Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122207366
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122207366.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu
JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Poľnohospodárske družstvo
VINOHRADY Choňkovce, sídlo: 072 63 Choňkovce 250, IČO: 00 197 271, zastúpeného advokátom:
JUDr. Danica Holováčová, sídlo: Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 31 303 064, proti žalovanému:
Východoslovenská energetika a.s., sídlo: Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, zastúpeného

advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., sídlo: Apollo Business
Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie
33.216,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti uzneseniu Mestského
súdu Košice č. k. 30Cb/38/2022-129 zo dňa 22. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/38/2022-129 zo dňa 22. novembra 2023
v jeho výroku I.

II. Mení výrok II uznesenia Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/38/2022-129 zo dňa 22. novembra 2023
tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením č.k. 30Cb/38/2022-129 zo dňa 22.
novembra 2023 (ďalej aj „uznesenie“) rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. konanie zastavil a 2, vo výroku II.
priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške 100 %.

2. Výrok I. uznesenia o zastavení konania súd prvej inštancie odôvodnil spôsobom uvedeným v tomto
odseku 2., 2.1. a 2.2. V pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 30Cb/149/2015 rozhodol rozsudkom zo

dňa 4.9.2019, tak, že žalobe vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Odvolací súd rozsudkom zo dňa 29.4.2020, sp. zn. 2Cob/19/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 28.2.2022, sp.
zn. 2Obdo/7/2021 rozhodol tak, že rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie bola sporu priradená

sp. zn. 30Cb/38/2022. Žalovaný podaním z 30.6.2023 podal voči žalobcovi vzájomnú žalobu v zmysle
§ 147 CSP na zaplatenie sumy 55.244,96 EUR s príslušenstvom a súd túto vzájomnú žalobu vylúčil na
samostatné konanie.

2.1. Žalobca podaním doručeným súdu elektronicky dňa 20.11.2023 oznámil, že žalobu berie v
celom rozsahu späť, pretože odpadol predmet konania, nakoľko pohľadávka uplatnená žalobou bola

žalovaným v celom rozsahu uhradená. K úhrade pohľadávky (uplatnenej istiny) došlo dňa 31.07.2020.
Žalobca mal za to, že žaloba nebola podaná bezdôvodne. Súd návrh žalobcu na zastavenie konaniazaslal na vyjadrenie žalovanému, ktorý nesúhlasil so zastavením konania na základe späťvzatia
žalobného návrhu a žiadal, aby súd vo veci meritórne rozhodol. Svoj nesúhlas odôvodnil tým, že
meritórne rozhodnutie súdu by malo byť súdne rozhodnutie o neexistencii hmotnoprávneho nároku

žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v jeho
rozhodnutí a tiež rozhodovacej praxe súdov v obdobných sporoch. Žalovaný ďalej uviedol, že k úhrade
žalovanej istiny došlo v exekučnom konaní vedenom v prospech oprávneného - žalobcu realizovaného
na základe nezákonných, následne dovolacím súdom zrušených exekučných titulov a žalobca sa na
úkor žalovaného bezdôvodne obohatil.

2.2. Súd prvej inštancie na základe uvedeného v odôvodnení konštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že
v ďalšom konaní po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu sa vo veci nekonalo žiadne pojednávanie,
či predbežné prejednanie sporu a tiež, že žalovaný nesúhlasí so späťvzatím žaloby z ním uvádzaných
dôvodov. Tieto dôvody súd vzhľadom na procesný postup žalovaného v tomto konaní (podanie
vzájomnej žaloby), nepovažuje za také vážne dôvody, pre ktoré je potrebné v spore vydanie meritórneho

rozhodnutia. Žalovaným uvádzané dôvody v jeho nesúhlase so späťvzatím žaloby budú predmetom
dokazovania v inom samostatnom súdnom konaní (na základe vzájomnej žaloby žalovaného). Súd prvej
inštancie uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca urobil procesný úkon späťvzatia žaloby v
celom rozsahu voči súdu a tiež, že žalovaným uvádzané dôvody nesúhlasu súd nepovažuje za dôvodné,
rozhodol tak, že konanie v celom rozsahu zastavil.

3. Výrok II. uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca síce tvrdí, že zobral žalobu späť
z dôvodu úhrady žalovanej sumy aj s príslušenstvom, avšak súd poukazuje na to, že táto suma bola v
pôvodnom právoplatne skončenom konaní (30Cb/149/2015) vymožená nedobrovoľne bez participácie
žalovaného, až na základe výkonu rozhodnutia, pričom následne došlo k zrušeniu rozhodnutí súdu -

samotného exekučného titulu rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý zrušil pôvodné rozhodnutia súdov
(súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu). Z tohto dôvodu samotné vymoženie žalovanej sumy je (a
bolo) v princípe nedôvodné, na ktoré nemal žalobca zatiaľ nárok, o tomto nároku sa teda v súčasnosti
právoplatne nerozhodlo (v súčasnosti je žalovaná suma žalovaná späť od žalovaného, tzv. vylúčený
nárok na samostatné konanie), a preto súd považuje toto späťvzatie žaloby ako bez uvedenia reálneho

dôvodu majúceho za následok to, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania a je preto povinný
uhradiť jeho trovy.

4. Žalovaný podal proti výroku I. uznesenia včas odvolanie, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) a navrhol odvolaciemu súdu uznesenie v napadnutom výroku I. zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo uznesenie v napadnutom výroku I. zmeniť
tak, že späťvzatie žaloby nepripúšťa.

4.1. Zhrnul, že predmetom tohto konania je zaplatenie sumy vo výške 33.216,61 EUR spolu s úrokom

z omeškania vo výške 8,05 % ročne, a to zo sumy 11.113,22 EUR od 22.4.2015 do zaplatenia, a zo
sumy 22.103,39 EUR od 21.5.2015 do zaplatenia titulom podpory vo forme odberu elektriny za cenu
na straty na skutočné množstvo elektriny vyrobenej a dodanej žalovanému zariadením vo vlastníctve
žalobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o OZE“) za mesiac marec a apríl 2015. Rozsudky súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu boli
žalovaným napadnuté dovolaním podaným spolu so žiadosťou o odklad vykonateľnosti. O dovolaní
bolo Najvyšším súdom SR rozhodnuté a dovolaniu bolo v plnom rozsahu vyhovené až dňa 28.02.2022,
kedy Najvyšší súd SR uznesením sp.zn.: 2Obdo/7/2021 rozsudok súdu prvej inštancie a zároveň
aj rozsudok odvolacieho súdu ako nezákonné v plnom rozsahu zrušil. Žalobca však medzičasom

inicioval voči žalovanému začiatok exekučného konania podaním návrhu na vykonanie exekúcie, pričom
poverený súdny exekútor vymohol dňa 28.07.2020 od žalovaného celkovú sumu vo výške 53.584,93
EUR (istina vo výške 33.216,61 EUR, úroky z omeškania vo výške 4.718,2 EUR a 9.242,8 EUR, trovy
konania žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní vo výške 633,52 EUR, - a trovy súdneho
exekútora vo výške 5.773,80 EUR. Zároveň bola dňa 06.10.2020 na účet právneho zástupcu žalobcu

zo strany žalovaného uhradená suma zodpovedajúca náhrade trov súdneho konania v zmysle uznesení
Okresného súdu Košice I vo výške 8.067,45 EUR. Zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky bolo vydané až v čase po nedobrovoľnom vymožení finančných prostriedkov od žalovaného a
žalobca tohto času disponuje vymoženými finančnými prostriedkami od žalovaného, na ktorých prijatiena strane žalobcu však neexistuje a nikdy neexistoval žiaden hmotnoprávny nárok. Žalovaná suma teda
nebola žalovaným žalobcovi uhradená dobrovoľne, ale v dôsledku exekučného konania realizovaného
na základe nezákonných, následne Najvyšším súdom SR zrušených exekučných titulov. Žalovaný sa

domáha vrátenia takto neoprávnene vymoženej sumy od žalovaného prostredníctvom vzájomnej žaloby
zo dňa 28.06.2023, vylúčenej na samostatné konanie. Žalovaný v odvolaní ďalej zopakoval svoju
argumentáciu o nedôvodnosti nároku žalobcu.

4.2. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne interpretoval aplikovanú právnu normu § 146 ods.

1 CSP a vec nesprávne právne posúdil. Ako irelevantné považuje v napadnutom uznesení uvedenú
skutočnosť, že v ďalšom konaní po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu sa vo veci nekonalo žiadne
pojednávanie, či predbežné prejednanie sporu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 252/2022, ktorý je podľa neho aplikovateľný na daný prípad a v zmysle ktorého
„pokiaľ krajský súd napadnutým uznesením potvrdil zastavujúce uznesenie okresného súdu v štádiu
po povolení obnovy konania na podklade späťvzatia žaloby žalobcom bez toho, aby prihliadol na

nesúhlas sťažovateľa ako žalovaného, odôvodňujúc tento postup tým, že v obnovenom konaní sa ešte
nezačalo pojednávanie, dopustil sa ústavne neudržateľnej interpretácie § 146 ods. 1 CSP.“ Takýto
dôvod pre vyhovenie späťvzatiu žaloby a následné zastavenie konania, resp. na neprihliadnutie na
nesúhlas žalovaného z takéhoto dôvodu, považuje za nesprávny. Zrušením pôvodných rozsudkov
vo veci samej sa pokračuje v tomto konaní právnym posúdením v zmysle záväznej inštrukcie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho zrušujúcom rozhodnutí. V dôsledku tohto postupu je
žalovanému znemožnené uplatnenie práv žalovaného v konaní pred súdom v podobe správneho
právneho posúdenia veci (ktoré by mohlo pre žalovaného privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci
samej), prípadne vykonania nových dôkazov v zmysle záväznej inštrukcie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v jeho zrušujúcom rozhodnutí, čím súd prvej inštancie poprel účel a význam dovolacieho

konania. Pripustením správnosti názoru súdu prvej inštancie, by sa účel dovolacieho konania, ktorým
je dosiahnuť správne právne posúdenie veci a zachovanie práva na spravodlivý proces strán sporu,
nikdy nedosiahol, pretože každý úspešný žalobca (v pôvodnom konaní) by po zrušení napadnutých
rozsudkov zo strany dovolacieho súdu a vrátení veci na nové konanie, prirodzene vzal žalobu späť
s tým, že už mu bolo plnené. Takýto postup by neprípustným spôsobom zvýhodňoval žalobcu a

naopak znevýhodňoval žalovaného, ktorý úspešne dosiahol zrušenie nezákonných rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu a vrátenie veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Skutočným
dôvodom späťvzatia žaloby zo strany žalobcu bola skutočnosť, že závery vyslovené Najvyšším súdom
SR v jeho rozhodnutiach sp.zn.: 4Obdo/90/2020 a sp.zn.: 2Obdo/7/2021 a na ne nadväzujúce závery
súdu prvej inštancie, boli pre žalobcu nepriaznivé. Uvedené napokon podľa neho správne súd prvej

inštancie konštatoval v bode 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia.

4.3. K vážnosti dôvodov pre nesúhlas žalovaného so zastavením konania (ktoré súd prvej inštancie
nevyhodnotil ako vážne) uviedol, že logickým reálnym dôvodom na späťvzatie žaloby zo strany
žalobcu, bol v danom prípade jeho predpokladaný neúspech v ďalšom konaní po vrátení veci

zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu, čomu korešponduje závažný dôvod nesúhlasu žalovaného
so späťvzatím žaloby, spočívajúci v jeho predpokladanom úspechu vo veci samej. Právoplatné
zastavenie konania o pôvodnej žalobe výrazne sťaží postavenie žalovaného pri domáhaní sa vydania
bezdôvodnéhoobohateniasaodžalobcu(doktorejsituáciesažalovanýdostalvýlučnevinousamotného
žalobcu a vinou nesprávneho rozhodovania súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v pôvodnom

konaní)atiežoddialimeritórnerozhodnutiesúduprvejinštancieovzájomnejžalobe.Súdnapraxjepodľa
jeho názoru jednotná v tom, že samotné zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy,
nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, lebo rozhodujúce je, či
právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušením rozhodnutia,
na základe ktorého bolo plnené, dochádza k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené, len

vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Vzhľadom na uvedené žalovaný
potrebuje disponovať meritórnym rozhodnutím vo veci samej, ktoré bude konštatovať, že žalobný nárok
žalobcu uplatnený v pôvodnej žalobe, bol od samého začiatku nedôvodný, a teda hmotnoprávny nárok
žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy, t.j. ani na prijatie finančných prostriedkov od žalovaného v
rámci exekučného konania vedeného na základe neskôr zrušených nezákonných rozhodnutí súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu, neexistuje a nikdy neexistoval. V prípade, ak dôjde k právoplatnému
zastaveniu konania bez meritórneho rozhodnutia vo veci samej, žalovaný bude nútený v novom
konaní aktívne na vlastné náklady vykonávať všetky dôkazy, ktoré už raz boli vykonané v konaní pred
súdom prvej inštancie v predmetnom konaní a znášať dôkazné bremeno preukazovania neoprávnenostižalobcom uplatnenej pohľadávky a neexistencie hmotnoprávneho nároku žalobcu na prijatie finančných
prostriedkov od žalovaného vymožených súdnym exekútorom v rámci exekučného konania. Pokiaľ
by bolo zo strany súdu prvej inštancie pokračované v tomto konaní o pôvodnej žalobe a meritórne

rozhodnuté o neexistencii pôvodnou žalobou žalobcom uplatneného žalobného nároku, postačilo by v
konaní o vzájomnej žalobe, zo strany žalovaného predložiť dôkaz v podobe právoplatného rozhodnutia
súdu prvej inštancie vydaného v tomto konaní o pôvodnej žalobe. Rovnako má za to, že vzhľadom na
potrebu opakovania kompletne celého dokazovania v konaní o vzájomnej žalobe, v prípade neexistencie
meritórneho rozhodnutia o (ne)oprávnenosti pôvodného žalobou uplatneného nároku v tomto konaní,

je postup súdu prvej inštancie aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Poukázal na nález
Ústavného súdu ČR, sp.zn.: Pl. ÚS 40/18 z 30.6.2020, v zmysle ktorého: „Za situace, kdy žalobce již
dosáhl svého a v pokračujícím řízení by mohl toliko ztratit, je pro něj velmi výhodné vzít žalobu zpět a
dosáhnout zastavení řízení. Bylo by pak věcí žalovaného, který byl do řízení „vtažen“ žalobcem, aby byl
aktivní a zahájil na vlastní náklady a riziko nové soudní řízení, před jiným soudcem, případně i jiným
soudem“. a „Jestliže žalobce přijaté plnění nevydá dobrovolně, postačí v řízení o vydání bezdůvodného

obohacení provést důkaz rozsudkem z původního sporu. Odpadá tak potřeba „skutečného“ sporu o
bezdůvodné obohacení, k němuž by muselo dojít, jestliže by řízení po zpětvzetí žaloby bylo zastaveno.
Takové řízení by muselo být vedeno – ve vztahu k řízení původnímu – znovu se vším všudy, neboť
důkazy dříve provedené by nemohly být do řízení nového „jen tak přeneseny“, nýbrž by musely být
provedeny znovu“. Český ústavný súd podľa neho napriek skutočnosti, že výsledkom pokračujúceho

konania bude zamietnutie žaloby, vzhľadom na prijatie žalovanej istiny žalobcom, výslovne apeluje na
všeobecné súdy, aby sa v pokračujúcom konaní venovali aj tomu, či právny dôvod na plnenie skutočne
existoval, a teda aj to, či sa žalobca prípadne bezdôvodne obohatil. Takýto prístup je v konečnom
dôsledku podporovaný aj slovenskou judikatúrou – napríklad v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 124/2002 z 1.11.2004 a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009 z

23.11.2011, podľa ktorých sa o dôvode plnenia malo rozhodnúť v pokračujúcom konaní.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Žalobca podal proti výroku II. uznesenia včas odvolanie, z odvolacích dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

6.1. Uviedol, že plnením žalovaného došlo k naplneniu dôvodu pre zastavenie konania, ktorý však
nemožno klásť za vinu žalobcovi a v neposlednom rade treba prihliadať na to, že žalobca vzhľadom na

úhradu plnenia žalovaným bol v konaní úspešný. Účelom uplatnenia predmetnej žaloby bolo zaplatenie
záväzku žalovaného v prospech žalobcu, čo sa aj v konaní stalo. Nie je pritom na ťarchu žalobcu,
že žalovaný uhradil predmetnú istinu aj s prísl. ešte pred vydaním meritórneho rozsudku vo veci
samej. V súčasnosti už pohľadávka žalobcu neexistuje, preto aj v prípade, ak bola žaloba v čase jej
podania dôvodná, aktuálne by súd musel túto pri meritórnom rozsudku vzhľadom na plnenie žalovaného

zamietnuť. Znenie napadnutého uznesenia sa nápadne podobá na obsah skôr vydaného uznesenia
Mestského súdu vydaného v konaní vedenom pod sp.zn.: 32Cb/20/2022. Avšak súd vo veci samej,
bez právneho dôvodu posúdil v bode 13. napadnutého uznesenia nárok žalobcu na náhradu trov
konania odlišne od bodu 16. uznesenia Mestského súdu Košice, sp.zn.: 32Cb/20/2022. Neobstojí
tvrdenie súdu obsiahnuté v bode 13 napadnutého uznesenia, v ktorom súd uviedol, že žalobca si

uplatňoval svoje pohľadávky nedôvodne. Ako totiž vyplýva z viacerých súdnych konaní, napríklad z
konania vedeného pod sp.zn.: 27Cb/189/2015, súd rozsudkom zo dňa 04.06.2019, právoplatným dňa
24.07.2019, vykonateľným dňa 09.08.2019 rozhodol tak, že žalobcovi patrí minimálne nárok za dodanú
energiu do sústavy podľa aktuálnych spotových cien. Žalobcom uplatnený nárok za marec 2015 (z
faktúry č. 31032015) je vo výške 7.827,11 EUR (210,406 MWh x 31,00 EUR + 20% DPH -1.304,52),

za apríl 2015 (z faktúry č. 300420152) je vo výške 15.015,13 EUR (418,482 MWh x 29,90 EUR + 20
% DPH –2.502,52) dôvodný a medzi stranami sporu nesporný a žalovaný sa s jeho úhradou dostal do
omeškania, preto žalobca mal ako veriteľ v zmysle citovaných zákonných ustanovení nárok na úrok z
omeškania vo výške určenej v súlade s ustanoveniami citovanej vyhlášky, s počiatkom omeškania v
nasledujúci deň po dni dohodnutej splatnosti neuhradených faktúr a to až do dňa, kedy žalovaný túto

pohľadávku v celosti uhradil, čo nebolo v konaní sporné. Poukázal v tejto súvislosti na spotovú cenu
v rozhodných mesiacoch predložením cien z www.okte.sk. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy
33.216,61 EUR, pričom je podľa neho nesporné, že žalobca mal v konaní minimálne nárok na zaplatenie22.842,24 EUR za dodanú energiu. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca by bol v prípade nového
rozhodnutia súdu úspešný percentuálne v 68 % vo vzťahu k náhrade trov konania a žalovaný v 32 %.

6.2. Súd sa mal navyše zaoberať v uvedenej veci aj prípadnou aplikáciou ust. § 257 CSP. Okolnosti
hodné osobitného zreteľa žalobca vidí v tom, že z judikatórnej činnosti súdov je známe, že výrobcovia
energie boli zmenou zákona o OZE dotknutí na svojich právach pri zasielaní notifikačných povinností,
čo viedlo k značným zásahom do ich práv. Táto problematika spôsobila veľmi značnú debatu vo vzťahu
k uplatňovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych lehôt, pričom samotný zákonodarca spôsobil

uvedený problém spočívajúci vo výklade zákona, čo viedlo k neistote podnikateľských subjektov na
Slovensku. Žalobca po celý čas vo všetkých právnych vzťahoch so žalovaným vystupuje iniciatívne,
čo viedlo aj k podaniu žaloby. Nemôže byť však na škodu žalobcu, ak sám zákonodarca spôsobí
chaos pri tvorbe právnych noriem, ktorých výklad je natoľko komplikovaný, že spôsobuje zásah do
práv jednotlivcov. Poukázal na odborný výklad k § 257 CSP (neprimeraná tvrdosť, podiel oboch
strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej

problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či
nízky príjem) a dôvodovú správu k citovanému ustanoveniu. Z postupu súdu, ako ani z odôvodnenia
napadnutého uznesenia nie je možné vyvodiť, či sa súd zaoberal prípadnou aplikáciou ust. § 257 CSP
a akým spôsobom skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Predmetné skutočnosti
sa z odôvodenia rozhodnutia vyvodiť nedajú a z toho dôvodu zakladajú nepreskúmateľnosť tohto

rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu boli a sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ust. § 257
CSP, ktoré slúži k odstráneniu neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi, a je namieste v súlade so zákonom
i s princípom spravodlivosti, stranám sporu (žalovaným) náhradu trov konania výnimočne nepriznať.
Porovnanímfinančnejsituácieobochstránsporuaekonomickéhodopadunasporovéstranyaichreálne
fungovanie, možno podľa neho dospieť k záveru, že je tu daný dôvod hodný osobitného zreteľa pre

nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Vo vzťahu k aplikácií § 257 CSP poukazuje na uznesenie
MestskéhosúduKošice,sp.zn.:32Cb/102/2019zodňa08.11.2023auznesenieMestskéhosúduKošice,
sp.zn.: 31Cb/105/2019 zo dňa 08.11.2023, kde súd jasne a zrozumiteľne argumentačne uviedol, prečo
je v uvedených konaniach správna aplikácia ust. § 257 CSP.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že závery súdu prvej inštancie uvedené v bode
13. odôvodnenia napadnutého uznesenia považuje za správne. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
si svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných
zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o OZE“) voči spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. v roku 2014 nesplnil,

tento si v zmysle § 4 ods. zákona o OZE nemôže na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo na podporu vo forme odberu elektriny za cenu na straty za rok 2015, a teda
mu nevznikol hmotnoprávny nárok na úhradu podpory vo forme odberu elektriny za cenu na straty, t.j.
ani nárok na zaplatenie ani na prijatie žalovanej sumy od žalovaného v rámci exekučného konania.
Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení správne prihliadol na to, že žalovaná pohľadávka nebola

uhradená žalovaným dobrovoľne – žalovaný nikdy žalovanú pohľadávku neuznal a nikdy dobrovoľne
nepristúpil k jej úhrade, a to ani z časti. K úhrade žalovanej pohľadávky došlo výlučne z dôvodu, že
Okresný súd Košice I svojim nezákonným rozsudkom sp.zn. 30Cb/149/2015 v spojení s nezákonným
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Cob/19/2020 zaviazali žalovaného na zaplatenie sumy
33.216,61 EUR s príslušenstvom, čím vytvorili nezákonne judikovanú vymáhateľnú pohľadávku na

strane žalobcu (bez reálne existujúceho hmotnoprávneho nároku na strane žalobcu). Realizujúc úkony
exekučného konania, poverený súdny exekútor vymohol dňa 28.07.2020 od žalovaného celkovú sumu
vo výške 53.584,93 EUR. Žalovaná suma teda nebola žalovaným žalobcovi uhradená dobrovoľne,
ale v dôsledku exekučného konania realizovaného na základe nezákonných, následne Najvyšším
súdom SR zrušených exekučných titulov. Vymožením finančných prostriedkov v exekučnom konaní

od žalovaného v prospech bankového účtu žalobcu, na prijatie ktorých neexistoval na strane žalobcu
žiaden hmotnoprávny nárok, vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalovaného,
ktorého vydania sa žalovaný od žalobcu domáha vzájomnou žalobou. Uvedené nie je možné považovať
za „domoženie sa uplatňovaného nároku žalobcom“ ani za „úspech žalobcu v spore“, tak ako sa to
snaží navodiť žalobca vo svojom odvolaní. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS

157/2019, v zmysle ktorého „sťažovateľka predovšetkým neplnila relutárnu náhradu dobrovoľne a po
začatí konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, ale až po jeho právoplatnom skončení, keď bola
k plneniu zaviazaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Ďalej je tiež zjavné, že k späťvzatiu
žaloby došlo až v „novom“ konaní, otvorenom na základe zrušujúceho nálezu ústavného súdu, ktorývrátil vec sťažovateľky krajskému súdu na ďalšie (v poradí tretie) konanie. Napokon, pre posúdenie
aplikácie § 256 ods. 1 CSP ústavný súd považuje za relevantnú aj skutočnosť, že späťvzatie žaloby v
posudzovanom prípade nebolo späťvzatím z dobromyseľného dôvodu, popísaného v predchádzajúcom

bode 15., ale späťvzatím v situácii, keď zúčastnenej osobe (žalobcovi) „hrozilo“ zrušenie konštitutívneho
rozhodnutia okresného súdu o priznaní relutárnej náhrady, v dôsledku ktorého by odpadol právny dôvod,
na základe ktorého sťažovateľka (žalovaná) plnila“. Zastavenie konania spôsobil výlučne sám žalobca
svojim konaním, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7.1. K čiastočnej odôvodnenosti žalobného nároku vo výške, ktorá mala zodpovedať spotovej cene
dodanej elektriny a o údajnej nespornosti takejto časti žalobného nároku, čím sa žalobca snaží docieliť
aspoň čiastočný nárok na náhradu trov konania uviedol, že táto argumentácia žalobcu je zavádzajúca
a nesprávna. Najmä ak by mal súd prvej inštancie v plnom rozsahu posudzovať oprávnenosť žalobcom
uplatneného nároku, resp. jeho časti, musel by pokračovať v konaní vo veci samej a rozhodnúť vo veci

samej meritórnym rozsudkom, tak ako to žiadal samotný žalovaný. Bol to však práve sám žalobca, ktorý
s vyššie uvedeným postupom nesúhlasil a výslovne trval na tom, aby súd prvej inštancie nepokračoval
vo veci samej, neposudzoval oprávnenosť žalobcom uplatňovanej pohľadávky, ani jej časti a konanie
zastavil. Nárok na zaplatenie spotovej ceny, na ktorú žalobca poukazuje vo svojom odvolaní, nebol
predmetom žaloby, a teda ani predmetom konania vo veci samej a tento nebol zo strany žalobcu

voči žalovanému v predmetnom konaní vôbec uplatnený. Predmetom konania bol nárok žalobcu na
zaplatenie podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, t.j. vo forme odberu elektriny za
cenu elektriny na straty. Žalobcom uvedené tvrdenie, že cena elektriny je zložená zo spotovej ceny
a doplatku, nie je pravdivé. Medzi stranami sporu bola zmluvne dohodnutá zvýhodnená cena za cenu
elektriny na straty ako jeden z druhov podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, ktorá

je jedným celkom a predstavuje jedno dohodnuté číslo. Nárok na ňu by však žalobcovi vznikol len v
prípade, ak by si žalobca splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Žiadna
iná cena elektriny, a to ani spotová cena, nebola medzi stranami sporu nikdy dohodnutá. Súd prvej
inštancie v rámci vykonaného dokazovania v ostatných konaniach vedených žalobcom voči žalovanému
aspoločnostiVýchodoslovenskádistribučná,a.s.zistil,žežalobcasivočispoločnostiVýchodoslovenská

distribučná, a.s. riadne a včas nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE v roku 2014, z ktorého dôvodu mu nevznikol nárok na podporu elektriny vyrobenej a dodanej v
jeho výrobnom zariadení v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE v dôsledku aplikácie sankcie
zakotvenej v § 4 ods. 3 zákona o OZE. Vzhľadom na uvedené nemôže byť elektrina ním dodávaná
žalovanému považovaná za elektrinu dodanú v zmysle zmluvy o dodávke elektriny a žalobca si nemôže

na takto dodanú elektrinu uplatňovať nárok na zaplatenie podpory vo výške ceny elektriny na straty. Je
potrebné rozlišovať medzi existenciou nároku a uplatnením nároku. Žalobca zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom je plne zodpovedný za správne zadefinovanie žalobného nároku, žalovanej sumy,
skutkového stavu a právneho titulu, z ktorého svoj žalobný nárok vyvodzuje. Žalobcom žalobou v tomto
konaní uplatňovaný nárok na zaplatenie podpory vo forme ceny elektriny na straty v zmysle § 3 ods.

1 písm. b) zákona o OZE je nárokom vyplývajúcim zo zákona o OZE a zo zmluvy o dodávke elektriny,
podmieneným riadnym a včasným splnením všetkých zákonom o OZE stanovených povinností zo strany
žalobcu. Nárok na zaplatenie spotovej ceny, na ktorý poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, nie je
možné považovať ani za nárok vyplývajúci zo zákona o OZE a rovnako ani za nárok vyplývajúci zo
zmluvy o dodávke elektriny. Žalovaný má za to, že nárok titulom spotovej ceny, vychádza z iného

skutkového základu veci ako aj z iných právnych noriem a tento nepredstavoval predmet tohto konania
a žalobca v konaní nepristúpil k zmene svojho nároku. Žalovaný doručil žalobcovi dodatok k zmluve
o dodávke elektriny s garanciou dohody spotovej ceny za takto žalobcom dodanú elektrickú energiu
poukazujúc aj na § 26 ods. 1 zákona o energetike. Predmetný dodatok medzi stranami sporu však nebol
uzavretý, pretože sám žalobca jeho podpis odmietol.

7.2. Žalovaný má za to, že na aplikáciu § 257 CSP nie sú v posudzovanom prípade dané podmienky.
Žalobca navyše uplatnil požiadavku aplikácie § 257 CSP prvýkrát až vo svojom odvolaní, a tento až
do momentu podania odvolania v rámci svojej argumentácie v konaní pred súdom prvej inštancie
nepožadoval aplikáciu § 257 CSP. Súd prvej inštancie nemal dôvod sa uvedenou argumentáciou, ktorá

žalobcom nebola súdu prvej inštancie predostretá, zaoberať. K nedôvodnosti aplikácie § 257 CSP
a potrebe aplikácie § 256 ods. 1 CSP (resp. § 255 CSP) súd prvej inštancie dospel aj v prípade
sp.zn.: 30Cb/82/2019 a sp.zn.: 31Cb/36/2019. Vyššie uvedené dôvody nepovažuje za dôvody hodné
osobitného zreteľa ani Krajský súd v Košiciach, ktorý právny názor vyslovil vo svojom uznesení sp.zn.:3Cob/60/2023. K poukazu žalobcu na právnu úpravu a vývoj súdnej judikatúry v neprospech žalobcu,
žalovaný uviedol, že žalobca nemusel čakať na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Obdo/90/2020
a sp.zn.: 2Obdo/7/2021 vo veciach týkajúcich sa žalobcu, nakoľko tieto nevyslovili žiadne nové doposiaľ

Najvyšší súdom SR nevyslovené právne názory, ale len potvrdili dovtedajšiu existujúcu ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Riešenie oboch vyššie uvedených právnych otázok však v
čase podania žaloby vyplývalo jednak z platnej právnej úpravy (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a
jednak z existujúcej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít týkajúcej sa účinnosti a doručovania
jednostranných právnych úkonov voči neprítomnej osobe (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR z

28. januára 2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010 (R 27/2011). Skutočnosť, že si žalobca § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesprávne interpretoval a aplikoval, resp. aplikáciu
§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka úplne opomenul, ako aj skutočnosť, že sa žalobca neoboznámil s
existujúcourozhodovacoupraxounajvyššíchsúdnychautorít,vdôsledkučohoiniciovalvočižalovanému
konanie vo veci samej odsúdené od samého začiatku na neúspech, nemôže byť na ťarchu žalovaného.
Množstvo vzniknutých sporov (cca 16 sporov) vedených žalobcom voči žalovanému a voči spoločnosti

Východoslovenská distribučná, a.s. je výsledkom výlučne nevhodnej procesnej iniciatívy samotného
žalobcu a nesprávnej interpretácie a aplikácie dotknutých právnych noriem zo strany žalobcu, ktorý bol
od samého začiatku zastúpený odborne spôsobilým právnym zástupcom. Sám žalobca teda spôsobil
vznik množstva súdnych sporov a dlhodobo pretrvávajúcu neistotu na strane žalovaného, napriek tomu
sa žalobca pokusom o využitie aplikácie § 257 CSP snaží vyhnúť sa svojej zodpovednosti za zavinené

začatie konania, v ktorom žalobca nebol úspešný, a teda vyhnúť sa s tým spojeným nákladom, ktorých
vznik si žalobca sám sebe ako aj žalovanému, ktorý sa v súdnom spore ocitol bez akéhokoľvek svojho
pričinenia, zavinil. V danom prípade nedošlo k zmene rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v
otázkach, ktoré boli rozhodujúce pre predmet sporu. Avšak, ak by k takejto zmene rozhodovacej praxe
aj došlo, má za to, že vývoj rozhodovacej praxe v neprospech samotného žalobcu, v priebehu trvania

sporu, nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa ani výnimočnú okolnosť, ktorá by
odôvodňovala nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému v zmysle § 257 CSP. Uvedené
potvrdil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení, sp.zn.: 4Cob/137/2022 zo dňa 26.01.2023.
V čase podania žaloby zo strany žalobcu a iniciovania konania vo veci samej neexistovalo žiadne
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ani Ústavného súdu SR, ktoré by riešilo problematiku predmetu sporu

v prospech žalobcu a potvrdzovalo oprávnenosť žalobcom uplatneného žalobného nároku a správnosť
žalobcom prezentovanej interpretácie a aplikácie dotknutých právnych noriem. Žalobcom prezentovaný
prístup by znamenal možnosť akýchkoľvek subjektov podávať akékoľvek neodôvodnené žalobné návrhy
s možnosťou akejkoľvek neúspešnej strany sporu sa následne zbaviť zodpovednosti za nesprávnu
interpretáciu a aplikáciu dotknutých noriem v žalobnom návrhu a za nedôvodne podaný žalobný návrh

a zároveň sa zbaviť s tým spojených nákladov v podobe trov konania druhej sporovej strany poukazom
na vývoj rozhodovacej praxe. Žalovaný nemá v prejednávanom spore žiaden podiel na vzniku sporu o
zaplatenie podpory. Argumentáciu žalobcu v jeho odvolaní, ako aj argumentáciu senátu 32Cb v jeho
uzneseniach sp.zn.: 32Cb/102/2019 a sp.zn.: 31Cb/105/2019, považuje za nedôvodnú. V
texte svojho odvolania žalobca žiadnym spôsobom bližšie nerozvádza a neidentifikuje finančnú situáciu

strán sporu a akým spôsobom by táto mala odôvodňovať aplikáciu § 257
CSP. Každé jedno konanie iniciované právnym zástupcom žalobcu predstavuje pre žalovaného výraznú
záťaž a náklady vynakladané na právne zastupovanie v každom z uvedených sporov. Žalovaný sa (na
rozdiel od žalobcu) nemal možnosť rozhodnúť, že v niektorom spore nebude vystupovať v procesnom
postavení žalovaného. Ďalej žalobca a súd prvej inštancie v uzneseniach sp.zn.: 32Cb/102/2019

a sp.zn.: 31Cb/105/2019, na ktoré žalobca odkazuje, konštatuje stav majetkových pomerov medzi
stranami sporu, pričom sa žalobcu snaží vykonštruovať ako subjekt, ktorý by v prípade priznania nároku
na náhradu trov konania žalovanému, mal mať ohrozenú svoju existenciu. Žalobca sa pritom v daných
konaniach, ako ani v tomto nevykresľoval ako subjekt s akýmikoľvek finančnými ťažkosťami a to ani pred
vydaním napadnutého rozsudku a rovnako ani v rámci svojho odvolania. Z online výpisu z obchodného

registra vyplýva, že žalobca je dlhodobo existujúcim stabilne fungujúcim subjektom vzniknutým od roku
1950. Z informácií na portáli finstat.sk vyplýva, že žalobca je dlhodobo stabilne
fungujúcimsubjektomsostabilnouekonomickousituáciousdosahovanýmitržbamivroku2022vovýške
4.145.716,- EUR, aktívami v roku 2022 vo výške 6.214.938,- EUR a vlastným imaním v roku 2022 vo
výške 3.730.710,- EUR, s počtom zamestnancov 100 – 149, a teda subjektom dlhodobo vykazujúcim

znaky finančne stabilnej spoločnosti. Z lustrácie vlastníctva k nehnuteľnostiam uskutočnenej Úradom
geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky ako aj z lustrácie z Centrálneho registra záložných
práv zrealizovanej z vlastnej iniciatívy žalovaného, taktiež vyplýva, že žalobca disponuje obrovským
množstvom nehnuteľného ako aj hnuteľného majetku. Z majetku žalobcu vykázaného v rámci lustrácienehnuteľností ako aj z finančnej situácie žalobcu vyplývajúcej z finančného reportu z finstat.sk je zrejmé,
že trovy konania dosahujúce v konaní pred súdom prvej inštancie sumu vo výške niekoľkých tisíc
EUR, nie sú spôsobilé ohroziť finančnú stabilitu žalobcu ani jeho podnikanie. Poukázal v tejto súvislosti

na nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M
Cdo 5/2011, ktoré jednoznačne vyslovili záver, že ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Skutočnosť, že strana sporu dosahuje pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti horšie výsledky než druhá strana sporu, nie je sama osebe spôsobilým
dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu. Navyše zánik nároku

na podporu v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE za celý rok 2015 je následkom
výlučne nedbanlivého a neobozretného konania samotného žalobcu, ktorý si riadne a včas nesplnil svoje
zákonom stanovené povinnosti voči spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. Postup súdu prvej
inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania považuje v prejednávanej veci za správny.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací konštatuje, že odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného

boli obe podané v zákonnej lehote, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu,
na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Nakoľko
žalobca odvolaním napadol výlučne výrok o náhrade trov konania a žalovaný napadol naopak výrok
I. uznesenia, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, v prvom rade sa venoval

odvolací súd prejednaniu odvolania žalovaného, nakoľko prípadné zrušenie alebo zmena napadnutého
uznesenia v rozsahu výroku I. môže mať automaticky vplyv na výrok II. uznesenia.

8.1. K výroku I. napadnutého uznesenia: Odvolanie žalovaného odvolací súd prejednal podľa § 379
až § 385 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je

dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho žalovaným napadnutom výroku I. bolo vecne správne,
preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I. tohto uznesenia). Bližšie odôvodnenie
je uvedené v odsekoch 14 až 22.

8.2. K výroku II. napadnutého uznesenia: Odvolanie žalobcu odvolací súd obdobne prejednal podľa

§ 379 až § 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že jeho odvolanie
je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho žalobcom napadnutom výroku II. nebolo správne,
preto ho odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil (výrok II. tohto uznesenia). Bližšie odôvodnenie je
uvedené v odsekoch 23 až 25.

9. Všetky dôvody uvádzané odvolateľmi (žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
b) a h) CSP a žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký

závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP
priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,

aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)

vyplývajú (Nález Ústavného súdu II. ÚS 14/2001, II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods.
1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé

súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť
zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovanejudikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

12.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSPjedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

13. Odvolací súd vzhľadom na nižšie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalovaným uplatnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) a rovnako ani odvolací dôvod podľa 365 ods. 1 písm. b) CSP
(súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,) nie sú dané a to z dôvodov

uvedených v nasledovných odsekoch 14 až 22.

14. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že aj keď súd prvej inštancie v bode 11. odôvodnenia
napadnutého uznesenia konštatoval, že vo veci sa nekonalo žiadne pojednávanie, či predbežné
prejednanie sporu, je z textu odôvodnenia v dotknutom bode zrejmé, že uvedené nebolo dôvodom pre

neprihliadnutie na nesúhlas žalovaného so zastavením konania (a následné rozhodnutie o zastavení
konania). Odvolací súd pripúšťa, že takéto konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia mohlo vyvolať
dojem, že súd prvej inštancie späťvzatie žaloby pripustil a konanie zastavil vzhľadom na uvedenú
skutočnosť. Súd prvej inštancie v 1. vete daného bodu odôvodnenia len konštatoval, že uvedená
skutočnosť (že po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu sa vo veci nekonalo žiadne pojednávanie, či

predbežnéprejednaniesporu)vyplývazobsahusúdnehospisu.Avšakz2.vetyodôvodneniauvedeného
vbode11.napadnutéhouzneseniavyplýva,žezáversúduprvejinštancieoneexistenciivážnehodôvodu
na strane žalovaného so späťvzatím žaloby bol opretý o skutočnosť, že žalovaným uvedený dôvod
nesúhlasu súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodný v zmysle ustanovení CSP. Z odôvodnenia teda
explicitne nevyplýva, že by dôvodom bola skutočnosť, že súd prvej inštancie neprihliadol na nesúhlas

žalovaného z dôvodu, že k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu
podľa § 168 alebo pojednávanie. V zmysle CSP navyše platí, že ak došlo k späťvzatiu žaloby skôr, než
sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, súd žalovaného na vyjadrenie ohľadom
súhlasu so späťvzatím žaloby ani nevyzýva a čiastočné späťvzatie žaloby zašle žalovanému len na
vedomie. V prejednávanom prípade však zo súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie listom zo

dňa 21.11.2023 zaslal späťvzatie žaloby žalovanému a vyzval ho na vyjadrenie, resp. na oznámenie, či
so späťvzatím súhlasí. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že konanie na súde prvej inštancie po vrátení veci
dovolacím súdom na ďalšie konanie (logicky po rozhodnutí súdom prvej inštancie a odvolacím súdom),
nepredstavuje konanie, ktoré by malo byť vnímané izolovane od pôvodného konania, ale procesne naňnadväzuje a v žiadnom prípade v rámci nového konania nie je možné v uvedenej procesnej situácii mať
za to, že ide o konanie, ktoré sa nachádza vo fáze pred predbežným prejednaním sporu, alebo pred
pojednávaním. Z procesného hľadiska je nutné prihliadať na skutočnosť, že v danej veci už v pôvodnom

konaní bolo vykonané dokazovanie a uskutočnilo sa pojednávanie (a napokon súd prvej inštancie, ako aj
odvolací súd vo veci rozhodli – aj keď následne došlo k zrušeniu rozhodnutí dovolacím súdom). Poukaz
na znenie § 146 ods. 1 druhej vety CSP je preto zo strany súdu prvej inštancie v prejednávanom prípade
v odôvodnení uznesenia bezpredmetný.

15. K naplneniu podmienky vážnosti nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby (podmienky tzv.
kvalifikovaného nesúhlasu) odvolací súd uvádza nasledovné: Späťvzatie žaloby je jedným zo širokej
škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením pána sporu, ktorý má právo
procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého
súdneho konania (tzv. dispozičný princíp súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania
prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej

procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť
nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho,
že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však
nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové

okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia
konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie
účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených
záujmov.

16. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie
vyhodnotil nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby ako nedôvodný bola skutočnosť, že žalovaný
zvolil procesný postup spočívajúci v podaní vzájomnej žaloby. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
uviedol,žežalovanýmuvádzanédôvodynesúhlasubudúpredmetomdokazovaniavinom,samostatnom
konaní, na ktoré bolo konanie o vzájomnej žalobe vylúčené. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa

stotožňuje aj odvolací súd a argumentáciu súdu prvej inštancie v tomto smere dopĺňa nasledovne:

17. Žalobca si v tomto konaní uplatnil svoj nárok na zaplatenie sumy vo výške 33.216,61 EUR
s príslušenstvom a o tomto jeho nároku bolo vo veci už raz meritórne a právoplatne rozhodnuté. Vo
veci vydané pôvodné rozsudky boli neskôr na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušené

Najvyšším súdom SR. S ohľadom na zrušenie príslušného exekučného titulu (rozsudok Okresného
súdu Košice I č.k. 30Cb/149/2015-427 zo dňa 4.4.2019 v spojení s rozsudkom KS v Košiciach č.k.
2Cob/19/2020-560 zo dňa 29.4.2020) sa o nároku žalobcu opätovne konalo na Mestskom súde Košice
už pod novo pridelenou spisovou značkou. V rámci tohto konania žalovaný podal vzájomnú žalobu,
ktorou si voči žalobcovi uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo exekučným

vymožením peňažných prostriedkov práve na základe vyššie citovaných zrušených rozsudkov. Konanie
o vzájomnej žalobe súd prvej inštancie svojim uznesením zo dňa 9.8.2023 vylúčil na samostatné
konanie.

18. Počas obnoveného konania vo veci samej žalobca zobral svoju žalobu v súlade s § 144 CSP späť,

čo odôvodnil uhradením jeho pohľadávky po začatí súdneho konania. Na základe späťvzatia žaloby
súd prvej inštancie konanie podľa § 146 ods. 1 CSP zastavil. K tomuto je ale potrebné pripomenúť
zásadnú skutočnosť, že žalovaný nevykonal úhradu pohľadávky žalobcu dobrovoľne, ale k jej uhradeniu
došlo exekučným konaním a na základe exekučného titulu (skôr vydané vyššie uvedené právoplatné
rozsudky), ktorý bol neskôr dovolacím súdom zrušený.

19. Žalovaný svoj nesúhlas so zastavením konania odôvodnil tvrdením, že počas doterajšieho konania
došlo k pomerne rozsiahlemu dokazovaniu a teda aj ku skutkovým a právnym zisteniam (dokonca aj
v konaní pred dovolacím súdom), na základe čoho je predpoklad skorého rozhodnutia vo veci samej.
Tiež dodal, že toto rozhodnutie je pre neho podstatné, pretože na jeho základe bude možné rozhodnúť

aj o jeho nároku, ktorý si uplatnil vzájomnou žalobou. Ďalej dôvodil, že pokiaľ bude konanie zastavené
a nedôjde tak k meritórnemu rozhodnutiu o predmete sporu, tak bude sťažená jeho pozícia v dokazovaní
v rámci konania o jeho vzájomnej žalobe, pretože on bude v pozícii aktívne legitimovanej strany sporu,
na ktorej leží dôkazné bremeno.20. Vyššie uvedené dôvody nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby nepovažuje ani odvolací súd za
dostatočne vážne nato, aby na ich základe súd konania nezastavil (§ 146 ods. 1 prvá veta CSP). V tomto

smere súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že o opodstatnenosti sporného nároku bude
rozhodnuté v konaní o vzájomnej žalobe, ktorou žalovaný požaduje vrátiť ním poskytnuté (exekútorom
vynútené) plnenie na základe dôvodu, ktorý odpadol (zrušené vyššie uvedené exekučné tituly).

21. Pokiaľ žalovaný namieta, že vo vylúčenom konaní on ako aktívne legitimovaná strana konania

bude mať sťažené procesné postavenie v súvislosti s dôkazným bremenom, tak toto jeho stanovisko
neobstojí.Zadanejskutkovejaprocesnejsituácie(exekútoromvynútenéplneniežalovanéhovprospech
žalobcu na základe zrušených exekučných titulov) je zrejmé, že žalovaný svoje dôkazné bremeno
o bezdôvodnom obohatení (resp. o plnení na základe dôvodu, ktorý odpadol) dostatočne zvládol a to už
dokonca v čase podania jeho vzájomnej žaloby. Vychádzajúc z preukázania odpadnutia dôvodu plnenia
bude potom vo vylúčenom konaní naopak práve na žalobcovi, aby preukázal, že bol opodstatnený jeho

nárok, ktorý mu na základe zrušených rozsudkov vymohol poverený súdny exekútor.

22.Aninámietkažalovanéhoopredpokladeskoršiehorozhodnutia vpôvodnomkonaníniejedostatočne
spôsobilá nato, aby súd na základe späťvzatia žaloby konanie nezastavil. K tomuto odvolací súd
poznamenáva, že konanie o vzájomnej žalobe žalovaného bolo vylúčené z pôvodného konania,

kde už skutočne bolo vykonané pomerne rozsiahle dokazovanie, toto dokazovanie však môže byť
v plnom rozsahu využité aj v tomto konaní o vzájomnom nároku žalovaného, pretože ide o rovnaký
skutkový a právny základ (iba s výnimkou otázky bezdôvodného obohatenia, ktorá však z pohľadu
odvolacieho súdu nie je skutkovo náročná – viď predchádzajúci odsek). Zastavenie pôvodného konania
nie je možné uzavrieť ako neprimerané predĺženie konania o vzájomnom nároku žalovaného, pretože

podľa postupu navrhovaného žalovaným by konanie o vzájomnom návrhu malo byť rozhodnuté až
po meritórnom rozhodnutí o pôvodnej žalobe, pričom nadobudnutie právoplatnosti tohto rozhodnutia
môže byť predĺžená aj o čas priebehu ďalšieho odvolacieho konania. T.j. z časového hľadiska a práve
s ohľadom aj na dodržanie zásady rýchlosti a hospodárnosti konania bol postup súdu správny, pretože
po zastavení pôvodného konania bude o spore strán konania rozhodnuté v rámci jedného konania, kde

súd prvej inštancie prejudiciálne vyrieši aj otázku pôvodného nároku žalobcu.

23. Odvolanie žalobcu proti výroku II. napadnutého uznesenia preskúmal odvolací súd z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že toto odvolanie je dôvodné. Preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 388 CSP rozhodol tak, že ho zmenil

(výrok II. tohto uznesenia).

24. V tomto konaní po pôvodne zrušených právoplatných rozsudkoch nedošlo k meritórnemu
rozhodnutiu vo veci samej, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby. Žalobca svoje
späťvzatieodôvodniluhradenímsvojejpohľadávkypopodanížalobyatedavovšeobecnostibyotrovách

konania malo byť rozhodnuté podľa § 256 ods. 1 CSP, t.j. na náhradu trov konania by mala byť
zaviazaná strana, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Takéto rozhodnutie o trovách konania
však v tomto prípade nie je opodstatnené, pretože bez meritórneho rozhodnutia vo veci samej (otázka
opodstatnenosti žaloby) nie je možné dostatočne spoľahlivo uzavrieť, ktorá zo strán zavinila zastavenie
konania.

25. Na základe vyššie uvedeného (predchádzajúci odsek) nie je možné ako vecne správne potvrdiť
rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania podľa
§ 256 ods. 1 CSP. Rozumným usporiadaním procesných vzťahov zohľadňujúcim špecifický stav tohto
konania je rozhodnúť podľa § 257 CSP, t.j. stranám sporu náhradu trov konania nepriznať.

26. Podľa § 396 ods. 1 CSP: „Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.“

27. Podľa § 255 ods. 2 CSP: „ Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní mali čiastočný ne/úspech obidve strany, preto vo
výroku III. odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust.§ 77 (ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. §
427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám,
alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací
súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).