Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322202384
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4322202384.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek senátu
JUDr.ErikyMadarászovejaJUDr.LenkyHalmešovej,vprávnejvecižalobcu:A.B.A.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XXXX/X, E., v konaní zast. JUDr. Attila Bogdány, advokát so sídlom Štúrova 884/24,
Šaľa, IČO: 54 207 436, proti žalovanému: F. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J. XXX, v konaní zast.
Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r. o., so sídlom Horné záhrady 2, Banská Bystrica, IČO: 50

570 897, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Levice zo dňa 08. februára 2024 č. k. 13C/48/2022-283, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že žalovaný nemá záložné právo k

nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve žalobcu, nachádzajúcich sa v katastrálnom území: E., obec E.,
okres: E., zapísaných na LV č. XXXX ako parcely CKN s parcelným číslom 10111/1 vinica o výmere 915
m2; parcelné číslo 10111/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 71 m2 a k stavbe so súpisným číslom
5999 viničný dom, ktorá stojí na parcele číslo 10111/2, spoluvlastnícky podiel žalobcu 1/1 k celku, pričom
záložné právo žalovaného na podklade zmluvy o zriadení záložného práva podpísanej dňa 28.02.2019
medzi žalobcom ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, ohľadom ktorej bol povolený vklad

záložného práva v prospech žalovaného a II. výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 37, ods. 1, § 39, § 151a, §
151b ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 151c ods. 2, § 151md ods. 1 písm. a), § 566 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (účinný od 30.01.2019 do 30.11.2019, ďalej len „OZ“) §137 písm.
c), § 142 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2016 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že

žaloba žalobcu je podaná dôvodne.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal aby súd určil,
že žalovaný nemá záložné právo k nehnuteľnostiam evidovaných na LV č. XXXX, ktoré sú v jeho
výlučnom vlastníctve, pričom záložné právo žalovaného, ktoré bolo zriadené na podklade zmluvy o
zriadení záložného práva podpísanej dňa 28.02.2019 a ohľadom ktorej bol povolený vklad záložného
práva v prospech žalovaného ako záložného veriteľa pod č. V-961/2019; vz. 979/2019 neexistuje. Dňa

08.02.2024 súd pripustil zmenu žaloby zo dňa 28.07.2023 podľa § 140 ods. 2 CSP s tým, že petit žaloby
sa nezmenil, ale uviedli sa nové skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre uplatnený nárok a to, že žalobca
žalovanému dlh splnil.
1.2. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že dňa 28.02.2019 žalobca v pozícii záložcu
a žalovaný v pozícii záložného veriteľa, uzavreli záložnú zmluvu k nehnuteľnostiam, nachádzajúcich sa
v kat. území E., vedených na LV č. XXXX pozemok reg. CKN parc. č. 10111/1, vinica o výmere 915

m2, LV č. XXXX pozemok registra CKN parc. č. 10111/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 71
m2, LV č. XXXX stavba viničný dom so súpisným číslom XXXX na pozemku registra CKN s parcelnýmčíslom 10111/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 71 m2. Vklad záložného práva do katastra
nehnuteľnosti bol na uvedenom LV č. XXXX povolený rozhodnutím Okresného úradu Levice, katastrálny
odbor, číslo vkladu: V 961/2019 zo dňa 25.03.2019. Dňa 24.05.2022 žalovaný žalobcovi oznámil začatie

výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby a dňa 17.06.2022 dražobná spoločnosť ProAuctio
s.r.o. vyzvala žalobcu na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke. Súčasťou tejto výzvy bola aj záväzná
objednávka na vypracovanie znaleckého posudku na návrh navrhovateľa dražby, teda žalovaného F.
G. H..
1.3. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca má naliehavý právny

záujem na určení neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú v jeho vlastníctve, nakoľko
sa už začal výkon záložného práva. Naliehavosť súd vzhliadol v tom, že určovací rozsudok bude pre
žalobcu podstatným spôsobom užitočný, pričom pri posúdení tejto skutočnosti poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo dňa 06.10.2017 sp. zn. II. ÚS 590/2017 podľa ktorého, „ak všeobecné
súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli
k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu

ochranu ďalšieho účastníka konania“. Súd ďalej vo svojom odôvodnení konštatoval, že žalobca dôvodil
neplatnosťou záložnej zmluvy, nakoľko z nej jasne a určito nevyplývalo, čo predstavuje zabezpečenú
pohľadávku a nie je v nej uvedená ani najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje.
Strany musia jasne, určito a nezameniteľne dohodnúť, aká suma sa zabezpečuje, či sa zabezpečuje len
istina alebo aj príslušenstvo, resp. len príslušenstvo a pod. Na základe vykonaného dokazovania súd

prvej inštancie zistil, že zmluva o zriadení záložného práva neobsahovala najvyššiu hodnotu istiny, do
ktorej sa pohľadávka zabezpečuje a ani hodnotu zabezpečenej pohľadávky. V tejto súvislosti uviedol,
že zmluva o zriadení záložného práva pre určitý druh pohľadávok, ktoré vzniknú záložnému veriteľovi
voči dlžníkovi v budúcnosti, ktorá neobsahuje dojednanie o dobe trvania záložného práva alebo o výške,
do ktorej sa takto určené pohľadávky zabezpečujú, je podľa ustanovenia § 39 OZ neplatná (Ro NS

ČR z 27.08.2013, spisová značka 21Cdo 2290/2012). Ďalej súd z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že v článku II. záložnej zmluvy sa veriteľ – žalovaný zaviazal poskytnúť sumu 100 000 eur
dlžníkovi – žalobcovi, iná suma sa v zmluve o zriadení záložného práva neuvádzala. Dňa 13.10.2023
žalovaný vo svojom vyjadrení potvrdil, že mu žalobca zaplatil celkom sumu vo výške 110 000 eur, t. j.
viacej ako sa uvádzalo v článku II. záložnej zmluvy. V záložnej zmluve sa uvádza iba výška pôžičky 100

000 eur, ktorá suma bola k dátumu vyhlásenia rozsudku zaplatená. Súd konštatoval, že táto skutočnosť
predstavuje ďalší dôvod, pre ktorý už neexistuje záložné právo, ktoré zaniklo splnením dlhu žalobcom
v rozsahu sumy prevyšujúcej 100 000 eur.
1.4. V závere súd uviedol, že nevykonal dôkaz vypočutím žalovaného, nakoľko ani jeho výsluchom by
nemohol dosiahnuť úspech v súdnom konaní pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy o zriadení

záložného práva, ktoré vyžaduje ustanovenie § 151b OZ, čo má na následok podľa § 39 OZ absolútnu
neplatnosť záložnej zmluvy a tým pádom spôsobuje neexistenciu záložného práva. Preto súd rozhodol
tak, že žalobca bol vo veci úspešný a preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, pre dôvody uvedené v

§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým tvrdeniam a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a preto žiadal,
aby Krajský súd v Nitre ako odvolací súd zmenil rozsudok, a to tak, že žalobu v plnom rozsahu
zamietne a žalovanému prizná plnú náhradu trov konania alebo alternatívne, aby zrušil napadnutý

rozsudok a vrátil vec na ďalšie rozhodnutie. Vo svojom odvolaní namietal, že prvoinštančný súd síce
správne opísal skutkový stav veci – teda dohodu upravenú v písomnej záložnej zmluve, avšak následne
ju súd v nadväznosti na ustanovenia upravené v Občianskom zákonníku neprávne právne posúdil.
Žalovaný uviedol, že súd správne vyhodnotil, že obligatórnou náležitosťou každej záložnej zmluvy je
určenie zabezpečenej pohľadávky. Následne však už nie je správne, keď bez ďalšieho, iba svojvoľne

prvoinštančný súd konštatoval, že „v záložnej zmluve si zmluvné strany nedohodli výšku, do ktorej
sa takto určené pohľadávky zabezpečujú.“ Prvoinštančný súd sa podľa názoru žalovaného nijako
bližšie nevysporiadal so znením čl. II Záložnej zmluvy, nijakým spôsobom toto ustanovenie nepodrobil
gramatickému, či logickému výkladu, pričom sa vôbec ani nevysporiadal s jeho argumentáciou
obsiahnutou už vo vyjadrení zo dňa 13.10.2023, v ktorom poukazoval na to, že samotná právna úprava

na žiadnom mieste bližšie nešpecifikuje, ktorými znakmi sa má zabezpečená pohľadávka v záložnej
zmluve špecifikovať. A teda k záveru, či je špecifikácia a identifikácia zabezpečenej pohľadávky v
zmluve dostatočná a spĺňa zákonom požadované náležitosti je potrebné dospieť osobitným výkladom.
A nielen svojvoľne na základe vlastnej úvahy bez ďalšieho. Na základe vyššie uvedeného žalovanýtrval na tom, že prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil otázku platnosti záložnej zmluvy, pretože
táto obsahuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky, je dostatočne určená prostredníctvom rozlišujúcich
znakov ako druh a výška pohľadávky, jej splatnosť, či právny dôvod vzniku. Zároveň žalovaný nesúhlasil

s tým, ako prvoinštančný súd posúdil splnenie dlhu, keď vzal do úvahy iba celkovú sumu uhradenú
žalobcom a porovnal ju s výškou pôžičky. Zdôraznil, že v rámci občianskoprávnej doktríny sa naďalej
čiastočne aplikuje pôvodné pravidlo obsiahnuté v zrušenom § 73, podľa ktorého ak má tomu istému
veriteľovi dlžník splniť niekoľko dlhov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých, je vyrovnaný dlh, o
ktorom dlžník pri plnení vyhlási, že ho chce splniť; inak sa plnením uhradí dlh najskôr splatný, a to najprv

jeho príslušenstvo. Táto aplikácia je iba čiastočná z dôvodu, že s účinnosťou od 1. januára 2008 je
dané pravidlo korigované ustanovením § 566 ods. 2 OZ, ktoré pre účely občianskoprávnych vzťahov
nariaďuje započítanie plnenia peňažného dlhu prednostne na istinu. V súlade s právnym stavom de lege
lata sa v rámci občianskoprávnych záväzkových vzťahov čiastočné peňažné plnenie dlžníka započítava
prednostne na istinu a vo zvyšku na úroky, avšak výlučne v prípade, ak dlžník neurčí inak.
2.1. Ďalej uviedol, že podľa aktuálneho stavu je teda predovšetkým dlžník tou osobu, ktorá je oprávnená

určiť, ktorý dlh plní, resp. na splnenie ktorého dlhu sa má jeho plnenie započítať. Je taktiež legitimovaný
vymedziť, v akom rozsahu sa má jeho plnenie započítať na istinu a v akom rozsahu na jej úroky a
iné príslušenstvo (§ 566 ods. 2 OZ). Na základe vyššie uvedeného trval na tom, že prvoinštančný súd
nesprávne právne posúdil otázku splnenia dlhu, pretože záložné právo nezaniklo zánikom zabezpečenej
pohľadávky. Žalobca vždy pri jednotlivých úhradách jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností sám

určil,ktorýdlhplní,resp.nasplneniektoréhodlhumalžalovanýjehoplneniezapočítať(istina,úroky,trovy
konaní). Z takto definovaných úhradách vyplýva, že k zániku dlhu nedošlo, pretože nedošlo k úhrade
istiny v celkovej výške 100.000,- eur. Žalovaný nesúhlasil s postupom súdu v tom, že nevykonal jeho
výsluch, pričom k výsluchu žalobcu pristúpil preto, lebo bol prítomný na pojednávaní. Súd podľa názoru
žalovaného mal teda postupovať tak, že nevykoná výsluch ani jednej sporovej strany, alebo mal vykonať

výsluch obidvoch strán sporu tak, aby bola zachovaná rovnosť. Rozhodnutie súdu o nevykonaní dôkazu
na pojednávaní dňa 08.02.2024 – výsluchu žalovaného považoval za prekvapivé, keď súd najprv návrhu
na nevykonanie výsluchu žalovaného na pojednávaní dňa 13.7.2023 vyhovel a súhlasil s vykonaním
výsluchu za účasti obidvoch strán sporu, pričom následne už na pojednávaní konanom dňa 08.02.2024
súd nemal problém pristúpiť k výsluchu iba žalobcu. Preto zdôraznil, že voľné hodnotenie dôkazov v

žiadnom prípade neznamená hodnotenie „ľubovoľné“ a preto, podľa jeho názoru, v danom prípade nebol
splnený princíp rovnosti sporových strán vymedzený v čl. 6 CSP.
2.2. V závere uviedol, že ak by sa odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa o tom, že
záložná zmluva neobsahovala podstatné náležitosti (s čím naďalej nesúhlasí), avšak v ďalšom o tom, že
dôvodom na vyhovenie žaloby by bola skutočnosť, že záložné právo zaniklo z dôvodu splnenia dlhu (s

čím naďalej nesúhlasí), následne nie je možné priznať náhradu trov konania v rozsahu 100% žalobcovi.
Uviedol, že zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 M Cdo/4/2010. I keď v danom prípade nejde o
to, že by konaním žalobcu došlo k späťvzatiu žaloby, či zastaveniu konania, podstatnou skutočnosťou

je posúdenie vzťahu medzi žalujúcou stranou – čo požadovala a skutočnosť, pre ktorú bolo žalobe
vyhovené. A teda, ak by súd rozhodol, že žalobe vyhovie výlučne z dôvodu, že došlo k splateniu dlhu,
je nevyhnutné aplikovať na daný prípad práve § 256 ods. 1 CSP, pretože žalobca vykonal jednotlivé
úhrady až po podaní žaloby. Ak by žalobca uhradil svoj dlh ešte pred podaním žaloby, došlo by tým k
zániku záložného práva, a trovy tohto konania by inak neboli vznikli.

3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že v konaní bola opodstatnenosť
žalobcom uplatneného nároku riadne preukázaná a rozsudok v celom rozsahu dáva relevantné
odpovede na všetky podstatné otázky a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok ako vecne
správny potvrdil v celom rozsahu a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania v celom rozsahu. Dôvodil tým, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o pôžičke
v ktorej sa dohodli, že pôžička bude zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti, ktorá je vo
vlastníctve záložcu. Zo záložnej zmluvy však nie je zrejmé, či mala byť zabezpečená istina (ak
áno, v akej konkrétnej výške mala byť zabezpečená), alebo príslušenstvo (a pokiaľ aj príslušenstvo,
v akej konkrétnej výške malo byť zabezpečené aj príslušenstvo), alebo len istina, resp. čiastočne istina

a čiastočne príslušenstvo, teda v akej konkrétnej výške mala byť celá pohľadávka zabezpečená alebo
výslovné určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Na podporu jeho
právnehonázorupoukázalnaprávnynázorJUDr.ImrichaFeketehovoveľkomkomentárikobčianskemu
zákonníku, konkrétne k ust. § 151b zákona č. 40/1964 zb. Občianskeho zákonníka. Uviedol, žepredmetná záložná zmluva neobsahuje ani riadne, jednoznačné a zrozumiteľné určenie celkovej výšky
pohľadávky, ktorá mala byť zabezpečená, ani výšku úrokov, ani výšku úrokov z omeškania, a ani
najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Z predmetnej formulácie článku II.

v záložnej zmluve teda nie je zrejmé, či pôžička už bola poskytnutá, alebo sa ešte len má poskytnúť,
teda či sa zamýšľalo zriadenie záložného práva na zabezpečenie existujúcej pohľadávky, alebo budúcej
pohľadávky.Tútozmätočnosť potvrdzujeotoviacajformuláciaposlednejvetyčlánkuV.záložnejzmluvy,
kde sa uvádza, že veriteľ ešte len poskytne dlžníkovi finančné prostriedky, a to až po zapísaní vkladu
záložného práva do katastra nehnuteľností. Na základe uvedeného poukázal na nález Ústavného súdu

SR sp zn. I. ÚS 243/07 z 19.06.2008 a uviedol, že v zmysle judikatúry a starorímskej zásady contra
proferentem je potrebné vykladať záložnú zmluvu, resp. jej nejasné/neurčité ustanovenia v neprospech
žalovaného.
3.1. Ďalej uviedol, že finančné prostriedky pôžičky poskytol žalovaný žalobcovi fakticky až niekoľko dní
po podpise písomnej zmluvy o pôžičke. Nakoľko zmluva o pôžičke predstavuje reálny kontrakt, ku dňu
podpisu záložnej zmluvy neexistovala žiadna pohľadávka žalovaného, ktorá by sa mohla zabezpečiť,

pričom záložná zmluva v žiadnom ustanovení nijako nepojednávala o tom, že by sa mala zabezpečovať
budúca pohľadávka žalovaného.
3.2. Žalobca vo svojom odvolaní poprel, že by existovala ďalšia údajná pohľadávka voči žalovanému
a jediný jeho záväzok, ktorý kedykoľvek existoval bol z titulu poskytnutej peňažnej pôžičky vo výške
istiny 100 000 eur z roku 2019, ktorú splnil vrátane celého príslušenstva a chronologicky uviedol

a špecifikoval platby, ktoré vykonal vo vzťahu k žalovanému. Dohodnuté úroky 10 % z dlžnej sumy
tak k 10.01.2023 spolu predstavovali sumu 11 693,15 eura. Zákonné úroky z omeškania 5 % z dlžnej
sumy tak k 10.01.2023 predstavovali sumu 5 846,60 eura. Dňa 24.07.2023 uhradil žalovanému spolu
sumu 18 000 eur na úroky a úroky z omeškania. Dňa 25.07.2023 uhradil žalovanému po jednostrannom
zápočte formou preddavku sumu 2 113,78 eura z titulu maximálneho možného nároku na náhradu trov

konania, vedeného proti nemu na Okresnom súdu Levice pod sp. zn. 9C/7/2023. Na základe všetkých
vyššie uvedených skutočností je preto zrejmé, že aj v prípade, ak by súd bol býval vyhodnotil písomnú
záložnú zmluvu za platný právny úkon, zánikom pohľadávky žalovaného voči žalobcovi by v celom
rozsahu zaniklo aj záložné právo.
3.3. Vo vzťahu k nevykonanému výsluchu žalovaného uviedol, že navrhoval súdu, aby vypočul jeho

a žalovaného spolu na jednom pojednávaní naraz. Na prvom pojednávaní dňa 13.07.2023 právny
zástupca ospravedlnil jeho neúčasť. Žalovaný mal plnú vedomosť o tom, že sa zúčastní nasledovného
pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 08.02.2024 a ak mal žalovaný záujem sám vypovedať, mohol sa
vyjadriť osobne na tomto pojednávaní. Podotkol, že žalovaný mal plné právne zastúpenie vo veci a teda
určite bol uzrozumený s tým, že súd má v zmysle ust. § 157 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 179 ods. 1)

CSP povinnosť, pokiaľ je to možné rozhodnúť na jedinom pojednávaní. Žalovaný bol na pojednávanie
dňa 08.02.2024 riadne predvolaný, napriek tomu sa slobodne rozhodol nezúčastniť sa ho. Zdôraznil, že
v zmysle čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb. V závere uviedol, že žalovaný v čase od podania žaloby (od 09.06.2022)

až do 08.02.2024 (teda takmer 2 roky) súdu nenavrhol vykonať jeho výsluch a na podanie návrhu na
vykonanie tohto dôkazu mal dostatočný časový priestor.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie

odvolania(§359,362ods.1CSP)azistení,žespĺňanáležitosti§363CSP,viazanýdôvodmiarozsahom
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods.1 písm. b) ,c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, môže podľa povahy
veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť
zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

6. Podľa § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka,
ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh.7. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba, ktorá bola súdu prvej inštancie
doručená dňa 10.06.2022 a ktorou sa žalobca domáha určenia, že žalovaný nemá záložné právo
k nehnuteľnostiam, nachádzajúcich sa v katastrálnom území: E., obec E., okres: E., zapísaných na LV

č. XXXX ako parcely CKN s parcelným číslom 10111/1 vinica o výmere 915 m2; parcelné číslo 10111/2
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 71 m2 a k stavbe so súpisným číslom 5999 viničný dom, ktorá
stojí na parcele číslo 10111/2, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Dňa 08.02.2024 na súdnom
pojednávaní, bola v súlade s ustanovením § 140 ods. 2 CSP pripustená zmena žaloby, ktorá nemala
za následok zmenu petitu žaloby, ale upresnenie rozhodujúcich skutočností. Dňa 28.02.2019 uzatvorili

žalobca a žalovaný zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mal žalovaný ako veriteľ poskytnúť žalobcovi
ako dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 100 000 eur s lehotou splatnosti do 28.02.2021. Zmluvné
strany sa dohodli na ročnom úroku 10% z požičanej sumy. V ten istý deň 28.02.2019 uzatvorili žalobca
a žalovaný záložnú zmluvu v zmysle ktorej, mal žalobca ako záložca založiť v prospech žalovaného ako
záložného veriteľa vyššie špecifikované nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na LV č. XXXX. Žalovaný dňa
01.06.2022 doručil žalobcovi výzvu na zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke spolu s oznámením

o začatí záložného práva. Dôvodom tohto úkonu malo byť podľa názoru žalovaného omeškanie žalobcu
so zaplatením dlžnej sumy. Žalobca v podanej žalobe argumentoval, že zmluva o pôžičke ako aj záložná
zmluvapredstavujúabsolútneneplatnéprávneúkonyapretosadomáhaurčenianeexistenciezáložného
práva k jeho nehnuteľnostiam.

8. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe v celom rozsahu vyhovel. Konštatoval, že záložná
zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je podľa § 39 OZ absolútne neplatná, čo má za
následok neexistenciu záložného práva. Zároveň zdôraznil, že výška pôžičky bola k dátumu vyhlásenia
rozsudku zaplatená a to je ďalší dôvod, pre ktorý už neexistuje záložné právo, ktoré zaniklo splnením
dlhu.

9. Odvolací súd preskúmajúc námietky žalovaného uvedené v odvolaní dospel k záveru, že tieto sú
dôvodné.

10. Podľa § 137 písm. c) a d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

11. Vzhľadom k charakteru podanej žaloby a skutočnosti, že v danej veci sa jedná o tzv. určovaciu
žalobu (negatívnu určovaciu žalobu v tomto prípade) bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať,

či v prejednávanej veci existuje naliehavý právny záujem, ktorý predstavuje nevyhnutnú podmienku pre
úspešnosť určovacej žaloby. Tento záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa
06.10.2017 sp. zn. II. ÚS 590/2017, podľa ktorého „Ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú
o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého
právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania“.

V predmetnej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca hodnoverne preukázal naliehavý
právny záujem na určení neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve, nakoľko
z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, podľa poznámky P-660/2022 zo dňa 26.05.2022 vyplýva, že už
začal výkon záložného práva v prospech žalovaného a to formou dobrovoľnej dražby realizovanej
spoločnosťou ProAuctio s.r.o. Doposiaľ nebol uskutočnený výkon záložného práva a preto súd prvej

inštancie správne ustálil, že je daný naliehavý právny záujem.

12. Vznik záložného práva predpokladá existenciu zabezpečenej pohľadávky, spôsobilého predmetu
záložného práva (záloh) a existenciu právnej skutočnosti, na základe ktorej záložné právo vznikne.
Občiansky zákonník v § 657 upravuje podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke

predstavuje reálnu zmluvu, tzn. okrem konsenzu zmluvných strán je potrebné, aby došlo k reálnemu
úkonu – odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Zmluva o pôžičke predstavuje
asynalagmatickú zmluvu, čo je dané predovšetkým jej reálnym charakterom. Povinnosť veriteľa
odovzdať predmet pôžičky a povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy o pôžičke neplynie,
pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. (toto som parafrázovala

z komentáru z § 657).

13. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 28.02.2019 došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi žalobcom
a žalovaným. Z tvrdení právneho zástupcu žalobcu prezentovaného na pojednávaní, konanom dňa13.07.2023 (č. l. 182 spisu) však vyplýva, že k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov došlo až
niekoľko dní po podpise zmluvy o pôžičke, resp. po dátume 01.03.2019. Túto skutočnosť podporuje
aj fakt, že strany sporu sa v záložnej zmluve v čl. V dohodli, že záložný veriteľ – žalovaný poskytne

finančné prostriedky v prospech záložcu – žalobcu až po zapísaní vkladu záložného práva do
katastra nehnuteľností. Z tvrdení žalovaného však vyplýva, že k reálnemu odovzdaniu finančných
prostriedkov došlo v ten istý deň, v ktorom bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o pôžičke,
čo potvrdzuje príjmový pokladničný doklad, potvrdzujúci prijatie sumy vo výške 100 000 eur príjemcom
Mgr. Rastislavom Magmom - žalobcom, datovaného dňa 28.02.2019 (č. l. 114 spisu). Súd prvej inštancie

sa preto v nedostatočnej miere vysporiadal s argumentmi strán sporu a neustálil okamih vzniku zmluvy
o pôžičke, keďže ide o reálny kontrakt a vzhľadom k tomu, že je sporná skutočnosť, kedy zmluva
o pôžičke vznikla, nie je možné vyvodiť záver o platne alebo neplatne uzavretej záložnej zmluve, ktorá
sekundárne nadväzuje na primárny záväzok, v tomto prípade zmluvy o pôžičke.

14.Zároveňvprejednávanejveciniejejednoznačnepreukázanásúhrnnásuma,ktorúžalobcauhradilna

pohľadávku, ktorú mal voči žalovanému. Žalovaný vo svojich vyjadreniach zo dňa 28.07.2023 (č. l. 191
spisu) a zo dňa 18.10.2023 (č. l. 246 spisu) chronologicky uviedol súhrn platieb, ktoré prijal od žalobcu,
pričom z jeho tvrdení vyplýva, že voči žalobcovi eviduje dlh vo výške 10 000 eur. Súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí iba vágne konštatoval, že ku dňu vyhlásenia rozhodnutia došlo k splneniu dlhu
žalobcom v rozsahu sumy prevyšujúcej 100 000 eur, avšak už sa bližšie nevysporiadal s námietkami

žalovaného o neuhradení úroku z omeškania.

15. Pre účely objasnenia daných skutočností je preto potrebné dôsledne vypočuť strany sporu ku
skutočnostiam, kedy došlo reálne k odovzdaniu finančných prostriedkov a ustáliť, aký objem finančných
prostriedkov žalobca na základe zmluvy o pôžičke uhradil titulom pôžičky a akú sumu uhradil titulom

úrokov. Až na základe špecifikovania týchto skutkových okolností je možné, aby súd prvej inštancie
vyvodil záver o platnom alebo neplatnom uzavretí záložnej zmluvy a vyhodnotení, či došlo k splateniu
dlhu žalobcom a v nadväznosti na to k zániku záložného práva pre splnenie dlhu.

16. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude zaoberať vyššie naznačeným spôsobom. Na základe

dôsledného vypočutia strán sporu ustáli okamih reálneho vzniku zmluvy o pôžičke. V tejto súvislosti
vyhodnotí, či pôžička bola reálne poskytnutá ku dňu 28.02.2019 a či teda existovala pohľadávka na
ktorú sa vzťahovala záložná zmluva, prípadne či záložnou zmluvou sa mala zabezpečovať budúca
pohľadávka. Ďalej sa bude zaoberať výškou dlhu. V tomto smere zosumarizuje súhrn platieb a posúdi,
či dlh vrátane úrokov bol riadne uhradený.

17. Keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva relevantné odpovede na zhora uvedené
otázky, odvolací súd považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný a preto
ho v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov celého konania vrátene tohto

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).