Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/84/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514212144
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1514212144.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Súkromné gymnázium Mercury,
IČO: 30 843 201, Zadunajská 27, P. O. Box 90, Bratislava, zast. FELŠÖCI & Partners, s.r.o., IČO:
47 254 203, advokátskou kanceláriou so sídlom Bajkalská 31, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, zast.
LEGATE, s.r.o., IČO: 35 846 909, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o určenie neplatnosti odstúpenia
od zmluvy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 24.1.2024, č. k.
B5-49C/255/2014-702, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že právny úkon
žalovaného zo dňa 28.10.2013, ktorým pod č. W. M. XXXXX/XX-XXXXXX odstúpil od kúpnej zmluvy č.
XX-XX-XXXX-XX-XX zo dňa 5.2.1999, je neplatný.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia,
že právny úkon žalovaného zo dňa 28.10.2013, ktorým pod č. W. M. XXXXX/XX-XXXXXX (ďalej
len „odstúpenie“) odstúpil od kúpnej zmluvy č. XX-XX-XXXX-XX-XX zo dňa 5.9.1999, je neplatný.

Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vedeného pred súdom prvej inštancie
a pred odvolacím súdom v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 3 ods. 1, § 34, § 36 ods. 1, 2, 5, § 37 ods. § 39, § 40a, §
41,§44ods.1,§45ods.1,§48ods.1,2,§100ods.1,§101,§517ods.1zák.č.40/1964Zb.Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že
napadnuté odstúpenie od kúpnej zmluvy je platným a účinným právnym úkonom. Úvodom označil za

nevyhnutné podrobiť súdnemu prieskumu kúpnu zmluvu, od ktorej malo byť odstúpené, a to s poukazom
na možnosť odstúpenia len od platne uzatvorenej zmluvy. Uviedol, že žalovaný svoju procesnú obranu
po rozhodnutí odvolacieho súdu doplnil námietkou absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Prvoinštančný
súd sa však s jeho argumentáciou nestotožnil majúc za to, že kúpna zmluva je platným právnym
úkonom.Žalovanýnedôvodnenamietalabsenciuschváleniapredajanehnuteľnostízostranymestského
zastupiteľstva (ďalej len MsZ“), keď zo samotného znenia kúpnej zmluvy (čl. VIII ods. 1) vyplýva, že
predaj predmetných pozemkov žalobcovi bol schválený a neoddeliteľnou súčasťou kúpnej zmluvy bolo

aj uznesenie MsZ č. 850/1998 obsahujúce súhlas na daný predaj. Platnosť a účinnosť nadobudla kúpna
zmluva dňom jej podpísania oboma zmluvnými stranami, t. j. dňa 5.2.1999, pričom zmluvné strany boli
ňou viazané (čomu zodpovedá znenie čl. VII ods. 4 kúpnej zmluvy) a čo nepochybne vyplýva aj z úkonov
zmluvných strán do uzavretia dodatku č. 1 dňa 27.1.2000. Neskoršia dohoda o zmene účinnosti nemôžemať podľa súdu vplyv na fakt, že účinnosť zmluvy trvala už 1 rok predo dňom uzavretia dodatku č. 1,
naviac v prípade nesprávnej formulácie týkajúcej sa dohody zmluvných strán o účinnosti predmetnej
zmluvy nemá vplyv na jej platnosť. V konaní považoval za nesporné, že znenie kúpnej zmluvy i dodatku

č. 1 pripravoval žalovaný, pričom neplatnosti sa podľa § 40a OZ nemôže dovolávať ten, kto ju spôsobil.
Za nemožný v zmysle § 37 ods. 2 OZ nepovažoval súd prvej inštancie ani predmet kúpnej zmluvy, ktorým
bol predaj a kúpa konkrétnych existujúcich nehnuteľností, t. j. existujúce a možné plnenie. Nakoľko súd
prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod neplatnosti posudzovanej kúpnej zmluvy v znení dodatku č.
1, vyhodnotil ju ako platný a účinný právny úkon a v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho

súdu ako právny úkon nezrušený od samého začiatku podľa nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky podľa
§ 47 ods. 2 OZ v spojení s § 48 ods. 2 OZ.

3. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal žalobcom vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu
k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty na odstúpenie od kúpnej zmluvy, na ktorú žalovaný žiadal
neprihliadnuť s ohľadom na výnimočné okolnosti prípadu zakladajúce aplikáciu ust. § 3 ods. 1 OZ,

keď žalovaný nezavinil márne uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k odstúpeniu, nakoľko svoj zámer
odstúpiť od kúpnej zmluvy jasne a výstižne vyjadril už v liste zo dňa 21.7.2003 (exp. 23.7.2003), ktorý
bol žalobcovi riadne doručený, pričom žalobca ho žiadnym spôsobom nerozporoval, sám si ho osvojil a
prezentoval ho vo svojich vyjadreniach a spravoval sa ním. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal
na posun vo vývoji aplikačnej praxe, keď za prekonaný je možné vyhodnotiť právny názor obsiahnutý

v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/148/2004, ktorým dovolací súd vyslovil, že „dôvodné
vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ“, keď je možné sledovať
postupné odkláňanie sa od daného právneho názoru, a to priamo v rozhodnutiach NS SR (napr. sp. zn.
3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015), sp. zn. 7Cdo/226/2016 z 13.12.2017, sp. zn. 3Cdo/137/2017 z 22.3.2018,

sp. zn. 2Cdo/249/2014 z 30.7.2015, sp. zn. 5Cdo/151/2012 z 9.12.2015, sp. zn. 3Cdo/441/2013 z
31.3.2016). Do pozornosti dal tiež názor ÚS SR, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie
námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže
ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v

občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania,
pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník
konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov
premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať
z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a

dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS
542/2013). Z nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21.11.2017 vyplýva, že v rovine jednoduchého
práva je totiž nutné pre účely dodržania už uvedených princípov starostlivo posudzovať individuálne
okolnosti daného prípadu cez uvedenú prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 OZ zakotvujúceho
zásadu súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého pod ústavného práva

odrazom zhora vymedzenej ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. Ústavnoprávne je teda
ustanovenie § 3 ods. 1 OZ tým miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu
materiálneho právneho štátu do interpretácie a aplikácie pod ústavného práva. Len napĺňaním idey
spravodlivosti právo a prípadne súdy plnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné
väčšinovou mienkou. Vo všeobecnosti sa uplatnenie námietky premlčania prieči dobrým mravom v

tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s
dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného
ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky

premlčania nesie znaky zneužitia tohto práva. Výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom
v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (prípadne, kedy
k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych

cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel
poškodiť,čiznevýhodniťpovinnúosobu(tzv.šikanóznyvýkonpráva).Tietookolnostimusiabyťnaplnené
v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty,
akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietkypremlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/441/2013 zo dňa 31.3.2016).
Prvoinštančný súd v súlade s označeným názorom ÚS SR považoval za samozrejmú a určujúcu

pre hľadanie práva potrebu vychádzať z individuálnych rozmerov prejednávaného prípadu, ktoré sú
založené na konkrétnych skutkových zisteniach. V danej veci tak bolo potrebné prihliadnuť na špecifické
okolnosti daného prípadu a zároveň v zmysle pokynov odvolacieho súdu starostlivo prihliadnuť aj na
všetky okolnosti týkajúce sa vývoja zmluvného vzťahu strán sporu. Z vykonaného dokazovania zistil, že
od uzavretia kúpnej zmluvy dňa 5.2.1999 v znení jej dodatku zo dňa 27.1.2000 do podania návrhu na

klad vlastníckeho práva dňa 29.5.2013 si žalobca svoju základnú povinnosť v podobe úhrady kúpnej
ceny ani sčasti nesplnil, zároveň bolo nesporným, že strany sporu od roku 2003 do roku 2011 sa riadili
zhodne právnym názorom vychádzajúcim z nevyvrátiteľnej právnej domnienky vyplývajúcej z ust. § 47
ods. 2 OZ o odstúpení od kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho došlo k jej zrušeniu od samého začiatku
podľa § 48 ods. 2 OZ. V konaní mal za preukázané, že sporové strany v období cca 10 rokov sa
predmetnou kúpnou zmluvou v znení dodatku č. 1 neriadili, ale všetky ich právne úkony zodpovedali

stavu vychádzajúcemu z presvedčenia o zrušení kúpnej zmluvy, a to či už opätovná žiadosť o schválenie
odkúpenia predmetných pozemkov zo strany žalobcu, uzavretie nájomných zmlúv na pozemky, ktoré
boli predmetom prevodu, neuplatnenie si sankcie za neuhradenie kúpnej ceny v podobe zmluvnej
pokuty. Naviac zo samotných stanovísk (písomných podaní, prednesov) právneho zástupcu žalobcu v
konaniach vedených pred bývalým Okresným súdom Bratislava V vyplýva, že ešte v novembri 2011 sa

riadil výkladom, z ktorého vyplývalo zrušenie medzi stranami uzavretej kúpnej zmluvy zo zákona podľa
§ 47 ods. 2 v spojení s § 48 ods. 2 OZ. V prejednávanej veci sám právny zástupca prezentoval svoje
právonazmenuprávnehonázoru,čomuniejemožnéuprieť,avšakzovšetkýchokolnostíprejednávanej
veci prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaný do podania návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech
žalobcu v roku 2013 (resp. do doručenia výzvy zo správy katastra) vychádzajúc z postoja žalobcu ešte

v novembri 2011 (t. j po uplynutí premlčacej lehoty na odstúpenie od zmluvy a na úhradu kúpnej ceny),
nemohol v čase plynutia premlčacej lehoty na odstúpenie od kúpnej zmluvy, v čase aplikácie odlišnej
judikatúry a právnej praxe týkajúcej sa ust. § 47 ods. 2 OZ predpokladať zmenu judikatúry, rovnako
zmenu právneho názoru žalobcu a z toho vyplývajúce podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva.
Naviac v období, keď účastníci zmluvy zhodne mali za to, že kúpna zmluva je zrušená od počiatku, čomu

napovedala aj vtedajšia judikatúra a právna prax, by nebol naplnený základný predpoklad platnosti a
účinnostihmotnoprávnehoúkonuodstúpeniaodzmluvyspočívajúcivplatnostizmluvy,odktorejzmluvná
strana odstupuje. Z uvedeného vyvodil, že v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti, pre ktoré
možno považovať vznesenie námietky premlčania žalobcom vo vzťahu k uplynutiu lehoty na odstúpenie
od kúpnej zmluvy za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Dodal, že ak by

súd bezvýhradne akceptoval žalobcom vznesenú námietku premlčania, aproboval by konanie žalobcu,
ktoré je v okolnostiach prípadu contra bonos mores. Z uvedených dôvodov na námietku premlčania
neprihliadol a právo žalovaného na odstúpenie od zmluvy uzavrel ako nepremlčané.

4. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal argumentáciou žalobcu o neplatnosti odstúpenia od

kúpnej zmluvy, v ktorej namietal niekoľko dôvodov zakladajúcich podľa neho neplatnosť tohto právneho
úkonu, a to a) nedoručenie odstúpenia žalovanému, b) jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť, absenciu
jasnéhodôvoduodstúpenia,c)absenciuzmluvnéhočizákonnéhodôvodunaodstúpenie,d)nechválenie
odstúpenia MsZ a zároveň namietal aj nepredloženie originálu odstúpenia, na základe čoho nemohol
preskúmať pravosť danej listiny a ani podpis podpisujúcej osoby. Z vykonaného dokazovania mal za

preukázané doručenie predmetného odstúpenia od kúpnej zmluvy žalobcovi v súlade s § 45 os. 1 OZ,
keďže predmetná listina bola žalobcovi doručená uložením zásielky na pošte dňa 7.11.2013, odkedy
mal žalobca možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky, ktorá bola žalovanému vrátená dňa 26.11.2023
s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“, strany sporu si pritom spôsob doručovania
písomností v kúpnej zmluve neupravili a rovnako zo žiadneho ustanovenia kúpnej zmluvy nevyplývala

žalovanému povinnosť doručovať žalobcovi zásielky na P. O. Box, ktorý nebol naviac ani v kúpnej
zmluve pri označení žalobcu uvedený. V prípade prevzatia zásielky by žalobca disponoval originálom
odstúpeniaodkúpnejzmluvy,čovkonanínamietal.Kžalobeboladoloženáfotokópia,pričomosvedčená
fotokópia odstúpenia od zmluvy bola žalovanému doručená v priebehu konania zo strany súdu dňa
14.7.2014. K obsahovej stránke odstúpenia od zmluvy uviedol, že z jeho textu jasne, zrozumiteľne a

nezameniteľne vyplýva, že žalovaný odstupuje od kúpnej zmluvy č. XX-XX-XXXX-XX-XX uzatvorenej
dňa 5.2.1999, rovnako dôvod odstúpenia spočívajúci v neuhradení kúpnej ceny v termíne dojednanom
v kúpnej zmluve (31.3.1999) a poskytnutí dodatočnej lehoty na úhradu kúpnej ceny zakomponovanej do
dodatku č. 1 uzavretého dňa 27.1.2000, ktorým bola lehota na uhradenie celej kúpnej ceny predĺženána termín najneskôr do 31.5.2000. Žalovaný naviac jasne formuloval okrem už uvedeného, že „Kupujúci
si povinnosť úhrady kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti nesplnil ani v dodatočnej lehote. Hlavné
mesto SR Bratislava odstupuje od Kúpnej zmluvy v súlade s § 48 a § 517 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a podľa čl. IV Odstúpenie od zmluvy ods. 1
Kúpnej zmluvy zo dňa 5.2.1999 z dôvodu, že kupujúci si povinnosti, ku ktorým sa v Kúpnej zmluve v
znení jej dodatku zaviazal, nikdy neplnil“. Podľa prvoinštančného súdu z uvedeného textu by i osoba
právne neznalá mala dospieť k záveru o nezameniteľnom dôvode odstúpenia žalovaného od kúpnej
zmluvy. V odstúpení bol aj odkaz na čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy a zákonné ustanovenia § 48 a §

517 OZ, čím bol tiež jasne definovaný dôvod odstúpenia od zmluvy spočívajúci v neuhradení kúpnej
ceny, pričom neuhradenie kúpnej ceny v čase odstúpenia nebolo medzi stranami sporným skutkovým
tvrdením. Prvoinštančný súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu o potrebe vyčíslenia, či už kúpnej
ceny, zmluvných sankcií alebo iných špecifikácií v predmetnom odstúpení. Kvalifikovanie odstúpenia zo
strany žalobcu ako nedostatočne určité, nezrozumiteľné s absenciou nevyčerpateľne a nezameniteľne
jasného dôvodu odstúpenia preto vyhodnotil iba ako účelové.

5. K námietke neposkytnutia dostatočne primeranej lehoty na úhradu kúpnej ceny v súlade s čl. IV. ods.
1 kúpnej zmluvy, resp. § 517 ods. 1 OZ ako podmienky pre odstúpenie od kúpnej zmluvy prvoinštančný
súd uviedol, že v konaní mal za preukázané, že žalovaný ako predávajúci sa domáhal voči žalobcovi ako
kupujúcemu aj súdnou cestou úhrady kúpnej ceny v konaní vedenom pred bývalým Okresným súdom

Bratislava V pod sp. zn. 15C/420/1999, čím žalobu v danom konaní vyhodnotil nepochybne ako výzvu
na úhradu kúpnej ceny a argumentáciu žalobcu o absencii výzvy na úhradu kúpnej ceny ako nedôvodnú.
Minimálneoddoručeniadanejžalobymalžalobcavedomosťodomáhanísaúhradykúpnejceny,žalobca
nespochybnil tvrdenia žalovaného o dôvode späťvzatia predmetnej žaloby spočívajúcom v dojednaní
uzavretia dodatku, ktorým sa upravil dátum splatnosti kúpnej ceny. Medzi stranami nebola dojednaná

osobitná forma/ spôsob akým má byť v zmysle čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy poskytnutá dostatočne
primeraná lehota na úhradu kúpnej ceny, t. j. nebola vylúčená forma dodatku ku kúpnej zmluve. Rovnako
§ 517 ods. 1 OZ neupravuje spôsob poskytnutia dostatočne primeranej lehoty dlžníkovi. Prvoinštančný
súd dospel k záveru, že uzavretím dodatku č. 1, ktorému predchádzala dohoda sporových strán v
rámci konania vedeného pod sp. zn. 15C/450/19999 o zmene termínu splatnosti kúpnej ceny (po

uplynutí pôvodnej lehoty na úhradu- č. l. 122-127), bola splnená podmienka poskytnutia dodatočnej
primeranej lehoty na úhradu kúpnej ceny, či už v zmysle ust. čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy alebo ust.
§ 517 OZ. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že podmienky dojednané medzi
účastníkmi zmluvy v čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy a zároveň podmienky kladené zákonom v ust. § 517
OZ pre odstúpenie od zmluvy v prípade omeškania boli v danom prípade zo strany žalovaného ako

veriteľa splnené. Nastal preto nielen zmluvný dôvod, ale i zákonný dôvod na odstúpenie od kúpnej
zmluvy zo strany žalovaného. Ako nedôvodnú prvoinštančný súd vyhodnotil aj námietku žalobcu o
absencii rozhodnutia MsZ o schválení predmetného odstúpenia od kúpnej zmluvy poukazujúc na znenie
kúpnej zmluvy a jej dodatku, v ktorom bolo priamo zakomponované právo odstúpiť od kúpnej zmluvy
a podmienky, za splnenia ktorých k nemu mohlo dôjsť, pričom v zmysle čl. VIII. daný predaj bol MsZ

schválený.NaviaczuzneseniaMsZč.468/2016zodňa28.4.2016(č.l.177)vyplývalapodľanázorusúdu
vôľapokračovaťvsúdnomkonaníoneplatnosťodstúpeniaodkúpnejzmluvy,čímdaloMsZjednoznačne
najavo schválenie sporného odstúpenia od kúpnej zmluvy. Žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od
kúpnej zmluvy žalovaným z uvedených vyhodnotil ako nedôvodnú. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 3 CSP a v konaní plne

úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že dôvody hodné
osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP v danom spore nevzhliadol.

6. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie. Namietal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozsudku v časti, v ktorej
odôvodnil neprihliadnutie na námietku premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že
súd prvej inštancie nijako neodôvodnil, prečo a podľa čoho vyhodnotil neuhradenie kúpnej ceny za v
rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru žalobcu samotné neuhradenie kúpnej ceny nie je samo o sebe
dôvodomprezáver,žeideokonanievrozporesdobrýmimravmiaužvôbecniejedôvodomvýnimočným

(ojedinelým, špecifickým a veľmi závažným) pre takéto konštatovanie. Nanajvýš ide totiž o porušenie
záväzkového vzťahu medzi dvoma zmluvnými stranami, na ktorého nápravu existujú dostupné právne
prostriedky. Samotný žalobca poukazoval aj na to, že na základe dvoch následne uzavretých nájomných
zmlúv na predmet kúpy (zmluva o dlhodobom nájme pozemku na 30 rokov z roku 2004 a zmluva o nájmepozemkov na 5 rokov z roku 2005) platil i platí žalovanému nájomné, ktoré už v písomnom vyjadrení
z 13.2.2017 vyčíslil k roku 2017 na celkovú sumu 91.196,95 eura, pričom kúpna cena predstavovala
97.158 eur, dnes platí nájomné za necelých ďalších 7 rokov (2017-2024), čím sa kúpna cena už aj

výrazne presiahla. Naviac dodal, že žalobca predsa len kúpnu cenu žalovanému počas tohto sporu v
roku 2022 opakovane aj zaplatil a aj naďalej má záujem ju zaplatiť, avšak žalovaný ju opakovane vrátil.
Po celý čas žalobca znáša aj nezanedbateľné náklady udržiavania predmetných pozemkov- trávnatej
a stromovej plochy v riadnom stave. Žalobca pritom v konaní tvrdil (a uvedené nebolo medzi stranami
sporné), že návrh do katastra nehnuteľností sa nepodával a tým sa kúpna cena ani neuhrádzala z

dôvodu, že na predmete kúpy sa nachádzala pôvodná trafostanica (nevybudovaná žalobcom), ktorá
bránila riadnemu užívaniu časti predmetu kúpy, a teda vyžadovala si preloženie (k čomu došlo oveľa
neskôr na obrovské náklady žalobcu). Aj z tohto dôvodu strany čakali, ako sa to vyrieši (trafostanica sa
preloží), a aj preto sa kúpna zmluva do katastra nepodávala. Následne sa otázka kúpnej ceny medzi
stranami formálne neriešila a až do jej podania na kataster tak „spočívala“ niekoľko rokov. Žalovaný
mal pritom možnosť kúpnu cenu vymáhať, čo aj spravil, keďže dňa 18.10.1999 podal na súd žalobu na

zaplateniekúpnejceny,pričomtútonáslednevzalspäťakonaniebolouznesenímsúduzodňa26.4.2000
zastavené. Strany súčasne dňa 27.1.2000 uzavreli dodatok ku kúpnej zmluve, ktorým predĺžili splatnosť
kúpnejcenydo31.5.2000,avšaknáslednesaužopäťkúpnejceneakúpnejzmluveakotakejnevenovali.
Riadne vymáhanie zaplatenia kúpnej ceny, a teda nebdelosť a nestarostlivosť žalovaného (aj v zmysle
zásady bdelým patrí právo), tak nemôže byť vyhodnocovaná v neprospech žalobcu pri posudzovaní

dobrých mravov len v tom smere, že žalobca neplnil čo mal. Rovnako z odôvodnenia napadnutého
rozsudku výslovne nevedno, či skutočnosť, že obe strany sporu sa riadili právnym názorom, že kúpna
zmluvabolazrušenávzmysle§48ods.2OZ,anazákladečoho,jekonanímžalobcuvrozporesdobrými
mravmi. Tento dôvod neprihliadnutia na námietku premlčania je pritom v rozpore s prvým dôvodom,
pretože predpokladá, že kúpna zmluva už zanikla a práve preto sa nemala platiť kúpna cena (pri prvom

dôvode mu súd vytkol nezaplatenie kúpnej ceny, čím kúpna zmluva musela existovať). Ide naviac o
principiálne iný dôvod ako je ten prvý. Pasivita zmluvných strán ohľadom kúpnej zmluvy však podľa
žalobcu nemôže byť okolnosťou v jeho neprospech, ak žalovaný tvrdí, že od kúpnej zmluvy odstúpil
oneskorene. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi nemožno považovať ani prípadný postoj právneho
zástupcu žalobcu a jeho zmenu v iných súdnych konaniach, kedy naviac nešlo o výslovný postoj/ prejav

vôle samotného žalobcu adresovaný žalovanému. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený
odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení, v ktorom zdôraznil, že právna úprava ust. § 47 ods.
1, 2 OZ bola rovnaká v dobe uzatvorenia predmetnej zmluvy (5.2.1999), v dobe kedy uplynula lehota
stanovená v ods. 2 zmluvy (5.2.2002), v dobe odstúpenia žalovaného od kúpnej zmluvy (28.10.2013),
v dobe rozhodovania prvoinštančného súdu (19.10.2016) a aj v dobe rozhodovania odvolacieho súdu a

nedošlo v danom čase k zmene právnej úpravy a ust. § 47 OZ sa netýka a ani netýkalo zmlúv o prevode
nehnuteľností. Preto podľa žalobcu bol rovnako irelevantný aj prípadný odlišný právny názor alebo
správanie sa akejkoľvek zo zmluvných strán tejto kúpnej zmluvy (alebo ich právnych zástupcov), pretože
posúdeniejevecoujedinesúdu.Nauvedenombyhypotetickyničnemenilaniprípad,akbynapr.žalobca
žalovaného aj výslovne presviedčal o tom, že kúpna zmluva bola zrušená a táto pritom v skutočnosti

podľa práva nikdy zrušená nebola. Právny názor alebo postoj niektorej zo zmluvných strán nemôže
založiť nevyvrátiteľnú domnienku, že kúpna zmluva bola zrušená, ak právne pravidlo znie a vykladá sa
inak. V každom prípade podľa žalobcu však šlo nanajvýš o právnu alebo akademickú polemiku, ale nie
o porušenie dobrých mravov, ktoré by zakladalo dôvod neprihliadania na žalobcom vznesenú námietku
premlčania. V tomto si podľa neho odporuje aj samotný súd, pretože ak by žalovaný mal za to, že kúpna

zmluva bola skutočne zrušená, tak by od nej predsa neodstupoval a súd by sa s námietkou premlčania
nevysporiadal tak, že je v rozpore s dobrými mravmi, ale tak, že je po zrušení kúpnej zmluvy už
bezpredmetná. Viazaný bol však právnym názorom odvolacieho súdu, aj keď možno badať, že súd prvej
inštancie zjavne od počiatku nechcel žalobe vyhovieť, keďže už v prvom rozsudku neprípustne aplikoval
ust. § 47 OZ a nad rámec polemizoval nad tým, ako žalobca má možnosť nadobudnúť vlastnícke

právo k viac ako 11.600 m2 pozemkom v hlavnom meste SR a v druhom rozsudku z tohto názoru
o nepoužití ust. § 47 OZ aj tak „vykľučkoval“ tým, že námietka premlčania je výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi a žalobcovi nárok aj tak nepriznal. Uvedené podľa neho vzbudzuje pochybnosti o
nestrannosti súdu a o tom, či je v danej veci nestranným arbitrom, keďže zjavne nárok žalobcovi nechce
priznať za žiadnych okolností a celý svoj postoj prispôsobuje žalovanému, čím tak narušil rovnosť zbraní.

Rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi považoval neodôvodnený konkrétnym a relevantným
spôsobom a rozsudok v tomto smere označil za nepreskúmateľný, nie je možné z neho zistiť, akého
závažného protispoločenského konania sa žalobca voči žalovanému dopustil v tom smere, aby súd
jeho námietke premlčania nevyhovel a posúdil ju ako rozpornú s dobrými mravmi. V konaní podľa nehonebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval protiprávne správanie žalobcu voči žalovanému
v kontexte porušenia dobrých mravov (a už vôbec nie výnimočného) a takéto konanie v
napadnutom rozsudku neuviedol ani prvoinštančný súd, čím rozhodnutie zaťažil aj vadou zmätočnosti

a nesprávnymi skutkovými závermi. Uviedol, že od začiatku sleduje voči žalovanému poctivý zámer
vybudovať na daných pozemkoch pri budove školy v jeho vlastníctve športový areál, ktorý by mal ako
súčasť rozsiahlej zelene slúžiť tak spoločenským potrebám detí, školy ako i širokej verejnosti, čo sa
žiaľ kvôli prístupu žalovaného (jeho nesúhlasných stanovísk ako zapísaného vlastníka pozemkov v ešte
prebiehajúcich správnych konaniach) doposiaľ nepodarilo. Zdôraznil, že nikdy nemal záujem na daných

pozemkoch, ktoré sú trávnatou a stromovou zeleňou, uskutočniť nejaký developerský projekt. Naopak
poukázal na správanie žalovaného, ktorý mu pôvodne odsúhlasený, všeobecne prospešný a poctivý
zámer vybudovania športového areálu rozsiahlymi úkonmi maril i marí, z čoho mal súd prvej inštancie
vyvodiť záver, že je to žalovaný, ktorý sa dopustil porušenia dobrých mravov voči žalobcovi, ktorému mal
preto poskytnúť súdnu ochranu. Poukázal na to, že žalobcom plánovaná realizácia športového areálu je
v súlade s územnoplánovacími podkladmi a nie je možné konštatovať ani jej rozpor s verejným záujmom.

V ďalšom poukázal aj na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že na pozemku,
ktorý je predmetom kúpnej zmluvy došlo k svojvoľnému umiestneniu dopravných značiek vyznačujúcich
parkovacie miesta umožňujúce parkovanie 48 osobných motorových vozidiel, čo spôsobilo, že v areáli
školy parkuje množstvo cudzích áut a má do neho prístup množstvo cudzích osôb. Napriek tomu,
že k nariadeniu predmetného neodkladného opatrenia zo strany súdu pre konštatovaný nedostatok

právomoci nedošlo, aj naďalej dochádza k ohrozovaniu a nebezpečenstvu ujmy na zdraví a živote
detí, žiakov, učiteľov, rodičov a širšej verejnosti, znemožneniu prístupu k protiľahlým pozemkom a
obrovskému riziku vzniku akejkoľvek ďalšej ujmy, pričom regulácia daného parkovania nastala bez
akejkoľvekdiskusieavšaksosúhlasomaurčenímžalovaného.Zaobrovskýproblémoznačilajspevnenú
plochu označovanú žalovaným ako cesta, umiestnenú na pozemku parc. č. XXXX, ktorá slúži ako

prístupová cesta zo E. U. k hlavnému vstupu do budovy školy, a ktorou je súčasne možné dostať sa peši
podchodom na S. U. k blízkemu nákupnému centru F.. Táto komunikácia nebola pritom spomínaná ani
v kúpnej a ani v nájomných zmluvách, neexistuje k nej žiadna dokumentácia a ohľadom nej nebol medzi
stranami upravený právny režim, aj napriek tomu, že tvorí súčasť školského areálu žalobcu. Nakoľko
táto komunikácia nie je oplotená a vstup na ňu nie je regulovaný, akákoľvek osoba sa priamo z nej

dostane do areálu školy i na pozemok parc. č. XXXX/XX, kde je rozsiahla udržiavaná trávnatá plocha,
na ktorej má byť v budúcnosti športový areál žalobcu. Za daných okolností nemožno v žiadnom prípade
vyhodnocovaťkonaniežalobcuakošikanóznyvýkonpráv,naopakjetožalovaný,ktorýnajprvpredmetné
pozemky predal žalobcovi za účelom vybudovania športového areálu a následne robí všetky kroky, aby
daný areál nebol zjavne nikdy vybudovaný, a preto nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k daným

pozemkom aj na podklade tohto konania bude predstavovať jednu z množstva satisfakcií, ktoré žalobca
môže od žalovaného obdržať.

7. Pre prípad, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho odvolacou argumentáciou ohľadom riadneho
výkonu práva vznesením námietky premlčania žalobcom, namietal aj nesprávne právne posúdenie

námietky žalobcu o absencii rozhodnutia MsZ o schválení predmetného odstúpenia. Prvoinštančnému
súdu vytkol, že len veľmi stručne k tejto námietke uviedol, že právo odstúpiť od kúpnej zmluvy bolo
priamo zakomponované v jej znení a dodatku vrátane podmienok, za ktorých k nemu môže dôjsť s
tým, že predaj pozemkov bol riadne schválený. Na druhej strane však uviedol, že z uznesenia MsZ č.
468/2016z28.4.2016vyplývavôľaMsZpokračovaťvsúdnomkonaníoneplatnosťodstúpeniaodkúpnej

zmluvy, čím dalo podľa súdu jasne najavo schválenie sporného odstúpenia od kúpnej zmluvy. Takýto
záver prvoinštančného súdu označil nielen za nesprávny, ale aj za zmätočný, pretože si v ňom súd
protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že odstúpenie bolo priamo dohodnuté v kúpnej zmluve a pôvodný
predaj schválený bol a na strane druhej tvrdí, že odstúpenie bolo MsZ osobitne schválené, čím priznáva,
že ho predsa len bolo potrebné schváliť. Podľa žalobcu však samotné schválenie predaja daných

nehnuteľností samo o sebe nepredstavuje aj schválenie odstúpenia od tohto predaja. Odstúpenie od
kúpnej zmluvy bolo podpísané primátorom, pričom v ňom nie je žiadna zmienka o jeho schválení
MsZ a žiaden dôkaz o tomto schválení žalovaný ani počas konania nepredložil, dokonca ani netvrdil,
že odstúpenie bolo schválené. Súd prvej inštancie v závere o zakomponovaní odstúpenia do kúpnej
zmluvy nerešpektoval ustálenú judikatúru NS SR ukladajúcu povinnosť schváliť aj zrušenie zmluvy zo

strany obecného zastupiteľstva, od ktorej sa odchýlil (napr. rozsudok sp. zn. 5Obdo/45/2013, na ktorý
žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom poukazoval, no v napadnutom rozsudku ho prvoinštančný
súd nespomenul). Uvedený rozsudok je pritom nepochybne známy aj žalovanému, pretože sa naňho
odvoláva na zasadnutiach MsZ a tomu prispôsoboval aj svoje rokovania a rozhodovania (napr. materiálz rokovania MsZ žalovaného z 24.9.2020, kde sa prerokovával návrh na ukončenie nájomných vzťahov
odstúpením od nájomných zmlúv, a kde bol jeho súhlas s odstúpením poňatý do prijatého uznesenia
práve v zmysle priamo citovaného rozsudku NS SR). Z rozhodnutí NS SR vyplýva, že tak predaj

nehnuteľností(založeniezáväzkovéhovzťahu),akoajzrušenietakéhotopredaja(zrušeniezáväzkového
vzťahu), je rozhodovaním o úkone obce, o nakladaní s majetkom mesta/ obce, o ktorom nemôže
rozhodovať sám štatutárny zástupca mesta, ale musí o ňom rozhodnúť MsZ. Bez rozhodnutia obce
nemôže starosta (primátor) urobiť platný právny úkon za obec/ mesto, pretože u právnickej osoby je
potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o nich. Zatiaľ čo rozhodovanie

znamená vytváranie vôle vnútri organizačnej štruktúry obce o tom, či resp. aký právny úkon obec
urobí, právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť,
zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa výlučné oprávnenie vytvárať
túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok v podobe právnych úkonov urobených na podklade
oprávnenia primátora. Rozhodnutie MsZ je tak rozhodnutím o majetkovom právnom úkone, ale nie
takým, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom

vôle mesta/ obce. Majetkovoprávne vzťahy, o ktorých rozhoduje MsZ, a ktoré urobil len primátor bez
predchádzajúceho platného rozhodnutia MsZ nezaväzujú mesto, pretože chýba prejav vôle mesta.
Primátor tak nemôže bez prejavu vôle mesta robiť majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje
predchádzajúce rozhodnutie MsZ a zaviazať ním mesto, pretože mu k tomu zák č. 138/1991 Z. z.
nedáva oprávnenie, a právny úkon tak ani nevyvolal právne účinky. Pokiaľ sa týka samotnej formy

prejavu vôle uviedol, že táto sa musí prejavovať uznesením MsZ, ktoré naviac musí byť prijaté vopred
pred konaním primátora, t. j. musí ísť o predchádzajúce rozhodnutie MsZ, ktoré primátor následne
vykoná. Musí sa jednať o určitý, výslovný a nezameniteľný prejav vôle, z ktorého musí jasne vyplývať,
čo konkrétne sa schvaľuje, na čo konkrétne dáva MsZ súhlas a aká je jeho konkrétna vôľa, aby tým
nedošlo k nedorozumeniu či svojvôli, čo má primátor vykonať, keďže sa jedná o veci verejné. Takéto

uznesenie v konaní preukázané a ani tvrdené nebolo, čo je dôkazom toho, že MsZ o odstúpení od
kúpnej zmluvy nikdy nerozhodlo. Uznesenie zo dňa 28.4.2016, na ktoré sa súd prvej inštancie odvolal
bez toho, aby to tvrdil žalovaný, nebolo uznesením o schválení odstúpenia od kúpnej zmluvy, pretože to
v ňom vôbec nie je uvedené a súd prvej inštancie tomuto uzneseniu pripísal iný obsah, vôľu a zmysel.
Predmetným uznesením sa totiž rozhodovalo o návrhu na mimosúdne urovnanie tohto súdneho sporu,

pričom jednou alternatívou bolo, že MsZ vec mimosúdne schváli prijatím zaplatenej kúpnej ceny a
zápisom kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností, zruší sa nájomný vzťah a potvrdí sa vyporiadanie
medzi stranami a druhou alternatívou bolo, že MsZ návrh na mimosúdne urovnanie neschváli a žalovaný
bude pokračovať v prebiehajúcom súdnom spore. V uznesení nie je nič uvedené o odstúpení od kúpnej
zmluvy ani o jeho dôvodoch, právnej úprave, oprávnenosti tohto právneho úkonu atď. V tejto súvislosti

žalobca zhrnul, že súdom prvej inštancie označené uznesenie aj v zmysle záverov rozsudku NS SR
sp. zn. 5Obdo/45/2013 nie je relevantným prejavom vôle s cieľom zrušiť, resp. vyvolať zánik právneho
vzťahu z kúpnej zmluvy odstúpením od nej. Odstúpenie je tak absolútne neplatným právnym úkonom
pre absenciu jeho schválenia MsZ žalovaného. Uvedené zakladá tak nesprávny skutkový ako i právny
záver prvoinštančného súdu.

8. Záverom žalobca namietal samotnú nedôvodnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy, keď súd prvej
inštancie nesprávne žalobu žalovaného v konaní sp. zn. 15C/420/1999 vyhodnotil „nepochybne“ ako
výzvu na úhradu kúpnej ceny, kedy žalobca podľa súdu minimálne od jej doručenia mal vedomosť o
domáhaní sa úhrady kúpnej ceny s tým, že medzi stranami nebola osobitne dohodnutá forma, akou

má byť v zmysle čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy poskytnutá dodatočne primeraná lehota na úhradu a
rovnako spôsob neurčuje ani ust. § 517 OZ. Na druhej strane súd prvej inštancie uzavrel, že podmienka
poskytnutiadodatočnejprimeranejlehotynaúhradukúpnejcenyjesplnenáuzatvorenímdodatkuč.1,čo
nezodpovedá podľa žalobcu ani skutkovému stavu, ani zneniu kúpnej zmluvy a tieto závery sú svojvoľné
aprijatévýlučnevprospechžalovaného.Podľažalobcuajpozmenesplatnostikúpnejcenymalžalovaný

naďalej povinnosť pre využitie práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy poskytnúť dodatočnú primeranú
lehotu na plnenie (čo bolo dohodnuté v kúpnej zmluve a dodatkom č. 1 nezmenené). Ak zo strany
žalovaného nebola žalobcovi poskytnutá dodatočná primeraná lehota na zaplatenie kúpnej ceny po
uplynutí lehoty do 31.5.2000, právo žalovaného na odstúpenie od kúpnej zmluvy podľa neho nevzniklo.
Uzavretie dodatku č. 1 tak nebolo dodatočnou lehotou na zaplatenie kúpnej ceny, ale len dohodou o

zmene jej splatnosti. Nestotožnil sa ani s názorom prvoinštančného súdu, že žaloba v konaní sp. zn.
15C/420/1999 predstavuje výzvu na zaplatenie kúpnej ceny. Ak by doručenie žaloby predstavovalo
dodatočnú lehotu na jej zaplatenie (súd nepreukázal a ani netvrdil, kedy mala byť žaloba žalobcovi
doručená),takbytomohlobyťnanajvýšvovzťahu prvejpôvodnejsplatnostikúpnejceny(do31.3.1999),avšak keďže zmluvné strany dodatkom č. 1 zmenili splatnosť kúpnej ceny na dátum 31.5.2000, išlo o
nováciu záväzku, kedy sa na vznik práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy po novej splatnosti tohto
záväzkuznovavyžadovaladodatočnálehotanajehozaplatenieaposkytnutietakejtonovejlehotynebolo

v konaní preukázané. Napokon dodal, že odstúpenie od kúpnej zmluvy nemožno považovať ani za určitý
a zrozumiteľný právny úkon, pretože je písané veľmi všeobecne a zjavne v časovom „strese“, kde v ňom
nie je výslovne uvedený dôvod nezaplatenia kúpnej ceny, čím zjavne išlo o rýchlu reakciu na podanie
návrhu na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Vo vzťahu k neprihliadnutiu na námietku premlčania poukázal na rozhodnutia NS SR zo dňa 31.3.2016,
sp. zn. 3Cdo/441/2013, sp. zn. 3Cdo/41/2012, sp. zn. 2Cdo/251/2012, sp. zn. 1Cdo/203/2018, II.
ÚS 176/2011, z ktorých vyplýva jednoznačný výklad pre uprednostnenie požiadavky spravodlivého
vyriešenia veci, resp. dobrých mravov pred princípom právnej istoty, t. j. pre postup v zmysle § 3 ods.

1 OZ, z ktorého vyplýva možnosť takto postupovať vo výnimočných a ojedinelých prípadoch, ak je
vznesenie námietky premlčania výrazom zneužitia práva v neprospech účastníka, ktorý márne uplynutie
premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku v dôsledku uplynutia premlčacej
doby bolo neprimerane prísnym postihom, prípadne kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou
bol úmysel poškodiť, či znevýhodniť inú povinnú osobu. V danom prípade súd prvej inštancie správne

podľažalovanéhouprednostnilprincípspravodlivéhoriešeniavecipredprincípomprávnejistoty,nakoľko
v konaní boli preukázané okolnosti výnimočnej povahy, ktoré umožňovali takýto postup. Prvoinštančný
súd správne pritom prihliadol na všetky okolnosti týkajúce sa vývoja zmluvného vzťahu, zohľadnil, že
od uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa 5.2.1999 a jej dodatku dňa 27.1.2000 až do podania návrhu na
vklad vlastníckeho práva zo stany žalobcu dňa 29.5.2013, si žalobca neplnil svoju základnú povinnosť

z kúpnej zmluvy, a to ani sčasti nezaplatil kúpnu cenu. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že
následne v priebehu sporu kúpnu cenu zaplatil a žalovaný mu ju vrátil, nakoľko plnil bez právneho
titulu, keď odstúpením tento zanikol a na strane žalovaného by došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Naviac žalobca kúpnu cenu uhradil až 9 rokov po odstúpení od kúpnej zmluvy a 8 rokov po iniciovaní
súdneho konania. Správne podľa žalovaného súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že od roku 2003

do roku 2011 sa zmluvné strany zhodne riadili právnym názorom vyplývajúcim z vyvrátiteľnej právnej
domnienky z ust. § 47 ods. 2 OZ a teda vychádzali z toho, že nie je potrebný ďalší písomný právny
úkon na to, aby kúpnu zmluvu, vo vzťahu ku ktorej nedošlo k podaniu návrhu na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností v lehote do troch 3 rokov, zrušili. V konaní bolo tiež preukázané, že
zmluvné strany sa kúpnou zmluvou v období cca 10 rokov neriadili, a ich právne úkony zodpovedali

presvedčeniu, že kúpna zmluva bola od počiatku zrušená. Poukázal tiež na to, že v zmysle čl. VII.
ods. 2 kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že návrh na vklad do katastra podá žalovaný pri
dodržaní podmienok stanovených v čl. II. (zaplatenie kúpnej ceny), čl. VI. ods. 3 (kupujúci uhradí
daň z prevodu) a čl. VII. ods. 1 zmluvy (podpis zmluvy oboma zmluvnými stranami). Žalobca tak
nebol oprávnený na podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Za účelovú označil

argumentáciu žalobcu o prekážke v úhrade kúpnej ceny spočívajúcej v umiestnenej trafostanici, ktorá
mu údajne bránila v užívaní časti predmetu kúpy, nakoľko žalobca faktický stav predmetu kúpy poznal,
keďže bezprostredne vedľa predmetných pozemkov sa nachádza areál školy žalobcu, a preto už pri
uzatváraní kúpnej zmluvy musel o trafostanici vedieť a osobitne si preloženie, resp. jej odstránenie v
kúpnej zmluve nevymienil. Naviac v zmluve nebola dohodnutá prekládka/ odstránenie trafostanice ako

podmienka úhrady kúpnej ceny, a preto sa žalobca na túto skutočnosť nemôže odvolávať. Užívaniu
predmetu zmluvy a plateniu nájomného neskôr na základe nájomných zmlúv už žalobcovi trafostanica
nebránila, čo svedčí o účelovosti jeho argumentácie. Účelovosť je možné pripísať aj argumentácii
žalobcu ohľadne zániku kúpnej zmluvy podľa § 48 ods. 2 OZ a vplyvu „zrušenej“ kúpnej zmluvy
na povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, nakoľko žalobca nezaplatil kúpnu cenu ani po podaní návrhu na

vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Konanie žalobcu aj v tejto súvislosti označil za
špekulatívne. V ďalšom sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že neprišlo k zmene právneho predpisu,
a že právne posúdenie je len vecou súdu a prípadná zmena judikatúry sa aplikuje aj retroaktívne,
avšak zdôraznil, že túto zmenu právneho posúdenia a aplikácie § 47 OZ zneužil práve žalobca, keď
v rozpore s dovtedy prezentovanými názormi zmluvných strán a akceptovaným status quo, po viac

ako 13- rokoch od uzatvorenia dodatku podal v rozpore so zmluvnými dojednaniami návrh na vklad,
aj keď na to podľa zmluvy nebol oprávnený a nezaplatil kúpnu cenu. Naviac si v tom čase musel byť
vedomý toho, že nárok na zaplatenie kúpnej ceny bol už dávno premlčaný, keďže zmluvné strany
zhodne považovali zmluvu za zrušenú a žalovaný zaplatenie kúpnej ceny po celé tie roky nevymáhal.Súd prvej inštancie podľa žalovaného dostatočne popísal, prečo výkon subjektívneho práva žalobcu
považoval za rozporný s dobrými mravmi a konkrétne a relevantne zdôvodnil aplikáciu § 3 ods. 1
OZ, zdôvodnenie je dostatočne špecifické a zakladá dôvody na výnimočnú aplikáciu § 3 ods. 1 OZ.

Odôvodnenie rozsudku v tomto smere nemožno považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. V ďalšom
sa žalovaný vyjadril aj k podľa neho ničím nepodloženým tvrdeniam o údajnom marení jeho zámeru
výstavby športového areálu na predmetných pozemkoch, taktiku ktorú dlhodobo používa na to, aby sa
staval do pozície utláčaného subjektu, skutočnosti ktoré sú predmetom konania vedeného na Mestskom
súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-29Cb/305/2009, v ktorom žalobca žaluje žalovaného o náhradu škody,

ušlého zisku a nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej výške 1.715.969,81 eura s príslušenstvom,
a ktorú súd zamietol (zatiaľ neprávoplatne). Podľa žalovaného nie je možné z jeho strany konštatovať
podniknutie protizákonných krokov voči žalobcovi či šikanózneho konania alebo konania priečiaceho
sa dobrým mravom, naopak žalobca zneužil zmenu výkladu § 47 ods. 2 OZ v spojení s § 48 ods. 2
OZ a po neúmerne dlhom čase po uzatvorení kúpnej zmluvy, kedy už trhová cena pozemkov výrazne
prevyšovala kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve z roku 1999, zneužil túto zmluvu, ktorú zmluvné

strany považovali za konkludentne zrušenú, a podal návrh na vklad dokonca bez úhrady kúpnej ceny.
Prvoinštančný súd preto správne neprihliadol na žalobcom vznesenú námietku premlčania, ktorá bola
vznesenánaškodužalovanéhosúmyslommuspôsobiťmajetkovúujmuatentovýkonprávajevrozpore
s dobrými mravmi. Vo vzťahu k schváleniu odstúpenia od zmluvy mestským zastupiteľstvom sa žalovaný
stotožnil so závermi prvoinštančného súdu. Poukázal na to, že rozhodnutie mestského zastupiteľstva

samo o sebe nie je spôsobilé založiť, zmeniť či zrušiť právny vzťah, ale je vyjadrením vôle mesta, ktorá
sa takto vytvára vo vnútri v rámci organizačnej štruktúry mesta o tom, aký právny úkon mesto urobí a
právne konanie je už len prejavom takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe. Vôľu prejavuje len
primátor mesta pričom podmienkou platnosti prejavu vôle primátora je predchádzajúci súhlas mestského
zastupiteľstva len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje. Na predmetný úkon odstúpenia od kúpnej

zmluvy, ale nebol podľa žalovaného potrebný osobitný súhlas mestského zastupiteľstva, nakoľko išlo
o spôsob ukončenia zmluvného vzťahu v rámci už odsúhlasenej kúpnej zmluvy. Správne preto súd
prvej inštancie prihliadol na to, že odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo zakomponované priamo v zmluve
a táto zahŕňala tak aj súhlas s prípadným odstúpením od zmluvy (čl. IV.), ak kupujúci v dodatočnej
primeranej lehote, ktorú mu určí predávajúci, nezaplatí kúpnu cenu. Za podstatný označil rozdiel medzi

skutkovým stavom v žalobcom uvádzanom rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Obd/45/2013 a skutkovým
stavom v prejednávanej veci, nakoľko predmetom konania pred NS SR bola platnosť výpovede nájomnej
zmluvy, kde zánik nájomného vzťahu má v konečnom dôsledku vždy ekonomické dopady, keďže hlavné
mesto prichádza o príjem z nájomného, čo môže podporovať záver, že zánik nájomnej zmluvy na
základe výpovede mesta alebo na základe dohody vyžaduje schválenie mestským zastupiteľstvom. V

danom prípade však ide o bezodkladný úkon odstúpenia od kúpnej zmluvy po tom, čo kupujúci sa
pokúsil zneužiť kúpnu zmluvu, ktorú zmluvné strany považovali za dávno zaniknutú, čo by malo za
následok stratu majetku mesta bez primeranej odplaty, nakoľko predávajúci nezaplatil kúpnu cenu a
tento nárok už bol premlčaný. Podporne žalovaný v tejto súvislosti poukázal na nasledovné právne
závery vyslovené Krajským údom Trnava v rozsudku sp. zn. 10Co/169/2013: „K sporu účastníkov

konania o výklad § 11 ods. 4 písm. a) zák. o obecnom zriadení je pritom žiaduce uviesť, že odvolací súd
savtomtoprípadesícestotožňujesnázoromoabsurditekonštrukcievyžadujúcejschvaľovaniekaždého
nakladania s majetkom obce v obecnom zastupiteľstve. Ustanovenie zákona majúce sa tu vyložiť totiž
nehovorí o každom úkone, ale len o úkonoch najdôležitejších a i keď odvolací súd rozhodne nemieni
bagatelizovať význam (pre dopravný podnik ale aj mesto zabezpečujúce prostredníctvom takéhoto

podniku hromadnú prepravu osôb) zaplatenie každého jedného cestovného, určenie okruhu úkonov
majúcich spadať do rámca najdôležitejších úkonov, týkajúcich sa tzv. komunálneho majetku, zjavne
pôjdemeraťlencezprizmuspôsobilostikonkrétnehoúkonusaméhoosebeohroziťzachovaniesamotnej
existencie určitého majetku a jeho spolupatričnosti s vlastníckou sférou obce či zveľaďovanie takéhoto
majetku. Právnej norme s relatívne určitou hypotézou (ako je aj diskutované ustanovenie zákona o

obecnom zriadení) treba priznať práve takýto dosah“. Je preto podľa žalovaného patričný rozdiel, ak
pri ukončení nájomnej zmluvy mesto prichádza o majetok, teda o pravidelný príjem z nájomného,
a keď pri ukončení kúpnej zmluvy odstúpením pre tak závažné porušenie ako je zaplatenie kúpnej
ceny, kde kupujúci podá návrh na vklad a zneužije premlčanie nároku na zaplatenie kúpnej ceny, je
jedinou možnosťou ako zvrátiť povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku obce

v nemalej hodnote bez akéhokoľvek protiplnenia, odstúpenie od zmluvy, ktoré musí byť vykonané
a doručené predávajúcemu bez zbytočného odkladu po nadobudnutí vedomosti o zneužití práva zo
strany druhého účastníka zmluvy. V takom prípade nie je určite v záujme obce a zachovania existencie
určitého majetku nemalej hodnoty, vyžadovať pred prejavením vôle zo strany primátora, ešte kreovanievôle na mestskom zastupiteľstve, ktoré sa v 30- dňovej lehote poskytnutej katastrom nehnuteľností
ani nemusí podariť zvolať. Naviac v danom prípade bola vôľa mestského zastupiteľstva prejavená
už v rámci schvaľovacieho úkonu. Poukázal tiež na nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2574/14 z 25.8.2015

odkazujúc na nález zo dňa 6.4.2015, sp. zn. II. US 84/2004, v ktorom dospel k záveru, že hoci starosta
nemôže sám vôľu obce vytvárať, ale tam kde už bola v zásadných bodoch vytvorená, nemožno mu
uprieť právo, aby v intenciách takto prejavenej vôle konal, a že relatívne samostatným konaním starostu
je potrebné rozumieť také úkony, ktoré nezahrňujú podstatné náležitosti zmluvy, k jej uzatvoreniu
dal v súlade so zákonom o obciach súhlas príslušný kolektívny orgán obce a vyplývajúc z takto

prejavenej vôle; iný výklad by mohol byť považovaný za prehnane formalistický, pokiaľ by naviac z
hľadiska uvedeného účelu schvaľovania právneho úkonu obce zastupiteľstvom, a to i s ohľadom na
požiadavku ochrany súkromnoprávnych vzťahov a zmluvnú voľnosť strán, nemal zmysluplné alebo
rozumné odôvodnenie. Z označeného nálezu ÚS ČR tiež vyplýva, že ak vôľa obce v podstatných bodoch
bola vytvorená, je starosta oprávnený konať v intenciách prejavenej vôle, pričom takéto konanie zahŕňa
tiež konanie výlučne v prospech obce, pokiaľ je tak zabezpečené splnenie účelu právneho konania

(obce) vyjadreného v rozhodnutí orgánu obce. Iný záver o neplatnosti takéhoto konania starostu by
bol podľa súdu v rozpore s ústavne zaručeným právom obce na samosprávu. Z uvedených právnych
záverov vyvodil, že ak vôľa obce bola už prejavená a primátor koná v jej intenciách- schválenej zmluvy,
potomzánikzmluvnéhovzťahuspôsobomazdôvodovpredvídanýchvtejtozmluvenazákladeprávneho
úkonu zo strany primátora bez predchádzajúceho schvaľovacieho uznesenia mestského zastupiteľstva

nemá za následok absolútnu neplatnosť odstúpenia. Uvedené platí o to viac, ak zásady hospodárenia
s majetkom mesta Z. (napriek tomu, že žalobca na tento dokument neodkazoval) nevyžadujú pre
odstúpenie od kúpnej zmluvy splnenie podmienky súhlasu mestského zastupiteľstva (obdobne viď nález
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 389/08). V tejto súvislosti žalovaný tiež poukázal na to, že námietku nechválenia
odstúpenia od kúpnej zmluvy mestským zastupiteľstvom žalobca uviedol prvýkrát až na pojednávaní

konanom dňa 24.1.2024 v rámci svojho záverečného prednesu a v tejto súvislosti nenavrhoval žiadne
dôkazy a nepoukázal ani na žiadne ustanovenie zásad hospodárenia žalovaného, ktoré by mali svedčiť
jeho právnemu názoru. Podrobne sa tejto námietke žalobca venuje až v odvolaní, ku ktorému súčasne
predložil nový dôkaz, a to uznesenie mestského zastupiteľstva žalovaného z 24.9.2020 o schválení
návrhu na ukončenie nájomných vzťahov na M. X F. Y. O. Z.. Jedná sa preto o oneskorene a

nekvalifikovane vznesenú námietku rozvinutú až v odvolaní, a preto je ju podľa žalovaného potrebné
považovať za neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Záverom k otázke poskytnutia dodatočnej
primeranej lehoty na úhradu kúpnej ceny uviedol, že sa rovnako stotožňuje so správnymi závermi
prvoinštančného súdu doplniac, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný podmieňoval späťvzatie žaloby
o zaplatenie kúpnej ceny v konaní sp. zn. 15C/420/1999 práve uzatvorením dodatku, a pokiaľ by k tomu

nedošlo, pokračoval by v konaní. Tým bola žalobcovi poskytnutá primeraná lehota na úhradu kúpnej
ceny. Naviac ust. § 517 ods. 1 OZ je relatívne neurčitým ustanovením, ktoré sa vykladá podľa okolností
prípadu. Podľa ustálenej súdnej praxe neznamená, že by dlžník až poskytnutím tejto lehoty mal začať
vykonávať úkony potrebné k úhrade dlhu, a preto toto ustanovenie treba chápať podľa jeho účelu len ako
ustanovenie o potrebe upozornenia a poskytnutia možnosti na dodatočné splnenie dlhu. Lehota preto

môže byť v uvedenom zmysle aj veľmi krátka. Zhrnul, že pre odstúpenie od kúpnej zmluvy bol daný tak
zákonný ako aj zmluvný podklad.

10. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že vyjadrenie žalovaného nedokáže obhájiť vecne nesprávny a
nedostatočný výrok a odôvodnenie rozsudku. Nedostatočnosť rozsudku z pohľadu práva na spravodlivé

súdne konanie potvrdzuje snaha vysvetliť a doplniť konštatovaný rozpor konania žalobcu s dobrými
mravmi žalovaným, ktorý v tejto súvislosti sugestívne a účelovo podsúva klamlivé tvrdenia ako napr. že
motiváciou žalobcu bol úmysel poškodiť, resp. znevýhodniť žalovaného. Žalobca nikdy neprezentoval,
že kúpnu cenu neuhradí a spravil tak po ustálení právneho názoru odvolacím súdom v roku 2021,
aj napriek premlčaniu nároku na zaplatenie kúpnej ceny. Pokiaľ žalovaný poukazoval na aktuálne

vyššiu trhovú hodnotu nehnuteľností, tak to sa nestalo konaním žalobcu, ale následkom zásady, že
zmluvy sa majú dodržiavať. Žalovaný naviac protihodnotu za užívanie nehnuteľností žalobcom obdržal
v podobe nájomného, ktoré kúpnu cenu prevýšilo. Žalovaný tak nemôže tvrdiť, že by sa v prípade
priznania vlastníckeho práva k pozemkom obohatil. Vo vzťahu k riadeniu sa nevyvrátiteľnou právnou
domnienkou vychádzajúcou z ust. § 47 os. 2 OZ účastníkmi zmluvného vzťahu opätovne zdôraznil

zásadu neznalosť zákona neospravedlňuje a potrebu vychádzať jedine z práva a nie z názoru niekoho.
Vo vzťahu k trafostanici uviedol, že žalovaný sa nemôže odvolávať na to, že žalobca poznal stav
nehnuteľnosti, pretože žalovaný ho na tento problém neupozornil (minimálne nie v kúpnej zmluve)
a nebolo povinnosťou žalobcu si jej preloženie alebo odstránenie v kúpnej zmluve vymieniť (ak junaviac pripravoval žalovaný). V kúpnej zmluve naviac žalovaný neupozornil ani na spevnenú plochu
na pozemku parc. č. XXXX pred budovou školy, na ktorej deklaroval možný vstup verejnosti a v
súčasnosti tam umiestnil parkovacie miesta, čo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku rovnako

nevyhodnotil.Dodal,žežalobcasanesnažídostaťdopozícieutláčanéhosubjektuakotvrdížalovaný,ale
poukazoval na to, že všetky zmluvné vzťahy ohľadom predmetných pozemkov uzatváral so žalovaným
s legitímnym cieľom a očakávaním vybudovania športového areálu s poctivým zámerom zvýšenia
telesného duševného zdravia detí, čomu súd prvej inštancie rovnako nevenoval pozornosť. Na ujmu
žalobcu nemôže byť ani konanie o náhradu škody vedené voči žalovanému. Zotrval aj na nesprávnom

riešení otázky predchádzajúceho súhlasu MsZ pred odstúpením od kúpnej zmluvy, kedy súd prvej
inštancie právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Obdo/45/2013 nevyvrátil a nevysvetlil
odklon od tejto judikatúry, čím súčasne porušil čl. 2 CSP. Žalovaný aj napriek vedomosti o predmetnom
judikáte, ktorým sa riadil na zasadnutiach MsZ, v rozpore s tým tvrdí, že vôľu mesta prejavuje len
primátor a rovnako nesprávne tvrdí, že nie je potrebný predchádzajúci súhlas MsZ, keďže išlo o spôsob
ukončeniazmluvnéhovzťahuvrámciužodsúhlasenej zmluvy,čojevrozporesoznačenýmrozhodnutím

NSSR, ako aj vlastným konaním žalovaného a jeho tvrdeniami, že vôľa MsZ vyplýva z uznesenia zo
dňa 28.4.2016. Výklad, ktorým polemizuje nad zánikom nájomného vzťahu s ekonomickými dopadmi
výpovede oproti odstúpeniu od kúpnej zmluvy, označil za svojvoľný a účelový. Predmetný rozsudok NS
SR je totiž v tomto smere jednoznačný a sám žalovaný ho aplikuje v praxi. Nakoľko právne posúdenie
je vecou súdu a súd pozná právo, je podľa žalobcu celkom irelevantné, v ktorej fáze konania žalobca na

predmetný rozsudok a neschválenie odstúpenia MsZ žalovaného poukázal. Pokiaľ materiál z rokovania
MsZ z 24.9.2020 predložený v odvolacom konaní označuje žalovaný ako nový dôkaz, tak tento má len
informatívnyvýznamprepredmetsporu,kedyhožalovanýnepoprelasamotnýjudikátjevecouprávneho
posúdenia a právnou otázkou, ktorú mal súd prvej inštancie poznať sám a riadiť sa ním bez toho, aby
ho na to žalobca v akejkoľvek fáze konania nasmeroval.

11. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na argumentácii, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
jasne uviedol, z akých špecifických okolností prípadu vychádzal, keď konštatoval rozpor námietky
premlčania s dobrými mravmi, a nejednalo sa len o neuhradenie kúpnej ceny. Ak poukazuje na zásadu
pacta sunt servanda, potom žalovaný len potvrdzuje svoje konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko

rešpektuje kúpnu zmluvu len v rozsahu vlastných práv, nie však čo do rozsahu povinností. Žalobca
nevysvetľuje ani neospravedlňuje vlastné zjavne nečestné konanie, keď po 14 rokoch podal návrh
na vklad a vôbec sa neunúval zaplatiť kúpnu cenu a na jej zaplatenie si „počkal“ až do roku 2022,
kedy asi dospel k záveru, že by mu zaplatenie kúpnej ceny „pomohlo“. Inak si jeho konanie podľa
žalovaného vysvetliť nemožno. Konanie žalobcu v súvislosti so zmenou judikatúry považoval aj naďalej

za nemorálne. Zdôraznil, že zmluvné strany mali zhodne za to, že kúpna zmluva zanikla minimálne od
21.7.2003, kedy žalovaný oznámil žalobcovi listom, že kúpna zmluva zanikla podľa § 47 ods. 2 OZ v
spojení s § 48 ods. 2 OZ ex lege, voči čomu žalobca nenamietal, naopak strany naďalej postupovali
tak, ako keby bola zmluva zrušená od počiatku a až do 29.5.2013 (podania návrhu na vklad žalovaným)
nič nenasvedčovalo tomu, že by žalobca považoval kúpnu zmluvu za stále platnú a účinnú, a že by mal

záujem o jej vklad do katastra. Za daných okolností sú závery prvoinštančného súdu prijaté vo vzťahu
k žalobcom vznesenej námietke premlčania celkom správne. Za absurdné označil tvrdenie žalobcu, že
sám žalovaný podal návrh na zaplatenie kúpnej ceny v konaní sp. zn. 15C/420/1999 a uzavrel dodatok č.
1, čo má dokazovať, že kúpnu zmluvu pouvažoval za platnú, nakoľko žalovaný ignoruje časové hľadisko,
nakoľko zmluva v zmysle § 47 ods. 2 OZ zaniká až po márnom uplynutí 3 rokov od

jej uzatvorenia bez podania návrhu na vklad. Je celkom zrejmé, že v roku 1999, resp. 2000 ešte 3
roky od uzatvorenia kúpnej zmluvy nemohli uplynúť a naviac zaplatenie kúpnej ceny bolo podmienkou
návrhu na vklad. Rovnako odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo najmä následkom prekvapivého podania
návrhu na vklad zo strany žalobcu a aj v tomto kontexte ho treba vnímať. Vo vzťahu k schváleniu
odstúpenia od zmluvy mestským zastupiteľstvom žalovaný poukázal na to, že po tom, čo zmluvné strany

mali zhodne za to, že zmluva v súlade s § 47 ods. 2 v spojení s § 48 ods. 2 OZ zanikla, mestské
zastupiteľstvo žalovaného dňa 27.4.2004 opätovný návrh na predaj pozemkov žalobcovi neschválilo,
schválilo iba dlhodobý nájom, čím prejavilo vôľu neodpredať pozemky, t. j. aj vôľu ukončiť zmluvu o
odpredaji uvedených pozemkov žalobcovi, čím došlo k prejavu vôle a tým zmocneniu primátora mesta
k vykonaniu potrebných právnych úkonov za týmto účelom (pokiaľ by to bolo potrebné). V súvislosti s

rozhodnutím NS SR sp. zn. 5Obdo/45/2013 poukázal žalovaný na to, že v čase odstúpenia od kúpnej
zmluvy na jej základe ešte nenastali vecnoprávne účinky zmluvy a ani nebola zaplatená kúpna cena.
Odstúpením od zmluvy sa tak len potvrdil stav, ktorý strany zmluvy dávno predtým akceptovali. Zrušením
zmluvy nedošlo k vzniku povinnosti vrátiť si navzájom plnenia ani k obnoveniu vlastníckeho právažalovaného k pozemkom, keďže tieto pozemky žalobca nikdy nenadobudol do vlastníctva. Rovnako
nebol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi kúpnu cenu, nakoľko ju nikdy nezaplatil. Je preto podľa neho
otázne, či odstúpením od zmluvy došlo vôbec k majetkovoprávnemu úkonu obce, keďže k žiadnym

zmenám na majetku obce nedošlo.

12. Žalovaný na výzvu súdu podľa § 382 CSP k možnej aplikácii ust. § 11 ods. 1, 5 písm. d), § 12
zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí, § 4 ods. 1, § 11, § 13 ods. 5 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, a to v znení

účinnom v čase odstúpenia od zmluvy, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité, doplnil,
že to, či konkrétnu dispozíciu s majetkom je možné hodnotiť ako najdôležitejší úkon v zmysle § 11
ods. 4 písm. e) zák. č. 369/1990 Zb. je potrebné podľa neho posudzovať s ohľadom na podstatné a
na prvý pohľad zrejmé skutočnosti, a to rozpočet a rozsah majetku obce, ako aj iné skutočnosti (počet
obyvateľov obce, rozsah dôsledkov právneho úkonu, množstvo dotknutých subjektov, postavenie obce
ako účastníka zmluvného vzťahu, odplatnosť/ bezodplatnosť právneho úkonu, trvanie jeho účinkov a

pod.). Pri zohľadnení uvedených kritérií nie je podľa neho možné formalisticky uzavrieť, že pokiaľ nebolo
odstúpenie od zmluvy vopred explicitne schválené zo strany mestského zastupiteľstva, je tento právny
úkon automaticky neplatný. V danom prípade vzhľadom na okolnosti a konanie strán sporu je dôvod
na odklon od formalistického výkladu. Zotrval tiež na názore, že mestské zastupiteľstvo žalovaného
prejavilo vôľu pozemky žalobcovi nepredať, ale prenajať, ako aj vôľu ukončiť zmluvu o odpredaji

pozemkov, čím došlo k zmocneniu primátora mesta v prípade ich potreby k vykonaniu potrebných
právnych úkonov za týmto účelom.

13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385 ods. 1 CSP na pojednávaní

konanom dňa 30.9.2025, na ktorom zopakoval dokazovanie prečítaním uznesenia Mestského
zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 468/2016 zo dňa 28.4.2016 a čl. IV. kúpnej zmluvy č. XX-
XX-XXXX-XX-XX uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 5.2.1999, pričom dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe o určenie
neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy vyhovel.

14. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení
účinnom v čase odstúpenia od kúpnej zmluvy (ďalej len „zák. č. 377/1990 Zb.) mestské zastupiteľstvo
je zastupiteľským zborom obyvateľov Z. a orgánom samosprávy. Rozhoduje o najdôležitejších otázkach
celomestského charakteru.

15. Podľa § 11 ods. 5 písm. d) zák. č. 377/1990 Zb. mestskému zastupiteľstvu je vyhradené určovať
pravidlá nakladania s majetkom Z. a so štátnym majetkom ponechaným Z. a schvaľovať najdôležitejšie
úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

16. Podľa § 12 ods. 4 veta prvá zák. č. 377/1990 Zb. primátor je štatutárnym orgánom Bratislavy.

17. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v čase odstúpenia od kúpnej
zmluvy (ďalej len „zák. č. 138/1991 Zb.“) orgány obce a organizácie sú povinné hospodáriť s majetkom
obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia.

18. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom v čase odstúpenia
od zmluvy (ďalej len „zák. č. 369/1990 Zb.“) obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony
súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť
upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba

alebo fyzická osoba.

19. Podľa § 4 ods. 3 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. obec pri výkone samosprávy najmä vykonáva
úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s majetkom vo
vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania.

20. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. obecné zastupiteľstvo o rozhoduje o základných otázkach
života obce, najmä je mu vyhradenéa) určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva,
schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

21. Podľa § 13 ods. 5 veta prvá zák. č. 369/1990 Zb. starosta je štatutárnym orgánom obce.

22. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Občiansky zákonník v znení účinnom v čase odstúpenia od kúpnej
zmluvy (ďalej len „OZ“) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.

23. Podľa § 34 OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

24. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak

je neplatný.

25. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

26. Podľa § 48 ods. 1, 2 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

27. Podľa § 100 ods. 1 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

28. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani
v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o
deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

29. Podľa § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.

30. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

31. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu.

32. Predmetom konania je za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku podaná
žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu žalovaného z 28.10.2013 označeného ako W. M. XXXXX/

XX-XXXXXX (ďalej len „odstúpenie od kúpnej zmluvy“), ktorým odstúpil od kúpnej zmluvy č. XX-XX-
XXXX-XX-XX uzavretej medzi sporovými stranami dňa 5.2.1999. Na základe označenej kúpnej zmluvy
mal žalobca ako kupujúci nadobudnúť do vlastníctva pozemky zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. B.,
a to časť pozemku parc. č. XXXX/XX, ktorá bola geometrickým plánom R.. O. B. č. 1/11/98 zameraná a
označená ako parc. č. XXXX/XX o výmere 8.648 m2 - ostatná plocha, b) časť pozemku parc. č. XXXX,

ktorá bola vyššie uvedeným geometrickým plánom zameraná a označená ako parc. č. XXXX o výmere
1.609m2-zastavanáplocha,c)časťpozemkuparc.č.XXXX,ktorábolavyššieuvedenýmgeometrickým
plánom zameraná a označená ako parc. č. XXXX o výmere 1.451 m2 - ostatná plocha. Žalobca
neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy odôvodňoval absenciou jeho riadneho doručenia žalobcovi,
neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou tohto právneho úkonu, absenciou zákonného a zmluvného dôvodu

pre odstúpenie a v priebehu konania argumentáciu o neplatnosti rozšíril aj o námietku predchádzajúceho
neschválenia tohto právneho úkonu mestským zastupiteľstvom žalovaného. Po tom, ako na základe
predchádzajúceho záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení
zo dňa 30.4.2021, č. k. 3Co/83/2017-265, vyhodnotil kúpnu zmluvu ako nezrušenú od počiatku vzmysle nevyvrátiteľnej právnej domnienky upravenej v ust. § 47 ods. 2 OZ, prvoinštančný súd dospel k
záveru o nedôvodnosti žaloby majúc za to, že nie je daný žiaden z dôvodov pre vyslovenie neplatnosti
odstúpeniaodkúpnejzmluvy.Prerozporsdobrýmimravmineprihliadolnažalobcomvznesenúnámietku

premlčania práva na odstúpenie od kúpnej zmluvy. Zohľadnil pritom špecifické okolnosti prípadu a vývoj
zmluvného vzťahu založeného kúpnou zmluvou zo dňa 5.2.1999 v znení dodatku zo dňa 27.1.2000, keď
od uzavretia kúpnej zmluvy do podania návrhu na vklad vlastníckeho práva žalobcom dňa 29.5.2013 si
tento ani sčasti nesplnil základnú zmluvnú povinnosť uhradiť kúpnu cenu, zmluvné strany sa od roku
2003 do roku 2011 zhodne riadili právnym názorom vychádzajúcim z nevyvrátiteľnej právnej domnienky

vyplývajúcej z § 47 ods. 2 v spojení s § 48 ods. 2 OZ a zmluvu považovali za zrušenú, neriadili sa ňou a
všetky právne úkony sporových strán, ako aj vyjadrenia a stanoviská v súdnych konaniach zodpovedali
presvedčeniu o zrušení zmluvy ex lege (opätovná žiadosť o schválenie odkúpenia pozemkov zo strany
žalobcu, uzavretie nájomných zmlúv na pozemky, neuplatnenie sankcie za neuhradenie kúpnej ceny).
V intenciách uvedených skutočností bol toho názoru, že žalovaný nemohol do podania návrhu na vklad
vlastníckeho práva žalobcom vychádzajúc z jeho postoja ešte v novembri 2011 (po uplynutí premlčacej

lehoty na úhradu kúpnej ceny) v čase plynutia premlčacej lehoty na odstúpenie od kúpnej zmluvy a
aplikácie odlišnej súdnej praxe na výklad § 47 ods. 2 OZ predpokladať zmenu judikatúry a
právneho názoru žalobcu. Naviac v čase, kedy zmluvné strany a judikatúra súdov považovali zmluvu
ex lege za zrušenú, by nebol podľa súdu naplnený základný zákonný predpoklad platnosti odstúpenia
od kúpnej zmluvy spočívajúci v platnosti kúpnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané

riadne doručenie odstúpenia od kúpnej zmluvy žalobcovi dňa 7.11.2013, obsah odstúpenia od kúpnej
zmluvy vyhodnotil ako dostatočne zrozumiteľný a jasný vrátane nezameniteľne označeného dôvodu
odstúpenia od kúpnej zmluvy spočívajúceho v neuhradení kúpnej ceny a za splnenú považoval aj výzvu
na dodatočnú úhradu kúpnej ceny, ktorú predstavovala žaloba na jej zaplatenie vedená na Okresnom
súde Bratislava V pod sp. zn. 15C/420/1999 a poskytnutie dostatočne primeranej lehoty na úhradu

kúpnej ceny v súlade s čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy, resp. § 517 ods. 1 OZ vo forme dodatku č. 1 ku
kúpnej zmluve, ktorým bola predĺžená splatnosť kúpnej ceny. Neopodstatnenosť námietky o absencii
rozhodnutia mestského zastupiteľstva o schválení odstúpenia od kúpnej zmluvy odôvodnil jednak
tým, že v znení mestským zastupiteľstvom schválenej kúpnej zmluvy bolo priamo zakomponované
právo žalovaného odstúpiť od kúpnej zmluvy a podmienky, za splnenia ktorých môže k nemu dôjsť

a tiež tým, že mestské zastupiteľstvo v uznesení č. 468/2016 zo dňa 28.4.2016 dalo jednoznačne
najavo schválenie sporného odstúpenia od kúpnej zmluvy. Žalobca v odvolaní namietal zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť rozsudku a správnosť skutkových a právnych záverov prijatých prvoinštančným
súdom ohľadom neprihliadania na ním vznesenú námietku premlčania, ohľadom schválenia odstúpenia
od kúpnej zmluvy mestským zastupiteľstvom a ohľadom existencie dôvodu na odstúpenie od zmluvy.

33. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej
činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej
právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo

napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na
zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). Pravidlá hodnotenia
dôkazov sú vo všeobecnosti upravené v čl. 15 ako aj v § 191 CSP a spravujú sa teóriou voľného
hodnotenia dôkazov predložených v civilnom sporovom konaní, ktorá je vyjadrením ústavného princípu
nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Sudca vykonané dôkazy vyhodnotí z ich zákonnosti, pravdivosti

a dôležitosti pre meritórne rozhodnutie na základe vlastného vnútorného presvedčenia a logického
myšlienkového postupu, a to individuálne, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Tieto svoje úvahy, ktorými
sa pri hodnotení dôkazov riadil, však musí náležite odôvodniť. Voľné hodnotenie dôkazov v žiadnom
prípade neznamená ľubovôľu sudcu, keď hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu, nemôže byť v rozpore s prírodnými zákonmi,

musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe atď.

34. Dobré mravy ako regulátor výkonu práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v
zmysle § 3 ods. 1 OZ predstavujú mimoprávny súbor pravidiel správania sa, etických a kultúrnych noriem
spoločnosti, ktoré sú vlastné všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným

princípom spoločenského poriadku. Funkciou dobrých mravov je korekcia striktného práva. Konanie
v rozpore s dobrými mravmi tak predstavuje konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, z hľadiska
oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené, a pokiaľ je výsledkom takéhoto konania
právny úkon, tento je podľa § 39 OZ absolútne neplatným, a pokiaľ je jeho výsledkom uplatneniehmotnoprávnej námietky v spore (námietky premlčania), súd na ňu nemusí prihliadať. Aj keď vznesenie
námietky premlčania ako zákonná možnosť a právo dlžníka zásadne dobrým mravom neodporuje,
realizáciatohtoprávarovnakoakokaždývýkonprávamusízodpovedaťpodmienkamvust.§3ods.1OZ

(bližšie viď ods. 84.- 87. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2003). O tom, či je
niečo v rozpore s dobrými mravmi tak nerozhoduje subjektívny názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko
podložené konkrétnymi okolnosťami po komplexnom zohľadnení situácie na oboch stranách právneho

vzťahu (Rc 88/98). Kolíziu výkonu práva s dobrými mravmi je potrebné vždy posudzovať individuálne,
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

35. Žalobca v súvislosti s právnym posúdením námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ okrem nesprávneho právneho posúdenia tejto otázky namietal aj jej
zmätočné a nepreskúmateľné zodpovedanie prvoinštančným súdom, keď z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nie je podľa neho zrejmé, či a čím je neuhradenie kúpnej ceny žalobcom v rozpore s dobrými
mravmi. Táto skutočnosť podľa neho sama o sebe nemôže zakladať súdom konštatovaný rozpor. V tejto
súvislosti tiež zdôraznil, že na základe dvoch neskôr uzavretých zmlúv žalobcovi za nájom predmetu
kúpy zaplatil spolu už viac ako bola dohodnutá kúpna cena za predmetné pozemky (97.158 eur)
a rovnako upozornil na nezanedbateľné náklady spojené s ich udržiavaním a úhradu kúpnej ceny v

roku 2022, ktorú mu žalovaný vrátil. Pokiaľ súd prvej inštancie pri posudzovaní námietky premlčania
poukázal aj na to, že zmluvné strany sa zhodne riadili názorom o zrušení kúpnej zmluvy ex lege podľa
§ 48 ods. 2 OZ, uvedené označil sa v rozpore s poukazom prvoinštančného súdu na neuhradenie
kúpnej ceny. Nakoniec podľa názoru žalobcu ani samotná pasivita zmluvných strán ohľadom kúpnej
zmluvy či zmena právneho názoru ohľadom nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 47 ods. 2 OZ nemôže

zakladať rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ. Odvolací
súd žiaden zo žalobcom v tejto súvislosti prezentovaných argumentov nevyhodnotil ako dôvodný či
spochybňujúci vecne správny a riadne odôvodnený záver prvoinštančného súdu o rozpore žalobcom
vznesenejnámietkypremlčaniasdobrýmimravmi.Žalobcavosvojejodvolacejargumentáciinereflektuje
na to, že súd prvej inštancie nezaložil svoj záver na izolovanom hodnotení vykonaným dokazovaním

zistených skutočností, ktoré by na prvý pohľad mohlo nasvedčovať záveru o tom, že žalobcom vznesená
námietka premlčania nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Porušenie mravných
zásad a princípov vzájomných vzťahov v spoločnosti na rozdiel od žalobcu totiž súd prvej inštancie
nevyvodil len z neuhradenia kúpnej ceny či len z pasivity sporových strán alebo zo samotnej mylnej
domnienky o zrušení kúpnej zmluvy ex lege. Správne a v súlade s procesným pravidlom upraveným v

ust. § 191 CSP súd prvej inštancie vyhodnotil v tomto smere vykonané dôkazy nielen jednotlivo, ale i
vo vzájomnej súvislosti, keď prihliadol na celkovú genézu vývoja zmluvného vzťahu a správanie sa jeho
účastníkov, na základe čoho dospel k správnemu záveru o nelegitímnom vznesení námietky premlčania
žalobcom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celkom zreteľne a zrozumiteľne vyplýva, že súd
prvej inštancie posúdil námietku premlčania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi vychádzajúc zo

špecifických okolností prípadu, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané a nakoniec v konaní
nebolo ani sporným, že obe zmluvné strany (tak žalobca ako i žalovaný) sa v období cca 10 rokov
kúpnou zmluvou neriadili majúc zhodne za to, že na daný zmluvný vzťah dopadá ust. § 47 ods. 2 OZ
zakladajúce nevyvrátiteľnú právnu domnienku o odstúpení zmluvných strán od zmluvy z dôvodu, že do
troch rokov od jej uzavretia nebol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

príslušnému katastrálnemu úradu. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, uvedenému záveru celkom
logicky nasvedčuje ich vzájomné správanie, keď žalobca práve s poukazom na zrušenie zmluvy pre
plynutie času v zmysle § 47 ods. 2 OZ opätovne v roku 2003 požiadal žalovaného o schválenie
opätovného predaja sporných pozemkov, čomu nebolo vyhovené, predmetné pozemky žalobca po celé
roky užíval na základe nájomných zmlúv uzavretých so žalovaným ako vlastníkom a prenajímateľom v

rokoch 2004 - 2005, žalobca ani žalovaný si v období 10 rokov neuplatňovali nároky z predmetnej kúpnej
zmluvy, vo vzťahu ku ktorej v súdnych konaniach (sp. zn. 21Cb/62/2010, sp. zn. 29Cb/305/2009) zhodne
vychádzali z právneho názoru o jej zrušení ex lege. Aj napriek statusu quo ohľadom predmetnej kúpnej
zmluvy v trvaní viac ako 10 rokov a neschváleniu opätovného predaja predmetných pozemkov žalobca,
napriek neuhradeniu kúpnej ceny a zmluvnému dojednaniu, že návrh na vklad vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností podáva predávajúci, dňa 29.5.2013, t. j. dávno po uplynutí premlčacej lehoty na
odstúpenie od kúpnej zmluvy a premlčacej lehoty na vymáhanie úhrady kúpnej ceny, podal návrh na
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v jeho prospech na základe kúpnej zmluvy uzavretej
so žalovaným dňa 5.2.1999. Opísané konanie žalobcu v kontexte uvedeného síce nie je v rozpores konkrétnou právnou normou, ale z objektívneho hľadiska sa dostáva do rozporu so spoločnosťou
uznávanými morálnymi a etickými pravidlami správania sa v spoločenských vzťahoch, ktorým zákon
priznáva právnu ochranu práve v ust. § 3 OZ. Súd prvej inštancie uvedeným záverom plne reflektoval

na všetky vykonaným zistené skutočnosti, ktoré vo svojom súhrne zakladajú výnimočnosť situácie,
ktorej danosť žalobca v odvolaní namietal, a tieto správne subsumoval pod ust. § 3 ods. 1 OZ a svoje
myšlienkové úvahy v tomto smere aj náležite vysvetlil. Za opísaných okolností by aj podľa odvolacieho
súdu bolo prihliadnutie na plynutie času a hmotnoprávne následky s tým spojené v podobe premlčania
práva odstúpiť od kúpnej zmluvy, voči žalovanému neprimerane tvrdým a objektívne nespravodlivým

postihom a namieste je využitie korektívu dobrých mravov zakotveného v ust. § 3 ods. 1 OZ. Nemožno
preto súhlasiť s odvolacou argumentáciou ani v tej časti, v ktorej žalobca vyčítal nekonkrétnosť a
nedostatočné zdôvodnenie rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi zo strany prvoinštančného
súdu. Možno tiež dodať, že na záver o tom, že žalobcom uplatnená námietka premlčania zakladá výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi, nemá žiaden vplyv ani žalobcom prezentovaný zámer vybudovať
na sporných pozemkoch športový areál slúžiaci aj širokej verejnosti či jeho špekulácie a hypotézy o

investičnom zámere žalovaného s predmetnými pozemkami. Na druhej strane odvolací súd z opísaného
skutkového stavu a ani z odvolacej argumentácie nevyvodil žiadne konanie zo strany žalovaného pri
realizácii vlastníckeho práva, ktoré by sa dostalo do rozporu s dobrými mravmi. V tejto súvislosti hodno
zdôrazniť, že to bol práve žalobca, ktorý si nesplnil základnú zmluvnú povinnosť v podobe riadnej a
včasnej úhrady dohodnutej kúpnej ceny, od ktorej sa odvíjal ďalší osud zmluvného vzťahu. Odvolací súd

zároveň zdôrazňuje, že uvedený záver nie je v rozpore s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom
uznesení zo dňa 30.4.2021, č. k. 3Co/83/2017-265 vo vzťahu k nemožnosti aplikácie ust. § 47 OZ
na právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 5.2.1999. Správanie sa oboch zmluvných strán
vychádzajúce z mylnej aplikácie § 47 OZ na daný zmluvný vzťah a nesprávna právna domnienka o
zrušení zmluvy nemôže mať síce relevantný vplyv na právny záver o existencii/ neexistencii zmluvy, je

však zohľadniteľné pri posúdení kolízie vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

36. V ďalšom žalobca v odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
ohľadom žalobcom vznesenej námietky absencie rozhodnutia mestského zastupiteľstva žalovaného o
schválení odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktoré súčasne vyhodnotil aj ako zmätočné. Bol toho názoru,

že mestským zastupiteľstvom žalovaného schválený predaj ako úkon prevodu daných nehnuteľností
sám o sám o sebe nepredstavuje aj schválenie odstúpenia od tohto predaja, ako to vyhodnotil súd
prvej inštancie a odstúpenie podpísané len primátorom označil v zmysle zákona a judikatúry za
nedostatočné. V tejto časti odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu ako dôvodnú a po doplnení
dokazovania v odvolacom konaní podľa § 384 ods. 1 CSP sa plne stotožnil s názorom

žalobcu o nedostatku napadnutého právneho úkonu v podobe absencie jeho schválenia mestským
zastupiteľstvom žalovaného, ktorý plne reflektuje na právne závery v tomto smere vyplývajúce z
rozhodovacej činnosti vyšších súdnych inštancií. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému
záveru, že súhlas mestského zastupiteľstva bol (dodatočne) daný v uznesení mestského zastupiteľstva
č. 468/2016 zo dňa 28.4.2016 a nesprávnym je aj právny záver, ktorým naproti tomu konštatoval,

že súhlas mestského zastupiteľstva nahrádza zakomponovanie podmienok pre odstúpenie od zmluvy
priamo do kúpnej zmluvy riadne schválenej mestským zastupiteľstvom. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení
namietal oneskorenosť vznesenia námietky absencie schválenia odstúpenia od zmluvy mestským
zastupiteľstvom, túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, nakoľko súd prvej inštancie
na uvedenú námietku prednesenú v závere prvoinštančného konania prihliadal a vysporiadaval sa s

ňou, žalovaný mal možnosť po jej prednesení a pred vyhlásením dokazovania za skončené na túto
reagovať a prípadne v tomto smere navrhnúť doplnenie dokazovania a tiež z dôvodu, že konajúci súd
mal na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadnuť ex offo, t. j. aj bez námietky žalobcu. Naviac
v konaní pred súdom prvej inštancie a rovnako ani v odvolacom konaní nebolo tvrdené, že odstúpenie
od zmluvy bolo bezprostredne pred jeho uskutočnením výslovným predmetom schvaľovania mestským

zastupiteľstvom.

37. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkovézistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej

vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.

38. Po doplnení dokazovania v odvolacom konaní (§ 384 ods. 1 CSP), a to oboznámením s obsahom
čl. IV. kúpnej zmluvy zo dňa 9.2.1999 a uznesenia Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR

Bratislavy č. 468/2016 zo dňa 28.4.2016, dospel odvolací súd k záveru, že ani jeden z uvedených
listinných dôkazov nepreukazuje existenciu zákonom predpokladaného schválenia právneho úkonu
odstúpenia pod kúpnej zmluvy mestským zastupiteľstvom a v konaní zo strany žalovaného nebol v
tomto smere produkovaný žiaden relevantný dôkaz, a preto pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru,
že odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo schválené mestským zastupiteľstvom, jedná sa o nesprávny
skutkový záver, s ktorým sa nemožno stotožniť. Úvodom je potrebné uviesť, že v zmysle § 11 ods. 5

písm. d) zák. č. 377/1990 Zb. je pre platnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy uskutočneného primátorom
nevyhnutné tomu predchádzajúce (nie dodatočné) schválenie tohto právneho úkonu týkajúceho
sa nakladania s majetkom hlavného mesta mestským zastupiteľstvom. Absenciu tejto podmienky
platnosti právneho úkonu uskutočneného v danom prípade primátorom hlavného mesta nie je možné
dodatočne zhojiť (konvalidovať), a preto celkom irelevantné je v tomto smere uznesenie mestského

zastupiteľstva č. 468/2016 zo dňa 28.4.2016, na ktoré sa odvolal súd prvej inštancie, a ktoré naviac
ani nepredstavuje súhlas s odstúpením od zmluvy uskutočneným primátorom, ako správne namieta
žalobca, ale vychádzajúc z jeho obsahu predstavuje nesúhlas s mimosúdnym urovnaním tohto súdneho
sporu, čo nemožno stotožňovať. Rovnako skutočnosť, že v čl. IV. kúpnej zmluvy schválenej mestským
zastupiteľstvom bola zmluvnými stranami dohodnutá možnosť predávajúceho odstúpiť od kúpnej zmluvy

v prípade ani dodatočného neuhradenia kúpnej ceny kupujúcim, nemôže v zmysle § 11 ods. 5 písm. d)
zák. č. 377/1990 Zb. nahradiť rozhodnutie mestského zastupiteľstva o schválení ukončenia zmluvného
vzťahu následne realizovaného štatutárnym orgánom mesta (primátorom). Opačný záver nevyplýva ani
z uznesenia mestského zastupiteľstva z mája 2004, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o schválení/
neschválení opätovného predaja sporných pozemkov žalobcovi. Ani v danom prípade sa nejedná o

výslovnú a nepochybnú vôľu mestského zastupiteľstva schváliť právny úkon odstúpenia od kúpnej
zmluvy uskutočneného primátorom až v roku 2013. Na podporu tohto právneho názoru odvolací súd
uvádza nasledovné:

39. Obec/ mesto má pri nakladaní so svojim majetkom po formálnej stránke postavenie subjektu

súkromného práva, avšak zákon určuje niektoré pre súkromnoprávne vzťahy netypické obmedzenia pri
tomto nakladaní. Oprávnenie nakladať s majetkom mesta (rovnako ako aj obce) je zákonom zverené
primátorovi a mestskému zastupiteľstvu (§ 11 a 12 zák. č. 377/1990 Zb.). U mesta ako právnickej osoby
je podľa rozhodovacej praxe (viď napr. rozsudok NS SR zo dňa 1.1.2002, sp. zn. 3Odo/21/2002, zo
dňa 29.1.2008, sp. zn. 2Cdo/284/2006, zo dňa 8.1.2015, sp. zn. 5Obdo/45/2013, zo

dňa 17.2.2016, sp. zn. 1Obo/1/2015 publikované pod R 90/2018, uznesenie zo dňa 7.10.2020, sp.
zn. 5Obdo/31/2020) potrebné rozlišovať medzi vykonávaním právnych úkonov a rozhodovaním o nich.
Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry mesta o tom, či
resp. aký právny úkon vykoná, právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle mesta navonok voči
tretím osobám s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Rozhodnutie obecného/ mestského

zastupiteľstvajeprejavomvôleobce/mesta,ktorásatvoríaprejavujeuznesením.Kýmobecné/mestské
zastupiteľstvo nerozhodlo o tomto úkone a uznesenie nebolo prijaté a pojaté do priebehu schôdze
obecného/ mestského zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik,
zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Primátor mesta (starosta obce) má ako jeho štatutárny orgán
výhradné oprávnenie konať v mene mesta a prejavovať navonok vytvorenú vôľu mesta vo vzťahu k

tretím subjektom, nemá však kompetenciu túto vôľu sám vytvárať. Potrebné je tiež uviesť, že v prípade
najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku mesta a nakladania s ním je ex lege potrebný súhlas
mestského zastupiteľstva, a preto ani prípadné zásady hospodárenia s majetkom hlavného mesta
nemôžu byť v rozpore s kogentným ust. § 11 ods. 5 písm. d) zák. č. 377/1990 Zb. Z pohľadu materiálnych
požiadaviek na právne úkony mesta sú ich orgány a organizácie povinné hospodáriť s majetkom mesta

v prospech rozvoja mesta a jeho obyvateľov. Jedná sa o tzv. generálnu klauzulu obsahujúcu materiálnu
požiadavku účelu a obsahu právnych úkonov (§ 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb.). Okrem materiálnej
klauzuly sú nemenej podstatné aj formálne (procesné a kompetenčné) požiadavky pre uskutočňovanie
právnych úkonov mesta. Všeobecným následkom porušenia procesných a kompetenčných pravidielpri robení majetkovoprávnych úkonov obce a mesta je v zmysle ustálenej judikatúry NS SR absolútna
neplatnosť právneho úkonu, t. j. nejedná sa tak o prejav vôle a takýto úkon nevyvoláva žiadne právne
následky. Bez prejavu vôle mesta tak primátor nemôže uskutočniť majetkovoprávny úkon, ku ktorému

sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie mestského zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone, ktorým
sa individuálny právny vzťah nielen zakladá, ale aj mení alebo ruší (rozhodnutie NS SR sp. zn.
5Obdo 45/2013). Platnosť právneho úkonu si tak vyžaduje súlad medzi vôľou mesta, ktorú vytvára
mestské zastupiteľstvo a „zhmotňuje“ ju v ním prijatom uznesení a prejavením vôle navonok primátorom
mesta vo forme právneho úkonu. Dôvodnosť takéhoto odlišného právneho režimu je daná snahou

usmerniť využívanie majetku mesta na plnenie úloh verejnoprávnej povahy, chrániť majetok mesta
pred jeho zneužitím a pred nehospodárnym nakladaním s ním a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie
zhodnocovanie a zveľaďovanie (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 1.4.2009, sp. zn. III. ÚS 389/2008).
Nepochybne nielen konštituovanie zmluvného vzťahu, ale aj rozhodovanie o jeho zrušení či podstatnej
zmene predstavuje zásadnú otázku týkajúcu sa nakladania s majetkom mesta a súvisiacu so životom
v meste, s bývaním, výstavbou a pod., a preto aj odstúpenie od zmluvy musí prebiehať dvojfázovo,

t. j. najprv musí byť predmetný právny úkon týkajúci sa nakladania s majetkom mesta schválený
mestským zastupiteľstvom (§ 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 377/1990 Zb.), čím sa kreuje vôľa mesta ukončiť
zmluvný vzťah, a až následne prináleží realizácia tohto právneho úkonu primátorovi ako štatutárnemu
zástupcovi mesta. Chýbajúci prejav vôle v podobe schválenia právneho úkonu kolektívnym orgánom
obce (mesta) zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) priamo zo zákona a

táto nemôže byť zhojená dodatočným schválením. Otázkou, či je potrebné predchádzajúce schválenie
odstúpenia od kúpnej zmluvy mestským zastupiteľstvom v prípade, ak kúpna zmluva bola riadne
mestským zastupiteľstvom schválená s obsahom upravujúcim aj možnosť a podmienky odstúpenia od
nej, sa vyslovene zaoberal NS SR v rozhodnutí zo dňa 16.4.2024, sp. zn. 6Cdo/156/2022, v ktorom
za obdobnej situácie uzavrel, že odstúpenie od kúpnej zmluvy uskutočnené starostom obce (pozn.

odvolacieho súdu uvedené platí aj na konanie primátora) bez predchádzajúceho schválenia obecným
zastupiteľstvom, z uznesenia ktorého musí byť nepochybné, akým právny úkon schvaľuje, nemožno
považovať za platný právny úkon v súlade s § 34 v spojení s § 37 ods. 1 OZ a § 11 ods. 4 písm. a) zák.
č. 369/1990 Zb. a za relevantné v prípade odstúpenia realizovaného len starostom nemožno považovať
ani schválenie celého obsahu zmluvy s uvedením dojednanej zmluvnej podmienky pre odstúpenie.

Dodal tiež, že platnosť najdôležitejších majetkovoprávnych úkonov obce je podmienená ich výhradným
schválením obecným zastupiteľstvom a nedostatok tejto podmienky nie je možné zhojiť dodatočným
schválením alebo nahradením prejavu vôle rozhodnutím súdu. Rovnaký záver vo vzťahu k potrebe
schválenia odstúpenia od kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti vyslovil aj NS SR v rozsudku zo
dňa 14.6.2006, sp. zn. 30Cdo/3130/2005. Záver, že jediná vôľa relevantná pre vznik, zmenu či zánik

príslušného právneho vzťahu, je vôľa obecného (mestského) zastupiteľstva a starosta obce ju nemôže
uskutočniť bez predchádzajúceho rozhodnutia tohto kolektívneho orgánu (vrátane zmeny podstatných
náležitostí zmluvy), bol vyslovený aj NS ČR v rozsudku z 28.1.2015, sp. zn. 30Cdo/3238/2014. S
poukazom na právne závery vyslovené v označených rozhodnutiach a striktné znenie ust. § 11 ods. 5
písm. b) zák. č. 377/1990 Zb., ktoré pri najdôležitejších úkonoch týkajúcich sa nakladania s majetkom

mestanepripúšťažiadnevýnimky,neobstojíargumentáciažalovaného,vktorejzdôrazňovalekonomické
dopady ukončenia nájmu pre mesto (prípad posudzovaný v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Obdo/45/2013,
na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca) a bezodkladnú potrebu odstúpenia od kúpnej zmluvy,
a ktorú odvolací súd vyhodnotil ako účelovú. Zrušenie kúpnej zmluvy ovplyvňujúce vlastnícke právo
mesta k nehnuteľnostiam (a s tým spojené ďalšie otázky rozvoja mesta a života v ňom) nemožno

považovať za menej podstatné ako ukončenie nájomného vzťahu, zabezpečujúceho príjem do mestskej
pokladnice. Tak nájomná, ako aj kúpna zmluva, predmetom ktorých sú nehnuteľnosti v hlavnom meste,
a ich existencia ovplyvňujú majetkový status mesta. Na uvedený záver nemá pritom podľa odvolacieho
súdu žiaden vplyv ani skutočnosť, že doposiaľ nedošlo k nadobudnutiu vecnoprávnych účinkov zmluvy
(zapísaniu vlastníckeho práva v prospech žalobcu do katastra nehnuteľností), a to vzhľadom na platný

vznik kúpnej zmluvy a obligačnoprávne záväzky z nej vyplývajúce. Opačný výklad by podľa názoru
súdu poprel úmysel zákonodarcu zameraný na ochranu majetkovej základne obce slúžiacej primárne
na plnenie jej verejných úloh a tento nevyplynul ani z rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa
3.12.2014, sp. zn. 10Co/169/2013, na ktorý v tejto súvislosti poukazoval žalovaný, a ktorého závery
vytrhol z kontextu. Rovnako ani z nálezu ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2574/2014, v ktorom bola riešená

celkom iná skutková situácia (starostom obce do zmluvy doplnené dojednania o zmluvnej pokute v
prospech obce), nemožno vyvodiť záver v prospech platnosti posudzovaného odstúpenia od zmluvy,
keď sám ÚS ČR vo svojom rozhodnutí uviedol, že jeho záver o možnosti starostu obce doplniť do zmluvy
nepodstatnú náležitosť (dojednanie o zmluvnej pokute v prospech obce) sa neprieči stále platnémuzáveru rozhodovacej praxe, že pre vznik, podstatnú zmenu a zánik príslušného právneho vzťahu je ako
jedinou relevantnou vôľa obecného zastupiteľstva (viď ods. 20. odôvodnenia
uznesenia ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2574/2014), na čo sám poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení.

ÚS ČR v označenom rozhodnutí neposudzoval platnosť právneho úkonu ukončujúceho zmluvný vzťah
(odstúpenia od zmluvy), a preto jeho závery v danej veci nie sú aplikovateľné.

40. V prejednávanom prípade odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 2.2.1999, uzatvorenie ktorej
bolo schválené mestským zastupiteľstvom žalovaného na zasadnutí dňa 17.9.1998, vyvoláva (ex

tunc) závažné právne následky dopadajúce na vlastnú existenciu záväzkovo- právneho vzťahu, čoho
dôkazomjepredmetnýsúdnyspor.Platnýmodstúpenímodzmluvysatátoodzačiatkuzrušujeazmluvné
strany zrušenej zmluvy sa vzájomne vysporiadajú podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. V prípade
zmluvy, ktorej vecnoprávne účinky vznikajú zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, sa
na základe platného odstúpenia od zmluvy v katastri nehnuteľností vyznačí stav pred jej uzatvorením.
Aj v prípade, ak by k odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo pred zapísaním vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam v prospech kupujúceho, je tento právny úkon nemenej podstatný z pohľadu
zániku obligačnoprávnych záväzkov, ku ktorým patrí aj splnenie úkonov potrebných na zavkladovanie
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Z uvedených dôvodov preto aj pre platnosť odstúpenia od
kúpnej zmluvy bolo nevyhnutne potrebné, aby tento právny úkon najprv schválilo mestské zastupiteľstvo
žalovaného podľa § 11 ods. 5 písm. d) zák. č. 377/1990 Zb. a až následne mohol primátor mesta

pristúpiť k vykonaniu vôle mestského zastupiteľstva. Na priebeh tohto procesu nemala žiaden vplyv
skutočnosť, že v samotnej kúpnej zmluve, obsah ktorej bol mestským zastupiteľstvo riadne schválený,
boli inkorporované podmienky pre odstúpenie od nej. Rovnako právne bezpredmetné by bolo akékoľvek
následné schválenie tohto právneho úkonu po jeho vykonaní primátorom mesta, nakoľko rozhodujúcou
je existencia vôle v čase uskutočnenia právneho úkonu a jej absenciu nemožno následne konvalidovať,

na čo súd prvej inštancie pri posudzovaní odstúpenia od zmluvy nereflektoval. Nakoľko žalovaný
v súvislosti s napadnutým odstúpením od kúpnej zmluvy realizovaným primátorom dňa 28.10.2013
v konaní netvrdil a nepredložil žiaden iný dôkaz preukazujúci predchádzajúci súhlas mestského
zastupiteľstva pri nakladaní s majetkom hlavného mesta, predmetný právny úkon je v zmysle § 39 OZ v
spojenís§11ods.5písm.d)zák.č.377/1990Zb.neplatnýatakýtoprávnyúkonnespôsobujezamýšľané

právne následky.

41. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o neplatnosti napadnutého odstúpenia od kúpnej zmluvy sa
bezpredmetnou stáva ďalšia odvolacia argumentácia, v ktorej žalobca namietal nesplnenie zákonných
a zmluvných podmienok pre realizáciu odstúpenia od zmluvy. V krátkosti však odvolací súd uvádza,

že s touto argumentáciou by sa nebolo možné stotožniť ani v prípade, ak by odstúpeniu od zmluvy
predchádzalo jeho riadne schválenie mestským zastupiteľstvom. Odvolací súd sa totiž plne stotožňuje
s názorom prvoinštančného súdu, že poskytnutie dostatočne primeranej lehoty na úhradu kúpnej ceny
ako zákonná (§ 517 ods. 1 OZ) a v danom prípade aj zmluvne dohodnutá (čl. IV. ods. 1 kúpnej zmluvy)
podmienka pre odstúpenie od zmluvy, bola v danom prípade splnená. Pred samotným odstúpením od

zmluvy bol totiž žalobca vyzvaný na úhradu kúpnej ceny, a to prostredníctvom žaloby na jej zaplatenie,
doručením ktorej mal žalobca vedomosť o tom, že žalovaný sa svojho nároku riadne domáha, a práve
na základe ktorej bol medzi stranami následne uzatvorený dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve, ktorým bola
predĺžená lehota splatnosti kúpnej ceny. Žalobcovi tak bol zo strany žalovaného poskytnutý dodatočný
primerane dlhý čas na zabezpečenie úhrady kúpnej ceny a teda bol naplnený zákonodarcom sledovaný

účel zákona v podobe poskytnutia lehoty pre odvrátenie závažných účinkov v podobe zrušenia zmluvy,
a preto nemožno súhlasiť s v tomto smere striktne formalistickým a účelovým výkladom žalobcu, že
po uplynutí lehoty splatnosti dohodnutej dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve nebol opätovne vyzvaný
na poskytnutie primeranej lehoty na úhradu kúpnej ceny. Ako správne uviedol súd prvej inštancie
strany si zmluvne nedohodli formu poskytnutia dodatočnej lehoty na úhradu kúpnej ceny a táto nie je

určená ani zákonodarcom. Nemôže byť na ťarchu predávajúceho (žalovaného), že sa na takejto lehote
so žalobcom ako kupujúcim vzájomne dohodol vo forme dodatku ku kúpnej zmluve, ktorým predĺžil
pôvodne dohodnutú splatnosť kúpnej ceny. Neopodstatnená je aj odvolacia argumentácia o neurčitosti a
nezrozumiteľnosti odstúpenia od zmluvy, s ktorou sa náležite, presvedčivo a vecne správne vysporiadal
súd prvej inštancie v ods. 92. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

42. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na to, že ak by žalovaný mal za to, že zmluva je zrušená,
tak by od nej neodstupoval, tak je potrebné uviesť, že aj odvolací súd konanie žalovaného v tomto
smere vníma ako reakciu priamo nadväzujúcu na konanie žalobcu, ktorý napriek tomu, že zhodne sožalovaným mal za to, že pre prevod vlastníckeho práva je potrebné uzatvorenie novej kúpnej zmluvy,
o čo sa aj neúspešne pokúsil, podal návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 5.2.1999. Rovnako ako irelevantnú a účelovú vyhodnotil odvolací súd

aj argumentáciu žalobcu ohľadom trafostanice nachádzajúcej sa na prevádzaných pozemkoch, a ktorá
mala byť podľa neho dôvodom, pre ktorý nepristúpil riadne a včas k úhrade kúpnej ceny. V kúpnej
zmluve totiž žalobca prehlásil, že mu je predmet zmluvy, bezprostredne susediaci s jeho nehnuteľnosťou
a popísaný v špecifikovanom znaleckom posudku dobre známy a kupuje ho v takom stave, v akom je.
Odhliadnuc od tejto skutočnosti splatnosť kúpnej ceny nebola v kúpnej zmluve viazaná na prekládku

trafostanice, v dôsledku čoho tejto argumentácii žalobcu nemožno priznať žiaden úspech, a to ani v
súvislosti s posúdením kolízie námietky premlčania s dobrými mravmi. Ako správne poukázal súd prvej
inštancie žalobca kúpnu cenu neuhradil ani po tom, čo v rozpore so zmluvnou dohodou podal návrh na
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a k úhrade kúpnej ceny pristúpil až v roku 2022, t.
j. cca 23 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy.

43. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že samotné nestotožnenie sa súdu prvej
inštancie s právnym názorom žalobcu samo o sebe nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti súdu či
porušení princípu rovnosti zbraní, ako v odvolaní naznačuje žalobca.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádzajúci

z nesprávnych skutkových a právnych záverov podľa § 388 CSP zmenil a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

45. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. O nároku na náhradu trov (prvoinštančného i odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa

procesnej zásady úspechu vyjadrenej v citovanom ust. § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).