Rozsudok · Ochrana osobnosti · Judgement

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433526
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122433526.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B.
XX, XXX XX C. C., zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., so sídlom 960 01 Zvolen, Námestie
SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151
866, o zaplatenie 6 185,58 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 7. októbra 2024, č. k.: 17C/28/2023 - 327, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6 083,02 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 102,56 Eur žalobu zamieta .

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 96,68 %, ktoré je
žalovaný povinný nahradiť do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o určení výšky trov
konania žalobcu.“

2. Žalobca sa podanou žalobou doručenou okresnému súdu dňa 10. októbra 2022 domáhal voči
žalovanému – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky – zaplatenia
sumy vo výške 6 185,58 Eur z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia

práva Európskej únie, konkrétne porušením článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
„Smernica“). Podstata žalobného nároku spočívala v tvrdení, že predmetná Smernica nebola riadne
a úplne transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „ZoHaZZ“), v dôsledku čoho došlo k systematickému
prekračovaniu maximálneho prípustného týždenného pracovného času, čím podľa žalobcu vznikla
nemajetková ujma.

3. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom vykonáva štátnu službu v stálom
služobnom pomere, vo funkcii technika - strojníka v čate „C“ na Okresnom riaditeľstve HaZZ v
C. C.. Služobný čas príslušníkov HaZZ je podľa § 86 ZoHaZZ rozvrhnutý nerovnomerne, tak, žetýždenný pracovný čas pozostáva zo 17-hodinovej výkonnej služby a následnej 7-hodinovej služobnej
pohotovosti, pričom každá pracovná zmena trvá spolu 24 hodín. Takto definovaný pracovný režim vedie
k tomu, že každý príslušník HaZZ v zmenovej službe odpracuje v priemere 10,4 zmeny mesačne, čo

predstavuje 240 až 264 hodín mesačne, bez započítania nadčasových hodín. Podstatné pritom je, že
služobná pohotovosť – hoci je fyzicky vykonávaná na pracovisku, kde sa príslušník musí zdržiavať a byť
pripravený na výjazd – sa podľa platnej vnútroštátnej úpravy nezapočítava do pracovného času.

4. Žalobca uviedol, že v období od septembra 2019 do augusta 2022 odpracoval spolu 1 932,28 hodín

služobnej pohotovosti (z toho 1 774,84 hodín tvorila určená služobná pohotovosť), ktorá mu nebola
zahrnutádopracovnéhočasu.Priemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuzauvedenéobdobietakreálne
dosahoval 50,96 hodín, pričom formálne (z dôvodu nezapočítania pohotovosti) bol vykazovaný na úrovni
40,91 hodín. Takéto nastavenie pracovného režimu žalobca považoval za porušenie článku 6 písm. b)
Smernice, podľa ktorého priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie presiahnuť 48
hodín.

5. Vo svojej argumentácii žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, osobitne na
rozhodnutie vo veci C-429/09 D. E., kde SD EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu priamo dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi.
Smernica pritom definuje pojem „pracovný čas“ ako autonómny pojem práva EÚ, pričom celá služobná

pohotovosť na pracovisku – bez ohľadu na jej aktívnu či neaktívnu časť – sa má do pracovného času
započítavať, ak sa pracovník musí zdržiavať na mieste určenom zamestnávateľom a byť k dispozícii.

6. Žalobca tvrdil, že ZoHaZZ neimplementoval túto požiadavku správne a umožnil také rozvrhnutie
pracovného času, ktoré pravidelne vedie k jeho prekročeniu nad rámec 48 hodín týždenne. Následkom

tohto nesúladu medzi vnútroštátnym a európskym právom došlo podľa žalobcu k zásahu do jeho
základných práv – konkrétne do práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR), ako aj do práva na
súkromný a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), keďže nadmerná pracovná záťaž mu znemožnila
dostatočný odpočinok, regeneráciu a obmedzila jeho osobný život.

7. Žalobca ďalej uviedol, že pri absencii špecializovanej vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej
náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ, je potrebné aplikovať analógiu s ustanoveniami § 11
až § 13 Občianskeho zákonníka upravujúcimi náhradu nemajetkovej ujmy. Výšku škody určil na základe
rozdielu medzi náhradou za určenú služobnú pohotovosť (15 % resp. 30 % v prípade služobného pokoja)
a náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť (50 %), ako je upravená v § 122 ZoHaZZ. Celkový

počet hodín služobnej pohotovosti, ktorú takto odpracoval, predstavoval 1 774,84 hodín, čo zodpovedá
celkovej sume 6 185,58 Eur ako náhrade nemajetkovej ujmy.

8. Z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie žalovaný namietal, že žaloba smeruje proti štátu. Žalobca však
argumentoval, že za porušenie komunitárneho práva zodpovedá štát ako taký, bez ohľadu na to, ktorý

konkrétny orgán konal. Zodpovednosť štátu v týchto prípadoch má objektívny charakter a štát sa jej
nemôže zbaviť.

9. Podľa žalobcu boli v predmetnej veci splnené všetky podmienky vyžadované judikatúrou SD EÚ pre
vznik nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie – t. j. porušenie právneho predpisu Únie, ktorý

zakladá práva jednotlivcom; dostatočná závažnosť porušenia; existencia škody a existencia priamej
príčinnej súvislosti medzi porušením práva a vznikom škody. Príčinná súvislosť bola podľa neho zjavná,
keďže ak by ZoHaZZ správne transponoval smernicu a započítaval služobnú pohotovosť do pracovného
času, neprišlo by k prekročeniu týždenného limitu a tým ani k vzniku ujmy.

10. Z uvedených dôvodov sa žalobca domáhal priznania primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 6 185,58 Eur za obdobie od septembra 2019 do augusta 2022, zodpovedajúcej rozsahu služobnej
pohotovosti, ktorá mu mala byť nesprávne nezapočítaná do pracovného času, čím došlo k porušeniu
jeho práv garantovaných Smernicou a judikatúrou SD EÚ.

11. Žalobca v reakcii na tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení najmä vo vzťahu k pôsobnosti Smernice
2003/88/ES na štátnu službu hasičov. Uviedol, že k tejto otázke sa opakovane vyjadril Súdny dvor
EÚ (ďalej len „SD EÚ“), najmä v rozhodnutiach „F. (spojené veci C-397/01 až C-403/01), F. G. E. H.
(C-52/04)“ a „D. E. (C-429/09)“. Podľa týchto rozhodnutí smernica dopadá aj na činnosť zásahovýchzložiek verejnej hasičskej služby, pričom výnimku z pôsobnosti článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS
je potrebné vykladať „úzko a výlučne pre mimoriadne a nepredvídateľné situácie“, ako sú katastrofy.
Bežné zásahové činnosti hasičov do tejto výnimky nespadajú.

12. Žalobca zdôraznil, že podľa judikatúry SD EÚ nie sú hasiči ako kategória vylúčení z pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES, najmä ak ide o „garanciu maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného
času“ vrátane nadčasov a pracovnej pohotovosti. V prípade žalobcu k porušeniu tejto povinnosti došlo,
pretože síce bola služobná pohotovosť považovaná za výkon štátnej služby, „nebola však započítaná do

pracovného času“, a preto formálne nedochádzalo k prekročeniu limitu, hoci v skutočnosti sa tak dialo.

13. K otázke transpozície smernice do ZoHaZZ žalobca uviedol, že išlo len o „formálne prebratie“,
ktoré nezabezpečilo dosiahnutie účelu sledovaného smernicou, a teda zabezpečenie ochrany zdravia a
odpočinku pracovníkov prostredníctvom stanovenia maximálneho pracovného času. Tento nedostatok

transpozície žalobca považuje za porušenie práva Únie, za ktoré „zodpovedá štát“, bez ohľadu na
konkrétny orgán, ktorý konal v jeho mene.

14. Žalobca sa ohradil aj voči argumentu žalovaného, že počas služobnej pohotovosti má príslušník
priestor na odpočinok. Uviedol, že v rámci pohotovosti je viazaný na pracovisko, nesmie ho opustiť a

musí byť do 1 minúty pripravený k zásahu, čo znemožňuje akýkoľvek reálny odpočinok. Zdôraznil, že
„celá pohotovosť, vrátane neaktívnej časti“, musí byť považovaná za pracovný čas, čo podporuje aj
judikatúra SD EÚ.

15. Pokiaľ ide o výhrady žalovaného k výpočtu škody, žalobca uviedol, že nežaluje škodu za presný

počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ale náhradu za nezapočítané hodiny služobnej
pohotovosti, ktoré mu z dôvodu nesprávnej právnej úpravy neboli uznané ako pracovný čas. Uplatňuje
preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dlhodobým porušovaním jeho práva na
odpočinok, súkromný a rodinný život a ochranu zdravia. Výšku tejto ujmy odvodil analogickým použitím
§ 122 ZoHaZZ, ako rozdiel medzi 15 % (alebo 30 % počas dní služobného pokoja) a 50 % náhradou za

pohotovosť, teda o 35 % resp. 20 % zo sumy príslušnej časti služobného platu.

16. Žalobca tiež uviedol, že suma 6 185,58 EUR, ktorú žalobou požaduje, predstavuje priemernú sumu
3,49 EUR za každú hodinu, čo je menej ako minimálna hodinová mzda v najnižšej triede náročnosti za
roky 2019 – 2022, a teda je primeraná a neprekračuje rámec spravodlivého odškodnenia. Zdôraznil,

že práve strata voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a psychických síl, na starostlivosť o
rodinu a rozvoj osobného života predstavuje podstatu nemajetkovej ujmy, ktorú je oprávnený požadovať.

17. K požiadavke, aby najskôr využil vnútroštátne opravné prostriedky, žalobca namietol, že by to
znamenalo neprípustné prenášanie zodpovednosti štátu za dodržiavanie práva EÚ na jednotlivca. Podľa

zásady efektivity nie je možné od jednotlivca požadovať, aby systematicky využíval všetky právne
nástroje, ak by to bolo neúmerne náročné alebo neúčinné. Zároveň poukázal, že jeho pasívna úloha
ako slabšej strany v služobnoprávnom vzťahu neumožňovala efektívne domáhanie sa nápravy priamo
u zamestnávateľa.

18. V závere žalobca zopakoval, že jeho nárok je v súlade s právom EÚ, judikatúrou SD EÚ, a že forma
a výška požadovanej náhrady spĺňajú funkciu spravodlivého odškodnenia, pričom jeho požiadavky sú
primerané vzhľadom na rozsah ujmy, ktorú utrpel dlhodobým porušovaním svojho práva na pracovný
čas v zmysle článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

19. Žalovaný vo vyjadrení namietol, že Smernica 2003/88/ES, na ktorú sa žalobca odvoláva, sa
nevzťahuje na výkon štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (HaZZ), nakoľko ide
o „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice Rady 89/391/EHS.
Táto výluka sa vzťahuje na činnosti, kde by aplikácia smernice mohla byť v rozpore s ich charakterom
– ako napríklad pri ozbrojených silách, polícii či civilnej ochrane. Vzhľadom na túto výnimku žalovaný

tvrdí, že ustanovenia Smernice 2003/88/ES nebolo možné porušiť, pretože na štátnu službu hasičov sa
nevzťahujú v plnom rozsahu.20. Ďalej žalovaný spochybnil pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky, keďže žalobca nežaluje
svojho zamestnávateľa, ale štát ako taký. Poukázal na to, že ak mal žalobca výhrady voči rozvrhu
služobného času, mal tieto skutočnosti riešiť v rámci služobného pomeru so svojím nadriadeným, čo

však neurobil. Zároveň uviedol, že za každú hodinu služobnej pohotovosti bol žalobca riadne finančne
odmeňovaný, prípadne mu bolo poskytované náhradné voľno.

21. K otázke transpozície smernice do vnútroštátneho práva žalovaný uviedol, že ustanovenia zákona č.
315/2001 Z. z. (ZoHaZZ), vrátane § 85, § 91 a § 92, ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy, zodpovedajú

požiadavkám Smernice. Zároveň poukázal na článok 17 Smernice, ktorý pripúšťa odchýlky v prípade
bezpečnostných a dozorných činností, do ktorých patrí aj výkon hasičov. Pri rovnomernom rozvrhnutí je
služobný čas 40 hodín týždenne, pri nerovnomernom môže byť v jednotlivých dňoch predĺžený, avšak
s obmedzením na maximálne 24 hodín služby denne vrátane pohotovosti.

22. Žalovaný zároveň spochybnil vznik škody. Tvrdil, že žalobca nezadefinoval škodu konkrétne,

a že samotný fakt, že vykonával služobnú pohotovosť, ktorá bola riadne finančne kompenzovaná,
nepostačuje na priznanie nároku. Podľa žalovaného ide o čas, počas ktorého môže príslušník odpočívať
a venovať sa iným činnostiam, pričom skutočný výkon práce nastáva len pri zásahu. Preto nejde o
aktívnu činnosť počas celej doby pohotovosti.

23. V prípade, že by súd predsa uznal služobnú pohotovosť za pracovný čas, žalovaný argumentoval,
že by aj tak nebol splnený predpoklad na vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry SD EÚ
(napr. rozsudok C-46/93 C. G. F.), keďže žalobca nevyužil žiadne dostupné vnútroštátne prostriedky
na ochranu svojich práv, ako napríklad podanie sťažnosti zamestnávateľovi alebo upozornenie na
porušenie práv podľa § 69 ZoHaZZ.

24. Ďalej žalovaný uviedol, že žaloba je postavená na domnienkach žalobcu, ktorý nepreukázal, že
služobná pohotovosť mala reálne negatívny dopad na jeho osobný alebo rodinný život. Argumentáciu
žalobcu považoval za špekulatívnu, poukázal na absenciu akýchkoľvek sťažností v minulosti a tiež na
skutočnosť, že príslušníci HaZZ požívajú viaceré benefity, ako napr. predĺžená dovolenka.

25. Vo vzťahu k rozsudku SD EÚ vo veci D. E. žalovaný namietol, že tento prípad je odlišný, keďže
sa týkal mestského hasiča, nie príslušníka HaZZ so špecifickým právnym postavením a systémom
odmeňovania.

26. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca pracoval podľa harmonogramu, s ktorým bol oboznámený, ktorý
podpisoval a nikdy proti nemu nevzniesol námietky. Zároveň argumentoval, že žalobca pri výpočte
nadčasov vychádzal len z priemerných hodnôt a nepreukázal, že by v konkrétnom referenčnom
období skutočne prekročil 48-hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca nezohľadnil ani čas dovolenky,
práceneschopnosti či iných období, počas ktorých nebol k dispozícii zamestnávateľovi, a teda v danom

čase nemohla vzniknúť žiadna škoda.

27. K výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že požadovaná suma 6 185,58
Eur je zjavne neprimeraná, najmä ak sa porovná s výškou náhrad priznávanej obetiam trestných činov.
V tejto súvislosti odkázal na viaceré relevantné rozhodnutia všeobecných a ústavných súdov (napr. sp.

zn. 19C/23/2022, 4Cdo 19/2020 a III. ÚS 288/2017).

28. Napokon žalovaný namietol miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, keďže skutkový základ žaloby –
údajne nesprávna transpozícia smernice – má súvislosť s činnosťou ústredného orgánu štátnej správy,
ktorým je MV SR so sídlom v Bratislave. Navrhol preto, aby vec bola podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená

na Okresný súd Bratislava I. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2NcC/7/2023 zo dňa 03.
05. 2023 rozhodol, že na prejednanie o rozhodnutie veci je príslušný Okresný súd Banská Bystrica.

29. Žalovaný vo svojom doplňujúcom vyjadrení uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na
predchádzajúcich vyjadreniach a opätovne spochybnil dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu.

Namietal najmä nejasnosť právneho titulu, z ktorého žalobca svoj nárok odvodzuje. Upozornil, že
hoci žalobca deklaruje, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ,
spôsob, akým výšku nároku vypočítal – na základe počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
– skôr zodpovedá nároku na mzdu alebo jej časť, nie náhrade nemajetkovej ujmy. Podľa žalovanéhotak žalobca zamieňa právnu povahu nároku, čím dochádza k rozporu medzi uplatňovaným titulom a
spôsobom výpočtu škody.

30. Tiež spochybnil možnosť mechanického výpočtu výšky nemajetkovej ujmy, keďže náhrada tohto typu
škody má byť individuálne posúdená so zreteľom na konkrétne okolnosti a následky.

31. K ďalšiemu právnemu základu žalobcu – analógii s § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka – žalovaný
uviedol,žetietoustanoveniasatýkajúochranyosobnosti,apretosadomnieva,ževprípadeichaplikácie

bynebolpasívnevecnelegitimovaný,keďžesporbymalbyťvedenývočizamestnávateľoviakosubjektu,
ktorý môže do osobnostných práv zasahovať.

32. Napokon žalovaný vzniesol námietku premlčania časti nároku za september 2019, konkrétne vo
výške 102,56 EUR (za 34,85 hodín určenej služobnej pohotovosti). Tvrdí, že žalobca vychádzal pri
výpočte začiatku plynutia premlčacej doby nesprávne zo splatnosti služobného platu, hoci rozhodujúcim

okamihom mal byť samotný vznik nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2011 z 27. 11. 2012.

33. Súd sa v prejednávanej veci zaoberal viacerými právne a skutkovo významnými otázkami, ktoré bolo
potrebné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku postupne vyhodnotiť. Išlo najmä o právomoc

súdu na prejednanie predmetného sporu, otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán, pôsobnosť
smernice 2003/88/ES na príslušníkov HaZZ, splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ, možnosť aplikácie úpravy nemajetkovej ujmy na daný skutkový stav,
ako aj určenie výšky nemajetkovej ujmy a posúdenie relevantnosti vznesenej námietky premlčania.

34. Súd najskôr konštatoval, že má právomoc rozhodnúť o žalobe, nakoľko ide o súkromnoprávny spor,
ktorý podlieha režimu civilného sporového konania podľa čl. 1 CSP. Neexistuje iný orgán, ktorému by
bola zákonom zverená právomoc konať a rozhodnúť o nároku žalobcu, ktorý sa domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva Únie. Právna rovnosť a autonómia vôle strán
potvrdzuje civilnoprávnu povahu sporu.

35. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcu, súd sa oprel o judikatúru Súdneho dvora EÚ, predovšetkým
o rozhodnutie vo veci C-429/09 D. E., z ktorého výslovne vyplýva právo jednotlivca domáhať sa
náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie, vrátane čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Pasívne
legitimovaným subjektom v tomto spore je Slovenská republika, ktorá nesie zodpovednosť za správne

a úplné transponovanie práva Únie do vnútroštátneho práva, a ktorú v danom prípade zastupuje
Ministerstvo vnútra SR ako ústredný štátny orgán so zodpovednosťou za oblasť civilnej ochrany a
hasičského zboru.

36. K otázke pôsobnosti smernice 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov HaZZ súd uviedol, že

na základe judikatúry SD EÚ (C-429/09 D. E., C-518/15 JMR) smernica dopadá aj na zásahové zložky
hasičského zboru. Výnimka podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS sa vzťahuje iba na úzko vymedzené
situácie nevyhnutného rozporu s cieľom smernice, typické pre nepredvídateľné zásahy, ktoré nemožno
plánovať. V prípade žalobcu však išlo o pravidelnú a plánovanú služobnú pohotovosť na pracovisku,
čo nenapĺňa výnimočný charakter vyžadovaný pre aplikáciu uvedenej výnimky. Súd preto uzavrel, že

žalobca patrí do osobného rozsahu pôsobnosti predmetnej smernice.

37. Následne sa súd zaoberal splnením podmienok zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú
porušením práva Únie. Podmienky tejto zodpovednosti nie sú kodifikované, ale boli formulované
judikatúrou SD EÚ (napr. veci C-46/93 a C-48/93 C. G. F.). Ide o: 1) existenciu porušenia práva EÚ,

ktoré priznáva jednotlivcovi konkrétne právo; 2) dostatočne závažné porušenie; 3) vznik skutočnej
škody; a 4) existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou. Súd na základe
vykonaného dokazovania zistil, že v dôsledku nesprávnej a neúplnej transpozície článku 6 písm.
b) smernice do vnútroštátneho práva, konkrétne do ZoHaZZ, došlo u žalobcu k pravidelnému
prekračovaniu maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Dôvodom bolo, že čas

služobnej pohotovosti vykonávanej na pracovisku nebol zarátaný do služobného času, hoci podľa
judikatúry SD EÚ má byť ako pracovný čas považovaný aj čas, keď je pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku počas pracovnej pohotovosti.38. Súd ďalej konštatoval, že dôsledkom tohto porušenia došlo k zásahu do práv žalobcu – najmä práva
na zdravie, odpočinok a súkromný a rodinný život – ktoré majú ústavnú ochranu (čl. 19 ods. 2 a čl. 36
ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR). Tieto zásahy mali dlhodobý charakter a negatívne ovplyvnili osobný,

rodinný aj zdravotný život žalobcu. Súd preto dospel k záveru, že vznikla nemajetková ujma, ktorá je
dôsledkom protiprávneho konania štátu.

39. Pokiaľ ide o spôsob určenia výšky náhrady, súd považoval žalobcom navrhnutý výpočet za
primeraný. Žalobca určil výšku ujmy ako rozdiel medzi výškou náhrady, ktorá mu bola za služobnú

pohotovosť reálne priznaná podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, a náhradou, ktorá by mu patrila v prípade, že by
bola pohotovosť započítaná do služobného času (t.j. vo výške podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ). Na základe
rozpisu služieb, výplatných pások a dochádzkových záznamov, žalobca identifikoval 1 774,84 hodín
pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do pracovného času, a požadoval náhradu v sume 6 185,58 EUR.
Keďže žalovaný tento výpočet ani podklady nespochybnil, súd z neho vychádzal ako z nesporného. Po
zvážení všetkých okolností priznala súd žalobcovi nemajetkovú ujmu v celkovej výške 6 083,02 EUR.

40. Súd sa zaoberal aj námietkou premlčania vznesenou žalovaným, týkajúcou sa nároku za mesiac
september2019vovýške102,56EUR.VsúladesjudikatúrouNSSRaKSBBsúduviedol,žepremlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu, t. j. 01. 10. 2019.
Keďže žalobca si tento nárok uplatnil až podaním zo dňa 10. 10. 2022, súd dospel k záveru, že ide o

nárok premlčaný, a žalobu v tejto časti zamietol.

41. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody formou
nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho prevzatia smernice 2003/88/ES do slovenského právneho
poriadku. Priznaná suma je primeraná, zodpovedá závažnosti zásahu do práv žalobcu a nespôsobuje

žalovanému likvidačné následky. Súd zároveň konštatoval, že samotné zistenie porušenia práva by v
tomto prípade nebolo dostatočné, a preto je peňažná náhrada najvhodnejšou formou satisfakcie.

42. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci, keďže žalobca bol
úspešný v rozsahu 98,34 % a žalovaný v rozsahu 1,66 %, pričom čistý úspech žalobcu predstavuje

96,68 %. Výšku priznaných trov určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

43. Lehotu na plnenie priznaného nároku súd stanovil v trvaní 15 dní, s prihliadnutím na administratívnu
náročnosť konaní vedených proti SR – MV SR vo veciach obdobnej povahy.

44. Na právne posúdenie veci súd aplikoval relevantné najmä tieto právne normy. Z Ústavy
Slovenskej republiky išlo o článok 7 ods. 2 a ods. 5, ktoré upravujú postavenie medzinárodného a
európskeho práva v právnom poriadku Slovenskej republiky, článok 36 ods. 1 písm. c), d), e), ktorý
garantuje zamestnancom spravodlivé pracovné podmienky vrátane ochrany zdravia, maximálnej dĺžky
pracovného času a odpočinku, ako aj článok 40, zakotvujúci právo na ochranu zdravia.

45. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ZoHaZZ) boli rozhodné najmä
ustanovenia § 85 ods. 1 a 2 o služobnom čase, § 86 ods. 1 a 2 o jeho rozvrhnutí, § 92 ods. 1, 2 písm. a)
a ods. 4 o služobnej pohotovosti, § 103 ods. 1, 2 a 5 o služobnom príjme a peňažnej náhrade, § 116 ods.
1 a 2 o nadčasoch, § 122 ods. 1, 2 písm. a) a 3 o náhrade za pohotovosť, § 130 o výpočte príslušnej

časti platu a § 135e ods. 1 až 3 o výkone štátnej služby.

46. Zo zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
bolo relevantné ustanovenie § 11 písm. c), ktoré určuje Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán pre
Hasičský a záchranný zbor.

47. Z Občianskeho zákonníka (OZ) boli významné najmä § 11 a § 13 ods. 1 a 2 o ochrane osobnosti
a náhrade nemajetkovej ujmy, § 100 ods. 1 a 2, § 101 o premlčaní práv a § 853 ods. 1 o analogickom
použití zákona.

48. Z Smernice 2003/88/ES o určitých aspektoch organizácie pracovného času boli relevantné najmä
bod 5 preambuly, článok 1 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 3, článok 2 ods. 1, 2, 3 a 5, článok 6 písm. a), b),
článok 16 písm. a), b), c) a článok 17 ods. 1 a 5.49. Zo Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci boli rozhodujúce články 2 ods. 1 a 2.

Odvolanie
50. V zákonom stanovenej lehote podal proti prvému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie
odvolanie žalovaný, a to z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), h) a f) CSP. Žiadal, aby Krajský
súd Banskej Bystrici zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v
celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

51. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa.
Zdôraznil, že žalobcom uplatňovaný nárok označovaný ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
bol podľa jeho obsahu fakticky vypočítaný na základe počtu hodín služobnej pohotovosti, čím sa v
skutočnosti žalobca domáhal náhrady mzdy, resp. náhrady za prácu, nie nemajetkovej ujmy. V dôsledku
toho považoval žalovaný nárok žalobcu za nejasný a neidentifikovaný, keďže nebolo možné zistiť, aký

právny titul žalobca vlastne uplatňuje.

52. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca nesprávne použil výpočet ujmy mechanickým násobením hodín
pohotovosti príslušnou sadzbou podľa § 122 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (ZoHaZZ), hoci
tento výpočet sa týka odmeny za výkon služby, nie odškodnenia za porušenie úniového práva. Takýto

spôsob výpočtu považoval žalovaný za nelogický a neakceptovateľný z hľadiska podstaty nároku na
nemajetkovú ujmu.

53. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu, že pri absencii osobitnej úpravy v slovenskom právnom
poriadku je možné aplikovať analógiu § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (OZ), žalovaný namietol, že v

prípade,akbyišloonárokpodľaustanoveníoochraneosobnosti,onakosubjektverejnejsprávynemôže
byť v tejto veci pasívne vecne legitimovaný, čo by viedlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu nedostatku
legitimácie.

54. Z hľadiska procesného žalovaný vzniesol aj námietku premlčania časti uplatňovaného nároku,

konkrétne za mesiac september 2019 vo výške 102,56 eur. Tvrdil, že trojročná premlčacia lehota sa mala
počítať nie od dátumu splatnosti služobného platu, ale od okamihu, keď malo dôjsť k samotnému zásahu
do práva žalobcu, teda k vzniku ujmy, čím odkazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne
rozsudok sp. zn. 2Cdo/194/2011.

55. V súhrne žalovaný tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný pre absenciu jasného
právneho základu uplatneného nároku, nesprávne právne posúdenie povahy žalobcom tvrdenej ujmy a
tiež pre nesprávne posúdenie otázky pasívnej legitimácie a premlčania časti nároku. Navrhol preto, aby
súd druhého stupňa napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol.

56. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že samotná nesprávna alebo neúplná
transpozícia smernice 2003/88/ES zakladá porušenie čl. 6 písm. b) tejto smernice. Podľa žalovaného,
pokiaľ aj došlo k nedostatočnej transpozícii, neznamená to automatické porušenie predmetného článku
v konkrétnom prípade. Uplatnenie priameho účinku smernice je možné len vtedy, ak existuje preukázané
porušenie jej ustanovení vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe.

57.ŽalovanýpoukázalnajudikatúruSDEÚ,ktorávyžadujeprevznikštátnejzodpovednostizaporušenie
práva Únie kumulatívne splnenie troch podmienok: (1) porušenie právnej normy určenej na ochranu
jednotlivcov, (2) existencia škody a (3) existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením a
vzniknutou škodou. Z hľadiska týchto kritérií žalovaný argumentuje, že absentuje skutkový základ pre

uznanie nároku.

58. Z čl. 6 písm. b) vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa
žalovaného, konštatovanie nesprávnej transpozície nie je dostačujúce bez dôkazu, že žalobca skutočne
tento limit prekročil. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobca nepredložil dôkazy o konkrétnych dňoch

a hodinách, v ktorých limit prekročil.

59. Žalovaný navyše upozornil, že fond pracovného času nie je identický s pracovným časom v zmysle
smernice. Do fondu sa započítavajú aj dni dovolenky, služobného voľna a iné formy nepráce, ktoré sapodľasmernicepovažujúza„časodpočinku“.Tietoobdobianemožnozapočítaťakoodpracovanéhodiny
na účel posudzovania porušenia čl. 6 písm. b).

60. Žalovaný polemizoval s názorom súdu prvej inštancie, že sa majú posudzovať porušenia na
mesačnej báze. Podľa neho ide o nesprávne aplikovaný výklad čl. 16 a čl. 17 smernice, ktorý umožňuje
stanoviť dlhšie referenčné obdobie pre niektoré typy zamestnania, vrátane protipožiarnych služieb. Z
toho vyplýva, že referenčné obdobie v HaZZ je 6 mesiacov, čo podporuje aj rozhodovací prax viacerých
mestských a krajských súdov (napr. MS Košice, KS Bratislava IV).

61. Podstatnou časťou odvolania je polemika so záverom súdu prvej inštancie, ktorý stanovil výšku
nemajetkovej ujmy ako rozdiel medzi odmenou za nariadenú a určenú služobnú pohotovosť. Podľa
žalovaného ide o neopodstatnenú zámenu medzi skutočnou škodou a nemajetkovou ujmou. Uvádza,
že takýto postup ignoruje rozdielnu povahu týchto inštitútov a porušuje princípy právneho štátu.

62. Žalovaný v tejto súvislosti citoval viacero rozhodnutí KS Košice, ktoré sa v obdobných veciach
priklonili k odmietnutiu výpočtu nemajetkovej ujmy na základe rozdielnych tarifných zložiek mzdy.
Podstatou nemajetkovej ujmy je zásah do výlučne osobnej sféry jednotlivca, ktorý musí byť riadne a
konkrétne preukázaný, nie odvodený z tabuliek alebo matematických vzorcov.

63. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca nepreukázal žiaden konkrétny dopad na jeho osobný či
rodinný život. Argumentoval, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazom, či už lekárskym,
psychologickým alebo svedeckým. Okrem deklarovaných tvrdení o menšom čase pre rodinu a oddych,
žalobca neuviedol, čo presne mu tento stav spôsobil.

64. Tiež zdôraznil, že bremeno tvrdenia a dokazovania v konaní o nemajetkovú ujmu nesie žalobca,
ktorý by mal preukázať kvalitatívne znehodnotenie svojej osobnosti, narušenie medziľudských vzťahov
alebo zdravotných následkov. Ich absencia robí priznaný nárok svojvoľným a arbitrárnym.

65. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie porušil viaceré procesné zásady, najmä: ne ultra petitum:

rozhodoval mimo predmet žaloby, nedostatok riadneho odôvodnenia: odôvodnenie rozsudku je
nedostatočné, nepreskúmateľné, nereflektovanie dôkazov a námietok: nevysporiadal sa s kľúčovými
námietkami žalovaného (referenčné obdobie, definícia času odpočinku, rozdiely medzi inštitútmi). Z
týchto dôvodov žalovaný namieta porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a žiada o zrušenie rozsudku.

Vyjadrenie k odvolaniu
66.Odvolaciaargumentáciaanámietkyžalovanéhoabsolútnenezodpovedajútomu,čožalovanývrámci
jeho procesnej obrany v celom doterajšom priebehu konania tvrdil a aké prostriedky procesnej obrany
použil.

67. Žalovaný predmetné prvoinštančné rozhodnutia, ktoré k odvolaniu priložil prezentuje tak, akoby boli
jediné správne akoby nimi došlo k prelomeniu doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Žalovaný
však vôbec neprihliada ani na to, že súdy v ním označovaných rozhodnutiach prejednávali inak právne
odôvodňované a preukazované žaloby, než o akú ide v mojom prípade a nezohľadňuje tú zásadnú

skutočnosť, že procesná a dôkazná situácia bola v tomto spore odlišná.

68. Podľa článku 288 ZFEÚ je smernica záväzná pre členské štáty z hľadiska cieľov, ktoré majú
dosiahnuť. Ak však členský štát nesplní povinnosť správne transponovať smernicu, môže mať jej
ustanovenie priamy účinok za splnenia podmienok stanovených judikatúrou Súdneho dvora Európskej

únie(ďalejaj„Súdnydvor“).ZhľadiskajudikatúrySúdnehodvorajemožnévtomtosmerepoukázaťnapr.
narozhodnutievoveciC-41/74,I.G.v.H.J.,zktoréhovyplýva,žeakjeustanoveniekonkrétnejsmernice
jasné,presnéabezpodmienečné,jednotlivcisamôžupriamodovolávaťjejúčinkovvočičlenskémuštátu,
a na rozhodnutie vo veci C-106/89, A. B., podľa ktorého sú vnútroštátne súdy povinné vykladať národné
právo v súlade s účelom a obsahom smerníc.

69. Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby
správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom nároku
jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušenímúniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s
predpisom úniového práva, teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy
transponovaná správne.

70. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudky Súdneho dvora C-106/89 zo dňa 13.11.1990 vo veci A. B.
proti K. L. M. G. N. B., C-456/98 zo dňa 13.07.2000 vo veci L. B. proti N. D. a C-429/09 zo dňa 25.11.2010
a C-243/09 zo dňa 14.10.2010, oba vo veci D. E. proti B. H., v ktorých Súdny dvor riešil skutkovo a
právne takmer totožnú vec, aká je predmetom tohto sporu.

71. Zdôraznil, že zdôrazniť, že na práve a povinnosti vnútroštátneho súdu posudzovať súlad
vnútroštátneho práva so smernicou nič nemení ani (priamo nesúvisiaca resp. nepodmienená)
skutočnosť, či sa Európska komisia v danej (resp. obdobnej) veci obrátila na Súdny dvor alebo nie.

72. Súd prvej inštancie sa podrobne a správne zaoberal aj tým, či došlo k porušeniu článku 6 písm. b)

Smernice vo vzťahu ku mne (žalobcovi) ako poškodenému jednotlivcovi aké konkrétne následky (škoda
vo forme nemajetkovej ujmy) toto porušenie spôsobilo.

73. Súd prvej inštancie všetky v tomto smere významné skutočnosti náležite vysvetlil v odôvodnení
napadnutého rozsudku a tieto odvolacie námietky žalovaného preto nemôžu obstáť.

74. K výpočtom priemerného týždenného pracovného času a k pracovnému času a času odpočinku
poukázal na podrobné odôvodnenie súdu prvej inštancie. Zdôraznil, že súd pri rozhodovaní skúmal aj
porušenie článku 6 písm. b) a dopad jeho porušenia na jeho súkromný život resp. osobnostné práva, čo
je z odôvodnenia rozsudku viac než zrejmé. Námietky žalovaného sú paušálne prednášané a nereagujú

na samotné právne posúdenie súdu v rozsudku, ktoré žalovaný odvolaním napáda.

75. Jeho tvrdenia v žalobe o dôvodnosti nároku a spôsobení škody (ujmy) boli založené nielen na
porušovaní článkov 2 a 6 Smernice, ale aj v porušovaní vnútroštátnej právnej úpravy dĺžky služobného
času hasičov stanovujúcej týždenný služobný času podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv.

76. Nezapočítavanie všetkých odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času v
rozpore s článok 2 bod 1 Smernice má pritom dopad nielen pre prekračovanie všetkých limitov
pracovného času, ale napr. aj na sociálne zabezpečenie vo vzťahu k výsluhovému dôchodku. Žalovaný
sa však počas celého konania radšej ani len náznakom nevyjadril k tomu, že dochádza k porušovaniu

článku 2 bod 1 Smernice v dôsledku nezapočítavaniu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do
pracovného (odpracovaného) času. Rovnako tak sa vôbec nevyjadril k skutočnosti, že dochádza k
porušovaniu aj vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej týždenný služobný čas hasičov a ani tento
záver nijako nepoprel.

77. Procesne účinne nepoprel ani rozsah odpracovaných a do pracovného času nezapočítaných hodín
určenej služobnej pohotovosti, ale ani procesne účinne nepoprel moje skutkové tvrdenia výpočty o
dĺžke priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie. Zdôraznil, že žalovaný procesne
účinne nepoprel ani rozsah odpracovaných a do pracovného času nezapočítaných hodín určenej
služobnej pohotovosti, ale ani procesne účinne nepoprel moje skutkové tvrdenia výpočty o dĺžke

priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie.

78. Žalovaný žiadnym konkrétnym spôsobom v priebehu sporu nespochybnil ním predložené výpočty a z
nich vyplývajúce skutkové tvrdenia o dĺžke jeho priemerného týždenného služobného času v žalovanom
období resp. jeho jednotlivých častiach. Táto skutočnosť pritom sama o sebe vyvracia drvivú väčšinu

námietok žalovaného, ktoré prezentoval či už priebehu sporu, alebo aj v samotnom odvolaní a ktoré
pri zohľadnení tejto skutočnosti strácajú akýkoľvek zmysel. Vyslovil názor, že teda nijako nerozporoval
a procesne účinne nepoprel jeho rozhodujúce skutkové tvrdenia o dĺžke priemerného týždenného
služobného času v žalovanom období, čím sa tieto stali s poukazom na § 151 ods. 1, ods. 2 CSP stali
nespornými a tým aj preukázanými.

79. Je nespornou skutočnosťou, že v žalovanom období jeho priemerný týždenný pracovný čas dosiahol
50,96 hodín týždenne je nepochybné, že počas celého žalovaného obdobia dochádzalo k porušovaniu
(prekračovaniu) či už úniovými predpismi obmedzených, ako aj vnútroštátnymi predpismi stanovenýchlimitov pracovného (služobného) času, a to či už z hľadiska článku 6 písm. b) Smernice, ako aj z hľadiska
vnútroštátnej úpravy (§ 85 ods. 2 ZoHaZZ a kolektívnych zmlúv). Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti
o tom, že k porušovaniu limitov pracovného (služobného) času dochádzalo v celom žalovanom období

a táto skutočnosť bola v konaní nesporne preukázaná.

80. K referenčným obdobiam uviedol, že čl. 6 Smernice stanovil povinnosť členských štátov prijať
opatrenia na zabezpečenie toho, že maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín pre každé obdobie
siedmich dní nebude prekračovaný. V tejto súvislosti zdôraznil, že naša vnútroštátna právna úprava

žiadne takéto mechanizmy neobsahuje. Ani sám žalovaný v celom konaní, ale ani v odvolaní neuviedol
žiadne všeobecne záväzné opatrenia, ktoré by zabezpečili, že toto pravidlo bude pri rozvrhovaní
služobného času hasičov dodržané, a to ani v rámci ním deklarovaných šesťmesačných „referenčných
období“. Zdôraznil, že aj počas referenčného obdobia (ak je právna úprava referenčných období
do vnútroštátneho právneho poriadku vôbec prevzatá) bez ohľadu na jeho dĺžku sú štáty povinné
garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času! Táto povinnosť štátu pritom

nepochybne platí aj počas referenčného obdobia, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája
so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b)
Smernice.

81. Zdôraznil, že nie je podstatné či rozhodujúce, či vôbec a ak áno v akej dĺžke boli „referenčné

obdobia“ upravené, pretože v žiadnom období by nemalo dochádzať k prekračovaniu stanoveného
limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V rámci ZoHaZZ neexistuje žiadna
úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených
„referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti ako súčasti
pracovného času nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. V konaní

bolo preukázané, že počas celého žalovaného v priemere obdobia dochádzalo k prekračovaniu limitov
(priemerného) týždenného pracovného času.

82. Upozornil na to, že aj v reálnej praxi sa služobný čas zásahových hasičov rozvrhuje resp. plánuje na
obdobie 1 mesiaca vopred a nie na obdobie 6 mesiacov vopred tak, ako to v súvislosti s ním tvrdenými

„referenčnými obdobiami“ uvádza žalovaný. Toto potvrdzuje aj explicitné znenie § 86 ods. 6 ZoHaZZ,
podľa ktorého: „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Zdôraznil, že ak by takýto, žalovaným
tvrdený rozvrh služieb na obdobie 6 mesiacov dopredu skutočne existoval, žalovaný by ho nepochybne
do konania ako dôkaz predložil, k čomu však nikdy v týchto sporoch nestalo. V tomto smere napokon

ešte dodávam tú zásadnú skutočnosť, že rozvrh plánu služieb z hľadiska zachovania limitov pracovného
času (či už úniových alebo vnútroštátnych) nepočíta s každozmennými hodinami určenej služobnej
pohotovosti, teda v podstate s 1/3 služobného času zásahového hasiča, kedy 8 hodín z 24 hodinovej
zmeny nie je považovaných za pracovný (služobný) čas.

83.spôsob,akýmžalovanývodvolaníinterpretujeobsahjehožaloby,výsledkyvykonanéhodokazovania
a napokon aj právne závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku, považoval za
úplne odtrhnutý od reality tohto súdneho sporu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne
rozhodoval výlučne o predmete sporu a žiadnym spôsobom tu neprekročil predmet sporu resp. žaloby.
Tvrdenie, že súd rozhodoval o mzdových nárokoch, je zavádzajúce.

84. K námietke o neunesení dôkazného bremena poukázal na svoj výsluch v konaní. Výpoveďou
preukázal, aké zásadne negatívne následky na jeho osobný život daný protiprávny stav mal a v čom sa
dôsledky tohto protiprávneho stavu prejavili, resp. prejavujú v jeho súkromnom resp. rodinnom živote.
Z vykonaného dokazovania súd vyvodil správne skutkové zistenia, pričom zásah do jeho osobnostných

práv vo sfére súkromného a rodinného života a teda ujmu aj v tejto sfére podrobne uviedol.

85. Zdôraznil, že žalovaný absolútne opomína elementárnu skutočnosť, že podmienky priznania
ním uplatneného nároku na náhradu škody definovala judikatúra Súdneho dvora. Ustanovenia o
ochrane osobnosti sú v tomto spore aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie

výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu
(nemajetkovú ujmu) sú aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora. Opätovne poukázal na
rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci D. E., podľa ktorého už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škodyporušením článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek
ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto
prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Ako Súdny dvor konštatoval, samotná

strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a zdravia bez
potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku.

86. Žalovaný taktiež vôbec nezohľadňuje dôkaznú situáciu v danom spore, ani to, aké skutočnosti boli
preukázané vykonaným dokazovaním. Žalovaný absolútne neprihliada na skutkové zistenia preukázané

dôkazným prostriedkom vo forme jeho výsluchu ako strany sporu podľa § 195 CSP. Paušálne
spochybňuje akúkoľvek vzniknutú ujmu či následky protiprávneho stavu napriek tomu, že tieto boli aj
vykonaným dokazovaním relevantne preukázané. Žalovaný opätovne aj v tomto konkrétnom prípade
len bez ďalšieho popiera vznik akejkoľvek ujmy, ktorá bola spôsobená žalovaným protiprávnym stavom.

87. Žalobca zdôraznil, že neprimeranou pracovnou zaťaženosťou zásahoví hasiči dlhoročne suplujú

personálne poddimenzovaný stav HaZZ a minimálne tak z dlhodobého hľadiska ohrozujú svoje zdravie
a vznikajú aj ďalšie závažné následky na ich osobnostných právach, to je z pohľadu žalovaného zjavne
úplne v poriadku. Žalovaný pritom ignoruje skutočnosť, že podmienky vzniku a priznania žalovaného
nároku tak, ako ich definovala judikatúra Súdneho dvora, vôbec nevyžadujú vznik ani preukazovanie
akéhokoľvek ďalšie následku na (osobnostných) právach dotknutého jednotlivca, keďže podľa Súdneho

dvora tu úplne postačuje preukázanie následku vo forme straty času odpočinku.

88. Žalobca vyslovil presvedčenie, že ujmu, ktorá mu prekračovaním limitov pracovného času bola
dlhoročne spôsobovaná, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach pociťoval
absolútne každý, kto by sa nachádzal v rovnakom postavení. Aj keď okolnosti súkromného či rodinného

života sú u každého pochopiteľne iné, a teda odlišné sú potom aj následky takéhoto protiprávneho stavu
u konkrétneho jednotlivca, tak je presvedčený, že v prípade takejto ujmy nejde o žiadnu abstraktnú
či ľudsky nepochopiteľnú ujmu, ktorú by si aj tretia (hoc na veci priamo nezainteresovaná) osoba
nedokázala predstaviť a nevnímala by ju ako zásadne negatívnu na svoj každodenný život. Je potrebné
siuvedomiť,žemaťdostatokvoľnéhočasuvprvomradepresvojichnajbližších,akoajnamimopracovné

aktivityčinevyhnutný(atonielenfyzický,aleajpsychický)odpočinokpoprácijenenahraditeľnáhodnota
a má nepochybne zásadný vplyv aj na kvalitu každodenného života každého človeka. Ak človek o
takýto svoj voľný čas prichádza dlhoročne a fakticky sústavne, nepochybne to ovplyvňuje nielen jeho
samotného, ale nevyhnutne aj jeho najbližších. V jeho prípade tieto dôsledky trpeli najmä manželka
a dcéra, ale aj rodičia, ktorým som pri ich zdravotných problémoch nemohol byť dostatočnou oporou.

Takýto protiprávny stav a jeho dôsledky nemožno podľa môjho názoru zľahčovať až doslova zhadzovať
tak, ako to vždy v týchto prípadoch prezentuje žalovaný. Upozornil na to, že ak v jeho prípade žalovaný
paušálne popiera negatívne následky porušovania Smernice na jeho súkromný život, a teda aj vznik
akejkoľvekujmy,taktotojehotvrdeniejevočividnomrozporesvykonanýmdokazovaním,ktoréžalovaný
vôbec nereflektuje a v skutočnosti ho úplne ignoruje.

89. K námietkam ohľadom výšky nároku, súd prvej inštancie sa fakticky stotožnil s ním uplatneným
spôsobom výpočtu náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy, kedy konštatoval primeranosť
žalovaného nároku ku všetkým okolnostiam, za ktorých ku škode (nemajetkovej ujme) došlo. Práve
odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného času nezapočítanej)

určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva počas každej 24 hodinovej služobnej zmeny,
zohľadňuje to, že nepovažovaním služobnej pohotovosti za pracovný čas bol porušovaný článok 2 bod
1 Smernice a následne v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti do odpracovaného času bol
prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času porušovaný aj článok 6 písm. b) Smernice,
rovnako ako bola porušovaná aj vnútroštátna úprava stanoveného týždenného služobného času hasičov

v zmysle § 85 ods. 2 ZoHaZZ (40 hodín týždenne) a kolektívnych zmlúv, ktorý bol stanovený na základe
článku 6 písm. a) Smernice. Vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej
pracovnej odmeny spôsobom tak, ako som ho vo svojej žalobe uplatnil, síce predstavuje len orientačné,
východiskové kritérium, avšak toto na druhej strane umožňuje súdu aj z tohto pohľadu posúdiť, či
mnou uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke primeranosti. Stanovenia výšky nároku nie je

pre súd žiadnym spôsobom formálne záväzný a ide v podstate len o akési „vodítko“, ktorým som sa
snažil stanoviť výšku nároku tak, aby tento zodpovedal požiadavke primeranosti. Súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku presvedčivo, podrobne a logicky odôvodnil, prečo žalovanú sumu považoval za
primeranú všetkým okolnostiam prejednávanej veci a teda prečo žalobe v rozsahu I. výroku rozsudkuvyhovel. Súd pritom svojim rozhodnutím zohľadnil aj ustálenú rozhodovaciu prax v sporoch mojich
kolegov o identicky právne vymedzených žalobách, ktorá je aj žalovanému nepochybne známa.

90. K argumentom žalobného o upustení od neoprávneného zásahu zdôraznil, že len žalovaný môže
zabezpečiť, že konečne prijme všetky potrebné legislatívne a vecné opatrenia (v prvom rade značným
rozšírením počtu hasičov a následnou novelizáciou ZoHaZZ).

91. V tomto spore som žiadny iný než žalovaný nárok uplatniť reálne nemohol. Veľké množstvo voľného

času som za žalované obdobie nenávratne stratil a táto skutočnosť je už nezvrátiteľná a žiadnym iným
spôsobom neodškodniteľná. Napadnutým rozsudkom priznaná náhrada škody aj tak nikdy dostatočne
nenahradí ujmu, ktorú mu žalovaný protiprávny stav spôsobil. Vyslovil presvedčenie, že priznaná
náhrada plniť práve nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má
prejaviť aj vo výške prisúdenej relutárnej náhrady.

92. Považoval za absolútne nenáležitý spôsob, ktorým žalovaný formuluje svoje výhrady k doterajšej
rozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici a súdov prvej inštancie v jeho obvode o presne
takých žalobách, ako je aj moja žaloba v tomto spore. Žalovaný aktuálne ním v odvolaní označené a k
odvolaniu priložené rozhodnutia súdov na západnom Slovensku v obdobných sporoch prezentuje ako
jediné správne a zákonné bez ohľadu na to, že ide o doposiaľ neprávoplatné a z hľadiska doterajšej

rozhodovacejpraxesúdovúplneojedinelérozhodnutia,pričomakojezrejmézobsahutýchtorozhodnutí,
súdy posudzovali inak vymedzené žaloby, než o akú ide v tomto prípade.

93. Za účelovú považoval aj námietku o arbitrárnosti rozhodnutia a jeho neodôvodnení. Za procesnú
vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). Súd nie je povinný reagovať na absolútne každý a jeden argument
či tvrdenie sporových strán, rovnako tak nemusí zachádzať do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami v priebeh konania (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008).
Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zdôraznil, že z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva právo
sporovej strany na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a
riadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisovresp.rozhodolvsúladesjejvôľou
a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý proces nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (viď uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
II. ÚS 251/03).

94. Výšku nároku tak, ako mu bola priznaná I. výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
považoval vzhľadom na všetky relevantné skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci za plne

primeranú a zároveň zohľadňujúcu zásady slušnosti a dobrých mravov. Súd prvej inštancie zároveň
postupoval pri rozhodovaní predvídateľne a v súlade s princípom právnej istoty zohľadnil ustálenú
rozhodovaciu prax súdov o identicky vymedzených žalobách. Napadnutý rozsudok je tak aj materiálnym
potvrdením zásady ochrany legitímnych očakávaní a princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako
jedného zo základných atribútov princípu právnej istoty. Nevidím pritom žiadny skutkovo či právne

relevantný dôvod na to, aby sa súd od tejto rozhodovacej praxe v tomto prípade odchýlil.

Replika
95. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na v podanom odvolaní, a tiež na všetkých písomných, ako aj
ústnych vyjadreniach vo veci samej.

96. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, keďže mal za to, že prezentoval detailne špecifikovaný
odlišný právny názor vo všetkých svojich písomných vyjadreniach a ústnych prejavoch na pojednávaní,
na ktorých zotrval. Tvrdil, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným tvrdeniam žalobcu a
tieto argumentačne vyvrátil. Zdôraznil najmä absenciu závažnej nemajetkovej ujmy na strane žalobcu,

ktorá by predstavovala nevyhnutný predpoklad nároku na náhradu škody, pričom takúto ujmu nespájal
v priamej príčinnej súvislosti s porušením smernice alebo práva EÚ. V tomto smere odkázal na
všetky svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia, vrátane samotného odvolania, a osobitne upriamilpozornosť odvolacieho súdu na bod V na stranách 14 a nasl. odvolania, kde podrobne argumentoval
nepreukázaním existencie nemajetkovej ujmy.

97. Zároveň uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení nepredložil žiadne nové relevantné tvrdenia, ku
ktorým by sa žalovaný už predtým – vrátane v odvolaní – kvalifikovane nevyjadril.

Právne posúdenie odvolacím súdom
98. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

99. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

100. Odvolací súd po preskúmaní veci, dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj s
jednotlivými dôvodmi odvolania žalovaného, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V rámci
preskúmavania rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal jednotlivými odvolacími dôvodmi, ktoré boli

kvalifikované žalovaným pod § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

101. Predmetom súdneho konania je posúdenie nároku žalobcu – príslušníka Hasičského a
záchranného zboru – na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu nezapočítania určených
a nariadených hodín služobnej pohotovosti do pracovného času, hoci boli vykonávané v priestoroch

pracoviska, čím došlo podľa tvrdení žalobcu k systémovému porušovaniu maximálneho týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Rozhodné obdobie zahŕňa mesiace
september 2019 až august 2022, pričom požadovaná výška náhrady predstavovala 6 185,58 EUR. Súd
žalobe čiastočne vyhovel a priznal 6 083,02 EUR; zvyšok vo výške 102,56 EUR zamietol ako premlčaný.

102. Nárok žalobcu je založený na porušení práva Európskej únie, konkrétne smernice 2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) predstavuje takýto nárok samostatný druh zodpovednosti štátu,
ktorý sa odlišuje od klasickej zodpovednosti za protiprávne konanie podľa Občianskeho zákonníka či
Zákonníka práce.

103. V zmysle rozsudkov E. N. C. (C-6/90 a C-9/90), ako aj C. G. F. N. E. (C-46/93 a C-48/93) platí, že
každý jednotlivec má právo na náhradu škody, ak mu vznikla ujma v dôsledku dostatočne závažného
porušenia práva EÚ, za predpokladu, že: porušené ustanovenie priznáva práva jednotlivcom; porušenie
je dostatočne závažné a existuje príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom ujmy.

104. Tieto podmienky boli v posudzovanej veci naplnené. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES priznáva právo na maximálny týždenný pracovný čas (48 hodín vrátane nadčasov). Systém
nezapočítavania služobnej pohotovosti na pracovisku do pracovného času nebol výnimočný, ale
systematický a legislatívne podložený (ZoHaZZ), čo zakladá dostatočne závažné porušenie. U žalobcu

bol preukázaný sústavný zásah do voľného času, súkromného a rodinného života, čo sa premietlo do
konkrétnej ujmy – psychickej a sociálnej záťaže.

105. Z hľadiska vnútroštátneho práva sa žalobca domáhal ochrany podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktoré chránia osobnostnú integritu jednotlivca vrátane súkromného a rodinného života,

psychickej pohody a osobnej autonómie. Žalobca argumentoval, že služobná pohotovosť v priestoroch
pracoviska znemožňovala plnohodnotný odpočinok, obmedzovala rodinný a spoločenský život,
znemožňovalaregeneráciuaohrozovalazdravie.Tietoskutočnostizodpovedajúkritériám,ktoréÚstavný
súd SR označil za relevantné pre posúdenie zásahu do osobnosti (napr. nález III. ÚS 571/2021:
„Dlhodobé pôsobenie nepriaznivých podmienok na psychické a fyzické zdravie môže predstavovať

zásah do osobnostnej integrity, ak dosahuje určitú intenzitu.“). Judikatúra SDEÚ navyše opakovane
konštatuje, že čas, keď je zamestnanec fyzicky prítomný na pracovisku a k dispozícii zamestnávateľovi,
sa v celosti považuje za pracovný čas – bez ohľadu na mieru aktívnej činnosti (C-151/02 O.; C-243/09
E.).106. Žalovaný predovšetkým namietal neexistenciu zásahu do práv žalobcu – neúspešne, keďže išlo
o objektívne obmedzenie spôsobené štátnou legislatívou. Premlčanie časti nároku – táto námietka

bola uznaná súdom len pre obdobie 09/2019. Chýbajúcu pasívnu legitimáciu – tá bola súdom správne
odmietnutá, nakoľko žalovaná vystupuje ako orgán verejnej moci zodpovedný za implementáciu práva
EÚ. Nejasnosť titulu nároku (mzdový vs. osobnostný) – súd výstižne konštatoval, že žalobca sa
nedomáha finančnej kompenzácie za prácu, ale za stratu základných životných hodnôt, čo má základ
v zásadách ochrany osobnosti.

107. Priznaná suma 6 083,02 EUR bola vyčíslená na základe rozsahu služobnej pohotovosti (1
774,84 hodín) a kompenzácie 3,49 EUR/hodina, čo je podľa súdu primeraná náhrada za dlhodobé
a systematické obmedzenie základných práv. Súd túto výšku porovnával aj s rozhodnutiami o
nemajetkovej ujme podľa judikatúry slovenských súdov. Nešlo o náhradu mzdy, ale o primerané
zadosťučinenie za právny zásah, čo je v súlade aj s požiadavkami efektivity práva EÚ – teda aby právne

predpisy členských štátov neznefunkčnili uplatnenie práv vyplývajúcich z práva Únie.

108. Odvolací súd po dôslednom a komplexnom preskúmaní obsahu odvolania podaného žalovaným,
ako aj vyjadrenia žalobcu k tomuto odvolaniu, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
v celom rozsahu vecne správne, právne udržateľné a v súlade s aplikovateľnou judikatúrou Európskej

únie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné s judikatúrou SDEÚ, ako aj s rozhodnutiami
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, materiálne spravodlivé, založené na preukázaných
skutkových zisteniach a primeranej právnej úvahe, v súlade so zásadami zodpovednosti štátu za
porušenie práva EÚ, primerané z hľadiska výšky náhrady a dôsledkov zásahu. Súd prvej inštancie
správne identifikoval skutkový stav, dôsledne aplikoval právo Únie, predovšetkým ustanovenia smernice

2003/88/ES, a oprel sa o judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá má v právnom poriadku
členských štátov prednosť pred vnútroštátnym právom v súlade s článkom 267 ZFEÚ. Pri svojom
rozhodovaní sa súd prvej inštancie primerane stotožnil so zásadami judikatúry prípadov F., E., O., I., ako
aj novšieho rozhodnutia vo veci C-261/21, pričom dôsledne zabezpečil účinnosť a aplikačnú prednosť
práva Únie.

109. K otázke nedostatku právneho základu nároku a údajnej neidentifikovateľnosti právneho titulu
(odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP) odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní
opakovane namietal, že žalobca neurčito a nekonzistentne vymedzil právny základ svojho nároku, keď
raz odvodzuje nárok z práva Európskej únie, konkrétne z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES,

inokedy sa odvoláva na vnútroštátne ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a napokon
výšku náhrady vypočítava na základe ustanovení ZoHaZZ o výške príplatkov za služobnú pohotovosť.
Žalovanýztohovyvodzuje,žežalobcavpodstatezamieňaprávnukvalifikáciuauplatňujeneurčitýnárok,
čím je údajne narušená určitá právna predvídateľnosť sporu.

110. Žalovaný tvrdil, že žalobca výšku požadovanej sumy vypočítal mechanickým spôsobom ako rozdiel
medzi dvoma typmi náhrad za služobnú pohotovosť (15 % vs. 50 %), čo podľa neho svedčí o tom, že
sa v skutočnosti domáhal náhrady mzdy a nie nemajetkovej ujmy. Táto námietka nie je opodstatnená.
Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci C-429/09 D. E.), forma náhrady
škody v dôsledku porušenia smernice môže zahŕňať aj kvantifikáciu ujmy na základe porovnateľných

peňažných náhrad, ak je cieľom stanoviť objektívne kritériá primeraného zadosťučinenia. Navyše súd
prvej inštancie správne uviedol, že išlo o výlučne nemajetkový nárok, založený na porušení základného
práva na odpočinok a vyvážený pracovný režim.

111. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal konkrétne osobné následky a že samotný výpočet počtu

hodín nad 48 hodín týždenne nestačí na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu. Táto výhrada je však
v rozpore so závermi SD EÚ, ktorý v uvedených veciach viackrát judikoval, že samotné porušovanie
maximálneho pracovného času je spôsobilé zakladať ujmu bez potreby preukazovania ďalších dopadov,
ak ide o zásah do práv so zvýšenou ochranou (pracovné právo, zdravie, rovnováha medzi prácou a
súkromím).

112. Odvolací súd považuje za správne, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazné návrhy v celosti
a prihliadol aj na dĺžku trvania porušovania práv žalobcu, ktoré prebiehalo po dobu troch rokov a
zodpovedalo viac ako 1700 hodinám nad rámec maximálneho povoleného času.113. Odvolací súd k tomu konštatuje, že v civilnom sporovom konaní právna kvalifikácia nároku nie
je rozhodujúcim kritériom – rozhodné sú skutkové tvrdenia žalobcu a ich právna relevancia z hľadiska

hmotného práva. V danom prípade žalobca jednoznačne tvrdil, že mu vznikla nemajetková ujma v
dôsledku systematického porušovania práva EÚ – konkrétne prekračovania maximálneho týždenného
pracovného času vyplývajúceho zo smernice 2003/88/ES. Právne zdôvodnenie prostredníctvom § 11
a § 13 OZ bolo doplňujúce a reflektovalo absenciu osobitnej úpravy náhrady škody za porušenie
komunitárneho práva vo vnútroštátnom právnom poriadku.

114. Záverom v tejto časti odvolací súd pripomína, že identifikácia právneho titulu nemusí byť exaktne
pomenovaná samotným žalobcom, ale je povinnosťou súdu nárok právne kvalifikovať podľa obsahu a
nie podľa označenia (zásada iura novit curia). Nešlo teda o neidentifikovaný nárok, ale o nárok jasne
založený na práve EÚ, pričom doplňujúca argumentácia cez § 11 a § 13 OZ bola zjavne sekundárne
konštruovaná ako subsidiárny právny základ.

115. Žalovaný tvrdil, že žalobca v skutočnosti uplatnil nárok na doplatenie mzdy za pohotovosť, a nie
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Dôkazom má byť podľa neho spôsob výpočtu nároku – rozdiel
medzi 15 % a 50 % sadzbou hodinovej mzdy, vynásobený počtom hodín služobnej pohotovosti.

116. Táto námietka nie je dôvodná. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej
inštancie, podľa ktorého ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z porušenia práva EÚ,
konkrétne článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá ustanovuje maximálny priemerný pracovný
čas 48 hodín týždenne. Na rozdiel od mzdy, ktorá sa viaže na výkon práce podľa Zákonníka práce
alebo služobného pomeru, je uplatnený nárok žalobcu založený na zodpovednosti štátu za nesprávnu

transpozíciu smernice. Výpočet náhrady je síce založený na objektivizovanej jednotkovej hodnote, no
účelom nie je mzdová kompenzácia, ale kvantifikácia zásahu do základného práva na obmedzenie
pracovného času a práva na oddych, súkromie a rodinný život. Podľa rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09
D. E. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má bezpodmienečný a dostatočne presný charakter, a
teda jednotlivec sa môže priamo dovolávať tohto ustanovenia voči štátu, ak došlo k jeho porušeniu.

Podľa judikatúry SD EÚ ak členský štát nezabezpečí správnu transpozíciu a uplatnenie smernice,
poškodený má právo na efektívne a úplné odškodnenie. Ide teda o právo sui generis, ktorého zložkou
je aj nemajetková ujma, najmä ak ide o porušenie práv na ochranu zdravia a súkromia.

117. K výhrade týkajúcej sa pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (odvolací dôvod podľa § 365 ods.

1 písm. b) CSP) odvolací súd poukazuje na to, že v odvolaní žalovaný opätovne tvrdil, že žaloba
mala smerovať voči konkrétnemu zamestnávateľovi žalobcu, nie voči štátu ako takému, a že v prípade
aplikácie ustanovení OZ o ochrane osobnosti nemôže byť Ministerstvo vnútra SR pasívne legitimované.

118. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, a poukazuje, že žalobca konzistentne

uplatňoval zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
(napr. veci C-6/90 E., C-46/93 C. G. F., C-429/09 E.), zodpovednosť členského štátu vzniká priamo voči
jednotlivcovi, ak boli porušené práva, ktoré má na základe práva EÚ, za predpokladu, že porušenie je
dostatočne závažné, ujma reálna a existuje príčinná súvislosť.

119. Skutočnosť, že štát v danom prípade konal prostredníctvom Ministerstva vnútra SR, ktoré je
ústredným orgánom príslušným pre HaZZ (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), len potvrdzuje,
že žalovaný bol pasívne legitimovaný. Ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá nie je podmienená
zavinením konkrétneho orgánu, a preto táto námietka nemôže byť úspešná.

120. Odvolací súd dodáva, že námietku pasívnej legitimácie žalovaný pôvodne výslovne uvádzal a
zdôvodňoval, pričom v neskorších vyjadreniach, najmä v podaní zo dňa 14. 6. 2023, už len deklaroval,
že „v plnom rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach“, a ďalšiu osobitnú alebo novú argumentáciu k
tejto námietke neuvádzal. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný na námietke nedostatku pasívnej
legitimácie pôvodne trval, no v ďalšom priebehu konania od nej v podstate ustúpil, resp. ju už ďalej

aktívne nerozvíjal ani nezdôvodňoval. Vzhľadom na to možno konštatovať, že túto námietku možno
považovať za opustenú, prípadne nie relevantne udržiavanú počas celého konania.121. Žalovaný namietal nedostatok skutkových tvrdení pre vznik nemajetkovej ujmy (odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP). Žalovaný odvolací súd presviedčal, že žalobca nepreukázal
dostatočne vznik ujmy, a že táto nemajetková ujma bola len abstraktná, hypotetická a nedoložená.

Podľa jeho názoru nebolo preukázané, že by mal žalobca psychické ťažkosti, zdravotné následky alebo
narušené medziľudské vzťahy, a preto nebol splnený základný predpoklad nároku.

122. Odvolací súd považuje túto argumentáciu za právne a skutkovo neudržateľnú. Judikatúra SD
EÚ, predovšetkým rozhodnutie vo veci D. E. (C-429/09), jednoznačne konštatuje, že systematické

prekračovanie zákonom ustanoveného pracovného času nad rámec 48 hodín týždenne automaticky
zakladá zásah do práva na odpočinok a súkromný život. Tento zásah je sám osebe nemajetkovou
ujmou, ktorej existencia nepodlieha preukázaniu ďalších následkov, ako sú zdravotné alebo psychické
problémy.

123. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o tzv. zákonnú domnienku ujmy, ktorú môže jednotlivec uplatniť

voči štátu pri preukázaní systematického porušovania práva EÚ, a dôkazné bremeno v takom prípade
spočívanažalovanom–t.j.abypreukázal,žežiadnaujmanemohlavzniknúť.Vdanomprípadežalovaný
takéto dôkazy nepredložil.

124. Žalovaný tvrdil, že žalobca si mohol ujme predísť upozornením nadriadeného a teda že

nevyužil dostupné prostriedky obrany. Odvolací súd túto námietku odmieta. Podľa ustálenej judikatúry
SD EÚ (napr. C-429/09 E.), nemožno od jednotlivca žiadať, aby inicioval vnútorné konanie pred
zamestnávateľom, ak ide o systematické porušovanie smernice členským štátom. Takáto požiadavka
by bol v rozpore so zásadou efektivity ochrany práv Únie a znamenal by neprípustné prenesenie
zodpovednosti na poškodeného.

125. Žalovaný ďalej namietal výpočet výšky nemajetkovej ujmy (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. d), f) CSP), že výpočet nemajetkovej ujmy bol mechanický a nezodpovedal povahe tohto druhu
náhrady. Argumentoval, že išlo o zamieňanie mzdového nároku s nemajetkovým, čo považoval za
zásadné pochybenie.

126. Žalovaný tvrdil, že žalobca vypočítal výšku ujmy čisto mechanicky ako rozdiel v odmeňovaní, bez
zohľadnenia intenzity zásahu a bez akéhokoľvek preukázania ujmy v morálnej sfére. Podľa žalovaného
nie je prípustné kvantifikovať nemajetkovú ujmu aritmetickým spôsobom bez individualizovaného
posúdenia.

127. Odvolací súd túto výhradu nepovažuje za dôvodnú. Z ustálenej judikatúry, napr. rozsudok SD
EÚ C-350/06 – B. a tiež judikatúra Ústavného súdu SR (napr. nález I. ÚS 35/2007), vyplýva, že v
prípade systematického a dlhodobého porušovania základných práv, možno priznať aj štandardizované,
objektivizované odškodnenie, najmä ak ide o veľký počet obdobných prípadov (tzv. schematizácia

rozhodovacej praxe). Žalobca výslovne nepožadoval odmenu za výkon práce, ale poukázal na to,
že služobná pohotovosť, ktorú vykonával opakovane na pracovisku, výrazne obmedzovala jeho
možnosť regenerácie, osobného a rodinného života a bola vykonávaná v rozsahu niekoľkých stoviek
hodín mesačne, čo samo osebe zakladá predpoklad vzniku ujmy – viď aj nález Ústavného súdu
SR III. ÚS 282/2012, podľa ktorého: „Ak je zásah do základného práva trvalý, hoci nie akútne

intenzívny, môže kumulatívne spôsobiť ujmu, ktorú treba považovať za závažnú.“ Z daných rozhodnutí
možno zovšeobecniť, že za splnenia príslušných podmienok je prípustné priznať objektivizované
(štandardizované) odškodnenie, najmä ak ide o veľké množstvo obdobných prípadov.

128. Podľa Súdneho dvora EÚ náhrada ujmy spôsobenej porušením smernice nie je mzda. Súdny

dvor EÚ v judikatúre (napr. C-6/90 E., C-46/93 C. G. F., C-224/01 P.) konštatoval, že porušenie práva
Únie zakladá zodpovednosť štátu za ujmu, ktorú jednotlivcovi spôsobí. Táto zodpovednosť je nezávislá
od zodpovednosti zamestnávateľa a nevzniká z pracovnoprávneho vzťahu, ale z porušenia záväzku
členského štátu zabezpečiť účinné a správne vykonanie smernice. Týmto sa nárok žalobcu zásadne
odlišuje od mzdových nárokov, ktoré sú založené na výkone práce a určené zákonom, kolektívnou

zmluvou alebo pracovnou zmluvou. Tu ide o náhradu za narušenie osobnej integrity a každodenného
života, ktoré nemožno finančne kvantifikovať priamo, a preto sa výška primeraného zadosťučinenia
odvodzuje orientačne, čo neznamená, že ide o mzdu.129. Žalovaný namietol, že suma vyše 6 000 EUR je v neprimeranom nepomere k náhradám
priznávajúcim sa napr. obetiam trestných činov alebo pri zásahoch do osobnostných práv. Odvolací súd
k tejto námietke uvádza, že posudzovanie primeranosti nie je čisto porovnávacie – súd musí vychádzať z

intenzity a trvania zásahu do práv žalobcu. V tomto prípade išlo o systematické a dlhodobé porušovanie
základného práva na zdravý pracovný režim počas 36 mesiacov. Uvedená výška tak nepresahuje
štandardy primeranosti a proporcionality a nevyvoláva likvidačné účinky na žalovaného

130. Odvolací súd k tomu uvádza, že nie je ničím výnimočným, že výška nemajetkovej ujmy sa určuje

aj kvantifikovane na základe objektívnych ukazovateľov, ako sú časové parametre, intenzita zásahu a
jeho trvanie. V danom prípade žalobca preukázal, že za 1 774,84 hodín služobnej pohotovosti, ktorá
mu nebola zarátaná do pracovného času, došlo ku každodennému zásahu do jeho práva na odpočinok.
Priznaná suma 6 083,02 EUR teda nepredstavuje náhradu mzdy, ale je odrazom intenzity a trvania
zásahu do ústavou chránených práv.

131. Odvolací súd v tejto súvislosti odmieta názor, že iba "individuálny pocit" diskomfortu by bol
vhodným kritériom pre výšku ujmy. Práve konkrétny počet dotknutých hodín a ich ekonomická váha
umožňujú súdu vyjadriť rozsah zásahu primeraným spôsobom, a to bez porušenia zásady spravodlivosti
či proporcionality.

132. Žalovaný tvrdil, že medzi porušením smernice a tvrdenou ujmou neexistuje príčinná súvislosť.
V tomto smere poukazoval na to, že žalobca nijako nepreukázal konkrétny zásah do svojej osobnej
integrity, zdravia alebo psychickej pohody. Ani táto námietka nie je opodstatnená. Odvolací súd považuje
za správne závery súdu prvej inštancie, že príčinná súvislosť je daná priamo v dôsledku systematického
porušovania právneho poriadku EÚ, konkrétne čl. 6 písm. b) smernice. V tomto kontexte nie je potrebné

preukazovať konkrétnu klinickú diagnózu či duševnú ujmu, ale postačuje preukázať systematické a
dlhodobé obmedzenie práva na odpočinok. Nedodržanie maximálneho týždenného pracovného času
predstavuje samo osebe zásah do práva pracovníka na zdravie a bezpečnosť pri práci, ktorého následky
môžu byť vážne aj bez aktuálnej ujmy.

133. Žalovaný tvrdí, že priznaná suma 6 083,02 EUR je neprimeraná v porovnaní s inými typmi
nemajetkovej ujmy (napr. zásahy do súkromia, zdravia, dôstojnosti), a že by sa pri rozhodovaní mal
zohľadniť princíp proporcionálnosti. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady vyplýva z
objektívne stanoveného množstva hodín, počas ktorých došlo k porušeniu práva EÚ. Žalobca vykonal
viac ako 1 932,28 hodín pohotovosti na pracovisku počas troch rokov, pričom sa mu neskrátil pracovný

čas v inom režime ani neposkytla kompenzácia v podobe voľna. Náhrada 6 083,02 EUR v danom
kontexte nepredstavuje trestnú ani sankčnú sumu, nie je „paušálom“, ale konkrétnym ocenením ujmy
vzniknutej porušením základných práv, a je v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších a ústavných
súdov SR i EÚ.

134. Súd považuje za obzvlášť dôležité poukázať na špecifikum výkonu služby príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, ktorí vykonávajú fyzicky a psychicky náročnú činnosť v prostredí, kde únava,
narušenie spánkového režimu či nedostatočná regenerácia môžu viesť nielen k poškodeniu zdravia
samotného hasiča, ale aj k bezprostrednému ohrozeniu života, zdravia alebo majetku iných osôb,
vrátane jeho kolegov, zasahujúcich zložiek či občanov. Z praxe je známe, že hasič často vykonáva

pohotovosť po niekoľkohodinovej zmene, bez možnosti odísť z pracoviska, regenerovať, odpočívať
alebo tráviť čas s rodinou. Tento režim, ak sa systematicky opakuje, spôsobuje chronickú únavu, narúša
cirkadiánny rytmus, znižuje reakčný čas, zvyšuje riziko pracovných úrazov a môže viesť k psychickému
vyčerpaniu až vyhoreniu.

135. Tieto dopady nie sú len hypotetické. Ako uviedol Súdny dvor EÚ napr. v rozsudku C-243/09 E.,
smernica 2003/88/ES má primárne ochrannú funkciu: jej cieľom je chrániť pracovníkov pred „rizikami,
ktoré predstavuje nadmerná únava, fyzické a duševné vyčerpanie“. Nedodržanie týchto požiadaviek
teda ohrozuje nielen individuálne zdravie, ale aj celkovú bezpečnosť výkonu služby. Odvolací súd preto
v zhode so svojimi rozhodnutiami sp. zn. 15 Co 7/2025 a 15 Co 90/2024 uvádza, že výška priznanej

náhrady zohľadňuje viacero kvalitatívnych aspektov ujmy: dĺžku a intenzitu porušenia (množstvo
nezapočítaného pracovného času), špecifikum povolania so zvýšeným rizikom, opakované obmedzenie
práva na odpočinok a súkromný život, dlhodobý stres a absenciu primeranej regenerácie.136. Zvolená výška náhrady, vypočítaná na základe 50 % funkčného platu za každú hodinu pohotovosti,
nepredstavuje mechanický mzdový výpočet, ale primeraný nástroj kvantifikácie zásahu, ktorý súdy
bežne využívajú pri určovaní rozsahu nemajetkovej ujmy, ak má zásah trvalý a objektívne merateľný

rozsah. Takéto riešenie je v súlade aj so zásadou efektívnej ochrany práv vyplývajúcich z práva EÚ
(principle of effective judicial protection), ako aj s princípom proporcionality.

137. Odvolací súd sa zaoberal námietkou vo vzťahu k referenčnému obdobiu podľa smernice a spôsobu
výpočtu priemerného týždenného času (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP). Žalovaný

namietal, že súd prvej inštancie chybne aplikoval výpočet týždenného pracovného času na mesačnej
báze, hoci smernica 2003/88/ES umožňuje dlhšie referenčné obdobie, najmä pre zložky typu HaZZ.
Žalovanýtvrdil,žepracovnýčaspríslušníkovHaZZbysamalvyhodnocovaťvovzťahuktzv.referenčným
obdobiam, ktoré umožňujú, aby sa priemerný pracovný čas rozvrhol na dlhšie obdobie, čím by sa
prekročenie 48 hodín v jednotlivých týždňoch relativizovalo. Rovnako poukázal na existenciu výnimiek
podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktoré členskému štátu umožňujú prispôsobiť režim výkonu

práce niektorým špecifickým povolaniam vrátane hasičov.

138. Odvolací súd považuje túto námietku za právne a skutkovo nedôvodnú. Ako uviedol súd prvej
inštancie, žalovaný nepreukázal, že by skutočne dochádzalo k uplatňovaniu referenčných období
v zmysle článku 16 smernice, ani že by sa pravidelne monitoroval priemerný týždenný pracovný

čas v šesťmesačných intervaloch. Samotné ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. o HaZZ nevytvára
automatický dôsledok v podobe aplikácie článku 17 smernice – výnimky podľa článku 17 musia byť
výslovne, jasne a primerane stanovené, čo sa v danom prípade nestalo.

139. Z článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť referenčné

obdobie najviac štyri mesiace, v osobitných prípadoch šesť mesiacov, pričom však toto predpokladá
výslovnú implementáciu do vnútroštátneho práva. V predmetnom prípade takáto transpozícia nebola
vykonaná, resp. nebola vykonaná zrozumiteľne a zrozumiteľne nevyplýva z § 85 a § 86 ZoHaZZ.
Navyše, ak žalobca vykonával 24-hodinové zmeny v pravidelnom režime bez uvedenia konkrétneho
referenčného obdobia, v skutočnosti dochádzalo k mesačnému porušovaniu limitu, a preto bol takýto

výpočet prípustný.

140. K otázke limitu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie,
že nerozlišoval medzi odpracovanými hodinami nad rámec limitu podľa článku 6 písm. b) smernice a
ostatnými hodinami pohotovosti, ktoré nemali byť zarátané do fondu pracovného času. Odvolací súd

poukazuje na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry SDEÚ (napr. F. C-397/01, O. C-151/02) je celý
čas fyzickej prítomnosti zamestnanca na pracovisku, vrátane pohotovosti, pracovným časom. Uvedený
čas musí byť započítaný do týždenného pracovného fondu a v prípade jeho prekročenia nad rámec 48
hodín dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie preto oprávnene vychádzal
z údajov z dochádzkového systému SAP, ktoré zachytávali všetky druhy služby vrátane pohotovosti.

Tieto údaje žalovaný nijak nevyvrátil, naopak, v duplike pripustil ich správnosť.

141. V zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES maximálny týždenný pracovný čas nesmie v
priemere presiahnuť 48 hodín v rámci referenčného obdobia, ktoré môže členský štát určiť – najviac
však na štyri mesiace, s možnosťou predĺženia v niektorých výnimočných prípadoch. Podľa článku 16

písm. b) smernice je štandardným referenčným obdobím obdobie štyroch mesiacov, pokiaľ vnútroštátna
úprava neustanovuje inak.

142. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že Slovenský právny poriadok výslovne nestanovuje
referenčné obdobie pre príslušníkov HaZZ. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore neobsahuje žiadnu osobitnú právnu úpravu týkajúcu sa referenčných období pre účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času. Rovnako to nevyplýva ani zo zákona č. 73/1998 Z. z.,
ani zo všeobecného právneho predpisu o verejnej službe. Za tejto situácie je potrebné vychádzať
priamo z pravidiel uvedených v smernici 2003/88/ES, konkrétne z článku 16 písm. b), podľa ktorého
je štandardným referenčným obdobím štvormesačný úsek, ak vnútroštátna právna úprava neustanoví

inak. Referenčné obdobie nemožno uplatňovať mechanicky — rozhoduje celkový pracovný režim.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ uvádza, že referenčné obdobie nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu
systematického preťažovania pracovníkov, pokiaľ pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne
vedie k prekračovaniu maximálneho týždenného fondu. Referenčné obdobie je výpočtovým rámcom,ale nesmie ospravedlňovať porušovanie základného cieľa smernice – ochranu zdravia pracovníkov.
Odvolací súd odkazuje napr. na Relevantné rozhodnutie: C-55/18 – E. G. B. G. L. J. (L.) I. G. C.
B.. Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty musia zabezpečiť systém evidencie pracovného času, aby

sa dalo overiť dodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času. Cieľom smernice je ochrana
zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto referenčné obdobie nesmie byť zneužité na systematické
prekračovanie limitov.

143. Smernica 2003/88/ES stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť 48 hodín

vrátanenadčasov.Referenčnéobdobieslúžilenakovýpočtovýrámec,nieakonástrojnaospravedlnenie
systematického preťažovania. Súdna prax jasne ukazuje, že zamestnávatelia musia viesť presnú
evidenciu pracovného času, prekračovanie limitov v dlhodobom horizonte je porušením práva EÚ a
ochranazdraviapracovníkovmáprednosťpredekonomickýmizáujmami.Odvolacísúdpretokonštatuje,
že aj keby boli hodiny rozpočítané v rámci teoretického referenčného rámca, skutočnosť, že žalobca
v období takmer troch rokov opakovane a systematicky presahoval limit 48 hodín týždenne (vrátane

služobnej pohotovosti na pracovisku), zakladá porušenie článku 6 písm. b) smernice.

144. Referenčné obdobie (napr. mesiac) slúži len na výpočet priemeru, ale nesmie ospravedlniť
extrémne výkyvy, ako napr. 72 hodín práce v priebehu 3 dní. Zdravie a bezpečnosť majú prednosť
pred flexibilitou výpočtu. Systém práce hasičov, ak vedie k pravidelnému vyčerpaniu, je v rozpore

so smernicou 2003/88/ES. Derogácie pre záchranné služby sú možné, ale len za podmienky
kompenzačného odpočinku a dodržania zásad ochrany zdravia. Z rozhodnutí SDEÚ vyplýva, že
referenčné obdobie musí byť aktívne riadené štátom – nie spätne ospravedlňované.

145. Podľa rozsudku vo veci C-243/09, E., členský štát má aktívnu povinnosť zabezpečiť dodržiavanie

maximálneho pracovného času v rámci definovaného referenčného obdobia. Nie je prípustné, aby sa
až spätne, v rámci súdneho sporu, konštruovali referenčné rámce, ktoré by spätne ospravedlňovali
objektívne prekročenia povoleného časového rozsahu. Žalovaná v konaní nepreukázala existenciu
riadne definovaných a vedených referenčných období, v ktorých by bolo preukázané, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu neprekračoval 48 hodín. Naopak, výstupy zo SAP a ďalšie dôkazy

preukazujú, že celkové zaťaženie žalobcu (vrátane nezapočítaných hodín pohotovosti) viedlo k
chronickému prekročeniu tohto limitu počas celého rozhodného obdobia.

146. K procesným výhradám o nepreskúmateľnosti rozhodnutia a porušení zásady „ne ultra petitum“
odvolací súd uvádza, že nezistil žiadne procesné pochybenie v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

Súd prvej inštancie sa riadne a logicky vysporiadal s rozhodnými skutkovými aj právnymi okolnosťami,
odôvodnenie rozhodnutia bolo dostatočné, precízne a zodpovedalo požiadavkám na rozhodnutie v
sporovom konaní. Nešlo o rozhodnutie „extra petitum“, keďže súd priznal nárok len v rozsahu, v akom
bol žalobcom výslovne uplatnený.

147. Z obsahu rozsudku a porovnania s návrhom na začatie konania však vyplýva, že žalobca uplatnil
presne špecifikovaný nárok vo výške 6 185,58 EUR, ktorý bol súdom priznaný vo výške 6 083,02
EUR, vo zvyšku z dôvodu premlčania bol zamietnutý. Tvrdenie o prekročení petitu je teda nepravdivé
a v zjavnom rozpore s procesným spisom. Súd prvej inštancie neprekročil rámec daný návrhom, keď
žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, nie náhradu mzdy ani vecnú škodu. Z obsahu žaloby je

zrejmé, že žalobca určil presnú výšku požadovanej sumy (6 185,58 EUR), označil právny titul nároku
(náhrada nemajetkovej ujmy) a identifikoval skutkové okolnosti, na ktorých žalobu zakladá. Súd prvej
inštancie neprekročil hranice žalobného návrhu, ale rozhodoval v prísnej väzbe na petit aj dôvodnosť
žalobného tvrdenia, pričom výrok rozsudku rešpektoval dispozičnú zásadu a štruktúru návrhu.

148. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k zrušeniu alebo zmene rozsudku súdu prvej
inštancie. Rozhodnutie okresného súdu považuje odvolací súd za vecne správne, právne podložené
a presvedčivo odôvodnené. Obsahuje presvedčivé odpovede na vznesené námietky žalovaného,
odkazuje na bohatú judikatúru SD EÚ. Pri rozhodovaní súd vychádzal z vykonaného dokazovania, kde

mal, okrem iného, dostatočne preukázané z výsluchu žalobcu, akým spôsobom a v akej intenzite došlo
a dochádza k zásahu do jeho ústavného práva na život a zdravie. preto ho vo výrokoch I. a III. podľa
§ 387 CSP potvrdil.Trovy odvolacieho konania
149. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto

mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

150. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 29, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025