Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111227725
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1111227725.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne : Y. T., nar. X. X.
XXXX, trvale bytom T. XX, X., proti žalovanému : P. X., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom J. S. XX, X.,
zastúpený : SCHUBERT & partners, s.r.o., Vansovej 2, Bratislava, IČO : 34 117 709, o zaplatenie 55.000
€ s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.

3. 2024 sp. zn. B1 - 4C/145/2011 - 465, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho výrokoch II a IV p o t v r d z u j e.
Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/Uvedenýmrozsudkomsúdprvejinštanciezastavilkonanievčastizaplateniasumy 30.000
€ s príslušenstvom ( výrok I ), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 21.680,60 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 21.680,60 € od 2. 9. 2008 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku ( výrok II ). Vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol ( výrok III ). O trovách

konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
88 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( výrok IV ). V odôvodnení
svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa so
žalovaným uzatvorili manželstvo dňa 13. 9. 2008. pred uzavretím manželstva bola žalobkyňa majiteľkou
dvoch bežných účtov vedených v Tatra banke, a.s., a to bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX a taktiež

bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Žalobkyňa žalovanému dňa 18. 3. 2004 zriadila k bežnému účtu
č. XXXXXXXXXX/XXXX dispozičné oprávnenie, toto trvalo do 28. 12. 2009 ( č.l. 258 spisu ). V prípade
účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX súd prvej inštancie zistil, že žalovaný vykonal dňa 7. 11. 2007 výber sumy
29.900€adňa 12.5.2008vykonalažalobkyňavýbersumy785.000,-Sk,vprepočtekomerčnýmkurzom
24.874,05 €. Z potvrdenia vydaného žalovaným dňa 12. 5. 2008 ( č.l. 3 spisu ) vyplýva, že tento potvrdil,
že mu žalobkyňa dňa 12. 5. 2008 poskytla pôžičku vo výške 55.000 €, ktorú sa zaviazal vrátiť najneskôr
do 1. 9. 2008. Z výpisov z účtu žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX poskytnutých bankou ( č.l. 299 - 326

spisu ) za obdobie od roku 2007 do zatvorenia uvedeného účtu dňa 13. 4. 2011 ( č.l. 282 spisu ) vyplýva,
že banka účtovala mesačne úroky za vedenie tohto účtu; celková suma úrokov účtovaných bankou v
období od 01/2008 do 04/2008 predstavovala 632,11 € v období od 05/2008 do 04/2011 predstavovala
5.182,21 €. Žalovaný na uvedený účet žalobkyne do 30. 4. 2008 zaplatil celkom 880,01 € a v období
od 05/2008 do 04/2011 sumu celkom 4.075,07 €. Výška vkladov žalovaného bola v relevantnom období
v rozmedzí od 65 € až do 400 €; žalovaný uskutočnil celkovo 24 vkladov na uvedený účet žalobkyne.

Ku dňu 31. 12. 2007 / č.l. 302 spisu ) bol zostatok predmetného účtu -29.987,83
€; ku dňu 31. 12. 2008 ( č.l. 310 spisu ) bol zostatok -55.240,95 €. Výška úrokov bola v čase záporného
zostatku na účte žalobkyne v rozmedzí od 111,30 € ku dňu 30. 11. 2009 ( č.l. 318 spisu ) do 306,83 €ku dňu 31. 8. 2008 ( č.l. 312 spisu ). Dňa 24. 8. 2010 bola na uvedený účet žalobkyne pripísaná suma
6.932,96 € a dňa 25. 8. 2010 bola pripísaná suma 50.000 €; od zaplatenia týchto súm bola výška úrokov
na uvedenom účte v rozmedzí od 0,01 % ( k 31. 8. 2010 č.l. 323 spisu ) do 0,07 % ( k 30. 9. 2010 č.l.

323 spisu ). V súvislosti s bežným účtom žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX súd prvej inštancie zistil,
že v období od 07/2008 do 08/2010 bolo na účet osobný žalobkyne zaplatených celkom 26.675,11 €,
čo predstavuje v priemere 1.025,96 € mesačne, z toho výlučne na vklad dňa 14. 7. 2008 ( č.l. 142 spisu )
uskutočnila iná osoba ako žalovaný, a to T. X., ktorý je podľa potvrdenia žalovaného na pojednávaní
dňa 21. 2. 2024 jeho bratom. So žalovaným predložených potvrdení o vklade ( č.l. 119 - 134 spisu )

vyplýva, že žalovaný v období od 10/2010 do 08/2011 na tento osobný účet žalobkyne vložil celkom
sumu 9.650 €, čo v priemere na jeden mesiac uvedeného obdobia predstavuje 877 €.
2/ Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie oprel o ust. § 35 ods. 1, ods. 3, §
145 ods. 2, § 558, § 516 ods. 1, ods. 2, § 657, § 658 ods. 1 Obč. zák., tiež § 497 Obch. zák.
3/ Na základe potvrdenia žalovaného zo dňa 12. 5. 2008 mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku vo výške 55.000 €, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 1. 9.

2008. Predmetné potvrdenie súd vyhodnotil ako platné uznanie záväzku žalovaného ako dlžníka podľa §
558 Obč. zák. voči žalobkyni ako veriteľke, keďže žalovaný v ňom vyjadril právny dôvod vzniku záväzku,
ktorým je poskytnutie pôžičky zo strany žalobkyne v zmysle § 657 Obč. zák., taktiež aj výšku záväzku
v sume 55.000 €; napokon v ňom uviedol aj jeho splatnosť na deň 1. 9. 2008. V čase poskytnutia
pôžičky žalobkyňa so žalovaným neboli manželmi, manželstvo uzatvorili až dňa 13. 9. 2008; súd prvej

inštancie preto poskytnutie finančných prostriedkov posúdil ako platné poskytnutie pôžičky žalobkyňou
žalovanému. Tieto finančné prostriedky požičala žalobkyňa žalovanému takým spôsobom, že Tatra
banka a.s. poskytla žalobkyni podľa § 497 Obch. zák. kontokorentný úver na účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX, ktorého majiteľkou bola žalobkyňa. Zostatok takto poskytnutého úveru k 31. 12. 2008 bol
55.240,95 €; súd prvej inštancie ale výšku pôžičky, ktorá je predmetom tohto konania určil sumou

55.000 €, ako to vyplýva z potvrdenia žalovaného, ktoré predložila žalobkyňa ( č.l. 3 spisu ). Žalovaný
súhlasil s platením úrokov z poskytnutej sumy banke, keďže počas obdobia 11/2007 do 06/2010
vykonával pravidelné platby na účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktoré s ohľadom na ich výšku
približne zodpovedali úrokom z omeškania, ktoré za úver poskytnutý bankou účtovala banka žalobkyni.
Súčet všetkých súm vyčíslených úrokov účtovaných bankou počas obdobia od 01/2008 do 04/2011

predstavoval 5.814,32 €, žalovaný v tomto období zaplatil na predmetný účet žalobkyne sumu celkom
4.955,08 €. Navyše z predložených výpisov z uvedeného účtu vyplýva, že žalovaný uskutočňoval vklady
finančných prostriedkov aj v čase pred poskytnutím pôžičky ( potvrdenie na č.l. 3 spisu ), kedy už
bol zostatok na účte záporný, k 31. 12. 2007 bol -29.987,83 € ( č.l. 302 spisu ), čomu zodpovedali
aj vyššie úroky účtované bankou. Súd prvej inštancie preto uvedené konanie žalovaného posúdil s

ohľadom na § 35 ods. 3 Obč. zák. ako platenie úrokov z poskytnutého úveru bankou žalobkyni, a to
namiesto žalobkyne, keďže bankou poskytnuté peňažné prostriedky žalobkyňa požičala žalovanému.
Napriektomu,žežalovanýexistenciusvojejpovinnostiplatiťúrokyzposkytnutéhoúverubankenamiesto
žalobkyne v tomto konaní pôvodne odmietal a spochybňoval, na pojednávaní dňa 19. 4. 2023 ( č.l. 439
spisu ) ju uznal. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že všetky platby, ktoré

žalovaný uskutočnil na účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX v rozhodnom období, t.j. od 11/2007
do zatvorenia účtu v 04/2011, predstavovali platenie úrokov z úveru poskytnutého žalobkyni.
4/ Súd mal ďalej z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný vykonával vklady súm na druhý
účet žalobkyne, a to č. XXXXXXXXXX/XXXX v období od 07/2008 do 08/2010 a následne v období
od 10/2010 do 08/2011. Žalovaný tvrdil, že nimi splácal ( a aj splatil ) pôžičku poskytnutú žalobkyňou,

ktorá je predmetom tohto konania. Žalobkyňa uvádzala, že žalovaný na tento jej účet posielal sumy
určené na výživu spoločnej dcéry, čo žalovaný odmietal z dôvodu, že sa o ňu striedavo starali. Žalovaný
poukazoval na to, že náklady vynaložené na spolužitie so žalobkyňou boli veľké, keď podľa neho v
období rokov 2004 - 2010 predstavovali až 2.000.000 eur ( č.l. 116 spisu ). So žalobkyňou bývali
od 09/2009 v sedemizbovom byte vo Viedni, deti navštevovali francúzske školy a škôlku. Podstatná

časť vynakladaných prostriedkov na chod domácnosti bola platená v hotovosti, uviedol tiež žalovaný.
K tomu súd uviedol, že žalovaný počas spolužitia so žalobkyňou, ktoré sa skončilo v mesiaci 08/2010
( č.l. 116 spisu ) vkladal v období 07/2008 - 08/2010 na účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX
sumy predstavujúce menej ako 1.000 eur, čo s ohľadom na v konaní zistenú vysokú životnú úroveň
žalobkyne a žalovaného počas ich spolužitia nepredstavuje vysokú sumu ( z celkového počtu 21 platieb

uskutočnených žalovaným bolo 12 menších ako 1.000 eur ). Súd ďalej uvádza, že žalovaný zaplatil dňa
13. 11. 2009 sumu 2.200 eur, obdobne tak aj dňa 7. 12. 2009 sumu 1.000 eur a dňa 17. 12. 2009 sumu
2.000 eur, čo by v priebehu troch po sebe nasledujúcich mesiacoch mohlo predstavovať neprimeranú
sumu určenú na výdavky spoločnej domácnosti resp. spoločnej dcéry. Súd k tomu uviedol, že žalovanýpredtým zaplatil na účet žalobkyne 200 eur dňa 10. 9. 2008, teda viac ako rok ( štrnásť mesiacov ) pred
zaplatením uvedenej sumy 2.200 eur. Po zohľadnení všetkých vkladov uskutočnených žalovaným v
období 07/2008 - 08/2010 ich priemerná výška je 898,30 eur, čo nepredstavuje neprimeraný príspevok

na náklady na živobytie, či už žalobkyne ako vtedajšej manželky žalovaného alebo ich spoločnej dcéry.
Z poskytnutých výpisov z osobného účtu žalobkyne, ktoré súdu na návrh žalovaného predložila banka
( č.l. 142 - 229 spisu ) plynie, že z predmetného osobného účtu žalobkyne boli - okrem vkladov
žalovaného a nájomného plateného nájomníčkou k 08. dňu každého mesiaca, uskutočňované prevažne
debetné operácie. Žalobkyňa teda predmetný účet používala na platenie výdavkov, vrátane nákladov

na energie a správcovských poplatkov, preto na ňom potrebovala mať dostatok finančných prostriedkov,
čo svojimi vkladmi zabezpečoval žalovaný. Žalobkyňa okrem dvoch vyššie uvedených kreditných
operácií ( vkladov žalovaného a nájomníčkou plateného nájomného ) na uvedený účet nedostávala
iné platby, čo potvrdzuje jej tvrdenia o tom, že počas spolužitia so žalovaným nepracovala a žalovaný
zabezpečoval všetky výdavky, vrátane uskutočňovania vkladov na uvedený účet žalobkyne. Obdobne
súd posudzoval aj vklady žalovaného, ktoré tento uskutočňoval na uvedený účet žalobkyne v období

01/2010 do 08/2011, teda vrátane obdobia po skončení ich spolužitia. Po zohľadnení všetkých týchto
platieb predstavuje priemerná mesačná platba 877 eur, čo nadväzuje na skôr vykonávané platby
žalovaného v čase spolužitia so žalobkyňou. Žalovaný sa úprimne zaujímal o dcéru, ktorú má so
žalobkyňou, starostlivosť o ňu potvrdila aj žalobkyňa, takže mesačné vklady po 898,30 eur, resp.
877 eur nepredstavujú s ohľadom na zistenú vysokú životnú úroveň sporových strán v rozhodnom

čase neprimeranú sumu. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalovaným uskutočnené platby
na osobný účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX, boli určené na úhradu nákladov spoločnej dcéry,
prípadne aj žalobkyne počas obdobia ich spolužitia. Súd prvej inštancie sa teda nestotožnil s tvrdením
žalovaného,žetentovkladmina účetžalobkyneč.XXXXXXXXXX/XXXXuskutočňovalčiastočnésplátky
pôžičky poskytnutej žalobkyňou.

5/Nadruhejstranedospelsúdprvejinštanciekzáveru,ževkladsumy100.000,-Skodbratažalovaného,
T. X. dňa 14. 7. 2008 na účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX, predstavuje čiastočné splatenie
pôžičky poskytnutej žalobkyňou žalovanému; žalovaný na pojednávaní dňa 21. 2. 2024 uviedol, že
časť žalobkyňou poskytnutej pôžičky použil na kúpu automobilu pre svojho brata. Žalobkyňa teda
nevysvetlila relevantne príčinu vkladu uvedenej sumy bratom žalovaného, a preto vklad sumy 100.000,-

Sk na účet žalobkyne, v čase po poskytnutí pôžičky žalovanému vyhodnotil ako splnenie časti dlhu
žalovaným. Suma 100.000,- Sk po prepočte konverzným kurzom predstavuje po zaokrúhlení sumu
3.319,40 eura a v tomto rozsahu došlo k zániku dlhu žalovaného splnením.
6/ Napokon sa súd prvej inštancie zaoberal obranou žalovaného, že k zaplateniu pôžičky v rozsahu
sumy 33.000 eur došlo v hotovosti vo Viedni v mesiaci október 2010 za účasti svedka T. T., čo mal

uvedený svedok potvrdiť. Uvedený svedok na pojednávaní dňa 4. 9. 2014 ( č.l. 111 spisu ) počas
svojho výsluchu uviedol, že ho prítomnosť pri odovzdávaní obálky žalobkyni požiadal sám žalovaný,
pretože mal nejaké problémy s potvrdeniami, a preto chcel mať pri odovzdaní obálky svedka. Žalovaný
svedkovi obsah obálky neukázal, len mu pred žalobkyňou uviedol, že v nej je 33.000 eur, čo si žalobkyňa
prepočítala a obálku vzala; podľa vyjadrenia svedka následne odmietla dať žalovanému potvrdenie o

zaplateníuvedenej sumy.Podľanázorusúduzvykonanéhovýsluchusvedka nemožnodospieťkzáveru
že žalovaný - pokiaľ aj žalobkyni nejakú sumu zaplatil tak, ako to uvádza svedok - táto mala predstavovať
časť vrátenej pôžičky. Výsluch svedka bol súdom uskutočnený v počiatočnej fáze konania ( na druhom
pojednávaní ), pričom na pojednávaní dňa 19. 11. 2019 ( č.l. 385 spisu ) žalobkyňa potvrdila, že žalovaný
pre žalobkyňu uskutočnil v období r. 2017 rekonštrukciu bytu na R. D.. X v X. v hodnote 30.000 eur,

čo potvrdil aj sám žalovaný. Súd prvej inštancie dodal, že žalovaný pristúpil k rekonštrukcii po šiestich
rokoch trvania tohto sporu, keď v tomto konaní opakovane tvrdil, že časť pôžičky žalobkyni zaplatil
vkladmi na jej účet a časť zaplatil v hotovosti spôsobom, ako to mal potvrdiť svedok T. T.. Z vyjadrení
žalovanéhotakvyplýva,že žalobkynipotom, akocelýsvojdlh,ktorýjepredmetomtohtokonania,dávno
- ešte pred podaním žaloby - zaplatil ( keďže vklady na účet žalobkyne žalovaný zrealizoval do 08/2011

a suma 33.000 eur bola zaplatená ešte v októbri 2010 ) pristúpil na žiadosť žalobkyne k rekonštrukcii
jej bytu, na ktorú vynaložil ďalších 30.000 eur. Pokiaľ aj žalovaný na poslednom pojednávaní ( č.l.
462 spisu ) uviedol, že rekonštrukciu bytu uskutočnil pre svoju dcéru, žalovaný taktiež na uvedenom
pojednávaní potvrdil, že počas sťahovania z Viedne, nábytok a spotrebiče zn. Miele v celkovej hodnote
15.000 eur poskytol žalobkyni, resp. jej rodine. Súd prvej inštancie tu poukázal na zjavný nepomer, keď

predmetom tohto konania bolo pôvodne vrátenie pôžičky v sume 55.000 eur žalovaným a žalovaný
počas konania tvrdil, že časť pôžičky v sume cca 27.200 eur zaplatil na účet žalobkyne, nábytok a
spotrebiče zn. Miele v hodnote 15.000 eur jej odovzdal pri sťahovaní z Viedne, ďalej sumu 33.000
eur jej mal odovzdať v hotovosti v mesiaci október 2010 za prítomnosti svedka a napokon po šiestichrokoch trvania sporu uskutočnil pre žalobkyňu rekonštrukciu jej bytu v hodnote 30.000 eur, čo by celkovo
predstavovalo výdavky žalovaného v sume 90.215 eur. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v čase,
kedy malo dôjsť k zaplateniu 33.000 eur v hotovosti žalobkyni, žalovaný uskutočňoval vklady na jej účet,

asíce dňa 11.10.2010sumu200eur(č.l.133aspisu),dňa11.11.2020 sumu500eur(č.l.133bspisu)
adňa 16.11.2010 sumu200eur(č.l.132bspisu).Súdprvejinštancietakpoukazovalna zrejmýrozpor,
kedy sa žalovaný rozhodol pre zaplatenie dlžnej sumy v hotovosti za účasti svedka s odôvodnením, že
potrebuje mať dôkaz o jej zaplatení a na druhej strane v rovnakom čase uskutočňoval vklady na účet
žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX. Žalovaný súdu tieto nezrovnalosti nijako dôveryhodne nevysvetlil,

preto súd prvej inštancie v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 CSP dospel
k záveru, že žalovaný v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom zaplatenia sumy 33.000 eur
žalobkyni v prítomnosti svedka T. T., ktorá mala predstavovať časť pôžičky poskytnutej žalobkyňou.
7/ Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žaloba žalobkyne je dôvodná čiastočne; predmetom konania
zostalo ( po čiastočnom späťvzatí žaloby ) zaplatenie sumy 25.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne z dlžnej sumy. Keďže z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že platba na

účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX uskutočnená bratom žalovaného T. X. dňa 14. 7. 2008 v sume
3.319,40 eur ( č.l. 142 spisu ), predstavuje vrátenie časti dlžnej sumy, súd žalobu v tejto časti zamietol
( výrok III rozsudku ). Vo zvyšnom rozsahu, t.j. v časti 21.680,60 eur žalobe vyhovel ( výrok II rozsudku ),
keď žalovaný v konaní nepreukázal, že by sumy ním uvádzané predstavovali úhradu pôžičky žalobkyne.
Nakoľko žalovaný dlžnú sumu neuhradil žalobkyni včas, dostal sa do omeškania a žalobkyni tak patrí z

dlžnej sumy aj úrok z omeškania. Výška úrokov z omeškania podľa § 3 ods. 1 nar. Vlády
SR č. 87/1995 Z.z. účinného ku dňu vzniku omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu ( k 2. 9.
2008 ) činí 8,5 % ročne. Potom žalobkyňou požadovaný úrok z omeškania vo výške presahujúcej túto
sumu súd prvej inštancie ako nedôvodný výrokom III rozsudku rovnako zamietol.
8/ V nadväznosti na rekonštrukčné práce žalovaného v byte žalobkyne na R. D.. X P. X., ktoré boli

sporovými stranami zhodne určené v sume 30.000 eur, žalobkyňa vzala svoju žalobu späť v časti nároku
o zaplatenie 30.000 eur, s čím žalovaný vyjadril súhlas; súd preto žalobu v tejto časti zastavil ( výrok I
rozsudku ), podľa ust. § 145 ods. 2 CSP.
9/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. K
zastaveniu konania o zaplatenie 30.000 eur došlo pre správanie žalovaného, keď tento pre žalobkyňu

zrealizoval práce v uvedenej hodnote, takže žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne aj v rozsahu 30.000
eur. Žalobkyňa bola úspešná celkom v časti uplatnenej sumy 51.680,60 eur, čo predstavuje 94 % mieru
jej úspechu a naopak žalovaný bol úspešný čo do 3.319,40 eur, t.j. dosiahol 6 % mieru úspechu v konaní.
Potom žalobkyni prináleží nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 % ( 94 % - 6 % ), ustálil súd prvej
inštancie. Pokiaľ ide o neúspech žalobkyne týkajúci sa nepriznania 0,5 % úrokov z omeškania, tento

vyhodnotil súd prvej inštancie ako nepatrný a preto ho pri rozhodovaní o trovách konania nezohľadňoval.
10/ Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný; jeho odvolanie
smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel a tiež proti
výroku o trovách konania ( výroky II a IV ). Žalovaný podal odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie

vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Sozávermisúduprvejinštanciežalovanýnesúhlasil.
Poukazoval na to, že podľa súdu prvej inštancie predstavovala „...jeho priemerná mesačná platba 877
eur, čo nadväzuje na skôr žalovaným vykonané platby v období spolužitia so žalobkyňou.“ Je možné z
výpočtu priemeru dospieť k záveru, že by to mohli byť platby, ako uhrádzal žalovaný v období spolužitia
so žalobkyňou, avšak súd v tomto prípade nebral do úvahy, že keď žalovaný vykonal tieto úhrady, už so

žalobkyňou nežil spolu, a preto nebol ani dôvod uhrádzať jej také isté platby ako počas spolužitia. Jediný
dôvod je, že aj počas spolužitia aj po spolužití splácal žalovaný pôžičku - tak ako to od začiatku tvrdí.
Spoločnú domácnosť počas spolužitia žalovaný hradil sám, žalobkyni prispieval peniazmi v hotovosti.
Rozhodne ani žiadna zo strán sporu netvrdila ani to, že uvedené - žalovaný zdôraznil že spriemerované
sumy - by boli hradené ako výživné na dcéru žalovaného. Žalovaný sa o dcéru staral a mal o ňu

záujem, avšak úhrady, ktorých výška je spolu 27.200 eur rozhodne neboli ani výživným ani platbami pre
žalobkyňu, čo koniec koncov ani žalobkyňa nikdy netvrdila. Je to iba úvaha súdu, čo nie je podložené
žiadnym tvrdením, resp. súd takto argumentoval napriek tvrdeniu žalovaného, ktoré žalobkyňa sa ani
nesnažila vyvrátiť. Nie je preto žiadny dôvod pre záver súdu, že „súd sa nestotožnil s tvrdením
žalovaného, že tento vkladmi na účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX uskutočňoval čiastočné splátky

pôžičky“, keď žalovaný tvrdí opak a žalobkyňa tento opak žiadnym spôsobom nedementuje. Logická
argumentácia tiež potvrdzuje opak, nakoľko ak boli určité úhrady vykonané žalovaným počas spolužitia
so žalobkyňou, nie je dôvod, aby tieto platby ( spriemerované ) boli hradené žalovaným z titulu úhradynákladov na domácnosť aj po spolužití, a nie je dôvod takto argumentovať súdom hlavne preto, že túto
skutočnosť nikdy nikto netvrdil.
11/ Súd tiež nezohľadnil tvrdenie žalovaného o poskytnutí peňazí z titulu vrátenia pôžičky, ani potvrdenie

žalobkyne o tom, že túto čiastku od žalovaného prevzala a dokonca ani tvrdenie svedka, ktorý tvrdil,
že prevzatie peňazí žalobkyňou od žalobcu vo výške 33.000 eur jednak videl a jednak túto skutočnosť
strany pred ním potvrdili. Nakoľko iný titul na úhradu takejto sumy žalovaným žalobkyni nikdy nebol na
pojednávaní spomenutý a ani neexistoval, súd nemal žiadny dôvod tromi osobami potvrdené prevzatie
peňazíspochybniť aanidôvodvyvrátiťtitulúhradytejtosumy,atoajpreto,nakoľkotakétodementovanie

vrátenia časti pôžičky počas celého konania nikdy nikto nevykonal.
12/ Žalovaný vytýkal súdu, že sa s jeho argumentami nesprávne vysporiadal, resp. nevysporiadal sa
vôbec, nakoľko sám uviedol, že žalovaný vkladmi zaplatil žalobkyni časť pôžičky, a to vo výške približne
27.200 eur. Táto skutočnosť je dokladovaná a potvrdená, takže je nepochybná a dokázaná. Ďalej je
dokázané, že pred svedkom T. prevzala žalobkyňa od žalovaného sumu 33.000 eur, ktorú však súd
nepochopiteľne nekvalifikoval ako splatenie časti pôžičky, i keď žalobkyňa nemala iný titul na prijatie

uvedenej sumy, iba ako splatenie časti pôžičky, čo žalovaný potvrdzuje a ani žalobkyňa nespochybňuje.
Žalovaný dodal, že síce pristúpil na žiadosť žalobkyne k rekonštrukcii jej bytu, na ktorú vynaložil ďalších
30.000 eur, avšak táto rekonštrukcia bola uskutočnená pre dcéru žalovaného a suma 30.000 eur, t.j.
hodnota rekonštrukcie sa započítala na vrátenie pôžičky zo strany žalovaného iba z opatrnosti, keby súd
náhodou neuznal platby na splatenie pôžičky, t.j. platbu 27.200 eur na účet žalobkyne a sumu 33.000

eur pre žalobkyňu v hotovosti. Žalovaný teda so započítaním hodnoty rekonštrukcie na splatenie časti
pôžičky súhlasí, avšak vykonal to výslovne z opatrnosti, nakoľko niet pochýb, že požičaná suma bola
žalobkyni žalovaným vrátená ešte pred podaním žaloby.
13/ Žalovaný na pojednávaniach uviedol, že počas sťahovania z Viedne poskytol nábytok a spotrebiče
zn. Miele v celkovej hodnote 15.000 eur žalobkyni resp. jej rodine. Túto skutočnosť žalobkyňa

nerozporovala, žalovaný teda túto skutočnosť kvalifikuje ako potvrdenú. Súd poskytnutie týchto vecí
žalobkyni tiež vzal za preukázané; zároveň súd ale poukázal na „zjavný nepomer“, ktorý vidí v tom, že
predmetom konania bolo pôvodne vrátenie pôžičky vo výške 55.000 eur, pričom žalovaný počas konania
tvrdil, že časť pôžičky vo výške 27.200 eur zaplatil na účet žalobkyne, ďalej jej odovzdal nábytok a
spotrebiče zn. Miele v hodnote 15.000 eur pri sťahovaní z Viedne, ďalej, že jej odovzdal sumu 33.000

eur v prítomnosti svedka T. v mesiaci október 2010 a napokon že po šiestich rokoch sporu uskutočnil
pre žalobkyňu rekonštrukciu jej bytu v hodnote 30.000 eur. Podľa súdu tým žalovaný poskytol žalobkyni
celkovovýdavkyvovýške 90.215eur-vskutočnostisprávnevovýške105.200eur.Uvedenéúhradyobe
strany potvrdili, t.j. žalobkyňa vôbec nerozporovala ani splatenie 27.200 eur, čo napokon ani nemohla,
lebo táto suma bola vložená na jej účet; nerozporovala ani prevzatie sumy 33.000 eur pred svedkom T. a

sama potvrdila aj hodnotu rekonštrukčných prác v byte vo výške 30.000 eur. K tomu žalovaný dodal, že
nábytok a spotrebiče zn. Miele v celkovej hodnote 15.000 eur žalobkyňa od žalovaného prevzala, čo tiež
nerozporovala,resp.počassporuuznalaažalovanýposkytnutietýchtovecíuviedolopäťzopatrnostiako
ajto,žeposkytnutímhodnotytýchtovecísplatilčasťpôžičky,preprípad,akbysúdnemalzapreukázané,
že pôžička bola splatená vkladom na účet žalobkyne a odovzdaním peňazí v obálke v hotovosti.

14/ Súd nemal dôveryhodne vysvetlené, prečo po zaplatení sumy 33.000 eur uskutočňoval žalovaný
ďalšie vklady na účet žalobkyne ( dňa 11. 10. 2010 sumu 200 eur, dňa 11. 11. 2010 sumu 500 eur, dňa
16. 11. 2010 sumu 200 eur ) - k tomuto konštatovaniu súdu žalovaný v odvolaní uviedol, že tieto platby
nie sú pre daný spor relevantné, nakoľko žalobkyňa v konaní žiadnu z týchto platieb nerozporovala,
a preto nie je dôvod, aby súd tieto úhrady bral ako nezrovnalosti. Súd prvej inštancie tiež svojvoľne

zmenil tvrdenie žalobkyne ohľadom kvalifikácie dokumentu zo dňa 12. 5. 2008 z ňou tvrdenej zmluvy o
pôžičke na potvrdenie o pôžičke. Žalovaný naďalej trval na tom, že tento doklad nie je uznaním dlhu,
nakoľko ani žalobkyňa ani žalovaný o vykonaní uznania dlhu vôbec nerozmýšľali. Preto súd nemôže
tento dokument kvalifikovať ako uznanie dlhu a preto žalovaný naďalej namieta premlčanie pohľadávky
žalobkyne na vrátenie pôžičky. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu zmeniť a žalobu

zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
15/ Žalobkyňa sa na odvolanie žalovaného nevyjadrila.
16/Odvolacísúdpreskúmalaprejednalvecvrozsahupodanéhoodvolaniavzmysle§379a §380
ods. 1 CSP ( vo výrokoch II a IV, t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania ), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech.

17/ Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne posúdil predloženie písomného dokladu
datovaného dňom 12. 5. 2008 ako uznanie dlhu zo strany žalovaného; z obsahu predmetnej listiny
je zjavné, že táto nemala podobu písomnej zmluvy o pôžičke, ktorá nebola žalovanému poskytnutá v
uvedený deň vo výške 55.000 eur, ale tento ju ako dlžník obdržal vo dvoch splátkach ( v sume 29.900eur ešte dňa 7. 11. 2007 a druhá v sume 24.874,05 eur ). Keďže strany spotu žiadnu písomnú zmluvu
o pôžičke nepredložili, pričom existenciu samotnej pôžičky strany sporu nepopierali, táto musela byť
uzatvorenávústnejforme.Vuvedenejlistinežalovanýšpecifikovalcelkovúvýškudlžnejpôžičky(55.000

eur ), ďalej osobu veriteľa, t.j. žalobkyňu, s tým, že pôžičku vráti najneskôr do 1. 9. 2008; listinu žalovaný
vlastnoručne podpísal ( podpis inej osoby sa na nej nenachádza ). Námietku premlčania vznesenú
žalovaným tak súd prvej inštancie vyhodnotil správne ako nedôvodnú.

18/ Podľa procesnej právnej úpravy v zmysle § 185 CSP vychádza súd pri svojom rozhodovaní výlučne

z tých dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu ( princíp formálnej pravdy ), hodnotenie dôkazov súdom
má oporu vo vykonanom dokazovaní a je v súlade so zásadami formálnej logiky. Dôkazná iniciatíva súdu
je obmedzená a nositeľmi procesnej aktivity sú predovšetkým strany sporu. Ide o princíp zodpovednosti
stránzavlastnúprocesnúaktivitualebopasivituazariadneplneniesisvojichpovinnostívrámcisúdneho
konania, zakotvenú v čl. 8 Základných princípov CSP. Nositeľmi procesnej aktivity sú v kontradiktórnom
civilnom procese strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia, tzn. pravdivo a úplne uvádzať podstatné

a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu ( § 150 ods. 1 CSP ) a povinnosť
uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas ( § 153 a § 154 CSP ), vrátane dôkaznej
povinnosti sporných skutočností ( § 185 ods. 1 CSP ). Táto dôkazná povinnosť strán sporu v konaní tzv.
dôkazné bremeno, spočíva takmer vždy na strane v postavení žalobcu, ktorý je povinný označiť resp.
predložiť všetky dôkazy, ktorými preukáže všetky svoje tvrdenia, resp. sporné skutočnosti, o ktoré opiera

uplatnený nárok ( § 132, § 185 a nasl. CSP ). Ak strana sporu svoje tvrdenia nepreukáže, znamená to,
že dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok
sporu, ktorý postihuje tú stranu sporu, na ktorom dôkazné bremeno spočívalo a ktorý sa tak dostal do tzv.
dôkaznej núdze, nakoľko súdu nepredložil alebo nemohol predložiť také dôkazné prostriedky, ktorými by
sa ním tvrdené a zároveň medzi stranami sporné skutočnosti, rozhodujúce ( relevantné ) pre výsledok

sporu, preukázali.
19/ Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

20/ V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa žalovanému poskytla pôžičku vo výške 55.000

eur, pričom túto finančnú čiastku žalovaný obdržal ( vo dvoch splátkach ). Žalobkyňa teda svoje dôkazné
bremeno na okolnosť poskytnutia pôžičky vo výške 55.000 eur žalovanému uniesla. Žalovaný sa v
konaní bránil tvrdením, že pôžičku žalobkyni vrátil, a to ešte pred podaním žaloby dňa 26. 8. 2011 na
súd. Toto svoje tvrdenie však žalovaný nebol schopný bezozvyšku v konaní preukázať, keď nevedel
produkovať dôkazy, ktoré by toto jeho tvrdenie podporili. Žalovaný bol vo svojej argumentácii, na ktorej

v spore založil svoju obranu, od počiatku nekonzistentný, keď opakovane menil príp. dopĺňal svoje
tvrdenia o tom, akým spôsobom svoj dlh voči žalobkyni vyrovnal. Tvrdil napr. že pôžičku žalobkyni vrátil
( celú ) ešte pred podaním žaloby na súd ( dňa 26. 8. 2011 ), tým, že ju splatil rôznymi finančnými
čiastkami, uhrádzanými na účet žalobkyne, resp. časť sumy v prítomnosti svedka ( 33.000 eur ), aby
potom v priebehu konania súhlasil s tým, že ju vrátil žalobkyni sčasti v podobe vecného plnenia, a síce

poskytnutímrôznehonábytkuaspotrebičovzn.MielevčasesťahovaniarodinyzViedne,akoajvpodobe
rekonštrukčných prác vykonaných v byte žalobkyne na R. D.. v X.. Rekonštrukcia bytu na R. D.. v X.
financovaná žalovaným pritom prebiehala až v r. 2017, t.j. dávno po podaní žaloby na súd ( žalobkyňa
súhlasila so započítaním hodnoty vykonaných prác ako aj nábytku a spotrebičov zn. Miele na pôžičku,
celkom v hodnote 30.000 eur ).

21/ Obrana žalovaného nevyznela presvedčivo ani pre odvolací súd, aj z toho dôvodu ( na ktorý
poukazoval v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie ), že súčet plnení žalovaného, ktoré
boli podľa neho určené na splatenie pôžičky ( či už v peniazoch alebo vecných plnení ) vysoko presahuje
výšku poskytnutej pôžičky 55.000 eur.

22/ Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, ako prvoinštančný súd vyhodnotil dokazovanie vykonané
vypočutím svedka T. T. ( dôkaz navrhnutý žalovaným ), keď v konaní nebolo sporné, že žalovaný
v mesiaci októbri 2010 za prítomnosti T. T. odovzdal žalobkyni obálku s obnosom 33.000 eur, keď
svedok odovzdanie takejto obálky žalobkyni potvrdil, rovnako vypovedal, že v jeho prítomnosti žalovaný

žalobkyni uviedol, že v obálke je 33.000 eur a že žalobkyňa žalovanému odmietla vystaviť potvrdenie
o jej prevzatí. Svedok však nevedel potvrdiť, na aký účel boli určené odovzdávané peniaze, t.j. či boli
určené práve na vrátenie časti dlhu, ktorý je predmetom tohto konania. Neobstojí obrana žalovaného,
že žalobkyňa nemala žiadny iný dôvod prijať od neho peniaze a že toto tvrdenie žalovaného v konanínespochybnila. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa počas celého konania popierala,
že jej žalovaný pôžičku vrátil, či už čiastkovými úhradami na jej účet ( keď konzistentne
zotrvávala na tvrdení, že z jeho strany išlo o plnenie si vyživovacej povinnosti voči spoločnej dcére,

príp. príspevky na náklady domácnosti ) alebo zaplatením spomínanej sumy 33.000 eur v prítomnosti
svedka, keď rovnako žalobkyňa opakovane popierala, že by dôvodom odovzdania tejto čiastky bola
čiastočná úhrada dlhu žalovaného z pôžičky. Svedeckou výpoveďou svedka T. žalovaný preukázal
len, že žalobkyni v októbri 2010 poskytol sumu 33.000 eur; čo však nepreukázal, bola okolnosť, že
práve uvedenú sumu zaplatil ako časť z dlhu na pôžičke. Žalovaný pritom mohol jednoducho predísť

ťažkostiam s preukázaním účelu ním poukazovaných platieb na účet žalobkyne alebo odovzdaním
peňazí v hotovosti ( o ktorých tvrdí, že boli určené na splatenie pôžičky ) tým, ak by zvolil úhrady na
účet žalobkyne opatrené s poznámkou, že ide o splátku jeho dlhu na pôžičku. Takýto postup by bol
logickejší o to viac, že žalovaný v konaní tvrdil, že mu žalobkyňa odmietala vystaviť potvrdenia ohľadom
od neho prijatých platieb. Keďže takýto nepochybný jednoznačný dôkaz o účele či už realizovaných
platieb na účet žalobkyne, alebo hotovosti v prítomnosti svedka T. žalovaný v konaní neprodukoval,

súd prvej inštancie správne tieto úhrady žalovaného nemohol posúdiť ako platby určené na splatenie
uplatňovanej pôžičky. Žalovaný tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno o zaplatení pôžičky.

23/ Žalovaný neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by neboli predmetom posúdenia a hodnotenia
súdom prvej inštancie a ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho

posúdenia. Skutočnosť, že sa žalovaný nestotožnil s právnymi závermi prvoinštančného súdu, nemôže
viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť
správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám
žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie sa neodchýlil od znení pre vec
relevantných príslušných ustanovení právnych predpisov, ani nepoprel ich účel a význam. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie
( porovnaj I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08 ). Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie takého
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že došlo k plnej realizácii práva účastníka na spravodlivé súdne konanie
( napr. IV. ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05 ).
24/ Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých

výrokoch II a IV ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, keď v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie.
25/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech,
preto jej voči žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).