Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoCsp/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322203291
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4322203291.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu

JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX,
zastúpenej advokátom: Mgr. Richard Bebjak, Lermontovova 14, Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 31 025 544, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpenému advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, Majerníkova 3/A, Bratislava - mestská časť
Dúbravka, IČO: 42 185 190, o zaplatenie sumy 4.787,91 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 12Csp/81/2022-301 zo dňa 05. 12. 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) vyššie označeným rozsudkom (druhým
v poradí) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 4.787,91 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 4.787,91 eur od 28. 08. 2022 do zaplatenia, náklady
na uplatnenie pohľadávky vo výške 182,60 eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou mu dňa 30. 08. 2022 sa
žalobkyňa domáhala toho, aby zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 4.787,91 eur spolu s ročným
úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 4.787,91 eur od 28. 08. 2022 do zaplatenia, nákladov
na uplatnenie pohľadávky v sume 182,60 eur a k náhrade trov konania.

2.1 Žalobkyňa v žalobe uviedla, že so žalovaným uzatvorila zmluvu o úvere č. 404400411 dňa 08. 12.

2010, na základe ktorej jej žalovaný ako dodávateľ finančnej služby poskytol úver v sume 800,- eur, ktorý
mal byť splácaný v 12 mesačných splátkach po 131,- eur, pričom dohodnutá odplata v sume 772,- eur
bola v zmluve označená ako „príslušný poplatok“. Celková suma na zaplatenie bola 1.572,- eur. Podľa
výpočtu internetovej kalkulačky ročný úrok tak predstavuje 96,49 % a výška RPMN 302,67 %. Ďalšiu
zmluvu o úvere č. 404400456 uzatvorila so žalovaným dňa 23. 02. 2011, na základe ktorej jej žalovaný
ako dodávateľ finančnej služby poskytol úver v sume 350,- eur, ktorý mal byť splácaný v 12 mesačných
splátkachpo58,-eur,pričomdohodnutáodplatavsume346,-eurbolavzmluveoznačenáako„príslušný

poplatok“. Celková suma na zaplatenie bola 696,- eur. Podľa výpočtu internetovej kalkulačky ročný
úrok tak predstavuje 98,84 % a výška RPMN 314,02 %. Obidva úvery si žalobkyňa brala ako fyzická
osoba pre svoju osobnú potrebu, pričom zo zmlúv o úvere vyplývalo, že žalobkyňa má postavenie
spotrebiteľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojejobchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Na
predmetné zmluvy je nutné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskoršíchpredpisov(ďalejajzákonč.129/2010Z.z.)účinnomvčaseuzatváraniapredmetnýchzmlúvo
úvere. Zmluvy o úvere obsahujú väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné
zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími
ustanoveniami, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi je ustanovenie týkajúce sa
odplaty za poskytnutý úver (príslušný poplatok). Odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle

požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v priamom rozpore
s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a (vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe) dohoda o takejto
odplate je v rozpore s dobrými mravmi, pričom zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, hraničiacu s úžerou. V tejto časti je právny
úkon neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi (ust. § 3 Občianskeho zákonníka). Samotné zmluvy o
úvere neobsahujú všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010

Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy), nie je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru, priemerná
hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov, druh spotrebiteľského úveru, výška RPMN a adresa
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (ust. § 9 ods. 2 písm. f/, i/,
y/, a/, j/, c/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Vzhľadom na to, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú

uvedené obligatórne náležitosti, je nutné ich považovať v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č.
129/2010 Z. z., účinného v čase ich uzavretia za zmluvy bezúročné a bez poplatkov. Žalobkyňa uhradila
na účet žalovaného zo zmluvy o úvere č. 404400411 sumu 3.891,62 eur (t. j. o 3.091,62 eur viac, než
mal žalovaný nárok) a zo zmluvy o úvere č. 404400456 sumu 2.046,29 eur (t. j. o 1.696,29 eur viac, než
mal žalovaný nárok). V rozsahu sumy 4.787,91 eur tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane

žalovanéhonaúkoržalobkyne.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalovanýdodňapodaniažalobyaninapriek
výzve žalobkyne dlžnú sumu nevrátil, žalobkyňa si uplatnila okrem zaplatenia dlžnej sumy aj zákonný
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 28. 08. 2022 do zaplatenia. Taktiež si uplatnila aj náklady na
uplatnenie pohľadávky v sume 182,60 eur ako odmenu jej právnemu zástupcovi za jeden úkon právnej
služby, za vypracovanie a odoslanie predžalobnej výzvy žalovanému podľa ust. § 13a ods. 1 písm. d/

vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (advokátska tarifa) a k tomu prislúchajúci režijný paušál v roku 2022 v sume
11,63 eur.

2.2 Okresný súd Levice vydal vo veci platobný rozkaz pod č. k. 12Csp/81/2022-19 dňa 12. 09. 2022, proti
ktorému podal žalovaný odpor, a preto bol tento platobný rozkaz zrušený. V odpore žalovaný poukázal

na skutočnosť, že dňa 08. 12. 2010 a 23. 02. 2011 uzatvoril ako veriteľ so žalobkyňou ako dlžníkom dve
zmluvy o úvere (č. 404400411 a 404400456), na základe ktorých jej poskytol úver na účel zamestnania.
Žalobkyňa v zmluvách o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné
prostriedkybudúvyužiténatentoúčel.Podľazákonaospotrebiteľskýchúverochspotrebiteľomjefyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobkyňa poskytnuté
peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne
postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil
špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem
využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V prípade postavenia žalovaného treba

akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou vstupoval. Pri výklade pojmu
spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá
strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Pokiaľ
spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba
takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť

dodávateľovu dobrú vieru, ktorá je všeobecným princípom zmluvného práva. Žalovaný bol toho názoru,
že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon.
Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená
za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo
k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých

zdrojov. Vedomosť o tom, že zmluva o úvere neobsahuje údaje v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch, je potrebné viazať k okamihu podpisu zmluvy o úvere. Podpis subjektu predstavuje prejav
súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa i prejav znalosti obsahu.
S poukazom na jednoznačnosť znalosti o obsahu zmluvy o úvere, preukázanú podpisom zmluvy ajednoznačnosť znalosti o vlastnom konaní preukázanú vedomosťou o úhrade platby, nemožno prijať
iný záver, ako ten, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení (spočívajúcom v platbách na
úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej

úprave spotrebiteľských úverov) vzniká v zásade v okamihu platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.
Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje a z toho dôvodu sa pri skúmaní úmyslu
konania osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Na preukázanie úmyslu konajúcej
osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri
uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné, v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti

uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na
základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje.
Nároky z titulu bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup
zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiadúci, ale potrebné je zachovávať rovnosť strán. Žalovaný so
žalobkyňou uzatvoril zmluvu o úvere, pričom ako veriteľ sa zaviazal, že na požiadanie dlžníka poskytne
v jeho prospech peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi

vráti a zaplatí dohodnuté úroky. Za poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaný skutočne požadoval
odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa žalovaný v čase uzatvorenia
zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, nakoľko žalovaný mal v predmete podnikania aj
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu sporné nebolo. Táto skutočnosť však
nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o

úvere nemohol mať vedomosť, ani predpokladať to, že o niekoľko rokov neskôr môže byť predmetná
zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný bol s poukazom na vyššie uvedené toho názoru, že
nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný.

2.3 Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah vyjadrenia žalobkyne
zo dňa 24. 10. 2022, v ktorom okrem iného uviedla, že predmetné zmluvy o úvere vypísal obchodný
zástupca žalovaného a on aj zaškrtol v zmluve o úvere políčko, že poskytnuté finančné prostriedky sú
poskytnuté na výkon zamestnania, čo sa nezakladá na pravde. Žalobkyňa si úver brala ako fyzická
osoba pre svoju osobnú potrebu a jednoznačne sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú

ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Právny
vzťah žalobkyne a žalovaného z predmetnej úverovej zmluvy je spotrebiteľským právnym vzťahom v
zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú
právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, akým
zákonom je zmluvný vzťah upravený (ust. § 52 ods. 2, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka), a to

aj napriek tvrdeniu žalovaného, že úver bol poskytnutý za účelom zamestnania. V zmluve o úvere je
žalobkyňa označená menom, priezviskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. To znamená,
že žalobkyňa je označená ako fyzická osoba – nepodnikateľ a teda nie je označená údajmi, ktoré by
ju identifikovali ako podnikateľa v zmysle ust. § 2 ods. 2 v spojení s § 3a ods. 1 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. V danej veci povaha zmlúv o úvere má adhézny

charakter. To znamená, že boli vopred pripravené žalovaným, žalobkyňa v zásade nemohla meniť ich
znenie. Celkové okolnosti charakteru právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a spornosť o tom,
o aký vzťah sa jedná, je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je v prospech spotrebiteľa (ust. § 54
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný v rámci podaného odporu nepredložil také dôkazy, ktoré by
svedčili s istotou o tom, že ide o obchodno-právny vzťah. Z obsahu zmluvného dojednania vyplýva, že

žalovanývystupovalvočižalobkynivzmluvnomvzťahunadradene,vrámcisvojejpodnikateľskejčinnosti
a vnútil jej obsah zmluvy, pretože inak by jej úver neposkytol. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Uvedené svedčí o potrebe
aplikácie príslušných ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Z konania žalovaného vyplýva, že ide o snahu

veriteľa účelovo vylúčiť aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na ust. § 2 písm. a/
tohto zákona v rozhodnom znení. Takýto postup žalovaného popiera účel zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý má chrániť spotrebiteľa pri poskytovaní úverov od podnikateľov. Uvedený údaj o účele
poskytnutia peňažných prostriedkov vzbudzuje dojem, že účelom vyššie uvedeného ustanovenia je len
snaha vyhnúť sa aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch a príslušných spotrebiteľských ustanovení

v Občianskom zákonníku. Takéto konanie žalovaného ako veriteľa je potrebné považovať za konanie
v rozpore s dobrými mravmi (ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktoré nemôže požívať právnu
ochranu, nakoľko sa jedná o porušenie princípu ochrany spotrebiteľa. Ostatné skutkové tvrdenia
žalobkyne uvádzané v žalobnom návrhu žalovaný účinne nepoprel, teda nie sú medzi stranami sporusporné. V ďalšej časti odporu žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorú však bližšie nešpecifikoval, teda sa nejedná o kvalifikovanú námietku
premlčania a súd by na ňu nemal prihliadať. Pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v

zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka platí subjektívna a objektívna premlčacia doba. Čo sa
týka subjektívnej premlčacej doby, žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní pod sp. zn. 5Cdo 29/2021 zo dňa 28. 09. 2021 a uviedla, že pre určenie začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na
základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktorá je bezúročná a bez poplatkov, je podstatná skutočná

vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej
v úverovej zmluve. Moment, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že na jej úkor sa žalovaný bezdôvodne
obohatil o zaplatené úroky a poplatky, je deň 19. 08. 2022, kedy sa na základe porady s právnym
zástupcom (ktorý ju poučil o podstatných náležitostiach spotrebiteľskej zmluvy a v dôsledku ich absencie
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných zmlúv o úvere) dozvedela o vzniku bezdôvodného
obohatenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila v rámci 2-ročnej subjektívnej

premlčacej doby. Zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by k začatiu plynutia subjektívnej
premlčacej doby došlo skôr. Svoje tvrdenie o uplynutí subjektívnej premlčacej doby žalovaný súdu
žiadnym spôsobom nepreukázal. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu žalobkyňa poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 7Cdo 268/2021 zo dňa 28. 02. 2022 a na to, že aj na danú
vec je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu (bez skúmania zavinenia).

2.4 Žalovaný v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 25. 11. 2022 uviedol, že sa dostatočne
vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich všetkých predošlých podaní, na
ktorých trvá v celom rozsahu.

2.5Rozsudkomč.k.12Csp/81/2022-88zodňa28.02.2023(prvýmvporadí)súdprvejinštanciezaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 4.787,91 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 8,50 % zo sumy
4.787,91 eur od 28. 08. 2022 do zaplatenia ako i náklady na uplatnenie pohľadávky v sume 182,60 eur,
a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (II.
výrok) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2.6 Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením č. k.
11CoCsp/12/2023-161 zo dňa 14. 02. 2024 tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. a III.
výroku a vec mu vrátil na ďalšie konanie a odvolanie žalovaného proti II. výroku rozsudku odmietol.
Odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nespotrebiteľský charakter zmlúv nebol zo

strany žalovaného hodnoverne preukázaný, pričom dôkazná povinnosť ho v tomto smere zaťažovala
a na preukázanie tvrdeného nespotrebiteľského charakteru predmetných zmlúv o úvere by žalovaný
musel preukázať, že žalobkyňa pri uzatváraní týchto zmlúv a pri ich plnení konala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čo
žalovanýjednoznačnenepreukázal.Zároveňodvolacísúdkonštatoval,žesúdprvejinštanciepostupoval

správne, keď právne vzťahy vzniknuté medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou na
základe dvoch uzavretých zmlúv o úvere subsumoval pod úpravu Občianskeho zákonníka, nakoľko
sa jedná o spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a aplikoval právne
predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Ďalej odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne
ustálil i to, že predmetné zmluvy o úvere sú bezúročné a bez poplatkov (čo žalovaný v odvolaní ani

nenamietal) a pokiaľ žalobkyňa poskytla žalovanému úhrady vo vyššej sume ako jej žalovaný poskytol
na základe úverov (podľa zmlúv spolu v sume 1.150,- eur), jednalo sa zo strany žalobkyne o plnenie
bez právneho dôvodu, ktoré malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.
Žalobkyňa spolu so žalobou predložila nedatovanú listinu (zrejme vyhotovenú žalovaným), podľa ktorej
na zmluve o úvere č. 404400411 zo dňa 08. 12. 2010 v sume 800,- eur zaplatila sumu 3.891,61 eur

(t. j. o 3.091,62 eur naviac), na zmluve o úvere č. 404400456 zo dňa 23. 02. 2011 v sume 350,- eur
zaplatila sumu 2.046,29 eur (t. j. o 1.696,29 eur naviac). Spolu teda žalobkyňa zaplatila žalovanému
sumu 5.937,90 eur pri poskytnutých úveroch v sume 1.150,- eur, čo znamená, že oproti poskytnutým
úverom zaplatila naviac sumu 4.787,91 eur a vrátenia tejto sumy sa od žalovaného v predmetnom
súdnom konaní domáhala titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaný zaplatenie

sumy 4.787,91 eur zo strany žalobkyne nad rámec poskytnutých úverov nenamietal. Žalovaný však
namietal premlčanie žalobkyňou uplatneného nároku. V súvislosti s posúdením uplatneného práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia bez právneho dôvodu odvolací súd uviedol, že
je nevyhnutné vymedziť, či došlo k plneniu bez právneho dôvodu, čo súd prvej inštancie aj správneustálil, keď konštatoval, že v danej veci na strane žalovaného nebol právny dôvod na prijatie plnenia od
žalobkyne nad sumu poskytnutých úverov, nakoľko predmetné zmluvy o úvere skutočne neobsahovali
zákonom stanovené údaje, a preto boli správne vyhodnotené ako bezúročné a bezpoplatkové. Rovnako

tak správne ustálil aj to, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne
v dôsledku toho, že prijal plnenia, na ktoré mu nevznikol právny nárok. V závere svojho zrušujúceho
uznesenia odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie námietku premlčania neposúdil dostatočne,
keď sa zaoberal iba subjektívnou premlčacou dobou, ale nijako neposúdil plynutie 10 ročnej objektívnej
premlčacej doby. Uvedené bolo dôvodom zrušenia I. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie zo

dňa 28. 02. 2023 a v rozsahu tohto zrušenia odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Jeho úlohou bolo v ďalšom konaní vec opätovne prejednať, vykonať
dôkazy na zistenie skutkového stavu - úhrad jednotlivých splátok žalobkyne v prospech žalovaného
a na základe predložených dôkazov, tvrdení sporových strán, resp. ich zhodných tvrdení posúdiť,
či žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci plynutia objektívnej a
subjektívnej premlčacej lehoty.

3. Po vrátení veci súd prvej inštancie vyzval žalovaného na predloženie dôkazov, pričom žalovaný
vo svojom vyjadrení uviedol, že nedisponuje dokladmi preukazujúcimi platobnú disciplínu žalobkyne,
nakoľko prvú zmluvu eviduje ako uhradenú dňom 09. 05. 2013 a druhú zmluvu dňom 27. 09. 2013. Súd
prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom sa vyjadril právny zástupca žalobkyne, ktorý

poukázal na vyjadrenie žalovaného spočívajúce v tom, že prvý úver v sume nad rámec poskytnutého
úveru žalobkyňa uhradila dňa 09. 05. 2013 a druhý úver uhradila dňa 27. 09. 2013, teda pri prvom úvere
objektívna 10 ročná premlčacia lehota začala plynúť dňa 10. 05. 2013 a uplynula dňa 10. 05. 2023
a pri druhom úvere objektívna 10 ročná premlčacia lehota uplynula dňa 27. 09. 2023, pričom predmetný
nárok si žalobkyňa uplatnila dňa 29. 08. 2022, teda v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ako aj v rámci

subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňa 19. 08. 2022. V ďalšom vyjadrení (č. l.
262 v súdnom spise) žalovaný uviedol, že zo zmlúv o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon, keďže žalobkyňa plnila na základe platne uzatvorenej zmluvy o
úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z
tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.

4. Následne po doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa
05. 12. 2024 (druhým v poradí) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 4.787,91 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 4.787,91 eur od 28. 08. 2022 do zaplatenia,
náklady na uplatnenie pohľadávky vo výške 182,60 eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozsudku (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na
náhradu prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

4.1 Po právnej stránke súd prvej inštancie svoj rozsudok zo dňa 05. 12. 2024 zdôvodnil citáciou ust. § 1
ods. 2, § 2 písm. a/, d/, h/, § 9 ods. 1, 2, 6, 7, 8, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov účinnom k 23. 02. 2011 (ďalej aj zákon č. 129/2010 Z. z.), ust. § 52 ods.
1, § 52 ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov účinnom k 23. 02. 2011 (ďalej aj Občiansky zákonník), ust. § 100 ods. 1, 2, §
107 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 451 ods. 1, 2, § 456 prvá veta, § 458 ods. 1 prvá veta, § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka, ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov účinnom do
31. 01. 2013 a ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

4.2 Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
v sume 4.787,91 eur, ktoré vzniklo na strane žalovaného, ktorý predmetné plnenie prijal bez právneho
dôvodu. Z vykonaného dokazovania zistil, že medzi stranami sporu boli uzatvorené dve zmluvy o úvere,
a to zmluva o úvere č. 404400411 zo dňa 08. 12. 2010 a zmluva o úvere č. 404400456 zo dňa 23. 02.
2011. Jedná sa o spotrebiteľské zmluvy, bezúročné a bez poplatkov a vzťahuje sa na ne ust. § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka a zákon č. 129/2010 Z. z. účinný v čase uzatvorenia predmetných úverových
zmlúv. V dôsledku toho, že zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov, žalovaný prijal bez právneho dôvodu
plnenie zo strany žalobkyne nad rámec reálne poskytnutého úveru, a to pri prvom úvere v sume
3.091,62 eur (prvý úver bol poskytnutý v sume 800,- eur a žalobkyňa zaplatila sumu 3.891,61 eur) apri druhom úvere žalobkyňa zaplatila naviac sumu 1.696,29 eur (druhý úver bol poskytnutý v sume
350,- eur a žalobkyňa zaplatila sumu 2.046,29 eur). Žalobkyňa celkovo zaplatila žalovanému sumu
5.937,90 eur pri poskytnutých úveroch v sume 1.150,- eur, teda oproti poskytnutým úverom, ktoré súd

vyhodnotil ako bezúročné a bez poplatkov, zaplatila naviac sumu 4.787,91 eur (5.937,90 eur - 1.150,-
eur), ktorá predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia prijatú žalovaným bez právneho dôvodu. Súd
prvej inštancie taktiež poukázal na to, že odvolací súd sa vo svojom zrušujúcom uznesení stotožnil s tým,
že predmetné zmluvy o úvere sú spotrebiteľské zmluvy, bezúročné a bez poplatkov, v dôsledku čoho
žalovaný prijal od žalobkyne plnenie bez právneho dôvodu a získal bezdôvodné obohatenie na jej úkor

v sume, ktorá prevyšuje sumu skutočne poskytnutých úverov.

4.3 V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku (druhého v poradí) sa súd prvej inštancie zaoberal
námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia je v príslušných zákonných ustanoveniach upravená tzv. subjektívna premlčacia doba
a objektívna premlčacia doba, ktoré začínajú plynúť a plynú nezávisle na sebe a ich vzájomný

vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a ak je vznesená námietka
premlčania, nemožno právo priznať. Počiatok subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa viaže ku skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho
úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu
podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej lehote odo

dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že k bezdôvodnému obohateniu došlo, pričom subjektívna premlčacia
doba plynie v rámci objektívnej doby. Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej doby v
zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie
vzniklo. Obe doby (subjektívna aj objektívna) musia byť dodržané súčasne. Ak skončí beh jednej z nich
a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať. Uvedené neznamená, že

to vedie k zániku práva, ale k jeho nevymožiteľnosti.

4.4 Vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby žalobkyňa musí preukázať okamih, kedy
mohla uplatniť právo prvýkrát, t. j. moment subjektívnej vedomosti a v tejto súvislosti súd poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 5Cdo29/2021 zo dňa 28. 09. 2021, podľa

ktorého pre posudzovanie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v spotrebiteľských veciach je
potrebné vychádzať zo skutočnej, nie predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor
došlokzískaniubezdôvodnéhoobohateniaaktohozískal.Vzmysleuvedenéhorozhodnutiasubjektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah

tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Právny zástupca žalobkyne v predmetnej
veci uviedol, že žalobkyňa sa o tom, kto sa na jej úkor obohatil a v akej výške, dozvedela až pri porade
s právnym zástupcom dňa 19. 08. 2022, keď mu predložila všetky dokumenty týkajúce sa zmlúv so
žalovaným a dozvedela sa tak skutkové a právne okolnosti o tom, že zmluvy a úvery, ktoré sa čerpali,
sú bezúročné, a preto došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že

dvojročná subjektívna doba bola dodržaná, nakoľko žaloba bola podaná dňa 29. 08. 2022, t. j. ešte v
ten istý rok.

4.5 Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. pod sp. zn. C-485/19 zo dňa 22. 04. 2021 a

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 7Cdo/268/2021, ktorý potvrdil, že na nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy sa
subsidiárne uplatňuje 10 ročná objektívna premlčacia doba bez skúmania zavinenia a začína plynúť
od vzniku bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené tak súd v danom prípade vychádzal z
10 ročnej objektívnej premlčacej doby. Zmluvy boli uzatvorené dňa 08. 12. 2010 (prvá zmluva), dňa

23. 02. 2011 (druhá zmluva), pričom výška celkových úhrad zo strany žalobkyne bola vykonaná dňa
09. 05. 2013 vo výške 3.891,61 eur a dňa 27. 09. 2013 bola uhradená druhá zmluva (druhý úver) vo
výške 1.696,29 eur, ktoré úhrady uviedla sama žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení. Skutkové
tvrdenie, že obidva úvery boli uhradené dňa 23. 03. 2012, žalovaná nepreukázala a napriek výzve
súdu nepreukázala ani úhrady žalobkyne formou splátok, t. j. kedy a v akej výške žalobkyňa jednotlivé

splátky uhrádzala. Právny zástupca žalobkyne poukázal na to, že žalobkyňa uhradila prvý úver dňa 09.
05. 2013 a druhý úver dňa 27. 09. 2013, úhrada tak bola uskutočnená titulom oboch zmlúv o úvere
v rámci 10 ročnej objektívnej doby, pričom výšku bezdôvodného obohatenia je možné skutočne zistiť
až vtedy, keď dôjde k ukončeniu, k zavŕšeniu bezdôvodného obohatenia, teda zaplatením poslednejsplátky, a preto je potrebné začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby počítať odo dňa tejto poslednej
splátky. Za rozhodujúci deň pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby treba považovať deň,
kedy bezdôvodné obohatenie skončilo. Súd mal za to, že nárok na bezdôvodné obohatenie tvorí celok,

nakoľkovýškabezdôvodnéhoobohateniajenaozajzistiteľnáažúhradouposlednejsplátky,čoznamená,
že až týmto momentom bezdôvodné obohatenie skončilo. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
je potrebné počítať od tejto úhrady, teda pri prvom úvere od 10. 05. 2013 a pri druhom úvere od 28. 09.
2013, ktorá objektívna premlčacia doba pri prvom úvere uplynula dňa 10. 05. 2023 a pri druhom úvere
dňa 28. 09. 2023. Žalobkyňa tak predmetný nárok uplatnila v rámci subjektívnej premlčacej doby ako

aj v rámci objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty, keďže predmetnú žalobu podala na súd dňa 29. 08.
2022, a preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako vyčíslila žalobkyňa v predmetnej
žalobe, nie je premlčaný. Prijatím plnenia v sume 4.787,91 eur bez právneho dôvodu vzniklo na strane
žalovaného bezdôvodné obohatenie a keďže bola žaloba podaná včas, vznikla mu povinnosť v tejto
sume bezdôvodné obohatenie žalobkyni vydať. Súd preto považoval žalobu za dôvodnú.

4.6 Žalobkyňa vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou zo dňa 21. 08. 2022
v sume 4.787,91 eur v lehote najneskôr do 27. 08. 2022, t. j. dňom 28. 08. 2022 sa žalovaný dostal
do omeškania s úhradou dlžnej sumy, v dôsledku čoho má žalobkyňa právo požadovať popri plnení
aj úroky z omeškania, ktoré jej súd v zmysle príslušných zákonných ustanovení priznal výške 8,50
% ročne zo sumy 4.787,91 eur od 28. 08. 2022 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj preukázané náklady na
uplatnenie pohľadávky v sume 182,60 eur v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré
náklady si žalobkyňa uplatnila ako príslušenstvo, pričom žalovaný uplatnenie tohto nároku nenamietal,
a teda skutkové tvrdenie nepoprel.

4.7 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP
a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o ktorej výške rozhodne súdny úradník samostatným uznesením podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.

5.1 Poukázal na skutočnosť, že so žalobkyňou uzavrel zmluvu o úvere č. 404400411 dňa 08. 12.
2010 a ďalšiu zmluvu o úvere č. 404400456 dňa 23. 02. 2011. Na základe týchto zmlúv poskytol
žalobkyni úver na výkon zamestnania a táto podpísala vyhlásenie, že peňažné prostriedky využije

na uvedený účel. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Obchodný zákonník). Aplikácia právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi žalovaným a žalobkyňou,
s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Dodatočne sa nemožno dovolávať
inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa

Obchodného zákonníka) svojim konaním žalobkyňa sama vyvolala a iniciovala. Nie je preto možné
aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade
nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi
podnikateľskými subjektmi. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny
a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi.

V prípade postavenia žalovaného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu
so žalobkyňou vstupoval. Argumentácia žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade s
judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu
spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá
strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa

(ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C.
H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v
tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie
spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, ktorá je všeobecným

princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v
Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde
2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck
2008, s. 54). V zmysle uvedených skutočností bol žalovaný toho názoru, že predmetná zmluva o úverenespadá pod režim spotrebiteľských zmlúv a z toho dôvodu ju nemožno skúmať z hľadiska stanovených
obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa v zmluve o úvere vyhlásila, že sa
oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať.
Žalobkyňa neuzatvorila zmluvu o úvere v postavení spotrebiteľa, a preto nemožno zmluvu o úvere
považovať za bezúročnú a bez poplatkov a tým aplikovať ustanovenia právnych predpisov týkajúcich
sa spotrebiteľských zmlúv. Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou
zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe ňou vlastnoručne

podpísaného vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie
na svoju súkromnú potrebu. Žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť úverovú zmluvu potvrdila svojim podpisom
a pokiaľ dodatočne usúdila, že úverová zmluva je pre ňu subjektívne nevýhodná, toto ešte nezakladá
absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno to kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Žalovaný
sa zároveň domnieval, že ide o naplnenie čl. 5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu
ochranu. Dôležité je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie, na aký účel žalobkyňa finančné prostriedky

naozaj použila. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté, ale
nenesie povinnosť preukazovať, či naozaj klient použil prostriedky na daný účel. Je nemysliteľné,
aby žalovaný kontroloval každého klienta, na čo financie použije, nakoľko klient sa sám zaväzuje
svojim podpisom, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. V tejto súvislosti dal žalovaný do
pozornosti viacero rozhodnutí okresných a krajských súdov. Žalobkyňa v zmluve o úvere výslovne

prehlásila a svoje vyhlásenie potvrdila osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté
na výkon zamestnania. V zmluve o úvere a všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobkyňa
vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru). Nakoľko žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je
spotrebiteľom. Naviac, vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a uplatnenie

právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Úver si dlžník vzal za účelom
zamestnania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. Analogicky, ak žalobkyňa
v zmluve o úvere uviedla a aj podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jej
povolania, treba chrániť dobrú vieru žalovaného a žalobkyni nepriznať právne postavenie spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie v predmetnej veci len konštatoval, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu bez toho, aby

toakokoľvekodôvodnil.Žalobkyňanepredložilajedinýdôkazotom,žebysamalojednaťospotrebiteľský
úver. Žalovaný bol toho názoru, že v časti, kde by sa malo nachádzať odôvodnenie, táto časť absentuje.
Žiadal, aby súd poukázal na dôkazy, o ktoré oprel svoje tvrdenia. Z uvedených dôvodov bol toho názoru,
že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom
následne vec nesprávne právne posúdil.

5.2 Žalovaný odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bol toho názoru,
že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktoré stanovuje
zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne
vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol

(nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z
poctivých zdrojov. Do sumy nároku, ktorú si žalobkyňa uplatňuje z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru nemožno zahrnúť ani zákonný úrok z omeškania. Žalobkyňa bola v omeškaní
s úhradou istiny a vzhľadom na to patrí žalovanému, okrem istiny poskytnutého úveru, aj nárok na
zákonný úrok z omeškania, ktorý nie je možné považovať za odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré

sú dohodnuté pri podpise zmluvy o úvere alebo ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov
alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Žalobkyňa svoju žalobu uplatnila návrhom
na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29. 08. 2022. Pohľadávku zo zmluvy č. 404400411 eviduje
žalovaný ako uhradenú dňom 09. 05. 2013, z toho istina z tejto zmluvy bola uhradená splátkou zo dňa
23. 03. 2012. Pohľadávku zo zmluvy č. 404400456 eviduje žalovaný ako uhradenú dňom 27. 09. 2013,

z toho istina z tejto zmluvy bola uhradená splátkou zo dňa 23. 03. 2012. Nárok žalobkyne zo zmluvy
č. 404400411 sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 09. 05. 2015 (t.
j. po uplynutí subjektívnej doby, ktorá začala plynúť dňa 09. 05. 2013, kedy žalobkyňa poukázala na
účet žalovaného poslednú splátku nad rámec sumy istiny) a nárok žalobkyne zo zmluvy č. 404400456
sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe v celom rozsahu dňa 27. 09. 2015 (t. j. po uplynutí

subjektívnej lehoty, ktorá začala plynúť dňa 27. 09. 2013, kedy žalobkyňa poukázala na účet žalovaného
poslednú splátku nad rámec sumy istiny). Subjektívna premlčacia doba začala v prípade zmlúv plynúť
najneskôr nasledujúcim dňom odo dňa 09. 05. 2013 a 27. 09. 2013 vzhľadom ku skutočnosti, že od tohto
dňa mala žalobkyňa vedomosť o úhrade, nakoľko žalovanému sumu uhradila dobrovoľne. Žalovaný boltoho názoru, že predmetné zmluvy nie je možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv
a pokiaľ by aj súd žalobkyňou uplatnený nárok považoval za dôvodný, podľa žalovaného je v celom
rozsahu premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe. Nároky z titulu bezdôvodného obohatenia nie sú

spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiadúci, ale
potrebné je zachovávať rovnosť strán. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalovaného podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie

zo dňa 06. 03. 2025. Konštatovala, že žalovaný svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie
odôvodnil tým, že nesúhlasí s postavením žalobkyne ako spotrebiteľa a na predmetnú zmluvu o
úvere sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch. S procesnou obranou žalovaného sa náležite
vysporiadal súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení, keď bol toho názoru, že
odvolacie námietky žalovaného, týkajúce sa nespotrebiteľského charakteru predmetnej zmluvy nie sú
dôvodné a súd prvej inštancie správne posúdil právne vzťahy vzniknuté medzi stranami predmetného

sporu na základe dvoch zmlúv o úvere ako spotrebiteľské právne vzťahy. Ďalšia námietka žalovaného
spočívala v tom, že uplatnený nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný
v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá podľa žalovaného začala v prípade zmlúv plynúť
najneskôr nasledujúcim dňom od 09. 05. 2013 a 27. 09. 2013, vzhľadom k skutočnosti, že od tohto
dňa mala žalobkyňa vedomosť o úhrade, nakoľko žalovanému sumu uhradila dobrovoľne. Žalovaný

odvolaním napadol výslovne len právny názor súdu prvej inštancie o plynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby. Odvolacia námietka žalovaného je nedôvodná a súd prvej inštancie správne a v
súladesrozhodnutiaminajvyššíchsúdnychautorítvyhodnotilnámietkupremlčaniavznesenúžalovaným
ohľadom plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalobkyňa sa o tom, kto sa na jej úkor obohatil a v
akej výške, dozvedela až pri porade s právnym zástupcom dňa 19. 08. 2022, keď mu predložila všetky

dokumenty týkajúce sa zmlúv so žalovaným a dozvedela sa tak skutkové a právne okolnosti o tom, že
zmluvy a úvery, ktoré sa čerpali, sú bezúročné, a preto došlo k bezdôvodnému obohateniu. Dvojročná
subjektívna premlčacia doba bola dodržaná, nakoľko žaloba bola podaná dňa 29. 08. 2022, t. j. ešte v ten
istý rok. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie žalovaný odvolaním nenapadol, skutkové tvrdenia
žalobkyne účinne nepoprel a súdu nepreukázal, že k plynutiu subjektívnej premlčacej doby došlo

skôr. Žalobkyňa bola toho názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, spravodlivý, náležite
odôvodnený a navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil ako vecne správny a priznal jej trovy odvolacieho
konania.

7. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

v znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) zistil, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie
je prípustné, bolo podané oprávnenou stranou sporu (žalovaným, v neprospech ktorého bolo týmto
rozsudkom rozhodnuté), v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1
CSP) a konštatoval, že odvolanie má zákonom stanovené náležitosti a obsahuje zákonom stanovené
odvolacie dôvody (ust. § 127, § 363, § 365 ods. 1 CSP). Následne odvolací súd, viazaný rozsahom

podaného odvolania žalovaného, odvolacími dôvodmi a s prihliadnutím na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ako i súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom, bez potreby
dokazovanie zopakovať alebo doplniť (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP), prejednal podané
odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 05. 12. 2024 nie je dôvodné

a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 392 CSP) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7.1 Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. októbra 2025, keď v zmysle ust. § 219 ods. 3
CSP za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej

tabuli súdu, na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

8.Žalovanývpodanomodvolanípoukazovalnaodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.f/,h/CSP
namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam ako aj to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

8.1 K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že tento odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancievec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s ust. § 191 CSP z dôvodu, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z

prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálnej vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP.

8.2 Nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Žalovaný v podanom odvolaní (I. časť) namietal, že obidve zmluvy o úvere uzavreté so žalobkyňou

boli uzavreté podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej aj Obchodný zákonník) medzi podnikateľskými subjektami, nejedná sa
teda o spotrebiteľský vzťah, a preto aplikácia predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná. Jedná
sa prakticky o totožné odvolacie námietky, ako už žalovaný uplatnil v prvom odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie č. k. 12Csp/81/2022-81 zo dňa 28. 02. 2023, s ktorými sa odvolací súd podrobne

vysporiadal vo svojom uznesení č. k. 11CoCsp/12/2023-161 zo dňa 14. 02. 2024, ktorým zrušil I. a III.
výrok vyššie označeného rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 28. 02. 2023 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že v potrebnom rozsahu nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia námietky
premlčania proti žalobkyňou uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 4.787,91 eur s príslušenstvom
a touto námietkou sa nedostatočne zaoberal. Už v tomto svojom uznesení odvolací súd konštatoval, že

súd prvej inštancie správne právne posúdil zmluvy o úvere uzavreté medzi žalobkyňou ako dlžníčkou
a žalovaným ako veriteľom ako zmluvy spotrebiteľské, na ktoré bolo potrebné aplikovať príslušné
ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Ani po doplnení dokazovania súd prvej
inštancie nezistil dôvody na to, aby sa odklonil od svojho právneho názoru na charakter týchto zmlúv,
resp. nezistil dôvody na to, aby ich posúdil tak, ako sa toho v priebehu celého konania domáhal

žalovaný. S poukazom na uvedené a právny názor odvolacieho súdu sa potom súd prvej inštancie
vo svojom odvolaním napadnutom rozsudku zo dňa 05. 12. 2024 (druhom v poradí) obmedzil na
konštatovanie správnosti právneho posúdenia týchto zmlúv (spotrebiteľské zmluvy, bezúročné a bez
poplatkov). Žalovaný však nepovažoval za dostatočné odôvodnenie spotrebiteľského charakteru zmlúv
a domáhal sa toho, aby súd poukázal na dôkazy o takomto charaktere zmlúv. Odvolací súd zotrval

na svojom právnom posúdení zmlúv o úvere uzavretých medzi žalobkyňou a žalovaným ako zmlúv
jednoznačne majúcich spotrebiteľský charakter (uznesenie odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení
č. k. 11CoCsp/12/2023-161 zo dňa 14. 02. 2024) a na doplnenie odôvodnenia ich spotrebiteľského
charakteru uvádza nasledovné:

9.1 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne ustálil, že vzťah strán sporu,
vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. 404400411 zo dňa 08. 12. 2010 a zo zmluvy o úvere č. 404400456
zo dňa 23. 02. 2011 je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník) účinnom ku dňu uzavretia týchto zmlúv
a žalobkyni boli poskytnuté spotrebiteľské úvery. Na uvedenom konštatovaní nemôže nič meniť ani

skutočnosť, že z predtlačených možností v zmluve o úvere v znení „dlžník prehlasuje, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, povolania, podnikania, iný účel“ je označená možnosť
„zamestnania“. Po preskúmaní obsahu predložených zmlúv je zrejmé, že tieto zmluvy okrem základných
identifikačných údajov žalobkyne ako fyzickej osoby (meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, číslo účtu) neobsahovali žiadne údaje o jej zamestnaní.

Vyznačenie možnosti, že finančné prostriedky sú poskytnuté na „výkon zamestnania“, neznamená
preukázanie nespotrebiteľského charakteru úveru. Žalobkyňa v priebehu konania predložila čestné
prehlásenie zo dňa 16. 02. 2023 o tom, že finančné prostriedky získané na základe vyššie označených
zmlúv so žalovaným nepoužila na „výkon zamestnania“, že označenie možnosti poskytnutia úveru „navýkon zamestnania“ uskutočnil obchodný zástupca žalovaného a že v čase uzatvárania zmlúv pracovala
mimo územia SR ako opatrovateľka a je vylúčené, aby finančné prostriedky potrebovala na „výkon
zamestnania“. Žalovaný ako prílohu k prvému odvolaniu (odvolanie proti rozsudku zo dňa 28. 02.

2023) v predmetnej veci predložil dodatky k obom zmluvám o úvere, v ktorých žalobkyňa prehlásila,
že poskytnuté finančné prostriedky použije na náklady na školenie a rekvalifikáciu (dodatok k zmluve
č. 404400411), resp., že ich použije na dochádzanie za prácou a náklady spojené s dochádzaním za
prácou (dodatok k zmluve č. 404400456). Ani tieto listiny žiadnym spôsobom nepreukazujú tvrdenia
žalovaného o nespotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi ním ako veriteľom a žalobkyňou

ako dlžníčkou, ktorý mal vzniknúť na základe vyššie označených dvoch zmlúv o úvere. V prípade
pochybnosti, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dodávateľ ako veriteľ (teda v tomto prípade žalovaný)
dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy, teda na preukázanie toho, že
úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania v zmysle ust. § 2 písm. a/ zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 129/2010 Z. z.) v znení

účinnom v čase uzavretia predmetných zmlúv. Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom
známym pre dokazovanie, teda spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným
preukázaním účelu úveru nemôže byť len označenie jednej z možností v zmluve, že finančné prostriedky
boli poskytnuté na „výkon zamestnania“, ak to dlžník popiera (ako je tomu v tomto prípade). S
poukazom na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka je potom namieste pri pochybnostiach o

obsahu zmluvy aplikovať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Žalovaný v konaní bezpečne a spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti nepreukázal, že plnenie podľa dvoch zmlúv o úvere poskytol žalobkyni na
„výkon zamestnania“. Pokiaľ veriteľ viaže poskytnutie úveru na určitý účel, reálne poskytnutie peňažných
(úverových) prostriedkov zo zmluvy na tento účel by malo byť podmienené až preukázaním účelu zo
strany dlžníka veriteľovi, teda žalovaný by musel takýmto dokladom disponovať a v priebehu súdneho

konania ho aj predložiť. Účel poskytnutia úveru na „výkon zamestnania“ v danom prípade ani podľa
názoruodvolaciehosúdunebolpreukázaný,atoaniujednejzozmlúvataktiežnebolopreukázané,žeby
žalobkyňa vystupovala pri uzatváraní zmlúv ako podnikateľský subjekt. Rovnako tak nebolo preukázané,
že by sa právne vzťahy vzniknuté na základe predmetných dvoch zmlúv o úvere mali posudzovať podľa
Obchodného zákonníka, resp. že by sa na dané právne vzťahy mali aplikovať jeho ustanovenia.

9.2 Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ súd skúma zmluvu o úvere uzavretú medzi fyzickou osobou na
jednejstraneapodnikateľomvrámcipredmetujehopodnikateľskejčinnostinadruhejstrane,tútozmluvu
je potrebné považovať za spotrebiteľskú, pokiaľ nie je preukázaný opak. Nespotrebiteľský charakter
zmlúv o úvere nebol zo strany žalovaného hodnoverne preukázaný, pričom dôkazná povinnosť v tomto

smere zaťažovala žalovaného. Na preukázanie tvrdeného nespotrebiteľského charakteru predmetných
zmlúv o úvere by žalovaný musel preukázať, že žalobkyňa pri uzatváraní týchto zmlúv a pri ich plnení
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti v zmysle ust. § 52 ods. 4
Občianskeho zákonníka, čo žalovaný jednoznačne nepreukázal. Súd prvej inštancie preto postupoval
správne, keď právne vzťahy vzniknuté medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou na

základe vyššie označených zmlúv o úvere subsumoval pod úpravu Občianskeho zákonníka, nakoľko
sa jedná o spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 ods. 1 uvedeného zákona a správne aplikoval právne
predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré citoval v 11. až 28. bode svojho rozsudku a na tieto
právne predpisy odvolací súd poukazuje bez toho, aby ich opätovne citoval v odôvodnení svojho
rozsudku.

9.3 Žalovaný taktiež poukazoval na svoju dobrú vieru, s ktorou vstupoval do právneho vzťahu so
žalobkyňou. Nie je zrejmé, z čoho vychádza tvrdenie žalovaného o konaní v dobrej viere, že druhá
strana(žalobkyňa)niejespotrebiteľ,resp.ďalšietvrdenieopredstieraníspotrebiteľa,žejepodnikateľom.
S prihliadnutím na možné zastieranie skutočného účelu zmluvy zo strany žalovaného a s poukazom

na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy
aplikovať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ktorý v predmetnej veci správne zvolil i súd prvej inštancie,
nakoľko žalovaný nič iné pred súdom prvej inštancie nepreukázal. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní
domáhal ochrany dobrej viery, s ktorou vstupoval do právneho vzťahu so žalobkyňou, tak je potrebné
uviesť, že žalovaný vzhľadom na oblasť, v ktorej poskytuje služby, mal postupovať s vyššou mierou

obozretnosti a starostlivosti, keďže mu muselo byť zrejmé, že dlžníčka nie je natoľko zdatná v oblasti,
ktorej sa žalovaný venuje profesionálne. Je vecou žalovaného, keď bez akéhokoľvek reálneho dôvodu
tvrdil, že pri uzavieraní zmlúv so žalobkyňou vychádzal z toho, že žalobkyňa nie je spotrebiteľ. Tomuto
tvrdeniu žalovaného nenasvedčuje ani označenie žalobkyne (označená je ako fyzická osoba, niepodnikateľ)akodlžníčkyvzmluvách,aleanivyznačenýúdajotom,žefinančnéprostriedkysúposkytnuté
na „výkon zamestnania“, čo nepreukazuje, že by žalobkyňa bola podnikateľským subjektom.

9.4 Žalovaný v odvolaní ďalej tvrdil, že predmetné zmluvy o úvere boli uzavreté so žalobkyňou podľa
Obchodného zákonníka. S touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil a bol toho názoru, že bez
ohľadu na označenie „zmluva o úvere“ je potrebné tieto zmluvy považovať za zmluvy spotrebiteľské.
Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 4
Občianskeho zákonníka). Na všeobecnú právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka nadväzuje osobitná právna úprava ochrany spotrebiteľa v úverových vzťahoch,

a to zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv o úvere, ktorý v ust. § 2 písm. a/
definuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (v znení účinnom od 11. 06. 2010). V ust.
§2písm.b/zákonač.129/2010Z.z.jedefinovanýveriteľakofyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktorá
ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Podľa obchodného

registra je predmetom podnikania žalovaného okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov
(od 14. 03. 2001). Pri uzatváraní predmetných úverových zmlúv teda žalovaný konal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti ako dodávateľ, resp. veriteľ a žiadnym spôsobom nepreukázal, že finančné
prostriedky, ktoré v rámci úveru žalobkyni poskytol, boli poskytnuté na „výkon zamestnania“. Bezpečným
preukázaním poskytnutých finančných prostriedkov na tento účel rozhodne nie je označenie jednej z

možností ich použitia v zmluvách o úvere. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v priebehu konania popierala
ich poskytnutie na „výkon zamestnania“, žalovaný ani predložením dodatkov k zmluvám bezpečne
nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov na „výkon zamestnania“, a teda nepreukázal ním
tvrdený nespotrebiteľský charakter zmlúv. Za dôkaz preukazujúci poskytnutie úveru na účel „výkonu
zamestnania“ nemožno podľa mienky odvolacieho súdu vyhodnotiť ani dodatky k zmluvám o úvere a

v nich uvedené vyhlásenie žalobkyne o použití poskytnutých finančných prostriedkov na náklady na
školenie a rekvalifikáciu, resp. ich použití na dochádzanie za prácou a náklady spojené s dochádzaním
za prácou. Naviac, za stavu, keď dôkazné bremeno ohľadne nespotrebiteľského charakteru oboch
úverových zmlúv zaťažovalo žalovaného a tento ho neuniesol, nemôže túto svoju povinnosť nahrádzať
akcentovaním na svoju dobrú vieru, s ktorou mal vstupovať do záväzkového vzťahu so žalobkyňou.

Možno potom súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že zmluva o úvere
zo dňa 08. 12. 2010 a ďalšia zmluva zo dňa 23. 02. 2011 boli vyňaté z právneho režimu zákona č.
129/2010 Z. z., a teda nemali povahu spotrebiteľských zmlúv podliehajúcich súdnej kontrole (z pohľadu
existencie neprijateľných zmluvných dojednaní a ich súladnosti s dobrými mravmi). V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzavretia

vyššie označených zmlúv, podľa ktorého sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, pričom odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Novelou Občianskeho
zákonníka (zákon č. 102/2014 Z. z.) s účinnosťou od 01. 04. 2015 bola v ust. § 52 ods. 2 doplnená

tretia veta, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Toto ustanovenie neobsahuje prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj
na právne vzťahy založené pred týmto dňom, teda aj na vyššie označené zmluvy. Uvedené napokon aj
vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, napr. rozsudky v konaní pod sp. zn. 3MCdo/12/2014 a sp. zn.

3MCdo/14/2014. S poukazom na vyššie uvedené bol odvolací súd toho názoru, že odvolacie námietky
žalovaného, týkajúce sa nespotrebiteľského charakteru predmetnej zmluvy nie sú dôvodné a súd prvej
inštanciesprávneposúdilprávnevzťahyvzniknutémedzistranamipredmetnéhosporunazákladedvoch
zmlúv o úvere ako spotrebiteľské právne vzťahy. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, ku ktorej dochádza
vtedy, ak súd nepoužil správny, t. j. náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. S poukazom na vyššie uvedené zistenia, odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný vosvojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie nedôvodne vytýkal nesprávne právne posúdenie
zmlúv uzavretých medzi žalobkyňou a žalovaným, nakoľko tieto boli jednoznačne zmluvy spotrebiteľské
a takto ich súd prvej inštancie i posúdil.

9.5 Záverom k žalovaným nastolenej odvolacej argumentácii odvolací súd uvádza, že právny vzťah
medzi stranami sporu, založený dvoma zmluvami o úvere, za predpokladu, že jedna zo zmluvných strán
je v postavení spotrebiteľa (k postaveniu žalobkyne ako spotrebiteľa sa odvolací súd vyjadroval vyššie),
je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení právnych predpisov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa bez

ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv o úvere). S poukazom na uvedené je nevyhnutné
spotrebiteľský právny vzťah medzi zmluvnými stranami posudzovať vždy prednostne podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a nie podľa všeobecnej
právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv o úvere sa síce pri úverovej zmluve jedná

o tzv. absolútny obchod, ale keďže v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu (s ohľadom na
postavenie subjektov), primárne sa právny vzťah musí posudzovať podľa právnych predpisov o ochrane
spotrebiteľa a v prípade, ak tieto právne predpisy neupravujú niektorú otázku, nastupuje právna úprava
spotrebiteľského práva v širšom zmysle slova podľa Občianskeho zákonníka. Inak povedané aj na tzv.
absolútne obchody sa prednostne použijú normy Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa

výhodnejšie (ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008).

10. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal, že by na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu
tvrdiac, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z jeho foriem, nakoľko žalobkyňa plnila na základe
zmluvy o úvere, ktorá nebola vyhlásená za neplatnú, neodpadol ani právny dôvod na plnenie z tejto

zmluvy (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, k jej zrušeniu a pod.) a žalovaný získal majetkový prospech
z poctivých zdrojov.

10.1 Bezdôvodné obohatenie predstavuje osobitný právny inštitút mimozmluvného záväzkového práva.
Jeho cieľom je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez právneho dôvodu v majetkovej sfére

subjektov právnych vzťahov v prípade, ak absentuje právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy, t. j., ak
je plnené bez právneho dôvodu, plnené z neplatného právneho úkonu alebo, ak právny dôvod odpadol
a tiež, ak sa jedná o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Čo sa týka plnenia bez právneho
dôvodu, je ním poskytnutie takého plnenia jedným subjektom druhému subjektu bez toho, aby už od
počiatku existoval akýkoľvek právny dôvod tohto plnenia. O plnenie z neplatného právneho úkonu sa

jedná vtedy, ak si strany plnili na základe právneho úkonu, ktorý bol neskôr posúdený ako neplatný. Pri
plnení na základe právneho úkonu, ktorý neskôr odpadol sa jedná o situáciu, kedy na začiatku existuje
právny dôvod, ale ten neskôr - dodatočne odpadne. Jedná sa o situácie, kedy zo zákona, alebo na
základe zákona dochádza k zrušeniu právneho úkonu (napr. platné odstúpenie od zmluvy, naplnenie
rozväzovacej podmienky v právnom úkone, právny režim fixných zmlúv a pod.). Majetkový prospech

získaný z nepoctivých zdrojov je prospech získaný napr. trestnou činnosťou, činnosťou napĺňajúcou
znaky civilného deliktu a pod.

10.2 Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Žalovaný v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytoval úvery z vlastných zdrojov a s prihliadnutím na túto

činnosť bol povinný pri jej vykonávaní postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní
všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Nepochybné bolo, že žalovaný
do zmlúv o úvere uzavretých so žalobkyňou neuviedol obligatórne náležitosti týchto zmlúv a súd prvej
inštancie už vo svojom prvom rozsudku zo dňa 28. 02. 2023 správne a dôvodne konštatoval, že
úverové zmluvy uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahujú obligatórne náležitosti podľa ust.

§ 9 ods. 2 písm. a/, c/, f/, i/, j/, y/ zákona č. 129/2010 Z. z., pričom absencia čo len jednej z týchto
obligatórnych náležitostí spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ani jedna zo
zmlúv o úvere neobsahuje napr. úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru
nákladov a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov, v dôsledku čoho treba považovať
úvery poskytnuté na základe týchto zmlúv za bezúročné a bez poplatkov a žalobkyni vznikla povinnosť

vrátiť žalovanému iba to, čo na základe zmlúv dostala, teda istinu spolu v sume 1.150,- eur (800,- eur
+ 350,- eur). Žalobkyňa spolu so žalobou predložila nedatovanú listinu (zrejme vyhotovenú žalovaným),
podľa ktorej na zmluvu o úvere č. 404400411 zo dňa 08. 12. 2010 v sume 800,- eur zaplatila sumu
3.891,61 eur (t. j. o 3.091,62 eur naviac) a na zmluvu o úvere č. 404400456 zo dňa 23. 02. 2011 vsume 350,- eur zaplatila sumu 2.046,29 eur (t. j. o 1.696,29 eur naviac). Spolu teda žalobkyňa zaplatila
žalovanému sumu 5.937,90 eur pri poskytnutých úveroch spolu v sume 1.150,- eur, čo znamená, že
oproti poskytnutým úverom zaplatila naviac a bez právneho dôvodu sumu 4.787,91 eur (5.937,90 eur

mínus 1.150,- eur) a vrátenia tejto sumy sa od žalovaného v predmetnom súdnom konaní domáhala
titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Zaplatenie sumy 4.787,91 eur zo strany žalobkyne nad
rámec poskytnutých úverov žalovaný ani nenamietal. V súdom preskúmavanej veci teda bolo zistené,
že žalobkyňa plnila žalovanému bez právneho dôvodu, čo sa týka plnenia nad rozsah jej poskytnutého
plnenia (v sume 1.150,- eur) zo strany žalovaného na základe zmlúv o úvere, ktoré je potrebné

považovať za bezúročné a bez poplatkov. Keďže žalovaný neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy
o úvere, mal a mohol vedieť, že prijímaním príslušenstva k poskytnutým úverom sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatí a pre prípad, že tak urobí, bol s tým uzrozumený. Konanie žalovaného bolo
preto potrebné vyhodnotiť ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu s úmyslom získať majetkový prospech a povinnosťou žalovaného bolo získaný majetkový
prospech vydať žalobkyni, na úkor ktorej ho získal a ktorá sa jeho vydania domáhala podanou žalobou.

V priebehu súdneho konania však žalovaný opakovane vzniesol námietku premlčania žalobkyňou
uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

11. S poukazom na právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. 02. 2024 bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, či žalovaným vznesená námietka premlčania je, resp. nie

je dôvodná, a to vo vzťahu k objektívnej i subjektívnej premlčacej dobe. Pre premlčanie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia je v príslušných ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravená
objektívna a subjektívna premlčacia doba, pričom obidve doby začínajú a plynú nezávisle na sebe a
ich vzájomný vzťah je taký, že ak skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a ak je vznesená
námietka premlčania, nemožno právo priznať. Dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním, kedy

nastala skutočnosť rozhodujúca pre začatie plynutia premlčacej doby, zaťažuje tú stranu sporu, ktorej
je existencia tejto tvrdenej skutočnosti na prospech, pričom v súdenej veci bol touto stranou žalovaný.

11.1 Súd prvej inštancie v danej veci správne posúdil dĺžku a plynutie objektívnej premlčacej lehoty.
V danom prípade išlo zo strany žalovaného bez akýchkoľvek pochybností o úmyselné bezdôvodné

obohatenie, preto je objektívna premlčacia lehota desaťročná (ust. § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že žalovaný podnikal aktívne a
nedobromyseľné kroky smerujúce k tomu, aby sa predmetná zmluva javila ako nespotrebiteľská (v
zmluve označil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania). Zároveň žalovaný, ako
podnikateľský subjekt, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom, do

úverovej zmluvy, o ktorej musel vedieť, že ju uzatvára so spotrebiteľom, a teda že ide v skutočnosti
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nezahrnul údaje vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Žalovaný napokon tiež musel vedieť, že následkom absencie daných náležitostí zmluvy vyžadovaných
zákonom o spotrebiteľských úveroch (najmä údajov o RPMN úveru), je dojednaný úver bezúročný
a bez poplatkov. Napriek tomu, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že na základe takejto zmluvy o

spotrebiteľskom úvere nemá nárok na žiadne poplatky, zahrnul do prvej zmluvy poplatok v sume 772,-
eur (pri úvere v sume 800,- eur) a do druhej zmluvy poplatok v sume 346,- eur (pri úvere v sume 350,-
eur) a od žalobkyne tieto sumy poplatkov i prijal. Dopustil sa tak úmyselného konania, ktorým pre seba
získal bezdôvodné obohatenie. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, súd prvej inštancie správne
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. pod sp. zn.

C-485/19 zo dňa 22. 04. 2021 a uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 7Cdo/268/2021,
v ktorom tento súd potvrdil, že na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením
na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy sa subsidiárne uplatňuje 10 ročná objektívna premlčacia
lehota bez skúmania zavinenia a začína plynúť od vzniku bezdôvodného obohatenia. Z rozhodovacej
praxe súdov SR týkajúcej sa plynutia objektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení vyplýva,

že výšku bezdôvodného obohatenia je možné skutočne zistiť až vtedy, keď dôjde k ukončeniu, resp.
k zavŕšeniu bezdôvodného obohatenia, teda zaplatením poslednej splátky, z ktorého dôvodu je preto
potrebné začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby počítať odo dňa poslednej splátky. V tomto
prípade, podľa tvrdenia žalovaného v jeho prvom odvolaní (ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené
dňa 17. 05. 2023) ako i v druhom odvolaní (ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 14. 02. 2025)

žalovaný tvrdil, že pohľadávku zo zmluvy č. 404400411 eviduje ako uhradenú dňom 09. 05. 2013 (z toho
istina bola uhradená splátkou zo dňa 23. 03. 2012) a pohľadávku zo zmluvy č. 404400456 eviduje ako
uhradenú dňom 27. 09. 2013 (z toho istina bola uhradená splátkou zo dňa 23. 03. 2012). Vo vyjadrení
doručenom súdu prvej inštancie dňa 08. 07. 2024 žalovaný tvrdil, že k úhrade došlo dňa 09. 05. 2013(pri prvej zmluve) a dňa 27. 09. 2013 (pri druhej zmluve). Žalovaný však nepodložil žiadny doklad
preukazujúci prijatie platieb práve tak, ako to uvádzal. V tomto smere preto žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno (ktoré bolo nepochybne na jeho strane, nakoľko tvrdil, že nárok žalobkyne je premlčaný),

pokiaľ ide o ním tvrdené dátumy úhrad. Keďže ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu,
pričom v pochybnostiach sa má použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, pokiaľ žalobkyňa
uhradila poslednú splátku na prvú zmluvu dňa 09. 05. 2013, resp. na druhú zmluvu dňa 27. 09. 2013, k
ukončeniu bezdôvodného obohatenia došlo práve v uvedené dni, t. j. dňa 09. 05. 2013 a 27. 09. 2013,
kedy bolo bezdôvodné obohatenie zavŕšené a od ktorého dňa je potrebné počítať 10 ročnú objektívnu

premlčaciu dobu, ktorá by uplynula až dňa 09. 05. 2023 a 27. 09. 2023. Rozhodujúci deň pre začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby je deň, kedy bezdôvodné obohatenie skončilo. Takýto názor bol
podporený aj v uznesení Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 47/2019-20 zo dňa 30. 01. 2019, ktorý citoval
z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 48/2016 zo dňa 10. 10. 2017 „odvolací
súd udáva, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je s poukazom na uvedené potrebné viazať na okamih úhrad žalobcom. Keďže bezdôvodné

obohatenie tvorí jeden celok, rozhodujúce je kedy bezdôvodné obohatenie skončilo“ (13. bod vyššie
označeného uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 47/2019-20). V ďalšom bode svojho uznesenia
Ústavný súd SR konštatoval, že „Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a
udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore
s jej zmyslom a účelom“ (16. bod vyššie označeného uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS

47/2019-20). Bezdôvodné obohatenie žalovaného na základe prvej zmluvy bolo zavŕšené dňa 09. 05.
2013 a na základe druhej zmluvy dňa 27. 09. 2013. S prihliadnutím na dátum podania žaloby, t. j. 29. 08.
2022jepotrebnékonštatovať,žežalobabolapodanávrámciplynutiadesaťročnejobjektívnejpremlčacej
doby, v rámci ktorej plynula aj 2 ročná subjektívna premlčacia doba.

11.2 Rozhodovacia prax je v otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby už ustálená tak, že
jej začiatok sa viaže ku skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného (žalobkyňa) o tom, že na jeho úkor
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil. Tu súd poukazuje na uznesenia Najvyššieho súdu
SR v konaní pod sp. zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28. 09. 2021 a pod sp. zn. 7 Cdo/96/2020 zo dňa 28. 02.
2022, podľa ktorých pri určení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je tzv. moment dozvedenia

sa o vzniku bezdôvodného obohatenia, ako aj o tom, kto zaň zodpovedá, teda je potrebné, aby sa
jednalo o skutočnú, nie predpokladanú vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia, ako aj o tom, kto ho získal. Ide o znalosť skutkových okolností, z ktorých
možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby možno spájať s okamihom, v ktorom si žalobkyňa musela byť vedomá toho, že bez existujúceho

právneho dôvodu plnenia previedla na účet žalovaného vyššiu čiastku, než na akú mal zákonný nárok.
Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý
záväzok. V prejednávanej veci je týmto okamihom podľa názoru súdu práve porada žalobkyne s jej
právnym zástupcom, čo bolo dňa 19. 08. 2022, o ktorej skutočnosti žalobkyňa predložila do konania aj
listinný doklad – čestné vyhlásenie (č. l. 83), ktorý žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Súd prvej

inštancie preto správne konštatoval, že bola dodržaná aj subjektívna premlčacia doba, nakoľko žaloba
bola podaná súdu dňa 29. 08. 2022, teda v rámci plynutia subjektívnej ako i objektívnej premlčacej doby.

11.3 Odvolací súd dospel k rovnakému názoru, ako súd prvej inštancie, že na strane žalovaného
preukázateľne vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 4.787,91 eur a v tejto sume považoval nárok

žalobkyne za opodstatnený, nepremlčaný, a preto v tejto sume nároku žalobkyne vyhovel.

12. Žalovaný bol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.787,91 eur výzvou zo
dňa 21. 08. 2022 v lehote najneskôr do 27. 08. 2022 a nasledujúcim dňom, t. j. od 28. 08. 2022
sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy. Žalovaný doteraz dlžnú sumu nezaplatil, v

dôsledku čoho má žalobkyňa právo požadovať od žalovaného popri vydaní bezdôvodného obohateniu
aj úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré jej súd prvej inštancie
priznal vo výške 8,50 % ročne, čo aj riadne odôvodnil vo svojom rozsudku a proti čomu žalovaný
v podanom odvolaní nenamietal a nevzniesol žiadne odvolacie námietky. Rovnako tak nenamietal
ani proti uloženiu povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 182,60 eur, ktorá v zmysle ust. § 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka predstavuje príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v preukázaných nákladoch
žalobkyne spojených s uplatnením pohľadávky (odmena právneho zástupcu žalobkyne za jeden úkon
právnej služby spočívajúci vo vypracovaní a odoslaní predžalobnej výzvy žalovanému na vydanie
bezdôvodného obohatenia).13. Odvolací súd bol v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom
sa plne stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, pretože jeho argumentácia bola vecne správna,

objektívna a presvedčivá. Všetky podstatné námietky, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní, už vyriešil
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom
súde tvoria jeden celok. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie týkajúce sa v odvolaní žalovaného namietaných skutočností je správne skutkovo a právne

zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v ust. § 220 CSP. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie nestotožnil,
neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na odôvodnenie kladie vyššie
uvedené ustanovenie CSP. V predmetom konaní bol v celom rozsahu preukázaný nárok žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia a proti priznaniu úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne
a priznanému príslušenstvu v sume 182,60 eur žalovaný nevzniesol žiadne námietky, preto odvolací súd

v celom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (ust. § 387 ods. 1, 2 CSP).

14. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011,
sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

16. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s ust.

§ 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)