Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723203162
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1723203162.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.JanyJanicsBajánkovejačleniek

senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803 zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so
sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava proti žalovanej: E. X., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. E. XX, XXX XX A.,
o zaplatenie 1.015,53 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
z 15. januára 2025, č.k. 49Csp/104/2023-93, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol ( I. výrok) a žalovanému nárok

na náhradu trov konania nepriznal ( II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku najskôr zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby
a uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 15.06.2021 bola medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou uzavretá Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty
a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb č. XXXXXXXXXXXXXXX ( ďalej aj ,, Zmluva“).
Na základe Zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovanej úverový rámec vo výške 5.000

€. Žalovaná sa v Zmluve zaviazala splácať úver v mesačných splátkach vo výške minimálne 5 % z
dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300 € pri ročnej úrokovej sadzbe 30% a RPMN
34,49 %. Termín splatnosti splátok bol dohodnutý 10. deň v mesiaci. Žalobca nadobudol predmetnú
pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 21.06.2023 medzi spoločnosťou
BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA konajúcu prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 03.07.2023
oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky na žalobcu, s tým, že ku dňu 25.01.2022 predstavovala

dlžná čiastka žalovanej sumu 1.015,53 €. Listom zo dňa 02.11.2021 právny predchodca žalobcu vyzval
žalovanú k zaplateniu sumy 200 €. Listom zo dňa 31.01.2022 vyhlásil právny predchodca žalobcu
mimoriadnu splatnosť úveru v celkovej výške 1.015,53 €, ktorý pozostával z úverovej istiny vo výške
923,86 €, dlžných úrokov a poplatkov a poistného vo výške 71,67 € a nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 20 €. Zároveň oznámil žalovanej, že ku dňu 26.01.2022 sa stal jej záväzok
splatným v celom rozsahu. Lehota dokedy je žalovaná povinná dlžnú sumu právnemu predchodcovi
žalobcu uhradiť v oznámení uvedená nebola. Okresný súd ďalej zistil, že zo Zmluvy vyplynulo, že

výška úverového rámca bola 5.000 €, pričom aktuálna výška úverového rámca bola vo výške 900 €
a cena tovaru a služby bola 574 €. Priama platba predajcovi bola vo výške 50 €. V zmysle článku
1.2 Zmluvy sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi t.j. žalovanej revolvingový úver vo forme úverového
rámca, kde je veriteľ povinný viesť pre dlžníka úverový účet, vydať kreditnú kartu a meno dlžníka aposkytnúť dlžníkovi dohodnuté platobné služby. Z článku 3.1 Zmluvy zistil, že klient bol oprávnený čerpať
revolvingový úver formou financovania nákupu tovaru a služieb v obchodných miestach, ktoré akceptujú
túto kartu, výberom finančných prostriedkov v hotovosti pomocou karty v miestach na to určených,

prevodom na účet určený klientom alebo iným obdobným spôsobom. V zmysle článku 7.1 písm. a)
Zmluvy v prípade, ak klient nesplácal poskytnutý revolvingový úver riadne a včas, ak klient poskytol
banke nepravdivé údaje, ak bolo na majetok klienta alebo manžela/ku začaté exekučné konanie, ak
klient riadne a včas nesplácal svoje záväzky voči banke alebo iným veriteľom, bola banka oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť revolvingového úveru, t.j. požadovať splatenie revolvingového úveru

vrátane príslušných úrokov a poplatkov v lehote a s účinnosťou, ktorú banka určí v oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti. Z platobnej histórie a špecifikácie za obdobie od 07.07.2021 do 10.01.2022
predloženej žalobcom súd zistil, že žalovanej boli poukázané peňažné prostriedky vo výške 524 €.
Z obchodného registra vyplývalo, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.8.2016 sp.
zn. 34Exre 311/2016-9 došlo podľa ustanovenia § 69aa ods. 8 Obchodného zákonníka k výmazu
spoločnostiCETELEMSLOVENSKOa.s,IČO:35787783zobchodnéhoregistravdôsledkujehozániku

dňom 30.6.2016 pri cezhraničnom zlúčení so spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA,
akciovou spoločnosťou, zapísanou v obchodnom registri Paríž pod číslom XXX XXX XXX RCS Paríž,
so sídlom na adrese 1 Boulevard Haussmann 750 09 Paríž. Z Obchodného registra mal súd taktiež
za preukázané, že spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s., IČO: 35 787 783 bola ku dňu 30.6.2016
vymazaná a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť BNP PARIBAS PERSONALFINANCE SA, so

sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a
spoločností pod číslom XXX XXX XXX, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, 811 09
Bratislava, IČO: 47 258 713, t.j. právny predchodca žalobcu.

3. Z tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a,) b),
§ 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 4, ods. 5, ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., § 37, § 40 ods. 1, §
43a, § 52 ods. 1, § 52 ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 1, ods. 2, § 53
ods. 9, § 524 ods.1, ods. 2, § 39, § 525 ods. 1, ods. 2 § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2,
§ 9 ods. 1, ods. 2,§ 10 ods.1 písm. a) až c), ods. 2, § 11 ods. 1, § 17 ods.2 zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj
"ZoSÚ"). Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že posudzovaný právny vzťah strán sporu je právnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Argumentoval, že
právny predchodca žalobcu bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení
spotrebiteľa, preto uvedený právny vzťah je potrebné posudzovať v režime spotrebiteľského práva.

Ozrejmil, že samotná uzatvorená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc zo zákona
č. 129/2010 Z. z. a tiež zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Zmluvou sa právny predchodca žalobcu v rámci predmetu svojej činnosti zaviazal poskytnúť žalovanej
ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi, peňažné prostriedky a žalovaná sa tieto zaviazala splácať v
pravidelných mesačných splátkach. V konaní bolo žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaná úver

čerpala vo výške 574 €, pričom z tejto sumy žalobcovi nič nevrátila. Samotná zmluva je definovaná ako
zmluva o revolvingovom úvere (toto vyplýva aj zo samotného názvu), keď žalobca určil výšku úverového
rámca, teda sumu, ktorú je ochotný žalovanému poskytnúť. Z tejto sumy čerpala na kúpu tovaru sumu
574 €. Ďalej skonštatoval, že v prejednávanej veci bolo nesporné, že právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanej osobitný typ spotrebiteľského úveru, a to revolvingový úver. Na vysvetlenie uviedol,

že revolving nemá legálnu definíciu. Ekonomicky je definovaný znakmi ako kreditný limit, minimálna
mesačná splátka. Je používaný spravidla pri kreditných kartách alebo ako povolené prečerpanie na
debetných kartách; spravidla je spojený s funkciou platobnej karty. V zákone o spotrebiteľských úveroch
sa na revolving spravidla vzťahujú ustanovenia o povolenom prečerpaní. Revolvingový úver je typický
tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník platí, pretože veriteľ

mu stále dopĺňa úver a časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť
na odplatu. Na začiatku revolvingového vzťahu sa údaj o RPMN určiť dá, pretože výška úveru, úroky,
poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádzajúce z počtu splátok sú zistiteľné. To však už dobre
možné nie je v priebehu revolvingu, pretože sa úver čerpá a dopĺňa, a tak sa menia údaje relevantné pre
výpočet RPMN. Podčiarkol, že v danom prípade však k samotnému ďalšiemu čerpaniu úveru žalovaná

nepristúpila, teda jedinou sumou, ktorú žalobca žalovanému poskytol, bola suma 524 € na kúpu tovaru
(reálne žalovanej nebola poskytnutá suma 574 €, ale iba suma 524 €, čo vyplýva z prehľadu čerpania a
splácania a tiež z obsahu podanej žaloby). Poukázal na to, že zo žalobcom predložených dôkazov nie je
zrejmé pre nezaplatenie akej splátky právny predchodca žalobcu pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru,preto ani nie je možné overiť dodržanie zákonných lehôt a postupu, ktorý mal predchádzať vyhláseniu
splatnosti celého úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka tak,
aby pohľadávka zo spotrebiteľského úveru bola postupiteľná. Rozvinul, že zo žalobcom predloženej

Zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a o vydaní kreditnej karty zo dňa 15.06.2021 nevyplýva,
že by si zmluvné strany dojednali výšku mesačnej splátky, pričom z článku 7 bod 7.1 Zmluvy jasne
vyplývajú dôvody pre ktoré môže veriteľ pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti revolvingového
úveru. Z predlžených listín nie je podľa názoru súdu možné overiť dodržanie zákonných lehôt postupu,
ktorý mal predchádzať vyhláseniu splatnosti celého úveru podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka

ako aj § 565 Občianskeho zákonníka, tak aby bola pohľadávka zo spotrebiteľského úveru postupiteľná.
Z výzvy na splatenie celého úveru zo dňa 31.01.2022 nie je možné zistiť, s ktorými splátkami sa
dlžník dostal do omeškania. Ďalej ozrejmil, že s poukazom na ustanovenia § 17 ods.2 zák. č. 129/2010
o spotrebiteľských úveroch skúmal, či pred postúpením pohľadávky došlo k zákonnému vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti ako podmienky postupiteľnosti pohľadávky na tretiu osobu. Skonštatoval, že po
preskúmaní obsahu výzvy k splateniu celého úveru zistil, že tento právny úkon je neurčitý, pretože v

ňom nie je riadne špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú sa veriteľ rozhodol vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru tak, aby bolo možné preveriť zákonnosť postupu právneho predchodcu žalobcu, ktorý
mal predchádzať vyhláseniu splatnosti celého úveru. V tejto súvislosti zdôraznil, že s poukazom na
ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je neurčitý právny úkon neplatný. Zároveň doplnil,
že od splatnosti tejto splátky začína plynúť premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka,

preto jej presné uvedenie v právnom úkone vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru je dôležité aj z
tohto hľadiska. Uzavrel, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak nedošlo k zákonnému vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti, pohľadávka veriteľa nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie §
525 ods.1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná /postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané/, potom jej postúpenie je svojím obsahom priamom rozpore so zákonom a je

neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj voči
dlžníkovi. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, žalobca nenadobudol predmetnú
pohľadávku, preto žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v predmetnom spore. S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosť žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, ktorá mala síce vo veci úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal,
pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku proti podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho
žalobe v celom rozsahu vyhovel, resp., aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci súdom,
v zmysle ktorého ak žalobca vyhlásil, že právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru podaním zo dňa 31.01.2022, pričom splátka, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
nebola v oznámení o zosplatnení presne špecifikovaná, tak uplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ
nebolo platné z dôvodu neurčitosti tohto právneho úkonu. V tejto súvislosti poukázal najmä na

uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024 a skonštatoval, že v súčasnosti
existuje zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu zosplatňujúcej výzvy (resp. aj ohľadne výzvy, ktorá
zosplatneniu predchádza, pre ktorú však, okresný súd, uvedenie náležitosti špecifikácie splátky správne
nevyžadoval - pričom však uvedené nemal podľa názoru žalobcu rovnako vyžadovať ani pre oznámenie
o zosplatnení), kedy dochádza z dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej právnej

otázkysúdminavšetkýchúrovniachkprávnejneistotenastranesubjektovsúkromnoprávnychvzťahovv
širšom rozsahu. Vyslovil názor, že je nutné v tejto súvislosti zdôrazniť, že výlučne právny názor vyjadrený
senátom 1Cdo vo vyššie cit. uznesení možno ohľadom riešenia tejto právnej otázky považovať za vecne
správny, majúci podklad v dotknutých ustanoveniach OZ, ale aj všeobecnej aplikačnej praxe súdov
za obdobie od prijatia znenia § 53 ods. 9 OZ (t. j. od 01.11.2008 ako § 53 ods. 8 resp. 01.07.2011

do 31.10.2024 ako § 53 ods. 9 OZ v posudzovanom znení). Argumenty favorizujúce výklad, podľa
ktorého nielen, že nie je potrebné, ale ani dobre možné uvádzať splátku, pre ktorú veriteľ právo vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť využil, sú, že zákon takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. ani
vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ veriteľovi neukladá - ak by zákonodarca mal ambíciu uvedenú požiadavkuna veriteľa pretaviť do znenia posudzovaného zákonného ustanovenia, nič mu nebránilo tak urobiť v
čase prijatia znenia § 53 ods. 8 resp. 9 OZ alebo kedykoľvek následne, k ničomu takému však nedošlo -
predmetné ustanovenie zákona sa novelizovalo iným spôsobom (o tom viac nižšie); V predmetnej veci

posudzované výzvy pred vyhlásením splatnosti, či zosplatňujúca, z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú
dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní. Priemerný spotrebiteľ má vedomosť o výške
sumy, zaplatením ktorej zabráni zosplatneniu úveru (i vtedy, ak je táto suma uvedená vo výzve bez
toho, aby sa uviedla konkrétna splátka, pre ktorú sa úver zosplatňuje). Priemerný spotrebiteľ musí mať
vedomosť o čerpaní úveru, o jeho výške, o tom, ako ho splácal a predovšetkým na akej výške mesačnej

splátky sa s veriteľom dohodol. Špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad
na zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka-spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa
do nevýhodnejšieho postavenia. Vyhlásenie splatnosti je jednostranný právny úkon - ide o právo veriteľa
(ak sú splnené podmienky), pričom spotrebiteľovi absolútne v tomto slova zmysle „nepomôže“ poznanie,
ktorá bola tá spotrebiteľovi - t. j. v tomto čase už spotrebiteľ zosplatnenie nemôže zvrátiť. Zdôraznil,
že predmetnú otázku posudzovali súdy približne od roku 2008 - do roku 2024 a z rozhodovacej praxe

súdov (na všetkých úrovniach) pre banky požiadavka na špecifikáciu splátky vo výzve zosplatňujúcej
resp. pred zosplatnením nevyplynula, pričom až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene pri posudzovaní
obsahu predmetného ustanovenia. Zdôraznil, že aj keď sa súdna prax môže v čase vyvíjať, nová
argumentácia konajúceho súdu pre posudzovanie (ne)platnosti uvedených právnych úkonov (výzvy
podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenia) za danej situácie predstavuje zásadný zásah do právnej istoty

veriteľov, ktorému podľa názoru žalobcu intenzitou nekorešponduje potrebná ochrana spotrebiteľa.
Predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania (výsledkom
čoho bol aj judikát publikovaný pod č. J., uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2022 sp. zn.
7Cdo/268/2020), kedy nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých výziev (ak
posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon veriteľovi

ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. S ohľadom na uvedené má žalobca za
to, že výklad dotknutých zákonných ustanovení v tom zmysle, že veriteľ je povinný uviesť rozhodnú
splátku v oznámení o zosplatnení nemôže v žiadnom ohľade obstáť, keďže v praktickej realite by veriteľ
uvádzal v tomto právnom úkone rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi by táto informácia nepriniesla vôbec
žiadnuinformačnúhodnotu.Naopak bysaspotrebiteľparadoxnemoholdostaťdoinformačnejasymetrie

práve v prípade, kedy by napr. veriteľ uviedol vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ akúkoľvek omeškanú
splátku, nakoľko by spotrebiteľ mohol nadobudnúť mylnú domnienku, že uhradením len tejto splátky
zabráni zosplatneniu - čo by však nemohlo nastať, nakoľko pri úhrade (len) tejto splátky by podmienky
podľa § 53 ods. 9 OZ zostali zachované (spotrebiteľ by bol naďalej v omeškaní so splácaním dlhu
po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, keďže zvyšné splátky neuhradil a zároveň bol upozornený na možné

uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti). Žalobca zároveň poukazuje na skutočnosť, že predmetné
znenie OZ bolo s účinnosťou od 01.11.2024 novelizované, čím zákonodarca s konečnou platnosťou
vyriešil predmetnú problematiku. V zmysle novelizovaných ustanovení § 53 ods. 9 a 10 OZ je zrejmé,
že ani po ich novelizácii nebude „obligatórnou“ náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky resp. jej
špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v

omeškaní (obdobne ako je splnené v danom prípade a napokon ako činili veritelia resp. banky vždy).
Veriteľ je aj podľa úpravy účinnej od 01.11.2024 (podľa názoru žalobcu obdobne ako aj pri úprave
účinnej pred 01.11.2024) povinný vo výzve upozorniť spotrebiteľa na následok zosplatnenia a uviesť
sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní - obligatórnou náležitosťou takejto výzvy, dokonca pod
sankciou neurčitosti teda ani po účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú

saveriteľchystáúverzosplatniť,resp.prektorúúverzosplatňuje.Jednásapritomoreakciuzákonodarcu
na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, ktorá taktiež uvedenú povinnosť konkretizovať splátku, pre
ktorú k zosplatneniu došlo, nevyžaduje. Na tomto mieste žalobca odkázal na nálezy Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01.04.2015 a sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01.04.2015 a skonštatoval, že
vychádzajúc aj z vyššie cit. rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. ústavnoprávnych

východísk priority platnosti právneho úkonu a právomoci súdu, je zákonné predpisy aplikovať, nie však
novelizovať, je riešenie uvedenej právnej otázky zo strany súdu v predmetnej problematike právne
neudržateľné, pričom naopak senát Najvyššieho súdu 1Cdo (uznesenie cit. vyššie) predmetnú právnu
otázku vyriešil zákonne a správne. Žalobca v tomto smere poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v
Bratislave z 30.08.2024, sp. zn. 5CoCsp/12/2023 a na to, že zo zákonných ustanovení vyplýva, že na

vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je potrebné, aby: 1. bola táto možnosť dohodnutá, 2. aby bol dlžník v
omeškaní aspoň tri mesačné splátky a 3. aby bol dlžník na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva - pričom veriteľ v
oznámeníozosplatnení(arovnakoanivovýzvevzmysleust.§53ods.9OZ)niejepovinnýšpecifikovať,s ktorou konkrétnou splátkou sa dlžník omeškal - a teda pre ktorú splátku k zosplatneniu došlo. Žalobca
zastal názor, že zo strany veriteľa nedošlo pri uplatnení práva podľa ust. § 565 OZ k porušeniu žiadnej
zákonnej povinnosti. V konaní bolo riadne preukázané, že možnosť zosplatnenia úveru bola medzi

postupcom a žalovaným dohodnutá, čo napokon nemal za sporné ani samotný súd. Žalovaný bol
preukázane v omeškaní so zaplatením splátok aspoň tri mesiace, pričom bolo zároveň preukázané, že
postupca upozornil žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva v zmysle ust. § 565
OZ (podaním zo dňa 02.11.2021). V zmysle vyššie uvedeného mal odvolateľ za zrejmé, že v prípade,
ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 31.01.2022- toto svoje právo uplatnil

v súlade s ust. § 565 OZ a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/26/2023 z 29.11.2023, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/87/2023 z 31.05.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/148/2022 z 12.07.2023 atď.) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 10.10.2021

(t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre
ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej (!) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo
uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu
dlhšiuako3mesiace,pričomspotrebiteľ(žalovaný)bolnespornenatotooprávnenieveriteľaupozornený
(podaním zo dňa 02.11.2021). Zdôraznil, že špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu by bola,

prihliadnuc na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu navyše nadbytočná - keďže z aktuálnej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej
vymedzenej splátky - a teda veriteľ si nemôže „vybrať“ pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje,
ako nesprávne uzatvoril súd prvej inštancie. Žiadne zákonné ustanovenie v žiadnom prípade neudáva
postupcovi povinnosť v oznámení o zosplatnení (a rovnako ani vo výzve v zmysle ust. § 53 ods. 9

OZ) špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa žalovaný omeškal. Takáto povinnosť veriteľa nie
len, že zo žiadneho zákona nevyplýva, ale je aj absurdná, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý
uzatvoril predmetnú zmluvu, čerpal poskytnuté finančné prostriedky a svoje záväzky sa zaviazal splácať,
objektívne musí mať vedomosť o tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil a teda ktorá splátka je tá,
s ktorou sa omeškal, prípadne kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil (nakoľko tieto informácie vyplývajú

zo samotnej zmluvy). Žalobca dodáva, že záver, ktorý prezentuje súd (v zmysle ktorého má žalobca
v oznámení o zosplatnení označiť, o ktorú konkrétnu splátku sa jedná) ukladá veriteľom povinnosť,
ktorú nie je možné zo znenia ust. § 53 ods. 9 OZ, ako ani z ust. § 565 OZ vyvodiť. Odvolávajúc sa
na doslovné znenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024), zastal
právny názor, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v predmetných

písomnostiach konkrétne ktorá splátka je považovaná za omeškanú, resp. ktorá splátka mimoriadnu
splatnosť vyvolala. Postup súdu, ktorým si „upravil“ zákonné ustanovenie § 565 OZ a nad rámec zákona
„upravuje“, že oznámenie o zosplatnení musí obsahovať presnú špecifikáciu omeškanej splátky, s ktorou
sa dlžník dostal do omeškania, a teda ktorá vyvolala zosplatnenie, je v priamom rozpore s ústavným
princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie

moci súdnej). Takáto špecifikácia splátky by bola navyše nadbytočná - keďže z aktuálnej rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej
splátky - a teda veriteľ si nemôže „vybrať“ pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje, ako
nesprávne uzatvoril súd prvej inštancie. Záverom sa žalobca nestotožnil ani s tým, že by bez uvedenia
splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu v úkone, ktorým veriteľ dosiahol splatnosť dlhu dlžníka (a

rovnako ani vo výzve v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ), boli takéto právne úkony neurčité. Namietal, že
z odôvodnenia napadnutého rozsudku absentuje vysvetlenie, v čom identifikoval neurčitosť právneho
úkonu zosplatnenia, t. j. ako konkrétne sa pri absencii určenia splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie
(za dodržania podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ) v právnom úkone zosplatnenia prejavil
vnútorný rozpor tohto úkonu. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že rozsudok súdu je rovnako

nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia.

6. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 C.s.p.) oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.) po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 C.s.p.) postupombez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu. Na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností
ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým
spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej
logiky).

9. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré
žalobu zamietol, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o

tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva
možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.

10. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho
ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé
spochybniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočností(skutkovéhostavu)
a právneho posúdenia veci ( porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/60/2016).

S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa
odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie
o odvolaní odvolacím súdom relevantné.

11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry

najvyšších súdnych autorít žiadosť o jednorazové splatenie a/alebo upozornenie musí obsahovať aj
identifikáciu splátky, pre omeškanie s ktorou má dôjsť k strate zodpovedajúcej výhody; platí totiž, že
ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný
partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde
inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka spôsobuje v drvivej väčšine

prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť
všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej Občianskeho zákonníka o možnosti použitia práva veriteľom
najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu má (musí) predchádzať
upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15 dní; bez konkretizácie
splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo

za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených lehôt). Na
právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko
napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje
nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej
ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už

podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
rozhodnutie NSSR sp.zn.6Cdo/152/2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky X/XXXX pod č. XX s právnu vetou:“ Bez konkretizácie splátky,
pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia
preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou."

12. Uvedené rozhodnutie predstavuje ustálenú prax dovolacieho súdu, preto sa súd prvej inštancie
správne zaoberal tým, či v predmetnej veci boli splnené podmienky pre predčasné zosplatnenie tohtoúveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa pre platné zosplatnenie úveru
vyžaduje: 1/ existencia omeškania dlžníka so zaplatením aspoň jednej splátky minimálne 3 mesiace,
2/ upozornenie dlžníka veriteľom na možnosť zosplatnenia úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní pred

zosplatnením, 3/ doručenie oznámenia o zosplatnení úveru dlžníkovi.

13. Žalobca doložil do spisu list zo dňa 02.11.2021 v ktorom jeho právny predchodca žalovanú vyzval
na zaplatenie dlžnej čiastky úveru vo výške 200 € dôvodiac, že aj napriek opakovaným výzvam na
úhradu omeškaných splátok nie je úver žalovanej riadne a včas splácaný. Zároveň ju upozornil, že

pokiaľ nedôjde k okamžitej úhrade omeškaných mesačných splátok bude požadovať splatenie celej
nesplatenej časti úveru vrátane príslušenstva ( č.l. 49 spisu). A ďalej list zo dňa 31.01.2022, v ktorom
tento oznámil žalovanej, že ku dňu 26.01.2022 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, nakoľko napriek
zaslaným opakovaným výzvam nesplácala poskytnutý úver riadne a včas a vyzval ju na úhradu dlhu
vo výške 1.015,53 € ( č.l. 43 spisu). Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že z
uvedených listov nie je zrejmé pre nezaplatenie akej splátky pristúpil právny predchodca k zosplatneniu

úveru.

14.Odvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciekonštatuje,žepodmienkyprepredčasnézosplatnenie
tohto úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neboli splnené, a preto nedošlo k
predčasnej splatnosti pohľadávky žalobcu. Žaloba bola preto nedôvodná.

15. V nadväznosti na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd udáva, že právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo

(Článok 2 C.s.p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým
rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý

právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne
nadviazali.Doustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúduvzmysle§421ods.1C.s.p.trebazahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi

ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018). Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie v

prejednávanej veci vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, nie je možné priznať
úspech žalobcom uplatnenej námietke, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s čl. 2 ods. 2 C.s.p.

16. S ohľadom na vyššie uvedené, rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno
vytknúť,žebyvychádzaloznesprávnehoprávnehoposúdeniaaleboženazákladevykonanýchdôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené.

17. Žalobca napokon namietal, že mu súd nesprávnym postupom, ktorý je v rozpore s princípmi civilného
procesu znemožnil, aby uplatňoval jeho procesné práva v takom rozsahu, že došlo k porušeniu jeho
práv na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti vytkol súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť.

18. Vo vzťahu k tomuto odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd konštatuje,
že ho možno sumbsumovať pod § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (súd prvej inštancie jej nesprávnym
procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces). Uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušenímpráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a s
porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie

zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené
domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva.
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu

alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu
ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem "procesný postup" bol vysvetlený už vo
viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd
viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6

Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a
záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý
súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. "Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci
nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by
znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti
na konaní. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1

písm. b) C.s.p.. Tak ako už odvolací súd vyššie uviedol, súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako
ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a

ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS
SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Pričom nemožno
opomenúť skutočnosť, že prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05), preto odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane.

19. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

20. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť

záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny, vrátane výroku o trovách konania, podľa § 387 ods.

1, 2 C.s.p. potvrdil.

21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jejvznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanej v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v

Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).