Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 14, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/72/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717200406
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7717200406.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň Mgr.

Angeliky Sopoligovej a JUDr. Jany Dudíkovej v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX,
zastúpenej E. E. F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, proti žalovanej G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I., J.
XXX, zastúpenej JUDr. Michalom Barnovským, advokátom, Stará Ľubovňa, Nám. gen. Štefánika 532/7,
o zaplatenie 2.000,00 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 6C/44/2017-255 zo 6.10.2022
Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná zaplatiť
žalobkyni istinu 1.600,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 1.7.2015 do zaplatenia,

a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti m e n í rozsudok a žalobu o zaplatenie 150,00 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne od 1.7.2015 do zaplatenia z a m i e t a.

Žalobkyni priznáva voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 60%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom 6C/44/2017-124 z 29.11.2018 žalobu zamietol a žalovanej priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalobkyni.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 2.000,00 eur
spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.7.2015 do zaplatenia tvrdiac, že na podklade
zmluvy o pôžičke dlžníčke dňa 12.2.2015 poskytla v hotovosti sumu 1.600,00 eur, ktorú sa táto zaviazala
vrátiť spolu s úrokmi vo výške 400,00 eur a to v lehote do 30.6.2015, čo však nesplnila. Uviedol, že v
skrátenomkonanídňa24.2.2017vydalplatobnýrozkaz,protiktorémuvzákonnejlehotepodalažalovaná

odpor namietajúc, že medzi stranami nikdy nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke a z jej strany
išlooomylvovôli,pričomkodovzdaniupeňazíreálneaninedošlo.Podrobnereprodukovalobsahpodaní
a vyjadrení sporových strán ako aj obsah výpovede svedka E. C.. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 12.2.2015
mu vyplynulo, že sa ňou žalobkyňa ako veriteľ zaviazala požičať žalovanej - dlžníčke sumu 1.600,00
eur, že pôžička v zmysle čl. II bod 1 mala byť poskytnutá v hotovosti pri podpise zmluvy, že pôžička
mala byť vrátená v lehote do 30.6.2015 v navýšenej sume 2.000,00 eur a že podľa čl. III. dlžníčka
prehlásila, že jej boli odovzdané peňažné prostriedky vo výške 1.600,00 eur v hotovosti pri podpise

zmluvy.ZosvedčeniaodedičstveOkresnéhosúduMichalovce,sp.zn.21D/896/2014zodňa18.12.2014
mu vyplynulo, že žalovaná nadobudla po smrti manžela osobné motorové vozidlo, peniaze na účte v D. I.
vo výške 3.645,87 eur, ako aj podiely k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. J., keď pohľadávka
Poštovej banky z titulu zmluvy o úvere ku dňu smrti poručiteľa predstavovala 1.794,35 eur. Uviedol, žesplnomocnená zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 2.7.2018 požiadala o zmenu žaloby a to tak,
aby žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 1.750,00 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške
5,05% ročne od 1.7.2015 do zaplatenia, avšak v zmysle § 140 ods.1 CSP tento návrh neposudzoval ako

zmenu žaloby. Zamietol tiež návrh žalovanej na výsluch svedkov G. C., G. K., A. H. L. a E. M., keďže ich
výsluchmi chcela žalovaná objasniť spôsoby hospodárenia Poľnohospodárskeho družstva Pinkovce, čo
nesúviselo s predmetom konania. Zamietol aj návrh žalovanej na výsluch svedka H. H. a opakovane
zamietol aj návrh žalobkyne na výsluch svedkyne E. E. C. a to s poukazom na ust. 199 ods.1 CSP,
keďže táto ako splnomocnená zástupkyňa žalobkyne bola prítomná v pojednávacej sieni pri prednesoch

strán sporu a pri vykonávaní dôkazov. Právne vec posúdil podľa § 488, § 489 a § 657 Občianskeho
zákonníka a zdôraznil, že pri zmluve o pôžičke ako neformálnej ale reálnej zmluve sa bezpodmienečne
vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dospel k záveru, že žalobkyňa ako veriteľ
neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, aby nad všetky pochybnosti preukázala, že dňa 12.2.2015
odovzdala žalovanej predmet pôžičky, teda sumu 1.600 €. V prospech zamietnutia žaloby nasvedčovala
aj tá skutočnosť, že osvedčením o dedičstve zo dňa 18.12.2014 bola nepriamo preukázaná solventnosť

žalovanej pred inkriminovaným obdobím poskytnutia pôžičky. Za hlavný dôvod zamietnutia žaloby však
označil neunesenie dôkazného bremena, keďže v prospech žalobkyne nemohol svedčiť len samotný
obsah zmluvy o pôžičke a jej text, v zmysle ktorého peňažné prostriedky boli odovzdané v hotovosti pri
podpisezmluvy.SvedokE.C.uviedollento,žepeňažnéprostriedkyspolusozmluvouopôžičkeodniesla
žalovanej žalobkyňa a jej splnomocnená zástupkyňa, teda jeho dcéry, avšak svedok pri odovzdaní

finančných prostriedkov nebol. Pri tomto akte boli prítomné len sporové strany a sestra žalobkyne E.
E. C.. Jej výsluch ako svedka musel zamietnuť s ohľadom na ust. § 199 ods.1 CSP pre jej prítomnosť
ako zástupkyne žalobkyne v pojednávacej sieni pri prednesoch účastníkov a pri vykonávaní dôkazov.
Žalobkyňa ani nepreukázala svoju finančnú solventnosť a nedisponovala výpisom z bankového účtu
na predmetnú sumu. Pre neunesenie dôkazného bremena v smere samotnej existencie finančných

prostriedkov a ich odovzdania, žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
255 a § 262 CSP a úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie použijúc pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm.a/, b/,

d/ až h/ CSP. Vytkla konajúcemu súdu, že napriek existencii § 181 ods.2 CSP počas konania neuviedol
predbežné právne posúdenie veci a hoci na začiatku pojednávania konštatoval, že je nesporné, že došlo
k odovzdaniu peňažných prostriedkov v hotovosti pri podpise zmluvy, neskôr vo veci rozhodol v rozpore
s týmto názorom. Pre takýto postup mu postačoval len fakt, že žalovaná v decembri nadobudla majetok
po manželovi v celkovej výške 3.645,87 eur, pričom len výška dlhov predstavovala sumu 2.244,35 eur. Aj

keď na pojednávaní 29.11.2019 sudkyňa skonštatovala, že nepreukázala reálne odovzdanie peňažných
prostriedkov, i tak však nezmenila sporné a nesporné skutočnosti a ani právne posúdenie, a tak jej
nebolo umožnené predkladať doklady o solventnosti a o disponovaní s finančnými prostriedkami. Boli
tak porušené jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a
ani listinné dôkazy neboli oboznamované v súlade s procesnou úpravou. Upozornila, že v priebehu

konania žiadala o zmenu žaloby, avšak o tomto procesnom návrhu súd riadne nerozhodol a pokiaľ z
obsahu návrhu súdu vyplynulo, že ide o inú dispozíciu s návrhom ako napr. o späťvzatie žaloby, mal
na túto skutočnosť v zmysle súdnej praxe ju dotazovať a podľa toho ďalej postupovať a rozhodnúť.
Namietala tiež, že súd nevykonal navrhovaný dôkaz výsluchom svedkyne E. E. C., ktorá ako jediná
bola prítomná pri odovzdávaní pôžičky žalovanej. S poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

SR mala za to, že jej splnomocnená zástupkyňa mohla byť v konaní vypočutá ako svedok, keď podľa
zaužívanej súdnej praxe je prípustný ako dôkaz aj výsluch advokátov a takýto postup nevylučuje ani
Civilný sporový poriadok. Práve výsluchom tejto svedkyne mohla jednoznačne preukázať odovzdanie
peňažných prostriedkov žalovanej a nevykonaním navrhovaného dôkazu sa dostala do nevýhodnejšej
pozície ako žalovaná a bola porušená zásada na spravodlivé súdne konanie.

4. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobkyne uznesením 2Co/144/2019-163
z 30.12.2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 29.11.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Vytkol konajúcemu prvoinštančnému súdu, že nereagoval adekvátne na vôľu žalobkyne
ďalej nepokračovať v spore o zaplatenie pôvodne uplatnenej istiny 250,00 eur s príslušenstvom, ako

i to, že pri posudzovaní nároku na vrátenie pôžičky dôkazné bremeno bez dostatočných dôvodov
celkom jednostranne presunul na žalobkyňu a otázku jeho unesenia vyriešil predčasne v neprospech
veriteľky.Vyjadrilnázor,ženavrhnutývýsluchsvedkyneE.E.C.,hociajzastupujúcejvkonanížalobkyňu,
nemožnozhľadiskaprincípovelementárnejspravodlivostinepripustiť,keďžetátoakojedináosobamimostrán sporu mala byť prítomná pri odovzdávaní peňazí, pričom vierohodnosť jej výpovede musí byť
posudzovaná vo svetle ostatných dôkazov.

5. Súd prvej inštancie v ďalšom rozsudku 6C/44/2017-255 zo 6.10.2022 (t.j. v teraz preskúmavanom
rozhodnutí) konanie v časti 250,00 eur s príslušenstvom zastavil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni
sumu 1.750,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 1.7.2015 do zaplatenia a to
vlehotedotrochdníododňaprávoplatnostirozsudku.Žalobkynipriznalajnároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 75% proti žalovanej.

6. Zrekapituloval doterajší priebeh konania a citoval podrobne vybrané časti z vyjadrení žalobkyne,
jej zástupkyne a tiež žalovanej a jej zástupcu prednesené na pojednávaniach 2.7.2018, 29.11.2018,
2.11.2021 a 6.10.2022 a tiež podstatné časti výpovedí svedkov E. C., H. H. a G. C.. Zo zmluvy o pôžičke
zo dňa 12.2.2015 zistil, že žalobkyňa ako veriteľ požičala dlžníkovi – žalovanej sumu 1.600,00 eur, keď
pôžička v zmysle čl. II. bodu 1. bola poskytnutá dlžníkovi v hotovosti pri podpise zmluvy a strany sa

tiež dohodli, že dlžník zaplatí veriteľovi za poskytnutie pôžičky odmenu vo výške 400,00 eur a požičaná
suma mala byť vrátená jednorazovo do 30.6.2015. Popísal ďalej zistenia vyplývajúce z výpisu z účtu
Poľnohospodárskeho družstva Pinkovce a tiež z čestných vyhlásení G. C., H. N. a H. H.. Uviedol, že na
pojednávaní 2.7.2018 žalobkyňa v časti vzala žalobu späť a preto konanie v časti o zaplatenie 250,00
eur s príslušenstvom zastavil. Citoval § 39, § 488, § 489 a § 657 Občianskeho zákonníka a tiež čl. 8,

§ 185 ods. 1, § 191 ods. 1 a § 391 ods. 2 CSP. Charakterizoval vo všeobecnosti podstatné náležitosti
zmluvy o pôžičke a to aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Mal za to, že
žalobkyňa ako veriteľ uniesla dôkazné bremeno a preukázala, že dňa 12.2.2015 odovzdala žalovanej
ako dlžníkovi predmet pôžičky, teda sumu 1.600,00 eur. Základným predpokladom uzavretia zmluvy
o pôžičke je odovzdanie jej predmetu a v prospech unesenia dôkazného bremena žalobkyňou nesvedčí

len samotný obsah čl. III. zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorého dlžník prehlásil, že mu boli odovzdané
peňažné prostriedky vo výške 1.600,00 eur v hotovosti pri podpise zmluvy, ale táto skutočnosť bola
preukázaná aj výpoveďou svedkyne E. E. F. C.. Táto presne opísala priebeh uzatvorenia zmluvy
o pôžičke i odovzdanie peňazí a aj keď neskôr bola splnomocnenou zástupkyňou žalobkyne, považoval
jejvýpoveďzavierohodnúapodporenúajsvedeckýmivýpoveďamiE.C.aG.C.,keďnavyšesolventnosť

žalobkynebolatiežpreukázaná.ZaoberalsaajsituácioužalovanejaobsahomčestnýchprehláseníH.N.
a H. H., avšak ani tieto skutočnosti nevyvrátili možné uzavretie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu.
Upozornil, že zmluva o pôžičke zo dňa 12.2.2015 uzavretá medzi veriteľom – žalovanou a dlžníkom
Poľnohospodárskym družstvom Pinkovce nebola predmetom konania. K uplatneným zmluvným úrokom
uviedol, že prejednávanú vec nemožno porovnávať s odplatami platenými spotrebiteľmi vo vzťahoch

s nebankovými subjektami alebo bankou a preto žalobkyňou uplatnený nárok titulom úrokov vo výške
150,00 eur (čo predstavuje 24,8%) považoval za dôvodný a súladný s dobrými mravmi. Keďže sa
žalovaná dostala so zaplatením do omeškania, zaviazal ju aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a úroky z omeškania priznal od 1.7.2015 do zaplatenia. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1, 2 CSP a žalobkyni, ktorá bola úspešná v časti 87,50%

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75% proti žalovanej.

7. Rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadla včas podaným
odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie alebo ho
zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a to s použitím odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Vytkla konajúcemu súdu, že sa odmietol zaoberať zmluvou o pôžičke uzatvorenou
medzi ňou a Poľnohospodárskym družstvom Pinkovce a žiadne dôkazy v tomto smere nevykonal. Trvala
na tom, že žiadne peniaze od žalobkyne neprevzala, nakoľko sa nejednalo o žiadnu pôžičku a dokument
podpísala v dobrej viere s tým, že ide o doklady do účtovníctva za účelom vysporiadania finančných
prostriedkov medzi žalobkyňou a družstvom Pinkovce. Táto skutočnosť je zrejmá z existencie dvoch

zmlúv o pôžičke, datovaných rovnakého dňa, ktorých účastníčkou bola ona. Nedáva absolútne žiaden
ekonomický zmysel, aby si nejaká osoba v jeden deň požičala sumu 1.600,00 eur a zároveň túto za
identických podmienok v ten istý deň požičala tretej osobe. Vychádzajúc aj z nálezu Ústavného súdu
SR zo dňa 12.6.2008 sp.zn. I.ÚS 114/2008 mala za to, že navrhnuté dôkazy mal súd prvej inštancie
vykonať a to vrátane výsluchov svedkov G. K., A. H. L. a E. M. a vytvorením jednostranných záverov v jej

neprospech došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa nej nesprávne
vyhodnotil, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke i k odovzdaniu peňazí, keď z jej strany
išlo o omyl vo vôli. Je to zrejmé i z dojednaného vysokého úroku vo výške viac ako 51% ročne, ktorý by
akceptovala iba osoba vo veľmi nepriaznivej, ba až tiesnivej ekonomickej situácii. Zotrvala na tom, žežalobkyňa ako veriteľ neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala odovzdanie sumy 1.600,00 eur a na
podporu svojho názoru poukázala na vybrané rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu
SR. Upozornila tiež, že svedkyňa E. E. F. C. v spore vypovedala za tej procesnej situácie, kedy bola

i zástupkyňou žalobkyne vo vzťahu k inkompabilite jej postavenia. Poukázala i na uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. II.ÚS 58/2017 z 19.1.2017 aj na súdnu prax. Spochybnila tiež, aby žalobkyňa mala
dostatočné finančné prostriedky na poskytnutie pôžičky vo výške 1.600,00 eur, keďže v konaní nebola
schopná predložiť akýkoľvek výpis z účtu, nasvedčujúci disponovaniu danou sumou v deň údajného
poskytnutia pôžičky. Na druhej strane ona v konaní preukázala svoju solventnosť i to, že jej syn H. H.

ku dňu 30.6.2015 mal na bankovom účte zostatok vo výške 52.143,60 eur. Uviedla tiež, že súd prvej
inštancie nesprávne posúdil zmluvný úrok v danej veci ako súladný s dobrými mravmi, keď tento podľa
zmluvy dosahoval výšku 51,59% a bol zjavne neprimeraný, k čomu citovala aj z odbornej literatúry
a z vybraných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej a Českej republiky. V zmluve nebol uvedený úrok
150,00 eur, nakoniec priznaný rozsudkom žalobkyni, ale úrok vo výške 400,00 eur, zjavne odporujúci
dobrým mravom, keď dohodu o úrokoch súd prvej inštancie nemohol deliť a ani moderovať.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.
Mala za to, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalovanou a Poľnohospodárskym družstvom Pinkovce
nebola predmetom konania a pre konanie nemala žiaden význam. Nevedela sa k nej vyjadriť, keďže
nebola zmluvnou stranou a nebol jej známy ani dôvod jej uzavretia. Ku zmluve, na podklade ktorej si

uplatňovala nárok uviedla, že túto žalovaná podpísala po oboznámení sa s jej obsahom, čo vyplynulo
z výsluchu svedkyne E. E. F. C.. Tvrdenie žalovanej, podľa ktorej na základe oboch zmlúv jej mali
byť vrátené financie z poľnohospodárskeho družstva označila za nelogické, keď nie je zrejmé, akým
spôsobom by uzavretie zmluvy so žalovanou mohlo svedčiť v jej prospech a smerovať k nadobudnutiu
nejakých peňazí z družstva. O nesolventnosti žalovanej v danej dobe svedčí i to, že nebola schopná

vysvetliť, z čoho žila po auguste 2014, kedy dlhodobo nepoberala mzdu a aj predtým opakovane žiadala
o vyplácanie preddavkov, mala poskytnutú pôžičku a nemala žiadne úspory. Odovzdanie peňazí na
podklade riadne uzavretej zmluvy je zrejmé z jej textu i z výpovede svedkyne E. E. F. C., ktorá podrobne
popísala celý kontraktačný proces a žalovaná žiadnym spôsobom nepredostrela logické vysvetlenie,
prečo by zmluvu o pôžičke podpísala a potvrdila prevzatie peňazí, ak sa tak nestalo.

9. Žalobkyňa v odvolacej replike z 24.2.2023 trvala na tom, že žiadne peniaze od žalobkyne neprevzala,
keďže sa nejednalo o žiadnu pôžičku a v podrobnostiach zotrvala na už prezentovaných odvolacích
dôvodoch.

10. Žalobkyňa v odvolacej duplike z 2.4.2023 taktiež zotrvala na dôvodoch opodstatňujúcich podľa nej
úspech žaloby.

11. Žalovaná v odvolaní nespochybnila výrok rozsudku o zastavení konania v časti o zaplatenie 250,00
eur s prísl. a tento výrok preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa
ust. § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo
podané včas a oprávnenou osobou preskúmal napadnuté výroky rozsudku ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej je čiastočne dôvodné, a preto potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie iba v napadnutej
vyhovujúcej časti o zaplatenie 1.600,00 s prísl. a pri zvyšku žaloby o zaplatenie 150,00 eur s prísl.
rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Odvolací súd pritom vychádzal z predpokladu, že skutkový stav,
na ktorom bolo založené preskúmavané rozhodnutie a ktorý ustálil prvoinštančný súd nie je potrebné
modifikovať.

13. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenourozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo

na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy
SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

14. Pod odňatím práva na spravodlivý proces treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným
sporovým poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä
procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe
k zásahu do práva na spravodlivý proces, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to

vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §

365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých,
ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie

rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových

zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom . Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade

ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

19. Berúc do úvahy všetky uplatnené odvolacie dôvody má odvolací súd za to, že tieto sú opodstatnené
len vo vzťahu k časti nároku, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 150,00 eur s prísl. Vo
zvyšku je rozhodnutie správne, výstižné a priliehavo odôvodnené, vychádzajúce z adekvátne zisteného
skutkového stavu a založené na správnom právnom posúdení veci.20. Žalovaná vytkla prvoinštančnému súdu okrem iného skutočnosť, že sa odmietol zaoberať zmluvou
o pôžičke uzavretou medzi ňou a Poľnohospodárskym družstvom Pinkovce a že nevypočul svedkov G.

K., A. H. L. a E. M.. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom vyjadreným súdom prvej inštancie, že zmluva,
ktorá mala byť uzavretá medzi žalovanou (ako veriteľom) a Poľnohospodárskym družstvom Pinkovce
(ako dlžníkom) z 12.2.2015 nebola predmetom konania a v kontexte posudzovanej zmluvy uzavretej
medzi stranami sporu a dôkaznej situácie jej sa týkajúcej nebola pre prejednávanú vec podstatná.
Svedkov G. K., A. H. L. a E. M. žalovaná navrhla vypočuť vo vzťahu k tomu, ako sa nosili peniaze

z tržby poľnohospodárskeho družstva do banky a aké boli „postupy pri prijímaní a vydávaní peňazí za
komodity“ (viď podanie žalovanej z 29.5.2018 na č.l. 78 až 81 súdneho spisu). Súd prvej inštancie ešte
na pojednávaní konanom 2.7.2018 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 85-100 súdneho spisu) uznesením
zamietol návrh žalovanej na výsluch svedkov G. C., G. K., A. H. L. a E. M. a na pojednávaní konanom
6.10.2022 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 239-253 súdneho spisu) už zástupcovia strán sporu nemali
ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Nakoľko v zmysle zaužívanej súdnej praxe súd nie je povinný

vykonať všetky navrhnuté dôkazy, za predpokladu už dostatočne ustáleného skutkového stavu, mal
odvolací súd za to, že nevypočutím vyššie uvedených svedkov s prihliadnutím na okolnosti, ku ktorým
títo mali byť vypočutí, nedošlo k zásahu do práv žalovanej na spravodlivý súdny proces.

21. Podľa § 387 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd sa plne stotožňuje s výstižným odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti,
týkajúcej sa priznanej istiny 1.600,00 eur s prísl., na ktoré odkazuje a dopĺňa nasledovné:

23. Nie je sporné, že žalobkyňa sa domáhala od žalovanej (okrem iného) zaplatenia sumy 1.600,00 eur,
ktorú jej poskytla na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 12.2.2015. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobkyňa v konaní uniesla dôkazné bremeno a preukázala, že žalovanej dňa 12.2.2015 pri podpise
zmluvy odovzdala sumu 1.600,00 eur, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd.

24. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

25. Zmluva o pôžičke je tradične považovaná - ako z toho správne vychádzal súd prvej inštancie - za
zmluvu reálnu, teda že ku zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán, ale aj skutočným
odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.

26. V sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou účastníkov

konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pretože v
sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových
strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe
ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Účastník,

ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatnýchvykonanýchdôkazov.Rovnakénásledkypostihujúajtohoúčastníka,ktorýsícenavrholdôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon tu vymedzuje tzv. dôkazné

bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určované výsledkom
vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej
situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho
pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore
podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok

hodnoteniadôkazovneumožňujesúduprijaťanizáveropravdivostitejtoskutočnosti,aleanizáverotom,
že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech
toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.27. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ust. § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá vymedzuje
obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie požičaných
peňazímážalobcaakoveriteľbremenotvrdenia,žesožalovanýmdlžníkomuzavrelzmluvuopôžičke,že

dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena
tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že
zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe nej odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak
neunesie veriteľ (žalobca) bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie
súdu vyznieť v jeho neprospech a súd sa už nemusí ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú

súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka a za týmto účelom vykonávať dokazovanie.

28. Podľa textu zmluvy o pôžičke (str. 4 súdneho spisu) sa žalobkyňa (v čl. II. bode 1.) zaviazala
požičať žalovanej (ako dlžníkovi) sumu 1.600,00 eur a v zmysle čl. III. žalovaná prehlásila, že jej boli
odovzdané peňažné prostriedky vo výške 1.600,00 eur v hotovosti pri podpise zmluvy. Podľa celkom
jednoznačného textu zmluvy podpísaného žalovanou jej peňažné prostriedky boli odovzdané teda pri

podpise zmluvy v hotovosti. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by pritom malo byť
umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dojednaní nemôže byť vyvrátený
len na základe jednoduchého potretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia
povinnosti zo zmluvného vzťahu (napr. nechce byť už nositeľom povinností založených zmluvným
vzťahom). Opačný výklad by podľa názoru odvolacieho súdu mohol viesť k závažnému narušeniu

princípu istoty vo vzťahoch veriteľov a dlžníkov, keď nároky veriteľov, hoci aj vychádzajúce zo zmlúv, by
mohli byť jednoduchým negovaním popierané.

29. Pri podpise zmluvy dňa 12.2.2015 okrem strán sporu bola prítomná i E. E. F. C., sestra žalobkyne,
ktorá podrobne popísala okolnosti aj priebeh prípravy textu zmluvy o pôžičke i reálne odovzdanie peňazí.

Vierohodnosťou jej výpovede sa súd prvej inštancie priliehavo zaoberal v bode 46. preskúmavaného
rozsudku a túto výpoveď zaradil do logického dôkazného reťazca, vo väzbe na text zmluvy i svedecké
výpovede E. C. a G. C.. Na druhej strane žalovaná nedokázala vierohodne vysvetliť, prečo by podpisom
deklarovala skutočné odovzdanie peňažných prostriedkov vo výške 1.600,00 eur, ak by nedošlo
k reálnemu plneniu a aký bol prípadný iný účel vyhotovenia fingovanej – fiktívnej zmluvy. Ani jej postupne

menenýprístupvpriebehukonanianeprispelkuzásadnémuspochybneniudôkaznejsituácienaklonenej
v prospech žalujúcej strany. Samotná žalovaná popierala vôľu uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o pôžičke,
poukazovala na existenciu ďalšej zmluvy o pôžičke z toho istého dňa, ktorú mala uzavrieť ona, ako
veriteľka s Poľnohospodárskym družstvom Pinkovce a vyslovila názor, že nie je zrejmé, za akým účelom
by „tieto isté finančné prostriedky toho istého dňa“ ďalej požičala družstvu, pričom na pojednávaní

konanom 2.7.2018 tiež uviedla, že k podpisu zmluvy strán sporu datovanej 12.2.2015 ani nedošlo „v
uvedený deň, ktorý je uvedený na zmluve o pôžičke“. Vo výsledku tak žalovaná neposkytla vierohodné,
uveriteľné a logické vysvetlenie, z akého dôvodu by podpísala zmluvu o pôžičke dňa 12.2.2015,
deklarujúcu bez akýchkoľvek rozumných pochybností, že pri podpise zmluvy jej boli finančné prostriedky
vo výške 1.600,00 eur v hotovosti odovzdané.

30. Možno teda zhrnúť, v súlade so záverom súdu prvej inštancie, že podpísanie zmluvy o pôžičke
zo strany žalovanej svedčí pre záver, že predmet pôžičky od žalobkyne prevzala. Pokiaľ by predmet
pôžičky od žalobkyne nedostala, bolo by celkom nelogické, aby podpísala zmluvu obsahujúcu jej
prehlásenie o prevzatí peňazí. Strany sporu zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci zmluvnej voľnosti, kedy

im text zmluvných dojednaní musel byť v dobe podpisu zmluvy známy. Za daného skutkového stavu
veci, podopretého výpoveďami svedkov, odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho
obrane žalovanej, že predmet pôžičky od žalobkyne neprevzala, resp. urobiť záver, že zmluva o pôžičke
podpísaná stranami zmluvy nie je dostatočným dôkazom pre preukázanie opaku. Ako už bolo uvedené,
účastníci občianskoprávnych zmluvných vzťahov musia mať možnosť spoľahnúť sa na to, že celkom

zrejmý obsah ich dohôd nemôže byť spochybňovaný iba na základe jeho jednoduchého popretia zo
strany účastníka vzťahu, ktorý nechce niesť následky porušenia svojich povinností.

31. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej
žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni istinu 1.600,00 eur.

32. Žalovaná v odvolaní na druhej strane opodstatnene namietala priznanie zmluvných úrokov
z omeškania v prospech žalobkyne, argumentujúc ich nesúladom s dobrými mravmi.33. Podľa zmluvy o pôžičke z 12.2.2015 sa strany dohodli, že pri požičanej istine 1.600,00 eur do júna
2015 tieto prostriedky žalovaná vráti spolu so sumou 400,00 eur, čo predstavuje zmluvný úrok vo výške
cca 51 % ročne.

34. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

35. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

36. Úroky dohodnuté pri poskytovaní peňažnej pôžičky predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny.
Dohodnuté úroky je potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo, ak
sa dlžník dostal s peňažným plnením do omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky
zákonník a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke
dojednaťúroky,ztejtoskutočnostivšaknemožnovyvodzovať,žebyvýškaúrokovzáviselalenoddohody

účastníkov zmluvy o pôžičke, nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi.

37. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských,

kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi
medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil
istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu základných noriem.

38. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne
považované za odporujúce uznávaným pravidlom správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a
mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na
neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného
činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných

prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi.

39. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, patrí k právnym
normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza
nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho

uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu
neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je
v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať,
preto závisí v každom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom či sú splnené podmienky pre použite
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo § 39 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po

starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

40. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke

„uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za
užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť“ obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi

neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška
úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

41. V prejednávanej veci je evidentné, že úroková miera dohodnutá stranami sporu v zmluve zjavne
prevyšovala obvyklú úrokovú mieru a odporovala dobrým mravom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Na túto situáciu reagovala i žalobkyňa čiastočným späťvzatím žaloby, požadujúc nad rámec požičanej
istiny už len sumu 150,00 eur. Dohodu o výške úrokov možno oddeliť od samotnej zmluvy, avšak jejobsah inak tvorí nedeliteľný celok a je nutné ju považovať za neplatnú, keď výšku zmluvných úrokov
nemôže moderovať ani súd. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd po právnom posúdení veci zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu o zaplatenie 150,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05

% ročne od 1.7.2015 do zaplatenia zamietol.

42. Keďže žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, má žalobkyňa nárok popri
plnení i na úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej platnej právnej úprave (§ 517 Občianskeho
zákonníka), kvôli čomu v tejto časti (berúc do úvahy istinu 1.600,00 eur) rozsudok súdu prvej inštancie

bol potvrdený ako vecne správny.

43. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

44. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.

45. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

46. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

47. Ak má strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný
úspech bol spôsobilý založiť nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí po porovnaní procesnej

úspešnosti oboch sporových strán zostať ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu
jednej zo strán. Keďže žalobkyňa pôvodne žiadala priznať sumu 2.000,00 eur s prísl. a vo výsledku jej
bola priznaná suma 1.600,00 eur s prísl., po porovnaní úspechu oboch sporových strán má žalobkyňa
nárok na náhradu prvoinštančných i odvolacích trov v rozsahu 60 % (80 % úspechu žalobkyne – 20 %
úspechu žalovanej).

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).