Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/58/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200279
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Magur

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7023200279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala Magura a členiek senátu

JUDr. Ing. Lenky Figulovej a JUDr. Renáty Smajdovej, v právnej veci žalobcu: A. B., trvale bytom C.
XXXXX/XX, D., právne zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti
žalovanému: Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky, so sídlom Hlavná 110, Košice, právne
zastúpený: BDO Legal, so sídlom Pribinova 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného KÚS-
Spr 199/2023 Inf 63/2023 zo dňa 5. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím KÚS-Spr 199/2023 Inf 63/2023 zo dňa 05.04.2023 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej
republiky KÚS-Spr 199/2023 Inf 63/2023 zo dňa 02.03.2023 (ďalej aj „povinná osoba“ a „prvostupňové

rozhodnutie“) o nevyhovení žiadosti žalobcu doručenej povinnej osobe dňa 22.02.2023 o sprístupnenie
mena, priezviska a titulov poradcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. senátov Ústavného
súdu Slovenskej republiky spolu s informáciou, pre ktorého sudcu, resp. senát títo poradcovia
vykonávajú svoju činnosť z dôvodu, že žiadal povinnú osobu o sprístupnenie informácií, ktorých
sprístupnenie je obmedzené v zmysle § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v účinnom znení
(ďalej aj „zákon o slobode informácií“).

2. Povinná osoba svoje rozhodnutie odôvodnila konštatovaním, že na Ústavnom súde pôsobiaci súdni
poradcovia nepatria medzi fyzické osoby taxatívne vymedzené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií,
o ktorých povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje. V tejto súvislosti tiež
poukázala na nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/09.
3. V napadnutom rozhodnutí žalovaný stručne zrekapituloval priebeh a výsledky prvostupňového
správneho konania a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu najmä uviedol, že povinná osoba
vo výroku prvostupňového rozhodnutia uviedla ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa o

žiadosti v celom rozsahu rozhodlo. Tento je súčasne dostatočne určitý, jasný a súladný s požiadavkami
ustanovenia § 47 ods. 2 zákona 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v účinnom znení
(ďalej aj „správny poriadok“).4. Súčasne uviedol, že povinná osoba spracúva informácie o osobných údajoch svojich zamestnancov
vo svojom informačnom systéme, ktoré v súlade s § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií sprístupňuje
len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej

osoby. Povinná osoba pritom nie je povinná aktívne získavať predmetný súhlas ani preukazovať jeho
absenciu. V posudzovanom prípade povinná osoba súhlasom nedisponuje.
5. Zákonodarca v druhej vete ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám
explicitne stanovuje, aké údaje sú zahrnuté pod pojem osobné údaje, medzi ktorými je aj informácia
o titule, mene a priezvisku, ktoré požadoval žalobca. Predmetných zamestnancov zároveň nemožno

zahrnúť do žiadnej kategórie osôb, ktoré sú taxatívne vymedzené v prvej vete § 9 ods. 3 zákona o
slobode informácií.
6. Súčasne žalovaný s poukazom na už vyššie zmienený nález Ústavného súdu uviedol, že povinnosť
poskytnúť informácie sa vzťahuje len na taxatívne vymenovaných verejných funkcionárov ustanovených
zákonom. Ustanovenie § 9 ods. 2 a 3 obsahuje záväzné kogentné normy v rámci, ktorých už samotný
zákonodarca vykonal vyvažovanie kolidujúcich ústavných hodnôt a základných práv a ustanovil, v

ktorých prípadoch má dostať prednosť verejný záujem na verejnej kontrole verejnej moci a právo
verejnosti na informácie sprístupnením požadovaných informácií o dotknutých osobách, a v ktorých
prípadoch má mať prednosť právo dotknutých osôb na ochranu ich osobných údajov.
7. Ďalej žalovaný uviedol, že na rozdiel od vyšších súdnych úradníkov, ktorí môžu vo vymedzených
veciach nielen konať, ale aj samostatne rozhodovať, je pôsobenie súdnych poradcov upravené

osobitným predpisom, pričom ich základnou úlohou je poskytovanie pomoci sudcom Ústavného súdu,
pričom svoju funkciu vykonávajú výlučne podľa pokynov sudcu Ústavného súdu a podieľajú sa
tak na interných procesoch spadajúcich pod pojem rozhodovacia činnosť, za ktorú zodpovedajú z
personálneho hľadiska sudcovia Ústavného súdu, nie súdni poradcovia.
8. Zamestnávateľ je tiež oprávnený poskytnúť alebo zverejniť osobné údaje v rozsahu uvedenom v § 78

ods. 3 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „zákon o ochrane osobných údajov“) ak je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných
povinností zamestnancov - ak to vyžaduje realizácia procesných úkonov Ústavného súdu. Poskytnutie
alebo zverejnenie osobných údajov na účely všeobecnej informovanosti verejnosti nie je potrebné v
súvislostisplnenímichpracovnýchaleboslužobnýchpovinností.Nauvedenýprípadsanaopakvzťahuje

právna úprava § 9 ods. 2 a 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
9. Žalobca nedôvodne poukazoval na právnu úpravu platnú v Českej republike, keďže táto je odlišná a
priamo ustanovuje, že povinný subjekt poskytne osobné údaje, okrem iných, o zamestnancovi verejnej
správy.
10. Pokiaľ ide o externých poradcov, títo nie sú zamestnancami kancelárie Ústavného súdu, svoju

činnosť vykonávajú na základe zmluvy o výkone činnosti externého súdneho poradcu a tieto zmluvy
obsahujú informácie o predmete zmluvy, a o odmene externého poradcu, pričom sú verejnosti prístupné
v centrálnom registri zmlúv na základe osobitnej právnej úpravy podľa § 5a ods. 1 zákona o slobodnom
prístupe k informáciám. Zároveň zákon o Ústavnom súde obsahuje vlastnú právnu úpravu rozvrhu práce
vrátane právnej úpravy jeho obsahu. Preto argumentácia právnou úpravou rozvrhu práce všeobecných

súdov je irelevantná.

II.
Správna žaloba, stanoviská,
konanie pred správnym súdom

A. Správna žaloba
11. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „S.s.p.“).
12. V správnej žalobe najmä uviedol, že žalovaný nesprístupnil informácie o identite a funkčnom

zaradení aj externých poradcov, hoci odôvodnenia oboch rozhodnutí sa zameriavajú iba na identitu
a funkčné zaradenie interných poradcov, z ktorého dôvodu sú rozhodnutia nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Pritom externí poradcovia spolupracujú s Ústavným súdom na základe zmluvy,
ktorá je zverejnená v centrálnom registri zmlúv a teda ich identita je zverejnená. V zmysle § 7 zákona
o slobode informácií raz zverejnenú informáciu nemožno nesprístupniť. Preto bol žalovaný povinný

prinajmenšom sprístupniť identitu externých poradcov. Navyše pokiaľ ide o advokátov, títo sú zapísaní
v zozname advokátov, a preto ich mená nie sú osobnými údajmi. Pritom samotná informácia o ich
funkčnomzaradeníanivkombináciisužzverejnenýmiinformáciamivcentrálnomregistrizmlúvoidentite
externých poradcov nie je osobným údajom.13. V ďalšej časti žaloby žalobca tvrdí, že nebolo preukázané, že identita a funkčné zaradenie súdnych
poradcov sú osobné údaje. Žalovaný totiž nepreukázal, že požadované informácie sú osobnými údajmi
a súčasne, že sú spracovávané v informačnom systéme. Pritom z definície osobných údajov vyplýva,

že osobnými údajmi nie sú mená, priezviská a tituly súdnych poradcov spolu s informáciou o tom, pre
ktorého sudcu Ústavného súdu ten, ktorý poradca vykonáva svoju činnosť.
14.Žalovanýsanedostatočnevysporiadalsoskutočnosťou,žeakidentitaafunkčnézaradenieporadcov
sú osobnými údajmi, tak ich sprístupnenie predstavuje osobitnú situáciu zákonného spracúvania
osobných údajov podľa § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov. V tejto súvislosti žalobca

uviedol, že poznanie identity súdnych poradcov úzko súvisí s transparentnosťou súdneho procesu,
vrátane posúdenia splnenia podmienky nezávislosti súdu. Táto podmienka nemôže byť splnená, ak
stranykonanianemajúinformácieotom,ktopripravujepodklady,návrhystanovískačastokrátajvybrané
časti rozhodnutí pre sudcov. Preto pojem pracovné, služobné alebo funkčné povinnosti je nevyhnutné
vykladať širšie a to s ohľadom na postavenie, prípadne význam súdnych poradcov.
15. V tejto súvislosti žalobca tiež uvádza, že ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií môže

byť derogované iným predpisom. V danom prípade povinnosť žalovaného sprístupniť údaje vyplýva zo
znenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií a § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov.
16. Pokiaľ ide o aplikáciu § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, toto ustanovenie chráni pred publicitou
iba citlivé údaje, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby. Avšak identita a funkčné
zaradenie poradcov nie sú informáciami, ktoré smerujú k sprístupneniu skutočností z ich privátnej sféry,

ale ide o informácie, ktoré odhaľujú ich pôsobenie vo sfére verejnej. V tomto prípade právne normy
umožňujú dvojaký výklad obmedzenia informačného práva, pričom žalovaný nevysvetlil, prečo by mal
byť favorizovaný práve jeho výklad. Preto žalovaný bol povinný vykonať balančný test, čo napokon
vyplýva aj priamo z čl. 86 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016
o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým

sa zrušuje smernica 95/46/ES (ďalej aj „nariadenie GDPR").
17. Následne žalobca pristúpil k vykonaniu balančného testu, pričom uvádza, že súdni poradcovia
majú obdobné postavenie, aké majú na všeobecných súdoch vyšší súdni úradníci a podieľajú sa na
formovaní finálnych názorov vyjadrených v rozhodnutiach Ústavného súdu. Žalovaný síce explicitne
priznal, že súdni poradcovia sa podieľajú na rozhodovacej činnosti, avšak ich význam zhrnul pod

pojem poskytovanie pomoci sudcom Ústavného súdu. Podľa žalobcu, pokiaľ zákon č. 314/2018 Z.z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene, a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení
(ďalej aj „zákon o Ústavnom súde“) v § 31 ods. 6 uvádza, že interní poradcovia majú nárok vykonať
odbornú justičnú skúšku za rovnakých podmienok ako vyšší súdni úradníci, niet rozumného vysvetlenia,
pre ktoré by na nich nemali byť kladené rovnaké nároky na transparentnosť. Je tiež nutné vziať do úvahy

publicitu požadovaných údajov ako nevyhnutného podkladu na posúdenie súladu konania s právom
na spravodlivý proces. Dôvodom pre publicitu identity súdnych poradcov je aj zúženie priestoru na
protekcionárstvo a tiež otvorenie diskusie o potencionálnych konfliktoch záujmov a ich eliminácia. V
tejto súvislosti ďalej žalobca poukázal najmä na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 522/2021 zo dňa
03.02.2022.

18. V ďalšej časti žalobca tvrdí, že informácie o identite a funkčnom zaradení poradcov nie sú informácie
zasahujúce do súkromnej sféry súdnych poradcov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že súdni
poradcovia si svoje povolanie vybrali dobrovoľne a poskytnutie ich identity, a funkčného zaradenia nie
je spôsobilé narušiť ich vážnosť, dôstojnosť ani bezpečnosť.
19. Žalobca je presvedčený o tom, že identita a funkčné zaradenie poradcov nie sú osobnými ani inak

pred publicitou chránenými údajmi, pretože tieto nesmerujú k zverejneniu akýchkoľvek skutočností z ich
privátnejsféry,aleideoinformácie,ktoréodhaľujúichpôsobenievosféreverejnej,ktorejtransparentnosť
je rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít favorizovaná na úkor práva na súkromie dotknutých
osôb.
20. Žalovaný vôbec nekonkretizoval v čom má spočívať špecifické postavenie súdnych poradcov

oproti všeobecným súdom. V tejto súvislosti tiež dodal, že žalovaný opomína, že ustanovenie § 243
ods. 2 zákona o Ústavnom súde obsahuje iba príkladný výpočet obsahu rozvrhu práce, ktorý nie je
vyčerpávajúci a môžu v ňom byť uvedené aj ďalšie údaje.
21. Záverom žalobca namietal, že orgány verejnej správy bez zjavného dôvodu nekonali v elektronickej
forme a svoje rozhodnutia svojvoľne vydali v papierovej podobe, pričom vo veci boli vydané fiktívne

rozhodnutia.
22. Žalobca navrhol, aby správny súd uložil žalovanému, aby v určenej lehote uviedol dôvody, pre
ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť a pokiaľ sa nepreukáže existencia dôvodov nanesprístupnenie informácie, aby správny súd v rozsudku uložil povinnej osobe sprístupniť požadované
informácie.

B. Vyjadrenie žalovaného
23. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.10.2023 navrhol, aby súd správnu žalobu zamietol. Žalovaný
zrekapituloval argumentáciu napadnutého rozhodnutia zdôrazňujúc, že obsahom žiadosti žalobcu
nebola požiadavka poskytnúť požadované informácie s rozdelením na interných a externých súdnych
poradcov. Napadnuté rozhodnutie sa však vzťahuje na všetkých súdnych poradcov bez ohľadu na

skutočnosť, že časť informácií týkajúcich sa externých súdnych poradcov už bola zverejnená v
centrálnom registri zmlúv.
24. Podľa žalovaného zoznam advokátov neobsahuje informáciu o prípadnej činnosti toho-ktorého
advokáta ako súdneho poradcu, ani informáciu, pre ktorého sudcu predmetnú činnosť vykonáva.
Povinnosť zverejňovania zmlúv v centrálnom registri zmlúv s externými súdnymi poradcami, ktorí sú
advokáti, nesúvisí s ich činnosťou, ale s činnosťou kancelárie Ústavného súdu.

25. Samotný žalobca priznáva, že má možnosť zistiť identitu externých súdnych poradcov z centrálneho
registra zmlúv, aj zo zoznamu advokátov, pričom pre úplnú identifikáciu týchto poradcov mu chýbajú
práveúdajeoichpracovnomzaradení,poskytnutímktorýchbybolazavŕšenáidentifikáciafyzickejosoby,
externého súdneho poradcu.
26. Žalovaný zdôraznil, že povinná osoba spracúva vo svojich informačných systémoch osobné údaje

všetkých súdnych poradcov v agendovom informačnom systéme súdnej agendy a tiež v informačných
systémoch týkajúcich sa personálnej agendy, miezd, evidencie zmlúv, ekonomiky a účtovníctva.
27. Ustanovenie § 9 ods. 3 druhá veta zákona o slobode informácií definuje informácie, o ktoré žalobca
žiadal ako osobné údaje, preto žalovaný podradil žalobcom požadované informácie pod tento pojem
podľa predmetného ustanovenia, čím sa žalovaný súčasne jednoznačne vyjadril k povahe žiadaných

informácií.
28. Osobnými údajmi sú nielen údaje o konkrétnej identifikovanej osobe, ale aj údaje o identifikovateľnej
osobe, ktorou je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, z čoho vyplýva, že na
to, aby sa mohla informácia kvalifikovať ako osobný údaj, nie je nevyhnutné, aby táto informácia
umožňovala sama osebe identifikovať dotknutú osobu. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa všetky

informácie umožňujúce identifikovať dotknutú osobu museli nachádzať v rukách jedinej osoby. Fyzická
osoba je tak identifikovaná alebo identifikovateľná vtedy, ak je možné odlíšiť ju od iných fyzických
osôb, na čo stačia akékoľvek informácie, na základe ktorých je možné fyzickú osobu odlíšiť od iných
osôb. V tejto súvislosti žalovaný poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
16.07.2015voveciC-615/13,vzmyslektoréhoskutočnosť,žeurčitéinformáciesúzasadenédokontextu

výkonu povolania, ich nemôže zbaviť ich charakteru ako súboru osobných údajov. Ani skutočnosť, že
predmetné informácie boli zverejnené neznamená, že tieto stratia danú kvalifikáciu osobných údajov.
Pojmy osobné údaje a údaje týkajúce sa súkromia sa navzájom nezhodujú a preto je irelevantné,
že predmetné informácie nepatria do súkromia. Nesúhlas dotknutej osoby so zverejnením informácií
nie je konštitutívnym prvkom pojmu osobné údaje. Pre podporu svojich záverov žalovaný poukázal

na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/29/2013 zo dňa 30.04.2014, sp. zn.
2Sžo/99/2015 zo dňa 26.07.2017, sp. zn. 8Sžo/57/2014 zo dňa 23.06.2016 a ďalšie.
29. Žalovaný dodáva, že identifikácia súdnych poradcov je samotným cieľom žalobcovej žiadosti
o informácie, keďže sám uvádza, že účelom jeho žiadosti je to, aby konkrétnych súdnych poradcov
jednoznačne identifikoval, priniesol verejnosti informácie o tom, kto sú a podrobil ich kontrole zo strany

verejnosti z hľadiska ich odbornosti či zisťovania možnej zaujatosti v konkrétnych konaniach.
30. Žalovaný uvádza, že § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií sú lex specialis vo vzťahu
k zákonu o ochrane osobných údajov, ak sa pri sprístupňovaní informácií podľa zákona o slobode
informácií poskytujú aj osobné údaje. Okrem prípadu, keď je súdny poradca poverený vykonaním
procesných úkonov v konkrétnom súdnom konaní neexistuje zákonné oprávnenie zverejniť osobné

údaje súdnych poradcov, keďže zverejnenie iba za účelom všeobecného informovania verejnosti nie je
potrebné súvislosti s plnením ich pracovných, služobných alebo funkčných povinností.
31. Pokiaľ žalobca argumentuje možnosťou namietať prípadnú zaujatosť súdnych poradcov, toto
oprávnenie má iba účastník konkrétneho konania, v ktorom by bol súdny poradca poverený konkrétnymi
procesnými úkonmi a preto v tejto konkrétnej veci by zrejme mohli byť sprístupnené osobné údaje

súdneho poradcu, a to v prospech realizácie procesných práv účastníka konania. Žalobca však nežiadal
o poskytnutie žiadaných informácií ako účastník konania a ani ako osoba zúčastnená na konaní v
súvislosti s konkrétnym konaním.32. V predmetnej veci boli na žiadosť žalobcu aplikované ustanovenia § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona
o slobode informácií a nie § 9 ods. 1, ktorého citácia v odôvodnení rozhodnutia predstavuje iba
uvedenie všeobecnej úpravy ochrany osobnosti a osobných údajov. Povinná osoba je súčasne ako

prevádzkovateľ osobných údajov povinná spracúvať osobné údaje na niektorom z právnych základov
uvedených v článku 6 nariadenia GDPR, pričom pri spracovateľskej operácii, ktorou je poskytovanie
alebo sprístupňovanie osobných údajov, prichádzajú do úvahy iba právne základy uvedené v článku 6
ods. 1 nariadenia GDPR, a to súhlas dotknutej osoby a plnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa.
Keďže súhlas súdnych poradcov vo vzťahu k sprístupneniu ich osobných údajov nebol daný a žiaden

zákon neumožňuje sprístupniť osobné údaje súdnych poradcov, ktoré požadoval žalobca, sprístupnenie
osobných údajov súdnych poradcov žalobcovi by bolo aj porušením nariadenia GDPR.
33. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že balančný test má svoje opodstatnenie v rámci správneho
konania iba v prípade, ak orgán verejnej správy koná na základe správnej úvahy. Vykonanie balančného
testu v kontexte, v akom ho požaduje vykonať žalobca teda vyváženie práva na informácie s právom na
ochranu súkromia pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií nie je možné, keďže

sprístupnenie požadovaných informácií nebolo odopreté podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode
informácií a ustanovenia § 9 ods. 2 a ods. 3 neobsahujú zákonné oprávnenie rozhodovať na základe
správnej úvahy, a vyváženie práva na ochranu osobných údajov a práva na informácie už vykonal sám
zákonodarca v aplikovanom ustanovení. Z uvedených dôvodov žalovaný považuje žalobcom vykonaný
balenčný test za irelevantný.

34.Ďalejžalovanýdodal,žezdoslovnéhozneniačlánku86nariadeniaGDPRvyplýva,žesavzťahujelen
k osobným údajom obsiahnutým v úradných dokumentoch, pričom však žalobca nežiada o poskytnutie
úradných dokumentov.
35. Výkon verejnej moci v papierovej podobe zo strany orgánov verejnej správy nebol svojvoľný,
alebo spôsobený technickým problémom na strane povinnej osoby, ktorá okolnosť je vo vzťahu k

materiálnej správnosti napadnutých rozhodnutí irelevantná. Navyše v prípade konania na prvom stupni
sa žalobca písomného vyhotovenia rozhodnutia v papierovej forme výslovne domáhal, keď v žiadosti
o sprístupnenie informácií žiadal doručenie prípadného rozhodnutia o nesprístupnení zaslať poštou
na ním uvedenú adresu. Súčasne rozhodnutia nemožno považovať za fiktívne, keďže boli vydané v
zákonnej lehote, boli riadne odôvodnené vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a obsahujú všetky

náležitosti. Vzhľadom na uvedené podľa žalovaného nemožno uvažovať ani o aplikácii § 193 S.s.p.

C. Replika
36. Vo vyjadrení zo dňa 29.11.2023 žalobca najmä uviedol, že
- v rozhodnutiach orgánov verejnej správy absentuje správna úvaha;

- právo vyhľadávať informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, pričom obmedzenie tohto práva zákonom je len jednou z
podmienok na to, aby takéto obmedzenie bolo súladné s čl. 26 ods. 4 Ústavy (v tejto súvislosti poukazuje
na nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 22/06 zo dňa 01.10.2008 a sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa
19.01.2011);

- činnosť súdnych poradcov je pre rozhodovanie sudcov Ústavného súdu významná, pričom na týchto
sa rovnako vzťahujú ustanovenia o vylúčení sudcov, pričom dôsledky rozhodovania Ústavného súdu sa
neobmedzujú na individuálne pomery jednotlivých sťažovateľov, ale zásadným spôsobom ovplyvňujú
celéprávneprostredieSlovenskejrepubliky,pretonemožnopolemizovaťotom,čijevoverejnomzáujme
poznať, aké osoby sa na činnosti Ústavného súdu a na príprave a tvorbe rozhodnutí Ústavného súdu

zúčastňujú;
- ustanovenie § 243 ods. 2 druhej vety zákona o Ústavnom súde vymenúva náležitosti rozvrhu práce so
slovným spojením „..obsahuje najmä...“, z čoho nemožno vyvodiť, že by zákonodarca zakazoval, alebo
naznačoval, že identita súdnych poradcov a ich priradenie k jednotlivým sudcom Ústavného súdu sú
údajmi, ktoré rozvrh práce ústavného súdu obsahovať nesmie;

- žalobca poukazuje na prax Ústavného súdu Českej republiky, ktorý zverejňuje zoznam asistentov
sudcov;
- neexistuje dôvod, pre ktorý by malo byť právo na ochranu súkromia osôb, vykonávajúcich funkciu
súdnych poradcov na Ústavnom súde, uprednostnené pred právom žalobcu na získanie informácií,
pričom sprístupnenie týchto informácií predstavuje verejný záujem;

- žiadosť žalobcu a vyhovenie tejto žiadosti by nebolo neoprávneným zasahovaním do súkromného
života súdnych poradcov, keďže nežiadal o údaje o bydlisku týchto osôb, žiadne ďalšie osobné ani citlivé
údaje, ani informáciu o majetkovým pomeroch súdnych poradcov;- žalobca namieta porušenie jeho práv podľa čl. 11 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
a domáha sa uplatnenia čl. 86 nariadenia GDPR;
- podľa § 13 ods. 1 písm. e) a ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov je spracúvanie osobných údajov

zákonné, ak je nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej
moci zverenej prevádzkovateľovi;
- porovnaním ustanovení nariadenia GDPR a zákona o ochrane osobných údajov možno zistiť, že
čl. 6 ods. 3 nariadenia GDPR vo vzťahu k základu uvedenému v ods. 1 písm. e) nariadenia GDPR
odkazuje na základ ustanovený v práve Únie, alebo v práve členského štátu, zatiaľ čo § 13 ods. 2 zákona

o ochrane osobných údajov vyžaduje zakotvenie právneho základu v zákone či osobitnom predpise,
alebo medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná. Žalobca považuje za nesporné, že
pokiaľ zákon o ochrane osobných údajov vyžaduje právny základ, ustanovený v predmetnom zákone
či osobitnom predpise, nemožno odoprieť ústave spôsobilosť byť právnym základom na spracovanie
osobných údajov podľa § 13 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona, a rovnako nemožno uprieť charte, ako
súčasti práva Európskej únie byť takýmto právnym základom.

D. Ďalší priebeh a výsledky konania pred správnym súdom
37. V duplike žalovaný stručne zopakoval hlavné argumenty, ktoré sú obsahom jeho vyjadrenia
k správnej žalobe. Zdôraznil, že z aplikovaných ustanovení zákona o slobode informácií nevyplýva
právomoc rozhodovať na základe správnej úvahy, ktorá predstavuje zákonom založenú voľnosť

správneho orgánu zvoliť pri riešení konkrétneho prípadu práve jednu z viacerých možností. V danom
prípade obmedzenie prístupu k informáciám, ktoré žiadal žalobca, vykonal samotný zákonodarca. Podľa
žalovaného v podmienkach zákona o slobode informácií je potrebné aplikovať závery nálezu Ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 22/06 takým spôsobom, že už sám zákonodarca v súlade s požiadavkou zachovania
spravodlivej rovnováhy vyvážil základné práva, a to právo na informácie a právo na ochranu súkromia.

Žalovaný zdôraznil, že podľa zákona o Ústavnom súde je možné súdnych poradcov vylúčiť z konania
a rozhodovania vo veci, nie však z vykonávania odborných úloh. Ďalej poukázal na to, že cieľom a
ani účelom rozvrhu práce nie je zverejňovanie identity jednotlivých dotknutých osôb a nemôže byť
právnym základom sprístupňovanie osobných údajov. Plnenie odborných úloh súdnymi poradcami nie
je pritom ani výkonom verejnej moci a ani verejnou funkciou. Súdni poradcovia nemajú pri plnení týchto

úloh postavenie verejných činiteľov, významným spôsobom prispievajú k odbornej kvalite rozhodnutí
Ústavného súdu, avšak sami verejnou mocou nedisponujú. Pojem právny základ predstavuje dôvod,
ktorý umožňuje prevádzkovateľovi vykonávať jednotlivé spracovateľské operácie s osobnými údajmi
dotknutých osôb. Právny základ na sprístupnenie osobných údajov je napríklad aj § 9 ods. 3 zákona
o slobode informácií, avšak výlučne vo vzťahu ku konkrétnym kategóriám fyzických osôb, ktoré toto

ustanovenie vymenúva. Vo vzťahu k iným fyzickým osobám toto ustanovenie nepredstavuje právny
základ na sprístupnenie ich osobných údajov. Existencia právneho základu sa pritom posudzuje z
pohľadu prevádzkovateľa, nie z pohľadu inej osoby, napríklad žiadateľa o sprístupnenie informácie.
38. Duplika bola doručená právnej zástupkyni žalobcu dňa 07.03.2024, pričom na túto nereagovala.
39. Podľa § 3 odsek 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01.06.2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná
právomoc správnych súdov (t. j. aj v aktuálne súdenej veci). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená
Krajskému súdu v Košiciach a bola jej pridelená sp. zn. 8S/58/2023. Od 01.06.2023 je na konanie v tejto
veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu 3S a je vedená

pod sp. zn. KE-8S/58/2023.
40. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23.10.2025. Na pojednávanie sa dostavila
právna zástupkyňa žalobcu spolu so žalobcom a právny zástupca žalovaného. Právna zástupkyňa
žalobcu zotrvala na podanej správnej žalobe a uplatnenom žalobnom návrhu. Doplnila, že podaná
správna žaloba spĺňa všetky zákonné náležitosti, pričom jej prípadné nedostatky by bol žalobca

povinný na výzvu súdu odstrániť. Aj samotná skutočnosť, že pôvodný člen senátu bol vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vo veci pre jeho blízky rodinný vzťah s poradkyňou Ústavného
súdu podľa žalobcu dáva za pravdu jeho žalobnej argumentácii. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť
argumentačná línia žalovaného stratila relevanciu. Právny zástupca žalovaného najmä uviedol, že
správne orgány sú povinné bez výnimky aplikovať príslušné zákonné ustanovenia. Podstatou sporu

nie je svojvoľné odmietnutie sprístupnenia informácie, ale aplikácia obmedzenia vyplývajúceho z § 9
zákona o slobode informácií. Pokiaľ ide o vykonanie balančného testu, tento vykonal už zákonodarca
tým, že presne vymedzil v ktorých situáciách je potrebné uprednostniť právo na ochranu osobných
údajov. Súdni poradcovia nie sú nositeľmi rozhodovacej právomoci, preto sa nejedná o osobyvykonávajúce verejnú moc. Z uvedeného dôvodu zverejnenie osobných údajov súdnych poradcov
nemôže prispieť k transparentnosti súdneho procesu. Súčasne považoval návrh podľa § 193 S.s.p. za
neopodstatnený, keďže vo veci nebolo vydané fiktívne rozhodnutie. Vylúčenie sudcu podľa právneho

zástupcu žalovaného nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Právna zástupkyňa žalobcu
uviedla, že zmysel práva na informácie nemožno zúžiť jedine na kontrolu nakladania s finančnými
prostriedkami. Právny zástupca žalovaného navrhol, aby správny súd priznal žalovanému právo na
náhradu trov konania, keďže v prípade žalobcu sa jedná o bezúčelné obhajovanie práva. Na zverejnení
osobnýchúdajovnieježiadnyverejnýzáujem,pričomzostranyžalobcudochádzakzneužívaniuzákona

o slobode informácií.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

41. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú

povinné osoby k dispozícii.
42. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,
ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, 9) povinná osoba
sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu
dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť

jej zákonný zástupca. 16) Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; 13)
súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký
účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností
pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v
rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.

43. Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinná osoba sprístupní na účely informovania
verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok
ustanovených osobitným zákonom 9) o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, 16a) poslancom
obecného zastupiteľstva, 16b) predstaveným v štátnej službe, 16c) odborníkom plniacim úlohy pre
člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej

republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, 16d) vedúcim zamestnancom
vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, 16e) vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je
orgán verejnej moci, 16f) nadriadeným v služobnom pomere 16g) alebo členom hodnotiacej komisie
alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných
prostriedkov. 16h) Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu a) titul, b) meno, c)

priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň
začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom
túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti
priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu
alebo z iného verejného rozpočtu.

44. Podľa § 134 ods. 1 S.s.p., správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
45. Podľa § 183 S.s.p., žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší
žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
46. Podľa § 193 S.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného

podľa osobitného predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom
uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia
dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať
informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu.
47. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
49. Podľa § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov, prevádzkovateľ, ktorý je zamestnávateľom
dotknutej osoby, je oprávnený poskytovať jej osobné údaje alebo zverejniť jej osobné údaje v rozsahutitul, meno, priezvisko, pracovné zaradenie, služobné zaradenie, funkčné zaradenie, osobné číslo
zamestnanca alebo zamestnanecké číslo zamestnanca, odborný útvar, miesto výkonu práce, telefónne
číslo, faxové číslo, adresa elektronickej pošty na pracovisko a identifikačné údaje zamestnávateľa, ak

je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných povinností, služobných povinností alebo funkčných
povinností dotknutej osoby. Poskytovanie osobných údajov alebo zverejnenie osobných údajov nesmie
narušiť vážnosť, dôstojnosť a bezpečnosť dotknutej osoby.
50. Podľa § 27 ods. 1 zákona o e-Governmente, ak osobitný predpis na účely konania o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach osôb ukladá orgánu verejnej moci povinnosť vydať alebo doručiť

rozhodnutie, žiadosť, vyjadrenie, stanovisko alebo iný dokument alebo ak ho na ich vydanie oprávňuje,
orgán verejnej moci je povinný túto povinnosť splniť alebo toto oprávnenie využiť vydaním alebo
doručením elektronického úradného dokumentu; takým vydaním sa považuje táto povinnosť za riadne
splnenú alebo toto oprávnenie za riadne využité. Ustanovením prvej vety nie sú dotknuté ustanovenia
podľa osobitných predpisov oprávňujúce namietať vady elektronického úradného dokumentu.
51. Podľa § 28 ods. 2 zákona o e-Governmente, elektronický úradný dokument, vrátane príloh, má

rovnaké právne účinky ako rozhodnutie, žiadosť, vyjadrenie, stanovisko alebo iný dokument, vrátane
príloh, ktoré podľa osobitného predpisu vydáva, oznamuje alebo doručuje orgán verejnej moci v listinnej
podobe.

IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu

52. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 177 a nasl. S.s.p., po zistení, že správna

žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj
priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna
žaloba je nedôvodná.
53. V prejednávanej veci nie je sporné, že zákon o slobode informácií obmedzuje prístup k osobným
údajom, spornou je však otázka, či poskytnutie mena, priezviska a titulu fyzickej osoby spolu

s informáciou o jej pracovnom zaradení môže dostatočným spôsobom identifikovať konkrétnu fyzickú
osobu. Podľa žalobcu tomu tak nie je, a preto nebol dôvod tieto informácie neposkytnúť. Súčasne je toho
názoru, že v opačnom prípade je podľa žalobcu potrebné ust. § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií
na predmetnú vec neaplikovať, a to v záujme uprednostnenia práva na informácie.
54. Pokiaľ ide o posúdenie argumentácie žalobcu a s tým súvisiacej aplikovateľnosti ust. § 9 ods. 2

zákona o slobode informácií správny súd uvádza, že vymedzenie žalobných bodov v správnej žalobe
je v správnom súdnictve rozhodujúce pre úspech vo veci, ich zmena je časovo striktne limitovaná,
pričom správny súd nemôže preskúmať rozhodnutie z hľadiska v žalobe neuplatnených dôvodov. V
tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Asan 2/2020 zo dňa 29.09.2021, v ktorom tento uviedol: „19. Na tomto mieste považuje

kasačný súd za dôležité zdôrazniť, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy
predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení
uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve
koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do
konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať

ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie
žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na
podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia
argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/34/2010 z 25.11.2010).

55. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 síce zaručuje právo na informácie, avšak zároveň upravuje
obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila
primeraná rovnováha medzi právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na druhej
strane. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií upravuje,
že informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, a informácie o osobných

údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených
zákonom,povinnáosobasprístupnílenvtedy,aktoustanovujeosobitnýzákon,alebospredchádzajúcim
písomným súhlasom dotknutej osoby. Účelom ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií, je
chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Súčasťou práva na ochranusúkromia je aj ochrana osobných údajov. Zásady ochrany osobných údajov stanovuje zákon o ochrane
osobných údajov tak, že osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby
alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na

základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko,
identifikačné číslo, lokalizačné údaje alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých
charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu,
psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.
56. Právo na informácie je garantované Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmienky, postup a rozsah slobodného
prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií. Prístup k informáciám, ktorými povinná
osoba disponuje, nie je absolútny a zákon stanovuje aj isté obmedzenia prístupu k informáciám, a to
v záujme ochrany práv iných osôb, ktoré môžu byť v protichodnom postavení k právu žiadateľa na
informácie. Uvedené platí aj o ochrane osobných údajov fyzickej osoby, ktoré spracúva povinná osoba,
a ktorých sprístupnenie musí byť odôvodnené len konkrétnym normatívnym ustanovením.

57. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií, či sprístupnenie dokumentov, ktorých obsahom sú
osobné údaje fyzickej osoby, povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií
sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného
súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto
ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná

osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak
žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby. alebo ak súhlas nie je založený v
úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 z 19.03.2014).
58. Argumentácia žalobcu je založená na tom, že samotné meno a priezvisko nemôžu dostatočne

identifikovaťkonkrétnufyzickúosobu,apretosanejednáoosobnéúdaje.Pokiaľideodefiníciuosobných
údajov, spod tohto pojmu nie sú žiadne konkrétne údaje vylúčené. Podstatné je, aby obsah a význam
týchto údajov napĺňal znaky osobných údajov, teda aby v prejednávanom prípade prostredníctvom
obsahu poskytnutých údajov a ich vyhodnotenia vo vzťahu k ostatným známym, resp. dostupným
informáciám bolo možné dospieť k identifikovaniu určitej fyzickej osoby. Nie je podstatné, že samotné

meno a priezvisko ešte neurčuje konkrétnu fyzickú osobu, nakoľko osobnými údajmi nie sú len údaje,
ktorými je fyzická osoba priamo identifikovaná, ale aj údaje, ktoré sa identifikovateľnej osoby týkajú.
Pokiaľ žalovaný vyhodnotil poskytnutie titulu, mena a priezviska fyzickej osoby spolu s jej pracovným
zaradenímvrámcipovinnejosoby(KancelárieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky;čímjenepochybne
poskytnutá aj informácia o zamestnaní a vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci aj o dosiahnutom

vzdelaní a vykonávanej profesii) ako poskytnutie údajov, ktoré môžu viesť k určeniu konkrétnej fyzickej
osoby, správny súd zastáva názor, že takýto postup žalovaného bol zákonný a spĺňal požiadavku
ochrany osobných údajov, ktorú bola povinná osoba, ktorá spracúva osobné údaje, povinná rešpektovať
a dodržiavať.
59. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžo/250/2008, podľa ktorého súbor

údajov, na základe ktorých nie je fyzická osoba priamo alebo nepriamo určená alebo určiteľná a na jej
určenie je nevyhnutné získať ďalší údaj alebo ďalšie údaje s vynaložením neúmerne vysokého úsilia, sa
nepovažuje za osobné údaje fyzickej osoby. Neúmerne vysokým úsilím sa rozumie získavanie údajov
z ťažko dostupného zdroja, získavanie údajov dlhodobým vyhľadávaním, viacnásobným overovaním,
porovnávaním a triedením alebo získavaním údajov prieskumom, ktorého výsledky je možné priradiť

viacerým fyzickým osobám, ktoré treba ďalej analyzovať, upresňovať a selektovať. V prípade žiadaných
informácií, ktoré sa týkajú fyzických osôb, ide o osobné údaje, lebo ide o údaje v rozsahu mena,
priezviska a titulu poradcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. senátov Ústavného súdu
Slovenskej republiky spolu s informáciou, pre ktorého sudcu, resp. senát títo poradcovia vykonávajú
svoju činnosť. Uvedené údaje sa vzťahujú na fyzické osoby vykonávajúce osobitnú právnickú profesiu

– súdnych poradcov. Týmto je vymedzený okruh osôb predstavujúci osobitnú profesijnú skupinu, ktorej
počet členov v rámci Slovenskej republiky, so zreteľom na skutočnosť, že ich pôsobnosť je viazaná
výlučne na Ústavný súd, nie je dostatočne rozsiahly na to, aby konkrétna fyzická osoba nebola týmto
spôsobom identifikovateľná, resp. aby ju nebolo možné jednoducho určiť na základe znakov, ktoré sa
na ňu priamo vzťahujú. Meno s priezviskom v spojení so všetkými titulmi, ktoré táto osoba získala a

jej pracovným zaradením, túto osobu nezameniteľne a spoľahlivo odlišujú od iných osôb. Je ťažké si
totiž predstaviť, že by bolo viacero osôb s rovnakými údajmi činných v pozícii poradcu Ústavného súdu.
Tieto údaje teda povinná osoba v takom rozsahu, v akom sú chránené zákonom o osobných údajoch,
sprístupniť nemôže.60. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol v rozsudku sp. zn. 3Sži/3/2012 zo dňa
01.08.2012, že „meno a priezvisko žalobcu síce samy osebe ešte nevyhnutne nemusia byť znakom
tvoriacim určiteľnosť fyzickej osoby. Tvoria však 90% identity subjektu, a preto v spojení s ďalšími i

nepatrnými znakmi môže byť naplnená určiteľnosť osoby.“
61. Následne v rozsudku sp. zn. 3Sži/2/2013 zo dňa 09.04.2013 uviedol, že „vychádzajúc z citovaných
ustanovení [v tom čase účinný § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov a § 9 ods. 2
a 3 zákona o slobode informácií- poznámka správneho súdu] niet pochýb o tom, že na základe súboru
údajov o fyzickej osobe (v danom prípade prokurátora) a príslušnosti ku konkrétnemu štátnemu orgánu

v sústave prokuratúry (miesto výkonu funkcie a ďalšie identifikačné údaje) možno fyzickú osobu určiť
(identifikovať), a takýto súbor údajov treba považovať za osobné údaje dotknutej osoby.“
62. Na podporu vyššie uvedených záverov správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho
súdu ČR z 12.02.2009, sp. zn. 9 As 34/2008-68, v ktorom Najvyšší správny súd ČR zaujal rozširujúci
výklad pojmu osobný údaj a ako test stanovil možnosť určitú osobu nejakým spôsobom kontaktovať. Z
uvedeného je zrejmé, že ak by žalobca získal žiadané informácie, bolo by možné celkom jednoducho, t.

j. bez vynaloženia neúmerne vysokého úsilia (vzhľadom na miesto výkonu práce poradcov), tieto fyzické
osoby kontaktovať.
63.Prisúčasnejúrovniverejnedostupnýchinformáciínainternete(atotakoficiálnychúradnýchdatabáz,
ako aj súkromných portálov pracujúcich s údajmi vedúcimi k identifikovaniu fyzickej osoby, ako sú
napríklad aj rôzne sociálne siete) je údaj v rozsahu meno a priezvisko fyzickej osoby v spojení s

informáciou o pracovnom zaradení (ktoré sa viaže k výkonu funkcie na konkrétnom štátnom orgáne)
osobným údajom, nakoľko objektívne nie je potrebné vynaložiť neúmerne vysoké úsilie k tomu, aby
kombináciou poskytnutých a verejne dostupných údajov bola fyzická osoba konkrétne určiteľná. V tejto
súvislosti je potrebné vziať na zreteľ aj jedinečnosť povinnej osoby spočívajúcu v tom, že Ústavný súd
pôsobí výhradne v jedinom meste na Slovensku, čo opäť len zužuje okruh osôb identifikovateľných na

základe údajov, ktoré by žalobcovi boli poskytnuté na základe jeho žiadosti.
64. Pokiaľ žalobca poukazoval na predmet svojej činnosti, ktorým je informovanie verejnosti o témach
týkajúcich sa súdnej moci, správny súd uvádza, že tento jeho záujem nemožno nadraďovať nad záujem
zákonnej ochrany osobných údajov. Vyhovieť jeho žiadosti by bol žalovaný (resp. povinná osoba)
povinnýlenvprípadevýslovnejdispozícievovšeobecneplatnomprávnompredpise.Vopačnomprípade

je povinný dodržiavať svoju povinnosť chrániť osobné údaje, ktoré spracúva z titulu svojej činnosti.
V tejto súvislosti tiež správny súd dodáva, že žalobca v rozpore s vlastným tvrdením o nemožnosti
identifikovať fyzické osoby na základe mena, priezviska a pracovného zaradenia zdôvodňuje odhalenie
týchto údajov práve potrebou identifikovať tieto osoby. Nemožno preto priznať úspech jeho argumentom,
že meno, priezvisko a pracovné zaradenie nie sú osobnými údajmi, nakoľko je zrejmé, že za pomoci

týchto údajov chce žalobca dohľadať konkrétne fyzické osoby. Existuje preto vysoká pravdepodobnosť
identifikáciefyzickejosoby,čoodôvodňujezáverotom,žeideoosobnéúdaje.Kžalobcomsledovanému
cieľu informovania verejnosti o témach týkajúcich sa súdnej moci tiež správny súd dodáva, že prípadnú
zaujatosť poradcu v konkrétnej veci môže namietať len účastník konania (nie verejnosť, resp. žalobca;
samozrejme za predpokladu, že nie je v postavení účastníka v danom konaní).

65. Správny súd nespochybňuje právo žalobcu na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 4 a 5 Ústavy, na
druhej strane je však právo fyzických osôb na súkromie a na ochranu pred zverejňovaním údajov o
fyzických osobách podľa čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy. Zákonodarca kolidujúce záujmy vyvážil tak, že osobné
údaje a údaje o súkromí fyzických osôb nemožno sprístupniť bez ich súhlasu (§ 9 ods. 1 a 2 zákona
o slobode informácií), pokiaľ nejde o fyzické osoby podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, pri

ktorých verejný záujem na sprístupnení informácií z titulu ich funkcie a úloh, ktoré plnia pri výkone
verejnej moci neprevyšuje záujem na ochrane ich súkromia a osobných údajov. V konaní pritom nebolo
sporné, že zákonodarca nezaradil súdnych poradcov medzi osoby taxatívne vymenované v § 9 ods. 3
zákona o slobode informácií. Súčasne z ust. § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií nevyplýva priestor
pre správnu úvahu správneho orgánu a vykonanie balančného testu o tom, či danú právnu úpravu

bude aplikovať aj v tomto prípade. Z predmetných ustanovení naopak vyplýva, že tieto sú výsledkom
pomeriavania zmienených základných práv zo strany zákonodarcu, ktorý exaktne stanovil okruh osôb,
v prípade ktorých z vyššie zmienených dôvodov verejný záujem na sprístupnení informácií prevýšil
ich súkromný záujem na ochrane súkromia a osobných údajov. Právna úprava súčasne prezumuje,
v prípade fyzických osôb (odlišných od osôb uvedených v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií),

pokiaľ tieto nedajú predchádzajúci všeobecný súhlas so zverejnením informácií, že tieto majú záujem na
ochrane ich osobných a súkromných údajov. Ide o zákonné obmedzenie práva na prístup k informáciám
(viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 29.05.2025, sp. zn. 8Svk/12/2025 a v tomto
zmysle tiež rozsudok zo dňa 29.05.2025, sp. zn. 8Svk/23/2024, bod 42).66. S ohľadom na krátkosť lehôt na sprístupnenie informácií a ochranu súkromia fyzických osôb pred
neprimeraným zaťažovaním dopytmi na získanie informácií týkajúcich sa ich súkromia bez zákonného
dôvodu, zákonodarca súčasne neukladá povinným osobám povinnosť iniciatívne získavať súhlas podľa

§ 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Takýto prístup však nemožno považovať za neústavný,
keďže podstatou práva na súkromie a práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy
je práve právo na to, aby údaje v rozsahu identifikačných údajov či iných súkromných údajov fyzických
osôb, ktoré boli poskytnuté orgánom verejnej moci, neboli sprístupnené širokej verejnosti. Inými slovami,
sprístupnenie osobných údajov a údajov týkajúcich sa súkromia fyzickej osoby je výnimkou z pravidla,

nie samotným pravidlom. Výnimka sa teda aplikuje v zásade vtedy, ak dotknutá osoba prejaví súhlas
so sprístupnením. Ide teda o prejav ochrany súkromia a osobných údajov, ktorému ustupuje právo
verejnosti na informácie. Až v prípade, ak by tieto informácie boli podkladom pre uplatnenie verejnej
moci, účastníci konania sa s týmito informáciami môžu oboznámiť v intenciách príslušnej právnej úpravy
konania pred Ústavným súdom.
67. „Obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy (a čl. 10 ods. 1

dohovoru) nie je právo sťažovateľa dostávať informácie podľa jeho predstáv a očakávaní“ (uznesenie
Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 184/03 z 01.10.2003, ZNaU 334/2003).
68. Pokiaľ žalobca poukazoval na príslušnú judikatúru Ústavného súdu, v náleze sp. zn. PL. ÚS
15/98 definuje podmienky, ktoré musí splniť zákonodarca, aby obmedzenie práva na informácie bolo
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Rovnako v prípade nálezu sp. zn. IV. ÚS 464/2010 vytkol

súdom, že sa vo svojom rozhodnutí nevyrovnali s možnosťou uplatnenia správnej úvahy, ktorá bola
v tam posudzovanej veci daná (vzhľadom na úvodnú vetu § 11 ods. 1 zákona o slobode informácií).
V tu súdenej veci aplikované ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií pritom neoprávňuje
povinnú osobu na základe vlastnej správnej úvahy rozhodnúť, či tam ustanovené obmedzenie prístupu
k informáciám uplatní. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že správne orgány sú povinné v zmysle

čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon o slobode informácií pritom stanovuje explicitné obmedzenia
prístupu k informáciám, pričom jedným z týchto explicitných obmedzení je aj v tomto konaní aplikované
ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií.
69. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že zmluvy s externými poradcami sú zverejnené

v centrálnom registri zmlúv, tieto neobsahujú informáciu požadovanú žalobcom vcelku, tak ako o ňu
žiadal. Informácia o pracovnom zaradení externých súdnych poradcoch doposiaľ nebola zverejnená v
kombinácii s už zverejnenými informáciami. Zverejnenie časti požadovaných informácií v centrálnom
registri zmlúv nezakladá povinnosť povinnej osobe sprístupniť tieto informácie aj na základe žiadosti
žalobcu, keďže tieto zverejňuje v režime §5a zákona o slobode informácií. V tejto súvislosti správny

súd poukazuje na to, že žalobca vo svojej žiadosti o poskytnutie informácií nerozdeľoval súdnych
poradcov na interných a externých, ale žiadal o poskytnutie informácie o súdnych poradcoch. Z obsahu
napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že argumentácia povinnej osoby a žalovaného sa vzťahuje na
súdnych poradcov všeobecne (teda rovnako na interných ako aj na externých). Z obsahu rozhodnutí tak
nevyplýva,žebyvtýchtoabsentovalaargumentáciaajvovzťahukosobámexternýchsúdnychporadcov.

70.Žalobcasúčasneargumentovalustanovením§78ods.3zákonaoochraneosobnýchúdajov,ktorého
prvá veta stanovuje, ktoré osobné údaje je prevádzkovateľ, ktorý je zamestnávateľom fyzickej osoby,
oprávnený poskytovať alebo zverejniť, a to len ak je to potrebné v súvislosti s plnením pracovných
povinností, služobných povinností alebo funkčných povinností dotknutej osoby. Súčasne, pri týchto
údajoch stanovuje podmienku, že poskytnutie alebo zverejňovanie týchto špecifikovaných údajov

nesmie narušiť vážnosť, dôstojnosť a bezpečnosť dotknutej osoby. Z uvedeného vyplýva, že § 78 ods. 3
zákona o ochrane osobných údajov predstavuje vyňatie určitého okruhu osobných údajov zo všeobecnej
požiadavky na ochranu osobných údajov a len tieto môžu byť sprístupnené, resp. zverejnené, a to len na
špecifikovaný účel (plnenie pracovných povinností, služobných povinností alebo funkčných povinností
dotknutej osoby), pričom zabezpečenie slobodného prístupu k informáciám takýmto účelom v zmysle

vyššie uvedeného ustanovenia nie je.
71. Pokiaľ sa žalobca domáhal priamej aplikácie čl. 86 nariadenia GDPR, uvedený článok sa vzťahuje
na osobné údaje, obsiahnuté v úradných dokumentoch, o poskytnutie ktorých však žalobca nežiadal.
72. Súčasne správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové
náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 47 Správneho poriadku. Z rozhodnutia žalovaného je

z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený žalovaný
pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval, pričom rozhodnutie žalovaného spolu
s rozhodnutím povinnej osoby zrozumiteľným spôsobom odôvodňujú nesprístupnenie požadovanejinformácie. Žalovaný sa zároveň logickým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so
všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
73. Ďalej správny súd považuje za dôležité uviesť, že žalobné body, v ktorých žalobca namietal

nedostatky rozvrhu práce Ústavného súdu, vyhodnotil ako irelevantné, keďže uvedené sa celkom
zjavne netýka predmetu aktuálneho súdneho konania (týmto je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím povinnej osoby o neposkytnutí informácie). Vyriešenie tejto otázky
by totiž v správnom súdnom konaní, ktorého predmetom je preskúmanie rozhodnutia o nesprístupnení
informácií, hoc aj s konštatovaním o porušení zákona, nič nemenilo na tom, že žalobcom požadované

údaje o poradcoch sú osobnými údajmi, ktoré sa v zmysle § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií
nesprístupňujú.
74. Pokiaľ ide o námietku žalobcu k vydaniu rozhodnutí v listinnej forme, niet pochybností o tom, že
žalovaný ako orgán verejnej moci je povinný uplatňovať výkon verejnej moci elektronicky. Odhliadnuc
od vyššie uvedeného správny súd považoval (aj s prihliadnutím na konkrétne okolnosti tohto prípadu)
žalobcovu námietku za účelovú, keďže s nedodržaním povinnosti uplatňovať verejnú moc elektronicky

zákon o e-Governmente nespája žalobcom tvrdený následok – teda, že by sa na rozhodnutia malo
hľadieť ako na neexistujúce, čo by podľa žalobcu malo za následok vydanie tzv. fiktívnych rozhodnutí.
S uvedeným tvrdením sa správny súd nemohol stotožniť, keďže „elektronický výkon verejnej moci je v
zmysle konštrukcie zákona o e-Governmente (napríklad § 28 ods. 1 a 2) rovnocenný s výkonom verejnej
mocivlistinnejpodobe,atak,opomenúcvýnimky,vpodstateideprilistinnejaelektronickejorovnocenné

písomné formy s tým, že orgán verejnej moci je povinný konať elektronickou formou“ (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/63/2018 z 10.12.2018). S uvedeným názorom sa
následne stotožnil Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 236/2020 26.05.2020,
pričom uviedol, že „zákon o e-Governmente, ktorý určuje formu, v akej sa majú rozhodnutia prípadne iné
dokumenty orgánov verejnej moci doručiť účastníkom konania (§ 27 ods. 1 zákona o e-Governmente), a

taktiež spôsob ich doručovania (§ 29 a nasl. zákona o e-Governmente). Výslovne pritom ustanovuje, že
vyhotovený elektronický úradný dokument vrátane príloh má rovnaké účinky ako rozhodnutie, žiadosť,
vyjadrenie, stanovisko alebo iný dokument, vrátane príloh, ktoré podľa osobitného predpisu vydáva,
oznamuje alebo doručuje orgán verejnej moci v listinnej podobe (§ 28 ods. 2 zákona o e-Governmente).“
75. Zákon o e-Governmente stanovil orgánom verejnej moci povinnosť vykonávať verejnú moc

elektronicky. Orgány verejnej moci by mali teda prioritne komunikovať elektronicky. Kodifikovanie
elektronickej komunikácie ako nosnej formy komunikácie s verejnou mocou i samotnej verejnej moci
medzi sebou bolo motivované snahou, aby sa komunikačné procesy zjednodušili, zrýchlili, sprehľadnili,
zjednotili a aby sa zvýšila bezpečnosť tejto komunikácie. Zo žiadneho z ustanovení tohto zákona však
nevyplýva, že by nedodržanie povinnosti konať v elektronickej forme spôsobovalo žalobcom namietanú

neexistenciu rozhodnutia a tomuto záveru nenasvedčuje ani výklad jeho jednotlivých ustanovení.
K uvedenému správny súd tiež dodáva, že zo znenia námietky tak, ako je formulovaná v žalobe, nie je
zrejmé, ako uvedeným postupom malo dôjsť k porušeniu konkrétnych práv alebo právom chránených
záujmov žalobcu, alebo tieto mali byť uvedeným postupom priamo dotknuté (ako to pre poskytnutie
právnej ochrany v správnom súdnictve predpokladá § 2 ods. 2 S.s.p.).

76. Záverom správny súd dodáva, že žalobcom navrhovaný postup podľa § 193 S.s.p. nevyužil,
keďže cieľom tohto postupu je umožniť súdu preskúmať, či skutočne existujú zákonné dôvody na
nesprístupnenie informácie a zabrániť situáciám, keď by sa povinné osoby vyhýbali sprístupneniu tým,
že nevydajú odôvodnené rozhodnutie alebo opakovane uvádzajú nezákonné dôvody. V tu súdenej
veci pritom nejde ani o jeden s vyššie uvedených prípadov a dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú

informáciu sprístupniť, sú dostatočne podrobne uvedené v napadnutom rozhodnutí.

V.
Záver

77. Správny súd dospel s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti k záveru, že správna žaloba nie
je opodstatnená, nakoľko napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané na
základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, bol použitý správny výklad príslušných ustanovení
zákona o slobode informácií, pričom orgány verejnej správny postupovali zákonne. Správny súd preto

správnu žalobu podľa § 190 S.s.p. zamietol.
78. Podľa § 168 S.s.p., žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči
žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo
požadovať.Orgánuštátnejsprávyvšaknáhradutrovprávnehozastúpeniamožnopriznaťlenvýnimočne.79. Podľa § 175 ods. 1 S.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
80. O trovách konania pred správnym súdom rozhodol správny súd podľa § 168 S.s.p. v spojení s §

175 ods. 1, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, a keďže v konaní úspešnému
žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať,
správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.
81. Podľa názoru súdu žalovaným uplatnené trovy konania - právneho zastúpenia advokátom
neboli vynaložené dôvodne a teda ich náhradu nie je možné spravodlivo priznať. Žalovaný je

predsedom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odbornú podporu a plnenie úloh spojených s
organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti
ústavného súdu a nepochybne, tak aj jeho predsedu zabezpečuje podľa § 29 zákona o Ústavnom súde
kancelária ústavného súdu, u ktorej možno dôvodne predpokladať, že disponuje dostatočným počtom
kvalifikovaných štátnych zamestnancov (resp. zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme).
Sám zákonodarca predpoklad disponovania orgánu verejnej správy (v tejto pozícii žalovaný vystupuje

v tu súdenej veci) kvalifikovanými štátnymi zamestnancami zakotvil v citovanom § 168 veta druhá
S.s.p., ktorá zásada sa prejavila v tom, že iba vo výnimočných prípadoch je možné priznať náhradu
trov právneho zastúpenia orgánu štátnej správy. Preto by štátne orgány nemali využívať právnu pomoc
súkromnej sféry, ktorej by náhradu trov konania musel platiť v prípade neúspechu druhý účastník - ako
to konštatoval Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 09.09.2004. Súd v tomto konkrétnom prípade

nevzhliadol žiaden výnimočný dôvod pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného. Preto
udelenie plnomocenstva žalovaným advokátovi na jeho zastupovanie v predmetnom konaní nebolo
dôvodným.
82. Napokon pokiaľ právny zástupca žalovaného na pojednávaní naznačil, že v prípade žalobcu sa
jedná o bezúčelné obhajovanie práva, túto argumentáciu podrobnejšie nerozvinul. Navyše, uvedenému

tvrdeniu kvalita spracovania správnej žaloby a ďalších podaní, ako aj tam prezentované dôvody
nenasvedčujú. Právny zástupca žalovaného súčasne konštatoval, že zo strany žalobcu dochádza
k zneužívaniu zákona o slobode informácií. Aby bolo možné náležite posúdiť, či v prejednávanej veci
konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k informáciám, je podľa správneho súdu
nevyhnutné prihliadnuť nielen na kvalitu a rozsah žiadosti žalobcu, či spôsob formulácie a stupeň

konkrétnosti požadovaných informácií, ale aj na úmysel žalobcu privodiť povinnej osobe neprimeranú
ujmu v prípade ich sprístupnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené hľadiská je správny súd toho názoru,
že v uvedenom prípade žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií, ktorá je predmetom tohto konania
neodôvodňuje záver o zneužití práva. Uvedené skutočnosti napokon netvrdila ani povinná osoba, resp.
žalovaný v napadnutom rozhodnutí, pričom ani v priebehu pojednávania uvedené tvrdenie neodôvodnil

konkrétnymi skutočnosťami.
83. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom

Správneho súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostaljeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že

správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.