Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/184/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124263007
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6124263007.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Slovenská komora medicínsko-
technických pracovníkov, so sídlom v Bratislave, Karpatské námestie 10A, IČO: 42 140 251,
zastúpeného advokátskou kanceláriou UHRINČAŤ - VAJDA s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rybné
námestie 1, IČO: 51 308 185, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XX, zastúpenému

advokátomJUDr.MiroslavomKatunským,sosídlomvKošiciach,Floriánska19,ozaplatenie45€sprísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.7.2024, č.k. 1C/34/2024-74

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 24.7.2024, č.k.
1C/34/2024-74 (ďalej len „rozsudok“) zamietol žalobu (I.) a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 45 €
s prísl.. Súčasne požadoval náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca je stavovskou
organizáciou v zdravotníctve, ktorá združuje verejných zdravotníkov, zdravotníckych laborantov,
nutričných terapeutov, dentálne hygieničky, rádiologických technikov, technikov pre zdravotnícke

pomôcky, optometristov, farmaceutických laborantov, masérov, očných optikov, praktické sestry -
asistentov, zubných asistentov a sanitárov. Jednou z podmienok výkonu zdravotníckeho povolania je aj
registrácia zdravotníckeho pracovníka v registri vedenom príslušnou komorou, pričom tieto podmienky
musia byť splnené po celý čas výkonu zdravotníckeho povolania. Ročný poplatok za vedenie registra
je najviac vo výške 15 € a je príjmom komory, ktorá zdravotníckeho pracovníka registruje. Povinnosťou
každého zdravotníckeho pracovníka je zaplatiť poplatok za vedenie registra, a to najneskôr do 31.1.

príslušného kalendárneho roka a sústavne sa vzdelávať. Žalobca uviedol v žalobe, že na základe
oznámenia zapísal žalovaného do ním vedeného registra a vydal mu potvrdenie o registrácii, v rámci
ktorého mu pridelil registračné číslo. V zmysle § 31 ods. 1 písm. e) v spojení s § 63 ods. 5 zákona č.
578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.“) vznikla žalovanému povinnosť
uhrádzať na účet žalobcu poplatok za vedenie registra, pričom žalobca vo svojom účtovníctve evidoval

voči žalovanému omeškanie s úhradou poplatku za obdobie roka 2018 vo výške 15 €, splatného dňa
31.1.2018; za obdobie roka 2019 vo výške 15 €, splatného dňa 31.1.2019 a za obdobie roka 2020 vo
výške 15 €, splatného dňa 31.1.2020. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzkov, pričom
žalovaný na výzvu nereagoval a k dnešnému dňu záväzky ani čiastočne nesplnil.

3.Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkubezozvyškuvyšielzoskutkovéhostavuzodpovedajúceho

opisu žalobcu a naviac mu z prehľadu ročných poplatkov a zápisníc zo snemu žalobcu z roku 2009
a 2015 vyplynulo, že v období rokov 2013 a 2014 bol poplatok za aktualizáciu registra vo výške 4 €,v roku 2015 vo výške 5 € a v rokoch 2016 až 2023 vo výške 15 €. Z tlačiva „Údaje pre registráciu“
zistil, že dátum registrácie žalovaného v registri žalobcu bol deň 31.1.2010 pod reg. č. Aa-13167. Dňa
19.11.2010 žalobca vydal potvrdenie o zápise žalovaného do registra žalobcu ako sanitára pod reg. č.

Aa-13167. Rozhodnutím žalobcu zo dňa 15.1.2016 bolo konštatované, že žalovaný nesplnil povinnosť
sústavného vzdelávania zdravotníckeho pracovníka pre hodnotiace obdobie rokov 2010-2015 a výzvou
na zaplatenie zo dňa 15.8.2023 vyzval žalovaného na zaplatenie poplatkov za vedenie registra za
obdobie od 2018 do 2020 celkom v sume 45 €.

4. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 149, § 191 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), 31 ods. 1 písm. e), § 47b ods. 1, § 62 ods. 1 a 6, § 63 ods. 5 a 7, § 80
ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004 Z.z., § 100 ods. 1, § 101 a § 102 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za
vedenie registra spolu vo výške 45 € s príslušenstvom za obdobie rokov 2018 až 2020, pričom posledný
poplatok bol splatný dňa 31.1.2021. Žaloba bola podaná na súde dňa 27.3.2024. Súd považoval za

nesporné, že žalovaný bol členom Slovenskej komory medicínsko-technických pracovníkov, ako to
vyplýva aj z potvrdenia o zápise do registra SK MTP. Sporným nebolo ani to, že povinnosťou člena
komory je podľa § 63 ods. 5 zákona č. 578/2004 Z.z. platiť ročný poplatok za vedenie registra, ktorý
je príjmom komory, ktorá zdravotníckeho pracovníka registruje a že žalovaný neuhradil za obdobie od
roka 2018 až 2020 žalobcovi poplatok za vedenie registra podľa § 31 ods. 1 písm. e) v spojení s § 63

ods. 5 zákona č. 578/2004 Z. z. celkom v sume 45 €. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
sa súd prvotne zaoberal jej dôvodnosťou. Poukázal na § 102 OZ, ktoré predstavuje špeciálny právny
režim pre začiatok plynutia premlčacej lehoty. Svojou hypotézou dopadá na prípady, kedy zákonodarca
konštruuje právo veriteľa z relatívneho právneho vzťahu tak, že na začatie plynutia premlčacej lehoty je
potrebné najskôr právo uplatniť u povinného subjektu (dlžníka). Vychádzal však z § 63 ods. 7 zákona

č. 578/2004 Z.z., podľa ktorého komora vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov 4 a 5 a § 71 ods.
3 podľa osobitného predpisu najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v
písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní.
Teda bolo obligátornou povinnosťou žalobcu vyzvať žalovaného na zaplatenie predmetných poplatkov,
čo aj učinil výzvou zo dňa 15.8.2023. Súd však vzhľadom na konštrukciu § 102 OZ dospel k záveru,

že § 102 OZ nie je aplikovateľný na daný prípad v takom výklade ako to prezentuje žalobca, pretože
v § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. nie je uvedená osobitná prekluzívna lehota, v rámci ktorej musí
komora zaslať zdravotníckemu pracovníkovi písomnú výzvu na zaplatenie a až následne nezaplatené
poplatky vymáhať súdnou cestou. Súd sa stotožnil s obranou žalovaného, že aplikáciou § 102 OZ vo
výklade prezentovanom žalobcom na daný prípad, by žalobca mohol vymáhať pohľadávku aj po uplynutí

10 rokov od vzniku povinnosti na zaplatenie poplatku, čím by vznikla právna neistota pre žalovaného.
Uvedené bolo aj v danom spore, keď žalobca výzvou až zo dňa 15.8.2023 vyzval žalovaného na úhradu
poplatkov za vedenie registra za roky 2018 až 2020, hoci splatnosť týchto poplatkov podľa § 80 ods. 1
písm. d) zákona č. 578/2004 Z.z. nastala dňa 1.2.20218, 1.2.2019 a 1.2.2020. Výzvu pri poplatku za rok
2020 tak mohol uskutočniť už dňa 1.2.2020 a napriek tomu tak učinil až dňa 15.8.2023. Súd bol toho

názoru,žežalobcabolpovinnýrealizovaťvýzvunazaplateniežalovanémuvtrojročnejpremlčacejlehote
a následne najskôr po uplynutí lehoty 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej
výzve aj podať žalobu na súd. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že nárok žalobcu je
premlčaný a žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2
CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.

5.1. Proti rozsudku v celom rozsahu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, príp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,

že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. V odvolaní žalobca v prvom rade namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti rozhodujúcich právnych otázok konania. Mal za

to, že jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie je vznesenie námietky premlčania
žalovaným, ktorú súd zmätočne akceptoval. Tento svoj názor však súd nekonfrontoval dostatočne
s argumentáciou žalobcu v tejto veci a nedostatočne sa s ňou vysporiadal. Poukázal na § 63 ods.
7 zákona č. 578/2004 Z.z., ktorý prikazuje žalobcovi, aby najprv uplatnil jeho právo u žalovanéhovýzvou, a teda počítanie premlčacej doby začína v zmysle § 102 OZ odo dňa, keď sa právo takto u
žalovaného uplatnilo. Žalobca zdôraznil, že je potrebné na vec aplikovať § 102 OZ a prípadný odklon
od konštantnej rozhodovacej praxe, na ktorú podrobne poukázal, riadne preskúmateľne odôvodniť.

Napriek uvedenému súd na argumentáciu žalobcu dostatočne neprihliadol a neodôvodnil dostatočne
svoje rozhodnutie. Odkázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I. ÚS 265/05, sp.
zn. II. ÚS 410/06 a sp. zn.: IV. ÚS 14/07, v ktorých sa zaoberal náležitosťami odôvodnenia rozhodnutia.
V zmysle uvedenej konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie vysporiadať sa preskúmateľne s aplikáciou ustanovenia § 102 OZ na predmet

súdneho konania, z dôvodu ktorého nárok voči žalovanému nie je premlčaný, a to ani čiastočne,
keďže išlo o rozhodujúci argument žalobcu. Z tohto dôvodu žalobca považoval rozhodnutie za celkom
zjavne nepreskúmateľné a arbitrárne. Žalobca poukázal na skutočnosť, že súd žiadnym spôsobom
neodôvodnil, prečo by malo byť ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka aplikovateľné len na prípady,
kedy je v osobitnom zákone uvedená „osobitná prekluzívna lehota.“ Mal za to, že uvedený názor súdu
nie je ničím podložený, nemá oporu v znení právneho predpisu, pričom súd nepoukázal na žiadnu

rozhodovaciu prax ani názory vyplývajúce z odbornej literatúry alebo iných prameňov doktríny. Súd
nelogickyspojildvanesúvisiaceprávnekoncepty,premlčaciuaprekluzívnulehotuasvojvoľnesistanovil,
kedy sa § 102 Občianskeho zákonníka vzťahuje na spoločenské vzťahy a kedy sa nevzťahuje. Citujúc §
63ods.7zákonač.578/2004Z.z.žalobcaopätovnezdôraznil,žezuvedenéhoustanoveniajezrejmé,že
pokiaľ žalobca neuplatní u žalovaného právo na zaplatenie poplatku písomnou výzvou, nemôže uspieť

v súdnom konaní.

5.2. V odvolaní ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne aplikoval § 102 OZ. Pokiaľ ide o aplikáciu §
102 OZ, súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na daný prípad v takom

výklade, ako to prezentuje žalobca, pretože v § 63 ods. 7 z. č. 578/2004 Z.z. nie je uvedená osobitná
prekluzívna lehota, v rámci ktorej musí komora zaslať zdravotníckemu pracovníkovi písomnú výzvu
na zaplatenie a až následne nezaplatené poplatky vymáhať súdnou cestou. Žalobca mal za to, že
ustanovenie § 102 OZ nepredpokladá, že v osobitnom predpise musí byť uvedená „osobitná prekluzívna
lehota“. V zmysle § 102 OZ „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej

osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.“ Názor súdu považoval
preto za zjavne nesprávny a svojvoľný, keďže nerešpektuje znenie právneho predpisu. V zmysle §
63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. by bol žalobca so žalobou v súdnom konaní neúspešný, ak by
neuplatnil jeho nárok u žalovaného pred podaním žaloby výzvou. Zároveň, premlčacia doba stanovuje
čas, v ktorom môže žalobca úspešne uplatniť nárok na súde žalobou, bez ohľadu na vznesenie

námietky premlčacia žalovaným. Súd ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo by mala vzniknúť na
strane žalovaného právna neistota, ak by voči nemu žalobca vymáhal pohľadávku aj po uplynutí 10
rokov. Aj z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Žalobca je zákonom zriadená profesná
komora, ktorej fungovanie transparentne určuje právny predpis. Právny predpis určuje výšku poplatku aj
splatnosť poplatku, ako aj povinnosť komory pred podaním žaloby uplatniť právo na zaplatenie výzvou

adresovanou zdravotníckemu pracovníkovi. Žalovaný nemôže argumentovať, že sa ocitol vo vzťahu
k žalobcovi v stave právnej neistoty, keďže na základe právneho predpisu mu musí byť známe: 1.
kedy sa zaregistroval (registrácia je nevyhnutným predpokladom na výkon povolania zdravotníckeho
pracovníka), 2. aké poplatky zaplatil a nezaplatil, 3. kedy má poplatky platiť, 4. že ak poplatky nezaplatí,
bude mať šancu zaplatiť ich pred podaním žaloby zo strany komory v zmysle doručenej výzvy podľa

§ 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.. Z uvedených dôvodov mal za zrejmé, že vymáhanie zákonom
určených poplatkov ani po uplynutí 10 rokov nemôže narušiť právnu istotu žalovaného, a to najmä z
dôvodu, že zákon takúto situáciu výslovne predpokladá v § 102 OZ a umožňuje žalovanému konať na
základe výzvy a vyhnúť sa tak súdnemu konaniu. Taktiež žalobca nesúhlasil s názorom súdu, podľa
ktorého bol žalobca povinný realizovať výzvu na zaplatenie žalovanému v trojročnej premlčacej lehote

a následne najskôr po uplynutí lehoty 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej
výzve aj podať žalobu na súd. Uvedený názor nevychádza z textu právneho predpisu, rozhodovacej
praxe ani doktríny. Žiadny zákon neuvádza, že by bol žalobca povinný uplatniť nedoplatok u žalovaného
výzvou v lehote troch rokov. Naopak § 102 OZ jasne stanovuje, že žalobca je povinný uplatniť nárok
žalobou na súde do troch rokov od uplatnenia nedoplatkov výzvou u žalovaného v zmysle § 63 ods. 7

zákonač.578/2004Z.z.,nakoľkopremlčaciadobavočižalovanémuzačalaplynúťmomentomuplatnenia
práva žalobcu výzvou voči žalovanému. S poukazom na uvedené bol žalobca názoru, že ním uplatnená
pohľadávka v tomto súdnom konaní nie je premlčaná, a to ani čiastočne. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie nesprávne vo vzťahu k inštitútu premlčania aplikoval § 100 ods. 1 OZ a § 101 OZ, pričommal na skutkový stav aplikovať § 102 OZ, čím vec nesprávne právne posúdil. Vyššie uvedený právny
názor žalobcu potvrdzuje aj komentár k OZ pri výklade § 102 OZ: „Účelom tohto ustanovenia je odstrániť
pochybnosti o začiatku (nie dĺžke) premlčacej doby v prípadoch, keď zákon predpisuje, aby sa právo

najskôr uplatnilo jednostranným právnym úkonom (uplatnením - § 509, 583 a pod., vytknutím - § 504) u
fyzickej alebo právnickej osoby.“ Na podporu svojich argumentov žalobca uviedol, že disponuje ďalšími
početnými rozhodnutiami (vrátane právoplatných rozhodnutí), v zmysle ktorých sa na predmet sporu
aplikuje § 102 OZ (napr. rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.1.2024, sp. zn. 13C/69/2023).
Mal za to, že rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, keďže súd rozhodol odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne totožnej veci
(vo vzťahu k posúdeniu právnej otázky aplikácie § 102 OZ na nároky žalobcu) poskytli žalobcovi súdnu
ochranu v iných konaniach ostatné súdy Slovenskej republiky.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval

za vecne i právne správne a za dôvod podania odvolania žalobcom jeho subjektívnu nespokojnosť s
výsledkom sporu a nie naplnenie žalobcom označených odvolacích dôvodov. Argumentáciu žalobcu
založenú na tom, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa
s rozhodujúcou právnou otázkou, čím sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe, považoval za
právne mylné. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal s aplikáciou

§ 102 OZ na predmetný spor a svoje rozhodnutie riadnym spôsobom odôvodnil v bodoch 26 až 29.
Argument žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a arbitrárne, nepokladal
za správny, pretože súd dal žalobcovi odpoved' na to, prečo nie je možné aplikovať na predmetnú
právnu vec § 102 OZ. Explicitne to vyplýva z bodu 27. odôvodnenia rozhodnutia, a to konkrétne, že by
na základe aplikácie § 102 OZ žalobca mohol vymáhať pohľadávku aj po uplynutí 10 a viac rokov od

vzniku povinnosti na zaplatenie. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu
dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo. V tomto smere
žalovaný poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 MCdo 8/2008 zo dňa 31.07.2008,
v zmysle ktorého účinné vznesenie námietky premlčania práva poskytuje východisko ako predísť, resp.
riešiť situácie, keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a

tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník
môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa.
Žalovaný odkázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a mal za to, že súd prvej
inštancie postupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Uviedol tiež, že rozhodnutia, ktoré
priložil žalobca k odvolaniu, sú bez právnej relevancie. K rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.

8Co/19/2024 zo dňa 14.3.2024 a Okresného súdu Prievidza, sp. zn.9C/58/2023 zo dňa 3.11.2023 sa už
vyjadril prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia a rozhodnutie Okresného súdu Poprad považoval
za právne nesprávne. Žalovaný mal za to, že na predmetnú právnu vec sa vzťahuje § 101 OZ, keďže
v danom prípade doba splatnosti vyplýva explicitne z § 80 ods. 1 písm. d) z. č. 578/2004 Z.z., ktorý
ustanovuje, že zdravotnícky pracovník je povinný do 31. januára príslušného kalendárneho roka zaplatiť

poplatok za vedenie registra. Zo zákonného znenia § 101 OZ vyplýva, že premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda žalobca mohol svoje právo prvý krát
vykonať za obdobie roka 2018 už dňa 1.2.2018; za obdobie roka 2019 už dňa 1.2.2019 a za obdobie
roka 2020 už dňa 1.2.2020. Ustanovenie § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z., na ktoré odkazuje žalobca,
nemá podľa názoru žalovaného vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby, ide len o spôsob, akým sa

má nárok od povinného, teda žalovaného vymáhať a predmetná právna norma týmto poskytuje ochranu
povinnémusubjektu.Zozneniaprávnejnormynevyplýva,žeažmomentomvyzvaniapovinnéhosubjektu
dôjde k splatnosti predmetnej pohľadávky, tak ako sa to snaží interpretovať žalobca, resp. že ak žalobca
povinného nevyzve, tak mu právo zanikne v zmysle § 583 OZ. V neposlednom rade žalovaný uviedol, že
ak by sa hypoteticky na predmetný prípad vzťahovalo § 102 OZ, žalobca by musel žalovaného vyzvať v

určitejprekluzívnejdobe,ktorúalepredmetnéustanovenieopomínauviesť,následkomčohobybolvznik
právnej neistoty pre žalovaného, keďže žalobca by mohol od žalovaného vymáhať svoju pohľadávku
aj po uplynutí 10 rokov od vzniku povinnosti. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca
si výzvou zo dňa 22.8.2023 oneskorene uplatnil nárok, ktorý mu vznikol ex lege voči povinnému, čím
nevyužil svoje právo uplatniť svoj nárok riadne a včas.

7. Žalobca podal vo veci odvolaciu repliku, ku ktorej priložil rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa
22.1.2024, sp. zn. 13C/69/2023 a rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 1.7.2024, sp. zn.
9C/30/2024, z ktorých je zrejmé, že súdy na identický skutkový stav aplikovali § 102 OZ. V tejto súvislosti
žalobca opätovne poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorejmá byť o totožných právnych otázkach súdmi rozhodované rovnako, vzhľadom na princíp právnej istoty,
zásadu legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. V každom prípade sa pri
odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého

v obdobnej otázke (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 300/2018, II.
ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016). Súd prvej inštancie protichodným spôsobom posúdil
premlčanie nároku žalobcu, čím zasiahol do právnej istoty žalobcu spojenej s jeho právom na súdnu
ochranu (I. ÚS 317/2015). Poukázal na vyjadrenie žalovaného, ktorý uvádza, že premlčacia lehota
pohľadávok za príslušný kalendárny rok začína plynúť 1.2. príslušného kalendárneho roka, čo však

odporuje gramatickému zneniu z. č. 587/2004 Z.z., ktorý výslovne uvádza v § 63 ods. 7, že „Komora
vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov 4 a 5 a § 71 ods. 3 podľa osobitného predpisu najskôr
po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu
pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní.“ Z uvedeného je zrejmé, že
premlčacia lehota nemôže začať plynúť dňa 1.2. príslušného kalendárneho roka – deň po dátume
splatnosti uvedenom v zákone, pretože v uvedený deň žalobca nemôže na súde úspešne uplatniť

jeho nárok žalobou z dôvodu, že neuplatnil nedoplatok u zdravotníckeho pracovníka výzvou zákonom
predpokladaným postupom. Práve z uvedeného dôvodu sa na plynutie premlčacej doby uplatňuje §
102 OZ. Žalobca poukázal na komentáre aj rozhodovaciu prax (uznesenie Krajského súdu v Českých
Budějoviciach z 24.2.1999, sp. zn. 3 To 89/1999-345), z ktorej je zrejmé, že použitiu § 102 OZ nemusí
predchádzať uplatnenie nároku v prekluzívnej lehote.

8.1. V odvolacej duplike žalovaný tvrdenie žalobcu, že za predpokladu, ak by premlčacia doba
pohľadávok za príslušný kalendárny rok začala plynúť od 1.2. príslušného kalendárneho roka, bolo by to
v rozpore s gramatickým výkladom znenia § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z., označil za v rozpore so
zákonným znením § 80 ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004 Z.z. a tiež s gramatickým výkladom § 63 ods.

7 uvedeného zákona. Namietol tiež, že žalobca sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou,
že splatnosť pohľadávky vyplýva priamo zo zákona, pričom aj z Výzvy k úhrade nedoplatkov zo dňa
27.11.2020 vyplýva, že „zdravotnícky pracovník je povinný zaplatiť do 31.1. príslušného kalendárneho
roka poplatok vo výške 15 €. Opätovne uviedol, že § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. nemôže mať
vplyvnazačiatokplynutiapremlčacejdobyzdôvodu,žebytoodporovalo§80ods.1písm.d)uvedeného

zákona, ktoré stanovuje splatnosť pohľadávky. Zdôraznil, že § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. nie
je inštitútom preklúzie, a teda sa na predmetný právny vzťah nemôže vzťahovať § 102 OZ, keďže pri
právach, ktoré sa najprv musia uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, je podmienkou uplatnenie
práva v stanovenej lehote a za predpokladu, ak sa právo neuplatní v stanovenej lehote, dôjde k jeho
zániku uplynutím času.

8.2. Predložený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 1.7.2024, sp. zn. 9C/30/2024 a rozsudok
Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.1.2024, sp. zn. 13C/69/2023 žalovaný považoval za právne
nesprávne. Nesúhlasil s tvrdením, že na začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku voči
žalovanému sa aplikuje § 102 OZ, a to aj napriek tomu, že splatnosť pohľadávky je v zákone č. 578/2004

Z.z. explicitne stanovená. Zotrvával na názore, že vzhľadom na skutočnosť, že splatnosť pohľadávky
vyplýva priamo zo zákona a je ustanovená k 31.1. príslušného kalendárneho roka, od 1.2. príslušného
kalendárneho roka je objektívne možné vykonať právo bez zreteľa na to, či by oprávnená osoba (veriteľ)
mohla právo subjektívne vykonať alebo nie. Mal za zrejmé, že nezaplatením registračného poplatku k
31.1. príslušného kalendárneho roka došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaného, a preto od 1.2.

príslušného kalendárneho roka mohol žalobca podať dôvodne žalobu na súd. V ostatnom zotrvával na
svojich vyjadreniach a argumentoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolacej duplike k tvrdeniu, že sa žalobca žiadnym spôsobom nevysporiadal
so skutočnosťou, že splatnosť pohľadávky vyplýva priamo zo zákona, uviedol, že zákonom stanovená

splatnosť pohľadávky žiadnym spôsobom neodporuje § 102 OZ. Žalovaný nesprávne spája pojmy
splatnosť a začiatok plynutia premlčacej doby. Nie každá premlčacia doba začína plynúť odo dňa
splatnosti pohľadávky. Táto skutočnosť je zohľadnená výslovne v § 101 a § 102 OZ. V zmysle § 101 OZ
platí, že je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa splatnosti pohľadávky výlučne v tých prípadoch,
pri ktorých nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak. Pričom hneď v § 102 OZ, na ktoré poukazuje

žalobca, je uvedené inak“ a síce, že v prípade ak je potrebné uplatniť právo voči žalovanému výzvou,
ako je to v tomto prípade, premlčacia doba nezačína plynúť od splatnosti pohľadávky, ale začína plynúť
od uplatnenia práva u fyzickej osoby výzvou. Ustanovenia § 63, § 80 z. č. 578/2004 Z.z. a § 101
a 102 OZ si navzájom neodporujú, ale ich hypotézy na seba riadne logicky nadväzujú s výsledkom, žepremlčacia doba začína plynúť od zaslania výzvy žalovanému. Tvrdenie, že by aplikácia § 102 OZ viedla
k právnej neistote, považoval za absurdné. Občiansky zákonník na žiadnom mieste nestanovuje, že §
102 je možné aplikovať len v prípade preklúzie. Žalobca podotkol, že v tejto veci predložil množstvo

rozhodnutí iných súdov, ktoré o rovnakej právnej otázke rozhodovali rovnako a aplikovali na vec § 102
OZ aj na pohľadávky z roku 2013 a nepovažovali ich za premlčané. Nesúhlas žalovaného s konštantnou
rozhodovacoupraxoupretožalobcapokladalzatendenčnýaúčelovýažiadal,abyodvolacísúdrozhodol
v zmysle podaného odvolania žalobcu.

10. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 5.6.2025 žalobca predložil rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré
boli vydané po podaní odvolania v predmetnej právnej veci a ktoré sa zaoberali nutnosťou aplikácie §
102 OZ za účelom posúdenia vznesených námietok premlčania zo strany žalovaných zdravotníckych
pracovníkov v kontexte § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.. Osobitne poukázal na odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.3.2025, sp. zn. 27Co/16/2024, v zmysle ktorého osobitná
právna úprava obsiahnutá v zákone č. 578/2004 Z.z. spĺňa všetky predpoklady na aplikáciu § 102

OZ na posúdenie premlčania nároku, keďže je zrejmé, že súdna prax túto metodiku aplikuje aj pri
iných osobitných predpisov, ktoré nepredpokladajú preklúziu nároku. Taktiež žalobca poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.4.2025, sp. zn. 1Co/7/2025, ktorý vo svojom odôvodnení
nepovažoval za správne uplatnenie § 101 Občianskeho zákonníka o trojročnej premlčacej lehote, ktorá
plynie od momentu, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, za ktorý moment súd považoval splatnosť

predmetných poplatkov, ktorá nastala vždy k 31.1. príslušného kalendárneho roka. Aj v predmetnej
veci súd považoval za nutné aplikovať § 102 OZ, podľa ktorého uplatnenie práva u fyzickej osoby
je zároveň predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby. V tejto súvislosti žalobca tiež upriamil
pozornosť odvolacieho súdu na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 8.4.2025, sp.
zn. 11C/1/2025. V zmysle vyššie uvedených skutočností považoval žalobca za podmienku úspešného

uplatnenia práva voči žalovanému žalobou zaslanie písomnej výzvy zdravotníckemu pracovníkovi na
zaplatenie poplatku, od ktorého momentu začína voči nemu plynúť premlčacia doba.

11. Ďalšie vyjadrenia vo veci ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu podané neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v
rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie nie je vo výroku vecne správny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.
c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, t.j. súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie
procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

15. K odvolaciemu dôvodu upravenému v § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

16. V odvolaní žalobca v prvom rade namietal správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z
hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

17. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové

závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,

pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

19. Čo sa týka prvej odvolacej námietky, súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v
odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko

žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty a zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
Vo svetle týchto východísk podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého
rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, úplne odchylné od veci samej a ani za
extrémne nelogické. Preto odvolací súd nevidel naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

b) CSP.

20. Žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu aj otázku premlčania, keď namietal, že ním
uplatnená pohľadávka v tomto súdnom konaní nie je premlčaná, a to ani čiastočne. Mal za to, že súd
prvej inštancie nemal vo vzťahu k inštitútu premlčania aplikovať § 101 OZ, ale § 102 OZ, a tým vec

nesprávne právne posúdil. Otázku začatia plynutia premlčacej doby upravuje § 63 ods. 7 zákona č.
578/2004 Z.z., v zmysle ktorého premlčacia doba voči žalovanému začala plynúť momentom uplatnenia
práva žalobcu výzvou doručenou žalovanému dňa 22.8.2023. Keďže žaloba bola doručená súdu dňa
20.5.2024, nárok voči žalovanému nepovažoval žalobca za premlčaný.

21. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný bol členom Slovenskej komory medicínsko –
technických pracovníkov, čo preukazuje Potvrdenie o zápise do registra SK MTP zo dňa 19.11.2010.
Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov za vedenie registra vo výške 45 € s prísl.
za obdobie rokov 2018 až 2020 (15 € za každý rok) v zmysle § 63 ods. 5 zákona č. 578/2004 Z.z.,
ktoré žalovaný riadne a včas neuhradil. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzkov výzvou zo

dňa 15.8.2023, ktorá mu bola doručená dňa 22.8.2023. Žalovaný však na výzvu nereagoval a doposiaľ
záväzky ani čiastočne nesplnil.

22. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.24. Podľa § 102 OZ, pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby začína
plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

25. Podľa § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z., komora vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov
4 a 5 a § 71 ods. 3 podľa osobitného predpisu najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí
lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie
byť kratšia ako 7 dní.

26. Ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch,
keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná
premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po
prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu
(žaloby) na súde, čo nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal

dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením.

27. Ustanovenie § 102 OZ predstavuje špeciálny právny režim začiatku plynutia premlčacej lehoty.
Svojou hypotézou dopadá na prípady, kedy zákonodarca konštruuje právo veriteľa z relatívneho
právneho vzťahu tak, že na začatie plynutia premlčacej lehoty je potrebné najskôr právo uplatniť

u povinného subjektu (dlžníka). Tieto osoby majú teda možnosť, aby uplatnené právo uspokojili
dobrovoľne, t.j. bez súdneho konania a rozhodnutia. Začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 102
pripadá na deň, keď došlo k uplatneniu práva u fyzickej či právnickej osoby. Neuplatní sa tak všeobecné
pravidlo,želehotazačínaplynúťdňomnasledujúcimporozhodnejudalosti.Ustanovenie§122ods.1OZ
normujúce toto všeobecné pravidlo je ustanovením všeobecným, pred ktorým má aplikačnú prednosť

špeciálne ustanovenie § 102 OZ.

28. Zákon č. 578/2004 Z.z. predpokladá možnosť vymáhania nezaplatených poplatkov najskôr po
uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu
pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní. Za týchto okolností je preto

namieste aplikácia § 102 OZ v otázke premlčania, z ktorého vyplýva, že pri právach, ktoré sa musia
najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo
takto uplatnilo. To znamená, že uplatnenie práva (v danom prípade zaslanie písomnej výzvy v zmysle §
63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.) je uplatnením tohto práva u fyzickej osoby a zároveň predpokladá
začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade sa § 102 OZ aplikuje na osobitný prepis (§ 63
ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.), ktorý v tomto prípade neustanovuje pre uplatnenie nároku – zaslanie
písomnej výzvy dlžníkovi - prekluzívnu lehotu, ako je to v prípade napr. tzv. reklamačných práv (práv
zo zodpovednosti za vady), pri ktorých je osobitná prekluzívna lehota na vytknutie vád u subjektu

povinnosti ustanovená na šesť mesiacov alebo v prípade práv zo zodpovednosti za škodu v niektorých
osobitných prípadoch. Ani z jedného z uvedených ustanovení (§ 102 OZ a § 63 ods. 7 zákona č.
578/2004 Z.z.) nevyplýva, že žalobca bol povinný zaslať žalovanému ako dlžníkovi výzvu na zaplatenie
v určitej prekluzívnej lehote, resp. v trojročnej premlčacej dobe, ako to uvádza súd prvej inštancie (bod
27. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Časové obmedzenie na realizáciu výzvy zákon č. 578/2004

Z.z. v žiadnom zo svojich ustanovení nestanovuje. Odvolací súd preto, pokiaľ ide o určenie dňa, od
ktorého v danom prípade začína plynúť premlčacia doba, zastáva na rozdiel od súdu prvej inštancie
odlišný názor.

30. Pokiaľ sa súd prvej inštancie týmito okolnosťami nezaoberal a v otázke premlčania práva žalobcu

aplikoval len ustanovenie § 100 a § 101 OZ bez kontextu na § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.
a na § 102 OZ, pochybil pri aplikácii právnych predpisov a v dôsledku toho dospel k nesprávnemu
skutkovému zisteniu, od ktorého odvádzal začiatok plynutia premlčacej doby. V dôsledku nesprávnej
aplikácie zákonných ustanovení žalobu zamietol a nezameral dokazovanie na zistenie relevantných
skutočností určujúcich dôvodnosť nároku. Preto je jeho záver o premlčaní práva žalobcu predčasný

a chýbajúce úvahy súdu vo vzťahu k tejto spornej otázke tak nebolo možné podrobiť odvolaciemu
prieskumu. V dôsledku toho bol v predmetnej veci naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP.31. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

32. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné
efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z
pohľadu § 389 ods. 1 písm. c) CSP neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom

odvolaciehosúduavktoromopätovnerozhodneotrováchceléhokonaniavrátanetrovtohtoodvolacieho
konania (§ 396 ods. 1, 3 CSP).

33. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho
rozhodovania, zaoberať sa aplikáciou § 102 OZ v nadväznosti na § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.,
zabezpečiť si procesne predpokladaným spôsobom dostatočný skutkový podklad pre svoje skutkové

a právne závery a posúdiť dôvodnosť nároku uplatňovaného v tomto konaní. Po prípadnom doplnení
dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do
úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym
postupom, vysporiada sa so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a
argumentmi sporových strán, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho

názoru odvolacieho súdu vyjadreného v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP) a opätovne vo veci
rozhodne.

34. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania,
včítane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).