Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100017
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100017.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členiek

senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej,
v právnej veci žalobcu: CHRIEN, spol. s r.o., so sídlom Lieskovská cesta 13, 960 01 Zvolen, IČO: 36 008
338, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101710718/2020 zo dňa
10. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo
„prvostupňový správny orgán“) vykonal u daňového subjektu (ďalej ako „žalobca“) daňovú kontrolu
dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2016, ktorá bola začatá dňa 24.04.2018
spísaním zápisnice č. 100804092/2018 o začatí daňovej kontroly. V účtovníctve daňového subjektu sa v

kontrolovanom zdaňovacom období nachádzali dodávateľské faktúry od spoločností Arrant Frost s.r.o.,
Bureet Import–Export s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o., Košík s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food
s.r.o., CORAL, spol. s r.o., A.P.P.I. spol. s r.o., ktoré boli predmetom preverovania. Hlavným predmetom
podnikateľskej činnosti žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2016 bolo podnikanie v
oblasti veľkoobchodu - nákup a následný predaj tovaru v oblasti potravinárskeho priemyslu, pričom
hlavnou komoditou v tomto roku bolo mrazené mäso -kuracie, hovädzie, bravčové a hydinové, ktoré
tvorilo najväčší podiel obchodovaného tovaru. O výsledku daňovej kontroly dane z príjmov právnickej

osoby za zdaňovacie obdobie rok 2016 správca dane vyhotovil v zmysle § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Daňový
poriadok“) Protokol č. 100731177/2019 zo dňa 26.03.2019 (ďalej ako „Protokol“), ktorého súčasťou bola
aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobcovi bol Protokol spolu s výzvou
doručený dňa 28.03.2019, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúci deň po doručení
Protokolusazačalopodľa§68ods.1Daňovéhoporiadkuvyrubovaciekonanie.Dňa18.04.2019žalobca
v súlade s § 46 ods. 8 Daňového poriadku v lehote stanovenej vo výzve podal písomné vyjadrenie

k zisteniam uvedeným v protokole č. 6/06844339/2019 zo dňa 18.04.2019 a doplnenie k návrhom na
dokazovanie č. 6/09457920/2019 zo dňa 31.05.2019.

Prvé rozhodnutie správcu dane2. Správca dane dňa 03.10.2019 vydal rozhodnutie č. 102292695/2019, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel
dane v sume 27.580,31 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2016 (ďalej

ako „prvé prvostupňové rozhodnutie“ alebo „prvé rozhodnutie správcu dane“). Proti tomuto rozhodnutiu
podal žalobca podľa § 72 ods. 1 Daňového poriadku v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Prvé rozhodnutie žalovaného

3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „Finančné riaditeľstvo SR“ alebo „žalovaný“)
ako odvolací orgán rozhodnutím č. 100123629/2020 zo dňa 13.01.2020 (ďalej ako „prvé rozhodnutie
žalovaného“ alebo „prvé napadnuté rozhodnutie“), zrušilo prvé rozhodnutie správcu dane a vec mu
vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň na základe žiadosti č. 100308735/2020 zo dňa
30.01.2020 predĺžilo správcovi dane lehotu na vydanie rozhodnutia o 180 dní, o čom informovalo
žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia uviedlo, že správca dane má vo vyrubovacom konaní vykonať

ďalšie, podrobnejšie šetrenie, podrobnejšie popísať nezrovnalosti na preverovaných dodávateľských
faktúrach a nanovo vyhodnotiť uskutočnené svedecké výpovede v nadväznosti na zistený skutkový stav.
Tiež konštatovalo, že správca dane má prehodnotiť výsledky dokazovania u dodávateľov Košík, s.r.o.,
FoodEx Plus s.r.o., A.P.P.I., spol. s r.o. a CORAL, spol. s r.o., v zmysle Protokolu.

Druhé rozhodnutie správcu dane

4. Po vrátení do vyrubovacieho konania správca dane vykonal doplnené šetrenie v nadväznosti na
odvolacím orgánom vyslovený právny názor. Žalobcu oboznámil s vykonanými úkonmi a s výsledkami
vykonaného dokazovania pri ústnom pojednávaní konanom dňa 18.06.2022, o čom spísal zápisnicu

č. 101056607/2020 zo dňa 18.06.2020. Dňa 03.07.2020 bolo správcovi dane doručené Vyjadrenie k
zápisnici č. 101056607/2020 zo dňa 18.06.2020, ktoré bolo podané pod DIČ XXXXXXXXXX s názvom
daňového subjektu CHRIEN KL spol. s r.o., pričom vyjadrenie za žalobcu (DIČ XXXXXXXXXX) podané
nebolo. Správca dane vyhodnotil, že z obsahu podania bolo zrejmé, že sa týka žalobcu, preto ho
posúdil. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane

dňa 09.07.2020 vydal rozhodnutie č. 101153547/2020, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume
129 600,35 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2016 (ďalej ako
„druhé prvostupňové rozhodnutie“ alebo „druhé rozhodnutie správcu dane“). Správca dane v tomto
rozhodnutí konštatoval, že ním vykonané dokazovanie nepreukázalo vecnú súvislosť vynaložených
výdavkov, nepreukázalo, že tovar dodal práve dodávateľ uvedený na predložených faktúrach. Podľa

správcu dane žalobca nepredložil také dôkazy, ktorými by jednoznačne preukázal, že jednotlivé
preverované spoločnosti boli skutočnými dodávateľmi tovaru, ani nepredložil dôkazy preukazujúce, že
ním deklarované skutočnosti sú v súlade so skutkovým stavom veci. Poukázal na to, že z daňovej
kontroly vyplynuli pochybnosti o preukázaní predložených dokladov k preverovaným faktúram, ktoré sa
podľasprávcudanepreukázalizaopodstatnenénazákladevýsledkovdoplnenéhokonania,vykonaného

na podnet žalobcu. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom konaní a priznaní,
sú uvedené úplne a správne. Správca dane zdôraznil, že na to, aby na daňové účely bolo možné
výdavok (náklad) považovať za daňový výdavok musia byť splnené všetky základné podmienky
uznateľnosti, a to podmienka príslušnosti, podmienka existencie, podmienka vecnosti, podmienkach

evidencie, podmienka preukaznosti a podmienka rozsahu, s tým, že pokiaľ nie je preukázané, že boli
splnené hmotnoprávne podmienky, nepostačuje na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov len samotná
existencia prvotných dokladov, ktorými sú faktúry, prípadne zmluvy. Faktúra vystavená dodávateľom a
jej oprávnenie zaúčtovania do nákladov je podľa správcu dane použiteľné vtedy, ak je nepochybné, že
vo faktúre uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda sú hodnoverné a vystavil ich ten, kto ich vystaviť

mal za plnenia, ktoré sa reálne uskutočnili. Vzhľadom na uvedené správca dane konštatoval, že žalobca
porušil § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „zákon o dani z príjmov“) v nadväznosti na § 21 ods. 1, § 2 písm. i) a § 2 písm. j) tohto zákona.

Druhé rozhodnutie žalovaného

5. Proti druhému prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane bolo žalobcom podané odvolanie, o
ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím č. 101710718/2020 zo
dňa 10.11.2020 (ďalej ako „druhé rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorýmpotvrdilo druhé prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6
Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 129.600,35 Eur na dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie rok 2016. Finančné riaditeľstvo SR v napadnutom rozhodnutí konštatovalo, že

predmetom daňovej kontroly bolo preveriť skutočnosti uvedené na daňových a účtovných dokladoch
predložených daňovým subjektom, pričom obsah a rozsah vykonávaného dokazovania vedeného
správcom dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, bol na úvahe správcu dane.
Daňový subjekt podľa Finančného riaditeľstva SR nepreukázal ani jeden vzťah so spornými dodávateľmi
písomnou zmluvou, ako dôkazom charakteristickým pre obchodné vzťahy podnikateľských subjektov,

ktorý dôkaz Finančné riaditeľstvo SR považovalo za relevantný z dôvodu, že sporní dodávatelia na
dokladoch CMR neboli uvedení, v dôsledku čoho chýbala previazanosť skutočností uvedených na
predložených dokladoch CMR a faktúrach. Zdôraznilo, že ak tovar dodal iný dodávateľ ako ten, ktorý je
uvedený na doklade CMR, čoho si bol daňový subjekt vedomý, mal daňový subjekt disponovať takými
dôkazmi, ktorými by preukázal transparentný pohyb tovaru (mrazeného mäsa). Finančné riaditeľstvo
SR tiež uviedlo, že výsledky rozsiahleho dokazovania vykonaného správcom dane zakladali vyrubenie

rozdielu dane, pretože žalobca nedisponoval takými dôkazmi, ktorými by jednoznačne preukázal, že
dodávatelia uvedení na faktúrach tovar skutočne dodali. Tiež poukázalo na právo a povinnosť daňového
subjektu podľa § 45 ods. 1 a 2 Daňového poriadku týkajúce sa predkladania dôkazov a poskytovania
informácií, s tým, že dokazovanie zo strany správcu dane slúži len na následnú verifikáciu skutočností
a dokladov predkladaných daňovým subjektom, na ktorom spočíva ťažisko dôkazného bremena, ktorý

subjekt z dôvodu, že svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukázal, nemohli mu byť ním vynaložené výdavky
uznané do daňových výdavkov. Na záver konštatovalo, že daňový subjekt porušil § 2 písm. i) zákona o
dani z príjmov, pretože nepreukázal, že tovar, za ktorý vynaložil výdavky (náklady) mu skutočne dodali
dodávatelia uvedený na faktúrach a porušil § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku z
dôvodu nesplnenia dôkaznej povinnosti, keď ním tvrdené skutočnosti náležite nepreukázal.

Správna žaloba

6. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
napadnutého rozhodnutia, ako aj druhého prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému

správnemu orgánu na ďalšie konanie. Uviedol, že dôvody na zrušenie vydaných rozhodnutí spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci, nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, v nedostatočnom zistení skutkového stavu orgánom verejnej správy, rozporu skutkového stavu
s administratívnymi spismi a tiež v podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy.

7. Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav a dôkazy predkladané
žalobcom vyhodnocovali jednostranne, neobjektívne, nespravodlivo, pričom k záveru o tom, že žalobca
nepreukázal, že tovar v zmysle faktúr skutočne dodali dodávatelia na nich uvedený, dospeli na
základe subjektívnych domnienok. Podľa žalobcu správca dane a žalovaný nesprávne vyhodnocovali

obchodnoprávne súvislosti uskutočnených obchodov medzi žalobcom a jeho dodávateľmi. Konštatoval,
že záver žalovaného o porušení § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov nemohol obstáť, pretože
toto ustanovenie neupravuje žiadnu povinnosť daňového subjektu, a táto skutočnosť preto zakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. Aj v prípade konštatovania porušenia ustanovenia § 24
ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku mal žalobca za to, že záver žalovaného bol nesprávny

a nepravdivý, pretože žalobca správcovi dane predložil všetky listinné dôkazy, ktorými k veci disponoval
a v priebehu celého konania produkoval a navrhoval viaceré dôkazy.

8. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nerozlišuje zastupovanie subjektu pred správcom dane v
priebehu daňového konania a zastupovanie v obchodnoprávnych vzťahoch. V podanom odvolaní

uviedol, že povinnosť existencie a evidencie písomného plnomocenstva na zastupovanie v obchodno-
záväzkových vzťahoch neexistuje, poukazujúc na § 3 ods. 2 a § 13 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka (ďalej ako „Obchodný zákonník“). Poukázal tiež na § 15 ods. 1 Obchodného
zákonníka a konštantnú judikatúru súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej splnomocnenie podľa
uvedeného ustanovenia Obchodného zákonníka sa týka všetkých osôb, ktoré boli pri prevádzkovaní

podniku poverené určitou činnosťou, pričom nie je dané žiadne obmedzenie týkajúce sa vzťahu týchto
osôb k podnikateľovi a ani obmedzenie týkajúce sa formy alebo obsahu poverenia. K záveru žalovaného
o tom, že sporné faktúry vystavené spoločnosťou Danis Food s.r.o. boli z mesiacov január a február
2016, kedy A. B. už nebol konateľom spoločnosti, a teda nebol oprávnený faktúry vystaviť a podpísaťuviedol, že ak by aj zo strany A. B. došlo k prekročeniu jeho oprávnení udelených vtedajším konateľom
spoločnosti, vždy je primárne chránený dobromyseľný adresát takéhoto úkonu, teda žalobca ako
daňový subjekt. Namietal, že správca dane bližšie neuviedol, o akých skutočnostiach mal svedok A. B.

vypovedať nepravdivo a na základe čoho usúdil, že tvrdenia svedka sú nepravdivé. Výpoveď svedka A.
B. žalobca považoval za dostatočný dôkaz o dodaní tovaru žalobcovi. Zdôraznil, že ak mal správca dane
pochybnosti o pravdivosti výpovede svedka, bolo jeho povinnosťou postupovať smerom k vyvodeniu
zodpovednosti za nepravdivú alebo neúplnú výpoveď voči osobe svedka, v opačnom prípade mala
byť pred správcom dane táto výpoveď posudzovaná ako pravdivá. Absencia písomnej zmluvy podľa

žalobcu nebola dôkazom o neuskutočnení obchodu, pretože v obchodnom styku sa písomná forma
pre daný typ zmluvného vzťahu nevyžaduje. Napriek tomu, že žalovaný vyhodnotil výpoveď svedka A.
B. ako relevantnú, vyložil ju v neprospech žalobcu, a spolu so správcom dane vytvoril bezpredmetné
a neopodstatnené pochybnosti a nezrovnalosti týkajúce sa údajných nezrovnalostí v dátumoch, či v
neuvedení sprostredkovateľa na faktúre. Vo vzťahu k tejto skutočnosti žalobca poukázal na ustanovenie
§ 74 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon o DPH“) upravujúce

náležitosti faktúry.

9. Podľa žalobcu správca dane počas celého konania vytváral na žalobcu neúmerný a nedôvodný tlak,
aby produkoval dôkazy, ktoré keď žalobca predložil alebo navrhol, správca dane ich vykonal, avšak
následne na skutočnosti z vykonaných dôkazov neprihliadol. Žalovaný v rozhodnutí nešpecifikoval,

z akých relevantných dôvodov sa na dôkazy neprihliadlo a podľa žalobcu bolo úlohou žalovaného
rozhodnutie a postup správcu dane v rámci odvolacieho konania preskúmať a následne riadne a náležite
v rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov správca dane neprihliadol na vykonané výsluchy
svedkov.

10. Žalobca namietal, že opis skutkového stavu nenahrádza úvahy správcu dane a jeho hodnotenie
dôkazov. Odôvodnenie rozhodnutia má okrem opisu skutkového stavu obsahovať aj to, akými úvahami
sa pri hodnotení zistených skutočností správca dane spravoval a ako zistené skutočnosti vyhodnotil, čo
podľa žalobcu v prípade rozhodnutí správcu dane a žalovaného absentovalo.

11. Vo vzťahu k záverom správcu dane a žalovaného ohľadne obchodu so spoločnosťou Arrant
Frost s.r.o. uviedol, že žalovaný a správca dane vychádzali z nesprávneho posúdenia podstaty a
významu CMR listov v rámci obchodných vzťahov poukazujúc na ustanovenie § 611 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Namietal, že do obchodného vzťahu vstupuje prepravná spoločnosť vystavujúca CMR
len s objednávateľom prepravy, a preto pokiaľ CMR list neobsahoval všetky údaje, táto skutočnosť

nemohla byť v súlade s právnou úpravou relevantne použitá na spochybnenie existencie obchodu a jeho
realizácie, a teda nemohla byť ani podkladom pre záver správcu dane o nedodaní tovaru dodávateľom
uvedeným na preskúmavanej faktúre. Namietal tiež vyjadrenie žalovaného týkajúce sa svedka C. D.,
konateľa spoločnosti Arrant Frost s.r.o. Podľa žalobcu správca dane nekontaktnosť svedka v konaní
neriešil a nepokúsil sa ho opakovane predviesť, na základe čoho absentovala akákoľvek snaha správcu

dane viesť dokazovanie riadne a zisťovať skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu. Ak správca dane
z dôvodu nekontaktnosti dodávateľa nemal preukázanú vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených
na predložených dokladoch, podľa žalobcu nemôže mať potom pre nekontaktnosť preukázanú ani
nesprávnosť ani nepravdivosť týchto údajov. Podľa žalobcu práve svedok C. D., pokiaľ by ho správca
danenechalpredviesť,moholpotvrdiťalebovyvrátiť,čiskontrolovanýmdaňovýmsubjektomobchodoval

a či mu dodal tovar uvedený na predmetných faktúrach. Z vyjadrenia žalovaného „že kľúčovým bol
dôkaz o tom, že tovar dodal dodávateľ Arrant Frost s.r.o.“ podľa žalobcu nebolo zrejmé, aký dôkaz
mal žalovaný na mysli, na základe čoho vylúčil akúkoľvek svedeckú výpoveď ako dôkaz vo vzťahu k
preukázaniu dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. K vyjadreniu týkajúce sa lustrácie obchodných
partnerov uviedol, že nikdy nepovedal, že lustráciu vykonával len nahliadnutím do obchodného registra,

vo vzťahu k čomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010.
Tiež poukázal na modernosť doby a skutočnosť, že mnohé obchody prebiehajú na diaľku a k osobným
stretnutiam nedochádza. Poukazoval na neaktuálnosť prehodnocovania zistení správcu dane ohľadne
toho, že spoločnosť nesídlila v sídle spoločnosti, avšak správca dane ani žalovaný túto skutočnosť
nepreverovali, na základe čoho podľa žalobcu vo vzťahu k dodávateľovi Arrant Frost s.r.o. dokazovanie

nebolo vykonané riadne a úplne. K poukazu žalovaného na nesprávny názov spoločnosti žalobcu na
CMR doklade na pečiatke, kde bol uvedený názov CHRIEN s.r.o. uviedol, že sa jednalo iba o chybu
vyhotovenej pečiatky, ktorá nebola zásadného významu, keďže rozdiel bol iba v dovetku označujúcom
druh obchodnej spoločnosti. Žalovaný sa podľa žalobcu tiež nie nevysporiadal s poukazom žalobcu nato, že zistenia správcu dane na Regionálnej veterinárnej a potravinárskej správe (ďalej ako „RVaPS“)
ohľadom splnenia povinnosti nahlasovať dodávky boli bezpredmetné a to aj s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/5/2018 zo dňa 28.02.2019.

12. Vo vzťahu k zisteniam ohľadne obchodu so spoločnosťou Bureet Import-Export s.r.o. zdôraznil,
že podstatnejší bol obsah výpisu zo stránky E. a informácie z neho vyplývajúce, ako dátum tohto
výpisu, pretože uvedená spoločnosť v čase obchodu so žalobcom nevykazovala znaky vyvolávajúce
podozrenie o jej budúcom fungovaní. Vyhodnotenie dôkazov týkajúce sa svedka F. G. žalobca považoval

za účelové, tendenčné a viditeľne jednostranné. Žalobca poukázal tiež na nesprávnosť vyjadrenia
žalovaného ohľadne H. I. (ktorý mal konať za F. G.), ktorá je v rozpore s ustanoveniami Daňového
poriadku, ako aj ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože podľa žalobcu žalovaný nesprávne
interpretoval § 9 ods. 4 Daňového poriadku vo vzťahu k splnomocneniu inej osoby na zastupovanie v
obchodnoprávnych vzťahoch. Podľa žalobcu skutočnosť, že za konateľa obchodnej spoločnosti Bureet
Import-Export s.r.o. robil všetky obchody jeho kamarát H. I. bez oficiálneho splnomocnenia, nemôže

ísť na jeho ťarchu, pretože právnou úpravou nie je vymedzená povinnosť splnomocniť tretiu osobu
písomne a zároveň bol daňový subjekt dobromyseľný a o prípadnom prekročení týchto právomocí
nevedel ani vedieť nemohol. Konštatovanie žalovaného o nepodpísaní spornej faktúry svedkom F. G. na
základe vizuálneho porovnania podpisu bolo podľa žalobcu v rozpore s jeho kompetenciami a pokiaľ mal
správca dane pochybnosť o pravosti podpisov na faktúrach mal využiť dôkazný prostriedok - znalecké

dokazovanie podľa § 25a Daňového poriadku. Žalobca tiež namietal vyjadrenie žalovaného ohľadne
nesprávneho názvu spoločnosti žalobcu na pečiatke CMR dokladu. Ďalej namietal jednostrannosť
a účelovosť vedeného dokazovania a hodnotenia dôkazov poukazujúc na vyhodnocovanie výpovedí
zamestnancov žalobcu J. K. a L. H. a na nesprávne a neúplne zistený skutkový stav veci poukazujúc
na výpoveď a vyhodnotenie výsluchu zamestnanca L. C. M..

13. Vo vzťahu k záverom správcu dane ohľadne obchodu žalobcu so spoločnosťou Slovakia Food
Trading s.r.o. namietal odôvodnenie rozhodnutia o tom, že svedok D. H. neodpovedal ani na jednu
otázku správcu dane, vzhľadom k skutočnosti, že svedok odmietol vypovedať. Nevykonanie výsluchu
svedka L. C. správcom dane považoval za pochybenie správcu dane, ktorý nevyužil možnosti na zistenie

skutkovéhostavu,ktorémalkdispozícii,čímdošlokporušeniu§24ods.2aods.4Daňovéhoporiadku.K
poukazu žalovaného na obsah CMR listu, na ktorom nebola uvedená spoločnosť Slovakia Food Trading
s.r.o. žalobca uviedol, že nedostatky CMR dokladu nemajú dopad na existenciu a platnosť záväzkového
vzťahu. Zistenia správcu dane a žalovaného získaného od Štátnej veterinárnej a potravinovej správy
(ďalej ako „ŠVaPS“) podľa žalobcu s ohľadom na aktuálnu judikatúru neboli relevantným podkladom

pre vyvodzovanie záveru o tom, že tovar nebol daňovému subjektu dodaný dodávateľom Slovakia Food
Trading s.r.o. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/5/2018 zo dňa 28.02.2019).

14. K vyjadreniu žalovaného o nepreverení si obchodného partnera spoločnosti Danis Food s.r.o.
v roku 2016 žalobca uviedol, že podstatnejší je obsah predloženého výpisu a informácie z neho

vyplývajúce. Spoločnosť Danis Food s.r.o. podľa žalobcu v čase obchodu nevykazovala znaky
vyvolávajúce podozrenie o jej budúcom fungovaní. Z výpovede svedka A. B. vyplynulo, že obchod
so žalobcom potvrdil, a žalobcovi nebolo zrejmé na základe akých úvah správne orgány dospeli
k záveru o tom, že tento svedok jednoznačne neidentifikoval odberateľa. Argument žalovaného
o tom, že deklarovaný obchodný vzťah nebol uzavretý písomnou zmluvou, žalobca považoval za

absolútne neodborné vyjadrenie žalovaného potvrdzujúce skutočnosť, že správca dane a žalovaný
nepoznajú obchodnoprávne súvislosti realizovaných obchodov. K overovaniu pravosti podpisov žalobca
opätovne namietal nedostatok kompetencie a spôsobilosti správcu dane a žalovaného. Poukázal tiež na
nesprávnosť interpretácie a aplikácie § 9 ods. 4 Daňového poriadku s ustanovením § 15 Obchodného
zákonníka žalovaným a zdôraznil, že žalovaný ani správca dane nevzali do úvahy výpoveď svedka J. K..

15. Vo vzťahu k obchodu so spoločnosťou Košík s.r.o. žalobca poukázal na nesprávne vyhodnotenie
výpovede svedka L. N. žalovaným a zdôraznil, že opätovne aj v tomto prípade boli správnymi orgánmi
ako relevantné vyhodnotené zistenia vyplývajúce z nezrovnalostí na spornej faktúre, konkrétne rozdielny
dátum dodania a nesprávna pečiatka na dokladoch. Namietal, že správca dane nevykonal výsluch

O. G., ktorý sa stal konateľom spoločnosti Košík s.r.o. po L. N., pričom bolo možné sa domnievať,
že tento mohol disponovať dokladmi, ktoré by správcovi dane boli spôsobilé preukázať pravdivosť
údajov na vystavených faktúrach. Zdôraznil, že neexistencia písomnej zmluvy medzi žalobcom aspoločnosťou Košík s.r.o. nepreukázala nereálnosť dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre,
pretože Obchodný zákonník neustanovuje obligatórnu písomnú formu kúpnej zmluvy.

16. Vo vzťahu k obchodom so spoločnosťou FoodEx Plus s.r.o. žalobca opätovne poukázal na
konštatovania správnych orgánov ohľadne nezrovnalostí pečiatky a porovnania podpisov na faktúrach
č. 10160042 a č. 10160039 s podpismi na Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 25.10.2018. Zotrval
na tom, že správca dane nevykonal dokazovanie riadne, poukazujúc na nevykonanie výsluchu P. F., ako
aj na nesprávne a neúplne zistený skutkový stav, poukazujúc na výpoveď zamestnanca L. C. M..

17. Vo vzťahu k obchodu so spoločnosťou CORAL, spol s r.o. žalobca poukázal na to, že konateľ
tohto dodávateľa B. H. Q. potvrdil spoluprácu so žalobcom, doklady boli zaúčtované tak, ako ich
predložil daňový subjekt a konateľ v rámci výsluchu vedel uviesť aj jeho dodávateľa mäsa, ktorý ho
následnedodávalžalobcovi.Napriektomu,žezvykonanéhodokazovaniavyplynuliskutočnostiododaní
fakturovaného tovaru spoločnosťou CORAL, spol s r.o., správca dane účelovo vyhľadával pochybenia

a nezrovnalosti na ďalšom stupni obchodu (medzi dodávateľom CORAL, spol. s r.o. a spoločnosťou
Mima Market s.r.o.). Žalobca v kontexte uvedeného dal do pozornosti rozhodnutia Európskeho súdneho
dvora (C-354/03, C-355/03, C-484/03) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Sžf 1/2011), ktoré konštatovali,
že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné
nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu.

18. Vo vzťahu k obchodu so spoločnosťou A.P.P.I. spol. s. r. o. žalobca poukázal na nezrovnalosti
pečiatky a opätovne namietal postup správnych orgánov týkajúci sa porovnávania podpisov. Napriek
tomu, že z vykonaného dokazovania (výsluchu konateľky J. N.) vyplynulo, že obchod medzi žalobcom
a spoločnosťou A.P.P.I. spol. s r.o. sa uskutočnil a tovar bol dodaný subjektom deklarovaným na

faktúrach, správca dane a žalovaný sa bezdôvodne zamerali na ďalšie subjekty v obchodnom reťazci
a pochybenia na týchto stupňoch obchodu, ktoré následne preniesli na kontrolovaný daňový subjekt.

19. Žalobca namietal, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a správcu dane pre svoje chyby a
nedostatky postráda zákonnosť a vykazuje známky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Odôvodnenie

rozhodnutia žalovaného podľa žalobcu nebolo náležité, pretože len stroho a všeobecne konštatoval
správnosť záverov správcu dane bez ďalšieho zdôvodnenia a k mnohým námietkam žalobcu sa
nevyjadril. Zároveň poukázal na nesprávnosť výkladu a aplikácie právnych noriem týkajúcich sa
nahlasovaniatovaruživočíšnehopôvodusprávcomdaneažalovanýmpoukazujúcna§7bods.2zákona
č. 152/1995 Z. z. o potravinách a podanie Štátnej veterinárnej a potravinovej správy uvedené na webovej

stránke. Zdôraznil, že za celé fungovanie spoločnosti u neho neboli zistené žiadne porušenia povinností
preverovaných príslušnou RVaPS, teda ani to, že by sa tovar nezhodoval so sprievodnými dokladmi
a údajmi na faktúrach, alebo že by bol dodaný od iného dodávateľa, než bol uvedený na faktúrach.
Skutočnosť,čisioznamovaciupovinnosťsplnípovinnýsubjektvobchodnomreťazcipodľažalobcunieje
jeho vecou. V kontexte uvedeného poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn 10Sžfk/5/2018

zo dňa 28.02.2019.

20. Žalobca poukázal na ustanovenie § 24 ods.1 Daňového poriadku a zdôraznil, že dostatočne
preukázaldodanietovarudodávateľmi,ktorýchsprávcadanepreveroval,predkladanýmiskutočnosťami,
listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami. Podľa žalobcu správne orgány na žalobcu v rozpore s

ustanovením§24ods.1Daňovéhoporiadkuprenášalipovinnosťpreukazovaťsprávnosťavierohodnosť
dokladov tretích subjektov a pri dokazovaní nepostupovali nepostupovali v súlade s § 24 ods. 2
Daňového poriadku, pretože správca dane zanedbal svoju povinnosť zistiť skutočnosti nevyhnutné
na účely správy daní čo najúplnejšie. Poukázal na dôkazné bremeno daňového subjektu, ktoré nie
je absolútne a rozhodnutia týkajúce sa dôkazného bremena, konštatujúc, že rozhodnutie správnych

orgánov nevychádzalo z objektívne zisteného a posúdeného skutkového a právneho stavu veci.

21. Žalobca na záver poukázal na koncepciu úpravy dane z príjmov, predmet kontroly dane z príjmov a
kontrolu oprávnenosti daňových výdavkov poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR (sp. zn. I.ÚS
241/07) a judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudky sp. zn. 7Sž 10/00, 7Sž 42/00, 7Sž 177 - 179/00,

3Sžf/85/2007, 3Sžf/10/2008 a 3Sžf/20/2008). Zdôraznil, že ak správca dane neuznal výdavky, pretože
podľa § 21 ods. 1 Daňového poriadku ich vynaloženie na účely dane z príjmov nebolo dostatočne
preukázané, preukázanú hodnotu výdavkov mal potom posudzovať podľa toho, či výdavky vecne
smerovali na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a nie pochybnosťami o osobe dodávateľa.V kontexte uvedeného poukázal tiež na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 664/04 a rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf 45/2015. Žalobca uviedol, že správne orgány popierali legitimitu tzv.
reťazových obchodov, ktoré sú bežnou obchodnou praxou a záver správnych orgánov, že ak daňový

subjekt nadobudol tovar v rámci reťazového obchodu, pričom bol účastný nepohyblivej dodávky, pri
ktorej sa s tovarom fyzicky nemanipulovalo, nemôže ísť o dodanie tovaru, ale o dodanie služby -
sprostredkovania, bol absurdný.

Vyjadrenie žalovaného

22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 05.03.2024 navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.

23. K námietke žalobcu týkajúcej sa jeho argumentácie ohľadne § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov
žalovaný uviedol, že v ustanovení tohto zákona sú uvedené podmienky, kedy je náklad zaúčtovaný v

účtovníctve uznaný za daňový výdavok. Zdôraznil, že správca dane vo svojom rozhodnutí konštatoval,
že žalobca nepreukázal výdavky, na základe čoho neboli splnené podmienky uznania daňového
výdavku, a preto došlo k porušeniu tohto ustanovenia. K námietke týkajúcej sa prípadného vyvodzovania
právnej zodpovednosti voči A. B. podľa žalovaného žalobca neuviedol, o ktoré ustanovenie právnej
normy svoje tvrdenie opiera.

24. Žalovaný uviedol, že všetky výpovede svedkov boli vyhodnocované v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov, pričom žalobca sa podrobnejšie nevyjadril k časovým nezrovnalostiam medzi
údajmi na faktúrach, k nelogickému časovému rozpätiu medzi dátumom dodania tovaru a dátumom
príchodu do firmy, pochybnostiam o identifikácií obchodného partnera, k absencii nadobúdacích faktúr

od maďarského dodávateľa ani k dátumovým nezrovnalostiam na sporných faktúrach. Pokiaľ žalobca
poukazoval na neúmerné vytváranie tlaku vo veci predkladania dôkazov, neuviedol, kedy a čím bol
zo strany žalovaného na neho tlak vyvíjaný. Zdôraznil, že žalobca mal vytvorený dostatočný časový
priestor na predkladanie dôkazov, správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a početné úkony
preukazujúce nie tlak na žalobcu, ale naopak vytvorenie podmienok na to, aby si splnil svoju povinnosť.

Žalobca podľa žalovaného neuviedol, na ktoré konkrétne výpovede svedkov a prečo mal prihliadnuť
a zároveň konkrétne neuviedol, prečo by mal akceptovať výpovede svedkov C. D. H. a F. F. H..
Zdôraznil, že výpovede svedkov nemôžu nahradiť absentujúce listinné dôkazy, pričom žalobca sa
nevyjadril k dátumovým nezrovnalostiam na sporných faktúrach a v ročnom hlásení. Formálne, ústne
prevedenie realizácie obchodu nemožno považovať za relevantný dôkaz, ktorý by zakladal uplatnenie

daňového výdavku (nákladu) v zmysle zákona o dani z príjmov. Konštatoval, že v odôvodnení svojho
rozhodnutia viackrát odkázal na text rozhodnutia správcu dane, nakoľko sa stotožnil s jeho závermi
a opätovne neuvádzal priebeh dokazovania. Zdôraznil, že povinnosťou žalobcu v dokazovaní bolo
preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a ktoré je povinný uvádzať v daňovom
priznaní,akoajpredkladaťdôkazypreukazujúcejehotvrdenia,pričompovinnosťousprávcadanenebolo

definovať dôkazy, ktoré mal žalobca predložiť.

25. K námietkam týkajúcim sa CMR listov žalovaný uviedol, že CMR listy boli v kontexte všetkých
predložených dokladov a zistených skutočností relevantným dôkazom (nezrovnalosti na faktúrach,
nekontaktnosť svedkov, výpovede svedkov, zistenia na RVaPS, nezrovnalostiach v podpisoch, absencie

obchodných zmlúv...), nevyhodnotil ich teda samostatne ako rozhodujúci dôkaz zakladajúci vyrubenie
rozdielu dane, ale v kontexte všetkých zistených skutočností a dôkazov. Vo vzťahu k svedkovi C. D.
uviedol, že jeho nekontaktnosť bola vyhodnotená v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov a výrok
rozhodnutianebolzaloženýlennajehonekontaktnosti.Poukázalnato,žeDaňovýúradTrenčínsvedkovi
zaslal predvolanie na výsluch, ktoré sa vrátilo ako neprevzaté v odbernej lehote a následne bola na

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Trenčín zaslaná žiadosť o predvedenie, ktorej výsledkom bolo,
že svedka sa nepodarilo predviesť a dlhodobo sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava. Uviedol, že
nekontaktovať tohto svedka preukazovala nedôveryhodnosť nielen v osobe konateľa, ale aj spoločnosti
ako takej. Ani rýchlosť doby a online obchody podľa žalovaného nemožno vyhodnotiť ako objektívne
dôvody znemožňujúce dôkladné overenie serióznosti obchodného partnera. Vo vzťahu k námietke

žalobcu o neaktuálnosti informácie, z ktorej vychádzal správca dane, konkrétne z úradného záznamu č.
101132115/2018 zo dňa 08.06.2018, žalovaný poukázal na svoje zistenia a zdôraznil, že nevychádzal
len z úradného záznamu, ale skutkový stav zisťoval aj ďalšími úkonmi.26. Vo vzťahu k nesprávnej interpretácii § 9 ods. 4 Daňového poriadku uviedol, že je pravdou, že v
odôvodnení rozhodnutia uviedol nesprávne ustanovenie právnej normy, avšak táto chyba podľa neho
nie je tak relevantná, aby zakladala nesprávnosť výroku rozhodnutia.

27. Poukázal na skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené, a ktoré žalobca nepovažoval za opodstatnené,
teda že sporné faktúry nepodpísala osoba tam uvedená, že na pečiatke na sporných dokladoch nebol
uvedený názov daňového subjektu zapísaný v Obchodnom registri SR, zistenia RVaPS, nezrovnalosti
na dokladoch CMR, dôkaz o overení obchodného partnera z webovej stránky E., ako aj výlučne ústne

potvrdenie realizácie obchodov.

28. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa bezdôvodného zamerania správnymi orgánmi na ďalšie
subjekty v obchodnom reťazci, žalovaný poukázal na to, že dokazovanie vedie správca dane, a preto
nepostupoval v rozpore so zákonom o dani z príjmov ani s Daňovým poriadkom, pričom dokazovanie
vedené v tomto prípade aj v tomto smere preukázalo, že žalobca nepreukázal vynaloženie sporných

výdavkov v zmysle ustanovenia § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia neuviedol, že zistil podvodné konanie žalobcu, preto námietku žalobcu považoval za
neopodstatnenú a zdôraznil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepostavil na konštatovaní, že
žalobca mal sledovať výrobné, či obstarávacie procesy dodávateľov.

29. K námietke žalobcu týkajúcej sa výpovede svedka L. C. M., žalovaný uviedol, že v odvolaní
námietku smerujúcu k výpovedi tohto svedka žalobca neuviedol. Vo vzťahu k námietke žalobcu
týkajúcej sa nevykonania výsluchu L. C., ako aj ďalších nevypočutých svedkov žalovaný uviedol, že
početnosť svedkov predvolaných aj na návrh správcu dane správca dane uviedol na strane 41 druhého
prvostupňovéhorozhodnutia,pričomjenazváženísprávcudanevzhľadomnaužvykonanédokazovanie

a skutočnosti mu známe z jeho činnosti, či návrhom kontrolovaného daňového subjektu vyhovie v
celom rozsahu. Poukázal na to, že okrem návrhu na vypočutie zamestnancov, žalobca navrhoval
vypočuť prepravcov, dodávateľov a iných ľudí, k čomu uviedol ich mená prípadne telefónne čísla bez
ich bližšej identifikácie. Vo vzťahu k výsluchu svedka A. B. žalovaný uviedol, že svedok odberateľa
neidentifikoval jednoznačne, pretože uviedol, že si len myslel, že obchodoval so žalobcom, pričom

žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol aj ďalšie skutočnosti, na základe ktorých konštatoval, že
výpoveď tohto svedka nepotvrdila dodanie fakturovaného tovaru.

30. Žalovaný poukázal na to, že absenciu písomnej formy zmluvy vyhodnotil v kontexte všetkých
zistených skutočností, s prihliadnutím na všetko, čo pri daňovej kontrole vyšlo najavo. Pravosť

podpisov neskúmal, iba konštatoval, že podpisy neboli totožné, čo vyplynulo z vizuálneho hodnotenia
podpisov. Túto nejednotnosť opätovne vyhodnotil v kontexte všetkých zistených skutočností a s
prihliadnutím na všetko, čo pri kontrole vyšlo najavo. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie netrpí vadou
nepreskúmateľnosti, pričom žalobca neuviedol časti rozhodnutia, ktoré považoval za nezrozumiteľné.
Podľa žalovaného skutkový stav bol zistený v konaní dostatočne a vec bola riadne posúdená. Poukázal

na to, že sporní dodávatelia žalobcu vykazovali spoločné charakteristické znaky, ktoré konkretizoval. Na
záver zdôraznil, že dôsledkom rizikového konania žalobcu bola skutočnosť, že v rámci daňovej kontroly
ani vyrubovacieho konania nepredložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali uskutočnenie
fakturovaných služieb. Zotrval na tom, že žalobou napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v rozpore so
zákonom a vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci.

Replika žalobcu

31. Žalobca vo svojej replike zo dňa 02.04.2024 nesúhlasil s vyjadrením žalovaného, jeho tvrdenia
považoval za nesprávne a účelové. Zotrval na podanej žalobe a v zásade zopakoval svoje vyjadrenia

uvedené v podanej žalobe.

Duplika

32. Žalobca právo podať dupliku nevyužil.

Konanie pred správnym súdom33. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom
pojednávaní dňa 24.09.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s § 108
ods. 2 SSP. Prítomní účastníci konania sa vo svojej podstate pridŕžali svojich tvrdení uvedených vo

svojich písomných podaniach. Správny súd na pojednávaní rozhodol tak, že správna žaloba žalobcu
bola v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

Relevantné zákonné ustanovenia

34. Podľa § 3 ods. 2 zákona Daňového poriadku; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

35. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

36. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa

berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

37. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,

správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

38.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku;správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

39. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

40. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku; ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich
uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,

aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

41. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov; daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval,)výdavky (náklady),

ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

42. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov; na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom
výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka

podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním
súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm.
t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon
neustanovuje inak.Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

43. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101710718/2020 zo dňa 10.11.2020, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica,
pobočka Zvolen o vyrubení dane č. 101153547/2020 zo dňa 09.07.2020, ktorým bol žalobcovi vyrubený
rozdiel dane v sume 129.600,35 Eur na dani z príjmov právnickej osoby podľa § 68 ods. 5 a 6
Daňovéhoporiadkuzazdaňovacieobdobieroku2016zdôvodu,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno

a nepreukázal, že náklady účtované na základe faktúr za predmet fakturácie – mrazené mäso (kuracie,
hovädzie, bravčové a hydinové)
od dodávateľov Arrant Frost s.r.o., Bureet Import-Export s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o., Košík
s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food s.r.o., CORAL, spol. s r.o. a A.P.P.I. spol. s.r.o., boli skutočne
dodanétýmitododávateľmiuvedenýminafaktúrachanebolapreukázaná vecnásúvislosťvynaložených
výdavkov, v dôsledku čoho žalobca porušil § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov v nadväznosti

na 21 ods. 1 a § 2 písm. i) a j) tohto zákona.

44. V predmetnej veci bolo vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodujúce posúdenie, či na neuznanie
daňových výdavkov za zdaňovacie obdobie rok 2016 podľa § 17 ods. 2 písm. a) v spojení s § 21
ods. 1 a § 2 písm. i), j) zákona o dani z príjmov, bolo postačujúce nepreukázanie opodstatnenosti

zaúčtovania nákladov do daňových výdavkov žalobcom, z dôvodu nepreukázania dodania tovarov
(mäsa)konkrétnymidodávateľmi,spoločnosťamiArrantFrosts.r.o.,BureetImport-Exports.r.o.,Slovakia
Food Trading s.r.o., Košík s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food s.r.o., CORAL, spol. s r.o. a A.P.P.I.
spol. s.r.o.

45. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalovaného, repliky žalobcu a administratívneho spisu
správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, pričom za súladný
so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho
orgánu vedúci k vydaniu napadnutého a druhého prvostupňového rozhodnutia. Správny súd
konštatuje, že prvostupňový správny orgán vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na

účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho
spisu. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k
ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne
posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup prvostupňového správneho orgánu
a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v

odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.
Záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného o tom, že vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná vecná súvislosť vynaložených výdavkov a nepreukázalo sa, že tovar dodali dodávatelia
uvedení na predložených faktúrach (spoločnosti Arrant Frost s.r.o., Bureet Import-Export s.r.o., Slovakia
Food Trading s.r.o., Košík s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food s.r.o., CORAL, spol. s r.o. a A.P.P.I. spol.

s.r.o.), bol opodstatnený a plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou.

46. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (t.j.
žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, ktorým správca dane získa

poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne,
ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z
jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a

zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so
zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom
stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto

vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez
pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovompriznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie
je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a

schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii.

47.Správny súd uvádza, že zákonodarca v §19 a nasl.zákona o dani zpríjmovustanovujezákonné

podmienkyuznaniadaňovéhovýdavkudaňovýmsubjektom,pričomichnesplnenieniejemožnéodpustiť
(keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za
dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidenciíalebozáznamovvedenýchdaňovýmsubjektom(§24Daňovéhoporiadku).Pokiaľtedažalobca

tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru (mäsa) dodávateľmi, spoločnosťami Arrant Frost s.r.o., Bureet Import-
Export s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o., Košík s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food s.r.o., CORAL,
spol. s r.o. a A.P.P.I. spol. s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s dodaním tohto tovaru tak, ako
to deklaroval, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou
preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na uplatnenie daňového výdavku zákon o dani

z príjmov stanovil v prípade výdavkov, ktoré si žalobca zaúčtoval na základe predmetných faktúr. Pokiaľ
si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na uznanie daňových výdavkov z dodávateľských faktúr,
potom musel vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie daňových výdavkov mali reálny
základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach dodávateľom, ktorý je na nich
uvedený)azároveňmuselpreukázaťopodstatnenosťtakýchtovýdavkovaskutočnosť,žeideozákonom

stanovené daňové výdavky v zmysle zákona o dani z príjmov ako hmotnoprávneho predpisu, na základe
ktorého si práve toto právo uplatňoval. V tomto smere správny súd poukazuje aj na záver Rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/60/2015 zo dňa 28.02.2017, podľa ktorého „daňový výdavok musí
byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú
súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež

skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre“.

48. V kontexte uvedeného správny súd konštatuje, že základným kritériom pre uznanie výdavkov v
zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to

podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaloženénadosiahnutie,zabezpečenieaudržaniepríjmov,
to znamená, že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka
preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka
zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy
pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku. Len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov

vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania,
uznajú sa výdavky za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 a §
21zákona o dani z príjmov.

49. V prvom rade správny súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa so žalobcom vznesenou

námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu pre
nezrozumiteľnosť a zmätočnosť. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného a druhého prvostupňového rozhodnutia správcu dane, správny súd námietku
nepreskúmateľnosti vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný dostatočne zrozumiteľne reflektoval na
jednotlivé námietky žalobcu uvedené v odvolaní, z jeho rozhodnutia vyplývajú skutočnosti, ktoré

považoval za zistené a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Konštatovanie žalovaného (i
prvostupňového správneho orgánu) je potrebné vnímať v celkovom kontexte, pričom z obsahu
jednotlivých rozhodnutí je nepochybne zrejmé, že v predmetnej veci nebolo spochybnené, že tovar
bol žalobcovi dodaný, avšak bolo spochybnené preukázanie dodanie (uskutočnenia) fakturovaných
tovarov (mäsa) dodávateľmi uvedenými na faktúrach, teda spoločnosťami Arrant Frost s.r.o., Bureet

Import-Export s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o., Košík s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food s.r.o.,
CORAL, spol. s r.o. a A.P.P.I. spol. s.r.o. U uvedených dodávateľov bolo na základe vykonaného
dokazovania zistené, že títo dodávatelia vykazovali identické znaky – jednalo sa o spoločnosti,
ktoré sú už neexistujúcimi spoločnosťami (s výnimkou spoločnosti CORAL, spol. s r.o.), ktoré zaniklivýmazom z Obchodného registra SR (s nástupcom, prípadne bez nástupcu), v prípade zlúčených
spoločností (napr. Bureet Import-Export s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o., Danis Food s.r.o., Košík
s.r.o., FoodEx Plus s.r.o.) tieto spoločnosti nemali reálne sídla, boli nekontaktné, respektíve následne

zanikli výmazom z Obchodného registra SR. Zároveň si dodávateľské spoločnosti neplnili daňové
povinnosti voči štátnemu rozpočtu, v dôsledku nepodávania daňových priznaní (príjmy z faktúr
neboli priznané do štátneho rozpočtu). Správcovi dane neboli zo strany dodávateľských (prípadne
nástupníckych) spoločností predložené účtovné a daňové doklady, na základe ktorých by bolo možné
overiť vzájomné transakcie a preveriť reálnosť preverovaných obchodov. Konatelia dodávateľských

spoločností, prípadne bývalí konatelia dodávateľských spoločností boli buď nekontaktní, v prípade ak
bolikontaktní,nevedeliuviesťničorealizáciiobchodovsožalobcom,napriektomu,ževrozhodnomčase
vystupovali v pozícii konateľov spoločností (napr. konateľ spoločností Arrant Frost s.r.o. C. D., konateľ
spoločnosti Bureet Import-Export s.r.o. F. G., konateľ spoločnosti Danis Food s.r.o. A. B.) a v prípade
ak nejakú obchodnú spoluprácu so žalobcom potvrdili, nevedeli ju preukázať predložením dôkazov.
Pokiaľ žalobca poukazoval na nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu, že z rozhodnutia

žalovaného nie je zrejmé, akú povinnosť mal žalobca porušiť, s odkazom na záver žalovaného o tom, že
žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane v dôsledku porušenia § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, správny
súd zdôrazňuje, že uvedené tvrdenie bolo žalobcom vytrhnuté z kontextu. Z napadnutého rozhodnutia
žalovaného vyplynul záver, že žalobca porušil § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, pretože nepreukázal,
že tovar, za ktorý vynaložil výdavky (náklady), mu skutočne dodali dodávatelia uvedení na sporných

faktúrach a zároveň porušil § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, pretože si nesplnil
dôkaznú povinnosť a náležite nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj
zobsahuznenia§2písm.i)zákonaodanizpríjmov,ktorýuvádzapodmienky,kedyjenákladzaúčtovaný
vúčtovníctveuznanýzadaňovývýdavok,bolo podľasprávnehosúduzrejmé,žežalovaný(akoisprávca
dane) konštatoval, že žalobca nepreukázal ním vynaložené výdavky, na základe čoho neboli splnené

podmienky uznania daňového výdavku, a teda došlo k porušeniu § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.
Vo vzťahu k nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa vyhodnotenia výpovede A. B.,
je nevyhnutné poukázať na skutočnosti zistené z vykonaného dokazovania ohľadne nejednoznačnej
identifikácie obchodného partnera A. B., skutočnosťou, že v čase vystavenia faktúr A. B. nebol
oprávneným na vystavenie a podpísanie faktúr. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že

žalovaný výpoveď vyhodnotil ako relevantnú, teda na ňu prihliadal a vychádzal zo skutočností zistených
výpoveďou, ktoré však podporili vo všetkých súvislostiach (rozporuplné skutočnosti uvádzané svedkom,
dátumové nezrovnalosti na faktúrach, rozpor v uvedení dodávateľa na faktúrach) záver správcu dane
a žalovaného o nesplnení dôkaznej povinnosti.

50. Správny súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri vydaní rozhodnutí v
danom prípade nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov
rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné
dodávky boli dodávateľmi uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu ako daňového subjektu, t. j. či ich možno považovať

za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Podľa názoru
správneho súdu zhodne s názorom orgánov verejnej správy z výsledkov vykonaného dokazovania v
daňovom konaní vyplynulo, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že
výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predložených k daňovej kontrole, možno
považovať za výdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Preukázanie týchto skutočností pritom

zaťažovalodôkaznýmbremenomžalobcuvzmysle§24Daňovéhoporiadku,keďdôkazmi,ktorésvedčili
o vynaložení daňových výdavkov, ktoré mali byť uhradené boli faktúry, CMR listy (s nedostatočnou
identifikáciou), objednávky, dodacie listy, výsluchy niektorých navrhovaných svedkov, prípadné zistenia
z iných daňových kontrol (napr. u daňového subjektu A.P.P.I. spol. s.r.o. ), zistenia zo Štátnej veterinárnej
a potravinovej správy SR, emailová komunikácia, avšak žalobca správcovi dane nepredložil žiadne

ďalšie podklady, ktorými by preukázal ich opodstatnenosť.

51. Na základe zistení správcu dane boli pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom
dodaní tovaru (mäsa) dodávateľmi konkrétne spoločnosťami Arrant Frost s.r.o., Bureet Import-Export
s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o., Košík s.r.o., FoodEx Plus s.r.o., Danis Food s.r.o., CORAL, spol. s r.o.

a A.P.P.I. spol. s.r.o. oprávnené. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať
reálnosť dodaniaslužiebdodávateľom.Užsamotnézistenieskutočností,žedodávateľnemápersonálne
a materiálne možnosti na realizáciu dodania služieb a že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v
jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodaniaslužieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní,
musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne
došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná

povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným
bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Daňový
subjekt (žalobca) disponuje právom, resp. možnosťou uplatniť si za zákonom ustanovených a
splnených podmienok nárok na uznanie výdavkov za daňové výdavky, čím mu bude znížený základ

dane, čoho končeným dôsledkom bude nižšia daňová povinnosť, je iniciátorom takéhoto uznania, preto
je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok
a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na uplatnenie daňových výdavkov uznaný ako oprávnený.

52. Správny súd ďalej poukazuje na to, ako už bolo viackrát uvedené, že dôkazné bremeno o reálnom

dodaní služieb dodávateľom zaťažuje najmä daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodania
služieb len faktúrami, prípadne CMR listami, objednávkami a výsluchom svedkov, podľa správneho súdu
nie je dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje
odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a
je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt

je oprávnený uplatniť si nárok na uznanie výdavkov ako daňových výdavkov. Splnenie podmienok na
uplatnenie nároku na uznanie daňových výdavkov preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených
podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným obsahom.
Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna
skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žalobca v konaní vierohodne

nepreukázal opodstatnenosť nároku na uznanie uplatnených daňových výdavkov a splnenie zákonných
požiadaviek v zmysle § 2 písm. i) v spojení s § 21 zákona o dani z príjmov.

53. Ďalšia skupina námietok žalobcu sa týkala nedostatočne zisteného skutkového stavu a jeho rozporu
s administratívnymi spismi. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že konateľ spoločnosti Bureet

Import-Export s.r.o. F. G. tvrdil, že za spoločnosť konal jeho zamestnanec (kamarát) H. I., v konaní
nebolo preukázané, že by táto osoba vystupovala v pozícii zamestnanca spoločnosti. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal na to, že právnou úpravou nie je vymedzená povinnosť splnomocniť tretiu osobu
písomne, pričom o prípadnom prekročení právomoci H. I. nevedel, ani vedieť nemohol. Správny súd
vkontexteuvedenéhoakcentujenajmänapovinnosťobozretnostižalobcuprivstupedopodnikateľských

vzťahov s inými subjektami. Hoci správny súd nespochybňuje skutočnosti uvedené žalobcom týkajúce
sa povinnosti splnomocnenia tretej osoby, pri vstupe do obchodný vzťahov s inými subjektami si
mal žalobca dôsledne overiť, s kým vstupuje do obchodných vzťahov, a to aj s ohľadom práve na
následné prípadné uplatňovanie si daňových výdavkov v daňovom konaní. Pokiaľ žalobca v prípade
spoločnosti dodávateľa Slovakia Food Trading, s.r.o. poukazoval na zavádzajúce tvrdenie správcu

dane, týkajúce sa svedka D. H. (ktorý bol konateľom spoločnosti v posudzovanom období), správny
súd konštatuje, že správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že tento svedok neodpovedal
na otázky, na základe čoho nebolo preukázané, kto podpísal faktúry, či išlo o oprávnenú osobu,
avšak zároveň z jeho rozhodnutia vyplynulo, že v dôsledku, že došlo k odopretiu výpovede, neboli
tým uvedené skutočnosti, ktoré mohli byť na prospech žalobcu ako daňového subjektu. S ohľadom

na uvedené možno teda vyhodnotiť, že správca dane nevyhodnocoval uvedené skutočnosti ako
skutočnosti v neprospech žalobcu, ako sa to snažil naznačiť žalobca, iba uviedol, že z dôvodu
odopretiu výpovede, neboli zistené žiadne skutočnosti, teda ani tie, ktoré mohli byť v prospech žalobcu.
K poukazu žalobcu na to, že absencia písomnej zmluvy nie je dôkazom o neuskutočnení obchodu,
pretože v obchodnom styku sa písomná forma pre daný typ zmluvného vzťahu nevyžaduje, správny

súd konštatuje, že správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach iba poukazovali na skutočnosť,
že prípadná písomne uzatvorená zmluva medzi obchodnými subjektami by mohla slúžiť ako ďalší
podporný dôkaz (okrem ďalších dôkazov) preukazujúci vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľmi,
pričom jej absenciu vyhodnotil v kontexte všetkých zistených skutočností, ktoré pri daňovej kontrole
vyšli najavo. Vo vzťahu k žalobcom namietanému nezohľadneniu výpovedí viacerých svedkov, je

nevyhnutné uviesť, že správca dane vo svojom rozhodnutí pri vyhodnocovaní výsluchov svedkov
podrobne uvádzal zistený skutkový stav a poukázal na zistenia z uskutočnených výsluchov, ktoré
následne vyhodnocoval aj v kontexte ďalších zabezpečených dôkazov. Zároveň je potrebné uviesť,
že skutočnosti uvedené vo svedeckých výpovediach neboli podporené ďalšími listinnými dôkazmi, nazáklade čoho správca dane dospel k správnemu záveru o tom, že napriek prípadnému potvrdeniu
realizácie obchodov uvedených na faktúrach, bez preukázania tvrdení dokladmi, boli tieto výpovede
len vo formálnej rovine bez možnosti ďalšieho preverenia, či dodatočného preukázania tvrdených

skutočností (napr. výsluch D. H., F. F. H., A. B., L. N., H. Q. ). Z obsahu rozhodnutí žalovaného
a správcu dane zároveň vyplynulo, že dostatočným spôsobom vysvetlili, prečo výsluchy svedkov
považovali za nepresné, prípadne ich nevyhodnotili ako relevantné. K námietke žalobcu týkajúcej sa
nevykonaniavýsluchunavrhovanýchsvedkovsprávnysúduvádza,žetakakosprávneuviedolžalovaný,
dokazovanie v daňovom konaní v zmysle Daňového poriadku vedie správca dane, pričom je na jeho

rozhodnutí, aké úkony vykoná/nevykoná a ako vyhodnotí výsledky jednotlivých úkonov v nadväznosti na
už zistené skutočnosti a získané dôkazy. V prípade nevykonania navrhnutých dôkazov, je však zároveň
povinnosťou správcu dane, prípadne žalovaného zrozumiteľne vysvetliť a odôvodniť, prečo dôkazy
nevykonal. V prejednávanej veci správca dane napriek rozsiahlemu vykonávaniu výsluchov svedkov
síce skutočne niektoré nevykonal, avšak k nevykonaniu uvedených výsluchov sa správca dane prípadne
žalovaný v jednotlivých častiach rozhodnutí týkajúcich sa konkrétnych dodávateľov vždy vyjadrili

a dostatočným spôsobom odôvodnili, prečo výsluchy neboli vykonané (napr. nevykonanie výsluchu L.
C., C. D., O. G., ...). Zároveň správca dane k nevykonaniu výsluchu svedkov uviedol, že nepredvolal
takých navrhovaných svedkov, ktorí nemohli prísť priamo do styku s dodávaným tovarom, ani jeho
dodávateľom uvedeným na faktúrach, ktorú skutočnosť vyhodnotil ako rozhodujúcu, pre objasnenie
okolnosti obchodu svedkom, dodanie a prinesenie nových dôkazov a zistení na odstránenie pochybností

správcu dane vzniknutých pri daňovej kontrole (jednalo sa najmä o vodičov prepravných spoločností),
s čím sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil. Niektorých navrhovaných svedkov sám žalobca nevedel
identifikovať, pretože ich mená získal z dodávateľských faktúr alebo z CMR listov, na základe čoho sa
správcovi dane potom logicky nepodarilo osoby stotožniť a vypočuť ich bez iných údajov ako mena
a priezviska, a to aj s ohľadom na prípadnú zameniteľnosť osoby svedka. Pokiaľ žalobca pri jednotlivých

dodávateľských spoločnostiach namietal, že žalovaný skúmal pravosť podpisov osôb, ktoré podpisovali
sporné faktúry, možno prisvedčiť vyjadreniu žalovaného o tom, že pravosť podpisov neskúmal, iba na
základe vizuálneho porovnania predložených dokladov a podpisov na zápisniciach z výsluchov svedkov
konštatoval, že podpisy nie sú totožné, a to aj s prihliadnutím k všetkým zisteným skutočnostiam
pri výkone daňovej kontroly. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho názvu spoločnosti na

pečiatke žalobcu na CMR listoch, spočívajúcej v dovetku označujúcom druh spoločnosti, správny súd
uvádza, že táto skutočnosť správcom dane ani žalovaným nebola zvlášť rozhodujúca pri rozhodovaní,
a správne orgány ju vyhodnotili iba v kontexte všetkých zistení spochybňujúcich dodanie dodávateľmi
uvedenými na faktúrach. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na to, že absencia všetkých údajov na CMR
listoch nemôže byť podkladom pre záver správcu dane o nedodaní tovarov dodávateľmi uvedenými na

preskúmavaných faktúrach, správny súd poukazuje na to, že nedostatky na CMR listoch spočívajúce
v absencii uvedenia dodávateľských spoločností na týchto listoch a následný nesúlad údajov na
faktúrach, prípadne objednávkach u správcu dane v kontexte všetkých zistení, vyvolali oprávnené
pochybnosti o skutočnej osobe dodávateľov tovarov. Zároveň treba podotknúť, že správca dane svoje
zistenia nezaložil výlučne na nedostatkoch uvedených na CMR listoch, ale opätovne v kontexte všetkých

aj následne zistených skutočností na základe vykonaného dokazovania, keď vyhodnocoval zistené
skutočnosti vo vzájomných súvislostiach. Pokiaľ žalobca poukazoval na bezdôvodné zameranie sa na
ďalšie subjekty vystupujúce v obchodnom reťazci, možno prisvedčiť argumentácii žalovaného o tom,
že pri tomto zisťovaní (týkajúcich sa aj ďalších dodávateľských spoločností) nepostupoval v rozpore so
zákonom o dani z príjmov a dokazovanie vykonané týmto smerom mohlo prispieť nielen na neprospech,

ale ja na prospech žalobcu. Správca dane zároveň s ohľadom na takto získané zistenia neuviedol,
že by zistil podvodné konanie a ani neviedol týmto smerom svoje úvahy. S ohľadom na všetky
uvedené skutočnosti, správny súd námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu a jeho rozporu
s administratívnymi spismi vyhodnotil ako nedôvodnú.

54. Argumentáciu žalobcu založenú na tvrdeniach, že správca dane na neho vytváral tlak a konal
v neprospech daňového subjektu, správny súd považoval za nedôvodnú. Žalobca ako daňový subjekt,
ktorý si chcel uplatniť uznanie výdavkov z jednotlivých faktúr, mal mať pri výkone daňovej kontroly
pripravené dôkazy za účelom preukázania týchto výdavkov, vzhľadom k tomu, že predkladanie dôkazov
vrámcidaňovejkontrolyjepovinnosťoukontrolovanéhodaňovéhosubjektu.Zobsahuadministratívneho

spisu vyplynulo, že žalobca mal vytvorený dostatočný čas na predkladanie dôkazov, správca dane
v prípade svojich pochybností správcu dane vyzval na ich doplnenie, pričom vykonal rozsiahle
dokazovanie a úkony, ktoré žalobcovi umožňovali, aby si predložením dôkazov splnil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z Daňového poriadku. Zároveň v zhode so žalovaným správny súd uvádza, že žalobcabližšie nekonkretizoval, akým spôsobom mal na neho žalovaný, prípadne správca dane neúmerný tlak
vyvíjať, na základe čoho správny súd vyhodnotil toto jeho vyjadrenie ako jeho subjektívny názor a
nesúhlas s postupom správnych orgánov pri výkone daňovej kontroly.

55. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom výklade a aplikácii právnych noriem týkajúcich
sa nahlasovania tovaru živočíšneho pôvodu, správny súd uvádza, že okrem poukazu na zákonné
ustanovenie zákona č. 152/1995 Z. z., vysvetlenie oznamovacej povinnosti ŠVaPS a výsledky
vykonaných kontrol u žalobcu, žalobca neuviedol, ako konkrétne mali správca dane a žalovaný pri

vyhodnocovaní ne/splnenia povinnosti týkajúcich sa dodávok mäsa a ich registrácie pochybiť, a aký
vplyvmalomaťtotopochybenienaprávažalobcuaprejavilosavnímtvrdenejnezákonnostirozhodnutia.
Správny súd vyjadrenia žalobcu týkajúce sa týchto skutočností preto vyhodnotil iba ako všeobecné
tvrdenia žalobcu a jeho nesúhlas s postupom správnych orgánom pri vyhodnocovaní zistení ohľadne
registrácie veterinárnou a potravinovou správou.

56. Správny súd uvádza, že nespochybňuje judikatúru týkajúcu sa dôkazného bremena, na ktorú
rozsiahlo poukazoval žalobca, avšak uvádza, že v konaní bolo dostatočne spochybnené prvostupňovým
správnym orgánom prípadne žalovaným, na základe akých skutočností nemali preukázané dodanie
služieb konkrétnymi dodávateľmi (nepotvrdenie obchodných vzťahov so žalobcom, nepreukázanie
obchodných vzťahov dokladmi, nekontaktnosť dodávateľských spoločností, prípadne ich nástupcov,

nezrovnalosti na CMR listoch, spornosť podpisov na predložených faktúrach, nedostatky na pečiatke
žalobcu, absencia registrácie dodávateľov na príslušnej RVaPS ako sprostredkovateľ, časové
nezrovnalosti medzi údajmi na faktúrach, nelogické časové rozpätie medzi dátumom dodania tovaru
a dátumom príchodu do spoločnosti,...), pričom tieto skutočnosti a zistenia boli závažného charakteru,
a teda bolo následne na žalobcovi, aby preukázal ďalšími predloženými dôkazmi dodanie služieb

konkrétnymi dodávateľmi. Namiesto vysvetlenia zistení a pochybností vznesených správcom dane
a preukázania dodania služieb dodávateľmi na základe dôkazov, sa žalobca zameral skôr na
spochybňovanie postupu správcu dane a vyvracanie jeho zistení, bez podpory predloženými dôkazmi.
Správny súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn.. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd, opätovne na tomto mieste, poukazuje

nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť,
že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj
o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu

obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti
údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák.
č. 511/1992 Zb. oprávnené.“ Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje
ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Vzhľadom na spochybnenie

dodania služieb jednotlivými dodávateľmi v kontexte skutočností zistených prvostupňovým správnym
orgánom a žalovaným dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce najmä v predložení zákonom
požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov bolo možné považovať za nedostatočné.
Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu hospodárskej činnosti a bol

dostatočne obozretný v podnikateľských vzťahoch, do ktorých dobrovoľne vstupoval. Zásade poctivého
a zodpovedného obchodného styku nezodpovedá konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho
dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti. Hoci žalobca uvádzal, akými dostupnými možnosťami
si svojich dodávateľov preveroval, nepreveril si, či dodanie služieb skutočne pochádzalo od dodávateľov.
Vo vzťahu k dani z príjmov z konštantnej rozhodovacej činnosti vyplýva, že „ak je nárok na uznanie

výdavku podložený konkrétnou faktúrou, potom splnenie podmienky preukaznosti výdavku nie je možné
viazaťlennareálneuskutočneniefakturovanýchdodávoktovarovaslužieb,alemusíbyťtiežpreukázaná
zhoda medzi skutočným dodávateľom deklarovaným vo faktúre“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu
SR 4Sfk/9/2022 zo dňa 31.01.2024, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/16/2018 zo dňa
30.04.2019 a sp. zn. 10Sžfk/19/2018 zo dňa 22.05.2019, sp. zn. 5Sžf/45/2015 zo dňa 26.01.2017, sp.

zn. 5Sžf/60/2015 zo dňa 28.02.2017).

57. Vzhľadom k tomu, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal,
že k dodaniu služieb došlo konkrétnymi dodávateľmi (t.j. tak ako to deklaruje), nemohol mu byť nárokna uznanie daňových výdavkov za predmetné zdaňovacie obdobie (rok 2016) uznaný ako oprávnený.
Z právneho hľadiska žalobca potom nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v § 2 písm. i) a
§ 21 zákona o dani z príjmov.

58.Cieľomdaňovejkontrolyjezabezpečeniepodkladovvsúčinnostisdaňovýmsubjektomnazistenie,či
sidaňovýsubjektsplnilvsúladespríslušnýmihmotnoprávnymipredpismisvojepovinnostivočištátnemu
rozpočtu. Z predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný i prvostupňový správny orgán
sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom

- žalobcom. Prvostupňový správny orgán i žalovaný zamerali dokazovanie na preukázanie dodania
tovarov od konkrétne označených dodávateľov a súčasne zamerali dokazovanie vo vzťahu k
dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý
správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z
príjmov. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok uznania oprávnenosti uplatnenia daňových výdavkov

z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom
postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia daňového poriadku. Daňové
orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v
daňovomkonanínajavo,vprípadeaknejakédôkazynevykonali(napr.výsluchyžalobcomnavrhovaných
svedkov, znalecké dokazovanie), ich nevykonanie riadne zdôvodnili (napr. nepreukázaním vzťahu

navrhovaných svedkov so žalobcom, prípadne deklarovaným dodávateľom, neúspešnými pokusmi
o uskutočnenie výsluchu predvolaných svedkov). Zo záverov rozhodnutí jednoznačne vyplynulo, že
žalovaný ani prvostupňový správny orgán nespochybnili dodanie služieb, ale spochybnili ich dodanie
konkrétnymi dodávateľmi.

59. Správny súd tiež konštatuje, že druhé prvostupňové rozhodnutie správcu dane a rozhodnutie
žalovaného obsahujú uvedenie podstatných námietok žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane,
resp. žalovaný vysporiadali. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí vyplýva, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie a žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol úvahy, ktorými vykonané
dôkazy vyhodnotil, a na základe ktorých dospel k prijatému záveru. Vydané rozhodnutia daňových

orgánov zodpovedali kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie,
poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie
rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok.
Orgán verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať na všetky námietky účastníka
konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002 sp. zn. I. ÚS 56/01 konštatoval, že „rozhodnutie

správnehoorgánumusíuviesťrelevantnéadostatočnédôvody,nazákladektorýchbolovydané.Rozsah
tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej
veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj na
príslušnújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva(pozrinapr.rozsudokGarciaRuizv.Španielskoz
21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať,

že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z
účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.“

60. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru,
že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani

prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa §
190 SSP zamietol.

61. O náhrade trov konania správny súd rozhodol vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP
a contrario tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal. Rovnako

správny súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože nevzhliadol v
okolnostiach prípadu výnimočnosť dôvodov pre priznanie náhrady trov konania žalovanému ako orgánu
štátnej správy.

62. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439

ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.