Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123204685
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123204685.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
C. XXX, proti žalovanej v 1. rade: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, zastúpená: Advokátska
kancelária JUDr. MUZIKA, s.r.o, so sídlom Farská 39, 949 01 Nitra, IČO: 50 104 772, žalovanému
v 2. rade: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX G. H., žalovanej v 3. rade: I. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. D., žalovanému v 4. rade: H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX,
XXX XX J., žalovanej v 5. rade: L. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, žalovanému v 6. rade:
H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, žalovanému v 7. rade: M. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom XXX XX C. XXX, žalovanému v 8. rade: N. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, XXX XX J.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 19C/46/2023 – 266 zo dňa 3. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 19C/46/2023 – 266 zo dňa 3. apríla 2025
p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanej v 1. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

III. Odvolací súd žalovanému v 2., 3., 4., 5., 6., 7. a 8. rade voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) žalobu zamietol (výrok I.); priznal žalovanej v 1. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (výrok II.); žalovaným v 2., 3., 4., 5., 6., 7. a 8. rade nárok na náhradu trov
konania proti žalobcovi nepriznal (výrok III.).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: § 37 ods. 1, § 38
ods. 1 a 2, § 460, § 132 ods. 1, § 628 ods. 1, § 628 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“); § 137, § 255 ods. 1, § 262
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

1.2.Napadnutýrozsudoksúdprvejinštancievpodstateodôvodniltým,žežalobcasažaloboudoručenou

Okresnému súdu Nitra dňa 29.05.2023 domáhal určenia, že do dedičstva po poručiteľke J. B., P. H.,
nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX C. XX (ďalej len
„poručiteľka“ alebo aj „darkyňa“), patria nehnuteľnosti:- dom, súp. č. XX, nachádzajúci sa na pozemku s parc. č. XXXX/X, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C.;
- pozemok, parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, výmera: 1279 m2, druh pozemku: záhrada, zapísaný
na LV č. XXX, k. ú. C.;

- pozemok, parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, výmera: 388 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C.;
- pozemok, parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, výmera: 199 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C..

Žalobca sa ďalej domáhal, aby súd určil, že poručiteľka, bola ku dňu smrti vlastníčkou nasledujúcich
nehnuteľností:

- dom, súp. č. XX, nachádzajúci sa na pozemku s parc. č. XXXX/X, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C.,
- pozemok, parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, výmera: 1279 m2, druh pozemku: záhrada, zapísaný
na LV č. XXX, k. ú. C.,

- pozemok, parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, výmera: 388 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C.,
- pozemok, parcela registra „C“, parc. č. XXXX/X, výmera: 199 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C..

Zároveň sa žalobca domáhal náhrady trov konania.

1.3. Žalobca v žalobe uviedol, že so žalovaným v 8. rade, A. B., nar. XX.XX.XXXX a M. B., nar.
XX.XX.XXXX boli ako dedičia (synovia) účastníkmi dedičského konania po poručiteľke J. B. (ich matke)
vedeného na Okresom súde Nitra pod sp. zn. 22D/568/2004, Dnot 71/04, pričom A. B. a M. B. sú už

po smrti. Právnymi nástupcami po A. B. sú žalovaná v 1. rade, žalovaný v 2. rade, žalovaná v 3. rade a
žalovaný v 4. rade a po M. B. sú to žalovaná v 5. rade, žalovaný v 6. rade, žalovaný v 7. rade. Žalobca
konštatoval, že žalovaná v 1. rade nadobudla od poručiteľky darovacou zmluvou nehnuteľnosti v k.
ú. C. zapísané na LV č. XXX, a to: dom s. č. XX nachádzajúci sa na pozemku s parc. č. XXXX/X a
pozemky – parcely registra „C“: parcela č. XXXX/X o výmere 1279 m2, druh pozemku: záhrada; parcela

č. XXXX/X o výmere 388 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcela č. XXXX/X o výmere
199 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie. Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor povolil
vklad vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy pod č. V-4266/99. Uviedol, že v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, poručiteľka v pozícii darcu, trpela duševnou chorobou, čo malo vyplývať aj zo správy
ošetrujúceho lekára zo dňa 18.08.2000. V tomto období bola poručiteľka opakovane hospitalizovaná

na psychiatrickom oddelení. Žalobca bol toho názoru, že existujú dôvodné obavy, že poručiteľka mohla
darovať sporné nehnuteľnosti v zdravotnom stave, ktorý by podstatne znižoval alebo úplne znefunkčnil
jej rozoznávacie a ovládacie schopnosti. Preto žalobca zastával názor, že na základe takto potenciálne
neplatnej darovacej zmluvy neboli sporné nehnuteľnosti predmetom dedičstva a neboli vyporiadané v
dedičskom konaní po poručiteľke. Poukázal na to, že v prípade neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy

by poručiteľka bola vlastníčkou sporných nehnuteľností až do momentu jej smrti, vtedy by jej vlastnícke
právo prešlo na jej právnych nástupcov. Podľa záveru žalobcu, tu ide o nesúlad medzi skutočným
právnym stavom a stavom zapísaným vo verejnom registri (katastri nehnuteľností), čo zakladá naliehavý
právny záujem žalobcu na určení vlastníckeho práva poručiteľky k sporným nehnuteľnostiam v čase jej
smrti.

1.4. Súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval splnenie procesných podmienok a dospel k záveru
o ich splnení. Ďalej z dôvodu podania určovacej žaloby posudzoval existenciu naliehavého právneho
záujmu na strane žalobcu. Dospel k záveru, že je daný naliehavý právny záujem žalobcu vzhľadom na
to, že jeho prípadný úspech v tomto konaní by mal za následok prejednanie sporných nehnuteľností

v dedičskom konaní po poručiteľke, čo by viedlo aj k zmene právneho postavenia žalobcu vo
vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie konštatoval, že námietkou premlčania
žalovaného v 8. rade sa nezaoberal, keďže bola vznesená v podaní, na ktorého obsah neprihliadol.
O potrebe zamietnutia žaloby súd prvej inštancie dospel na základe skutočnosti, že žalobca nepreukázal
namietanú nespôsobilosť poručiteľky uzavrieť so žalovanou v 1. rade darovaciu zmluvu k predmetným

nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebola preukázaná nespôsobilosť poručiteľky
na právne úkony a ani také jej postihnutie duševnou poruchou, ktorá by zapríčiňovala jej neschopnosť
vykonať právny úkon vo forme darovania. Z dôvodu objektívneho posúdenia spôsobilosti poručiteľky
uzavrieť predmetnú darovaciu zmluvu boli vypracované dva znalecké posudky s odlišnými závermi.Súd prvej inštancie pri hodnotení znaleckých posudkov zobral do úvahy ich závery, ale aj celé odborné
posúdenie spornej otázky, taktiež aj výpovede znalcov na pojednávaní. Súd prvej inštancie dospel tak
k záveru o presvedčivejšom znaleckom posudku MUDr. Turčeka, ktorý korešpondoval so zdravotnou

dokumentáciou poručiteľky, pričom v tejto sa aj napriek početným diagnózam poručiteľky neobjavil
žiadny záznam jej duševného postihnutia, choroby, či poruchy, alebo významnej psychiatrickej diagnózy
majúcej za následok nespôsobilosť darkyne na predmetný právny úkon. Súd prvej inštancie nesúhlasil
so záverom znalca MUDr. Andrého o tom, že pri polymorbidite (výskyt viacerých ochorení u jedného
jedinca súčasne) je vylúčené správne fungovanie mozgu do takej miery, aby bolo možné uvažovať

o nespôsobilosti poručiteľky uzavrieť darovaciu zmluvu. Súd prvej inštancie konštatoval, že poručiteľka
síce v čase uzavretia predmetnej darovacej zmluvy trpela viacerými ochoreniami, jednalo sa však
o telesné postihnutia a nie o také ochorenia, ktoré by ju činili nespôsobilou na vykonanie takéhoto
právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, že by tieto početné
diagnózy ochorení mali taký vplyv a súvis s psychickým zdravým poručiteľky, ktorý by zakladal záver
o jej nespôsobilosti na uzatvorenie predmetného právneho úkonu. Súd prvej inštancie tak považoval za

nepodložený a znalcom MUDr. Turčekom vyvrátený názor znalca MUDr. Andrého o tom, že v prípade
polymorbidity je vylúčené, aby mozog bol akýmsi „ostrovčekom zdravia“.

1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že spôsobilosť poručiteľky na uzavretie darovacej zmluvy bola
potvrdená aj výsluchom žalovanej v 1. rade, ktorá podrobne popísala ich vzťah ako aj samotný priebeh

uzavretia darovacej zmluvy, pričom jej výpoveď korešpondovala s vyjadreniami žalovaných v 2., 3., 5.,
7. a 8. rade. Súd prvej inštancie konštatoval, že títo všetci potvrdili, že poručiteľka si bola plne vedomá,
že darovala predmetné nehnuteľnosti svojej vnučke, ktorá sľúbila, že ju doopatruje, čo sa aj stalo.
Žalobca však počas svojho výsluchu nepreukázal ani netvrdil a nepopísal zdravotný stav poručiteľky
takým spôsobom, že by nebola schopná pochopiť význam darovacej zmluvy. Žalobca žiadne ochorenia

psychického charakteru u svojej matky (poručiteľky) nepopísal, uvádzal len fyzické ochorenia, pričom
nepopísal jej nespôsobilosť pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy (v čase jej uzavretia). Výpoveď
svedkyne H. B. súd prvej inštancie vyhodnotil za nepresvedčivú z dôvodu jej veku v čase uzavretia
darovacej zmluvy.

1.6. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že poručiteľka bola
opakovane hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení, ale ani zo správ z týchto hospitalizácií nevplynul
záver o takom zdravotnom stave poručiteľky, ktorý by mal za následok jej neschopnosť posúdiť
podstatu a význam právneho úkonu spočívajúceho v darovacej zmluve. Z označenia diagnózy Q. XX.X
u poručiteľky v oboch znaleckých posudkoch súdu prvej inštancie nevyplynula nespôsobilosť poručiteľky

na uzavretie darovacej zmluvy. Konštatoval, že toto označenie je širokým pojmom nezahŕňajúcim
u každého jednotlivca nedostatok spôsobilosti na právne úkony. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval,
že z dokazovania nevyplynulo, aký tlak a kým mal byť na poručiteľku vyvíjaný. Teda súd prvej inštancie
dospel k záveru o nepreukázaní odlúčenia poručiteľky od rodiny a zneužitie jej zdravotného stavu za
účelom podpísania darovacej zmluvy. Zároveň z dokazovania nevyplynulo, že poručiteľka mala prerušiť

kontakt, alebo mala byť cielene odlúčená od svojich ďalších detí a vnúčat. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že žalobca si sám spôsobil uvedený stav svojím nezáujmom o poručiteľku, čo potvrdil vo svojom
vyjadrení aj žalovaný v 8. rade. Bol to žalobca, ktorý nebol pri umieraní svojej matky, nezúčastnil sa
karu po jej pohrebe. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že nedostatok vôle poručiteľky uzavrieť predmetnú
darovaciu zmluvu nebol v konaní preukázaný. Zároveň z dokazovania nebolo možné dospieť k záveru

o uzavretí darovacej zmluvy poručiteľkou pod následkom psychického donútenia, tlaku či vyhrážok.

1.7. Z výsluchu žalovanej v 1. rade súdu prvej inštancie vyplynulo, že mala s poručiteľkou blízky vzťah
a že poručiteľka sa sama rozhodla uzavrieť predmetnú darovaciu zmluvu. Vedomosť o vôli poručiteľky
uzavrieť darovaciu zmluvu mali aj jej synovia (okrem žalobcu), ktorých poručiteľka o tejto skutočnosti

informovala. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa H. B.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
celá rodina akceptovala rozhodnutie poručiteľky spočívajúce v darovaní predmetných nehnuteľností
práve žalovanej v 1. rade, nikto nič nenamietal a nedomáhal sa žiadnych nárokov vo vzťahu k týmto
nehnuteľnostiam, a to až do podania žaloby v tomto konaní, respektíve až po viac ako 23 rokoch
od uzavretia spornej darovacej zmluvy. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ boli ďalší členovia

rodiny poručiteľky v lekárskych správach vykreslení negatívne s tým, že ich neusporiadaný život
mal vplyv na psychický stav poručiteľky, tak ani táto skutočnosť nemá za následok taký dopad na
psychické zdravie poručiteľky, ktorá by mala za následok jej nespôsobilosť na predmetný právny úkon,
ako ani následok spočívajúci v jej donútení urobiť takýto právny úkon. Súd prvej inštancie sa tiežnestotožnil s argumentáciou žalobcu o zmätenosti poručiteľky, keďže chcela predmetné nehnuteľnosti
darovať viacerým osobám (žalobcovi a žalovanej v 1. rade). Konštatoval, že ak chcel na týchto
nehnuteľnostiach žalobca stavať, tak mal túto vôľu podstatne skôr než došlo k ich samotnému darovaniu

žalovanej v 1. rade (žalobca mal vypracovaný geometrický plán už v roku 1991 a k darovaniu došlo
v roku 1999), pričom žalobca ani neuviedol prečo nakoniec nestaval. Nie je ničím neobvyklým, keď
poručiteľka v priebehu rokov zmenila svoj názor, komu daruje predmetné nehnuteľnosti. Z výpovedí tejto
svedkyne ako aj žalobcu nevyplynuli žiadne konkrétne situácie, ktoré by potvrdzovali tvrdenie žalobcu
o nespôsobilosti poručiteľky na právne úkony. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj keď posudzoval

zdravotný stav poručiteľky v období po uzavretí darovacej zmluvy, učinil tak na zdôraznenie svojho
právneho posúdenia. Ani v rámci neskorších lekárskych správ (po uzatvorení darovacej zmluvy v roku
1999) nevyplynuli žiadne pochybnosti o spôsobilosti poručiteľky na právne úkony. Súd prvej inštancie
ďalej konštatoval, že nemohol vykonať výsluch notárky JUDr. Heleny Rozborovej z dôvodu, že notárka je
povinná zachovávať mlčanlivosť [§ 39 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok)]. O trovách konania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade rozhodol súd prvej inštancie na základe

pomeru úspechu a v prípade ostatných žalovaných na základe pomeru úspechu a contrario.
2. Proti napadnutého rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie domáhajúc
sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným. Žalobca považoval
napadnutý rozsudok za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

2.1. Žalobca vo svojom odvolaní argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
vykonané dôkazy, keďže dospel k záveru o neexistencii dôvodov neplatnosti spornej darovacej
zmluvy. Ďalej sa nestotožnil so súdom prvej inštancie, že znalecký posudok znalca MUDr. Turčeka
je presvedčivejší, nestotožnil sa s takýmto hodnotením dôkazu a poukázal na svoju predchádzajúcu

argumentáciu obsiahnutú predovšetkým v záverečnej reči. Za presvedčivejší hodnotil žalobca práve
znalecký posudok znalca MUDr. Andrého. Menovaný znalec hodnotil viaceré aspekty problematiky
jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti, závery riadne odôvodnil, pričom sa oboznámil nie len so
zdravotnou dokumentáciou, ale aj s obsahom výpovedí strán sporu ako aj svedkov. Žalobca bol toho
názoru, že účelom znaleckého posudku druhého znalca (MUDr. Turčeka) bolo nájsť aspoň nejaké

argumenty a pokúsiť sa odôvodniť záver tak, aby bol v prospech zadávateľa. Znalec sa zameral len
na niekoľko drobností, ktoré hodnotil izolovane. Mal za to, že zo znaleckého dokazovania vyvstali
také závery, ktoré svedčili záveru o nespôsobilosti poručiteľky na sporný právny úkon, pričom sa
s opačnou argumentáciou súdu prvej inštancie nestotožnil. Žalobca videl nesprávnosť v postupe súdu
prvej inštancie, keď sa príliš zameral na snahu o interpretáciu zdravotnej dokumentácie a vyvodzovanie

konkrétnych záverov z jej obsahu.

2.2. Žalobca vyjadril názor, že všetky diagnózy poručiteľky v kontexte celej situácie prispievajú k záveru
onespôsobilostiporučiteľkynaprávneúkony.Napriektomu,žeošetrujúcilekárikonštatovaliskutočnosti,
ktoré mali nasvedčovať dobrému psychickému stavu poručiteľky, tak žalobca poukázal na to, že

v lekárskych správach absentuje kontext posúdenia. Lekári neposudzovali spôsobilosť poručiteľky na
tak vážne právne úkony ako je darovanie nehnuteľností. Žalobca sa taktiež nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie o tom, že poručiteľka bola pri rozhodovaní a uskutočňovaní predmetného právneho
úkonu slobodná ohľadom vôle. Uviedol, že z výpovede žalovanej v 1. rade vyplynulo, že poručiteľka sa
rozhodla a týždeň plánovala darovať predmetné nehnuteľnosti. Z výpovedí svedkov ako aj žalovaného

v 8. rade žalobcovi vyplynulo, že poručiteľka v posledných chvíľach života volala meno žalobcu, čo
má potvrdzovať citové puto k nemu a naznačuje tomu, že vôľa poručiteľky nesmerovala k darovaniu
majetku žalovanej v 1. rade. Žalobca dal do pozornosti, že súd prvej inštancie nesprávne zachytil
v bode 18. napadnutého rozsudku obsah výpovede H. B., ktorý má za následok zmenu významu
výpovede tejto svedkyne. Význam by podľa názoru žalobcu spočíval v tom, že konanie žalovanej v 1.

rade spočívalo v neinformovaní rodiny o uskutočnených úkonoch. Táto chyba má významný vplyv
na zistenie skutkového stavu, keďže mení úmysel žalovanej v 1. rade v relevantnom čase. Žalobca
zároveň upozornil na záver súdu prvej inštancie o tom, že dedičského konania sa zúčastnili všetci traja
synovia poručiteľky, pričom túto skutočnosť považoval za nepreukázanú. Z výpovede žalovanej v 1. rade
vyplynulo, že žalobca sa tohto dedičského konania nemal zúčastniť. Poukázal na to, že prebieha súdne

konanie, v ktorom žalobca spochybňuje pravosť plnej moci, ktorou mal údajne splnomocniť brata N.
na zastupovanie v dedičskom konaní. Žalobca je presvedčený, že došlo k sfalšovaniu jeho podpisu na
predmetnej plnej moci, čo je predmetom prebiehajúceho dokazovania. Z týchto dôvodov považoval za
predčasný a nesprávny záver súdu prvej inštancie o účasti žalobcu na tomto dedičskom konaní. Žalobcazáverom konštatoval, že predmetný právny úkon je neplatný, a to podľa ust. § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pre duševnú poruchu poručiteľky ako aj podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre
absenciu slobody jej vôle. Žalobca konštatoval, že ak súd dospel k inému právnemu záveru, tak vec

nesprávne posúdil.

3. Podaním zo dňa 02.05.2025 žalovaná v 1. rade reagujúc na odvolanie žalobcu uviedla, že napadnutý
rozsudok považuje za zákonný a vecne správny. Nestotožnila sa s dôvodmi odvolania. Bola toho názoru,
že odvolaním žalobca nepreukázal, že poručiteľka v čase urobenia predmetného právneho úkonu

konala v duševnej poruche, ktorá by mala za následok jej nespôsobilosť uzavrieť darovaciu zmluvu. Iné
relevantné skutočnosti neuviedla. K vyjadreniu žalovanej v 1. rade sa replikou zo dňa 31.05.2025 vyjadril
žalobca.Avšakzotrvalnasvojichprechádzajúcichvyjadreniachaargumentochobsiahnutýchvodvolaní.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti podľa ust. § 365 a nasledujúce

CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379 a § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o nedôvodnosti
odvolania žalobcu.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

8. Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony.

9.Podľa§38ods.2Občianskehozákonníka,takistojeneplatnýprávnyúkonosobykonajúcejvduševnej
poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

10. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

11. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového

stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne
považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu
(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t.

j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.12. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého
rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom

pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

13. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 2 CSP a za
účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

14. Odvolací súd v prípade ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka konštatuje, že je vylúčené
dospieť k záveru o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že osoba, ktorá ho urobila, trpela duševnou

poruchou, ktorá ju robila nespôsobilou na takýto úkon, a to len na základe pravdepodobnosti. Výsledok
dokazovania tak nemôže predstavovať možný alebo pravdepodobne možný skutkový stav, ale musí
bezpečne predstavovať zistený skutkový stav bez akéhokoľvek náznaku pravdepodobnosti, musí ísť o
jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať vyššie citované ustanovenie (viď napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 352/2008 zo dňa 06.08.2009, rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3614/2009 zo dňa 21.12.2010). Odvolací súd zároveň
poukazuje na to, že aj v prípade duševnej poruchy fyzickej osoby robiacej právny úkon, táto nemusí mať
za následok absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu. Taký následok podľa ust. 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka spôsobuje len taká duševná porucha, ktorá konajúcu osobu robí nespôsobilou k tomuto
právnemu úkonu z dôvodu, že nemôže posúdiť následky svojho úkonu alebo svoje konanie ovládnuť.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že v prípade znaleckého posudku, v ktorom znalec len predpokladá
duševnúporuchu,respektívejujednoznačnenezisťuje,niejemožnélennazákladetakéhotoznaleckého
posudku dospieť k záveru o aplikácii predmetného ustanovenia (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30 Cdo 1560/2011 zo dňa 15.02.2012).

15.Odvolacísúdknámietkežalobcutýkajúcejsanesprávnehoposúdeniazáverovznaleckýchposudkov
súdom prvej inštancie konštatuje, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil spôsob hodnotenia týchto
znaleckých posudkov ako aj jeho záver o presvedčivejšom znaleckom posudku znalca MUDr. Turčeka.
Súd prvej inštancie uviedol viaceré kritériá (závery znaleckých posudkov, celé odborné posúdenie
spornej otázky, ako aj výpovede znalcov na pojednávaní), ktoré zohľadnil pri vyhodnotení predmetného

záveru.Jednalosaovoľnéhodnoteniesúduprvejinštancie,pričomriadnezdôvodnilsvojeúvahyazáver.
Pokiaľ žalobca nebol spokojný s výsledkom znaleckého dokazovania, respektíve s tým, že sú v konaní
dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi, tak mohol navrhnúť vykonať kontrolný znalecký posudok,
čo však neurobil. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že žalobca si sám vyhodnotil druhý znalecký
posudok (znalecký posudok znalca MUDr. Andrého) za presvedčivejší a ani to, že sám posudzoval určité

skutočnosti v ňom uvedené, ktoré ho mali k tomuto záveru priviesť, nezakladá žiaden žalobcom uvedený
odvolací dôvod. V tomto smere považuje odvolací súd odvolanie za nedôvodné.

16. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom interpretácie zdravotnej dokumentácie súdom prvej
inštancie, odvolací súd uvádza, že sa s takýmto názorom žalobcu nestotožňuje. Súd prvej inštancie

vychádzal jednak zo znaleckého dokazovania, ako aj z lekárskych správ poručiteľky. Skutočnosť, že
súd prvej inštancie vyhodnotil, že všetky diagnózy poručiteľky sú telesného charakteru, respektíve,
že v žiadnej zdravotnej dokumentácii sa neuvádza psychická porucha takého charakteru, ktorá by
mala za následok nespôsobilosť poručiteľky na právne úkony neznamená interpretáciu odborných
otázok, ktorej by súd prvej inštancie nebol schopný. Súd prvej inštancie vysvetlil aj prečo hodnotil

zdravotnú dokumentáciu poručiteľky v čase po uzavretí darovacej zmluvy, a to na podporu svojich
právnych záverov, pretože, ak by poručiteľka trpela takou psychickou poruchou, ktorá by zakladala jej
nespôsobilosť na právne úkony, prejavila by sa aj v období po uzavretí predmetnej darovacej zmluvy.
Na dôvažok odvolací súd v rámci tejto námietky poukazuje na to, že žalobca spochybňoval samotné
závery ošetrujúcich lekárov obsiahnuté v zdravotnej dokumentácii poručiteľky. Títo lekári vyhodnocovali

zdravotný stav pacientky (poručiteľky), nemohli tak posudzovať jej spôsobilosť na konkrétny právny
úkon spočívajúci v darovaní predmetných nehnuteľností. Odvolateľ tak vyjadroval jeho nespokojnosť
s výsledkom konania, pričom nespochybňoval len závery súdu prvej inštancie, ale aj samotné záveryodborníkov (jednak znalca, ale aj ošetrujúcich lekárov). Na základe týchto skutočností aj na tomto mieste
odvolací súd zastal názor o nedôvodnosti odvolania.

17. V rámci námietky žalobcu o tom, že poručiteľka sa rozhodla darovať predmetné nehnuteľnosti
len týždeň pred darovaním a že v tomto období ju ovplyvnili jej synovia odvolací súd poznamenáva,
že sa jedná len o ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, nepreukazujúce absenciu vôle poručiteľky pri
uzatvorení predmetnej darovacej zmluvy. Aj keby sa poručiteľka rozhodla len týždeň pred darovaním
uskutočniť takýto právny úkon, to ešte neznamená, že by bola donútená k takémuto úkonu. Odvolací

sú konštatuje, že takáto argumentácia žalobcu má charakter špekulácie. Zároveň ani spochybňovanie
vôle poručiteľky žalobcom na základe skutočnosti, že v jej posledných chvíľach života mala volať
jeho meno, neznamená, že by konala na základe donútenia, respektíve, že mala inú vôľu ako
darovať predmetné nehnuteľnosti žalovanej v 1. rade. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne H. B. v rámci
zdravotného stavu poručiteľky súd prvej inštancie konštatoval jej nepresvedčivosť z dôvodu jej veku
v čase vykonania predmetného právneho úkonu, a preto odvolací súd námietku žalobcu v tomto

smere vyhodnotil nedôvodnou, pričom na margo veci uvádza, že skutočnosti tvrdené žalobcom v tejto
rovine neboli súčasťou odseku 18. napadnutého rozsudku, tak ako to tvrdil sám žalobca v odvolaní.
Čo sa týka poukazu žalobcu na ustálenie skutkového zistenia ohľadom toho, či sa zúčastnil alebo
nezúčastnil dedičského konania po poručiteľke J. B., tak k tomu odvolací súd uvádza, že predmetné
skutkové zistenie je bez akéhokoľvek právneho významu na rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Pre

meritórnerozhodnutiesúdubolitotižpodstatnézistenia,čiporučiteľkatrpelavčaseuzavretiapredmetnej
darovacej zmluvy so žalovanou v 1. rade duševnou poruchou a ak áno, či táto ju robila na daný právny
úkon nespôsobilou alebo či pri urobení daného právneho úkonu u poručiteľky neabsentovala sloboda
vôle, ktoré skutočnosti by zakladali neplatnosť daného právneho úkonu. Z uvedeného je zrejmé, že
skutkové zistenie ohľadom účasti alebo neúčasti žalobcu na dedičskom konaní po poručiteľke sú bez

akéhokoľvek vplyvu na predmetné rozhodujúce skutočnosti pre meritórne rozhodnutie súdu.

18. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor
rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,

I. ÚS 204/2010). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02,
I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04,

III.ÚS284/08).Odvolacísúdtedaniejeviazanýprávnymnázoromstránsporuanerozhodujenazáklade
nespokojnosti strany s výsledkom konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že je potrebné mať na
zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07)

19. Odvolací súd konštatuje, že ratio decidendi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo práve
neuneseniedôkaznéhobremenažalobcom,keďženepreukázal,žeporučiteľkatrpelavčaseuzatvorenia

predmetnej darovacej zmluvy takou duševnou poruchou, ktorej následkom by bola je nespôsobilosť
na právne úkony a ani nepreukázal, že pri vykonaní tohto právneho úkonu absentovala slobodná vôľa
poručiteľky, alebo že by bola k tomuto právnemu úkonu donútená (či už fyzicky alebo psychicky).
Vo všeobecnosti dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,
že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v

jeho neprospech (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/52/2010 zo
dňa 24.06.2010). Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, konštatuje jeho vecnú správnosť, pričom námietky žalobcu ako odvolateľa vyhodnotil
nedôvodnými. Odvolací súd tak nevzhliadol žiaden žalobcom uvedený odvolací dôvod. Na základe
vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust.

§ 387 ods. 1 CSP.

20. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade odvolací súd rozhodol podľa ust. §
396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná v 1. rade bola v odvolacomkonaní v celom rozsahu úspešná, tak jej odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Vo vzťahu k ostatným žalovaným v otázke

trov konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešným ostatným žalovaným (v 2., 3., 4., 5., 6., 7., 8. rade) síce
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže im žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že týmto žalovaným sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len

o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po
právoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovaťpodľaust.§262ods.2CSPsúdprvejinštancie,ajkeďužv
čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že predmetným žalovaným žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, v zmysle čl.
17 CSP rozhodol, že sa im náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť

spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.