Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-4Cpr/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521200642
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2521200642.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: Easy Check,

s.r.o., IČO: 44 466 587, so sídlom Farárske 27, 917 00 Trnava, v zast.: Advokátka kancelária SOPKO
& Partners, s.r.o., IČO: 54 237 050, sídlom Paulínska 24, 917 01 Trnava, proti žalovanému: A. B., nar.:
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., v zast.: MV Legal s.r.o., IČO: 36 857 947, so sídlom Jedenásta
16, 831 01 Bratislava, o neplatné skončenie pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 29.03.2021 domáhal určenia

neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného.

2. Žalobca v rámci svojej žaloby uviedol, že dňa 15.02.2020 na základe § 42 a nasl. zákona č. 311/2001
Z.z.Zákonníkprácevzneníneskoršíchprávnychpredpisov(ďalejlen:„Zákonníkpráce“)uzavrelžalobca
so žalovaným pracovnú zmluvu v znení jej neskorších dodatkov na pracovnú pozíciu kontrolný technik
dojednanú na dobu neurčitú, pričom žalovanému vznikol pracovný pomer dňa 17.02.2020 (ďalej len:
„pracovná zmluva“). Dňa 18.12.2021 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru

zo dňa 21.10.2020, v ktorom žalovaný uviedol, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
je nevyplatenie mzdy za mesiac 8/2020. V prvom rade si dovoľujeme poukázať na § 8 zákona č.
62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením o niektorých mimoriadnych
opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktoré znie nasledovne: „Lehoty ustanovené právnymi
predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28.

februára 2021 neplynú.“ V druhom rade si dovoľujeme uviesť, že žalovanému bola mzda riadne a včas
vyplatená. Dňa 17.02.2020 žalobca poskytol žalovanému, na jeho žiadosť, preddavok na mzdu v sume
vo výške 800,00 EUR. Žalobca súčasne riadne a včas vyplatil žalovanému mzdu za prácu v období
od mesiaca január 2020 do mesiaca júl 2020 v zmysle dohodnutých podmienok v pracovnej zmluve v
znení jej neskorších dodatkov. Žalobca následne časť preddavku na mzdu poskytnutého dňa 17.02.2020
započítal a zaúčtoval ako mzdu za mesiac 08/2020. V danom prípade je nevyhnutné spomenúť, že
vyššie uvedené skutočnosti konštatoval vo svojej správe aj Inšpektorát práce Trnava, ktorý vykonal

inšpekcie v spoločnosti Easy Check, s.r.o. dňa 23.02.2021. Na základe skutočnosti, že žalovanému bol
vyplatený preddavok na mzdu, ktorý bol neskôr započítaný je zrejmé, že dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce tak, ako ho vymedzil žalovaný nenastal
a pracovný pomer naďalej trvá.3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení k svojej žalobe doložil pracovnú zmluvu zo dňa 15.02.2020,
registračný list fyzickej osoby, výpis z účtu zo dňa 17.02.2020, interný doklad klient o zúčtovaní mzdy,

dochádzková karta, výplatná páska za mesiac 08/2020, výpis z účtu preukazujúci úhradu mzdy za
obdobie 01/2020 až 08/2020.

4. Žalovaný v rámci svojho písomného vyjadrenia k žalobe žalobcu uviedol, že žalovaný popiera žalobný
nárok v celom rozsahu a navrhuje, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Na podanie žaloby neboli

zo strany žalobcu splnené základné zákonné podmienky, ktorými sú: podanie žaloby v lehote dvoch
mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zákonníka práce) a súčasne oznámenie
žalobcu žalovanému, že trvá na tom, aby u neho naďalej pracoval (§ 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka
práce). Žalovaný popiera ako nepravdivé tvrdenie žalobcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 21.10.2020 bolo doručené žalobcovi až dňa 18.12.2020. Dátum 18.12.2020 je z hľadiska
doručovania celkom bezpredmetným dňom. V tento deň žalobca okamžité skončenie pracovného

pomeru zo dňa 21.10.2020 nedoručoval. Žalobca svoje tvrdenie ničím nepreukázal a nie je ani zrejmé,
ako sa žalobca dopracoval k určeniu tohto dňa ako dňa doručenia. Žalovaný uvedené tvrdenie žalobcu
rozporuje a priloženým poštovým dokladom preukazuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo žalobcovi zaslané poštovou zásielkou zo dňa 21.10.2020, doručenou žalobcovi dňa 22.10.2020.
Uvedené vyplýva z priloženého podacieho lístka ako aj zo záznamu o sledovaní zásielky z webového

sídla Slovenskej pošty. Nepodložené tvrdenie žalobcu ohľadne irelevantného dátumu 18.12.2020 ako
dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného je iba vymysleným účelovým tvrdením žalobcu,
ktorým žalobca zavádza súd (zrejme) s cieľom predstierať dodržanie zákonnej lehoty na podanie
žaloby. Argumentácia „lex corona“ je bezpredmetná, keďže prerušenie plynutia lehôt, ktoré prinieslo
ust. § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. sa vzťahovalo iba na obdobie od 19.01.2021 do 28.02.2021. Preto v

žiadnom prípade nemohlo ovplyvniť plynutie dvojmesačnej lehoty so začiatkom od 23.10.2020 (deň po
preukázanom doručení oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru). Žalobca po okamžitom
skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného nevyzval žalovaného (netrval na tom), aby u neho
naďalej pracoval. Podľa § 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, ak zamestnanec skončil okamžite
pracovný pomer neplatne a zamestnávateľ netrvá na tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval,

platí, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom písomne nedohodne inak, že pracovný pomer sa skončil
dňom, keď mal pracovný pomer skončiť okamžite. Ak by aj žalobca stihol podať žalobu v zákonnej
dvojmesačnej lehote (čo však v tomto prípade preukázateľne zmeškal), a ak by mal na jej podanie
zákonný dôvod (čo však v tomto prípade tiež nemal), žaloba by bola aj tak nedôvodná s ohľadom na
uplatnenie zákonnej fikcie uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu, kedy mal pracovný

pomerskončiťvzmyslenapadnutéhoneplatnéhookamžitéhoskončenia.Žalovanýtrvánatom,žedôvod
okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru (nevyplatenie mzdy) bol daný a popiera vyjadrenia
žalobcu na spochybnenie tohto dôvodu ako nepravdivé. Tvrdená úhrada mzdy započítaním pohľadávky
voči preddavku nezodpovedá skutočnosti. Žalobca zavádza. Žalovaný si nespomína, že by niekedy
žiadal žalobcu o preddavok na mzdu a domnieva sa, že predložený doklad môže byť falzifikát. Žalovaný

nepopiera uhradenie sumy 800,00 EUR tá však nebola preddavkom na mzdu ako tvrdí žalobca, ale
doplatok za januárovú mzdu. Žalovaný navrhuje, aby súd po zvážení všetkých argumentov a dôkazov
žalobu zamietol ako nedôvodnú a aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania, k úhrade
ktorých zaviaže žalobcu.

5.Žalovanýnapreukázaniesvojichtvrdenípriložilksvojmuvyjadreniupoštovýdokladzodňa21.10.2020
so záznamom sledovania doručenia zo dňa 22.10.2020.

6. Podľa § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len: „Civilný sporový poriadok“): platí, že: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

7. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. júla 2003 a z
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/2004 zo dňa vyplýva, že: „odôvodnenierozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivý proces.“

8. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

9. Podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „skutkové tvrdenia strany, ktoré

protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak
je popretie neúčinné.“

10. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo.“

11. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku: „dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.“

12. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

13. Súd vo veci nariadil pojednávania v súlade s článkom 12 v spojení s § 177 ods. 1 a nasl. Civilného
sporového poriadku. Na pojednávaní (predbežnom prejednaní sporu) konanom dňa 25.04.2024
boli medzi stranami sporu ustálené nasledovné nesporné a nesporné skutočnosti. Nespornými
skutočnosťami boli, že žalovaný ako zamestnanec dostal od žalobcu ako zamestnávateľa sumu

800,00 EUR a okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca
zo dňa 21.10.2020. Spornými skutočnosťami medzi stranami sporu boli najmä deň doručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru a v nadväznosti na to skúmanie, či žalobca podal žalobu
o neplatné skončenie pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce riadne a včas, oznámenie
zamestnávateľa zamestnancovi, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní, preukázanie dohody v zmysle

§ 130 ods. 3 Zákonníka práce, skúmanie právneho titulu poskytnutia 800,00 EUR v zmysle príslušného
ustanovenia Zákonníka práce.

14. V nadväznosti na ustálenie sporných a nesporných skutkových tvrdení súd vykonal dokazovanie
prostredníctvom listín spise v zmysle § 204 Civilného sporového poriadku pričom si ustálil nasledovný

skutkový stav. Žalobca ako zamestnávateľ so žalovaným ako zamestnancom uzatvorili písomnú
pracovnú zmluvu zo dňa 15.02.2020 na základe § 42 a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v
zneníneskoršíchprávnychpredpisov(ďalejlen:„Zákonníkpráce“)napracovnúpozíciukontrolnýtechnik
dojednanú na dobu neurčitú, pričom žalovanému vznikol pracovný pomer dňa 17.02.2020 (ďalej len:
„pracovná zmluva“). Počas trvania pracovného pomeru žalovaný ako zamestnanec doručil žalobcovi

ako zamestnávateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 21.10.2020, v ktorom žalovaný
uviedol, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je nevyplatenie mzdy za mesiac 8/2020.
Vzhľadom na ustálenú spornú skutočnosť, či žaloba žalobcu bola na súde podaná riadne a včas v rámci
stanovenej dvojmesačnej hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, súd na úvod
vykonal dokazovanie prostredníctvom listinných dôkazov.

15. Podľa § 36 Zákonníka práce platí, že: „k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo,
dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a
ods. 7, § 130a ods. 1 písm. b), § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej
lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana sporu nenamietne.“

16. Podľa § 77 Zákonníka práce platí, že: „neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovnýpomer skončiť. Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety
neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z
dôvodu plynutia ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia

pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného
dňa ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť,
ak by zamestnanec nebol v ochrannej dobe.“

17. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 156/2011 zo dňa 15.04.2011

vyplýva, že: „v okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že z § 77
Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce dosiahnuť, aby nenastali
právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať
na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru je neplatný.
Dvojmesačná lehota uvedená v § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou a zároveň ide o lehotu
hmotnoprávnu (§ 36 ods. 1 Zákonníka práce). Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru uplatnený včas, teda aspoň v posledný deň lehoty vyplývajúcej z § 77 Zákonníka
práce, právo na určenie
neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru zaniká,
v dôsledku čoho je skončenie pracovného pomeru účinné, a to aj v prípade, že by bolo
neplatné. Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže

zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej
otázky.“

18. Podľa rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 9CoPr/1/2018 zo dňa 25.09.2018 platí, že: „z
ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ

dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote
dvoch mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného
pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa vyššie cit. ust. § 77 Zákonníka práce je
lehotou prekluzívnou a súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu. To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje
neplatnosť rozviazanie pracovného pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde tak, aby žaloba

došla na súd najneskôr v posledný deň lehoty. Dvojmesačná lehota podľa § 77 Zákonníka práce je
lehotou prekluzívnou (prepadnou) a na zánik práva súd prihliadne ex offo, t. j. aj keď to
účastník konania nenamietne (porovnaj § 36 ods. 1 Zákonníka práce). To znamená, že účastník, ktorý
chce zabrániť skončeniu pracovného pomeru niektorým zo spôsobov vypočítaných v § 77 Zákonníka
práce, musí uplatniť svoj nárok na určenie neplatnosti žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd

najneskoršie posledný deň tejto lehoty. Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru podľa§ 77 Zákonníka práce uplatnený včas, právo na určenie neplatnosti právneho úkonu
smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru zaniká.“

19. Z odbornej literatúry vyplýva, že: „dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru je prekluzívnou hmotnoprávnou lehotou. Jej uplynutím zaniká právo na podanie
žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd k nej prihliada z úradnej povinnosti.
Tým, že lehota má hmotnoprávny charakter, v posledný deň lehoty musí byť návrh na skončenie
pracovného pomeru doručený na súde. Začína plynúť odo dňa, ktorým mal pracovný pomer skončiť
rozviazaním, ktorého platnosť bola napadnutá na súde. Plynutie lehoty začne len za predpokladu, ak

bola výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené ako hmotnoprávna podmienka
jeho platnosti.“ (Bližšie pozri: BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. 2. prepracované
a doplnené vydanie. Bratislava: Sprint 2 s.r.o., 2013, str. 304 – 305, ISBN: 978-80-89393-8.).

20. Z vedeckej literatúry vyplýva, že: „hoci Zákonník práce vychádza z absolútnej neplatnosti,

skončenie pracovného pomeru na základe právneho úkonu je založené na relatívnej neplatnosti. Pre
prípad neplatného skončenia pracovného pomeru je právo dovolať sa na súde neplatného skončenia
pracovného pomeru je právo dovolať sa na súde neplatného skončenia pracovného pomeru stanovená
prekluzívna lehota, nie premlčacia lehota. Stanovenie prekluzívnej lehoty na uplatnenie neplatnosti
právnych úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru, a to, že neplatnosť týchto právnych

úkonov musí byť uplatnená na súde, nič nemení na to, že ide o relatívne neplatné pracovnoprávne
úkony, ktoré sa považujú za platné dovtedy, dokiaľ nie je namietnutá ich neplatnosť, kto je na to
oprávnený.“ (Bližšie pozri: OLŠOVSKÁ, A.: Skončenie pracovného pomeru. 1. vydanie. Bratislava:
Wolters Kluwer, 2015, str. 121-122, ISBN: 978-80-7552-001-2.).21. Z vedeckej literatúry vyplýva, že: „účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súd tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný

deň lehoty. Prekluzívne lehoty nemôžu spočívať, ani sa prerušiť, dajú sa v zásade predĺžiť (na
rozdiel od premlčacích lehôt). Ak tak ustanovuje zákon, môže byť z nemožnosti prerušenia alebo
spočívania prekluzívnych dôb stanovená výnimka. Takúto výnimku však Zákonník práce neustanovuje,
prekluzívna lehota teda nemôže spočívať ani sa prerušiť, ak sa právo uplatnenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru na súde neuplatní v lehote do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný

pomer skončil, nie je možné sa po tejto lehote domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Právo na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zanikne a súd k zániku práva
(preklúzii) prihliada ex offo.“ (Bližšie pozri: OLŠOVSKÁ, A., DIVÉKYOVÁ K., MÉSZÁROS, M.: Okamžité
skončenie pracovného pomeru. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer ČR, 2019, str. 76-77, ISBN:
978-80-7598-668-9.).

22. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi zaslané poštovou zásielkou zo dňa
21.10.2020, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 22.10.2020. Uvedené mal súd za preukázané
prostredníctvom podacieho lístka č.: E.. Moment doručenia tejto poštovej zásielky mal súd za
preukázané na základe výtlačku sledovania zásielok prostredníctvom Slovenskej pošty, ktorý sa
nachádza na č.l. 84 súdneho spisu, z ktorého jasne vyplýva, že predmetná poštová zásielka bola

žalobcovi doručená dňa 22.10.2020 o 13:34 hod. Pracovný pomer sa končí momentom doručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi. Žalobcovi ako zamestnávateľovi bolo
okamžité skončenie pracovného pomeru preukázateľne doručené dňa 22.10.2020. Lehota na podanie
žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce žalobcovi uplynula
dňa 22.12.2020. Žalobca ako zamestnávateľ podal na Okresný súd Piešťany žalobu až dňa 29.03.2021,

t.j. po uplynutí dvojmesačnej hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce na
podanie žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru.

23. Žalobca sa v súvislosti s námietkou žalovaného o zmeškaní dvojmesačnej hmotnoprávnej
prekluzívnej lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce bránil tým, že okamžité skončenie pracovného

pomeru žalovaného ako zamestnanca prevzal dňa 18.12.2020. Súd uvedený argument nemohol vziať
do úvahy, pretože z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise tento dátum z ničoho
nevyplýval. Vo svojej podstate sa jednalo o tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo žiadnym relevantným
a hodnoverným spôsobom riadne preukázané. Naopak žalovaný do súdneho spisu doručil fotokópiu
podacieho lístka č.: E.. Moment doručenia predmetnej poštovej zásielky s okamžitým skončením

pracovného pomeru nastal dňa 22.10.2020 o 13:34 hod. Uvedené vyplývalo z fotokópie výtlačku
sledovania zásielok prostredníctvom Slovenskej pošty a jej webového sídla. Obsah zásielky a pravosť
listinného dôkazu preukazujúceho doručenie predmetnej zásielky žalobcovi neboli zo strany žalobcu
žiadnym spôsobom spochybnené. Z uvedeného dôvodu súd nemal dôvod pochybovať o doručení
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. V tejto súvislosti je právne irelevantné, aj keby

sa žalobca ako zamestnávateľ dozvedel o okamžitom skončení pracovného pomeru v deň 18.12.2020
tým, že až v tento deň otvoril obálku s okamžitým skončením pracovného pomeru. V tejto situácii sa
uplatní teória dôjdenia prejavu vôle a momentom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru
do dispozičnej sféry žalobcu nastal moment jeho riadneho a kvalifikovaného doručenia bez ohľadu na
to, či sa žalobca s týmto právnym úkonom žalovaného aj oboznámil. Uvedené ide na vrub žalobcu.

24. Žalobca sa v tejto súvislosti ďalej bránil argumentáciou, ktorej podstatou bolo prerušenie plynutia
dvojmesačnej hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty na základe § 8 osobitného zákona č. 62/2020 Z.z. o
niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý je známy pod označením

„lex corona“. Súd argument žalobcu v tomto smere nemohol zobrať do úvahy, pretože k prerušeniu
lehôt majúcich za následok zánik práva na základe tohto osobitného predpisu došlo v rozmedzí od
19.01.2021 do 28.02.2021. Ako bolo vyššie uvedené, žalobcovi uplynula lehota na podanie žaloby už
dňom 22.12.2020. Z uvedeného dôvodu je právna argumentácia žalobcu založená osobitným právnym
predpisom lex corona právne bezvýznamná, pretože žalobca aj pri prerušení planutia predmetnej

lehoty v období 19.01.2021 do 28.02.2021, zákonnú hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu uvedenú v § 77
Zákonníka práce kvalifikovane zmeškal, pretože mu uplynula dňom 22.12.2020, t.j. pred obdobím, počas
ktorého sa uvedená lehota prerušovala v zmysle § 8 zákona lex corona.25. K základnému rozloženiu dôkazného bremena (onus probandi) v civilnom sporovom konaní
a k procesným následkom stavu non liquet sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.: I ÚS 24/2019 zo dňa 09. júna 2020 platí, že: „civilné

sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca

sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo
zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo.“

26. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 8 Cdo/140/2018 zo dňa 11.09.2011

platí, že.: „dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným
sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého
záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo. Na

druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré
vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal (tak napr. rozhodnutia
sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a 6 Cdo 95/2011).“

27. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdiť v zmysle § 150

Civilného sporového poriadku. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden
zo základných princípov civilného procesu v zmysle článku 8 Civilného sporového poriadku. Skutkové
tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami
procesnej obrany. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu
uniesť bremeno tvrdenia s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.

Nesplnenie povinnosti tvrdiť, respektíve nesplnenie povinnosti „relevantne tvrdiť“ má pre stranu sporu
procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry v spore. Prejaví sa v rámci meritórneho
rozhodnutia vo veci. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva
spôsobilé privodiť jej úspech v spore. V zásade platí, že každý má tvrdiť najmä tie právne skutočnosti,
ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. To, že Civilný sporový poriadok chápe

bremeno popretia tvrdení protistrany ako samostatnú procesnú povinnosť, vyplýva z ustanovenia § 151
ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktoré upravuje procesné následky, resp. sankciu za jej nesplnenie.
(Bližšie pozri: ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové
konanie. 1 vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 245 a 246, ISBN: 978-80-7400-876-4.)

28.Nazákladevyššieuvedenéhosúdkonštatuje,žezákladnoupovinnosťoužalobcubolovpredmetnom
konaní súdu preukázať, že jeho žaloba o neplatné skončenie pracovného pomeru bola konajúcemu
súdu doručená riadne a včas v zákonom stanovenej dvojmesačnej hmotnoprávnej prekluzívnej lehote
uvedenej v § 77 Zákonníka práce. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel
k právnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že svoju žalobu podal

v zákonom stanovenej dvojmesačnej hmotnoprávnej prekluzívnej lehote uvedenej v § 77 Zákonníka
práce. Je tomu tak preto, pretože žalobca súdu nepreukázal tvrdenú skutočnosť, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovaného skutočne prevzal až dňa 18.12.2020, od ktorého by sa
následnemalauvedenáhmotnoprávnalehotavspojenísaplikácioulexcoronapočítať.Naopakžalovaný
súdu náležite listinnými dôkazmi preukázal, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi

ako zamestnávateľovi riadne doručené dňa 22.10.2020 a od tohto dátumu je potrebné počítať lehotu
uvedenú v § 77 Zákonníka práce, ktorú žalobca preukázateľne nestihol, pretože jeho žaloba bola
Okresnému súdu Piešťany doručená dňa 29.03.2021. Na pojednávaní dňa 17.10.2024 nový štatutárny
zástupca žalobcu rovnako tak súdu nepreukázal svojou výpoveďou, že by sa uvedená lehota mala
počítať od 18.12.2020.

29. Právnym následkom zmeškania hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka
práce na podanie žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru je, že súd sa nemôže zaoberať
meritom veci a posudzovať hmotnoprávne podmienky platnosti alebo neplatnosti okamžitého skončeniapracovného pomeru. Zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Z uvedeného dôvodu má zmeškanie
hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce na podanie žaloby o neplatné
skončenie pracovného pomeru za právny následok zamietnutie žaloby vo veci samej, čo v rovine

občianskeho práva procesného predstavuje stratu sporu pred súdom.

30. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze podporenej
aktuálnou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít v spojení s aktuálnou vedeckou
a odbornou literatúrou z oblasti pracovného práva súd dospel k právnemu záveru, že žalobe žalobcu

nie je možné vyhovieť a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Následne
sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

31. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

32. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

33. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

34. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

35.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvzmysle
zásady pomeru úspechu vo veci uvedenej v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich
náhradu priznal žalovanému v rozsahu 100,00 % voči žalobcovi, pretože žalovaný mal vo veci úspech
v plnom rozsahu, nakoľko súd vo výroku č. I. tohto rozsudku žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

V predmetnom spore mal žalovaný hrubý úspech 100,00 % a hrubý úspech žalobcu bol 0,00 %, z čoho
jednoznačne vyplýva konečný čistý úspech žalovaného 100,00 % (100,00 % - 0,00 % = 100,00 %). To
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100,00 %, o čom konajúci súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku.

36. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového

poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.