bol štátomvystavaný obytný súbor Sídlisko Ťahanovce, s celou jeho infraštruktúrou. Odvolateľ preto namieta, že
všetky zákonom stanovené podmienky vydržania vlastníckeho práva boli naplnené a že spoluvlastníctvo
k žalovaným pozemkom nadobudol preto vydržaním dňom 1.5.2001.

17. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny. Poukázali na fakt, že v spornom vyvlastňovacom rozhodnutí pod poradovým číslom 51 je
uvedený N. O., ktorý ako vlastník v tom čase sa mal zdržiavať na neznámom mieste, hoci tento
zomrel ešte v roku 1967 (správne v r. 1966 – pozn. odvolacieho súdu) a nemohlo preto vyvlastňovacie

konanie v roku 1986 vo vzťahu k nemu vôbec prebehnúť a keďže sa konalo s mŕtvou osobou,
nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu sporného spoluvlastníckeho podielu, ktorý v tom čase už
vlastnila E. O., L. M., po ktorej tento v roku 1996 následne zdedila žalovaná 2. Podľa nich sporný
spoluvlastnícky podiel v danom prípade právne účinne nebol vyvlastnený rovnako ani N. M., pretože ten
v rozhodnom čase vyvlastnenia sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu G. XX, D., a v žiadnom prípade
sa nemohol zdržiavať na neznámom mieste, pričom žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal,

že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie N. M. doručované bolo a ani netvrdil, že existujú o tom dôkazy.
V konaní nebolo preukázané ani to, že by v roku 1986 pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia
správny orgán zisťoval, kde N. M. sa zdržiava, či sa (ne)zdržiava v mieste trvalého bydliska a nebol preto
dodržaný zákonný postup pred vydaním rozhodnutia a nemohlo preto dôjsť k vyvlastneniu zákonným
spôsobom.

18. Žalovaní sa stotožnili so všetkými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a poukázali aj
na právne závery vyjadrené v rozhodnutí odvolacieho súdu z 25.4.2023 vo veci 6Co/165/2022, týkajúcej
sa obdobného prípadu určenia vlastníckeho práva, a to tak v rozsahu neúčinnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia,akoajohľadomnenaplneniapredpokladovvydržaniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiam

zo strany žalobcu. Podľa nich žalobca nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát
ani žalobca v evidencii nehnuteľností nikdy neboli zapísaní ako vlastník sporných pozemkov a preto
žalobca od 1.5.1992 ani nemohol byť žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke právo svedčí. Štát,
ktorý vydal sporné vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorého účelom mala byť zmena vlastníckeho práva
v prospech neho, podľa nich nesie aj zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie, ako aj procesný postup

predchádzajúci jeho vydaniu trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitu a nezákonnosť (vyvlastnenie
mŕtvym osobám, a teda konanie so subjektom odlišným od vyvlastňovaného, neúčinné zastúpenie vo
vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia). Na základe neúčinného
vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť preto k prechodu vlastníctva ani na organizáciu,
v ktorej prospech bola nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ (ne)bol

dobromyseľný, s čím súd prvej inštancie podľa nich sa vysporiadal dostatočne a predovšetkým správne
a v súlade so zákonom a judikatúrou, keď uzavrel, že zo strany žalobcu v žiadnom prípade neboli
splnené zákonné podmienky vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Nedostatok
dobromyseľnosti žalobcu žalovaní vzhliadali aj v tom, že do uplynutia zákonom ustanovenej lehoty
(12 mesiacov od prevzatia majetku), t. j. do 1.5.1992 tento nielenže nepodal návrh na zápis svojho

vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností k sporným parcelám, ale k týmto nikdy ani on, ako ani
štát, nebol zapísaný ako vlastník, pričom svojho údajného vlastníckeho práva celých 31 rokov sa ani
nedomáhal.

19. Žalobca, ktorému vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu bolo doručené 25.7.2023, nevyužil svoje

zákonné právo a odvolaciu repliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355
a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

21. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods. 1 CSP
potvrdil.

22.RozsudoknaKrajskomsúdevKošiciachverejnebolvyhlásený25.6.2025o9.30hod.vpojednávacej
miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 19.6.2025boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods.
3 za použitia §378 CSP).

23. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. f) (súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorých odvolací súd dospel k
záveru, že tieto nie sú naplnené.

24. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného
skutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáverarozsudokajnáležiteodôvodnil.Vkonanínebolazistená
žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na
riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiajeplneakceptovateľný,presvedčivý,dostatočnezrozumiteľný,
určitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré
mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého

rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil
v plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu

so správnymi právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
v súlade s §387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím
súdom zhora sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o určenie
vlastníckeho práva pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom či už vo vzťahu k preukázaniu
platného nadobúdacieho titulu pre jeho právneho predchodcu alebo vo vzťahu k nenaplneniu zákonných

podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom titulom vydržania.

26. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací
súd dopĺňa nasledovné dôvody.

27. Ak v civilnom spore napr. o vlastníctvo, ako v posudzovanom prípade, právne posúdenie sa odvíja
od posúdenia významnej predbežnej otázky vyvlastnenia (§193, 194 CSP), všeobecný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný preskúmať nielen existenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale aj splnenie
podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre jeho právoplatnosť a účinnosť, a to vo vzťahu ku konkrétnym
účastníkom konania, a to aj bez ohľadu na vyznačenú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, keďže

táto je len deklaratórnej povahy (NS SR, 1 V Cdo/6/2019, publikované pod R 77/2021) a preto nie je
rozhodujúca pre otázku, či právoplatnosť skutočne nastala, pričom platí, že ak príslušný orgán štátu
ako s vyvlastňovaným konal s niekým iným, ako s vlastníkom, t. j. vlastnícke právo k veci, ktorá
bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu odlišnému od vyvlastňovaného, nemohli nastať právne
účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. To znamená, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho

konaniaarozhodnutianemohlodôjsťkprechoduvlastníctvanačeskoslovenskýštát,aleknehnuteľnosti,
ktorá bola predmetom vyvlastnenia, zostalo tak zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej
posledným vlastníkom, pričom prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo
vadné, či neúčinné, súdmi sú považované za prevzatie veci bez právneho dôvodu (porovnaj NS SR,
2MCdo/4/2014).

28. V danej veci nebolo sporným, že v čase vyvlastňovacieho konania a tiež v čase vydania rozhodnutia
odboru výstavby ÚPaA ObNV Košice I zo 17.10.1986 o vyvlastnení, č. Výst. O/1754/86-Go, P. O.
ako jeden z posledných pozemkovoknižných spoluvlastníkov pozemkovej parcely č. XXXX evidovanej
v PKV č. XXXX, veľkosť podielu 1/2, bol už mŕtvy, keďže tento zomrel ešte XX.XX.XXXX, dedičstvo

po ňom v celosti, avšak mimo sporného spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti ako
jediná zdedila žalovaná 2 (D 2026/66), ktorá sporný spoluvlastnícky podiel napokon nadobudla dedením
po svojej matke E. O., L. M., ktorá účastníkom vyvlastňovacieho konania sama však nebola. Súd
prvej inštancie v tomto sporovom konaní nijako preto nepochybil, pokiaľ nevyhovel návrhu žalobcu navykonanie dokazovania zameraného na zistenie, na základe akého titulu nadobudla sporný podiel matka
žalovanej 2, keďže žalobca svoje vlastnícke právo od matky žalovanej 2 skutkovo ani neodvodzoval,
uvedené pre toto sporové konanie bolo preto bezpredmetným. Navyše výsledky takéhoto prípadného

dokazovania nijako by neboli spôsobilé zvrátiť fakt, že sporným vyvlastňovacím rozhodnutím predmetný
spoluvlastnícky podiel bol vyvlastnený len spoluvlastníkovi P. O., a teda že v tomto rozsahu vo
vyvlastňovacom konaní vyvlastňovací orgán „konal“ s osobou bez právnej subjektivity, tejto preto nebolo
možné ani ustanoviť opatrovníka, že rozhodnutie o vyvlastnení v tomto rozsahu bolo rozhodnutím
o právach a povinnostiach mŕtveho, v dôsledku čoho vyvlastnenie voči tomuto bolo preto právne

neúčinné vrátane ustanovenia opatrovníka (9.9.1986) a ktoré ako rozhodnutia voči mŕtvemu preto ani
nikdy nemohli nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť, a to bez ohľadu na vyznačenú doložku
pochybnej právoplatnosti a vykonateľnosti, z ktorej vyplýva opak (NS SR 3Cdo/263/2018). Keďže týmto
rozhodnutiam nejde preto priznať potrebné právne účinky, súd nimi nie je viazaný a bez ďalšieho nie je
preto povinný z neho vychádzať, resp. naň prihliadať (§194 ods. 2 CSP, a contrario).

29. Ak skutočnému vlastníkovi nebolo doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu
nehnuteľnosti (porovnaj NS SR, 1Cdo/3/2003). Pritom len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie
má ten dôsledok, že odvolacia lehota začne bežať osobe, ktorej je doručované (R 19/1968) a po
jej márnom uplynutí (v prípade, že opravný prostriedok podaný nebude), doručované rozhodnutie

nadobudne právoplatnosť, čím posudzuje formálnu stránku právoplatnosti. Posudzujúc právoplatnosť
substantívne (do hĺbky), všeobecný súd môže preto skúmať aj to, či (ne)boli dodržané procesné pravidlá
v tom čase ovládajúce v danom prípade doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia vrátane toho,
komu a akým spôsobom toto v súlade s príslušnými právnymi predpismi sa malo uskutočniť, a to
vrozsahusubsidiárnehopreskúmaniatejtoskutočnostivkontextecivilnéhosporovéhokonania,vktorom

právoplatnosťrozhodnutiasprávnehoorgánujerelevantnáakopodmienkaprezmenuvlastníctva(zákon
č. 50/1976 Zb. stavebný zákon, zákon č. 71/1967 Zb. správny poriadok).

30. Z týchto dôvodov pri posudzovaní otázky, či konkrétne vyvlastňovacie rozhodnutie správneho
orgánu (ne)nadobudlo právoplatnosť, spadá preto do prieskumného oprávnenia všeobecného súdu aj

posudzovanie otázky, či vo vyvlastňovacom konaní, kde s vyvlastňovaným, ako v prejednávanej veci so
spoluvlastníkom druhej polovice spoluvlastníckeho podielu na spornej pozemkovej parcele, sa konalo
ako s osobou na neznámom mieste a bol mu preto ustanovený opatrovník (9.9.1986), (ne)boli vôbec
splnené zákonné procesné podmienky na jeho ustanovenie alebo či (ne)boli splnené podmienky na to,
aby rozhodnutie o vyvlastnení tomuto vyvlastňovanému sa doručovalo verejnou vyhláškou. Obdobne

aj NS SR v uznesení z 28.2.2024 vo veci 7Cdo/117/2022, ktorý sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdov nižších inštancií v danej právnej veci, že vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorého doručenie
vyvlastňovanému bolo vykonané jeho doručením opatrovníkovi vyvlastňovanému ustanovenému podľa
§16 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. z dôvodu jeho neznámeho pobytu v čase vyvlastňovania alebo
verejnou vyhláškou podľa §26 zákona č. 71/1967 Zb. a §58 vyhlášky č. 85/1976 Zb., hoci pre tento

postup neboli splnené podmienky, pretože pobyt osoby, ktorej sa takto doručovalo, nebol neznámy,
nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a nemohlo tak vyvolať účinky vyvlastnenia voči tejto osobe.

31. Okolnosť neznámeho pobytu účastníka správneho, a teda aj vyvlastňovacieho konania, sa
musí vždy hodnoverne preukázať a pred ustanovením opatrovníka postupom podľa §16 zákona č.

71/1967 Zb. takejto osobe, musia sa vyčerpať všetky prostriedky na zistenie, či jej pobyt skutočne je
neznámy. Dôkazné bremeno v smere preukázania, že vydaniu rozhodnutia o ustanovení opatrovníka
vyvlastňovanému spoluvlastníkovi P. M. predchádzalo prešetrenie tohto, či sú dané všetky podmienky
na takýto postup, v tomto civilnom sporovom konaní zaťažovalo žalobcu ako tú stranu sporu, ktorá svoje
vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti primárne skutkovo založila na tvrdení o existencii právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia o jej vyvlastnení zo 17.10.1986, č. Výst. O/1754/86-Go, vo vzťahu
k menovanému spoluvlastníkovi a bolo preto na nej preukázať, že vyvlastňovacie konanie tak, ako to
tvrdil, sa uskutočnilo v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase vyvlastňovania. V konaní
žalobcatakétodôkazyneprodukovalaninetvrdilichexistenciuaajvodvolanílenbezďalšiehozopakoval
svoje tvrdenie, že v osobe vyvlastňovaného išlo o spoluvlastníka, ktorý v rozhodnom čase vyvlastnenia

sa zdržiaval na neznámom mieste, uvedené však nijako nepreukázal a ani nevyvracal závery súdu prvej
inštancie v tomto smere prijaté.32. V odvolacom konaní neobstála pritom ani ďalšia jeho námietka o účinnom doručení sporného
rozhodnutia o vyvlastnení vo vzťahu k menovanému, a to verejnou vyhláškou postupom podľa §26 ods.
1 zákona č. 71/1967 Zb., t. zn. rovnako z dôvodu neznámeho pobytu tohto účastníka konania. V tomto

sporovom konaní pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu jednak zostalo totiž nepreukázané,
že spoluvlastník P. M. v rozhodnom čase skutočne bol osobou neznámeho pobytu a jednak aj preto,
že pokiaľ správny orgán v danom konaní o vyvlastnení raz už voľbu vykonal a účastníkovi z dôvodu
jeho neznámeho pobytu ako nutnosť z hľadiska obhajovania jeho práv ako vlastníka nehnuteľnosti
pri vyvlastňovacom konaní postupom podľa §16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. ustanovil opatrovníka,

k čomu v posudzovanej veci aj došlo (hoci pre absenciu dôkazu o tom, že jeho pobyt skutočne bol
neznámy, nedôvodne), správny orgán je povinný písomnosti vrátane rozhodnutí pre tohto účastníka
doručovať tomuto opatrovníkovi, a nemôže (minimálne) preto vo vzťahu k tomu istému účastníkovi,
a to rovnako z dôvodu jeho neznámeho pobytu napr. aj rozhodnutie o vyvlastnení účinne doručiť už
verejnou vyhláškou postupom podľa §26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., ako sa tým odvolateľ bráni
v tomto sporovom konaní, že k tomu došlo.

33. Napokon neobstojí ani posledná odvolacia námietka žalobcu o údajnom účinnom doručení sporného
rozhodnutiaovyvlastnenídotknutémuspoluvlastníkoviformouverejnejvyhláškyodvolávajúcsanato,že
§58 vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej
úprave územného konania a stavebnom poriadku takéto doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia

v danom prípade umožňuje argumentujúc pritom, že v danom prípade išlo o väčší rozsah rozhodnutia,
keď príkladom uviedol veľký počet parciel a väčší počet účastníkov správneho konania. Zákon č.
50/1976 Zb. ako lex specialis nemá osobitné ustanovenia o doručovaní rozhodnutia o vyvlastnení
a aj pre účely jeho doručovania platia preto ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. ako lex generalis
vrátane doručovania verejnou vyhláškou postupom podľa jeho §26, podľa ktorého doručovanie verejnou

vyhláškou správny orgán (okrem prípadu, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi),
použije aj pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis, ktorým podľa odvolateľa je práve §58 vyhlášky č.
85/1976 Zb. Je preto nepochybné, že len také zverejnenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy verejnou vyhláškou, ktoré bolo vykonané zákonným spôsobom, nesie so sebou účinok jeho
riadneho oznámenia (porovnaj uznesenie NSS SR z 27.8.2024 vo veci 1 Svk 48/2022, uverejnené v ZSP

10/2025). Vyhláška FMTIR č. 85/1976 Zb. ako osobitný predpis, a to ani v jej §58 neustanovuje pritom
ďalšie prípady, v ktorých správny orgán by bol oprávnený použiť doručovanie verejnou vyhláškou nad
rozsah ustanovený stavebným zákonom či správnym poriadkom, ako odvolateľ mylne sa domnieva. Ide
o ustanovenie vykonávacej vyhlášky, podľa ktorého správny orgán v prípade, ak ide o rozhodnutie alebo
iné opatrenie väčšieho rozsahu alebo ak jeho neoddeliteľnú časť tvoria grafické prílohy, môže vyvesiť

namiesto úplného znenia opatrenia stručnú vyhlášku obsahujúcu základné údaje o území, ktorého sa
opatrenie týka, a jeho stručný obsah s poučením, kedy a kde možno doň nazrieť, čo nepochybne
nebol prípad posudzovaného vyvlastňovacieho konania, kde verejnou vyhláškou bolo oznámené celé
rozhodnutie o vyvlastnení, hoci vo vzťahu k vyvlastňovaným pod poradovým č. 51, pretože ich pobyt
nebol neznámy, neboli pre takýto postup preto splnené zákonné podmienky (§26 ods. 1 zákona č

71/1967 Zb., a contrario).

34. Z týchto dôvodov v odvolacom konaní neobstála ani jedna z týchto námietok odvolateľa o údajne
účinnomdoručeníspornéhorozhodnutiaovyvlastnenívyvlastňovanémuspoluvlastníkoviP.M.,oktorom
žalobca v konaní nepreukázal, že by v relevantnom čase bol osobou neznámeho pobytu, t. j. že by

došlo k jeho doručeniu vykonanému v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, a to či už doručením
ustanovenému opatrovníkovi alebo verejnou vyhláškou. Sporné rozhodnutie ani vo vzťahu k tomuto
spoluvlastníkovi nenadobudlo preto právoplatnosť a ani sa nestalo vykonateľným.

35. Z uvedených dôvodov, a to vo vzťahu ani k jednému z vyvlastňovaných pod poradovým číslom

51 sporného rozhodnutia zo 17.10.1986 na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho konania
a rozhodnutia nemohlo preto dôjsť k prechodu vlastníctva spoluvlastníckeho podielu na spornom
pozemku na Československý štát, ako ani na organizáciu, v ktorej prospech tento bol vyvlastnený.
Súd prvej inštancie v posudzovanej veci preto nepochybil, pokiaľ na sporné vyvlastňovacie rozhodnutie
neprihliadal, keďže vo vzťahu k vyvlastňovanému spoluvlastníkovi P. M. a rovnako (avšak z iných

dôvodov) aj vo vzťahu k podielovému spoluvlastníkovi E. O., L. M., s ktorou ako s vyvlastnenou, hoci
sa konať malo, takto sa nekonalo, išlo o akt verejnej moci bez účinkov na ich vlastníctvo. Na základe
takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia následne nemohlo preto dôjsť ani k spornémuprechodu vlastníckeho práva zo štátu ako nevlastníka na žalobcu, ako tento prechod je deklarovaný
v zmienenom delimitačnom protokole z 13.3.1996.

36. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a platne vlastnícke právo nemôže nadobudnúť ani právny
nástupca, ak subjekt, od ktorého tento derivatívne odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (I. ÚS 50/2010). Uvedené
v prípade posudzovanej veci platí o to viac, že v danom prípade o prevod vlastníckeho práva zo štátu na
žalujúcu obec ani nešlo, išlo totiž o deklarovaný prechod vlastníctva medzi týmito subjektmi delimitáciou

na základe zákona, a teda právny titul nadobudnutia v prospech žalobcu absentuje, resp. rovnako, ako
v prípade štátu, aj v prípade žalobcu, bezo zmeny je ním (minimálne) vo vzťahu k vyvlastňovaným
pod poradovým č. 51 právne neúčinný správny akt vyvlastňovacieho rozhodnutia, a nie samotný
delimitačný protokol, ktorý má len deklaratórny charakter a od ktorého svoje vecné právo a rovnako ani
dobromyseľnosť žalobca úspešne odvodzovať preto nemôže. Ak sporné vyvlastňovacie rozhodnutie ako
neplatný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nemohlo byť nadobúdacím titulom pre štát

a ani nezakladalo jeho dobromyseľnosť, vlastníkom sporných nehnuteľností na základe neho, keďže ide
o prechod, a nie o prevod vlastníctva, sa nemohol stať ani žalobca a toto žalobcovi ako subjektu, na
ktorý vlastníctvo štátu malo prejsť ex lege, nemohlo preto zakladať ani dobromyseľnosť držby.

37. Podľa odvolacieho súdu v odvolacom prieskume neobstáli preto ani ďalšie odvolacie námietky

žalobcu ako obce, ktorá v súdnom spore sa domáha ochrany vlastníctva tvrdiac, že toto nadobudla
na základe ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to ani pokiaľ v spore sa bránila
poukazomnato,žedodobromyseľnejdržbyvstúpilapriamozozákona,atonazákladeinýchskutkových
okolností, ako štát, alebo poukazom na to, že nebolo jej povinnosťou ako poctivého nadobúdateľa
zisťovať, prípadné pochybenia správneho orgánu vykonávajúceho vyvlastnenie, že nemala pochybnosti

o vlastníctve štátu k spornému pozemku, ako ani na to, že sporný pozemok od 1.5.1991 nerušene
užívala po celú vydržaciu dobu.

38. Absencia dobromyseľnosti pri vstupe do držby nikdy sa nestane držbou oprávnenou a ani nevedie
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Možno pritom len súhlasiť so závermi súdu prvej

inštancie, že v posudzovanej veci bolo na žalobcovi v konaní produkovať dôkazy o tom, že štát v čase
prechodu spornej pozemkovej parcely na žalobcu disponoval platným právnym titulom, na základe
ktorého tento podľa jeho tvrdenia toto svoje vlastníctvo nadobudol. Pokiaľ ten v konaní za situácie, že
ani štát a ani samotný žalobca nikdy neboli evidovaní v evidencii nehnuteľností a ani následne v katastri
nehnuteľností ako vlastníci spornej pozemkovej parcely, bránil námietkou, že nebolo jeho povinnosťou

ako jej dobromyseľného nadobúdateľa zisťovať, či štát v skutočnosti sa (ne)stal jej vlastníkom, odvolací
súd plne sa stotožňuje s právnym záverom dovolacieho súdu vyjadreným vo veci 6Cdo/71/2011, na
ktorý v tomto konaní poukazuje a v zmysle ktorého „... len samotná skutočnosť, že štát bol zapísaný ako
vlastník ... nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu žalovaného,
žeštátusvedčíajplatnýprávnytitul,nazákladektoréhojejehovlastníckeprávovevidenciinehnuteľností

zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku
aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich (z hľadiska kritérií a priemernej obozretnosti)
k presvedčeniu, že štát v čase predaja (v danom prípade dražbou) disponoval platným nadobúdacím
vlastníckym titulom. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne

nemohol mať (z hľadiska kritérií a priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že
v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (v evidencii) nehnuteľností,
takéto právo nesvedčí“. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ nadobúdateľ vlastníckeho práva takúto
povinnosť má v prípade, že štát pred sporným prevodom vlastníckeho práva ako vlastník bol zapísaný
v evidencii nehnuteľností, tak o to viac takúto povinnosť aktívneho zisťovania existencie platného

právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva štátom ako jeho právnym predchodcom, a to či už
titulom prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva zo štátu, má nadobúdateľ v prípade, že štát ako
jeho právny predchodca v evidencii nehnuteľností ako vlastník sporného spoluvlastníckeho podielu
evidovaný ani nebol, ako je tomu aj v prípade prejednávanej veci.

39. Ani podľa právnych záverov odvolacieho súdu žalobca túto potrebnú mieru opatrnosti a obozretnosti
pri prechode vlastníckeho práva zo štátu v danom prípade nezachoval, keďže vychádzajúc
z vyvlastňovacieho rozhodnutia zo 17.10.1976, č. Výst. O/1754/86-Go, aj žalobcovi muselo byť zrejmé,
žespornévyvlastnenienímbolovykonanévovzťahukneznámymdedičomakvlastníkomzdržiavajúcimsa na neznámom mieste rádovo v stovkách prípadov (spolu zhruba cez 300), čo prakticky predstavovalo
takmer celú obec, čo v období neslobody vzhľadom na povinnú evidenciu pobytu obyvateľstva aj pre
žalobcu ako mesto znalé miestnych pomerov muselo byť prinajmenšom vysoko nepravdepodobné, ako

i to, že (ii) vyvlastňovací orgán údaje (aj) o týchto vyvlastňovaných vlastníkoch pozemkov v rozhodnom
čase vyvlastnenia v roku 1986 čerpal z pozemkových kníh, a teda nie z aktuálnych, ale z archívnych
materiálov, do ktorých s účinnosťou od 1.4.1964, t. j. už aj v tom čase vyše 22 rokov žiadne nové
údaje sa už nezapisovali. Išlo pritom o okolnosti, ktoré na strane poctivého nadobúdateľa mali vyvolať
záujem presvedčiť sa, či štát ako jeho právny predchodca skutočne bol vlastníkom pozemkových parciel,

vo vzťahu ku ktorým svoje vlastníctvo v predmetnom delimitačnom protokole z 13.3.1996 deklaroval.
Žalobca nemohol preto konať so slepou dôverou v pravdivosť skutočností štátom deklarovaných
v predmetnom protokole, pričom navyše išlo len o ním tvrdené, zápisom v evidencii nehnuteľností nijako
však nepodporené skutočnosti o jeho vlastníctve, výlučne na ktorých žalobca nemohol preto zakladať
ani svoju dobromyseľnosť pri vstupe do držby spornej pozemkovej parcely v súvislosti s prechodom
vlastníckehoprávanazákladezákonač.138/1991Zb.apokiaľtaknekonal,spoliehajúcsanapravdivosť

deklarovaného prechodu v predmetnom delimitačnom protokole, konal tak na vlastné riziko. Žalobca
pritom ani len netvrdil, že akýkoľvek z úkonov smerujúcich k presvedčeniu sa o vlastníctve svojho
právneho predchodcu k spornému spoluvlastníckemu podielu vykonal, pritom jeho zaťažovalo dôkazné
bremeno preukázať svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva, ale naopak v konaní,
vzhľadom na uvedené, márne, sa bránil, že povinnosť takéhoto aktívneho zisťovania ani nemal.

40. Žalobca v konaní okrem už zmienenej dôvery v pravdivosť deklarovania prechodu vlastníckeho
práva zo štátu v predmetnom delimitačnom protokole a v platnosť predmetného vyvlastňovacieho
rozhodnutia, ktoré však samé o sebe, ako je to zhora uvedené, vlastníctvo ani dobromyseľnosť žalobcu
pri nadobúdaní vlastníckeho práva, nezakladajú, neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by mohli viesť

kzáveruotom,žežalobcavlastníctvokspornémuspoluvlastníckehopodielunapredmetnejpozemkovej
parcelenadobudol.Vlastníckeprávopodľa§123o.z.jenajsilnejšieprávokveciam,pôsobívočivšetkým,
ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka a je nepremlčateľné.

41. Pokiaľ ide o legitímne očakávania, žalobca aj za predpokladu, že by bol dobromyseľným

nadobúdateľom, za danej situácie legitímne by mohol očakávať, že mu bude poskytnutá súdna
ochrana, avšak v danom prípade táto by mu mohla byť poskytnutá len ako dobromyseľnému držiteľovi
(§130 o. z.), ktorá spočíva o. i. v možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním
po splnení zákonom stanovených podmienok (desaťročná nepretržitá dobromyseľná držba). Ťažisko
problematiky držby pritom nespočíva v riešení charakteru a náležitosti právneho dôvodu ako takého,

ale v objasnení okolností, za ktorých držiteľ pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti mohol nadobudnúť
dôvodné presvedčenie, že táto nehnuteľná vec mu patrí, dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Spravidla ide
o okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby, ktorý je

dôvodom vzniku presvedčenia u daného subjektu, že dané právo drží oprávnene (preto ním v danom
prípade nemohol byť výlučne samotný zákon č. 138/1991 Zb., keďže ten nie je adresný vo vzťahu
k spornému majetku), čo môže viesť k vydržaniu, len pokiaľ túto dobromyseľnú držbu vykonával po
zákonomstanovenúdobu,čoaniniejeprípadžalobcu.Vdanomprípadevpriebehuplynutiadesaťročnej
vydržacej doby (§134 ods. 1 o. z.), a to na základe dedičského titulu po poručiteľovi P. M., zomr.

XX.X.XXXX (23D 115/97) a rovnako aj na základe dedičského titulu po spoluvlastníkovi E. O., L. M.,
zomr. XX.X.XXXX (38 D 130/93) spornú pozemkovú parcelu zdedili totiž žalovaný 1 a rovnako aj
žalovaná 2, obaja v podiele svojich právnych predchodcov, t. j. v 1 z celku, na základe čoho došlo
k zápisu v katastri nehnuteľností v ich prospech ako spoluvlastníkov, čím aj za predpokladu, že držba
mestomdovtedyprípadnebysaajbolapovažovalazaoprávnenú,došlokspochybneniujejoprávnenosti

a k prerušeniu jej behu a táto už nemohla ďalej pokračovať a tzv. dobehnúť, a viesť tak k vydržaniu
vlastníckeho práva, a žalobca od tohto zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaných titulom dedenia
po ich právnych predchodcoch, objektívne sa už nemohol preto domnievať, že jeho držba predmetnej
pozemkovej parcely je dobromyseľná a oprávnená, a svoje vlastnícke právo vrátane existencie platného
nadobúdacieho titulu už musel preto preukázať. V zmysle §70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. zákona

o katastri nehnuteľností, údaje katastra uvedené v §7, t. j. aj o vlastníkovi, sú totiž hodnoverné, len
pokiaľ sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná
a podmienená tým, či v konkrétnom prípade sa nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným
stavom. K preukázaniu tohto opaku v danom prípade pritom nedošlo, keďže vyvlastňovacie rozhodnutieako jediný do úvahy prichádzajúci titul, od ktorého žalobca svoje vlastnícke právo odvodzoval, voči
vyvlastňovaným pod poradovým č. 51 bolo právne neúčinné a ako také nemohlo preto ani nadobudnúť
právoplatnosť, ktorí svoje vlastníctvo preto ani nestratili, ale toto ich smrťou titulom dedenia prešlo

na žalovaných. Žalobcovi ako subjektu, ktorému preto nesvedčí žiaden nadobúdací titul k spornej
pozemkovej parcele, nemohla byť v tomto spore preto poskytnutá súdna ochrana ani titulom vydržania
vlastníckeho práva, a to ani proti jednému zo žalovaných.

42. Odvolacie námietky žalobcu z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na vecnú správnosť

napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým súd prvej
inštancie dospel a tieto neboli preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
privodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako také
preto neobstáli. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane napadnutého závisiaceho výroku
o trovách konania správne a zákonne založeného na zásade úspechu v danom prípade žalovanej strany

v spore (§255 ods. 1 CSP).

43. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1
CSP rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou
úspechu ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a vo veci v celom rozsahu úspešným žalovaným priznal preto

nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). Žalobca v konaní netvrdil
a vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré o trovách konania by bolo možné rozhodovať postupom podľa §257 CSP čo i len sčasti v prospech
neúspešného žalobcu.

44. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak jeho rozhodnutie záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).