Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/92/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119202517
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1119202517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Občianske združenie
Vidiecky parlament na Slovensku, Banská Bystrica, Kapitulská č. 314/13, IČO: 37 803 174, zastúpený
spoločnosťou: Petrasova Legal s.r.o., Bratislava, Kmeťovo námestie č. 2796/4, IČO: 47 257 245, v
mene ktorej koná JUDr. Viera Petrášová, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, Bratislava, Špitálska č. 4-6, IČO: 00 681 156, zastúpený spoločnosťou: Martin
Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova č. 4, Bratislava, IČO: 36 860 450, v mene ktorej koná JUDr. Martin
Pavle, o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I)
zo dňa 4. januára 2022, č. k. 20 C 6/2019-280, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 4. januára
2022, č. k. 20 C 6/2019-280, p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.1.2022, č. k. B1-20 C 6/2019-280 výrokom I. návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietol, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu
dňa 19.2.2019, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku a náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca dôvodil, že
dňa 19.7.2017 uzatvoril so žalovaným zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. N
(ďalej len „zmluva o NFP“), ktorému predchádzalo úspešné podanie a schválenie projektu „Zdvihnime

príležitosť a poďme.“ Tento projekt slúžil v období od 2.8.2017 do 31.3.2018 k podporným činnostiam,
ktorými žalobca vykonával prostredníctvom vlastných zamestnancov vzdelávanie, mentoring a iné
činnosti smerujúce k tomu, aby sa mladí ľudia, ktorí boli vedení ako nezamestnaní, dokázali rozhodnúť,
či sa zamestnajú alebo s pomocou pomoci na podporu podnikania dokážu uskutočniť podnikateľský
plán, ktorý bol konzultovaný na školeniach. Mladí nezamestnaní sa vzdelávali v oblasti sociálneho
zabezpečenia, právnych foriem podnikania, zároveň boli vyškolení v oblasti daňových predpisov a
sociálnehozabezpečenia.Súčasťoukurzovboliajzákladypočítačovýchznalostiaorientáciapripríprave

cenových ponúk. Žalobca si riadne plnil administratívne a iné správne predpoklady na plnenie lehôt
a podávanie správ žalovanému, riadne predložil pracovné výkazy a zúčtoval pracovnoprávne odmeny
školiteľov podľa platných právnych predpisov. Projekt riadne plnil a viedol evidenciu o uchádzačoch
o zamestnanie v spolupráci s príslušnými úradmi práce. Projekt ukončil v marci 2018. Preukázalsplnenie cieľov projektu, ktoré spočívalo v splnení podmienky výzvy 30 % pre založenie samostatnej
zárobkovej činnosti alebo zamestnania uchádzačov o zamestnanie. Žalovaný na predloženie všetkých
administratívnychnáležitostíreagovalažodstúpenímodzmluvyoNFP,atodňa28.1.2019.Kodstúpeniu

došlo až po uplynutí desiatich mesiacov po riadnej realizácii projektu. Vo svojom odstúpení žalovaný
navyše nezohľadnil a nevychádzal z obsahu administratívneho spisu a tvrdil, že predmetnú zmluvu
je potrebné zrušiť od počiatku, akoby k žiadnej realizácii projektu ani nebolo došlo. Podľa žalobcu
odstúpenie od zmluvy o FNP je nezrozumiteľné a zmätočné, pretože samotný projekt niesol názov:
„Zdvihnime príležitosť a poďme", avšak vychádzajúc z obsahu odstúpenia žalovaného od zmluvy, je

zrejmé, že sa týka iného projektu a odkazuje na projekt s názvom „Živnostník alebo zamestnanec".
Žalobca považuje v tomto rozsahu odstúpenie od zmluvy, doručené mu dňa 8.2.2019 za neplatné a
neúčinné. Žalobca zdôraznil, že žalovaný týmto právnym úkonom rozhodol aj v rozpore s ustálenou
judikatúrouNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky.OdstúpenieodzmluvyoNFPpovažovalzaneplatné,
pretože k odstúpeniu došlo až po ukončení projektu a realizácii všetkých aktivít žalobcom a tvrdenia,
ktoré žalovaný uviedol v odstúpení od zmluvy o NFP boli v celom rozsahu vyvrátené. V nadväznosti

na plynutie času je možné považovať takéto konanie žalovaného za konanie v rozpore s poctivým
obchodným stykom. Žalovaný sa vyhýba úhrade všetkých skutočne vynaložených výdavkov na projekt.
Zistenia žalovaného uvádzané v odstúpení od zmluvy o NFP sú výlučne administratívnej povahy a
nepoukazujú na žiadne pochybenie pri samotnej realizácii projektu. Žalobca má za to, že neporušil
zmluvu o NFP podstatným spôsobom, ani žiadnym spôsobom neporušil ustanovenia platných právnych

predpisov, ani zmluvné dojednania medzi žalobcom a žalovaným.
1.2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca
ako prijímateľ a žalovaný ako poskytovateľ uzatvorili dňa 19.7.2017 zmluvu o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku pod č. N predmetom ktorej je úprava zmluvných podmienok, práv a povinností
medzi stranami pri poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo strany žalovaného žalobcovi na

realizáciu projektu „Zdvihnime príležitosť a poďme.“ Podľa čl. 7.7 zmluvy bolo dojednané, že v prípade,
že sa vzájomné spory zmluvných strán vzniknuté v súvislosti s plnením záväzkov podľa zmluvy o
poskytnutí NFP alebo v súvislosti s ňou nevyriešia, zmluvné strany budú všetky vzniknuté spory, vrátane
sporov o platnosť, výklad alebo ukončenie tejto zmluvy, riešiť na miestne a vecne príslušnom súde
Slovenskej republiky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe kontroly vykonanej na

mieste dňa 27.3.2018 žalovaný listom zo dňa 28.1.2019 odstúpil od zmluvy o NFP.
1.3. Súd prvej inštancie rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 25 ods. 1, ods. 7 zákona č.
292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 292/2014 Z. z.“), § 269
ods. 2, § 345 ods. 2, § 349 ods. 2, § 350 ods. 1, § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 137, § 162

ods. 1 písm. c/, ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Žalobu zamietol ako nedôvodnú
s poukazom na to, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy o nenávratnom
finančnom príspevku, t. j. domáhal sa určenia neplatnosti právneho úkonu, teda právnej skutočnosti (§
137 písm. d/ C.s.p.), pričom takáto možnosť musí vyplývať z osobitného predpisu, čo však v danom
prípade nevyplýva (s poukazom na uzatvorenú zmluvu prichádza do úvahy najmä zákon č.

292/2014Z.z. opríspevkuposkytovanomzeurópskychštrukturálnychainvestičnýchfondov,
prípadne Obchodný zákonník). Navrhované určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy ani nevytvára
pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu, vzhľadom na doterajšie vyjadrenie žalovaného, ktorý
považuje celú žalobu za nedôvodnú a taktiež vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že voči žalovanému eviduje
pohľadávku v sume 98.701,08 €, ktorú žalovaný neuhradil. Preto by, podľa názoru súdu prvej inštancie,

v danom prípade bola namieste žaloba na plnenie. Zároveň si osvojil závery rozsudku Krajského súdu v
Prešovezodňa1.2.2017,sp.zn. 3Cob 34/2016,naktorérozhodnutiepoukazovalajžalovaný,v
zmysle ktorého: „určenie toho, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy je určením právnej skutočnosti,
nie určením právneho vzťahu alebo práva, a preto nemôže byť na takejto žalobe naliehavý právny
záujem. Naviac v danom prípade naliehavý právny záujem nie je aj z toho dôvodu, že v konkrétnom

prípade, a to či už došlo k platnému alebo neplatnému odstúpeniu od zmluvy by bola namieste žaloba na
plnenie. Ak takáto možnosť je, potom neprichádza do úvahy určovacia žaloba“. Vzhľadom na to, že zo
žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť žalobcu domáhať sa určenia neplatnosti odstúpenia od
zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku podľa § 137 písm. d) C.s.p. prvoinštančný súd bez ďalšieho
žalobu zamietol. Pre úplnosť prvoinštančný súd poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/ a f/ C.s.p. (súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd

prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Namietal, že
napadnutý rozsudok je jednostranný a arbitrárny. Je zrejmé, že právna
kvalifikácia súdu prvej inštancie zamietnutia žaloby pozostávala len z teoretického záveru založenom
na gramatickom výklade ustanovenia § 137 písm. d/ C.s.p., keďže súd prvej inštancie uzavrel, že:
„Z dikcie ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. vyplýva, že určovacou žalobou sa možno domáhať

vydania deklaratórneho rozhodnutia, ktorým sa určuje existencia (neexistencia) právnej skutočnosti
iba za predpokladu, že to vyplýva z osobitného predpisu. Teda nie je možné žalovať neplatnosť
právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.“ Podľa názoru súdu prvej inštancie teda ide
o tzv. nedovolenú určovaciu žalobu, pretože „neslúži potrebám praktického života, ale prispieva len k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovania žaloba vytvára pevný právny základ pre právny

vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu. že je možná (prípadne) i iná žaloba“. Žalobca
vyjadril nesúhlas s napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu a zotrval na podanej žalobe, ako aj návrhu
na prerušenie konania z titulu položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Uviedol,
že ak súd prvej inštancie trvá na svojej právnej kvalifikácii z titulu nemožnosti vec
posúdiť z procesných dôvodov, takáto právna kvalifikácia je v rozpore najmä s nasledujúcimi právnymi

argumentmi. Napriek písomnému odôvodneniu rozsudku, nie je možné jednoznačne vymedzil dôvod
odvolania, pretože rozsudok je v tomto ohľade jednostranný a arbitrárny, súd prvej inštancie neuviedol,
z akého dôvodu nie je daný naliehavý právny záujem, neuviedol zmluvné ustanovenia v nadväznosti na
§ 344 Obchodného zákonníka a samotné dôvody odstúpenia; právna kvalifikácia súdu prvej inštancie
je nesprávne založená na rozsudku Krajského súdu v Prešove vedenom pod sp. zn. 3 Cob34/2016,

zo dňa 1.2.2017, v tomto kontexte poukázal na judikatúru ostatných krajských súdov,
napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob 11/2017, zo dňa 27.11.2018. Podľa názoru
odvolateľa naliehavý právny záujem v zmysle novely civilného sporového poriadku ostal nezmenený a
znamená, že žalobca je povinný preukázať naliehavý právny záujem, pričom v tejto veci je daný tak,
ako vyplýva zo skutkového a právneho stavu opísaného v žalobe. Naliehavosť ako základný aspekt

preukázania dôvodnosti určovanej žaloby, daný ustanovením § 130 písm. c) C.s.p., založil žalovaný ako
ústredný orgán štátnej správy podľa zmluvy o NFP zo dňa 19.7.2017 tak, že až po odovzdaní záverečnej
správy o projekte (tzv. monitorovanej správy) dňa 31.3.2018, vypracoval a doručil odstúpenie od zmluvy
až dňa 28.1.2019, t. j. takmer jeden rok po tom, ako žalobca preukázal ukončenie projektu. Uvedené
je v rozpore nielen so všeobecnou právnou zásadou, podľa ktorej ide o zrejmé šikanózne konanie

ústredného orgánu štátnej správy a jej priamo riadenej organizácie, ale najmä v rozpore s ustanovením
§ 349 ods. 2 Obchodného zákonníka a žalovaný zároveň porušil aj článok 9 bod 4. písm. e) prvá veta
zmluvy o NFP. Nie je preto zrejmé, akým spôsobom dospel súd prvej inštancie k záveru, že nie je daná
naliehavosť právnej veci a jej absencia zakladá nemožnosť vec preskúmať. Podľa názoru žalobcu je
právnyzáujemnaneplatnostiodstúpeniaodzmluvydanýajpovahouodstúpeniaodzmluvy,ktoránebola

zabezpečená odstránením konfliktu záujmov na určení podstatného porušenia zmluvy podľa § 345
Obchodného zákonníka. Má za to, že žalovaný v konaní nepreukázal, že došlo k podstatnému
porušeniu zmluvy, keďže žalobca sám preukázal, že oznámil žalovanému vo svojej žiadosti o súčinnosť
zo dňa 29.1.2018 neprípustnosť a neoprávnenosť započítania konkrétnych fyzických osôb, ktoré mali
byť cieľovou skupinou v rámci projektu riadenom žalovaným. Ďalej dôvodil, že jeho právny záujem na

určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, vyplýva z jeho povinnosti predložiť správne a preukázateľné
výdavky k projektu, o ktorých oprávnenosti rozhoduje len žalovaný, ktorý úmyselne nereagoval na výzvu
o súčinnosť zo dňa 29.1.2018 a predloženie prejudiciálnej otázky pred Súdny dvor Európskej únie je
jedinýlegitímnyspôsob.Jehoprávnepostavenieakosubjektusúkromnéhoprávabezmožnostiovplyvniť
proces uplatňovania platieb zo strany Európskej únie bol súdom prvej inštancie opomenutý a určenie

či právny vzťah trvá alebo nie, nie je možné nahradiť konštatovaním, že žalobca môže podať žalobu
o plnenie. Žalobca nemôže podať žalobu o plnenie, pretože je zo strany žalovaného potrebný proces
overenia výdavkov a súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s týmto právnym argumentom a v tomto
ohľade je súdne rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné. Záujem na určení,či projekt trvá alebo nie, respektíve či existuje právny vzťah alebo nie, je daný najmä výškou škody,
ktorá vznikla na strane žalobcu, tak ako uviedol v podanej žalobe - vo výške 98.701,08 €. Žalovaný
od zmluvy odstúpil úmyselne s cieľom poškodiť žalobcu, inak by bol v primeranej lehote reagoval na

jeho žiadosť o súčinnosť zo dňa 29.1.2018. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil vyčíslenie skutočnej škody, čo v konečnom dôsledku znamená odňatie možnosti konať
pred súdom. Ak by hypoteticky podal žalobu o zaplatenie, bol by podľa zákona o eurofondoch povinný
predložiť aj osvedčenie o oprávnenosti výdavkov, ku ktorému má oprávnenie len certifikačný orgán,
audítori a iné subjekty splnomocnené Európskou komisiou alebo inými orgánmi verejnej moci. Zotrval aj

na návrhu, aby súd prvej inštancie predložil nasledujúcu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie v znení:
„Má sa článok 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 1304/2013 zo 17. decembra 2013
o Európskom sociálnom fonde a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1081/2006 (Iniciatíva na podporu
zamestnanosti mladých ľudí) vykladať tak, že osvedčenie o tom, že, mladí ľudia vo veku do 30 rokov,
ktorí nie sú zamestnaní ani zapojení do procesu vzdelávania alebo odbornej prípravy patrí do výlučnej
právomoci orgánov štátnej správy členského štátu?“. Odvolaciemu súdu navrhol určiť, že odstúpenie od

zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku uzavretej dňa 19.7.2017 pod číslom: N je neplatné s tým,
že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odôvodnenie rozsudku podáva ucelenú
a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky nastolené v

konaní. Pripomenul, že povinnosťou súdov nie je uvádzať ako sa vysporiadali so všetkými tvrdeniami
uvádzanými sporovými stranami v priebehu konania, ale majú poukázať len na tie, ktoré považovali
za podstatné z hľadiska svojho rozhodnutia vo veci samej. Súdy sa pri odôvodňovaní rozsudkov majú
vyjadriť jasne a výstižne, ich povinnosťou nie je analyticky a hĺbkovo sa zaoberať každým tvrdením
sporových strán, resp. všetkými dôkazmi. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

jasne a úplne vysporiadal s otázkou, či podaná žaloba bola vhodne a správne zvolený procesný
nástroj ochrany práv žalobcu a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia, pri výklade
a aplikácii zákonných ustanovení a zmluvných dojednaní vzťahujúcich sa na právny základ sporu
a zároveň sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a dojednaní a nepoprel ich význam ani účel.
Podľa jeho názoru tak odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky ústavnosti a zákonnosti a

je dostatočne odôvodnený. Námietky žalobcu považuje za neopodstatnené. Ako vyplýva aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, samotná skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s právnym názorom
všeobecného súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany (účastníka konania), aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bola strana (účastník konania) pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Žalobca vo svojom
odvolaní opakovane uvádzal skutočnosti, ktoré tvrdil už počas konania pred súdom prvej inštancie,
pričom žalovaný sa k nim počas konania pred súdom prvej inštancie riadne vyjadril a súčasne listinnými
dôkazmi vyvrátil ich pravdivosť, resp. opodstatnenosť. Vyjadril názor, že žalobca sa snaží zavádzajúcou

interpretáciou odôvodnenia rozsudku vyvolať dojem jeho vadnosti, avšak námietky žalobcu nemajú
skutkový a ani právny základ. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že žalobca mal žalovať
priamo na splnenie povinnosti, t. j. mal žiadať od žalovaného zaplatenie čiastky (škody) vo výške
98.701,08€,zdôvoduktoréhoniejeurčovaciažaloba vdanomprípadeprípustná.Požadované
určenie zo strany žalobcu má len charakter prejudiciálnej otázky k prípadnému ďalšiemu sporu medzi

žalobcom a žalovaným. Žalobca tak nezvolil vhodný prostriedok na obranu svojho domnelého práva.
Určovacia žaloba nie je právnym prostriedkom, ktorým by bolo možné brániť domnelé právo žalobcu
najúčinnejšie a zároveň ani nie sú splnené podmienky pre použitie tohto druhu žaloby.
Na určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy o NFP podľa § 137 písm. c) C.s.p. nie je daný naliehavý
právny záujem a zároveň ani určenie právnej skutočnosti - neplatnosti odstúpenia od zmluvy o NFP

podľa § 137 písm. d) C.s.p. nevyplýva ani z osobitného právneho predpisu. Súhlasil aj
so záverom, že určenie, že odstúpenie od zmluvy o NFP je neplatné, nevytvorí pevný právny základ, a
teda nemôže naplniť preventívny charakter a ani nezabráni ďalším prípadným sporom medzi žalobcom
a žalovaným. K otázke neexistencie osobitného predpisu, resp. naliehavého právneho záujmu poukázal
aj na článok III. svojho vyjadrenia k žalobe žalobcu zo dňa 18.2.2019. K rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo dňa 1.2.2017, sp. zn. 3 Cob 34/2016, na závery ktorého poukazuje žalobca
uviedol, že nevidí súvis s predmetom sporu a ani s otázkami položenými v tomto konaní. K rozsudku
Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.11.2018, sp. zn. 31 Cob 118/2017 uviedol, že tento rozsudok
nemožno aplikovať na toto konanie, keďže sa týka úplne iného skutkového stavu. Žalobca podanímtejto žaloby nemôže účinne predchádzať ďalším sporom (keďže tvrdí, že mu vznikla škoda vo výške
98.701,08 €) a ukončenie Zmluvy o NFP by neznamenalo ukončenie podniku žalobcu. Pripomenul, že
žalobca sa vôbec nevyjadril k porušeniam zmluvy o NFP a ani k dôvodom samotného odstúpenia od

zmluvy o NFP. Preto zotrval na argumentácii uvedenej vo svojom vyjadrení k žalobe (najmä čl. II.) a
zdôraznil, že žalobca sa v odvolaní zaoberá irelevantnými skutočnosťami, ktoré nie sú rozhodujúce pre
rozhodnutie v tomto konaní. Zopakoval, že žalobca opomína skutočnosť, že mu bolo dňa 16.2.2018
odoslané (a do spisu založené) vyjadrenie odboru politiky trhu práce, sekcie práce, Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a dňa 27.2.2018 vyjadrenie Implementačnej agentúry

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu opäť poprel
tvrdenia žalobcu, že s ním riadne nekomunikoval. S poukazom na čl. 9 bod 4. zmluvy o NFP poprel
tiež pravdivosť tvrdenia žalobcu, že zmluva o NFP neupravuje odstúpenie od zmluvy. K návrhu žalobcu
na prerušenie konania z dôvodu predloženia otázku Súdnemu dvoru Európskej únie uviedol, že ho
považujezanedôvodný,keďžežalobcanijakonevysvetlil,akýsúvismôžemaťprípadnáodpoveďnatúto
otázku na výsledok v prejednávanej veci. Žalovaný mal za to, že žalobca podal odvolanie len formálne

a účelovo, neuviedol žiadne nové skutočnosti a samotné odvolanie nie je náležite odôvodnené a je
nezrozumiteľnéaneurčité.Odvolaciemusúdunavrholnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiť.

4. Žalobca vo vyjadrení - duplike zo dňa 12.5.2022 k vyjadreniu žalovaného, zopakujúc tvrdenia
žalovaného, zdôraznil, že žalovaný doposiaľ neuviedol, ako usmernil jemu podriadené štátne orgány,

keď došlo k prekryvu s národným projektom počas jedného roka. Poukázal na viaceré rozhodnutia
odvolacích súdov týkajúce sa preukazovania naliehavosti právneho záujmu v konaniach o žalobách na
určenie. Zotrval na svojom odvolacom návrhu.

5. Žalovaný sa k duplike žalobcu vyjadril písomným podaním zo dňa 31.5.2022, v ktorom uviedol,

že žalobca opakovane uvádza skutočnosti, ktoré tvrdil už počas konania pred súdom prvej inštancie,
ako aj vo svojom odvolaní, pričom žalovaný sa k nim riadne vyjadril a súčasne listinnými dôkazmi
vyvrátil ich pravdivosť, resp. opodstatnenosť. Veľa vyjadrení žalobcu považuje za nepravdivé, resp. sú
len vo forme tvrdenia, bez akéhokoľvek dôkazného prostriedku. Žalovaný rozporoval všetky tvrdenia
žalobcu a odkázal na svoje skoršie vyjadrenia. K viacerým rozhodnutiam odvolacích súdov, na ktoré

žalobca poukázal uviedol, že absentuje súvislosť s týmto konaním a žalobca sa snaží o zneprehľadnenie
odvolacích námietok. Poukázal aj na to, že žalobca až v odvolacom konaní tvrdil, že odstúpenie
od zmluvy o NFP podpísala neoprávnená osoba. V mene žalovaného pri uzatváraní zmluvy i pri jej
odstúpení konala Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, ktorej oprávnenie vyplýva z článku 3 ods. 1 písm. c) bod 7. zmluvy o vykonávaní časti

úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom zo dňa 11.11.2015. Žalovaný zopakoval, že so
žalobcom riadne komunikoval s tým, že bez akýchkoľvek pochybností bola preukázaná nepravdivosť
tvrdení žalobcu aj s doložením relevantných dôkazov. Na základe uvedeného považuje napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Zotrval na svojom návrhu a žiadal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.

6. Ďalšie vyjadrenie žalobcu bolo obsahovo totožné s jeho ostatným vyjadrením.

7. Žalovaný podaním zo dňa 16.1.2023 doplnil aktuálny skutkový stav, keď uviedol, že žalovaný ako
žalobca podal dňa 28.10.2022 návrh na vydanie platobného rozkazu (žaloba), ktorým žiadal zaviazať

žalobcu ako žalovaného zaplatiť peňažnú čiastku vo výške 57.800,- € s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 11.6.2019 do zaplatenia. Okresný súd Banská Bystrica
platobným rozkazom zo dňa 9.11.2022, sp. zn. 17 Up 1445/2022, návrhu žalobcu (v tomto konaní v
procesnom postavení žalovaného - poznámka odvolacieho súdu) vyhovel v celom rozsahu. Platobný
rozkaznadobudolprávoplatnosťavykonateľnosťdňa13.12.2022.Uplatnenáapriznanásumavzniklana

základe odstúpenia od zmluvy o NFP, ktorej určenie platnosti je predmetom tohto konania, čo potvrdzuje,
že žalobca, že žalobca nezvolil vhodný prostriedok na obranu svojho domnelého práva.
Určovacia žaloba nie je právnym prostriedkom, ktorým by bolo možné brániť domnelé právo žalobcu
najúčinnejšie. Zároveň ani neboli splnené podmienky pre použitie tohto druhu žaloby. Uviedol, že na
určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy o NFP podľa § 137 písm. c) C.s.p., ako bolo preukázané v

tomtokonaní,neboldanýnaliehavýprávnyzáujem.Zároveňaniurčenieprávnejskutočnosti-neplatnosti
odstúpenia od zmluvy o NFP podľa § 137 písm. d) C.s.p. nevyplýva z osobitného právneho predpisu.
Rozhodnutie o určenie odstúpenia od zmluvy o NFP za neplatné nemôže vytvoriť pevný právny základ
a ani naplniť preventívny charakter a nemôže zvrátiť vydaný právoplatný platobný rozkaz.8. V ostatnom podaní žalobca, v reakcii na podanie žalovaného uvedené v predchádzajúcom bode
tohto odôvodnenia, zaslal odvolaciemu súdu rovnopis žaloby o obnovu konania a návrh na odklad

vykonateľnosti platobného rozkazu a zároveň navrhol prerušiť konania na Krajskom súde v Bratislave.

9. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára
2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom
(§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

11. Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim

pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli
najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase
vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

12. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z

hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2
C.s.p.).

13. V prejednávanom spore sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti odstúpenia žalovaného

od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. N. uzavretej dňa 19.7.2017 (ďalej len
„zmluva“). Podľa tvrdení žalobcu žalovaný od zmluvy odstúpil dňa 28.1.2019, a to až po uplynutí
desiatich mesiacov po riadnej realizácii projektu. Vo svojom odstúpení nezohľadnil a nevychádzal z
obsahu administratívneho spisu a tvrdil, že predmetnú zmluvu je potrebné zrušiť od počiatku, akoby
k žiadnej realizácii projektu ani nebolo došlo. Odstúpenie od zmluvy žalobca považoval za neplatné z

dôvodu, že k nemu došlo až po ukončení projektu a tvrdenia žalovaného uvedené v odstúpení považoval
v celom rozsahu za vyvrátené, jeho zistenia sú výlučne administratívnej povahy a nepoukazujú na
žiadne pochybenie žalobcu pri samotnej realizácii projektu. Konanie žalovaného je možné považovať
za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalovaný sa vyhýba úhrade všetkých skutočne
vynaložených výdavkov na projekt. Má za to, že neporušil zmluvu podstatným spôsobom, ani žiadnym

spôsobom neporušil ustanovenia platných právnych predpisov, ani zmluvné dojednania. Žalobu súd
prvej inštancie zamietol ako nedôvodnú s poukazom na to, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti
odstúpenia od zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku, t. j. domáha sa určenia neplatnosti právneho
úkonu, teda právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ C.s.p.), pričom takáto možnosť musí vyplývať z
osobitného predpisu, čo však v danom prípade nevyplýva. Navrhované určenie neplatnosti odstúpenia

od zmluvy ani nevytvára pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu, vzhľadom na doterajšie
vyjadrenie žalovaného a taktiež vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že voči žalovanému eviduje
pohľadávku v sume 98.701,08 €. Preto by, podľa názoru súdu prvej inštancie, v danom prípade bola
namieste žaloba na plnenie. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je potrebné
súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých sa žalobcovi nepodarilo preukázať danosť

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu žalovaného.

14. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti namietal, že naliehavý právny záujem je v tejto veci daný
tak, ako vyplýva zo skutkového a právneho stavu opísaného v žalobe. Namietal, že žalovaný odstúpilod zmluvy až po odovzdaní záverečnej správy o projekte, s odstupom času takmer jedného roka, čo
je v rozpore nielen so všeobecnou právnou zásadou, podľa ktorej ide o zrejmé šikanózne konanie
ústredného orgánu štátnej správy, ale najmä v rozpore s ustanovením § 349

ods. 2 Obchodného zákonníka, resp. s článkom 9 bod 4. písm. e) prvá veta
zmluvy. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že došlo k podstatnému porušeniu zmluvy zo strany
žalobcu, považuje odstúpenie od zmluvy za neplatné. Svoj právny záujem na určení, či tu právny vzťah
je alebo nie je, videl aj v „povinnosti predložiť správne a preukázateľné výdavky k projektu,
o ktorých oprávnenosti rozhoduje len žalovaný, ktorý úmyselne nereagoval na výzvu o súčinnosť zo

dňa 29.1.2018 a predloženie prejudiciálnej otázky pred Súdny dvor Európskej únie je jediný legitímny
spôsob“ a „...určenie, či právny vzťah trvá alebo nie, nie je možné nahradiť konštatovaním, že žalobca
môže podať žalobu o plnenie“ a „Záujem na určení, či projekt trvá alebo nie, respektíve či existuje
právny vzťah alebo nie, je daný najmä výškou škody, ktorá vznikla na strane žalobcu, tak ako uviedol
v podanej žalobe - vo výške 98.701,08 €“, pričom súdu prvej inštancie vytkol aj nesprávny právne
posúdenieohľadnevyčísleniaskutočnejškody,čomápredstavovaťodňatiemožnostikonaťpredsúdom.

15. Podľa § 137 C.s.p. (účinného od 1.7.2016) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o:
a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na
tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z

osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu.
Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Určenie existencie právnej skutočnosti (napríklad, že právny úkon je neplatný)
odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti
hovorí totiž rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto

napríklad výrok o tom, že odstúpenie od zmluvy je neplatné, nemusí hovoriť nič o tom, či v
čase jeho vyhlásenia trvá zmluvný vzťah strán sporu, alebo zanikol (ex tunc). Z uvedeného dôvodu
platná procesná norma (Civilný sporový poriadok) pripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti iba za
predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva) tak, ako správne vyhodnotil
súd prvej inštancie ide v danom prípade najmä o zákon č. 292/2014 Z. z. o

príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov. Žalobný návrh znejúci na
určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, nemožno považovať za správny,
a teda ani za prípustný. Ohľadom zákonného ustanovenia § 137 písm. d/ C.s.p. platí, že umožňuje
podanie takej žaloby (o určení právnej skutočnosti), len ak to zákon výslovne pripúšťa („...ak to vyplýva
z osobitného právneho predpisu.“). Ide o situáciu, kedy právny predpis samotný oprávňuje určitú osobu

alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú žalobu; oprávnenie podať konkrétnu žalobu potom zakladá
nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem žalobcu je daný (netreba ho preukazovať). Takýmito sú:
žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru, žaloba na určenie
neplatnosti výpovede z nájmu bytu, žaloba na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia
spoločnosti s ručením obmedzeným, akciovej spoločnosti alebo uznesenia členskej schôdze družstva,

ďalej žaloba na určenie neplatnosti dražby a žaloba na určenie, že dlžníkove právne úkony sú voči
nemu právne neúčinné. Uvedený právny predpis (zákon č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z
európskychštrukturálnychainvestičnýchfondov)všakneumožňujepodaniežalobyourčenieneplatnosti
odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Žalobou uplatnený nárok tak
nemožno subsumovať pod ustanovenie § 137 písm. d/ C.s.p. V zmysle ustanovenia § 137 písm. c/ C.s.p.

žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
Vychádzajúc z predmetu žaloby žalobcu tento sa nedomáhal určenia, či tu právo je alebo nie je (či jej
patríprávonaposkytnutienenávratnéhopríspevku).Žalobcasadomáhalurčenianeplatnostiodstúpenia
od zmluvy o poskytnutí nenávratného príspevku), t. j. určenia právnej skutočnosti; žalobcom uplatnený

nárok nemožno podradiť ani pod ustanovenie § 137 písm. c/ C.s.p.

16. Vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto veci podporuje aj súvisiace, právoplatne
skončené konanie o návrhu na vydanie platobného rozkazu vedeného na Okresnom súde Banská
Bystrica. Odvolací súd v tejto súvislosti, zhodne s postupom a názorom súdu prvej inštancie, zamietol

návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu potreby predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie.
Žalobca však v súvislosti s týmto návrhom neuviedol žiadne relevantné dôvody pre tento postup a
odvolaciemu súdu sa javí, že sa skutočne jedná len o bezmyšlienkový, formálny a účelový prepis návrhu
podaného v prvoinštančnom konaní (ako podotkol aj žalovaný).17. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu s otázkou prípustnosti podanej žaloby riadne
vysporiadal a v prípade, že dospel k uvedenému záveru, vo veci ďalšie dokazovanie nevykonal. Civilný

sporový poriadok v § 137 výslovne upravuje, kedy je podanie určovacej žaloby prípustné a určenie
neplatnosti odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného príspevku medzi takéto prípady nemožno
zaradiť. V danom prípade bolo potrebné predmetnú žalobu z dôvodu jej neprípustnosti ako nedôvodnú
zamietnuť, a to bez ďalšieho. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

18. Odvolací súd v závere tohto odôvodnenia vo všeobecnosti dopĺňa, že o naplnenie odvolacieho
dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za
tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania

(vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo nápravy nesprávneho postupu v ďalšom
priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako celku atď.).

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),

porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s
existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

20. Z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. vyplýva, že súd jednoznačne
pochybí,akzamietnenávrhnavykonaniedôkazu,ktorýjespôsobilýpriniesťrelevantnéskutkovézistenia

a ktorého vykonanie je prípustné.

21. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

22. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,

sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220
ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti.23. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny
predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne,
zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom

skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v
odvolaní vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie (bez vykonania meritórneho dokazovania) nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený su nbdca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).