Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/71/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613203976
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8613203976.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: EC-EDMA, s. r. o., so sídlom
Kováčska 282/53, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 054 092, zastúpeného: GRABAN,
TORMA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Kováčska 53, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto,
IČO: 36 730 564 a Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., so sídlom Bajzova 2, 040 01 Košice – Staré
Mesto, IČO: 47 254 220, proti žalovanému: Mesto Stropkov, so sídlom Hlavná 38/2, 091 01 Stropkov,
IČO: 00 331 007, zastúpenému JUDr. Jozefom Bujdošom, advokátom, so sídlom Hlinky 262/6, 091 01
Stropkov, IČO: 42 088 461 a JUDr. Dušanom Maruščákom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 538/1,

091 01 Stropkov, IČO: 42 032 415, o zaplatenie 269.639,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k. 7Cb/11/2013-1109 zo dňa 1. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j erozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 7Cb/11/2013-1109 zo dňa 1. júna 2022
v spojení s opravným uznesením č. k. SK-7Cb/11/2013-1250 zo dňa 28. júna 2023.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom vo výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi 269.639,32 eur s úrokmi z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 151.095,65 eur

od 9.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.700,20 eur od 10.5.2011 do zaplatenia,
vo výške 9,50 % ročne zo sumy 35.879,79 eur od 25.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo
sumy 33.725,64 eur od 26.10.2011 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 21.747,57 eur od
12.3.2013 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
40,- eur a výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2.Rozhodoltakožalobe,ktoroužalobcanavrhol,abysúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
269.639,32 eur s príslušenstvom a nahradiť žalobcovi trovy konania. V žalobe uviedol, že dňa 1.7.2008
uzavrel ako mandatár so žalovaným ako mandantom Mandátnu zmluvu (ďalej len „mandátna zmluva“),
predmetom ktorej bol záväzok žalobcu zastupovať žalovaného pri zabezpečení finančných zdrojov zo
zdrojov rozvojovej pomoci, určených na realizáciu investičnej akcie podľa ods. 2.1 tejto zmluvy (ďalej
len „projekt“) prostredníctvom výzvy Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „MH

SR“) na podporu budovania hnedých priemyselných parkov pre verejný sektor. Podľa čl. V. ods. 5.1
mandátnej zmluvy bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi podielovú odmenu vo výške 7 % z celkovej
sumy finančných prostriedkov pripísaných na účet žalovaného. Žalovaný odpoveďou na žiadosť žalobcu
o sprístupnenie informácií oznámil a zdokladoval žalobcovi, že z prostriedkov Európskej únie bolo vrokoch2009-2013naúčetžalovanéhoprijatýchspolu3.133.481,49eur,atonasledovne:(i)zarok2009:
dňa 8.12.2009 suma 1.931.297,84 eur (z ktorej 7 % je 135.190,84 eur); (ii) za rok 2011: dňa 9.5.2011
suma 34.513,84 eur (z ktorej 7 % je 2.415,97 eur), dňa 24.10.2011 suma 79.182,96 eur (z ktorej 7 %

je 5.542,81 eur), dňa 24.10.2011 suma 180.877,94 eur (z ktorej 7 % je 12.661,46 eur), dňa 24.10.2011
suma 198.552,95 eur (z ktorej 7 % je 13.898,71 eur), dňa 25.10.2011 suma 158.466,80 eur (z ktorej 7 %
je 11.092,68 eur), dňa 25.10.2011 suma 272.612,71 eur (z ktorej 7 % je 19.082,89 eur); (iii) za rok 2013:
dňa 11.3.2013 suma 277.976,45 eur (z ktorej 7 % je 19.458,35 eur). Z prostriedkov Štátneho rozpočtu
SR bolo v rokoch 2009 - 2013 na účet žalovaného prijatých spolu 368.644,99 eur, a to nasledovne: (i)

za rok 2009: dňa 8.12.2009 suma 227.211,51 eur (z ktorej 7 % je 15.904,81 eur); (ii) za rok 2011: dňa
9.5.2011 suma 4.060,46 eur (z ktorej 7 % je 284,23 eur), dňa 24.10.2011 suma 9.315,64 eur (z ktorej
7 % je 652,09 eur), dňa 24.10.2011 suma 21.279,78 eur (z ktorej 7 % je 1.489,58 eur), dňa 24.10.2011
suma 23.359,18 eur (z ktorej 7 % je 1.635,14 eur), dňa 25.10.2011 suma 18.643,17 eur (z ktorej 7 % je
1.305,02 eur), dňa 25.10.2011 suma 32.072,12 eur (z ktorej 7 % je 2.245,05 eur); (iii) za rok 2013: dňa
11.3.2013 suma 32.703,13 eur (z ktorej 7 % je 2.289,22 eur). Žalobca sumarizoval, že celková čiastka

peňažných prostriedkov pripísaných na účet žalovaného predstavovala 3.502.126,48 eur, pričom suma,
ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi činí 245.148,85 eur. Nárok na odmenu vznikol žalobcovi v
súlade s čl. V. ods. 5.4 mandátnej zmluvy v deň, v ktorom boli nenávratné finančné prostriedky získané
na základe projektu, pripísané na účet žalovaného. Žalobca tvrdil, že si všetky povinnosti, ktoré mu
vyplývali z mandátnej zmluvy splnil riadne a včas, za čo mu bol žalovaný povinný zaplatiť dohodnutú

podielovú odmenu, to však nespravil. Žalobca ďalej uviedol, že v čl. V. ods. 5.4 mandátnej zmluvy bolo
dojednané, že v odmene žalobcu nie sú zahrnuté výdavky spojené s vyhotovením stavebnej projektovej
dokumentácie. Za účelom splnenia svojho záväzku vyplývajúceho z čl. II. ods. 2.2 mandátnej zmluvy
uzatvoril žalobca dňa 20.9.2008 s LTK - projektová kancelária, A. B. C., Zmluvu o dielo č. 0107/2008
(ďalej len „zmluva o dielo“), ktorej predmetom bolo spracovanie projektovej dokumentácie pre stavebné

povolenie na stavbu HNEDÝ PRIEMYSELNÝ PARK STROPKOV - 1. ETAPA. Podľa čl. 4 zmluvy o dielo
bola cena diela 24.490,47 eur, ktorá suma podľa žalobcu predstavuje ďalšie účelne vynaložené náklady
na splnenie záväzku, ktorý prevzal mandátnou zmluvou. Žalobca uzavrel, že eviduje dlh žalovaného v
celkovej výške 269.639,32 eur s príslušenstvom, ktorý vznikol z titulu nezaplatenia dohodnutej odmeny
mandatáravovýške245.148,85euraztitulunáhradyúčelnevynaloženýchnákladovvovýške24.490,47

eur a príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu zamietnuť.
Tvrdil, že žalobca si nesplnil záväzky vyplývajúce z ods. 2.2. mandátnej zmluvy, podľa ktorého záväzkom

žalobcu bolo poskytovanie poradenskej činnosti žalovanému v súvislosti s projektom, monitorovanie
možností prefinancovania projektu, príprava a podanie žiadosti v súvislosti s projektom, poskytovanie
súčinnosti pri výstavbe a realizácii projektu, zabezpečenie správcovskej činnosti pre chod a operatívnu
údržbu a prevádzku po výstavbe a realizácii projektu. Argumentoval, že žalobca nepredložil listinný ani
iný dôkaz o tom, akým spôsobom, v ktorom čase, akou činnosťou mal poskytovať poradenskú činnosť

žalovanému v súvislosti s projektom a nepredložil ani úvodnú písomnú správu o činnostiach, ktoré
by mal vykonať na splnenie svojho záväzku. Tvrdil, že žalobca nepreukázal, že by pripravil a podal
žiadosť o nenávratný finančný príspevok adresovanú MH SR a ani to, akým spôsobom, v ktorom čase,
akou svojou konkrétnou činnosťou zastupoval žalovaného pri rokovaniach o projekte pred príslušnými
orgánmi verejnej správy a akým spôsobom a ani to, kedy a akou svojou činnosťou poskytoval súčinnosť

pri výstavbe a realizácii projektu. Uviedol, že činnosť týkajúcu sa vybudovania priemyselného parku si
musel vykonávať najmä sám prostredníctvom svojich zamestnancov a spolupracujúcich osôb. Odmietol
tiež tvrdenie žalobcu, že sa dostal do omeškania, keď dôvodil, že žalobca sa doposiaľ nedomáhal
u žalovaného zaplatenia akejkoľvek odmeny, písomne žalovaného nevyzval na zaplatenie pohľadávky
a nedoručil žalovanému faktúru za činnosť, ktorú mal v prospech žalovaného vykonať. Ďalej žalovaný

uviedol, že nemá vedomosť, aby v súlade s ods. 3.4 mandátnej zmluvy ako mandant vystavil žalobcovi
písomné plnomocenstvo na vykonanie úkonov, ktoré mali byť potrebné na realizáciu úkonov podľa
mandátnej zmluvy a žalobca o vydanie takéhoto plnomocenstva ani nežiadal. Dôvodil, že odmenu
na základe mandátnej zmluvy možno poskytnúť len za konkrétne vykonanú činnosť a úsilie žalobcu
na splnenie všetkých záväzkov a povinností vyplývajúcich zo vzájomného zmluvného vzťahu medzi

stranami, pričom žalobca musí takúto činnosť vykonávať v mene žalovaného, na jeho účet a v jeho
prospech, formou priameho zastúpenia žalovaného a táto jeho činnosť musí byť činnosťou na úspešné
splnenie cieľov a predpokladov projektu požadovaných žalovaným. Žalovaný argumentoval, že žalobca
sa výlučne sústredil len na stavebné práce, ktoré mali byť vykonané v rámci realizácie projektu auzatvoril s A. B. C. zmluvu o dielo, na základe ktorej mal tento spracovať projektovú dokumentáciu pre
stavebné povolenie na stavbu. Podľa žalovaného je tento nárok žalobcu v súlade s §§ 387, 397 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) premlčaný, pretože žalobca si

právo na zaplatenie celkových nákladov spojených s vyhotovením projektovej dokumentácie vo výške
24.490,47 eur včas neuplatnil na súde v 4-ročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď si toto
svoje právo mohol uplatniť na súde (podľa žalovaného uplynula najneskôr dňa 18.11.2012 pre prvú časť
ním zaplatenej ceny za dielo - projektovú dokumentáciu, a to na čiastku vo výške 12.245,24 eur a dňom
6.4.2013 pre druhú časť ceny za dielo vo výške 12.245,23 eur).

4. Žalobca poprel tvrdenia žalovaného, že činnosť súvisiacu s projektom realizoval žalovaný sám. Tvrdil,
že zmluvné povinnosti si riadne splnil, keď podal žiadosť o nenávratný finančný príspevok spolu so
všetkými dokumentmi, ktoré tvorili povinné prílohy k žiadosti na SARIO. Uviedol, že žalovaný ho nikdy
v priebehu trvania zmluvného vzťahu založeného mandátnou zmluvou neupozornil, že by riadne neplnil
predmet zmluvy. Podľa mandátnej zmluvy žalobca nemal povinnosť písomne žalovaného informovať o

plnení svojich povinností z mandátnej zmluvy, ani mu plnenie týchto povinností preukazovať a rovnako
nebol povinný žalovanému podávať písomné správy o svojej činnosti. Argumentoval, že pripísanie
prostriedkov na účet žalovaného znamená, že žalobca si splnil všetky povinnosti z mandátnej zmluvy
riadne a včas a v momente pripísania týchto prostriedkov na účet žalovaného mu vznikol nárok na
odmenu, ktorý si uplatňuje v tomto konaní. Žalobca ďalej uviedol, že sa zúčastňoval na zasadnutiach

Mestského zastupiteľstva žalovaného, kde podával informácie o projekte, vysvetlenia k projektu a
odpovedal na otázky poslancov zastupiteľstva ohľadne projektu. V rámci prípravy projektu zabezpečil
na základe zmluvy o dielo spracovanie projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie na výstavbu a
rekonštrukciu budov v priemyselnom parku a na jej základe zabezpečil vydanie stavebného povolenia,
ktoré je jednou z povinných príloh ku žiadosti o príspevok, pretože bez právoplatného stavebného

povolenia by nebola žiadosť úspešná. Tiež zabezpečil povolenie zmeny kultúry pôdy v priemyselnom
parku. Na mieste, kde bola pôvodne poľnohospodárska pôda dosiahol vydanie rozhodnutia Krajského
pozemkového úradu v Prešove, č. j. 2008/00348-MM zo dňa 5.8.2008, ktorým tento vyslovil súhlas na
použitie poľnohospodárskej pôdy o rozlohe 140.136 m2 pre stavebný zámer priemyselného parku. Ďalej
žalobca uviedol, že skompletizoval žiadosť a všetky povinné prílohy k žiadosti, podal ich na odoslanie

adresátovi SARIO dňa 17.10.2008 a zastupoval žalovaného pred orgánmi verejnej správy (SPP, a.s.
Košice, Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. Svidník, Východoslovenská energetika, a.s.
Košice, Východoslovenská distribučná, a.s., Správa katastra Stropkov a pod.). Okrem toho zastupoval
žalovaného v komunikácii so zástupcami SARIO. Žalobca predkladal na zápis na Správe katastra
Stropkovgeometricképlánypriemyselnéhoparku,podávalnávrhynazápisprevodovvlastníckehopráva

k nehnuteľnostiam, vyhotovil a podal na Správu katastra Stropkov návrh na zápis záložného práva na
nehnuteľné veci. Ďalej vyhotovil zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a kúpnu zmluvu medzi spoločnosťou
ECASS, spol. s r. o. a žalovaným. Písomne nevyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky, lebo podľa
mandátnej zmluvy takúto povinnosť žalobca nemal, pretože z ods. 5.3 mandátnej zmluvy vyplýva, kedy
mu vznikol na odmenu nárok a v tom momente bol žalovaný povinný mu túto odmenu zaplatiť (deň

pripísania prostriedkov na účet žalovaného). Mal za to, že nárok na náklady vynaložené na vyhotovenie
projektovej dokumentácie k stavebnému povoleniu na výstavbu a rekonštrukciu budov v priemyselnom
parku mu vznikol najskôr spolu s nárokom na odmenu podľa čl. V. ods. 5.3 mandátnej zmluvy, teda dňom
pripísania príspevku na účet žalovaného. Dodal, že vyhotovenie projektovej dokumentácie bolo jednou
z nevyhnutných podmienok pre podanie žiadosti o príspevok.

5. Žalovaný v podaní zo dňa 10.6.2015 poukázal na ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ako aj na príslušné ustanovenia Zásad hospodárenia
a nakladania s majetkom mesta, z ktorých vyvodzoval neplatnosť a neúčinnosť mandátnej zmluvy,
pretože jej nepredchádzalo schválenie Mestským zastupiteľstvom žalovaného. Vo vyjadrení zo dňa

11.3.2016 žalovaný spresnil, že žalobca nepredložil dôkaz o tom, že výška odmeny mandatára uvedená
v mandátnej zmluve alebo samotná mandátna zmluva, alebo podmienky takejto zmluvy boli pred jej
podpísaním vopred schválené Mestským zastupiteľstvom v Stropkove. Argumentoval, že v zmysle ust.
§ 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. zákona o majetku obcí a § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení bol primátor mesta oprávnený len na tie úkony pri nakladaní s majetkom mesta, ktoré

mu výslovne zverilo Mestské zastupiteľstvo v aktuálnych Zásadách nakladania s majetkom. Poukázal,
že podľa čl. 4 ods. 6 Zásad nakladania s majetkom, schválenie majetkových práv a záväzkov tak, ako
boli uvedené v mandátnej zmluve, podliehali predchádzajúcemu schváleniu Mestského zastupiteľstva
a predchádzajúce schválenie právneho úkonu zo strany Mestského zastupiteľstva ako príslušnéhoorgánu predstavuje základnú a nevyhnutnú podmienku platnosti právneho úkonu. Tvrdil, že bez
predchádzajúceho rozhodnutia Mestského zastupiteľstva sa uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu
týkajúceho sa nakladania s majetkovými právami žalovaného považuje za také, ktoré odporuje zákonu

a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. V nadväznosti na uvedené ďalej žalovaný
tvrdil, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaným najmä preto, že: (i) aktívna legitimácia žalobcu
nemôže vyplývať z mandátnej zmluvy, nakoľko táto je neplatná, (ii) telefónne číslo kontaktnej osoby
uvedenej v žiadosti je vedené na podnikateľský subjekt Eduard Cichý - EDMA, IČO: 37 776 568, (iii)
úkony súvisiace s vypracovaním žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku (ďalej len

„žiadosť“)nevykonávalžalobca,aletretiaosoba,(iv)vypracovateľomžiadostibymoholbyťEduardCichý
- EDMA, IČO: 37 776 568, ktorý už ukončil svoju činnosť, (v) žalovaný nespôsobil neplatnosť mandátnej
zmluvy a nie je daná zodpovednosť žalovaného podľa § 268 Obchodného zákonníka, (vi) D. E. a
bývalýštatutárnyzástupcažalovanéhopodpísalimandátnuzmluvubezjejpredchádzajúcehoschválenia
Mestským zastupiteľstvom, pričom výška odmeny nebola bežná. Okrem toho žalovaný argumentoval
premlčaním uplatnených nárokov v 4-ročnej premlčacej dobe počítanej od prvého dňa po pripísaní

prostriedkov na účet žalovaného až po prvé uplatnenie nároku na náhradu škody v podaní zo dňa
22.9.2016, resp. dňa 8.11.2016. Mal za to, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právny
úkon stal neplatný, teda od 1.7.2008 a do podania žaloby dňa 8.7.2013 uplynuli viac ako 4 roky a navyše
premlčacia doba na uplatnenie náhrady hotových výdavkov uplynula dňa 18.11.2012 pre prvú časť a
dňa 6.4.2013 pre druhú časť.

6. Žalobca dôvodil, že až do prednesu žalovaného na pojednávaní dňa 11.6.2015 a do predloženia
písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 10.6.2015 nemal vedomosť o tom, že by na uzavretie
mandátnej zmluvy bol potrebný predchádzajúci súhlas Mestského zastupiteľstva. Tvrdil, že vzhľadom
na všetky okolnosti, po celý čas konal v dobrej viere v súlade s ustanoveniami mandátnej zmluvy a s

vedomím,ževtedajšíprimátorMestaStropkov,F.G.H.boloprávnenýmandátnuzmluvuplatneuzatvoriť.
Takto bol žalobca informovaný zo strany žalovaného a považoval všetky podmienky a náležitosti
potrebné pre uzatvorenie mandátnej zmluvy za splnené. Dňa 25.6.2008 právny zástupca žalovaného
I. I. J. poslal štatutárnemu zástupcovi žalobcu návrh mandátnej zmluvy, k uzatvoreniu ktorej došlo
po vzájomných rokovaniach nakoniec medzi žalobcom a žalovaným dňa 1.7.2008. Dňa 22.9.2008 sa

žalobca osobne zúčastnil na mimoriadnom zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Stropkove, na ktorom
bol konateľ žalobcu predstavený ako osoba, ktorá má s mestom Stropkov uzavretú mandátnu zmluvu na
realizáciu zámeru výstavby priemyselného parku. Žiaden z poslancov prítomných na zasadnutí uvedenú
skutočnosť nenamietal, pričom Mestské zastupiteľstvo na danom zasadnutí uznesením č. 144 schválilo
návrhy predložené konateľom žalobcu v súvislosti s realizáciou predmetu mandátnej zmluvy.

7. Na pojednávaní dňa 24.4.2017 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu
zo dňa 8.11.2016 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku titulom náhrady
škody spôsobenej neplatným právnym úkonom. Na označenom pojednávaní zároveň žalovaný podal
vzájomný návrh na určenie neplatnosti mandátnej zmluvy zo dňa 1.7.2008 postupom podľa § 214 ods.

2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

8. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom, č. k. 7Cb/11/2013-529 zo dňa 24. apríla 2017 rozhodol,
že nárok žalobcu na náhradu škody je daný (výrok I.) a zamieta návrh žalovaného na určenie neplatnosti
mandátnej zmluvy zo dňa 1.7.2008 (výrok II.). Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom, č. k. 1Cob/73/2017-590 zo dňa 8. novembra 2018
potvrdil výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti mandátnej
zmluvy zo dňa 1.7.2008, keď sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že otázka neplatnosti
mandátnej zmluvy nie je medzi stranami sporná a absentuje naliehavý právny záujem na takomto
určení a zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nepreskúmateľné v jeho závere o aktívnej legitimácii žalobcu. Súdu prvej inštancie uložil
podrobnejšie sa zaoberať aktívnou legitimáciou žalobcu v zmysle navrhovaných dôkazov zo strany
žalovaného a tieto aj riadne vykonať a vyhodnotiť a tiež opätovne sa zaoberať otázkou premlčania
jednotlivých nárokov uplatnených žalobcom, v rámci čoho bude úlohou súdu prvej inštancie prihliadať

najmä na to, kedy žalovanému boli prostriedky pripísané na účet, na 4-ročnú premlčaciu dobu, aplikovať
príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a prihliadať na to, že žaloba bola podaná dňa 8.7.2013.9. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, tento viazaný právnym názorom odvolacieho súdu rozsudkom,
č. k. 7Cb/11/2013-918 zo dňa 3. februára 2020 žalobu zamietol (výrok I.) a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu (výrok II.).

10. K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie v rozsudku č. k. 7Cb/11/2013-918
zo dňa 3. februára 2020 uviedol, že žalobca preukázal, a to zmluvou o dielo uzavretou so zhotoviteľom
LTK - projektová kancelária, A. B. C., že mu vznikol záväzok z tejto zmluvy zaplatiť zhotoviteľovi za
spracovanie projektovej dokumentácie sumu 24.490,47 eur. Žalobca (nad rámec potrieb tohto konania)

uviedol, že na cenu diela boli vystavené dve faktúry, a to faktúra č. 200810 na sumu 12.245,237 eur
zaplatená dňa 18.11.2008 z bankového účtu D. E. - EDMA, IČO: 37 776 568, čo žalobca odôvodnil
titulom pôžičky poskytnutej žalobcovi subjektom Eduard Cichý - EDMA, IČO: 37 776 568 a faktúra č.
200903 na sumu 12.245,23 eur, ktorá bola zaplatená dňa 6.4.2009 vkladajúcou osobou D. E. na účet
zhotoviteľa vkladom na bankový účet, čo žalobca odôvodnil dohodou o prevzatí plnenia uzatvorenou
podľa § 534 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) medzi

žalobcom a subjektom Eduard Cichý - EDMA a táto faktúra bola pre potreby účtovníctva vystavená
priamo na subjekt D. E. - EDMA. Za rozhodujúcu skutočnosť preukazujúcu aktívnu legitimáciu žalobcu
vo vzťahu k nároku na náhradu skutočnej škody považoval súd prvej inštancie zmluvný vzťah založený
zmluvou o dielo medzi žalobcom a LTK - projektová kancelária, A. B. C. a záväzok z tejto zmluvy, ktorého
existenciu žalobca preukázal. Považoval bez právneho významu k otázke danosti nároku na náhradu

skutočnej škody, či predmetný záväzok bol aj skutočne zaplatený, či a ako bol vedený v účtovníctvach
účastníkov zmluvy a či vôbec zmluvné strany viedli účtovníctvo. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že
účtovné operácie realizované v rámci tohto zmluvného vzťahu sú z hľadiska aktívnej legitimácie žalobcu
irelevantné a zavedenie pohľadávky do účtovníctva nie je podmienkou pre vznik nároku žalobcu, keď
pohľadávkaexistujebezohľadunato,akosaonejúčtuje.Pokiaľideouzatvoreniezmluvyozabezpečení

poradenstva pri financovaní projektu priemyselného parku pre mesto Stropkov zo dňa 26.6.2008 medzi
žalobcom a A. I. K., táto skutočnosť je podľa súdu prvej inštancie bez právneho významu pre toto
konanie, ide o zmluvný vzťah žalobcu s treťou osobou, na ktorý žalobcu oprávňovala mandátna zmluva
v čl. III. ods. 3.3, podľa ktorého žalobca bol oprávnený na plnenie záväzkov z mandátnej zmluvy
využiť i činnosť tretích osôb. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že spolupráca žalobcu s tretími

osobami pri plnení záväzkov z mandátnej zmluvy pre žalovaného nevyvracia a nespochybňuje aktívnu
legitimáciu žalobcu. Naopak, je dôkazom toho, že žalobca pracoval na plnení záväzku z mandátnej
zmluvyprežalovaného,čímjedanájehoaktívnalegitimáciavspore.Tvrdeniažalovaného,ktorýpopieral
akúkoľvek účasť žalobcu na príprave projektu považoval súd prvej inštancie za rozporné s ďalšími
listinnými dôkazmi. Poukázal, že v súvislosti s prípravou žiadosti a podaním správy sa konateľ žalobcu

minimálne dvakrát zúčastnil zasadnutia Mestského zastupiteľstva, a to dňa 22.9.2008 a dňa 14.1.2009.
Z e-mailovej komunikácie strán sporu, ktorú žalovaný nepoprel, vyplýva, že návrh mandátnej zmluvy bol
žalobcovi zaslaný právnym zástupcom žalovaného a v ďalšom období komunikovali vo veci žiadosti a
jej príloh. Z komunikácie zo dňa 17.1.2011 považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobca zasielal
dokumenty na podpis primátorovi mesta s usmernením na ich odoslanie na SARIO. Z vykonaného

dokazovania ďalej považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca poskytoval žalovanému
služby a žalobca bol prijímateľom týchto služieb. Uviedol, že nebolo sporné medzi stranami, že žiadosť
o príspevok bola žalovanému schválená a na účet žalovaného boli prijaté prostriedky v celkovej
výške 3.502.126,48 eur. Bez právneho významu v súvislosti s nárokom na náhradu škody považoval
súd prvej inštancie to, aké úkony vykonal sám žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov v

súvislosti s podaním žiadosti. Právne významné bolo podľa súdu prvej inštancie to, aké služby vykonal
žalobca pre žalovaného a aký nárok by vznikol žalobcovi, nebyť škodnej udalosti (neplatnosť právneho
úkonu) pri pravidelnom behu vecí. Uzavrel, že vzniknutá škoda (skutočná škoda a ušlý zisk), ktorá
žalobcovi vznikla, je v bezprostrednej príčinnej súvislosti s neplatnosťou právneho úkonu. Mal za to,
že je tu vecná a logická súvislosť medzi vznikom škody a neplatnosťou mandátnej zmluvy. Nebyť

neplatnosti zmluvy, pri pravidelnom behu vecí, mohol žalobca legitímne očakávať splnenie záväzku
žalovaného na zmluvnom základe. Pokiaľ ide o bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi správaním
zodpovednej osoby (žalovaného) a vznikom neplatnosti právneho úkonu, súd prvej inštancie uviedol, že
táto bola dokonca tvrdená samotným žalovaným, ktorú žalobca napokon po zmene žaloby akceptoval
(nepopieral). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie považoval žalobcu za

aktívne legitimovaného na uplatnenie náhrady škody podľa § 268 Obchodného zákonníka, pričom
považoval za jednoznačne preukázané, že žalobca je osobou, ktorej bol neplatný právny úkon určený.
Žalobu ale súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu vyhodnotil za premlčaný. Uviedol,
že mandátna zmluva bola stranami sporu podpísaná dňa 1.7.2008 a od uvedeného dňa je neplatná exlege z dôvodu absencie jej schválenia Mestským zastupiteľstvom žalovaného. Poukázal, že žalovaný
vzniesol námietku premlčania, že premlčacia doba v trvaní 4 rokov začala plynúť odo dňa, keď sa právny
úkon stal neplatným, teda od 1.7.2008 a uplynula dňa 1.7.2012, teda pred podaním žaloby dňa 8.7.2013

a aj pred uplatnením nároku na náhradu škody podaním žalobcu zo dňa 8.11.2016 v priebehu tohto
konania.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 7Cb/11/2013-918 zo dňa 3. februára 2020 podal odvolanie
žalobca, o ktorom odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením č. k.

3Cob/75/2020-1029 zo dňa 23. septembra 2021 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v záveroch zrušujúceho
uznesenia uviedol, že hlavnou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že v dôsledku porušenia zákonnej
povinnosti žalovaného schváliť mandátnu zmluvu Mestským zastupiteľstvom, bola mandátna zmluva
súdom prvej inštancie vyhodnotená ako neplatná a tým došlo na jeho strane k vzniku nároku na
náhradu škody z neplatného právneho úkonu podľa § 268 Občianskeho zákonníka, resp. podľa §

424 Občianskeho zákonníka v podobe ušlého zisku vo výške odmeny, ktorú by od žalovaného dostal,
keby bola mandátna zmluva platná a v podobe skutočnej škody vo výške jeho výdavkov na projektovú
dokumentáciu. Poukázal, že v nadväznosti na to za správne a z hľadiska účelu právnej úpravy jediné
možné právne posúdenie žalobca považoval aplikáciu ust. § 398 Obchodného zákonníka v kombinácii
s osobitným ustanovením § 394 ods. 3 za použitia výkladu, že od neplatnosti právneho úkonu začína

plynúť objektívna desaťročná premlčacia doba. Odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku žalobcu
ako dôvodnú. Odvolací súd zdôraznil, že povinnosťou žalobcu ako mandatára po uzatvorení mandátnej
zmluvy bolo splniť všetky záväzky vyplývajúce mu z tejto zmluvy žalovanému. Povinnosťou žalobcu však
nebolo zisťovať u žalovaného, či mandátna zmluva bola schválená Mestským zastupiteľstvom. Uviedol,
že pokiaľ žalovaný so žalobcom mandátnu zmluvu uzatvoril, bolo jeho povinnosťou urobiť všetko pre

to, aby bola táto zmluva platná, a teda aj predložiť túto zmluvu Mestskému zastupiteľstvu za účelom jej
schválenia. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca sa o neplatnosti zmluvy a v tomto dôsledku o tom,
že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy zanikol a vznikol mu nárok na náhradu škody v rovnakej
výške, dozvedel na pojednávaní dňa 11.6.2015 a k porušeniu povinnosti žalovaného predložiť mandátnu
zmluvu na schválenie Mestskému zastupiteľstvu mohlo dôjsť najskôr 1.7.2008, kedy bola mandátna

zmluva podpísaná. Keďže žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil podaním zo dňa 8.11.2016 a
desaťročná premlčacia doba uplynula 1.7.2018, odvolací súd mal za to, že nárok žalobcu na náhradu
škody premlčaný nie je. Čo sa týka ostatných odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd uviedol, že tie
sú dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, resp. toho, že súd prvej
inštancie sa po vrátení veci odvolacím súdom obmedzil len na zodpovedanie dvoch otázok, a to či

je žalobca aktívne legitimovaný a či je námietka premlčania vznesená žalovaným dôvodná. Odvolací
súd poukázal, že keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je síce aktívne legitimovaný,
ale námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa
venoval len týmto skutočnostiam, nepovažoval za potrebné zisťovať skutkový stav vo vzťahu k celému
uplatnenému nároku a nevykonal žalobcom navrhované dôkazy na preukázanie výšky uplatnenej škody.

Keďže podľa právneho názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, v tomto dôsledku bolo nevyhnutné zrušiť rozsudok súdu
prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd
uzavrel, že súd prvej inštancie upriamil svoju pozornosť na námietku premlčania a túto nesprávne
vyhodnotil. Nevykonal preto žalobcom navrhované dôkazy na preukázanie výšky uplatnenej škody. V

ďalšom konaní uložil odvolací súd súdu prvej inštancie zaoberať sa vecou v zmysle právneho názoru
vyjadreného odvolacím súdom, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, a to skutočnosťou, že v danom
prípade sa žalobca domáha náhrady škody z dôvodu neplatnosti mandátnej zmluvy, a že tento nárok
na náhradu škody si uplatnil včas, t. j. pred uplynutím premlčacej doby, pričom ako prílohy návrhu na
vydanieplatobnéhorozkazupredložilsúdulistinnédôkazypotrebnénapreukázaniejehotvrdení.Vrámci

vykonaného dokazovania uložil súdu prvej inštancie posúdiť žalobcom predložené listinné dôkazy a na
základe toho rozhodnúť, či žalobcovi možno jeho nárok uplatnený podaním zo dňa 8.11.2016 priznať v
plnej výške alebo mu možno priznať len časť z ním uplatneného nároku.

12. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, tento viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom

č. k. 7Cb/11/2023-1109 zo dňa 1. júna 2022 rozhodol tak, ako je uvedené v odseku 1. tohto rozsudku.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania v priebehu konania a s poukazom na odôvodnenie zrušujúceho
uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/75/2020-1029 zo dňa 23. septembra 2021 považoval
súd prvej inštancie za právne ustálené, bez potreby ďalšieho dokazovania, nasledovné:- žalobca má aktívnu legitimáciu v konaní,
- nárok žalobcu na náhradu škody titulom neplatnosti právneho úkonu - mandátnej zmluvy zo dňa
1.7.2008 podľa § 268 Obchodného zákonníka je daný,

- nárok žalobcu na náhradu škody nie je premlčaný,
- strany sporu uzatvorili dňa 1.7.2008 mandátnu zmluvu,
- žalobca na plnenie záväzku z mandátnej zmluvy uzatvoril zmluvu o dielo na spracovanie projektovej
dokumentácie a zaplatil cenu diela vo výške 24.490,47 eur,
- v konaní nebolo preukázané, že žalobca si povinnosti z mandátnej zmluvy nesplnil,

- žalovaný spôsobil neplatnosť právneho úkonu - mandátnej zmluvy zo dňa 1.7.2008.
Dodal, že odvolacím súdom bolo súdu prvej inštancie uložené v ďalšom konaní zaoberať sa výškou
vzniknutej škody.

13.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žeanipovrátenívecinedošlokzmenámvskutkovýchzisteniach
tak, ako boli ustálené súdom prvej inštancie v predchádzajúcich rozhodnutiach. Strany sporu zotrvali na

svojich postojoch, vyjadreniach, právnej argumentácii a predložených listinných dôkazoch bez návrhov
nových dôkazov.

14. Aj keď s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, otázka neplatnosti právneho úkonu -
mandátnej zmluvy a danosti nároku žalobcu na náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka (v

tomobjektívnazodpovednosťžalovanéhozaneplatnosťmandátnejzmluvy,vznikškodyabezprostredná
príčinná súvislosť medzi škodou a neplatnosťou právneho úkonu a bezprostredná príčinná súvislosť
aj medzi správaním žalovaného a neplatnosťou právneho úkonu) bola právne ustálená a nebola
predmetom ďalšieho dokazovania, pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal, že ťažiskom procesnej
obrany žalovaného bolo namietanie neplatnosti právneho úkonu - mandátnej zmluvy zo dňa 1.7.2008.

Žalovaný v konaní požadoval určenie jej neplatnosti. Súd vyriešil otázku neplatnosti mandátnej zmluvy
ako prejudiciálnu v medzitýmnom rozsudku zo dňa 24. apríla 2017. Po vrátení veci odvolacím súdom
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie žalovaný zmenil procesnú obranu v tom smere, že právny úkon
- mandátna zmluva zo dňa 1.7.2008 nevznikla (chýba prejav vôle zastupiteľstva), preto nie je možné
hovoriť o platnom alebo neplatnom právnom úkone.

15. Súd prvej inštancie uviedol, že otázke platnosti majetkovoprávnych úkonov obce sa venuje viacero
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), na ktoré poukazovali v priebehu
konania strany sporu (aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obdo/49/2015 a 4Obdo/69/2015 zo dňa 25.8.2015,
5Obdo/44/2018 zo dňa 28.3.2019). Poukázal, že rozhodovacia prax NS SR bola publikovaná v

Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 90/2018 nasledovne: „I. Ak je rozhodovanie o
nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné
zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára
obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej
štatutárnym orgánom. II. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa

majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia
a nakladania s majetkom obce.“

16. Vzhľadom na publikované stanovisko NS SR argumentoval súd prvej inštancie, že schválenie
právneho úkonu obce obecným zastupiteľstvom je podmienkou platnosti právneho úkonu a nie

podmienkou jeho vzniku a existencie, ako sa domnieva žalovaný. Zároveň dodal, že práve žalovaný
vo svojich vyjadreniach namietal platnosť mandátnej zmluvy z dôvodu, že jej uzavretiu nepredchádzalo
schválenie Mestským zastupiteľstvom žalovaného, na základe čoho dôvodil, že s touto zmluvou
nemožno spájať žiadne právne účinky. Okrem uvedeného žalovaný popieral, aby žalobca vykonával
pre žalovaného činnosti, na ktoré sa žalobca zaviazal v mandátnej zmluve, tvrdiac, že všetky potrebné

úkony k príprave a podaniu žiadosti v súvislosti s projektom vykonal sám žalovaný prostredníctvom
svojich zamestnancov. Žalovaný v konaní sám tvrdil vyššie uvedené dôvody neplatnosti mandátnej
zmluvy, s ktorými sa súd prvej inštancie stotožnil, to však podľa súdu prvej inštancie neznamená,
že postup žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nevyvolal žiadne právne následky, aj keď je mandátna
zmluva neplatná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že do úvahy preto prichádzala mimozmluvná

(deliktuálna) zodpovednosť, ktorá nie je dôsledkom porušenia zmluvy, ale ide o osobitný nárok podľa
§ 268 Obchodného zákonníka.17. Súd prvej inštancie poukázal, že žalovaný sa paradoxne dovolával neplatnosti mandátnej
zmluvy, ktorej neplatnosť sám spôsobil. Súd prvej inštancie nemal pochýb, že zákonom požadované
predchádzajúce schválenie mandátnej zmluvy zastupiteľstvom žalovaného bolo v úplnej dispozičnej

sfére žalovaného, ako subjektu verejného práva, ktorý mal pri elementárnom dodržaní právnej úpravy v
oblasti nakladania s majetkom takto postupovať. Dodal, že žalovaný síce považuje predmetnú mandátnu
zmluvu za „pokutnú“, pritom ale opomína, že výsledkom splnenia povinností žalobcu podľa mandátnej
zmluvy bolo získanie nenávratného finančného príspevku na rozvoj priemyselného parku. Žalovaný
podľa súdu prvej inštancie spolupracoval so žalobcom na predmetnej zmluve, od žalobcu prijal plnenia,

avšak sám svoju povinnosť vyplývajúcu z mandátnej zmluvy odmietol splniť, keď žalobcovi odmietol
zaplatiť dojednanú odmenu s poukazom na neplatnosť mandátnej zmluvy.

18. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako súkromný subjekt nemal dosah na interný formálny
rozhodovací proces žalovaného, ktorý mal predchádzať uzavretiu mandátnej zmluvy. Ako vyplýva
zo zápisnice z 18. mimoriadneho zasadnutia Mestského zastupiteľstva žalovaného, na uvedenom

zastupiteľstve bol žalobca uvedený ako osoba, ktorá má so žalovaným uzavretú mandátnu zmluvu a
na uvedenom zastupiteľstve žalobca poskytol poslancom informácie v súvislosti s realizáciou projektu a
podaním žiadosti, na čo bezprostredne nadväzovalo prijatie uznesenia č. 144 o schválení predloženia
žiadosti o nenávratné finančné prostriedky. Účasť žalobcu na uvedenom zasadnutí síce podľa súdu
prvej inštancie nekonvaliduje nedostatok predchádzajúceho schválenia mandátnej zmluvy, avšak z

uvedeného je možné vyvodiť dobrú vieru žalobcu v platnosť uzavretej mandátnej zmluvy (dôverujúci
adresát) a teda neexistenciu jediného liberačného dôvodu na strane žalovaného, ktorý spočíva v tom,
že oprávnená osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela (nedostatok dobrej viery oprávnenej strany).
Súd prvej inštancie mal za to, že správanie žalovaného, ktorý so žalobcom adekvátne spolupracoval na
predmete zmluvy utvrdzovalo žalobcu v jeho dobrej viere a v žalobcovi nevzbudilo žiadne pochybnosti.

Povinnosťou žalobcu nebolo zisťovať u žalovaného, či mandátna zmluva bola schválená Mestským
zastupiteľstvom, čo konštatoval aj odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 23. septembra 2021. Napokon
žalobca vedomosť o neplatnosti mandátnej zmluvy popieral a žalovaný túto vedomosť žalobcu ani
netvrdil. Neexistencia liberačného dôvodu na strane žalovaného preto podľa súdu prvej inštancie nebola
medzi stranami sporná.

19. Súd prvej inštancie tiež dodal, že je legitímne v demokratickej spoločnosti, ak súkromný subjekt,
ktorý vstupuje do zmluvného vzťahu s verejnoprávnym subjektom, v dobrej viere očakáva formálnu
a obsahovú súladnosť právneho úkonu so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zo všetkých
okolností tejto veci, ktoré boli preukázané v konaní, považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobca

bol dobromyseľný v tom, že vonkajší prejav žalovaného premietnutý do mandátnej zmluvy zodpovedá
skutočnej vôli žalovaného, že je záväzný, v opačnom prípade bude nahradený zodpovednostnými
následkami, predovšetkým nárokom na náhradu škody.

20. V rozpore s vyššie uvedenou zásadou žalovaný poukázal na to, že je to práve žalobca, ktorému

muselo byť zrejmé, že žalovaný je subjekt verejného práva s prísnymi zákonnými obmedzeniami, pokiaľ
ide o dispozície s jeho majetkom, resp. pri uzatváraní majetkovoprávnych vzťahov. S týmto prístupom
žalovaného sa súd prvej inštancie nestotožnil, keď mal za to, že prísne zákonné obmedzenia pri
nakladaní s verejným majetkom musí mať na zreteli predovšetkým subjekt verejnej moci a jeho orgány,
pričom súkromné subjekty, ktoré vstupujú do majetkovoprávnych vzťahov s nimi, majú legitímne právo

im dôverovať a predpokladať, že postupujú zákonne a vo verejnom záujme.

21. Žalobca v konaní reagoval na obranu žalovaného týkajúcu sa neplatnosti mandátnej zmluvy a
skutkové tvrdenia týkajúce sa absencie schválenia mandátnej zmluvy zastupiteľstvom žalovaného tak,
že zmenil žalobu na náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka. Otázka neplatnosti mandátnej

zmluvy bola teda v konaní podľa súdu prvej inštancie nesporná. Žalobca poukázal, že jeho štatutárny
zástupca sa osobne zúčastnil dňa 22.9.2008 mimoriadneho zasadnutia Mestského zastupiteľstva
žalovaného, na ktorom bolo prijaté uznesenie č. 144, ktorým boli schválené návrhy predložené žalobcom
v súvislosti s realizáciou predmetu mandátnej zmluvy. Žalobca riadne a včas pristúpil k plneniu svojho
zmluvného záväzku a konal v súlade so zásadou legitímneho očakávania z konania druhej strany, ktorá

je subjektom verejného práva. Z povahy predmetu mandátnej zmluvy vyplýva, že všetky dokumenty
sú vyhotovené v mene žalovaného ako žiadateľa o príspevok a sú podpísané jeho zástupcami.
Poskytovateľ príspevku (MH SR, SARIO) úradne komunikuje len so žalovaným, preto všetky dokumenty
musia byť adresované žalovanému. Uvedené skutočnosti však podľa súdu prvej inštancie nič nemeniana tom, že žalobca si plnil svoj zmluvný záväzok mandatára a uvedené konštatoval aj odvolací súd vo
svojom rozhodnutí zo dňa 23. septembra 2021.

22. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ako vyplynulo zo zhodných tvrdení strán, nebola sporná
medzi stranami právne významná skutočnosť a to, že došlo k podpisu mandátnej zmluvy štatutárnymi
zástupcami strán sporu, táto otázka nebola predmetom dokazovania a za preukázanú ju považoval
aj odvolací súd. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nesie objektívnu zodpovednosť za
protiprávny stav - neplatnosť mandátnej zmluvy, ktorý je výsledkom porušenia jeho právnych povinností

pri nakladaní s jeho majetkom, preto je v súlade so zásadou všeobecnej spravodlivosti, aby niesol
zodpovednosť za uvedený protiprávny stav. Súd prvej inštancie poukázal, že ako vyplýva z ustanovení
zákona o obecnom zriadení, zákona o majetku obcí a schválených Zásad hospodárenia, schvaľovať
najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním, patrí Mestskému
zastupiteľstvu žalovaného. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) konštatoval, že ust.
§ 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení je potrebné vykladať extenzívne. Podľa súdu prvej

inštancie nemôže byť žiadnych pochýb o tom, že uzavretie mandátnej zmluvy, predmetom ktorej je
zaplatenieodmenyzverejnýchprostriedkovobcevovýškecca250.000,-eurpatrídozákonnejkategórie
najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku obce, o ktorých patrí rozhodovať zastupiteľstvu. O to
viac, ak podľa prijatých Zásad hospodárenia žalovaného môže primátor mesta samostatne rozhodnúť
napr. o predaji hnuteľných vecí „len“ do hodnoty 150.000,-Sk (cca 5.000,- eur) alebo o poskytnutí

dotácie alebo príspevku „len“ do hodnoty 5.000,-Sk (cca 166,- eur). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
poukázal, že v konaní nebol žiadnou zo strán predložený dôkaz - rozhodnutie zastupiteľstva (uznesenie)
o majetkovom právnom úkone (prejav vôle žalovaného uzavrieť mandátnu zmluvu) pojaté do zápisu o
priebehu schôdze zastupiteľstva. Z uvedenej dôkaznej situácie potom súdu prvej inštancie vyplynulo,
že podpísaná mandátna zmluva štatutárnym zástupcom žalovaného bez predchádzajúceho platného

rozhodnutia zastupiteľstva, je absolútne neplatná od počiatku pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka.

23. Za uvedenej dôkaznej situácie bolo podľa súdu prvej inštancie namieste poskytnúť žalobcovi ako
oprávnenej osobe (osoba, ktorej bol právny úkon určený) právnu ochranu, s čím počítal aj zákonodarca

pri úprave osobitnej zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu podľa § 268
Obchodného zákonníka, ktorá je zodpovednosťou objektívnou a nie je rozhodujúce, či ju povinný subjekt
zavinil alebo nie. Vzhľadom na dôvod neplatnosti mandátnej zmluvy, ktorý sa vzťahuje na postup
žalovaného, ktorý mal predchádzať uzavretiu zmluvy (neexistencia predchádzajúceho schválenia
zmluvy zastupiteľstvom - teda orgánom žalovaného), považoval súd prvej inštancie za logické, že

povinným subjektom je žalovaný. Dodal, že tento dôvod neplatnosti tvrdil aj samotný žalovaný.

24. Aj keď otázku splnenia zmluvných povinností zo strany žalobcu považoval za preukázanú aj odvolací
súd, pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobca v priebehu konania predložil rad listinných
dôkazov (zoznam povinných príloh k žiadosti, podacie lístky, monitorovaciu správu projektu, e-mailovú

komunikáciu strán sporu, úryvky z tlače a ďalšie), z ktorých je možné vyvodiť spoluprácu strán sporu na
projekte v súlade s predmetom mandátnej zmluvy. Poukázal, že splnenie povinnosti pripraviť a podať
žiadosť o príspevok žalobca preukázal žiadosťou o príspevok, ktorú vypracoval žalobca a zoznamom
jej príloh. Podacie lístky preukazujú podanie žiadosti o príspevok, pričom žalobca disponuje originálmi
týchto podacích lístkov. Uzavretie zmluvy a spoluprácu strán na projekte potvrdil aj svedok - bývalý

primátor mesta F. G. H., ktorý uviedol, že príslušný materiál predložil Mestskej rade a následne
Mestskému zastupiteľstvu. Pokiaľ ide o predloženú zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti,
je síce pravdou, že záložcom je konateľ žalobcu ako fyzická osoba, ale z obsahu predmetnej zmluvy a jej
preambulyjeúplnezrejmávecnásúvislosťsuzatvorenouzmluvouoposkytnutínenávratnýchfinančných
prostriedkov medzi MH SR a žalovaným a uzavretie takejto zmluvy konateľom žalobcu považoval súd

prvej inštancie za nepriamy dôkaz o tom, že sám žalobca sa podieľal na príprave žiadosti a mal legitímny
záujem na jej schválení. Inak nie je podľa súdu prvej inštancie možné rozumne vysvetliť uzavretie takejto
záložnejzmluvykonateľomžalobcu.Vecnúsúvislosťsčinnosťoužalobcuprežalovanéhomápodľasúdu
prvej inštancie aj uzavretie zmluvy o zabezpečení poradenstva pri financovaní projektu priemyselného
parku pre mesto Stropkov zo dňa 26.6.2008 s A. I. K., ktorá podľa súdu prvej inštancie taktiež vyvracia

tvrdenia žalovaného, že pre žalobcu nevykonával žiadnu činnosť. Uzavretie takejto zmluvy žalobcom by
inak nemalo podľa súdu prvej inštancie rozumné vysvetlenie.25. Tvrdenia žalovaného, ktorý popiera akúkoľvek účasť žalobcu na príprave projektu, sú podľa súdu
prvej inštancie v rozpore s ďalšími listinnými dôkazmi. V súvislosti s prípravou žiadosti a podaním správy
sakonateľžalobcuminimálnedvakrátzúčastnilzasadnutiaMestskéhozastupiteľstva,atodňa22.9.2008

a dňa 14.1.2009. Poukázal, že z e-mailovej komunikácie strán sporu, ktorú žalovaný nepoprel, vyplýva,
že už samotný návrh mandátnej zmluvy bol žalobcovi zaslaný právnym zástupcom žalovaného a v
ďalšom období komunikovali vo veci žiadosti a jej príloh. Z komunikácie zo dňa 17.1.2011 považoval súd
prvej inštancie za zrejmé, že žalobca zasielal dokumenty na podpis primátorovi mesta s usmernením
na ich odoslanie na SARIO.

26. Z vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie ďalej za zrejmé i to, že žalobca poskytoval
žalovanému služby, ktoré majú svoj finančný ekvivalent a žalobca bol prijímateľom týchto služieb.
Uviedol, že nebolo sporné medzi stranami, že žiadosť o príspevok bola žalovanému schválená a na účet
žalovaného boli pripísané prostriedky v celkovej výške 3.502.126,48 eur. Je podľa súdu prvej inštancie
bez právneho významu v súvislosti s nárokom na náhradu škody, aké úkony vykonal sám žalovaný

prostredníctvom svojich zamestnancov v súvislosti s podaním žiadosti. Právne významné je to, aké
služby vykonal žalobca pre žalovaného, a aký nárok by vznikol žalobcovi, nebyť neplatnosti právneho
úkonu (mandátnej zmluvy) pri pravidelnom behu vecí.

27. Vecnú súvislosť s činnosťou žalobcu pre žalovaného malo podľa súdu prvej inštancie aj uzavretie

zmluvy o dielo so zhotoviteľom LTK - projektová kancelária, A. B. C., predmetom ktorej bolo spracovanie
projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie na stavbu Hnedého priemyselného parku v Stropkove
- 1. Etapa, za odmenu vo výške 24.490,47 eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní
preukázal listinnými dôkazmi, a to zmluvou o dielo a dokladmi o úhrade sumy 24.490,47 eur, ktorá
predstavovala cenu za spracovanie projektovej dokumentácie, že mu vznikla skutočná škoda tým, že

účelnevynaložilnákladynaplneniezmluvy,ktorúpovažovalzaplatnú.Vzmyslečl.V.ods.5.4mandátnej
zmluvy platí, že výdavky spojené s vyhotovením stavebnej projektovej dokumentácie nie sú zahrnuté v
odmene žalobcu. Dodal, že túto skutočnosť považoval za preukázanú aj odvolací súd, keď uviedol, že
„žalobca v konaní preukázal, že ako objednávateľ uhradil zhotoviteľovi cenu diela.“

28. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní uplatňoval aj škodu v podobe ušlého
zisku, teda majetkového prospechu vyjadreného peniazmi, ktorý mu ušiel (nedošlo k zväčšeniu majetku
poškodeného), ktoré bolo dôvodné očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti.
Žalobca si uplatnil náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške 245.148,85 eur, ktorá predstavuje
výšku odmeny, na ktorú by žalobcovi vznikol nárok v prípade platnosti mandátnej zmluvy podľa čl.

V. ods. 5.1. Uplatnená výška ušlého zisku vyplýva z mandátnej zmluvy, konkrétne z čl. V. ods. 5.1,
kde bola dohodnutá odmena mandatára tak, že mandant sa zaväzuje zaplatiť mandatárovi podielovú
odmenu vo výške 7 % z celkovej sumy finančných prostriedkov pripísaných na účet mandanta. Podľa
čl. V. ods. 5.4 mandátnej zmluvy, v uvedenej odmene mandatára sú zahrnuté všetky jeho náklady
súvisiace s plnením predmetu zmluvy, vrátane všetkých cestovných, poštových nákladov, nákladov

na telefonické hovory a ostatných nákladov, okrem úhrady kolkových známok za jednotlivé úkony
nevyhnutné pre splnenie predmetu tejto zmluvy, ktoré mandatárovi vzniknú. V odmene mandatára nie
sú zahrnuté výdavky spojené s vyhotovením stavebnej projektovej dokumentácie. Stavebnú projektovú
dokumentáciu nadobúda počas platnosti tejto zmluvy do svojho vlastníctva mandatár.

29. Súd prvej inštancie poukázal, že žalobca si v konaní uplatnil ako ušlý zisk sumu identickú so sumou,
na ktorú by mu vznikol nárok v prípade platnosti mandátnej zmluvy. V prípade platnosti mandátnej
zmluvy by vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 245.148,85 eur, ktorá predstavuje 7 % zo sumy
prijatej na účet žalovaného vo výške 3.502.126,48 eur podľa čl. V. ods. 5.1 mandátnej zmluvy. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalovaný nesie objektívnu zodpovednosť za protiprávny stav - neplatnosť

mandátnej zmluvy a tým spôsobil, že žalobca prišiel o zaplatenie sumy 245.148,85 eur titulom zmluvnej
odmeny. S ohľadom na okolnosti veci považoval za potrebné pri ustálení výšky ušlého zisku vychádzať z
obsahu mandátnej zmluvy. Uviedol, že žalovaný aktívne spolupracoval so žalobcom už v štádiu prípravy
mandátnej zmluvy a následne počas realizácie mandátnej zmluvy, preto zaplatenie predmetnej sumy
v uplatnenej výške bolo pre žalovaného predvídateľné. Dodal, že v predmetnej veci ide o špecifickú

náhradu škody, na ktorú vznikol žalobcovi nárok z dôvodu neplatnosti právneho úkonu, preto niet
rozumného dôvodu nepriznať žalobcovi uplatnenú sumu v plnej výške, ktorá by mu prislúchala v prípade
platnosti právneho úkonu. Niet podľa súdu prvej inštancie zákonného podkladu k tomu, aby znižoval
uplatnenú sumu napr. o daňovú povinnosť na základe výsledkov hospodárenia žalobcu v danom obdobív účtovníckom zmysle. Mal za to, že žalobca na plnenie zmluvy všetky náklady vynaložil a tieto podľa
mandátnej zmluvy boli zahrnuté v jeho odmene. Dospel preto k záveru, že s ohľadom na konkrétne
skutkové okolnosti v prejednávanej veci, vznikol žalobcovi v dôsledku neplatnosti mandátnej zmluvy

nárok na náhradu škody (ušlý zisk) vo výške odmeny dojednanej v mandátnej zmluve.

30. V prípade platnosti mandátnej zmluvy, pri pravidelnom behu vecí, s dostatočnou mierou
pravdepodobnosti, pokiaľ by do skutkového deja nevstúpila škodná udalosť (žalovaným spôsobená
neplatnosť mandátnej zmluvy), by žalobcovi podľa súdu prvej inštancie vznikol nárok na zaplatenie

odmeny vo výške 245.148,85 eur. Žalobca si zmluvné povinnosti splnil, postupoval v dobrej viere a nárok
na zaplatenie zmluvnej odmeny zmaril žalovaný.

31. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že judikatúra súdov pri priznávaní ušlého zisku pracuje s
pojmami ako „zárobok“, „odmena“, „prospech“ a pod. a priznáva náhradu ušlého zisku vo výške zmluvnej
odmeny, na ktorú poškodený stratil nárok. Napríklad, podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky

(ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 25Cdo/965/99 zo dňa 26.1.2000 „ušlým ziskem ve smyslu ustanovení §
442 odst. 1 obč. zák. je i jakákoliv ztráta na výdělku či odměně, kterou lze odškodnit, jestliže škoda
zpusobená na věci znemožnila poškozenému vykonávat činnost vedoucí k dosažení prospěchu, který
mu podle smlouvy přísluší a kterého by se mu jistě dostalo v případě, že by škodná událost nenastala.
Není podstatné, jak je tento prospěch vyplývající ze smluvního vztahu definován a strukturován (např.

hodinová či denní odměna, odměna závislá na množství vykonané práce či měsíční paušální částka
zohledňující pouze výkon činnosti bez ohledu na její kvantitu), proto i ztráta nároku na zaplacení smluvní
měsíční paušální odměny v důsledku nemožnosti dostát svým smluvním závazkum představuje bez
ohledu na míru podnikatelského rizika plynoucího ze smlouvy ušlý zisk poškozeného, který v rozsahu, v
jakém je v příčinné souvislosti se zaviněným protiprávním jednáním škodce, zakladá jeho odpovědnost

za škodu.“ Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/2963/2009 zo dňa 29.11.2011, predpoklady náhrady
škody boli naplnené u prenajímateľa, ktorému exekútor znemožnil prístup do nehnuteľnosti a tým ho
pripravil o očakávaný zisk z prenájmu. Žalobcovi bol priznaný nárok vo výške nájomného dohodnutého
v ústnej nájomnej zmluve, ktorej realizáciu zmarilo protiprávne konanie exekútora.

32. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vzniknutá škoda musí byť v bezprostrednej príčinnej súvislosti
s neplatnosťou právneho úkonu a bezprostredná príčinná súvislosť musí byť aj medzi správaním
zodpovednej osoby a vznikom neplatnosti právneho úkonu. Vzniknutá škoda (skutočná škoda a ušlý
zisk), ktorá žalobcovi vznikla, je podľa súdu prvej inštancie v bezprostrednej príčinnej súvislosti s
neplatnosťou právneho úkonu.

33. Súd prvej inštancie mal za to, že je tu vecná a logická súvislosť medzi vznikom škody a neplatnosťou
mandátnej zmluvy. Dodal, že nebyť neplatnosti zmluvy pri pravidelnom behu vecí, mohol žalobca
legitímne očakávať splnenie záväzku žalovaného na zmluvnom základe a zaplatenie sumy 245.148,85
eur.

34. Pokiaľ ide o bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi správaním zodpovednej osoby (žalovaného) a
vznikom neplatnosti právneho úkonu, táto bola podľa súdu prvej inštancie dokonca tvrdená samotným
žalovaným, ktorú žalobca napokon po zmene žaloby akceptoval (nepopieral). Dodal, že aj tu je vecná
a logická súvislosť medzi správaním žalovaného (podpis zmluvy bez jej predchádzajúceho schválenia

zastupiteľstvom) a vznikom neplatnosti právneho úkonu.

35. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu a
uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 269.639,32 eur s príslušenstvom.

36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1; 262 ods. 1,
2 CSP tak, že vo veci úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením.

37. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že konaniemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP),
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

38. Žalovaný k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP poukázal, že súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku, považoval bez potreby ďalšieho dokazovania za právne ustálené,
že nárok žalobcu na náhradu škody titulom neplatnosti právneho úkonu - mandátnej zmluvy podľa §

269 Obchodného zákonníka je daný. Keďže k tomuto právnemu záveru dospel bez potreby ďalšieho
dokazovania, považoval žalovaný za zrejmé, že pre jeho prijatie ani nezisťoval rozhodujúce skutkové
okolnosti. Žalovaný tvrdil, že všeobecným základom vzniku právnej zodpovednosti je porušenie právnej
povinnosti. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia iba skonštatoval, že bez
potreby ďalšieho dokazovania považoval za právne ustálené, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom
neplatnosti právneho úkonu - mandátnej zmluvy podľa § 268 Obchodného zákonníka je daný a že

údajne žalovaný spôsobil jej neplatnosť, avšak v napadnutom rozhodnutí už nedáva odpoveď na príčiny
a dôvody rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, čím žalovanému odníma možnosť náležite skutkovo a
aj právne argumentovať aj v odvolaní. Ďalej žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie síce konštatoval, že
v konaní nebolo preukázané, že by si žalobca povinnosti z mandátnej zmluvy nesplnil. Opomenul však,
že dôkaznú povinnosť v sporovom konaní má tá procesná strana, ktorá tvrdí skutočnosti odôvodňujúce

opodstatnenie ohrozených alebo porušených práv, resp. právom chránených záujmov, a že tieto
skutočnosti bol povinný preukázať žalobca. Žalovaný tvrdil, že nemôže predložiť tzv. negatívny dôkaz o
neexistencii určitej skutočnosti tvrdenej žalobcom, v danom prípade o tom, či vôbec a v akom rozsahu
žalobca plnil nejaké povinnosti zo zmluvy. Okrem toho podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal
do úvahy ani to, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie

porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím
(porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej
škody alebo ušlého zisku) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti.
Argumentoval, že škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu
a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť

preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Dodal, že ak odvolací súd zruší rozsudok
súdu prvej inštancie, tak súd prvej inštancie nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať
tak, že iba doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušeného rozsudku, resp. zrušujúce uznesenie odvolacieho
súdu, ale jeho rozhodnutie musí spĺňať všetky obsahové náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Vo väzbe
na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný tiež uviedol, že z napadnutého rozhodnutia

nie je zrejmé, či právny úkon, aj napriek absencii prejavu vôle, vznikol.

39. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa
v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými zásadnými a podstatnými skutkovými a právnymi
otázkami prejednávanej veci. Mal za to, že súd prvej inštancie, v intenciách záväzného právneho

názoru odvolacieho súdu sa mal v novom rozhodnutí vysporiadať so všetkými podstatnými skutkovými
a právnymi aspektmi celého predmetu konania, čo však súd svojim procesným postupom opomenul
a s týmito aspektami sa ani v odvolaním napadnutom rozsudku nevysporiadal, nevyjadril svoj právny
názor najmä k tomu, že (i) D. E. na zasadnutí Mestského zastupiteľstva konaného dňa 10.10.2008
tvrdil ako štatutárny zástupca žalobcu, že mesto ním navrhovaný projekt nebude nič stáť; (ii) súd

prvej inštancie uložil žalovanému platiť úroky z omeškania od jednotlivých dní pripísania jednotlivých
platieb nenávratných finančných prostriedkov na účet žalovaného, hoci povinnosť ich platenia (v prípade
opodstatnenosti nároku), by mohla byť určená až nasledujúcim dňom po dni, kedy žalobca požiadal o
plnenie a keďže žalobca si u žalovaného nikdy pred podaním žaloby neuplatnil ani zaplatenie odmeny
a ani zaplatenie žiadnej inej platby, tak žalobcovi by mohol vzniknúť nárok na zaplatenie úrokov

z omeškania až nasledujúcim dňom po dni doručenia žaloby žalovanému, t. j. 30.11.2013; (iii) pri
výške náhrady škody neboli (z titulu ušlého zisku) zohľadnené dôkazy žalovaného o obvyklej hodnote
vykonaných úkonov pri podobných projektoch, ktoré predložil v podaní zo dňa 18.4.2017; (iv) súd prvej
inštancie nezohľadnil, že žalobca ani nie je aktívne legitimovaný; (v) žalobca nezaplatil s ním uplatnenej
pohľadávky DPH voči štátu, hoci je platcom DPH a žalobca ním uplatnenú pohľadávku neviedol a ani

nevedie vo svojom účtovníctve.

40. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, žalovaný argumentoval, že je
potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodnutiezastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone nie je autoritatívnym výrokom, ktorým sa individuálny právny
vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle. Tento prejav sa tvorí a prejavuje
uznesenímzastupiteľstva.Právneúčinkyvyvolávšaklenvtedy,akspĺňaformálneameritórnenáležitosti.

Dôvodil, že bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom
úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým zastupiteľstvo
nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu
schôdze zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo
zánik právneho vzťahu. Súdu prvej inštancie žalovaný vytýkal, že opomenul, že právna teória rozlišuje

neplatnosťaničotnosť(neexistentnosť)právnehoúkonu.Ničotnýúkonsazprávno-teoretickéhopohľadu
považuje za neexistujúci úkon. Zdôraznil, že zastupiteľstvo nielenže neprijalo žiadne uznesenie o
schválení mandátnej zmluvy medzi sporovými stranami, ale ani o takejto zmluve relevantne nejednalo
a nehlasovalo, teda absentoval prejav vôle žalovaného ako nevyhnutná podmienka pre vznik právneho
úkonu. A teda pokiaľ zmluva nevznikla, nie je vôbec možné hovoriť o platnom alebo neplatnom úkone,
ale o ničotnom úkone.

41. Ďalej žalovaný k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP argumentoval, že subjekt,
ktorýsavkonaníchcedomáhaťnáhradyškody,musípreukázať,žedruhýúčastníkzmluvyporušilnejakú
právnu povinnosť, ktorá mala za následok vznik škody v určitej výške a preukázať aj príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti, čiže museli by byť naplnené základné zákonné

predpoklady pre vznik práva na náhradu škody. Dôvodil, že zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu
(a ani zmluvy) pre žalovaného nevyplývala povinnosť, na základe ktorej si žalobca v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok a túto vo svojom rozhodnutí neuvádza ani súd prvej inštancie. Z hľadiska žalobcom
uplatnenéhopráva,považovalžalovanýzazásadnúotázkuajprávnukvalifikáciunímuplatnenéhopráva.
Mal za to, že žalobcovi nič nebránilo, aby sa svojho nároku domáhal titulom bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný mal za to, že nakoľko v časti uplatneného nároku 245.145,85 eur žalobca svoj nárok uplatnil
ako nárok na náhradu škody a v časti 24.490,47 eur ako náhradu účelne vynaložených nákladov, súd
prvej inštancie musel tento žalobcom uplatnený nárok, vychádzajúc zo zásady iura novit curia, posúdiť v
časti o zaplatenie 245.145,85 eur ako náhradu škody a v časti, týkajúcej sa zaplatenia čiastky 24.490,47
eur z titulu účelne vynaložených nákladov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451

ods. 1 Občianskeho zákonníka.

42. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný vytýkal súdu prvej
inštancie aj nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide o otázku premlčania nároku žalobcu. Tvrdil,
že začiatok plynutia premlčacej doby pri práve na náhradu škody je upravený osobitne. Ustanovenie

§ 398 Obchodného zákonníka nemožno aplikovať pri práve na náhradu škody z neplatného právneho
úkonu (§ 268 Obchodného zákonníka). V tomto prípade platí § 394 ods. 3 Obchodného zákonníka, v
zmysle ktorého sa uplatní 4-ročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právny úkon
stal neplatným. Mal za to, že nemôže byť rozhodujúci deň, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol
dozvedieť o škode a škodcovi, ako je to v ust. § 398 Obchodného zákonníka. Obdobne je to aj s plynutím

premlčacej doby u časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie sumy 24.490,47 eur, ktorým si
žalobca uplatnil nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov a keďže si u tohto nároku neuplatnil
nárok na zaplatenie úroku z omeškania je zrejmé, že si tento nárok uplatnil z iného právneho dôvodu,
ktorý podľa názoru žalovaného spočíva vo vydaní bezdôvodného obohatenia. Odhliadnuc od toho, že
žalobcomuvádzanévýdavkyvsume24.490,47eurbolivynaloženésubjektomodlišnýmodžalobcu,tieto

mali byť zaplatené dňa 18.11.2008 a dňa 6.4.2009, tak v prípade, ak by išlo o bezdôvodné obohatenie,
premlčacia doba uplynula 19.11.2012, resp. 7.4.2013 a aj v prípade, ak by sa nárok posúdil ako nárok
na náhradu škody, tak sa tak stalo 2.7.2012.

43. Žalovaný v odvolaní uzavrel, že pri určovaní výšky ušlého zisku podnikateľa sa vychádza z rozdielu

medzi celkovým príjmom z podnikania a nákladmi potrebnými k dosiahnutiu tohto príjmu, teda z čiastky,
ktorú by za obvyklých okolností zo svojej podnikateľskej činnosti získal. Ustálená súdna prax pri tomto
„inom” okruhu osôb poskytuje ochranu napríklad aj pri strate majetkového prínosu, ktorý by veriteľ pri
obvyklom slede udalostí získal od svojho dlžníka a o ktorý prišiel v dôsledku protiprávneho zásahu či
škodnej udalosti. Mal za to, že ak by žalobcovi, čo i len teoreticky, vznikol nárok na náhradu škody vo

forme ušlého zisku, jeho výška by mohla byť vyčíslená iba v sadzbe priemernej miery jeho zisku, ktorý
spravidla dosahoval (5,26 %, príp. podľa úvahy súdu v rozmedzí 1,15 % - 9,29 %) zo sumy 245.148,85
eur, ktorú v danom prípade predstavoval jeho možný príjem (tržbu) z mandátnej zmluvy, resp. bolo
dôkaznou povinnosťou žalobcu v konaní preukázať skutočnú (nie fiktívnu) výšku ušlého zisku.44. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
Uviedol, že v zmysle podania žalobcu zo dňa 8.11.2016 súd prvej inštancie pripustil, na pojednávaní

konanom dňa 24.4.2017 zmenu žaloby a medzitýmnym rozsudkom dňa 24. apríla 2017 rozhodol o
uplatnenom nároku žalobcu na náhradu škody z neplatného právneho úkonu podľa § 268 Obchodného
zákonníka a návrhu žalovaného na určenie, že mandátna zmluva je neplatná, predneseného na
pojednávaní 24.4.2017 tak, že I. Nárok žalobcu na náhradu škody je daný. II. Návrh žalovaného na
určenie neplatnosti mandátnej zmluvy zo dňa 1.7.2008 zamieta. Proti medzitýmnemu rozsudku podal

včas odvolanie žalovaný. O odvolaní žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 8. novembra
2018, č. k. 1Cob/73/2017-590 rozhodol tak, že napadnutý medzitýmny rozsudok vo výroku II. potvrdil
a vo výroku I. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd
prvej inštancie sa po vrátení veci zaoberal vecou len v rozsahu vymedzenom odvolacím súdom. Súd
prvej inštancie sa podrobne, v zmysle navrhovaných dôkazov žalovaného, zaoberal otázkou aktívnej
legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku. Na

základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca je vecne aktívne
legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka, pretože v
konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je osobou, ktorej bol neplatný právny úkon (mandátna
zmluva) určený. Zároveň sa súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu zaoberal
aj námietkou premlčania nároku žalobcu vznesenou žalovaným počas konania. Na základe doplneného

dokazovania a v súlade so závermi odvolacieho súdu, súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu
premlčania žalobcovho nároku rozsudkom zo dňa 3. februára 2020. Proti rozsudku súdu prvej inštancie
zo dňa 3. februára 2020 podal odvolanie žalobca. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 23.
septembra 2021, č. k. 3Cob/75/2020-1029 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
3. februára 2020 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca

poukázal, že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 23.
septembra 2021, č. k. 3Cob/75/2020-1029, v rámci vysloveného záväzného právneho názoru, ktorým je
súd prvej inštancie viazaný, jednoznačne ustálil nasledovné skutočnosti, rozhodujúce pre ďalšie konanie
súdu prvej inštancie vo veci: (i) nárok žalobcu uplatnený v konaní je nárokom na náhradu škody z
neplatného právneho úkonu (mandátnej zmluvy) podľa § 268 Obchodného zákonníka; (ii) nárok žalobcu

na náhradu škody z neplatného právneho úkonu podľa § 268 Obchodného zákonníka bol žalobcom
v konaní uplatnený riadne a včas, v rámci plynutia premlčacej doby, preto nie je premlčaný; (iii) súd
prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania, rozhodne o výške žalobcom uplatneného nároku.
Žalobca dôvodil, že záväzný právny názor odvolacieho súdu jasne vymedzil súdu prvej inštancie rozsah
jeho ďalšieho konania vo veci. Zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zo dňa 23. septembra 2021 bol

jednoznačne vymedzený neplatný právny úkon, zakladajúci nárok žalobcu na náhradu škody, príčinná
súvislosť medzi neplatnosťou právneho úkonu a vznikom škody, ako aj včasné uplatnenie žalovaného
nároku zo strany žalobcu na súde. Odvolací súd dal v odseku 24. zrušujúceho uznesenia zo dňa 23.
septembra 2021 súdu prvej inštancie pokyn zaoberať sa už len určením výšky vzniknutej škody, to
znamená, či žalobcovi prizná celý nárok alebo jeho časť. Po vrátení veci postupoval súd prvej inštancie

v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, uvedeného v zrušujúcom uznesení zo dňa
23. septembra 2021 a jeho pokynu, aby sa zaoberal už len výškou žalobcom uplatneného nároku na
náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka, a to či prizná žalobcovi jeho nárok v celej uplatnenej
výške alebo v časti.

45. Žalobca zdôraznil, že v dôsledku odvolaní došlo zo strany odvolacieho súdu k zrušeniu rozsudkov
súdu prvej inštancie, ale nie ku zrušeniu konania a už vykonaného dokazovania, ktoré ich vydaniu
predchádzalo. Vzhľadom na uvedené, keďže sa v priebehu celého konania, na základe vykonaného
dokazovania z tvrdených, resp. sporných skutočností stali skutočnosti preukázané a ustálené, a to v
samotnom konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj na základe rozhodnutí odvolacieho súdu, mal súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku zo dňa 1. júna 2022 správne za ustálené nasledujúce otázky
(odsek 98. odôvodnenia):
- žalobca má vecnú aktívnu legitimáciu v konaní,
- nárok žalobcu na náhradu škody titulom neplatnosti právneho úkonu - mandátnej zmluvy zo dňa
1.7.2008 podľa § 268 Obchodného zákonníka je daný,

- nárok žalobcu na náhradu škody nie je premlčaný,
- strany sporu podpísali dňa 1.7.2008 mandátnu zmluvu,
- žalobca na plnenie záväzku z mandátnej zmluvy uzatvoril zmluvu o dielo na spracovanie projektovej
dokumentácie a zaplatil cenu diela vo výške 24.490,47 eur,- v konaní nebolo preukázané, že žalobca si povinnosti z mandátnej zmluvy nesplnil,
- žalovaný spôsobil neplatnosť právneho úkonu - mandátnej zmluvy zo dňa 1.7.2008.

46. Žalobca zdôraznil, že po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 23. septembra 2021 bolo
jedinou zásadnou otázkou, na ktorú mal dať súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v
konaní odpoveď, a to ustálenie výšky vzniknutej škody (odsek 24. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. septembra 2021). V tejto súvislosti žalobca zároveň akcentoval, že
súd prvej inštancie dal odpovede aj na otázky, ktoré uviedol v odvolaním napadnutom rozsudku v odseku

98. odôvodnenia ako právne ustálené, pričom vychádzal z ich právneho ustálenia v priebehu celého
konania, a teda sa v napadnutom rozsudku zaoberal a vysporiadal komplexne s celým predmetom
konania. Odvolanie žalovaného z uvedených dôvodov považoval preto žalobca za nedôvodné a
neopodstatnené.

47. K žalovaným tvrdenej absencii aktívnej legitimácie žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa

podrobne, v zmysle navrhovaných dôkazov žalovaného zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcu
vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku. Na základe vykonaného
dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca je vecne aktívne legitimovaný na uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka, pretože v konaní bolo jednoznačne
preukázané, že žalobca je osobou, ktorej bol neplatný právny úkon (mandátna zmluva) určený. Svoje

závery premietol súd prvej inštancie ešte do rozsudku zo dňa 3. februára 2020. Zo skutočnosti, že
Krajský súd v Prešove v zrušujúcom uznesení zo dňa 23. septembra 2021, ktorým zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 3. februára 2020 a rozhodol o vrátení veci na ďalšie konanie súdu
prvej inštancie, jednoznačne vyplýva záver, že odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie o
danosti aktívnej legitimácie žalobcu v konaní stotožnil a otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bola

týmto považovaná za konečne právne ustálenú. Navyše, žalovaný po vydaní zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu zo dňa 23. septembra 2021 už nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu opätovne
nenamietal. V čase vydania napadnutého rozsudku zo dňa 1. júna 2022 teda táto otázka ani nebola
sporná. Žalobca považoval za nutné uviesť, že súd prvej inštancie sa aj v rozsudku zo dňa 1. júna
2022 otázkou aktívnej legitimácie žalobcu podrobne zaoberal a vysporiadal sa s ňou (odseky 7. až 11.

odôvodnenia). Ďalej žalobca uviedol, že súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd v zrušujúcom
uznesení zo dňa 23. septembra 2021, v rámci záväzného právneho názoru jednoznačne a definitívne
ustálili právnu kvalifikáciu nároku žalobcu, ako nároku na náhradu škody z neplatného právneho úkonu
podľa§268Obchodnéhozákonníka.Súdprvejinštancievrozsudkuzodňa1.júna2022vodsekoch101.
a nasl. odôvodnenia opakovane, jasne a zrozumiteľne, jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach uviedol

a vysvetlil všetky argumenty, ktorými sa zaoberal a ktoré ho viedli k posúdeniu nároku žalobcu ako
nároku na náhradu škody z neplatného právneho úkonu podľa § 268 Obchodného zákonníka, ktorého
neplatnosť spôsobil žalovaný. Len pre úplnosť žalobca dodal, že právna kvalifikácia nároku žalobcu ako
náhrady škody podľa § 268 Obchodného zákonníka je v konaní daná a ustálená od podania žalobcu
zo dňa 8.11.2016. Mal za to, že súd prvej inštancie právne kvalifikoval nárok žalobcu na náhradu škody

podľa § 268 Obchodného zákonníka už v medzitýmnom rozsudku.

48. K otázke premlčania nároku na náhradu škody žalobca dôvodil, že otázku právneho posúdenia
začiatku a dĺžky plynutia premlčacej doby uplatneného nároku na náhradu škody z neplatného právneho
úkonu definitívne ustálil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 23. septembra 2021, ktorý sa

stotožnil s hlavnou odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení
začiatku a trvania premlčacej doby, vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody z neplatného
právneho úkonu súdom prvej inštancie v rozsudku zo dňa 3. februára 2020 podľa § 394 ods. 3 a §
397 Obchodného zákonníka, a túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú. Tvrdil, že v
Obchodnom zákonníku je v ust. § 398 obsiahnutá osobitná úprava premlčacej doby (a jej začiatku)

pri práve na náhradu škody. Súd prvej inštancie sa v rozsudku zo dňa 3. februára 2020 aplikáciou
tohto ustanovenia na zistený skutkový stav vôbec nezaoberal, čím sa podľa žalobcu dopustil zásadnej
nesprávnosti v aplikácii právneho predpisu a v právnom posúdení veci. Žalobca s odkazom na závery
odbornej literatúry (Prof. JUDr. Oľga Ovečková, Dr. Sc. publikácia „Premlčanie v obchodnom práve“,
Wolters Kluwer, Bratislava: 2015; Prof. JUDr. Josef Suchoža, Dr. Sc. a kol. komentár k Obchodnému

zákonníku, EUROUNION, spol. s r.o. Bratislava: 2007; Prof. JUDr. Mária Patakyová, CSc. a kol.
komentár k Obchodnému zákonníku, C. H. Beck, s.r.o. Bratislava: 5. Vydanie 2016) argumentoval, že
pri práve na náhradu škody spôsobenej neplatnosťou právneho úkonu plynie premlčacia desaťročná
doba, a to tak v prípade absolútnej, ako aj relatívnej neplatnosti, od kedy sa právny úkon stal neplatným,teda odo dňa, kedy bol právny úkon urobený. V súvislosti s právnou úpravou podľa § 398 Obchodného
zákonníka zákon rozlišuje subjektívnu a objektívnu dobu. Subjektívna premlčacia doba (štvorročná)
začína plynúť okamihom, v ktorom boli splnené dve základné podmienky, a to: (i) poškodený sa

dozvedel, prípadne mohol dozvedieť (pri náležitej starostlivosti) o škode, t. j. o tom, že mu škoda vznikla
a aké sú jej základné parametre (charakteristické črty a rozsah); (ii) poškodený sa dozvedel alebo sa
mohol dozvedieť o osobe povinnej škodu nahradiť (získanie základných informácií o škodcovi). Pokiaľ
ide o objektívnu premlčaciu dobu (pri náhrade škody je to desaťročná premlčacia doba), táto sa končí
najneskôr jej uplynutím, počítajúc odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Objektívna premlčacia

doba v konečnom dôsledku limituje trvanie subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba
nemôže pokračovať nad rámec objektívnej premlčacej doby. S poukazom na uvedené žalobca uzavrel,
že v danom prípade sa ako správnym a z hľadiska účelu právnej úpravy jediným možným právnym
posúdením javí aplikácia ust. § 398 Obchodného zákonníka, v kombinácii s osobitným ust. § 394 ods. 3
za použitia výkladu, že od neplatnosti právneho úkonu začína plynúť objektívna desaťročná premlčacia
doba. Dôvodil, že právni teoretici rozlišujú aj takzvanú subjektívnu premlčaciu dobu - štvorročnú, ktorá

plynie v rámci objektívnej premlčacej doby od momentu, keď sa poškodený dozvie, resp. sa mohol
dozvedieť o škode a o tom, kto ju spôsobil. Mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že Obchodný
zákonník pri práve na náhradu škody zakotvuje špecificky 10 - ročnú premlčaciu dobu a iná dĺžka
premlčacej doby v súvislosti so škodou (a to bez potreby rozlíšenia právneho dôvodu vzniku škody)
v Obchodnom zákonníku upravená nie je, výklad prijatý odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení zo

dňa 23. septembra 2021 je výkladom zákonným a správnym. Poukázal, že v prejednávanom prípade sa
stala mandátna zmluva neplatnou 1.7.2008, to znamená, že od uvedeného momentu začala plynúť 10
- ročná objektívna premlčacia doba, ktorá uplynula 2.7.2018. Nárok žalobcu na náhradu škody podľa §
268 Obchodného zákonníka bol uplatnený žalobcom podaním zo dňa 8.11.2016, t. j. v rámci objektívnej
10 - ročnej premlčacej doby. Zdôraznil, že v rámci vysloveného záväzného právneho názoru, ktorým

je súd prvej inštancie viazaný, odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 23. septembra 2021, na
základe stotožnenia sa s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne začiatku a dĺžky plynutia premlčacej
doby žalobcom uplatneného nároku, jednoznačne, okrem iného ustálil záver, že nárok žalobcu na
náhraduškodyzneplatnéhoprávnehoúkonupodľa§268Obchodnéhozákonníkabolžalobcomvkonaní
uplatnený riadne a včas, v rámci plynutia premlčacej doby, preto nie je premlčaný.

49. Nad rámec uvedeného žalobca argumentoval, že bez ohľadu na začiatok a dĺžku plynutia premlčacej
doby,jenámietkupremlčaniažalobcomuplatnenéhonárokunanáhraduškodypodľa§268Obchodného
zákonníka vznesenú v konaní dňa 13.10.2016 žalovaným, nutné považovať za nedôvodnú pre jej
rozpor s dobrými mravmi. Čo samozrejme platí pri hypotetickom predpoklade, že námietka premlčania

vznesená žalovaným by bola posúdená ako dôvodná. Poukázal, že je zrejmé, že vzhľadom na
individuálne okolnosti predmetného prípadu, je uplatnenie námietky premlčania žalovaným nutné
považovať za zneužitie práva, pretože:
• navrhovateľom mandátnej zmluvy bol samotný žalovaný,
• uzatvorenie mandátnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nie je v konaní sporné,

• mandátnu zmluvu podpísal primátor žalovaného, ktorý v čase jej podpisu už nejakú dobu pôsobil v
tejto funkcii,
• žalovaný, ako navrhovateľ mandátnej zmluvy mal povinnosť zabezpečiť splnenie všetkých zákonných
podmienok pre jej platné uzatvorenie, vzhľadom na to, že ju poslal žalobcovi na podpis a sám viackrát
vyzýval žalobcu na jej uzatvorenie,

• žalobca, ako súkromný subjekt nemal žiaden dosah na interný formálny rozhodovací proces
žalovaného, ktorý mal predchádzať uzatvoreniu mandátnej zmluvy,
• žalovaný svojim správaním počas kontraktačného procesu ako aj v procese plnenia povinností žalobcu
z mandátnej zmluvy udržiaval žalobcu vzhľadom na všetky okolnosti v presvedčení, že všetky formálne
podmienky platnosti mandátnej zmluvy sú z jeho strany splnené, žalovaný plnenia žalobcu z mandátnej

zmluvy bez výhrad prijímal,
•neplatnosťmandátnejzmluvyspôsobilžalovanýporušenímsvojichprávnychpovinností,keďopomenul
dať mandátnu zmluvu, v rámci interného schvaľovacieho procesu žalovaného, schváliť Mestskému
zastupiteľstvu,
• žalobca splnil všetky povinnosti vyplývajúce z mandátnej zmluvy, relevantné pre vznik nároku žalobcu

na odmenu vo výške 7 % z celkovej sumy pripísaných finančných prostriedkov na účet žalovaného,
o čom svedčí fakt, že žiadosť o nenávratný finančný príspevok pripravená žalobcom, bola úspešná a
žalovaný aj príslušné finančné prostriedky obdŕžal, žalobca preto legitímne očakával zaplatenie odmeny
podľa mandátnej zmluvy,• žalovaný ani v čase, keď bola mandátna zmluva považovaná aj z jeho strany za platnú, neplnil v
prospech žalobcu to, na čo sa zaviazal podľa zmluvy plniť,
•žalovaný,posiedmichrokochoduzatvoreniamandátnejzmluvyvčase,kedyužodžalobcuprijalvšetky

plnenia podľa mandátnej zmluvy a vďaka týmto plneniam žalobcu získal nenávratný finančný príspevok
pre výstavbu priemyselného parku v celkovej sume 3.502.126,48 eur, namietol platnosť mandátnej
zmluvy napriek tomu, že od jej uzavretia aj počas jej plnenia žalobcom sa žalovaný po celý čas tváril,
že ide o platnú zmluvu,
• žalovanému, ako subjektu verejného práva, ktorý oproti žalobcovi disponuje odborným personálnym

zázemím s vysokým právnym povedomím, trvalo sedem rokov, kým začal tvrdiť, že mandátna zmluva
je neplatná,
• žalobca nezapríčinil prípadné premlčanie svojho nároku svojou nedbanlivosťou, na základe všetkých
okolností (postoj primátora, konzultovanie s právnikom mesta, rokovania Mestského zastupiteľstva, kde
podával správy o plnení zmluvy, tlačové správy uvedené v mestských novinách informujúce verejnosť
o uzatvorení mandátnej zmluvy žalobcu so žalovaným) bol dobromyseľný v tom, že mandátna zmluva

je platná a riadne ju plnil,
• žalobca nenechal premlčať svoj zmluvný nárok, postupoval nanajvýš korektne pri vymáhaní svojho
nároku na zaplatenie odmeny podľa zmluvy – podľa ods. 5.1 mandátnej zmluvy mal žalovaný zaplatiť
žalobcovi odmenu vo výške 7 % z celkovej sumy získaných finančných prostriedkov, pričom nárok mal
vzniknúť podľa ods. 5.3 mandátnej zmluvy dňom pripísania finančných prostriedkov na účet žalovaného.

Prvá časť nenávratného finančného príspevku bola pripísaná na účet žalovaného dňa 8.12.2009 a
posledná časť nenávratného finančného príspevku bola pripísaná na účet žalovaného dňa 11.3.2013,
žaloba bola podaná dňa 8.7.2013, teda pred uplynutím premlčacej doby pre plnenie zo zmluvy,
• žalobca korektne uplatnil svoj nárok na zaplatenie odmeny na súde až potom, ako bol žalovanému
pripísaný na účet celý nenávratný finančný príspevok,

• až v dôsledku vznesenia námietky neplatnosti mandátnej zmluvy zo strany žalovaného reagoval
žalobca na argumenty žalovaného a poukázal na iné alternatívy právnej kvalifikácie jeho nároku, pričom
právna kvalifikácia žalobcovho nároku je už v konaní definitívne ustálená, ako nárok na náhradu škody
z neplatného právneho úkonu podľa § 268 Obchodného zákonníka,
• upozorniť na neplatnosť mandátnej zmluvy mohol žalovaný žalobcu kedykoľvek od momentu

uzatvorenia mandátnej zmluvy, t. j. od 1.7.2008 a mohol tak predísť vzniku škody u žalobcu. Uplatnenie
námietky premlčania nároku na náhradu škody, ktorá je priamym dôsledkom uplatnenia námietky
neplatnosti mandátnej zmluvy, preukazuje špekulatívne a účelové konanie žalovaného, ktoré má jediný
cieľ, a to vyhnúť sa zaplateniu nároku uplatneného žalobcom,
• žalobca sa v súčasnosti už nijako nemôže domáhať vrátenia svojho plnenia poskytnutého z neplatného

právneho úkonu žalovanému, nakoľko všetky plnenia zo strany žalobcu boli vykonané (tieto mu nemá
žalovaný ako vrátiť späť), nenávratný finančný príspevok žalovaný obdŕžal, priemyselný park bol
postavený a je prevádzkovaný žalovaným aj v súčasnosti – na strane žalovaného sa teda jedná o
nezvratný stav,
• podľa článku uverejnenom v denníku K. G. dňa 11.1.2019 je priemyselný park v Stropkove plne

obsadený investormi. Žalovaný tak len vďaka plneniam žalobcu na základe mandátnej zmluvy mohol
vybudovať priemyselný park, ktorý je taký úspešný, že je plne obsadený investormi a z ktorého žalovaný
od jeho vybudovania až doposiaľ profituje, avšak bez toho, aby uhradil nároky žalobcu,
• žalovanému ani v súčasnosti nič nebráni nárok žalobcu uspokojiť, pohľadávka žalobcu existuje, napriek
tomu žalovaný, vzhľadom na svoju procesnú obranu v konaní, nemá absolútne žiaden záujem svoje

záväzky voči žalobcovi splniť.

50. Ďalej žalobca argumentoval, že súdom zistený a dôkazne ustálený skutkový stav je možné
právne kvalifikovať ako nárok žalobcu na náhradu škody, spôsobenej v dôsledku porušenia všeobecnej
prevenčnej povinnosti na strane žalovaného podľa § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka. V danom

prípade si žalobca uplatňuje v konaní nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia
právnej povinnosti žalovaného. Na rozdiel od zodpovednosti za škodu upravenú v Obchodnom
zákonníku, zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka vzniká nielen pri porušení
povinnosti zo záväzkového vzťahu, ale aj inej akejkoľvek právnej povinnosti. Mal za to, že vzhľadom na
uvedenú právnu úpravu je potrebné na prejednávaný prípad, predmetom ktorého je obchodnoprávny

vzťah strán sporu, aplikovať ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. Všetky zákonné podmienky
pre uvedenú právnu kvalifikáciu nároku žalobcu uplatneného v konaní, sú aj v tomto prípade splnené.51.Žalobcapoukázal,žezákonnýmipredpokladmivznikunárokunanáhraduškodyvzmysleustanovení
§ 415 a § 420 Občianskeho zákonníka sú: (a) porušenie právnej povinnosti (všeobecnej prevenčnej
povinnosti); (b) škoda; (c) príčinná súvislosť medzi a) a b); (d) zavinenie, iné než nedbanlivosť.

52. K porušeniu právnej povinnosti (všeobecnej prevenčnej povinnosti) žalobca argumentoval, že
porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného je v konaní preukázané a ustálené. Mal za to,
že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v odseku 113. odôvodnenia presne špecifikoval právnu
povinnosť žalovaného, ktorú porušil (a síce porušenie právnych povinností pri nakladaní s majetkom

obce podľa § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení). Tvrdil, že žalovaný zjavne porušil aj
všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keď v dôsledku opomenutia
svojich právnych povinností pri nakladaní s obecným majetkom spôsobil škodu, ktorú si žalobca v konaní
voči nemu uplatňuje. Zdôraznil, že v prípade, ak by si žalovaný v priebehu kontraktačného procesu so
žalobcom a následne v procese plnenia mandátnej zmluvy zo strany žalobcu bol svoje právne povinnosti
plnil, mohol vzniku škody predísť. Porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného tak podľa

žalobcu spočíva jednak v opomenutí povinnosti žalovaného dať schváliť mandátnu zmluvu Mestskému
zastupiteľstvu a v následnom správaní sa žalovaného po uzatvorení mandátnej zmluvy, keď napriek
vedomosti o tom, že mandátna zmluva nebola schválená Mestským zastupiteľstvom, a teda nemôže byť
platná, bez akýchkoľvek výhrad žalovaný prijímal plnenia žalobcu na základe tejto mandátnej zmluvy, a
to až do momentu, kedy žalobca v dobrej viere, že poskytuje svoje plnenia na základe platnej zmluvy,

splnil svoje povinnosti v takej miere a kvalite, že mu vznikol legitímny nárok na odmenu dohodnutú v
mandátnej zmluve. Skutočnosť, že je to žalovaný, ktorý spôsobil neplatnosť mandátnej zmluvy, ktorú v
konaníonsámajtvrdil,jevkonanípodľažalobcupreukázanáadefinitívneustálená.Suvedenouotázkou
sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku podrobne vysporiadal a riadne odôvodnil svoje závery,
ku ktorým dospel (odseky 101. až 114. odôvodnenia napadnutého rozsudku). K rovnakému záveru, teda

že žalovaný spôsobil neplatnosť mandátnej zmluvy tým, že porušil svoju právnu povinnosť, ktorou bola
potreba schválenia mandátnej zmluvy Mestským zastupiteľstvom, dospel aj odvolací súd v zrušujúcom
uznesení zo dňa 23. septembra 2021, keď v odseku 18. odôvodnenia doslovne uviedol: „V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou žalobcu ako mandatára po uzatvorení mandátnej zmluvy bolo
splniť všetky záväzky vyplývajúce mu z tejto zmluvy voči žalovanému. Povinnosťou žalobcu však nebolo

zisťovať u žalovaného, či mandátna zmluva bola schválená mestským zastupiteľstvom. Pokiaľ žalovaný
sožalobcommandátnuzmluvuuzatvoril,bolojehopovinnosťouurobiťvšetkopreto,abybolatátozmluva
platná, a teda aj predložiť túto zmluvu mestskému zastupiteľstvu za účelom jej schválenia.“ Žalobca
uviedol, že k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného došlo zásadným spôsobom aj
v procese zmluvnej spolupráce so žalobcom na základe mandátnej zmluvy. Žalovaný od momentu

uzatvorenia mandátnej zmluvy 1.7.2008 až do momentu, keď v súdnom konaní vzniesol 10.6.2015
námietku neplatnosti mandátnej zmluvy ako svoju jedinú procesnú obranu voči žalobcovmu nároku,
prijímal plnenia od žalobcu na základe mandátnej zmluvy bez akýchkoľvek výhrad. Počas uvedeného
obdobia žalovaný, ktorý si bol plne vedomý skutočnosti, že mandátna zmluva nemôže byť platná a
rovnako mu museli byť známe následky, t. j. vznik jeho deliktuálnej zodpovednosti v dôsledku jej

neplatnosti, mohol žalobcu kedykoľvek upozorniť na skutočnosť, že mandátna zmluva nie je platná a
mohol ukončiť spoluprácu so žalobcom na projekte. Žalobca ako podnikateľský subjekt by v takom
prípade nepristúpil vôbec k plneniu predmetu mandátnej zmluvy a nevynakladal by ani náklady na
projektovú dokumentáciu v zmysle mandátnej zmluvy. Žalovaný namiesto plnenia svojej všeobecnej
prevenčnej povinnosti udržiaval svojim konaním žalobcu v presvedčení, že zmluva je platná a nielenže

ho nechal splniť svoje povinnosti z tejto zmluvy do tej miery, že mu vznikol nárok na odmenu, ale navyše
ho nechal aj vynaložiť hotové výdavky na projektovú dokumentáciu, a to všetko na ťarchu žalobcu.
Žalovaný prijímal plnenie z mandátnej zmluvy od žalobcu, dokonca o uzatvorenej mandátnej zmluve
so žalobcom aj informoval verejnosť prostredníctvom tlačových správ. Na základe tohto stavu mal
žalobca legitímne očakávania, že mu žalovaný zaplatí aj dohodnutú odmenu. Žalovaný od uzatvorenia

mandátnej zmluvy, kedy došlo k porušeniu jeho právnej povinnosti spočívajúcej v naplnení ust. § 415
Občianskeho zákonníka, mal konkrétnu vedomosť o tom, aká škoda mu hrozí v prípade, ak nechá
žalobcu plniť dohodnuté záväzky na základe mandátnej zmluvy. Napriek tejto vedomosti žalovaný
nechal žalobcu vynaložiť prostriedky na vypracovanie projektovej dokumentácie pre účely projektu a
vypracovať a podať žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku pre žalovaného, kde mu

bezvýhradposkytovalajpotrebnúsúčinnosť,nenávratnýfinančnýpríspevokžalovanýdostalanaprojekt
priemyselného parku aj použil. Žalovaný prvýkrát upozornil žalobcu na možnosť neplatnosti mandátnej
zmluvy po siedmich rokoch od jej uzatvorenia. Námietku neplatnosti mandátnej zmluvy uplatnil žalovaný
až potom, keď od žalobcu všetky plnenia z mandátnej zmluvy prijal a príspevok na základe činnostivykonanej žalobcom podľa mandátnej zmluvy aj reálne dostal. V čase uplatnenia námietky neplatnosti
mandátnej zmluvy žalovaným už nebolo možné nijako zabrániť vzniku škody uplatnenej žalobcom
v konaní. Uvedené konanie žalovaného je preto podľa žalobcu možné jednoznačne kvalifikovať ako

porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného pred vznikom škody, v súvislosti s nakladaním
s majetkom obce. Na základe zisteného skutkového stavu považoval žalobca za preukázané, že
žalovaný takto postupoval s jediným úmyslom, a to vyhnúť sa akémukoľvek plneniu v prospech žalobcu.

53. Ku škode žalobca dôvodil, že vznik škody na jeho strane bol v konaní preukázaný, čo vyplýva

aj z odvolaním napadnutého rozsudku. V prípade skutočnej škody mal súd tento nárok žalobcu za
preukázaný v celej uplatnenej výške (odseky 119. a 120. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalobca
mal za to, že v konaní preukázal, že vynaložil náklady na projektovú dokumentáciu a rovnako preukázal
aj výšku ním vynaložených nákladov, a tým aj výšku skutočnej škody zmluvou o dielo a príslušnými
účtovnými dokladmi k tejto zmluve. Zo zmluvy o dielo a z účtovných dokladov mal súd prvej inštancie za
preukázaný samotný nárok, ako aj výšku žalobcom uplatnenej náhrady škody, čo uviedol v odsekoch

119. a 120. odôvodnenia rozsudku. Záver súdu prvej inštancie o priznaní nároku žalobcu na ušlý zisk
v celej žalobcom uplatnenej výške odôvodnil súd prvej inštancie v odsekoch 121. až 124. odôvodnenia
rozsudku, pričom obsahom odseku 124. je judikatúra súdov pri priznávaní ušlého zisku. Samotná
judikatúra pracuje s pojmami ako zárobok, odmena, prospech a pod. Priznáva náhradu ušlého zisku vo
výške zmluvnej odmeny, na ktorú poškodený stratil nárok. V aplikácii na daný prípad priznal súd prvej

inštancie žalobcovi nárok na ušlý zisk vo výške odmeny, na ktorú stratil nárok v dôsledku neplatnosti
mandátnej zmluvy spôsobenej žalovaným. Súd prvej inštancie vychádzal pre účely určenia výšky ušlého
zisku z mandátnej zmluvy, teda z konkrétneho právneho úkonu. V mandátnej zmluve bola medzi
žalobcom a žalovaným dohodnutá konkrétna výška odmeny vyjadrená ako 7 % zo sumy pripísaných
finančných prostriedkov na účet žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca svoje povinnosti z

mandátnej zmluvy, na základe ktorých mu vznikol na dohodnutú odmenu nárok, preukázateľne splnil, čo
potvrdil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a rovnako aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo
dňa23.septembra2021,vznikolžalobcovilegitímnynároknataktodohodnutúodmenu.Vzhľadomnato,
že žalobca splnil v celom rozsahu svoje povinnosti z predmetnej mandátnej zmluvy, výška škody, ktorá
žalobcovi vznikla, je jasne určená výškou odmeny za vykonanie týchto činností, stanovenej v mandátnej

zmluve a výškou hotových výdavkov vynaložených žalobcom v súvislosti s plnením týchto povinností.
Táto výška škody je rovnaká aj v prípade, ak by bol nárok žalobcu právne kvalifikovaný tak, ako je to
uvedené vyššie.

54. K príčinnej súvislosti medzi a) a b) žalobca argumentoval, že súd prvej inštancie sa náležite zaoberal

a vysporiadal sa s existenciou bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a neplatnosťou
právneho úkonu v odsekoch 125. až 127. odôvodnenia rozsudku, čím je preukázaná aj bezprostredná
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného podľa § 415 Občianskeho zákonníka
a škodou. V zmysle uvedeného je v bezprostrednej príčinnej súvislosti so vznikom škody porušenie
všeobecnejprevenčnejpovinnostižalovanéhoprikontraktačnomprocesesožalobcom,akoajporušenie

povinností žalovaným po uzatvorení mandátnej zmluvy počas jej plnenia žalobcom. Žalovaný od
uzatvorenia mandátnej zmluvy až do momentu uplatnenia vlastnej námietky neplatnosti mandátnej
zmluvy v súdnom konaní 10.6.2015 neurobil nič, aby predišiel vzniku škody na majetku žalobcu, žalobcu
ani raz na možnosť neplatnosti mandátnej zmluvy neupozornil a situáciu, o ktorej preukázateľne mal
a musel mať vedomosť, ani nemal záujem so žalobcom nijako riešiť. Doposiaľ je jedinou procesnou

obranou žalovaného námietka neplatnosti mandátnej zmluvy uplatnená po takmer siedmich rokoch
od jej uzatvorenia a v spojitosti s tým námietka premlčania žalobcovho nároku uplatneného v konaní
vznesená žalovaným, ktorá je súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Zároveň mal žalobca za to, že
zo zisteného skutkového stavu je zrejmý úmysel žalovaného spôsobiť žalobcovi škodu. Tvrdil, že
úmysel žalovaného spôsobiť škodu žalobcovi je jednoznačne preukázaný konaním žalovaného, ako aj

následnými prostriedkami procesnej obrany, ktoré žalovaný v konaní uplatnil. V kontexte uvedeného
je možné podľa žalobcu dospieť k záveru, že na strane žalovaného ide po celý čas o premyslené a
špekulatívne konanie s jediným cieľom, vyhnúť sa akémukoľvek plneniu v prospech žalobcu. Žalovaný
vedel o tom, že mandátna zmluva je neplatná a prijímaním plnení na jej základe od žalobcu spôsobí
žalobcovi škodu a vo svetle uvedeného očividne chcel tento následok dosiahnuť. Tomu zodpovedá

aj procesná obrana žalovaného v konaní, ktorý si námietku neplatnosti mandátnej zmluvy cielene
načasoval tak, aby vzápätí mohol vzniesť námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody a
definitívne sa tak vyhnúť akémukoľvek plneniu v prospech žalobcu.55. Ohľadne plnenia si povinností z mandátnej zmluvy žalobca poukázal, že s otázkou splnenia
povinností žalobcu z mandátnej zmluvy sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal a vysporiadal v
odsekoch 107., 108., 111., 115., 116., 117., 118. a 119. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých

uvádza vykonané dôkazy a závery, ktoré na ich podklade prijal. Súd prvej inštancie v odsekoch 116.
až 119. odôvodnenia uviedol rad listinných dôkazov, na základe ktorých mal za preukázanú spoluprácu
žalobcu so žalovaným na projekte priemyselného parku, v súlade s predmetom mandátnej zmluvy a
splnenie povinností žalobcu z mandátnej zmluvy. Spoluprácu strán na projekte hnedého priemyselného
parku na základe mandátnej zmluvy mal preukázanú najmä zo zoznamu povinných príloh k žiadosti,

z podacích lístkov, monitorovacej správy projektu, e-mailovej komunikácie strán sporu, z úryvkov z
tlače. Žalobca dôvodil, že splnenie povinnosti pripraviť a podať žiadosť o nenávratný finančný príspevok
preukázal predložením Žiadosti o nenávratný finančný príspevok „NFP“ na č. l. 74. – 79. spisu, ktorú
vypracoval žalobca a zoznamu príloh k tejto žiadosti na č. l. 108. spisu. Podanie žiadosti o NFP
žalobcom preukazujú podacie lístky na č. l. 106. spisu, pričom žalobca disponuje originálmi podacích
lístkov. Komunikácia zo dňa 17.01.2011 (č. l. 134. spisu), preukazuje, že žalobca zasielal dokumenty

na podpis primátorovi mesta s usmernením na ich odoslanie na SARIO. Uzavretie mandátnej zmluvy
a spoluprácu na projekte priemyselného parku žalovaného so žalobcom potvrdil vo svojej výpovedi aj
svedok - bývalý primátor žalovaného F. H. na pojednávaní konanom dňa 25.2.2016. Zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti, kde je záložcom konateľ žalobcu ako fyzická osoba, a obsah ktorej
jednoznačne vecne súvisí s uzatvorenou Zmluvou o poskytnutí nenávratných finančných prostriedkov

medzi MH SR a žalovaným, je súdom prvej inštancie považovaná za nepriamy dôkaz o tom, že sám
žalobca sa podieľal na príprave žiadosti a mal legitímny záujem na jej schválení. Inak nie je možné
uzatvorenietakejzmluvyrozumnevysvetliť.Splneniepovinnostížalobcuzmandátnejzmluvypreukazuje
aj Zmluva o dielo (č. l. 14 a nasl. spisu), pričom preukazuje vznik skutočnej škody, ktorú si uplatňuje
v konaní a zároveň uzatvorenie tejto zmluvy preukazuje aj participáciu žalobcu na celom projekte.

Participáciu žalobcu na projekte preukazuje aj Zmluva o zabezpečení poradenstva pri financovaní
projektu priemyselného parku pre mesto Stropkov, uzatvorená medzi žalobcom a A. K. (č. l. 231 - 232
spisu). Tvrdenia žalovaného, ktorý popiera akúkoľvek účasť žalobcu na príprave projektu sú teda podľa
žalobcu v rozpore s listinnými dôkazmi. V súvislosti s prípravou žiadosti sa konateľ žalobcu zúčastnil
na zasadnutí Mestského zastupiteľstva a to 22.9.2008 a 14.1.2009. Z e-mailovej komunikácie vyplýva,

že samotný návrh mandátnej zmluvy bol žalobcovi zaslaný právnym zástupcom žalovaného a v ďalšom
obdobíspolukomunikovaliohľadnežiadostiajejpríloh.Nebolovkonanísporné,žepríspevoknazáklade
žiadosti vypracovanej a podanej žalobcom bol žalovanému poukázaný na účet. Vzhľadom na uvedené
považoval žalobca závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku za jasné a náležite odôvodnené.

56. K jednotlivým odvolacím dôvodom žalobca poukázal, že pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) a d) CSP, tie žalovaný vzhliadol v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa so všetkými žalovaným namietanými otázkami
zaoberal, vysporiadal sa s nimi a náležite ich aj odôvodnil. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP žalobca poukázal, že nie je žalovaným v odvolaní riadne skutkovo vymedzený. Žalovaný

v odvolaní len uvádza, že ustálené otázky v odseku 98. odôvodenia napadnutého rozsudku v kumulácii
zakladajú aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Ďalej však žiadne nesprávne skutkové
zistenia súdu prvej inštancie a konkrétne dôkazy, na základe ktorých by mal súd prvej inštancie k takým
zisteniam dospieť, nešpecifikuje. Z uvedených dôvodov je nutné podľa žalobcu považovať odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP za bezpredmetný, neodôvodnený a teda riadne neuplatnený.

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca poukázal, že žalovaný
vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie nasledujúcich otázok: (i) neplatnosť mandátnej
zmluvy, (ii) porušenie právnej povinnosti žalovaného, (iii) právne posúdenie nároku žalobcu na náhradu
skutočnej škody, (iv) premlčanie nároku žalobcu, (v) výška nároku na ušlý zisk. Žalobca poukázal na
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a mal za to, že súd prvej inštancie sa v jednotlivých

odsekoch svojho rozhodnutia (na ktoré žalobca poukázal) s vyššie uvedenými otázkami správne
a vyčerpávajúco vysporiadal a odpovede na tieto otázky boli navyše už ustálené aj v predchádzajúcich
rozsudkoch súdu prvej inštancie a rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho.

57. V odvolacej replike a v odvolacej duplike zotrvali sporové strany na svojej argumentácii.

58. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého jepotrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

59. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

60. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

61. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; či sa v procesnom postupe súdu prvej
inštancie vyskytli pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné
právne predpisy.

62. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na relevantné

argumenty vznesené v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Procedúra
prejednania veci pred súdom prvej inštancie neznemožnila žalovanému realizáciu jeho procesných
oprávnení v miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a v procesnom postupe súdu
prvej inštancie sa nevyskytli ani žiadne pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie

dôvody,aktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Súdprvejinštancievdostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery.

63. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods.

2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného
a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:

64. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku, považoval bez
potreby ďalšieho dokazovania za ustálené, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom neplatnosti

právneho úkonu - mandátnej zmluvy podľa § 269 Obchodného zákonníka je daný, na základe čoho
považoval žalovaný za zrejmé, že pre jeho prijatie súd prvej inštancie nezisťoval rozhodujúce skutkové
okolnosti. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že napadnuté rozhodnutie nedáva odpoveď na príčiny
a dôvody rozhodnutia zvoleným spôsobom, čím mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať v odvolaní, v čom žalovaný vzhliadol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

65. K vyššie uvedeným námietkam žalovaného odvolací súd udáva, že odvolaním napadnutému
rozsudku predchádzal medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7Cb/11/2013-529 zo dňa 24.
apríla 2017, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1Cob/73/2017-590 zo dňa 8. novembra
2018 ako súdom odvolacím zrušený vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že nárok žalobcu

na náhradu škody je daný. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vo vzťahu k zrušenému výroku
podrobnejšie sa zaoberať aktívnou legitimáciou žalobcu a otázkou premlčania jednotlivých žalobou
uplatnených nárokov. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie vec opätovne prejednal
a rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 7Cb/11/2013-918 zo dňa 3. februára 2020, v ktorom síce dospel
k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, avšak žalobu zamietol, a to výlučne z dôvodu

žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku, ktorú vyhodnotil za dôvodnú. Na odvolanie žalobcu
Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7Cb/11/2013-918 zo dňa 3. februára 2020
zrušil uznesením č. k. 3Cob/75/2020-1029 zo dňa 23. septembra 2021 a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zo zrušujúceho uznesenia č. k. 3Cob/75/2020-1029 zo dňa 23.
septembra 2021 vyplýva, že odvolací súd ustálil, že (i) nárok aktívne legitimovaného žalobcu uplatnený

v tomto konaní je nárokom na náhradu škody z neplatného právneho úkonu (mandátnej zmluvy) podľa §
268Obchodnéhozákonníkaa(ii)nárokžalobcunanáhraduškodyzneplatnéhoprávnehoúkonupodľa§
268Obchodnéhozákonníkabolžalobcomvkonaníuplatnenývrámciplynutiapremlčacejdoby.Odvolací
súd v označenom zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobca domáhanáhrady škody z dôvodu neplatnosti mandátnej zmluvy, a že tento nárok na náhradu škody si žalobca
uplatnil včas, t. j. pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd v ďalšom poukázal, že ako prílohy
návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil žalobca listinné dôkazy, potrebné na preukázanie jeho

tvrdení a uložil súdu prvej inštancie posúdiť žalobcom predložené listinné dôkazy a na základe toho
rozhodnúť, či žalobcovi možno jeho nárok priznať v plnej výške alebo mu možno priznať len časť z ním
uplatneného nároku.

66. Súd prvej inštancie sa námietkou neplatnosti mandátnej zmluvy zaoberal už v medzitýmnom

rozsudku zo dňa 24. apríla 2017 a vysporiadal sa s ňou ako s otázkou prejudiciálnou. Posúdenie
mandátnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu malo za následok zmenu právnej kvalifikácie
žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody z neplatného právneho úkonu podľa § 268
Obchodného zákonníka, v podobe skutočnej škody a ušlého zisku. Súd prvej inštancie teda pripustil
právnu kvalifikáciu nároku žalobcu ako náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka a od
medzitýmneho rozsudku bol predmetom konania práve tento nárok. Túto právnu kvalifikáciu navyše

nespochybnil ani Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, keď z jeho zrušujúceho uznesenia č. k.
3Cob/75/2020-1029 zo dňa 23. septembra 2021 vyplýva, že nárok žalobcu je v celom uplatnenom
rozsahu nárokom na náhradu škody z neplatného právneho úkonu podľa § 268 Obchodného zákonníka
a tento nárok si žalobca uplatnil včas (odvolací súd uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť, či žalobcovi
možno jeho nárok priznať v plnej výške alebo mu možno priznať len časť z ním uplatneného nároku) a

súd prvej inštancie z uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol podľa ust. § 391 ods.
2 CSP viazaný, v ďalšom konaní už len správne vychádzal.

67. Z odvolaním napadnutého rozsudku je navyše zrejmé, že súd prvej inštancie sa splnením zákonných
podmienok pre náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka podrobne a správne vysporiadal

v odsekoch 101. až 127. (zhrnutých odvolacím súdom v odsekoch 14. až 34. tohto rozsudku), na
ktoré odvolací súd odkazuje. S otázkou porušenia právnej povinnosti sa súd prvej inštancie dostatočne
a presvedčivo vysporiadal, keď správne poukázal, že bol to práve žalovaný, kto vo svojich vyjadreniach
namietal platnosť mandátnej zmluvy z dôvodu, že jej uzavretiu nepredchádzalo schválenie Mestským
zastupiteľstvom žalovaného. Zároveň súd prvej inštancie správne ustálil i to, že žalobca nemal dosah na

interný formálny rozhodovací proces žalovaného, ktorý mal predchádzať uzavretiu mandátnej zmluvy
a žalovaný nesie objektívnu zodpovednosť za protiprávny stav - neplatnosť mandátnej zmluvy, ktorý je
výsledkom porušenia právnych povinností žalovaného pri nakladaní s obecným majetkom, preto je v
súlade so zásadou všeobecnej spravodlivosti, aby niesol zodpovednosť za uvedený protiprávny stav.
Rovnako tak aj Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v zrušujúcom uznesení č. k. 3Cob/75/2020-1029

zo dňa 23. septembra 2021 uviedol, že „Povinnosťou žalobcu ako mandatára po uzatvorení mandátnej
zmluvy bolo splniť všetky záväzky vyplývajúce mu z tejto zmluvy voči žalovanému. Povinnosťou žalobcu
však nebolo zisťovať u žalovaného, či mandátna zmluva bola schválená Mestským zastupiteľstvom.
Pokiaľ žalovaný so žalobcom mandátnu zmluvu uzatvoril, bolo jeho povinnosťou urobiť všetko preto,
aby bola táto zmluva platná, a teda aj predložiť túto zmluvu Mestskému zastupiteľstvu za účelom jej

schválenia.“

68. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu
žalovaného, že súd prvej inštancie nedal odpoveď na príčiny a dôvody rozhodnutia zvoleným spôsobom,
čím žalovanému odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať aj v odvolaní. Z obsahu

odvolania žalovaného v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s vyššie uvedenými právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil
tvrdeniu žalovaného o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a
existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

69. Ďalej žalovaný k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP dôvodil, že súd prvej
inštancie síce konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by si žalobca povinnosti z mandátnej
zmluvy nesplnil. Opomenul však, že dôkaznú povinnosť v sporovom konaní má tá procesná strana,
ktorá tvrdí skutočností odôvodňujúce opodstatnenie ohrozených alebo porušených práv, resp. právom

chránených záujmov a že tieto skutočnosti bol povinný preukázať žalobca. Žalovaný argumentoval, že
nemôže predložiť tzv. negatívny dôkaz o neexistencii určitej skutočnosti tvrdenej žalobcom, v danom
prípade o tom, či vôbec a v akom rozsahu žalobca plnil nejaké povinnosti zo zmluvy.70. Odvolací súd dospel k záveru, že ani s vyššie uvedenou námietkou žalovaného sa nemožno
stotožniť. Súd prvej inštancie v odsekoch 116. až 119. (zhrnutých odvolacím súdom v odsekoch 24. až
27. tohto rozsudku) podrobne vyhodnotil dôkazy, ktoré preukazujú aktívnu činnosť, ktorú žalobca vyvíjal

za účelom naplnenia predmetu zmluvy, na čo aj žalobca správne poukázal vo vyjadrení k odvolaniu
(viď. odsek 55. tohto rozsudku). Odvolací súd považuje k uvedenej námietke žalovaného za nadbytočné
duplicitne uvádzať skutkové zistenia súdu prvej inštancie, zachytené vo vyššie označených odsekoch
odvolaním napadnutého rozsudku, preto v celom rozsahu na nich odkazuje a konštatuje ich správnosť.

71. Za rovnako nedôvodnú považuje odvolací súd aj obranu žalovaného, že súd prvej inštancie nevzal
do úvahy, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia
právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie
právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou), čo podľa žalovaného zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

72. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie označil právnu povinnosť, ktorú žalovaný porušil, keď
uviedol, že žalovaný porušil právne povinnosti pri nakladaní s majetkom obce podľa § 11 ods. 4 písm. a)
zákonaoobecnomzriadení.Zadôvodnépovažujeodvolacísúdprisvedčiťžalobcovi,žežalovanýporušil
aj všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keď v dôsledku opomenutia
svojich právnych povinností pri nakladaní so svojim majetkom spôsobil škodu, ktorú si žalobca v

konaní voči nemu uplatňuje. Logické a správne je rovnako tvrdenie žalobcu, že porušenie všeobecnej
prevenčnej povinnosti žalovaného spočíva jednak v opomenutí povinnosti žalovaného dať schváliť
mandátnu zmluvu Mestskému zastupiteľstvu a v následnom správaní sa žalovaného po uzatvorení
mandátnej zmluvy, keď napriek vedomosti o tom, že mandátna zmluva nebola schválená Mestským
zastupiteľstvom, a teda nemôže byť platná, bez akýchkoľvek výhrad žalovaný prijímal plnenia žalobcu

na základe tejto zmluvy, a to až do momentu, kedy žalobca v dobrej viere, že poskytuje svoje plnenia
na základe platnej zmluvy, splnil svoje povinnosti v takej miere a kvalite, že mu vznikol nárok na
odmenu dohodnutú v mandátnej zmluve. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že nie žalobca, ale
žalovaný spôsobil neplatnosť mandátnej zmluvy tým, že porušil svoju právnu povinnosť, ktorou bola
potreba jej schválenia Mestským zastupiteľstvom, čo v zrušujúcom uznesení zo dňa 23. septembra 2021

konštatoval aj Krajský súd v Prešove. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žalobca nemal dosah na
interný formálny rozhodovací proces žalovaného, ktorý mal predchádzať uzatvoreniu mandátnej zmluvy.
Žalovaný od uzatvorenia mandátnej zmluvy si musel byť plne vedomý, že žalobcovi spôsobí škodu,
ak ho ponechá plniť si povinnosti, ktoré žalobcovi vyplývali z mandátnej zmluvy. Napriek tomu však
žalovaný ponechal žalobcu v presvedčení, že mandátna zmluva je platná a tým ponechal žalobcu, aby

vynaložil z vlastných zdrojov aj prostriedky na vypracovanie projektovej dokumentácie pre účely projektu
a po dobu niekoľkých mesiacov, aby aktívne vyvíjal činnosti smerujúce k naplneniu predmetu mandátnej
zmluvy. So zreteľom na uvedené považuje odvolací súd zo strany žalovaného za vysoko nekorektné,
že žalovaný po tom, čo od žalobcu prijal všetky plnenia z mandátnej zmluvy, ktoré reálne vyústili až
do poskytnutia nenávratného finančného príspevku vo výške viac než 3,5 milióna eur žalovanému na

realizáciu projektu, žalovaný po prvýkrát upozornil žalobcu na možnosť neplatnosti mandátnej zmluvy
po siedmich rokoch od jej uzatvorenia. V čase, kedy žalovaný uplatnil námietku neplatnosti mandátnej
zmluvy, žalovaným už nebolo možné zabrániť vzniku škody uplatnenej žalobcom v konaní a celkové
vyššie opísané správanie žalovaného nemožno podľa odvolacieho súdu hodnotiť inak, ako účelové
a majúce za cieľ vyhnúť sa akémukoľvek plneniu v prospech žalobcu. S predpokladmi na úspešné

uplatnenienárokunanáhraduškody(preukázanieporušeniaprávnejpovinnosti,vznikuškodyapríčinnej
súvislosti medzi konaním alebo opomenutím /porušenie právnej povinnosti/ a následkom /vzniknutou
škodou/), sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odsekoch 121. až 127. napadnutého rozsudku
(zhrnutých odvolacím súdom v odsekoch 28. až 34. tohto rozsudku), odvolací súd na tieto závery súdu
prvej inštancie odkazuje a konštatuje ich správnosť.

73. Pre úplnosť ešte odvolací súd dodáva, že napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie v odvolaním
napadnutom rozsudku vec právne neposúdil podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, predmetom
ktorého je úprava prevenčnej povinnosti, odvolací súd poukazuje, že aplikácie tohto ustanovenia sa
domáhal žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.10.2016 a žalobca mal procesnú možnosť sa k jeho použitiu

vyjadriť. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle rozhodnutia R 48/2020 publikovaného
v Zbierke NS a rozhodnutí súdov SR platí, že nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením
§ 382 Civilného sporového poriadku, ak bez výzvy stranám sporu, použije vo svojom rozhodnutí iné
ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikovanév skoršom štádiu konania, alebo jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom
rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie

v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť
sa k jeho použitiu vyjadriť.

74. S poukazom na závery uvedené v odsekoch 65. až 73. tohto rozsudku, dospel odvolací súd k záveru,
že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je naplnený.

75. Ďalej žalovaný v odvolaní argumentoval odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP,
ktorý vzhliadol v tom, že súd prvej inštancie nevyjadril svoj právny názor najmä k tomu, že (i) D. E. na
zasadnutí Mestského zastupiteľstva konaného dňa 10.10.2008 tvrdil ako štatutárny zástupca žalobcu,
že mesto ním navrhovaný projekt nebude nič stáť; (ii) súd prvej inštancie uložil žalovanému platiť úroky
z omeškania od jednotlivých dní pripísania jednotlivých platieb nenávratných finančných prostriedkov na

účet žalovaného, hoci povinnosť ich platenia (v prípade opodstatnenosti nároku), by mohla byť určená
až nasledujúcim dňom po dni, kedy žalobca požiadal o plnenie a keďže žalobca si u žalovaného nikdy
pred podaním žaloby neuplatnil ani zaplatenie odmeny a ani zaplatenie žiadnej inej platby, tak žalobcovi
by mohol vzniknúť nárok na zaplatenie úrokov z omeškania až nasledujúcim dňom po dni doručenia
žaloby žalobcovi, t. j. 30.11.2013; (iii) pri výške náhrady škody neboli (z titulu ušlého zisku) zohľadnené

dôkazy žalovaného o obvyklej hodnote vykonaných úkonov pri podobných projektoch, ktoré predložil v
podaní zo dňa 18.4.2017; (iv) súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalobca ani nie je aktívne legitimovaný;
(v) žalobca nezaplatil s ním uplatnenej pohľadávky DPH voči štátu, hoci je platcom DPH a žalobca ním
uplatnenú pohľadávku neviedol a ani nevedie vo svojom účtovníctve.

76. K tvrdeniu žalovaného, že D. E. na zasadnutí Mestského zastupiteľstva konaného dňa 10.10.2008
tvrdil ako štatutárny zástupca žalobcu, že mesto ním navrhovaný projekt nebude nič stáť, odvolací súd
udáva:

77. V mandátnej zmluve, ktorej platnosť žalovaný po prvýkrát namietol až sedem rokov po jej

uzavretí, sa žalovaný ako mandant zaviazal zaplatiť žalobcovi ako mandatárovi podielovú odmenu vo
výške 7 % z celkovej sumy finančných prostriedkov pripísaných na účet mandanta (čl. V. ods. 5.1
mandátnej zmluvy) s tým, že nárok na túto odmenu vzniká mandatárovi dňom pripísania finančných
prostriedkov na účet mandanta, získaných na základe projektu (čl. V. ods. 5.3 mandátnej zmluvy).
Z uvedeného je teda zrejmé, že v mandátnej zmluve bol jednoznačne upravený spôsob určenia odplaty

žalobcu, ktorú si žalobca pôvodne v žalobe nárokoval, argumentujúc tým, že naplnil predmet zmluvy a
finančné prostriedky na účet mandanta boli pripísané, čím došlo k naplneniu podmienok na vznik jeho
odplaty. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako základné
ustanovenie pre zmluvný typ mandátnej zmluvy, priznáva mandatárovi nárok na odplatu. Odplatnosť je
teda základným pojmovým znakom mandátnej zmluvy (čoho si nepochybne v čase podpisu mandátnej

zmluvy i v čase konania zastupiteľstva dňa 10.10.2008 musel byť vedomý aj žalovaný), nakoľko
dohoda o odplatnosti zmluvy je podstatnou časťou mandátnej zmluvy (popri vymedzení zmluvných
strán a vymedzení obchodnej záležitosti, ktorá sa má obstarať). Zároveň sa strany dohodli, že v
odmenemandatáraniesúzahrnutévýdavkyspojenésvyhotovenímstavebnejprojektovejdokumentácie
(čl. V. ods. 5.4 mandátnej zmluvy). Z čl. V. ods. 5.3 mandátnej zmluvy vyplýva, že odplata žalobcu

podľa čl. V. ods. 5.1 bola viazaná na úspech žiadosti v podobe získania nenávratných finančných
prostriedkov pre projekt žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené nemožno podľa odvolacieho súdu
žalovaným označené tvrdenie konateľa žalobcu na zasadnutí Mestského zastupiteľstva konaného dňa
10.10.2008 rozumne vyhodnotiť inak, ako tak, že pokiaľ žiadosť o poskytnutie nenávratných finančných
prostriedkov úspešná nebude, žalovaného projekt nič nebude stáť (7 % z nuly je nula). Zároveň

odvolací súd zdôrazňuje, že v čase podpisu mandátnej zmluvy dňa 1.7.2008 mali sporové strany (resp.
minimálne žalobca) za to, že vstupuje do obchodnoprávneho zmluvného vzťahu na základe platne
uzavretej mandátnej zmluvy, preto je nanajvýš prirodzené, že žalobca ako podnikateľ mienil využívať
možnosti, ktoré mu právna úprava poskytovala, a to usilovať sa o naplnenie účelu podnikania, ktorým
je dosiahnutie zisku. Pokiaľ žalovaný svojou námietkou naznačuje, že od žalobcu ako podnikateľského

subjektu očakával, že niekoľko mesiacov bude žalobca „len tak zadarmo, pre nič – za nič“ aktívne
vykonávať činnosť smerujúcu k získaniu dotácie výlučne iba pre „blaho“ žalovaného s tým, že pri
tejto činnosti bude navyše žalobca vynakladať z vlastných zdrojov prostriedky rádovo v tisícoch eur
(len na samotnú projektovú dokumentáciu vynaložil žalobca 24.490,47 eur), tak predmetnú námietkužalovaného s poukazom na účel podnikania nemožno podľa odvolacieho súdu hodnotiť inak, ako nielen
racionálne neudržateľnú, ale priam až ako absurdnú.

78. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie uložil žalovanému platiť úroky z omeškania
od jednotlivých dní pripísania jednotlivých platieb nenávratných finančných prostriedkov na účet
žalovaného, hoci povinnosť ich platenia (v prípade opodstatnenosti nároku), by mohla byť určená až
nasledujúcim dňom po dni, kedy žalobca požiadal o plnenie a keďže žalobca si u žalovaného nikdy pred
podaním žaloby neuplatnil ani zaplatenie odmeny a ani zaplatenie žiadnej inej platby, tak žalobcovi by

mohol vzniknúť nárok na zaplatenie úrokov z omeškania až nasledujúcim dňom po dni doručenia žaloby
žalovanému, t. j. 30.11.2013, odvolací súd udáva:

79. Nárok žalobcu ako mandatára na odmenu v zmysle mandátnej zmluvy vznikol dňom pripísania
finančných prostriedkov na účet mandanta, získaných na základe projektu (čl. V. ods. 5.3 mandátnej
zmluvy). Žalovaný odpoveďou na žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií oznámil a zdokladoval

žalobcovi sumy prijaté z prostriedkov Európskej únie a z prostriedkov Štátneho rozpočtu SR v rokoch
2009 - 2013 na účet žalovaného (podrobne viď. odsek 2. tohto rozsudku). Žalovanému teda suma
3.502.126,48 eur nebola poskytnutá jednorazovo, ale postupne v niekoľkých častiach v rôznych výškach
a v priebehu rokov 2009 až 2013. Skúmanie jednotlivých dátumov pripísania nenávratných finančných
prostriedkov na účet žalovaného bolo teda zjavne rozhodujúce pre určenie splatnosti jednotlivých

časti odmeny žalobcu (mandatára). Posúdenie mandátnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu
malo za následok zmenu právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody z
neplatného právneho úkonu podľa § 268 Obchodného zákonníka v podobe skutočnej škody a ušlého
zisku, avšak táto zmena právnej kvalifikácie nemá vplyv na určenie splatnosti jednotlivých častí nároku
žalobcu. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca si u žalovaného nikdy pred podaním žaloby neuplatnil

ani zaplatenie odmeny a ani zaplatenie žiadnej inej platby, preto žalobcovi by mohol vzniknúť nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania až nasledujúcim dňom po dni doručenia žaloby žalovanému (t. j.
30.11.2013), odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že splatnosť odmeny (resp. jej jednotlivých častí)
nebola s poukazom na čl. V. ods. 5.3 mandátnej zmluvy viazaná na výzvu žalobcu adresovanú
žalovanému k jej úhrade, ale rozhodujúcim pre určenie splatnosti bol deň pripísania finančných

prostriedkov na účet mandanta. Žalobca v zmysle mandátnej zmluvy nebol povinný žalovaného žiadnym
spôsobom vyzývať na zaplatenie odmeny, ako sa žalovaný mylne domnieva.

80. Ohľadne tvrdenia žalovaného, že pri výške náhrady škody neboli (z titulu ušlého zisku) zohľadnené
dôkazy žalovaného o obvyklej hodnote vykonaných úkonov pri podobných projektoch, ktoré predložil

v podaní zo dňa 18.4.2017, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie sa výškou náhrady škody
z titulu ušlého zisku podrobne vysporiadal v odsekoch 121. až 124. odvolaním napadnutého rozsudku
(zhrnutých odvolacím súdom v odsekoch 28. až 31. tohto rozsudku), ktorých správnosť konštatuje
aj odvolací súd a odkazuje na nich. Z odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej
inštancie vychádzal pre účely stanovenia výšky ušlého zisku z mandátnej zmluvy, v ktorej sa sporové

strany dohodli na odmene mandatára, ktorá bola vyjadrená ako 7 % zo sumy pripísaných finančných
prostriedkov na účet žalovaného. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že
žalovanýnesieobjektívnuzodpovednosťzaneplatnosťmandátnejzmluvy,pričomvdôsledkužalovaným
spôsobenej neplatnosti mandátnej zmluvy prišiel žalobca o nárok na dohodnutú odmenu. Vzhľadom na
skutočnosť, že nárok žalobcu na náhradu škody vznikol z dôvodu neplatnosti mandátnej zmluvy, súd

prvejinštanciepostupovalpristanovenívýškynáhradyškodyztituluušléhoziskusprávne,keďžalobcovi
priznal titulom ušlého zisku sumu 245.148,85 eur, ktorá by žalobcovi prislúchala v prípade platnosti
mandátnej zmluvy. Skúmať obvyklú hodnotu vykonaných úkonov pri podobných projektoch v smere
naznačenom žalovaným by mohlo mať podľa odvolacieho súdu význam vtedy, ak by predmetom sporu
bol nárok žalobcu na odplatu z platnej mandátnej zmluvy a výška odplaty žalobcu ako mandatára by

nebolaurčenávzmluve-čosavdanomprípadeneudialo,avychádzajúczust.§571ods.1Obchodného
zákonníkabymohloprichádzaťdoúvahyzaoberaťsaotázkou,akáodplatabolaobvyklávčaseuzavretia
zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.

81. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalobca ani nie je aktívne

legitimovaný, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v odsekoch 9. a 10. odvolaním napadnutého
rozsudku zhrnul argumenty strán k tejto otázke, pričom v odseku 98. správne uviedol, že otázka
aktívnej legitimácie žalobcu bola v konaní ustálená. Odvolací súd považuje za podstatné poukázať
na to, že aktívnou legitimáciou žalobcu sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal v rozsudku č. k.7Cb/11/2013-918 zo dňa 3. februára 2020, pričom závery súdu prvej inštancie v tejto otázke neboli
odmietnuté (príp. akokoľvek korigované) ani Krajským súdom v Prešove ako súdom odvolacím v
zrušujúcom uznesení zo dňa 23. septembra 2021, v ktorom sa odvolací súd so závermi súdu prvej

inštancie o danosti aktívnej legitimácie žalobcu v konaní prakticky stotožnil a otázka aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu bola týmto považovaná (ako správne uviedol súd prvej inštancie) za právne ustálenú
(odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 23. septembra 2021 uložil súdu prvej inštancie posúdiť
žalobcom predložené listinné dôkazy a na základe toho rozhodnúť, či žalobcovi možno jeho nárok
priznať v plnej výške alebo mu možno priznať len časť z ním uplatneného nároku). Vzhľadom na

uvedené neobstojí tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalobca ani nie je aktívne
legitimovaný, pričom dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie aj Krajský súd v Prešove ako súd
odvolací prijali rezultát, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným, sú žalovanému nepochybne známe.
Navyše, ako správne poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, žalovaný po vydaní zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 23. septembra 2021 už nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu
opätovne nenamietal a teda v čase vydania napadnutého rozsudku (1. júna 2022) táto otázka ani nebola

sporná.

82. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nezaplatil s ním uplatnenej pohľadávky DPH voči štátu, hoci
je platcom DPH a žalobca ním uplatnenú pohľadávku neviedol a ani nevedie vo svojom účtovníctve,
odvolací súd udáva, že daňové a účtovné hľadisko je pre priznanie nároku žalobcu na náhradu škody

irelevantné, pretože účtovné operácie nemajú vo vzťahu k právnemu základu vzniku pohľadávky a jej
právnej existencii žiadnu relevanciu. Uvedené napokon súd prvej inštancie správne ustálil už v rozsudku
č. k. 7Cb/11/2013-918 zo dňa 3. februára 2020 a tento jeho záver nebol následne Krajským súdom
v Prešove ako súdom odvolacím odmietnutý ako nesprávny.

83. S poukazom na závery uvedené v odsekoch 76. až 82. tohto rozsudku dospel odvolací súd k záveru,
že ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nie je naplnený.

84. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný primárne argumentoval v zásade
tým, že súd prvej inštancie opomenul, že právna teória rozlišuje neplatnosť a ničotnosť (neexistentnosť)

právneho úkonu. Ničotný úkon sa z právno-teoretického pohľadu považuje za neexistujúci úkon.
Zdôraznil, že zastupiteľstvo nielenže neprijalo žiadne uznesenie o schválení mandátnej zmluvy medzi
sporovými stranami, ale ani o takejto zmluve relevantne nejednalo a nehlasovalo, teda absentoval prejav
vôle žalovaného ako nevyhnutná podmienka pre vznik právneho úkonu. A teda pokiaľ zmluva nevznikla,
nie je vôbec možné hovoriť o platnom alebo neplatnom úkone, ale o ničotnom úkone.

85. Vo vzťahu k vyššie uvedenej argumentácii žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie sa
v odsekoch 102. až 114. odvolaním napadnutého rozsudku (zhrnutých odvolacím súdom v odsekoch 15.
až 23. tohto rozsudku) správne vysporiadal s otázkou neplatnosti mandátnej zmluvy, pričom odvolací
súd na uvedené závery súdu prvej inštancie odkazuje. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom

rozsudku správne poukázal na rozhodovaciu prax NS SR, ktorá bola publikovaná v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR pod R 90/2018, v zmysle ktorej „I. Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom
obcerozdelenémedziorgánysamosprávyobce,t.j.medzistarostuaobecnézastupiteľstvo,preplatnosť
právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a
vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom.

II. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a
kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s
majetkom obce.“ Vzhľadom na publikované stanovisko NS SR súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že schválenie právneho úkonu zastupiteľstvom je podmienkou platnosti právneho úkonu a
nie podmienkou jeho vzniku a existencie, ako sa nesprávne domnieva žalovaný. Súčasne súd prvej

inštancie správne poukázal, že žalovaný v konaní sám tvrdil dôvod neplatnosti mandátnej zmluvy (jej
neschválenie Mestským zastupiteľstvom žalovaného) a súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,
že to neznamená, že postup žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nevyvolal žiadne právne následky, aj keď
je mandátna zmluva neplatná a do úvahy preto prichádzala mimozmluvná (deliktuálna) zodpovednosť,
ktorá nie je dôsledkom porušenia zmluvy, ale ide o osobitný nárok podľa § 268 Obchodného zákonníka.

86. Odvolací súd pre úplnosť ešte dodáva, že ak pri určitých úkonoch, medzi ktoré patria úkony
nakladania s majetkom mesta sa vyžaduje prejav vôle Mestského zastupiteľstva, tak pri následnom
úkone primátor ako štatutárny orgán mesta, nemôže vyjadrovať v samotnom úkone vôľu, ktorá nie jev súlade s vôľou Mestského zastupiteľstva, pretože inak je konštatovaný rozpor aj so zákonnou úpravou
§ 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, § 9 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí, čo má
právny dôsledok neplatnosti takéhoto právneho úkonu, ktorým bola inkorporovaná vôľa nie v súlade

s vôľou Mestského zastupiteľstva (§ 39 Občianskeho zákonníka). Schválenie právneho úkonu zo strany
príslušného orgánu mesta predstavuje tak podmienku platnosti právneho úkonu.

87. Ďalej žalovaný k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP argumentoval, že subjekt,
ktorý sa v konaní chce domáhať náhrady škody, musí preukázať, že druhý účastník zmluvy porušil

nejakú právnu povinnosť, ktorá mala za následok vznik škody v určitej výške a preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti, čiže museli by byť naplnené základné
zákonné predpoklady pre vznik práva na náhradu škody. Dôvodil, že zo žiadneho ustanovenia právneho
predpisu (a ani zmluvy) pre žalovaného nevyplývala povinnosť, na základe ktorej si žalobca v tomto
konaní uplatňuje svoj nárok a túto vo svojom rozhodnutí neuvádza ani súd prvej inštancie.

88. K vyššie uvedenej námietke žalovaného odvolací súd odkazuje na závery uvedené v odseku 72.
tohto rozsudku, ktoré považuje za nadbytočné opakovane uvádzať.

89. Žalovaný k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP tiež argumentoval, že z hľadiska
žalobcom uplatneného práva je zásadná otázka aj právna kvalifikácia ním uplatneného práva. Mal za to,

že žalobcovi nič nebránilo, aby sa svojho nároku na zaplatenie sumy 24.490,47 eur (vynaložené výdavky
na vyhotovenie projektovej dokumentácie na základe zmluvy o dielo) domáhal ako nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

90. Odvolací súd udáva, že právna kvalifikácia nároku je vecou súdu, pričom otázka právnej kvalifikácie

nárokužalobcubolavkonaníustálená,keďajodvolacísúdvzrušujúcomuznesenízodňa23.septembra
2021 nespochybnil, že nárok žalobcu je v celom rozsahu nárokom na náhradu škody a od uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu nemal súd prvej inštancie dôvod sa v ďalšom konaní odkloniť.

91. Pod pojmom „škoda“ sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne

vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak
má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej
ujmy. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca vynaložil na vyhotovenie projektovej
dokumentácie výdavky v sume 24.490,47 eur a rovnako i to, že žalovaný spôsobil neplatnosť mandátnej

zmluvy. Posúdenie neplatnosti mandátnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu malo za následok
zmenu právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku na nárok na náhradu škody z neplatného
právneho úkonu podľa § 268 Obchodného zákonníka v podobe skutočnej škody a ušlého zisku.
Výdavky vynaložené žalobcom na vyhotovenie projektovej dokumentácie predstavujú majetkovú ujmu
na strane žalobcu, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku žalobcu. Súd prvej inštancie v tejto

súvislosti dospel k správnemu záveru, že vecnú súvislosť s činnosťou žalobcu pre žalovaného malo
aj uzavretie zmluvy o dielo so zhotoviteľom LTK - projektová kancelária, A. B. C., predmetom ktorej
bolo spracovanie projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie na stavbu Hnedého priemyselného
parku v Stropkove - 1. Etapa za odmenu vo výške 24.490,47 eur. Zároveň správne súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca v konaní preukázal listinnými dôkazmi, a to zmluvou o dielo a dokladmi o úhrade

sumy 24.490,47 eur, ktorá predstavovala cenu za spracovanie projektovej dokumentácie, že mu vznikla
skutočná škoda tým, že účelne vynaložil náklady na plnenie zmluvy, ktorú považoval za platnú, pričom
v čl. V. ods. 5.4 mandátnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že výdavky spojené s vyhotovením
projektovej dokumentácie nie sú zahrnuté v odmene žalobcu. Navyše túto skutočnosť považoval za
preukázanú aj Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, keď uviedol, že „žalobca v konaní preukázal,

že ako objednávateľ uhradil zhotoviteľovi cenu diela.“ Vzhľadom na uvedené nepovažoval odvolací súd
za dôvodnú ani námietku žalovaného, že žalobcovi nič nebránilo, aby sa svojho nároku na zaplatenie
sumy 24.490,47 eur domáhal ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

92. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný vytýkal súdu prvej
inštancie aj nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide o otázku premlčania nároku žalobcu.93. K otázke premlčania nároku považuje odvolací súd za potrebné primárne zdôrazniť, že táto
bola v konaní ustálená, keď Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v zrušujúcom uznesení č. k.
3Cob/75/2020-1029 zo dňa 23. septembra 2021 (v odseku 19.) dospel k záveru, že „žalobca sa o

neplatnosti zmluvy a v tomto dôsledku o tom, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy zanikol a
vznikol mu nárok na náhradu škody v rovnakej výške dozvedel na pojednávaní konanom 11. júna 2015 a
k porušeniu povinnosti žalovaného predložiť mandátnu zmluvu na schválenie mestskému zastupiteľstvu
mohlo dôjsť najskôr 1. júla 2008, kedy bola mandátna zmluva podpísaná. Keďže žalobca si nárok na
náhradu škody uplatnil podaním z 8. novembra 2016 a desaťročná premlčacia doba uplynula 1. júla

2018, odvolací súd má za to, že nárok žalobcu na náhradu škody premlčaný nie je.“ Týmto právnym
názorom odvolacieho súdu bol súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný.

94. Odvolací súd k otázke premlčania nároku udáva, že pri práve na náhradu škody spôsobenej
neplatnosťouprávnehoúkonujezačiatokpremlčacejdobystanovenýosobitne,atodňom,keďsaprávny
úkon stal neplatným. Uvedené znamená, že nie je rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel alebo

mohol dozvedieť o škodcovi a škode, ako je to uvedené v § 398 Obchodného zákonníka. Ustanovenie §
394 ods. 3 Obchodného zákonníka je vo vzťahu k § 398 osobitnou úpravou. V prejednávanom spore sa
právny úkon stal neplatným dňa 1.7.2008 a žalobca podal návrh na zmenu žaloby dňa 8.11.2016. Ako
už konštatoval Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v zrušujúcom uznesení č. k. 3Cob/75/2020-1029
zo dňa 23. septembra 2021, desaťročná premlčacia doba uplynula 1.7.2018, preto nárok žalobcu na

náhradu škody premlčaný nie je.

95. Zároveň zohľadňujúc závery odbornej literatúry k subjektívnej premlčacej dobe pri premlčaní práva
na náhradu škody, na ktoré vo vyjadrení k odvolaniu poukázal žalobca (viď. odsek 48. tohto rozsudku),
podľa ktorých zákon pri premlčaní nároku na náhradu škody rozlišuje subjektívnu a objektívnu dobu,

pričom subjektívna premlčacia doba (štvorročná) začína plynúť okamihom, v ktorom boli splnené
dve základné podmienky, a to: (i) poškodený sa dozvedel, prípadne mohol dozvedieť (pri náležitej
starostlivosti) o škode, t. j. o tom, že mu škoda vznikla a aké sú jej základné parametre (charakteristické
črty a rozsah); (ii) poškodený sa dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o osobe povinnej škodu nahradiť
(získanie základných informácií o škodcovi), je nutné dôjsť k záveru, že žalobca si nárok na náhradu

škody uplatnil aj v rámci subjektívnej premlčacej doby. Žalobca sa o neplatnosti mandátnej zmluvy
dozvedel z prednesu žalovaného na pojednávaní dňa 11.6.2015 a dňa 8.11.2016 navrhol, aby súd
pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku titulom
náhrady škody spôsobenej neplatným právnym úkonom, z čoho je nepochybné, že žalobca si nárok
uplatnil aj v rámci subjektívnej premlčacej doby.

96. Odvolací súd navyše udáva, že s poukazom na účasť štatutárneho zástupcu žalobcu pri rokovaniach
Mestského zastupiteľstva, kde podával správy o plnení zmluvy (napr. zo zápisnice z 18. mimoriadneho
zasadnutia Mestského zastupiteľstva žalovaného vyplýva, že na uvedenom zastupiteľstve bol žalobca
uvedený ako osoba, ktorá má so žalovaným uzavretú mandátnu zmluvu a na uvedenom zastupiteľstve

žalobca poskytol poslancom informácie v súvislosti s realizáciou projektu a podaním žiadosti, na čo
bezprostredne nadväzovalo prijatie uznesenia č. 144 o schválení predloženia žiadosti o nenávratné
finančné prostriedky) a tiež tlačové správy uvedené v mestských novinách, informujúce verejnosť o
uzatvorení mandátnej zmluvy žalobcu so žalovaným je zrejmé, že žalobca bol dobromyseľný v tom, že
mandátna zmluva, ktorú žalobca riadne plnil je platná, preto nemožno podľa odvolacieho súdu uvažovať

ani o tom, že žalobca zanedbal možnosť zistiť, že mu vznikla škoda.

97. Len pre úplnosť ešte odvolací súd dodáva, že ak by aj nárok žalobcu premlčaný bol – čo podľa
odvolacieho súdu jednoznačne nie je, námietku premlčania vznesenú žalovaným by posúdil ako
rozpornú s dobrými mravmi. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie a aj vo vyjadrení k odvolaniu

argumentoval, že bez ohľadu na začiatok a dĺžku plynutia premlčacej doby, je námietku premlčania
žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka vznesenú
žalovaným v konaní dňa 13.10.2016 nutné považovať za nedôvodnú pre jej rozpor s dobrými mravmi,
keď tvrdil, že vzhľadom na individuálne okolnosti predmetného prípadu (viď. odsek 49. tohto rozsudku),
je uplatnenie námietky premlčania žalovaným nutné považovať za zneužitie práva.

98. Odvolací súd uvádza, že zmyslom premlčania je stimulácia oprávneného subjektu k tomu, aby svoje
práva vykonal včas (v premlčacej dobe) tak, aby dlžník nebol po časovo obmedzenú dobu vystavenýdonucujúcemu zákroku (vynutiteľnosti nároku súdnou cestou). Inštitút premlčania teda núti veriteľa, aby
uplatnil včas svoje právo pod hrozbou premlčania.

99. S poukazom na individuálne okolnosti daného sporu dospel odvolací súd k záveru, že výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku by pri hypotetickej možnosti, ak by námietka premlčania
žalovaného bola opodstatnená, neprípustne poškodil žalobcu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje najmä to, že žalovaný obranu, že mandátna zmluva
je neplatná, zmienil po prvýkrát až po siedmich rokoch od uzavretia zmluvy. Do tej doby prijímal plnenia

žalobcu súvisiace s predmetom zmluvy, ktorých výsledkom bolo, že žalovanému bola poskytnutá dotácia
vo výške presahujúcej 3,5 milióna eur. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, žalobca nemal dosah
na interný formálny rozhodovací proces žalovaného, ktorý mal predchádzať uzatvoreniu mandátnej
zmluvy, pričom žalovaný ponechal žalobcu v presvedčení, že mandátna zmluva je platná a tým ponechal
žalobcu, aby vynaložil z vlastných zdrojov aj prostriedky na vypracovanie projektovej dokumentácie
pre účely projektu a po dobu niekoľkých mesiacov, aby aktívne vyvíjal činnosti smerujúce k naplneniu

predmetu mandátnej zmluvy. Bez významu neostáva ani skutočnosť, že žalobca sa aktívne zúčastňoval
na rokovaniach Mestského zastupiteľstva žalovaného, ktorých priebeh neindikoval, že by žalobca mal
mať akékoľvek pochybnosti o platnosti mandátnej zmluvy a rovnako tak aj tlačové správy uvedené
v mestských novinách informovali o uzatvorení mandátnej zmluvy medzi stranami. Žalovaný mohol
žalobcu upozorniť na neplatnosť mandátnej zmluvy kedykoľvek od momentu uzatvorenia mandátnej

zmluvy, t. j. od 1.7.2008 a mohol tak predísť vzniku škody u žalobcu, no nespravil tak a naopak prijímal
všetky plnenia podľa mandátnej zmluvy a vďaka týmto plneniam žalobcu získal žalovaný nenávratný
finančný príspevok pre výstavbu priemyselného parku vo výške 3.502.126,48 eur, z ktorého parku
žalovaný profituje. Všetky vyššie uvedené okolnosti existovali v čase uplatnenia námietky premlčania
žalovaným a odvolací súd ich považuje za natoľko výnimočné, že ak by hypoteticky dospel k záveru

o premlčaní nároku žalobcu, bolo by na mieste odmietnuť žalovanému právnu ochranu v súvislosti
so vznesenou námietkou premlčania, pretože motiváciu žalovaného vzniesť námietku premlčania,
by v takomto prípade podľa odvolacieho súdu nebolo možné za daných okolností vyhodnotiť inak,
ako úmysel poškodiť a znevýhodniť žalobcu ako veriteľa. Na strane žalobcu pritom neboli zistené
žiadne také okolnosti, ktoré by umožňovali prijať záver, že žalobca nepostupoval s dostatočnou mierou

starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým).
Odvolací súd uzatvára, že výkon práva žalovaného namietať premlčanie žalobcom uplatneného nároku
by vo svetle vyššie opísaných okolností prejednávanej veci bol len prostriedkom, ktorý by dovoľoval
poškodiť žalobcu, pričom dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu premlčania, na ktoré odvolací súd
poukázal v odseku 98. tohto rozsudku, by ostalo vedľajšie. Odvolací súd si je na tomto mieste vedomý,

že Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rozsudku č. k. 1Cob/73/2017-590 zo dňa 8. novembra 2018
uviedol, že sa nestotožňuje s aplikáciou záverov súdu prvej inštancie založených na tom, že vznesená
námietka premlčania je zneužitím práva, senát Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho, ale
zastáva k uvedenej otázke odlišný právny názor.

100.Ktvrdeniužalovaného,žepriurčovanívýškyušléhoziskupodnikateľasavychádzazrozdielumedzi
celkovým príjmom z podnikania a nákladmi potrebnými k dosiahnutiu tohto príjmu, teda z čiastky, ktorú
by za obvyklých okolností zo svojej podnikateľskej činnosti získal a ak by žalobcovi, čo i len teoreticky,
vznikol nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku, jeho výška by mohla byť vyčíslená iba v sadzbe
priemernej miery jeho zisku, ktorý spravidla dosahoval (5,26 %, príp. podľa úvahy súdu v rozmedzí 1,15

% - 9,29 %) zo sumy 245.148,85 eur, ktorú v danom prípade predstavoval jeho možný príjem (tržbu) z
mandátnej zmluvy, odvolací súd odkazuje na závery uvedené v odseku 80. tohto rozsudku, v ktorých
uviedol dôvody, pre ktoré vyhodnotil závery súdu prvej inštancie o výške náhrady škody z titulu ušlého
zisku ako správne.

101. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody dospel odvolací súd k záveru, že ani odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP nie je naplnený.

102. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd udáva, že vo vzťahu
k tomuto odvolaciemu dôvodu je odvolanie žalovaného obsahovo prázdne (na čo správne poukázal aj

žalobca vo vyjadrení k odvolaniu). Žalovaný v odvolaní neoznačil skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú podľa žalovaného v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd tak nepovažoval za naplnený ani odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP.103. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v oboch
odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny.

104. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi, priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

105. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).