Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521201441
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2521201441.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. D. XXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Kupka, so sídlom Hlavná 23, Trnava, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 31.10.2024
č. k. PN-21C/29/2021-276, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. potvrdzuje a vo vyhovujúcom

výroku I. mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku;
výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
proti žalovanej v rozsahu 95 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1 až 3, § 17
ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 184 ods. 2, § 185 ods. 2, 6 zákona
č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok.

3. Vecne dôvodil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 20.513,86 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.513,86 eura od

24.3.2021 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil
tým, že bol uznesením OR PZ v Trnave z 8.8.2018 („uznesenie 1“) obvinený zo zločinu týrania blízkej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s použitím ust. § 138 písm. b)
Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, na základe ktorej Okresná prokuratúra
Piešťany uznesením z 20.8.2018 napadnuté uznesenie zrušila ako nezákonné, vydané predčasne a
bez náležitého zistenia skutkového stavu. Uznesením OR PZ v Trnave z 21.2.2019 („uznesenie 2“)
bol obvinený zo zločinu týrania blízkej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného

zákona s použitím ust. § 138 písm. b) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť,
na základe ktorej Okresná prokuratúra Piešťany uznesením z 12.8.2019 napadnuté uznesenie zrušila
ako nezákonné, vydané predčasne a bez náležitého zistenia skutkového stavu. Uznesením z 29.7.2019
bola uvedená trestná vec postúpená odboru všeobecnej vnútornej správy Okresného úradu Piešťanyna prejednanie priestupku. Uznesenia 1 a 2 označil za nezákonné rozhodnutia, ktoré mali na žalobcu
negatívne dopady, došlo k narušeniu jeho sociálnych väzieb v súkromnom a pracovnom živote, zásadnej
zmene spôsobu života, vykonávania práce a dosahovania životných cieľov. Za nezákonné trestné

stíhanie a nezákonné zadržanie na základe nezákonného rozhodnutia si uplatnil nemajetkovú ujmu vo
výške 20.000 eur, keďže samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na nezvratnú ujmu žalobcu, keď boli trvalo narušené pracovné, rodinné, spoločenské vzťahy
žalobcu, došlo k vážnemu zásahu do jeho súkromného a spoločenského života. Suma 513,86 eura
predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a uviedla, že v danom

prípade si žalobca ako obvinený v priebehu celého trestného konania nezvolil obhajcu a ani mu
nebol ustanovený súdom. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že výška, existencia, vznik
nemajetkovej ujmy nebol hodnoverným spôsobom preukázaný. Žalobca v priebehu konania zobral
žalobu v časti uplatnenej sumy trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 513,86 eura, ako aj v časti
uplatneného 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 20.513,86 eura od 24.3.2021 do zaplatenia späť.

4. V poradí prvým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe tak, že výrokom I. konanie v
časti o zaplatenie 513,86 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.513,86 eura od
24.3.2021 do zaplatenia zastavil, II. výrokom žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie 20.000 eur zamietol
a III. výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutých výrokoch II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého
rozhodnutia, ktoré je v rozpore so subjektívnym právom, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Keďže uznesenia 1 a 2, ktorými bolo vznesené obvinenie
žalobcovi, boli na základe ním podaných sťažností zrušené pre nezákonnosť, možno konštatovať, že
ide o rozhodnutia nezákonné. Pretože uznesenia o vznesení obvinenia nadobúdajú vykonateľnosť bez
ohľadu na právoplatnosť (§ 184 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 185 ods. 2 a 6 Trestného
poriadku, s poukazom na skutočnosť, že Trestný poriadok sťažnosti proti uzneseniu o vznesení

obvinenia odkladný účinok nepriznáva) a súčasne bolo vydané v trestnom konaní spravujúcom sa
Trestným poriadok, pričom na takéto konanie sa predpisy o správnom konaní nevzťahujú, žalobca
si mohol uplatniť nárok na náhradu škody, aj napriek skutočnosti že predmetné uznesenia boli ako
nezákonné zrušené na základe riadneho opravného prostriedku (sťažnosti). Vychádzajúc z uvedených
záverov potom súd dospel k záveru, že uznesenia 1 a 2 napĺňajú charakter nezákonných rozhodnutí.

Obvinenia nemali byť žalobcovi vznesené a uznesenia o vznesení obvinenia sú tak na základe riadneho
opravného prostriedku podaného žalobcom zrušené prokurátorkou okresnej prokuratúry považované
za nezákonné. Celý žalobcom uplatnený nárok (po čiastočnom späťvzatí žaloby) spočíval v nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s vydaním uznesení 1 a 2 o vznesení
obvinenia. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.

6. Žalobca pri výsluchu uviedol predovšetkým, že pred vznesením obvinenia bol zamestnaný ako
automobilový metrológ, s príjmom v čistom 1.300 eur. Po doručení uznesenia o vznesení obvinenia bol v
strese, nedokázal rozmýšľať, nevedel kam sa obrátiť. V čase prvého vznesenia obvinenia bol so svojou
družkou E. F., snažila sa mu pomôcť, ale bolo to pre neho ťažké obdobie, ktoré pretrváva dodnes. Nič mu

nevytýkala, verila mu. S obvinením oboznámil rodičov, ako aj sestru. Ľudia na neho mali rôzne otázky,
hlavne sused, ľudia na neho pozerali, či bol vážne schopný toto spraviť. V práci nastali zmeny, snažil
sa so zamestnávateľom dohodnúť, aby mu nedával služby mimo SR, aby vedel rýchlo zareagovať v
prípade predvolania alebo zadržania. Priateľka na ňom stále vidí, že nie je niečo okej. Žalobca je strnulý,
nedokáže spontánne reagovať. V práci sa nedokázal koncentrovať. Vznesené obvinenia oznamoval aj

nadriadenému, oznamoval mu aj zrušenia. Negatívny postup zo strany zamestnávateľa nezaznamenal.
Bol stále vo vypätí, nespával dobre, bývalo mu aj nevoľno. Po prvom vznesení obvinenia 5 dní nejedol.
Po vznesení obvinenia bol jeho pracovný výkon nižší, netrúfal si na samostatné služby. Jednoduché
veci ho stáli stonásobok energie, chýbala mu koncentrácia. Kontaktovali ho z krimi novín, niekoľkokrát,
nevyjadroval sa však, v rámci trestného konania bol u psychologičky, bol tam unavený, následne išiel

opätovne sám na svoje náklady k psychológovi pre pomoc. Z vyšetrenia mal zmiešané pocity, vedela o
tom jeho priateľka a spomínal to mame. Psychológa vyhľadal po zrušení obvinenia, aby so sebou začal
niečo robiť. Po vznesení obvinenia sa v ňom miešal strach, obava, depresia, panika. Prácu metrológazmenil dohodou, potreboval zmeniť zamestnanie aj kvôli rodine. Rodina ho v čase vznesených obvinení
povzbudzovala. Niektoré vzťahy fungujú, niektoré sú iné ako predtým.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel v konaní k nasledovným skutkovým
zisteniam: Matka žalobcu potvrdila, že sa po vznesení obvinenia jej vzťah k žalobcovi nezmenil. Tvrdila,
že kamaráti ho „podržali“, rodina ho „podržala“. Na vznesenie obvinenia nereagovalo ani široké okolie.
Žiadne negatívne reakcie nevznikli ani v práci. O vznesení obvinenia prakticky nič bližšie nevedela.
Nevedela ako reagoval na vznesenie obvinenia žalobca, nevedela, ako sa prejavoval jeho stres. Podľa

jej názoru po vznesení obvinenia žil ako predtým, prišiel z práce a večer zvykol chodiť za kamarátmi.
Priateľka žalobcu E. F. potvrdila, že sa nezmenil jej vzťah voči žalobcovi ani po vznesení obvinenia.
Tvrdila, že ho vznesenie obvinenia urážalo, mal byť vystresovaný, okolie bolo zo vznesenia obvinenia
prekvapené, útoky na osobu žalobcu nepostrehla. Dokonca tvrdila, že mal podporu u všetkých. Vyjadrila
sa, že trestné stíhanie ovplyvnilo ich vzťah len v tom, že žalobca bol viac uzatvorený. Naďalej sa však
venoval niektorým koníčkom. Svedok - ujo žalobcu G. B. tvrdil, že sa mu žalobca nezdôveroval s ničím.

Nevedel o vznesení obvinenia, len niečo počul, že mali s bývalou partnerkou nejaké nezhody ohľadom
domu. Žalobcovi pomáhal len pri stavbe, a teda vnímanie žalobcu bolo pre svedka pred a aj po vznesení
obvinení rovnaké. Svedkyňa - sestra žalobcu B. D. potvrdila, že celú záležitosť neriešila. Jej vzťah po
vznesení obvinenia sa voči žalobcovi nezmenil. Stretávali sa len pri rodinných oslavách, kde sa tá vec
nepreberala. Tvrdila, že bol rozlietaný, pracoval stále, služobné cesty, skúšky s kapelou, teda žalobca aj

v čase vznesenia obvinenia viedol život plný aktivity. Tvrdila, že pracoval ešte viac, ako normálne, chodil
aj školiť, koncertoval, bol stále odcestovaný. Žalobca sa rovnako venoval rodine a práci, priateľom, ako
aj koníčkom pred vznesením obvinení, počas vznesenia obvinení, ako aj po zrušení obvinení. Svedok -
švagoržalobcuA.D.vosvojomvýsluchuuviedol,ženevieočombolakauza.Vedelovzneseníobvinenia
žalobcoviodmanželky,aleneriešilto.Nezachytilžiadnereakcieokolia.Nezaznamenalzmenyvsprávaní

žalobcu od augusta 2018. Žalobca bol smutnejší, ale nevie, že by bol podráždený alebo nahnevaný
alebo, že by si to chcel niekde vybiť, on je stále taký istý, nejaké zmeny nepocítil. Svedok - kamarát
žalobcu G. G. tvrdil, že sa od malička poznajú. Následne sa odsťahoval, tak sa často nevídajú. Tvrdil,
že žalobca bol zo vznesenia obvinenia nešťastný. Reakciu okolia na vznesenie obvinenia žalobcovi
nezaznamenal. Vznesenie obvinenia ich kamarátstvo neovplyvnilo, vzťah zostal bez pochybností taký,

aký vždy býval. Svedok menil prácu, čiže zo subjektívnych príčin sa menej stretávali. Bývalý kolega
a priateľ A. B. tvrdil, že sa stále hlási k ich spoločnému priateľstvu a kamarátstvu. Žalobca sa mu
posťažoval, že ho bývalá priateľka nechcela pustiť do ich spoločného domu, že bol neprávom obvinený
zo strany bývalej priateľky, z čoho mal byť žalobca nešťastný a zdrvený. Ranilo ho, že sa k nemu bývalá
priateľka tak zachovala. Nezaregistroval žiadne reakcie okolia na vzniknutú situáciu. Svedok uviedol, že

inak veselý a optimistický žalobca ostal v tom čase zamĺknutý. Tvrdil, že ho volával na pivo, čo žalobca
odmietol. Tvrdil, že žalobcu už ani tá hudba nebaví. Svedok mal žalobcovi odporúčať, že by proste mal
ísť medzi ľudí, lebo nie je dobré sa utápať v depresiách, jeho vzťah sa voči žalobcovi nezmenil. Svedok
- bývalý kolega G. B. tvrdil, že špeciálne kamaráti neboli, ale kolegovia boli dobrí. Vie len, že si bývalá
priateľka naňho vymýšľala. Tvrdil, že žalobca nebol apatický, zmena v pracovnom konaní spočívala len

v tom, že ho nebolo možné tak často, ako pred vznesením obvinenia, posielať na zahraničné služobné
cesty, lebo musel byť k dispozícii polícii. Zo strany vedenia spoločnosti mu bola vyjadrená spokojnosť
za jeho prácu. V čase vznesenia obvinenia ponúknutá špeciálnejšia práca. Svedok sa vyjadril, že keby
sa dalo, tak by takéhoto pracovníka ako bol žalobca, bral ihneď.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že vznesenie obvinenia môže mať vo všeobecnosti v menšej alebo väčšej
miere vplyv na správanie obvineného, čo iste nebolo výnimkou aj v prípade žalobcu, čo je pochopiteľné
a čo aj niektorí svedkovia opísali, že žalobca bol v tom čase tichší, zamĺknutý. Pri posudzovaní nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je v prvom rade nutné posúdiť a ex lege prihliadať
na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, ako aj závažnosť

vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Taktiež je potrebné posúdiť závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení, a teda, či došlo k
zmene prístupu k obvinenému/žalobcovi ľuďmi z jeho okolia, teda z pracovného, spoločenského, či
rodinného prostredia.

9. Žalobca síce tvrdí, že trestné stíhanie preňho znamenalo narušenie sociálnych väzieb v súkromnom
a pracovnom živote, malo dôjsť k nepriaznivému dopadu na vzťahy s osobami z okruhu jeho priateľov
a známych, mali vzniknúť rodinné problémy medzi žalobcom a blízkymi osobami, ale tieto jeho
tvrdenia dokazovaním preukázané neboli. Všetci jeho rodinní príslušníci, kamaráti a kolegovia, ktorí ovznesených obvineniach vedeli, o nich mali vedomosť práve od žalobcu. Ich vzťah k žalobcovi však
tieto zistenia neovplyvnili, nikto nevyslovil negatívne vnímanie žalobcu, resp. nezaznamenal negatívne
reakcie okolia. Nebolo preukázané, že by žalobca počas trestného stíhania alebo v priamej príčinnej

súvislosti s trestným stíhaním vybočil v neprimeranom rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či šlo o
rodinný, pracovný alebo spoločenský život. Viacerí nevideli žiadne zmeny v správaní žalobcu. Žalobca
žiadne priateľské ani rodinné vzťahy nestratil, nedošlo k ich nenávratnému zhoršeniu. V tomto smere
neboli zistené žiadne závažné negatívne následky zasahujúce do morálnej, imateriálnej sféry žalobcu.

10. Žalobca bol v rámci trestného konania podrobený skúmaniu dušeného stavu, k čomu súd prvej
inštancie považoval za potrebné jednak poukázať na skutočnosť, že jeho duševný stav bol skúmaný v
pozícii svedka a toto skúmanie bolo vykonané pri dodržaní zákonných ustanovení Trestného poriadku
na základe rozhodnutia, ktoré na rozdiel od uznesení o vznesení obvinení prešlo skúmaním v rámci
sťažnostného konania, v predmetnom trestnom konaní. Z obsahu samotného znaleckého posudku
nevyplýva žiadny nezákonný zásah do súkromia žalobcu (ako svedka), ktorý by nebol proporcionálne

odôvodnený základným účelom trestného konania. Podstatnou je však skutočnosť, že nezákonnosť
uznesení o vznesení obvinenia so skúmaním duševného stavu žalobcu ako svedka nie je v žiadnej
príčinnej súvislosti.

11. Nezákonné trestné stíhanie sa proti žalobcovi ako obvinenému viedlo v relatívne krátkych obdobiach,

keď prvé uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 8.8.2018 a na základe ním podanej sťažnosti
bolo už 20.8.2018 zrušené prokurátorkou Okresnej prokuratúry a druhé uznesenie o vznesení obvinenia
bolo vydané 21.02.2019 a opätovne na základe žalobcom podanej sťažnosti už dňa 12.3.2019 zrušené
prokurátorkou Okresnej prokuratúry. Ide teda o relatívne krátke obdobia, (krátke aj v súčte) keď od
vydania samotného nezákonného rozhodnutia, k jeho zrušeniu ako nezákonného došlo na základe

uplatnenia riadneho opravného prostriedku v prvom prípade po 12-tich dňoch a v druhom prípade po
19-tich dňoch od ich vydania. Každé nezákonne vznesené obvinenie je nežiadúce, a práve sťažnosť
obvineného proti rozhodnutiu policajta, na základe ktorej dôjde k jeho preskúmaniu prokurátorom,
má priniesť nápravu nezákonného stavu, avšak aj samotné relatívne rýchle ukončenie trestného
stíhania žalobcu (tu formou zrušenia uznesení 1 a 2) automaticky neznamená, že ide o dostatočné

zadosťučinenie nezákonne obvinenej osobe.

12. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že trestné stíhanie predstavuje významnú psychickú záťaž pre
každého človeka, a možno osobitne pre takého, ktorý si je vedomý svojej neviny. To však neznamená, že
by každé nezákonné trestné stíhanie so sebou automaticky nieslo povinnosť nahrádzať aj nemajetkovú

ujmu v peniazoch. Takýto názor totiž odporuje výslovnému zneniu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., ktoré umožňuje priznať náhradu v peniazoch len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením.

13. Ak žalobca ďalej videl svoju ujmu v tom, že sa nemohol v práci riadne sústrediť a vyžadovalo

si to stonásobný výkon, toho jeho tvrdenie zostalo takisto nepreukázané. Tu súd obzvlášť poukázal
na skutočnosť, že nepostačovalo by ani preukázanie samotného nižšieho výkonu v práci a iných
tvrdených skutočností, pretože nevyhnutným prvkom nároku na náhradu škody je aj príčinná súvislosť
medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom ujmy, pričom za uvedeného stavu bez podloženia
príčinnej súvislosti (ako skutkovej okolnosti) akýmikoľvek dôkazmi, (teda len tvrdeniami žalobcu) vôbec

nevylučuje, že sa jedná len o koreláciu, bez skutočnej kauzality. Akékoľvek zdravotné problémy, či
už fyzického alebo psychického rázu, ktoré by nastali vo sfére žalobcu po vznesení obvinení nie je
možné automaticky bez ďalšieho z hľadiska príčinnej súvislosti automaticky s takýmito nezákonnými
rozhodnutiami spájať. Nebolo taktiež preukázané, že by samotné vznesenie obvinení malo akýkoľvek
negatívny dopad na žalobcovo pracovné postavenie a jeho príjem. Takisto tvrdenie žalobcu, že bol

kontaktovaný médiom (bulvárnym) síce bolo medzi stranami nesporné, ostalo však nepreukázané,
aká ujma v súvislosti s daným skutkovým tvrdením žalobcovi mala vzniknúť a jej príčinná súvislosť s
nezákonnými uzneseniami 1 a 2. Súd v zásade nevidel problém v skutočnosti, že obvineného v priebehu
prebiehajúceho trestného konania kontaktujú hoc aj bulvárne médiá. Z tvrdení žalobcu je zrejmé, že
im žiadne informácie neposkytol. Skutočnosť, či bulvárne média nejakým spôsobom trestné konanie

žalobcu zverejnili žalobca netvrdil a nevyplynula ani z vykonaného dokazovania.

14. Na druhej strane však z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že tam uvedené kritériá
priznania náhrady nemajetkovej ujmy sú vymedzené len demonštratívne, nie taxatívne (arg. slovo„najmä“ v predvetí). Podľa názoru súdu teda je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj v iných
prípadoch, v ktorých sa to s ohľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom javí primerané. Pri posudzovaní tejto otázky sa súdy môžu a majú orientovať okrem

iného aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a na to, v ktorých prípadoch tento súd
považuje za správne priznať náhradu nemajetkovej ujmy.

15. V prerokúvanej veci súd už uviedol, že uznesenia o vznesení obvinenia považuje za nezákonné
rozhodnutia. Na základe uvedeného teda možno uzavrieť, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú

žalobcovinezákonnýmuzneseniamiovzneseníobvinenia,vpriebehukonaniavšakžiadnaškodanebola
preukázaná (predovšetkým však aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca si po čiastočnom späťvzatí
žaloby žiadnu škodu neuplatňoval). Aj napriek uvedenému, súd dospel k záveru, že v danom prípade
samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu ako obvineného v uzneseniach prokurátorky okresnej
prokuratúry, ktorými boli (v relatívne krátkom čase) uznesenia o vznesení obvinenia zrušené, nemožno
považovať za dostatočné zadosťučinenie.

16. Žalobca síce nepreukázal navrhnutými a vykonanými dôkazmi, že by utrpel nemajetkovú ujmu,
ktorá by opodstatňovala priznať mu uplatňovaný nárok vo výške 20.000 eur, avšak súd má za to, že už
samotná skutočnosť, že voči žalobcovi bolo nedôvodne začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie
(a to dokonca dvakrát po sebe), predstavuje značnú psychickú záťaž na akúkoľvek priemernú fyzickú

osobu. To znamená, že už samotné vydanie nezákonných uznesení 1 a 2 dostalo žalobcu do významne
negatívnej životnej situácie, samej o sebe zakladajúcej u žalobcu nárok na nemajetkovú ujmu, avšak v
súvislosti s relatívne krátkym trvaním vznesených obvinení a nepreukázaním žiadnych významnejších
následkov (na psychike žalobcu, povesti žalobcu, jeho dôstojnosti, rodinných vzťahoch,...) má súd za
to, že finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur je v prípade žalobcu primerané a spravodlivé.

17. Súd prvej inštancie zopakoval, že iba samotné konštatovanie porušenia práva prokurátorom
(nezákonných uznesení 1 a 2) je v posudzovanom prípade pre žalobcu nedostačujúcou satisfakciou, a to
práve z dôvodu, že nezákonné začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia rozhodne nie je bežnou
súčasťou života človeka, práve naopak, ide o významne negatívnu životnú situáciu sprevádzanú veľkým

náporom na psychické prežívanie akéhokoľvek človeka. Nezákonne obvinená osoba pritom nie je
povinná verbalizovať alebo navonok prejavovať prežívanú psychickú nepohodu pred inými osobami, aby
bolo možné konštatovať, že jej prežívanie stavu nezákonného obvinenia je ťaživé a psychicky náročné.
Je úplne prirodzené pre akúkoľvek priemernú fyzickú osobu sa v takejto situácii cítiť traumatizovane,
frustrovane či beznádejne. Vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade s požiadavkou, že určenie výšky

nemajetkovej ujmy má byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti, súd považoval za spravodlivé a
primerané okolnostiam prípadu priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.000 eur a vo zvyšnej
časti žalobcom uplatňovaného nároku súd žalobu zamietol, a to z dôvodu, že intenzita zásahu do jeho
nemajetkovej sféry nebola v takom rozsahu, ktorý by odôvodňoval priznanie vyššej sumy.

18. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne tým, že žalobca sa žalobou
domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 20.513,56 eura s príslušenstvom (100 %), v priebehu konania
zobral žalobca svoj návrh v časti náhrady škody vo výške 513,56 eura späť, čím procesne zavinil
zastavenie konania v tejto časti, čo súd vyhodnotil ako jeho neúspech. Predmetom konania zostala

žalobcom uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur. Pri nemajetkovej ujme, aj keď
nebolapriznanávžalovanejvýške,súdvychádzalztoho,žežalobcabolčodozákladunárokuúspešnýa
výška závisela od úvahy súdu, preto v tejto časti nároku je žalobca úspešný, ako keby mu bola priznaná
celá ním požadovaná suma. Pri porovnaní úspechu žalobcu (97,5 %) a jeho neúspechu (2,5 %), má
žalobca nárok na náhradu trov konania vo výške 95 % (97,5 - 2,5). Súd prvej inštancie súčasne nezistil

žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, z ktorých by vyplývala povinnosť súdu výnimočne takúto
náhradu nepriznať.

19. Proti tomuto rozsudku v rozsahu vyhovujúceho výroku I. a výroku III. o trovách konania podala včas
odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne

a prizná žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi. Odvolanie odôvodnila ust. §
365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu). Uviedla, že v poradí
prvý rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený na procesnom pochybení súdu prvej inštancie, teda
na nesprávnom odôvodnení rozsudku, v ktorom sa názory súdu prvej inštancie vzájomne logickyvylučovali. Podľa názoru žalovanej však odvolací súd nekonštatoval nesprávne právne posúdenie
veci, a teda sa nezaoberal správnosťou výroku rozsudku. Žalovaná mala za to, že čo do výroku bol
rozsudok správny, pričom vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku sa výrok nemal zmeniť

ani v napadnutom rozsudku. Žalovaná namietala, že v otázke existencie škody si súd prvej inštancie
odporuje vo vlastnom odôvodnení. Súd prvej inštancie pri zisťovaní naplnenia 2. podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (existencia škody) nevzhliadol jej
existenciu, čo niekoľkokrát konštatoval v napadnutom rozsudku (odseky 52, 53, 54, 57, 58, 61, 63).
Navyše trestné stíhania proti žalobcovi ako obvinenému boli vedené v krátkom období, t. j. v období 12

dní a 19 dní, preto tieto neboli spôsobilé, aby objektívne privodili žalobcovi akúkoľvek ujmu, keďže de
facto boli zrušené takmer okamžite. Aj napriek uvedeným skutočnostiam, keď žalobca nepreukázal vznik
akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1.000 eur. Žalovaná sa nestotožnila s konštatovaním súdu, že samotná skutočnosť
neodôvodneného začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia je skutočnosťou zakladajúcou nárok
žalobcovi, pretože skutočnosť, že žalobcovi bolo nedôvodne vznesené obvinenie môže mať za následok

vydanie nezákonného rozhodnutia a nie vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy. Aj v prípade, ak by bola
naplnená 1. podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami,
tak žalobcovi patrí dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sám
skonštatoval, že nie za každé nezákonné trestné stíhanie je potrebné priznávať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7 Cdo 145/2011. V závere svojho rozsudku, po konštatovaní, že v konaní nedošlo k preukázaniu
akejkoľvek škody; po konštatovaní, že nedošlo k preukázaniu žiadneho tvrdenia žalobcu ohľadom ním
tvrdenej nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie arbitrárne rozhodol o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 1.000 eur. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
iba zo skutočnosti, že žalobcovi bolo nedôvodne vznesené obvinenie, pričom v konaní nevzhliadol

existenciu škody, tobôž nemajetkovej ujmy, čo bezpochyby vyplynulo z dokazovania – výsluchov
svedkov. Súd prvej inštancie týmto postupom porušil práva žalovanej, keď výroková časť napadnutého
rozsudku nestojí na skutkovom základe a ani z neho nevyplýva. Súd prvej inštancie iba zovšeobecnil
konania o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím – zrušeným uznesením o
vznesení obvinenia a ignoroval podstatu nemajetkovej ujmy ako takej. Takéto zovšeobecnenie otázky

nemajetkovej ujmy je v rozpore s ústavnoprávnym princípom právneho štátu, pretože bez ohľadu na
výsledok dokazovania, ako aj bez ohľadu na konštatovanie súdu prvej inštancie, že nedošlo k vzniku
škody, resp. nemajetkovej ujmy, napriek tomu, súd prvej inštancie pristúpil k náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Prijatie argumentácie súdu prvej inštancie by predstavovalo znemožnenie procesnej
obrany žalovanej v obdobných sporoch a de facto by súdne konania o náhradu nemajetkovej ujmy

stratili zmysel. Ak teda súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu nemajetkovej ujmy u žalobcu, tak je na
mieste otázka, aký nepriaznivý následok neoprávneného zásahu sa výškou sumy 1.000 eur zmierňuje.
V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo
dňa 31.1.2023. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaná uviedla, že v prípade,
ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovanej, tak o výrok o trovách konania (ako závislý

výrok) musí byť v celom rozsahu zmenený v jej prospech.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej, že súd prvej inštancie
nevzhliadol existenciu škody, tobôž nemajetkovej ujmy, a že konštatoval, že nedošlo k vzniku škody,
resp. nemajetkovej ujmy, no napriek tomu pristúpil k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo má

zároveň dokazovať, že si súd prvej inštancie odporuje vo vlastnom odôvodnení. Naopak z odôvodnenia
rozsudku je celkom zrejmé, že súd uznal, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, neuznal len žalobcom
požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, čo vyplýva z ods. 63 odôvodnenia, z ktorého cituje aj
žalovaná,nosvynechanímpodstatnejčastitextu.Tvrdeniežalovanej,žesúdprvejinštanciekonštatoval,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno je taktiež zavádzajúce a vytrhnuté z kontextu. Žalovaná opäť

vynechala podstatnú časť ods. 48 odôvodnenia, keď súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ohľadom jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej výške. Súd tak opäť
nespochybnil samotný vznik nemajetkovej ujmy, ale len žiadanú výšku náhrady tejto nemajetkovej ujmy
a uviedol aj to, v čom konkrétne vzhliadol dôvody na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v bode
64. Žalobca zdôraznil, že vznik nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným závažným obvinením zo

zločinu sa nedá mechanicky posudzovať a určovať len podľa dĺžky trvania tohto obvinenia. Už samotné
nezákonné obvinenie zo zločinu predstavovalo pre neho obrovskú psychickú záťaž. Žalobcovi totiž
hrozilozávažnéobmedzenieosobnejslobody(voformenepodmienečnéhotrestuodňatiaslobody)ažna
sedem až pätnásť rokov, čo by malo doslova devastačný dopad na jeho rodinný, pracovný a spoločenskýživot. O to viac, keď bol OČTK nezákonne obvinený nie jedenkrát, ale v priebehu vyše šiestich mesiacov
dvakrát, a mohol tak nadobudnúť oprávnene dojem, že ani druhé zrušenie jeho obvinenia, nemusí byť v
tomto prípade ešte konečné, a v blízkej budúcnosti môže byť opätovne obvinený z toho istého zločinu.

21. Žalovaná v replike uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava svojho odvolania ako aj vyjadrenia k
odvolaniu žalobcu. Nad rámec žalovaná uviedla, že nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale
musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby naozaj vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym
spôsobom preukázané.

22. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním aj žalobca v rozsahu zvyškovo zamietajúceho
výroku II. a výroku III. o trovách konania s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd uloží žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur a prizná mu nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
Namietal, že súd prvej inštancie formalisticky odôvodnil zamietnutie žaloby. Uviedol, že z dokazovania

(výsluchov) okrem iného vyplývalo, že vznesenie obvinenia žalobcu urážalo, mal by vystresovaný,
okolie bolo zo vznesenia obvinenia prekvapené, žalobca bol viac uzatvorený, žalobca bol zo vznesenia
obvinenia nešťastný, žalobca bol zdrvený, inak veselý a optimistický žalobca ostal v tom čase zamĺknutý,
čím bola nepochybne preukázaná závažná ujma na strane žalobcu (v súlade so skutkovými tvrdeniami
žalobcu) spôsobená nezákonnými rozhodnutiami. Napriek uvedenému súd dospel k záveru, že nebolo

preukázané, že by žalobca počas trestného stíhania alebo v priamej príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním vybočil v neprimeranom rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či šlo o rodinný, pracovný
alebo spoločenský život (ods. 53), čo je skutkové zistenie v rozpore s vykonaným dokazovaním podľa
ods. 50, z ktorého práve naopak vyplývali zásadné negatívne zmeny v živote žalobcu v dôsledku
nezákonných rozhodnutí. Súd teda dospel k z vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým

zisteniam a k nepreskúmateľnému záveru. Traumatizácia a beznádej žalobcu priebehom trestného
konania bola o to viac naliehavejšia, keď bol obvinený v relatívne krátkom období dokonca dvakrát.
Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že priebeh trestného konania bol žalobcom vnímaný intenzívne
stresujúco. Napriek tomu súd zľahčuje dopad nezákonných rozhodnutí na život žalobcu sumarizujúc čas
trvania obvinení len v dňoch. Pre každú osobu, ktorá by sa dostala do postavenia žalobcu v dôsledku

nezákonných rozhodnutí by musela byť situácia opakovaného pochybenia zo strany štátu v dôsledku
nezákonných rozhodnutí vo vzťahu k jej prežívaniu šokujúca, ak nie až devastačná. Samotná ujma
sa nedá určiť mechanicky iba podľa dĺžky trvania postavenia žalobcu ako obvineného. Treba vziať do
úvahy individuálne okolnosti prípadu. Bulvárne články v médiách majú závažný dopad na tvorbu verejnej
mienky. Novinári majú právo zjednodušenia, preháňania a dokonca provokácie. Poukázal pritom na

nález Ústavného súdu SR, zo dňa 21.1.2014, sp. zn. III. ÚS 385/2012-63. Už samotný nadpis článku
môže aj bez oboznámenia sa s obsahom utvárať názor čitateľa na danú tému. Žalobca sa dostal do
pozornosti napriek tomu, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a bol napriek svojej nevine
kontaktovaný v súvislosti so závažným obvinením zo zločinu voči žene. Takáto skúsenosť by musela byť
pre každého nevinného človeka v postavení žalobcu extrémne stresujúca, uvedomujúc si, že v dôsledku

nezákonného obvinenia zo strany štátneho orgánu hrozí riziko, že médiá prevezmú závery obvinenia
ako oficiálnu konštatáciu s vyšším stupňom pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu. Naproti tomu
súd v zásade nevidí problém v skutočnosti, že obvineného v priebehu prebiehajúceho trestného konania
kontaktujú hoc aj bulvárne médiá.

23. Žalobca mal za to, že konštatovanie súdu, že finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur je v prípade
žalobcu primerané a spravodlivé, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, z ktorého je zrejmé, že
žalobca utrpel závažnú nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami. Nie je pritom vôbec
rozhodujúce ako dlho bol žalobca trestne stíhaný, pretože už samotné nezákonné obvinenie zo zločinu
predstavovalo obrovskú psychickú záťaž pre žalobcu. Žalobcovi totiž hrozilo závažné obmedzenie

osobnej slobody (vo forme nepodmienečného trestu odňatia slobody) až na sedem až pätnásť rokov,
čo by malo devastačný dopad na jeho rodinný, pracovný a spoločenský život. O to viac, keď bol
OČTK nezákonne obvinený nie jedenkrát, ale v priebehu vyše šiestich mesiacov dvakrát, a mohol tak
nadobudnúť oprávnene dojem, že ani druhé zrušenie jeho obvinenia uznesením okresnej prokuratúry,
nemusí byť v tomto prípade ešte konečné, a v blízkej budúcnosti môže byť opätovne obvinený z

toho istého zločinu. Súdom priznané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur nezodpovedá ani len
priemernej mesačnej mzde v hospodárstve SR za 3. štvrťrok 2024, ktorá je v sume 1.484 eur, a aj z tohto
dôvodu nemôže byť pre žalobcu primerané a spravodlivé. Súd teda presvedčivo nevysvetlil, na základe
akých úvah dospel k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vo výške 1.000eur, resp. prečo žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Súd teda dospel k nepresvedčivému formalistickému
záveru bez dostatočného vysvetlenia úvah súdu tvoriacich podklad pre odvolaním napadnuté výroky,
čo spôsobilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd v danom prípade nevyhovel

dôvodnej žalobe, žalobca sa nedomohol celej primeranej nemajetkovej ujmy v peniazoch a správne
neaplikoval§17ods.2 a3zákonač.514/2003Z.z.,vdôsledkučohorozsudokvychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené je rozsudok aj vecne nesprávny.

24. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na to, že žalobca počas súdneho konania

nepreukázal vznik akejkoľvek ujmy, v odvolaní uvádza preexponované slová, čím sa snaží zveličovať
význam a vážnosť jeho nedokázanej nemajetkovej ujmy. V konaní boli vykonané dôkazy, ktoré navrhol
žalobca ako výsluchy matky žalobcu, priateľky žalobcu, uja žalobcu, sestry žalobcu, švagra žalobcu,
kamaráta žalobcu, jedného bývalého kolegu a druhého bývalého kolegu, pričom zo žiadneho výsluchu
nevyplynul vznik akejkoľvek ujmy žalobcu. Žalobca znovu iba zopakoval, že bol vystresovaný, nešťastný
a okolie bolo prekvapené, avšak tieto skutočnosti počas konania neboli preukázané a ani vo svojom

odvolaní ich nijako nešpecifikuje. Vo vzťahu k dĺžke trvania žalobca dramatizujúc uvádza, že 12 a
19 dní, počas ktorých bolo voči žalobcovi vedené trestné konanie ako voči obvinenému, malo byť
šokujúcich až devastačných, pričom v konaní bol dokázaný opak. S otázkou vplyvu bulvárnych článkov
na žalobcu sa súd prvej inštancie vysporiadal správne. Žalobca aj v tejto časti zachádza do krajností,
keď poukazuje na nález Ústavného súdu SR, ktorý hovorí o legitímnej téme verejného záujmu vo vzťahu

k osobám politikov. Okrem uvedeného v prípade, ak sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej akýmkoľvek titulkom či článkom v médiách, tak za tieto nemožno „stíhať“ žalovaného. S
jedinýmnázoromžalobcu,sktorýmsamožnostotožniťjeibanázor,žesuma1.000eurniejespravodlivá.
V tejto otázke sa žalovaná v celosti pridržiava svojho odvolania, v ktorom uviedla jasné dôvody, prečo
súd prvej inštancie pochybil, keď priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur, aj

keď nemal za preukázanú 2. a 3. podmienku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. Žalobca nepreukázal existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, z dokazovania jasne vyplynulo, že k
žiadnemu závažnému zásahu do práv žalobcu nedošlo, tobôž že by mu vznikla akákoľvek ujma. Žalobcu
predmetný stav (status obvineného) žiadnym spôsobom neovplyvnil, neovplyvnil jeho vzťahy, rodinného
väzby, priateľstvá či iné skutočnosti v jeho živote. Z uvedeného dôvodu neexistoval žiaden dôvod

pre priznanie akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku
vznesenia obvinenia v trvaní 12 a 19 dní vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné
priznať aj náhradu v peniazoch. Žalovaná tiež podporne poukázala na uznesenia Ústavného súdu SR
sp.zn. I.ÚS 285/2018, IV.ÚS 271/2018, ako aj nález sp. zn. II.ÚS 424/2012 zo dňa 6.11.2014, ktorý

pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď uzatvára,
že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a
stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy,
ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu

satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj
materiálnu satisfakciu.

25. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

26. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektmi – zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané
– žalobca vo výroku II. a žalovaná vo výroku I. (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody

(§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok

súduprvejinštanciejevozvyškovozamietajúcomvýrokuII.vecnesprávny,pretobolisplnenépodmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP, avšak vo vyhovujúcom výroku I. bolo rozsudok potrebné
podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu žalobcu aj v časti o zaplatenie 1.000 eur zamietnuť.27. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu

domáhajúceho sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 20.000 eur vyhovel v časti
o zaplatenie 1.000 eur a vo zvyšku ju zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca síce nepreukázal, že by
utrpel nemajetkovú ujmu, ktorá by opodstatňovala priznať mu uplatňovaný nárok vo výške 20.000 eur,
avšak už samotné vydanie nezákonných uznesení dostalo žalobcu do významne negatívnej životnej
situácie, samej o sebe zakladajúcej u žalobcu nárok na nemajetkovú ujmu, pričom v súvislosti s relatívne

krátkym trvaním vznesených obvinení a nepreukázaním žiadnych významnejších následkov finančné
zadosťučinenie v sume 1.000 eur je v prípade žalobcu primerané, pretože iba samotné konštatovanie
porušenia práva prokurátorom (nezákonných uznesení) je pre žalobcu nedostačujúcou satisfakciou
z dôvodu, že nezákonné začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia rozhodne nie je bežnou
súčasťou života človeka, ale ide o významne negatívnu životnú situáciu sprevádzanú veľkým náporom
na psychické prežívanie akéhokoľvek človeka.

28.ŽalovanávodvolaníprotivyhovujúcemuvýrokuI.ažalobcavodvolaníprotizvyškovozamietajúcemu
výroku II. namietali nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, ako aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

29. Odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté
rozhodnutie založené, pričom dôvodnosť odvolania odvolací súd videl len v nesprávnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie, pokiaľ išlo o spôsob reparácie nemajetkovej ujmy, t.j. išlo o
prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie
alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP, a teda ani na nariadenie pojednávania

odvolacím súdom. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani verejný záujem, ktorého existencia
nebola v danom prípade ani daná. Zároveň nebolo potrebné strany sporu vyzývať, aby sa vyjadrili k
zamýšľanému právnemu posúdeniu odvolacím súdom, pretože nejde o prípad uvádzaný v § 382 CSP,
keďže v priebehu konania sa strany sporu vyjadrovali k ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

30. Obe strany v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil,
a teda nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke
odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca
urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie

je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne
rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie
dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí
zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam),

zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu
posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo
porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou

odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 220
ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému
stavu.

31. V danom prípade má odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za to, že žalobcovi ujma
v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami vznikla, keď v tomto smere sa odvolací súd s prihliadnutím na
individuálne okolnosti prípadu stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že skutočnosť,
že voči žalobcovi bolo nedôvodne začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie dvakrát po sebe,

predstavuje značnú psychickú záťaž na akúkoľvek priemernú fyzickú osobu a samotné vydanie
nezákonných uznesení dostalo žalobcu do významne negatívnej životnej situácie, kedy nesporne
pociťoval napätie a stres. Zo samotnej podstaty nemajetkovej ujmy vyplýva, že táto spočíva v
oprávnenom pocite poškodeného, ??do ktorého práv bolo zasiahnuté, že mu bola spôsobená ujma(napr. duševné útrapy). Pokiaľ by poškodený takýto pocit neprežíval, nemožno o nemajetkovej ujme na
jeho strane uvažovať. Vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať v situáciách, keď je zjavné, že
by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá (por. rozsudok

Najvyššieho súdu ČR z 15.3.2012, sp. zn. 30 Cdo 2555/2010). Uvedené sa aplikuje v situáciách, keď
je prima facie zrejmé, že akejkoľvek osobe v rovnakom postavení by za rovnakých okolností ujma tiež
vznikla. Okrem vyššie uvedených výnimiek musí poškodený vznik ujmy nielen tvrdiť, ale aj preukázať.
V prípade nemajetkovej ujmy sa jedná o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú
morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem najmä jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné

hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú aj vo vnútornom živote človeka – sloboda pohybu, rodinný život
a pod.).

32. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom,
je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše,
zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce.

33. Podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak (ods. 1). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak (ods. 2).

34. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

35. Z ustanovenia § 17 ods. 2 jednoznačne vyplýva, že zákonodarca zohľadňuje, že nezákonné
rozhodnutie je samo o sebe spôsobilé privodiť ujmu, resp. spôsobuje určitú ujmu, pričom samotné

konštatovanie porušenie práva (v rozhodnutí, ktorým je takého nezákonné rozhodnutie zrušené) môže
byť dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu ním spôsobenou. Iba vtedy, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ale len v prípade, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Citované ust. § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. teda nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem
existencie samotného nezákonného rozhodnutia podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno
reparovať inak ako poskytnutím peňažnej náhrady.

36. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol
do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom
musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu
vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Žalobcu

ako poškodeného v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v
základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia
vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná
povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i
kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012).

37. Odvolací súd nespochybňuje, že nezákonné rozhodnutia (v súdenej veci uznesenia o vznesení
obvinenia) nesporne predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, to však poškodeného
nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik nemajetkovej ujmy vjednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej
ujmy. I keď v dôsledku nezákonných rozhodnutí (osobitne v prípade uznesenia o vznesení obvinenia)

je možné ujmu spočívajúcu v psychickej záťaži poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať,
je predmetom samotného dokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už
nestačí iná forma zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozhodnutia
a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Poškodeného teda zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu
relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie,

ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, ale aj povinnosť tieto
skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. Predmetom ďalšieho dokazovania je teda posudzovanie,
o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných
skutočností,ktoréumocňujúhĺbkuzásahualebovýznamneovplyvňujújehoživotnúsituáciu,hodnoverne
v konaní preukázal.

38. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že nezákonné trestné stíhanie sa proti žalobcovi ako
obvinenému viedlo v relatívne krátkych obdobiach, keď od vydania samotných nezákonných rozhodnutí,
k ich zrušeniu ako nezákonných došlo na základe uplatnenia riadneho opravného prostriedku v prvom
prípade po 12-tich dňoch a v druhom prípade po 19-tich dňoch od ich vydania (t.j. spolu 31 dní trestného
stíhania), pričom v konaní neboli nepreukázané žiadne významnejšie následky (na psychike žalobcu,

povesti žalobcu, jeho dôstojnosti, či rodinných vzťahoch). Z výsledkov vykonaného dokazovania (ako
to správne uzavrel i súd prvej inštancie) teda nebolo preukázané, že zásah spôsobený vydaním
nezákonných rozhodnutí skutočne vyvolal významnú následnú reakciu v súkromnom živote žalobcu
vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity),
rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len v prípade ak by tieto skutočnosti

boli nesporne preukázané, bolo by možné skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho úspech žalobcu v konaní. V súdenej veci však žalobca ako
poškodený nepreukázal skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonných rozhodnutí
vznikla značná nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch a
nepostačuje iná forma zadosťučinenia, ktorú však v konaní ani nežiadal. Odvolací tak súdenej veci

dospel k záveru, že žalobcovi síce nemajetková ujma v dôsledku nezákonných rozhodnutí vznikla, avšak
žalobca nepreukázal, že táto nemajetková ujma dosiahla takú intenzitu, že by ju nebolo možné reparovať
inak ako poskytnutím peňažnej náhrady, a preto bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

39. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v zamietajúcom výroku II. podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil a vo vyhovujúcom výroku I.
zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

40. O nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného i odvolacieho), s použitím § 262 ods.
1 CSP v zmysle § 396 ods. 2 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1

CSP, t.j. podľa pomeru úspechu vo veci a v konaní plne procesne úspešnej žalovanej (i v časti, v ktorej
žalobca zobral žalobu späť, čím procesne zavinil zastavenie konania, a teda úspech sa v tejto časti
pričítal žalovanej), priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).