Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Odmietajúce odvolanie, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 16, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124299299
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6124299299.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a členov senátu
JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci žalobcu: 365.bank, a. s.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., XXX XX C., o zaplatenie 3.689,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 17Csp/84/2024-147 zo dňa 12. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku I. o d m i e t a .

OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejzamietajúcejčastivýrokuII.azávislémuvýroku
III. o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie v tomto
rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 30.04.2024 domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 2.401,06 eura, zmluvných úrokov vo výške 1.252,81,
úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.401,06 eura od 14.02.2023 do zaplatenia, nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 36,- eur, ako aj na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že dňa 11.04.2022 uzatvoril žalobca (do 02.07.2021 podnikajúci pod obchodným menom: Poštová

banka, a.s.) so žalovanou stranou Zmluvu o úvere č. 2294627846, na základe ktorej žalobca poskytol
v zmysle § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov
žalovanej strane bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 2.470,- eur. Žalovaná strana načerpala úver
dňa 11.04.2022. Podľa úverovej zmluvy je v prípade nesplácania úveru žalobca oprávnený vyhlásiť úver
za predčasne splatný. Žalovaná strana poskytnutý úver riadne nesplácala, napriek tomu že žalobca
upozornil žalovanú stranu na jej omeškanie so splácaním úveru a možnosť vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru. Keďže žalovaná strana úver nesplácala, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru
ku dňu 13.02.2023 a požiadal žalovanú stranu o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Splatnosť
jednotlivých splátok bola dohodnutá na 15. deň v mesiaci. Viac ako tri mesiace v súlade s § 53 ods.
9 OZ bol v tom čase dlžník v omeškaní so splátkou splatnou dňa 15.10.2022, pre ktorú žalobca
vyhlásil predčasnú splatnosť. Pre úplnosť uvádza, že podľa § 1 písm. a) v spojení s § 8 písm. a)
Zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony sa
premlčacie lehoty predlžujú o 76 kalendárnych dní (t. j. 35 dní za obdobie od 27.03.2020 - 30.04.2020
a 41 dní za obdobie od 19.01.2021 do 28.02.2021). Žalovaná strana do zosplatnenia uhradila na
úver sumu 258,72 eura, z čoho pripadlo na istinu 68,94 eura, úroky 138,08 eura a na poplatky a
poistné 51,70 eura. Istina pohľadávky tak predstavuje 2.401,06 eura, [2.470,- eur (výška poskytnutého
úveru) - 68,94 eura (platby žalovanej strany započítané na istinu pred zosplatnením úveru) - 0,00

eur sumár úhrad po dátume zosplatnenia (platby žalovanej strany započítané na istinu po zosplatnení
úveru)]. Žalobca si uplatňuje nárok na zvyšnú časť neuhradených úrokov podľa úverovej zmluvy vsúlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (čl. 2 ods. 2 CSP; bližšie časť III.). Celkové
úroky, ktoré mala na úver žalovaná strana zaplatiť, predstavovali v zmysle amortizačnej tabuľky sumu
1.390,89 eura [celkové náklady 3.884,89 eura - istina [2.470,- eur - poistné 0,00 eur (96 mesiacov

x 0,- eur) - poplatok za poskytnutie úveru pri čerpaní 24,70 eura]. Vzhľadom na doteraz zaplatené
úroky predstavujú nezaplatené úroky sumu spolu vo výške 1.252,81 eura (1.390,89 eura - 138,08
eura). Žalobca si zároveň uplatňuje neuhradené poplatky vo výške 36,- eur, ktoré predstavujú reálne
náklady spojené s vymáhaním úveru (zasielané upomienky a zosplatňujúce výzvy žalovanej strane).
Tento nárok si žalobca uplatňuje ako „náklady spojené s uplatnením pohľadávky“ v dôsledku toho,

že elektronický formulár pre podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu neobsahuje samostatné
kolónky pre poplatky. Žalobca si uplatňuje ďalej zákonné úroky z omeškania (5 % p. a. + základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu
podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.), a to iba zo sumy nesplatenej istiny úveru. Upomienky,
zosplatňujúca výzva a predžalobná výzva boli zasielané žalovanej strane na korešpondenčnú adresu,
prípadne na (poslednú známu) adresu uvedenú v zmluve o úvere. Všetky písomnosti zo strany žalobcu

(banky), vrátane spomínanej predžalobnej výzvy, zasielanej prostredníctvom advokáta žalobcu, boli
žalovanej strane riadne odoslané a doručené v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami, ako
aj v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020, publikovaným v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. 4/2021. Žalobca záverom poukázal na viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ktoré by mali byť v súvislosti s prejednávanou vecou podľa jeho názoru na daný

prípad aplikované.

2. Okresný súd Banská Bystrica písomnou výzvou zo dňa 22.05.2024 vyzval žalobcu, aby v lehote
10 pracovných dní od doručenia tejto výzvy preukázal, že pred poskytnutím úveru bola s odbornou
starostlivosťou preverená schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 a nasl.

Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov.Žalobcanapredmetnúvýzvureagovalpodaním,vktoromuviedol,
že žalobca pred poskytnutím úveru riadne skúmal bonitu žalovaného, keď deklarovaný príjem žiadateľa
typu invalidný dôchodca banka overila z externého nezávislého zdroja a akceptovala príjem žiadateľa
vo výške 286,- eur. Žalobca ďalej dôvodil, že v rámci posudzovania mala banka k dispozícii kompletné

informácie o úverových záväzkoch žiadateľa (výdavky) zo Spoločného registra bankových informácií,
žiadateľ si uvádzal rodinný stav rozvedený/á a počet vyživovaných detí 0. Finančná analýza platná v tom
čase bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru vo výške 2.470,- eur na 96 mesiacov s mesačnou splátkou
40,22 eura. K uvedenému podaniu žalobca pripojil žiadosť o úver zo dňa 11.04.2022, dáta zo Sociálnej
poisťovne zo dňa 11.04.2022 a dáta zo SRBI zo dňa 11.04.2022.

3. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci dňa 03.06.2024 platobný rozkaz sp. zn.:
22Up/1019/20024, ktorý sa však žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk. Žalobca na základe
výzvy Okresného súdu Banská Bystrica navrhol podľa § 10 ods. 1 Zákona č. 307/2016 Z. z. o
upomínacom konaní, pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného

sporového poriadku. Okresný súd Banská Bystrica postúpil predmetnú právnu vec tunajšiemu súdu ako
súdu miestne príslušnému dňa 09.08.2024.

4. Súd žalovanému doručil žalobu spolu s jej prílohami podľa § 116 ods. 2 CSP a zároveň ho v zmysle §
167 ods. 2 CSP vyzval, aby sa k nej vyjadril. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril, skutkové tvrdenia

žalobcu nijakým spôsobom nepoprel.

5.Súdvovecinariadilpojednávanie,naktoromvecpodľa§180CSPprejednalvneprítomnostiprávneho
zástupcužalobcuažalovaného,ktorísanapojednávanienedostavili.Právnyzástupcažalobcuvpodaní,
v ktorom ospravedlnil svoju ako aj neprítomnosť žalobcu na nariadenom pojednávaní ďalej uviedol,

že vzhľadom na aktuálny stav konania, keď upomínací súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, čoho je
nevyhnutným predpokladom, že dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne
neprijateľné podmienky a nárok žalobcu možno odôvodnene predpokladať, keď žalovaný doposiaľ v
konaní uplatnený nárok žalobcu nepoprel procesne účinným spôsobom v zmysle § 151 CSP (napriek
tomu, že ide o spotrebiteľský spor, poprieť skutkové tvrdenia môže výlučne iba strana, nie súd), keď

žalobca doplnil aj skutkové tvrdenia a dôkazné prostriedky ku skúmaniu bonity žalovaného, v záujme
hospodárnosti súhlasí s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Dodal, že žalobca naďalej trvá na svojich
doterajších písomných vyjadreniach. Skutkové tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky, predložené
žalobcom v súdnom konaní, sú plne spôsobilé privodiť žalobcovi procesný úspech, o čom svedčil ajvydaný platobný rozkaz. Ak by súd považoval niektorú ďalšiu skutočnosť za spornú (hoci nebola zo
strany žalovaného procesne účinne rozporovaná), žalobca je pripravený doplniť do súdneho konania
ďalšiu súvisiacu úverovú dokumentáciu, avšak práve vzhľadom na vyššie popísaný stav konania to

nateraz považuje za nadbytočné. Akcentuje, že žalobca (licencovaná banka) si riadne splnil všetky
povinnosti uložené Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ostatnými súvisiacimi právnymi predpismi.

6. V tejto súvislosti dal súd žalobcovi do pozornosti, že žiadne ustanovenie žiadneho predpisu,

neoprávňuje žalobcu vyvodzovať dôvodnosť ním uplatňovaného nároku a to či už zo zvoleného
procesného postupu súdu v konaní resp. z akýchkoľvek iných dôvodov, keď zvolenie konkrétneho
procesného postupu súdu a právne posúdenie veci, je výlučne vecou súdu a to vzhľadom na uvádzané
skutkové tvrdenia, predložené, prípadne označené dôkazy, vzniknutú procesnú situáciu, a to najmä s
ohľadom na dodržanie zásady hospodárnosti konania. Súd dal žalobcovi ďalej do pozornosti, že súd nie
je v žiadnom prípade viazaný právnym názorom upomínacieho súdu ani obsahom vydaného platobného

rozkazu. Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní s podmienkami resp. požiadavkou odročenia riadne
nariadeného pojednávania za predpokladu spornosti skutkových tvrdení, či akékoľvek vyvodzovanie
dôvodnosti uplatňovaného nároku je zo strany strán sporu podľa názoru súdu neprípustné. To, ktoré
skutkové tvrdenia považuje súd sa nesporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré dôkazy
vykoná a ktoré nie, ako aj predbežné právne posúdenie veci, uvádza súd obligatórne na nariadenom

pojednávaní,pokiaľtakneučinilnapredbežnomprejednanísporu.Právnyzástupcažalobcusanariadne
nariadené pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil a pokiaľ v prejednávanej veci
zvolil takúto procesnú stratégiu, v žiadnom prípade nemôže argumentovať, že iné ako ním očakávané
rozhodnutie, je prekvapivým rozhodnutím, ktorým by bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny
proces. Právny zástupca žalobcu si mal možnosť na riadne nariadenom pojednávaní predbežný právny

názor súdu v prejednávanej veci vypočuť a na pojednávaní právne argumentovať. Pokiaľ toto svoje
oprávnenie v prejednávanej veci nevyužil, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu konajúceho súdu a
porušením práva na spravodlivý súdny proces. Tu dal súd žalobcovi zároveň do pozornosti § 179 CSP,
podľa ktorého súd vedie pojednávanie tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní
a tiež na skutočnosť, že pojednávanie môže byť odročené len z dôležitých dôvodov, medzi ktoré

dôvody dobrovoľná neúčasť na nariadenom pojednávaní a to či už strany sporu alebo jeho zástupcu,
nepochybne nepatrí.

7. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Levice ako súd
prvej inštancie/prvoinštančný súd v spore takto rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 590,37 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 24,31 eura od 16.03.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.04.2023 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.05.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.06.2023 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.07.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.08.2023 do

zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.09.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.10.2023 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.11.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.12.2023 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.01.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.02.2024 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.03.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.04.2024 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.05.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.06.2024 do

zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.07.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.08.2024 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.09.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.10.2024 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.11.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.12.2024 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.01.2025 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

8. S poukazom na vykonané dokazovanie ustálil nasledovný skutkový stav:

8.1. Medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka, a.s.) ako veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom, bola dňa 11.04.2022 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere „dobrápôžička“,predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 2.470,- eur. Žalovaný sa v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zaviazal splatiť úver s fixnou úrokovou sadzbou vo výške 12,00 % ročne, zaviazal
sa splácať poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi formou pravidelných mesačných splátok v

počte 96 splátok, prvá až predposledná splátka bola dojednaná vo výške 40,22 eura a posledná vo
výške 39,29 eura, ktoré splátky boli splatné vždy k 15. - temu dňu v mesiaci. Splatnosť prvej mesačnej
splátky bola dojednaná na 15.05.2022, termín konečnej splatnosti dojednaný na deň 15.04.2030. RPMN
poskytnutého úveru bola v zmluve uvádzaná vo výške 13,10 %, priemerná hodnota RPMN vo výške
8,28 %, odplata poskytnutého úveru uvádzaná vo výške 13,00 %, najvyššia prípustná výška odplaty

uvádzanávhodnote16,56%,celkováčiastka,ktorúspotrebiteľzaplatívyčíslenávovýške3.884,89eura.

8.2. Žalovaný úver čerpal, riadne a včas ho nesplácal, v dôsledku čoho žalobca listom zo dňa 16.01.2023
upozornil žalovaného, že pohľadávka banky je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 181,96
eura a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy, pričom ho tiež
upozornil, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená vyhlásiť úver predčasne

splatný. Predmetná výzva bola podaná na poštovú prepravu dňa 17.01.2023 s tým, že sa žalobcovi
vrátila dňa 10.02.2023 ako neprevzatá v odbernej lehote. Z bodu 4.3.2 Všeobecných obchodných
podmienok účinných od 01.10.2019 ako aj z bodu 7.3 Obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery
vyplýva, že ak je korešpondencia zaslaná poštou, za deň doručenia sa považuje deň jej vrátenia do
banky, ak sa korešpondencia vráti späť do banky z dôvodu jej neprevzatia. Predmetná výzva sa tak

dostala do dispozičnej sféry žalovaného dňa 10.02.2023, pričom 15 dňová lehota na plnenie uplynula
dňa 25.02.2023. Žalovaný však ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil, v dôsledku
čoho žalobca listom zo dňa 13.02.2023 oznámil žalovanému, že úverový záväzok sa stal ku dňu
13.02.2023 predčasne splatný v celom rozsahu a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote
10 kalendárnych dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy, ktorú výzvu žalobca pre žalovaného podal

na poštovú prepravu dňa 14.02.2023, a ktorá sa žalobcovi vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote dňa
10.03.2023. Oprávnenie veriteľa vyhlásiť poskytnutý úver za predčasne splatný je obsiahnuté v bode
4.4 zmluvy s názvom „Práva a povinnosti zmluvných strán“. Predžalobnou výzvou zo dňa 26.03.2024
bol žalovaný opäť vyzvaný na úhradu dlžnej sumy vo výške 2.998,99 eura, ktorá predžalobná výzva
bola podaná na poštovú prepravu dňa 27.03.2024, avšak neúspešne.

8.3. Z výpisu z Obchodného registra SR súd zistil, že na strane žalobcu došlo k zmene obchodného
mena dňom 03.07.2021 a to z obchodného mena „D. E., F.“ na obchodné meno „365.bank, a. s.“.

8.4. Zo žiadosti o spotrebiteľský úver zo dňa 11.04.2022 vyplýva, že žalovaný je rozvedený, bez

vyživovacej povinnosti, so stredoškolským vzdelaním s maturitou, invalidný dôchodca s príjmom
pozostávajúcim z dôchodku vo výške 286,- eur a s vlastným bývaním.

8.5. Z elektronickej lustrácie v Sociálnej poisťovni ohľadom žalovaného zo dňa 11.04.2022 vyplýva, že
žalovaný je poberateľom invalidného dôchodku aspoň vo výške 286,- eur.

8.6. Z výpisu z registra klientských informácií ohľadom žalovaného ku dňu 11.04.2022 vyplýva, že
žalovaný je k tomuto dátumu bez úverového zaťaženia.

9. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na vyjadrenie strán sporu, zistený skutkový stav

sporu a citované ustanovenia právnych predpisov – Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. - §
497), Občianskeho zákonníka (OZ – zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 6 a 9, § 565, §
121 ods. 3 a § 517 ods. 1 a 2), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov (§ 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 7 ods. 1, 16, 17, 23 a 27, § 9 ods. 1
a 2, § 11 ods. 1 a 2), opatrenia Národnej banky Slovenska (NBS) zo dňa 14.11.2017 č. 10/2017, ktorým

sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 1, § 2 ods.
2 a § 6 ods. 2 prvá veta),Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
OZ (§ 1 ods. 1, 2, 3 písm. a/, bod 3 + písm. b/ bod 2 + ods. 4, § 1a ods. 1, 4 a 5 a § 3) a Civilného
sporového poriadku (CSP – zákon č. 160/2015 Z. z. - § 151 ods. 1, § 232 ods. 3, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 a 2) - odôvodnil nasledovne:

9.1. Uzavretú zmluvu o spotrebiteľskom úvere súd posúdil jednak ako Zmluvu o úvere podľa § 497
Obchodného zákonníka, ale zároveň ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a predmetný zmluvný vzťah súd posúdil aj v zmysle ustanovení Zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.

9.2. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná čiastočne
dôvodne. Je nesporné, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa
11.04.2022 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere „dobrápôžička“, predmetom ktorej bolo
poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 2.470,- eur, pričom termín konečnej splatnosti úveru bol
dojednaný na deň 15.04.2030. V konaní nebolo sporné ďalej ani to, že žalovaný spotrebiteľský úver

čerpal, riadne a včas ho však nesplácal, preto žalobca spotrebiteľský úver dňa 13.02.2023 zosplatnil. Vo
všeobecnosti je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že v súvislosti s právom veriteľa žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, upravuje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre
spotrebiteľské zmluvy osobitné predpoklady pre uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho
zákonníka. Ak chce totiž veriteľ uplatniť právo na zaplatenie celého dlhu, môže tak urobiť len v prípade,
ak to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené a súčasne, ak od splatnosti nezaplatenej splátky

uplynula najmenej trojmesačná lehota a ak zároveň dlžníka upozornil, že si právo na zaplatenie celého
dlhu uplatňuje. Veriteľ musí uplatnenie svojho práva vo vzťahu k dlžníkovi vopred notifikovať a to
najmenej v 15 - dňovej lehote. Po uplynutí notifikačnej lehoty sa právo veriteľa na zaplatenie celej
pohľadávky sa stáva účinným.

9.3. V tejto súvislosti však súd poukazuje ďalej na to, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 Zákona č.
129/2010 Z. z., pokiaľ veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 a pred uzavretím
zmluvy neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,

príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Podľa § 7 ods. 16 predmetného
zákona, veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý
nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je
veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Podľa § 7 ods. 17 predmetného zákona, vynaložením odbornej

starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Ak je okrem iného veriteľom banka tak,
ako je to nepochybne aj v prípade žalobcu, sprísňuje zákon požiadavku na posúdenie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak, že veriteľ je povinný posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých
poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú
veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky,
zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

9.4. V zmysle § 11 ods. 2 predmetného zákona ďalej platí, že v prípade hrubého porušenia povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
pričom za hrubé porušenie tejto povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia

na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa však ďalej považuje aj porušenie
ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Veriteľ, ktorým je okrem iného banka tak, ako je to aj v prípade žalobcu,
môže poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi podľa § 7 ods. 23 zákona len vtedy, ak spotrebiteľ
spĺňa limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky

celkovej zadlženosti k príjmu. Podrobnosti na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver ako aj výšku jednotlivých limitov, upravuje Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa
14.11.2017 v platnom znení. Podľa § 2 ods. 2 predmetného opatrenia, limit ukazovateľa schopnosti
splácať nemôže prekročiť hodnotu 1 a limit na podiel celkovej zadlženosti k príjmu, nemôže prekročiť
podľa § 6a ods. 2 opatrenia hodnotu 8, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak. Tiež je takýto veriteľ v

zmysle § 7 ods. 27 predmetného zákona povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie
o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške celkovej zadlženosti
a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Banka je povinná bez súhlasuspotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a
na účely podľa odseku 19, ak odsek 43 neustanovuje inak, elektronicky overiť informácie súvisiace s
príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra.

9.5. Ako teda vyplýva z jednotlivých vyššie citovaných zákonných ustanovení Zákona č. 129/2010
Z. z., zákon sankcionuje veriteľa za nedodržanie ustanovení zákona na úseku posúdenia schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver jednak nemožnosťou veriteľa požadovať od spotrebiteľa
jednorázové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia týchto ustanovení aj bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, ktoré skutočnosti tak bezpochyby majú vplyv tak na dôvodnosť
ako aj výšku žalobcom uplatňovaného nároku.

9.6. Súd v prvom rade pristúpil v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka k preskúmaniu výšky
odplaty za poskytnutý úver, či táto odplata v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka s poukazom
na § 1 a § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., neprekračuje najvyššiu prípustnú odplatu,

ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať, keďže jej prekročenie by
malo za následok nástup zákonnej sankcie spočívajúcej v absolútnej neplatnosti zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., odplatu pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo
iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, a ktoré sú spojené s poskytnutím

peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. V danom prípade
pozostáva odplata za poskytnutý úver z úroku vo výške 12,00 % ročne a z poplatku za poskytnutie
úveru vo výške 24,70 eura. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády, odplata sa vyjadruje v percentách
zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa
odseku 3 za rok. Zmluvný úrok vo výške 12,00 % p. a. napĺňa na účel výpočtu odplaty predpoklady

obsiahnuté v § 1 ods. 3 písm. a) bodu 3. predmetného nariadenia vlády, podľa ktorého odplatu okrem
iného tvoria plnenia vyjadrené v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov
tak, že opakujúce sa plnenie v percentách za rok, sa považuje za plnenie za rok. Dojednaný poplatok
za poskytnutie úveru vo výške 24,70 eura po prepočte podľa § 1 ods. 3, písm. b) bodu 2. nariadenia
vlády, predstavujú na účely výpočtu odplaty po zaokrúhlení podľa § 1a ods. 5 nariadenia vlády hodnotu

1,00 % (27,70 eura : 2.470,- eur x 100). Celková suma plnení vyjadrená v percentách za rok ku dňu
uzavretia zmluvy tak predstavuje odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 13,00 % (12,00
% zmluvný úrok + 1,00 % poplatok za poskytnutie úveru). Podľa § 1 ods. 4 nariadenia vlády, na
účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých

spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom
uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, pričom podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády, odplata pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej
miery nákladov pri obdobnom úvere alebo pôžičke. Priemerná RPMN za príslušný kalendárny štvrťrok
sa v zmysle § 2 Vyhlášky Ministerstva financií SR č. 289/2010 zverejňuje najneskôr v posledný pracovný

deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka. Keďže
zmluva bola uzavretá dňa 11.04.2022, bolo potrebné pre posúdenie najvyššej prípustnej výšky odplaty
vychádzať z priemernej RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk za 4. štvrťrok roku 2021 (október,
november, december), keď hodnota za prvý štvrťrok roku 2022 bola v zmysle informácie zverejnenej
na webovej stránke MFSR, zverejnená až dňa 28.04.2022. Priemerná RPMN úverov poskytnutých

bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2021 pri zmluvnej splatnosti nad 5 do 10 rokov,
predstavovala hodnotu 8,28 % pri obdobnom spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho súd konštatuje,
že odplata za poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 13 % neprekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy predstavovala hodnotu 16,56 % (13 % ? 2 x 8,28 %).

9.7. Preskúmaním predmetnej zmluvy podľa príslušných ustanovení Zákona č. 129/2010 Z. z. dospel
súd ďalej k záveru, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti, ktoré požaduje § 9 ods.
2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a ktorých absencia by mala za následok nástup zákonnej
sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Súd
tiež konštatuje, že správne sú uvedené náležitosti, ktorých hodnota závisí od jednotlivých parametrov

poskytovaného spotrebiteľského úveru, a tieto zodpovedajú zároveň požiadavkám zakotveným v § 11
ods. 1 zákona (napr. § 11 ods. 1 psím. d) a g) zákona).9.8. Dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru je však hrubé porušenie povinnosti
veriteľa podľa § 7 v nadväznosti na § 11 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca na výzvu Okresného súdu Banská Bystrica, aby tento preukázal, že pred poskytnutým úveru

bola s odbornou starostlivosťou preverená schopnosť spotrebiteľa splácať úver v zmysle § 7 ods. 1
Zákona č. 129/2010 Z. z., súdu predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalobca prostredníctvom
žiadosti o spotrebiteľský úver preskúmal tzv. rodinné pomery na strane spotrebiteľa, preveril aj jeho
príjem v Sociálnej poisťovni a tiež nahliadol do úverového registra, avšak žalobca však v konaní
netvrdil a ani nepreukázal dodržanie postupu podľa § 7 ods. 23 predmetného zákona, pričom podľa

§ 7 ods. 16 zákona, vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
Žalobca tak v konaní nepreukázal, že by na strane spotrebiteľa preskúmaval limit pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k
príjmu, a to napriek tomu, že ak ich spotrebiteľ nespĺňa, veriteľ nesmie úver žiadateľovi poskytnúť.
Žalobca tak porušil svoje povinnosti zakotvené v § 7 ods. 23 Zákona č. 129/2010 Z. z., čo sa
v zmysle § 11 ods. 2 považuje za hrubé porušenie povinnosti a uvedené má za následok nielen

nástup zákonnej sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, ale aj
sankcie spočívajúcej v nemožnosti požadovať od žalovaného jednorázové splatenie spotrebiteľského
úveru, keď hrubé porušenie jednoznačne subsumuje v zmysle intencií zákona, aj menej závažné
porušenie. Žalobca v dôsledku hrubého porušenia svojich povinností zakotvených podľa § 7 ods. 23,
kedy na strane spotrebiteľa preukázateľne nepreskúmal limity podľa tohto ustanovenia, totiž ani nebol

oprávnený žalovanému poskytnúť úver, v dôsledku čoho tak musí nastúpiť aj sankcia spočívajúca v
nemožnosti požadovať od žalovaného jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru, pretože opak by
mal za následok, že spotrebiteľ, ktorý nie je ani spôsobilý riadne a včas splácať úver, a ktorému ani
spotrebiteľský úver z uvedených dôvodov poskytnutý nemal byť, je povinný v dôsledku zosplatnenia
úveru zo strany veriteľa, jednorázovo splatiť celý úver, na ktorého vrátenie ani len v pravidelných

splátkach, nespĺňal už v čase poskytnutia úveru zákonom kladené požiadavky. Nenastúpenie oboch
sankcií by tak v danom prípade bolo v rozpore so zmyslom a účelom zákona a na neho nadväzujúceho
opatrenia NBS, ktorých prvoradým účelom je chrániť spotrebiteľa pred takým neúmerným zadlžením,
ktoré spotrebiteľ nie je reálne schopný už od počiatku zmluvného vzťahu znášať.

9.9. Aj pre prípad, že by bol žalobca sporný úver oprávnený zosplatniť, nedošlo zo strany žalobcu podľa
názorusúdukjehoplatnémuzosplatneniuatopreporušenie§53ods.9Občianskehozákonníka,keďod
upozornenia žalobcu na omeškanie žalovaného do zosplatnenia úveru, neuplynula 15 dňová notifikačná
lehota. Žalobca listom zo dňa 16.01.2023 síce upozornil žalovaného, že pohľadávka banky je viac ako
3 mesiace po lehote splatnosti, ktorá výzva bola podaná na poštovú prepravu dňa 17.01.2023 s tým,

že žalobcovi sa vrátila dňa 10.02.2023 ako neprevzatá v odbernej lehote. Z bodu 4.3.2 Všeobecných
obchodných podmienok účinných od 01.10.2019 ako aj z bodu 7.3 Obchodných podmienok pre
spotrebiteľské úvery vyplýva, že ak je korešpondencia zaslaná poštou, za deň doručenia sa považuje
deň jej vrátenia do banky, ak sa korešpondencia vráti späť do banky z dôvodu jej neprevzatia. Predmetná
výzva bola vrátená do banky dňa 10.02.2023 a v zmysle obchodných podmienok sa tak dostala do

dispozičnej sféry žalovaného dňa 10.02.2023, v dôsledku čoho tak 15 dňová notifikačná lehota na
plnenie žalovanému uplynula dňa 25.02.2023, avšak žalobca predmetný úver vyhlásil za predčasne
splatný už dňa 13.02.2023.

9.10. Keďže veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorázové splatenie úveru, resp. aj

pre prípad, že by oprávnený bol, sporný úver platne nezosplatnil a tiež vzhľadom k bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, je tak žalovaný podľa názoru súdu povinný titulom poskytnutého
úveru zaplatiť žalobcovi len splatné splátky požičanej istiny a tomu zodpovedajúce zákonné úroky z
omeškania z dlžnej istiny.

9.11. Vzhľadom k bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, bol žalovaný povinný pri
poskytnutom úvere vo výške 2.470,- eur a dojednanom počte splátok 96, povinný uhradiť žalobcovi
95 splátok po 25,73 eura a 1 splátku vo výške 25,65 eura. Ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu je
splatných 33 splátok, čo činí sumu 849,09 eura (33 splátok x 25,73 eura). Zo skutkových tvrdení žalobcu
ďalej vyplýva, že žalovaný titulom poskytnutého úveru uhradil celkovo sumu vo výške 258,72 eura

a to vrátane poplatku za poskytnutie úveru vo výške 24,70 eura, v dôsledku čoho tak dlžná splatná
čiastka predstavuje sumu 590,37 eura (849,09 eura - 258,72 eura). Keďže žalovaný v konaní netvrdil a
nepreukázal, že by uhradil čo i len ďalšiu čiastku svojho splatného záväzku, zaviazal súd žalovaného
na zaplatenie splatnej istiny v tejto výške a vo zvyšnej časti uplatňovanej istiny tak súd žalobu zamietol.9.12. Vzhľadom k bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru súd žalobu
žalobcu zamietol aj v časti uplatňovaných zmluvných úrokov vo výške 1.252,81 eura ako aj v časti

uplatňovaných poplatkov vo výške 36,- eur.

9.13. Následne si žalobca uplatnil aj zákonné úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.401,06
euraod14.02.2023dozaplatenia.Pretožesažalovanýdostalpodľaprvejvety§517ods.1Občianskeho
zákonníka do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, má žalobca právo požadovať od

žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa § 3
ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vzhľadom na
to, že základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 16.03.2023 (odkedy sa žalovaný prvýkrát dostal
do omeškania) bola 0,00 % p. a., žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne (3

% + 5 %). Ako však už súd uviedol, žalobca nebol od žalovaného oprávnený vyžadovať jednorázové
splatenie poskytnutého úveru, v dôsledku čoho sa tak žalovaný dostal do omeškania len so splácaním
jednotlivých splatných bezúročných a bezpoplatkových splátok.

9.14. Žalovaný bol ku dňu 14.02.2023 povinný uhradiť 9 bezúročných a bezpoplatkových splátok po

25,73 eura, celkovo teda sumu 231,57 eura. Žalovaný však k tomuto dátumu uhradil celkovo sumu
vo výške 258,72 eura, v dôsledku čoho sa tak do omeškania k tomuto dátumu nedostal. Vzhľadom k
poskytnutým plneniam zo strany žalovaného bola tak riadne a včas uhradená aj splátka splatná dňa
15.02.2023,pričomžalovanýčiastočneatovovýške1,42eurauhradilajsplátkusplatnúdňa15.03.2023.
Prvýkrátsatakžalovanýdoomeškaniadostalprávesosplátkousplatnoudňa15.03.2023vovýške24,31

eura (25,73 eura - 1,42 eura) a následne aj s jednotlivými splátkami vo výške 25,73 eura a to počnúc
splátkou splatnou dňa 15.04.2023 až po splátku splatnú dňa 15.01.2025. V zmysle uvedeného preto súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania z jednotlivých omeškaných dlžných
splátok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov
z omeškania tak súd žalobu žalobcu zamietol.

9.15. Lehotu na plnenie žalovaného určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.

9.16. V súvislosti s argumentáciou žalobcu že žalovaný v konaní uplatnený nárok žalobcu procesne
účinným spôsobom v zmysle § 151 CSP nepoprel, súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR

z 11.06.2019, sp. zn.: I. ÚS 246/2019, podľa ktorého „pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za
následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený
nárok“.

9.17. Hodnota sporu predstavovala spolu sumu 3.689,87 eura (istina 2.401,06 eura + zmluvné úroky

1.252,81 eura + poplatky 36,- eur). Keďže žalobca bol v spore úspešný v sume 590,37 eura, čo
predstavuje úspech v rozsahu 16,00 % a žalovaný v sume 3.099,50 eura (súd žalobu v tejto časti
zamietol), čo je v prepočte úspech v rozsahu 84,00 %, dospel súd k záveru, že po porovnaní ich
vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, predstavuje úspech žalovaného rozsah 68,00 %. Nakoľko
však žalovanému preukázateľne v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol, že

žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

10.Uvedenýrozsudoknapadolvcelomrozsahulenžalobcadomáhajúcisajehozmenytak,abysúdjeho
žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z odvolacích dôvodov vychádzajúcich z ustanovenia §

365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, keď ohľadom výroku I. uviedol, že dôvodom jeho odvolania nie je
skutočnosť, že by na priznané plnenie nemal mať nárok, avšak pokiaľ by odvolací súd mal odvolaniu
vyhovieť a vyhovieť celej jeho žalobe, nebolo by objektívne možné zlúčiť s už právoplatným prvým
výrokom rozsudku súdu prvej inštancie; úroky z omeškania tak ako ich priznal súd prvej inštancie sú
totiž určené nesprávne v dôsledku pochybenia v procese zisťovania, či bola predčasná splatnosť úveru

vyhlásená platne a že úver je bezúročný a bez poplatkov. Popisujúc skutkový stav sporu ako samotné
odvolacie dôvody uviedol nasledovné:10.1. A) Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1
písm. b) CSP].

Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods. 1 písm.
d) CSP].
Súd žalobcovi vytkol, že v spore netvrdil a nepreukázal, že žalovaný spĺňal ukazovateľ schopnosti
splácať úver. Na základe toho dospel k absurdnému záveru, že žalobca v predkontraktačnej fáze porušil
svoje zákonné povinnosti pri skúmaní bonity žalovaného (teda skutkovo a právne uzavrel niečo, čo

nebolo ani predmetom dokazovania). Žalobca pritom vo vyjadrení zo dňa 31.5.2024 exaktne popísal
ako skúmal bonitu žalovaného a predložil k tomu aj dôkazné prostriedky.
Navyše žalobca už v žalobe uviedol, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo ZoSÚ. Žalovaný toto
tvrdenie ani postup žalobcu pri skúmaní jeho bonity nepoprel. Naopak bol z hľadiska jeho procesnej
obrany pasívny. Procesný postup súdu preto popiera § 151 ods. 1 CSP: „Skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“. Súd sa nepridržiaval ani ďalších pravidiel

civilného sporového konania:
- § 151 ods. 2 CSP: „Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.“.
- § 186 ods. 2 CSP: „Súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich
pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.“.

V civilnom sporovom konaní majú povinnosť tvrdiť a preukazovať svoje tvrdenia sporové strany. V
rozpore s touto fundamentálnou zložkou civilného sporového konania, aktivistický prístup súdu prvej
inštancie vyžadoval, aby žalobca „vyvracal“ absentujúcu procesnú obranu žalovaného (suplovanú týmto
súdom).
Úlohou súdov nie je ani v spotrebiteľských sporoch aktívne „vyhľadávať“ chybu v ustanoveniach zmluvy

alebo v postupe zmluvných strán, ale poskytovať objektívnu ochranu sporovým stranám, ktorých práva
boli porušené alebo ohrozené. Opačný prístup narúša postavenie sudcu ako nestranného arbitra a
posúva ho smerom k jednej zo sporových strán. O tom svedčí aj relevantná rozhodovacia prax vyšších
súdnych autorít:
„aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie

spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne
ako akékoľvek inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy a už nepotrebuje
osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického
výkladu.Konceptochranyspotrebiteľavklasickompoňatíniejevnapätísústavou,aletoneznamená,že
jepriamoústavnýmprincípom.“(nálezÚSSRzodňa7.2.2018PL.ÚS11/2016-60,publikovanévZbierke

nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 1/2018; totožne aj ÚS 332/2019, I. ÚS 71/2020, II. ÚS 57/2020).
Žalobca je povinný uviesť v žalobe pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností. Rozsah týchto
skutočností Civilný sporový poriadok ani iný procesnoprávny alebo hmotnoprávny predpis (napr. ZoSÚ)
explicitne nestanovuje. Rozsah tejto povinnosti možno vymedziť tak, že je žalobca povinný tvrdiť také
skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť mu úspech v spore. Tým si splní

bremeno tvrdenia, t.j. uviesť rozhodujúce skutočnosti. Zistenie, či žalobca uniesol toto bremeno, je nutné
vykonať na podklade hmotnoprávnej úpravy, z ktorej odvodzuje uplatnený nárok. Tvrdenie musí byť
natoľko určité, aby mohol súd preskúmať, či na vymedzený skutkový stav možno aplikovať právnu
normu,zktorejmajúvyplývaťpožadovanéprávnenásledky.Akskutkovétvrdeniazodpovedajúdotknutej
právnej norme, sporová strana uniesla toto procesné bremeno.

Odborná literatúra v tejto súvislosti uvádza, že: „Judikatúra považuje za rozhodujúce skutočnosti údaje,
ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí
v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v
takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po
skutkovej stránke. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia, nejde o vadu žaloby, ak v

nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej
stránke. Zákon výslovne uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.“ (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,
TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha 2022, s. 530).
V zmysle týchto predpokladov žalobca uviedol v žalobe skutkový a právny základ uplatňovaného nároku:

i) vymedzil hmotnoprávny základ vzťahu sporových strán, ii) opísal skutkové okolnosti, ktoré viedli k
iniciovaniu súdneho sporu a iii) jednoznačne vymedzil z akých čiastkových nárokov pozostáva žalovaná
suma.V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.4.2024
sp. zn. 4Cdo/84/2023 platí, že: „Podľa názoru dovolacieho súdu žalobcovi zo žiadneho právneho
predpisunevyplývapovinnosťpreukázaťdodržaniezákonnéhoprocesuskúmaniabonitybezrelevantnej

námietky protistrany; nešlo ani len o rozhodujúce skutkové tvrdenie, z ktorého by žalobca odvodzoval
uplatnený nárok. Aj podľa odbornej spisby strana nie je povinná tvrdiť, objasňovať a dokazovať
skutočnosti,ktorénesúvisiasjejprocesnýmpostavenímaslúžiavýlučneprocesnémuzáujmuprotistrany
(MACUR, J.: Vysvětlovací povinnost strany nezatížené důkazním břemenem v civilním soudním řízení.
In: Právní rozhledy č. 5/200, s. 200).“.

Vzhľadom na uvedené žalobca nemá povinnosť už v žalobe uvádzať tvrdenia týkajúce sa jeho postupu
pri skúmaní bonity dlžníka. Je to výlučne povinnosťou tohto subjektu, aby relevantným spôsobom
spochybnil, že žalobca nepostupoval pri skúmaní jeho schopnosti splácať úver v zmysle príslušných
ustanovení zákona. Na tom nič nemení ani oprávnenie súdu podľa § 295 CSP, ku ktorému Najvyšší súd
SR v citovanom uznesení skonštatoval, že: „Uvedené hodnotenie veci potom legitimizuje právny názor
dovolacieho súdu, že v sporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) pri dokazovaní

podľa § 295 CSP porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) nezakladá taký postup
súdu, ktorý vykoná komplexné dokazovanie k uplatneným námietkam spotrebiteľa, ale nedokazuje tie
skutočnosti, ktoré (na preukázanie alebo vyvrátenie) nenamietla ani jedna zo sporových strán.“.
Súdvšaknepostupovalsprávneanipokiaľbysmeakceptovalizáver,žespotrebiteľniejepovinnýpoprieť
skutkové tvrdenia protistrany a žalobca (obchodník) má aj bez tejto aktivity preukázať, že žalovaný

spĺňal ukazovateľ schopnosti splácať úver. Práve vzhľadom na oprávnenie podľa § 295 CSP mal vyzvať
žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení, ktoré považoval evidentne za potrebné pre jeho rozhodnutie
a nie žalobu bez ďalšieho zamietnuť.
Svedčia o tom aj závery doktríny: „V případě, že strana neučinila skutková tvrzení, ohledně nichž ji
tíží subjektivní břemeno tvrzení, nemůže soud rozhodnout v neprospěch strany zatížené břemenem

tvrzení, pokud ji nepoučil, že nevylíčila všechny rozhodné skutečnosti, resp. že její tvrzení zůstala
neúplná, a nevyzval ji k odstranění tohoto nedostatku. Tato poučovací povinnost, jež je jedním z projevů
materiálního vedení řízení, se uplatní nejen při jednání a přípravném jednáni (...) ale také v případě,
že soud o žalobě rozhoduje bez jednání podle § 115a OSŘ. Nutnost poučení o hrozících nepříznivých
následcích pro případ břemena tvrzení totiž plyne ze zákazu překvapivých rozhodnutí soudu, resp. –

z opačného uhlu řečeno – z požadavku předvídatelnosti rozhodovaní. Tento požadavek vyplývá již z
principu právní jistoty, která je chráněna jako jeden ze základních principů demokratického právního
státu na ústavní úrovni.“ (LAVICKÝ, P.: Důkazní břemeno v civilním řízení soudním. Leges, Praha 2017,
s. 79).
Súdnamiestotohovecrozhodolbyrokraticky.Takýtoprístupúplnepopierazákladnúúlohusúdovprípady

rozhodovať meritórne, na ktorú apelujú aj najvyššie súdne autority: „predmetom civilného procesu je
procesný nárok, ktorý je tvorený predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne
významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh. Účelom civilného procesu je spory riešiť
(rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne
procedurálne rituály. Sudca by sa vždy mal v prvom rade zaoberať materiálnym predmetom sporu, lebo

len preto sa vec dostala na súd, aby sa rozhodlo o hmotnom práve.“ (uznesenie NS SR zo dňa 14.4.2021
sp. zn. 9 Cdo 7/2021).
Svojím postupom súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, a to až na
úrovni denegatio iustitiae. Zároveň vykazuje procesný postup súdu vady, ktoré nepochybne mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napokon, žalobca bol oboznámený s právnym názorom

súdu až v samotnom rozsudku (súd ho predtým nevyzval na doplnenie žaloby), v dôsledku čoho pôsobí
napadnutý rozsudok aj prekvapivo.
B) Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§
365 ods. 1 písm. f) CSP]
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm.

h) CSP]
i) Skúmanie schopnosti žalovaného splácať úver
Súd vyhodnotil prejednávanú vec tak, že úver poskytnutý žalobcom je bezúročný a bez poplatkov v
dôsledku hrubého porušenia povinnosti skúmať bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou. Uvedené
mávyplývaťztoho,žežalobcanepreukázal,čižalovanýspĺňalukazovateľschopnostisplácaťúverpodľa

§ 7 ods. 23 ZoSÚ. Súd za účelom zjednodušenia rozhodovacieho procesu preto ad absurdum vychádzal
z domnienky, že žalovaný tento ukazovateľ nespĺňal. Okrem toho, že takýto záver ani nemohol vyplynúť
z dokazovania (nešlo o dokazovanú skutočnosť), je konklúzia o porušení povinností pri skúmaní bonity
zo strany žalobcu aj nesprávna.V podaní zo dňa 31.5.2023 žalobca uviedol ako postupoval pri skúmaní bonity žalovaného:
- deklarovaný príjem žiadateľa (žalovaného) typu invalidný dôchodca v SR banka (žalobca) overila z
externého nezávislého zdroja a akceptovala príjem žiadateľa vo výške 286,- EUR,

- v rámci posudzovania mala banka k dispozícii kompletné informácie o úverových záväzkoch žiadateľa
(výdavky) zo Spoločného registra bankových informácií,
- žiadateľ si uvádzal rodinný stav rozvedený/á a počet vyživovaných detí 0,
- finančná analýza, platná v tom čase, bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru vo výške 2.470,- EUR na
96 mesiacov s mesačnou splátkou 40,22 EUR.

Zároveň k danému podaniu priložil aj:
1. dáta dopytu zo Sociálnej poisťovne zo dňa 11.4.2022, ktoré potvrdili, že žalovaný poberá dôchodok
aspoň vo výške 286,- EUR a nemá žiadne zrážky z dôchodku,
2. dáta dopytu zo Spoločného registra bankových informácií zo dňa 11.4.2022 (ktorý obsahuje údaje aj
od nebankových subjektov), z ktorých vyplynulo, že žalovaný nemá žiadne ďalšie úvery
3. žiadosť o úver zo dňa 11.4.2022, ktorú vlastnoručne podpísal žalovaný (a ktorá bola vyplnená v

spolupráci so zamestnancom žalobcu na základe informácií od žalovaného) a v ktorej deklaroval, že i)
má vlastné bývanie, ii) je rozvedený, iii) nemá žiadne vyživované deti, iv) poberá invalidný dôchodok
vo výške 286,- EUR, v) nemá žiadne výdavky na splátky iných úverov a vi) nemá zrážky, výživné a iné
výdavky.
Na základe týchto údajov žalobca vypočítal ukazovateľ schopnosti splácať úver podľa ustanovení ZoSÚ

a opatrenia NBS. Vychádzal pri tom zo sumy životného minima na plnoletú osobu. Postupoval teda v
zmysle § 7 ods. 20 písm. b) ZoSÚ, ktorý ukladá veriteľovi povinnosť použiť: „náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť.“.
Výšku týchto nákladov bližšie upravuje:
- ustanovenie § 7 ods. 27 ZoSÚ šiesta veta: „Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa.“;
- ustanovenie § 2 ods. 5 opatrenia NBS č. 10/2017 ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len „opatrenie NBS“): „Výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely

odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima spotrebiteľa.“.
Napokon nad rozsah životného minima opatrenie NBS ukladá bankám povinnosť pri výpočte rátať s
navýšením nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb o 40 % (tzv. buffer), čím sa pokryjú
aj výdavky, ktoré nemožno zahrnúť pod životné minimum. Takáto paušalizácia má nahradiť individuálne
zisťovanie výdavkov v jednotlivých prípadoch, ktoré je práve pre absenciu verejnomocenských

oprávnení prakticky nemožné.
Žalobca na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver použil nasledujúce položky: i) čistý príjem
spotrebiteľa (zistený z jeho vyhlásenia a overený prostredníctvom Sociálnej poisťovne), ii) náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť
(životné minimum platné od 1.7.2021 na plnoletú osobu, pričom žalobca vychádzal z vyhlásenia

žalovaného, že nemá deti, t.j. osoby, voči ktorým by mal vyživovaciu povinnosť), iii) výšku splátky
poskytovaného úveru a iv) peňažné záväzky z aktuálnych úverov dlžníka (zistené cez Spoločný register
bankových informácií).
Výpočet schopnosti spotrebiteľov splácať úver bol po zohľadnení relevantnej úpravy nasledovný:
Podľa § 2 ods. 1 opatrenia NBS: „Ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel výdavkov

na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa podľa
odseku 4 zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
podľa odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítavajú na obdobie
jedného mesiaca.“.
V súlade s § 2 ods. 2 opatrenia NBS: „Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku

1 nemôže prekročiť hodnotu 1.“.
V zmysle § 2 ods. 3 opatrenia NBS: „Výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa sa na účely odseku
1 určujú ako súčet a) výšky splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru podľa § 7 ods. 20 písm. c)
zákonaprizohľadneníodsekov12a13a§4asumypeňažnýchzáväzkovznižujúcichpríjemspotrebiteľa
podľa § 7 ods. 20 písm. d) zákona pri zohľadnení odsekov 14 až 21.“.

Podľa § 2 ods. 4 opatrenia NBS: „Celková výška čistých príjmov spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. a)
zákonasavypočítaakoaritmetickýpriemerčistýchskutočnýchpríjmovspotrebiteľaspravidlazaobdobie
bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred posúdením schopnosti splácať.“.V súlade s § 2 ods. 5 opatrenia NBS: „Výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy
životného minima spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu

povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím
súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou
nákladov sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa
prvej vety zvýšená o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným

minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a
ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je
určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu.
Čistý príjem spotrebiteľa: 286,- EUR
Splátky existujúcich úverov (výdavky na peňažné záväzky): 0,- EUR

Životné minimum na dospelú osobu: 218,06 EUR
Životné minimum na neplnoleté dieťa: 99,56 EUR
Základný vzorec pre výpočet čistého príjmu na účely § 2 ods. 1 opatrenia NBS zníženého o celkovú
výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa odseku 5 opatrenia
NBS:

[Príjem žiadateľa – Výdavky žiadateľa – (koeficient počtu spolužiadateľov x životné minimum dospelej
osoby + počet detí x životné minimum na dieťa) – (Buffer x (Príjmy – koeficient počtu spolužiadateľov x
životné minimum dospelej osoby – počet detí x životné minimum na dieťa)].
Výpočet čistého príjmu na účely § 2 ods. 1 opatrenia NBS zníženého o celkovú výšku nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa odseku 5 opatrenia NBS v tomto

konkrétnom prípade:
67,94 – 27,18
[286 – 0 – (1 x 218,06 + 0 x 99,56) – (40 % x (286 – 1 x 218,06 + 0 x 99,56))] = 40,76 EUR
Ukazovateľ schopnosti splácať úver podľa § 2 ods. 1 opatrenia NBS (podiel výdavkov na peňažné
záväzky a čistého príjmu zníženého o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných

potrieb spotrebiteľa podľa odseku 5 opatrenia NBS):
40,22 EUR (splátka poskytovaného úveru) / 40,76 = 0,99 (nižší ako hodnota 1, t.j. v súlade s § 2 ods.
2 opatrenia NBS).
Je vylúčené, aby súd dospel k záveru, že žalobca hrubým spôsobom porušil povinnosť skúmať
schopnosť dlžníka splácať úver, ak ako veriteľ postupoval podľa príslušných ustanovení ZoSÚ a

opatrenia NBS.
Napokon naznačená úvaha súdu, že žalobca poskytol žalovanému úver tak povediac „naslepo“, bez
dôkladného overenia bonity dlžníka vyznieva mimoriadne zarážajúco (až iracionálne). Z odôvodnenia
rozsudku nie je zrejmé, aký zmysel by mal takýto nezodpovedný prístup k výberu dlžníkov pri subjekte,
ktorý podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov.

ii) Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 9 OZ
Okrem nesprávneho skúmania bonity, vytkol súd žalobcovi aj pochybenie v rámci vyhlasovania
predčasnej splatnosti úveru. Údajne totiž nedodržal 15-dňovú lehotu podľa § 53 ods. 9 OZ. V zmysle
tohto ustanovenia je veriteľ oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, ak súčasne upozorní spotrebiteľa v lehote nie kratšej

ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Súd nesprávne uzavrel, že pre oprávnenie veriteľa (žalobcu) vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru nie je
rozhodujúci moment, keď sa žalovaný objektívne mohol dozvedieť o upozornení podľa § 53 ods. 9 OZ,
ale moment, keď mu listina bola doručená.
Súd prvej inštancie pri tom odkázal na čl. 4.3.2 Všeobecných obchodných podmienok účinných od

1.10.2019 a na čl. 7.3 Obchodný podmienok pre spotrebiteľské úvery účinných od 18.6.2021, z ktorých
vyplýva, že za deň doručenia (fikcia doručenia) sa považuje pri nedoručenej zásielke deň jej vrátenia
do banky. Žalobcovi sa zásielka, obsahujúca upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ, vrátila ako nedoručená
dňa 10.2.2023. Preto súd vyvodil, že 15-dňová lehota uplynula až 25.2.2023. Keďže žalobca adresoval
žalovanému výzvu na predčasné splatenie úveru už dňa 13.2.2023, postupoval podľa súdu nesprávne.

Pre overenie zákonnosti postupu žalobcu pri zosplatnení úveru však nie je rozhodujúci moment, keď
bolo upozornenie doručené žalovanému (hoci aj fikciou doručenia), tak ako nekorektne uzavrel súd. Ak
predstavuje upozornenie veriteľa podmienku sine qua non pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru,tak určujúcim je okamih, keď nastali právne účinky, ktoré má toto upozornenie vyvolať (začiatok plynutia
15-dňovej lehoty).
Uznesenie NS SR zo dňa 28.1.2011 sp. zn. 5 Cdo 129/2010: „Dôjdením do sféry dispozície možno

rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa
adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z
objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom
na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i (fakticky) nedoručený (adresátom skutočne
neprevzatý) prejav vôle pôsobí voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je

nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť
oboznámiť sa s prejavom vôle.“.
R 4/2021 (z odôvodnenia): „Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za
nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky
adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať
za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. (...).

Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa
s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav
bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí,
že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom
prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu.

Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho
úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne
odvolať.“.
Aknedôjdekreálnemudoručeniulistinyplatí,ženastávajúúčinkysňouspojenémomentom,keďadresát
nevyužil objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom. Pri listinných zásielkach doručovaných cez

poštový podnik dňom uloženia zásielky na pošte. Od daného momentu nastávajú tzv. pravotvorné účinky
danej listiny. V tomto prípade začatie plynutia 15-dňovej lehoty a vznik oprávnenia veriteľa vyhlásiť
predčasnú splatnosť úveru. Dojednanie fikcie doručenia je pre počítanie plynutia tejto lehoty nadbytočné
a nepoužiteľné.
Žalobca predložil do konania dôkazné prostriedky, z ktorých vyplýva, že upozornenie podľa § 53 ods.

9 (list zo dňa 16.1.2023) a výzvu, ktorou žiadal žalovaného o predčasné splatenie úveru (list zo dňa
13.2.2023) odoslal na adresu trvalého pobytu žalovaného podľa údajov vyplnených v čl. 1.2 zmluvy o
úvere.
1. Dňa 17.1.2023 žalobca odoslal žalovanému cez Slovenskú poštu, a.s. list Vec: upozornenie - výzva
na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.1.2023 na adresu: Nábrežná 101/16, 937 01 Želiezovce. Zo

sledovacieho systému zásielok Slovenskej pošty, a.s. vyplýva, že zásielka bola uložená na pošte dňa
19.1.2023 o 13:11 hod., t.j. druhý pracovný deň po jej odoslaní.
Od tohto dňa (19.1.2023 – deň uloženia zásielky na pošte) začala plynúť 15 dňová lehota, po ktorej
uplynutí žalobca mohol účinne predčasne zosplatniť úver.
2. Preto dňa 14.2.2023 žalobca odoslal žalovanému cez Slovenskú poštu, a.s. list Vec: výzva na úhradu

dlžnej sumy zo dňa 13.2.2023, a to na adresu trvalého pobytu žalovaného. Ani túto zásielku si žalovaný
neprevzal v odbernej lehote.
Za daných okolností preto žalobca listom zo dňa 13.2.2023 zosplatnil úver riadne a platne.
Navyše,interpretáciaprávnychúkonovzostranysúdovbymalabyťzakaždýchokolnostískôrzdržanlivá
pri zachovaní princípu preferencie platnosti súkromnoprávnych úkonov. Z tohto dôvodu má prioritu

výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti,
ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť právneho úkonu má byť teda výnimkou, a nie
zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci
k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je
v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR

zo dňa 23.1.2014 sp. zn. IV. ÚS 5/2014).
Princíp Actus interpretandus est potius, ut valeat quam, ut pereat (Ulpianus, Digesta, kniha 45, titul
1, fragment 80), teda „právny úkon treba vykladať skôr tak, aby platil, než aby neplatil“ potvrdzuje aj
mnohopočetná judikatúra najvyššieho a ústavného súdu, napríklad 6 MCdo 21/2011, 4 Cdo 132/2007, 4
Cdo 95/2019, 2ObdoV/9/2020, I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014 alebo

I. ÚS 640/2014.

11. Vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu žalobcu podané nebolo.12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP) prejednal vec - odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a prihliadajúc na splnenie podmienok
odvolacieho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu smerujúce voči čiastočne vyhovujúcemu

výroku I. napadnutého rozsudku, je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 386 písm. b) CSP ako
podané neoprávnenou osobou, v dôsledku čoho potom už odvolací súd v tejto časti vecnú správnosť
napadnutého (a právoplatného) rozsudku súdu prvej inštancie preskúmavať nemohol.

12.1. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou

osobou.

12.2. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

13. Odvolací súd môže o podanom odvolaní rozhodnúť aj bez toho, aby skúmal obsah napadnutého
rozhodnutia a odvolanie odmietne, ak zistí, že bolo podané oneskorene, bolo podané neoprávnenou

osobou, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné alebo nemá náležitosti
podľa § 363 CSP, ak pre vady odvolania nie je možné v odvolacom konaní pokračovať. V odvolacom
konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže byť začaté len na
návrh. Podanie odvolania je procesným úkonom strany, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.
Po podaní odvolania inou než oprávnenou osobou odvolací súd musí odvolanie odmietnuť v zmysle

§ 386 písm. b) CSP. Civilný sporový poriadok priznáva právo na podanie odvolania predovšetkým
stranám sporu. Aby podané odvolanie vyvolalo zamýšľané následky, t. j. aby došlo k jeho vecnému
prejednaniu odvolacím súdom, musí spĺňať všetky podmienky predpísané zákonom, ktoré možno
rozdeliť na objektívne podmienky, ktorými sú prípustný predmet odvolania, včasnosť podania odvolania
a náležitosti odvolania, a subjektívne podmienky, medzi ktoré patrí osoba oprávnená na podanie

odvolania. V súvislosti so subjektívnou podmienkou, týkajúcou sa osoby oprávnenej na podanie
odvolania, možnosť podania odvolanie prislúcha len tej strane, ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma
na jej právach. Pod ujmou treba rozumieť ujmu formálnu aj materiálnu. Pod formálnou ujmou sa rozumie
odchýlenie výroku od rozhodnutia od posledného podaného návrhu účastníka urobeného vo veci samej,
a to k jeho nevýhode, pričom sa navzájom porovnáva ich obsah a rozsah. Meradlom pre posúdenie

otázky, či je tu alebo nie je možnosť ujmy, je teda návrh, ktorý strana urobila v konaní na súde prvej
inštancie. Materiálna ujma sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu
podávajúcu opravným prostriedok, t. j. či právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej právne postavenie
(zúžením jej práv, rozšírením jej povinností) a či preto u nej existuje možnosť požadovať na súde vyššej
inštancie odchýlne rozhodnutie vo svoj prospech.

14. Odvolací súd zaberajúc sa odvolaním žalobcu vzhliadol, že žalobca v odvolaní výslovne vymedzil,
že napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku I., ktorým súd prvej inštancie vyhovel jeho
nároku a žalovaného zaviazal k úhrade sumy vo výške 590,37 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy 24,31 eura od 16.03.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.04.2023

do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.05.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.06.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.07.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.08.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.09.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.10.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.11.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.12.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.01.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.02.2024

do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.03.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.04.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.05.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.06.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.07.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.08.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.09.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.10.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.11.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.12.2024 do

zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.01.2025 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Ako je z vyššie citovaného výroku I. súdu prvej inštancie zrejmé, týmto výrokom súd prvej
inštancie vyhovel časti uplatneného nároku žalobcu. Žalobca v podanom odvolaní odôvodnil podanie
odvolania aj voči výroku I. tým, že v prípade ak odvolací súd vyhovie jeho odvolaniu a zmení napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie (aj ohľadom zamietajúceho výroku II. – poznámka odvolacieho súdu)

tak, že jeho nároku v celom rozsahu vyhovie, uvedené by nebolo objektívne možné (zlučiteľné) už
s právoplatným výrokom I. K uvedenému dospel na podklade toho, že úroky z omeškania tak ako
ich súd prvej inštancie priznal vo výroku I. sú určené nesprávne, v dôsledku pochybenia v procesezisťovania ohľadom toho, či bola predčasná splatnosť úveru vyhlásená platne a či je úver bezúročný
a bez poplatkov.

15.Odvolacísúdzaoberajúcsaodvolacouargumentáciužalobcuvdanomprípadepovažujezapotrebné
poukázať na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Pre prípad, že by odvolanie podala strana, ktorej bolo čiastočne
vyhovené, takáto strana (ak sa nejedná o závislý výrok podľa § 379 psím. a) CSP) je oprávnená podať
odvolanie voči zvyšnej časti jej nároku, ktorému vyhovené nebolo. Ak však podá odvolanie aj voči

výroku, ktorým sa jej čiastočne vyhovelo, toto odvolanie musí byť v danej časti podľa § 386 psím. b) CSP
odmietnutéakopodanéneoprávnenouosobou(akojetomuivkonkrétnomprípade).Zpovahyodvolania
ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo
rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola rozhodnutím
spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu, pretože
existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada

na subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu
bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 215/2010).

16. Odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalobcu, ktorý odôvodnil podanie odvolania aj voči výroku

I.(právoplatnosť,ktoréhosámvodvolaníkonštatoval)nesprávneurčenýmiúrokmizomeškania,uvádza,
že v danom prípade, ak by došlo k prípadnému zrušeniu, alebo zmene (tiež napádaného) zamietajúceho
výroku II., resp. pre prípad, že by sa nároku žalobcu vyhovelo aj vo zvyšnom rozsahu, uvedené by
nebránilo samostatnej existencií výroku I. s tým, že vo zvyšnej časti (ďalším výrokom/výrokmi) by súd
rozhodol o ostatnom nároku žalobcu, ktorý nebol zohľadnený vo výroku I. Príkladom možno uviesť, že

ak si žalobca žalobou uplatnil istinu vo výške 2.401,06 eura a súd mu ju priznal vo výroku I. len vo výške
590,37 eura, tak pre prípad jeho následného úspechu mu súd ďalším výrokom môže priznať nárok aj na
zvyšnú časť istiny. Rovnako tak v prípade ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania od
splatnosti jednotlivých splátok pochádzajúcich zo sumy 590,37 eura (ako aj je to vymedzené v citovanom
výroku I), avšak žalobca si nárok na úroky z omeškania uplatnil odo dňa 14.02.2023, pre prípad jeho

úspechu vo vyšnej časti nároku (resp. pre prípad ak by súd zmenil svoj názor a vyhlási, že žalobca bol
oprávnený k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru), mu súd môže zohľadniť a priznať zvyšné úroky
z omeškania za časové obdobia, za ktoré tak vo výroku I. neučinil. Napríklad ak súd prvej inštancie
v časti výroku I. žalovaného voči žalobcovi zaviazal k úhrade sumy vo výške „590,37 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 24,31 eura od 16.03.2023 do zaplatenia, ...“, tak

v prípade, ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti celkového nároku žalobcu ďalším výrokom mu môže
priznať (zostatkový nároku na úroky z omeškania) úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 24,31
eura od okamihu jeho uplatnenia t. j. od 14.02.2023 do 16.03.2023 (tzv. dorátanie úroku z omeškania)
s tým, že za obdobie od 16.03.2023 už tento nárok priznal žalobcovi vo výroku I.

17.Sohľadomnavyššieuvedenédôvody,odvolacísúdvyhodnotil,ževýrokI.,ktorýmsúdprvejinštancie
čiastočne žalobe žalobcu vyhovel, nie je výrokom v neprospech žalobcu, z dôvodu čoho žalobca nebol
oprávnený uplatniť odvolanie voči uvedenému výroku a preto jeho odvolanie je potrebné podľa § 386
písm. b) CSP odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou s poukazom na ustanovenie §359 CSP.
Napokon odvolací súd poznamenáva, že výrok I. nebol napadnutý odvolaním žalovaného, a preto tento

nadobudol právoplatnosť a nemôže byť predmetom prieskumu v rámci riadneho opravného prostriedku
– odvolania.

18. Odvolací súd zaoberajúc sa ďalej odvolaním žalobcu v časti, v ktorej smeruje voči zamietajúcemu
výroku II. po zistení, že odvolanie bolo v tejto časti podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) aj
vtejtočastiodvolaniebeznariadeniaodvolaciehopojednávaniadospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuje
čiastočne dôvodné, resp. dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. je potrebné
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec súdu prvej inštancie vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18.1. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

18.2. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

19. Z obsahu spisu vyplynulo, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške

2.401,06 eura, zmluvného úroku v sume 1.252,81 eura, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
vo výške 2.401,06 eura od 14.02.2023 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 36 eur, ako aj nároku na náhradu trov konania. Žalobca v žalobe dôvodil tým, že dňa 11.04.2022
uzatvoril so žalovaným Zmluvu o úvere č. 2294627846 (ďalej ako „zmluva o úvere“), na podklade ktorej
žalovanému poskytol spotrebiteľský úver vo výške 2.470 eur s tým, že splatnosť bola dojednaná vždy
v 15. deň v mesiaci. Žalovaný poskytnutý úver nesplácal riadne a včas, v dôsledku čoho žalobca ku dňu

13.02.2023 vyhlásil mimoriadnu (predčasnú) splatnosť spotrebiteľského úveru a požiadal žalovaného
o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Žalobca uviedol, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil pre
splátku splatnú ku dňu 15.10.2022, pre ktorú bol žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace s poukazom
na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

20. Odvolací súd opätovne uvádza, že súd prvej inštancie o nároku uplatnenom žalobcom rozhodol
odvolanímnapadnutýmrozsudkom(bližšiedefinovanýmvzáhlavítohtorozhodnutia),ktorýmvovýrokuI.
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 590,37 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 24,31 eura od 16.03.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.04.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.05.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.06.2023

do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.07.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.08.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.09.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.10.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.11.2023 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.12.2023
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.01.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.02.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.03.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.04.2024

do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.05.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.06.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.07.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.08.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.09.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.10.2024
do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.11.2024 do zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.12.2024 do
zaplatenia, zo sumy 25,73 eura od 16.01.2025 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Vo výroku II. zvyšný nárok žalobcu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalovanému sa voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

21. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie zaoberajúc sa skúmaním bonity zo strany žalobcu ako
veriteľa pred poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanému dospel k záveru, že žalobca nepreukázal

dodržanie postupu podľa § 7 ods. 23 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom podľa § 7 ods. 16 daného zákona
je veriteľ povinný vynaloženie odbornej starostlivosti hodnoverne preukázať. Konštatoval, že žalobca
v konaní nepreukázal, že by na strane spotrebiteľa (žalovaného) preskúmaval limit pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.
Z uvedeného dôvodu vyhodnotil, že žalobca porušil svoju povinnosť plynúcu mu z ustanovenia §

7 ods. 23 zákona č. 129/2010 Z. z., čo v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 daného zákona sa
považuje za hrubé porušenie povinností a čo má za následok nie len nastúpenie zákonnej sankcie
v podobe bezpoplatkovosti a bezúročnosti poskytnutého úveru, ale aj sankcie v podobe nemožnosti
požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Napokon súd prvej inštancie dospel k záveru
o nemožnosti žalobcu požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru aj z dôvodu, že

vyhodnotil, že v danom prípade žalobca nedodržal lehotu 15 dní podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka a teda že ešte pred jej uplynutím vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Poukázal na to, že
žalobca listom zo dňa 16.01.2023 upozornil žalovaného, že s planením pohľadávky je v omeškaní viac
ako 3 mesiace s tým, že táto výzva bola podaná na poštovú prepravu dňa 17.01.2023. V tejto súvislosti
poukázal na bod 4.3.2 Všeobecných obchodných podmienok účinných ku dňu 01.10.2019, v ktorom bola

dojednaná fikcia doručenia v tom zmysle, že v prípade korešpondencie doručovanej poštou sa zásielka
považuje za doručenú v deň jej vrátenia do banky, ak sa vrátila z dôvodu jej neprevzatia v odbernej
lehote. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaný je povinný žalobcovi
zaplatiť titulom poskytnutého úveru len splatné splátky požičanej istiny, pričom vzhliadol do úvahy lenmesačné splátky splatné ku dňu vyhlásenia rozhodnutia (v úhrnnej sume 849,09 eura) a zohľadnil
(odčítal od sumy 849,09 eura) platby už žalovaným vykonané (v sume 258,72 eura), z dôvodu čoho
žalovaného zaviazal k úhrade voči žalobcovi na sumu 590,37 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške

8 % ročne z jednotlivých splátok (tak ako uviedol vo výroku I. napadnutého rozsudku).

22. Žalobca v podanom odvolaní poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj
to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť najmä
právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo

na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o
procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k
nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo
na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového

práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa
nejaví ako spravodlivé s tým, že konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.).

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky
vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu,
napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými

ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti,
ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci.

25. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

26. Ďalej žalobca tvrdil, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. Žalobca v podanom odvolaní konkrétne namietal, že vo vyjadrení zo dňa 31.05.2024 exaktne popísal
ako skúmal bonitu žalovaného a za tým účelom predložil aj dôkazné prostriedky. Poukázal na uznesenieNajvyššieho súdu SR zo dňa 25.04.2024 sp. zn. 4Cdo/84/2023, podľa ktorého žalobcovi zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva povinnosť preukázať dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez
relevantnejnámietkyprotistrany,keďnešloanilenorozhodujúceskutkovétvrdenie,zktoréhobyžalobca

odvodzoval uplatnený nárok. Žalobca zastal názor, že nebolo správnym postupom súdu prvej inštancie,
keď neakceptoval záver, že spotrebiteľ nie je povinný poprieť skutkové tvrdenia protistrany a zároveň
zastal názor, že súd prvej inštancie ho mal vyzvať podľa § 295 CSP k doplneniu skutkových tvrdení,
ohľadombonity,ktorépovažovalevidentnezarozhodujúceaniežalobubezďalšiehozamietnuť.Žalobca
následne v podanom odvolaní poukázal na dokumenty (dôkazy), ktoré v súvislosti s preukazovaním

v konaní predložil, resp. v odvolaní popísal ako postupoval pri skúmaní bonity žalovaného.

28. Odvolací súd zaoberajúc sa vyššie nastolenou odvolacou argumentáciu žalobcu primárne považuje
za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade
právny vzťah vzniknutý medzi stranami sporu zo zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským a zároveň
úver poskytnutý žalobcom žalovanému je spotrebiteľským úverom, v dôsledku čoho na daný vzťah

dopadá zákon č. 129/2010 Z. z. Rovnako tak odvolací súd za správny vyhodnotil i postup súdu prvej
inštancie, ktorý sa zaoberal otázkou skúmania výšky odplaty za poskytnutý úver, z hľadiska tohto, či táto
odplataneprekračujenajvyššiuprípustnúodplatu,ktorúmožnoodspotrebiteľapožadovať.Odvolací súd
sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neprekračuje najvyššiu prípustnú
výšku odplaty. Rovnako tak za správny hodnotí i postup súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal tým,

či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. Následne sa odvolací súd zaoberal (s ohľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu)
tým, či súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku skúmania bonity žalovaného žalobcom
v období pred poskytnutím úver v zmysle § 7 a nasl. zákona č. 129/2010 Z. z. a teda, či správne súd
prvej inštancie vyhodnotil bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru a nemožnosť veriteľa

prikročiť k mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru ako zákonný následok nedodržania ustanovení
o skúmaní bonity s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Inak povedané odvolací súd sa
zaoberal tým, či žalobca podľa § 7 ods. 16 daného zákona ako veriteľ hodnoverne preukázal vynaloženie
odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity žalovaného.

29. Odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu spisu vyplynulo, že Okresný súd Banská Bystrica
(upomínací súd) vyzval žalobcu k preukázaniu toho, že pred poskytnutím úveru bola s odbornou
starostlivosťou preverená schopnosť spotrebiteľa splácať úver s poukazom na ustanovenie § 7 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. (č. l. 45). Žalobca na výzvu súdu doručil vyjadrenie (č. l. 49), v ktorom
poukázal na dôkazy, na podklade ktorých hodnotil bonitu žalovaného pred poskytnutím úveru a tieto

dôkazy pripojil ako prílohy. Žalobca predložil Žiadosť žalovaného poskytnutie spotrebiteľského úveru
zo dňa 11.04.2022 (č. l. 50 až 51), dokument s názvom „Dáta dopytu“ zo dňa 11.04.2022, ktorým si
dopytom na Sociálnu poisťovňu overil informácie získané zo strany žalovaného (č. l. 52) a tiež predložil
listinu s názvom „Výpis z registra klientských informácií“ vyhotovenú dňa 11.04.2022 (č. l. 53), na základe
ktorej zisťoval, či má žalovaný poskytnuté iné úvery a prípade v akej výške a či sú tieto k uvedenému

skúmaniu aktívne, alebo nie. Na podklade uvedeného upomínací súd vydal platobný rozkaz, ktorý sa
však nepodarilo doručiť žalovanému a keďže žalobca doručil súhlas s pokračovaním v konaní, vec
bola postúpená miestne príslušnému súdu t. j. súdu prvej inštancie, ktorý vydal napadnutý rozsudok.
Vyššie uvedené konštatoval i súd prvej inštancie (pozri bod 57. odôvodenia napadnutého rozhodnutia).
Napriek uvedenému však súd prvej inštancie zaujal názor, že žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal

dodržanie ustanovenia § 7 ods. 23 zákona č. 129/2010 Z. z., čo podľa súdu prvej inštancie znamenalo,
že žalobca si nesplnil svoju povinnosť hodnoverne preukázať skúmanie bonity podľa § 7 ods. 16 zákona
č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd v danom prípade považuje za potrebné prisvedčiť odvolateľovi v tom,
že v prípade ak mal súd prvej inštancie pochybnosti ohľadom splnenia povinnosti žalobcu skúmať
bonitu žalovaného nič mu nebránilo v tom, aby vyzval žalobcu na preukázanie toho, ako konkrétne

uskutočnil výpočet DSTI - limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
(vzorec pre výpočet DSTI predstavuje pomer výdavkov na jednej strane a na druhej strane prijem
mínus náklady na zabezpečenie základných životných potrieb). Samotná skutočnosť, že veriteľ v konaní
doložil všetky listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vychádzal pri skúmaní bonity žalovaného, avšak
neuviedol ako v rozhodnom období vykonal prepočet DSTI, ešte samotné podľa názoru odvolacieho

súdu nemôže znamenať, že by veriteľ hodnoverne nepreukázal vynaloženie odbornej starostlivosti pri
skúmaní bonity spotrebiteľa. Napokon aj znenie ustanovenia § 7 ods. 16 zákona č. 129/2010 Z. z.,
predpokladá hodnoverné preukázanie skúmania bonity, nie však uvedenie konkrétneho výpočtu, ktorým
sa v rozhodnom období veriteľ riadil. Inak povedané, podľa názoru odvolacieho súdu nič nebránilosúdu prvej inštancie vykonať dopyt na žalobcu ohľadom uvedenia konkrétneho výpočtu DSTI, prípadne
uskutočnenia prepočtu DSTI súdom za účelom zistenia, či žalobca ako veriteľ poskytol úver v rámci
dodržania zákonných limitov zaťaženosti spotrebiteľa, ktoré zistenie vlastne predstavuje účel zákonnej

úpravy skúmania bonity. Odvolací súd uvádza, že i upomínací súd pred vydaním platobného rozkazu
vyzval žalobcu k preukázaniu skúmania bonity a keďže následne po zdokladovaní uvedeného žalobcom
vydal platobný rozkaz možno usudzovať, že uvedené dokladovanie/preukázanie bonity žalobcom
vyhodnotil za dostačujúce.

30. Napokon odvolací súd v tejto súvislosti považuje za nutné poznamenať, že za bežnú prax súdov
v spotrebiteľským sporoch možno považovať tiež prípady ak si súdy nie sú isté posúdením a hodnou
RPMN, vykonajú dopyt (bez návrhu) za týmto účelom na Národnú banku Slovenska, ktorá zhodnotí
uvedené a poskytne vysvetlenie a prepočet RPMN. Obdobne by bolo možné pristupovať i k otázke
skúmaniabonityveriteľomapreukazovanímuvedenéhovsúdnomkonaní,aksisúdniejeistýnaplnením
predpokladu podľa § 7 a nasl. zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade

sa javí ako neprimerane prísne sankcionovať veriteľa následkami ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., napriek tomu, že v konaní pred súdom predložil všetky dôkazy, na podklade ktorých
hodnoverne vychádzal pri skúmaní bonity, na ktoré však súd prvej inštancie prihliadol, avšak nezohľadnil
závery z nich plynúce. Odvolací súd uvádza, že úlohou súdu je hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti, čo však súd prvej inštancie v danom prípade nenaplnil. Napokon ustanovenie § 295

CSP resp. uskutočnenie výzvy na veriteľa ohľadom preukázania hodnotenia DSTI tiež možno považovať
za dôkaz, ktorý strana konania nenavrhla a ktorý môže súd vykonať, ak to považuje za nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci, ako správne argumentoval žalobca. V takomto prípade je súd povinný takýto dôkaz
aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť.

31. Napokon súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v danom
prípade veriteľ hrubo porušil povinnosť podľa § 7 ods. 23 zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tu odvolací súd (obiter dictum – nad rámec veci)
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na tretiu vetu daného ustanovenia, podľa ktorej sa za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s tým, že by v danom prípade vôbec bolo
naplnené zákonné ustanovenie o hrubom porušení skúmania bonity veriteľom, keďže ako už bolo vyššie
uvedené a ako i súd prvej inštancie konštatoval žalobca v konaní predložil listinné dôkazy, z ktorých

vychádzalpriskúmaníbonity.Zuvedenéhodôvoduniejemožnévysloviť,žebyveriteľposudzovalbonitu
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

32. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd postup súdu prvej inštancie, ktorý síce prihliadol na
listinné dôkazy predložené žalobcom ohľadom skúmania bonity (v bode 57. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia konštatoval, že tieto žalobca do spisu doložil), avšak tieto dôkazy nijako nevyhodnotil,
a napokon si ani nevyžiadal prípadne nejaké ďalšie stanovisko v tomto ohľade od žalobcu (ohľadom
rozhodujúcejskutočnosti),hocinatoboloprávnenývzmysle§295CSP,alensodkazomnanedodržanie

§ 7 ods. 16 zákona č. 129/2010 Z. z. sankcionoval žalobcu následkami (pre nedostatok skúmania
bonity) uvedenými v ustanovení § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. .z., nemožno považovať za správny.
Respektíve, v danom prípade súd prvej inštancie sankcionoval veriteľa následkami § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. bez toho, aby reálne vyhodnotil postup veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa, hoci
veriteľ predložil v konaní potrebné listinné dôkazy za týmto účelom. Je nutné zdôrazniť, že nie je úlohou

strany sporu hodnotiť dôkazy, ale naopak uvedené je úlohou a doménou súdu. Z vyššie uvedeného
dôvodu teda odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu za dôvodnú a tým postup súdu
prvej inštancie za nesprávny, čím došlo k naplneniu namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. b) CSP. Z dôvodu uvedeného, tiež odvolací súd vyhodnotil za predčasný právny názor súdu prvej
inštancie ohľadom nemožnosti žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ako i záveru o bezúročnosti

s bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.).

33. Žalobca taktiež v podanom odvolaní vyjadril nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že pre oprávnenie veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru nie je rozhodujúci moment, kedy sažalovaný objektívne mohol dozvedieť o výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale moment
kedysatátolistinapovažovalazadoručenúpodľafikciedoručeniadojednanejvbode4.3.2Všeobecných
obchodných podmienok (ďalej ako „VOP“). Podľa uvedeného bodu VOP sa za deň doručenia pri

nedoručenej zásielke považuje deň jej vrátenia do banky. Súd prvej inštancie aplikujúc na prejednávanú
vec vyššie uvedený bod VOP vyhodnotil, že výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ktorú
žalobcadalnapoštovúprepravudňa17.01.2023,ktorábolauloženánapoštevmiestebydliskaadresáta
odo dňa 19.01.2023 a ktorá sa následne v dôsledku je neprevzatia žalovaným vrátila žalobcovi ako
nedoručená dňa 10.02.2023) sa považuje za doručenú ku dňu 10.02.2023, a teda až od tejto lehoty

plynie 15 dňová lehota v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula najneskôr dňa
25.02.2023. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil, že ak žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu
13.02.2023 učinil tak skôr ako uplynula 15 dňová lehota podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
z dôvodu čoho nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu úveru.

34. Odvolací súd zaoberajúc sa vyššie nastolenou námietkou žalobcu, primárne považuje za potrebné

dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020, ktorý bol
zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 4/2021, v ktorom sa dovolací
súd zaoberal otázkou doručovania hmotnoprávnych právnych úkonov. Najvyšší súd v uvedenom
rozhodnutí konštatoval, že v právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a
iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka

považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo
reálne vykonané. Uviedol, že v tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to
prípad keď sa zásielka považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania,
a druhý prípad, keď sa zásielka považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu
z dôvodu neprevzatia adresátom. Odvolací súd sa následne zameral na právny názor vyjadrený

najvyšším súdom v súvislosti s druhým prípadom dojednania fikcie doručenia t. j. prípad, keď sa zásielka
považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. Pri
druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia uviedol, že takto dojednanú fikciu doručenia možno istým
spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje
reálne prevzatie zásielky adresátom, keď z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa

bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej
sféry adresáta. Zdôraznil, že koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny
jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým
spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3
Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne

od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich
nemožno odchýliť. Konštatoval, že z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie
doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé
vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s

obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu
to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny
úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát
vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej
adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu poukázal na požiadavku právnej

istotynastraneadresáta,abysamoholsprejavomvôleoboznámiť,alezároveňsachrániajprávnaistota
odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa
tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky
aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude
dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Tiež vyjadril, že je teda vhodné, aby odosielateľ

vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

35. Odvolací súd tiež uvádza, že pri doručovaní právnych úkonov a iných právnych aktov je potrebné
rozlišovať medzi doručovaním hmotnoprávnych úkonov a procesnoprávnym doručovaním. Tieto druhy
doručovania písomností majú svoje osobitosti pokiaľ ide o účinnosť doručenia a zavŕšenie procesu

perfektnosti a vyvolania zamýšľaných právnych dôsledkov právneho úkonu (aktu). Zásadný rozdiel
spočívavurčeníokamihu,kedysaurčitápísomnosťpovažujezaúčinnedoručenúčomávýznamnývplyv
predovšetkýmnaposudzovaniezačiatkuplynutialehôt(napr.výpovednédoby,prekluzívnelehoty,lehota
na plnenie od právoplatnosti rozhodnutia) a iných právnych skutočností (nadobudnutie právoplatnostirozhodnutia). V danom prípade výzvu podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možné jednoznačne
vyhodnotiť ako hmotnoprávny úkon (je zakotvená v hmotnoprávnom predpise- nič nenasvedčuje je
možnémuprocesnoprávnemucharakteru),zdôvodučoho,poukazujúcnavyššievyjadrenýprávnynázor

Najvyššieho súdu SR, dospel odvolací súd k záveru (ktorý prezentoval i odvolateľ), že v danom prípade
bolo nevyhnutné rešpektovať kogentnú právnu úpravu ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
a teda vychádzať z teórie dôjdenia hmotnoprávneho úkonu do dispozičnej sféry adresáta, resp., z toho,
že úkon vyvoláva želané účinky od okamihu jeho dôjdenia do sféry dispozície adresáta. Dispozičná
sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami

účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti
jeúčinnéužtým,žesadoručídodohodnutéhomiestaalebourčenejosobe.Týmtookamihomsazásielka
dostávadosféryadresáta,pričomužniejedôležité,čisaadresátsobsahomzásielkyzoznámilalebonie.
Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom
mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok.

36. V prípade nemožnosti odchýlenia sa od kogentného ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, odvolací súd súhlasí s argumentom žalobcu, že dojednanie fikcie doručenia listinnej zásielky
v bode 4.3.2 VOP je nadbytočné, resp. pre prípad doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka je takéto zmluvné dojednanie vylúčené. Zároveň odvolací súd zastáva názor, že dojednanie
fikcie doručenia vo vyššie spomenutom bode VOP predstavuje len všeobecnú úpravu (dojednanie) pre

doručovanie akejkoľvek listinnej zásielky, keď konkrétne pre prípad doručovania hmotnoprávneho úkonu
(ako je výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) platí vyhradená aplikácia kogentnej úpravy
§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda zohľadnenie teórie dôjdenia zásielky do dispozičnej sféry
adresáta, od ktorého okamihu je táto spôsobilá vyvolať želané účinky. Ako aj najvyšší súd vo vyššie
definovanomrozhodnutíuviedolúčelomkogentnostispomínanéhoustanoveniaObčianskehozákonníka

je dôraz na požiadavku právnej istoty ako na strane adresáta hmotnoprávneho úkonu, tak aby sa mohol
s prejavom vôle oboznámiť (mal objektívnu možnosť tak učiniť), ale zároveň je nutné chrániť aj právnu
istotu odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (objektívnu príležitosť) oboznámiť s
prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný okamihom dôjdenia do sféry jeho
dispozície s tým, že pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.

37. Odvolací súd aplikujúc vyššie uvedené právne závery na konkrétny prípad dospel k zhodnému
názoru ako prezentoval žalobca v odvolaní, v zmysle ktorého výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, ktorú žalobca podal na poštovú prepravu dňa 17.01.2023 začala vyvolávať právny účinky
sledované v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka okamihom jej dôjdenia do sféry dispozície

žalovaného s tým, že za tento okamih možno považovať deň kedy bola táto zásielka uložená na pošte
v mieste bydliska adresáta t. j. odo dňa 19.01.2023. Ak teda žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru ku dňu 13.02.2023, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti mohlo naplniť podmienky § 53 ods. 9,
tiež i § 565 Občianskeho zákonníka. Z vyššie prezentovaného názoru teda neplynie záver, že v danom
prípade pre vadné doručenie došlo k neplatnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a teda právny

názor súdu prvej inštancie o nemožnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru žalobcom nie je možné
pre tento prvoinštančným súdom uvádzaný dôvod považovať za správny a súladný s aktuálne platnou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu v časti, v ktorej

smeruje voči zamietajúcemu výroku II. napadnutého rozsudku za dôvodné, a tým napadnutý rozsudok
v uvedenej časti za nesprávny, resp. predčasný. Odvolací súd sumarizuje, že v danom prípade
sa stotožnil s argumentáciu žalobcu ohľadom nesprávneho právneho názoru súdu prvej inštancie
ohľadom toho, že žalobca nepreukázal dodržanie ustanovenia § 7 ods. 23 zákona č. 129/2010 Z. z.,
a teda hodnoverne nepreukázal vynaloženie jeho odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity žalovaného

v dôsledku čoho nebol oprávnený k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a pre hrubé porušenie
uvedenej povinnosti nemal nárok ani na úroky a poplatky úveru. Tiež sa odvolací súd stotožnil
s odvolacou námietkou žalobcu ohľadom nemožnosti aplikácie fikcie doručenia podľa bodu 4.3.2 VOP
na výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre nevyhnutnosť aplikácie kogentnej úpravy
ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúcej účinnosť právneho úkonu okamihom

dôjdenia do sféry dispozície adresáta. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že v danom
prípade bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúceho výroku II.
podľa § 389 ods. 1 psím. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania(§ 379 písm. a/ CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný záväzným názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), opätovne posúdi nárok uplatnený žalobcom vrátane platnosti zosplatnenia
pri danom obsahu výzvy zo dňa 16.1.2023(viď uznesenie NS SR 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025),

prihliadne na dôkazy predložené žalobcom ohľadom skúmania bonity a závery z nich plynúce vyhodnotí
v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a čl. 15 CSP. Taktiež súd prvej inštancie sa bude zaoberať
i námietkami a argumentmi žalobcu uvedenými v podanom odvolaní. Odvolací súd obiter dictum dáva
súdu prvej inštancie do pozornosti, že - pre prípad, ak by dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobcu
vo zvyšnej časti predmetu konania - je potrebné, aby zohľadnil výrok I. (voči ktorému odvolací súd

odvolanie žalobcu odmietol), resp. nárok tam priznaný, voči zvyšnému (doposiaľ) nepriznanému nároku
v porovnaní s nárokom žalobcu uplatnenom v žalobe (k uvedenému sa odvolací súd príkladom vyjadril
v časti posudzovania odvolania žalobcu smerujúceho voči výroku I). Rozhodnutie odôvodní zákonným
spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie
o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

39. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).