Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, August 22, 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-19C/22/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121205901
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1121205901.5

Uznesenie

Mestský súd Bratislava IV v spore žalobkyne: A. B., narodená XX.XX.XXXX, zomrelá 21.07.2023,
naposledy bytom C. X, XXX XX D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o.,
so sídlom Záhradnícka 51, 821 08 Bratislava, IČO: 47 234 318, proti žalovanému: Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví
s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Súd konanie zastavuje.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou na tunajší súd (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 24.08.2021 sa žalobkyňa
domáhala od žalovaného zaplatenie bolestného vo výške 9.555,- EUR s úrokom z omeškania vo výške
5%zuvedenejsumyododňa06.08.2021,náhradysťaženiaspoločenskéhouplatneniavovýške25.116,-
EUR s úrokom z omeškania vo výške 5% z uvedenej sumy odo dňa 06.08.2021, náhrady navýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5.241,60 EUR a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila
tým, že dňa 14.11.2019 došlo k dopravnej nehode zavinenej E. F., ktorý ako vodič autobusu nedal

prednosť žalobkyni ako chodkyni, a spôsobil jej mnohopočetné poranenia. Motorové vozidlo, ktorým
nehodu spôsobil, bolo v danom čase poistené u žalovaného, v dôsledku čoho vznikol žalobkyni v zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v spojení s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia nárok na uhradenie príslušnej náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktorý v rozsahu požadovanom v žalobe žalovaný neuhradil. Žalobkyňa k

žalobe priložila listinné dôkazy preukazujúce jej nárok.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.12.2021 žiadal žalobu zamietnuť z viacerých dôvodov. Súd
tieto dôvody neuvádza, vzhľadom to, že z dôvodu zastavenia konania už nie sú relevantné. V konaní sa
ešte vyjadrili žalobkyňa v replike zo dňa 09.02.2022 a žalovaný v duplike zo dňa 06.04.2022.

3. Súd vo veci nariadil predbežné prejednanie sporu na dňa 01.08.2023. Skôr než došlo k tomuto
predbežnému prejednaniu, oznámil dňa 26.07.2023 právny zástupca žalobkyne súdu, že táto dňa
XX.XX.XXXX zomrela, a zároveň požiadal o prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP do
skončenia dedičského konania, a následné pokračovanie v konaní s dedičmi žalobkyne. Argumentoval
tým, že doterajšia súdna prax týkajúca sa zastavenia konania v obdobných prípadoch z dôvodu smrti
žalobcu je prekonaná, a zároveň takáto prax priamo motivuje poisťovne, aby náhrady bolestného a

sťaženia spoločenského uplatnenia zdržiavali, a to práve s cieľom ich úplne nevyplatiť v prípade smrti
poškodeného. Taktiež uviedol, že ak by sa súd nestotožnil s jeho závermi, navrhuje sa obrátiť naSúdny dvor EÚ a položiť mu nasledovné prejudiciálne otázky: „Má sa článok 22 Smernice [2009/103/
ES] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd má interpretovať pravidlá vnútroštátneho práva v ich
najširšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice, aby dospel k riešeniu, ktoré je v súlade s

cieľom sledovaným smernicou?“, „Je cieľom Smernice [2009/103/ES] a najmä jej článku 22 zavedenie
takých vnútroštátnych mechanizmov, resp. taký výklad pravidiel vnútroštátneho práva, aby bolo pre
poškodených zaručené efektívne a včasné dosiahnutie odškodnenia?“ a „Má sa Smernica [2009/103/
ES] vykladať v tom zmysle, že článok 22 bráni zániku nárokov uplatnených poškodeným priamo proti
poisťovateľovi žalobou v prípade smrti poškodeného počas súdneho konania?“. V podaní tvrdil, že

uvedenúSmernicu2009/103/ESjepotrebnévykladaťtak,žepoškodenímajúprávonarýchleaefektívne
poskytnutie náhrady škody, v dôsledku čoho nemôže byť jej vyplatenie zmarené smrťou poškodeného,
a preto navrhol konanie prerušiť a podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v zmysle § 162 ods.
1 písm. c) CSP. Právny zástupca žalobkyne následne do konania doručil úmrtný list žalobkyne.

4. K podanie žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 27.07.2023. Žalovaný žiadal konanie zastaviť

s poukazom na § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý explicitne stanovuje, že smrťou veriteľa
zanikne právo na bolestné aj právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Taktiež uviedol,
že tvrdenia právneho zástupcu žalobkyne o tom, že do jej smrti nevymohla od žalovaného žiadnu
satisfakciu za ujmy spôsobené dopravnou nehodou sú nepravdivé, keďže žalovaný vyplatil žalobkyni
bolestnévovýške14.524,-EURanáhraduzasťaženiespoločenskéhouplatneniavovýške2.184,-EUR.

5. Súd dospel k záveru, že z dôvodu úmrtia žalobkyne je nevyhnutné konanie zastaviť. Súd rozumie
argumentom právneho zástupcu žalobkyne, že možný zánik práv poškodených v prípade ich smrti
môže vo všeobecnosti motivovať poisťovne, aby zdržiavali vyplatenie poistného, avšak na druhej strane
pokladá súd za racionálne, že bolestné a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú viazané

výlučne na osobu poškodeného. Bez ohľadu na prípadné úvahy súdu je však súd povinný rešpektovať
explicitné znenie § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré jednoznačne stanovuje, že smrťou veriteľa
zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Toto ustanovenie
neponecháva žiadny priestor na úvahy súdu. Súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť s tvrdením
právneho zástupcu žalobkyne, že doterajšia prax sa odvíja od rozhodnutia prijatého krátko po prijatí

Občianskeho zákonníka, a túto prax je potrebné prehodnotiť; naopak, prax sa odvíja od jednoznačného
doposiaľnezmenenéhozneniaObčianskehozákonníkaabezzmenyprávnejúpravyvtomtokonkrétnom
prípade nie je podľa názoru súdu zmena súdnej praxe možná. Súd preto druhým výrokom tohto
uznesenia konanie zastavil.

6. Na okraj súd uvádza, že v tomto konkrétnom prípade navyše nie je korektné a dôvodné tvrdiť, že
poisťovňa sa plateniu poistného vyhýbala, resp. že sa žalobkyňa za svojho života žiadnej satisfakcie
nedočkala, nakoľko žalovaný preukázateľne plnil žalobkyni podstatnú časť jej nárokov a v prípade
neuhradených nárokov, žalovaných v žalobe, zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnil, prečo nároky neplní,
čím si splnil svoju zákonnú povinnosť.

7. Dôvody zastavenia konania sa rovnako ako na samotný nárok na bolestné a náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia (istinu) vzťahujú aj na uplatnené úroky z omeškania, nakoľko v ich prípade
ide v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka o príslušenstvo pohľadávky. Súd sa nestotožnil s
argumentáciou Krajského súdu v Prešove v uznesení konaní sp. zn. 1Co/25/2017, citovanou žalovaným,

ktorá mala byť odvodená od zbierkového rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 2/2015. V prvom rade je
dané rozhodnutie vo všeobecnosti neaplikovateľné na posudzovanú situáciu z dôvodu odlišného štádia
konania, čomu sa súd venuje v odseku 9 nižšie, avšak navyše uvedené rozhodnutie sa týka výlučne trov
konania, pri ktorých je za určitých okolností osobitný režim odôvodnený. V prípade úrokov z omeškania
však ide o príslušenstvo pohľadávky, ktoré nemôže byť súdom priznané, ak je zastavené konanie o

samotnej istine pohľadávky.

8. Súd sa nestotožnil s argumentom právneho zástupcu žalovaného, že s ohľadom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Edco 278/2013 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 2/2015 je nevyhnutné pokračovať s dedičmi v

konaní minimálne v časti trov konania. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR rieši totiž podstatne
inú procesnú situáciu. V citovanom rozhodnutí bolo o nároku poškodeného právoplatne rozhodnuté, a
zároveň bolo právoplatne rozhodnuté aj o nároku na náhradu trov konania. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
potvrdil, že v takom prípade v dôsledku smrti poškodeného (oprávneného) v zmysle § 579 ods. 2Občianskehozákonníka,pokiaľideoistinu,zanikánároknabolestnéanáhradusťaženiaspoločenského
uplatnenia nielen v prípade, ak o nároku ešte nebolo súdom rozhodnuté, ale dokonca aj v prípade,
ak už rozhodnuté bolo, ale súdom priznaný nárok ešte nebol poškodenému uhradený. Naproti tomu

konštatoval, že náhrada trov konania má v danom prípade odlišný režim – kým účelom náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je zmierniť osobne poškodenému jeho nemateriálnu ujmu,
účelom náhrady trov konania je nahradiť materiálne výdavky poškodeného spojené s uplatnením nároku
v občianskom súdnom konaní. V prípade takejto zásadnej nesúrodosti medzi účelom, ktorý sleduje
zákon priznaním náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a účelom, ktorý sa sleduje

priznaním náhrady trov občianskeho súdneho konania, má smrť toho, komu boli tieto náhrady priznané,
odlišné právne dôsledky. V takom prípade zánik pohľadávky nemá bez ďalšieho za následok tiež zánik
jej príslušenstva; neplatí teda, že osud (takéhoto) príslušenstva zdieľa osud (takejto) pohľadávky. Z
vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd SR uzatvoril, že i keď právo na bolestné a na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou poškodeného zaniká v rozsahu, v ktorom nebolo za jeho
života uspokojené, nedochádza smrťou poškodeného k zániku práva na zaplatenie sumy prisúdenej

poškodenému ako náhrada trov toho konania, v ktorom sa domáhal náhrady za vytrpenú bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia. Právo v rozsahu, v ktorom nezaniklo, prechádza na právnych
nástupcov

9. Danú právnu argumentáciu ale nemožno vztiahnuť na prejednávané konanie, nakoľko Najvyšší súd

SRriešilvýlučneprípad,keďužbolitrovykonaniapriznanéprávoplatnýmrozhodnutím,avšakešteneboli
vyplatené. V tomto prípade ale tomu tak nie je; vzhľadom na obligatórne zastavenie konania v zmysle §
579 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 63 ods. 1 CSP je potrebné toto konanie zastaviť ako
celok,aniejemožnépokračovaťvsamostatnomkonaníotrovách(resp.včastikonaniaotrovách).Výrok
o trovách konania je len dôsledkom rozhodnutia vo veci samej, pričom v prípade zastavenia konania súd

rozhoduje v zmysle § 256 CSP podľa toho, ktorá strana procesne zavinila zastavenie konania. Je tak
vylúčené, aby súd umelo odďaľoval rozhodnutie o zastavení konania len kvôli výroku o trovách konania,
v ktorom by zároveň v rozpore s CSP zisťoval potenciálny úspech v konaní v prípade, ak by konanie
zastavené nebolo. Takýto postup by bol v rozpore ustanoveniami CSP o zastavení konania, ako aj v
rozpore so zásadou hospodárnosti konania vyjadrenou v čl. 17 CSP. Súd by sa totiž v zmysle návrhu

právneho zástupcu žalobkyne musel len kvôli výroku o trovách vysporiadať s otázkou opodstatnenosti
nároku žalobkyne ako s otázkou predbežnou, v dôsledku čoho by bolo nevyhnutné vykonať kompletné
dokazovanie v rovnakom rozsahu, ako keby konanie nebolo vo veci samej zastavené.

10. Pokiaľ ide o návrh právneho zástupcu žalobkyne na podanie návrhu na prejudiciálne konanie pred

Súdnym dvorom Európskej únie, súd tomuto návrhu nevyhovel, nakoľko podľa názoru súdu je celkom
zjavné, že tento návrh nie je dôvodný. Právny zástupca žalobkyne sa v podaní odvolával na článok
22 Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, v ktorej sa uvádza: „Členské štáty zavedú povinnosť,
podporenú primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi

sankciami, že do troch mesiacov odo dňa, kedy poškodená osoba uplatní svoju pohľadávku na náhradu
škody buď priamo voči poisťovni osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo voči jej likvidačnému zástupcovi:

a) poisťovňa osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo jej likvidačný zástupca predložia odôvodnený návrh
na náhradu škody v prípadoch, kedy zodpovednosť nie je sporná a škody sú vyčíslené, alebo

b) poisťovňa, ktorej je adresovaná žiadosť o náhradu škody, alebo jej likvidačný zástupca poskytne
odôvodnenú odpoveď na body žiadosti v prípadoch, keď zodpovednosť je buď odmietnutá, nie je presne
určená, alebo škody nie sú úplne vyčíslené.
Členskéštátyprijmúustanovenia,abyzabezpečili,žeaknávrhniejepredloženývlehotetrochmesiacov,
okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom budú poškodenej osobe vyplatené aj úroky.“

11. Podľa názoru súdu z citovaného znenia vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby boli
pohľadávky na náhradu škody poisťovňami vyriešené do troch mesiacov od ich uplatnenia a to tak,
že poisťovňa v nesporných prípadoch predloží návrh na výplatu náhrady škody, alebo v sporných
prípadoch v rovnakej lehote poskytne odôvodnenú odpoveď, v ktorej dôvody neplnenia kvalifikovane
vysvetlí. Zároveň smernica zakladá povinnosť zabezpečiť poškodenému aj nárok na úroky z omeškania

v prípade, ak táto povinnosť nie je poisťovňou splnená. Z textu smernice teda jednoznačne vyplýva, že
jej cieľom je poskytnutie istoty poškodeným, že poisťovňa sa bude ich prípadom v primeranej lehote
zaoberať a buď im plnenie vyplatí, alebo im zdôvodní, prečo tak nespravila. Ani najextenzívnejším
výkladom však nemožno dospieť k záveru, že smernica v uvedenom ustanovení akýmkoľvek spôsobomstanovuje, že by členské štáty mali povinnosť zaručiť efektívne a včasné vyplatenie prípadných sporných
nárokov, a už vôbec nie, že by mali povinnosť zabezpečiť možnosť dedenia nárokov poškodených v
prípade, ak im ich prípadný nárok nie je vyplatený za ich života.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nie je dôvod, aby sa v tejto veci postupoval
v zmysle § 162 ods. 3 CSP a obracal sa na Súdny dvor Európskej únie.

13. Bez ohľadu na uvedené pokladá súd právnym zástupcom žalobkyne formulovanú povinnosť

zabezpečiť včasné a efektívne plnenia pre poškodených za úlohu štátu; nástrojom na jej dosiahnutie ale
nemusí byť (resp. s ohľadom na osobný charakter týchto plnení možno aj argumentovať že nemôže byť)
prechod nároku na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na dedičov. Nástrojom
v danom prípade by malo byť v danom prípade najmä efektívna možnosť domôcť sa uplatnených práv
súdnou cestou tak, aby sa riziko nevyplatenia nárokov poškodených za ich života minimalizovalo.

14. Keďže súd konanie pre smrť žalobkyne zastavil, prerušenie konania do času právoplatného
skončenia dedičského konania neprichádzalo do úvahy. Súd v zmysle § 162 ods. 3 CSP návrh na
prerušenie konania zamietol v tomto uznesení, a to jeho prvým výrokom.

15. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 256 ods. 1 CSP. V prípade zastavenia konania súd prizná

náhradu trov konania strane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Nakoľko konanie bolo zastavené z
dôvodu smrti žalobkyne, a teda zastavenie konania procesne nezavinila žiadna zo strán, súd tretím
výrokom tohto uznesenia nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej strane (§ 255 ods. 2 CSP
per analogiam).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho doručenia
na Mestskom súde Bratislava IV (§ 357 písm. a), n) a m) CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.