Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 5, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/141/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7624200752
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7624200752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy

Mičietovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcov 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. B., E. XX,
2/ D. F., nar. X.X.XXXX, bytom D. B., E. XX, D. B., 3/ G. H. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D., I. XX, 4/ J. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom K., K. X a 5/ D. L., nar. X.X.XXXX, bytom A., B. XX, zastúpených advokátom
JUDr. Jánom Slovinským, so sídlom Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13, IČO: 50525158, proti
žalovanému Mestu Spišské Vlachy, SNP 87/34, Spišské Vlachy, IČO: 00329657, zast. advokátom JUDr.
Mariánom Rušinom, PhD., so sídlom Štúrova 27, Košice, IČO: 42329230, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti,oodvolanížalobcovprotirozsudku5C/12/2024-102z25.7.2024OkresnéhosúduSpišská

Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v ažalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal proti
žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali a/ určenia, že žalobca 5/ je vlastníkom

nehnuteľnosti - parcely registra „C“ parc. č. 7827/4 o výmere 153 m2, druh pozemku zastavaná
plocha a nádvorie zapísanej na liste vlastníctva č. X, k.ú. D. B., obec D. B., M. D. N. B. (ďalej aj iba
ako „nehnuteľnosť“, alebo iba ako „pozemok“), v spoluvlastníckom podiele 1 k celku a b/ určenia, že
predmetná nehnuteľnosť v spoluvlastníckom podiele 1 k celku patrí do dedičstva po nebohej B. F., nar.
XX.X.XXXX.

3. Skutkovo žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že sa cítia byť podielovými spoluvlastníkmi označenej

nehnuteľnosti, na ktorej stojí chata so s.č. 14556, ktorej výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa 1/, pričom
svoje spoluvlastníctvo odvodzujú od svojho právneho predchodcu O. L., otca žalobcu 5/ a starého otca
ostatných žalobcov, ktorý zomrel v roku 1994. Po prebehnutí dedičského konania po poručiteľovi dedičia
predmetnej nehnuteľnosti - chaty aj s pozemkom, po zapísaní do listu vlastníctva, boli skalopevne
presvedčení o tom, že sú skutočnými vlastníkmi nehnuteľnosti, v užívaní ktorej ich nikto nerušil, ich
vlastníctvo nikto nespochybňoval a užívali ho v plnom presvedčení ako svoje vlastníctvo. Až do roku
2020 boli dobromyseľní v tom, že chata a pozemok im patrí. Svoj naliehavý právny záujem na podanej

žalobe odôvodnili tým, že bez tohto určenia je ich právne postavenie ako vlastníkov pozemku ohrozené.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a z čiastočného výpisu z LV č. X pre k.ú. D. B., obec
Spišské Vlachy zistil, že ako výlučný vlastník parc. registra „C“ parc. č. 7827/4 o výmere 153 m2,druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie („pozemok“) je zapísaný žalovaný. Z uvedeného spôsobu
využívania pozemku vyplýva, že ide o pozemok, na ktorom je postavená nebytová budova označená
súpisným číslom. Podľa údajov na tomto LV na pozemku je zapísaná stavba súpisné č. XXXX, ku ktorej

právny vzťah je evidovaný na LV č. XXXX. Podľa výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. D. B., obec Spišské
Vlachy výlučnou vlastníčkou stavby súpisné č. XXXX na pozemku parcelné č. 7827/4, druh stavby:
chata je B. C. J. F., PaeDr. (žalobkyňa 1/), titulom darovania z roku 2021 (V-1636/2020) a z roku 2022
(V-1343/2022).

5. Zo žalobcami predložených listinných dokladov súd ďalej zistil, že Miestnemu národnému výboru
Spišské Vlachy bol Okresným národným výborom v Spišskej Novej Vsi listom číslo Výst./ÚP/X./67-Bš
z 26.10.1967 odstúpený stavebný plán rekreačnej chaty P. L. za účelom vydania stavebného povolenia
na pozemok v rekreačnom stredisku „ Za Hurou“. Rozhodnutím Miestneho národného výboru Spišské
Vlachy č. j. Výst. 7/1968 z 23.3.1968, bola P. L. určená stavebná parcela č. 29 pre stavbu rekreačnej
chaty. Parcela bola určená podľa zastavovacieho plánu rekreačného strediska “Za hurou“ v katastri

obce Spišské Vlachy. Majiteľom pozemku boli Štátne lesy, n.p. Košice, ktorý mal menovanému predložiť
zmluvu o dlhodobom nájme. Štátne lesy Košice, Lesný závod v Spišskom Podhradí, listom číslo
270/224-XI/1969 z 24.2.1969 zaslali P. L. nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol prenájom pozemku v
k. ú. D. B. na výstavbu rekreačnej chaty a poukážky na úhradu nájomného za roky 1968 a 1969, ktoré
bolo v sume 60 Kčs ročne. Rozhodnutím Mestského úradu Spišské Vlachy č. 10/93/To zo 7.5.1993 bolo

pre budovu postavenú na parcele č. 5536/1 v k.ú. D. B. v chatovej oblasti Zahura, ktorej vlastníkom/
správcom je O. L., určené evidenčné číslo 56.

6. Dňa 20.5.1993 bol Geodéziou Prešov, a.s. Prešov, prevádzka Spišská Nová Ves vyhotovený
geometrický plán č. 242-361-108/93, overený územným orgánom geodézie a kartografie dňa 1.6.1993,

ktorý obsahuje grafické vymedzenie a výkaz výmer pozemku tam uvedených parciel. V dôsledku zmien v
novom stave je uvedená aj parcela č. 7827/4 o výmere 153 m2, druh pozemku zastavaná plocha (chata,
dvor) kde ako vlastník/užívateľ je uvedený D. L., ktorá bola vytvorená odčlenením časti o výmere 153
m2 z pozemkovoknižnej parcely mpč. 5536/1 evidovanej v pozemkovoknižnej vložke XXXX.

7.PoručiteľO.L.,nar.XX.XX.XXXX,zomrelXX.X.XXXX.UznesenímOkresnéhosúduSpišskáNováVes
sp. zn. D 1449/94, 3 Dnot 31/94 z 30.5.1995, právoplatného 11.7.1995, bol určený majetok patriaci do
dedičstva po poručiteľovi a schválená dohoda účastníkov o vyporiadaní dedičstva. Predmetom dedenia
bola okrem iného aj nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX - chata súp. č. 56 stojaca na parcele č.
7827/4 v celosti na mene poručiteľa, ktorú nadobudol syn poručiteľa D. L., nar. X.X.XXXX (žalobca 5/)

a dcéra poručiteľa B. F., nar. XX.X.XXXX, každý z nich v podiele 1/2 k dedičstvu s povinnosťou vyplatiť
ustupujúcich dedičov - synov poručiteľa P. a O. L..

8. Dňa 15.6.2020 bola uzavretá darovacia zmluva medzi D. L. ako darcom a PaeDr. B. C., J. F. ako
obdarovanou a jej predmetom bolo darovanie darcovho spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k

nehnuteľnosti rekreačná chata a priľahlý pozemok v rekreačnej oblasti Zahura zapísané na LV č. XXXX
k.ú. D. B. ako chata s.č. 1556 postavená na parc. č. 7827/4 ako zastavané plocha a nádvorie výmery
153 m2. Okresný úrad Spišská Nová Ves, katastrálny odbor listom „Oznámenie o začatí konania o
oprave chyby v katastrálnom operáte a výzva na vyjadrenie sa k veci“ zo 16.9.2020 č. listu X 252/2020-
Kdž oznámil, že zistil zrejmý nesúlad v evidovaní vlastníckych vzťahov k pozemku registra C KN

parcelné č. 7827/4 v k.ú. D. B. a začína konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte, ktorého
predmetom je oprava vlastníckych vzťahov k predmetnému pozemku o výmere 153 m2. Z listiny vyplýva,
že v originále LV XXXX je evidovaná stavba - chata so súpisným číslom XXXX na pozemku registra
CKN parcelné číslo 7827/4 v prospech vlastníkov D. L. a B. F., ktorú nadobudli na základe uznesenia
D 1449/94 po poručiteľovi O. L.. V elektronickej podobe LV XXXX je evidovaná stavba - chata so

súpisným číslom XXXX na pozemku registra CKN parcelné číslo 7827/4 a pozemok registra CKN
parcelné číslo 7827/4, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 v prospech vlastníkov D. L. a
B. F., ktorú nadobudli na základe uznesenia D 1449/94 po poručiteľovi O. L.. Vlastníctvo k stavbe -
chate bolo do LV č. XXXX zapísané na základe listiny Z 1184/1993 - žiadosť o zápis stavby, ktorej
prílohu tvorili geometrický plán č. 242-361-108/93 a rozhodnutie Mestského úradu Spišské Vlachy č.

10/93/To zo 7.5.1993 v prospech vlastníka O. L., nar. XX.XX.XXXX v celosti. Vlastníctvo k pozemku
registra CKN 7827/4, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 nebolo v prospech vlastníka O.
L. usporiadané. Po O. L. nadobudli vlastníctvo k stavbe D. L. a B. F., a to podľa listiny Z 2315/1995
- uznesenie D 1449/94, 3 Dnot 31/94. Preskúmaním listiny Z 2315/1995 - uznesenie D 1449/94, 3Dnot 31/94 bolo zistené, že D. L. a B. F. nadobudli vlastníctvo iba k stavbe - chate na pozemku p.č.
7827/4. Úrad ďalej konštatoval, že z overenia chronologického postupu zápisov uvedených listín do
informačného systému katastra nehnuteľností v programovom prostredí retrospektívnej analýzy údajov

do katastra nehnuteľností vyplýva, že nedôsledným zápisom listiny Z 1184/1993 - žiadosti o zápis
chaty do katastra nehnuteľností zo 7.5.1993 do operátu katastra nehnuteľností došlo ku chybe v písaní
v elektronickom informačnom systéme katastra nehnuteľností, teda iba v elektronickej podobe LV
č. XXXX, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu zápisu vlastníckych vzťahov k pozemku registra C
KN parcelné číslo 7827/4, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 bez právneho titulu. Z

výsledkov prešetrenia jednoznačne vyplýva, že údaje katastra sú v rozpore s listinou Z 1184/1993
a listinou Z 2315/1995. Z údajov uvedených v Geometrickom pláne č. 242-361-108/93 vyplýva, že
pozemok registra C KN 7827/4 bol vytvorený odčlenením časti o výmere 153 m2 z pozemkovoknižnej
parcely mpč. 5536/1 evidovanej v pozemkovoknižnej vložke XXXX v prospech štátu - Krajská správa
lesov v Košiciach v celosti. Pozemkovoknižnej parcele mpč. 5536/1 prislúcha pozemok registra E KN
5536/1 evidovaný na LV X v prospech vlastníka Mesto Spišské Vlachy v celosti. Prešetrením údajov v

operáte katastra nehnuteľností bolo zistené, že vlastnícke vzťahy k pozemku registra C KN parcelné
číslo 7827/4, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 prislúchajú vlastníkovi - Mesto Spišské
Vlachy v celosti. Rozhodnutím Okresného úradu Spišská Nová Ves, katastrálny odbor č. V 1636/2020 z
13.7.2020 bolo prerušené konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva, ktorého prílohou je darovacia
zmluva z 15.6.2020. Jedným zo zistených nedostatkov bolo aj to, že zo znenia darovacej zmluvy nebolo

zrejmé, či predmetom prevodu je aj pozemok registra C KN č. 7827/4 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 153 m2. Rozhodnutím Okresného úradu Spišská Nová Ves, katastrálny odbor č. vkladu: V
1636/2020 z 12.2.2021 bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v k.ú. D. B. LV
č. XXXX stavba chata so súpisným číslom XXXX na pozemku registra C KN s parcelným číslom 7827/4
v prospech PaeDr. B. C., J. F. v podiele 1/2 na základe darovacej zmluvy v znení jej dodatku zo dňa

5.2.2021 uzavretej medzi D. L. ako darcom a PaeDr. B. C., J. F. ako obdarovanou.

9. Okresný súd Spišská Nová Ves v dedičskej veci po poručiteľke B. F., nar. XX.X.XXXX, zomr.
X.X.XXXX, znesením sp. zn. 11D/107/2022, 11D not 148/2022 z 22.9.2022, právoplatným v ten istý deň,
schválil dohodu dedičov, v zmysle ktorej dedičstvo nadobúda dcéra poručiteľky PaeDr. B. C., J. F., nar.

XX.X.XXXX, bez nároku ustupujúcich dedičov G. H. F., J. F. a Q. D. F. na výplatu hodnoty ich zákonných
dedičských podielov. Z uznesenia vyplýva, že majetkom poručiteľky neboli žiadne nehnuteľnosti.

10. Mesto Spišské Vlachy uznesením č. 354/VI/2014 z 18.4.2014 schválilo v prípade záujmu vlastníkov
rekreačných chát v časti Zahura predaj priľahlého pozemku ku chate vlastníka do maximálnej výmery

400 m2 v cene 31,53 €/ m2 s podmienkou predloženia GP na daný pozemok. Výzvou z 21.10.2020
Mesto Spišské Vlachy vyzvalo B. F. na vysporiadanie pozemkov užívaných prípadne zastavaných
stavbou za cenu 31,53 €/m2 najneskôr do 30.11.2020.

11. Z výsluchu žalobkyne 1/ vyplynulo, že táto žila v tom, že pozemok pod chatou je vysporiadaný,

pretože počula ako jej starý otec v roku 1994, kedy mala 16 rokov, povedal jej matke, že chata (pozemok
pod chatou) je na poriadku, to isté jej povedala aj matka. Pozemok mali celý čas ohradený, kosili ho.
Mala vedomosť, že v roku 1994 jej starý otec žiadal o odkúpenie pozemku, nevedela, ako bola jeho
žiadosť vybavená. Žalobca 5/ potvrdil jej výpoveď, uviedol, že bol naozaj v tom, že im pozemok patrí,
dokonca keď bral v roku 1993 podnikateľský úver, tento bol zabezpečený záložným právom na chatu

a pozemok vo výmere 153 m2.

12. Súd poukázal na to, že zo screenshotu ortomapy zo ZGBIS vyplýva, že stavba chaty sa z veľkej
časti nachádza mimo pozemku parc.č. 7827/4, čo žalobcovia nerozporovali.

13. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a po zhrnutí teoreticko-právnych predpokladov pre
vydržanie nehnuteľností konštatoval, že pre úspech v konaní žalobcovia museli preukázať splnenie
hmotnoprávnych predpokladov vydržania. Súd mal za preukázané, že pozemok parc. č. 7827/4 je
od roku 1991 vo výlučnom vlastníctve žalovaného, kedy na neho vlastníctvo k pozemku prešlo na

základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Spôsob nadobudnutiu vlastníctva žalovaný rozviedol
vo vyjadrení sa k žalobe a žalobcovia uvedené skutkové tvrdenia účinne nepopreli. Skutočnosť, že
vlastníckevzťahykpozemkuregistraCKNparcelnéčíslo7827/4,zastavanáplochaanádvorieovýmere
153m2 prislúchajúžalovanémuakovlastníkovi,jednoznačnekonštatovalajOkresnýúradSpišskáNováVes, katastrálny odbor v Oznámení o začatí konania o oprave chyby v katastrálnom operáte zo dňa
16.9.2020. Nebolo sporné, že na tomto pozemku stojí chata súpisné č. XXXX, zapísaná na LV č. XXXX
v prospech žalobkyne 1/ ako výlučnej vlastníčky (nadobudla ju darovaním v roku 2021 a 2022). Ide o

chatu v rekreačnej oblasti Zahura postavenú v minulosti na parcele (vtedajšia stavebná parcela č. 29),
ktorá bola na daný účel určená Rozhodnutím MNV Spišské Vlachy z 23.3.1968 P. L. (k výstavbe chaty
tak došlo po roku 1968). Podľa tohto rozhodnutia MNV Spišské Vlachy bola predmetná parcela vtedy
vo vlastníctve Štátnych lesov, n.p. Košice a tento vlastník P. L. predložil zmluvu o dlhodobom nájme.
V roku 1993 bolo chate určené evidenčné číslo 56, pričom ako vyplynulo z rozhodnutia MÚ Spišské

Vlachy zo 7.5.1993, v tom čase bola chata vo vlastníctve/správe O. L.. V roku 1993 na podklade GP
č. 242-361-108/93 došlo k odčleneniu časti pozemku o výmere 153 m2 z pozemkovoknižnej parcely
mpč. 5536/1 evidovanej v pozemkovoknižnej vložke XXXX, čím bol vytvorený predmetný pozemok C
KN 7827/4. Ako vlastník/užívateľ tohto pozemku bol v GP uvedený D. L.. Súd uviedol, že spôsob, akým
bolo vlastníctvo v k chate zapísané na O. L., nar. XX.XX.XXXX, žalobcovia v konaní nepreukazovali,
iba uviedli, že v prospech O. L., nar. XX.XX.XXXX, ako potomka P. L., bolo zapísané vlastníctvo k chate

s.č. XXXX aj k pozemku o výmere 153 m2 , na ktorom je stavba postavená v roku 1993 na základe
listiny Z1184/1993, ktorú však v konaní nepredložili. V dedičskom konaní po poručiteľovi O. L., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, uznesením sp. zn. D 1449/94, 3 Dnot 31/94 zo dňa 30.5.1995 prešlo
vlastníctvo (len) k chate s. č. XXXX na pozemku C KN 7827/4 z poručiteľa na jeho syna D. L. (žalobcu 5/)
a dcéru B. F., nar. XX.X.XXXX, na každého z nich v podiele 1. Z uznesenia sp. zn. 11D/107/2022, 11D not

148/2022 z 22.9.2022 súd zistil okruh dedičov po poručiteľke B. F., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX,
ktorými sú žalobcovia 1/ až 4/. Z Oznámenia o začatí konania o oprave chyby v katastrálnom operáte
OÚ Spišská Nová Ves, katastrálny odbor zo 16.9.2020 súd zistil, že vlastníctvo k pozemku registra CKN
7827/4, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 nebolo v prospech vlastníka O. L. usporiadané
(viď bližšie bod 8. tohto odôvodnenia).

14. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, lebo
žalobcovia nepreukázali existenciu titulu (aspoň domnelého), na základe ktorého by oni alebo ich právni
predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k pozemku a mohli byť dobromyseľní v tom, že im tento
pozemok patrí. Nič na tom ani skutočnosť, že žalobcovia či ich právni predchodcovia nehnuteľnosť

dlhodobo užívali, nakoľko len dlhodobé (aj keď nerušené) užívanie nehnuteľností na vydržanie
vlastníckeho práva k nej nepostačuje. Naopak, z vykonaného dokazovania mal súd preukázaný iba
nájomný vzťah právneho predchodcu žalobcov k predmetnému pozemku, ktorý trval od roku 1968.
Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že ich predchodca O. L. im mal pred svojou smrťou v roku 1994 uviesť, že
pozemokpodchatoujevysporiadaný,uvedenétvrdeniejevrozporesovšetkýmipredloženými listinnými

dôkazmi. Opak vyplynul z výpovede žalobkyne 1/, ktorú potvrdil aj žalobca 5/, že ich predchodca
mal v roku 1994 žiadať mesto o odkúpenie pozemku. Právny predchodca žalobcov si tak musel byť
vedomý toho, že pozemok mu vlastnícky nepatrí, a preto nemohol byť jeho dobromyseľným držiteľom.
Dobromyseľnýminemohlibyťanižalobcoviaresp.právnapredchodkyňažalobcov1/-4/,pretoževrámci
dedičského konania po O. L. žalobca 5/ a matka žalobcov 1/ až 4/ nadobudli iba vlastnícke právo k chate

s. č. 56 zapísanej na LV č. XXXX (predmetom dedenia bola iba chata, nie pozemok zapísaný na inom
liste vlastníctva). Z uvedeného musela pre nich vyplynúť aspoň pochybnosť (ak už nie vedomosť) o tom,
že poručiteľ nebol zapísaný ako vlastník tohto pozemku. Uvedená pochybnosť nemohla byť „zhojená“
tým, že došlo k chybnému zápisu ohľadne pozemku, nakoľko tento sa týkal iba elektronickej podoby LV
XXXX, ktorý nie je právne záväzný ani použiteľný na právne účely. Súd ďalej uviedol, že dobromyseľnosť

pri vydržaní je vždy spojená s omylom držiteľa, no nie každý omyl zakladá držiteľovu dobromyseľnosť.
Záleží na tom, či mýliaci sa postupuje s obvyklou mierou opatrnosti. Obvyklá miera opatrnosti, akú
možno od každého požadovať, určite nie je zachovaná, ak sa omyl zakladá na neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia právneho predpisu (právny omyl), vzhľadom na zásadu „neznalosť zákona
neospravedlňuje“. Súd zdôraznil, že žalobcovia nepredložili žiaden titul, na základe ktorého by sa oni

alebo ich právni predchodcovia stali vlastníkmi predmetného pozemku. Všetky predložené nadobúdacie
tituly sa týkajú iba stavby - chaty. Po celý čas, počnúc od zahájenia výstavby chaty (pravdepodobne rok
1968) bola požiadavka písomnej formy pri právnych úkonoch týkajúcich sa nehnuteľnosti v Občianskom
zákonníkujasneajednoznačneformulovaná.Vprípadenedodržaniatejtozákonnejpožiadavkynaformu
zmluvy ide o právny omyl, ktorý nezakladá dobromyseľnosť právneho predchodcu žalobcov, a teda ani

žalobcom samotných.

15. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal
voči neúspešným žalobcom nárok na plnú náhradu trov konania.16. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok, nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a žalobe vyhovel, eventuálne zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. Namietali, že účinne popreli tvrdenia žalovaného o jeho vlastníckom práve a vytýkali súdu, že
mal za preukázané, že vlastníctvo sporného pozemku patrí do výlučného vlastníctva žalovaného, čím
sa priklonil k neopodstatneným tvrdeniam žalovaného. Zopakovali, že od roku 1993 do roku 2020 boli
evidovaní ako vlastníci spornej nehnuteľnosti a stále sú presvedčení o tom, že im vlastníctvo spornej
nehnuteľnosti patrí, odkázali na výpis z LV č. XXXX k.ú. D. B., platný ku dňu 28.9.2020, na ktorom je
ako titul nadobudnutia žalobcu 5/ a B. F., právnej predchodkyne žalobcov 1/ - 4/ uvedené Rozhodnutie

MsÚ č. 138/06/Lc z 11.9.2006 Z 1633/2006-67/2007, teda mali za nepochybné, že vlastnícke právo
žalobcov ako legitímne bolo akceptované aj žalovaným, ktorý sa svojho vlastníckeho práva začal
domáhať až na základe začatia konania o oprave katastrálneho úradu, teda po viac ako 27 rokoch. Súd
nesprávne vyhodnotil dôkaz a to list vlastníctva, z ktorého má vyplývať vlastníctvo žalovaného od roku
1991. O. L. pred svojou smrťou ubezpečil svojich dedičov, že pozemok je riadne vysporiadaný, ktorá

skutočnosť bola potvrdená aj katastrálnym konaním. Žalobcovia nemali a ani nemohli mať pochybnosť
o tom, že by im vlastnícke právo k pozemku pod chatou svedčať nemalo, o svojom vlastníctve boli
presvedčení 27 rokov. Namietali spôsob vyhodnotenia dôkazov a výpovedí žalobcov 1/ a 5/ súdom.
Uviedli, že ak aj došlo k pochybeniu v zápise v katastri, majú za to, že spornú parcelu vydržali. Vždy boli
v tom, že sú skutočnými vlastníkmi, v užívaní chaty a pozemku ich nikto nerušil a ich vlastnícke právo

nespochybňoval.Žalovanémujednoznačnechýbatitulnadobudnutiavlastníckehoprávakpozemkuapo
takmer 30 rokoch je proti všetkým zvyklostiam odobrať vlastnícke právo žalobcom. Vytkli súdu, že sa
nezaoberal judikatúrou, na ktorú od počiatku poukazovali, že rozhodnutie vykazuje znaky prílišného
formalizmu a preto je arbitrárne a tým aj nezákonné.

17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje odvolanie za nedôvodné, odkázal
na rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo detailne odôvodnené, prečo bola žaloba zamietnutá.
Navrhol rozsudok potvrdiť. Zopakoval, že vlastnícke právo k spornej parcele získal delimitáciou podľa
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinného od 1.4.1991, ktorú žalobcovia nespochybnili. Uviedol,
že žiadny list vlastníctva z roku 1993, na ktorom by boli zapísaní právni predchodcovia žalobcov

ako vlastníci spornej nehnuteľnosti do konania žalobcovia nepredložili, doplnil, že žalobcovia ani ich
právni predchodcovia nikdy neboli evidovaní ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti v záväznej časti
katastrálneho operátu (t.j. nie v elektronickej časti). Pokiaľ ide o žalobcami uvádzaný titul nadobudnutia
žalobcom 5/ a B. F., ktorý na liste vlastníctva č. XXXX platného ku dňu 28.9.2020 bol uvedený ako
Rozhodnutie MsÚ č. 138/06/Lc z 11.9.2006 Z 1633/2006-67/2007, tento titul nadobudnutia sa netýkal

pozemku, ktorý je predmetom sporu ale chaty. Žalovaný vlastnícke právo žalobcov a ich právnych
predchodcov neakceptoval, celý čas evidoval predmetnú nehnuteľnosť vo svojom majetku a účtovných
dokladoch a aktívne sa snažil, aby si ju žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia odkúpili od neho.
Mal za to, že z výpovede žalobkyne 1/ vyplýva, že musí mať vedomosť o tom, že k odkúpeniu
pozemku nedošlo. Žalobcovia vedeli, že predmetný pozemok im nepatrí, lebo z listín, ktoré predložili,

vyplýva, že ich právny predchodca bol len nájomcom pozemku, predmetom dedičstva po právnom
predchodcovi žalobcov nebola predmetná nehnuteľnosť, pričom sa nikdy nedomáhali určenia, že
predmetná nehnuteľnosť do dedičstva patrí, žalobcovia nedisponujú akýmkoľvek dokladom o zaplatení
kúpnej ceny, ktorá skutočnosť je podstatná pre posúdenie dobromyseľnosti.

18. Žalobcovia reagovali písomným vyjadrením, v ktorom uviedli, že od počiatku namietajú vlastnícke
právo žalovaného k spornej parcele. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že titul nadobudnutia Rozhodnutie MsÚ č.
138/06/Lc z 11.9.2006 Z 1633/2006-67/2007 z 11.9.2006 evidovaný na LV XXXX sa netýka pozemku
ale chaty, ide o nepravdivé tvrdenie, nakoľko v rokoch 1993 – 2020 bola na LV č. XXXX k. ú. D. B.
evidovaná nielen chata ale aj pozemok pod chatou. Položili otázku, že ak žalovaný evidoval po dobu 27

rokov vo svojom majetku a účtovných dokladoch sporný pozemok, ako je možné, že min. v roku 2006
anáslednevroku2013neprišielnato,žejeho údajnýpozemokjevovlastníctvežalobcovaichprávnych
predchodcov. Žalovaný ponúkol na odpredaj pozemok až po tom, ako príslušný kataster nehnuteľností
začal konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte. Žalobkyňa 1/ má vedomosť o žiadosti z roku1994 len z rukou písanej listiny, ktorú našla doma, v ktorej jej starý otec opätovne žiada Mesto Spišské
Vlachy o odkúpenie pozemku, nikdy netvrdila, že táto žiadosť je stále na úrade MsÚ, navyše O. L. ich
na smrteľnej posteli ubezpečil, že sporný pozemok je vysporiadaný.

19. Žalovaný uviedol, že nie on musí preukazovať vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti ale
žalobcovia. On nadobudol vlastnícke právo originálnym spôsobom, priamo na základe zákona 138/1991
Zb., táto skutočnosť vyplýva priamo zo zápisu na LV č. X. Listina označená ako Rozhodnutie MsÚ č.
138/06/Lcz11.9.2006Z1633/2006-67/2007z11.9.2006savsúdnomspisenenachádza,načožalovaný

opakovane upozorňoval, z LV č. XXXX predloženého žalobcami však evidentne vyplýva, že predmetné
rozhodnutie sa týka len chaty a nie pozemku. K tvrdeniu žalobcov, že boli ubezpečení svojím právnym
predchodcom, že pozemok je vysporiadaný odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/287/2006.

20. Žalobcovia v písomnom vyjadrení, pokiaľ ide o unesenie dôkazného bremena, odkázali na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/6/2010 a uviedli, že pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že

svoje vlastnícke právo nadobudol na základe zákona z roku 1991, nie je to možné, lebo vlastnícke právo
k predmetu sporu bolo v roku 1991 zapísané v prospech žalobcov. V čase prijatia zákona, o ktorý sa
žalovaný opiera, vlastnícke právo svedčalo žalobcom, žalovaný ho objektívne nemohol nadobudnúť.
Zotrvali na skutočnostiach, ktoré uviedli v odvolaní a v následných písomných vyjadreniach.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov,
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je nedôvodné. Rozsudok vo veci samej bol verejne vyhlásený
na Krajskom súde v Košiciach dňa 5.8.2025 o 10.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2.
poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods.
1 CSP a contrario.

22. Žalobcovia namietali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.b/, d/, f/ a h/ CSP.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,

právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov alebo nezrozumiteľnosť, čo má za následok jeho nepresvedčivosť, t.j. keď
súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie (dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené

ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má

byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí teda vychádzať zo zisteného skutkového stavu,
pričom povinnosťou súdu je zistený skutkový stav podradiť pod príslušnú právnu normu a v odôvodnení
rozsudku vysvetliť, z akých dôvodov zistený právny vzťah (skutkový stav veci) podradil pod dané

zákonnéustanovenie,akototoustanovenieinterpretovalaaplikovalnaprávnyvzťah,ktorýjepredmetom
konania. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné
návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu doprocesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru
porušenia práva na spravodlivý proces.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu a pod.).

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

26.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

27. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu

spisového materiálu v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel k záveru,
že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a uplatnené
odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané.

28. V intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu sa preto odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v súlade s ust. § 387 ods. 2
CSP konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie
súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska všetkých
kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými

stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP).

29. Žalobcovia svojimi odvolacími námietkami a žalovaný svojou argumentačnou reakciou na ne,
nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa však v dôvodoch tohto
rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací

súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k
potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí
daťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom

rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,
aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania
a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v
tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“30. Žalobcovia svojimi odvolacími námietkami nastolili ťažiskovým predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť nazerania súdu prvej inštancie na otázku oprávnenosti držby sporného pozemku. Súd
prvej inštancie na túto žalobcami už v priebehu prvoinštančného konania formulovanú esenciálnu

otázku, odpovedal v ich neprospech, vo svojej podstate s vysvetlením, že žalobcovia nepreukázali
existenciu titulu aspoň domnelého, na základe ktorého by oni alebo ich právni predchodcovia mohli
byť dobromyseľní v tom, že im sporný pozemok patrí, na čom nič nemení skutočnosť, že žalobcovia
a ich právni predchodcovia nehnuteľnosť dlhodobo užívali, lebo len dlhodobé aj keď nerušené užívanie
nehnuteľnosti na vydržanie vlastníckeho práva nepostačuje.

31. Z hľadiska prejednávaného sporu je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že vydržanie je osobitný
originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok
dochádza k nemu priamo zo zákona. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním,
musia byť kumulatívne splnené tieto zákonné podmienky: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci
po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania.

32. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky
okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa,

resp. jeho právnych predchodcov. Dobromyseľnosť ako psychický stav, je potrebné objektivizovať
s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou. Z týchto
okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol pri bežnej, normálnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého vyžadovať, rozpoznať
(nadobudnúť dôvodné pochybnosti), že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosti, ktoré môžu

svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia
práva (právneho titulu) teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa resp. jeho právnych
nástupcov, nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci alebo práva. Držiteľ je teda ohľadom existencie
svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej

úprave. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i
domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný,žemutakýprávnytitulsvedčí(rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,

že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018).

33.VeľkýsenátNajvyššiehosúduSRvosvojomrozsudkuz13.mája2024sp.zn.1VCdo/1/2024, riešiac
právnu otázku, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho
úkonu priklonil k staršej judikatúre (R 44/96, rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94, R
45/1986, Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986, str. 193) a napr. v uznesení z 12. augusta 2021 sp. zn.
5Cdo/210/2019 k nastolenej dovolacej otázke - či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej

držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej nesvedčí žiadny nadobúdací titul - najskôr poukázal
na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré „zdôraznili, že vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom,
že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných
nehnuteľností na rozdiel od preukazovania vlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval
platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je

základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Následne tiež uviedol, že „posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj
z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti,

že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne
opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda
ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výkladedobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými

mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).“ Uvedené
právne závery zopakoval tiež najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/190/2020
a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II.

ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov s uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod
č. 48/2018) ústavný súd po podaní historického exkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike
nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej) judikatúry a konštatovaní ústavnej konformity staršej
judikatúry, považoval za podstatné uviesť, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním
vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť
do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu
objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario,
výklad,ktorýtútomožnosťvylučuje,resp.juobmedzujepodstatnýmspôsobom,nemôžebyťpovažovaný

za ústavne konformný ... taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo
svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny,
nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ...
pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne

presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za
držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne
išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa

ústavný súd k vyššie uvedenému právnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným
spôsobom znova prihlásil. Predmetom posudzovania tu bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri
držbe sporných nehnuteľností, v ktorej súvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť,
že vlastnícke právo so svojím manželom v skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody“
z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci zákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne uzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax
najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012
(R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010.
Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že „právny názor, podľa ktorého súčasťou všetkých okolností, na
ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom

ústavného prieskumu vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo
14. novembra 2018, v ktorom vo vzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad
§ 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu
a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním,
treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného

inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ... Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu
dobromyseľnosti držby v tomto náleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri
ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také

nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie.“

34. Použitím uvedených záverov na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania možno

uviesť, že platná právna úprava síce nepredpokladá pre oprávnenú držbu žiaden titul ale vyžaduje, aby
držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti bol v dobrej viere, že mu vec patrí a musí byť v dobrej viere, že
je tu taký právny titul, ktorý má podľa platného práva za následok prevod alebo prechod vlastníctva, aj
keď v skutočnosti takého titulu niet. Presvedčenie o existencii takéhoto domnelého vlastníckeho titulupritom musí mať objektívny základ (so zreteľom na všetky okolnosti). V zhode s názorom ústavného
súdu a najvyššieho súdu (viď 31.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať,
či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Za

poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

35. V okolnostiach konkrétne posudzovanej veci súd odvolací súd nevzhliadol žiaden objektívny dôvod,

zktoréhobysažalobcovia,resp.ichprávnipredchodcovia,privynaloženínáležitejopatrnosti,ktorábysa
mohla očakávať od hocijakej inej osoby v ich postavení, mohli jednoznačne, nesporne, bez akýchkoľvek
pochybností a otázok, skutočne domnievať, že pozemok nadobudli poctivým, otázky nevzbudzujúcim
spôsobom. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri
normálnej opatrnosti vyhnúť.

36. Je nesporné, že stavebná parcela označená číslom 29 bola právnemu predchodcovi žalobcov P. L.
pridelená do nájmu v marci 1968, kedy mu zároveň bolo oznámené, že mu bude predložená zmluva
o dlhodobom nájme. Táto mu bola predložená zo strany organizácie Štátne lesy v Košiciach, Lesný
závod v Spišskom podhradí listom z februára 1969, kedy bol aj vyzvaný na zaplatenie nájomného za
roky 1968 a 1969. Z uvedených listín sa žalobcovia nemohli domnievať, že predmetná parcela bola vo

vlastníctve ich právneho predchodcu, lebo z nich jasne vyplýva nájomný vzťah k pozemku. V ďalšej
listine predloženej žalobcami – z Rozhodnutia č. 10/93/To zo 7.5.1993 vydaného Mestským úradom
Spišské Vlachy (vyhotovenom na predtlači) vyplynulo, že pre budovu postavenú na parcele č. 5536/1
k.ú. D. B., ktorej vlastníkom, správcom je O. L. (žalobcovia v konaní nepreukázali žiaden dôvod, prečo
zrazu na rozhodnutí figuruje O. a nie P. L., ktorému bola pôvodne do nájmu pridelená parcela) bolo

pridelené č. 56. Ani z tohto rozhodnutia nemožno žiadnym spôsobom dospieť k záveru, že O. L. je
vlastníkom spornej parcely, lebo rozhodnutie pojednávalo len o budove

37. Žalobcovia pri podaní žaloby a aj v samotnom konaní vychádzali z toho, že na základe listiny
Z1184/1993 kataster nehnuteľností v roku 1993 zapísal v prospech O. L. vlastníctvo k stavbe – chate

a aj pozemku o výmere 153 m2, na ktorom je stavba postavená, preto nehnuteľnosť vydržali. Túto listinu
nepredložili. Z oznámenia OÚ Spišská Nová Ves, katastrálny odbor však vyplýva, že len vlastníctvo k
stavbe - chate bolo do LV č. XXXX zapísané na základe listiny Z 1184/1993 - žiadosť o zápis stavby.

38. Odhliadnuc od listu Okresného úradu Spišská Nová Ves, katastrálneho odboru zo 16.9.2020,

v ktorom katastrálny orgán jednoznačne uviedol, že k zápisu sporného pozemku v prospech O. L.
v elektronickej podobe listu vlastníctva došlo omylom, pričom v originále listu vlastníctva č. XXXX
pozemok registra CKN 7827/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 v prospech vlastníkov nie
je uvedený, žalobcovia neuviedli žiaden dôvod, ani domnelý, akým spôsobom sa ich právny predchodca
O. L. mal stať vlastníkom uvedeného pozemku, keď mu bolo nesporne známe, že pozemok bol len

prenajatý, z ktorého dôvodu podľa tvrdenia žalobkyne 1/, údajne žiadal o jeho odkúpenie.

39. V konaní žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že by ich právny predchodca O. L. uvedený
pozemokkúpil–neexistujekúpnazmluvaanidokladovyplateníkúpnejcenyO.L..Lentvrdeniežalobcov
1/ a 5/, že sa O. L. mal vyjadriť v tom zmysle, chata a pozemok pod ňou sú na poriadku, neznamená,

že uniesli svoje dôkazné bremeno a preukázali jeho a následne svoju dobromyseľnosť o poctivom
nadobudnutí pozemku. Dobromyseľnosti žalobcov nenasvedčuje ani ich výpoveď na pojednávaní, kedy
žalobkyňa 1/ vypovedala, že jej matka (po výzve mesta z roku 2020 na možnosť odkúpenia pozemku)
reagovala tak, že je ochotná pozemok odkúpiť avšak za cenu, aká bola v roku 1994. Tvrdenie žalobkyne
1/napojednávaní,žeodroku1994jenaúradepodanážiadosť,keďeštejejstarýotecžiadaloodkúpenie

pozemku, nebolo ničím preukázané. Takisto výpoveď žalobkyne 1/, že po obdržaní ponuky na odkúpenie
pozemku z roku 2022 reagovala tak, že má záujem odkúpiť parcelu ale za cenu z roku 1994, nesvedčí
o tom, že bola presvedčená a dobromyseľná pokiaľ ide o vlastnícke právo k pozemku – ak by tak bolo,
necítila by potrebu odkupovať pozemok (ktorého spoluvlastníčkou údajne bola, resp. patril do dedičstva
po jej právnych predchodcoch) za cenu z roku 1994. Žalobcovia nepreukázali, ako a kedy sa mohol

zmeniť jednoznačne nesporný nájomný vzťah k pozemku na vzťah vlastnícky, resp. z akých konkrétnych
udalostí, ktoré by toto náležite preukázali, túto skutočnosť vyvodili.40. Pokiaľ svoj nárok žalobcovia odvádzajú od nespochybniteľne nesprávneho zápisu v elektronickej
forme katastra, odvolací súd poukazuje na to, že ani zápis vlastníctva právneho predchodcu žalobcov
v elektronickej forme LV č. XXXX k spornej parcele, nemôže byť dôvodom pre vyhovenie žalobe. Údaje

katastra nehnuteľností sú hodnoverné a záväzné iba za predpokladu, že sa nepreukáže opak (§ 70
zák. č. 162/1995 Z. z.). Prednosť má teda skutočný právny stav pred stavom zapísaným v katastri
nehnuteľností. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastní (uznesenie NS SR z 27.
apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020). V prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalobcovia, resp. ich
právni predchodcovia, sú vlastníkmi predmetného pozemku, lebo ich mali vydržať. Údaj o vlastníckom
práve k spornému pozemku zapísaný v katastri nehnuteľností len v elektronickej forme LV č. XXXX
preto nemôže byť pre súd hodnoverný a ani záväzný. Elektronická forma listu vlastníctva neslúži pre
právne účely, vlastníctvo k pozemku na LV v prospech O. L. bolo zapísané omylom, v konaní nebol

preukázaný žiadny ani domnelý titul na získanie vlastníctva k pozemku, samotní žalobcovia predložili
len listiny preukazujúce nájomný vzťah k spornej parcele – za takýchto okolností nemožno hovoriť o ich
dobromyseľnosti, že im alebo ich právnemu predchodcovi parcela spolu/vlastnícky patrí. Ľudský omyl
v elektronickom zápise LV v žiadnom prípade nevedie k vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

41. V neprospech žalobcov, pokiaľ ide o ich dobromyseľnosť, nasvedčuje aj dedičské konanie po
právnom predchodcovi žalobcov O. L., zomrelom 14.7.1994, v ktorom bola prejednaná len stavba chaty
ale nie aj sporný pozemok. Pokiaľ by v čase dedičského konania bola v originále LV zapísaná aj
sporná nehnuteľnosť, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by bola aj táto predmetom dedičského
konania a bola by v ňom prejednaná. Ak k tomu nedošlo, pozemok nebol zapísaný na originále LV ako

vlastníctvo poručiteľa v čase jeho smrti. Žalobcom teda bolo známe, že ich právny predchodca sporný
pozemok nevlastnil.

42. V odvolaní žalobcovia uviedli, že boli evidovaní ako vlastníci sporného pozemku od r. 1993 do roku
2020 a sú presvedčení, že im vlastníctvo patrí. Potom však treba položiť otázku, že ak v roku 1993 boli

presvedčení o svojom vlastníctve, prečo tvrdia, že ich právny predchodca O. L. mal v roku 1994 žiadať
o odkúpenie pozemku. Nebolo predsa potrebné odkupovať niečo, o čoho vlastníctve boli presvedčení.
Vo vyjadrení odvolatelia uviedli, že od roku 1991 (už v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí) boli zapísaní, resp. ich právni predchodcovia ako vlastníci sporného pozemku –
z obsahu spisu táto skutočnosť nevyplýva, naopak samotní žalobcovia tvrdili, že k zápisu vlastníctva

malo dôjsť na základe listiny Z 1184/1993 - žiadosť o zápis stavby.

43. Takisto v odvolaní žalobkyňa 1/ uviedla, že len z rukou písanej listiny – žiadosti z roku 1994, ktorú
našla doma, má vedomosť, že jej starý otec v roku 1994 opakovane žiada Mesto Spišské Vlachy
o odkúpenie pozemku. Táto listina v konaní predložená nebola, žalobkyňa 1/ neuniesla svoje dôkazné

bremeno.

44. K argumentácii žalobcov, že žalovaný nepreukázal svoje vlastnícke právo k spornej parcele, čím
neuniesol svoje dôkazné bremeno a chýba mu titul k nadobudnutiu vlastníckeho práva k parcele,
odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcov

k nehnuteľnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v
konaní o určenie vlastníckeho práva má žalobca povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že je vlastníkom

nehnuteľnosti na základe určitého právneho titulu alebo na základe vydržania. Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať existenciu vlastníckeho práva alebo skutočnosti preukazujúce, že došlo k vydržaniu
nehnuteľnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj
bremenodôkazu.Žalovanýpokiaľsachcevkonaníúspešnebrániť,musítvrdiť,ženevznikloaneexistuje

vlastnícke právo žalobcov, resp. žalobca nenaplnil zákonné podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy
riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade žalobcovia mali za
to, že sú vlastníkmi parcely a že túto vydržali, žalovaný namietal, že parcelu vydržať nemohli, lebonesplnili zákonné podmienky pre vydržanie. V okolnostiach konkrétnej veci, aj keby skutočne žalobcovia
preukázali, že žalovaný nie je vlastníkom spornej parcely na základe zákona č. 138/1991 Zb. ako v
konaní tvrdil, táto skutočnosť by automaticky neviedla k ich úspechu v konaní (v konaní nešlo o žalobu

na určenie, že žalovaný nie je vlastníkom parcely), lebo by neznamenala, že vlastníkmi parcely sú práve
oni. Žalovanému v konaní stačí preukazovať, že žalobcovia nie sú, resp. ich právni predchodcovia nie
sú, nemôžu byť vlastníkmi dotknutej parcely. V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ktorého sa domáhajú žalobcovia, nemusí byť nimi označený žalovaný v skutočnosti vlastníkom parcely
a nemusí dokazovať svoje vlastnícke právo k určenej nehnuteľnosti. Jeho obrana má spočívať najmä

v tom, že preukáže, že žalobcovia nemôžu byť vlastníkmi nehnuteľnosti, aj keď zrejme bude pritom
vychádzať z tvrdenia o svojom vlastníckom práve. Pokiaľ by žalovaný nebol stranou v spore pre
neexistujúcivlastníckyvzťahknehnuteľnosti,akotvrdiažalobcovia,muselabybyťichžalobazamietnutá
pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní, teda výsledok konania by bol pre žalobcov totožný
45. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že nemohol prisvedčiť argumentom
odvolateľov uvedeným v odvolaní.

46. Základom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola právna úprava obsiahnutá v ust. §
387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých
pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože

odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

47. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom zo strany žalobcov odvolací súd

poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017).

48. V sporovom konaní, o aké ide aj v prejednávanej veci, platí v súvislosti s náhradou trov konania

zásada úspechu vo veci, t.j. strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak
zodpovednosť za výsledok sporu. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho
sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Zmyslom a účelom
náhrady trov konania v konaní pred súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej
to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním

musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo
konanie pred súdom. Táto zásada má význam okrem iného aj význam výchovný, a to, že zdržiava
strany od ľahkomyseľného vedenia, resp. vyvolania sporu. Vychádzajúc zo zásady úspechu v sporovom
konaní, je namieste, aby strana, ktoré v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené
trovy nahradené od protistrany. Strane, ktorá nebola úspešná v konaní, potom vzniká povinnosť nahradiť

trovy konania strane v konaní úspešnej. V tejto konkrétnej veci mal v odvolacom konaní plný úspech
žalovaný, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP priznal náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).