Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/91/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200785
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. PhDr. Pavol Dorič, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200785.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Doriča, PhD. a z členov

senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Tomáša Kuruca, v právnej veci žalobcu: A. B. - CURES, so
sídlom: C. X, XXX XX B., IČO: 14 384 132, právne zastúpeného: Advokátska kancelária NOVUS s.r.o.,
so sídlom: Magnezitárska 2B, 040 01 Košice, IČO: 56 620 683, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101835685/2021 zo dňa 30. 09. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie november 2019, ktorá začala dňa 2.4.2020 (oznámenie o daňovej kontrole č. 100518836/2020
zo dňa 25.2.2020). O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 100434864/2021
zo dňa 15.3.2021 (ďalej len „protokol"), súčasťou ktorého bola výzva na vyjadrenie sa k zisteniam

uvedeným v protokole. Protokol bol doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu JUDr.
Jánovi Šofrankovi dňa 6.4.2021, čím bola daňová kontrola v zmysle ustanovenia § 46 ods. 9 písm. a)
Daňového poriadku ukončená. Daňový subjekt podal dňa 27.4.2021 vyjadrenie k zisteniam uvedeným
v protokole (ev. pod č. 6/05321074/2021), ktoré bolo prerokované so splnomocneným zástupcom
daňového subjektu dňa 17.6.2021 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101058712/2021). Správca dane
v závere ústneho pojednávania dňa 17.6.2021 konštatoval, že uvedenú zápisnicu považuje za poslednú
vo vyrubovacom konaní a v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku vydal dňa 17.6.2021

odvolaním napadnuté rozhodnutie.
2. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia boli závery správcu dane o
porušení ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca
dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „odpočítanie
dane") za zdaňovacie obdobie november 2019 v celkovej sume 2 464,50 eura z troch faktúr od
spoločnosti Baner Trade s.r.o., Lermontovova 3, 811 05 Bratislava, IČO: 52 408 035, DIČ: 2121019219,
IČ DPH: SK2121019219 - platné do 31.12.2020 (ďalej len „Baner Trade s.r.o."), a to:

- z faktúry č. FA2019111901 zo dňa 19.11.2019, dátum dodania: 19.11.2019, základ dane: 4 125,00 eur,
DPH 20%: 825,00 eur, spolu: 4 950,00 eur, predmet fakturácie: Víno polosladké - Vianočné: biele (650
1) a červené (600 1);- z faktúry č. FA2019112101 zo dňa 21.11.2019, dátum dodania: 21.11.2019, základ dane: 4 072,50 eura,
DPH 20%: 814,50 eura, spolu: 4 887,00 eur, predmet fakturácie: Medovina obyčajná (500 1), Medovina
višňová (230 1) a Medovina mandľová (175 1);

- z faktúry č. FA2019112201 zo dňa 22.11.2019, dátum dodania: 22.11.2019, základ dane: 4 125,00 eur,
DPH 20%: 825,00 eur, spolu: 4 950,00 eur, predmet fakturácie: Víno polosladké - Vianočné: biele (620
1) a červené (630 1).
3. Správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 101064668/2021 z 17.06.2021 ako
prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 2 464,50 eur na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2019, čo právne odôvodnil s poukazom na znenie § 68
ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“). Žalovaný rozhodnutím č. 101835685/2021 z 30.09.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4.Žalobcasivkontrolovanomzdaňovacomobdobíuplatnilodpočítaniedanezfaktúr,predmetomktorých
bolo dodanie tovaru od dodávateľa Baner Trade s.r.o. Vo vzťahu k dodaniu tovaru od dodávateľskej

spoločnosti Baner Trade s.r.o., správca dane uviedol, že spoločnosť Baner Trade s.r.o. nepodávala
daňové priznania k dani z pridanej hodnoty - posledné podala za zdaňovacie obdobie december 2019,
nepreberala zásielky, na adrese sídla zapísanej v obchodnom registri (Lermontovova 3 v Bratislave)
mala len virtuálne sídlo a mala daňový nedoplatok. Konateľom spoločnosti Baner Trade s.r.o. je občan
Maďarska - p. C. D. (od 30.12.2019). Dožiadanému správcovi dane - Daňovému úradu Bratislava sa

nepodarilo zistiť a preveriť skutočnosti týkajúce sa uskutočnenia dodania tovaru (vína a medoviny)
fakturovaného daňovému subjektu vyššie uvedenými faktúrami (dožiadanie č. 100943928/2020 zo dňa
26.5.2020, odpoveď na dožiadanie č. 101014109/2020 zo dňa 9.6.2020 - ev. pod č. 271793/2020 dňa
12.6.2020).

5. Správca dane konštatoval, že aj keď zaplatenie faktúry nie je podmienkou pre uplatnenie nároku na
odpočítanie dane, nezaevidovanie hotovostnej platby prostredníctvom VRP spoločnosťou Baner Trade
s.r.o. dokresľuje situáciu nemožnosti preverenia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov
v spoločnosti Baner Trade s.r.o. Nesúlad predložených výdavkových pokladničných dokladov so
spornými faktúrami od spoločnosti Baner Trade s.r.o. vnáša pochybnosť, či platba v hotovosti skutočne

prebehla. Zistenia znamenajú vážne nedostatky dôveryhodnosti uvedených dokumentov. Uvedené
zistenia správca dane považoval za podporný dôkaz k nepriznaniu nároku na odpočítanie dane zo
sporných faktúr od spoločnosti Baner Trade s.r.o. z dôvodu nepreukázania reálneho uskutočnenia
dodania tovaru tak, ako je uvedené na faktúrach.

6. Správca dane ďalej uviedol, že získal informácie zo spisu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
v spoločnosti Baner Trade s.r.o. za zdaňovacie obdobie november 2019, konkrétne z protokolu č.
100071991/2021 zo dňa 18.1.2021 (úradný záznam č. 100425176/2021 zo dňa 12.3.2021), z ktorého
vyplynulo, že spoločnosť Baner Trade s.r.o. si v uvedenom zdaňovacom období uplatnila právo na
odpočítanie dane od spoločnosti Good Hunt s.r.o. (IČO: 51424088), u ktorej bola taktiež vykonaná

daňovákontroladanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobie4.štvrťrok2019.SpoločnosťGoodHunt
s.r.o. nepredložila k výkonu daňovej kontroly žiadne doklady a podľa správcu dane sa jedná o subjekt,
ktorý je na začiatku podvodného reťazca.

7. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu proti

prvostupňovému rozhodnutiu a zdôraznil, že správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 a
§ 24 Daňového poriadku a posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa odpočítania
dane boli vecne správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č.
222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. Z uvedených dôvodov žalovaný vyhodnotil všetky námietky
žalobcu uvedené v podanom odvolaní ako neopodstatnené.

II.
Súdne konanie

8. Správnou žalobou elektronicky doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) dňa
17.12.2021sažalobcadomáhalzrušenianapadnutéhorozhodnutiažalovanéhoavráteniavecinaďalšie
konanie a priznania nároku na náhradu trov konania.9. Konanie o správnej žalobe bolo Krajským súdom v Košiciach vedené pôvodne pod sp. zn.
7S/91/2021. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť vykonávať Správny súd v Košiciach.
V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu
v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci
príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“), ktorým je označené konanie vedené pod
sp. zn. KE-7S/91/2021.

10. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/91/2021-42 zo dňa 15.06.2022 bol zamietnutý návrh
žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
07.07.2022.

11. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, toto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a
došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Žalobca tak v správnej
žalobe uplatnil zrušovacie dôvody špecifikované v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), a g) Správneho súdneho
poriadku.

12.Žalobcanamietal,žepostupsprávcudaneprivýkonekontrolydanezpridanejhodnotyzazdaňovacie
obdobie november 2019 bol poznamenaný existenciou procesných vád takého charakteru a rozsahu,
že s ich existenciou sa spája evidentné porušenie zákonnosti s dopadom na hmotnoprávne posúdenie
veci, a to hlavne že správca dane svojím konaním prekročil zákonnú lehotu na ukončenie daňovej

kontrolydanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobienovember2019.Daňovákontrola,ktorúvykonal
správca dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2019 trvala 1 rok a 4 dni, čím nebola
splnená zákonná lehota podľa ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení
neskorších právnych predpisov. Na základe vyššie uvedených skutočností je Protokol daňového úradu
Košice, pobočka Michalovce pod č. 100434864/2021 zo dňa 15. 3. 2021 nezákonné vydaný z dôvodu

prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších právnych predpisov. Žalobca uviedol, že nepožiadal
správcu dane o prerušenie daňovej kontroly a ani správca dane písomne neoznámil daňovému subjektu
o prerušení daňovej kontroly ani neoznámil opätovné pokračovanie odo dňa 25.04.2020, tým si správca
dane nesplnil procesnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z daňového poriadku.

13. Žalobca ďalej uviedol, že správcom dane indikované pochybnosti neboli vo sfére vplyvu daňového
subjektu a nemôžu ísť na ťarchu daňového subjektu ohľadne zamietnutia práva na odpočítanie dane. Ak
správca dane prenáša túto zodpovednosť a vinu na daňový subjekt, má predložiť dôkazy preukazujúce,
že daňový subjekt o nich vedel, alebo mohol vedieť. Žalobca predložil správcovi dane všetky potrebné

doklady - faktúry, doklady o úhrade faktúr v hotovosti. Následne správca dane zisťoval informácie
aj zo spisu z daňovej kontroly z pridanej hodnoty v spoločnosti Baner Trade s.r.o. za zdaňovacie
obdobienovember2019,ktorásinárokovalodpočetDPHodspoločnostiGOODHUNTs.r.o.-Spoločnosť
GOOD HUNT s.r.o. nepredložila žiadne doklady. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného bolo vydané
v rozpore s platným znením zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH a rozhodnutiami Európskeho súdneho

dvora a Európskej smernice pre DPH, ako aj rozhodnutiami NS SR. Daňový subjekt považuje predmetné
rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zmätočnosť, a napadnuté rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný sa nesprávnym spôsobom vysporiadal
s námietkami odvolávajúceho sa ohľadne aktuálnej a platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

14. Žalobca v ďalšej časti správnej žaloby poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn. 1Sžf/31/2016, keď
uviedol, že: „daňový subjekt v procese správy daní, t. j. aj počas daňovej kontroly, zásadne preukazuje
skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s §45 ods. 2 písm. e) Daňového
poriadku), okrem iného, že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme
kvázi prevodu vlastníckeho práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a) a

b) zákona o DPH), v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§
10 zákona č. 431/2001 Z. z. o účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre
(§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho
deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len zdôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto
v zmysle judikatúry Súdneho dvora prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná
osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použila na

uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH".

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 05.05.2022 k správnej žalobe k žalobnému dôvodu, ktorý
sa týka nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly upravenej v ustanovení § 46 ods. 10
Daňového poriadku, v súvislosti s prerušením daňovej kontroly uviedol, že predmetná daňová kontrola

u žalobcu začala v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňa 02.04.2020 na základe
oznámenia o daňovej kontrole č. 100518836/2020 zo dňa 25.02.2020, teda počas obdobia pandémie.
V zmysle uvedených ustanovení zákona č. 67/2020 Z.z. daňová kontrola na dani z pridanej lehoty za
zdaňovacie obdobie november 2019 začala dňa 02.04.2020, lehota na jej vykonanie bola prerušená
odo dňa 03.04.2020 do dňa 24.04.2020, nakoľko žalobca nepodal žiadosť o jej prerušenie, daňová
kontrola ďalej pokračovala odo dňa 25.04.2020 a bola ukončená dňa 06.04.2021 doručením protokolu

splnomocnenémuzástupcovižalobcudňa06.04.2021.Zuvedenéhojezrejmé,žedaňovákontrolatrvala
348 dní, a teda bola ukončená v zákonom stanovenej lehote v súlade s ustanovením § 46 ods. 10
Daňového poriadku.

16. Žalovaný ďalej uviedol, že k tvrdeniu žalobcu, že si správca dane nesplnil procesnú povinnosť úzko

spolupracovať s daňovým subjektom, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 2 Daňového poriadku,
pretože ho písomne neoboznámil o prerušení daňovej kontroly, ani o opätovnom pokračovaní v daňovej
kontrole, uvádza, že daňová kontrola bola prerušená na základe zákona č. 67/2020 Z. z., v zmysle
ktorého správca dane nemal povinnosť oboznamovať daňový subjekt o prerušení daňovej kontroly,
ani o pokračovaní v daňovej kontrole. Z uvedeného je zrejmé, že tento žalobný dôvod žalobcu je

neopodstatnený. Podľa žalovaného tak správca dane a následne ani žalovaný nepripísali na ťarchu
žalobcu konanie, resp. pasivitu jeho dodávateľa (ako to namieta žalobca v žalobe), ale sám žalobca
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu opodstatnenosti nároku na odpočítanie dane z
faktúr vystavených od dodávateľa Baner Trade s.r.o., a teda aj tieto žalobné dôvody žalobcu vo vzťahu k
jeho priamemu dodávateľovi sú neopodstatnené. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby správny

súd žalobu zamietol.
17. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 24.05.2022, v ktorej zotrval na dôvodoch
uvedených v žalobe. Na uvedenú repliku už žalovaný duplikou nereagoval.

III.
Relevantná právna úprava a všeobecné východiská

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“), predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku

uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby
(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby.
19. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) (prvá veta) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s
hmotným tovarom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom
ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné
a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a
mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za
inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a

vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci
dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo
inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k
predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.
21. Podľa § 19 ods. 1 (prvá veta) zákona o DPH, daňová povinnosť' vzniká dňom dodania tovaru.

22. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
23.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
24. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
25. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
26. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.
27. Podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
28. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť
29. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá,
aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových

subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

31. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly

k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim.

32. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa

nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému
daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30

pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k
zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v
priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty
nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov

nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.33. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byt' vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

34. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

35. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote
určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň
prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania
správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených

dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca
nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto
skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty
určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti
alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred

jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca
dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

IV.
Posúdenie veci správnym súdom

36. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia
a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa,
v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) bez nariadenia pojednávania (za
splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP), dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná,

a preto ju postupom podľa s § 190 SSP zamietol.
37. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bol postup, ako aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného,ktorýmbolovodvolacomkonanípotvrdenéprvostupňovérozhodnutiesprávcudane,ktorým
bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2.464,50 eur na DPH za
zdaňovacieobdobienovember2019žalobcovi,keďrozhodujúcouskutočnosťouprevydanierozhodnutia

boli závery správcu dane o porušení § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, na základe čoho správca dane
neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z ním predložených faktúr (ktoré sú špecifikované v úvode
odôvodnenia tohto rozhodnutia) vystavených deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou.

38. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

39. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán
druhého stupňa - žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného
rozsahučisprávneposúdilzákonnosťasprávnosťodvolanímnapadnutéhorozhodnutia.Správnaúvaha,

resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,
ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu
úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkýmsamotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré
okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.

40. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.

To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť

preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018,
bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti,
ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od

faktického a dôkazného stavu konania.

41. Daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho
rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je
upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra

2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu
k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu,
a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor EÚ“).

42. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ aj kasačného súdu
obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva. V nadväznosti na to
je odlišná situácia aj pri znášaní dôkazného bremena. Kým pri preukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok je nositeľom dôkazného bremena primárne daňový subjekt, v prípade daňového podvodu či

zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.

43. K nesplneniu hmotnoprávnych podmienok, správny súd pripomína, že v zmysle zákona o DPH
hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane sú: (I) existencia zdaniteľného plnenia, (II) jeho
dodaniezdaniteľnouosoboua(III)použitiedodanýchtovarovaslužiebdaňovýmsubjektomnaúčelyjeho

ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a
povinnosťsvojetvrdeniedokázať.PovinnosťtvrdiťspočívavsamotnomuplatneníprávanaodpočetDPH
a povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu
dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však
musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach

daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež
doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane
musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené
daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).
44. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých

preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum
je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom
napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d) SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého
súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017).
SSP upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného

rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje
na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O
nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne
nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Zvyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť
zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove
námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú

vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.

45. Žalobca v žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nakoľko sa
žalovaný v odôvodnení nevysporiadal ani so skutkovou ani s právnou argumentáciou žalobcu. Súd sa
však s touto námietkou žalobcu nestotožnil a má za to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného,
ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zrejmé, že tak rozhodnutie žalovaného, ako
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa obsahujú všetky náležitosti, ktoré má obsahovať

odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 63 daňového poriadku. Súd po preskúmaní oboch rozhodnutí, ako
aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný pri svojom
rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení
veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch správnych orgánov,
dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov, podľa ktorých správne orgány vec právne

posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkami
žalobcu. Tak žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie postavili na tom, že
v danom prípade nevznikol nárok na odpočet dane u žalobcu z dôvodu, že vykonanými šetreniami
nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. l zákona o DPH u dodávateľa žalobcu
v preskúmavanom zdaňovacom období, z dôvodu, že nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť

nadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
podľa ktorého dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Zo strany
dodávateľa neboli predložené dôkazy preukazujúce dodanie tovaru, nebol preukázaný pôvod tovaru
ako dôkaz reálneho obstarania a nadobudnutia zo strany dodávateľa. Správca dane a následne aj
žalovaný dospeli k záveru, že na základe nemožnosti preverenia predmetných zdaniteľných obchodov

u dodávateľskej spoločnosti Baner Trade s.r.o. vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti
dokladovpredloženýchžalobcomavzmysleustanovenia§46ods.5Daňovéhoporiadkuvyzvalsprávca
dane žalobcu na odstránenie týchto pochybností a na riadne preukázanie pravdivosti deklarovaných
údajov (napr. preukázať pôvod tovaru fakturovaného uvedenými faktúrami od spoločnosti Baner Trade
s.r.o. a jeho prepravu ku daňovému subjektu). Žalobca doručil správcovi dane e-mailom dňa 1.3.2021

doklady o úhrade faktúr č. FA2019111901 zo dňa 19.11.2019, č. FA2019112101 zo dňa21.11.2019
a č. FA2019112201 zo dňa 22.11.2019 v hotovosti (výdavkové pokladničné doklady č. V 203, č. V
204 a č. V 205). Správca dane poukázal na nesúlad vyššie uvedených výdavkových pokladničných
dokladov predložených daňovým subjektom so spornými faktúrami od spoločnosti Baner Trade s.r.o.
v dvoch prípadoch (z troch). Podľa zaslaných výpisov z účtu za obdobie november 2019 a december

2019 prišla na vyššie uvedený účet spoločnosti Baner Trade s.r.o. úhrada od daňového subjektu
len dňa 30.12.2019 v sume 10 656,00 eur (VS: 2019122701) z účtu E. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX. Suma platby ani variabilný symbol nezodpovedá údajom zo sporných faktúr vystavených
daňovému subjektu spoločnosťou Baner Trade s.r.o. za dodanie vína a medoviny. Správca dane
konštatoval, že aj keď zaplatenie faktúry nie je podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane,

nezaevidovanie hotovostnej platby prostredníctvom VRP spoločnosťou Baner Trade s.r.o. dokresľuje
situáciu nemožnosti preverenia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov v spoločnosti
Baner Trade s.r.o. Nesúlad predložených výdavkových pokladničných dokladov so spornými faktúrami
od spoločnosti Baner Trade s.r.o. vnáša pochybnosť, či platba v hotovosti skutočne prebehla. Zistenia
znamenajú vážne nedostatky dôveryhodnosti uvedených dokumentov. Uvedené zistenia správca

dane považoval za podporný dôkaz k nepriznaniu nároku na odpočítanie dane zo sporných faktúr od
spoločnosti Baner Trade s.r.o. z dôvodu nepreukázania reálneho uskutočnenia dodania tovaru tak, ako
je uvedené na faktúrach.

46. K námietke žalobcu ohľadom neprimeranej dĺžky daňovej kontroly z dôvodu jej trvania 1 rok a 4 dní,

čím podľa žalobcu nebola splnená zákonná lehota podľa ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009
Z.z.osprávedanívzneníneskoršíchprávnychpredpisov,anazákladetohojeProtokoldaňovéhoúradu
Košice, pobočka Michalovce pod č. 100434864/2021 zo dňa 15. 3. 2021 nezákonné vydaný z dôvodu
prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa ustanovenia § 46 ods. 10 zákonač. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších právnych predpisov. Zároveň žalobca namietal,
že nepožiadal správcu dane o prerušenie daňovej kontroly a ani správca dane písomne neoznámil
žalobcovi prerušenie daňovej kontroly, ani neoznámil opätovné pokračovanie odo dňa 25.04.2020, čím

si správca dane nesplnil procesnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z daňového poriadku. K uvedenému
správnysúdpoukazujenato,žezobsahuadministratívnehospisuvyplýva,žedaňovákontrolaužalobcu
začala v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňa 02.04.2020 na základe oznámenia o
daňovej kontrole č. 100518836/2020 zo dňa 25.02.2020, teda počas obdobia pandémie. Správny súd tu
stotožňuje s vyjadrením žalovaného, ktorý poukazuje na ustanovenie § 6 ods. 2 časovej verzie zákona

č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 zo dňa 02.04.2020 (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z.
z.") platnej a účinnej do 24.04.2020, ak daňová kontrola začne počas obdobia pandémie, lehota na jej
vykonanie sa prerušuje odo dňa nasledujúceho po dni začatia daňovej kontroly, ak odsek 3 neustanovuje
inak. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 časovej verzie zákona č. 67/2020 platnej a účinnej od 25.04.2020 sa v
doteraz prerušených daňových kontrolách pokračuje, ak neboli prerušené na žiadosť daňového subjektu

alebo ak pominuli dôvody, pre ktoré sa daňové kontroly prerušili podľa osobitného predpisu. Právne
účinky úkonov vykonaných počas daňových kontrol doteraz prerušených podľa tohto zákona zostávajú
zachované. V zmysle uvedených ustanovení zákona č. 67/2020 Z.z. daňová kontrola na dani z pridanej
lehoty za zdaňovacie obdobie november 2019 začala dňa 02.04.2020, lehota na jej vykonanie bola
prerušená odo dňa 03.04.2020 do dňa 24.04.2020, nakoľko žalobca nepodal žiadosť o jej prerušenie,

daňová kontrola ďalej pokračovala odo dňa 25.04.2020 a bola ukončená dňa 06.04.2021 doručením
protokolu splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 06.04.2021. Z uvedeného je zrejmé, že daňová
kontrola trvala 348 dní, a teda bola ukončená v zákonom stanovenej lehote v súlade s ustanovením §
46 ods. 10 Daňového poriadku. Správny súd v tomto postupe správcu dane nevzhliadol nezákonnosť,
nakoľko celková dĺžka daňovej kontroly nepresiahla žalobcom namietanú dĺžku jedného roka.

47. Správny súd ďalej ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou namietal že správca
dane vykonal účelové hodnotenie dôkazov, pričom neuvádza, prečo niektorým dôkazom prikladá
významnejšiu váhu ako dôkazom predloženým žalobcom. Podľa žalobcu správca dane toto svoje
hodnotenie nijako neodôvodnil a vykonal zbytočné dokazovanie nesprávnym smerom, nakoľko zistenia

v prostredí dodávateľa sú vo vzťahu k právam a povinnostiam daňového subjektu irelevantné. Správny
súd tu poukazuje na § 24 ods. 4 daňového poriadku, nakoľko v zmysle hypotézy právnej normy uvedenej
v prvej vete tohto procesného ustanovenia ako dôkaz v daňovom konaní možno použiť všetko, čo môže
prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom zákon v nasledujúcej vete tejto právnej

normy podáva demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. Správny súd uvádza, že dôkaznú
povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho
úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup,
na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre
správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových

subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná,
akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom
konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto
zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

48. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára
2015 vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na
svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásadaobjektívnejpravdyovládajúcadaňovékonanienepredstavujeabsolútnupovinnosťsprávcudane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu

ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko
daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkýms prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii.

49. Je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný
vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter
zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného
platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní
odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby

boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry,
prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona
o DPH.

50. Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého „.....dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov

a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt
je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

51. Daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24
ods. 1 Daňového poriadku jednak skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňovej kontroly alebo daňového konania a v neposlednom rade aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť
evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo
služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo
realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, pri
jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

52. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej
skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho
konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov

a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie jednoznačne určuje, že zákonné bremeno je
na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za
zákonom stanovených podmienok. Následné dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

53. Správny súd taktiež považuje za dôležité poukázať na tú skutočnosť, že odpočítanie dane nenastáva
priamo zo zákona, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania
zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Na vznik nároku na odpočítanie dane zákon o DPH vyžaduje
súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že
faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne

realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje
odrážajú reálne plnenie. Samotná skutočnosť, že daňový doklad má všetky atribúty účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je ipso facto dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

54. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom,
ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal.
Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
Vzhľadom na to, že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou,
ich vierohodnosť je potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj

podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu,
že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné
v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane má právo
preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániťvzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením

výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza
k preneseniu dôkazného bremena späť na daňový subjekt. V danom prípade tak ani podľa názoru
správneho súdu nedošlo k vyvodeniu absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu zo
strany správcu dane tak ako to namietal žalobca vo svojej žalobe. V daňovom konaní nepostačuje
predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú

pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu, práve naopak správca dane má povinnosť
vyzvať daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.

55. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na § 46 ods. 8 daňového poriadku v zmysle ktorého vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v
ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Z administratívneho
spisuvyplýva,žetátovýzvabolasúčasťouprotokoluč.100434864/2021zodňa15.03.2021,atovčlánku
IV. Z uvedeného zákonného ustanovenia, ktoré bolo súčasťou predmetnej výzvy vyplýva, že žalobca bol
poučený o tom, že mal vo vyjadrení k protokolu (vo vyrubovacom konaní) označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Správny súd zastáva názor, že

žalobcovi nič nebránilo, aby po oboznámení sa zo zistenými skutočnosťami zo strany správcu dane na
ústnom pojednávaní dňa 17.06.2021, z ktorého je spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Žalobca
na ústnom pojednávaní sa k zisteným skutočnostiam vyjadril, a namietal neprimeranej dĺžky daňovej
kontroly z dôvodu jej trvania 1 rok a 4 dní, čím podľa žalobcu nebola splnená zákonná lehota podľa
ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších právnych predpisov,

a na základe toho je Protokol daňového úradu Košice, pobočka Michalovce pod č. 100434864/2021
zo dňa 15. 3. 2021 nezákonné vydaný z dôvodu prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly podľa ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších
právnych predpisov. Žalobca okrem tohto vyjadrenia žiadne dôkazy nepredložil a ani nenavrhol vykonať
výsluch svedkov.

56. Žalobca okrem iného poukázal aj na rozsudok NS SR, sp. zn. 1Sžf/31/2016, keď uviedol, že: „daňový
subjekt v procese správy daní, t.j. aj počas daňovej kontroly, zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám
tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s §45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku), okrem iného, že
vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme kvázi prevodu vlastníckeho

práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o DPH), v rozsahu,
kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2001 Z. z. o
účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej
správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok

preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho
dvora prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne
zbavenáťarchyDPHzaplatenejvcenetovarovaslužieb,aktietopoužilanauskutočnenieekonomických
činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH".

57. Správny súd zdôrazňuje, že pre záver o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na
odpočet DPH sú nevyhnutné jednak reálna existencia tovaru, ale aj „fakturačná, listinná“ prítomnosť toho
istéhotovaru,tedažemáísťotenistý(identický)tovar,nieibarovnakýtovar.Reálnyaajfakturačnýtovar
samusízhodovaťvpôvode,subjektochobchodovania,subjektochskladovania,totožnostimedzičlánkov
transakčnej, sprostredkovateľskej reťaze. Bez tohto „splynutia“ fakturačnej a reálnej existencie tovaru,

nie je možné hovoriť o existencii tovaru v zmysle zákona o DPH a o následnej možnosti uplatniť si právo
v zmysle § 49 zákona o DPH. Nepostačuje iba fakturačná existencia tovaru, bez reálnej existencie toho
istého tovaru, nie len rovnakého druhu tovaru. V tomto prípade žalovaný správne zistil, že to tak nie je
a samotné preukázanie fakturačnej existencie tovaru žalobcom nebolo postačujúce.

58. Správca dane v rámci preverovania reálnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na
faktúre primárne preveroval existenciu dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi žalobcom a ním
deklarovaným dodávateľom – Baner Trade s.r.o. Z dôkazov získaných v predmetnom daňovom konaní,
ale i ďalších dôkazov majúcich pôvod v iných konaniach, vyplynuli závažné pochybnosti o reálnomuskutočnení žalobcom deklarovaných dodávok tovaru. Okrem uvedeného neboli preukázané ani ďalšie
skutočnosti, ktoré by mohli ozrejmiť okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - žalobcovi.
Nepreukázaním skutočného dodávateľa tovaru, tak nebol objasnený ani pôvod tovaru. Zároveň nebolo

úlohou daňových orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, keďže je povinnosťou žalobcu, ktorý si
uplatňuje odpočet DPH preukázať, že predmetný tovar mu dodal dodávateľ uvedený na faktúre, z ktorej
si uplatňuje odpočet.

59. Z vykonaného dokazovania správcom dane vyplynulo, že v posudzovanej veci boli zistené dôvodné

pochybnosti o reálnom dodaní tovaru žalobcovi, a tým neboli splnené hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže pre vznik tohto nároku je potrebné
preukázanie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. A tak
z dôvodu prenosu dôkazného bremena bolo na žalobcovi, aby relevantným spôsobom preukázal
splnenie uvedených hmotnoprávnych podmienok a preukázal reálnosť dodania tovaru daňovým
subjektom uvedeným na faktúre. – Baner Trade s.r.o. Správny súd pritom poukazuje na to, že

ani realizácia úhrady nie sú dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu, ak tieto
skutočnosti (po spochybnení reálnosti dodania tovaru správcom dane) neboli podporené ďalšími
dôkazmi. Žalobca však v tomto smere neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu, ani nevyvinul
dostatočnú procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov, ktoré by mali za následok prenos
dôkazného bremena späť na správcu dane. Správca dane pritom nemal povinnosť žalobcovi napovedať,

akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola
vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce,
že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ
kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľmi,

prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s
uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi
zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Bolo
preto potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti,

aby zabránil tomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Žalobca v posudzovanej veci nepredložil žiadne dôkazy,
resp. neprodukoval žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplývalo prijatie náležitých opatrení viažucich
sa k prevereniu napr. spôsobu prepravy tovaru, jeho samotného pôvodu, či možnosti nakladania s
ním. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že žalobca bol priamo účastný deklarovaného

zdaniteľného plnenia, a preto sa nemôže obhajovať nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom
vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko sa sám spolupodieľal
na týchto transakciách a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť
potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia nároku na odpočet DPH. V danom prípade
išlo o obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov a ktorý nevystihuje reálnu podstatu a

ekonomický účel podnikania. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru podľa
toho, ako bol fakturovaný, čím neboli splnené ani podmienky pre odpočítanie dane u žalobcu.

60. Správny súd sa nestotožnil ani so všeobecnou námietkou žalobcu, že správca dane, ako aj
žalovaný pri hodnotení vykonaného dokazovania nepostupovali v súlade s ustanovením § 3 ods.

3 daňového poriadku, v ktorej súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu
SR uvedený v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 podľa ktorého: „...aplikácia zásady
voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné účelové nakladanie so
zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom
stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazyvyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii“. Správca dane, ako
aj žalovaný podľa názoru správneho súdu v odôvodnení svojich rozhodnutí hodnotili vykonané dôkazy
nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach s ďalšími dôkazmi a proces dokazovania bol zo

strany správnych orgánov vedený v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku a zo strany správneho súdu
neboli zistené také závažné nedostatky, ktoré by mali za následok vydanie rozhodnutia odporujúcemu
zmyslu a účelu uvedenej právnej normy.

61. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia ustanovení v konaní pred orgánom

verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, táto
nebola dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, ani rozhodnutia správcu dane, nakoľko z
administratívneho spisu je zrejmé, že tak správca dane, ako aj žalovaný v konaní postupovali v súlade s
daňovým poriadkom. Z administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že umožnil žalobcovi uplatnenie
jeho procesných práv, a tak bola dodržaná zásada úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, keď žalobcovi
bolo umožnené vyjadriť sa k veci a navrhovať dôkazy. Správca dane oznámil žalobcovi zabezpečenie

dôkazov do konania. A napokon bola dodržaná aj zásada materiálnej pravdy v tomto konaní, keď
bol dostatočne zistený skutkový stav, čo už správny súd uviedol vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.
Nakoľko nebolo súdom zistené porušenie žiadnych takých ustanovení administratívneho konania, ktoré
bymohlimaťzanásledokvydanienezákonnéhorozhodnutia,anitútonámietkužalobcusúdnepovažoval
za dôvodnú.

62. Podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít zároveň tiež platí, že súd nie je povinný
reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný
a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie.

63. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné,
vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s

námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah
a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd
konštatuje,žedaňovéorgányvdanomprípadevychádzalizosprávnehorozloženiadôkaznéhobremena
a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu
dane. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

64. Nakoľko v konaní žalobca nemal úspech súd v súlade s ustanovením § 167 SSP náhradu trov
konania žalobcovi nepriznal, pričom nevzhliadol ani výnimočné dôvody na vynaložené trovy konania v
zmysle § 168 SSP na strane žalovaného, a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

65. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť (§ 493e

SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh)(§ 445 ods. 1 SSP).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i)nerešpektovalzáväznýprávnynázor,vyslovenývzrušujúcomrozhodnutímokasačnejsťažnosti,alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).