Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 106Cpr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124200567
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Hricková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2124200567.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Ľudmilou Hrickovou v právnom spore žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, D. E., proti žalovanému: Jober, s.r.o., so sídlom Jilemnického
264/18, Dunajská Streda, IČO: 50111272, zastúpenému právnym zástupcom: JUDr. Mgr. Peter
Rochovský,advokátsosídlomVeľkoblahovská6750/9E,DunajskáStreda,ozaplatenie4.500,-eur,takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 1.12.2023, doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 23.1.2024, upresnenou podaním
zo dňa 11.3.2024, doručeným súdu dňa 13.3.2024, sa domáhal žalobca od žalovaného náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 4.500,- eur, ktorú ujmu mal utrpieť v príčinnej súvislosti
skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného zamestnávateľa v skúšobnej dobe, ktoré považuje
žalobca za neplatné. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

2. Žalobný nárok odvodzoval žalobca od existencie pracovnoprávneho vzťahu strán sporu v období
od 1.10.2020 do 25.1.2021, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.11.2020, na základe ktorej
pracoval žalobca u žalovaného na pracovnej pozícii manipulant s tým, že miesto výkonu práce malo

byť na adrese: E. XXXX/XXX, F. G., od dohody o dočasnom pridelení, a od skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe. Podľa čl. II., bodu 3 pracovnej zmluvy vykonáva zamestnávateľ aj činnosť
agentúry dočasného zamestnávania, čím sa so žalovaným žalobca sa so zamestnancom dohodol, že ho
môže dočasne prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi s tým, že podľa bodu 4., ak
bude zamestnanec pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi, neoddeliteľnou súčasťou pracovnej
zmluvy je aj dohoda o dočasnom pridelení. Žalobca sa domnieval, že iba po troch mesiacoch bude
pridelený tak, ako to vyplýva z § 58a ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, v znení neskorších

predpisov (ďalej ako len „ZP“ alebo „Zákonník práce“), druhá veta, a preto konal v omyle, keď podpísal
zmluvu. Na druhý deň, t. j. 1.12.2020 poskytol žalovaný žalobcovi dohodu o dočasnom pridelení
(dodatok zmluvy), a tak po nástupe do práce podpísal žalobca dohodu v tiesni. zamestnávateľ súčasne
s uzavretím pracovnej zmluvy pridelil zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,
hoci na to právo nemal, v čom spočíva porušenie právnych povinností zamestnávateľom. V dodatku je
síce uvedený dátum 30.11.2020, avšak miestom dočasného výkonu práce bola adresa: Jána Jonáša
1, Devínska Nová Ves (článok II.). Dočasné pridelenie na výkon práce k dočasnému zamestnávateľovi

vzniká dňom 1.12.2020, a uzatvára sa na dobu do 31.3.2021 (článok III.) V čl. I. dodatku je uvedené,
že zamestnanec bude dočasne pridelený k DHL Excel Slovakia, s.r.o., Diaľničná 2/4149, Senec,
kde bude vykonávať prácu manipulanta. V článku VIII. dodatku je uvedené, že zamestnávateľ sa
zaväzuje nahradiť zamestnancovi prípadnú škodu, ktorá mu vznikne pri výkone práce alebo v priamejsúvislosti a s ním pri tomto dočasnom pridelení. Žalobca zaslal žalovanému výzvu s návrhom
na uzatvorenie dohody o odškodnení, avšak bezvýsledne. Pred uzatvorením pracovnej zmluvy bol
žalobca zdravý, na chrbticu si nesťažoval, nemal žiadne bolesti, čo potvrdzuje aj lekársky posudok

o zdravotnej spôsobilosti vystavený všeobecnou lekárkou E. G. H. zo G. zo dňa 27.11.2020 o tom,
že je spôsobilý na výkon posudzovacej práce ako manipulačný pracovník, čo sa týka faktorov práce
a pracovného prostredia, aj fyzická záťaž označená ako 2. kategória práce. Od 12.1.2021 do 24.1.2021
bol žalobca práceneschopný s diagnózou 54.6. chrbtica tak, ako to vyplýva z potvrdenia o pracovnej
neschopnosti, vystaveného praktickou lekárkou pre dospelých E. I. J.. Žalobca predložil žalovanému

aj žiadanku od praktickej lekárky, vystavenú E. J. dňa 21.1.2021 po vyšetrení s obsahom: „Prosím
podľa Vašich možností o preradenie zamestnanca na menej fyzicky náročnú prácu pre chronické
bolesti chrbtice. Vhodný ako vodič VZV. Potvrdenie vydané na žiadosť zamestnanca.“ Na druhý deň,
25.1.2021, kedy skončila dočasná pracovná neschopnosť žalobcu, žalovaný osobne doručil žalobcovi
oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 ZP. Žalobca uviedol, že táto
choroba mu vznikla pri práci, keď dvíhal bremená, čím si spôsobil pravdepodobne nadmernú fyzickú

záťaž napriek tomu, že žalobca dodržiaval BOZP, ale že žalovaný porušil svoje právne povinnosti,
a preto mohlo dôjsť k poškodeniu jeho zdravia. Žalovaný nedodržiaval ani niektoré pracovnoprávne
predpisy voči žalobcovi, čím konal v rozpore so zákonom, a preto vzniklo žalovanému poškodenie
zdravia pri práci (§ 192 ZP). Žalovaný nerešpektoval zásadu zmluvnej voľnosti podľa článku 2, § 58a,
§ 146, § 177 ods. 1, prvá veta, § 133 ods. 1 druhá veta ZP. Ďalej boli porušené ust. § 30 ods. 1 zákona

o službách zamestnanosti, § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako len „zákona č. 124/2006 Z. z.“)
nariadenie vlády SR č. 281/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri
ručnej manipulácii s bremenami. Žalobca ďalej citoval z judikátu R 12/1972
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 20. augusta 1971, sp. zn. 3Cz 22/71 – pozn. súdu), podľa ktorého,

„ak sa pracovník domáha voči organizácii náhrady škody na zdraví vzniknutej tým, že organizácia
porušovala predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom nejde ani o pracovný
úraz, ani o chorobu z povolania, treba taký nárok posúdiť podľa § 187 až 189 ZP). V takom prípade treba
preukázať porušenie právnych povinností organizácie, ktoré malo za následok vznik škody žalobcu.“

3. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný ako agentúra dočasného zamestnávateľa neposkytla žalobcovi
ako dočasnému agentúrnemu zamestnancovi ochranu podľa § 30 ods. 1 zákona o službách
zamestnanosti v súvislosti s pracovnými podmienkami a podmienkami zamestnávania, týkajúcimi sa
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. V dodatku k pracovnej zmluve, ktorým bola dohoda o dočasnom
pridelení, uviedol žalovaný v článku IV., že „po dobu dočasného pridelenia užívateľský zamestnávateľ

bude zamestnancovi vytvárať priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci, aj príslušné školenia spojené s ním.“ Užívateľský zamestnávateľ neposudzoval
individuálne fyzické schopnosti zamestnanca pri ručnej manipulácii s bremenami, hoci bol na to
povinný podľa § 6 ods. 1 písm. p) č. 124/2006 Z. z. o BOZP. Aj žalovaný ako agentúra dočasného
zamestnávania, aj užívateľský zamestnávateľ zanedbávali svoje povinnosti tým, že nebol zabezpečený

zácvik zamestnancov o správnej manipulácii s bremenom a o rizikách poškodenia zdravia podľa § 6
písm. b) nariadenia vlády č. 281/2006 Z. z., pri ktorom nerešpektoval smerné hodnoty pre zamestnancov
rôznych vekových kategórií s maximálnou celozmenovou hmotnosťou za zmenu rukami zdvíhaných
bremien podľa prílohy č. 2 písm. a) nariadenia vlády č. 281/2006 Z. z., pretože bolo vnútené tempo práce
pri pracovnom procese. Fyzická námaha bola nadmerná, lebo prenášanie bremien bolo dosahované

iba otáčavým pohybom trupu. Užívateľský zamestnávateľ uplatnil normy spotreby práce, v dôsledku
ktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti alebo zdravia zamestnanca podľa (§ 133 ods. 4 ZP),
priktorompriurčovanípožadovanéhomnožstvapráceapracovnéhotempanevzaldoúvahyfyziologické
aneuropsychickémožnostizamestnancovpodľa(§133ods.1ZP,druháveta),ktoréfaktoryviedlikriziku
poškodenia zdravia žalobcu, najmä chrbtice. V ďalšom zamestnaní sa obnovila žalobcovi choroba

chrbtice do troch mesiacov, keď vykonával prácu vo svojom povolaní ako elektrotechnik - opravár
výrobných zariadení. Žalobca zo zdravotných dôvodov stratil prácu opakovane v rokoch 2021 a 2022.
Žalovaný neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu objektívne ohrozoval žalobcu
v jeho postavení a uplatnení v spoločnosti, a tento neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať žalobcovi
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení. Žalobca považuje túto ujmu za tak značnú a závažnú, ktorú

prežíva ako fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, intenzitu zásahu, trvanie alebo dopad a dôsledky,
a preto žiada peňažné zadosťučinenie na vyváženie a zmiernenie jeho nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnosti žalobcu. Právnu ochranu osobnosti podľa všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka
(zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov /ďalej aj ako len „Občianskyzákonník“ alebo „OZ“/) podľa osobitnej úpravy Zákonníka práce možno uplatňovať nezávisle od seba.
Ust. § 11 a nasl. OZ umožňujú poskytnúť občianskoprávnu ochranu aj proti ohrozovaniu zdravia,
a ohrozená alebo poškodená fyzická osoba môže uplatňovať nároky podľa § 13 OZ.

4. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože žaloba obsahuje veľa nepravdivých
tvrdení, nepresných informácií skrz nedostatok skúseností žalobcu. Žalovaná spoločnosť podniká
v rôznych oblastiach, pričom jej hlavným predmetom činnosti je výkon činnosti agentúry dočasného
zamestnávania, ktorú vykonáva žalovaný od roku 2016, a predmetná žaloba je prvou žalobou vôbec
podanou proti žalovanému. Nepravdivým je tvrdenie žalobcu, že dohoda o dočasnom pridelení

zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi mala byť žalobcovi predložená
až dňa 1.12.2020, nepravdivosť, ktorých tvrdení žalobcu vyplýva aj zo samotného dátumu uvedeného
v dohode o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,
ktorý listinný dôkaz predložil súdu samotný žalobca. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu
o tom, že mal konať v omyle alebo dokonca v tiesni, nakoľko to priamo vyplýva z článku XI.
bodu 4 pracovnej zmluvy, ako aj zo skutočného priebehu udalosti. Žalobca sa uchádzal o pracovnú

pozíciu manipulanta, pričom každej fyzickej osobe, s ktorou má žalovaný uzatvorenú pracovnú zmluvu
a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,
je jasné, že podstatná časť podnikateľskej činnosti žalovanej spoločnosti spočíva práve v činnosti
agentúry dočasného zamestnávania. Žalobcovi bolo pri pohovore jasne vysvetlené, o akú pracovnú
pozíciu sa uchádza, čo bude jeho náplňou práce, a že sa jedná o pracovnú pozíciu u užívateľského

zamestnávateľa, kde bude jeho miesto dočasného výkonu jeho práce, pričom v danom prípad bol
užívateľským zamestnávateľom DHL Excel Slovakia, s.r.o., s miestom dočasného výkonu práce: Jána
Jonáša 1, Devínska Nová Ves, t. j. fabrika Volkswagen v Bratislave. V daný deň bolo na pohovore
do zamestnania prítomných niekoľko potencionálnych uchádzačov o zamestnanie, z ktorých všetci
vedeli, o akú pracovnú pozíciu ide. Žalobca sa zúčastnil školenia o BOZP, čo je zrejmé aj zo zoznamu

zamestnancov, ktorí absolvovali školenie BOZP dňa 1.12.2020 v miestnosti: „Training Room VW RB2
2p“ 1.12.2020, vrátane žalobcu. Skutočnosť, že toto školenie žalobca absolvoval, vyplýva aj z jeho
podpisu na pokynoch BOZP, PO, CO a ochrany životného prostredia, nakoľko bez takéhoto školenia by
nemohol žalobca nastúpiť na výkon práce. Úspešné absolvovanie školenia BOZP potvrdzuje aj zoznam
zamestnancov s dátumom nástupu na halu kvôli ošateniu a osobnému číslu, pričom aj v tomto

zozname je uvedený žalobca, a teda vedel, kde bude miesto výkonu jeho práce. Z uvedených
dôvodov nemožno hovoriť o žiadnom omyle žalobcu pre podpisovanie pracovnej zmluvy. Rovnako je
vylúčené, že by konal v tiesni, keď podpisoval dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon
práce k užívateľskému zamestnávateľovi. V sídle žalovaného, ktoré je uvedené v pracovnej zmluve
aj ako miesto výkonu práce zamestnanca, nie je totiž žiadna potreba na výkon pracovnej pozície

manipulanta, keďže v sídle spoločnosti sa nachádzajú iba kancelárske priestory so zamestnancami
žalovaného, ktorí majú na starosť zabezpečenie nevyhnutnej dokumentácie, komunikáciu s obchodnými
partnermi, ako aj prvotný kontakt s uchádzačmi o zamestnanie, a vykonávali sa tam aj niektoré prijímacie
pohovory s uchádzačmi o zamestnanie. V žiadnom prípade tak nemohol u žalobcu vzniknúť dojem, že by
v týchto kancelárskych priestoroch mal vykonávať prácu manipulanta. Pokiaľ aj by konal žalobca v omyle

pri podpisovaní pracovnej zmluvy (čo sa nestalo), mal žalobca možnosť kedykoľvek ukončiť pracovný
pomer v skúšobnej dobe, čo však neurobil, absolvoval školenie BOZP, prevzal ošatenie, bolo mu
pridelené osobné číslo, a taktiež nastúpil na výkon práce, ktorú vykonával do 12.1.2021, a preto tvrdenia
žalobcu o akomkoľvek omyle alebo nátlaku sú absolútne vylúčené.

5. Žalovaný ďalej uviedol, že sa nevie vyjadriť k výzve žalobcu na odškodnenie, ktorá mala byť
žalovanému doručená dňa 30.12.2022, keďže žiadnu výzvu žalobca k žalobe nepripojil. Na fotokópii
doručenky je rukou dopísaný text: „návrh na uzatvorenie dohody o vyrovnaní,“ avšak z tohto listinného
dôkazu nie je možné žiadnym spôsobom určiť obsah zásielky, ani vôľu žalobcu, ktorú chcel prejaviť.
K zdravotnému stavu žalobcu uviedol žalovaný, že mu neprináleží hodnotiť, ani spochybňovať lekársky

posudok, ktorý vychádza zo subjektívnych údajov poskytnutých žalobcom posudkovému lekárovi,
pretože ak žalobca lekárovi uviedol, že sa cíti byť zdravý a spôsobilý, nemá posudkový lekár dôvod
skúmať ďalšie okolnosti. Keďže žalobcom udávané bolesti chrbtice sa prejavili až po vianočnej
a novoročnej odstávke závodu, a dovtedy odpracoval takmer jeden celý mesiac bez akýchkoľvek
ťažkostí, mal žalovaný dôvodné pochybnosti o reálnej existencii týchto žalobcom uvádzaný zdravotných

ťažkostí, ako aj o príčinnej v súvislosti s vykonávanou prácou. Bolesti chrbtice sa nedajú objektívne
diagnostikovať a lekár vystavujúci potvrdenie o dočasnej pracovnej schopnosti je v jeho súvislosti
odkázaný na subjektívne informácie od „pacienta,“ ktoré sú rovnako subjektívne, ktoré poskytol žalobca
posudkovému lekárovi. Pochybnosti o reálnej existencii žalobcom udávaných zdravotných ťažkostí súumocnené žiadankou, ktorú vystavila dňa 21.1.2021 lekárka pre dospelých E. I. J. na vlastnú žiadosť
žalobcu, v ktorej žiadanke je doslova uvedené, že žalobca žiada o preradenie na menej náročnú fyzickú
prácu pre chronické bolesti chrbtice, napríklad ako vodič vysokozdvižného vozíka, z ktorého textu

preukázateľne vyplýva špekulatívny charakter žiadosti a informácii o údajných ťažkostiach žalobcu.
Kým u posudkového lekára žalobca nič o údajných bolestiach chrbtice neuvádzal, v žiadanke už
spomína žalobca chronické bolesti chrbtice, a žiada byť preradený na prácu ako vodič vysokozdvižného
vozíka. Chronické bolesti chrbtice (pokiaľ sú pravdivé tvrdia žalobcu) sa neprejavujú zo dňa na deň
mesiaca na mesiac. Preto sú v lekárskej terminológii rozlíšené bolesti akútne bolesti chronické.

Akútna bolesť býva spôsobená preťažením svalov, blokádou kĺbov alebo postihnutím medzistavcových
platničiek. Väčšinou je sústredená do jedného miesta, obvykle do 6 týždňov zmizne. O chronickej
bolesti hovoríme, ak pretrváva viac ako 3 mesiace. Tieto skutočnosti potvrdzujú, že žalobca vedome
uviedol do omylu buď posudkového lekára, ktorému tvrdil, že je spôsobilý na prácu, a nepociťuje
žiadne bolesti, alebo žalobca vedome uviedol do omylu všeobecného lekára pre dospelých, keď tvrdil,
že má chronické bolesti chrbtice. Vodič vysokozdvižného vozíka je fyzicky oveľa náročnejšia práca,

a predstavuje oveľa väčšiu záťaž na chrbticu, keďže je spojená s dlhodobým sedením v jednej polohe
sedadla vodiča vysokozdvižného vozíka, pričom ide o absolútne nevhodnú prácu a sedavú polohu, ktorá
vôbec nevyhovuje osobám s chronickými bolesťami chrbtice.

6. Žalovaný ďalej písomne uviedol, že žalobca sa odvoláva na nesprávne ustanovenie § 58a ZP,

z ktorého následne vyvodzuje práva, ktoré mu neprináležia. Ust. § 58a ZP sa nazýva v právnej
terminológii aj ako „pravé požičiavanie zamestnancov,“ kedy ide o dočasné pridelenie zamestnanca,
ktorý má so zamestnávateľom plnohodnotný pracovný pomer, na základe ktorého u neho vykonáva
zamestnanec závislú prácu, pričom po skončení dočasného pridelenia sa zamestnanec vracia
k zamestnávateľovi, a pokračuje vo výkone práce dohodnutej v pracovnej zmluve. Od dočasného

pridelenia vo forme pravého požičiavania zamestnancov (§ 58a ZP) treba odlišovať dočasné pridelenie
vo forme agentúrneho zamestnávania (§ 58 ZP), o ktorú išlo v danom prípade. Dočasným pridelením
(§ 58 ZP) sa realizuje tzv. agentúrne zamestnávanie, ktoré je vyhradené výlučne poskytovateľom
takejto služby zamestnanosti, a to agentúre dočasného zamestnávania, ktorá musí mať na výkon
tejto činnosti povolenie. V prípade agentúrneho zamestnávania (§ 58 ZP) dochádza k zamestnávaniu

uchádzača priamo agentúrou dočasného zamestnania s cieľom prideliť ho následne k tretiemu
subjektu, t. j. k užívateľskému zamestnávateľovi. V danom prípade nemožno prihliadať na žalobcom
vytýkané údajné porušenie ust. § 58a ZP, ktoré sa nevzťahuje na danú situáciu. žalovaný dodržiava
všetky pracovnoprávne predpisy, koná v súlade so zákonom a dbá o zachovanie dobrej povesti
ako poskytovateľa kvalitných služieb. Obvinenia žalobcu nemajú žiadnu reálnu oporu ani v predložených

dôkazoch ani skutočných udalostiach. Žalovaný poprel aj tvrdenia žalobcu, že by aj užívateľský
zamestnávateľ porušil akékoľvek právne predpisy, a že by ním vytvorené pracovné podmienky mohli
akýmkoľvek spôsobom ohroziť život, zdravie alebo majetok žalobcu. Aj užívateľský zamestnávateľ
disponuje všetkými povoleniami, a miesto výkonu práce podlieha neustálej kontrole príslušných štátnych
orgánov, ktoré zabezpečujú vhodnosť pracovných podmienok, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci,

zachovanie zdravia a pracovnej schopnosti zamestnancov, čomu nasvedčuje aj žalobcom absolvované
školenie o BOZP skutočnosť, a že bol žalobca pridelená na pracovisko kategórie 2, ktoré predstavuje
iba miernu záťaž. Žalovaný vylúčil akúkoľvek zodpovednosť podľa § 192 a nasl. ZP, pretože nešlo
o protiprávne konanie, ani o žiadne konanie proti dobrým mravom, ktorého sa dopustil jedine žalobca,
keďže špekulatívnou žalobou žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.500,- eur, avšak žiadnym

objektívnym a overiteľným spôsobom nepreukázal poškodenie zdravia, a už vôbec nie príčinnú súvislosť
medzi vznikom údajného poškodenia zdravia, ani spôsob výpočtu a určenia výšky ním požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže dočasná pracovná neschopnosť vznikla žalobcovi už dňa 13.1.2021,
skončila 25.1.2021, a žaloba bola doručená súdu až dňa 23.1.2024, vzniesol žalovaný z opatrnosti
námietku premlčania s odkazom na § 106 ods. 1 OZ.

7. Žalobca sa ďalej písomne vyjadril, že podľa § 55 ods. 3 ZP zamestnanec má právo požiadať
zamestnávateľa o preradenie na inú prácu alebo navrhovať dohodu, a preto žiadanka lekárky
o preradenie žalobcu na inú, menej fyzicky náročnú prácu, nemá špekulatívny charakter, pričom žalobca
poprel tvrdenia žalovaného, že by mal žalobca uviesť posudkového lekára alebo všeobecného lekára

do omylu, keď sa sťažoval na bolesti chrbtice. Podľa § 58 ods. 8 a 9 ZP neboli pracovné podmienky
žalobcu ako dočasne prideleného zamestnanca k užívateľskému zamestnávateľovi neboli rovnako
priaznivé ako u ostatných zamestnancov. opätovne poukazoval na ustanovenia § 58a ods. 1 druhá veta
ZP, podľa ktorého môže zamestnávateľ uskutočniť dočasné pridelenie najskôr po uplynutí 3 mesiacovod vzniku pracovného pomeru, ktoré ustanovenie zabraňuje uzatvoriť takúto dohodu pod sankciou
neplatnosti v súlade s článkom 6 ods. 2 smernice EP a číslo 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práce.
Dohoda o dočasnom pridelení bola preto neplatná, keďže bola v rozpore so zákonom a obchádzaním

zákona, pričom podľa § 17 ods. 1 ZP, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu zamestnancovi,
ak si ju nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je
zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

8. Ako ďalší neoprávnený zásah do svojej osobnosti uviedol žalobca skončenie pracovného pomeru

zo strany zamestnávateľa dňa 25.1.2021, t. j. hneď v prvý deň po skončení jeho dočasnej pracovnej
neschopnosti, skončením v skúšobnej dobe. Dá sa predpokladať, že týmto spôsobom rozviazal naša
žalovaný so žalobcom pracovný pomer iba preto, že obchádzal zákona ustanovenia § 142 ods. 3
ZP, podľa ktorého by mal poskytnúť náhradu mzdy v sume priemerného zárobku z dôvodu prekážky
na strane zamestnávateľa čo pociťoval žalobca ako neoprávnený postih do pracovnoprávneho vzťahu
súvislosti s antidiskriminačným zákonom. Zamestnávateľ týmto právnym úkonom neoprávnene zasiahol

do osobnosti žalobcu ako fyzickej osobe, keď jednostranne a svojvoľne rozviazal pracovný pomer
a neumožnil žalobcovi ako zamestnancovi sa brat nič proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania
a pred nezamestnanosťou tým, že žiadala zamestnávateľ nerešpektoval ustanovenie § 72 ods. 2
ZP v oznámení kde je uvedené, že písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má
doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň 3 dni pred dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť

závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy spočíva v tom, že žalobca u nás sa následne dostal do takej
životnej situácie, ktorá trvala približne pol roka. Žalobca sa domnieva, že bol dotknutý na svojich
právach, právom a právom chránených záujmoch nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania
podľa § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z.z. rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon),

v znení neskorších prepisov (ďalej aj ako len „zákon č. 365/2004 Z.z.“ alebo „antidiskriminačný zákon“),
a uplatňuje si ich v spojení s právami osôb v oblasti podmienok výkonu práce v zamestnaní, vrátane
prepúšťania podľa § 6 ods. 2 písm. b) antidiskriminačného zákona. V čase skončenia pracovného
pomeru bola vyhlásená krízová situácia, pričom uviedol číslo zákona 9/2021 Z.z., ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19. Následne

bol žalobca nezamestnaný ako uchádzač o zamestnanie a po 6 mesiacov do konca augusta bol
v hmotnej núdzi. Zásahom do práva na ochranu osobnosti je nezabezpečenie práce v zamestnaní,
napriek tomu, že povinný subjekt sa k tomu svojím zabezpečením zaviazal. Žalobca je slobodný
podľa § 40 ZP v pracovnoprávnom vzťahu považovaný za osamelého zamestnanca z iných vážnych
dôvodov, nemá živiteľa, a je ohrozené jeho živobytie, ak stratí zamestnanie. Citoval z ust. § 40 ods. 9

ZP o tom, kto je na účely Zákonníka práce považovaný za porovnateľného zamestnanca. Dodal,
že osamelí zamestnanci majú vo viacerých právnych nárokoch vyššiu mieru právnej ochrany podľa
Zákonníka práce. Zamestnanec má právo na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania
v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov,
ako aj na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky.

9. Žalobca ďalej citoval ust. § 11 a § 13 OZ o ochrane osobnosti, citoval časti komentára
k tomuto inštitútu. Uviedol, že právna úprava neupravuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia,
preto nemajetková ujma je peňažne nevyčísliteľná. Uviedol, že v tomto spore nie je uplatnený nárok
na náhradu škody na zdraví, ale nárok na náhradu ujmy nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13

v spojení s § 11 OZ titulom zásahu do osobnosti žalobcu (č. l. 62 spisu). K vznesenej námietke
premlčania žalovaným uviedol žalobca, že táto je nedôvodná, pretože v danom čase neplynuli lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahov na uplatňovanie alebo bránenie práv
na súde, uplynutím, ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva, že neplynuli v čase odo dňa
účinnosti tohto zákona do 28.2.2021 tak, ako to vyplýva z § 8 písm. a) zákona č. 62/2020. životnú úroveň

A žalobcu negatívne ovplyvnili a nevhodné pracovné podmienky, nepriaznivý zdravotný stav, následne
nedostatočné sociálne zabezpečenie. V tomto súdnom spore ide o nárok na náhradu ujmy pri zásahu
do práva na ochranu osobnosti. Žalobca je dlhodobejšie obmedzený v pracovnej oblasti, požadovanú
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje za primeranú, nakoľko morálne zadosťučinenie by
sa nezdalo byť postačujúce.

10. Po všetkých písomných vyjadreniach žalobcu v tomto spore zotrval žalobca na presvedčení,
že žaloba je nedôvodná, a preto nevidel žalovaný žiadny rozumný dôvod na uzatváranie zmieru
so žalobcom ohľadom uplatňovaného nároku v tomto spore, ktorý nárok žalovaný neuznáva. Žalobcav priebehu sporu preukazoval obdobie trvania jeho dočasnej pracovnej neschopnosti počas trvania
pracovného pomeru u žalovaného, pričom aj z dokladov, ktoré predložil, vyplýva, že žalovaný
vyplácal žalobcovi náhradu príjmu počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti, z čoho možno

vyvodiť pravdivosť tvrdení žalovaného, že dodržiava všetky príslušné zákony a predpisy. Žalovaný
nerozumel zmysle žaloby a naďalej ju považoval za neprípustnú, špekulatívnu a zištne motivovanú,
pretože zamestnanec nemôže tvrdiť u posudkového lekára, že sa cíti byť zdravý a nič mu nie je,
a o mesiac na to sa sťažovať na chronické bolesti chrbtice, žiadať o preradenie na prácu ako vodič
vysokozdvižného vozíka, ktorá práca je oveľa zaťažujúcejšia pre chrbticu. Opätovne poprel žalovaný

účelové a ničím nepodložené skutkové tvrdenia žalovaného, podľa ktorých by pracovné podmienky
nemali byť rovnako priaznivé pre porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa, pričom
v tomto smere ide o hrubé osočovanie zo strany žalobcu. Tvrdenia žalobcu boli vyvrátené vyjadreniami
žalovaného, a sú vyvracané aj pretrvávajúcim fungovaním užívateľského zamestnávateľa, u ktorého
sa konajú pravidelné kontroly štátnych inštitúcií zamerané práve na kontrolu pracovných podmienok.
Žalovaný zdôraznil, že žalobca sa opakovane odvoláva na nesúvisiace ustanovenie § 58a ZP, ktoré

nemožno aplikovať na daný prípad, od čoho odvíja žalobca vadnú argumentáciu o neplatnosti právneho
úkonu a o obchádzaní zákona, ktoré tvrdenia žalovaný poprel. Pracovný pomer bol podľa článku
III. bod 3. pracovnej zmluvy bol dohodnutý so skúšobnou dobou v trvaní 3mesiacov, počas ktorej
mohli obe zmluvné strany skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe podľa § 72 ZP, a žalovaný
využil tento zákonný spôsob skončenia pracovného pomeru. Žalovaný zamestnávateľ nemal navyše

ani zákonnú povinnosť uvádzať akýkoľvek dôvod skončenia pracovného pomeru v oznámení o skončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe. S dodržiavaním alebo s nedodržiavaním lehoty spravidla
troch dní pred skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe nespája zákon sankciu neplatnosti,
hoci to tvrdí žalobca. Skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa
v danom prípade nedošlo k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu, ani k žiadnemu porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania, ako to účelovo tvrdí žalobca. Ďalej žalovaný poprel skutkové
tvrdenia žalobcu, podľa ktorých mu nemalo byť umožnené brániť sa proti údajnému svojvoľnému
prepusteniu zo zamestnanca, následkom čoho sa mal dostať do ťažkej životnej situácie, ktorá mala trvať
približne pol roka. Rovnako žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu, podľa ktorého by mal byť úrad
práce nedostupný pre uchádzačov z dôvodu krízovej situácie. Žalovaný poprel aj akékoľvek zavinenie

následnej práceneschopnosti žalobcu. Všetky úrady fungovali, hoci v obmedzenom režime, teda cestou
elektronickej komunikácie (emaily, telefóny) alebo listov, ale fungovali. Nejde o žiadny zásah do práva
na ochranu osobnosti žalobcu, ako sa snaží navodiť tento dojem, a rovnako nesúvisiace sú aj jeho
tvrdenia o akejkoľvek diskriminácii, pričom v tejto súvislosti tvrdenia žalobcu hraničia s absurditami.
Nedošlo, a ani nemohlo dôjsť k žiadnemu zo žalobcom opísaných konaní. V žiadnom prípade

nedošlo k akémukoľvek porušeniu alebo čo i len ohrozeniu jeho práva na ochranu osobnosti, nedošlo
ani k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, a to žiadnym konaním, ani opomenutím
konania zo strany žalovaného, a preto nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazoch,akotorobížalobca. Žalobcanepreukázalžiadnenegatívneovplyvnenie
údajne nevhodnými pracovnými podmienkami, údajne nepriaznivým zdravotným stavom, a následne

údajne nedostatočným sociálnym zabezpečením. Žalobca v priebehu konania neprezentoval také
skutočnosti ani nepredložil také dôkazy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom zakladali jeho nárok na náhrady
nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Žalobca si neuplatnil včas nárok
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP, a preto, po márnom uplynutí
zákonnej lehoty na podanie takejto žaloby, podal túto neopodstatnenú žalobu na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

11. Súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 10.12.2024, vykonal dokazovanie listinami,
a to výpisom z obchodného registra ohľadom žalovaného, pracovnou zmluvou zo dňa 30.11.2020,
potvrdením o zamestnaní, dohodou zo dňa 30.11.2020 o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon

práce k užívateľskému zamestnávateľovi, emailovou komunikáciou ohľadom školenia o BOZP, pokynmi
BOZP, PO,CO a ochrany životného prostredia, zoznamom, zoznamom DPL zamestnancov s dátumom
nástupu do haly, oznámením o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka
práce, potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu v období od 12.1.2021 do 25.1.2021,
výmennými listami od lekára zo dňa 12.1.2021 a zo dňa 21.1.2021, oznámenie o zaradení občana

do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rozhodnutím Úradu práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej
aj ako len „ÚPSVaR“) Dunajská Streda o odňatí pomoci v hmotnej núdzi, ako aj vyjadreniami strán sporu
a ďalším obsahom spisového materiálu, a zistil tento skutkový stav:12. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou ktorá vznikla 11.3.2016 ktorá má veľký okruh predmetom
podnikania, vrátane agentúry dočasného zamestnávania.

13. Žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili dňa 30.11.2020 pracovnú
zmluvu, s dohodnutým dňom nástupu do práce: 1.12.2020, na pracovnú pozíciu manipulant. Pracovnú
zmluvu uzatvorili na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace. Podľa článku II. zmluvy, miestom
výkonu práce je Múzejná 5101/14a, Dunajská Streda (ods. 1 článku II.), zmluvné strany sa dohodli,
že zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na pracovné cesty na nevyhnutne potrebné obdobie, podľa

svojich potrieb, k čomu udeľuje zamestnanec svoj súhlas (ods. 3 článku II.), ak zamestnanec bude
pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi, neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy je dohoda
o dočasnom pridelení (ods. 4 článku II.). V článku IV. Zmluvy sa dohodli strany na mesačnej mzde
žalovaného vo výške 848,- eur.V čl. XI., bode 4 pracovnej zmluvy, uviedli zmluvné strany, že si zmluvu
prečítali, právam a povinnostiam z nej vyplývajúcich porozumeli, pričom svoju vôľu uzavrieť túto zmluvu
prejavili slobodne a vážne, vyhlasujú, že táto zmluva nebola uzatvorená v tiesni, ani za nápadne

nevýhodných podmienok, a na znak bezvýhradného súhlasu ju vlastnoručne podpisujú.

14. Strany sporu uzatvorili dňa 30.11.2020 (nebolo preukázané podpísanie žalobcom dňa 1.12.2020)
dohodu o dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 ods. 5 ZP,
podľa ktorej žalobca ako zamestnanec bude dočasne pridelený k DHL Excel Slovakia, s.r.o., Diaľničná

2/4149, Senec, kde bude vykonávať prácu manipulanta (čl. I. dohody). Miesto dočasného výkonu práce
bolo na adrese: Jána Jonáša 1, Devínska Nová Ves (článok II. dohody). Dočasné pridelenie na výkon
práce k dočasnému zamestnávateľovi vzniká dňom 1.12.2020, a uzatvára sa na dobu do 31.3.2021
(článok III.). Podľa článku IV. dohody, po dobu dočasného pridelenia užívateľský zamestnávateľ bude
zamestnancovi ukladať pracovné úlohy; organizovať riadiť a kontrolovať jeho prácu; dávať mu za tým

účelom záväzné pokyny; vytvárať priaznivé pracovné podmienky; zaisťovať bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci, aj príslušné školenia spojené s ním, a určovať nástup na dovolenku. V článku VIII.
dohodysazaviazalzamestnávateľnahradiťzamestnancoviprípadnúškodu,ktorámuvznikneprivýkone
práce alebo v priamej súvislosti a s ním pri tomto dočasnom pridelení.

15. Podmienkou vzniku pracovného pomeru bola zdravotná spôsobilosť žalobcu na výkon tejto práce,
z ktorého dôvodu uzatvoreniu pracovnej zmluvy predchádzal lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti
na prácu, ktorý vystavila všeobecná lekárka E. G. H. dňa 27.11.2020, ktorým posudzovala zdravotnú
spôsobilosť žalobcu pre žalovaného zamestnávateľa na účely pracovného zaradenia: vodič VZV,
manipulačnýpracovník. podľatohtolekárskehoposudkubolažalobcaspôsobilýnavýkonposudzovanej

práce.

16. Ešte v deň uzatvorenia pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon
práce k užívateľskému zamestnávateľovi, t. j. dňa 30.11.2020 odoslal HR koordinátor spoločnosti
Exel (Slovakia) s.r.o., K. E., niektorým zamestnancom spoločnosti žiadosť o zabezpečenie zaradenia

zamestnancov na školenie o BOZP podľa zoznamu, v ktorom je uvedený žalobca s tým, tento sa mal
zúčastniť školenia dňa 1.12.2020 (v deň nástupu do zamestnania, t. j. prvý deň pracovného pomeru)
v čase od 7.00 hod. do 12.00 hod. s predmetom školenia. BOZP, OPP, CO, kvalita. O skutočnosti,
že žalobca sa tohto školenia zúčastnil, svedčí a jeho podpis na listine označenej ako: Príloha č.
10 - Pokyny BOZP, požiarnej, civilnej ochrany a ochrany životného prostredia vo VW SK. Ten istý

HR koordinátor spoločnosti Exel (Slovakia) s.r.o. dňa 1.12.2020 odoslal príslušným zamestnancom
spoločnosti zoznam DHL zamestnancov s dátumom nástupu na halu za účelom ošatenia o osobných
čísel, v ktorom bol uvedený aj žalobca.

17. Lekárka E. I. J. dňa 12.01.2021 odporučila žalobcovi kľudový režim. Dňa 21.1.2021 vystavila

na tlačive výmenného listu - poukazu na odborné vyšetrenie, ošetrenie, ústavné liečenie text "Prosím
dľa Vašich možností o preradenie zamestnanca na menej fyzicky náročnú prácu pre chronické bolesti
chrbtice. Vhodný ako vodič VZV, potvrdenie vydané na žiadosť zamestnanca. Dg. 54.6. bolesť v oblasti
hrudníkovej chrbtice.“

18. Dňa 21.5.2021 osobne doručil žalovaný žalobcovi oznámenie o skončení pracovného pomeru
v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce, vyhotovené dňa 25.01.2021, ktorým oznámila
žalobcovi skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktorý bol uzatvorený (pracovná zmluva bolauzatvorená – pozn. súdu) dňa 30.11.2020, a to z dôvodu, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa s tým,
že pracovný pomer končí dňom 25.1.2021.

19. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného na základe predmetnej pracovnej zmluvy trval od 1.12.2020
do 25.01.2021, z ktorého obdobia bol žalobca dočasne pracovne neschopný spolu 13 kalendárnych
dní, konkrétne od 12.1.2021 do 24.1.2021, ktoré skutočnosti vyplývajú aj z potvrdenia o zamestnaní,
vystaveného žalovaným dňa 25.1.2021, ďalej z dohodnutého dátumu nástupu do práce v pracovnej
zmluve a z dátumu ukončenia pracovného pomeru, uvedeného žalovaným v skončení pracovného

pomeru v skúšobnej dobe, ďalej z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vystaveného dňa
13.1.2021 praktickou lekárkou E. I. J..

20. Žalobca v žalobe tvrdil, že zaslal žalovanému výzvu s návrhom na uzatvorenie dohody o odškodnení,
avšak výzvu súdu nepredložil, predložil iba doručenku preukazujúcu doručenie písomností konateľovi
žalovaného dňa 30.12.2022.

21. žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 26.01.2021 tak ako to vyplýva
z oznámenia UPSVaR Dunajská Streda zo dňa 2.2.2021. ÚPSVaR Dunajská Streda, odbor sociálnych
vecí rozhodol dňa 22.9.2021 o odňatí pomoci v hmotnej núdzi v sume 67,80 eura žalobcovi od 1.9.2021
a z dôvodu, že dňa 18.09.2020 nastúpil do zamestnania.

22. Na pojednávaní dňa 10.12.2024 predniesol žalobca konajúcemu súdu, že žalovaný zasiahol
do jeho osobnostných práv, pretože žalobca ako zamestnanec je slabšou slabšia zmluvnou stranou,
a vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa závislú prácu. Za mesiac 12/2020 som odpracoval
16 dní, avšak žalovaný mu zaplatil za 21 dní. V súvislosti s krízovou situáciou vznikol na strane

zamestnávateľa prestoj, a bol povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy, avšak namiesto toho skončil
s ním pracovný pomer v skúšobnej dobe, čím obišiel zákon a svoje zákonné povinnosti. Žalovaný porušil
ust. § 142 ZP, ktoré upravuje prekážky na strane zamestnávateľa. Žalobca sa dostal do nepriaznivej
životnej situácie, v danom čase bolo zložité vôbec sa zamestnať, a aj doposiaľ má problém nájsť prácu.
Žalobu v tomto spore podal predovšetkým z dôvodu, že s ním rozviazal žalovaný pracovný pomer,

pretože nebol schopný zabezpečiť mu prácu, čo možno vyvodiť aj z dôvodu uvedeného v oznámení o
skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako dôvodu, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa.
Dodal, že žalovaný nemôže za to, za akých podmienok pracoval u užívateľského zamestnávateľa,
ktorý mal povinnosť zabezpečiť žalobcovi rovnaké podmienky, u ktorého pri výkone práce pri prenášaní
bremien neboli dodržané príslušné normy práce, pretože žalobca mal 38 rokov, a teda mohol priebehu

dňa prenášať max. 7500 kg, na rozdiel od mladších kolegov, ktorí mali 28 – 29 rokov. Žalobca zistil, že
po prestávke sa vynulovalo počítadlo, na čo si dával žalobca pozor, aby neprekročil príslušné normy.
Iná spoločnosť vo Veľkom Mederi nezamestnala žalobcu na pracovnú pozíciu v jeho odbore, keďže
je elektrotechnik. Žalobcom požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy 4.500,- eur zodpovedá
polročnému zárobku žalobcu podľa pracovnej zmluvy.

23. Na pojednávaní dňa 10.12.2024 predniesol právny zástupca žalovaného konajúcemu súdu,
že zaplatenie mzdy žalobcovi za prácu za 21 dní namiesto 16 dní za mesiac 12/2020 bolo prejavom
veľkorysosti žalovaného zamestnávateľa. V danom čase prišlo o prácu veľa ľudí, a teda žalobca
nie je sám. Žalovaný využil právo skončiť pracovný pomer zákonným spôsobom, v danom prípade

skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Žalobca mohol podať žalobu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru v lehote 2 mesiacov, a nie takmer po 3 rokoch. Ustanovenie § 142 ZP, na ktoré
sa odvoláva žalobca, sa nevzťahuje na danú situáciu, keďže žalobcovi nebol priznaný invalidný
dôchodok, ani sa nepovažuje za osobu ťažko zdravotne postihnutú, a preto žalovaná strana nemôže
byť objektívne vzatá na zodpovednosť za nemožnosť žalobcu zamestnať sa. Žalovaný nemá nič

spoločné so skutočnosťou, že žalobcovi sa nepodarilo zamestnať v inej spoločnosti vo Veľkom
Mederi. Keďže žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení, obrana žalovaného
dostatočnýmspôsobomspochybnilatvrdeniažalobcu.Žalobupovažuježalovanýzanedôvodnú,pretoju
navrhol zamietnuť, a priznať nárok na náhradu trov konania.

24. Súd vec právne posúdil nasledovne:25. Podľa § 77 ZP, prvá veta, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

26. Podľa § 72 ZP, (1) v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný
pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené
inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do
konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacou ženou a mužom na otcovskej dovolenke len písomne,

vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s tehotenstvom, materstvom alebo so starostlivosťou o
narodené dieťa, a musí skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe náležite písomne odôvodniť,
inak je neplatné. (2) Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému
účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

27. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

28. Podľa § 13 OZ, (1) fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (3) Výšku náhrady podľa
odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

29. Podľa § 58 ods. 1 a 5 ZP (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia pracovnej zmluvy a dohody
o dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi) (1) zamestnávateľ alebo
agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu môže sa so zamestnancom v
pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi. Dočasné pridelenie nemožno dohodnúť na výkon prác, ktoré príslušný orgán

verejného zdravotníctva zaradil do 4. kategórie podľa osobitného predpisu. (5) Písomná dohoda o
dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí obsahovať najmä
názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa, deň, keď dočasné pridelenie vznikne, a dobu, na
ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a
podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto

náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania
a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Agentúra dočasného
zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania
tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia; to sa nevzťahuje na dočasné pridelenie z dôvodu
uvedeného v § 48 ods. 4 písm. a).

30. Podľa § 58a ods. 1 a 3 ZP (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia pracovnej zmluvy a dohody
o dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi), (1) zamestnávateľ alebo
agentúra dočasného zamestnávania sa môžu s užívateľským zamestnávateľom dohodnúť o dočasnom
pridelení zamestnanca v pracovnom pomere na výkon práce. Zamestnávateľ môže s užívateľským

zamestnávateľom dohodnúť dočasné pridelenie zamestnanca v pracovnom pomere iba v prípade, ak
sú u zamestnávateľa objektívne prevádzkové dôvody, a to najskôr po troch mesiacoch odo dňa vzniku
pracovného pomeru. (3) Dohoda medzi zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania
a užívateľským zamestnávateľom o dočasnom pridelení zamestnancov musí byť uzatvorená písomne,
inak je neplatná.

31. Podľa § 19 ods. 1 a ods. 3, duhá veta ZP, účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi
musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve
nedošlo. Odstúpenie od pracovnej zmluvy musí byť písomné, inak je neplatné.

32. Ust. § 142 ZP upravuje prekážky na strane zamestnávateľa, pri ktorých patrí zamestnancovi náhrada
mzdy v rozsahu uvedenom v zákone, ktorý rozsahu závisí od druhu prekážky.33. Podľa § 100 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.

34. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

35. Podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ, (1) právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa

poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (2) Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

36. Podľa § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, v znení účinnom od 19.1.2021, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych
vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo
k zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú, b) ktoré uplynuli
po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona.

37. V prípade ust. § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. v znení účinnom od 19.1.2021 mal zákonodarca na mysli
účinnosť zákona č. č. 9/2021 Z.z., ktorým bolo zmenené aj predmetné ustanovenie, ktoré nadobudol
účinnosť dňa 19.1.2021. z uvedeného možno vyvodiť, že v čase od 19.1.2021 do 28.2.2021 neplynuli
ani premlčacie lehoty.

38. Námietka premlčania vznesenú žalovaným, na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, odvíjajúcej
sa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, bola nedôvodná, pretože, vychádzajúc z ust. §
8 zákona č. 62/2020 Z. z. v znení účinnom od 19.1.2021, v rozhodnom čase neplynuli premlčacie lehoty,
konkrétne od 19.1.2021 do 28.2.2021 (spolu 41 dní). Žalobca sa stal práceneschopným dňa 12.1.2021,

a všeobecná 3-ročná premlčania doba od vzniku ochorenia by mu uplynula až po troch rokoch a 41
dňoch, a keďže žaloba bola doručená súdu dňa 23.1.2024, bola doručená v rámci všeobecnej 3-ročnej
premlčacej doby. Z neskorších vyjadrení žalobcu priebehu sporu však vyplýva, že tento sa domáha
náhrady nemajetkovej ujmy spojenej s neplatnosťou skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe,
a nie v priamej príčinnej súvislosti s poškodením chrbtice, a v takom prípade začala premlčacia doba

plynúť až odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť t. j. od 26.1.2021, avšak ani v takom prípade nebola
žaloba podaná po uplynutí premlčacej doby. Nakoľko žalobca v neskoršom vyjadrení výslovne uviedol,
že predmetom konania nie je náhrada škody na zdraví, premlčanie podľa § 106 OZ sa na predmet sporu
nevzťahuje.

39. Ust. § 58 ZP upravuje tzv. agentúrne zamestnávanie, t. j. dočasné pridelenie na základe písomnej
dohody medzi zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom
v pracovnom pomere, čo bol aj daný prípad. Toto ustanovenie neobsahuje žiadny zákaz uzatvoriť
zmluvu o dočasnom pridelení už v deň uzatvorenia pracovnej zmluvy, čo bol daný prípad. Pri
agentúrnom zamestnávaní (§ 58 ZP) dochádza k zamestnávaniu uchádzača priamo agentúrou

dočasného zamestnania s cieľom prideliť ho následne k tretiemu subjektu, t. j. k užívateľskému
zamestnávateľovi. V danom prípade nemožno prihliadať na žalobcom vytýkané údajné porušenie ust.
§ 58a ZP, ktoré sa nevzťahuje na danú situáciu.

40. Ust. § 58a ZP upravuje dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca, ktorú uzatvára zamestnávateľ

alebo agentúra dočasného zamestnávania s užívateľským zamestnávateľom. Účastníkom tejto dohody
nie je zamestnanec. Predmetné ustanovenie upravuje „pravé požičiavanie zamestnancov,“ kedy
ide o dočasné pridelenie zamestnanca, ktorý má so zamestnávateľom plnohodnotný pracovný pomer,
na základe ktorého u neho vykonáva zamestnanec závislú prácu, pričom po skončení dočasného
pridelenia sa zamestnanec vracia k zamestnávateľovi, a pokračuje vo výkone práce dohodnutej

v pracovnej zmluve. Ust. § 58a ZP, na porušenie ktorého sa opakovane odvolával žalobca, je
neaplikovateľné na daný prípad.41. Pokiaľ bol žalobca presvedčený, že ho uviedol žalovaný do omylu pri uzatváraní pracovnej zmluvy,
mal právo od nej odstúpiť podľa § 19 ZP alebo skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo však
nevyužil. Zákonník práce umožňuje skončenie pracovného pomeru viacerými spôsobmi (§ 59 ZP),

vrátane skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 ZP písomným oznámením
doručeným druhej strane. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nebolo potrebné
vôbec odôvodňovať. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je právo zamestnávateľa aj
zamestnanca, a využitie tohto práva nemôže byť považované ani za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, ani za diskriminačné, a nemožno ho považovať za svojvoľné prepustenie. V žiadnom prípade

nemožno hovoriť o neplatnom skončení pracovného pomeru, navyše, v tomto smere súd už nie
je oprávnený skúmať platnosť skončenia pracovného pomeru, nakoľko žalobu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru mohol podať žalobca v zákonnej lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa
mal pracovný pomer skončiť (§ 77 ZP), avšak v danom prípade podal žalobu skoro po 3-och rokoch,
pričom ide o prekluzívnu lehotu, na márne uplynutie ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti, a preto je
neprípustné, aby sa súd v tomto spore zaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou skončenia pracovného

pomeru.

42. Náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ môže súd priznať iba v prípade preukázania, že žalovaný
bol pôvodcom neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti žalobcu, a v priamej príčinnej súvislosti
s týmto zásahom vznikla žalobcovi ujma na jeho osobnostných právach, aj to v prípade, že primerané

morálne zadosťučinenie by sa nezdalo postačujúce. V tomto spore nepreukázal žalobca žiadnym
spôsobom, že by sa žalovaný dopustil akéhokoľvek neoprávneného zásahu od jeho osobnostných.
Týmtoneoprávnenýmzásahomnemohlobyťskončeniepracovnéhopomeru,pretožejehoneplatnostisa
nedomáhal žalobca v zákonnej prekluzívnej lehote. Nedodržanie zákonnej prekluzívnej lehoty nemožno
úspešne obísť inou žalobou na náhradu nemajetkovej ujmy, ku ktorej malo dôjsť v priamej príčinnej

súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, neplatnosti ktorej sa nedovolal žalobca včas
podanou žalobou.

43. Vykonaným dokazovaním listinami, a to výpisom z obchodného registra ohľadom žalovaného,
pracovnou zmluvou zo dňa 30.11.2020, potvrdením o zamestnaní, dohodou zo dňa 30.11.2020

o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, emailovou
komunikáciou ohľadom školenia o BOZP, pokynmi BOZP, PO,CO a ochrany životného prostredia,
zoznamom, zoznamom DPL zamestnancov s dátumom nástupu do haly, oznámením o skončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce, potvrdením o dočasnej pracovnej
neschopnosti žalobcu v období od 12.1.2021 do 25.1.2021, výmennými listami od lekára zo dňa

12.1.2021 a zo dňa 21.1.2021, oznámenie o zaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie,
rozhodnutím ÚPSVaR Dunajská Streda o odňatí pomoci v hmotnej núdzi, ako aj vyjadreniami
strán sporu a ďalším obsahom spisového materiálu, súd mal za preukázané, že medzi stranami
sporu vznikol dňa 1.12.2020 pracovný pomer na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní 3
mesiace na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.11.2020, na základe ktorej mal žalobca

nastúpiť do zamestnania u žalovaného na pracovnú pozíciu manipulant. Súčasťou pracovnej zmluvy
je aj ustanovenie o tom, že zamestnávateľ vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania,
že sa dohodol so zamestnancom, že ho môže dočasne prideliť na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi. V deň uzatvorenia pracovnej zmluvy (a nie až deň nástupu do práce) uzatvorili strany
sporu aj dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi

s odkazom na § 58 ods. 5 ZP, v ktorej dohode sa dohodli, že žalobca ako zamestnanec bude dočasne
pridelený k DHL Excel Slovakia, s.r.o., Diaľničná 2/4149, Senec, kde bude vykonávať prácu manipulanta
od 1.12.2020 do 31.3.2021 s tým, že miesto dočasného výkonu práce bolo na adrese: Jána Jonáša 1,
Devínska Nová Ves, a medzi stranami bolo nesporné, že ide o priestory závodu Volkswagen Bratislava.

44. Uzatvoreniu pracovnej zmluvy predchádzalo vystavenie lekárskeho posudku dňa 27.11.2020
ozdravotnejspôsobilostižalobcunavýkonprácemanipulantasvysokozdvižnýmvozíkom,podľaktorého
posudku bol žalobca zdravotne spôsobilý na výkon tejto práce.

45. Tvrdenie žalobcu, že mu zamestnávateľ predložil na podpis dohodu o dočasnom pridelení

zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi až v deň nástupu do práce t. j. dňa
1.12.2020, nebolo preukázané. Naopak, bolo preukázané, že žalobca hneď v prvý deň nástupu
do zamestnanca, t. j. 1.12.2020, sa zúčastnil školenia o BOZP, požiarnej, civilnej ochrane a ochrane
životného prostredia v priestoroch závodu Volkswagen Slovakia pre zamestnancov partnerských firiemktorá skutočnosť je nepochybná zo zoznamu zamestnancov, ktorí sa mali zúčastniť predmetného
školenia ako aj z podpisu žalobcu na Pokynoch BOZP, požiarnej, civilnej ochrany a ochrany životného
prostredia vo VW SK, čím bola vyvrátená pravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, že mu nebolo poskytnuté

školenie zo strany zamestnávateľa. Na uzatvorenie dohody o dočasnom pridelení zamestnanca
na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi bol žalovaný zamestnávateľ oprávnený z dôvodu,
žemalvdanomčase,astáleajmá,oprávnenienavýkončinnostiagentúrydočasnéhozamestnávania.

46. Žalobca bol dočasne pracovne neschopný v období od 12.1.2021 do 24.1.2021 pre ochorenie

chrbtice, počas ktorej dočasnej pracovnej neschopnosti vystavila jeho ošetrujúca lekárka zároveň
žiadanku o preradenie zamestnanca na menej fyzicky náročnú prácu pre chronické bolesti chrbtice
v hrudnej oblasti s tým, že je vhodný ako vodič VZV.

47. V prvý deň po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, t. j. 25.1.2021 doručil
žalovaný zamestnávateľ zamestnancovi oznámenie zo dňa 25.1.2021 o skončení pracovného pomeru

v skúšobnej dobe s tým, že pracovný pomer končí 25.1.2021. Ako dôvod skončenia pracovného pomeru
uviedol zamestnávateľ dôvod, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa.

48. Medzi stranami bolo nesporné, a súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že žalobca nepodal
proti žalovanému v zákonnej 2-mesačnej lehote podľa § 77 ZP žalobu o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru. Predmetnou žalobou sa domáhal žalobca náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
odvodzoval od ním tvrdenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keďže odvtedy má problém
riadne sa zamestnať, čo tiež patrí do sféry osobnostných práv fyzickej osoby. Žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal ani jedno zo svojich tvrdení, že by sa dopustil žalovaný zamestnávateľ
akéhokoľvek neoprávneného konania vo vzťahu k žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, ktoré konanie

by bolo možné považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Keďže nepreukázal
žiadny neoprávnený zásah zo strany zamestnávateľa do jeho osobnostných práv, nemohol preukázať
ani vznik nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s takýmto nepreukázaným neoprávneným
zásahom. Ani od skutočnosti, že v čase skončenia pracovného pomeru bola na území Slovenskej
republiky krízová situácia v súvislosti s protipandemickými opatreniami na zabránenie šírenia

nebezpečného respiračného ochorenia vírusom Covid 19, nemožno odvodzovať obchádzanie zákona
zamestnávateľom, ktorý iba využil zákonnú možnosť skončenia pracovného pomeru jeho skončením
v skúšobnej dobe.

49. K tvrdeniu žalobcu, že konal v omyle, keď podpísal pracovnú zmluvu mysliac si, že žalobca ho

môže dočasne prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi až po troch mesiacoch,
konajúci súd zdôrazňuje, že bolo preukázané, že strany sporu uzatvorili pracovnú zmluvu aj dohodu
o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v ten istý deň,
a je vylúčené, že by sa dostal žalovaný v tomto smere do omylu o to viac, že v sídle žalovaného
sú iba kancelárske priestory, v ktorých nepotrebuje žalovaný zamestnanca na pozícii manipulanta

s vysokozdvižným vozíkom. Pokiaľ sa aj dostal žalobca do omylu (čo je viac než nepravdepodobné),
privodil si ho sám, neznalosťou zákona, nakoľko tento nesprávny predpoklad odvodzoval žalobca
od nesprávneho zákonného ustanovenia, čomu súd zdôrazňuje, že aj na zamestnancov v pracovnom
pomere sa vzťahuje všeobecná zásada, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje.

50. K tvrdeniu žalobcu, že uzatvoril dohodu o dočasnom pridelení v tiesni, pretože mal za to, že ho môže
zamestnávateľ prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi až po troch mesiacoch, avšak
zamestnávateľ mu už v prvý deň nástupu do práce predložil na podpis dohodu o dočasnom pridelení,
z čoho žalobca vyvodil, že dohodu uzatvoril v tiesni, konajúci súd poznamenáva, že podpísanie dohody
o dočasnom pridelení v prvý deň nástupu do práce nemožno považovať za uzatvorenie dohody v tiesni

iba preto, že zamestnávateľ predložil zamestnancovi dohodu na podpis hneď prvý deň nástupu do práce,
napriek tomu že to zamestnanec nepredpokladal. Súd poznamenáva, že aj na zamestnancov sa
vzťahuje všeobecná zásada, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje, pričom v danom prípade
založil žalobca svoj predpoklad o nemožnosti zamestnávateľa prideliť ho na výkon práce užívateľskému
zamestnávateľovi hneď prvý deň nástupu do práce, sa zakladala navyše na nesprávnom právnom

názore. Zamestnávatelia bežne predkladajú svojim zamestnancom na podpis rôzne dokumenty, pričom
zamestnancom nič nebráni dokumenty si prečítať a premyslieť, a až potom ich podpísať. Pokiaľ žalobca
bol nespokojný s pridelením k užívateľskému zamestnávateľovi do Devínskej Novej Vsi mal možnosťdohodu o dačo s dočasnom pridelení nepodpísať alebo skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe,
čo však nevyužil.

51. K tvrdeniu žalobcu, že až počas výkonu práce začal mať vážnejšie problémy s chrbticou,
že dovtedy nemal vážne problémy s chrbticou, z ktorého dôvodu mu aj vystavila všeobecná
lekárka lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon posudzovanej práce ako manipulačný
pracovník, konajúci súd poznamenáva, že ochorenia chrbtice patria medzi bežné civilizačné ochorenia,
pričom k poškodeniam chrbtice dochádza až aj len samotným vekom u každého človeka. Žalobca

nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením chrbtice a výkonom zamestnania, že si toto
poškodenie neprivodil sám nesprávnymi manipulačnými technikmi, ku ktorému poškodeniu mohlo dôjsť
aj mimo zamestnania, pričom poškodenie chrbtice sa výraznejšie prejavuje u ľudí s nezdravým životným
štýlom. Iba zo skutočnosti, že žalobca začal mať zdravotné vážnejšie zdravotné problémy pre ochorenie
chrbtice v období, kedy bol zamestnaný u žalovaného, nemožno vyvodiť priamu príčinnú súvislosť
medzi poškodením chrbtice a výkonom zamestnania, keďže netvrdil, že by došlo k pracovnému úrazu

na pracovisku. Poškodenie chrbtice si mohol privodiť aj mimo pracovného času, mimo pracoviska,
t. j. v súkromí. Na vyhovenie žalobe nepostačuje tvrdenie žalobcu že dodržiaval predpisy o BOZP,
že si poškodil chrbticu pri dvíhaní bremien. V neprospech žalobcu svedčí aj tá skutočnosť, že nie je
osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, a nebol mu ani priznaný invalidný dôchodok ani čiastočne
invalidný dôchodok, a teda jeho poškodenie chrbtice nie je zrejme do tej miery vážne, aby mu bránilo

zamestnať sa u iného zamestnávateľa. Samotný žalobca pritom sám uviedol, že mohlo dôjsť (a nie, že
došlo) k poškodeniu jeho zdravia pri výkone jeho zamestnania pri dodržiavaní BOZP z jeho strany a v
priamej príčinnej súvislosti porušovaním predpisov o BOZP zamestnávateľom. Ďalej súd poznamenáva,
že nie každé porušenie akejkoľvek právnej povinnosti zamestnávateľom ma za následok vznik nároku
na náhradu škody zamestnancovi, ak neexistuje priama príčinná súvislosť medzi porušením konkrétnej

právnej povinnosti a konkrétnym poškodením zamestnanca.

52. Žalobcova argumentácia o neplatnosti uzatvorenia dohody podľa § 58a a 58b ZP v danom prípade
neobstojí, pretože žalobca nebol pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi podľa týchto zákonných
ustanovení, ale podľa § 58 ZP, ktoré neobsahujú žiadne časové obmedzenia pre zamestnávateľa,

kedy najskôr môže byť jeho zamestnanec dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej
práci v čl. 6 ods. 2 upravuje sankciu neplatnosti doložiek, ktoré zakazujú uzavretie pracovnej zmluvy
alebo zamestnaneckého vzťahu medzi užívateľským podnikom a dočasným agentúrnym pracovníkom
po jeho pridelení alebo ich uzavretiu zabraňujú, s tým, že členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné

na to, aby zabezpečili neplatnosť týchto doložiek alebo možnosť vyhlásiť ich za neplatné od začiatku.
Neobsahuje teda sankciu neplatnosti dočasného pridelenia zamestnanca v lehote kratšej než 3 mesiace
od vzniku pracovného pomeru, ako to nesprávne prezentuje žalobca odkazom na tento článok smernice.
Súd zdôrazňuje, že smernice EP a Rady EÚ (ES/ EHS) nie sú súčasťou právneho poriadku jednotlivých
členských štátov EÚ, pričom smernica zaväzuje jednotlivé členské štáty, aby transformovali do svojich

vnútroštátnych poriadkov právnu úpravu súlade s obsahom jednotlivých smerníc. Citovaná smernica
už bola transformovaná do Zákonníka práce, čo je nepochybné aj z prílohy Zákonníka práce, a preto
na odvolávanie sa na smernicu bolo v danom prípade zbytočné, a v časti čl. 6 ods. 2 aj neúčelné.

53. Žalobca v žalobe, v jej doplnení, ako je vo všetkých svojich ďalších písomných vyjadreniach sa

obmedzil na všeobecné tvrdenia, ktoré nekonkretizoval, nešpecifikoval, a neoznačil žiadne dôkazy na
preukázanie vlastných tvrdení. Súd iba poznamenáva, že citovaním rôznych ustanovení Zákonníka
práce, komentárov k jednotlivým zákonným ustanoveniam, ako aj ďalších zákonných a podzákonných
právnych predpisov, judikátov, odkazmi na smernice Európskej únie nemožno nahradiť vlastné skutkové
tvrdenia. Vychádzajúc zo zásady iura novit curia (súd pozná právo), citácie zákonov a iných právnych

predpisov, komentárov k zákonom a judikátov samy osebe nie sú spôsobilé privodiť žalobcovi úspech
v spore, pokiaľ žalobca neuvedie konkrétne, podrobné vlastné skutkové tvrdenia, s popisom skutkových
udalostí, relevantnosť a pravdivosť ktorých by bola potom predmetom dokazovania.

54. K tvrdeniam žalobcu o neplatnom skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe konajúci

súd poznamenáva, že žalobu podal žalobca skoro po 3 rokoch od skončenia pracovného pomeru,
teda po uplynutí zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru. Keďže túto lehotu žalobca zmeškal, žaloba je v tomto smere neprípustná, a po
márnom uplynutí tejto lehoty je neprípustné aj vyvodzovanie akýchkoľvek právnych nárokov odneplatnosti skončenia pracovného pomeru, o ktorej neplatnosti nerozhodol súd. Iba pre úplnosť súd
poznamenáva, že zákon nezakazuje zamestnávateľovi skončiť pracovný pomer so zamestnancom
v prvý deň návratu zamestnanca do práce po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti, pričom

neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemožno odvíjať od dôvodu uvedeného v oznámení
o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, keďže týmto spôsobom možno skončiť pracovný
pomer bez uvedenia dôvodu. Súd iba pripomína, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe
je jedným zo zákonných spôsobov skončenia pracovného pomeru, a vždy ide o jednostranný právny
úkon. Zákon nezakazuje zamestnávateľom skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s osamelými

zamestnancami. Rovnako nemožno odvíjať neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej
dobe iba z dôvodu, že uviedol zamestnávateľ v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe deň totožný s dňom doručenia oznámenia zamestnancovi, nakoľko zákon uvádza, že takéto
oznámenie sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný
pomer skončiť. Gramatickým výkladom slova „spravidla“ možno vyvodiť, že nie je vylúčené, ani zákonom
zakázané doručenie takéhoto oznámenia aj v deň skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

Nemožno každé jednostranné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa považovať
zasvojvoľnéprepustenieibapreto,žetakurobilzamestnávateľbezsúhlasuzamestnanca,inakbyzákon
takéto formy skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vôbec neupravoval, pokiaľ by
každé jednostranné skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom bez súhlasu zamestnanca malo
byť iba preto považované za svojvoľné prepustenie.

55. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že tento sa cítil byť diskriminovaný z dôvodu, že v postavení
zamestnanca mal slabšie postavenie než zamestnávateľ, a že zamestnávateľ s ním si jednostranne
skončil pracovný pomer bez možnosti vyjadriť sa. Súd zdôrazňuje, že vo všetkých pracovnoprávnych
vzťahoch má zamestnanec slabšie postavenie než zamestnávateľ, od čoho však nemožno odvodzovať

neplatnosť všetkých jednostranných právnych úkonov urobených zamestnávateľom vo vzťahu
k zamestnancovi, ktoré sú v neprospech zamestnanca, pretože takýmto výkladom by nebolo potrebné
preukazovať na súdoch neplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa, neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ani neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa, ak by mali byť neplatné iba preto,

že si zamestnávateľ dovodil využiť zákonnú možnosť skončiť pracovný pomer niektorým zo zákonom
dovolených spôsobov.

56. Ďalej súd zdôrazňuje, že nie všetky zásahy do práv zamestnanca sú zásahmi do jeho osobnostných
práv, pričom v tomto spore neboli preukázané žiadne neoprávnené zásahy žalovaného zamestnávateľa

ani užívateľského zamestnávateľa do práv žalobcu ako zamestnanca.

57. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd žalobu
ako skutkovo a právne nedôvodnú zamietol, nakoľko ju odvodzoval žalobca od zákonom neprípustnej
možnosti dovolávať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru po márnom uplynutí zákonom

stanovenej prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru (§ 77 ZP), keďže žalobu podal žalobca skoro 3 roky po skončení pracovného
pomeru. V tomto spore sa totiž domáhal žalobca náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala
vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zamestnávateľom v
skúšobnej dobe, čím sa mal žalovaný zamestnávateľ dopustiť svojvoľného prepustenia zamestnanca

bez možnosti zamestnanca vyjadriť sa k tomuto skončeniu pracovného pomeru, od ktorej doby má
žalobca problém zamestnať sa, pretože problémy s chrbticou sa mu vrátili, z ktorých dôvodov mu
skončili aj neskoršie pracovné pomery. Ako nemajetkovú ujmu teda považoval žalobca nemožnosť
riadne sa zamestnať vo svojom odbore. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vlastné skutkové
tvrdenia o akomkoľvek neoprávnenom zásahu žalovaného do osobnosti žalobcu. V priebehu sporu sa

žalobca výslovne vyjadril, že tomto spore sa nedomáha náhrady škody na zdraví, teda ani náhrady za
poškodenie chrbtice.

58. Ďalšie argumenty strán sporu konajúci súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagovanéna podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu strán sporu, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, konajúci súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou, ako napríklad, že žalovaný zaplatil žalobcovi mzdu za viac dní,
než ktoré reálne odrobil v mesiaci 12/2020, že v čase skončenia pracovného pomeru bola na území
Slovenskej republiky vyhlásená krízová situácia súvis v súvislosti s protipandemickými opatreniami
proti šíreniu nebezpečným respiračné vírusom Covid 19.

59. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

60. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

61. Nakoľko bol žalovaný v tomto spore plne úspešný, pričom súd nezistil žiadny dôvod hodný

osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP, súd podľa
§ 255 ods. 1 CSP priznal plne úspešnému žalovanému nárok náhradu trov konania proti žalobcovi
v plnom rozsahu (II. výrok), o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku, ktorý postup je v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalobcom tvrdenú nepriaznivú finančnú
situáciu nevyhodnotil súd v tomto spore ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné priznanie

náhrady trov konania úspešnému žalovanému, čo by bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi,
a predstavovalo by pre plne úspešného žalovaného výrazne nespravodlivé súdne rozhodnutie o to viac,
že bol to práve žalobca, ktorý podal proti žalovanému žalobu skoro 3 roky od márneho uplynutia 2-
mesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
ktorou žalobou sa domáhal žalobca majetkového plnenia od žalovaného zo žalobcom tvrdeného

neplatného skončenia pracovného pomeru. Predmetná žaloba vykazuje prvky špekulatívnosti o to viac,
že je založená na všeobecných formuláciách, všeobecných tvrdeniach, bez riadneho popisu skutkových
udalostí, nepodložených relevantnými dôkazmi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Trnava do 15 dní od doručenia

rozhodnutia, v písomnom vyhotovení.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v
prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh; § 363 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).