Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 19SaZ/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101272
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Kurucová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101272.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine
pôvodu: obec D., C. E. XX/X, B. A., F. B., C., miesto pobytu v čase podania žaloby: Pobytový
tábor Rohovce 324, Slovenská republika, doklad totožnosti č. XXXXXXXXX, zastúpeného: Slovenská
humanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 173 160 14, proti žalovanému: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo F.: D./XXXX-X zo dňa 18.07.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Správny súd v Bratislave účastníkom konania nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie
1. Rozhodnutím D./XXXX-X zo dňa 18.07.2025 žalovaný neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm.
a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods.
4 zákona o azyle, a to na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia

(ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“). V rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov uvedených v § 8 zákona
o azyle. Dôvody uvedené žalobcom v žiadosti o azyl z hľadiska udelenia azylu považoval žalovaný
za irelevantné. Z výpovede žalobcu v konaní vyplynulo že z krajiny pôvodu odišiel primárne z dôvodu
ozbrojeného konfliktu, ktorého sa na hranici bojových línií ako vojak C. armády od roku 2023 aktívne
zúčastňoval. Prvýkrát sa žalobca do bojových línií dostal už v roku 2014.
2. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že samotný ozbrojený konflikt a s tým súvisiaca nepriaznivá

situácia v krajine nezakladá sama o sebe relevantný dôvod pre udelenie azylu. Podľa definície pojmu
prenasledovanie by žalobca mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania alebo trestu za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle. Na základe informácií o situácii v krajine pôvodu (C.)
nemôže byť vyhodnotené, že by sa žalobca vojenskej službe vyhýbal práve kvôli odmietnutiu zúčastniť
sa na trestných činoch, ktoré sú uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle a túto alternatívu vo svojej
výpovedi neuviedol ani žalobca.

3. Pojem prenasledovanie zahŕňa aj neprimerané alebo diskriminačné stíhanie alebo trest. Za dezerciu
síce hrozí na C. trestné stíhanie a následné potrestanie, ale za takúto trestnú činnosť hrozia na C.
štandardné tresty porovnateľné s trestami ukladanými v iných štátoch vrátane Slovenskej republiky(resp. sú v Slovenskej republike ešte prísnejšie ako na C.). Výšku trestu, ktorý žalobcovi aj po sprísnení
trestných sadzieb na C. hrozí, nemožno považovať za diskriminačnú.
4. Žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru pokiaľ ide o brannú povinnosť, z ktorej vyplýva, že

samotné vyhýbanie sa vojenskej službe bez ďalších špecifických dôvodov nie je relevantných dôvodom
pre udelenie azylu. Pokiaľ ide o všeobecný dosah vojnového konfliktu na osobu žalobcu a jeho
bezpečnosť na C., nepriaznivá bezpečnostná situácia v krajine pôvodu sa považuje za dočasný jav
a reálna hrozba svojvoľného násilia počas takejto situácie je v zákone zaradená pod pojem vážne
bezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje inštitút doplnkovej ochrany. Vo všeobecnosti povolanie do

armády nemožno bezprostredne chápať ako prenasledovanie podľa § 2 písm. d) zákona o azyle.
5. Žalovaný poukázal aj na Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa konvencie
z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967, podľa ktorých strach z perzekúcie a potrestania za
dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy
z prenasledovania v zmysle definície. Zbeh alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť
považovaná za utečenca iba v prípade, ak vie preukázať, že v prípade odmietnutia výkonu vojenskej

služby by bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných
alebo politických dôvodov. Z profilu osoby žalobcu žiadnym spôsobom nevyplýva zakorenený odpor
k akejkoľvek brannej povinnosti a v priebehu konania nevzniesol žiadnu výhradu vo svedomí, ktorá by
mu bránila absolvovať vojenskú službu z dôvodu vnútorného presvedčenia, spojeného s jeho rasou,
národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením. Pokus zo strany prokuratúry opätovne

obviniťžalobcuztrestnéhočinudezercienemožnopovažovaťzaprenasledovaniezpolitickýchdôvodov.
6. Napadnutým rozhodnutím žalovaný poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka
z dôvodu v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou v lokalite posledného pobytu žalobcu na C.
(F. B.).
II. Správna žaloba

7. Správnou žalobou zo dňa 11.08.2025, podanou na poštovú prepravu dňa 25.08.2025 (zistené na
základe služby „sledovanie zásielok“, poskytovanej poštovým podnikom) a doručenou správnemu súdu
dňa 27.08.2025, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa neudelenia
azylu žalobcovi. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore

s administratívnymi spismi s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c), f) a g) SSP.
8. Žalobca považoval závery žalovaného, že sa žalobca prvýkrát dostal do bojových línií už v roku 2014
po tom, ako po skončení základnej vojenskej služby podpísal kontrakt na jej pokračovanie, v ktorom
bolo uvedené, že v prípade vypuknutia vojnového konfliktu môže byť nasadený do prvých línií a že
z pohovoru so žalobcom nevyplynulo, že zmluva bola sfalšovaná, ale že si bol vedomý, čo podpisuje,

za rozporné s obsahom administratívneho spisu. Poukázal na to, že žalobca na doplňujúcom pohovore
so žalovaným výslovne uviedol, že v jeho prípade C. armáda sfalšovala zmluvu medzi ním a armádou
o dobrovoľnom nástupe do armády. Žalobca v rámci pohovoru vysvetlil, že v roku 2014 mali na C.
revolúciu a taktiež v tom roku Rusko napadlo C.. Žalobca vykonával v tom čase povinnú vojenskú službu.
Podľa vtedy platnej legislatívy C. osoby počas výkonu povinnej vojenskej služby nemali byť povolávané

na front. Povolané mali byť len osoby, ktoré mali s armádou uzavreté zmluvy o dobrovoľnom nástupe
na front. V rozpore s legislatívou bol však žalobca na front povolaný. Po tom, ako na fronte začali
umierať vojaci, ktorí tam v zmysle platnej legislatívy nemali vôbec byť, armáda spätne zapísala týmto
vojakom do vojenských knižiek, že títo vojaci mali uzavretú zmluvu s armádou o dobrovoľnom nástupe
na front. Žalobca tiež vypovedal, že nemohol ani fyzicky zmluvu podpísať, keďže on bol na fronte v G.

a H. oblasti (ako je aj uvedené vo vojenskej knižke - záznam č. 20) a štáb sa nachádzal v G.. Pokiaľ
žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodí, že neznalosť obsahu, nepochopenie alebo neopatrnosť
(napr. neprečítal si zmluvu alebo si nezistil podrobnosti) nie sú dôvody, ktoré by ho zbavili zodpovednosti
za nedodržanie zmluvných podmienok, žalobca poukazuje na to, že uvedenú zmluvu nikdy nevidel, a
teda ju nemohol ani podpísať, a preto sú závery žalovaného v súvislosti so zmluvou o dobrovoľnom

vstupe žalobcu do armády v úplnom v rozpore s vyjadreniami žalobcu. Žalobca uviedol, že v rozpore
s obsahom spisu je aj záver žalovaného, že žalobca sa dostal prvýkrát do bojových línií po skončení
základnej vojenskej služby. Počas doplňujúceho pohovoru žalobca uviedol, že 22.04.2014 mu povinná
vojenská služba mala skončiť, avšak tá mu bola predĺžená od 22.04.2014 do vyhlásenia mobilizácie,
o čom svedčí aj záznam na str. 26, poznámka 2 v žalobcovej vojenskej knižke. Z uvedeného teda v

rozpore s právnym záverom žalovaného vyplýva, že žalobca sa do bojových línií dostal ešte počas
výkonu povinnej vojenskej služby, ktorá mu bola bez jeho súhlasu predĺžená.
9. Žalobca tvrdí, že žalovaný nepochopil jeho azylový príbeh a zároveň došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení Správneho poriadku, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia,tým, že žalovaný sa neoboznámil s množstvo dôkazov, ktoré žalobca do konania doložil. Žalobca v
azylovom konaní nespochybnil skutočnosť, že sa svojou dezerciou dopustil v krajine pôvodu trestného
činu. Sám sa štátnym orgánom prihlásil a v plnej miere spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom

konaní pri vyšetrovaní a jeho stíhaní za uvedený trestný čin, za ktorý bol aj právoplatne odsúdený
a trest si vykonal, resp. bolo súdom vyhlásené, že sa v skúšobnej dobe osvedčil. Žalovaný v
konaní však nepochopil, že dôvodom žalobcovej žiadosti o azyl nebola obava z trestného stíhania
a následného potrestania za trestný čin dezercie. Dôvodom podania žiadosti o azyl žalobcom je
jeho obava z prenasledovania v podobe použitia fyzického a psychického násilia, ktorého sa na ňom

príslušníci vojenskej prokuratúry, vojenskej polície a armády už dopustili a taktiež v podobe správnych a
policajných opatrení, ktoré sú diskriminačné a sú vykonávané diskriminačným spôsobom, a rovnako aj
v neprimeranom a diskriminačnom trestnom stíhaní, ku ktorému v jeho prípade skutočne došlo. Štátne
orgány, predovšetkým vojenská prokuratúra a armáda a na ich pokyn aj vojenská polícia, majú v úmysle
vo vyššie popísanom prenasledovaní žalobcu aj naďalej pokračovať, o čom svedčí aj obnovenie jeho
prípadu na súde dňa 23.10.2024, ktorý bol dovtedy odložený alebo prerušený.

10. Žalovaný opomenul únos žalobcu štátnymi orgánmi a jeho následné fyzické a psychické mučenie,
falšovanie dokumentov a listín týkajúcich sa žalobcu štátnymi orgánmi a armádou, neprimerané
a diskriminačné trestné stíhanie žalobcu vojenskou prokuratúrou jednak z politických dôvodov a
rovnako aj z dôvodu snahy o duplicitné potrestanie žalobcu za dezerciu, ako pomstu za jeho
svojvoľné opustenie vojenskej základne a s tým spojené nevykonanie vojenskej povinnosti. Žalobca

tvrdí, že jeho prenasledovanie zo strany vojenskej polície, vojenskej prokuratúry a C. armády je
vedené nielen z politických dôvodov za žalobcovo nerešpektovanie vojenských príkazov, vyjadrovanie
nesúhlasu so samotnou vojnou a postupmi C. armády vo vojne verejne pred vojenskými veliteľmi,
či obáv vysokopostavených armádnych činiteľov zo žalobcu z dôvodu disponovania inkriminujúcimi
informáciami, ktoré by mohli ohroziť ich povesť a následne aj pozície a postavenie v armáde, ale aj z

dôvodu diskriminácie žalobcu pre jeho dezerciu z armády. Žalobca uteká pred prenasledovaním jednak
vo forme úmyselného a plne vedomého duplicitného trestného stíhania pre ten istý trestný čin dezercie,
ktorého sa na jeho osobe dopúšťajú štátne orgány, ale rovnako aj pred všetkými s tým spojenými
opatreniami, konaniami a trestnými činmi, ktoré na žalobcovi štátne orgány páchajú, čo aj preukázal
v konaní. Judikatúra, na ktorú v napadnutom rozhodnutí poukazuje žalovaný, je preto pre daný prípad

irelevantná.
11. Žalobca v žalobe opísal priebeh trestného konania v súvislosti so spáchaním trestného činu
dezercie, za ktorý bol súdom na C. právoplatne odsúdený a trest bol vykonaný. Zároveň poukazoval
na postup orgánov činných v trestnom konaní po tomto odsúdení, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia
pokúšali dosiahnuť, aby bol za rovnaký skutok odsúdený dvakrát, avšak súd obžalobu prokurátorov i

vrátil s odôvodnením, že by došlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“. Po rozhodnutí súdu žalobcu
odviezli späť na prokuratúru, kde mu bol predložený nový dokument - podozrenie zo spáchania nového
trestného činu a to, že sa od 10.10.2017 do 21.02.2018 vyhýbal vojenskej službe. Žalobca uvádza, že
v úradných dokumentoch, ktoré do konania predložil, sa v niektorých udáva dátum nového trestného
stíhania za dezerciu od 11.10.2017 a v iných od 17.10.2017. Uvedené konanie voči žalobcovi prebieha

dodnes. Uvedeným konaním sa vojenská prokuratúra a armáda dopúšťajú nerešpektovanie platnej
legislatívy C., konkrétne čl. 26 zákona č. 2232-XK. o vojenskej povinnosti a vojenskej službe, časť 6. V
jeho prípade teda dochádza k pokračujúcemu prenasledovaniu jeho osoby zo strany štátnych orgánov,
jednak z dôvodu dezercie žalobcu z výkonu vojenskej služby počas vojnového stavu, za čo je na C.
v armáde považovaný za zradcu, s čím súvisí aj následný prístup ku žalobcovi vo forme mučenia

počas jeho držby v pivničných priestoroch na prokuratúre a rovnako aj v podobe šikany, diskriminácie
a zlého zaobchádzania, ktorého sa stal obeťou po opätovnom nástupe na front v roku 2022 zo strany
armádnych nadriadených. Za formu politického prenasledovania možno jednoznačne považovať aj
vyhrážania sa polície a príslušníkov prokuratúry zavraždením žalobcu, ak odmietne podpísať nimi
predkladané dokumenty, či, ako mu povedali samotní príslušníci polície a vojenskej prokuratúry počas

jeho zadržiavania v pivničných priestoroch prokuratúry, vojakov ako je on dávajú na fronte do prvej
línie. Zároveň sa žalobca stal subjektom prenasledovania a taktiež aj mučenia z dôvodu istej formy
pomsty štátnych orgánov za jeho kritizovanie vlády a jej politiky, za nerešpektovanie príkazov veliacich
nadriadených podpisovať dokumenty o nezvestnosti padlých vojakov, pre nerešpektovanie príkazov
presunúť pluk do oblastí obývaných civilným obyvateľstvom, za to, že ako seržant odmietal vyberať,

ktorí radoví vojaci z jeho čaty pôjdu do bojov a za odmietanie priamej účasti v bojoch.
12. V súvislosti so svojim azylovým príbehom dal žalobca do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1Sžak/5/2020 zo dňa 30.06.2020 a uplatnenie pravidla v pochybnostiach v prospech žiadateľa
o medzinárodnú ochranu. Na základe vyššie uvedeného je žalobca toho názoru, že v jeho prípade bolipreukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle,
a preto sa vzhľadom na tieto obavy nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu.
III. Vyjadrenie žalovaného

13. Vo vyjadrení zo dňa 19.09.2025 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne
správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.
14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a námietke, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný
za základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, žalovaný uviedol,
že všetky tvrdenia žalobcu uvádzané počas pohovorov riadne konfrontoval s dôkazmi a konkrétnymi

záznamami vo vojenskej knižke, ktoré sú dostupné v administratívnom spise a závery žalovaného
vychádzajú z relevantných dostupných podkladov.
15. Žalovaný postupoval podľa § 34 ods. 5 a § 32 ods. 1 SP, v priebehu konania boli všetky dôkazy,
ktoré sú súčasťou administratívneho spisu riadne preskúmané a vyhodnotené v súlade s procesnými
predpismi. Žalovaný neopomenul žiadny z predložených dôkazov, posudzoval ich vo vzájomných
súvislostiach s prihliadnutím na ich význam pre posúdenie celkového skutkového stavu, čo viedlo

k právnym záverom zhrnutým v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
16. Konanie opisované žalobcom ako dôvody politického prenasledovania je postavené na konaní
vojenských a štátnych orgánov voči žalobcovi, ktoré je viazané na výkon jeho vojenskej služby a s tým
súvisiacou dezerciou. K žalobcom uvádzaným obavám z trestného stíhania za dezerciu žalovaný
pripomenul v administratívnom spise dostupné rozhodnutie Najvyššieho súdu C. v prípade žalobcu

a dodržanie princípu „ne bis in idem“, zakotvenom aj v C. trestnom práve a poriadku. V konaní neboli
preukázané také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že problémy žalobcu
týkajúce sa jeho prenasledovania súvisia s azylovo relevantnými dôvodmi. Žalovaný zohľadnil, že nie
je možné vylúčiť, že v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu resp. do regiónu, z ktorého
žalobca pochádza a kde mal posledný trvalý pobyt, by žalobca nebol vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia z dôvodu individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ako je uvedené v § 2 písm.
f) bod 3. zákona o azyle, a preto žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka.
IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania
17. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 16.10.2025 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 19.09.2025 uviedol, že

vyjadrenie žalovaného, že tvrdenia žalobcu, uvádzané počas pohovorov, riadne konfrontoval s dôkazmi
a konkrétnymi záznamami vo vojenskej knižke, považuje za veľmi vágne, bez poukázania na konkrétne
dôkazy a záznamy vo vojenskej knižke, ktoré podľa žalovaného svedčia o správnosti napadnutého
rozhodnutia. Žalovaný sa nevyjadril a nevysvetlil rozpory medzi výpoveďou žalobcu na pohovoroch
so žalovaným a medzi právnymi závermi žalovaného uvádzanými v napadnutom rozhodnutí. Žalobca

zotrval na tvrdení, že záznamy vo vojenskej knižke boli sfalšované, rovnako ako zmluva uzavretá
medzi ním a C. armádou o dobrovoľnom nástupe žalobcu do armády. Žalobca zdôraznil, že dôvodom
jeho žiadosti o azyl je jeho politické prenasledovanie štátnymi orgánmi C. a armádou pre žalobcove
informácie, znalosti a dôkazy, jednak o porušovaní zákonov a legislatívy C. štátnymi orgánmi a armádou,
za jeho vedomosti a dôkazy o falšovaní úradných dokumentov, listín a dokladov, za žalobcove vedomosti

o páchaní vojnových zločinov C. armádou dokonca voči vlastným príslušníkom, teda C. vojakom, ale
taktiež aj za verejné vyjadrovanie svojich názorov žalobcom pred v súčasnej dobe už veliteľmi C. armády
na vojnu a všetky „zverstvá“ páchané na radových vojakoch a rovnako aj občanoch samotnou armádou.
Rovnako je dôvodom žalobcovej žiadosti o azyl na Slovensku aj jeho odôvodnená obava z opatrení,
konaní a trestných činov, ktoré na žalobcovi štátne orgány páchajú v podobe únosov, fyzického a

psychickéhomučenia.Všetkytietotrestnéčiny,ktorýchsaštátneorgányaarmádanažalobcovidopustili,
oficiálne schovávajú pod dôvod trestného stíhania za dezerciu, pričom však aj v súvislosti s dezerciou je
dokázaná snaha štátnych orgánov o duplicitné potrestanie žalobcu za tento čin. Za právne irelevantné
považoval žalobca aj poukazovanie žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu C. v súvislosti s
dodržiavaním princípu „ne bis in dem“ na C., keďže z originálov dôkazov žalobcu jednoznačne vyplýva,

že minimálne v súčasnej dobe je tento princíp v trestných konaniach zásadným spôsobom porušovaný,
o čom svedčí aj duplicitné trestné stíhanie žalobcu. Nepriame odvolávanie sa žalovaného na to, že
bola žalobcovi poskytnutá doplnková ochrana a z tohto dôvodu je jeho bezpečnosť zaistená, považuje
žalobca v jeho prípade za nepostačujúce. Po skončení vojny na C., teda zániku dôvodov na udelenie
doplnkovej ochrany, bude žalobca nútený sa do krajiny pôvodu vrátiť. Žalobca je však presvedčený, že

štátne orgány a C. armáda budú pokračovať v jeho prenasledovaní minimálne z dôvodu snahy pomstiť
sa žalobcovi za jeho dezerciu, ale rovnako aj z obavy pred informáciami a dôkazmi proti nim, ktorými
žalobca disponuje.18. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.11.2025 (duplike) uviedol, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia a vyjadrení k žalobe uviedol všetky relevantné skutkové a právne okolnosti potrebné na
posúdenie veci.

V. Konanie na správnom súde
19. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach
azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“
20. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide

o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“
21. Podľa § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona
rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“
22. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“
23. Podľa § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase

vydania jeho rozhodnutia.“
24. Podľa § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.“
25. Podľa § 190 SSP „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“
26. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§
10 a § 13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu
žalovaného dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Správny súd
rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca uviedol, že súhlasí

s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, žalovaný sa k nariadeniu pojednávania nevyjadril
a súd neidentifikoval ani iný dôvod pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke správneho súdu
v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.11.2025 (§ 137
ods. 4 SSP).

VI. Vybrané ustanovenia aplikovanej právnej úpravy
27. Podľa § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o
udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie
doplnkovej ochrany.“
28. Podľa § 2 písm. a), b), c), d) a f) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie

a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,
b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve
[Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 319/1996 Z. z.)] alebo v osobitnom predpise (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky)
c) doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,

d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným
spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste.
f) vážnym bezprávím

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“
29. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje

inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do
tohto štátu.“30. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle „Ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza
z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla
poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,

prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným
právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo
vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná a žiadateľ má prístup k takej
ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje
sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.“

31. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle „Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to
neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.
32. Podľa čl. I písm. A. bodu 2. Dohovoru o právnom postavení utečencov (ďalej len „Dohovor“)
v znení Protokolu z roku 1967 „Na účely tohto dohovoru sa pojem "utečenec" vzťahuje na ktorúkoľvek
osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových,

náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta
ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho
doterajšieho pobytu a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade
osoby, ktorá má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem "štát, ktorého štátne občianstvo má" vzťahuje

na všetky štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú
ochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených
obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom.“
33. Podľa čl. 9 ods. ods. 2 písm. e) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách
pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie

medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú
ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica 2011/95/EÚ“) „Činy prenasledovania,
ako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu stíhania alebo potrestania kvôli
odmietnutiu vykonania vojenskej služby v čase konfliktu v prípade, že vykonávanie vojenskej služby by
zahŕňalo trestné činy alebo akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia, ako sú stanovené v článku 12

ods. 2.“
34. Podľa čl. 12 ods. ods. 2 smernice 2011/95/EÚ „Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez
štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať
sa:
a) že sa dopustili trestného činu proti mieru, vojnových zločinov alebo trestných činov proti ľudskosti

podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch;
b) že sa dopustili vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu pred tým, ako v ňom
boli prijatí ako utečenci, čo znamená čas vydania povolenia na pobyt na základe priznania postavenia
utečenca; najmä neľudské činy, aj keď sú spáchané s údajne politickým cieľom, môžu byť klasifikované
ako vážne nepolitické trestné činy;

c) že sú vinní za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako sú
uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov.
VII. Právne posúdenie veci správnym súdom
35. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, § 13 ods. 3 a § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho

vyhostenia posúdil neformálne správnu žalobu, neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi
podľa § 206 ods. 3 SSP, vychádzajúc zo stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa
§ 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, v časti, v ktorej žalovaný neudelil
žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže v tomto rozsahu žalobca správnou

žalobou napadol rozhodnutie žalovaného.
37. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnym spisom. Nesprávnym právnym posúdením je podľa žalobcu záver žalovaného
vyjadrený v napadnutom rozhodnutí (str. 3 a str. 8), týkajúci sa podpisu zmluvy o pokračovaní vojenskej

služby žalobcu v roku 2014, v ktorej bolo uvedené, že v prípade vypuknutia vojnového konfliktu môže
byť žalobca nasadený do prvých línií, s tvrdením žalobcu uvedeným v administratívnom konaní, že
zmluva medzi ním a armádou bola sfalšovaná, žalobca ju fyzicky nepodpísal a žalobca bol v roku 2014
v rozpore s vtedy platnou legislatívou povolaný na front. Žalovaný nesprávne vyhodnotil aj záznamyvo vojenskej knižke žalobcu, ktoré boli podľa tvrdenia žalobcu tiež sfalšované. Hoci povinná vojenská
služba mala žalobcovi skončiť 22.04.2014, bola mu nezákonne predĺžená až do vyhlásenia mobilizácie.
Žalobca uviedol, že sa obáva prenasledovania v podobe použitia fyzického a psychického násilia,

ktorého sa už v minulosti na ňom dopustili vojenské orgány činné v trestnom konaní, a v podobe
správnych a policajných opatrení, ktoré boli vykonané diskriminačným spôsobom. Uskutočnil sa pokus
o jeho opätovné odsúdenie za ten istý skutok, pričom príslušné orgány v uvedenom konaní aj naďalej
pokračujú (obnovené konanie v roku 2024). Tvrdil tiež, že sa stal subjektom prenasledovania z dôvodu
pomsty štátnych orgánov za jeho kritiku vlády a jej politiky, za nerešpektovanie príkazov presunúť pluk

do oblastí obývaných civilným obyvateľstvom, za odmietnutie vybrať radových vojakov z jeho čaty,
ktorí mali ísť do bojov a za odmietnutie priamej účasti v bojoch. Za prenasledovanie označil aj snahu
o umlčanie zo strany jeho bývalých nadriadených o zločinoch spáchaných v rámci výkonu činnosti
v armáde (napríklad informácie o vyvážaní vojakov, odmietajúcich bojovať, v noci na mínové pole).
Žalobca uvedené skutočnosti považuje za politické prenasledovanie a tvrdí, že je daný dôvod pre
udelenie azylu podľa § 8 písm. a) zákona o azyle.

38. Správny súd poukazuje v úvode na skutočnosť, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je upravené v zákone o azyle. Pre udelenie azylu sa vyžaduje splnenie podmienok taxatívne
uvedených vo vyššie citovanom ustanovení § 8 zákona o azyle. Podľa čl. 1 písm. A bodu. 2 Dohovoru
musí osoba (aby bola považovaná za utečenca) spĺňať kumulatívne nasledujúce prvky definície
utečenca: (i) musí sa nachádzať mimo krajiny pôvodu, (ii), mať odôvodnený strach, (iii) hroziaca ujma

dosahuje intenzitu prenasledovania (iv) neexistuje dostupná ochrana v krajine pôvodu, (v) osoba je
prenasledovaná z azylovo relevantných dôvodov a (iv) nevzťahuje sa na ňu vylučovacia klauzula (čl.
I písm. F Dohovoru, § 13 ods. 2 zákona o azyle). Okrem splnenia ostatných uvedených podmienok
musia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení definície pojmu
„utečenec“ podľa čl. 1 Dohovoru) z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa
jednotlivec nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom
vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak
v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v

obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti
definovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch
prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode

z krajiny pôvodu (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sža/41/2009 zo
dňa 04.08.2009 a rozsudok, sp. zn. 10Sžak/17/2019 zo dňa 15.11.2019). Azyl je výnimočný inštitút
konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje
oprávnenúobavuzprenasledovaniavkrajine,ktorejjeobčanom(rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 6Sak/2/2024 zo dňa 11.09.2024).
39. Správny súd tiež uvádza, že branná povinnosť a povinná vojenská služba patria k základným
povinnostiamštátnehoobčana.Snahavyhnúťsanástupunavojenskúslužbuadezercianiesúdôvodom
pre udelenie medzinárodnej ochrany, a to ani vtedy, ak by bol výkon vojenskej služby spojený s rizikom
účasti na bojových akciách vo vojnovom konflikte. Branná povinnosť je totiž sama o sebe legitímnou

požiadavkou každého štátu, ktorá je kladená na jeho občanov. Ak teda občan plní brannú povinnosť
a v rámci mobilizácie sa zapojí do ozbrojeného konfliktu, v ktorom je ohrozená zvrchovanosť a územná
celistvosť brániaceho sa štátu (čo je aj prípad krajiny pôvodu žalobcu v aktuálne prebiehajúcom
vojnovom konflikte), ide o plnenie občianskej povinnosti voči štátu a vyžadovanie plnenia tejto povinnosti
zo strany štátu nie je považované za prenasledovanie podľa zákona o azyle, pokiaľ ide o plnenie

tejto povinnosti v riadnej armáde demokratického právneho štátu, ktorá je v súlade s vnútroštátnym
aj s medzinárodným právom a pokiaľ prípadné odopretie výkonu tejto povinnosti nie je neprimerane
trestané. Brannú povinnosť spojenú s účasťou na ozbrojenom konflikte však je potrebné posúdiť aj
z pohľadu možného prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov podľa § 8 zákona o azyle, ktorý
musí byť vykladaný v súlade s čl. 9 smernice 2011/95/EÚ. Podľa čl. 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/

EÚ môžu byť za prenasledovanie považované aj „stíhania alebo potrestania kvôli odmietnutiu vykonania
vojenskej služby v čase konfliktu v prípade, že vykonávanie vojenskej služby by zahŕňalo trestné činy
alebo akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia, ako sú stanovené v článku 12 ods. 2“. Vylučujúca
klauzulapodľačl.12ods.2smernice2011/95/EÚsavzťahujenatrestnéčinyprotimieru,vojnovézločiny,trestné činy proti ľudskosti, vážne nepolitické zločiny a na činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami
Organizácie spojených národov.
40. Správny súd poukazuje aj na bod 171. Príručky UNHCR o postupoch a kritériách na určovanie

postavenia utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 a Protokolu z roku 1967, týkajúcich sa postavenia
utečencov (ďalej len „Príručka UNHCR“), ktorý poskytuje jeden z výkladov Dohovoru, a z ktorého
vychádza aj zákon o azyle: „Nie každé presvedčenie, nech je akokoľvek úprimné, je dostatočným
dôvodom pre nárokovanie si právneho postavenia utečenca po dezercii alebo vyhnutiu sa nástupu na
vojenskúslužbu.Nestačí,žeosobanesúhlasísosvojouvládou,pokiaľideopolitickéodôvodnenieurčitej

vojenskej akcie. Ak je však typ vojenskej akcie, s ktorou nechce byť jednotlivec spájaný, odsudzovaný
medzinárodným spoločenstvom, ako odporujúci základným pravidlám ľudského správania, mohol by sa
trest za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu, vo svetle všetkých ostatných požiadaviek
definície, sám o sebe považovať za prenasledovanie.“
41. Správny súd dáva do pozornosti aj Smernicu k medzinárodnej ochrane č. 10 zo dňa 12.12.2014:
Žiadosti o priznanie právneho postavenia utečenca súvisiace s výkonom vojenskej služby v zmysle

článku 1A ods. 2 Dohovoru a jeho Protokolu z roku 1967 (ďalej len „Smernica č. 10“). Uvedená Smernica
č. 10 dopĺňa Príručku UNHCR k postupom a kritériám pre určovanie právneho postavenia utečencov
podľa Dohovoru. V časti III. písm. A. bod 5. Smernice č. 10 sa uvádza: „Podľa Charty OSN ako aj
podľa medzinárodného obyčajového práva majú štáty právo na sebaobranu. Štáty sú oprávnené žiadať
od svojich občanov výkon vojenskej služby pre vojenské účely, pričom toto oprávnenie samo o sebe

neporušuje práva jednotlivca. Štáty môžu tiež trestať osoby, ktoré dezertujú alebo sa vyhýbajú vojenskej
službe z iného, než legitímneho dôvodu svedomia za predpokladu, že ukladané tresty a súvisiace
postupy sú v súlade s medzinárodným právom. Vojenský odvod a vojenská služba sú všeobecne
oprávnené, ak spĺňajú nasledujúce kritériá: sú uložené zákonom, sú vykonávané spôsobom, ktorý nie
je diskriminačný alebo svojvoľný, sú preskúmateľné súdom a funkcie a výcvik brancov vychádzajú

z vojenských potrieb a plánov.“
42. Podľa bodu 170. Príručky UNHCR „Existujú však aj prípady, keď nutnosť vykonávať vojenskú
službu môže byť jediným dôvodom na udelenie štatútu utečenca, t. j. keď osoba môže preukázať, že
vykonávanie vojenskej služby by si vyžadovalo jej účasť na vojenských akciách, ktoré by boli v rozpore
s jej skutočnými politickými, náboženskými alebo morálnymi presvedčeniami alebo s platnými dôvodmi

svedomia.“ V predmetnej veci je podstatné uviesť, že žalobca počas konania neuvádzal dôvody pre
odmietnutie výkonu vojenskej služby, ktoré by bolo možné považovať za dôvody výhrady svedomia
odvodené z výkladu práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Žalobca v rámci vstupného
pohovoru žiadateľa o azyl dňa 04.03.2025 k dôvodom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu uviedol,
že o azyl žiada z dôvodu, že na C. je vojna a je prenasledovaný, pretože odišiel z armády. Obáva

sa, že by po návrate do krajiny pôvodu išiel do väzenia, keďže odišiel z vojenskej služby a následne
by ho vo väzení týrali alebo zabili resp. by ho poslali na front (pohovor zo dňa 21.05.2025). Ako
dôvody pre dezerciu v roku 2014 uviedol, že nesúhlasil s postupom nadriadených, odmietal podpisovať
správy, týkajúce sa, podľa jeho vyjadrenia, nepravdivých skutočností o úmrtiach vojakov, mal psychické
problémyspojenésjehonasadenímnafrontovejlíniianebolomuumožnenénavštíviťpríbuzných(matku

v čase jej hospitalizácie). Obdobné dôvody uviedol vo vzťahu k dezercii, ktorej sa dopustil v roku 2024.
43. Proces rozhodovania o žiadosti o medzinárodnú ochranu zahŕňa jednak zistenie skutkových
okolností a jednak právne posúdenie toho, či sú splnené podmienky pre poskytnutie medzinárodnej
ochrany. Keďže žiadateľ v mnohých prípadoch z objektívnych dôvodov nie je schopný dokázať alebo
vyvrátiť určité tvrdenia presvedčivým dôkazom, individuálne skutkové okolnosti vyplývajú spravidla

z jeho výpovede. Hodnotenie dôveryhodnosti výpovede žiadateľa by malo predchádzať vecnému
posúdeniu žiadosti. Dôveryhodnosť žalobcu sa, vychádzajúc z obsahu administratívneho a súdneho
spisu, nejaví medzi účastníkmi súdneho konania ako sporná. Žalovaný sa touto otázkou v napadnutom
rozhodnutí detailnejšie nezaoberal, z obsahu odôvodnenia je však možné vyvodiť záver, že príbeh
žalobcu sa žalovanému nejavil ako pochybný. Z výpovede žalobcu a podkladov pre rozhodnutie však

žalovaný vyvodil iné závery ako žalobca.
44. Vzhľadom na žalobcom tvrdený azylový dôvod – prenasledovanie z politických dôvodov, správny
súd v prvom rade poukazuje na to, že azyl môže byť udelený žiadateľovi, ktorý má v krajine
pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov zastávania určitých politických názorov.
Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nebol v krajine pôvodu politicky aktívny v takom rozsahu,

aby bolo možné konštatovať, že bol azylovo relevantným spôsobom prenasledovaný pre zastávanie
určitých politických názorov podľa § 8 písm. a) zákona o azyle. Žalobca v konaní neprezentoval
žiadne konkrétne politické presvedčenie, nikdy nebol členom politickej strany alebo organizácie a nebol
ani inak politicky aktívny. Žalobca za azylovo relevantný dôvod považuje skutočnosť, že podľa jehotvrdenia mal byť duplicitne trestne stíhaný za ten istý skutok – dezerciu, ako aj súvisiace opatrenia
a konanie, ktorého sa voči nemu dopúšťali orgány činné v trestnom konaní na C., pričom žalobca je
presvedčený, že uvedené konanie by po jeho návrate do krajiny pôvodu pokračovalo. Žalobca tvrdil, že

bol prenasledovaný z dôvodu pomsty štátnych orgánov za jeho kritický postoj k vláde a jej politike, za
nerešpektovanie príkazov nadriadených, za odmietnutie vybrať vojakov, ktorí mali ísť do priamych bojov
a za odmietnutie priamej účasti v bojoch. Za prenasledovanie označil aj snahu zabezpečiť jeho mlčanie
o veciach, ktoré mali byť podľa vyjadrenia žalobcu v rozpore s právom a týkali sa výkonu vojenskej
služby.

45. Žalobca za jeden z dôvodov podania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany označil skutočnosť,
že orgány činné v trestnom konaní ho neprimerane a diskriminačne trestne stíhali, pričom sa pokúšali aj
o duplicitné trestné stíhanie a potrestanie žalobcu za dezerciu. Vo všeobecnosti je možné konštatovať,
že trestné stíhanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v krajine pôvodu nie je samo o sebe dôvodom pre
udelenie azylu. Trestné stíhanie by muselo mať relevantné prvky prenasledovania podľa § 8 písm. a)
zákona o azyle. Samotný žalobca v správnej žalobe uvádza, že v azylovom konaní ani raz nespochybnil

skutočnosť, že sa svojou dezerciou dopustil v krajine pôvodu trestného činu. Príručka UNHCR v bode
169. uvádza, že „Dezertér alebo osoba, ktorá sa vyhýba vojenskej službe, môže byť tiež považovaná
za utečenca, ak sa preukáže, že by bola za vojenský priestupok potrestaná neprimerane prísnym
trestom z dôvodu svojej rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
politického názoru. To isté by platilo, ak by sa preukázalo, že má opodstatnený strach z prenasledovania

z uvedených dôvodov nad rámec trestu za dezerciu.“ Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru,
že trestné stíhanie žalobcu za dezerciu nesúviselo s jeho rasou, národnostnou alebo náboženskou
príslušnosťou, s dôvodmi zastávania určitých politických názorov ani s príslušnosťou k určitej sociálnej
skupine. Podľa vyjadrenia žalobcu pôvodom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu nebolo samotné
trestné stíhanie, ale obava z prenasledovania v podobe použitia násilia, ktorého sa na ňom príslušníci

vojenskej polície, vojenskej prokuratúry a armády už dopustili a v podobe správnych a policajných
opatrení, ktoré sú diskriminačné. Štátne orgány majú záujem v tomto konaní podľa vyjadrenia žalobcu
pokračovať, keďže jeho prípad bol na súde obnovený dňa 23.10.2024. Uvedené konanie orgánov
verejnej moci žalobca považuje za politické prenasledovanie. Správny súd sa preto ďalej zaoberal
posúdením, či žalovaný správne vyhodnotil, že konanie vyššie uvedených orgánov činných v trestnom

konaní v krajine pôvodu žalobcu nemožno považovať za prenasledovanie z politických dôvodov.
46. Vo vzťahu k prenasledovaniu ako jedného z imanentných znakov pre naplnenie definície utečenca,
žalobca vyvodzoval svoje prenasledovanie (v dôsledku uplatňovania politických práv a slobôd) z jeho
trestnoprávneho postihu diskriminačným konaním C. orgánov činných v trestnom konaní, spôsobom
vážne porušujúcim jeho základné ľudské práva. Po dezercii v roku 2014 sa žalobca v roku 2017 sám

dostavil pred orgány činné v trestnom konaní a následne uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste,
ktorú schválil súd rozhodnutím zo dňa 10.10.2017 a žalobcovi bol uložený za trestný čin podľa čl.
407 ods. 3 trestného zákona C. trest odňatia slobody na dva roky so skúšobnou dobou jeden rok.
Žalobca neuvádzal, že by v tomto právoplatne skončenom trestnom konaní poukazoval na sfalšovanú
zmluvu alebo sfalšované záznamy v jeho vojenskej knižke. Pokiaľ žalobca tvrdí, že následne bol

orgánmi činnými v trestnom konaní účelovo podaný návrh na obnovu konania za účelom zmeny právnej
kvalifikácie skutku, za ktorý už bol odsúdený, správny súd uvádza, že zo spisu vyplynulo, že žalobca
mal v tejto situácii k dispozícií účinné prostriedky súdnej ochrany (sám žalobca na strane 7 správnej
žaloby uviedol, že súd vrátil prokurátorovi obžalobu s odôvodnením, že by došlo k porušeniu zásada
„ne bis in idem“, keďže žalobca bol za dezerciu takmer za celé uvedené obdobie už odsúdený). Preto je

možné,poukazujúcna§19aods.7zákonaoazyle,skonštatovať,žeajvprípadevyhodnoteniažalobcom
tvrdeného konania C. orgánov činných v trestnom konaní ako diskriminačného resp. vykazujúceho prvky
násilia či protiprávnosti (čo namietal žalobca), ochrana bola žalobcovi v krajine pôvodu poskytnutá,
a to prostredníctvom účinného súdneho systému, ktorý nie je len dočasný a žalobca mal k takejto
ochrane prístup. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že C. je členom Rady Európy, a preto podlieha

aj jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva, pred ktorým by sa aj žalobca mohol domáhať ochrany,
ak by došlo k porušeniam jeho práv postupmi a rozhodnutiami C. štátnych orgánov. Správnemu súdu
v danom prípade preto neprináleží preskúmavať postupy C. orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
boli účinne preskúmané C. súdmi, vo vzťahu ku ktorým nemal v konečnom dôsledku žalobca žiadne
výhrady, naopak, sám žalobca potvrdil, že súdy mu ochranu poskytli.

47. Žalobca v žalobe aj počas administratívneho konania uviedol, že bol prenasledovaný z dôvodu
pomsty štátnych orgánov za jeho kritický postoj k vláde a jej politike, za nerešpektovanie príkazov
nadriadených, za odmietnutie vybrať vojakov, ktorí mali ísť do priamych bojov a za odmietnutie priamej
účasti v bojoch. Za prenasledovanie označil aj snahu zabezpečiť jeho mlčanie o veciach, ktoré malibyť podľa vyjadrenia žalobcu v rozpore s právom a týkali sa výkonu vojenskej služby. Uvedené dôvody
môžu byť považované za prenasledovanie iba v prípade, ak by išlo o taký typ vojenskej akcie, ktorý je
odsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako odporujúci základným pravidlám ľudského správania

resp. ak by žalobca bol v rámci výkonu vojenskej služby nútený ku konaniu, ktoré by mohlo napĺňať
skutkovú podstatu trestných činov proti mieru, vojnových zločinov, trestných činov proti ľudskosti,
vážnych nepolitických zločinov a na činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie spojených
národov.
48. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„SDEÚ“) zo dňa 26.02.2015 vo veci C-472/13 (I. H. J. proti Nemeckej spolkovej republike), v ktorom
SDEÚ v bodoch 42. až 44. uviedol: „42. Na druhej strane treba uviesť, že v súlade s článkom 4 ods. 3
písm. a) smernice 2004/83 treba takúto dôležitosť pripísať aj okolnosti, že štát alebo štáty, ktoré vedu
operácie, postihujú vojnové zločiny. Skutočnosť, že v právnom poriadku týchto štátov existujú právne
predpisy trestajúce vojnové zločiny a súdy zabezpečujúce ich účinný postih, vedie k malej hodnovernosti
tvrdenia, že vojak jedného z týchto štátov by mohol byť privedený k spáchaniu takýchto zločinov, a na

takúto skutočnosť teda v žiadnom prípade nemožno neprihliadať. 43. Z toho vyplýva, že za takýchto
okolnosti prináleží tomu, kto ma záujem o priznanie postavenia utečenca na základe článku 9 ods. 2
písm.e)smernice2004/83(pozn.aktuálnečl.9ods.2písm.e)smernice2011/95/EÚ),abysdostatočnou
hodnovernosťou preukázal, že jednotka, ku ktorej patrí, vedie operácie, ktoré sú jej pridelené, alebo
ich viedla v minulosti, za takých podmienok, že je vysoko pravdepodobne, že dochádza ku konaniam

takej povahy, aké sú uvedené v tomto ustanovení. 44. Po tretie, keďže akty prenasledovania, o ktoré
sa opiera žiadateľ o postavenie utečenca, musia podľa týchto ustanovení smernice 2004/83 vyplývať
z jeho odmietnutia vykonania vojenskej služby, toto odmietnutie musí predstavovať jediný prostriedok
umožňujúci tomuto žiadateľovi vyhnúť sa účasti na namietaných vojnových zločinoch. V tejto súvislosti
musí posúdenie, ktoré majú vykonať vnútroštátne orgány, v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. c) smernice

2004/83 zohľadniť najmä skutočnosť, že v tomto prípade sa žiadateľ nielenže dobrovoľne zaviazal do
služby v ozbrojených silách, hoci už boli zapojené do konfliktu v Iraku, ale navyše si v týchto ozbrojených
silách po tom, čo v rámci nich absolvoval svoj prvý pobyt v tejto krajine, obnovil svoj záväzok.“
49. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že nie sú k dispozícii žiadne správy, že by
na území C. boli zo strany C. armádnych jednotiek páchané vojnové zločiny a že z hľadiska C.

ide o obrannú vojnu, v ktorej sa vo všeobecnosti dodržiavajú medzinárodné štandardy týkajúce sa
vedenia vojny. Uviedol tiež, že žalobca ako dôvod vyhýbania sa vojenskej službe kvôli odmietnutiu
zúčastniť sa trestných činov uvedených v § 13 ods. 2 zákona o azyle, vo svojej výpovedi neuviedol.
Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v rámci pohovoru dňa 04.03.2025 uviedol, že počas
výkonu vojenskej služby v roku 2014 im dávali podpisovať rôzne dokumenty, že vojaci nezomreli, ale sú

nezvestní. Tvrdil tiež, že muži, ktoré odmietli bojovať, boli v noci naložení do áut a odvezení na mínové
pole, aby tam zomreli. Telá mŕtvych bol zákaz priviezť. Uviedol, že v každej vojenskej časti to bolo tak,
že ak niekto odmietol bojovať, bol zlikvidovaný. Počas doplňujúceho pohovoru dňa 21.05.2025 uviedol,
že „Keďže začali zomierať vojaci, ktorí mali povinnú vojenskú službu, vedenie to chcelo zamlčať, nútili
nás podpísať dokumenty o tom, že títo vojaci zmizli bez stopy...Keby sme o týchto zločinoch vypovedali,

boli by sme prenasledovaní... nesúhlasil som s vedením môjho štátu, kritizoval som ich, kritizoval
som tiež vojenské vedenie, lebo páchali trestné činy, a to tak, že umiestňujú vojakov v obciach, čo je
príčinou zabíjania civilistov.“ Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že žalobca s dostatočnou
hodnovernosťou nepreukázal, že jednotka, ku ktorej patril, vedie operácie alebo ich viedla v minulosti,
za takých podmienok, resp. že by príslušníci C. armády boli vedení alebo nútení ku konaniam takej

povahy, aké sú uvedené v čl. 9 ods. ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ. Žalobca nakoniec ani netvrdil,
že bol nútený k vykonávaniu takýchto činov, tvrdí iba svoju vedomosť o nich. Z podkladov rozhodnutia
zároveň nevyplýva, že dezercia bola jediným prostriedkom, ktorý umožňoval žalobcovi vyhnúť sa účasti
na namietaných konaniach, ktoré by mohli mať podľa jeho tvrdenia povahu v zmysle čl. 9 ods. ods.
2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal, že by sa predtým, než

dezertoval, pokúsil vyhnúť sa účasti na ním tvrdených konaniach, ktoré majú spadať pod čl. 9 ods.
ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ, prostredníctvom využitia dostupných a účinných vnútroštátnych
prostriedkoch, ani netvrdil, že dezercia bola jediným prostriedkom, ako sa vyhnúť účasti na namietaných
činoch.
50. Správny súd na základe vyššie uvedených skutočností konštatuje, že žalobcom uvádzané dôvody

podaniažiadostioudelenieazylunemožnopodradiťpodpojemexistencieopodstatnenýchobávvkrajine
pôvodu z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálne skupine, alebo existencie
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu. Podľa správneho súduv kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie medzinárodnej ochrany bol žalovaným dostatočne
zistený skutkový stav a zistené skutočnosti boli správne vyhodnotené. Žalovaný pri posudzovaní prípadu
postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, zohľadnil všetky podstatné vyhlásenia

žalobcu,dôležitéskutočnostitýkajúcesakrajinypôvodu,jehopostavenieaosobnépomery.Rozhodnutie
zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. V postupe žalovaného neboli zistené také procesné
pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného
správny súd uzavrel, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, na zistený stav správne aplikoval
ustanovenia zákona o azyle a dospel k správnemu záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie

azylu na území Slovenskej republiky. Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
51. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca nežiadal preskúmať napadnuté rozhodnutie v časti
poskytnutia doplnkovej ochrany, pričom súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia v tejto
časti ani nie je možný s ohľadom na znenie § 21 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozhodnutie
ministerstva o neudelení azylu v časti o poskytnutí doplnkovej ochrany nie je preskúmateľné správnym
súdom.

52. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 SSP. Žalobca v konaní
nemal úspech, a preto mu nárok na náhradu trov súdneho konania nevznikol. Vo vzťahu k žalovanému,
ktorý bol v konaní pred správnym súdom úspešný, správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by
bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradil žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva
sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§
443 ods. 1 SSP).
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na

kasačnom súde (§ 444 SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439

ods. 3 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec

alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnickévzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).