Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 8, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123238903
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4123238903.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobkýň: 1. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., D. X, 2. B. E. F., G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, 3. I. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX, 4. H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX, 5. L. M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N., O. K. XX, právne zastúpené: Advokátska kancelária Humenská & Panasiuková, so sídlom Nitra,

Damborského 3, proti žalovanému: Nitriansky samosprávny kraj, so sídlom Nitra, Rázusova 2A, IČO:
37 861 298, o zaplatenie peňažných súm, o odvolaní žalobkýň v 1. až 5. rade proti rozsudku Okresného
súdu Nitra č. k. 10Cpr/1/2023-124 zo dňa 22. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkýň v 1. až 5. rade v celom rozsahu zamietol
a žalovanému voči žalobkyniam v 1. až 5 rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 6, § 15, § 17 ods. 3, § 231 ods. 1, 4 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej ako „Zákonník práce“), § 1 ods. 3, § 4 písm. n), § 20 ods.
1, 3 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom
záujme (ďalej ako „zákon č. 553/2003 Z. z.“), 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo

verejnom záujme (ďalej ako „zákon č. 552/2003 Z. z.“), § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom
vyjednávaní, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „Občiansky zákonník“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyne boli bývalé zamestnankyne
žalovaného, ktorých pracovný pomer bol ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu

31.12.2022, na základe čoho im mal vzniknúť podľa čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy Nitrianskeho
samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022, nárok na zaplatenie odmeny za odpracované roky pri
prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok, ktorý im žalovaný napriek
výzve nevyplatil. Teda žalobkyni v 1. rade mal vzniknúť nárok na sumu 16.040 eur t.j. nárok titulom
štyroch jej funkčných platov, keďže u žalovaného odpracovala viac ako 20 rokov, žalobkyni v 2. rade
nárok vo výške 8.100 eur t.j. nárok titulom troch jej funkčných platov, keďže odpracovala viac ako 17

rokov, žalobkyni v 3. rade nárok vo výške 6.508 eur t.j. nárok titulom štyroch jej funkčných platov,
keďže odpracovala viac ako 20 rokov, žalobkyni v 4. rade vo výške 3.912 eur t.j. nárok titulom troch jej
funkčných platov, keďže odpracovala viac ako 16 rokov a žalobkyni v 5. rade vo výške 8.400 eur t.j. nárok
titulom troch jej funkčných platov, keďže odpracovala viac ako 16 rokov. Nárok žalobkýň bol zo strany
žalovaného spochybnený, keď tento podľa jeho názoru vyplýval z neplatného dojednania kolektívnej
zmluvy.3. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že po oboznámení sa s jednotlivými listinnými
dôkazmi zistil skutkový stav, majúc pritom za to, že z kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho
samosprávneho kraja na rok 2022 zo dňa 30.12.2021, ktorú za žalovaného podpísal jeho predseda E.

L. I. P. B. a za odborovú organizáciu SLOVES jej predsedníčka L. Q. R. (ďalej ako „kolektívna zmluva“)
vyplýva, že čl. 32 kolektívnej zmluvy znel nasledovne: 1. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri prvom
skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, ak
pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je viac ako 70 %, ak požiada o poskytnutie uvedeného
dôchodku pred skončením pracovného pomeru alebo do desiatich pracovných dní po jeho skončení

odchodné nad rozsah ustanovený v § 76a ods. 1 Zákonníka práce vo výške dvoch funkčných platov
zamestnanca. 2. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, ak mu bol
priznaný predčasný starobný dôchodok na základe žiadosti podanej pred skončením pracovného
pomeru alebo do desiatich pracovných dní po jeho skončení odchodné nad rozsah ustanovený v §
76a ods. 2 Zákonníka práce vo výške dvoch funkčných platov zamestnanca. 3. Zamestnávateľ vyplatí
zamestnancovi za odpracované roky odmenu pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku

na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je
viac ako 70 %, po odpracovaná od 5 do 10 rokov vo výške 1 funkčného platu, po odpracovaní od 15
do 20 rokov vo výške 3 funkčných platov a po odpracovaní viac ako 20 rokov vo výške 4 funkčných
platov. Z emailu L. Q. R., predsedníčky ZO SLOVES zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho
kraja, zo dňa 29.11.2022 adresovaného H. L. S. vyplynulo, že ho požiadala o výklad čl. 32 ods. 3

kolektívnej zmluvy, ktorý nesprávne označila ako čl. 31 ods. 3. Z následnej mailovej odpovede H. L.
S., odbor pracovného práva a sociálnej politiky Republikovej centrály odborového zväzu SLOVES zo
dňa 29.11.2023 vyplynulo, že čl. 32 ods. 1 a 2 nie sú v rozpore so zákonom, ale čl. 32 ods. 3 je v
rozpore so zákonom č. 553/2003 Z.z., ktorý v ustanovení § 20 ods. 1 písm. a) - g) limituje dôvody
na poskytnutie odmeny - odmenu podľa tohto ustanovenia je možno poskytnúť len pre niektorý z

určených dôvodov a podľa znenia kolektívnej zmluvy tak v tomto smere k porušeniu zákona došlo,
pretože poskytnutie „odmeny za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku
nároku na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok“ tento zákon nepozná. Z dodatku č. 2 ku
kolektívnej zmluve zo dňa 02.12.2022, ktorý za žalovaného podpísal jeho riaditeľ H. I. B. B. a za
odborovú organizáciu SLOVES jej predsedníčka L. Q. R. vyplynulo, že bol vypustený vyššie uvedený

čl. 32 odsek 3. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.11.2022, potvrdenia o zamestnaní
zo dňa 28.11.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplynulo, že žalobkyňa v 1. rade bola u žalovaného
zamestnaná od 01.07.2002 do 28.11.2022 na pracovnej pozícii riaditeľ, ekonóm, ktorý pracovný pomer
ukončila dohodou k 28.11.2022, ktorej bolo vyplatené odchodné podľa § 76a Zákonníka práce a čl. 32
kolektívnej zmluvy na rok 2022. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.11.2022, potvrdenia

o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplynulo, že žalobkyňa v 2. rade bola
u žalovaného zamestnaná od 28.04.2005 do 31.12.2022, t.j. 17 rokov a 245 dní, na pracovnej pozícii
riadiaci pracovník/manaž., ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k 31.12.2022, bolo jej vyplatené
odchodné podľa § 76a Zákonníka práce a v súlade s čl. 32 kolektívnej zmluvy na rok 2022 vo výške
8.100 eur. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.11.2022, potvrdenia o zamestnaní zo

dňa 31.12.2022 vyplynulo, že žalobkyňa v 3. rade bola u žalovaného zamestnaná od 02.07.2002 do
31.12.2022, t.j. 20 rokov a 183 dní, na pracovnej pozícii všeobecný administratívny pracovník, ktorý
pracovný pomer ukončila dohodou k 31.12.2022, bolo jej vyplatené odchodné podľa § 76a Zákonníka
práce a v súlade s čl. 32 kolektívnej zmluvy na rok 2022. Z dohody o skončení pracovného pomeru
zo dňa 21.11.2022, potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplýva,

že žalobkyňa v 4. rade bola u žalovaného zamestnaná od 08.06.2006 do 31.12.2022, t.j. 16 rokov
a 207 dní, na pracovnej pozícii odborný a administratívny pracovník, ktorý pracovný pomer ukončila
dohodou k 31.12.2022, bolo jej vyplatené odchodné podľa § 76a Zákonníka práce a v súlade s čl. 32
kolektívnej zmluvy na rok 2022 vo výške 3.912 eur. Napokon z dohody o skončení pracovného pomeru
zo dňa 21.11.2022, potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplýva,

že žalobkyňa v 5. rade bola u žalovaného zamestnaná od 01.05.2006 do 31.12.2022, t.j. 16 rokov
a 245 dní, na pracovnej pozícii finančný riaditeľ/ekonóm, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k
31.12.2022, bolo jej vyplatené odchodné podľa § 76a Zákonníka práce a v súlade s čl. 32 kolektívnej
zmluvy na rok 2022 vo výške 8.400 eur. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade vyplynulo, že u žalovaného
bola zamestnaná 20 rokov, v posledných rokoch ako riaditeľka a jej náplňou práce bolo organizovanie

výkonu práce žalovaného, pričom zodpovedala predsedovi a zastupiteľstvu. Za svoju prácu dostala
niekoľko vyznamenaní, nedostala žiadne napomenutie, neboli vznesené žiadne výhrady a žalovaný bol
pod jej vedením vo výbornej finančnej kondícii. Žalovaný vznikol v roku 2001, začal fungovať v roku
2002. Kolektívna zmluva sa tvorila v rokoch 2017 až 2018, kedy sa do nej dostalo aj ustanovenie §32 ods. 3, pretože prišlo k prvým odchodom do dôchodku a následne sa v nej v roku 2021 robili iba
drobné úpravy. Pri tvorbe kolektívnej zmluvy nijakým spôsobom neparticipovala, nezúčastňovala sa
rokovaní, do obsahu čl. 32 nezasahovala. Sporné otázky s ňou ale za zamestnávateľa konzultovali a o

rokovaniach bola informovaná, keďže bola riaditeľkou žalovaného a aj p. R., ktorá bola jej asistentkou,
ju o tom informovala. Ustanovenie o odmenách sa do kolektívnej zmluvy dostalo z dôvodu snahy o
spravodlivé odmeňovanie zamestnancov a ustanovenie o 4 platoch z dôvodu, že ho mohli niektorí
zamestnanci, s ohľadom na dĺžku trvania ich pracovného pomeru, využiť. Kolektívnu zmluvu pred
podpisom predsedu žalovaného musela skontrolovať jeho právnička p. T.. Verila, že celá kolektívna

zmluva je v poriadku. Z výsluchu žalovanej v 2. rade vyplynulo, že u žalovaného pracovala od roku
2005 a od decembra 2007 na pozícii vedúcej sprostredkovateľského orgánu a jej priamym nadriadeným
bol predseda žalovaného. Počas trvania pracovného pomeru nemala žiadne pracovnoprávne problémy,
zamestnávateľ nemal voči jej práci žiadne výhrady, boli pozitívne hodnotení v rámci Slovenska ako
jedny z najlepších, žalovaný nemal nikdy toľko zdrojov ako počas jej pôsobenia. Za svoju prácu
dostávala mzdu a odmenu. Nepodieľala sa na tvorbe kolektívnej zmluvy. Do roku 2019 bola prax pri

odmenách pri odchode do dôchodku nejednotná a subjektívna. Keď dňa 15.11.2022 predložila návrh na
skončenie pracovného pomeru dohodou ku koncu roka 2022, verila, že odíde za rovnakých podmienok
ako kolegovia, ktorí odchádzali pred ňou a aj po nej. Predseda žalovaného p. P. podpisoval všetky
dokumenty, až potom ako k nim priložila právnička T. kontrolný list. Z výsluchu žalobkyne v 5. rade
vyplynulo, že u žalovaného pracovala na pozícii vedúcej ekonomického odboru, nikdy jej nebolo uložené

z jeho strany žiadne napomenutie, počas trvania pracovného pomeru dostávala odmeny, 13 a 14
plat, bola predsedníčkou finančnej komisie SK8 a finančná kondícia žalovaného bola veľmi dobrá. Od
začiatku trvania jej pracovného pomeru k žalovanému do prijatia kolektívnej zmluvy sa odmeny pri
skončení pracovného pomeru vyplácali na základe návrhu, čo nebolo predvídateľné a takto je to lepšie
čitateľné. Všetky dokumenty pred podpisom predsedu kontrolovala právnička Dr. Korcová. Po tom, ako

jej 30.06.2022 vznikol nárok na starobný dôchodok, rozhodla sa odísť do dôchodku za podmienok,
za akých odchádzali aj iní jej kolegovia, za dohodnutých podmienok. Dňa 31.12.2022 jej prišiel nový
predsedažalovanéhopoďakovaťzaprácu,ktorúurobila,dostalakyticu,skaždýmsarozlúčilaaodišlado
dôchodku. V prvom výplatnom termíne jej však nebola odmena bez odôvodnenia vyplatená. Z výsluchu
svedkyne H. O. T. U. vyplynulo, že do februára 2023 pracovala v kancelárii predsedu ako právnik

a v náplni práce mala posudzovanie predložených návrhov. Kolektívne zmluvy však neboli bežnými
zmluvami, ktoré by chodili jej na kontrolu a nepamätala si, či túto zmluvu kontrolovala, či mala priestor
na jej pripomienkovanie a či ho mal vtedajší predseda žalovaného. Žalovaného zastupovala v rokoch
2017-2020 pri rokovaniach pred uzavretím vyšších kolektívnych zmlúv na úrade vlády žalobkyňa v 1.
rade, čo vyplývalo z jej pracovného zaradenia a funkcie a predpokladá, že ona viedla aj rokovania o

predmetnej kolektívnej zmluve, keďže s ňou prišla na podpis. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že
z fotografií na č. l. 109 vyplynulo, že predseda žalovaného P. P. odovzdal žalobkyni v 2. rade kyticu a
písomne jej poďakoval za dlhoročnú spoluprácu a z prepisu SMS správ vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade
zaslala predsedovi žalovaného SMS správu, v ktorej mu poďakovala za kyticu, na ktorú jej on odpísal a
uviedol, že sa s ňou chcel rozlúčiť osobne a poďakovať jej za všetko, čo pre kraj urobila a že mu je ľúto,

že odchádza. Z fotografie na č. l. 94 vyplynulo, že žalobkyni v 3. rade bol dňa 16.05.2022 odovzdaný
ďakovný list.

4. Súd prvej inštancie následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové tvrdenia
medzistranamisporubolinespornéaktorénaopakbolisporné.Vyhodnotil,žemedzistranamisporubolo

sporné to, či dojednanie kolektívnej zmluvy v čl. 32 ods. 3, na podklade ktorého sa žalobkyne domáhali
vyplatenia odmeny bolo platne dojednané. Keďže žalobkyne vykonávali prácu vo verejnom záujme a boli
odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z. z., aplikoval na ich vzťah primárne ustanovenia zákona č.
553/2003 Z. z. a len sekundárne ustanovenia Zákonníka práce. Konštatoval, že vôľa zamestnávateľa,
ktorého zamestnanci sú odmeňovaní podľa vyššie uvedeného zákona, je zo zákona obmedzená, preto

ak by aj zamestnávateľ chcel, nemôže pre týchto zamestnancov dojednať ani v kolektívnej zmluve,
výhodnejšie mzdové podmienky než sú uvedené v samotnom zákone č. 553/2003 Z. z., z dôvodu
čoho nemožno na pracovnoprávny vzťah žalobkýň aplikovať ustanovenia § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1
Zákonníka práce tak, ako tvrdili žalobkyne. Vysvetlil, že plat zamestnanca, ktorý je odmeňovaný podľa
zákona č. 553/2003 Z. z., je podľa § 4 písm. n) zákona č. 553/2003 Z. z. tvorený aj odmenou, ktorú

môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi, ktorý je odmeňovaný podľa zákona č. 553/2003 Z. z.
iba z dôvodov uvedených v § 20 ods. 1 uvedeného zákona, ktoré dôvody sú v predmetnom zákonnom
ustanovení uvedené taxatívne, pričom ani z jedného ustanovenia nevyplýva možnosť dojednať odmenu
za odpracované roky tak, ako znie sporný čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy. Vyhodnotil, že ustanoveniečl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy tak, ako bolo dojednané, je v rozpore s § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003
Z. z. a kolektívna zmluva je podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v tejto časti neplatná. Za irelevantné pre danú vec vyhodnotil tvrdenia žalobkýň, že si počas trvania

pracovného pomeru kvalitne vykonávali svoje pracovné činnosti. Tiež konštatoval, že ak by aj bol nárok
na zaplatenie tohto plnenia ako „odmeny“ platne dojednaný, tak tým, že poskytnutie odmeny je podľa §
20 ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z.z. nenárokovateľné, t.j. jej vyplatenie závisí od úvahy žalovaného
ako zamestnávateľa, čo vyplýva z použitého slova „môže“ v odseku 1 a aj slova „na návrh“ v odseku
2, nebol by právny nárok na jej vyplatenie.

5. Vzhľadom na tvrdenie žalobkýň, že len samotná skutočnosť, že v kolektívnej zmluve sa spomína
slovo „odmena“ neznamená, že sa musí jednať (a že sa jedná) o tento peňažný nárok, posúdil tento
nárok aj v súlade s výkladovým pravidlom v § 15 Zákonníka práce podľa jeho obsahu. Vyhodnotil,
že z obsahu daného článku kolektívnej zmluvy vyplýva, že ide o „ďalšie odchodné“ dojednané pre
prípad odpracovaných rokov vo výške jedného až štyroch funkčných platov. Dospel k záveru, že

keďže podľa § 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z., je pri prácach vo verejnom záujme, ktoré
vykonávali žalobkyne, možné dohodnúť v podnikovej kolektívnej zmluve zvýšenie odchodného najviac
o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku tak, ako to bolo dojednané v
čl. 32 ods. 1 kolektívnej zmluvy, je dojednanie v čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy neplatné podľa § 39
Občianskeho zákonník aj preto, že obchádza uvedené zákonné ustanovenie § 13b písm. a) zákona č.

552/2003Z.z.Nespochybnil,žeakbyneboližalobkyneodmeňovanépodľazákonač.553/2003Z.z.,bolo
by možné dohodnúť platne priamo v kolektívnej zmluve hneď vyššie odchodné, pretože ustanovenie §
13b limitujúce jeho výšku by sa naň nevzťahovalo a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoPr/12/2015 alebo Krajského súdu v Trenčín sp. zn. 4CoPr/3/2015.

6. Konštatoval, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/377/2014, na ktoré žalobkyne
poukazovali, dovolací súd zaoberajúc sa vyplatením iného nároku ako v prejednávanej veci, t. j.
nároku na odstupné podľa § 76 Zákonníka práce sa vyjadril k otázke relatívne kogentnej normy,
keď vyhodnotil, že vyššie uvedené ustanovenie takouto normou je, a preto možno rozšíriť i dôvody
vyplatenia odstupného v súlade s princípom zmluvnej voľnosti vyjadreným v § 1 ods. 6 Zákonníka práce.

Tiež poukázal na to, že v danom prípade najvyšší súd upozornil na skutočnosť, že zamestnankyňa
vykonávala práce vo verejnom záujme, ako tomu bolo i v danom prípade, preto bolo nevyhnutné na ich
pracovnoprávny vzťah aplikovať primárne ustanovenia zákona o práci vo verejnom záujme, ktorý v § 13b
stanovuje maximálnu hranicu odstupného, preto nebolo možné sa od tohto ustanovenia odchýliť. Súd
prvej inštancie konštatoval, že i žalobkyne boli odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z., v ktorom §

20ods.1stanovuje,vakýchprípadochjemožnéposkytnúťimodmenuatiež,ženiejemožnésaodchýliť
analogicky ani od týchto dôvodov a tieto dôvody rozšíriť a to rovnako ani za použitia § 1 ods. 6 Zákonníka
práce. Stotožnil sa s odôvodnením najvyššieho súdu vyjadrenom v odseku 23. vyššie definovaného
rozhodnutia, kde najvyšší súd spomenul ochrannú funkciu vo vzťahu k verejnému záujmu na efektívnom
a transparentnom používaní verejných financií, ktorý je v danom prípade väčší než záujem na ochrane

zmluvnej voľnosti strán a zdôrazňuje aj oklieštenie prospechu zamestnanca. Okrem tohto poukázal na
to, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/26/2021 zo dňa 28.02.2023, kde sa v odseku 19.4.
odôvodnenia tiež najvyšší súd zaoberal otázkou vyplatenia odstupného, poukazujúc na § 13b písm. b)
552/2003 Z. z., ktorý limituje jeho hornú hranicu, a to vzhľadom na skutočnosť, že ide o zamestnávateľov,
ktorí sú financovaní zo štátneho rozpočtu, preto dohody o odstupnom v rozpore s týmto ustanovením,

sú neplatné.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní bolo preukázané, že neplatnosť právneho úkonu spôsobila
aj sama žalobkyňa v 1. rade, ktorá bola vedúcou predsedu žalovaného a z titulu jej funkcie a pracovného
postavenia jej vyplývala povinnosť viesť rokovania o kolektívnej zmluve, ktoré aj viedla, čo bolo

preukázané výsluchom svedkyne H. O. T. U.. Tiež uviedol, že i žalobkyňa v 1. rade potvrdila, že s
ňou sporné otázky konzultovali a rovnako ju o rokovaniach informovala aj jej asistentka L. Q. R.,
ktorá pri rokovaniach zastupovala zamestnancov a v tejto súvislosti súd prvej inštancie vyslovil, že
preto nemožno konštatovať, že by túto neplatnosť spôsobila iba ona samotná a už vôbec nie ostatné
žalobkyne. S poukazom na § 17 ods. 3 Zákonníka práce uviedol, že neplatnosť právneho úkonu

môže byť na ujmu zamestnanca iba ak ju sám spôsobí. V tejto súvislosti zdôraznil, že uvedené platí
len za predpokladu naplnenia ďalších podmienok zodpovednosti za škodu, bez ohľadu na zavinenie.
Zastal názor, že v konaní bolo preukázané, že medzi stranami sporu existoval pracovnoprávny vzťah
a že žalovaný konal protiprávne, pretože porušil právne predpisy, ktoré sa na pracovnoprávny vzťahvzťahujú a majetok žalobkýň sa v dôsledku toho o požadované peňažné prostriedky nezväčšil, ktorý
právny záver je podľa jeho názoru súladný s právnym názorom, ktorý bol vyjadrený v náleze Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011, na ktorý poukázali žalobkyne a ktorý bol vydaný v obdobnej veci.

Konštatoval, že vo veci prejednávanej ústavným súdom sa bývalá zamestnankyňa ako žalobkyňa v
konaní pred všeobecnými súdmi úspešne domohla od svojho bývalého zamestnávateľa zaplatenia
peňažnej sumy titulom náhrady škody následkom neplatného právneho úkonu v intenciách § 17 v
sume rovnajúcej sa odstupnému, ktoré by jej bolo vyplatené v prípade, ak by jej bývalý zamestnávateľ
nesledoval vyslovenie neplatnosti kolektívnej zmluvy, pretože táto neplatnosť jej nemohla byť na škodu,

keďže ju sama nespôsobila. Súd prvej inštancie však uviedol, že spojitosť s uvedeným prípadom
naďalej nie je, pretože v prejednávanej veci neplatnosť právneho úkonu spôsobila za žalovaného sama
žalobkyňa v 1. rade, ktorá viedla rokovania pri uzatváraní kolektívnej zmluvy a táto bola následne
predložená na podpis predsedovi žalovaného bez toho, aby prešla pripomienkovým procesom právničky
predsedu H. T.. Konanie žalovaného, ktorý sa predtým riadil neplatným ustanovením kolektívnej zmluvy
a zamestnancom vyplácal danú odmenu, považoval za rozporné s dobrými mravmi a vyslovil, že týmto

jeho konaním nedošlo k zneužitiu práva a povinností na škodu žalobkýň podľa čl. 2 základných zásad
Zákonníka práce.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na
ich náhradu voči žalobkyniam v 1. až 5. rade v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania

bude rozhodnuté po právoplatnosti daného rozhodnutia.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie včas podaným spoločným odvolaním napadli žalobkyne v 1. až 5. rade,
vyjadrujúc presvedčenie, že v danom prípade sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP. Nestotožnili sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, týkajúcim sa rozsahu aplikácie

Zákonníka práce na daný vzťah. Poukazovali na subsidiárnu pôsobnosť Zákonníka práce na právne
vzťahy zamestnancov, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme, majúc pri tom za to, že právne normy
obsiahnuté v zákone č. 552/2003 Z. z. nevylučujú aplikáciu ustanovení § 1 ods. 6 a ani aplikáciu § 231
ods. 1 Zákonníka práce. Naopak s poukazom na § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. zastali názor, že
na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník

práce, ak daný zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Právny záver súdu prvej inštancie
o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1 Zákonníka práce na ich pracovnoprávny
vzťah, vyhodnotili ako rozporný s ustanovením § 3 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj s ustanovením § 1
ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z., a tiež ako výsledok nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej
veci. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich tvrdením, že ustanovenie § 20 ods. 1

zákona č. 553/2003 Z. z. je relatívne kogentným ustanovením, od ktorého sa možno odchýliť v prospech
slabšej strany. V tejto súvislosti namietali absenciu náležitého odôvodnenia, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Právny záver súdu prvej inštancie o tom, že odmenu môže zamestnávateľ
poskytnúť zamestnancovi iba z dôvodov uvedených v ustanovení § 20 odsek 1 zákona č. 553/2003 Z.
z. vnímali ako výsledok nesprávnej právnej úvahy zo strany súdu prvej inštancie, zakladajúci navyše aj

odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Mali za to, že súd prvej inštancie bližšie
nezdôvodnil nimi poukazovanú rozdielnosť medzi prejednávaným prípadom a právnou vecou riešenou
v rozhodnutí najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/377/2014 zo dňa 29.11.2016, keď iba automaticky
prevzal právnu argumentáciu dovolacieho súdu ohľadom ochrannej funkcie sporného ustanovenia vo
vzťahu k verejnému záujmu. V tejto súvislosti tiež uviedli, že podľa ich názoru súdu prvej inštancie

chýbala akákoľvek zákonná opora pre odmietnutie uplatneného nároku žalobkýň s ohľadom na verejný
záujem a verejné financie. Naďalej zastali presvedčenie, že ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003
Z. z. má povahu relatívne kogentnej právnej normy, umožňujúcej odchýlenie sa od jej obsahu v prospech
zamestnanca.

10. V súvislosti s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že vyplatenie odmeny podľa § 20
ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z. z. závisí od úvahy žalovaného ako zamestnávateľa, namietli, že
požiadavka na zaplatenie odmeny podľa daného ustanovenia zmenila svoju povahu z nenárokovateľnej
na nárokovateľnú momentom účinnosti kolektívnej zmluvy, ktorá v čl. 32 ods. 3 obsahovala priame
dojednanie o predmetnej odmene. Aplikujúc zákonnú definíciu pojmu právny úkon na právny vzťah strán

sporu, vyplývajúci z kolektívnej zmluvy, bolo nutné konštatovať, že vôľa zmluvných strán pretavená
do textu kolektívnej zmluvy smerovala k vzniku povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa vyplatiť
svojim zamestnancom peňažné plnenie podľa jej čl. 32 odsek 3, ktorá okolnosť založila právo žalobkýň
požadovať jeho vyplatenie. Podľa názoru žalobkýň dôkazom o nárokovateľnosti sporného plnenia jenepochybne aj samotná skutočnosť, že dodržanie záväzku vyplatiť zamestnancom odmenu deklaroval
žalovaný už aj pred uzavretím kolektívnej zmluvy, a to tým, že na základe svojej slobodnej vôle
opakovane pristupoval k uzavretiu kolektívnych zmlúv na roky 2017 až 2021, obsahujúcich rovnako

ako kolektívna zmluva na rok 2022 dojednanie o odmene. Nad rámec celkovo šiestich kolektívnych
zmlúv uzatváraných žalovaným v priebehu rokov 2016 až 2021, ktoré zakotvovali záväzok žalovaného
poskytnúť zamestnancom sporné plnenie, boli potvrdením jeho nárokovateľnosti podľa presvedčenia
žalobkýň následne aj samotné dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorené priamo medzi
žalovaným a žalobkyňami, v ktorých žalovaný ako zamestnávateľ nanovo potvrdil svoju povinnosť

vyplatiť žalobkyniam dohodnuté prostriedky. Žalobkyne v podanom odvolaní zdôraznili, že pokiaľ by
v čase uzatvárania dohôd o skončení pracovných pomerov disponovali informáciou, že žalovaný sa
rozhodol svoj záväzok vyplývajúci z kolektívnej zmluvy na rok 2022 porušiť, k ukončeniu pracovných
pomerov by nepristúpili s tým, že túto skutočnosť potvrdili aj v rámci svojich výsluchov pred súdom
prvého stupňa s tým, že z ich pohľadu sa jedná o významný argument, ktorému však súd prvého stupňa
podľa všetkého nepripísal žiadny význam.

11. Ďalej v podanom odvolaní vyjadrili názor, že pokiaľ súd prvej inštancie zastal záver, že na zaplatenie
plnenia podľa článku 32 odsek 3 kolektívnej zmluvy na rok 2022 nemali právny nárok, v podstate
tým právnemu úkonu - dodatku č. 2 ku kolektívnej zmluve na rok 2022, priznal spätnú účinnosť a
umožnil jeho aplikáciu aj na právne vzťahy založené právnymi úkonmi uzavretými pred jeho vznikom.

Žalobkyne sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnili, ani pokiaľ išlo o posúdenie ich nároku ako
ďalšieho odchodného, keď podľa názoru žalobkýň sporný peňažný nárok nemôže mať povahu ďalšieho
odchodného, pretože jeho účelom vyplývajúcim z gramatického výkladu článku 32 odsek 3 kolektívnej
zmluvy bolo preukázať vďaku resp. odmeniť zamestnancov pracujúcich pre žalovaného po dobu viac
ako 5 rokov.

12. Za neodôvodnené, zmätočné a chybné považovali odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadom
nepriznaniaimnárokunanáhraduškodytitulom§17ods.3Zákonníkapráce.Zastalinázor,žepokiaľsúd
prvej inštancie dospeje k záveru o neplatnosti čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy, táto neplatnosť im nemôže
byť na ujmu, keď túto nijako samé nespôsobili a v tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 501/2011, ktorého skutkový stav bol podľa ich názoru takmer totožný s prejednávanou
vecou.

13.Nesúhlasilisprávnymzáveromsúduprvejinštancie,žebyneplatnosťčl.32ods.3kolektívnejzmluvy
spôsobila aj žalobkyňa v 1. rade. Vyjadrili, že v celom konaní nebol predložený ani vykonaný jediný

dôkaz,ktorýbyjednoznačnepreukazovalspojitosťmedzižalobkyňouv1.radeaspôsobenímneplatnosti
právneho úkonu z jej strany.

14. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti považovali za chaotické, keď na jeho základe nie sú
schopné vyvodiť jednoznačný záver o tom, kto za údajnú neplatnosť kolektívnej zmluvy má vlastne niesť

zodpovednosť. Nebolo im zrejmé ani to, odkiaľ vzal súd prvého stupňa informáciu o tom, že žalobkyni
v 1. rade vyplývala povinnosť viesť kolektívne rokovania z titulu jej funkcie a pracovného postavenia,
keďže dokazovanie nebolo vôbec zamerané týmto smerom a v konaní nebola predložená ani pracovná
zmluva žalobkyne v 1. rade, ani žiadny iný listinný dôkaz, týkajúci sa náplne práce riaditeľa Úradu NSK
a rovnako o tejto skutočnosti nevypovedal žiadny z predvolaných svedkov ani samotné strany sporu.

V tejto súvislosti uviedli, že žalobkyňa v 1. rade poprela akúkoľvek účasť na kolektívnom vyjednávaní,
keď uviedla len, že toto ustanovenie sa pôvodne do znenia kolektívnej zmluvy dostalo ešte v čase,
keď vôbec nepôsobila na pozícii riaditeľky Úradu NSK. Žalobkyňa v 1. rade od počiatku tvrdila len, že
sa zúčastňovala rokovaní ohľadne kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na úrade vlády a nie vedení
kolektívnych vyjednávaní u žalovaného.

15. Ďalej namietali, že zo strany súdu prvej inštancie zostalo nevysvetlené, do akej miery sa o neplatnosť
ustanovenia čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy mali pričiniť žalobkyne v 2. až v 5. rade. V tejto súvislosti
zastali názor, že v rámci vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by sa ktorákoľvek z nich
akýmkoľvek spôsobom (v zmysle zodpovednostného vzťahu) zúčastňovala na príprave alebo zmenách

sporného ustanovenia kolektívnej zmluvy na rok 2022. Poukázali na bod 49. odôvodnenia súdu prvej
inštancie, v ktorom vyslovil, že „nemožno konštatovať, že by neplatnosť spôsobila samotná žalobkyňa
1/ a už vôbec nie ostatné žalobkyne“. Bez odôvodnenia podľa ich názoru ostali i otázky, či existencia
zavinenia na strany zamestnanca je jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľaustanovenia § 17 odsek 3 Zákonníka práce, či na vznik zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia §
17 odsek 3 Zákonníka práce má vplyv aj možný rozsah vytýkaného zavinenia a nakoniec, či zavinenie
zamestnanca v akomkoľvek rozsahu je dôvodom pre nepriznanie nároku na vyplatenie požadovanej

odmeny. Záverom žalobkyne uviedli, že v danom prípade konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak,
len ako vedomý a zámerný postup, priečiaci sa samotnému účelu a povahe kolektívnych zmlúv.

16. Ďalšie podania v odvolacom konaní stranami sporu doručené neboli.

17. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP), prejednal vec – odvolanie žalobkýň v 1. až 5. rade bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nedáva odpovede na právne významné
odvolacie dôvody (čo ho robí z časti nepreskúmateľným a porušujúcim práva strán na spravodlivý
proces) s dôsledkom, že ho je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 ods. 1 CSP, teda odvolací súd dospel

k záveru, že odvolanie žalobkýň v 1. až 5. rade je čiastočne dôvodné.

18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

19. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyne v 1. až v 5. rade ako bývalé zamestnankyne
domáhali od žalovaného zaplatenia peňažných súm, keď v dôsledku toho, že ich pracovný pomer bol
ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2022 im mal vzniknúť podľa čl. 32 ods.
3 kolektívnej zmluvy Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 (ďalej ako „kolektívna

zmluva“), nárok na zaplatenie odmeny za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru,
po vzniku nároku na starobný dôchodok, ktorý im žalovaný napriek výzve nevyplatil. Žalovaný nesúhlasil
s uvedeným nárokom žalobkýň, keď mal za to, že ustanovenie čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy, na
podklade ktorého sa žalobkyne v tomto konaní domáhajú zaplatenia peňažných súm, je neplatné. Súd
prvej inštancie napadnutým rozsudkom (bližšie definovaným v záhlaví tohto rozhodnutia) rozhodol tak,

že žalobu žalobkýň v 1. až v 5. rade v celom rozsahu zamietol a žalovanému voči žalobkyniam v 1. až v 5.
rade priznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie v danom prípade nárok žalobkýň v 1. až
v 5. rade posúdil ako nedôvodný, keď vyhodnotil, že čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy je podľa § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní neplatný pre jeho rozpor s § 20 ods. 1 zákona
č. 553/2003 Z. z. Zároveň vyhodnotil tiež to, že ak by aj predmetný článok kolektívnej zmluvy neplatný

nebol, podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z. z., poskytnutie odmeny je nenárokovateľné a záviselo
od úvahy žalovaného. Rovnako tak posudzujúc uvedený nárok i ako odchodné, dospel k záveru, že tento
by bol v rozpore s § 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z., ktorý limituje hornú hranicu odchodného.
Súd prvej inštancie s poukazom na argumentáciu žalobkýň posudzoval dôvodnosť ich nároku i podľa
ustanovení § 17 ods. 3 Zákonníka práce, resp. titulom náhrady škody a vyhodnotil, že žalobkyniam

nevznikol nárok na náhradu škody.

20. Žalobkyne v podanom odvolaní poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b), f) a h)
namietali, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie ich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadneodôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae,
tedaodmietnutiaspravodlivosti(obdobnenapr.uznesenieNSSRsp.zn.2Cdo/141/2017z30.08.2018).

Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí
viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

22. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z

prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

23. Ďalej žalobkyne v 1. až v 5. rade v odvolaní tvrdili, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Po prejednaní veci, viazaný odvolacími dôvodmi a námietkami, odvolací súd dospel k záveru,
že sa plne stotožňuje s tvrdením žalobkýň o existencii subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce i na
pracovnoprávne vzťahy zamestnancov vykonávajúcich prácu vo verejnom záujme, ktorá pôsobnosť
jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj z ustanovenia § 1 ods. 4

zákona č. 552/2003 Z. z. Podľa právneho stavu de lege lata právne postavenie zamestnancov vo
verejnej službe upravuje zákon č. 552/2003 Z. z., podľa ktorého pracovnoprávne vzťahy zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme sú pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej
služby. Zákon o výkone práce vo verejnom záujme upravuje len osobitosti pracovnoprávnych
vzťahov. Nad rámec týchto špecifík platí subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce. Pracovnoprávne

vzťahy zamestnancov, ktoré nie sú upravené v tomto zákone alebo v osobitnom predpise, sa
spravujú Zákonníkom práce. Zákon č. 552/2003 Z. z. a zákon č. 553/2003 Z. z. upravujú len špecifiká
pracovnoprávnych vzťahov pri výkone práce vo verejnom záujme. Nad rámec týchto špecifík platí
pôsobnosť Zákonníka práce. Inak povedané, Zákonník práce možno na tieto vzťahy aplikovať len
podporne, ak tieto osobitné predpisy neobsahujú odchylnú úpravu. Vzhľadom na vyššie uvedené je

potrebnéprijaťzáver,žeZákonníkprácemožnonapracovnoprávnevzťahyprivýkoneprácevoverejnom
záujme aplikovať len podporne, ak zákon č. 552/2003 Z. z., ako i zákon č. 553/2003 Z. z., neobsahujú
odchylnú (osobitnú) úpravu.

25. Následne, zaoberajúc sa odvolacou argumentáciou žalobkýň, odvolací súd dodáva, že sa

nestotožňuje s námietkou žalobkýň o možnej subsidiárnej aplikácií ustanovení § 1 ods. 6 a § 231 ods.
1 Zákonníka práce na daný prípad, ktoré ustanovenia umožňujú dojednanie priaznivejších podmienok
v kolektívnej zmluve v prospech zamestnanca. Inak povedané, odvolací súd sa nestotožňuje s názorom
žalobkýň, že v danom prípade čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy je výsledkom možnosti priaznivejšejúpravy podmienok pre zamestnancov, a to s poukazom na subsidiárnu pôsobnosť ustanovení § 1 ods.
6 a § 231 ods. 1 Zákonníka práce, na vzťahy pri výkone práce vo verejnom záujme. Odvolací súd
súhlasí so súdom prvej inštancie, že na prejednávaný prípad v súvislosti s ustanovením čl. 32 ods. 3

kolektívnejzmluvyniejemožnéaplikovaťustanovenia§1ods.6a§231ods.1Zákonníkapráce,pretože
zákon č. 552/2003 Z. z., ale najmä zákon č. 553/2003 Z. z., podľa ktorého boli žalobkyne odmeňované,
obsahuje osobitnú úpravu otázky platu a odmeny zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom
záujme. Pri posudzovaní otázky subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce na pracovnoprávne vzťahy
zamestnancovprivýkoneprácevoverejnomzáujme,bolonevyhnutné(takakosprávneuviedolsúdprvej

inštancie v bode 42. odôvodnenia) zohľadniť osobitný charakter tohto vzťahu. Keďže zamestnávateľom
v danom prípade bol Nitriansky samosprávny kraj (žalovaný) a žalobkyne vykonávali práce vo verejnom
záujme, bolo nevyhnutné v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) v spojení s § 2 ods. 1, 2 zákona č. 552/2003
Z.z. aplikovať na ich pracovnoprávny vzťah primárne ustanovenia tohto zákona, ako i s tým súvisiace
ustanovenia o odmeňovaní takýchto zamestnancov podľa zákona č. 553/2003 Z. z. Ako tiež správne
uviedol súd prvej inštancie plat zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme podľa zákona

č. 552/2003 Z. z., ktorý je teda odmeňovaný podľa zákona č. 553/2003 Z.z., je podľa § 4 písm. n)
zákona č. 553/2003 Z.z. tvorený aj odmenou. Právna úprava odmeny je v zákone č. 553/2003 Z.
z. upravená osobitne v § 20 zákona č. 553/2003 Z. z. Ustanovenie § 20 zákona č. 553/2003 Z. z.
taxatívne vymenováva prípady, pri ktorých je možné zamestnancovi poskytnúť odmenu. Uvedený záver
o taxatívnom výpočte prípadov, pre ktorý možno zamestnancovi poskytnúť odmenu je súladný i so

znením dôvodovej správy k uvedenému zákonu. Možno prijať súhlasný záver so súdom prvej inštancie,
že odmenu môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi, ktorý je odmeňovaný podľa zákona č.
553/2003 Z.z. iba z dôvodov uvedených v § 20 ods. 1 uvedeného zákona. Ustanovenie § 20 ods. 1
zákona č. 553/2003 Z. z. teda predstavuje osobitnú právnu úpravu pri odmeňovaní zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu vylučuje subsidiaritu

ustanovení Zákonníka práce. Zároveň odvolací súd uvádza, že v danom prípade žalobkyne ani
neuvádzali konkrétne ustanovenie Zákonníka práce, ktoré upravuje odmenu, ktorá má byť poskytovaná
zamestnancovi a ktoré by sa malo subsidiárne uplatniť v prípade absencie osobitnej úpravy podľa
zákona č. 553/20003 Z. z. Naopak žalobkyne len poukazovali na všeobecné ustanovenia zakotvujúce
princíp subsidiarity Zákonníka práce i na právne vzťahy pri výkone práce vo verejnom záujme, tiež na

ustanovenia Zákonníka práce umožňujúce dojednanie priaznivejších podmienok v kolektívnej zmluve.
Len samotný poukaz na existenciu zákonných ustanovení upravujúcich vzťah subsidiarity právnych
predpisov, ako i poukaz na ustanovenia Zákonníka práce, umožňujúce dojednanie priaznivejších
podmienok v kolektívnej zmluve, bez existencie osobitného zákonného ustanovenia Zákonníka práce
o odmene, ktoré by sa malo podporne aplikovať, nie je postačujúci.

26. Ďalej žalobkyne v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich
tvrdením, že ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. je relatívne kogentným ustanovením, od
ktorého sa možno odchýliť v prospech slabšej strany, k čomu odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, že ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z.

taxatívne stanovuje dôvody poskytnutia odmeny zamestnancom od zamestnávateľa. Podľa odvolacieho
súdu, súd prvej inštancie takto vylúčil akékoľvek možné odchýlenie sa od daného ustanovenia,
keď zdôraznil, že ide o taxatívny výpočet predpokladov poskytnutia odmeny resp. z iného ako tam
stanoveného dôvodu, nie je možné, aby bola zamestnancovi pri výkone práce vo verejnom záujme
poskytnutá odmena. Taktiež súd prvej inštancie v bode 46. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyslovil, že od ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. sa nemožno analogicky odchýliť,
poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/377/2014, ktorý sa vyjadroval k otázke
ochrannej funkcie § 13b zákona č. 552/2003 Z. z., ktoré upravuje otázku odstupného. Odvolací súd tiež
zastáva názor, že súd prvej inštancie sa s otázkou možnosti jednostranného odchýlenia sa od právne
normy zakotvenej v § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z., dostatočne vysporiadal. Na zdôraznenie

správnosti odvolací súd dodáva, že relatívne kogentná norma (jednostranne kogentné ustanovenie
zákona) predstavuje právnu normu, ktorá má kogentný charakter t. j. charakter neumožňujúci sa od jej
znenia odchýliť. Ak zamestnávateľ v rámci zákonnom dovolených možností (§ 1 ods. 6 a § 231 ods. 1
Zákonníka práce) dobrovoľne prejaví vôľu dojednať v prospech zamestnanca priaznivejšie podmienky
ako stanovuje kogentná norma Zákonníka práce, čím zamestnanec získava viac práv než mu táto norma

poskytuje, neporušuje tým jej zákonné pravidlo a ani ho neobchádza. Takýmto zmluvným dojednaním
totiž nedochádza k narušeniu hodnôt a princípov chránených kogentnou normou. Tento postup nie je na
ujmu, ale práve naopak v prospech zamestnanca. Odvolací súd uvádza, že uvedené platí vo všeobecnej
rovine, avšak v osobitných prípadoch (ako je i ten prejednávaný) je potrebné osobitosť charakteru takéhovzťahu t. j. pracovnoprávneho vzťahu pri výkone práce vo verejnom záujme, zohľadňovať. Odvolací
súd zastáva názor, že ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z. je kogentným ustanovením
nepripúšťajúcim odchýlky, a to ani v prospech zamestnanca (jednostranná relatívna kogentnosť), čo je v

tomto prípade dané ochrannou funkciou tohto ustanovenia vo vzťahu k verejnému záujmu na efektívnom
a transparentnom používaní verejných finančných zdrojov, ktorý v danom prípade je väčší než záujem
na ochrane zmluvnej voľnosti strán a zdôvodňuje aj oklieštenie prospechu zamestnanca. Nemožno
sa teda stotožniť s tvrdeniami žalobkýň, že pre vyslovenie nedôvodnosti ich nároku neexistuje opora
s poukazom na verejný záujem a verejné financie. Už len zo samotného účelu zákona č. 552/2003

Z. z., ako i zákona č. 553/2003 Z. z., je zrejmý verejný záujem na ochrane s nakladaním s verejnými
financiami, keď na rozdiel od súkromnoprávneho subjektu (zamestnávateľa) je zamestnanec pracujúci
vo verejnom záujme odmeňovaný z verejných zdrojov, z verejných financií. Z uvedeného dôvodu sa
zamestnávateľ (verejnoprávny subjekt) nemôže sám rozhodovať o tom, aký plat a aká odmena má byť
zamestnancovi poskytnutá, ale pri odmeňovaní je limitovaný zákonnými kogentnými ustanoveniami, od
ktorých sa nemožno ani zmluvne odchýliť. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že dôvody, pre

ktoré je možné poskytnúť zamestnancovi odmenu sú v § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. ustanovené
taxatívne, pričom ani z jedného ustanovenia nevyplýva možnosť dojednať odmenu za odpracované
roky tak, ako znie sporný čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy. Ustanovenie čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy
tak, ako bolo dojednané, je teda v rozpore s § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z., keďže umožňuje
zamestnancovizískaťodmenuzinéhodôvoduakotamtaxatívnestanoveného(odmenazaodpracované

roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok alebo invalidný
dôchodok), z dôvodu čoho je v časti čl. 32 ods. 3 kolektívna zmluva podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní neplatná.

27. Čo sa týkalo poukázania na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/377/2014, odvolací

súd má za to, že súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil v čom skutkovo, ako aj právne spočíva dané
rozhodnutie dovolacieho súdu. Tiež vysvetlil, že v danom prípade išlo o nárok na odchodné podľa § 13b
zákona č. 552/2003 Z. z. a v prejednávanej veci o nárok na zaplatenie odmeny, ktoré nároky označil
ako obdobné. Jasne vysvetlil, že dovolací súd posudzoval obdobnú situáciu, keď sa zaoberal otázkou
relatívnej kogentnosti právnej normy Zákonníka práce, hodnotiac, že je možné sa od takejto právnej

normy odchýliť jednostranne v prospech zamestnanca. Následne však súd prvej inštancie upriamil
pozornosť na to, že dovolací súd v súvislosti s možnosťou odchýlenia sa od kogentnej právnej normy
poukázal na to, že je nutné zohľadňovať charakter právneho vzťahu pri výkone práce vo verejnom
záujme, na ktorom mieste súd prvej inštancie vzhliadol prienik s prejednávaným prípadom, keďže
v danom prípade ako i v prípade posudzovanom dovolacím súdom išlo o zamestnanca vykonávajúceho

prácu vo verejnom záujme. Následne súd prvej inštancie vyslovil, že od ustanovenia § 20 ods. 1
zákona č. 553/2003 Z. z. sa nemožno odchýliť, keď poukázal na právny názor dovolacieho súdu, že
uvedené je dané ochrannou funkciou tohto ustanovenia vo vzťahu k verejnému záujmu na efektívnom
a transparentnom používaní verejných financií, ktorý je v danom prípade väčší než záujem na ochrane
zmluvnej voľnosti strán a zdôrazňuje aj oklieštenie prospechu zamestnanca. Podľa názoru odvolacieho

súdu napriek tomu, že dovolací súd poukazoval na ochrannú funkciu § 13b zákona č. 552/2003 Z. z.,
nemožno vylúčiť, že táto by sa neuplatňovala i v prípade aplikácie § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003
Z. z. upravujúceho obdobne ako § 13b zákona č. 552/2003 Z. z. poskytnutie peňažného plnenia
zamestnávateľom zamestnancovi, avšak z iných dôvodov.

28. Ďalej žalobkyne v súvislosti s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že vyplatenie odmeny
podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z. z. závisí od úvahy žalovaného ako zamestnávateľa,
namietli, že požiadavka na zaplatenie odmeny podľa daného ustanovenia zmenila svoju povahu
z nenárokovateľnej na nárokovateľnú momentom účinnosti kolektívnej zmluvy, ktorá v čl. 32 ods.
3 obsahovala priame dojednanie o predmetnej odmene. K uvedenému odvolací súd dodáva, že

poskytnutie odmeny podľa § 20 a nasl. zákona č. 553/2003 Z. z. nie je nárokovateľné, ide o nástroj
zamestnávateľa, ktorý mu umožňuje reagovať na kvalitné alebo nadštandardné pracovné výkony
zamestnanca. Takéto ustanovenie v kolektívnej zmluve, tak ako bolo vyššie uvedené, je pre jeho rozpor
so zákonom podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní neplatné.

29. Na uvedené však nadväzuje posledná odvolacia námietka, týkajúca sa nepriznania nároku
žalobkyniam podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, pričom žalobkyne podľa názoru odvolacieho súdu
správne vytýkali nedostatočné a zmätočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti (bod 49.
napadnutého rozsudku). V uvedenom bode súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že v konaní bolopreukázané,ženeplatnosťprávnehoúkonuspôsobilaajsamažalobkyňav1.rade,čovyvodzovalztoho,
že bola vedúcou predsedu žalovaného a vyplývala jej povinnosť viesť rokovania o kolektívnej zmluve
(malo byť preukázané výsluchom H. O. T. U. a sama žalobkyňa v 1. rade mala potvrdiť, že s ňou sporné

otázky konzultovali), následne dodal, že „nemožno konštatovať, že by túto neplatnosť spôsobila iba ona
samotná 1/ a už vôbec nie ostatné žalobkyne“. Ďalej súd prvej inštancie v tom istom bode poukázal aj
na obdobnú vec, vyjadrenú v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 501/2011, následne však poprel
jej podobnosť a to z dôvodu, že neplatnosť právneho úkonu spôsobila za žalovaného sama žalobkyňa
v 1. rade, ktorá viedla rokovania pri uzatváraní kolektívnej zmluvy a táto bola následne predložená na

podpis predsedovi žalovaného bez toho, aby prešla pripomienkovým procesom právničky predsedu.
Takéto zdôvodnenie nepriznania nároku podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd hodnotí nielen
za zmätočné, ale aj nevyplývajúce z vykonaného dokazovania, pretože jednak nebolo preukázané,
akým spôsobom žalobkyňa v 1. rade viedla za žalovaného rokovania pri uzatváraní kolektívnej zmluvy,
keď svedkyňa H. O. T. U. potvrdila len to, že žalobkyňa v 1. rade viedla za zamestnávateľa kolektívne
vyjednávania na úrade vlády, pred uzavretím vyšších kolektívnych zmlúv a tiež potvrdila, že v poslednom

období žalobkyňa v 1. rade jej nosila zmluvy na kontrolu. Následne dodala, že nevie, kedy prišlo
k zahrnutiu článku 32 ods. 3 do kolektívnej zmluvy. Túto skutočnosť súd prvej inštancie úplne opomenul,
ako aj opomenul odôvodniť zavinenie ostatných žalobkýň v 2. až 5. rade, a tiež sa nevysporiadal
so skutočnosťou, že Zákonník práce zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti
právnehoúkonu.Zásadnesavychádzazpredpokladudobrejvôlenastranezamestnanca.Akneplatnosť

právneho úkonu spôsobí aj zamestnávateľ, takáto neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnanca
s výnimkou prípadu, že si neplatnosť právneho úkonu zamestnanec spôsobí sám, napríklad falšovaním
dokladov, zamlčovaním potrebných skutočností. Ak v dôsledku neplatného právneho úkonu vznikla
škoda zamestnancovi, zodpovedá za ňu zamestnávateľ vtedy, ak neplatnosť spôsobil sám alebo spolu
so zamestnancom a ak sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia však žiadne takéto skutočnosti nevyplývajú, preto záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti
nároku titulom náhrady škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, je predčasný.

30. Pozornosti odvolacieho súdu taktiež neušlo, že súd prvej inštancie úplne opomenul dohody
o skončení pracovného pomeru, v rámci ktorých zamestnávateľ sa zaviazal vyplatiť zamestnancom

za odpracované roky odmenu pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný
dôchodok. Rovnako tak opomenul v rámci odôvodnenia sa vysporiadať s potrebou dôsledného
rozlišovania právnych nárokov žalobkýň ako v 1. rade z kolektívnej zmluvy, v 2. rade zo zákona, v 3.
rade z dvojstranných právnych úkonov – ich konkrétnych dohôd, resp. i v 4. rade z porušenia povinnosti,
t.j. nároku na náhradu škody, a to podľa oboch do úvahy pripadajúcich právnych úprav – všeobecnej

v Zákonníku práce i osobitnej v zákonoch č. 552-3/2003 Z.z. Súd prvej inštancie tak opomenul svoju
povinnosť, spočívajúcu v tom, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť rozsudku a umožniť

kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku.
Len takéto rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné.

31. V ďalšom konaní a novom rozhodnutí teda súd prvej inštancie, bez potreby vykonania ďalšieho
dokazovania alebo zopakovania už vykonaného dokazovania, pokiaľ v tomto smere nebudú podané

procesné návrhy strán alebo to za nevyhnutne potrebné a prípustné nevzhliadne samotný súd, súd
prvej inštancie dôsledne vyhodnotí dôkazy už z vykonaného dokazovania, jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach, a svoje skutkové a právne závery náležite a presvedčivo odôvodní tak, aby dávali
odpovede na právne významné tvrdenia strán sporu v spore. Pritom bude viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), ktorý z dôvodu hospodárnosti konania sa záväzne vysporiadal

s otázkou platnosti, resp. neplatnosti čl. 32 ods. 3 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho
samosprávneho kraja uzavretej na rok 2022. Zároveň odvolací súd dodáva, že predmetom súdneho
prieskumu nebol Dodatok č. 2 ku Kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja,
preto námietky žalobkýň v tomto ohľade sú bezpredmetné, ako aj bezpredmetné je tvrdenie, že by inak
neuzatvorili dohody o skončení pracovného pomeru.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, vrátane náhrady trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

34. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).