Rozsudok · Ochrana osobnosti · Judgement

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 39Cos/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423203959
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Herich

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1423203959.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, sudcom Mgr. Vladimírom Herichom v sporovej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpeným SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom
Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 31.07.2023, doplnenou dňa 27.09.2023 a 10.11.2023 sa žalobca voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 6 000 Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.

Podanú žalobu odôvodnil tým, že predmetom konania je nárok na náhradu škody voči Slovenskej
republike, ktorá vznikla Žalobcovi v dôsledku pochybenia štátu pri transpozícii práva Európskej únie.
Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. Služobný pomer Žalobcu vznikol dňom
určeným v písomnom rozhodnutí o vymenovaní, pričom Žalobca nebol v období 3 rokov predo
dňom podania tejto žaloby zaradený mimo činnej štátnej služby. Služobný čas Žalobcu je dlhodobo
rozvrhovaný nasledovne: Žalobca vykonáva prácu v 16,5-hodinových zmenách, po ktorých nasleduje
služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po pracovnej zmene

a služobnej pohotovosti nasledujú dva celé dni pracovného voľna. To v praktickej rovine znamená, že
na pracovisku trávil 24 hodín v plnej pripravenosti vyraziť na zásah do 1 minúty. Uvedené rozvrhovanie
služobného času je síce v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o HZZ“), a to z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby nie je v zmysle Zákona o HZZ považovaný za súčasť služobného
času (takýto prístup je však v hrubom rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „SDEÚ“). Na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru sa neaplikuje

ustanovenie § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, čím
došlo k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva Európskej únie.
V obdobiach, kedy Žalobca nečerpal dovolenku alebo nemal služobné voľno z iného dôvodu, priemerný
služobný čas dosahoval 56 hodín týždenne. Za obdobie 3 roky spätne ku dňu podania tejto žaloby
odpracoval Žalobca nad maximálny priemerný rozsah pracovného času 1252 hodín. V dôsledku
rozvrhovania služobného času, ktorý zásadným spôsobom prekračuje limity maximálne priemerného
týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní Žalobca prichádza o stovky hodín ročne (cca. 52

pracovných dní ročne), ktoré by mohol stráviť rozvíjaním rodinných a sociálnych väzieb, starostlivosťou
o rodinu, svojimi záľubami či iným relaxom. Vzhľadom na skutočnosť, že Zákon o HZZ neobsahuje
ustanovenie obdobné § 96 ods. 2 Zákonníka práce a ani v zmysle § 193 Zákona o HZZ neumožňuje
delegovanú aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v služobnom pomere príslušníkov Hasičského azáchranného zboru nie je čas služobnej pohotovosti v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej
služby považovaný za súčasť služobného času. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa Zákona o HZZ
nie je čas pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa považovaný za súčasť pracovného

času, Smernica nebola správne transponovaná. Na tomto nič nezmení konštatácia v prílohe k Zákonu
o HZZ, že daným Zákonom je Smernica transponovaná. Žalovaný je zodpovedný za škodu spôsobenú
porušením práva Európskej únie.
Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy nielen z dôvodu, že protiprávna nadmerná pracovná
záťaž zásadne zasahuje do rodinného života Žalobcu, ale aj z dôvodov preukázateľného vplyvu

nadmernej práce a nedostatočného času na odpočinok na život, zdravie a bezpečnosť Žalobcu. Žalobca
predkladá zahraničné vedecké štúdie s prekladom do slovenského jazyka, ktoré sa zaoberajú vplyvom
nadmerného pracovného času, nedostatku riadneho odpočinku po práci (denného a týždenného) a s
tým súvisiaceho vplyvu na psychické a fyzické zdravie, a to z dlhodobého, ako aj krátkodobého hľadiska.
Zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu spočíva v:
Strate času – v dôsledku protiprávneho stavu, ktorý Žalovaný udržuje, Žalobca po prepočítaní všetkého

času prišiel o značnú časť života a čas, ktorý mohol venovať manželke. Žalobca sa svojej vtedajšej
partnerke nedokázal dostatočne venovať v dôsledku nadmernej protiprávnej pracovnej vyťaženosti.
Okrem toho sa Žalobca nemôže dostatočne venovať členom rodiny, s ktorými by chcel rozvíjať rodinné
a emocionálne väzby, priateľom a celkovo iným činnostiam podľa svojej úvahy, svojím koníčkom tak,
aby žil plnohodnotný život podľa svojej vôle, ako iní občania Slovenskej republiky, ktorí nepracujú v

Hasičskom a záchrannom zbore a majú túto možnosť. V dôsledku tejto zásadnej straty času bolo
zasiahnuté do práva na súkromie Žalobcu a práva na rodinný život;
Nedodržaní maximálneho pracovného času a minimálneho primeraného odpočinku po práci, toto
nadmerné pracovné preťažovanie Žalobcu a skrátenie doby regenerácie znamená hrubý zásah do
súkromného života Žalobcu. Žalobca prežíva dlhodobý strach a úzkosti z toho, že sa nedokáže

dostatočne zregenerovať po práci, lebo mu v rozpore s právom EÚ nie je tento čas poskytovaný, čo má
zásadný vplyv na jeho každodenné prežívanie a kvalitu života.
Žalobca je pri svojej práci nepretržite svedkom rôznych nehôd a iných foriem ľudského nešťastia, v
dôsledku čoho má okrem iného problémy so spánkom, v noci sa budí, má nočné mory, je emocionálne
uzavretý a psychicky vyčerpaný, čo má tiež vplyv na jeho rodinný a partnerský život. Žalobca je toho

názoru, že toto jeho prežívanie, je v priamej príčinnej súvislosti práve s nedostatočnou možnosťou na
odpočinok a regeneráciu po náročných pracovných zmenách. Žalobcovi nie je poskytnutý dostatočný
časový priestor, aby skutočnosti, ktoré zažíva v práci vedome i podvedome spracoval a vyrovnal sa s
nimi. Pritom samotným elementárnym zmyslom Smernice o pracovnom čase bolo nastaviť právny rámec
maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku po práci za účelom zabezpečenia ochrany

života, zdravia a bezpečia pracovníkov. Je preto neakceptovateľné, že tieto minimálne štandardy na
ochranu života a zdravia zamestnancov nie sú dodržiavané práve pri povolaní, kde pracovníci často
nasadzujúsvojevlastnéživoty.VplyvnasúkromnýživotŽalobcu,nespočívavsamotnomcharakterejeho
práce,alevnedostatkučasunaregeneráciu.Pokiaľaktuálnezamestnávateľom/Žalovanýmposkytovaný
čas využije Žalobca na regeneráciu a spracovanie traumatických zážitkov z práce, už mu nezostáva

žiaden voľný čas na formovanie súkromných a rodinných vzťahov. Naopak, ak Žalobca uprednostní
záujem rodiny na úkor spánku či spracovania zážitkov z práce, vystavuje sa psychologickému a
fyzickému riziku a dlhodobým následkom, aj riziku ohrozenia svojho života a zdravia.
K závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo uvádzame, že intenzita
protiprávneho zásahu spočíva v prvom rade v dĺžke trvania zásahu, a to v období niekoľkých rokov,

pričom tento čas už Žalobcovi nikto nevráti. Celkovo ide o čas od roku 2002 do súčasnosti, teda 21 rokov
trvania protiprávneho zásahu. Ide jednak o čas, ktorý Žalobca nemohol venovať svojej rodine, priateľom
a rozvíjaniu súkromných vzťahov, ale najmä o čas, počas ktorého bol Žalobca pracovne preťažovaný,
nemohol po práci odpočívať, pričom Žalobca má odôvodnené obavy o dlhodobý vplyv na svoje zdravie.
Podstatou požadovanej náhrady je nielen kompenzácia za zásah do súkromného a rodinného života,

ale aj preukázateľný vplyv na život a zdravie Žalobcu v dôsledku nedostatočného odpočinku po práci,
čo je zásadný rozdiel oproti obdobným konaniam, kde bola súdom priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v nižšom rozsahu, ako požaduje Žalobca. Intenzitu zásahu treba posudzovať v kontexte toho, že
podľa prepočtov Žalobca odpracoval každý kalendárny rok v priemere až cca 52 dní nad Smernicou
dovolený rozsah. V dôsledku rozvrhovania služobného času, ktorý zásadným spôsobom prekračuje

limity maximálne priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7 dní Žalobca prichádza
o stovky hodín ročne (cca. 52 pracovných dní ročne), ktoré by mohol stráviť rozvíjaním rodinných a
sociálnychväzieb,starostlivosťouorodinu,svojimizáľubamičiinýmrelaxom.Vobdobiach,kedyŽalobca
nečerpal dovolenku alebo nemal služobné voľno z iného dôvodu, priemerný služobný čas dosahoval56 hodín týždenne1. Za obdobie 3 roky spätne ku dňu podania tejto žaloby odpracoval Žalobca nad
maximálny priemerný rozsah pracovného času 1251 hodín.
V neposlednom rade je významnou okolnosťou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej

výške skutočnosť, že Žalovaný má dlhoročnú vedomosť o tomto protiprávnom stave (napr. rozsudky
v obdobných veciach z rokov 2019) a vec žiadnym spôsobom nerieši, naopak, vedome udržiava
protiprávny stav, ktorý zásadne zasahuje do života Žalobcu, ale aj iných občanov. Čas, ktorý Žalobca
strávil v práci a ktorý takto nemal tráviť, mu už nikto nikdy nevráti a nevráti ho ani jeho rodine. Žalobca
sa tiež obáva toho, aké vplyvy môže mať toto pracovné preťažovanie a nedostatočný oddych po práci

do budúcna na jeho zdravotný stav, ako aj na jeho rodinné vzťahy.

2. K podanej žalobe doručil súdu dňa 29.02.2024 svoje vyjadrenie žalovaný. Uviedol, že z článku 1
ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva jej vecná pôsobnosť. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia
jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods.
4. Pôsobnosť je v týchto článkoch vymedzená s odkazom na čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS. Rozsah

pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj
negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/381/EHS. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na
odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia

nemohli byť porušené. Štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov HaZZ vykazuje
aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. osobitný
systém sociálneho zabezpečenia, prísna subordinácia a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci plnia,

možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalobca si
neprávne vykladá pôsobnosť smernice, keďže sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Žalobcovi tak
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia smernice sa na neho nevzťahujú.

Žalovaný poukazuje na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca nezažaloval svojho
zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán štátnej správy, do ktorého spôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda jeho pasívnej
vecnej legitimácii. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať aby mu táto nebola

určovaná. Žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátané tých hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Miera zodpovednosti za prípadnú škodu sa musí
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra, resp. HaZZ rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa
zodpovednosť SR odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom

konkrétnehozamestnanca.SlovenskárepublikaaMinisterstvovnútraSRsúdvasamostatnéanezávislé
subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru, než že
posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné
zamieňať.
Tvrdeniažalobcuonezapočítavanídobyslužobnejpohotovostidotýždennéhopracovnéhočasuhasičov

sú neopodstatnené. Z hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej
povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej
lehote vyplývajúcej z § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Smernica v článku 16 písm.
b) in fine uvádza: „...Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej

neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje
práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia
a pod.,) Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté
na základe kolektívnej zmluvy čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby.

V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavaniesa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú

pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného

pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach §
85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Ustanovenia § 85 ods. 1, 86 ods. 1 a 2, 92 ods. 1., definujú služobný čas príslušníka Hasičského
a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje

pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného
času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby
vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť
v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanieštátnejslužbyvrámciriadnehorozvrhnutiaslužobnéhočasupodľa§91zákonač.315/2001

Z.z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z.z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z.z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom
štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi
určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.) a nariadenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z.). Žalobca zrejme

v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,
rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z.z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z.z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. len vystihujú časovú kontinuitu

medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide
o výkon štátnej služby v rámci služobného času.
Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40
hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami.
Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával

nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce
na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v

zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a
dokoncavytvárapodmienkynaoddych(spánok)zamestnanca,t.j.žalobcu.Počasslužobnejpohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojhozamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti.
Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý

mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca
počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh
služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného
času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa plánovaného
rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal

pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. Smernica určuje maximálny
týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok 2 ods. 1 smernice definuje
pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
Máme za to, že na účely smernice treba do maximálneho času ustanoveného smernicou započítavať iba
čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho

času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného smernicou nemožno zarátavať
čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára,
otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 1. 1. 2023
je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času
žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu

služobných činností. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi
nebola Smernica porušená, a preto nie je žiaden dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch
za porušenie práva Európskej únie. Žalobca vo svojej žalobe žiada náhradu za čas, ktorý úplne jasne
nešpecifikuje, no v prípade, ak sa preukáže, že je dlhší ako je zákonom obligatórne stanovené, a teda v
prípade priznania takto žiadaného nároku by išlo o neoprávnený majetkový prospech žalobcu, žalovaný

týmto vznáša námietku premlčania.
Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 6.000,- EUR, žalovaný považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V konaní v
podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil

žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.
Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o
existencii škody a zásahu.

3. Žalobca vo svojej replike doručenej súdu 05.04.2024 uviedol, že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého
sa Smernica 2003/88/ES en bloc neuplatňuje na odvetvia, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany, je zjavne nesprávne. Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje len v tých prípadoch, v
ktorých sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Záver (o tom, že na činnosť hasičských zborov sa daná smernica jednoznačne vzťahuje)

potvrdzuje tiež rozsudok Súdneho dvora vo veci C-429/09, Günter Fuß v Stadt Halle.
Pre účely tohto konania je podstatná skutočnosť, že v zmysle Smernice 2003/88/ES sa za pracovný čas
považuje: „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.“ V zmysle
ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie je pojem „pracovný čas“ definovaný v

smernici 2003/88/ES autonómny a má byť vykladaný totožné vo všetkých členských štátoch Európskej
únie, pričom z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie je zrejmé, že akákoľvek pracovná/
služobná pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa má byť vnímaná ako súčasť pracovného času na
účely posudzovania limitov rozvrhovania pracovného času a času odpočinku. definícia pracovného času
(a na to nadväzujúce pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase) nebola prevzatá do textu

zákona č. 315/2001 Z.z.
Predmetom žaloby nie sú mzdové nároky Žalobcu voči Ministerstvu vnútra SR ako služobnému úradu,
ale nárok na náhradu škody spôsobenú porušením práva Európskej únie, za ktorú (v zmysle rozsiahlej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie uvedenej v bodoch 27 – 31 žaloby) zodpovedá priamo členský
štát. Uvedené je reflektované vo viacerých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov v obdobných veciach.

Žalobca má za to, že sú splnené všetky podmienky v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie, ktoré sú predpokladom pre nárok Žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia práva
Európskej únie.Po tom, ako bola žaloba troch iných príslušníkov Hasičského a záchranného zboru doručená
Žalovanému, riaditeľ Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Nitre, B. D. E. F., B.,
(ďalej len „Riaditeľ“ v príslušnom gramatickom tvare) na porade dňa 12.04.2022 informoval príslušníkov,

že zaznamenal žaloby, že niektorí príslušníci nesúhlasia s 24- hodinovými zmenami a z toho dôvodu
musia na pracovisku nastať určité zmeny a organizácia práce nespokojných príslušníkov bude zmenená
na 12-hodinové zmeny (čo však vzniknutú situáciu a mieru zaťaženosti príslušníkov HAZZ nevyrieši,
keďže celkový objem pracovného času zostane obdobný a je to len forma šikanózneho správania voči
príslušníkom HAZZ, ktorí vyjadrili svoju nespokojnosť formou podania žaloby).

Žalobca vníma výšku nemajetkovej ujmy ako adekvátnu, najmä s prihliadnutím na povolanie žalobcu,
ktoré je mimoriadne náročné z psychického aj fyzického hľadiska mieru prekročenia limitu max.
týždenného pracovného času, že žalovaný si je dlhodobo vedomý že žalobcu neadekvátne zaťažuje
a nerealizuje žiadne kroky k odstráneniu nelegálneho stavu, celková dĺžka trvania zásahu predstavuje
niekoľkorokovauvedenýmkonanímspôsobilžalovanýžalobcoviujmu,pričomnepeňažnákompenzácia
nie je vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúca, keďže ide o vedomý a dlhodobý protiprávny zásah.

4. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 14.06.2023 doplnil, že trvá na skutočnosti, že dotknuté právne
predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Je nutné, aby súd v prípade pojednávania
o náhrade škody, rozlišoval medzi škodou a medzi nemajetkovou ujmou. Opätovne namieta nedostatok
svojej pasívnej vecnej legitimácie.

5. Žalobca v ďalších vyjadreniach zo dňa 06.03.2025 a 06.05.2025 uviedol, že podľa čl. 2 smernice je
pojem„pracovnýčas“definovanýakoakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkvykonávasvojepovinnosti
a je k dispozícii zamestnávateľovi. Žalovaný svojvoľne vylučuje čas služobnej pohotovosti, počas ktorej
je žalobca na pracovisku pripravený okamžite zasiahnuť, zo služobného času. Počas celej tejto doby ale

žalobca nemôže slobodne disponovať so svojím časom a ani sa mu nezapočítava do odpracovaného
času. Žalovaný sa snaží skresľovať výpočet služobného času zavedením šesťmesačného referenčného
obdobia, ktoré v čase podania žaloby nebolo v právnom poriadku SR upravené. Ohrozenie práv
a dôstojnosti žalobcu je aj otázkou spravodlivosti a rovnakého zaobchádzania – žalovaný svojim
postupom nielen porušuje právo ale aj systematicky zasahuje do dôstojnosti a práv príslušníkov HaZZ,

vrátane žalobcu. Čas služobnej pohotovosti, ktorý je neprávom vyčlenený zo služobného času, má
dlhodobé následky, pretože ide o stratu času, ktorú musí žalobca protiprávne odpracovať a nemôže
tento čas stráviť s rodinou alebo inak podľa svojho uváženia.
Žalovaný zamieňa nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov so 6 mesačným
referenčným obdobím, ktoré podľa smernice môže byť do vnútroštátneho poriadku transponované pre

výpočet priemerného týždenného pracovného času. Žalobca tvrdí, že čl. 16 písm. b) smernice (v spojení
s čl. 19) do SR právneho poriadku nebol transponovaný vôbec, nakoľko sa slovenský zákonodarca
rozhodol toto dispozitívne ustanovenie smernice netransponovať. Pre výpočet priemerného pracovného
času žalobcu treba postupovať podľa čl. 6 písm. b) smernice. Výpočet odpracovaných hodín žalobcu
sa nemá počítať ako priemer v 6 mesačnom referenčnom období, pretože slovenský zákon podobné

ustanovenie neobsahuje. Novelizácia zákona potvrdzuje, že v čase podania žaloby nebolo zavedené
referenčné obdobie 6 mesiacov, ale len nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na 6 mesiacov.
Podľa dôvodovej správy k zákonu o HAZZ, v ustanovení § 97 sa stanovuje, ktoré prípady neprítomnosti
príslušníka v štátnej službe sa majú posudzovať ako vykonávanie štátnej služby. Dovolenka, rekondičný
pobyt, náhradné voľno, aj ostatné druhy neprítomnosti vymenované v § 97 sa posudzujú ako výkon

štátnej služby, a teda majú byť započítavané do služobného času, a to aj na účely výpočtu priemerného
času. Uvedené je aj v súlade s cieľmi smernice. Dovolenka a iné voľno nemôže slúžiť na kompenzáciu
prekračovania maximálneho pracovného času.
Žalobca na základe plánov služieb z dochádzkového systému spracoval prepočet hodín služobnej
pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do fondu pracovného času v období niekoľkých rokov pred

podaním žaloby a celkový počet odpracovaných hodín, pričom vychádzal z informácii a podkladov
získaných z dochádzkového systému. V roku 2020 žalobca v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnou
transpozíciou smernice odpracoval 127,5 hodín nad rámec limitu určeného smernicou. V roku 2021
odpracoval250hodínnadrámeclimituurčenéhosmernicou.Vroku2022304hodína2023196,50hodín
nad rámec limitu. Za uvedené obdobie pred podaním žaloby ide o 878 hodín, ktoré žalobca odpracoval

naviac v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou smernice. Ide o čas, ktorý žalobca
nenávratne stratil. Už len samotné prekročenie maximálneho týždenného pracovného času žalobcu
znamená závažnú ujmu na právach žalobcu, čím je naplnená podmienka priamej príčinnej súvislosti.Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v každodennej službe sa mu odslúžená nočná pohotovosť na
pracovisku nezapočítava do služobného času a z odslúžených 24 hodín sa mu započítava len 16. Pri
10-11 službách mesačne, ktoré pravidelne odpracuje, ide o 80 hodín mesačne, ktoré odpracuje naviac.

S manželkou a troma deťmi netrávi toľko času, koľko by chcel. Aj keď si odpracuje všetky služby,
dochádzkový systém mu ukazuje mínusové hodnoty a chýbajúce hodiny si musí odpracovať. Vzhľadom
na rozpis služieb máva na svoju rodinu zvyčajne priemerne 13 víkendov ročne. Čerpanie dovolenky,
práceneschopnosť či iné druhy voľna má plniť iné úlohy sociálnej ochrany zamestnancov a nie ochranu
pred prekračovaním maximálnych limitov pracovného času.

V dôsledku pracovného preťaženia absolvoval dňa 15.05.2023 laparoskopickú operáciu kolena, keďže
dlhodobo pociťoval bolesť v kolene. Opakovane sa u neho vyskytovali zápaly stredného ucha, čo súvisí
s častým potápaním, ktoré absolvoval v rámci výkonu práce. Existenciu problému, na ktorý žalobca
poukazuje v žalobe verejne potvrdil aj pán F. A., prezident HaZZ v relácii G. H. naživo na Rádiu Expres
dňa 11.03.2025.

6.Žalovanývovyjadreníz15.05.2025zosumarizoval,žejenevyhnutné,abykonajúcesúdyvobdobných
otázkachvychádzalizpodmienoknáhradyškodyspôsobenejporušenímúnijnéhopráva,ktoréstanovuje
priamo Súdny dvor Európskej únie. Žalovaný jasne stanovil 3 základné dôvody, prečo je nevyhnutné
prihliadať na rozdiel medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ aj v tomto konaní. 1/ Ustanovenie
§ 97 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 315/2001 Z. z.“) neposudzuje časy odpočinku (dovolenky, voľná, práceneschopnosti, a ďalšie
pracovné absencie) za služobný čas. 2/ Článok 2 smernice 2003/88/ES jasne rozlišuje tieto 2 pojmy,
pričom tento tvorí základ predmetnej smernice. 3/ Judikatúra Súdny dvor EÚ jasne stanovuje 3 kritériá,
podľa ktorých sa považuje určitý čas za pracovný čas: A) pracovník pracuje, B) pracovník vykonáva
svoju činnosť a svoje povinnosti, C) pracovník je k dispozícií zamestnávateľovi. Ďalšími dôvodmi sú, že

v čase pristúpenia SR do EÚ už existovalo množstvo smerníc, pri ktorých bolo nevyhnutné posúdiť ich
transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika túto skutočnosť urobila
prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z. K smernici 2003/88/ES (ako ku každej inej gescií) v členskom
štáte musí byť priradený vecný gestor, ktorý zabezpečuje jej transpozícií. Podľa rozhodnutia Úradu
vlády SR bola gescia smernice 2003/88/ES priradená Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

v spolugescií s Ministerstvom zdravotníctva SR a Ministerstvom dopravy a výstavby SR. Vo vzťahu k
zákona č. 315/2001 Z. z. bolo posúdenie transpozície smernice 2003/88/ES urobené prostredníctvom
zákona č. 561/2005 Z. z. nasledovne: Vo vzťahu k článku 2 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými
článkami - § 85 ods. 1 – 2, § 86 ods. 1 – 4, § 87 ods. 1 – 4, § 88 ods. 1 – 2, § 89 ods. 1 – 3, § 90 ods.
1 – 2, § 91 ods. 1 3, § 92 ods. 1 – 4 a § 03 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.. Vo vzťahu k čl. 6 - § 85

ods. 1 – 2, § 86 ods. 1 – 4, § 90 ods. 1 – 2, § 92 ods. 2 – 3, § 122 a § 192 zákona č. 315/2001 Z. z.. Vo
vzťahu k čl. 15 zákon neobsahuje transpozičné články. Vo vzťahu k čl. 17 sú transpozičnými článkami -
§ 12 ods. 6 – 7, § 85 ods. 1 – 2, § 86 ods. 1 – 4, § 87 ods. 1 – 4, § 88 ods. 1 -2, § 89 ods. 1 – 3, § 90
ods. 1 – 2, § 91 ods. 1 – 3, § 92 ods. 1 – 4, § 93 ods. 1 – 4, § 94 a § 122.
Z vyššie uvedeného možno bezpochyby historickým výkladom dospieť k záveru, že § 97 zákona č.

315/2001 Z. z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným
článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“. Ak vnútroštátny súd prihliadne na právne
posúdenie pojmu „pracovný čas“, tak vzhľadom na námietky žalovaného nemôže v tomto rozsahu
posudzovať iba otázku služobnej pohotovosti, avšak musí rovnako prihliadnuť aj čo do otázky dní
voľna, ktoré sú príslušníkov HaZZ priznávané v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica

2003/88/ES. Záverom si žalovaný dovolí uviesť, že právna úprava účinná od 01.11.2024 nie je
zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich
interpretačných problémov na krajských súdoch.
Posúdenie pojmu „referenčné obdobie“ žalobcom je nesprávne. Samotná smernica explicitne
ustanovuje,žepreprotipožiarneslužbymôžebyťreferenčnéobdobiepredĺženéz4mesiacovažnašesť,

poprípade 12. Vychádza z potreby zabezpečenia nepretržitej prevádzky určitých odvetví. Ustanovenie
§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. reflektuje určité obdobie smerom do budúcnosti, v rámci ktorého sa
následne plánujú služby príslušníkov HaZZ. Pojem „referenčné obdobie“ reflektuje určitý časový úsek
(obdobie), v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že smernica 2003/88/ES
prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Pojmy (referenčné

obdobie a § 86 ods. 1) upravujú rovnaký časový úsek, pričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový
úsek je jedným upravený do minulosti a druhým do budúcna. V konečnom dôsledku § 86 zákona č.
315/2001 Z. z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb, teda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie
do určitého obdobia (6 mesiacov). Pojem „referenčné obdobie“ je pojmom „následku“ teda ustanovuje,ako možno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Aj z praxe bezpochyby vyplýva, že služby
príslušníkov HaZZ sa plánujú do obdobia 6 mesiacov. Ako uviedol aj sám žalobca pri výsluchu, fond
pracovného času sa „vyrovnáva“ ku koncu kalendárnych polrokov, teda v období 6 mesiacov. Aj Súdny

dvor EÚ priamo deklaruje, že článok 6 písm. b) sa skúma v referenčných obdobiach.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré
priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň žalobca počas konania a ani pri svojom výsluchu neuviedol žiadne
konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). V
otázke úspešnosti žaloby, resp. jej následnému určeniu výšky je nevyhnutné prihliadnuť na vnútroštátnu

právnu úpravu a taktiež na rozhodovaciu prax.
Žalobca v žalobe predložil konajúcemu súdu plachty služieb (dochádzkový systém), z ktorých vyplývajú
všetky hodiny, za ktoré patrí príslušníkovi mzda. To znamená, že tieto čísla nepreukazujú len jeho
pracovný čas, ale rovnako aj čas odpočinku, za ktorý mu patrí mzda. Z uvedeného dôvodu nemožno
všetky hodiny uvedené v plachtách služieb považovať za pracovný čas, keďže počas niektorých hodín
nepracoval, nezdržiaval sa na pracovisku a ani nevykonával žiadne úlohy dané zamestnávateľom.

Žalobca konajúcemu súdu predložil vlastné tabuľky, v ktorých údajne prepočítal jeho pracovný
čas. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že tieto prepočty sú účelovo zavádzajúce, nepravdivé a
špekulatívne. Ak žalobca tvrdí, že tieto hodiny predstavujú „skutočne odpracované hodiny“, tak sa
s takýmto tvrdením bezpochyby nemožno stotožniť, keďže toto bolo vyvrátené vlastným dôkazom,
ktorý predložil v konaní žalobca – plachty služieb (evidencia dochádzky). Predmetný prepočet je

rovnako v rozpore aj s výkladovým oznámením Komisie a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobca
preukazuje porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES prostredníctvom priloženej tabuľky v žalobe
odpracovaného času za uplatňované obdobie. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného
fondu pracovného času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými hodinami podľa článku 2 ods.
1 smernice 2003/88/ES. Tieto údajné odpracovaného hodiny nad rámec 48 hodín týždenne spočíta

a vynásobí hodinovou mzdou za január daného roku. Predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín
žalobcu je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou, a to z dôvodu, že do fondu
pracovného času sa započítavajú aj hodiny času odpočinku v zmysle čl. 2 ods. 2 smernica 2003/88/
ES z dôvodu podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Vzhľadom na uvedené žalovaný požaduje podanú
žalobu zamietnuť.

7. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 03.07.2025 žalobca zhrnul, že naďalej zotrváva na tom, že SR
nesprávne transponovala smernicu o pracovnom čase 2003/88/ES. O neúplnú implementáciu ide aj
vtedy, keď vnútroštátne opatrenia nie sú uplatňované tak, aby bol dosiahnutý smernicou zamýšľaný
výsledok. Pokiaľ ide o splnenie troch podmienok pre vznik nároku žalobcu. Prvá podmienka je splnená,

pretože cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, a to, aby pracovný čas neprekračoval 48 hodín.
Priamy účinok znamená, že žalobca sa môže dovolávať takéhoto ustanovenia priamo proti žalovanému.
Čo sa týka druhje podmienky, podľa názoru žalobcu tu súd nemá voľnú mieru úvahy, pretože už bolo skôr
judikované, že ide o dostatočne závažné porušenie práva jednotlivca. Právo na stanovenie maximálnej
dĺžky pracovného času a denný a týždenný odpočinok pracovníka, ktoré upravuje smernica, je natoľko

významným, že je zakotvený priamo v čl. 31 ods. 2 Charty základných práv EÚ. Čo sa týka príčinnej
súvislosti, bolo preukázané, že ujma prejavená v strate času žalobcu nastala výlučne v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice žalovaným. V dôsledku uvedeného žalobca utrpel nemajetkovú ujmu,
pretože prišiel o stovky hodín svojho času, bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromný život, a to nielen
do rodinného života ale aj do práva na ochranu zdravia a bezpečnosti na pracovisku i mimo neho. Pri

výpočtoch služobného času žalobca postupoval v súlade s vnútroštátnou úpravou, ktorú prijal žalovaný
v znení účinnom do 01.11.2024. Žalovaný sa nemôže dovolávať priameho účinku smernice. To sa môže
len žalobca voči žalovanému, ktorým je štát. Pokiaľ žalovaný chce aplikovať ustanovenia smernice,
mal smernicu správne transponovať. V tejto otázke nemá súd žiadnu mieru voľnej úvahy a vec musí
posudzovať podľa platnej právnej úpravy.

Žalovaný neimplementoval do zákona pravidlo z čl. 16 písm. b) smernice, podľa ktorého doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s čl. 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú
pri výpočte priemeru neutrálne. Čiastočnú modifikáciu tohto pravidla žalovaný upravil v zákona až
od 01.11.2024. Naopak, žalovaný výslovne do ustanovenia § 97 ods. 1 zaviedol pravidlo, že ako
vykonávanie štátnej služby sa posudzujú aj okolnosti, resp. časy, vymenované v tomto ustanovení. Súd

preto musí po právnej stránke aj tieto okolnosti posudzovať ako výkon štátnej služby, pretože je to
v prospech žalobcu.
Bolo preukázané, že z jednej 24 hodinovej služby sa žalobcovi do služobného času započítava len 16
hodín, čo žalovaný nepopieral. Aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti je žalobca povinný byťprítomný fyzicky na pracovisku, má uložené obmedzenia, ktoré objektívne ovplyvňujú jeho možnosť
slobodne nakladať s časom a venovať sa rodine či vlastným záujmom, čo je na pracovisku nemožné,
pretože musí byť schopný nastúpiť do minúty na vyhlásený poplach a výjazd. Z výsluchu žalobcu tiež

vyplynulo, že nadmerné pracovné zaťaženie má vplyv na osobný a rodinný život. Z výsluchu svedkyne
vyplynulo, že neprítomnosť žalobcu doma je citeľná, výrazne ju pociťuje ona sama pri starostlivosti
o domácnosť a deti a neprítomnosť otca vnímajú aj deti žalobcu. Žalobca si musí vyberať medzi
regeneráciou po náročnej službe alebo starostlivosť o rodinu. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy,
žalovaný sa protiprávneho konania dopúšťa dlhodobo a ani po podaní žaloby sa pohotovosť stále

nezapočítava do služobného času.

8. Žalovaný vo svojom záverečnom vyjadrení doručenom súdu 24.07.2025 zhrnul, že ak by aj bola
samotná smernica 2003/88 nesprávne transponovaná, nemožno toto považovať bez ďalšieho za
konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) v spojení

s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19, a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa
má vyklať tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Od počiatku konania
žalovaný tvrdí, že k prekročeniu maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného
času nedošlo ani v jednom referenčnom období čo žalovaný v konaní preukázal predloženým prepočtom
referenčných období. Žalobca absolútne opomína skutočnosť, že jeho pracovný, resp. služobný čas

je rozvrhnutý nerovnomerne, a práve preto je dôležité počítať priemerný týždenný pracovný čas v
referenčnýchobdobiach.Akžalobcautrpeltvrdenúnemajetkovúujmuvdôsledkuprekročeniasmernicou
stanoveného maximálneho týždenného pracovného času, musí prekročenie preukázať čo sa žalobcovi v
konaní nepodarilo. Žalovaný zotrváva v presvedčení, že žalobca doposiaľ nepreukázal vznik, závažnosť
ani príčinnú súvislosť ním tvrdenej nemajetkovej ujmy, a to ani svojou výpoveďou, kde len rozpačito tvrdil

isté skutkové tvrdenia, ktoré žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal. Nestačí, aby žalobca zásah
do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či závažný, ale je potrebné to aj preukázať,
čo sa však žalobcovi nepodarilo. Jeho tvrdenia zostali len vo všeobecnej rovine a ničím nepodložené,
pričom ani len výsluch manželky žalobcu nepreukázal ním tvrdené skutočnosti.
Fond pracovného času slúži len na výpočet platu, v ktorom sú zahrnuté všetky hodiny, za ktoré patrí

žalobcovi plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže v plate
je zahrnutá aj dovolenka a rôzne dni plateného voľna (ako napr. služobné voľno, náhradné voľno za
prácuvosviatok,práceneschopnosť,návštevalekára,sprevádzanierodinnéhopríslušníka,...).Znamená
to teda, že fond pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu
žalobca aj odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za

odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu
štátnej služby. Vzhľadom na uvedené preto nie je možné prijať žalobcom tvrdený záver.

9. Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávania na deň 24.04.2025, 24.06.2025 a 11.09.2025,
na ktoré predvolal obe sporové strany.

Právny zástupca žalobcu sa na uvedených pojednávaniach pridržal svojich písomných vyjadrení.
Poukazuje na novelu zákona č. 315/2001 Z.z., účinná od 01.07.2025, ktorej dôvodom prijatia sú žaloby
hasičov. Novela potvrdzuje dôvodnosť argumentácie žalobcu v konaní.

Žalovaný na uvedených pojednávaniach uviedol, že v danom prípade neboli kumulatívne splnené

podmienky zodpovednosti štátu, ako ich formuluje SDEU. Priemerný týždenný pracovný čas sa má
vykladať v referenčnom období 6 mesiacov s poukazom na príslušné ustanovenie zákona 315/2001 ZZ
a smernice, pričom má za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu práv žalobcu ani v jednom prípade
počas referenčných období. Zdôrazňuje, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania nepriaznivých
následkov na život žalobcu leží v žalobcovi.

Prijatánovelaúčinnáod01.07.2025sanetýkatohtokonania,keďžepredmetomtohtokonaniajeobdobie
od 07/20 po 07/23.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho
spisu a zistil nasledovné skutočnosti:

Z osobnej evidenčnej karty žalobcu ako príslušníka HaZZ vyplýva, že žalobca bol prijatý do služobného
pomeru 01.09.2002. Je ženatý, má tri deti. Od 01.06.2020 má dosiahnutú hodnosť major.Zo žalobcom predložených odborných článkov vyplýva vplyv nadčasov a dlhého pracovného času na
pracovné úrazy a choroby z povolania v USA. Ďalší článok sa venuje duševnému zdraviu, a poruchám
spánkov u hasičov, ďalšie sa týkajú interakcie medzi domovom, prácou a spánkom u hasičov a faktorov

súvisiacimi s poruchami spánku u hasičov.

Žalobca predložil vlastný výpočet odpracovaných hodín nad rámec 48 hodín týždenne v období od 2020
do 2023. Z výpočtov žalobcu vyplýva, že za cele obdobie odpracoval nad 48 hodín celkový počet 878
hodín.

Žalobca predložil výpis z dochádzkového systému žalobcu za obdobie od 01/2020 do 12/2023, z ktorého
vyplýva rozvrhnutie služieb žalobcu na každý kalendárny mesiac. Zároveň sú vo výpise vyznačené dni
voľna, dni čerpania dovolenky (DOV), dni čerpania lekára (LEK, SRP), dni pracovnej neschopnosti (PN,
OČR, PNK), rekondičné pobyty (RE), školenia (SKO), dni voľna z kolektívnej zmluvy (SVP), náhradné
voľno (NV).

Obdobný plán služieb za obdobie od 01.08.2020 do 31.07.2023 predložil súdu aj žalovaný. Obdobne
predložil vlastný výpočet priemerného týždenného služobného času v rámci referenčných období od
08/2020 do 07/2023.

Dňa 10.01.2024 požiadal riaditeľ B. D. A. I., Krajské riaditeľstvo HaZZ v Trenčíne, žalobcu, o podanie

vysvetlenia k žalobe.
Dňa 11.01.2024 žalobca listom odpovedal. Uviedol, že podanou žalobou sa domáha ochrany práv
najmä v súvislosti s nesprávnym transponovaním smernice o pracovnom čase 2003/88 do slovenského
právneho poriadku. Uviedol, že sa vždy náležite pripravil na výkon služby a spĺňa predpoklady pre
riadny výkon služby. Zdôraznil, že je potrebné vynakladať oveľa viac síl na dosiahnutie tohto stavu, a to

v priamej súvislosti s nedostatočným poskytnutím primeraného času na regeneráciu a odpočinok. Takto
zvýšená záťaž sa prejavuje aj v súkromnom živote. Čo sa týka tvrdenia o šikanóznom správaní uvádza,
že ide o generalizované tvrdenie, pričom k takému konaniu došlo na inom pracovisku, v pôsobnosti
iného krajského riaditeľstva, nie priamo v KR HaZZ Trenčín. Poukázal, že rozvrhom služobného času
dochádza k porušovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na 7

dní stanoveného na 48 hodín týždenne.

Z lekárskych správ predložených žalobcom vyplýva, že v roku 2015 absolvoval viacero ORL vyšetrení
v súvislosti s bolesťami v ľavom uchu, v dôsledku výcviku – potápanie na Lipt. Mare. Ďalšie ORL
vyšetrenia kvôli bolestiam ucha absolvoval v priebehu roka 2021.

Dňa 15.05.2023 žalobca absolvoval operáciu kolena pre poškodenie menisku na viacerých miestach.
Boli konštatované tiež degeneratívne zmeny chrupaviek

11. Súd vykonal výsluch žalobcu. Uviedol, že dôvod podania žaloby je dlhodobé neriešenie situácie

alebo toho problému. Bolo to vlastne ohľadne straty času, kedy sa nám pohotovosť nezapočítala
do služobného času, tým pádom dochádza k nejakej nespravodlivosti, keď som k dispozícii
zamestnávateľoviatenčasvlastnenemámzapočítanývovýkone.Ztohovlastne,tejprácečopovažujem
nad rámec už to dopadá na môj rodinný život, obmedzovanie nie len mojej osoby ale aj rodiny, manželky
adetí.Jevpostaveníveliteľačaty.Prácaspočívaajvplánovaníslužiebpodriadeným,takistovykonávam

výjazdovú činnosť, vykonávam 24 hodinové služby, potom máme 2 dni voľno. Z tej 24 hodinovej služby
sa nám započítava do fondu 16 hodín a 8 hodín je pohotovosť na pracovisku. Služba začína o 7:00
ráno do 22:00, potom nasleduje nočná pohotovosť na pracovisku od 22:00 do 6:00 a od 6:00 do 7:00
ráno mám výkon služby 1 hodinu. Takto sa to opakuje po celý rok, sviatky, nedele, víkendy. Počet
služieb závisí od počtu kalendárnych dní v mesiaci, od 9 do 11 služieb. Ak mám 10 služieb v mesiaci,

som v práci 240 hodín. Ak 11 tak viac. Nad rámec týchto služieb mávame rôzne školenia, služobné
cesty a iné služobné záležitosti. Tie sa ale líšia podľa mesiacov. Na otázku, či sa stáva, že keď odrobia
predpísané služby, dochádzkový systém na konci mesiaca ukazuje mínusové hodnoty, uviedol, že áno.
Fond služobného času sa prepočítava podľa denných príslušníkov. Oni sú s nerovnomerne rozvrhnutým
pracovným časom. Ten čas závisí od príslušníkov s rovnomerným pracovným časom a stáva sa, že

na konci mesiaca môžu chýbať hodiny. Majú 2 referenčné obdobia podľa zákona, kedy musia mať
fond služobného času vynulovaný. Do konca júna a do konca decembra. V jeho prípade je to tento
rok, že do konca júna mu bude chýbať 27 hodín, aj keď odrobím všetky predpísané služby. Takto to
zobrazuje systém SAP. Tieto chýbajúce hodiny si musí dorobiť a fond služobného času vynulovať. Stávasa, že aj počas voľna zamestnávateľ zavolá do služby alebo uloží nejakú pracovnú úlohu. Je to bežná
prax. Služobnú cestu majú naplánovanú na 7 a pol hodiny bez rozdielu kam a ako dlho tam budú. Tie
služobné cesty, ak majú napríklad výcvik naplánovaný na 4 dni spravidla na Lešti, získajú 30 hodín, ale

vynechaním dvoch služieb, za ktoré by získal 32 hodín je tým pádom ešte 2 hodiny v mínuse. Ale nie
je doma, je 4 dni mimo domova. Pri dlhších jazdách na služobných cestách nad rámec 7 a pol hodiny
sa počíta čas len vodičovi. Tak to je zaužívané.
Na otázku, opíšte nočnú pracovnú pohotovosť odpovedal, že od 22:00 do 6:00 majú pohotovosť na
pracovisku, ktorá sa nezapočítava do služobného času. Môžu oddychovať, ale musia byť do minúty

s technikou vonku na výjazde. To znamená, značná časť kolegov, prípadne aj on oddychujú v staničnom
odeve, v miestnostiach, kde sú piati, prípadne až šiesti, majú k dispozícii postele, ku ktorým až tento rok
dostali nejaké hygienické povlečenia. Časť podriadených zostáva na školiacej miestnosti. Po vyhlásení
poplachu všetci bez rozdielu idú k vozidlám, na výjazd zväčša odchádza časť príslušníkov podľa
zadelenia vozidla. Ostatní ostávajú na stanici a takto sa to môže opakovať počas pohotovosti v noci aj
viackrát. Kvalita oddychu nie je žiadna. Ráno o 6:00 končí nočná pohotovosť a má hodinu na odovzdanie

smeny nasledujúcej smene. Stanica je v centre mesta vedľa stanice záchrannej služby, ktorá máva často
výjazdy a pri použití zvukových a svetelných výstražných znamení ich to ruší na izbe. Nemá možnosť
odmietnuť výkon nočnej pohotovosti. Po fyzickej stránke ide o náročné povolanie, nikdy nevedia na čo
sú privolaní a čo musia riešiť. Všetko vybavenie je zväčša ťažké a potrebuje fyzickú silu. Po psychickej
stránke sú výjazdy rôzne dramatické, tragické, príslušníci si na veľa vecí zvyknú, aj on, ale takisto

rôzne nešťastia prežívajú vnútorne. Na otázku, či má dosť času na odpočinok uviedol, že už samotná
24 hodinová služba je náročná, zväčša prvý deň po službe sa snaží oddýchnuť, dospať, vzhľadom na
rodinné povinnosti a iné, nie je to vždy možné. Venovať sa len svojim záľubám a koníčkom je ťažké.
Ďalší deň pred službou je takisto obmedzujúci v príprave, to znamená v dobrom spánku, vylúčenia
akéhokoľvek alkoholu, vylúčenia fyzického vypätia, aby bol pripravený na 100% do ďalšej služby. Ten

čas oddychu je krátky. Práca vplýva na celú rodinu, manželku aj deti. Často sa s manželkou vidia len
raz za dva dni, je pracujúca a má svoje povinnosti, zväčša si plánujú týždeň podľa služieb. Oslavy sa
prispôsobujú službám. Má 3 deti, ktoré tiež majú svoje koníčky, športujú a treba sa im venovať, ten
chýbajúci čas na rodinu vzhľadom na pracovné vyťaženie je cítiť. Zväčša nejaké dovolenky a výlety si
nemôže plánovať po službe, nedokázal by napríklad odšoférovať nejakú dlhšiu trasu bez rizika. Myslí,

že pre prácu je ukrivdená aj manželka, ale prácu mu toleruje. Najstarší syn má 13 rokov. Ak chce mať
viac voľných víkendov, rieši to dovolenkami. Druhý syn má 9 rokov, má tiež svoje koníčky, futbal, tréningy
a zápasy, ktoré väčšinou rieši manželka. Najstarší syn je pritom aktívny plavec, pri organizovaní je to
všetko na manželke cez víkendy. Najmladší syn má 5 rokov. Problém nastáva často aj v tom, že do
konca služby nevie kedy sa vráti z práce. Ak má výjazd pred siedmou, domov môže prísť o 8-9:00

najskôr. V tomto čase musí manželka alebo rodinný známy riešiť najmladšieho syna odvedením do
škôlky, prípadne sa stáva, že stredný syn zostáva s tým najmladším doma, kým nepríde. Ak by sa im
započítavala nočná pohotovosť do služobného času, mal by približne mesačne o 80 hodín viac voľna,
v priemere ktoré by viac trávil s rodinou a starostlivosťou o deti. Prípadne aj nejaké koníčky, napríklad
šport a starostlivosť o nehnuteľnosť.

K podaniu žaloby ho motivovalo neriešenie stavu a spravodlivosť. Za prácu, za školenia je prax
nedostávať žiadne finančné nadčasy. Sám je plánovač a všetky získané hodiny musia buď vyčerpať,
a musí naplánovať voľno kolegom a sebe. Finančné nadčasy sa preplácajú len za výjazd počas
pohotovosti na pracovisku. To znamená od 22:00 do 6:00 rána. Len vtedy je výkon služby zaplatený
a len v čase trvania výjazdu. Finančné ohodnotenie vychádza zo zákona z tabuliek a taríf a z výjazdovej

činnosti, za ktorú majú príplatky. Tá práca ho baví a nemá dôvod ju meniť kvôli financiám. V priemere
majú približne 2 výjazdy za službu. Niekedy je to aj 5-6 výjazdov, niekedy 1 alebo žiadny. Na lekárskej
prehliadke získal ohodnotenie stupeň A. Za posledné tri roky nemal inú prácu. Ujmu pociťuje najmä
v oblasti rodinného života. Na otázku, ako trávi čas s rodinou uviedol, že cez týždeň deti majú krúžky
a tréningy, cez víkendy sa snažia chodiť na turistiku, cyklistiku a celkovo ísť niekde spolu ako rodina,

ak nie je v práci. On svoj voľný čas trávi regeneráciou po službe, práce okolo domu, poobede ak je
doma rozvoz detí na tréningy a krúžky a rád si chodieva zašportovať. Jeho dlhodobým hobby je šport.
Potrebuje odbúrať stres a šport je v tomto ideálny. Potom ešte turistika v prírode. S kolegami v práci
má korektný vzťah. Naplánovanú dovolenku musel kvôli práci už zrušiť. V období pandémie Covid-19,
považuje to za normálne, lebo to bolo také obdobie neistoty. Museli zrušiť aj nejaké výlety. Stalo sa, že

zavolali v noci, kolegovia boli na výjazde a bolo treba doplniť smenu, tak plánovanú akciu zrušil.

12. Súd vykonal výsluch manželky žalobcu J. A. B.. Uviedla, že sú manželia od roku 2009. Manžel
pracuje ako hasič záchranár, pracuje na smeny, po 24 hodinovej službe nasleduje 48 hodinový čas voľnaa vlastne takto pravidelne chodieva do práce počas celého roku bez ohľadu na sviatky alebo víkendy.
Keďže je každý tretí deň v práci, vychádza to na dve až tri 24-hodinové služby týždenne. Služba mu
začína o 7:00 ráno čiže odchádza zhruba o 6:00 hod. ráno, a končí mu o 7:00 ráno nasledujúci deň.

Prichádza zväčša okolo 8:00 ráno na druhý deň, ak mali výjazd tesne pred skončením služby, prichádza
aj neskôr. Po návrate si dá ráno raňajky, potom si rozmyslí čo ide v ten daný deň robiť. Deň po službe sa
snaží oddýchnuť a zregenerovať sily, najmä ak mal výjazd tak oddychuje. Niekedy sa to stane, že mu
zavolajú aj mimo služieb keď potrebujú doplniť chýbajúci stav. Na otázku, či sa manžel venuje rodine
dostatočne uviedla, že v čase, keď je doma sa snaží byť s rodinou, ale keďže chodí aj skoro ráno do

práce aj teda sa na druhý deň vracia, nedokáže pomôcť s rozvozom detí do školy a do škôlky takže táto
činnosť je väčšinou na nej. Taktiež poobede môže deti zaviesť na krúžky len keď je doma. Najviac to
vplýva na tie rána keď treba deti zaviesť do školy a tiež poobede, keď ich treba priviezť a venovať sa im.
Tým že sú tie deti 3 a každé má svoje aktivity, tak vtedy, keď ide do práce je to pre ňu náročnejšie, pretože
musí každé dieťa odviezť aj vyzdvihnúť a je na to sama v dni, keď je v práci. Chodí z práce viditeľne
unavený, snaží sa zregenerovať najmä keď sú deti v škole a škôlke aby poobede mohol s nimi fungovať.

Na otázku, či niekedy kvôli práci manžela museli zrušiť program uviedla, že sa to stáva. Najmä ak má
v noci výjazd a je nevyspatý, tak sa stalo že nerealizovali plánovaný program na ďalší deň a taktiež sa
stalo, že keď mali plánovanú návštevu že mu zavolali o 23:00 do práce a takisto museli zrušiť program,
nakoľko bol unavený.
Počas týždňa sa ráno väčšinou nevidia, pretože odchádza skôr ako ona vstane. V deň práce ho nevidí

vôbec. Na druhý deň po službe ho vidí až poobede keď príde ona z práce a potom ten tretí deň pred
službou sa vidia ráno a poobede, keď príde z práce. Taktiež potom víkendy, 2 víkendy z 3 je niektorý deň
tiež v práci. Tým pádom nemôžu tráviť všetky víkendy spolu. Deti sa s tým už naučili fungovať, len ten
tlak sa prenáša opäť na ňu, keď ich treba odviezť na tréningy alebo majú zápasy. Problém prichádza,
keď ochoriem aj ona. Je zamestnaná na Krajskej prokuratúre v Trenčíne. Pracovná doba je od 07:00

do 15:00 hod. Za najviac problematickú časť žalobcovej služby považuje ten čas, keď potrebuje pomôcť
s deťmi zaviesť ich do školy, poobede keď ich potrebuje zaviesť na krúžky a chod domácnosti. Na otázku,
či je spokojná s finančným ohodnotením žalobcu uviedla, že nemajú spoločný účet, nemá prehľad aký
má presne plat, ale v zásade vedia aj s jej platom uhradiť náklady, ktoré potrebujú na život. Na otázku,
či má vedomosť o nejakých fyzických alebo psychických problémoch žalobcu v súvislosti s výkonom

práce uviedla, že deň po službe býva unavenejší a z fyzického hľadiska absolvoval minulý rok operáciu
kolena. O zmene povolania sa nerozprávali. Keď je doma sa snaží venovať deťom. Chodí s nimi na
ihrisko a venuje im čas. Doma pomáha s upratovaním, stará sa o záhradu a technický stav nehnuteľnosti
kde žijú. Pokiaľ ide o aktivity detí, najstarší je aktívny plavec, má šesťkrát do týždňa tréningy, chodí
na angličtinu. Stredný hráva futbal, máva tri až štyrikrát do týždňa tréningy plus zápas, chodí na klavír

a do folklórneho súboru. Najmladší je škôlkar a nemá žiadne krúžky. Na dovolenke spolu boli naposledy
minulý rok v auguste v Chorvátsku.
Doma sa rozprávajú o práci. Žalobca má dobré vzťahy na pracovisku, chodia aj na oslavy narodenín.
Žalobca sa doma sťažoval na pracovné podmienky. Najmä na spanie počas noci, keďže spia viacerí na
izbách, niektorí chrápu, niektorí chcú mať otvorené okno niektorí zavreté, čiže aj keď nie je výjazd, noc

nie je plnohodnotná ako keby spal doma. Na rozsah pracovného času sa nesťažoval, ale vie, že nočná
pracovná pohotovosť nie je hradená v plnej výške.

13. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov A. C. a E. K., nakoľko
žalobca v priebehu konania už na výsluchu týchto pôvodne navrhnutých svedkov ďalej netrval.

14. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne:

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná
a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti

svojichprávnaEurópskespoločenstváaEurópskuúniu.PrávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.Podľaods.5preambulySmernice2003/88/ES,všetcipracovnícibymalimaťprimeranúdobuodpočinku.
Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

Podľa ods. 10 preambuly Smernice 2003/88/ES, situácia pracovníkov, ktorí pracujú v noci alebo na
zmeny, vyžaduje, aby sa úroveň bezpečnosti a ochrany zdravia prispôsobila povahe ich práce a aby

organizácia a fungovanie služieb a ochrany a prevencie a zdroje boli účinné.

Podľa ods. 14 preambuly Smernice 2003/88/ES, určité normy ustanovené v ostatných nástrojoch
spoločenstva, ktoré súvisia napríklad s dobou odpočinku, pracovným časom, ročnou dovolenkou a
nočnou prácou pre určité kategórie pracovníkov, by mali mať prednosť pred ustanoveniami tejto
smernice.

Podľa ods. 15 preambuly Smernice 2003/88/ES, vzhľadom na otázku, ktorá pravdepodobne vznikne v
podniku pri organizovaní pracovného času sa zdá, že je žiaduce zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní
určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a
bezpečnosti pracovníkov.

Podľa ods. 16 preambuly Smernice 2003/88/ES, treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri
môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia
príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku.

Podľa článku 1 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

Podľa článku 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,

17, 18 a 19 tejto smernice.

Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

Podľa článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom.

Podľa čl. 6 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,

že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

Podľa čl. 17 ods. 2 smernice 2003/88/ES odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať
prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom
kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch,
keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým

pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebovýroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.

Podľa čl. 17 ods. 5 smernice 2003/88/ES, pokiaľ ide o článok 16 písm. b) odchýlky uvedené v prvom
pododseku sa povolia za predpokladu, že referenčné obdobie nepresiahne 12 mesiacov počas prvej
časti prechodného obdobia ustanoveného v piatom pododseku a šesť mesiacov po ňom.

Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení účinnom do

31.10.2024 (ďalej len zákon č. 315/2001 Z.z.), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z,. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného

času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby
a na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v miest vykonávania štátnej služby je najviac
24 hodín v služobnom dni.

Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad

rámec určeného služobného času.

Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa §86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z., na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže
služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za
pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa §92 ods. 1 určená služobná

pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z., náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávania štátnej

služby je štátnou službou nadčas.

Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia
§ 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117,
§ 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej

vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, §
231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

Podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce, priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce
nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je
pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

15. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto
je potrebné ju zamietnuť.

16. Predmetom uvedeného konania bolo posúdenie, či žalobcovi na základe ním tvrdených skutočností
vznikolvočižalovanémunároknanáhraduškody,spočívajúcivnemajetkovejujmespôsobenejžalobcovi

za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice,
ktorý podľa žalobcu nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z.
Sporným medzi stranami, okrem samotnej skutočnosti, či boli v danom prípade splnené všetky
predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, bola aj otázka vecnej pôsobnosti Smernice 2003/88/

ES, teda či je aplikovateľná aj pre štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ďalej
tiež, či je žalovaný pasívne vecne legitimovaný a sporným takisto bol spôsob vyčíslenia požadovanej
nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, keď mal žalovaný za to, že žalobca podanou žalobou požaduje
náhradu mzdových nárokov. Zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania za časť obdobia, ktoré
predchádza obdobiu viac ako troch rokov pred podaním žaloby súdu.

17. Pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie žalovaného, súd uvádza, že v danom prípade si žalobca
ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako
členskému štátu EÚ. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k správnej
transpozícii Smernice, štát – Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený

tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do
vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č.
575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj správa a riadenie
Hasičského a záchranného zboru SR.

Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát
Európskej únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V
prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z
titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika,
v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.
Námietku žalovaného o jej nedostatku preto súd neposúdil ako dôvodnú. Zároveň súd dáva na vedomie,

že z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva, že členský štát je zodpovedný za správnu transpozíciu práva
EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku a za jeho dodržiavanie a vymáhanie. Z judikatúry SD EÚ tiež
vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (predtým čl. 6 ods. 2 smernice Rady 93/104/ES) má
tzv. vertikálny priamy účinok, t. j. jednotlivec má právo odvolávať sa na toto ustanovenie v konaní predvnútroštátnym súdom voči štátu aj v prípade, ak štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho
poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne (porovnaj rozhodnutie SD EÚ vo veci C-397/01
až C-403/01, Pfeiffer a spol. v. Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV).

18. Žalovaný ďalej namietal, že smernica by sa nemala na činnosť žalobcu aplikovať. K argumentácii
žalovaného súd uvádza, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, že z rozsahu úpravy Smernice
nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že
článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého

má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo
veci samej (k otázke pôsobnosti smernice aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru pozri aj

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-397/01, C-403/01, C-429/09, C-518/15).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne

pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Z uvedeného dôvodu súd posúdil ako právne
irelevantnú aj námietku žalovaného ohľadne pôsobnosti smernice na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru. O tom, že smernica 2003/88/ES má dopadať aj na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, svedčí aj tá prostá skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. vo svojej
prílohe č. 4 zaradil túto smernicu medzi právne záväzné akty EÚ preberané týmto zákonom.

19. V konaní sa žalobca domáhal voči žalovanému priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch na tom skutkovom základe, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dochádzalo
v žalovanom období od augusta 2020 do decembra 2023 k porušeniu práv žalobcu vyplývajúcich
z úniového práva a porušeniu jeho osobnostných práv.

V súvislosti s uplatneným nárokom žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že
žalobca riadne nevymedzil obdobie, za ktoré uplatňuje svoj požadovaný nárok. Námietku premlčania
vzniesolvprípade,akbysažalobcadomáhalnáhradyzaobdobie,ktorébypredchádzaloobdobiutriroky
spätne pred podaním žaloby. Nakoľko však žalobca v konaní pred súdom vymedzil žalované obdobie
ako obdobie tri roky spätne ku dňu podania žaloby, ktorú doručil súdu 31.07.2023, súd sa vznesenou

námietkou premlčania bližšie v konaní nezaoberal a predmetom jeho skúmania bolo obdobie od augusta
2020 do decembra 2023.

20. Z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pre vznik zodpovednosti členského štátu
za ujmu spôsobenú jednotlivcovi za porušenie právnej normy EÚ je potrebné kumulatívne splnenie

nasledovných troch podmienok: 1.) cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.)
porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou
jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo
veci Günter Fußc/a Stadtt Halle, C-118/08 Transportes Urbanos c/a Servicious Generales). Uvedené
podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo

administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter
subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť členského štátu v prípade porušenia úniového práva je
absolútna a objektívna, členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez
ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu škodu jednotlivcovi spôsobil.

21. V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je pracovný čas definovaný ako akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. V zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES
čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“
v zmysle smernice sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských

štátov, ale predstavujú pojmy práva EÚ, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov
a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice. Iba takýto autonómny výklad zaručí smernici plnú
účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch (porovnaj
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-151/02, Landeshauptstadt Kiel v. Norbert Jaeger). Z judikatúry SD EÚpritom jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88/ES, a teda že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej

priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice (porovnaj rozhodnutie SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle).

22. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že služobná pohotovosť sa

nepovažuje za súčasť služobného času (§§ 85 a 86 zákona č. 315/2001 Z.z.), keďže táto bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby (pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času) v rámci
rozvrhnutiaslužobnéhočasu(§92zákonač.31/2001Z.z.).Akpočastrvaniaslužobnejpohotovostidošlo
k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas (§ 122 zákona
č. 315/2001 Z.z.). Finančné odmeňovanie za služobnú pohotovosť nie je služobným príjmom, ale ide
o osobitný typ finančnej náhrady (§§ 103 a 122 zákona č. 315/2001 Z.z.). Z ustanovenia § 193 zákona

č. 315/2001 Z.z. (v spojení s ustanovením § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z.z.) výslovne vyplýva, že na
služobnýpomerpríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborusaneaplikujeokreminýchustanoveníani
ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého platí, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že

smernica 2003/88/ES (čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 ods. 1 smernice) nebola vo vzťahu k príslušníkom
Hasičskéhoazáchrannéhozborusprávneprevzatádoslovenskéhoprávnehoporiadku.Tátoskutočnosť
však sama o sebe bez ďalšieho nemôže založiť nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.
Aby takýto nárok vznikol, musia byť splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu či za
nemajetkovú ujmu spôsobenú porušením práva EÚ (pozri vyššie).

23. Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry SD EÚ dostatočne závažné porušenie práva Únie
je také, ktoré v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ v danej oblasti. Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu
podmienku vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha,
aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla jednotlivcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Možno teda ustáliť,
že pracovník, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti

(orgánov) dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia (pozri rozhodnutie SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle).

24. Aplikáciou vyššie uvedených zásad na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu konajúci súd
konštatuje, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru sa môže žalobou voči štátu

domáhať náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnou transpozíciou čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku. Toto porušenie práva EÚ hodnotí
súd ako dostatočne závažné, keďže judikatúra SD EÚ v tomto smere je jednoznačná a dlhodobo
ustálená (pozri vyššie). Konajúcemu súdu preto zostávalo posúdiť, či bola splnená tretia podmienka
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva EÚ, a to existencia

priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES do
vnútroštátneho právneho poriadku a ujmou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku straty času na
odpočinok a na súkromné a rodinné aktivity.

25. Samotné porušenie práva EÚ spočívajúce v nesprávnej či neúplnej transpozícii smernice do

vnútroštátneho právneho poriadku ešte jednotlivcovi automaticky nezakladá nárok na poskytnutie
primeranej náhrady v peniazoch. Jednotlivcovi musí v priamej príčinnej súvislosti s týmto porušením
vzniknúť konkrétna škoda či nemajetková ujma. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku
konkrétnej škody či nemajetkovej ujmy pritom zaťažovalo žalobcu, ktorý z preukázania tejto skutočnosti
vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky (a síce úspech v tomto spore). Žalobca však toto svoje

dôkazné bremeno neuniesol, keď nepreukázal, že by mu ujma, ktorú v konaní tvrdil, mala vzniknúť
v dôsledku neoprávnených zásahov do jeho osobnostných práv.26. Žalobca v konaní tvrdil, že k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich z uvedenej smernice dochádza
kontinuálne od nástupu do hasičského zboru. Podanou žalobou sa domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy za obdobie od augusta 2020 do decembra 2023. Žalobca konštatoval, že v roku 2020 v priamej

príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou smernice odpracoval 127,5 hodín nad rámec limitu
určeného smernicou. V roku 2021 odpracoval 250 hodín nad rámec limitu určeného smernicou. V roku
2022 nad rámec odpracoval 304 hodín a v roku 2023 to malo byť 196,50 hodín nad rámec limitu. Za
uvedené obdobie pred podaním žaloby sa malo jednať o 878 hodín, ktoré žalobca odpracoval naviac
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou smernice. Poukazoval zároveň, že výpočet

odpracovaných hodín žalobcu nemožno počítať ako priemer v 6 mesačnom referenčnom období,
pretože v čase podania žaloby slovenský zákon podobné ustanovenie neobsahoval.
Za účelom preukázania týchto tvrdených skutočností žalobca predložil do konania ako listinný dôkaz
výpis z plánu služieb žalobcu z dochádzkového systému zamestnávateľa žalobcu, ktorý bol totožný
s rozpisom služieb, ktoré predložil do konania žalovaný, preto súd pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času vychádzal z uvedeného listinného dôkazu, ktorý bol medzi stranami nesporný.

27. Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu vychádzal súd zo šesťmesačného
referenčného obdobia (v zmysle čl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88/ES), ktoré vo vzťahu k protipožiarnym
službám a službám civilnej ochrany smernica 2003/88/ES výslovne pripúšťa a ustanovenie § 86 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. výslovne stanovuje. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že priemerný

týždenný čas nemožno posudzovať v referenčnom období. Maximálny priemerný týždenný pracovný
čas v zmysle čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa v súlade s čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES
počíta za obdobie nepresahujúce štyri mesiace (tzv. referenčné obdobie), pričom v čl. 17 ods. 2, ods. 3
písm. c) bod. iii) a ods. 5 smernice 2003/88/ES je umožnená odchýlka od tohto ustanovenia v prípade
nepretržitých činností spojených s potrebou nepretržitej služby ako sú napr. protipožiarne služby

a služby civilnej ochrany. Táto odchýlka spočíva v tom, že referenčné obdobie pre výpočet maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nepresiahne šesť mesiacov. Uvedená odchýlka bola podľa
názoru konajúceho súdu prevzatá do ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Aj keď
zákonč.315/2001Z.z.nepoužívatúistúterminológiuakosmernica2003/88/ES,zobsahovéhohľadiska

nemôže ísť o nič iné, keďže ide o stanovenie obdobia, na ktoré sa rozpočítava (rozvrhuje) nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas pritom znamená práve to, že v určitých obdobiach (týždňov či mesiacov) služobný čas
príslušníkov prevyšuje určený služobný čas, zatiaľ čo v iných obdobiach je naopak nižší, aby potom
v priemere zodpovedal určenému služobnému času. To je aj presne význam štvor- či šesťmesačného

referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES.

28. Celkový odpracovaný čas súd zistil ako súčet služobného času stráveného na pracovisku, resp.
prácou a času služobnej pohotovosti. Priemerný týždenný pracovný čas potom súd vypočítal (pre
šesťmesačné obdobia) ako podiel počtu odpracovaných hodín v danom období a počtu týždňov (t. j.

sedemdňových období) pripadajúcich na dané obdobie.
Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu súd nezohľadňoval (neutralizoval)
obdobie platenej dovolenky a obdobie pracovnej neschopnosti, keďže v zmysle čl. 16 písm. b) smernice
2003/88/ES sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti nezahŕňajú alebo sú
pri výpočte priemeru neutrálne. Súd neprijal argumentáciu žalobcu v tejto súvislosti, že slovenský

zákonodarca dobrovoľne prijal pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výhodnejšiu právnu
úpravu, keď podľa jeho názoru v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zahrnul do služobného času aj
dovolenku či pracovnú neschopnosť. Táto argumentácia žalobcu je nesprávna už len z toho prostého
dôvodu, že samotný žalobca sa podanou žalobou dovoláva zodpovednosti štátu za porušenie práva
EÚ, a nie za porušenie vnútroštátneho práva. Právo EÚ pritom jednoznačne stanovuje, že pri výpočte

maximálneho priemerného týždenného pracovného času sa obdobie platenej dovolenky a obdobie
pracovnej neschopnosti nezohľadňuje (je neutrálne). Zo strany žalobcu ide takisto o nepochopenie
účelu predmetného ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a systematiky tohto zákona.
Toto ustanovenie hovorí len toľko, že pre pracovnoprávne účely (napr. pre účely mzdy či sociálneho
zabezpečenia) sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky či dočasnej

pracovnej neschopnosti. Toto ustanovenie v žiadnom prípade nehovorí, že čerpanie dovolenky či
dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu službu
ajekdispozíciislužobnémuúradu(porovnaj§85ods.1zákonač.315/2001Z.z.).Konajúcisúdsavtejto
súvislosti v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že je potrebné rozlišovať medzipracovným (služobným) časom a fondom pracovného (služobného) času. Fond pracovného času je len
teoretické číslo, vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného pracovného času má zamestnanec
k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia. Nehovorí však nič o tom, koľko z toho zamestnanec

v mesiaci aj reálne odpracoval.

29. Súd teda pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu nezohľadňoval
(neutralizoval) obdobie platenej dovolenky a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej
dovolenky (DOD), keďže aj tieto podľa názoru súdu napĺňali definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle

čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Podľa názoru súdu je v tomto smere
nerozhodné,činároknaplatenúdovolenku(platenévoľno)vyplývazozákonaalebozkolektívnejzmluvy.
Ako pracovnú neschopnosť, ktorú súd pri výpočte takisto nezohľadňoval, súd posudzoval návštevu
lekára (LEK) ako aj dočasnú práceneschopnosť (PN, karanténu, OČR, sprevádzanie člena rodiny),
keďže všetky tieto prípady obsahovo napĺňajú pojem pracovná neschopnosť.

30. Vychádzajúc z uvedeného potom súd v rámci jednotlivých mesiacov sledovaného obdobia dospel
k nasledovným výpočtom pracovného času žalobcu:
- V mesiaci august 2020 žalobca odpracoval celkovo 168 hodín (služobný čas + čas služobnej
pohotovosti). Mesiac august 2020 mal 31dní. V danom mesiaci žalobca čerpal 3 dni dovolenky
(neutralizácia), pre účely výpočtu priemerného týždenného času je preto potrebné vychádzať z počtu

28 dní (4týždne).
- September 2020, 136 odpracovaných hodín, 30 dní mesiaca september – 3 dni dovolenky. Pre účely
výpočtu je potrebné vychádzať z 27dní, čo je 3,85 týždňa.
- Október 2020, 230 odpracovaných hodín, 31 dní v mesiaci = 4,42 týždňa.
- November 2020, 134 odpracovaných hodín, 30 dní mesiaca – 5 dní PN a 1 dovolenka (neutralizácia).

24 dní pre účely výpočtu = 3,42 týždňa.
December 2020, 240 odpracovaných hodín v rámci 31 dní mesiaca, čo je 4,42 týždňa.
Január 2021, 144 odpracovaných hodín, 31 dní mesiaca – 13 dní PN. Je potrebné vychádzať z 18 dní
čo je 2,57 týždňa.

V rámci uvedeného šesťmesačného referenčného obdobia (August 20 – Január 21), žalobca celkovo
odpracoval 1052 hodín v rámci celkového počtu 22,68 týždňov, čo predstavuje priemer v referenčnom
období 46,38 odpracovaných hodín týždenne. K prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

- Február 2021 – žalobca odpracoval 107 hodín v rámci 28 dní mesiaca – 2 dni dovolenky a 9 dní PN
= 17 dní, čo predstavuje 2,42 týždňa.
- Marec 2021 – žalobca odpracoval 130 hodín, 31 dní mesiaca – 2 dni dovolenky, teda pre účely výpočtu
má mesiac 29 dní, čo je 4,14 týždňa.
- Apríl 2021 – žalobca odpracoval 174 hod, 30 dní mesiaca – 1 deň dovolenky, teda 29 dní, čo je 4,14

týždňa.
- Máj 2021 – odpracovaných 192 hodín, 31 dní, čo je 4,42 týždňa.
Jún 21 – odpracovaných 120 hodín, 30 dní – 1 deň dodatkovej dovolenky – 1 deň voľna z kolektívnej
zmluvy, teda 28 dní, čo sú 4 týždne.
Júl 2021 – odpracovaných 216 hod, 31 dní mesiaca – 2 dni dovolenky, čo je 4,14 týždňa.

V rámci uvedeného referenčného obdobia (Február 2021 – Júl 2021), žalobca celkovo odpracoval 942
hodínpočas23,26týždňa,čopredstavujepriemer40,498odpracovanýchhodíntýždenne.Kprekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

August 2021 – odpracovaných 120 hodín, 31 dní mesiaca – 4 dni dovolenky, vychádzame teda z 27 dní
mesiaca, čo predstavuje 3,85 týždňa.
September 2021 – odpracovaných 186 hodín, 30 dní mesiaca – 2 dni dovolenky, to je 28 dní, čo
predstavuje 4 týždne.
Október 2021 – odpracovaných 153 hodín v rámci 31 dní mesiaca, čo je 4,42 týždňa.

November 2021 – odpracovaných 227 hodín v rámci 30 dní mesiaca, čo je 4,28 týždňa.
December 2021 – odpracovaných 209 hodín. 31 dní mesiaca – 2 dni dovolenky, čo je 29 dní, a teda
4,14 týždňa.Január 2022 – odpracovaných 114,50 hodín. 31 dní mesiaca – 4 dni dovolenky, teda 27 dní, čo
predstavuje 3,85 týždňa.

V rámci referenčného obdobia (August 2021 – Január 2022) žalobca odpracoval celkovo 1 009,50
hodín počas 24,40 týždňa, čo predstavuje priemer 41,37 odpracovaných hodín týždenne. K prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

- Február 2022 – žalobca odpracoval 184 hodín. 28 dní mesiaca – 2 dni PN, teda 26 dní, čo je 3,71

týždňa.
- Marec 2022 – žalobca odpracoval 136 hodín. 31 dní mesiaca – 1 deň dovolenky a 6 dní PN, teda 24
dní, čo je 3,42 týždňa.
- Apríl 2022 – žalobca odpracoval 171 hodín počas 30 dní mesiaca, čo je 4,28 týždňa.
- Máj 2022 – žalobca odpracoval 200 hodín. 31 dní mesiaca – 1 dovolenka. 30 dní je 4,28 týždňa.
- Jún 2022 – odpracoval 209 hodín. 30 dní – 1 dovolenka. 29 dní je 4,14 týždňa.

- Júl 2022 – odpracoval 168 hodín 31 dní – 2 dovolenka a 1 náhradné voľno. 28 dní, 4 týždne.

V rámci referenčného obdobia (Február 2022 – Júl 2022) žalobca odpracoval celkovo 1 068 hodín
počas 23,83 týždňa, čo predstavuje priemer 44,817 odpracovaných hodín týždenne. K prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

- August 2022 – odpracovaných 72 hodín. 31 dní mesiaca – 7 dní dovolenka, teda 24 dní mesiaca, čo
je 3,42 týždňa.
September 2022 – odpracovaných 192 hod. 30 dní mesiaca – 2 dni dovolenky. 28 dní sú 4 týždne.
- Október 2022 – odpracovaných 218 hodín. 31 dní mesiaca, - 1 deň, teda 30 dní čo je 4,28 týždňa.

- November 2022 – odpracovaných 201 hodín, 30 dní – 2 dovolenky, čo je 28 dní a 4 tyždne.
- December 2022 – odpracovaných 225 hodín, 31 dní mesiaca je 4,42 týždňa.
- Január 2023 – odpracoval 196 hodín. 31 dní – 1 deň , čo je 4,28 týždňa.

V rámci referenčného obdobia (August 2022 – Január 2023) žalobca odpracoval celkovo 1 104 hodín

počas 24,12 týždňa, čo predstavuje priemer 45,77 odpracovaných hodín týždenne. K prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

- Február 2023 – odpracoval 144 hodín, 28 dní mesiaca – 2 dni dovolenka, teda 26 dní, čo predstavuje
3,71 týždňa.

- Marec 2023 – odpracoval 183 hodín, 31 dní mesiaca, čo je 4,42 týždňa.
- Apríl 2023 – odpracoval 193 hodín, 30 dní mesiaca, čo je 4,28 týždňa.
- Máj 2023 – odpracoval 114 hodín. 31 dní mesiaca - 17 dní PN, teda 14 dní mesiaca, čo sú 2 týždne.
- Jún 2023 – odpracoval 199 hodín. 30 dní mesiaca – 4 dni dovolenky, teda 26 dní, čo je 3,71 týždňa.
- Júl 2023 – odpracoval 240 hodín počas 31 dní mesiaca – 1 deň dovolenky, teda 30 dní, čo je 4,28

týždňa.

V rámci referenčného obdobia (Február 2022 – Júl 2023) žalobca odpracoval celkovo 1 073 hodín počas
22,40týždňa,čopredstavujepriemer47,90odpracovanýchhodíntýždenne.Kprekročeniumaximálneho
priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

- August 2023 – odpracoval 60 hodín. 31 dní mesiaca – 7 dní dovolenky, teda 24 dní, čo je 3,42 týždňa.
- September 2023 – odpracoval 169 hodín, 30 dní mesiaca, čo je 4,28 týždňa.
- Október 2023 – odpracoval 215 počas 31 dní mesiaca, teda 4,42 týždňa.
- November 2023 – odpracoval 177 hodín počas 30 dní mesiaca, to je 4,28 týždňa.

- December 2023 – odpracoval 206 hodín počas 31 dní mesiaca, teda 4,42 týždňa.

V rámci obdobia (August 2023 – December 2023) žalobca odpracoval celkovo 827 hodín počas 20,82
týždňa, čo predstavuje priemer 39,72 odpracovaných hodín týždenne. K prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou nedošlo.

31. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času vo vzťahu k žalobcovi nedošlo ani v jednom sledovanom referenčnom období,
za celkové obdobie od augusta 2020 do decembra 2023. Pokiaľ teda nebolo možné konštatovaťprekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu, nedošlo vo vzťahu
k žalobcovi ani k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice a ani k vzniku ujmy na osobnostnej sfére žalobcu,
ktorú by bolo možné kompenzovať peňažnou náhradou.

32. Do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka patrí aj právo
na ochranu súkromia. Súčasťou tohto práva je aj právo na rodinný život, t. j. právo na spolužitie
s inými osobami, najmä s členmi rodiny. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby
utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.

Ochrana osobnosti vrátane práva na súkromný a rodinný život prináleží každej fyzickej osobe ako
subjektu práva. Občiansky zákonník v ustanovení § 13 neposkytuje ochranu osobnosti fyzickej osoby
proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah
musí byť objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby. Zákon nepodáva výpočet
konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho do osobnosti:
objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu

a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Ak sú
v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2011 sp.
zn. 2 Cdo 79/2011).

33. V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká, ak by sa nezdalo postačujúce iné primerané zadosťučinenie, a to najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa tak poskytuje iba v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnosti v značnej miere. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide
o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba najmä
s ohľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku objektívne môže
pociťovať a prežívať ako závažnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch teda vzniká
vtedy, keď ostatné potencionálne satisfakčné inštrumenty na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých

následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačujú. Pri zisťovaní miery, v akej bola
zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie,
ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať
dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa
dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej

miere, môže byť fyzickej osobe priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu reálne okolnosti
nasvedčujúce tomu, že z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu neoprávneného zásahu v konkrétnom
prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie.

34. Hoci žalobca v konaní pred súdom preukazoval a to najmä jeho výsluchom ako aj výsluchom jeho
manželky, že výkon práce v hasičskom zbore nepriaznivo vplýva na jeho súkromný a rodinný život,
je však potrebné uviesť, že tieto prezentované skutočnosti skôr nasvedčovali prirodzeným následkom
vyplývajúcim z charakteru služobnej činnosti príslušníka hasičského a záchranného zboru ako takej.
Žalobca ako aj jeho manželka opisovali vplyv samotného spôsobu rozvrhu pracovného času na osobný

a rodinný život žalobcu, čo však ako už súd uviedol, vyplýva zo samotného povolania hasiča a ktoré
nemožno považovať za neoprávnené zásahy do osobnostných práv príslušníka. Žalobcom opisované
a preukazované zásahy do jeho osobnosti tak nebolo možné považovať za také, ktoré by vznikli
v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ, teda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnou
transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku, keďže, ako

vyplynulozvykonanéhodokazovania,kprekročeniumaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovného
času vo vzťahu k žalobcovi v sledovaných referenčných obdobiach nedošlo ani v jednom prípade.
Súd si uvedomuje a rešpektuje náročnosť práce príslušníka hasičského zboru a jeho nezanedbateľný
význam pre zabezpečenie poriadku, bezpečnosti a ochrany života, zdravia či majetku osôb. Súdu
je zrejmé, že príslušníci nasadzujú vlastné zdravie a život pre ochranu hmotných a nehmotných

statkov iných. Takáto práca ako fyzicky a psychicky obzvlášť náročná je viac než spôsobilá zasiahnuť
do súkromia samotného príslušníka. Práve zo samotného charakteru tejto práce ako príslušníka
bezpečnostnýchzborovvyplývašpecifickérozvrhnutiepracovnéhočasu,vrátanepracovnejpohotovosti,
kedy bezpečnosť a ochrana hodnôt v Slovenskej republike musí byť nepretržite zabezpečená. A práveuž touto potrebou nepretržitého zabezpečenia funkčnosti záchranných zložiek môže dôjsť k zásahom
do súkromného života príslušníka. Avšak jedná sa o pracovný čas a rozvrhnutie pracovného času,
ktorého si bol príslušník záchranného zboru vedomý pri nástupe do služby a ktorý je ako príslušník

hasičského zboru povinný rešpektovať. Iná je samozrejme situácia, ak sú práva príslušníka porušované
takým spôsobom, že trávi čas pri výkone služby nad rámec jeho maximálne prípustného pracovného
času. V takom prípade sa jedná o neprípustný zásah do práv príslušníka, ktorý je potrebné sanovať.
Je však potrebné zásadne oddeliť pracovný čas a spôsob jeho rozvrhnutia, ktorý vyplýva z charakteru
bezpečnostnej zložky, ktorej nepretržitá prevádzka musí byť zabezpečená a ktorý takisto môže svojim

špecifikom nepriaznivo zasiahnuť do súkromia príslušníka a taký čas, ktorý príslušník neoprávnene
musí odpracovať nad rámec maximálne prípustného pracovného času. Ako súd už uviedol vyššie, z
vykonaného dokazovania najmä z výsluchov žalobcu a jeho manželky vyplynula skôr nespokojnosť,
resp. opísanie tých zásahov, ktoré sú vyvolané samotným charakterom rozvrhnutia služieb príslušníka
hasičského zboru. Opisovali, aké následky má na žalobcu, jeho život a život jeho rodiny výkon
služobnej pohotovosti a samotnej štátnej služby v rámci rozvrhnutého pracovného času. Z vykonaného

dokazovania totiž nevyplynulo, že by k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času voči žalobcovi došlo a preto následky opisované žalobcom či jeho manželkou nebolo možné dať
do priamej príčinnej súvislosti s porušovaním práva EÚ na maximálne prípustný týždenný pracovný čas.

35. Z uvedeného dôvodu, keď žalobca v konaní nepreukázal, že by v dôsledku nesprávnej transpozície

smernice do slovenského právneho poriadku došlo k porušeniu práv žalobcu na maximálny priemerný
týždenný pracovný čas sledovaný v rámci jednotlivých referenčných období, a teda žalobca nepreukázal
priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdenými zásahmi do jeho osobnostných práv a nesprávnou
transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku,
a podanú žalobu žalobcu zamietol.

36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný,
preto by mal mať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Keďže mu však v konaní žiadne trovy
nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vadamala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného
predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 15, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2025

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2025