Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522201002
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2522201002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX, trvalo bytom D. XXXX/XX, C. E., zastúpeného splnomocnenkyňou: LEGARTUM s.r.o., Hrachová
16B, 821 05 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 47 252 332, proti žalovanému: Mesto Veľký Meder,
Komárňanská 207/9, 932 01 Veľký Meder, IČO: 00 305 332, zastúpenému splnomocnenkyňou: Nagy
& Nagy s.r.o., Kukučínova 8, 940 02 Nové Zámky, IČO: 53 582 268, o neplatné skončenie pracovného
pomeru, náhradu mzdy a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. júna
2024 č. k. PN-4Cpr/5/2022-259, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku p o t v r d z u j ea v napadnutom
III. a IV. výroku ho r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že výpoveď zo dňa 31.01.2022 z pracovného
pomeru, ktorá bola daná žalobcovi, je neplatná; ďalej rozhodol, že II. pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným, ktorý bol založený písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 10.12.2018, ďalej netrvá; III.
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 2.310,50 EUR mesačne za
kalendárne obdobie od 25.05.2022 do skončenia pracovného pomeru spolu s úrokom z omeškania
v príslušnej percentuálnej výške podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to za každý kalendárny mesiac
omeškania žalovaného so zaplatením náhrady mzdy žalobcovi od 01.07.2022 do skončenia pracovného
pomeru; IV. žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. čl. 2 ods. 2, § 139, § 140 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1, § 191 ods.
1, § 195 ods. 1, § 197, § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 1 ods. 4, § 42 ods. 2, § 43 ods. 1 písm. a/ a d/, § 54, § 61 ods.
2, § 63 ods. 1 písm. b/ a písm. d/ bod 2., § 77, § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v

znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“ alebo „Zákonník práce“); § 3 ods. 1 písm. e/ zákona 552/2003
Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o výkone
práce vo verejnom záujme“); § 4 ods. 7, § 5 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
len „zákon o odmeňovaní zamestnancov“); § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“ alebo „Občiansky zákonník“) a poukazom na Nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003, sp. zn. III.

ÚS 209/04 z 23.7.2004, sp. zn. III. ÚS 86/2020 z 8.9.2020, jeho uznesenie III. ÚS 460/2017 zo 4.7.2017
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3Cdo/228/2013.
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou z 27.5.2022, doručenou Okresnému súdu Trnava (predtým
Okresný súd Piešťany) dňa 31.5.2022, doplnenou podaním zo 17.6.2022 domáhal určenia neplatnostiskončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Žalobu zdôvodnil tým, že dňa 10.12.2018 uzavrel
žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú
na pracovnú pozíciu prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi, a to na základe menovacieho

dekrétu z 10.12.2018. Dňa 31.1.2022 bola žalobcovi doručená výpoveď s dvojmesačnou výpovednou
dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že zamestnávateľovi (poznámka odvolacieho súdu – správne
zamestnancovi) dáva výpoveď z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. ZP z dôvodu, že
žalovaný (správne žalobca) prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 ZP v súbehu s § 3 ods. 1
písm. e/ zákona o výkone práce vo verejnom záujme a v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ ZP, t. j. z dôvodu,

že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá. Žalovaný vo
výpovedi uviedol, že je naplnený výpovedný dôvod, nakoľko bol žalobca odvolaný na základe odvolania
zo 14.12.2020 z funkcie prednostu a teda prestal spĺňať požiadavky v zmysle § 42 ods. 2 ZP. Za
zmätočné považuje skutočnosť, že žalovaný odôvodňuje výpoveď žalobcu vo výpovedi s poukazom na
§ 3 ods. 1 písm. e/ zákona o výkone práce vo verejnom záujme, v zmysle ktorého zamestnancom podľa
tohto zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá bola zvolená alebo vymenovaná, ak tento zákon alebo

osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje ako predpoklad vykonávania práce vo verejnom
záujme. Naopak v odvolaní zo 14.12.2020 žalovaný poukazuje na § 3 ods. 1 písm. b/ zákona o výkone
práce vo verejnom záujme, v zmysle ktorého zamestnancom podľa tohto zákona sa môže stať fyzická
osoba, ktorá je bezúhonná. Na základe uvedeného považuje žalobca výpovedný dôvod za sporný,
nakoľko je preukázateľné, že žalovaný výpoveď žalobcu vo výpovedi opiera o iný skutkový a právny

stav, ktorý nekorešponduje so skutočným stavom a ani právnym stavom uvedeným v odvolaní. Z dikcie
ust. § 61 ods. 2 ZP vyplýva, že na to aby bola výpoveď platná musia byť dodržané všetky podmienky
upravené v § 61 ZP, t. j. výpoveď musí byť písomná, doručená druhému účastníkovi a vo výpovedi
zamestnávateľa musí byť skutkovo vymedzený dôvod skončenia (t. j. dôvod výpovede je potrebné
opísať, výpovedný dôvod nemožno dodatočne meniť). V zmysle uvedeného vyplýva, že ak vo výpovedi

nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru, výpoveď je
neplatným právnym úkonom. Žalovaný vo výpovedi ďalej poukazuje na § 63 ods. 2 písm. b/ ZP. Žalovaný
vo výpovedi uvádza, že dňa 16.12.2020 vykonal so žalovaným (správne so žalobcom) rozhovor, na
ktorom primátor pán F. G. uviedol, že má záujem naďalej žalobcu zamestnávať a údajne žalobcovi
ponúkol zaradenie na pracovnú pozíciu referent - špecialista stratégie rozvoja mesta, plánovania a

investovania, pričom žalobca (podľa tvrdenia žalovaného) s ponukou nesúhlasil. Žalobca uvedené
tvrdenia o údajnej ponukovej povinnosti popiera, nakoľko žalovaný žalobcovi predmetnú pracovnú
ponuku neponúkol a z tohto dôvodu žalobca ani ponuku nemohol prijať. V danej súvislosti poukazuje
na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej zamestnávateľ musí vedieť preukázať to, že zamestnancovi
ponúkol inú pre zamestnanca vhodnú prácu a zamestnanec túto prácu neprijal. Z uvedeného vyplýva,

že dôkazné bremeno preukázania splnenia ponukovej povinnosti nesie výlučne zamestnávateľ, v tomto
prípade žalovaný, ktorý existenciu ponukovej povinnosti opiera výlučne o svoje tvrdenia. Z daného
dôvodu považuje ponukovú povinnosť žalovaného za nesplnenú a výpoveď za neplatný právny úkon. Na
základe uvedeného má za to, že výpoveď je neplatným právnym úkonom, nakoľko a) výpovedný dôvod
skončenia pracovného pomeru uvedený vo výpovedi (prihliadnuc na odvolanie žalobcu) je nejasný

a vo výpovedi nesprávne skutkovo vymedzený, b) ponuková povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 písm.
b/ ZP nebola žalovaným splnená. Žalobca pre doplnenie uviedol, že po odvolaní žalobcu z funkcie
prednostu (dňa 14.12.2020) až do skončenia výpovednej doby, t. j. cca rok a 4 mesiace vykonával
žalobca i napriek odvolaniu pre žalovaného prácu s náplňou práce zodpovedajúcou pozícii prednostu
(okrem podpisovania dokumentácie). Žalobca zaslal žalovanému oznámenie v zmysle § 79 ods. 1 ZP,

na základe ktorého žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, nakoľko
má za to, že výpoveď je neplatná (oznámenie bolo doručené žalovanému dňa 25.5.2022). Žalovaný na
uvedené reagoval vyjadrením k oznámeniu zo dňa 26.5.2022, na základe ktorého žalobcovi oznámil,
že neakceptuje oznámenie žalobcu a trvá na skončení pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu bol
žalobca nútený iniciovať túto žalobu o určenie neplatnosti pracovného pomeru a náhradu mzdy. Žiadal,

aby súd vydal nasledovný rozsudok: I. Skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou
žalovaného zo dňa 31.1.2022 je neplatné; II. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá; III. Žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 2 310,50 eur mesačne odo dňa 25.5.2022 spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z požadovanej sumy do času, keď žalobca umožní žalovanému
pokračovať v práci (poznámka odvolacieho súdu – v znení doplnenia žaloby zo 17.6.2022 správne: keď

žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci). IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania.
Žalobca k žalobe priložil pracovnú zmluvu z 10.12.2018, menovací dekrét z 10.12.2018, výpoveď z
31.1.2018, odvolanie zo 14.12.2020, oznámenie z 24.5.2022, vyjadrenie žalovaného z 26.5.2022,oznámenie o plate z 8.1.2020, výplatné pásky 1-3/2022, odoslanie oznámenia žalobcu, potvrdenie o
odoslaní oznámenia 25.5.2022, doručenka o prijatí oznámenia z 25.5.2022.
Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril tak, že so žalobným nárokom nesúhlasí, uplatnený nárok žalobcu

(t. j. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného ako aj náhrady mzdy) v
celom rozsahu neuznáva a žalobu považuje za nedôvodnú. Je nesporné, že žalobca uzavrel so
žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu - prednosta mestského úradu žalovaného, a to na
základe menovacieho dekrétu z 10.12.2018. Rovnako je nesporné, že pracovný pomer žalobcu trval
u žalovaného od 10.12.2018 do 31.3.2022, že žalobca bol odvolaný z funkcie prednostu mestského

úradu žalovaného na základe rozhodnutia žalovaného zo 14.12.2020 ku dňu 15.12.2020. Je nesporné,
že žalobcovi dňa 31.1.2022 bola doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 a § 63 ods. 2 písm.
b/ ZP, pričom nakoľko žalobca odmietol podpísať jej prevzatie, bola mu táto doručená pred svedkami.
Je rovnako nesporné, že žalobca doručil žalovanému dňa 25.5.2022 oznámenie o trvaní na ďalšom
zamestnávaní a tiež, že žalovaný listom zo dňa 26.5.2022 oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že
trvá na skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 31.1.2022. Žalobca odôvodnil žalobu (v časti o

neplatnosť skončenia pracovného pomeru) (i) nejasnosťou výpovedného dôvodu, nakoľko podľa neho
vo výpovedi absentuje skutkovo vymedzený dôvod skončenia, t. j. nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo
vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru a (ii) nesplnením ponukovej povinnosti žalovaným,
nakoľko podľa neho, žalovaný neponúkol žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku, a preto ju ani žalobca
nemohol prijať. K nejasnosti výpovedného dôvodu uviedol, že tvrdenie žalobcu je nie len nepravdivé, ale

priamo ním predloženými dôkazmi popreté, resp. v určitej časti zamlčujúce úplné a pravdivé opísanie
skutkových okolností. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že dôvod výpovede spočíva v odvolaní žalobcu
z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného, t. j. ide o výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ bod
2 ZP, pričom žalovaný vyslovene poukázal, že žalobca po odvolaní z funkcie prednostu mestského
úradu žalovaného prestal spĺňať požiadavky na výkon práce podľa pracovnej zmluvy dané právnymi

predpismi. Žalovaný vyslovene vo výpovedi uviedol, že prednostu mestského úradu žalovaného
vymenúva a odvoláva primátor, pričom žalobca bol vymenovaný do funkcie prednostu mestského úradu
žalovanéhoododňa10.12.2018abolodvolanýzfunkcieprednostumestskéhoúradužalovanéhokudňu
15.12.2020. Žalobca síce poukazuje na rozpor v samotnom znení odvolacieho dekrétu žalobcu, ktorý
predložil k žalobe, ktorý vznikol chybou v písaní v časti odvolacieho dekrétu o spĺňaní predpokladov na

výkon práce vo verejnom záujme. Ide však o chybu, ktorá nemôže mať žiaden vplyv na samotný odvolací
dekrét, keďže (i) išlo o chybu bez akejkoľvek relevancie k platnosti/neplatnosti výpovede. Strany sporu
sa spravovali podľa odvolacieho dekrétu od daného dňa, t. j. žalobca nekonal ako prednosta mestského
úradu (t.j. žalobca nepravdivo tvrdil, že vykonával prácu prednostu, nakoľko neriadil zamestnancov,
nepodpisoval rozhodnutia v právomoci prednostu mestského úradu, nekonal ako prednosta mestského

úradu, atď.) a ani žalobca nenapadol platnosť/neplatnosť tohto odvolacieho dekrétu. Navyše (ii) išlo
len o chybu v písaní na odvolacom dekréte, ktorú žalovaný hneď v deň vydania odvolacieho dekrétu
opravil a rovnako doručil žalobcovi (ten túto skutočnosť však pochopiteľne zamlčiava). Právne predpisy
viažu platnosť výpovede na nezameniteľnosť výpovedného dôvodu uvedeného vo výpovedi a nie na
prípadnú chybu v odvolacom dekréte, preto má za to, že žalovaný jednoznačne, jasne a určito vymedzil

výpovedný dôvod pracovného pomeru žalobcu vo výpovedi a preto výpoveď daná žalobcovi nemôže
byť neplatná, resp. nemôže trpieť vadou nejasnosti výpovedného dôvodu. K nesplneniu ponukovej
povinnosti uviedol, že aj toto tvrdenie žalobcu je rovnako nepravdivé, keďže žalovaný prostredníctvom
svojho primátora mu nie len dňa 16.12.2020, ale aj následne a to aj pred svedkami opakovane ponúkal
voľné pracovné miesto u žalovaného, pričom žalobca toto pracovné miesto neprijal, t. j. túto ponuku

odmietol. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že napriek tomu, že k odvolaniu žalobcu z funkcie
prednostu mestského úradu žalovaného došlo už 15.12.2020, žalobca vykonával pre žalovaného prácu
ďalší rok a to práve z dôvodu záujmu žalovaného o jeho prácu (avšak na inej pracovnej pozícii
ako prednosta mestského úradu). Žalobca však odmietol akceptovať žalovaným ponúknutú pracovnú
pozíciu, čím žalovaný musel pristúpiť k ukončeniu pracovného pomeru. Uvedené skutočnosti žalovaný

priamo podchytil aj do výpovede pracovného pomeru, pričom do oznámenia zamestnanca v zmysle § 79
ods. 1 ZP žalobca žiadnym spôsobom nepopieral túto ponuku od žalovaného, preto je žalovaný zásadne
prekvapený zo správania žalobcu a z jeho nepravdivých tvrdení. Na základe uvedenej skúsenosti s
nepravdivými tvrdeniami zo strany žalobcu, týmto žalovaný (napriek tomu, že to žalobca nenamietol)
predkladá súdu aj súhlasné stanovisko zástupcov zamestnancov k udeleniu výpovede žalobcovi, o ktoré

prerokovanie žalovaný pred udelením výpovede požiadal a ktoré obdržal od zástupcov zamestnancov
pred udelením výpovede žalobcovi. K uplatnenému nároku na náhradu mzdy uviedol, že tento nárok
môže žalobcovi ako zamestnancovi vzniknúť výlučne za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok a to,
akmudalzamestnávateľneplatnúvýpoveďaakzamestnanecoznámilzamestnávateľovi,žetrvánatom,aby ho ďalej zamestnával. Uvedené teda vyžaduje nie len oznámiť žalovanému ako zamestnávateľovi,
aby ho ďalej zamestnával, ale najmä by musel súd rozhodnúť o neplatnom daní výpovede, ktorá
skutočnosť podľa jeho názoru nenastala. Z uvedeného dôvodu sa len krátko vyjadroval k finančným

nárokom žalobcu, ktorých uplatnenie považuje rovnako za sporné, nakoľko žalobca vykonával prácu u
žalovaného podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, pričom odmeňovanie
zamestnancov vykonávajúcich prácu vo verejnom záujme nie je predmetom dohody, ale je určené
právnymi predpismi, konkrétne podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z uvedeného dôvodu

musí rozporovať platnosť žalobcom predloženého platového výmeru (oznámenia o plate z 8.1.2020
platného od 1.1.2020), ktoré preukázateľne stratilo platnosť odvolaním žalobcu z funkcie prednostu
mestského úradu žalovaného, pričom poukazuje napríklad na platový výmer žalovaného z 26.1.2021
platný od 1.1.2021, podľa ktorého bol žalobca zaradený do 4. platovej triedy a 8. platového stupňa.
Vzhľadom na dovolenkové obdobie u žalovaného ako aj organizovanie rôznych folklórnych a iných
spoločenských a športových podujatí, nevie žalovaný potvrdiť, či uvedený platový výmer je posledným

výmerom žalobcu, ktorú skutočnosť však po dohľadaní príslušnými zamestnancami predloží súdu,
prípadne doplní ďalšie skutočnosti potrebné pre toto konanie. Bez ohľadu na uvedené je zrejmé, že
žalobcovi (aj v prípade úspechu) nemôže patriť uplatnená náhrada mzdy ako si ju uplatnil v žalobe.
Žalobca si uplatnil k nej prislúchajúci nárok na úroky z omeškania bez opory v právnych predpisoch.
V § 1 ods. 4 ZP je zakotvená subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti O.z. vo vzťahu k prvej časti ZP,

pričom ale úroky z omeškania nie sú upravené vo všeobecnej časti O.z., keďže sú upravené v jeho
ôsmej časti. Napriek povahe náhrady mzdy ako sankcie a satisfakcie ako ju pozná právna teória ako
aj súdna prax, je priznanie úrokov z omeškania k náhrade mzdy (napriek tomu ako bežné môže byť)
bez právneho základu, nakoľko absentuje v pracovnoprávnych predpisoch, preto aplikácia občiansko-
právnej úpravy by mala byť možná len výlučne podľa § 1 ods. 4 ZP. Z vyššie uvedeného vyplýva, že k

náhrade mzdy by nemala byť priznaná povinnosť platiť aj úroky z omeškania, keďže úroky z omeškania
nie sú upravené vo všeobecnej časti O.z. Uvedenú nesprávnosť priznávať k náhrade mzdy aj úroky z
omeškania potvrdil v rozhodnutí aj Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/133/2013.
Nazákladeuvedenéhožalovanýnavrholsúdu,abyponariadenompojednávaníavykonanídokazovania
žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň navrhol

výsluch zamestnanca žalovaného (A. H. H.), priložil stanovisko zástupcov zamestnancov žalovaného a
oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021 platné od 1.1.2021.
Žalobcavreplikezodňa7.9.2022uviedol,žežalobcamázato,žejedenzdôvodovneplatnostivýpovede
predstavuje nesplnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ ZP zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že ponuková povinnosť predstavuje hmotnoprávnu

podmienku platnosti výpovede, jej absencia v danom prípade, podľa názoru žalobcu, spôsobila, že
výpoveď je neplatným právnym úkonom. Žalovaný v súvislosti s ponukovou povinnosťou vo vyjadrení
uviedol: „K nesplneniu ponukovej povinnosti si dovoľujeme uviesť, že aj toto tvrdenie je rovnako
nepravdivé, keďže žalovaný prostredníctvom svojho primátora mu nie len dňa 16.12.2020, ale aj
následne a to aj pred svedkami ponúkal voľné pracovné miesto u žalovaného, pričom žalobca toto

pracovné miesto neprijal, t. j túto ponuku odmietol.“ V prvom rade má žalobca za to, že slovné spojenie
„nie len“ je zavádzajúce a účelové, nakoľko sám žalovaný vo výpovedi priamo uvádza, že keďže žalobca
na ponuku zo 16.12.2020 nereagoval, bol „nútený predpokladať“, že žalobca ponuku práce neprijal. Vo
výpovedi v danej súvislosti žalovaný uvádza: „Dňa 16.12.2020 som s Vami vykonal pracovný pohovor, na
ktorom som deklaroval, že mám záujem naďalej Vás zamestnávať a využiť Vaše pracovné skúsenosti.

Ponúkol som Vám zaradenie na pracovnú pozíciu „referent - špecialista stratégie rozvoja mesta,
plánovania a investovania", KZAM: 2422001. Na moju ponuku ste však doteraz nereagoval a preto som
nútený predpokladať, že ste moju ponuku odmietol.“ V zmysle ustálenej judikatúry a komentovaného
znenia príslušných ustanovení je zrejmé, že ponuka inej vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou
výpovede zo strany zamestnávateľa, pričom jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Na to, aby

bola splnená ponuková povinnosť, je zamestnávateľ povinný preukázať skutočnosť, že zamestnancovi
ponúkol inú, pre neho vhodnú prácu a zamestnanec danú prácu odmietol. I napriek uvedenému tvrdeniu
žalovaného, že k odmietnutiu ponuky došlo údajným mlčaním žalobcu navrhuje žalovaný predvolať
svedka - zamestnanca žalovaného pána A. H. H., ktorý má potvrdiť tvrdenia žalovaného v súvislosti s
ponukovou povinnosťou. Uvádza, že svedok ani daný deň nebol prítomný na stretnutí medzi žalobcom a

žalovaným. Zároveň má za to, že aj v prípade, ak by svedok potvrdil, že došlo k ponukovej povinnosti zo
strany zamestnávateľa, čo žalobca odmieta, svedok nemôže potvrdiť tvrdenia žalovaného, že došlo zo
strany žalobcu k odmietnutiu danej ponuky, nakoľko sám žalovaný vo výpovedi jednoznačne uvádza, že
žalobca na údajnú ponuku „nereagoval“. Nesplnenie ponukovej povinnosti ďalej potvrdzuje skutočnosť,že ponuková povinnosť nie je evidovaná v osobnom spise žalobcu, nie je spomenutá v zápisnici zo
stretnutia z 10.2.2021 a bola údajne vykonaná dňa 16.12.2020, pričom výpoveď bola žalobcovi daná až
dňa 31.1.2022. Ako je uvedené vo výpovedi, žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodov v zmysle § 63

ods. 1 písm. d/ bod 2. ZP, a to, že žalovaný prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 ZP v súbehu
s § 3 ods. 1 písm. e/ zákona 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. V prípade, ak by
súd dospel k rozhodnutiu, že ponuková povinnosť bola zo strany zamestnávateľa splnená (čo žalobca
v celkom rozsahu popiera) je potrebné zohľadniť tvrdenia žalovaného uvedené v bode 10 vyjadrenia,
kde uvádza, že žalobca vykonával pre žalovaného ďalší rok (t. j. od 16.12.2020) prácu, avšak na inej

pracovnej pozícií ako prednosta mestského úradu. Ak teda žalovaný tvrdí, že žalobca vykonával pre
žalovaného od 16.12.2020 prácu na inej pozícií ako prednosta mestského úradu, v danom prípade tak
žalobca na výkon tejto inej práce už viac nemusel spĺňať požiadavky v zmysle § 42 ods. 2 ZP, a teda
neboli naplnené výpovedné dôvody v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP, o ktoré opiera žalovaný
výpoveď. Nie je možné totiž skončiť pracovný pomer ohľadom inej pracovnej pozície z dôvodu v zmysle
§ 42 ods. 2 ZP, ak sa na výkon tejto inej pracovnej pozície nevyžaduje menovanie. Na základe vyššie

uvedeného má za to, že výpoveď je neplatným právnym úkonom nakoľko: a) ponuková povinnosť v
súvislosti s výpoveďou nebola riadne splnená, b) žalobca údajnú ponuku neodmietol, čo potvrdzuje
aj tvrdenia žalovaného vo výpovedi kde sám výslovne uvádza, že žalobca na ponuku nereagoval, c)
žalovaný naďalej vykonával inú prácu ako prácu prednostu mestského úradu, na ktorú nebolo potrebné
menovanie a teda ani nemohol byť z takejto pozície odvolaný, d) v prípade ak by súd vyhodnotil, že

žalovanývykonávalinúprácuakoprácuprednostu,nemohlitakbyťnaplnenévýpovednédôvodyviažuce
sa k pracovnému pomeru prednostu.
Žalovaný v duplike zo dňa 14.10.2022 uviedol, že má za to, že vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne
tvrdenia, podľa ktorých by bolo možné považovať výpoveď danú žalovaným žalobcovi za neplatnú. Ďalej
mázato,žežalobcarozširujedôvodyžalobyoneplatnosťvýpovede,avšakpolehotestanovenej§77ZP.

Navyše aj bez skutočnej relevancie k prejednávanej veci vzhľadom na rozpor s ust. § 17 ods. 1 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o obecnom zriadení“).
V prvom rade reaguje na tvrdenie žalobcu, ktorý označil jeho tvrdenie o opakovanom ponúknutí práce
žalobcovi za zavádzajúce a účelové v snahe tvrdiť, že aj z výpovede žalovaného vyplýva, že žalobcovi
bola ponúknutá práca len jedenkrát a to dňa 16.12.2020. Uvedené tvrdenie žalobcu je zavádzajúce a

dokonca v rozpore so samotným znením výpovede, kde výpoveď síce obsahuje tvrdenie žalovaného,
že dňa 16.12.2020 bol so žalobcom vykonaný pohovor, na ktorom mu bola ponúknutá iná vhodná práca,
avšak zároveň táto veta vyslovene uvádza, že na túto ponuku žalobca „napriek viacerým mojim ústnym
urgenciám o vyjadrenie sa“ nereagoval. Je zvláštne a zarážajúce, že žalobca vo svojom vyjadrení v bode
5 práve uvedenú časť tejto vety „úmyselne“ vypustil, pričom sa odvoláva na znenie, ktoré je vyslovene

v rozpore s ním samotným predloženým dôkazom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že táto iná vhodná
prácabolažalobcoviponúknutá(odzrušeniajehopozíciedodaniavýpovede)opakovaneaniekoľkokrát,
pričomžalovanýsprávneidentifikovalprvéponúknutiedňa16.12.2020akotozákladné,pričomnásledné
opakované rozhovory medzi žalobcom a žalovaným, v ktorých riešili práve túto ponuku inej vhodnej
práce spomenul žalobca už len ako „urgencie“. Rovnako teda žalovaný netvrdí, že svedok - A. H. H. bol

prítomný na stretnutí so žalovaným dňa 16.12.2020 (k tejto skutočnosti sa môže vyjadriť priamo len tento
svedok), avšak tvrdí, že bol prítomný pri ponúknutí inej vhodnej práce, ktorá sa opakovala niekoľkokrát v
období od zrušenia jeho pozície do dania výpovede (čo vyplýva aj z trvania času medzi týmito úkonmi).
Je pochopiteľné, že nie všetky skutočnosti sú detailne zachytené vo výpovedi, avšak je zrejmé, že
pokiaľ žalobca ako zamestnanec bol odvolaný z funkcie prednostu mestského úradu a žalovaný mal

záujem na jeho zamestnávaní, avšak na inej pozícii, bolo aj v záujme žalovaného presvedčiť žalobcu,
aby túto ponúknutú prácu prijal. Vzhľadom na uvedené, žalovaný dlhodobo urgoval žalobcu o prijatie
tejto inej ponuky a to aj pred svedkami, pričom skutočnosť, že žalovaný túto ponuku neprijal ani po
vyše roku, môže objektívne vyhodnotiť ako neprijatie tejto ponuky zo strany žalobcu. Z uvedeného
dôvodu musí rozporovať tvrdenie žalobcu uvedené v jeho vyjadrení o potrebe výslovného odmietnutia

ponúknutej práce, nakoľko ustanovenie § 63 ods. 2 písm. b/ ZP vyslovene uvádza, že „zamestnanec
nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu,...“. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanec nemusí
výslovne odmietnuť túto ponuku, ale stačí, že nie je ochotný prejsť na inú vhodnú prácu. Túto skutočnosť
už dostatočne potvrdila aj ustálená súdna prax. V opačnom prípade by sa nenaplnil účel a duch zákona
a úmyslu zákonodarcu k uvedenému ustanoveniu, nakoľko samotné nevyjadrenie sa zamestnanca k

ponuke práce (t. j. ani kladné ani záporné) by v takom prípade predstavovalo prekážku dania výpovede.
Už z doby trvania medzi odvolaním žalobcu ako prednostu mestského úradu žalovaného a daním
výpovede vyplýva, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu. Uvedené nepriamo vyplýva
aj zo stanoviska zástupcov zamestnancov, ktorí k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďounemali žiadne námietky. Žalobca tak vo svojom liste z 24.5.2022 adresovanom žalovanému ako aj vo
svojej žalobe opieral svoj nárok v tomto konaní (i) o nejasnosť výpovedného dôvodu, nakoľko podľa
neho vo výpovedi absentuje skutkovo vymedzený dôvod skončenia, t. j. nie je jasne a zrozumiteľne

skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru a (ii) o nesplnenie ponukovej povinnosti
žalovaným, nakoľko podľa neho, žalovaný neponúkol žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku a preto ju
ani žalobca nemohol prijať. Podaním zo 7.9.2022, t. j. viac ako 5 mesiacov po skončení pracovného
pomeru, uvádza žalobca (v bode 12 vyjadrenia) ďalší dôvod pre vznik svojho nároku a to skutočnosť,
že ak teda žalobca vykonával prácu na inej pozícii ako prednosta už nemusel podľa žalobcu spĺňať

požiadavky podľa § 42 ods. 2 ZP, a teda neboli na výpoveď naplnené dôvody, čím by šlo o danie
výpovede bez dôvodu. Napriek skutočnosti, že považuje uvedené tvrdenie za zmenu žaloby podľa
§ 140 ods. 2 CSP, a teda o uplatnenie práva po uplynutí lehoty stanovenej § 77 ZP, reaguje aj na
túto skutočnosť, aby vysvetlil nesprávnosť právneho posúdenia ako aj nepravdivosť skutkových tvrdení
žalobcom. Ako vyplýva z predložených dôkazov, žalobca vykonával u žalovaného prácu prednostu, a
to na základe vymenovania do funkcie prednostu a uzavretia pracovnej zmluvy z 10.12.2018, ktorú v

konaní aj predložil. Druh práce žalobcu je v pracovnej zmluve vymedzený ako „prednosta mestského
úradu“. Uvedené jednoznačne preukazuje na akú pracovnú pozíciu mal žalobca uzavretú so žalovaným
pracovnú zmluvu. Podľa § 17 ods. 1 posledná veta zákona o obecnom zriadení prednostu vymenúva a
odvoláva starosta. Uvedené ustanovenie jednoznačne preukazuje podmienku vymenovania pre výkon
práce prednostu, resp. možnosť postupu podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP v prípade odvolania

zamestnanca z funkcie prednostu. Aj keď mal žalovaný záujem zamestnávať ďalej žalobcu na inej
pozícii, ktorú pozíciu mu opakovane ponúkol, nedošlo medzi stranami sporu podľa § 54 ZP k dohode
o zmene pracovnej pozície (z dôvodu, že túto žalobca neprijal) a teda k prijatiu ponúknutej práce.
Z uvedeného dôvodu, žalovaný nemohol už ďalej zamestnávať žalobcu na pozícii, pre ktorú prestal
spĺňať požiadavky a kvôli tomu, že nedospeli k dohode o zmene pracovných podmienok, musel pristúpiť

k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou. Z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie
žalobcu, že neboli u žalobcu dané výpovedné dôvody. Práve uvedené konanie žalovaného potvrdzuje,
že žalovaný ponúkol žalobcovi inú vhodnú prácu, keďže reálne mal záujem o jeho prácu, avšak neprijatie
ponúknutej práce žalobcom a teda jeho neochota prejsť na inú voľnú pozíciu, ho prinútilo ukončiť jeho
pracovný pomer. Vzhľadom na predchádzajúce tvrdenie žalobcu o vykonávaní práce prednostu aj po

svojom odvolaní, sa žalovaný snaží zosumarizovať dôkazy o charaktere vykonávania práce žalobcom
v období od odvolania z funkcie prednostu do skončenia pracovného pomeru. Nakoľko však žalobca už
uvedené teraz netvrdí, tak žalovaný nateraz tieto dôkazy nepredkladá z dôvodu, že by musel prácne
zabezpečiť ich preklad z maďarského do slovenského jazyka. V prípade, ak by žalobca opätovne začal
tvrdiť, že aj po odvolaní vykonával teda prácu prednostu, tak je žalovaný pripravený tieto dôkazy preložiť

do slovenského jazyka a predložiť súdu. Aj keď žalobca nijako nereagoval na tvrdenie žalovaného
o nesprávnosti uplatnených finančných nárokov, žalovaný zistil, že k predchádzajúcemu vyjadreniu
omylom nedoložil platový výmer žalobcu z 26.1.2022 s účinnosťou od 1.1.2022, ktorý dokladá k tomuto
vyjadreniu. Zároveň z dôvodu opatrnosti navyše poukazuje na ust. § 3 ods. 1 ZP, ktorý považuje v
prípade odmeňovania zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom záujme, t. j. vrátane žalobcu,

Zákonníkprácezazákonlexgeneralisazákonč.553/2003Z.z.oodmeňovaníniektorýchzamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o
odmeňovaní“) za lex specialis, čím sa vzťah medzi žalobcom a žalovaným vo veciach jeho mzdových
nárokov spravuje zákonom o odmeňovaní. Podľa § 29 ods. 2 zákona o odmeňovaní sa za priemerný
zárobok zamestnanca považuje jeho funkčný plat, ktorý mu bol zamestnávateľom priznaný v čase,

keď vznikol dôvod na jeho použitie, t. j. ak bol funkčný plat žalobcu v rozhodnom čase vo výške
806 eur mesačne, považuje sa tento za jeho priemerný zárobok, resp. podľa § 29 ods. 3 zákona o
odmeňovaní sa za priemerný čistý zárobok bude považovať funkčný plat po odpočítaní súm poistného
na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v
nezamestnanosti,príspevkunadoplnkovédôchodkovépoistenieapreddavkunadaňzpríjmovfyzických

osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento
čistýfunkčnýplatzisťuje,čímjezrejmé,žežalobcovinemoholvzniknúťnároknanáhradumzdyvovýške,
ako si ju uplatnil v doplnení žaloby. Na základe vyššie uvedeného navrhol súdu, aby po nariadenom
pojednávaní a vykonaní dokazovania v zmysle § 212 ods. 1 CSP žalobu zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným,
pričom si z vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav: Žalobca ako zamestnanec so
žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril dňa 10.12.2018 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na
pracovnú pozíciu - prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi, a to na základe menovacieho dekrétuz 10.12.2018. Uvedené mal súd za preukázané z predloženej pracovnej zmluvy a menovacieho dekrétu,
čo napokon medzi stranami sporu nebolo sporné. Dňa 31.1.2022 bola žalobcovi doručená výpoveď
s dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že zamestnávateľovi (poznámka

odvolacieho súdu – správne zamestnancovi) dáva výpoveď z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/
bod 2. ZP z dôvodu, že žalovaný prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce v súbehu
s § 3 ods. 1 písm. e/ zákona 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o výkone práce vo verejnom záujme“) a v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ ZP,
t. j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá.

Uvedenú skutočnosť mal súd za preukázanú na základe predloženej písomnej výpovede, čo rovnako
tak nebolo medzi stranami sporu sporné.
Súd daný spor medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke ako pracovnoprávny spor
vyplývajúci z uzavretej pracovnej zmluvy, predmetom ktorého bolo skúmanie, či výpoveď daná žalobcovi
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP bola v súlade so ZP. Predmetom právneho posúdenia zo strany súdu
bola výška náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP spolu s nárokom žalobcu na úroky z omeškania v

pracovnoprávnychvzťahoch,čomásvojzákladevust.§1ods.4O.z.Súčasnesúdžiadosťžalovanéhoo
určenie, aby súd rozhodol, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej
zamestnával, posudzoval v zmysle § 79 ods. 1 prvá veta ZP. Žiadosť žalovaného, aby súd primerane
znížil nárok na náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, posudzoval v zmysle § 79 ods. 2 ZP.
Medzi stranami sporu bolo ďalej sporné to, či výpovedný dôvod uvedený v písomnej výpovedi je totožný

so skutkovým a právnym stavom a s právnym stavom uvedeným v odvolaní, či si žalovaný splnil svoju
ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ ZP, výška mzdy žalobcu, na základe ktorej odvodzuje
svoj nárok na náhradu mzdy v prípade vyhovenia žalobe žalobcu, ako aj nárok žalobcu požadovať
úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch. Súčasne žalovaný namietal vo svojom podaní zo
14.10.2022, že zo strany žalobcu došlo jeho podaním zo 7.9.2022 k zmene žaloby. V intenciách

kladených na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej
republiky súd v ďalšej časti tohto odôvodnenia pristúpil k objasneniu skutkových a právnych skutočností,
ktoré tvoria skutkový a právny základ rozhodnutia a mali v spore medzi žalobcom a žalovaným podstatný
význam pre výrokovú časť súdneho rozhodnutia.
Súd preskúmal podanie žalobcu zo 7.9.2022 a dospel k záveru, že jeho podanie nie je zmenou žaloby v

zmysle § 139 alebo § 140 CSP. Žalobca v tomto konaní neuplatňuje iné právo než to, ktoré mu vyplýva
z § 77 ZP a ktoré si uplatnil svojou žalobou na súde. Súčasne z obsahu jeho vyjadrenia nevyplýva,
že by žalobca začal tvrdiť v tomto písomnom podaní také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by z hľadiska
ich obsahu bolo možné považovať za ich podstatnú zmenu alebo ich doplnenie. Doplnenie podstatných
skutočností tvrdených v žalobe žalobca realizoval procesným úkonom zo dňa 17.6.2022 s názvom

doplnenie žaloby.
Nakoľko žalobca vo svojej žalobe primárne poukazoval na to, že dôvod výpovede nie je v súlade so
skutkovým a právnym stavom, súd svoju pozornosť na úvod zameral na skutočnosť, či daná výpoveď
žalovaného bola skutočne plne v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom, resp. či medzičasom
od odvolania z funkcie prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 ku dňu udelenia

výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by
robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového stavu a vymedzenia výpovedného
dôvodu. O tejto skutočnosti boli strany sporu vopred informované v rámci predbežného právneho
posúdenia na pojednávaní konanom dňa 8.4.2024, aby sa prípadné rozhodnutie nepovažovalo za
prekvapivé.

Citoval z nálezu ÚS SR sp. zn.: III ÚS 86/2020 z 8.9.2020: „zo skutkového hodnotenia postupu a záverov
všeobecnýchsúdovchceústavnýsúdobrátiťpozornosťnafaktickúzmenupracovnejzmluvy,ktorámôže
byť vykonaná aj konkludentne. Práve skúmanie prípadnej zmeny druhu práce ako podstatnej náležitosti
pracovnej zmluvy bude pre ďalší priebeh konania dôležité. Pri tom by všeobecné súdy nemali stratiť zo
zreteľa, že Zákonník práce umožňuje zmenu pracovnej zmluvy aj konkludentným spôsobom bez toho,

aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa
existuje (por. aj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 12/2011). Na tomto mieste ústavný súd
len pripomína, že podľa § 54 Zákonníka práce je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje
povinnosť zmenu pracovnej pozície písomne vykonať. Preto je akceptovateľné, že sťažovateľ mohol
vykonávať reálne inú prácu ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne

žiadal zmenu druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie sťažovateľa chápať, keď
vykonáva prácu, resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostane, a nežiada po každej vykonanej
pracovnej úlohe formálnu zmenu pracovnej zmluvy.“Z vykonaného dokazovania výsluchom strany sporu - žalobcu v zmysle § 195 ods. 1 CSP jednoznačne
vyplynulo, že po odvolaní z funkcie na základe odvolania prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi
zo 14.12.2020 žalobca ešte u žalovaného vykonával prácu. Žalobca u žalovaného ďalej vykonával

závislú prácu v zmysle § 1 ods. 2 ZP. Táto práca mala veľmi podobnú obsahovú náplň, ako práca
prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, ale nebolo s touto prácou plne totožná. Odlišnosťou
napríklad bola skutočnosť, že žalobca už nemohol podpisovať za žalovaného písomné dokumenty,
pretože už de iure nebol prednostom Mestského úradu mesta Veľký Meder. Túto závislú prácu vykonával
žalobca až do momentu, kým mu neuplynula výpovedná doba.

Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že žalobca po odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu
mesta Veľký Meder zo 14.12.2020 po uplynutie výpovednej doby plynúcej z výpovede podľa § 63 ods. 1
písm. d/ bodu 2 ZP z 31.1.2022 ešte u žalovaného vykonával závislú prácu v rámci pracovného pomeru
z 10.12.2018. Súd uvedený skutkový stav v rámci predmetu sporu medzi žalobcom a žalovaným posúdil
po právnej stránke tak, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po jeho odvolaní z funkcie prednostu
Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020 v zmysle § 54 ZP k zmene pracovnej zmluvy v časti

druhu práce podľa § 43 ods. 1 písm. a/ ZP tým, že po jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú
prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. Tým, že žalovaný, resp. žalobca tento skutkový a právny
stav akceptoval, došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickej akceptácii zmeny pracovnej zmluvy
v zmysle § 54 ZP bez písomného vyhotovenia zmeny pracovnej zmluvy. Z nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 86/2020 z 8.9.2020 vyplýva, že tento právny stav medzi žalobcom

a žalovaným mohol nastať aj konkludentne a skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nevyhotovil
písomnú zmenu pracovnej zmluvy a porušil tým ustanovenie § 54 ZP, nemôže byť v neprospech
zamestnanca.Skutočnosť,žedošlokzmenepracovnejzmluvymedzižalobcomažalovaným,potvrdzuje
aj výpoveď svedka pána H. H. na pojednávaní konanom dňa 13.5.2024, z ktorej jednoznačne vyplynulo,
že: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil

jednostranne“. Uvedená skutočnosť je obsahom zápisnice z pojednávania z 13.5.2024 na strane 2.
Z uvedeného dôvodu súd dospel k čiastočnému záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po
jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo dňa 14.12.2020 k zmene
pracovnej zmluvy podľa § 54 ZP tým, že ďalej pre žalovaného vykonával závislú prácu s inými
kompetenciami. Uvedená skutočnosť má veľmi dôležité právne následky. Právnym následkom tejto

skutočnosti je, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 je neplatná.
Potom, ako bol žalobca zo svojej funkcie písomne odvolaný, vykonával pre žalovaného inú závislú
prácu ako pôvodnú prácu prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, na ktorú nebolo potrebné
vymenovanie. Tento záver vyplýva celkom z logických dôvodov zo zisteného skutkového stavu. Keby
bolo aj pri výkone závislej práce pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii potrebné

vymenovanie v zmysle § 42 ods. 2 ZP, tak bez vymenovania by žalobca u zamestnávateľa túto závislú
prácu nemohol vykonávať. Keďže však žalobca po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu
mesta Veľký Meder závislú prácu pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii bez
vymenovania vykonával, súd dospel k záveru, že na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii nebolo
potrebné vymenovanie žalobcu ako hmotnoprávny predpoklad pre vznik pracovného pomeru v zmysle

§ 42 ods. 2 ZP. Absolútne logickým na to nadväzujúcim záverom je, že na tejto pracovnej pozícii sa
nevyžadovaloanijehoodvolanie(keďžesanevyžadovalojehovymenovanie).Právnymnásledkomtakto
zisteného skutkového stavu je, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP zo dňa
31.1.2022 je neplatná, pretože v čase jej udelenia sa na pracovnom mieste vykonávajúcom žalobcom
nevyžadovalo jeho vymenovanie, resp. odvolanie. Z uvedeného dôvodu sa súd plne stotožnil s právnou

argumentáciou žalobcu v jeho žalobe, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP je v
rozpore so skutkovým a právnym stavom medzi žalobcom a žalovaným v čase jej udelenia.
Žalovaný v rámci svojich písomných vyjadrení uviedol, že zrejmá nesprávnosť v odvolacom dekréte
nemohla mať za následok neplatnosť výpovede. Nakoľko súd neposúdil predmetnú výpoveď ako
neplatnú z toho dôvodu, nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k obsahu tohto argumentu žalovaného. Súd

neakceptoval argumenty žalovaného uvedené v jeho podaní zo 14.10.2022, v zmysle ktorých tým, že
žalobca a žalovaný nedospeli spoločne k zmene pracovných podmienok, bol žalovaný nútený pristúpiť
ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Súd tieto argumenty neakceptoval, pretože žalobca pre
žalovaného reálne po jeho odvolaní vykonával závislú prácu a v tom čase konkludentne došlo k zmene
pracovných podmienok v zmysle § 54 ZP. Skutočnosť, že žalobca a žalovaný nedospeli spoločne k

zmene pracovných podmienok v zmysle § 54 ZP po udelení výpovede, nie je právne relevantná.
Medzi žalobcom a žalovaným bol okrem vyššie uvedeného dôvodu neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru spor aj v tom, či si žalovaný ako zamestnávateľ splnil svoju ponukovú povinnosť ponúknuť včase udelenia výpovede žalobcovi inú vhodnú prácu v súlade s § 63 ods. 2 písm. b/ ZP. Kľúčovú úlohu
v tomto smere mal mať aj svedok pán H. H., ktorého žalovaný navrhol ako svedka v zmysle § 197 CSP.
Z uznesenia NS SR sp. zn. 3 Cdo/228/2013 z 12.9.2013 vyplýva, že: „z hľadiska povinnosti tvrdenia

a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia §
63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať
zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním
výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesta výkonu práce.“
SúdvykonalvýsluchsvedkapánaH.H.napojednávanídňa13.5.2024,pričomzjehovýsluchuvyplynulo,

že: „bol som zamestnaný na meste Veľký Meder od 11.12.2018 na pozícii ako asistent prednostu. Od
apríla 2024 je žalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Nebol osobne prítomný pri takých rozhovoroch, kde
by bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli nejaké ponuky práce voči pánovi prednostovi/
žalobcovi. Pamätá si na jedno pracovné stretnutie, kt. inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako
zapisovateľ, aby obe strany mali svedka, o čom sa rozprávali. Skôr žalobca, ako som sa následne
dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil

pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebol zo strany
prednostu podpísaná a ak si dobre pamätám v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate žalobca
vytýkal žalovanému, že tento akt je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Ja som sa
vyjadril v tom duchu na tomto stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný akt
zo strany primátora mesta.“

Z výpovede svedka pána H. H. nemal súd za preukázané, že by žalovaný ponúkol inú vhodnú prácu
žalobcovi v čase udelenia výpovede z pracovného pomeru. Zamestnávateľ ako žalovaný mal takúto
povinnosť ku dňu udelenia písomnej výpovede žalobcovi. Ponuková povinnosť nie je evidovaná v
osobnom spise žalobcu a nie je spomenutá ani v zápisnici zo stretnutia z 10.2.2021. Ponuku inej vhodnej
práce musí zamestnávateľ uskutočniť ku dňu udelenia výpovede. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo

dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa, pretože výpoveď z pracovného
pomeru bola udelená až 31.1.2022. Z uvedeného dôvodu Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ a b/ ZP.
Z uvedeného dôvodu súd dospel k právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ v civilnom
sporovomkonaníneuniesoldôkaznébremenootom,žekudňuudeleniavýpovedežalobcovisižalovaný

splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 63 ods. 2 písm. a/ a b/ ZP. Právnym následkom
neunesenia dôkazného bremena o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju
ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 63 ods. 2 písm. a/ a b/ ZP je, že výpoveď daná žalobcovi podľa §
63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 je neplatná.
Pretože súd v rámci civilného sporového konania zistil až dva dôvody neplatnosti udelenej výpovede

podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.01.2022, pričom každý jeden právny dôvod predstavuje
sám o sebe právny dôvod spôsobujúci neplatnosť danej výpovede nezávisle a samostatne od druhého
zistenéhodôvodu,súdžalobežalobcuohľadomneplatnostivýpovedevyhovel,očomrozhodolvovýroku
č. I tohto rozsudku.
Nakoľko žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a uvedené požadoval uviesť

aj vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, súd rozhodoval o tom, či pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným aj naďalej trvá.
Žalovaný využil svoje zákonné oprávnenie vyplývajúce z § 79 ods. 1 ZP vo svojom podaní na
pojednávaní konanom dňa 13.5.2024 požiadal súd, aby určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovaným naďalej netrvá. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že Mestský úrad Veľký Meder funguje od

1.5.2024 bez prednostu, nie je vypísané žiadne výberové konanie na túto pracovnú pozíciu, pretože
žalovaný nemá peniaze na prevádzkovanie tohto pracovného miesta. Žalovaný poukázal na spôsob
prevádzkovania mestskej samosprávy, na proces organizačných zmien v rámci mestskej samosprávy.
Na preukázanie svojich tvrdení doložil do spisového materiálu uznesenie Mestského zastupiteľstva vo
Veľkom Mederi č. 2MSZ/2024-3b z 18.3.2024, z ktorého vyplývajú organizačné zmeny v rámci štruktúry

žalovaného. Na základe Rozhodnutia zamestnávateľa ako žalovaného z 21.5.2024 došlo následne k
zrušeniu pracovnej pozície prednostu mestského úradu. Uvedené rozhodnutie o organizačnej zmene je
rovnako tak súčasťou spisového materiálu.
Žalobca k tejto problematike uviedol, že podľa jeho právneho názoru nemožno na uvedenú situáciu v
danom spore a za daných okolností uplatniť uvedenú výnimku. Táto legislatívna výnimka sa skôr aplikuje

na prípady porušenia pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, nie v prípade organizačných zmien.
Súd prvej inštancie uviedol, že Zákonník práce neustanovuje dôvody, pre ktoré nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Tieto dôvody nie
sú stanovené ani demonštratívne v Zákonníku práce. Jednotlivé dôvody, pre ktoré nemožno odzamestnávateľa požadovať, aby ďalej nemohol zamestnávať zamestnanca, možno nájsť v judikatúre
najvyšších súdnych autorít. Medzi takého dôvody patrí napríklad závažné porušenie pracovnej disciplíny
v podobe krádeží na pracovisku alebo porušovania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo síce z

dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorá sa však často opakuje, resp. z dôvodov
uvedených v § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1. ZP. Organizačná zmena zamestnávateľa nebola dokonca
uvedená ani v odborných publikáciách (bližšie pozri napríklad: ŠVEC, J., TOMAN, J., a kol.: Zákonník
práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 2. doplnené a prepracované vydanie. I. zväzok. Bratislava:
Wolters Kluwer s.r.o., 2023, ISBN: 978-80-571-0584-8.).

Z uvedeného dôvodu súd zvážil vyjadrenia žalobcu a vyjadrenia žalovaného a po dôkladnom zvážení
okolností tohto sporu medzi žalobcom a žalovaným dospel k právnemu záveru, že v tomto konkrétnom
prípade sú naplnené dôvody pre aplikáciu § 79 ods. 1 ZP a z uvedeného dôvodu žiadosti žalovaného
ako zamestnávateľovi vyhovel. V tejto časti odôvodnenia sa súd ďalej zameral na objasnenie dôvodov,
ktoré ho viedli k záveru, že v tomto konkrétnom prípade bolo možné žalovanému vyhovieť. Ako prvé
uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným došlo konkludentným spôsobom k akceptácii nového bližšie

nešpecifikovaného pracovného miesta s bližšie nešpecifikovanou mzdou. V dôsledku takejto faktickej
zmeny pracovnej zmluvy v zmysle § 54 ZP súd mal zo spisového materiálu preukázané, že medzi
stranami sporu je okrem výšky mzdy sporná aj pracovná pozícia, ktorá vlastne ku dňu vyhlásenia
rozsudku ani nebola objasnená v štruktúre zamestnávateľa. To znamená, že medzi stranami sporu boli
sporné dve podstatné náležitosti pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods. 1 písm. a/ ZP druh práce a jeho

stručná charakteristika a v zmysle § 43 ods. 1 písm. d/ ZP mzdové podmienky, ktoré súhrnne tvoria
podstatné esenciálne náležitosti pracovnej zmluvy. Strany sporu si v tejto súvislosti musia uvedomiť
najmä to, že súd výrokom určujúcim trvanie pracovného pomeru neurčuje, že zamestnanec má právo
vykonávať prácu za pôvodných mzdových podmienok a rovnaký druh práce, ktorý vlastne po zmene
pracovnej zmluvy ani nebol súdu ani stranám sporu stopercentne známy. Súd takýmto výrokom len

určuje, že pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom trvá. V situácii, kedy nie je medzi
stranami sporu sporné, aká bola dohodnutá mzda a aká bola pracovná náplň zamestnanca, je to v
podstate jasné, že zamestnanec pokračuje na pôvodnej pracovnej pozícií s pôvodnými pracovnými a
mzdovými podmienkami. V situácií vo veci samej, že v čase vyhlásenia rozsudku už pôvodné pracovné
miestoprednostuMestskéhoúradumestaVeľkýMederneexistovalo,poslednépracovnémiestožalobcu

v štruktúre zamestnávateľa vôbec nie je presne zadefinované, strany sporu majú medzi spor ohľadne
poslednej výšky mzdy žalobcu v dôsledku plurality platobných dekrétov a oznámení o výške funkčných
platov, to vôbec nie je jasné. Skutočnosť, že súd vo výroku č. III uviedol sumu náhrady mzdy, ktorú je
žalovaný povinný žalobcovi vyplatiť, automaticky bez ďalšieho neznamená, že pracovný pomer žalobcu
a žalovaného by trval za takých istých mzdových podmienok. Výrok súdu sa vzťahuje na náhradu mzdy,

nie na mzdu v prípade trvania pracovného pomeru. Jedná sa o dve nezávislé právne skutočnosti. Súd
poukázal napríklad na ust. § 157 ods. 1 a 2 ZP, kde je jasne zadefinované právo zamestnanca na tzv. tú
istú stoličku za tých istých podmienok pri návrate z materskej alebo rodičovskej dovolenke. Pri nárokoch
z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 a nasl. ZP takéto ustanovenie nikde nie
je upravené. Je to práve z toho dôvodu, že posledné pôvodné pracovné miesto môže zamestnávateľ

medzičasom zrušiť, prípadne sa zlúčiť s iným pracovným miestom a zamestnanec a zamestnávateľ
musia pristúpiť k dohode o zmene pracovnej zmeny v zmysle § 54 ZP. V situácií, keď sú medzi stranami
sporné dve podstatné náležitosti z pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods. 1 písm. a/ a d/ ZP, je zrejmé,
že medzi stranami sporu nastal stav právnej neistoty. V situácii, kedy by súd rozhodol, že pracovný
pomer aj naďalej trvá, strany sporu by nemali inú možnosť, ako na základe súdneho rozhodnutia ďalej

medzi sebou rokovať, na akej pracovnej pozícii by žalobcu žalovaný ďalej zamestnal, keďže pôvodné
pracovné miesto prednostu Mestského úradu Veľký Meder je z organizačných dôvodov zrušené a
súčasne pracovné miesto po zmene pracovnej zmluvy v zmysle § 54 ZP nebolo z pohľadu názvu
ustálené a neboli ustálené ani jeho mzdové podmienky. Pri takejto situácii by sa mohlo kľudne stať,
že strany sporu by medzi sebou k vzájomnej dohode nedospeli, čím by nastal ešte väčší stav právnej

neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ako keby súd rozhodol, že v danom spore za daných zistených
skutkových a právnych okolností by pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej netrval.
Z uvedeného dôvodu sa súd po dôkladnom zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností rozhodol
pre aplikáciu ust. § 79 ods. 1 ZP a rozhodol vo výroku č. II tohto rozsudku, že pracovný pomer medzi
žalobcom a žalovaným ďalej netrvá.

Čo sa ďalej týka výšky nároku na náhradu mzdy, žalovaný poukázal na to, že žalobca do konania
predložil platobný dekrét s tarifným platom vo výške 2.310,50 eur, pričom žalovaný do konania predložil
platobný dekrét s oznámením o plate z 26.1.2021, ktorý považuje za aktuálny a z ktorého vyplýva, žefunkčný plat žalobcu bol vo výške 806 eur. Žalobcom určený tarifný plat nezodpovedá ani jeho výplatným
páskam, kde je uvedený plat 1.060,00 eur.
Žalobcasvojnároktýkajúcisavýškynáhradymzdybližšiezadefinovalvosvojomvyjadrenízo17.6.2022,

pričom pri jeho výpočte vychádzal z pravdepodobného priemerného zárobku. Súčasne vo svojich
vyjadreniach poukázal na to, že oznámenie je datované na 26.1.2021 s účinnosťou 1.1.2021, nie ako
nesprávne uvádza žalovaný (26.1.2022 s účinnosťou od 1.1.2022), žalobcovi nebolo dané oznámenie
o plate z 26.1.2021 nikdy doručené, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že na predloženom oznámení nie je v
kolónke „prevzal“ (vľavo dole) podpis žalobcu, pričom v predchádzajúcich oznámeniach podpis žalobcu

figuruje. V oznámení z 26.1.2021 je žalobca zaradený do 4. platovej triedy, pričom v zmysle § 5 ods.
4 zákona o odmeňovaní zamestnancov: „ak zamestnanec má vykonávať pracovné činnosti remeselné,
manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce, zaradí ho zamestnávateľ do niektorej z
platových tried 1 až 4.“ Žalobca však nikdy pre žalovaného nevykonával činnosti „remeselné, manuálne
alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce“. Oznámenie z 26.1.2021 netvorí súčasť osobného spisu
žalobcu. Posledným oznámením v osobnom spise žalobcu je oznámenie z 8.1.2020 s funkčným platom

2.310,50 eur. Oznámenie tvorí súčasť spisu, nakoľko na základe daného oznámenia si žalobca uplatňuje
nárok.Žalobcovibolodoručenéoznámenieovysporiadanízáväzkovz22.4.2021,zktoréhojednoznačne
vyplýva, že k danému dňu má žalovaný voči žalobcovi záväzky v sume 6.018 eur, ktoré boli žalobcovi
doplatené, t. j. reálny plat nepredstavoval 806 eur ako účelovo uvádza žalovaný, nakoľko v samotnom
oznámení žalovaný akceptuje nárok žalobcu na plat v zmysle posledného oznámenia o plate z 8.1.2020.

Súd po vykonanom dokazovaní dospel k právnemu záveru, že pri stanovení výšky náhrady mzdy bude
vychádzať zo sumy 2.310,50 eur. Je tomu tak preto, že z nálezu ÚS SR sp. zn.: III ÚS 86/2020 z
8.9.2020 vyplýva, že v zmysle § 54 ZP je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec) koho zaťažuje povinnosť
zmenu pracovnej pozície písomne vykonať spolu s príslušnou zmluvnou dokumentáciou, týkajúcou sa
aj výšky platu. Akýkoľvek stav právnej neistoty nemôže ísť v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti

uvedenej v § 54 ZP v dôsledku ochrannej funkcie pracovného práva na vrub zamestnanca. Pokiaľ sa
žalovaný ako zamestnávateľ domáhal výpočtu náhrady mzdy na základe oznámenia o plate z 26.1.2021,
kde bol funkčný plat žalobcu vo výške 806 eur, musel tieto tvrdenia náležite preukázať. Súd tvrdenia
žalovaného neakceptoval a priklonil sa k právnemu názoru žalobcu, pretože jeho argumenty týkajúce
sa tejto časti sporu boli silnejšie a podstatným spôsobom vylučovali právnu argumentáciu žalovaného.

Je tomu tak preto, že oznámenie o výške platu uvádzané žalovaným je datované na 26.1.2021 s
účinnosťou 1.1.2021, nie ako nesprávne uvádza žalovaný 26.1.2022 s účinnosťou od 1.1.2022. Súčasne
toto oznámenie o plate z 26.1.2021 nebolo žalobcom podpísané a nebolo mu nikdy doručené. Toto
oznámenie o plate z 26.1.2021 nebolo súčasťou osobného spisu žalobcu. Naopak súčasťou osobného
spisu žalobcu bolo oznámenie o plate vo výške 2.310,50 eur, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok

čo sa týka výšky náhrady mzdy. V oznámení z 26.1.2021 je žalobca zaradený do 4. platovej triedy,
pričom žalobca nikdy nevykonával činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej
práce. Uvedené vyplýva aj z výsluchu žalobcu, na ktorom súdu uviedol, že vykonával prácu totožnú s
pôvodnou prácou, ale nepodpisoval už dokumenty. Z uvedeného dôvodu súd vychádzal pri stanovení
výšky nároku na náhradu mzdy vo výške 2.350 eur mesačne.

V prípade, ak súd rozhodne v zmysle § 79 ods. 1 ZP, že pracovný pomer ďalej netrvá, v tomto prípade sa
pracovnýpomerkončídňomprávoplatnostirozhodnutiasúdu.Oskončenípracovnéhopomerunemožno
rozhodnúť spätne, napríklad ku dňu účinnosti výpovede (presnú citáciu bližšie pozri: ŠVEC, J., TOMAN,
J., a kol.: Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 2. doplnené a prepracované vydanie.
I. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2023, str. 814, ISBN: 978-80-571-0584-8.). Z uvedeného

dôvodu vyplýva, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným sa skončí dňom nadobudnutia
právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku, nárok na náhradu mzdy žalobcovi mohol vzniknúť len do
skončenia pracovného pomeru. Keďže nárok na náhradu mzdy vzniká žalobcovi odo dňa, kedy žalobca
oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, súd v rámci výroku č. III.
tohto rozsudku stanovil začiatok nároku na náhradu mzdy žalobcovi od 25.5.2022. Keďže súd vo výroku

č. II tohto rozsudku určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá a skončenie
pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným je naviazané na moment právoplatnosti výroku č.
II tohto rozsudku, súd v rámci výroku č. III. tohto rozsudku stanovil koniec nároku na náhradu mzdy
žalobcovi do momentu skončenia pracovného pomeru, t. j. nadobudnutia právoplatnosti výroku č. II tohto
rozsudku.

Žalovaný požiadal súd s poukazom na § 79 ods. 2 ZP, aby súd nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy
prevyšujúcu12mesiacovžalobcovinepriznal.Svojužiadosťodôvodniltým,žejevnepriaznivejfinančnej
situácii. Žalobca mal počas rozhodného obdobia príjem, pričom je jediným spoločníkom a štatutárom
obchodných spoločností Quality Logistic, s.r.o., IČO: 36 241 482, so sídlom Mliečany 49, 929 01Dunajská Streda, s tržbami za rok 2023 132.365 eur a CGN INNOVATION s.r.o., IČO: 36 533 777, so
sídlom Nám. Priateľstva 2172/32, 929 01 Dunajská Streda s tržbami za rok 2023 vo výške 36.672 eur.
Žalobca teda nie je odkázaný na náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov, pričom žalovaný bol z dôvodu

dosiahnutia vyrovnaného rozpočtu nútený pristúpiť k zrušeniu pracovných miest. Žalobca vo svojich
písomných vyjadreniach uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou § 79 ods. 2 ZP, pretože dôvody uvádzané
žalovaným nie sú právne relevantné.
Súd po vyjadrení strán sporu dospel k právnemu záveru, že pre aplikáciu ust. § 79 ods. 2 ZP nebol
naplnený zákonný dôvod. Žalovaný náležite súdu nepreukázal, prečo by mal súd vo výrokovej časti

svojho rozsudku nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania (poznámka odvolacieho súdu -
správne mzdy). Žalovaný poukázal na to, že žalobca je spoločník a konateľ vo vyššie uvedených
obchodných spoločnostiach, netvrdil však ani súdu následne nepreukázal, že by z titulu svojich funkcií
štatutárneho orgánu mal dostávať nejakú odmenu. Z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností
nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností a že
tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej

spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ust. § 79 ods.
2 ZP vyhodnotil ako právne nedôvodné.
Čo sa týka úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, žalobca poukázal na nález ÚS SR sp. zn.
ÚS 460/2017 zo 4.7.2017. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poukázal na to, že keďže úroky z omeškania
súakoobčianskoprávnyinštitútupravenév§517ods.2Občianskehozákonníkaakeďžesavzmysle§1

ods. 4 ZP na Zákonník práce subsidiárne vzťahujú len všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ich aplikácia na pracovnoprávne vzťahy je vylúčená.
Z uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4.7.2017 vyplýva, že: „zamestnávateľ, ktorý sa dostane
do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné
úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v
znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by
tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných
náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v
nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi

právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.“
Vo vzťahu k problematike úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch si bol súd vedomý
všetkých právnych problémov aktuálnej právnej úpravy s tým spojených. Na jednej strane stojí odborná
a vedecká spisba v podobe rôznych vedeckých publikácií od významným profesorov a docentov z
oblasti pracovného práva, ktorí v zásade jednotne hovoria vo svojich publikáciách, že úroky z omeškania

nie je možné priznať práve z toho dôvodu, o ktorý sa opiera žalovaný. Na druhej strane je prítomná
rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít v podobe vyššie citovaného nálezu ÚS SR sp. zn.
III. ÚS 460/2017 zo 4.7.2017, na ktorý poukázal žalobca, že úroky z omeškania v pracovnoprávnych
vzťahoch možno priznať. Súd sa pri rozhodnutí o tom, či prizná alebo neprizná žalobcovi spolu s
náhradou mzdy aj zákonný úrok z omeškania, riadil článkom 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého má strana

sporu, t. j. žalobca právo, aby bol jeho spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou
najvyšších súdnych autorít. Súd je v tomto prípade toho názoru, že nepriznaním úroku z omeškania v
prípade prítomnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto otázke by došlo k porušeniu
práva žalobcu na rozhodnutie sporu v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych
autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi zákonný úrok z omeškania

priznal.
Súd pre strany sporu uviedol, že vo výrokovej časti rozsudku použil zvolenú opisnú formuláciu úroku
z omeškania práve z toho dôvodu, že pokiaľ by v čase od vyhlásenia rozsudku do nadobudnutia
právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku došlo k zákonnej zmene úrokovej sadzby úroku z omeškania,
táto zmena by nebola zachytená vo výrokovej časti jeho rozsudku. Pokiaľ si žalobca uplatnil zákonný

úrok z omeškania v rôznej výške za každý jeden kalendárny mesiac, je takéto vyčíslenie právne v
poriadku, avšak súd z dôvodu vhodnosti použil formuláciu, aby pokrývala viaceré právne situácie. Takto
použitá formulácia úrokov z omeškania je dostatočne jasná a určitá. V záverečnej časti sa súd zameral
na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2, §

262 ods. 1 a 2 a citoval z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 MCdo/11/2011 z 11.10.2012: „v prípade, ak súd
prejednávavspoločnomkonaníviaceroprávnychvecí,považujesapreúčelyrozhodnutiaonáhradetrov
konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a
neúspechu účastníkov, ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výškeplnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to samostatne vo vzťahu ku každej z
týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje
v jednom konaní.“

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa súd v zásade rozhodoval medzi tým, či žalobcovi
prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému a neúspech žalobcu v rámci
výroku č. II vyhodnotí ako neúspech v nepatrnej časti, alebo výrok č. II tohto rozsudku vyhodnotí v
neprospech žalobcu so zníženou mierou hrubého úspechu žalobcu približne 66,66%, čo by v konečnom
dôsledku znamenalo čistý úspech žalobcu voči žalovanému približne 33,33%. Súd rozhodovanie

samostatnými výrokmi o nároku na náhradu trov konania nezvažoval, pretože sa jedná o výroky majúce
jeden skutkový a v zásade aj právny základ vyplývajúci z nárokov z neplatného skončenia pracovného
pomeru podľa § 77 a nasl. ZP.
Súd sa po dôkladnom zvážení osobitosti celého civilného sporového konania priklonil k záveru, že
bolo by za danej situácie extrémne nespravodlivé, aby žalobca ako zamestnanec nemal priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému. Súd dospel k uvedenému záveru z

nasledovných dôvodov. Súd uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany žalobcu
počas celého civilného sporového konania vyhodnotil ako správne, majúce za následok úspešné
uplatňovanie jeho práva na súde. V priebehu súdneho sporu krátko pred vyhlásením samotného
rozsudku došlo k zmene skutkových okolností, ktoré žalobca nemohol v žiadnom prípade predpokladať
v čase začatia súdneho sporu a v žiadnom prípade ovplyvniť. Došlo totiž k zrušeniu pracovného miesta

prednostu Mestského úradu Veľký Meder na základe organizačných zmien, v dôsledku čoho žalovaný
požiadal súd v súlade s § 79 ods. 1 ZP, aby rozhodol, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
ďalej netrvá. Táto skutočnosť je absolútne nezávislá od uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany žalobcu. Samotný žalovaný súdu preukázal skutočnosti, že došlo ku
skutočnejorganizačnejzmenezdôvodunepriaznivejfinančnejsituácievmesteVeľkýMeder,atoformou

Rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene z 21.5.2024, ktoré do konania žalovaný doložil až
dňa 22.5.2024. Až v tomto momente sa žiadosťou žalovaného začal súd relevantne zaoberať, pretože
dovtedy nebola ničím preukázaná, resp. bola neodôvodnená. V tomto prípade pred všeobecným súdom
stála právna otázka či v prípade, keď žalovaný ako zamestnávateľ krátko pred vyhlásením rozsudku
doloží konajúcemu súdu Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, že pôvodné pracovné

miesto sa zrušuje a požiada súd, aby uplatnil ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce a určil, že
pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá a súd jeho žiadosti vo výroku rozsudku
vyhovie, aký to bude mať priamy vplyv na výrok súdu o trovách konania ?“ Súd prvej inštancie uviedol,
že podľa jeho právneho názoru je potrebné v každom jednom prípade skúmať okolnosti, za ktorých
došlo k určeniu, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá. Iná situácia napríklad

bude, keď táto skutočnosť nastane v priebehu civilného procesu a žalobca by sa rozhodol zobrať
žalobu v tejto časti späť, iná situácia bude, keď ku skončeniu pracovného pomeru dôjde na základe
závažného porušovania pracovnej disciplíny zamestnancom alebo v dôsledku iných ďalších skutočností.
Každý jeden prípad je potrebné v nadväznosti na väzbu o trovách konania posudzovať samostatne. V
opačnom prípade by sme mohli dospieť k právnemu záveru ad absurdum, že zamestnávateľovi ako

žalovanému v spore o neplatné skončenie pracovného pomeru a o nároku na náhradu mzdy by po
zvážení procesnej situácie v spore prijať pred posledným pojednávaním rozhodnutie o organizačnej
zmene a zrušiť pôvodné pracovné miesto s tým, že ak súd jeho návrhu vyhovie, že automaticky
dosiahne vo veci hrubý úspech v spore približne 33 %. Ďalej súd poukázal na charakter žaloby o
neplatné skončenie pracovného pomeru v zmysle § 77 a nasl. ZP. Vo väčšine prípadov sa jedná o

žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Tak tomu bolo aj v tomto prípade.
Výrok súdu o tom, či pracovný pomer ďalej trvá, nie je pri žalobe o neplatné skončenie pracovného
pomeru obligatórny a závisí od toho, či zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní,resp.žeuvedenúskutočnosťajnáslednepožadujesúdomurčiťvrámcisvojhožalobného
návrhu. Po zvážení všetkých vyššie uvedených skutkových okolností daného prípadu súd dospel k

záveru, že žalobca nemohol ovplyvniť ani predpokladať skutočnosť, že žalovaný pristúpi k zrušeniu
pracovného miesta prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, resp. iných miest krátko pred
vyhlásením rozsudku, počas celého civilného sporového konania predkladal súdu správne prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a v tomto prípade by bolo extrémne nespravodlivé,
aby súd jeho neúspech neposúdil len ako nepatrný neúspech v spore. Z uvedeného dôvodu súd priznal

žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd v tejto súvislosti
na úplný záver stranám sporu pripomenul, že v dôsledku výroku č. II tohto rozsudku došlo dokonca
„de facto“, nie „de iure“ k nepriamemu čiastočnému vyhoveniu žiadosti žalovaného, aby súd nárok na
náhradu mzdy žalobcovi nepriznal v časti presahujúcej 12 mesiacov práve tým, že súd určil, že pracovnýpomer ďalej netrvá. Z uvedeného dôvodu súd po zohľadnení nárokov žalobcu a nárokov žalovaného
je toho názoru, že tento rozsudok je spravodlivý pre žalobcu ako aj žalovanému, pretože v rozumnej
miere reflektuje na oprávnené záujmy žalobcu a oprávnené záujmy žalovaného v tomto konaní. Súd

žalobcovi vyhovel v tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a tým, že mu priznal nárok
na náhradu mzdy v stanovenej výške spolu s úrokmi z omeškania ako aj s náhradou trov konania v
rozsahu 100 %. Súd žalovanému vyhovel tým, že určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
naďalej netrvá, čím de facto došlo k nepriamemu čiastočnému vyhoveniu jeho žiadosti, aby súd nárok
na náhradu mzdy žalobcovi nepriznal v časti presahujúcej 12 mesiacov. Prostredníctvom výroku č. II

došlo k nastoleniu stavu právnej istoty medzi žalobcom a žalovaným tým, že pracovný pomer s bližšie
neurčenou náplňou práce a sporným odmeňovaním končí, pričom stranám sporu po skončení konania
nič nebráni v tom, aby začali nové rokovania ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru s vopred jasnými
náležitosťami pracovnej zmluvy, pokiaľ prejavia o to záujem. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu
uvedený rozsudok vyjadruje spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v danom
spore.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I., III. a IV. výroku podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom
na jeho zmenu v napadnutej časti zamietnutím žaloby, alternatívne na jeho zrušenie v napadnutej časti
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania v rozsahu
100%. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Dôvodil, že rozsudok v

napadnutej časti je arbitrárny a jeho odôvodnenie nepresvedčivé, nakoľko vykonaným dokazovaním
bola preukázaná nedôvodnosť žaloby.
V prípade určenia neplatnosti výpovede (výrok I. rozsudku), súd prvej inštancie aplikoval ust. § 54
ZP, nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že po odvolaní žalobcu z funkcie prednostu
Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020, medzi žalobcom a žalovaným došlo v zmysle § 54

ZP ku konkludentnej zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa § 43 ods. 1 písm. a/ZP tým,
že po jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami
(bod 25 odôvodnenia). K akej zmene druhu práce malo dôjsť však konajúci súd žiadnym spôsobom
neurčil, resp. počas dokazovania žiadna zmena druhu práce preukázaná nebola. Žalovaný v tomto
smere poukazuje na výsluch účastníka konania – žalobcu z 8.4.2024 (strana 6 zápisnice), v rámci

ktorého: Na otázku právneho zástupcu žalobcu: „Od daného dňa ste vykonávali alebo nevykonávali
nejakú inú pracovnú pozíciu pre žalovaného?”, odpovedal žalobca nasledovne: „Vykonával som prácu
podľa pracovnej zmluvy.” Na doplňujúcu otázku súdu: „Na akej pracovnej pozícii ste pôsobili po
odvolaní? Čo bolo náplňou tejto práce?”, odpovedal žalobca nasledovne: „Vykonával som rovnakú
pracovnú náplň ako prednosta, ale zmluvy som nepodpisoval.” Z uvedeného jednoznačne vyplýva,

že sám žalobca vo svojej výpovedi nevyvrátiteľne potvrdil, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy,
nakoľko vykonával prácu naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta.
Súd prvej inštancie však pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výpoveď žalobcu, avšak prihliadol na
svedeckú výpoveď svedka H. H., ktorý „predpokladal”, že primátor zmenil pracovnú zmluvu. Citovaná
výpoveď svedka: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo

však urobil jednostranne“ (bod 26. odôvodnenia), je vytrhnutá z kontextu, nakoľko svedok sa vyjadroval
k stretnutiu z 10.2.2021, ktoré sa uskutočnilo na mestskom úrade medzi stranami sporu za účasti
pána H. (svedka). O tejto skutočnosti svedčí zápisnica z uvedeného stretnutia, ktorá je súčasťou
súdnehospisu.Natomtostretnutíbolažalobcoviponúknutánovápracovnápozícia,atoprostredníctvom
predpripravenej pracovnej zmluvy, ktorú však žalobca odmietol podpísať. Týmto však došlo k splneniu

tzv. ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, keď preukázateľne bola žalobcovi ponúknutá
iná vhodná pracovná pozícia. Za týmto účelom bola vypracovaná pracovná zmluva, na ktorú svedok
poukazoval a predpokladal, že ju vypracoval primátor mesta. Okrem uvedenej ponuky na stretnutí dňa
10.2.2021 bola žalobcovi viackrát ponúkaná zo strany primátora iná vhodná práca, avšak bezvýsledne.
Túto skutočnosť žalovaný uviedol priamo v znení písomnej výpovede, ktorá bola žalobcovi doručená.

Túto skutočnosť potvrdil aj svedok H. H., ktorý v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou vypovedal,
že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to primátor viackrát
povedal. Toto vyjadrenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako domnienku a tým pádom nedošlo k
jej zaprotokolovaniu, avšak na zvukovom zázname z pojednávania z 13.5.2024 by táto časť výpovede
mala byť zaznamenaná. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že domnienku svedka,

v zmysle ktorej predpokladal vypracovanie zmeny pracovnej zmluvy súd prvej inštancie akceptoval,
zaprotokoloval a založil na nej svoje skutkové závery. Žalovaný má za to, že týmto konaním súd porušil
zásadu rovnosti strán sporu, t. j. došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný má za to,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam anesprávne vec právne posúdil. Sám žalobca totiž potvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy nedošlo a
vykonával tú istú pracovnú náplň, resp. zo strany žalovaného bola splnená aj tzv. ponuková povinnosť.
Tým pádom výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 je platná. Z

uvedeného vyplýva, že žalobcovi nevznikol ani nárok na zaplatenie náhrady mzdy. Čo sa týka súdnom
určenej výšky náhrady mzdy vo výške 2.310,50 eur mesačne žalovaný počas konania namietal uvedenú
výšku funkčného platu. Žalovaný má za to, že žalobca účelovo poukazuje na neaktuálne a neplatné
oznámenie o plate vo výške 2.310,50 eur. Žalovaný počas konania predložil oznámenie o plate zo dňa
26.1.2021, ktoré považuje za aktuálne a z ktorého vyplýva, že funkčný plat žalobcu predstavoval sumu

806 eur. Uvedené oznámenie je v súlade s ust. § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z., nakoľko citované
ust. platnosť oznámenie neviaže na jeho podpísania zamestnancom. Žalobcom určený tarifný plat vo
výške 2.310,50 eur ďalej nezodpovedá ani tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, ktoré
žalobca a žalovaný v rámci konania predložili. Na týchto je totiž uvedený ako tarifný plat 1.060 eur.
Na túto skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol. Okrem uvedeného žalovaný má za to, že pri
uplatnení nároku na náhradu mzdy, tá má byť určená a vyčíslená ako čistá (netto) mzda. Pričom z

podania žalobcu je zrejmé, že si uplatňuje hrubý príjem. Žalovaný namieta takýto účelový a zároveň
zavádzajúci spôsob vyčíslenia náhrady mzdy. Žalobca teda do dnešného dňa za účelom stanovenia
náhrady mzdy riadne nevyčíslil svoj priemerný zárobok v súlade s ust. §134 ZP, avšak účelovo aplikoval
inštitút pravdepodobného zárobku, pričom mu nič nebránilo v tom, aby svoj priemerný zárobok vypočítal.
V rámci konania bolo ďalej výplatnými páskami preukázané, že tarifný plat žalobcu v rozhodnom období

predstavoval 1.060 eur mesačne, t. j. jeho priemerný ani pravdepodobný zárobok za rozhodné obdobie
sa nemôže rovnať sume 2.310,50 eur.
Žalovaný počas konania uplatnil svoje právo vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 ZP, a požiadal súd, aby
nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznal, jeho uplatnenie
zdôvodnil tým, že žalobca je podľa jeho vlastných slov odborným garantom pre viaceré spoločnosti, z

ktorej činnosti má, a počas rozhodného obdobia mal príjem. Ďalej žalobca je jediným spoločníkom a
štatutárnymorgánomnasledovnýchobchodnýchspoločností:QualityLogistic,s.r.o.,sosídlom:Mliečany
49,DunajskáStreda92901,IČO:36241482,pričomtržbyspoločnostizarok2023predstavujú:132.365
eur, CGC INNOVATION s.r.o., so sídlom: Nám. priateľstva 2172/32, Dunajská Streda 929 01, IČO: 36
533 777, pričom tržby spoločnosti za rok 2023 predstavujú: 36.672 eur, spolu 169.037 eur. Súd prvej

inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného spolu s predloženými dôkazmi tak, že z tržieb týchto
dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto
obchodných spoločností, a že tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka
alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti
o aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 ZP vyhodnotil ako právne nedôvodné. (bod 58. odôvodnenia)

Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z predložených listinných dôkazov (výpisy z finstatu) je okrem
výšky tržieb zrejmé aj to, že spoločnosť Quality Logistic, s.r.o. hospodárila v roku 2023 so ziskom 4.839
eur a spoločnosť CGC INNOVATION s.r.o. so ziskom 25.494 eur, t. j. spolu: 30.333 eur. Žalovaný
citoval § 132 ods. 1 a § 135 ods. 2 Obchodného zákonníka a poukázal na skutočnosť, že v prípade
uvedených obchodných spoločností je jediným spoločníkom a konateľom týchto spoločností žalobca,

teda žalobca mohol disponovať s celým ziskom spoločností vo výške 30.333 eur. Tento zisk mohol
žalobca ako konateľ navrhnúť rozdeliť spoločníkovi a ako jediný spoločník mohol takéto uznesenie
schváliť. Ak tak neučinil, tak pravdepodobne nebol odkázaný na zisk zo svojich spoločností. V oboch
prípadoch má žalovaný za to, že táto skutočnosť preukazuje dôvodnosť a oprávnenosť aplikácie ust. §
79 ods. 2 ZP, nakoľko žalobca mal k dispozícii zisk vo výške 30.333 eur, pričom bolo jeho slobodným a

výlučným rozhodnutím, ako s ním naloží. Žalovaný podporne uviedol, že v prípade žalovaného sa jedná
o miestnu samosprávu – mesto, t. j. nie je podnikateľským subjektom, ktorý by svojich zamestnancov
vyplácal z podnikateľského zisku. Žalovaný je v tomto aspekte špeciálnym zamestnávateľom, ktorý
hospodári s verejnými financiami, pričom gro jeho príjmu je tvorené z daní a poplatkov obyvateľov mesta.
S prihliadnutím na túto skutočnosť je priam neetické a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaný z daní

a poplatkov obyvateľov mesta uhrádzal náhradu mzdy (prevyšujúcu obdobie 12 mesiacov) žalobcovi –
podnikateľovi, ktorý preukázateľne na túto kompenzáciu odkázaný nie je. Nakoľko uvedené má vplyv aj
na rozhodnutie o trovách konania, odvolanie žalovaného smeruje aj proti výroku č. IV. rozsudku.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol rozsudok v napadnutej časti z dôvodu jeho

vecnej správnosti potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. S obsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi sa nestotožnil, nakoľko má za to, že súd sa v súlade s príslušnými ustanoveniami
správne vysporiadal so skutkovým a právnym stavom a vyčerpávajúco odôvodnil v rozsudku svoje
právne závery, jasne a výstižne vysvetlil (na 26 stranách) ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia aprávne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Zároveň súd rozsiahlo uviedol aké úvahy ho viedli k
jednotlivým, aj čiastkovým právnym záverom.

Tvrdenie žalovaného v odvolaní nie je pravdivé, nakoľko svedok H. H. na pojednávaní uviedol, že: „K
predmetu sporu viem povedať toľko, že pán primátor odvolal prednostu/žalobcu z tejto pozície. Neviem
už k akému dátumu to bolo, nejak v decembri, rok neviem, bolo covidové obdobie. Ja osobne som
nebol prítomný pri takých rozhovoroch, kde by bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli
nejaké ponuky práce voči pánovi prednostovi/žalobcovi... Pamätám si na 1 prac. stretnutie kt. inicioval

žalobca a bol som tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali svedka o čom sa rozprávali.
Skôr žalobca, ako som sa následne dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko
primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne,
nakoľko tá zmena nebol zo str. prednostu podpísaná a ak si dobre pamätám“. Tvrdenie žalovaného
v odvolaní je tak zavádzajúce, nakoľko súd v rozsudku vyhodnocoval, všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom v rozsudku iba poukázal na výpoveď svedka, ktorá je len jedným z množstva dôkazov.

Zároveň uvedené znenie výpovede svedka uvádza, aj súd v rozsudku (bod 32).
Poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustálenej judikatúry, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súd teda nie je povinný sa v rozhodnutí venovať

každej vyslovenej vete svedkov, či účastníkov konania, nakoľko súd posudzuje jednotlivé dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach.
Ohľadom splnenia ponukovej povinnosti, na jej splnenie je zamestnávateľ povinný preukázať nielen
skutočnosť, že zamestnancovi ponúkol inú, pre neho vhodnú prácu, ale že aj zamestnanec danú prácu
odmietol. Zo skutkového stavu je jednoznačné, že žalovaný priamo vo výpovedi uviedol, že bol nútený

predpokladať, že žalobca ponuku práce odmietol. Splnenie ponukovej ponuky vníma žalobca iba jedným
z dôvodov neplatnosti, nakoľko druhým dôvodom je či došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickej
akceptácii zmeny pracovnej zmluvy v zmysle § 54 ZP (bez písomného vyhotovenia zmeny pracovnej
zmluvy). Až po zodpovedaní uvedenej otázky bolo možné pomenovať právny následok takejto zmeny,
t. j. či je výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP z 31.1.2022 neplatná.

Nemožno sa stotožniť s vyjadrením žalovaného, keď v odvolaní uvádza, že a) žalobca potvrdil splnenie
ponukovej povinnosti, b) aj z výpovede žalobcu jednoznačne vyplýva, že nedošlo k zmene pracovnej
zmluvy, nakoľko žalobca potvrdil, že vykonával prácu naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou
pracovnou náplňou ako prednosta. Ohľadom výroku podľa písm. a) žalobca od počiatku konania uviedol,
že ponuková povinnosť pri výpovedi žalobcovi daná nebola. S uvedenou otázkou sa súd v rozsudku

vysporiadal v bode 33, kde zohľadnil všetky predložené dôkazy. Ohľadom výroku podľa písm. b) dal
žalobca do pozornosti, že v zmysle § 54 ZP zamestnávateľa zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej
pozície vykonať písomne. Z daného dôvodu je akceptovateľné, že žalobca mohol vykonávať reálne inú
prácu ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal o zmenu
druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie žalobcu chápať, keď vykonáva prácu,

resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostal, a nežiadal formálnu zmenu pracovnej zmluvy.
Žalovaný poukazuje na výpoveď žalobcu kde žalobca uviedol, že vykonával rovnakú pracovnú náplň
práce. Uvedené však neznamená, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy. Súd sa s uvedenou otázkou
správne vysporiadal a dospel tak na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.
Súd vychádza zo správneho právneho posúdenia veci keď v rozsudku uvádza, že je potrebné posúdiť

či medzičasom od odvolania z funkcie prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020
(odovzdanú 16.12.2020) ku dňu udelenia výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP z 31.1.2022 nedošlo
k takej zmene skutočností, ktoré by robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového
stavu a vymedzenia výpovedného dôvodu. Pre prehľadnosť na časovej osi uviedol ako boli vykonávané
jednotlivé úkony zo strany žalovaného, pričom jednoznačne vyplýva, že od odvolania žalobcu z funkcie

prednostu (vyznačené ružovou) tento naďalej vykonával prácu pre žalobcu, avšak už nie na pozícii
prednostu. Považuje za právne irelevantné, že súd v rozsudku nepomenoval presnú pracovnú pozíciu
ako namieta žalovaný. Časová os: uzatvorenie pracovnej zmluvy na pozíciu prednostu 10.12.2018,
menovací dekrét na pozíciu prednostu 10.12.2018, odvolanie z funkcie prednostu, t. j. žalobca prestal
spĺňať požiadavky v zmysle § 42 ods. 2 ZP 14.12.2020, odovzdané odvolanie žalobcovi, údajne

ponúknutá práca žalobcovi 16.12.2020, žalobcovi bola doručená výpoveď z dôvodu, že prestal spĺňať
podmienky podľa § 42 ods. 2 ZP dňa 31.1.2022, koniec výpovednej doby 31.3.2022, žalobca zaslal
žalovanému oznámenie § 79 ods. 1 ZP, na základe ktorého oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný
naďalej zamestnával 24.5.2022.Ako žalobca v konaní uvádzal, oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021 nikdy nebolo žalobcovi doručené,
čo potvrdzuje aj skutočnosť, že na predloženom oznámení nie je v kolónke „prevzal“ (vľavo dole)
podpis žalobcu, pričom v predchádzajúcich oznámeniach podpis žalobcu figuruje. Oznámenie zo dňa

26.1.2021 zároveň netvorí súčasť osobného spisu žalobcu, pričom posledným oznámením v osobnom
spisežalobcujeoznámeniezodňa8.1.2020sfunkčnýmplatom2.310,50eur.Súdsavrozsudkuzároveň
správne vysporiadal aj s otázkou uplatňovanej výšky nároku, nakoľko vo viacerých bodoch odôvodnenia
poukazuje na predložené dôkazy s poukazom na príslušné právne ustanovenia, či ustálenú judikatúru.
Skutočnosť,čiježalobcaspoločníkomajvinýchspoločnostiachpovažuježalobcazaprávneirelevantnú.

Na základe uvedeného má za to, že súd sa precízne zodpovedal všetky nastolené otázky.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca v rámci svojej argumentácie v podstate len
sumarizoval odôvodnenie súdu a neuviedol žiadne nové skutočnosti, resp. argumenty. Žalovaný naďalej
považuje žalobu za nedôvodnú, a v plnom rozsahu sa pridržiava svojej doterajšej argumentácie a svojho
odvolania. Žalobca vlastnými slovami počas pojednávania potvrdil skutočnosť, že k zmene pracovnej

náplne (pracovnej zmluvy) nedošlo, keď v rámci jeho výsluchu uviedol, že po odvolaní z funkcie
naďalej vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy a vykonával rovnakú pracovnú náplň ako prednosta.
Žalobca uvedené tvrdenie vo svojom vyjadrení nepoprel. Čo sa týka tzv. ponukovej povinnosti, žalovaný
poukazuje na vykonané dokazovanie a svedeckú výpoveď pána H., ktorým bolo preukázané, že k
splneniu tejto podmienky došlo. Tým pádom výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP

z 31.1.2022 je platná. Žalovaný naďalej namieta súdom určenú výšku náhrady mzdy, čo do dôvodu
a výšky. V prvom rade má žalovaný za to, že sa jedná o neexistujúci nárok, nakoľko výpoveď daná
žalobcovi je platná. Žalobca sa v tejto súvislosti vyjadril len k rozporu medzi výškami funkčného platu,
ktoré prezentovali strany sporu počas konania. V tejto súvislosti žalovaný má naďalej za to, že ním
predložené oznámenie z 26.1.2021 je aktuálne a relevantné. Uvedené oznámenie je v súlade s ust.

§ 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z., nakoľko citované ustanovenie platnosť oznámenia neviaže na
jeho podpísanie zamestnancom. Funkčný plat žalobcu predstavoval sumu 806 eur. Žalobca sa však
nevyjadril k ďalším námietkam žalovaného v súvislosti s určením výšky náhrady mzdy, a to:
- rozdiel medzi tarifným platom a mzdou uvedenou na výplatných páskach. Žalobcom určený tarifný plat
vo výške 2.310,50 eur nezodpovedá tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, ktoré žalobca

a žalovaný v rámci konania predložili. Na týchto je totiž uvedená ako tarifný plat suma 1.060 eur. Na túto
skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol.
- nesprávne vyčíslenie nároku spôsobujúce bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Pri uplatnení
nároku na náhradu mzdy, tá má byť určená a vyčíslená ako čistá (netto) mzda. Ak totiž zamestnávateľ
zúčtoval náhradu mzdy, ktorá je predmetom dane a nie je od dane oslobodená, v období trvania

pracovnoprávneho vzťahu, je takto poskytnuté plnenie vymeriavacím základom zamestnanca v
rozhodujúcom období kalendárneho mesiaca, v ktorom bola náhrada mzdy zúčtovaná, a zamestnanec
a zamestnávateľ sú povinní z nej platiť poistné na jednotlivé druhy sociálneho poistenia s prihliadnutím
na maximálny mesačný vymeriavací základ. Z uvedeného vyplýva, že ak by žalovaný na základe
rozhodnutia súdu zaplatil žalobcovi náhradu mzdy “v hrubom”, takto určená suma by bola vymeriavacím

základom, s čím by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu.
- vyčíslenie nároku v rozpore s ust. § 134 ZP žalobca do dnešného dňa za účelom stanovenia náhrady
mzdy riadne nevyčíslil svoj priemerný zárobok v súlade s ust. § 134 ZP, avšak účelovo aplikoval inštitút
pravdepodobného zárobku, pričom mu nič nebránilo v tom, aby svoj priemerný zárobok vypočítal.
- uplatnenie práva v zmysle ust. § 79 ods. 2 ZP. Žalovaný počas konania poukázal na skutočnosť,

že v rozhodnom období žalobca mal k dispozícii zisk vo výške 30.333 eur, z podnikateľskej činnosti
obchodných spoločností, v ktorých je jediným spoločníkom a konateľom. Uvedená skutočnosť bola
preukázaná aj listinnými dôkazmi.

5. Ďalšie podania strán už neboli v odvolacom konaní doručené.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti (I.,
III. a IV. výrok) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

I. výroku je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť a v napadnutých výrokoch III. a IV. je tu dôvod pre
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol rozsudok súdu prvej inštancie iba v jeho I., III. a IV.
výroku, keďže II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý.

8. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku a prislúchajúce odôvodnenie zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia
súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a
právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu vo vzťahu k I. výroku jeho rozsudku (tak ako
táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých
súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však

aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

9. Odvolateľ dôvodil, že rozsudok v napadnutej časti je arbitrárny a jeho odôvodnenie nepresvedčivé,

nakoľko vykonaným dokazovaním bola preukázaná nedôvodnosť žaloby. Namietal, že vo vzťahu k
určeniu neplatnosti výpovede (výrok I. rozsudku), súd prvej inštancie aplikoval ust. § 54 ZP, nakoľko
z vykonaného dokazovania mal preukázané, že po odvolaní žalobcu z funkcie prednostu Mestského
úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020, medzi žalobcom a žalovaným došlo v zmysle § 54 ZP ku
konkludentnej zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa § 43 ods. 1 písm. a/ ZP tým, že po

jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. K akej
zmene druhu práce malo dôjsť však konajúci súd žiadnym spôsobom neurčil, resp. počas dokazovania
žiadna zmena druhu práce preukázaná nebola. Odvolateľ poukázal na výsluch žalobcu z 8.4.2024, v
rámci ktorého na otázku právneho zástupcu žalobcu: „Od daného dňa ste vykonávali alebo nevykonávali
nejakú inú pracovnú pozíciu pre žalovaného?”, odpovedal žalobca: „Vykonával som prácu podľa

pracovnej zmluvy.” Na doplňujúcu otázku súdu: „Na akej pracovnej pozícii ste pôsobili po odvolaní? Čo
bolo náplňou tejto práce?”, odpovedal žalobca: „Vykonával som rovnakú pracovnú náplň ako prednosta,
ale zmluvy som nepodpisoval.” Z uvedeného podľa odvolateľa jednoznačne vyplýva, že sám žalobca vo
svojej výpovedi nevyvrátiteľne potvrdil, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy, nakoľko vykonával prácu
naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta. Súd prvej inštancie však

pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výpoveď žalobcu, avšak prihliadol na svedeckú výpoveď svedka
H. H., ktorý „predpokladal”, že primátor zmenil pracovnú zmluvu. Citovaná výpoveď svedka: „nakoľko
primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne“,
je vytrhnutá z kontextu, nakoľko svedok sa vyjadroval k stretnutiu z 10.2.2021, ktoré sa uskutočnilo
na mestskom úrade medzi stranami sporu za účasti pána H., o čom svedčí zápisnica z uvedeného

stretnutia, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Na tomto stretnutí bola žalobcovi ponúknutá nová pracovná
pozícia, a to prostredníctvom predpripravenej pracovnej zmluvy, ktorú však žalobca odmietol podpísať,
čim však došlo k splneniu tzv. ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, keď preukázateľne bola
žalobcoviponúknutáinávhodnápracovnápozícia.Zatýmtoúčelombolavypracovanápracovnázmluva,
na ktorú svedok poukazoval a predpokladal, že ju vypracoval primátor mesta. Okrem uvedenej ponuky

na stretnutí dňa 10.2.2021 bola žalobcovi viackrát ponúkaná zo strany primátora iná vhodná práca,
avšak bezvýsledne, ktorú skutočnosť žalovaný uviedol priamo v znení písomnej výpovede, ktorá bola
žalobcovi doručená, a ktorú potvrdil aj svedok H. H., ktorý v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou
vypovedal, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to primátorviackrát povedal, ktoré vyjadrenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako domnienku a tým pádom
nedošlo k jej zaprotokolovaniu, avšak na zvukovom zázname z pojednávania z 13.5.2024 by táto
časť výpovede mala byť zaznamenaná. Domnienku svedka, v zmysle ktorej predpokladal vypracovanie

zmeny pracovnej zmluvy súd prvej inštancie akceptoval, zaprotokoloval a založil na nej svoje skutkové
závery. Žalovaný má za to, že týmto konaním súd porušil zásadu rovnosti strán sporu, t. j. došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil. Sám žalobca
totiž potvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy nedošlo a vykonával tú istú pracovnú náplň, resp. zo strany

žalovaného bola splnená aj tzv. ponuková povinnosť. Tým pádom výpoveď daná žalobcovi podľa § 63
ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 je platná.
Odvolací súd k týmto námietkam odvolateľa uvádza nasledovné: Odvolací súd je názoru, že súd
prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav, podľa ktorého žalobca ako
zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril dňa 10.12.2018 pracovnú zmluvu na
dobu neurčitú na pracovnú pozíciu - prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi, a to na základe

menovacieho dekrétu z 10.12.2018, uvedené mal za preukázané z predloženej pracovnej zmluvy
a menovacieho dekrétu, čo napokon medzi stranami sporu nebolo sporné. Dňa 31.1.2022 bola
žalobcovi doručená výpoveď s dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že
zamestnancovi dáva výpoveď z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2. ZP z dôvodu, že žalobca
prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 ZP v súbehu s § 3 ods. 1 písm. e/ zákona o výkone práce

vo verejnom záujme a v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ ZP, t. j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný
prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá. Uvedenú skutočnosť mal za preukázanú
na základe predloženej písomnej výpovede, čo rovnako tak nebolo medzi stranami sporu sporné.
Súd prvej inštancie správne daný spor medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke ako
pracovnoprávny spor vyplývajúci z uzavretej pracovnej zmluvy, predmetom ktorého bolo skúmanie, či

výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP bola v súlade so ZP, či výpovedný dôvod
uvedenývpísomnejvýpovedijetotožnýsoskutkovýmaprávnymstavomasprávnymstavomuvedeným
v odvolaní, či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ ZP. Nakoľko
žalobca v žalobe primárne poukazoval na to, že dôvod výpovede nie je v súlade so skutkovým a právnym
stavom, súd prvej inštancie správne svoju pozornosť na úvod zameral na skutočnosť, či daná výpoveď

žalovaného bola skutočne plne v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom, resp. či medzičasom
od odvolania z funkcie prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 ku dňu udelenia
výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by
robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového stavu a vymedzenia výpovedného
dôvodu.

Odvolacísastotožňujesozávermisúduprvejinštancie,žezvýsluchužalobcujednoznačnevyplynulo,že
poodvolanízfunkcienazákladeodvolaniaprednostuMestskéhoúraduvoVeľkomMederizo14.12.2020
žalobca ešte u žalovaného vykonával prácu, a to závislú prácu v zmysle § 1 ods. 2 ZP, ktorá mala
veľmi podobnú obsahovú náplň ako práca prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, ale nebola s
touto prácou plne totožná, odlišnosťou bola napríklad skutočnosť, že žalobca už nemohol podpisovať za

žalovaného písomné dokumenty, pretože už de iure nebol prednostom Mestského úradu mesta Veľký
Meder, túto závislú prácu vykonával žalobca až do momentu, kým mu neuplynula výpovedná doba, čo
súd prvej inštancie po právnej stránke správne posúdil tak, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po
odvolaní žalobcu z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020 v zmysle § 54
ZP k zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa § 43 ods. 1 písm. a/ ZP tým, že po jeho odvolaní

vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. Tým, že žalovaný,
resp. žalobca tento skutkový a právny stav akceptoval, došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickej
akceptácii zmeny pracovnej zmluvy v zmysle § 54 ZP bez písomného vyhotovenia zmeny pracovnej
zmluvy. Súd prvej inštancie správne aplikoval aj závery (nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III ÚS 86/2020 z 8.9.2020), že tento právny stav medzi žalobcom a žalovaným mohol nastať

aj konkludentne a skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nevyhotovil písomnú zmenu pracovnej
zmluvy a porušil tým ustanovenie § 54 ZP, nemôže byť v neprospech zamestnanca. Skutočnosť, že
došlo k zmene pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, potvrdzuje aj výpoveď svedka pána
H. H. na pojednávaní konanom dňa 13.5.2024, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že: „nakoľko primátor
predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne“.

Nebolo možné sa zo strany odvolacieho súdu stotožniť s názorom odvolateľa, že súdom citovaná časť
výpovede svedka H. bola vytrhnutá z kontextu, nakoľko svedok sa vyjadroval k stretnutiu z 10.2.2021,
ktorésauskutočnilonamestskomúrademedzistranamisporuzaúčastipánaH.,očomsvedčízápisnica
z uvedeného stretnutia, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Svedok totiž uviedol: „...Pamätám si na 1pracovné stretnutie, ktoré inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali
svedka o čom sa rozprávali, skôr žalobca, ako som sa následne dozvedel. Predmetom stretnutia bolo
vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi,

čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebola zo strany prednostu podpísaná a ak si dobre
pamätám v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate žalobca vytýkal žalovanému, že tento ak
je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Ja som sa vyjadril v tom duchu na tomto
stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný akt zo strany primátora mesta. To
je asi všetko, lebo celé stretnutie sa nieslo len v tomto duchu. Ja som nebol svedkom, že by primátor

ponúkal nejakú prácu prednostovi/žalobcovi.“, z ktorej citácie je zrejmé, že časť jeho výpovede nebola
vytrhnutá z kontextu.
Nebolo možné sa zo strany odvolacieho súdu stotožniť ani s názorom odvolateľa, že žalobca vo
svojej výpovedi nevyvrátiteľne potvrdil, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy, nakoľko vykonával prácu
naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta, keďže sám odvolateľ
poukázalnačasťvýpovedežalobcu(„Vykonávalsomrovnakúpracovnúnáplňakoprednosta,alezmluvy

som nepodpisoval.”) a nebolo možné považovať za rovnakú pracovnú náplň náplň s kompetenciou
podpisovať za žalovaného písomné dokumenty a náplň bez takejto kompetencie. Z rovnakého dôvodu
tak nemohla byť dôvodnou ani námietka, že počas dokazovania žiadna zmena druhu práce preukázaná
nebola, naopak bola preukázaná významná zmena spočívajúca v strate kompetencie podpisovať za
žalovaného písomné dokumenty, keď stratu kompetencie žalobcu podpisovať za žalovaného žalovaný

nepoprel. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe sám uviedol, že žalobca po odvolaní z funkcie ani neriadil
zamestnancov, ani nepodpisoval rozhodnutia v právomoci prednostu mestského úradu, ani nekonal ako
prednosta mestského úradu. Nedôvodnou bola aj námietka, že súd pri hodnotení dôkazov neprihliadol
na výpoveď žalobcu, nakoľko opak vyplýva z už uvedeného a najmä 24. a 25. bodu odôvodnenia
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k čiastočnému záveru, že medzi žalobcom
a žalovaným došlo po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo
dňa 14.12.2020 k zmene pracovnej zmluvy podľa § 54 ZP tým, že ďalej pre žalovaného vykonával
závislú prácu s inými kompetenciami, dôležitým právnym následkom tejto skutočnosti je, že výpoveď
daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 je neplatná. Potom, ako bol žalobca

zo svojej funkcie písomne odvolaný, vykonával pre žalovaného inú závislú prácu ako pôvodnú prácu
prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, na ktorú nebolo potrebné vymenovanie. Tento záver
vyplýva celkom z logických dôvodov zo zisteného skutkového stavu. Keby bolo potrebné aj pri výkone
závislej práce pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii potrebné vymenovanie v
zmysle § 42 ods. 2 ZP, tak bez vymenovania by žalobca u zamestnávateľa túto závislú prácu nemohol

vykonávať. Keďže však žalobca po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký
Meder závislú prácu pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii bez vymenovania
vykonával, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že na presne nešpecifikovanej pracovnej
pozícii nebolo potrebné vymenovanie žalobcu ako hmotnoprávny predpoklad pre vznik pracovného
pomeru v zmysle § 42 ods. 2 ZP. Absolútne logickým na to nadväzujúcim záverom je, že na tejto

pracovnej pozícii sa nevyžadovalo ani jeho odvolanie (keďže sa nevyžadovalo jeho vymenovanie).
Právnym následkom takto zisteného skutkového stavu je, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods.
1 písm. d/ bod 2 ZP zo dňa 31.1.2022 je neplatná, pretože v čase jej udelenia sa na pracovnom mieste
vykonávanom žalobcom nevyžadovalo jeho vymenovanie, resp. odvolanie. Z uvedeného dôvodu sa
súd prvej inštancie plne stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu v jeho žalobe, že výpoveď daná

žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP je v rozpore so skutkovým a právnym stavom medzi žalobcom
a žalovaným v čase jej udelenia. Súd prvej inštancie neakceptoval argumenty žalovaného uvedené v
jeho podaní zo 14.10.2022, v zmysle ktorých tým, že žalobca a žalovaný nedospeli spoločne k zmene
pracovných podmienok, bol žalovaný nútený pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou.
Súd tieto argumenty neakceptoval, pretože žalobca pre žalovaného reálne po jeho odvolaní z funkcie

prednostu vykonával závislú prácu a v tom čase konkludentne došlo k zmene pracovných podmienok v
zmysle § 54 ZP. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že medzi žalobcom a žalovaným bol okrem vyššie uvedeného dôvodu
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru spor aj v tom, či si žalovaný ako zamestnávateľ splnil
svoju ponukovú povinnosť ponúknuť v čase udelenia výpovede žalobcovi inú vhodnú prácu v súlade

s § 63 ods. 2 písm. b/ ZP. Kľúčovú úlohu v tomto smere mal mať aj svedok pán H. H., ktorého
žalovaný navrhol ako svedka v zmysle § 197 CSP. Poukázal na to, že z uznesenia NS SR sp. zn.
3 Cdo/228/2013 z 12.9.2013 vyplýva, že: „z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri
dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práceplatí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená,
že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre
neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesta výkonu práce.“ Uviedol, že vykonal

výsluch svedka pána H. H. na pojednávaní dňa 13.5.2024, pričom z jeho výsluchu vyplynulo, že: „bol
som zamestnaný na meste Veľký Meder od 11.12.2018 na pozícii ako asistent prednostu. Od apríla
2024 je žalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Nebol osobne prítomný pri takých rozhovoroch, kde by
bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli nejaké ponuky práce voči pánovi prednostovi/
žalobcovi. Pamätá si na jedno pracovné stretnutie, ktoré inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako

zapisovateľ, aby obe strany mali svedka, o čom sa rozprávali. Skôr žalobca, ako som sa následne
dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil
pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebola zo strany
prednostu podpísaná a ak si dobre pamätá v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate žalobca
vytýkal žalovanému, že tento akt je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Ja som sa
vyjadril v tom duchu na tomto stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný akt

zo strany primátora mesta.“ Z výpovede svedka pána H. H. nemal súd prvej inštancie za preukázané,
že by žalovaný ponúkol inú vhodnú prácu žalobcovi v čase udelenia výpovede z pracovného pomeru.
Žalovaný ako zamestnávateľ mal takúto povinnosť ku dňu udelenia písomnej výpovede žalobcovi.
Ponuková povinnosť nie je evidovaná v osobnom spise žalobcu a nie je spomenutá ani v zápisnici
zo stretnutia z 10.2.2021. Ponuku inej vhodnej práce musí zamestnávateľ uskutočniť ku dňu udelenia

výpovede. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti
zamestnávateľa, pretože výpoveď z pracovného pomeru bola udelená až 31.1.2022. Z uvedeného
dôvodu Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti
zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ a b/ ZP. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel
k právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ v civilnom sporovom konaní neuniesol dôkazné

bremeno o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť
vyplývajúcu z § 63 ods. 2 písm. a/ a b/ ZP. Právnym následkom neunesenia dôkazného bremena o tom,
že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 63
ods. 2 písm. a/ a b/ ZP je, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022 je
neplatná. V rámci civilného sporového konania teda súd prvej inštancie zistil až dva dôvody neplatnosti

udelenej výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ ZP zo dňa 31.1.2022, pričom každý jeden právny dôvod
predstavuje sám o sebe právny dôvod spôsobujúci neplatnosť danej výpovede nezávisle a samostatne
od druhého zisteného dôvodu, súd prvej inštancie preto žalobe žalobcu ohľadom neplatnosti výpovede
vyhovel, o čom rozhodol vo výroku č. I jeho rozsudku.
Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje.

Nedôvodnými boli námietky odvolateľa, že na stretnutí 10.2.2021 bola žalobcovi ponúknutá nová
pracovná pozícia, a to prostredníctvom predpripravenej pracovnej zmluvy, ktorú však žalobca odmietol
podpísať, čím však došlo k splneniu tzv. ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, keď
preukázateľne bola žalobcovi ponúknutá iná vhodná pracovná pozícia, že za týmto účelom bola
vypracovaná pracovná zmluva, na ktorú svedok poukazoval a predpokladal, že ju vypracoval primátor

mesta; ďalej, že okrem uvedenej ponuky na stretnutí dňa 10.2.2021 bola žalobcovi viackrát ponúkaná
zo strany primátora iná vhodná práca, avšak bezvýsledne, ktorú skutočnosť žalovaný uviedol priamo
v znení písomnej výpovede, ktorá bola žalobcovi doručená, a ktorú potvrdil aj svedok H. H., ktorý
v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou vypovedal, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná
pracovná pozícia, nakoľko mu to primátor viackrát povedal, ktoré vyjadrenie však súd prvej inštancie

vyhodnotil ako domnienku a tým pádom nedošlo k jej zaprotokolovaniu (na rozdiel od domnienky
svedka, v zmysle ktorej predpokladal vypracovanie zmeny pracovnej zmluvy, ktorú súd prvej inštancie
akceptoval,zaprotokolovalazaložilnanejsvojeskutkovézávery),včomvidíodvolateľporušeniezásady
rovnosti strán sporu, t. j. podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Nedôvodnými boli preto, že tieto tvrdenia žalovaný nepreukázal, neuniesol v tomto smere dôkazné

bremeno, keďže tvrdenie splnenia ponukovej povinnosti uvedené žalovaným vo výpovedi bolo účinne
popreté žalobcom už v žalobe, splnenie ponukovej povinnosti na stretnutí 10.2.2021 svedok H.
nepotvrdil, naopak výslovne uviedol: „ja som už nebol svedkom, že by primátor ponúkal nejakú prácu
prednostovi/žalobcovi“ a nevyplýva ani zo zápisnice z daného stretnutia. Ak by aj svedok H. skutočne
uviedol vo výpovedi, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to

primátor viackrát povedal, nebolo by to relevantné, nakoľko by iba sprostredkoval tvrdenie primátora
a sám nebol svedkom toho, že by primátor ponúkal nejakú prácu prednostovi/žalobcovi. Odvolací súd
naviac uvádza, že ponuková povinnosť musí byť splnená v čase udelenia výpovede z pracovného
pomeru, nie sú relevantné ponuky staré rok a viac pred udelením výpovede. V prípade ponuky inej prácepodľa § 63 ods. 2 písm. b/ ZP ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa,
pričom jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede.
Na základe všetkého vyššie uvedeného tak nebolo možné považovať za dôvodnú námietku odvolateľa,

že súd prvej inštancie (vo vzťahu k I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie) dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil.
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť I. výroku
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj
dôvody súdu prvej inštancie preto I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP

z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

10. Vo vzťahu k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie nebolo podané odvolanie, je však nutné
pripomenúť, že žalobca žiadal určiť, že trvá pracovný pomer a žalovaný, že pracovný pomer netrvá,
z II. výroku rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol iba o nároku žalovaného, o nároku
žalobcu nerozhodol, a to ani procesne ani meritórne, nerozhodol teda o celom žalobnom návrhu, čo

je potrebné napraviť. Vzhľadom na právoplatnosť II. výroku rozsudku však už prichádza do úvahy iba
jedno možné rozhodnutie, samozrejme pokiaľ bude žalobca v tejto časti (o určenie trvania pracovného
pomeru) trvať na žalobe.

11. Odvolateľ namietal, že žalobcovi vzhľadom na platnosť výpovede nevznikol nárok na zaplatenie

náhrady mzdy. Táto námietka nebola s poukazom na závery uvedené v 9. bode tohto rozsudku
odvolacieho súdu dôvodná, keďže výpoveď bola určená za neplatnú a žalobca ako zamestnanec
oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na tom aby ho naďalej zamestnával, z ktorého
dôvodu žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa keď oznámil, že trvá zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak

súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1 ZP), o čom súd rozhodol v II. výroku jeho
rozsudku, ktorým určil, že pracovný pomer medzi stranami ďalej netrvá.
Ďalej odvolateľ namietal, že vo vzťahu k súdom určenej výške náhrady mzdy vo výške 2.310,50 eur
mesačne žalovaný počas konania namietal uvedenú výšku funkčného platu. Žalovaný má za to, že
žalobcaúčelovopoukazujenaneaktuálneaneplatnéoznámenieoplatevovýške2.310,50eur.Žalovaný

počas konania predložil oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021, ktoré považuje za aktuálne a z ktorého
vyplýva, že funkčný plat žalobcu predstavoval sumu 806 eur. Uvedené oznámenie je v súlade s ust. § 4
ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z., nakoľko citované ust. platnosť oznámenie neviaže na jeho podpísania
zamestnancom. Žalobcom určený tarifný plat vo výške 2.310,50 eur ďalej nezodpovedá ani tarifnému
platu uvádzanému na výplatných páskach, ktoré žalobca a žalovaný v rámci konania predložili. Na týchto

je totiž uvedený ako tarifný plat 1.060 eur. Na túto skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol.
Okrem uvedeného žalovaný má za to, že pri uplatnení nároku na náhradu mzdy, tá má byť určená a
vyčíslená ako čistá (netto) mzda. Pričom z podania žalobcu je zrejmé, že si uplatňuje hrubý príjem.
Žalovaný namieta takýto účelový a zároveň zavádzajúci spôsob vyčíslenia náhrady mzdy. Žalobca teda
do dnešného dňa za účelom stanovenia náhrady mzdy riadne nevyčíslil svoj priemerný zárobok v súlade

s ust. § 134 ZP, avšak účelovo aplikoval inštitút pravdepodobného zárobku, pričom mu nič nebránilo v
tom, aby svoj priemerný zárobok vypočítal. V rámci konania bolo ďalej výplatnými páskami preukázané,
že tarifný plat žalobcu v rozhodnom období predstavoval 1.060 eur mesačne, t. j. jeho priemerný ani
pravdepodobný zárobok za rozhodné obdobie sa nemôže rovnať sume 2.310,50 eur.
Odvolací súd k uvedenej námietke uvádza nasledovné:

Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje, aby

sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení, súd je
povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej
stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2M Cdo/7/2009).O nepreskúmateľný rozsudok ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(ako tomu bolo v danom prípade vo vzťahu k náhrade mzdy). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má

obsahovať, aké zistenia z konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného
práva. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi
a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej
inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd
rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strán sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu sa odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiusúdu.Znemožnenímstraneuskutočňovaťjejpatriaceprocesnéprávavkvalifikovanejmiere,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad
sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám
umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov

bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na
nastolenú problematiku v rovine dohadov.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,

teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.).
Vo vzťahu k náhrade mzdy (o ktorej rozhodol v napadnutom III. výroku jeho rozsudku) sa súd prvej
inštancie v 49. až 52. bode odôvodnenia jeho rozsudku zaoberal iba otázkou platových dekrétov

a funkčného platu žalobcu u žalovaného, so záverom, že pri stanovení výšky náhrady mzdy bude
vychádzať zo sumy 2.310,50 eur (vychádzajúc z platového dekrétu z 8.1.2020). Uviedol tiež, že
v prípade, ak súd rozhodne v zmysle § 79 ods. 1 ZP, že pracovný pomer ďalej netrvá, v tomto
prípade sa pracovný pomer skončí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu, teda v predmetnej veci
dňom právoplatnosti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže nárok na náhradu mzdy vzniká

žalobcovi odo dňa, kedy žalobca oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, v rámci III. výroku jeho rozsudku stanovil začiatok nároku na náhradu mzdy žalobcovi od
25.5.2022 a koniec nároku na náhradu mzdy žalobcovi do momentu skončenia pracovného pomeru, t.
j. nadobudnutia právoplatnosti II. výroku jeho rozsudku.
Odvolací súd však musel vytknúť súdu prvej inštancie, že síce citoval ust. § 79 ods. 1 vety druhej ZP,

avšak toto ustanovenie nevyložil, nevysvetlil prečo a ako ho v predmetnej veci aplikoval, neuviedol (v
časti o náhrade mzdy) ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán (žalobca
bol s poukazom na § 134 ods. 1 až 3 ZP názoru, že nakoľko žalobca podľa ním predložených
výplatných pások za mesiace 1-3/2022 neodpracoval v rozhodujúcom období aspoň 21 dní alebo 168
hodín, má sa namiesto priemerného zárobku použiť pravdepodobný zárobok podľa § 134 ods. 3 ZP,

žalovaný bol názoru, že by sa malo vychádzať z priemerného zárobku, nakoľko žalobca v rozhodnom
období odpracoval aspoň 21 dní, poukazoval tiež na skutočnosť, že žalobcom uvádzaný tarifný plat
nezodpovedá tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, priložil výplatné pásky za obdobie
mesiacov 10/2021-01/2022, a bol tiež názoru, že náhrada mzdy má byť určená ako čistá /netto/ mzda
s poukazom na § 29 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone

práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a ako vec právne posúdil. Nie
je zrejmé či vychádzal z priemerného alebo pravdepodobného zárobku žalobcu a hlavne ako ho /podľa
ktoréhoustanoveniaktoréhopredpisu/vypočítalresp.určil(spôsobvýpočtuneuviedolanižalobca),ktoréobdobie považoval za rozhodné pre jeho výpočet a či náhradu mzdy určil netto alebo brutto. Rozsudok
je z uvedených dôvodov v časti o náhrade mzdy nepreskúmateľný.
Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že počas konania uplatnil svoje právo vyplývajúce z ust. § 79 ods.

2 ZP, a požiadal súd, aby nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi
nepriznal, jeho uplatnenie zdôvodnil tým, že žalobca je podľa jeho vlastných slov odborným garantom
pre viaceré spoločnosti, z ktorej činnosti má, a počas rozhodného obdobia mal príjem. Ďalej žalobca je
jediným spoločníkom a štatutárnym orgánom nasledovných obchodných spoločností: Quality Logistic,
s.r.o., so sídlom: Mliečany 49, Dunajská Streda 929 01, IČO: 36 241 482, pričom tržby spoločnosti za rok

2023 predstavujú: 132 365 eur, CGC INNOVATION s.r.o., so sídlom: Nám. priateľstva 2172/32, Dunajská
Streda 929 01, IČO: 36 533 777, pričom tržby spoločnosti za rok 2023 predstavujú: 36 672 eur, spolu
169.037 eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného spolu s predloženými dôkazmi
tak, že z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť právny záver, že
sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností, a že tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z
titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty

žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 ZP vyhodnotil ako právne nedôvodné.
(bod 58. odôvodnenia) Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z predložených listinných dôkazov (výpisy
z finstatu) je okrem výšky tržieb zrejmé aj to, že spoločnosť Quality Logistic, s.r.o. hospodárila v roku
2023 so ziskom 4.839 eur a spoločnosť CGC INNOVATION s.r.o. so ziskom 25.494 eur, t. j. spolu: 30.333
eur. Žalovaný citoval § 132 ods. 1 a § 135 ods. 2 Obchodného zákonníka a poukázal na skutočnosť, že

v prípade uvedených obchodných spoločností je jediným spoločníkom a konateľom týchto spoločností
žalobca, teda žalobca mohol disponovať s celým ziskom spoločností vo výške 30.333 eur. Tento zisk
moholžalobcaakokonateľnavrhnúťrozdeliťspoločníkoviaakojedinýspoločníkmoholtakétouznesenie
schváliť. Ak tak neučinil, tak pravdepodobne nebol odkázaný na zisk zo svojich spoločností. V oboch
prípadoch má žalovaný za to, že táto skutočnosť preukazuje dôvodnosť a oprávnenosť aplikácie ust. §

79 ods. 2 ZP, nakoľko žalobca mal k dispozícii zisk vo výške 30.333 eur, pričom bolo jeho slobodným a
výlučným rozhodnutím, ako s ním naloží. Žalovaný podporne uviedol, že v prípade žalovaného sa jedná
o miestnu samosprávu – mesto, t. j. nie je podnikateľským subjektom, ktorý by svojich zamestnancov
vyplácal z podnikateľského zisku. Žalovaný je v tomto aspekte špeciálnym zamestnávateľom, ktorý
hospodári s verejnými financiami, pričom gro jeho príjmu je tvorené z daní a poplatkov obyvateľov mesta.

S prihliadnutím na túto skutočnosť je priam neetické a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaný z daní
a poplatkov obyvateľov mesta uhrádzal náhradu mzdy (prevyšujúcu obdobie 12 mesiacov) žalobcovi –
podnikateľovi, ktorý preukázateľne na túto kompenzáciu odkázaný nie je. Nakoľko uvedené má vplyv aj
na rozhodnutie o trovách konania, odvolanie žalovaného smeruje aj proti výroku č. IV. rozsudku.
Súd prvej inštancie v 55. až 58. bode odôvodnenia uviedol, že žalovaný požiadal súd s poukazom

na § 79 ods. 2 ZP, aby súd nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi
nepriznal. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že je v nepriaznivej finančnej situácii. Žalobca mal počas
rozhodného obdobia príjem, pričom je jediným spoločníkom a štatutárom obchodných spoločností
Quality Logistic, s.r.o., IČO: 36 241 482, so sídlom Mliečany 49, 929 01 Dunajská Streda, s tržbami za
rok 2023 132.365 eur a CGN INNOVATION s.r.o., IČO: 36 533 777, so sídlom Nám. Priateľstva 2172/32,

929 01 Dunajská Streda s tržbami za rok 2023 vo výške 36.672 eur. Žalobca teda nie je odkázaný
na náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov, pričom žalovaný bol z dôvodu dosiahnutia vyrovnaného
rozpočtu nútený pristúpiť k zrušeniu pracovných miest. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach
uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou § 79 ods. 2 ZP, pretože dôvody uvádzané žalovaným nie sú právne
relevantné. Súd po vyjadrení strán sporu dospel k právnemu záveru, že pre aplikáciu ust. § 79 ods. 2

ZP nebol naplnený zákonný dôvod. Žalovaný náležite súdu nepreukázal, prečo by mal súd vo výrokovej
časti svojho rozsudku nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania (poznámka odvolacieho súdu
- správne mzdy). Žalovaný poukázal na to, že žalobca je spoločník a konateľ vo vyššie uvedených
obchodných spoločnostiach, netvrdil však ani súdu následne nepreukázal, že by z titulu svojich funkcií
štatutárneho orgánu mal dostávať nejakú odmenu. Z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností

nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností a že
tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej
spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ust. § 79 ods.
2 ZP vyhodnotil ako právne nedôvodné.
Odvolací súd k tejto ostatnej odvolacej námietke uvádza nasledovné:

Podľa § 79 ods. 2 ZP ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.Odhliadnuc od skutočnosti, že tvrdenia žalovaného v odvolaní, že žalobca mohol disponovať s celým
ziskom 2 obchodných spoločností, ktorých je spoločníkom a konateľom vo výške 30.333 eur a že
žalovanýješpeciálnymzamestnávateľom,ktorýhospodárisverejnýmifinanciami,pričomgrojehopríjmu

je tvorené z daní a poplatkov obyvateľov mesta, s prihliadnutím na ktorú skutočnosť je priam neetické a
v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaný z daní a poplatkov obyvateľov mesta uhrádzal náhradu mzdy
(prevyšujúcu obdobie 12 mesiacov) žalobcovi – podnikateľovi, ktorý preukázateľne na túto kompenzáciu
odkázaný nie je; boli neprípustnými novotami (§ 366 CSP), odvolací súd poukazuje na to, že náhrada
mzdy má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý

bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/36/2019 z 23. mája 2019). Zákonník práce nezakotvuje dôvody, pre ktoré by zamestnávateľ mohol
podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Satisfakcia by preto mala byť primeraná vo
vzťahu ku konaniu zamestnávateľa a závažnosti jeho konania (t. j. či dôvodom neplatnosti skončenia
pracovného pomeru boli len formálne nedostatky, napr. vada doručenia alebo išlo o nesprávne uplatnený
dôvod skončenia pracovného pomeru, prípadne konanie s jasným cieľom prepustiť zamestnanca bez

adekvátneho dôvodu). V súvislosti so sankciou pre zamestnávateľa moderácia často smeruje i ku
konaniu zamestnanca (v prípade existencie tzv. „poľahčujúcich“ okolnosti, pre ktoré by zamestnanec
mal dostať menej, ako je možná plná náhrada mzdy, napr. situácia, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, doterajší postoj k plneniu pracovných
úlohy, miera zavinenia zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa

a pod.). Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/125/2018) pri náhrade mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje aj jej sociálna funkcia. Otázka
určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci
12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V záveroch rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019 boli zhrnuté právne názory
dovolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/125/2018, prípadne sp. zn. 6Cdo/133/2019, konfrontované
v rámci ústavného prieskumu. Ústavný súd konštatoval, že v ustanovení § 79 ods. 2 ZP je obsiahnuté
tzv. moderačné oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak,
aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu, resp.

nepriznaniu tejto náhrady mzdy, pričom priznaná môže byť maximálne za zákonom limitované obdobie
36 mesiacov. Predchádzajúce znenie ust. § 79 ods. 2 ZP, resp. § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965
Zb. Zákonníka práce obsahovalo aj „návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady
mzdy (súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase
zamestnaný i u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával, aký zárobok dosiahol, prípadne z akého

dôvodu sa do práce nezapojil). V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým
došlo po roku 1989 je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať
iným spôsobom, zdôrazňujúc ústavnú zásadu, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo
na základe zákona a v jeho medziach. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre
zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová

zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsiahnutéhov§79ods.2ZP,ktorétrebavykladaťtak,žesúdmôženažiadosťzamestnávateľanáhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne,
a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
(zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP) bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Takýto

výklad by bol ústavne súladný z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj rešpektuje najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. To súčasne znamená, že § 79 ods. 2 ZP
nemôže byť aplikovaný spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi
vyplývajúcej z § 79 ods. 1 ZP a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Ústavný súd uzavrel, že pri takomto
rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného

pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo
zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti,
ktorémuobjektívneznemožnili,abyzamestnancoviumožnilpokračovaťvpráciasúčasnemuobjektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Takto však súd prvej inštancie nepostupoval a vec

uvedeným spôsobom neposúdil.
Na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie bol odvolací súd názoru, že súdom prvej inštancie zvolená
opisná formulácia úroku z omeškania v III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie nie je dostatočne jasná
a určitá, v danom znení nie je výrok o úrokoch z omeškania vykonateľný, je naviac v rozpore s návrhomžalobcu (v podaní z 2.11.2023 č. l. 160 rub upraveného v záverečnej reči z 29.5.2024 č.l. 255) v ostatnom
znení i so zaužívanou súdnou praxou.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Ustanovenie § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, neumožňuje meniť výšku úrokov z omeškania v súvislosti so zmenami v určení
základnej úrokovej sadzby (predtým diskontnej sadzby), ku ktorým došlo po prvom dni omeškania s

plnením peňažného dlhu. V zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. sa totiž výška úrokov
z omeškania stanovuje v závislosti od diskontnej sadzby (od 1. januára 2003 od základnej úrokovej
sadzby) určenej Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. To
znamená, že po celú ďalšiu dobu omeškania zostáva nemenná. (rozsudok NS SR z 29.9.2005 sp. zn.
4Cdo/193/2005)
Nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil stranám konania, aby uskutočnili

ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (rozsudok
súdu prvej inštancie v časti o náhrade mzdy bol nepreskúmateľný, nakoľko neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu o náhrade mzdy a príslušenstve pohľadávky),
ktorý nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné
konanie, odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v jeho III.

výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní (o zostávajúcej časti – o žalobnom návrhu
žalobcu na určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá, o náhrade mzdy, jej príslušenstve
a trovách konania) bude postupovať v intenciách vyššie uvedených pokynov odvolacieho súdu. V

ďalšom konaní bude súd prvej inštancie postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o
uplatňovanom nároku žalobcu v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom
je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami
procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP).
Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany

poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie
procesnej povinnosti. Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán
konania, podľa § 150 a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov
nesplnenia procesnej povinnosti. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o potrebe korekcie následku
nesplnenia procesnej povinnosti (CSP upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle

zásady spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 CSP), svoj postup odôvodní v uvedenom
smere. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, sa odvíja od hmotného práva.
Klasifikácia sporných a nesporných skutkových tvrdení súdom má zodpovedať procesnej aktivite strán

sporu. Hodnotenie dôkazov má potom vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, pričom z hľadiska
prisudzovania hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu, je potrebné takýto dôkaz posúdiť najskôr
izolovane a následne vo vzájomných súvislostiach všetkých dôkazov. Hodnotenie dokazovania zahŕňa
v sebe i vyhodnotenie unesenia dôkazného bremena každej zo strán (ohľadom tvrdení, ktoré každá
stranapodľahmotnéhoprávamápreukázať).Nataktopreukázanýskutkovýstavnazákladevykonaných

dôkazov (v prípade nevykonania navrhnutých dôkazov je potrebné uviesť dôvody), súd prvej inštancie
aplikuje relevantnú právnu normu, ktorej aplikáciu vysvetlí..
Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).
Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením

skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka (strany) na dostatočnéa presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými
námietkami strán sporu.

13. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci (v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že súdy rozhodovali o žalobe i o vzájomnej žalobe, bude
namieste rozhodnúť o trovách konania samostatne vo vzťahu k žalobe a samostatne vo vzťahu

k vzájomnej žalobe (o určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu netrvá) a zaoberať sa otázkou
prípadnej aplikácie ust. § 257 CSP.

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)