Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 22, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1724201600
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a
sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci navrhovateľky: U.. A. L., nar.
XX.XX.XXXX,trvalebytomK.XXX/XX,K.,štátnyobčanSR,zast.Mgr.MarcelomKandrikom,advokátom
so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s. IČO: 00 151 653,
so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, zast. AK JUDr. Marek Hic, s. r. o, so sídlom v Martine, P. O.

Hviezdoslava 10625/23B, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie odporcu proti uzneseniu
Okresného súdu Pezinok zo dňa 08.04.2025 č. k. 4C/31/2024-328 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil
odporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby
nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym
odborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X

zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 47
m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.“ Ďalej
uložil navrhovateľke U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan
SR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave,
Tomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia žalobu o určenie, že
odporcom deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v

písomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške.
Navrhovateľke priznal proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania.

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že uznesením č. k. 4C/31/2024-27 zo dňa
10.05.2024 nariadil na návrh navrhovateľky proti odporcovi neodkladné opatrenie, ktorým uložil

odporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby
nehnuteľností v kat. území K.Č., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym
odborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere
47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.“

Navrhovateľke uložil povinnosť podať na súde proti odporcovi v lehote do 60 dní od právoplatnostinapadnutého uznesenia žalobu vo veci samej. Navrhovateľke priznal proti odporcovi 100% nárok na
náhradu trov konania.

3. Vychádzal z návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania vo
veci samej, ktorým sa domáhala, aby uložil odporcovi, ako záložnému veriteľovi, povinnosť zdržať sa
výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej
zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby nehnuteľností v kat. území K., obec
K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym odborom na LV č. XXX ako parcely reg.

„C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 542
m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX,
postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku a navrhovateľke uložil povinnosť v lehote do
60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva a žalobu o
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014. Návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka podala na základe oznámenia zo strany odporcu,

ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva. Skutkovo návrh odôvodnila tvrdením, že
dňa 17.04.2014 uzatvorila s odporcom /bankou/ zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej jej banka poskytla úver na bývanie v sume 180 200,- eur; zmluvný vzťah má povahu
spotrebiteľskej zmluvy. Na zabezpečenie úveru bola zriadená zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti
spolu s mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo k

nehnuteľnostiam v kat. území K. /registrované pod č. vkladu K.-XXXX/XXXX zo dňa 12.06.2014/,
zapísaným na LV č. XXX, ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere
47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.
Z dôvodu, že bola v omeškaní so splácaním úveru viac ako 3 mesiace, bolo jej zo strany banky

zaslanéoznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnostizodňa23.11.2023,nazákladektoréhojepovinná
zaplatiť celý dlh v sme 126.344,78 eur, zároveň jej banka zaslala oznámenie o začatí výkonu záložného
práva zo dňa 8.1.2024 prostredníctvom predaja nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe. Dražobná
spoločnosť LICITATOR group a.s. jej adresovala výzvu na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke predmetu
záložného práva, pri vykonaní ohodnotenia nehnuteľností, č. XXXXXX zo dňa 27.03.2024. Obhliadka

bola stanovená na deň 17.04.2024 o 9.30 hod. Výzvu na poskytnutie súčinnosti si prevzala na pošte v
mieste prechodného bydliska v okrese Z., po jej doposlaní z Z., až dňa 15.4.2024. Nemala tak za splnenú
trojtýždňovú dobu nariadenej obhliadky. Pre plnenie neodkladných pracovných povinností a značnú
vzdialenosť nebola objektívne schopná sprístupniť svoje nehnuteľnosti v rámci ohláseného výkonu
záložného práva a uvedenú skutočnosť oznámila dražobnej spoločnosti dňa 16.04.2024. Uviedla, že

výkon záložného práva odporcovi, ako veriteľovi umožňuje výrazným spôsobom zasiahnuť do jej, ako
dlžníka, majetkových práv bez súdnej alebo inej štátnej kontroly. Dobrovoľná dražba predstavuje akési
ultima ratio a teda nie je nevyhnutné pripraviť záložcu o obydlie, ak existujú aj iné možnosti uspokojenia
pohľadávky. Odporca sa doposiaľ nedomáhal na súde voči nej zaplatenia zvyšku dlhu. V priebehu roka
2023 sa z objektívnych dôvodov dostala do platobnej neschopnosti. V rámci komunikácie s

bankou bola a je pripravená ponúknuť možnosti ako postupne svoj záväzok, znížený o platby, založené
na neprijateľných zmluvných podmienkach, banke uhradiť. Namietala, že Zmluva o splátkovom úvere
ani neobsahuje zmluvné oprávnenie odporcu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a VOP, na ktoré
odkazuje odporca v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ňou neboli nikdy podpísané.
Výkon záložného práva na nehnuteľnostiach v jej vlastníctve sa nepochybne dotkne jej práva na obydlie,

chránené Dohovorom a Ústavou SR. Odporcovi nariadením neodkladného opatrenia nevznikne žiadna
ujma, jeho pohľadávka zostane naďalej zabezpečená záložným právom. Ak by súd jej návrh zamietol,
reálne by jej hrozila strata obydlia a napravenia tohto následku by bolo možné len žalobou o určenie
neplatnosti dražby, čo by spôsobilo ďalšie trovy a náklady. Týmto osvedčovala naliehavý právny záujem
a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Mala za to, že pred samotným výkonom záložného

práva zo strany záložného veriteľa je nevyhnutné preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky v riadnom
súdnom konaní. V návrhu ďalej namietla nesprávne zosplatnenie úveru podľa VOP, účinných až odo dňa
1.1.2015, v čase uzavretia zmluvy 17.4.2024 nemala možnosť sa s nimi náležite oboznámiť, mala za
to, že banka pri zosplatnení úveru nepostupovala právne aprobovaným spôsobom. Dodala, že zmluva
o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov, pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou nebola

oboznámená, o predčasnej splatnosti po 9 rokoch z dôvodu omeškania so splátkami od februára 2023
do októbra 2023; záložná zmluva bola zriadená na jej nehnuteľnosť, ktorej hodnota je 60 krát vyššia ako
suma,prektorúbankavyhlásilapredčasnúsplatnosťúveru.Ďalejnamietalaproporcionalituuplatneného
výkonu záložného práva s tým, že sa domnieva, že záložný veriteľ zvolil mimosúdne riešenie záležitostipre to, aby sa vyhol skúmaniu proporcionality prostredníctvom povolenia splátok. Mala za to, že záložný
veriteľ si môže uplatniť právo na vymáhanie pohľadávky súdnou cestou a to žalobou o zaplatenie
pohľadávky; predaj nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe by mal byť podľa nej poslednou možnosťou

uspokojenia pohľadávky. Žalobou vo veci samej sa mieni domáhať zdržania výkonu záložného práva,
ako aj vyslovenia neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom predaji
zo dňa 17.04.2014 /dohoda o voľbe Obchodného zákonníka, jednostranné poplatky, mnohopočetné
odkazy na sadzobník banky, ktorý jej v čase uzavretia zmluvy nebol známy/. Za neprijateľnú považovala
aj zmluvnú podmienku o predčasnej splatnosti z dôvodu nedostatočnej transparentnosti. K návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka pripojila listinné dôkazy: zmluva o splátkovom
úvere zo dňa 17.04.2014, zmluva o zriadení záložného práva a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014,
oznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnostizodňa23.11.2023,oznámenieozačatívýkonuzáložného
práva zo dňa 08.01.2024, výzva na poskytnutie súčinnosti zo dňa 27.03.2024, email zo dňa 17.4.2024.
Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu doložené dôkazy súd prvej inštancie právne
posúdil podľa § 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1, 2 CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1 veta

prvá CSP, § 329 ods. 2 CSP, § 330 ods. 1, 2 CSP, § 336 ods. 1 veta prvá CSP a § 336 ods. 2 CSP.

4. O odvolaní odporcu proti uzneseniu č. k. 4C/31/2024 -27 zo dňa 10.05.2024 rozhodol Krajský súd
v Bratislave uznesením č. k.: 4Co/59/2024 dňa 08.07.2024 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho

rozhodnutia odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že dokazovanie v
rámci konania o neodkladnom opatrení sa označuje výrazom osvedčovanie, čo znamená, že súd zisťuje
len najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu. Nariadenie neodkladného opatrenia
predpokladá, aby sa osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe dočasnej
úpravypomerovsporovýchstrán.Prinariaďovaníneodkladnéhoopatreniaprevládapožiadavkarýchlosti

nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, v dôsledku čoho sa nezisťujú všetky tie skutočnosti,
ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci a skutočnosti, z ktorých sa
vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi,
keď stačí, ak sa súdu, vzhľadom na všetky okolnosti, javí ako pravdepodobný. Miera osvedčenia sa
pritom riadi konkrétnou situáciou, najmä naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je daná vtedy, ak aj pri

prípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne upraviť pomery medzi
stranami sporu. Pojem "potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu" treba vykladať
tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná ujma. Súhlasil, že
zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenému účastníkovi a zabrániť
zhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav. Musí sa

prihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada. Na
druhej strane sa tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie
smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila nariadenie
neodkladného opatrenia. Aj odvolací súd posúdením návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného
opatrenia, v spojení s listinnými dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa odvoláva, v zhode so

súdom prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka v danom prípade dostatočne osvedčila
všetky zákonné podmienky, nevyhnutné pre poskytnutie požadovanej predbežnej ochrany /existenciu
právneho vzťahu medzi navrhovateľkou, ako dlžníkom, záložcom a odporcom, ako veriteľom a záložným
veriteľom, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014 a písomnou zmluvou
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014 a neodkladnosť

požadovanej úpravy pomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí
výkonu záložného práva zo dňa 08.01.2024 k nehnuteľnostiam, vedeným na LV č. XXX k. ú. K., obec K.,
okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX/, keď treba mať na zreteli, že v danom prípade u
označených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý pobyt podľa registra obyvateľov SR/,
ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred
zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto nehnuteľnostiam titulom zmluvného
záložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej pohľadávky. Aj odvolaciemu súdu
bolo zrejmé, že navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave bezprostredného ohrozenia,
keďže výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez ingerencie štátnej moci, a

to na základe úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Zásah v podobe dočasného
zákazu výkonu záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej životnej potreby /obydlia/
navrhovateľky považoval aj odvolací súd za súladný s princípom proporcionality, keďže obmedzenia /
len na určený čas/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy, ktorú by utrpela navrhovateľkapri strate jej obydlia. Samotnú stratu bývania označil odvolací súd za zásadný zásah do práva na
rešpektovanieobydliaakaždý,komutakýtovážnyzásahhrozí,musímaťmožnosťpredložiťprimeranosť
takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/. Odvolací súd

súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude
zistené, či záložné právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako
jeden z predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, existuje alebo nie, či spotrebiteľská zmluva zo dňa
17.4.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne prejudiciálne, vzhľadom na tvrdenia
navrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti

úveru/, čím sa odstráni právna neistota v pomeroch strán. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia
budú zabezpečené právne vzťahy strán sporu požadovaným neodkladným opatrením. V tomto smere
vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky odporcu, vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nutnosť
zásahu štátu do výkonu záložného práva záložným veriteľom v prípade začatia jeho výkonu na
obydlí navrhovateľa, za neopodstatnené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie, že nie je postačujúce odkázať navrhovateľku na následnú ochranu postupom podľa zákona

o dobrovoľných dražbách. Porušenie subjektívnych práv je podľa odvolacieho súdu v zásade vždy
možné riešiť následným zásahom súdu a uvedeným by bolo možné argumentovať pri akomkoľvek
bezprostrednom ohrození, avšak prijatím takého výkladu by potom úprava neodkladných opatrení
strácala svoj zmysel. Jej podstatou je totiž uľahčenie prístupu k spravodlivosti promptnejším spôsobom,
kedy by sa následná snaha o reparáciu poškodených práv minula svojmu cieľu, resp. by už ani nebola

možná. Okamžitý predaj nehnuteľností a spoliehanie sa na iné procesné nástroje, regulované zákonom
o dobrovoľných dražbách, i podľa odvolacieho súdu v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie,
vytvára neprípustné ohrozenie v podobe potreby prípadných ďalších súdnych sporov. Filozofia súdneho
procesu pritom vychádza z premisy, že toto má slúžiť k ochrane a presadzovaniu práv subjektov, nie
k produkovaniu ďalších civilných sporov. Odkladom výkonu záložného práva odporcovi nariadením

tohto neodkladného opatrenia sa mu neodníma toto jeho právo. Zároveň mu, s prihliadnutím na jeho
predmet podnikania a ekonomickú situáciu, nemôže odkladom výkonu záložného práva vzniknúť ťažko
napraviteľná ujma, keďže záložné právo na sporných nehnuteľnostiach /zapísané na liste vlastníctva/
mu zostáva zachované. Naopak ohrozenie navrhovateľky sa z pohľadu súdu prvej inštancie javí
aktuálne ako mimoriadne vysoké. Uvedený záver vyslovil súd prvej inštancie s rešpektom k zásade

neprejudikovania meritórneho výsledku sporu a takýto postoj zaujal aj odvolací súd, pričom nariadená
dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi spĺňa svoj základný účel tým, že do rozhodnutia
vo veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami sporu a súčasne rešpektuje zásadu
primeranosti, keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať a zároveň vydané neodkladné
opatrenie je zárukou, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie predčasným výkonom záložného práva.

Účelom inštitútu neodkladného opatrenia, nariadeného na určitú dobu, ktorého typ je predmetom
odvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom
strán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej, resp. kým súd svojím meritórnym
rozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia
sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Uvedený inštitút teda

plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok na dočasné riešenie situácie, ktorá
nastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený,
resp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala.
Jeho základným atribútom (pre daný typ neodkladného opatrenia) je dočasnosť a provizórnosť. Jeho
zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu, odôvodnený

spomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán sporu alebo obavou z ohrozenia
výkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov
pre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si vyžaduje osvedčenie danosti
hmotnoprávneho nároku (práva) medzi stranami sporu a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe

úpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej,
i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené
aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť
neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú
splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia,

súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán
sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia
predstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou
situácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za situácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danomprípade. K splneniu vyššie uvedených kritérií v danom prípade zo strany navrhovateľky došlo. Odvolací
súd nesúhlasil s odvolacou námietkou odporcu, že v danom prípade ide o nariadenie neodkladného
opatrenia na neurčitý čas a teda navždy a že neodkladné opatrenie fakticky nahrádza rozhodnutie vo

veci samej, nakoľko uložením povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej dochádza
k zákonnému riešeniu zániku nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré tak nepôsobí navždy, ale
len dočasne a v zákonom stanovených prípadoch dochádza k jeho zániku zo zákona bez iniciatívy
účastníkov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutím súdu bez
návrhu. Nesúhlasil, že ak v danom prípade súd prvej inštancie uložil navrhovateľke podať v stanovenej

lehote na súd žalobu vo veci samej, by malo ísť o neodkladné opatrenie nariadené navždy bez
časového obmedzenia, nakoľko toto bude aj bez návrhu zrušené súdom prvej inštancie v prípade
taxatívnych zákonných situácií a teda pôsobí dočasne, alebo dôjde k jeho zániku ex lege. Za dôvodnú
odvolací súd vtedy posúdil odvolaciu námietku odporcu pokiaľ ide jednak o formuláciu petitu návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu
vo veci samej, ktorý nie je dostatočne určitý pokiaľ ide o predmet takejto žaloby vo veci samej, keďže

navrhovateľka nevymedzila jej predmet jednoznačne a súd prvej inštancie nevyhodnotil, či je alebo
nie je v rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom prioritne posudzuje
mieru osvedčenia nároku vo veci samej, petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia striktne
viazaný tak ako v kontradiktórnom meritórnom civilnom spore, avšak najmä pokiaľ ide o samotný výrok
neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať v lehote 60 dní na súd žalobu,

ktorej predmet neurčil a ktorý tak nezodpovedá dikcii ust. § 336 ods. 2 CSP., ukladajúcej konajúcemu
súdu v prípade uloženia povinnosti navrhovateľovi podať na súd žalobu vo veci samej aj povinnosť
vo výroku takéhoto uznesenia presne špecifikovať strany sporu /čo súd prvej inštancie v danom
prípade splnil/ a aj predmet konania vo veci samej /čo súd prvej inštancie, odvolávajúc sa na zásadu
„dominus litis“ nesplnil/, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa ňou riadiť, práve v záujme zachovania

špecifickosti konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého je potrebné dbať
naproporcionalitu,právaobochstrán,nekontradiktórnosťtohtokonania,pružnosť,rýchlosť,obmedzenie
rozsahu procesných práv a povinností, keď zákonodarca vyjadril v ust. § 336 ods. 2 CSP úmysel brať
zreteľ na efektívnosť konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a túto zásadu povýšil nad
zásadu „dominus litis“ práve v záujme pružnosti a proporcionality pre obe strany. Odvolací súd vtedy

uznesením zo dňa 10.05.2024 č. k. 4Co/59/2024 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a nové rozhodnutie o ňom, v ktorom konaní uložil súdu
prvej inštancie v novom konaní opätovne rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
v zmysle záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť navrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať
na súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto žaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2

CSP, po tom, ako právne posúdi osvedčenie danosti nároku vo veci samej navrhovateľkou uvedených
predmetov do úvahy prichádzajúcich žalôb vo veci samej.

5. Ďalším v poradí druhým uznesením č. k. 4C/31/2024 -164 zo dňa 14.10.2024 súd prvej inštancie,
po doplnení navrhovateľkou, že vo veci samej sa mieni domáhať určenia neprijateľnosti zmluvných

podmienok podľa čl. VI. body 3, 4 a 5 zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
17.04.2014, návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a odporcovi nepriznal
100% nárok na náhradu trov konania /z dôvodu hospodárnosti konania/. Súd prvej inštancie, opätovne
preskúmajúc návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia v spojení s pripojenými
listinnými dôkazmi a doplnením návrhu zo dňa 01.10.2024, z hľadiska naplnenia predpokladov pre

nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že navrhovateľka síce osvedčila neodkladnosť/
potrebupožadovanejdočasnejúpravypomerovúčastníkovtohtokonania,akoužkonštatovalvuznesení
č. k. 4C/31/2024-27 zo dňa 10.05.2024, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, čo osvedčila k návrhu
pripojeným písomným oznámením záložného veriteľa zo dňa 08.01.2024 o začatí výkonu záložného
práva podľa § 151 ods. 1 OZ k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky, vedeným na

LV č. XXX kat. územie K., v spojení s Registrom obyvateľov SR jej obydlia /trvalého pobytu/, z titulu
záložnej zmluvy, registrovanej Okresným úradom Z., katastrálnym odborom dňa 12.06.2014 pod č.
K. XXXX/XXXX, ich predajom na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách z dôvodu, že pohľadávka banky, zabezpečený týmto záložným právom, sa stala splatnou
v celom rozsahu dňa 22.11.2023 a nebola zaplatená v celom rozsahu a písomnou výzvou zo dňa

27.03.2024 dražobníka LICITOR group a.s. na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke predmetu záložného
práva.Rovnakotaklistinneosvedčilatvrdenéskutočnostioexistenciiprávnehovzťahumedziúčastníkmi
konania, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014 a
zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014. Súdprvej inštancie však konštatoval, že osvedčenie naliehavosti dočasnej úpravy pomerov a osvedčenie
existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania však nemožno bez ďalšieho považovať za
splnenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže všetky zákonné podmienky musia

byť naplnené kumulatívne. V danom prípade, pokiaľ sa navrhovateľka, ako špecifikovala v podaní zo
dňa 01.10.2024, mieni v konaní o veci samej domáhať určenia neplatnosti zmluvných podmienok,
uvedených v zmluve o splátkovom úvere, zaujal názor, že nemohol prijať záver o pravdepodobnosti
nároku navrhovateľky vo veci samej, keď jej požiadavka na dočasnú úpravu pomerov nie je v
relevantnom kauzálnom vzťahu k ňou označenému predmetu konania vo veci samej. Osvedčovanie

v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, na rozdiel od dokazovania v konaní o veci samej,
znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité
pre rozhodnutie. Dôkazné bremeno spočíva výlučne na navrhovateľovi predmetného opatrenia a jeho
návrh by teda mal obsahovať všetky náležitosti vrátane listinných dôkazov, osvedčujúcich jeho tvrdenia,
umožňujúce jeho meritórne vybavenie. Aby súd mohol vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, mala navrhovateľka tohto neodkladného opatrenia osvedčiť aspoň základné skutočnosti,

umožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, nie
len nebezpečenstvo hroziacej ujmy, čo sa v danom konaní nestalo. V súvislosti s uvedeným súd prvej
inštancie dal do pozornosti tú skutočnosť, že je výlučne vecou navrhovateľa neodkladného opatrenia,
aby svoje tvrdenia o osvedčení nároku, pre ktorý žiada dočasnú úpravu, podložil dostatočnými dôkazmi,
z ktorých súd môže vyvodiť závery o prípustnosti a opodstatnenosti návrhu na nariadenie neodkladného

opatreniaapreprípadnávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniapredzačatímkonaniaovecisamej,
v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviesť taký predmet konania vo veci samej, ktorý je v
relevantnom kauzálnom vzťahu k navrhovanému neodkladnému opatreniu. Súd pri rozhodnutí o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia vykoná dokazovanie len v rozsahu dôkazných prostriedkov,
predložených osobou, ktorá požaduje nariadenie neodkladného opatrenia a tvrdených skutočností v

návrhu. Až za predpokladu takého označenia predmetu sporu o veci samej navrhovateľkou, následkom
ktorého, v prípade vyhovenia žalobe, by musel odporca od výkonu dobrovoľnej dražby upustiť/zdržať
sa jeho výkonu, by súd mohol návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť spolu s uložením
navrhovateľke povinnosti v zmysle § 336 ods. 2 CSP, v súlade so záväzným pokynom odvolacieho súdu
v tomto konaní. Návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie posúdil

podľa § 324 ods. l, 2, 3 CSP, § 325 ods. 1, 2 CSP, § 328 ods. 1, 2 CSP, § 329 ods. 1 CSP, § 151a
Občianskeho zákonníka /ďalej len „OZ'7, § 151b ods. 1, 2, 3 OZ, § 151c ods. 1, 3 OZ, § 151d ods. 1
až 4 OZ, § 151e ods. 1 až 5 OZ, § 151f ods. 1 až 3 OZ, § 151g ods. 1 až 4 OZ a podľa
§ 21 ods. 2 veta prvá zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.

6. O odvolaní navrhovateľky proti tomuto v poradí druhému uzneseniu č. k.: 4C/31/2024 -164
zo dňa 14.10.2024 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.: 4Co/11/2025-295 zo dňa
28.02.2025 tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že náležitosťou návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia nie je uvedenie konkrétneho petitu budúcej žaloby vo veci samej a

k jeho formulácii žalobcom nebol žalobca zaviazaný ani intenciami zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu vydaného vo veci. Vyslovil právny názor, že náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia je petit požadovaného neodkladného opatrenia, čo navrhovateľka v danom prípade v
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia splnila, ďalej opísala podľa nej rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu z ohrozenia exekúcie, a opísala aj nárok,

ktorému sa má poskytnúť ochrana. Súdu prvej inštancie vytkol, že nepostupoval procesne správne,
ak po zrušení pôvodného jeho rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie vyzval
navrhovateľku na formuláciu petitu budúcej žaloby vo veci samej a z dôvodu podľa súdu prvej inštancie
jeho nesprávnej voľby navrhovateľkou návrh na nariadenie neodkladného opatrenia napriek záveru o
osvedčení hrozby neodstrániteľnej ujmy navrhovateľke zamietol. Z dikcie ust. § 336 ods. 2 CSP mal

pritom za jednoznačné, že k vymedzeniu predmetu budúceho meritórneho sporu je zaviazaný konajúci
súd,ktorýnesieizodpovednosťzajehourčenie,keďžepráveajprotitomutovýrokusúdnehorozhodnutia
môže aj navrhovateľ neodkladného opatrenia podať odvolanie, ktoré je však v zmysle ust. § 359 CSP
oprávnený podať výlučne ten subjekt, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Navrhovateľ teda
za voľbu predmetu sporu vo veci samej, ku ktorého iniciovaniu bol zaviazaný súdnym rozhodnutím,

vydaným podľa § 336 ods. 1, 2 CSP, zodpovedný nie je, neuplatňuje sa tu teda zásada „dominus
litis“. Súdu prvej inštancie uložil posúdiť opodstatnenosť žalobkyňou uvedených predmetov do úvahy
prichádzajúcich meritórnych sporov, posúdiť, či je takýmto vymedzením navrhovateľkou viazaný /v
čom pochybil/ a sám určiť predmet budúceho meritórneho konania vo výroku uznesenia, ktorým uložínavrhovateľke iniciovať spor vo veci samej. K odvolacím námietkam odporcu, uvedených vo vyjadrení k
návrhu a k odvolaniu navrhovateľky, o dočasnom charaktere navrhovaného neodkladného opatrenia a o
osvedčení preukázania hrozby ujmy navrhovateľke odvolací súd uviedol, že sa pridržiava odôvodnenia

svojho zrušujúceho uznesenia vydaného dňa 08.07.2024 č. k. 4Co/59/2024-120.

7. Následne súd prvej inštancie návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia právne
posúdil podľa § 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1, 2 písm. d) CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1 veta prvá,
ods. 2 CSP, § 330 ods. 1, 2 CSP, § 336 ods. 1 veta prvá, ods. 2 a 3 CSP.

8. Dôvodil, že účelom inštitútu neodkladného opatrenia, ako uviedol odvolací súd, nariadeného na určitú
dobu, ktorého typ bol predmetom odvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným
alebo porušeným právnym pomerom strán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej,
resp. kým súd svojím meritórnym rozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu
inštitútu neodkladného opatrenia sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť

osvedčená. Uvedený inštitút teda plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok
na dočasné riešenie situácie, ktorá nastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol
výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, resp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne
už vzniknutá ujma sa zväčšovala. Jeho základným atribútom /pre daný typ neodkladného opatrenia/
je dočasnosť a provizórnosť. Jeho zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje

okamžitý zásah súdu, odôvodnený spomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán
sporu alebo obavou z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri
rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných
formálnych a vecných predpokladov pre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia
si vyžaduje osvedčenie danosti hmotnoprávneho nároku /práva/ medzi stranami sporu a aby neboli

vážnejšie pochybnosti o potrebe úpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho
nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo
žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o
pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie
hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované

zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia
nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť
zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia predstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia
neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou situácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za
situácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danom prípade.

9. Pripomenul, že v predmetnej veci považovala navrhovateľka za základný dôvod ohrozenia jej
práv iniciovanie výkonu záložného práva odporcom na predmet zálohu, ktorým sú nehnuteľnosti v jej
vlastníctve /podľa LV č. XXX k. ú. K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX.
Na obranu svojich práv /vlastníckych a užívacích/ podala na súd návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia, ktorým sa domáha odkladu výkonu záložného práva odporcu k označeným nehnuteľnostiam,
až do času, kým nebude súdom rozhodnuté vo veci samej /na základe zamýšľanej žaloby vo veci
samej o zdržanie sa výkonu záložného práva, ako aj vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok/.
Posúdením návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, v spojení s listinnými
dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa odvoláva, súd prvej inštancie opätovne dospel k záveru,

že navrhovateľka v danom prípade dostatočne osvedčila všetky zákonné podmienky, nevyhnutné
pre poskytnutie požadovanej predbežnej ochrany /existenciu právneho vzťahu medzi navrhovateľkou,
ako dlžníkom, záložcom a odporcom, ako veriteľom a záložným veriteľom, založeného písomnou
zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014 a písomnou zmluvou o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.04.2014 a neodkladnosť požadovanej úpravy

pomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného
práva zo dňa 08.01.2024 k nehnuteľnostiam, vo vlastníctve žalovanej, vedených na LV č. XXX k. ú.
K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX/ s dôrazom na skutočnosť, že v
danomprípadeuoznačenýchnehnuteľnostísajednáoobydlienavrhovateľky/trvalýpobytpodľaregistra
obyvateľov SR/, ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy
SR má prednosť pred zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto nehnuteľnostiam
titulom zmluvného záložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej pohľadávky.
Navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave bezprostredného ohrozenia, keďže výkonzáložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez ingerencie štátnej moci, a to na základe
úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Zásah v podobe dočasného zákazu výkonu
záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej životnej potreby /obydlia/ navrhovateľky

považoval súd prvej inštancie /obdobne v prípade oboch odvolaní v tejto veci aj odvolací súd/ za súladný
s princípom proporcionality. Mal za to, že obmedzenia /len na určitý čas, t. j. do márneho uplynutia lehoty
na podanie žaloby vo veci samej, alebo do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe vo veci samej,
prípadne ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy,
ktorú by utrpela navrhovateľka pri strate jej obydlia. Samotná strata bývania je zásadným zásahom do

práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť
primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/.

10. Pokiaľ ide o uloženie povinnosti navrhovateľke podať žalobu vo veci samej, súd prvej inštancie,
súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v
Bratislave č. k.: 4Co/11/2025-295 zo dňa 28.02.2025, podľa ktorého k vymedzeniu predmetu budúceho

meritórneho sporu je zaviazaný konajúci súd, uložil navrhovateľke v súlade s ust. § 336 ods. 2 CSP
povinnosť v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia podať žalobu o určenie, že odporcom
deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v písomnom
vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške, vychádzajúc
zo skutkových tvrdení navrhovateľky v návrhu, namietajúcej o. i. platné vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti úveru ku dňu 22.11.2023 /zo zmluvy o splátkovom úvere pritom vyplýva dohoda o konečnej
splatnosti úveru dňa 25.10.2033/ v dôsledku namietaných neprijateľných zmluvných podmienok, pre
ktorú zosplatnenú pohľadávku, odporcom deklarovanú ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v
písomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024, odporca inicioval konanie dobrovoľnej
dražby. Uviedol, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude zistené, či záložné

právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako jeden zo zákonných
predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, ktorej je odporca navrhovateľom, existuje alebo nie,
prejudiciálne či spotrebiteľská zmluva zo dňa 17.04.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,
prípadne, vzhľadom na tvrdenia navrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru/; čím sa podľa neho odstráni právna neistota v pomeroch strán /

ajstýmtozáveromsúduprvejinštanciesaodvolacísúdopakovanestotožnil/.Doprávoplatnostitakéhoto
rozhodnutia budú zabezpečené právne vzťahy strán sporu nariadeným neodkladným opatrením. V
danom prípade pôjde podľa neho o osobitný druh žaloby, patriacej navrhovateľke, ako spotrebiteľovi, s
cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde,
ktorá má podklad v osobitných predpisoch § 53 ods. 1, ods. 4a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Konštatoval, že prípadné prejudiciálne zistenie nekalých podmienok
v spotrebiteľskej zmluve potom môže mať vplyv na posúdenie, či odporcom pre účely dobrovoľnej
dražby deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke /č. l 287 spisu/ je pravá, splatná a v deklarovanej
výške. V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem.
Nariadená dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi podľa názoru súdu prvej inštancie spĺňa

svoj základný účel tým, že do rozhodnutia vo veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami
sporu a súčasne rešpektuje zásadu primeranosti, keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať
a zároveň vydané neodkladné opatrenie označil za záruku, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie
predčasným výkonom záložného práva.

11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle
zásady úspešnosti v konaní.

12. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal riadne a včas odvolanie odporca z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP. Rozhodnutie podľa jeho názoru porušuje

trojdelenie moci a to tým, že fakticky neguje ako obsah kogentného práva, tak i ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších justičných autorít a je tak porušením, o. i. zásady legality. Pripomenul, že tu existuje
„trojdelenie“ moci a že „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli
oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného
princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade

Slovenskejrepublikyakoorgánuzákonodarnejmoci,nietedasúdom“(citovanépodľaNálezuÚstavného
súdu SR z 22.06.2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť zákonom, princíp
legality a tzv. legitímne očakávania, práve porušenia ktorých sa žalobca domáha. Rozhodnutie zároveň
podľa neho porušuje základný postulát právnej istoty a legitímnych očakávaní a to z dôvodu, že ide vporadí o tretie prvoinštančné rozhodnutie, pričom však v predchádzajúcom, to je druhom, rozhodnutí
súduprvejinštancievovecisúdrozhodovalvýrokom,ženávrhzamietol,čímzaložillegitímneočakávania
vo vzťahu k ďalšiemu postupu a rozhodovaniu a akcentujúc práve princíp právnej istoty, je jeho popretím,

ak nasledujúce tretie rozhodnutie vo veci je diametrálne odlišné od toho predchádzajúceho a to bez toho,
aby súd zmenu takéhoto právneho posúdenia v absolútnom rozsahu akýmkoľvek spôsobom indikoval
a predovšetkým vytvorilo subjektu, voči ktorému smeruje návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,
možnosť sa k takémuto náhľadu vyjadriť. Podotkol, že zmena takéhoto náhľadu bola v prípade, keď súd
prvej inštancie rozhodoval svojím v poradí druhým rozhodnutím, pochopiteľná a predvídateľná, keďže

pred v poradí prvým rozhodnutím súd prvej inštancie nevytvoril subjektu, voči ktorému návrh n, priestor
na vyjadrenie sa k samotnému neúplnému podaniu, ktoré bolo označené ako návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, a preto mal možnosť reagovať na absolútne zásadné skutočnosti, na ktoré
upozornil vo svojom odvolaní odporca, až pri (opätovnom) rozhodovaní a uvedené sa premietlo do
zamietavého výroku (pri druhom rozhodnutí). Rovnako podotkol, že takáto zmena nie je ani odôvodnená
ani rozhodnutím odvolacieho súdu, keďže išlo o zrušujúce rozhodnutie a v prípade, ak by bol Odvolací

súd toho názoru, že je potrebné, aby bolo rozhodnuté spôsobom, že sa návrhu vyhovuje, nepochybne
by dospel k výroku, že odvolaniu navrhovateľa by vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie by zmenil.
Ak odvolací súd rozhodnutie zrušil, v takom prípade je podľa neho súčasťou legitímnych očakávaní
za situácie, že nedôjde k nejakému vývoju skutkového stavu v dôsledku vykonaného dokazovania,
čo sa nestalo, že súd bude rozhodovať rovnako a vyporiada sa s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom

rozhodnutí Krajského súdu, alebo, v prípade, ak chce rozhodnúť inak, tento svoj zamýšľanú diametrálne
odlišný postoj indikuje vo vzťahu stranám konania, predovšetkým žalovanému, ktorého sa takáto zmena
výslovne dotýka a umožní sa k uvedenému - k diametrálnej zmene náhľadu - pred vydaním (nového)
rozhodnutia sa vyjadriť. Ako uvádza Ústavný súd ČR (Nález ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 1847/16, z 01.09.2016):
„Smyslem predbežného opatrení (§ 74 a § 102 občanského soudního rádu) je ochrana účastníka,

který o jeho vydání žádá, přičemž však musí být respektována též práva toho, vuči komu predbežné
opatrení smeruje. Cílem zásady rovnosti účastníku ŕízení podle čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a
svobod je totiž dosažení spravedlivé rovnováhy mezi stranami sporu. Takisto poukázal na to, že ide o
absolútne masívny zásah do majetkových práv žalovaného ako veriteľa, pričom nesplatená pohľadávka
dlžníka prestavuje rovno hranicu 130.000 EUR a zohľadňujúc práve výšku takéhoto poškodenia, mal

za vylúčené, aby bez akejkoľvek indikácie že má dôjsť k takejto zmene, súd rozhodol úplne opačne a
reálne tým zabránil realizácii kogentných práv, ktoré vyplývajú žalovanému v právnej úpravy. Opätovne
poukázal na princíp trojdelenia moci a z neho vyplývajúce dôsledky, okrem iného tie, že prijímanie
zákonov je vecou moci zákonodarnej súdov, respektíve možnosť podať výklad právneho predpisu
neznamená to, že by bol súd oprávnený fakticky právny predpis meniť, resp. novelizovať, čo sa podľa

neho stalo. Popretím všetkých jeho možných práv je podľa neho to, že súd prvej inštancie nielenže
rozhodol úplne inak, ale predovšetkým dokonca i v rozpore s tým, čo požadoval navrhovateľ a tak
fakticky spôsobom ultra petitum, napriek tomu, že Najvyšší súd v mnohých rozhodnutiach uviedol,
že je vylúčené, aby ako zákonný obstál trvalý zákaz výkonu záložného práva, lebo by to popieralo
zákonné práva záložného veriteľa. V odvolaní voči druhému uzneseniu súdu prvej inštancie návrhom

navrhovateľ úplne jasne uviedol, že žiada, aby bolo rozhodované o predmete, v rámci ktorého sa
záložnému veriteľovi uloží dočasný a nie trvalý zákaz výkonu záložného práva, do rozhodnutia o žalobe
vo veci samej, ktorej predmet vymedzil, čo mal za úplne jednoznačné z formulácie návrhu, kde je
uvedené, že Slovenská sporiteľňa, a. s., je povinný zdržať sa výkonu záložného práva do právoplatného
rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej. Napriek tomu, súdu prvej inštancie viazanému

návrhom navrhovateľa, a to osobitne v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia „Súd nemôže
preformulovať výrok navrhovaného neodkladného opatrenia“, porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 27.06.2018, sp. zn. 8Cdo/37/2018) a keďže v odvolacom konaní nedošlo ani k potvrdeniu
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani k zmene rozhodnutia, ale k rozhodnutiu Krajského súdu, ktorým
tento rozhodnutie súdu prvého prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, mal za zrejmé, že v

ďalšom konaní, ktoré je opätovne konaním na súde prvej inštancie, bol súd prvej inštancie povinný
rešpektovať návrh rozhodnutia a to pochopiteľne ten, ktorý bol uvedený v "najaktuálnejšom" podaní, t.
j. z 11.11.2024. Napriek tomu však súd prvej inštancie rozhodol o tom, že:
„Súd ukladá odporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby

nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym
odborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku“, t. j.
rozhodol výrokom:
- v rozpore s návrhom navrhovateľa, keď tento žiadal rozhodnúť o uložení zákazu do právoplatného

rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej,
- súd prvej inštancie však podľa neho nerozhodol takto, ale bez akejkoľvek limitácie, t.
j. navždy, hoci to popiera návrh navrhovateľa, kogentné právo i ustálená rozhodovacia prax NS SR.
Namietal, že uvedeným súd prvej inštancie nielen protizákonne, ale i protiústavne, keďže fakticky neguje
obsah záložného práva a oprávnenia na jeho výkon, ktoré je stanovené ius cogens, uložil povinnosť

zdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol
do práva odporcu ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia
svojej pohľadávky z predmetu záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe. Takéto rozhodnutie
označil za protiprávne, ale podľa názoru odporcu - zohľadňujúc zmysel a význam ako neodkladného
opatrenia, tak aj jeho jednotlivých výrokov vo vzájomnej súvislosti, zohľadňujúc i zmysel a význam
jednotlivých právnych noriem - v celom rozsahu za fakticky zmätočné, keďže výrokom 1/ sa ukladá

neobmedzený, myslené časovo neobmedzený, zákaz výkonu záložného práva, avšak vo výroku 2/ sa
ukladá povinnosť podať akúsi žalobu, pričom v prípade, ak súd ukladá povinnosť podať nejakú žalobu,
je to tak len v prípade, keď sa domnieva, že je nemožné práve uloženie nejakého trvalého zákazu, či
rozhodnutia o trvalej úprave pomerov a práve preto by toto malo byť riešené v konaní vo veci samej a
na toto konanie má byť nepochybne viazané aj trvanie neodkladného opatrenia. Takémuto rozhodnutiu

sa nedá ani z formálnej stránky rozumieť, osobitne za situácie, keď sám navrhovateľ žiadal obmedzenie
uloženia povinnosti do skončenia konania vo veci samej. Ako sa uvádza v ustálenej rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu SR:
Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu
prvej inštancie, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V danom spore súd prvej inštancie

rozhodnutím vo veci samej uložil žalovaným povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva v zmysle
(zmenenej) žaloby na neobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol do práva
žalovanej 1/ ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej
pohľadávky z predmetu záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo
odkúpením do svojho výhradného vlastníctva. Predbežné opatrenie nariadené uznesením súdu prvej

inštancie z 29.10.2013 č. k. 5C/393/2013-20 predstavovalo dočasné opatrenie, ktoré malo za cieľ
eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konania nastať, t. j. že by mohlo dôjsť k
nevyváženémuaneprimeranémuzásahudovlastníckychprávžalobcovkichobydliuzostranyžalovanej
1/ ako záložného veriteľa. Rozhodnutie súdu vo veci samej nemohlo nahradiť predbežné opatrenie,
pretože takéto rozhodnutie je v podstate nevykonateľné a zasahuje do práv žalovanej 1/ bez toho, aby

bolo právoplatne rozhodnuté o platnosti Záložnej zmluvy v časti výkonu záložného práva predajom vo
verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva.“ Dovolací súd
nespochybnil názor odvolacieho súdu, že strata obydlia žalobcov by predstavovala obrovský zásah
do ich práv a spôsobila by im veľmi nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie spotrebiteľa
nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Súdna prax dospela k záveru, že právna úprava

dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie
je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, avšak len za predpokladu,
že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky
neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje. Uvedený záver napokon vyplýva aj z citovaného rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie. Dovolací súd uzatvára, že poukazovanie len na vybrané body

predmetného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, bez zohľadnenia jeho celého kontextu, nie
je spôsobilé privodiť záver o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené dovolací
súd uzatvára, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanom spore bolo možné
žalovanej 1/ ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa
výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe,

priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1
C.s.p.) tak, ako to opodstatnene namieta dovolateľka.“ (uznesenie NS SR sp.zn. 8 Cdo 147/2017 z
29.01.2019). Odporca uviedol, že obdobné závery sú vyjadrené i v ďalších rozhodnutiach NS SR (sp.
zn. 5 Cdo 113/2017, uznesenie z 25.04.2019 a sp. zn. 2 Cdo 36/2019 - uznesenie z 26.8.2019). Ako

sa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP: (1) Ochrana ohrozených alebo porušených
práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. (2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacejpraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo,
v prípade, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj
dôkladné odôvodnenie tohto odklonu (§ 220 ods. 2,3 CSP v spojitosti s § 234 ods. 2 CSP). Podľa

neho ide o absolútne identickú situáciu, presne rovnako protiprávnym spôsobom postupoval i sudca
súdu prvej inštancie. Osobitne zdôraznil to, že medzi uznesením o nariadení trvalého neodkladného
opatrenia, ktorým sa navždy ukladá zákaz výkonu záložného práva, ktoré je konečným rozhodnutím
ohľadom daného práva a rozsudkom s takýmto znením nie je absolútne žiaden rozdiel, aj v jednom aj
v druhom prípade sa ukladá povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený, vopred

neurčený čas, čím sa neprimerane zasahuje do práva žalovaného ako záložného veriteľa v budúcnosti
uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva, ktoré
právo je zaručené kogentnou právnou úpravou. Všetky uvedené postuláty postupom (a rozhodnutím)
súdu prvej inštancie porušené boli, súd prvej inštancie ignoroval ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej
justičnej autority, rozhodoval presne opačne a odklon nijako neodôvodnil, rozhodnutie je tak nielen v
rozpore so zákonom, ale i s požiadavkami vyplývajúcimi z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru

vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu, podľa ktorých súd dbá na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku,
pričom uvedené odôvodnenie je podľa neho v priamom rozpore i s uvedeným postulátom. Pripomenul,
že tu existuje „trojdelenie“ moci a že právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať
tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie
ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyvodil, že právomoc meniť zákony patrí Národnej

rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom“ (citované podľa Nálezu
Ústavného súdu SR z 22.06.2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť
zákonom, princíp legality a tzv. legitímne očakávania, práve porušenie ktorých takýmto rozhodnutí
nastalo.

13. K výroku II. (2/ Súd ukladá navrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. XXX/
XX, K., štátny občan SR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653,
so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu
o určenie, že odporcom deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške
130.125,29 eur v písomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná

a v uvedenej výške), konštatoval, že i uvedené absolútne popiera princíp legality i právnej istoty a to
dokonca viacnásobne. Súdu prvej inštancie vytkol, že ukladá povinnosť podať Žalobu, ktorá je v úplne
jasnom rozpore s kogentným právom i ustálenou rozhodovacou praxou NS SR. Žaloba o určenie, že
deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v písomnom
vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške, nie je podľa

neho ničím iným, ako je žaloba o zaplatenie pohľadávky (len v opačnom "garde", že žalobcom má byť
dlžník a petit má byť formálne určovací. Možnosť vykonať záložné právo (a to vždy i formou
speňaženia na dobrovoľnej dražbe) je odrazom zákonnej úpravy (§ 151a OZ, § 151j ods. 1 OZ - „Ak
pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať
výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom

určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa
uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,..“) a záložca je povinný - práve na základe
toho, že je v právnom postavení záložcu - tento výkon strpieť (§151m ods. 4 veta prvá OZ - „Záložca je
povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú
na výkon záložného práva.“), pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený konať v

mene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ - „Pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.“).
Výkon záložného práva však nie je, ani v prípade ak ide o výkon dobrovoľnou dražbou, podmienený
exekučným titulom, ani žiadnym iným overením alebo podmienkou zo strany súdu, ide o mimosúdny
výkon, na základe prehlásenia o výške, pravosti a splatnosti pohľadávky. Podľa uznesenia NS SR sp.
zn. 5Cdo/220/2018 z 31.05.2021:

„K tvrdeniam žalobcov v súvislosti s premlčaním výkonu záložného práva iba na okraj dovolací súd
dodáva, že došlo asi k nepochopeniu obsahu rozhodnutí okresného aj krajského súdu i právnej
úpravy zákona o dobrovoľných dražbách. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že uplatnenie si práva u dražobníka
nespôsobuje spočívanie premlčacej doby, spochybňuje to celý mechanizmus výkonu záložného práva
prostredníctvom platného a účinného zákona o dobrovoľných dražbách. Ak by, ako to tvrdia dovolatelia,

bolo nevyhnutné „z opatrnosti“ podávať riadnu žalobu na plnenie, stal by sa celý inštitút zbytočným,
keďže by sa bolo treba aj tak obrátiť na súd. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu, čo možno
predpokladať, už len zo skutočnosti, že Zákon o dobrovoľných dražbách je stále súčasťou právneho
poriadku. Účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a poskytnutie možnosti záložnýmveriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným právom zriadeným so súhlasom
dlžníka efektívne priamym výkonom práva. Opätovne - Najvyšší súd uvádza, že ak by bolo obrátenie
sa na súd vôbec nebolo zámerom zákonodarcu účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a

poskytnutie možnosti záložným veriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným
právom zriadeným so súhlasom dlžníka efektívne priamym výkonom práva.
Rovnaké závery vyvodil z plenárneho rozhodnutia Ústavného súdu SR, (PL. ÚS 23/2014):
I. Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva
so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby,

pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od
predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku
určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách), Vyhlásenie záložného
veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa
§ 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je podľa neho dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná
dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách

nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné
ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť
určité skutočnosti. Existencia takéhoto prehlásenia nie je podľa neho medzi stranami sporná a hoci má
navrhovateľka osobitné nahliadacie právo podľa § 8 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. toto nepredložila,
žalovaný takéto prehlásenie z opatrnosti predložil ako dôkaz, tým je splnená podmienka existencie

"prehlásenia", tak ako to stanovuje zákon i judikuje Ústavný súd a navyše sám dlžník uvádza, že
nespláca. Dobrovoľná dražba nie je podmienená exekučným titulom, ale je podľa neho podmienená
tým, že záložný veriteľ určité skutočnosti prehlási. Uvedené i nastalo, záložný veriteľ uvedené prehlásil
a Prehlásenie bolo označené a predložené ako dôkaz. Nie je podľa neho zrejmé, či tento súd
prvej inštancie riadne vykonal a tak namietal ignorovanie skutkových záverov (existenciu prehlásenia)

alebo riadne nevykonanie dôkazu. Podmieňovanie výkonu kogentného práva spôsobom stanoveným
zákonom, ďalšou podmienkou, neprípustným súdnym konaním, ktoré zákon nielenže nepožaduje,
ale ktoré fakticky obsah zákona vylučuje, je podľa neho úplne zrejmým porušením princípu legality,
konkrétnetrojdeleniamocia„Právomocvšeobecnýchsúdovvykladaťzákonynemožnochápaťtak,žeby
boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného

princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade
Slovenskejrepublikyakoorgánuzákonodarnejmoci,nietedasúdom“(citovanépodľaNálezuÚstavného
súdu SR z 22.06.2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť zákonom,
princíp legality a tzv. legitímne očakávania, ktoré sú rozhodnutím porušené. Prehlásenie navrhol ako
dôkaz. Postup a obsah napadnutého rozhodnutia je podľa neho v priamom rozpore i s uvedeným,

keď napriek právnej úprave súd prvej inštancie zakazuje výkon záložného práva bez akéhokoľvek
časového obmedzenia a zakazuje záložnému veriteľovi výkon práva zaručeného ius cogens. Uvedené
rovnako podľa neho absolútne popiera dispozičný princíp, keď ukladá navrhovateľovi podať žalobu,
ktorá je nielen právne nedovolená, ktorou sa fakticky opäť neguje zákon a i ustálená rozhodovacia
prax najvyšších justičných autorít, ale predovšetkým popiera obsah článku 46 Ústavy, keď ukladá

navrhovateľovi podať inú žalobu ako sám navrhuje. Súdu prvej inštancie vytkol, že rozhoduje v rozpore
s tým, čo požadoval navrhovateľ a tak fakticky spôsobom ultra petitum.

14. Pripomenul, že navrhovateľ v odvolaní voči druhému prvoinštančnému rozhodnutiu uvádzal, že
žiada, aby súd rozhodol nasledovne:

1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ
je povinný zdržať sa výkonu záložného práva do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok
vo veci samej.
2/OkresnýsúdPezinokukladánavrhovateľkevlehotedo60dníodprávoplatnostiuzneseniaonariadení
neodkladného opatrenia podať žalobu, že:

a) zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
17.04.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
b) zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
17.04.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
c) zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa

17.04.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedeným návrhom navrhovateľ úplne jasne
uviedol, že žiada, aby bolo rozhodované o povinnosti podať žalobu o neprijateľnosť týchto vymedzených
zmluvných podmienok. Napriek tomu, súd je viazaný návrhom navrhovateľa a to ten, ktorý bol uvedený
v „najaktuálnejšom“ podaní, t. j. z 11.11.2024, súd rozhodol o nenavrhovanom o tom, že: „Súd ukladánavrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. XXX/XX, K., štátny občan SR podať na
súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave, Tomášikova
48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o určenie, že odporcom deklarovaná

pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.03.2024 vo výške 130.125,29 eur v písomnom vyhlásení
navrhovateľa dražby zo dňa 26.03.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške.“ Podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Mal za
protiústavné, ak sa nariaďuje niekomu podať žalobu s obsahom úplne iným, ako navrhuje, t. j. vôbec nie

ohľadom svojho práva, ale toho, čo si ultra petitum určil súd, hoci nie je žalobcom a neformuluje obsah
žaloby, na to je tu žalobca. Ako uvádza právny princíp už od čias rímskeho práva:
„Nemo potest esse simul actor et iudex - Súčasne nemôže byť nikto žalobcom i sudcom“ (citované
podľa súbor Právne princípy, ktoré vybral JUDr. Rudolf Čirč, Sudca NS SR, september 2015). Uvedeným
sa v plnom rozsahu popiera práve obsah základného práva na súdnu ochranu, ktorý je založený na
subjektívnom a teda dispozičnom princípe, to je ten kto sa domnieva, že bol ohľadom svojho práva

poškodený, môže sa obrátiť na príslušný súd, na uvedenom dispozičnom princípe je vybudované i
Civilný sporový poriadok, keď obsah žaloby určuje žalobca a nikto iný, pričom rozhodnutie súdu uvedené
absolútne popiera a ukladá povinnosť podať žalobu s obsahom, ktorý je diametrálne odlišný od toho, akú
žalobu navrhovateľ reálne podať chce. I uvedené mal za zrejmé porušenie princípu legality
a viacerých ústavných článkov. Reagoval na úvahu súdu prvej inštancie, že uvedené má byť dôsledkom

záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, a tak zdôraznil, že žalovaný v celom rozsahu rešpektuje
právomoc všeobecného súdu, a to ako súdu prvej inštancie, tak i súdu odvolacieho, vo veci rozhodnúť v
súlade s právomocou primárne súdom zverenou Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k uvedenému
však doplnil, že každá činnosť akéhokoľvek orgánu vykonávajúceho túto v rámci zverenej právomoci je
z hľadiska výkonu takejto právomoci podriadená všeobecným pravidlám, ktoré vyplývajú ako z Ústavy,

tak aj noriem podústavného práva a za rešpektovania takého výkladu týchto rozhodujúcich právnych
noriem, ktorý je v súlade s Ústavou, ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších justičných autorít i zo
zmyslom a účelom právnych noriem a to vo vzájomnej súvislosti. Základným princípom, ktorý ovláda
akúkoľvek činnosť akéhokoľvek orgánu pri výkone jeho právomoci, je princíp legality, tzn. zákonnosti,
čo znamená, že akékoľvek konanie orgánu vykonávajúceho verejnú moc musí mať zákonný podklad, a

byť v súlade so základnou ústavnoprávnou formulou, v zmysle ktorej štátne orgány môžu konať len to,
čo je dovolené - na rozdiel od súkromnoprávnych subjektov, pri ktorých platí, že môžu konať všetko, čo
nie zákonom zakázané. Ako uvádza vo svojej rozhodovacej praxi ÚS SR:
„Z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy) konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento príkaz zaväzuje

všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich
kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb
rešpektujúcpritomprincípyprávnehoštátu (čl.1ods.1prvejvetyústavy)(I.ÚS794/2014).Princíp
legality, zákonnosti, viazanosť textom zákona, znamená podľa neho to, že akýkoľvek výklad musí byť
zároveň výkladom ústavne konformným, to je v súlade s pravidlami zakotvenými okrem iného v Ústave a

sprostredkovane i v príslušných medzinárodných zmluvách, pričom osobitne možno poukázať na dielčie
aspektypovinnostiústavokonformnéhovýkladuatokonkrétnenato,ževýkladniejeústavnekonformný,
keď sa aplikáciou tej - ktorej právnej normy neprípustne zasahuje do obsahu základného práva alebo
slobody a opomína sa výklad iný, ktorý netrpí takouto vadou, resp. je tiež aspektom uvedeného to,
že právne normy nebudú aplikované izolovane a formalisticky a v konečnom dôsledku spôsobom

popierajúcim účel jednotlivých právnych noriem vo vzájomnej súvislosti a v kontexte celého právneho
poriadku. Z povinnosti ústavokonformného výkladu tiež vyvodil povinnosť akýkoľvek akt aplikácie práva
riadneodôvodniť,atospôsobom,kedybudúvúplnostivysvetlenédôvody,prektorébolorozhodnutétak,
ako bolo rozhodnuté, pričom súd je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť zo všetkých hľadísk, ktoré v
danej situácii prichádzajú do úvahy a osobitne zdôraznil, že súd je povinný riadnym spôsobom reagovať

okrem iného nielen na rozhodovaciu prax najvyšších justičných autorít, či na závery právnej vedy a
právnej teórie, ale predovšetkým na námietky strany, ktorá v konaní nebola úspešná a to na všetky
námietky, ktoré sa dotýkajú predmetu súdnej ochrany, a teda predmetu konania a to alebo spôsobom,
keď súd vysvetli z akého dôvodu je tá - ktorá konkrétna námietka právne nesprávna, alebo vysvetli,
z akého dôvodu je ten - ktorý argument strany konania nepodstatný, a preto sa týmto nie je potrebné

vzhľadom na predmet sporu zaoberať. Inými slovami žalovaný samozrejme neuprel komukoľvek právo
na vlastný právny názor v rámci výkonu konkrétnej rozhodovacej právomoci, avšak poukázal na to,
že súčasťou práva na súdnu ochranu je okrem iného i to, aby bolo konané a rozhodované v súlade
s princípom legality, okrem iného na základe a v súlade s relevantnými právnymi normami, v súlades ich zmyslom a účelom a to vo vzájomnej súvislosti a splnenie uvedeného bolo z rozhodnutia súdu
explicitnezrejmé.Súčasťouriadneho odôvodneniajepodľanehoito,abyodôvodnenienepopieraločoje
zjavné,pričomosobitnezdôraznil,žesúčasťouprávanasúdnuochranuvpodoberiadnehoodôvodnenia

rozhodnutia je i právo na logické odôvodnenie súdneho rozhodnutia, to je také odôvodnenie, ktoré
neodporuje princípom formálnej logiky (porovnaj judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom uvedeného) a rešpektovalo právnu istotu, okrem iného
vo forme rešpektovania ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších justičných autorít - ak sa od tejto
odkloní, uvedené musí byť riadne odôvodnené. Tiež uviedol, že nie všetko, čo je uvedené v rozhodnutí

krajského súdu má povahu tzv. záväzného právneho názoru, keďže tento musí byť nielen náležite
vysvetlený (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudu a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudu
ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, SEVT, Praha 1986, str. 62), ale musí sa týkať naplnenia zrušujúcich
dôvodov, čo uvedené (t. j. úvahy týkajúce sa budúcej žaloby) prima facie určite nie sú. S ohľadom na
uvedené je podľa názoru žalovaného vylúčené, aby odvolací súd vyslovil ohľadom tohto konkrétneho
aspektu názor, ktorý by mal byť považovaný za tzv. záväzný, meritórny právny názor, majúci vplyv na

podstatu rozhodovania súdu prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu
neobsahovalo žiaden záväzný právny názor (vo vzťahu k právnemu posúdeniu uvedenej „otázky“), bol
podľa neho jediným ústavokonformným postupom v konaní taký postup súdu prvej inštancie, kedy by
tentorozhodoltakakoužvosvojomdruhomrozhodnutírozhodol.Nazáverdoplnil,žeikebymalodvolací
súd názor opačný, že aj tak nie je vlastným záväzným právnym názorom viazaný (napr. R 68/1971),

tento záver sa presadil aj v SR, ako aj ČR a to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom,“ III. ÚS 46/2013, obdobne aj NS ČR,
Rc 80/2008. Za ďalšie úplne zjavné porušenie princípu legality mal to, keď sa ukladá povinnosť podať
Žalobu, ktoré je právne nedovolená v rozpore s kogentným právom (a uvedené samo osebe vylučuje
možnosť záveru s vysokou pravdepodobnosťou, že navrhovateľ by bol v konaní vo veci samej úspešný,

čo vylučuje možnosť zákonne nariadiť neodkladné opatrenie). Konštatoval, že zmysle ustanovenia §
137 CSP: Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o:
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,

c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba o určenie, že odporcom
deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v písomnom
vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške, je podľa neho

teoreticky žalobou na určenie inej právnej skutočnosti podľa § 137 pís. d) CSP. Ide o žalobu,
ktorej predmetom je určenie právnej skutočnosti a to právnej skutočnosti inej ako je určenie práva alebo
právneho vzťahu. Teoreticky môže ísť - ak by na to boli splnené procesné podmienky - o žalobu v zmysle
ustanovenia § 137 pís. d) CSP. Podmienky stanovené v ustanovení § 137 pís. d) CSP sú dve, pričom
sa jedná o podmienky kumulatívne.

1. Musí ísť o určenie právnej skutočnosti, právnej skutočnosti inej ako je určenie práva alebo právneho
vzťahu (§ 137 pís. d) CSP v spojitosti s ustanovením § 137 pís. c) CSP a contrario),
2. Možnosť učenia takejto právnej skutočnosti musí explicitne vyplývať z ustanovenia osobitného
predpisu.Akvprávnomporiadkutakátoosobitnáprávnanormanieje,nejdeožalobuprocesneprípustnú
a tak neexistuje žiaden aktívne vecne legitimovaný subjekt na jej podanie (uvedené platí aj vo vzťahu k

pasívnej vecnej legitimácii, ak takáto žaloba prípustná nie je, nemôže byť žiaden subjekt pasívne vecne
legitimovaný). Právna norma umožňujúca žalovať na určenie, že odporcom deklarovaná pohľadávka
voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v písomnom vyhlásení navrhovateľa
dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške v slovenskom právnom poriadku podľa
neho neexistuje. Mal za to, že uvedená - právne významná - skutočnosť, je dôvodom na bezodkladné

zamietnutie žaloby. I v uvedenom prípade je podľa neho aplikovateľná konštantná judikatúra
NS SR, stanovujúca (vo vzťahu k určovacím návrhom), že ak sa nepreukáže naliehavý právny záujem
na požadovanom určení (resp. ak sa nepreukáže právne ekvivalentná požiadavka existencie právnej
normy umožňujúcej žalovať na takéto špecifické určenie), je vylúčené súčasne sa zaoberať žalobou
vo veci samej (t. j. meritórne). Uvedené konštatoval Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo

91/2006, keď uviedol, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý
dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu
návrhu“ (podobné závery vyjadril najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo
13/2010, 3 Cdo 56/2011, 1 Cdo 324/2014, 3 Cdo 887/2015, 5 Cdo 345/2015, 8 Cdo 26/2016).Aj ústavný súd zaujal názor, podľa ktorého ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny
záujem nie je daný, vecnou stránkou podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08). Ako
sa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP:

(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Ako sa uvádza v diele Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 1107 a 1108:
„Procesu osvedčovania (spravdepodobnenia) podliehajú všetky zákonné podmienky na nariadenie
neodkladného opatrenia, s osobitným dôrazom na potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z
ohrozenia exekúcie. Z normatívneho textu vyplýva, že pri osvedčovaní dôvodnosti a trvania chráneného
nároku, teda nároku vo veci samej, je navrhovateľ povinný dosiahnuť hodnoverné osvedčenie. Táto

sprísnená požiadavka vychádza jednak z premisy, že zjavne nedôvodnému nároku nemožno poskytnúť
predbežnú procesnú ochranu. Zdôraznil, že navrhovateľ je zo zákona povinný hodnoverne osvedčiť
aj dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana. Súd
nemôže nariadiť neodkladné opatrenie, ak sa mu na základe predbežného právneho posúdenia nárok
vo veci samej javí ako nedôvodný. Predbežná ochrana nedôvodného nároku by bola v rozpore s

podstatou a účelom neodkladného opatrenia. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania meritórneho
nároku môže navrhovateľ dosiahnuť najmä relevantnými skutkovými tvrdeniami, listinnými dôkaznými
prostriedkami a kvalifikovanou právnou argumentáciou. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej
musí na strane súdu viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu
konania vyššia než pravdepodobnosť jej zamietnutia.“ Súd musí vykonať právne posúdenie nároku

(t. j. úspešnosti žaloby vo veci samej), čo je činnosť v zásade úplne zhodná s právnym posúdením
opodstatnenosti nároku v konaní vo veci samej, rozdiel je len v relevantnom osvedčovaní (resp.
dokazovaní vo veci samej). Dôsledkom uvedeného je skutočnosť, že ak súd predbežne právne posúdi,
že žalobca nebude v konaní s vysokou mierou pravdepodobnosti úspešný, nie je možné neodkladné
opatrenie nariadiť. Obdobné závery vyplývajú z diela Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s
1540, str. 1107 a nasl., na ktoré už odvolateľ poukázal, v ktorom sa uvádza:
„Súd nemôže nariadil neodkladné opatrenie, ak sa mu na základe predbežného právneho posúdenia
nárok vo veci samej javí ako nedôvodný. Predbežná ochrana nedôvodného nároku by bola v rozpore s
podstatou a účelom neodkladného opatrenia. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania meritórneho

nároku môže navrhovateľ dosiahnuť najmä relevantnými skutkovými tvrdeniami, listinnými dôkaznými
prostriedkami a kvalifikovanou právnou argumentáciou.. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej
musí na strane súdu viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu
konania vyššia než pravdepodobnosť jej zamietnutia.“ Rovnako i K. Svoboda uvádza: „Predbežné
opatrení nelze vydat, pokud je žalobní požadavek žalobce zcela zjevne neduvodný. (Svoboda, K. -

Dokazování, ASPI, Praha, 2009, s. 141). Uvedené - nedostatok procesných predpokladov na takéto
určenie - vylučuje žalobu meritórne prejednávať a je podľa neho tak v úplnosti osvedčené, že uvedená
žaloba nemôže byť s vysokou mierou pravdepodobnosti dôvodná. Uvedené podľa neho vylučuje
možnosť neodkladné opatrenie zákonne nariadiť a to pre neosvedčenie nároku. Uvedený výrok (1/
i 2/, „Súd ukladá odporcovi povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej
dražby nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym
odborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere
47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku.“ „2/

Súd ukladá navrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K.T. XXX/XX, K., štátny občan
SR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave,
Tomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o určenie, že odporcom
deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v písomnom
vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške.“) je podľa

neho navyše materiálne nevykonateľný, okrem iného z dôvodu, že:
- ukladá sa povinnosť odporcovi, nikto taký v konaní nie je,
- ukladá sa povinnosť zdržania sa výkonu záložného práva, avšak nevedno, ktorého záložného práva
(vykonáva sa záložné právo, ktoré vzniklo zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom totomusí byť identifikované V - číslom a jeho predmetom, označením zálohu, pričom toto označenie musí byť
dostatočneurčité(súpisnéaleboparcelnéčíslo/druh/LV/označenieregistra/ďalšiaidentifikácia),pričom
uvedený návrh uvedené označenie záložného práva neobsahuje, rovnako neobsahuje označenie, či

ide o parcely registra „C“ alebo „E“, resp. označenie druhu pozemku, je tak vylúčené, aby sa jednalo o
zákonný, dostatočne určitý návrh. Ďalej namietal, že ukladá sa povinnosť podať žaloba voči odporcovi,
čo je objektívne nemožné, Žaloba sa môže podať len voči žalovanému. Uvedeným súd prvej inštancie
nielen protizákonne, ale i protiústavne, keďže fakticky neguje obsah záložného práva a oprávnenia
na jeho výkon, ktoré je stanovené ius cogens, uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva na

neobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol do práva žalovaného ako záložného
veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu
záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe. Takéto rozhodnutie považoval za nielen protiprávne,
ale podľa názoru žalovaného - zohľadňujúc zmysel a význam ako neodkladného opatrenia, tak aj jeho
jednotlivých výrokov vo vzájomnej súvislosti, zohľadňujúc i zmysel a význam jednotlivých právnych
noriem - v celom rozsahu za fakticky zmätočné, keďže výrokom 1/ sa ukladá neobmedzený, myslené

časovo neobmedzený, zákaz výkonu záložného práva, avšak vo výroku 2/ sa ukladá povinnosť podať
akúsi žalobu, pričom v prípade, ak súd ukladá povinnosť podať nejakú žalobu, je to tak len v prípade,
keď sa domnieva, že je nemožné práve uloženie nejakého trvalého zákazu, či rozhodnutia o trvalej
úprave pomerov a práve preto by toto malo byť riešené v konaní vo veci samej a na toto konanie má byť
nepochybne viazané aj trvanie neodkladného opatrenia. Takémuto rozhodnutiu sa nedá podľa neho ani

z formálnej stránky rozumieť, osobitne za situácie, keď sám navrhovateľ žiadal obmedzenie uloženia
povinnosti do skončenia konania vo veci samej. K celej argumentácii i konaniu poukázal na základné
ústavnoprávne postuláty a princípy determinujúce postup súdu v civilnom sporovom konaní. Uviedol, že
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné

záväzky (čl. 1 ods. 1,2 Ústavy SR), štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy), uvedeným sa zakotvuje zásada
legality(zákonnosti),ktorájehlavnýmdeterminantomkonaniaačinnostiorgánuvykonávajúcehoverejnú
moc (bez ohľadu na formu konania). Súdne konanie (v akejkoľvek jeho fáze, t. j. pri postupe, ktorý
predchádza rozhodnutiu, ktoré sa v ňom vydáva) je plne ovládané zásadou zákonnosti, čo o. i. znamená,

že akékoľvek konanie súdu musí mať zákonný podklad akákoľvek aplikácia akýchkoľvek predpisov
(vrátane akýchkoľvek predpisov jednoduchého, podústavného práva) musí byť v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na poskytnutie súdnej resp. inej
právnej ochrany v prípade ochrany svojho práva a to spôsobom ustanoveným zákonom, zaručuje sa tiež
právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a zároveň výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl.
152 ods. 4 Ústavy). Z uvedených ústavných článkov (resp. ich obsahu) vyvodil o. i. zásadu legality,
viazanosti ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom,
ktoré zásady a princípy sú kľúčovými požiadavkami vyplývajúcimi z charakteru Slovenskej republiky
ako materiálneho právneho štátu. Ako vo svojej rozhodovacej praxi uvádza vo vzťahu k uvedenému

ÚS SR: „Z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy)
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento
príkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,
ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a
právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) - I. ÚS

794/2014 - pričom vo vzťahu k právu na súdnu ochranu ÚS SR dopĺňa:
„Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri
jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušenímústavouzaručenéhoprávanasúdnualeboinúprávnuochranu.“(I.ÚS26/94anasl.)Ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť podľa neho spravodlivá
a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (čl. 2 ods. 1 ZP CSP), pričom právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 ZP CSP), súd postupuje a rozhoduje v

súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so
základnými princípmi tohto zákona (čl. 16 ods. 1 ZP CSP), pričom každé ustanovenie tohto zákona je
potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosťpred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s
trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené a zároveň výklad tohto zákona nesmie protirečiť
tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné a nikto sa nesmie dovolávať slov a viet tohto

zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1 (čl. 3 ods. 1,2 ZP CSP). Ako zhrňujúco uvádza ÚS SR:
„Ak zákonodarca zveruje niektorému orgánu štátu právomoc rozhodovať v konkrétnych prípadoch o
právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, musí v súlade s uvedeným ústavným
princípom zákonom upraviť rozsah a spôsob výkonu zverenej právomoci rešpektujúc právnu istotu
dotknutých subjektov právnych vzťahov spočívajúcu v ich spôsobilosti predvídať postup a konanie

štátnych orgánov vo vzťahu k svojmu právnemu postaveniu, vrátane možností a spôsobu uplatnenia
vlastných práv v takomto konaní. (plenárne rozhodnutie ÚS SR Pl. ÚS 22/06). Uvedenými postulátmi,
resp. povinnosťou ich aplikácie, sú vymedzené hranice spravodlivého súdneho konania. Opakovane
zdôraznil, keďže ide o najzákladnejšiu skutočnosť determinujúcu posúdenie toho, či išlo o spravodlivý
proces, že Ústavný súd i Najvyšší súd konštantne pripomínajú, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva
osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. I. ÚS 4/94, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010
z 24.5.2011).
Ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 4/94 in concreto uviedol, že:
„Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní súc
viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na

súdnu ochranu“
Ako v naznačenom smere dopĺňa Ústavný súd osobitne vo vzťahu k aplikácii procesných noriem:
Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane
jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho
predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto mal za ústavne neudržateľný právny

názor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený
prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve
naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do
ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami. (nález Ústavného
súdu SR z 15. apríla 2021, sp. zn. III. ÚS 225/2020). Uvedené závery mal za plne aplikovateľné

v celom konaní, vrátane odvolacieho, kedy odvolací dôvod v ustanovení § 365 ods. 1 písmeno
b) CSP (Odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je v celom rozsahu obsahovo sa prekrývajúce s dovolacím dôvodom podľa §
420 pís. f) Civilného sporového poriadku. Akékoľvek porušenie postupu podľa procesných predpisov

je podľa neho porušením práva na spravodlivý proces a fakticky odňatím možnosti strany riadne
konať pred súdom, t. j. konať vo vzťahu k procesnej situácii, ktorá je procesnou situáciou riadnou,
existujúcou ako výsledok ako riadneho procesného postupu súdu, nie procesnou situáciou inou, ktorá
tu existuje v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu. Takýchto nezákonných procesných
situácii, i v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, vzniklo podľa neho

viacero. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu je tak princíp právnej istoty, predvídateľnosti
aplikácie práva a legitímnych očakávaní, pričom ak súd koná vo veci inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (napr. už uvádzané I.
ÚS 4/94, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010 z 24.5.2011, a ď.). Súkromnoprávny subjekt
má vo vzťahu k postupu súdu v civilnom sporovom konaní legitímne očakávania, ktorých obsahom

je o. i. garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred
nepredvídateľnýmmocenskýmzásahomdoichprávnejsituácie,navyústeniektorejdourčitéhovýsledku
sa spoliehali (PL. ÚS 16/06). Orgán verejnej moci, vrátane súdu, musí postupovať predvídateľným
spôsobom, pričom obsah toho, čo je predvídateľné, je neoddeliteľne spätý predovšetkým s obsahom
relevantných právnych noriem určujúcich pravidlá správania sa konania orgánu verejnej moci. Je

podľa neho bezpodmienečnou povinnosťou súdu svojou činnosťou zabezpečiť konanie / postup, v
ktorom je zabezpečená plnohodnotná realizácia základných práv fyzických alebo právnických osôb,
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (napr. Nález ÚS SR zo dňa 12.4.2007, č. k. II.ÚS 148/06)
a vykladať právne normy spôsobom, ktorý zabezpečí ochranu zaručeným základným a právam a
slobodám všetkých účastníkov konania (a v prípade stretu sa tento vyrieši uplatnením zásady ich

spravodlivej rovnováhy). Podľa názoru odporcu uvedené postuláty boli napadnutým rozhodnutím a
jemu predchádzajúcim postupom porušené. Uviedol, že obsah podania označeného ako návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia (hoci ide o podanie neúplné) viac ako jednoznačne indikuje záver,
že navrhovateľ sa reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahujednotlivých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského
práva), ako aj právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť
sa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek

relevantného dôvodu. Celý návrh mal za zjavne prepisovaný, generický a skutkovo neurčitý kompilát,
kde sú uvádzané rozhodovacou praxou Najvyšších justičných autorít dávno vyvrátené "úvahy", ktoré
majú na viacerých miestach podobu až právneho nonsensu, prípadne úvahy popierajúce obsah
kogentnýchprávnychnoriem.Idepodľanehooaninieveľmizastieranýpokuszbaviťsabezakéhokoľvek
dôvodu povinnosti zabezpečujúcej záväzok vo výške presahujúcej 130.000 eur. Už v čase pred

vyhlásením mimoriadnej splatnosti (september 2023!) bol dlh niekoľkonásobne presahujúci hranicu
2.000 Eur (zákonná hranica pre dražbu nehnuteľnosti, § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.
z.) - 9.843,45 Eur k 21.9.2023. Výzva bola označená ako dôkaz, ak nebola vykonaná, namietal preto
jej nevykonanie, ak bola vykonaná, namietal, že neboli brané do úvahy predmetné skutkové závery z
uvedeného vyplývajúce. Uvedené potvrdzuje samotný navrhovateľ v návrhu:
„K uvedenému zároveň dodávame, že zmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov (do

25.10.2033), pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej
splatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení tejto zmluvy z dôvodu omeškania so splátkami od februára
2023 do októbra 2023.“ Momentálne je však máj 2025 a len každomesačná povinnosť pred vyhlásením
mimoriadnej splatnosti bola 985,60 Eur. Aj bez vyhlásenia mimoriadnej splatnosti by bol dlh na týchto
splátkach skoro 30.000 Eur. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol dlh vo výške 126.344,78

eur. Za úplne irelevantné označil i úvahy vo vzťahu k mimoriadnej splatnosti, keďže medzi výkonom
záložného práva a (ne)možnosťou výkon vykonať, ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy
korelát. Výkon záložného práva vôbec nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
alebo nie, jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený
riadne a včas. Navrhovateľ podľa neho uvedené ani nepreukázal, ani preukázať nemohol, keďže je

dlhodobo v omeškaní s plnením svojich finančných povinností. Sám navrhovateľ uvádza: „Žalobkyňa
sa v priebehu roka 2023 z objektívnych dôvodov dostala do platobnej neschopnosti.“ Samozrejme
navrhovateľ, ani jej právny zástupca so sídlom v Prešove, nepovažoval za potrebné uviesť, o ktoré
objektívne dôvody ide a tieto preukázať, rovnako ako neuviedol to, ako bol úver nesplácaný (a nijaké
splácanie ani nepreukázal). Už len uvedené nesplnenie povinnosti tvrdenia a povinnosti osvedčenia, by

malo viesť k zamietnutiu návrhu a to pre neunesenie procesných bremien. Možnosť vykonať záložné
právo sa viaže na existenciu zabezpečenej splatnej a nesplatenej pohľadávky v minimálnej výške (§
151a OZ, § 151j OZ, § 3 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z.), t. j. 2.000 Eur. Úvahy o akejsi neproporcionalite,
ak kogentné zákonné ustanovenie stanovuje hranicu 2.000 Eur, mal vzhľadom na uvedené doslova za
absurdné, ide o vyhľadávanie si pseudodôvodov na neplnenie si povinností, ku ktorým sa navrhovateľ

riadne zaviazal. Poukázal na čl. 5 Základných princípov CSP, podľa ktorého: „Zjavné zneužitie práva
nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať
procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“ Podanie takéhoto
podania je podľa neho zjavným zneužitím práva a uvedeným spôsobom by mal byť zo strany súdu i

posúdený. Ako v tomto smere uvádza rozhodovacia prax Ústavného súdu SR:
„Účelom zákonnej podmienky ustanovenej v § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách je dodržanie
proporcionality medzi hodnotou istiny pohľadávky a hodnotou založenej nehnuteľnosti. S ohľadom na
mechanizmus procesu výkonu dobrovoľnej dražby a systematiku samotného zákona o dobrovoľných
dražbách mal za jednoznačné, že zákonodarca sa rozhodol túto proporcionalitu brať do úvahy iba do

momentu oznámenia o začatí výkonu záložného práva.“ Z Uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.
ÚS 595/202 vyvodil, že hranica pre dražbu zálohu je výška istiny dlhu v sume 2.000 Eur - čo nepochybne
mnohonásobne splnené je. Rozhodnutie tak podľa neho i v naznačenom smere neguje právnu úpravu
a rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ide tak o rozhodnutie arbitrárne. Rovnako poukázal na
ďalšie súvislosti toho, že len na omeškaných splátkach by bol dlh cca 30,000 Eur. Záväzok vo výške

presahujúcej 130.000 eur, Už v čase pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti (september 2023!) bol
dlh niekoľkonásobne presahujúci hranicu 2.000 Eur (zákonná hranica pre dražbu nehnuteľnosti, § 3
ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z.) - 9.843,45 Eur k 21.9.2023, momentálne je však máj 2025 a len
každomesačná povinnosť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bola 985,60 Eur aj bez vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti by bol dlh na týchto splátkach skoro 30.000 Eur.

V zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 OZ účinného do 31.10.2024:
(9) Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže obchodník uplatniť
právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keďsúčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V zmysle
ustanovenia § 53 ods. 9 OZ účinného od 1.11.2024:
„(9) Ak má spotrebiteľ plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy v splátkach, môže obchodník požadovať

vrátenie celého plnenia, ak je spotrebiteľ celkom alebo čiastočne v omeškaní aspoň s tromi splátkami a
suma splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, je najmenej vo výške
a) desiatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa
spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá najviac na tri roky,
b) piatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa

spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako tri roky
a najviac na desať rokov, alebo
c) dva a pol percenta poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ
podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako
desať rokov.“
(10) Ak sú splnené podmienky podľa odseku 9, obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s

ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť spotrebiteľovi dodatočnú lehotu na plnenie, ktorá nesmie
byť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy.
Ak spotrebiteľ neuhradí splátky, s ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu
obchodníkom, jej uplynutím sa stáva celé plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565
sa nepoužije. Obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní,

upozorniť spotrebiteľa na následok podľa predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je
spotrebiteľ v omeškaní. Ide o ex lege úpravu a "odpadajú" tak zjavne špekulatívne a nonsensuálne
námietky typu tých produkovaných navrhovateľom („K uvedenému zároveň dodávame, že
zmluvaoúveresavzťahovalanaobdobiecca20rokov(do25.10.2033),pričombankauplatnilaklauzulu,
s ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej splatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení

tejto“) - hoci písomnú zmluvu a podmienky nepredložila ani v úplnosti. Výška úveru bola 180.200 Eur. 2,5
percenta z 180.200 Eur je 4.505 Eur. Dlh aj bez mimoriadnej splatnosti je len na splátkach cca 30.000
Eur, t. j. mnohonásobne viac. V zmysle ustanovenia § 879 y ods. 1,2 OZ:
(1) Ustanoveniami tohto zákona v znení účinnom do 31. októbra 2024 sa spravujú právne vzťahy
vzniknuté do 31. októbra 2024; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov

sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. októbra 2024, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak.
(2) Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami § 53 ods. 9 a 10 v znení
účinnom od 1. novembra 2024 a v ktorých nedošlo k uplatneniu práva obchodníka podľa § 53 ods. 9 v
znení účinnom do 31. októbra 2024, sa od 1. novembra 2024 nepoužijú.“
Od 1.11.2024 je tu tak vo vzťahu k mimoriadnej splatnosti úprava priamo zákonné, podmienkou

pre uplatnenie práva veriteľa je výzva dlžníkovi s príslušným obsahom, v ktorej sa určí dlžníkovi
dodatočná lehota, v ktorej môže zaplatiť celú omeškanú sumu splátok, pričom v prípade nesplnenia
(neuhradenia) celej sumy omeškaných splátok sa ex lege stáva celé plnenie, celý dlh, splatný.
Zároveň od 1.11.2024 v doterajších vzťahoch (čo je aj ten s dlžníkmi žalobcami) platí, že ustanovenia,
ktoré sú v rozpore s ustanoveniami § 53 ods. 9 a 10 v znení účinnom od 1. novembra 2024, sa

od 1. novembra 2024 nepoužijú.“ Za takejto právnej úpravy zakazovať výkon záložného práva je
podľa neho v celom rozsahu úplne arbitrárne, je predsa vylúčené, aby sa za takýchto parametrov a
tomto omeškaní bránilo veriteľovi na neobmedzený čas vykonať jeho kogentné oprávnenie. Rovnako
poznamenal, že je tu rozhodnutie najvyššej justičnej autority, Súdneho dvora EÚ, ktorý rozsudkom zo
dňa 10.9.2014 vo veci C-34/13 rozhodol nasledovne: „Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že
im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť
pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom
záložnéhoprávananehnuteľnýmajetok,ktorýspotrebiteľposkytolakozabezpečeniepohľadávky,pokiaľ
predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré

spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“ Ak by tu boli údajné
nejaké neprijateľné podmienky, nevylučuje to podľa neho možnosť výkonu záložného práva. Uviedol,
že uvedená argumentácia navrhovateľa je len zámienkou na to, ako akože odôvodniť neplnenie toho,
k čomu sa zaviazal a vyhnúť sa tak plneniu svojich zákonných povinnosti, uvedené vyplýva aj z toho,
čo uvádzal vo svojom podaní, z toho, čoho sa mieni domáhať v údajnej veci samej, to je ktorých

neprijateľnýchpodmienok,pričomjeúplnezrejmé,žetietonemajúabsolútnežiadenvplyvnajehohlavnú
povinnosť vrátiť poskytnutý úver s úrokom a že teda je úplne zjavne ústavnoprávne neproporcionálne,
ak kvôli nejakým špekulatívnym tvrdenia o údajne neprijateľných podmienkach, ktoré v žiadnom prípade
nemôžu mať absolútne žiaden vplyv na povinnosti vrátiť úver aj s príslušným úrokom - teda absolútnezásadná podstata tejto pohľadávky nemôže byť nikdy takýmito podmienkami dotknutá - sa "pretaví" do
toho, že sa zakazuje výkon záložného práva práve na vymoženie vrátenia pohľadávky z titulu úveru, jeho
istiny a povinnosti zaplatiť z poskytnutého úveru úrok. Uvedené absolútne popiera podstatu zaručených

majetkových práv žalovaného. Doplnil, že súd prvej inštancie neodkladným opatrením zakazuje výkon
záložného práva, teda upravuje záložno - právny vzťah a zároveň ukladá povinnosť podať žalobu
ohľadom určenia vo vzťahu k pohľadávke, t. j. vzťahu obligačnému, teda úplne inému právnemu vzťahu.
Namietal, že predmetom konania o nariadenie neodkladného opatrenia vôbec nie je obligačný (úverový)
vzťah. Záložný právny vzťah je síce právnym vzťahom akcesorickým, avšak akcesorita sa vzťahuje

výlučne k pohľadávke, či existuje. Záložca sa označuje aj ako náhradný dlžník, keďže sa stal iným
dlžníkom pre prípad, ak pôvodný dlžník z akéhokoľvek dôvodu neplní. Táto jeho povinnosť je odvodená z
úplne iného právneho vzťahu a to z právneho vzťahu založeného osobitným právnym úkonom, záložnou
zmluvou a postavenie záložcu ako náhradného dlžníka nie je odvodené z právneho vzťahu, ktorý je
založený úverovou zmluvou, zaviazaný z úverovej zmluvy je výlučne obligačný dlžník. Inými slovami
povinnosť záložného dlžníka je povinnosťou inou ako je povinnosť dlžníka obligačného, ide o povinnosť

z iného právneho vzťahu, ale táto povinnosť je úplne nezávislá od toho z akého dôvodu obligačný
dlžník, tzn. dlžník z úverovej zmluvy, svoj záväzok nesplnil. Jediný rozdiel medzi dlžníkom obligačným
a náhradným dlžníkom, to je dlžníkom záložným, je ten, že rozsah náhradnej dlžníckej povinnosti je
limitovaný výlučne tou ktorou konkrétnou majetkovou hodnotou - zálohom. V tomto smere mal za úplne
právne irelevantné, či subjekt, ktorý je obligačným dlžníkom, má zároveň v inom právnom vzťahu aj

postavenie dlžníka záložného, uvedené nemá absolútne žiaden vplyv na to, že ide o povinnosti odlišné,
z odlišného právneho vzťahu, s odlišnými právnymi povinnosťami a predovšetkým vzájomne nijako inak
ovplyvnené ako len tým, že ten, kto je záložný dlžník, je povinný splniť svoje povinnosti v prípade,
ak ten, kto je obligačný dlžník, svoj dlh riadne a včas nesplnil. Namietal, že úverový vzťah vôbec nie
je predmetom konania a aj v konaniach iných, kde predmetom takýto vzťah je, sú tu jasné procesné

bremená o. i. vo vzťahu k splneniu úverovej pohľadávky. Tiež uviedol, že akékoľvek skutočnosti, týkajúce
satvrdeníozániku(úplnom/čiastočnom)nárokunavrátenieúveru,súrokomapríslušenstvom,zaťažujú
dlžníka.
K uvedeným záverom dospela i súdna prax:
„Dukazní bremeno ohledne existence právni skutečnosti, která mela za následek zánik dluhu, leží na

dlužníkovi.“ (rozsudok NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 472/2007). Ak veriteľ tvrdí, že dlžník neplnil je uvedené
vyvrátiteľné pochopiteľne iba tým, že dlžník preukáže, že plnil a to riadne a včasne v súlade s právnymi
povinnosťami. Je povinnosťou navrhovateľa tvrdiť a preukázať reálnu existenciu konkrétneho, riadneho
a včasného plnenia. Dlžník môže uvedenú povinnosť (každú z nich) splniť veľmi jednoducho, ak chce
tvrdiť, že dlh plnil riadne a včas, musí:

a) tvrdiť a predložiť právny úkon z obsahu ktorého vyplýva splatnosť dlhu (vrátane toho, či sú / boli, a v
akej výške, dohodnuté anuitné splátky) - t. j. úverovej zmluvy,
b) konkrétnymi individualizovanými tvrdeniami tvrdiť to koľko plnil a kedy plnil a ako plnil a uvedené bude
môcť byť porovnané s úkonom stanovujúcim čas plnenia a rozsah jeho povinností,
c) výpisom z bežného účtu / iným dokladom o poukázaní finančných prostriedkov a výpisom z úverového

účtu (výpis z úveru), ktorými preukáže to, že plnenie bolo v súlade s tým, čo bolo dohodnuté, t. j. plnené
riadne a včas, ale i to, kedy a ako bolo s tým - ktorým konkrétnym plnením naložené. Uviedol, že výkon
záložného práva vôbec nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie,
jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a
včas. Dlžník nielenže nič také netvrdil a nepreukázal, ale sám potvrdil opak:

„K uvedenému zároveň dodávame, že zmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov (do
25.10.2033), pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej
splatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení tejto zmluvy z dôvodu omeškania so splátkami od februára
2023 do októbra 2023“ s. 4 návrhu. V zmysle ustanovenia § 497 OBZ zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a

dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Navrhovateľ (v postavení
dlžníka) a žalovaný (v postavení veriteľa) uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bol
(o. i.) záväzok veriteľa poskytnúť úver vo výške 180.200 Eur (slovom stoosemdesiattisícdvesto Eur).
Uvedený úver bol dlžníkovi poskytnutý, uvedené nie je podľa neho nijako sporné. Navrhovateľ ako
záložca a žalovaný ako záložný veriteľ, uzatvorili Záložnú zmluvu, predmetom zmluvy bola dohoda

zmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam Záložcom v prospech Záložného
veriteľa na zabezpečenie pohľadávky Záložného veriteľa. Obe zmluvy boli predložené ako prostriedok
osvedčenia, ani uvedené tak nemal za sporné. Ako vyvodil z bodu I./1 záložnej zmluvy, zabezpečovanou
pohľadávkou záložného veriteľa (t. j. žalovaného, a to aj v prípade premlčania) sa rozumie, o. i.: a)pohľadávka, ktorá vznikla zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5054762943 v znení jej neskorších zmien
a dodatkov uzatvorenej medzi Záložným veriteľom a L. A., U.., r. č. XXXXXX/XXXX, K. XXX/XX, XXX
XX K. ako dlžníkom (pre účely tohto bodu ďalej len „Dlžník“), na základe ktorej Záložný veriteľ poskytol

Úver, a ktorú tvorí istina vo výške 180 200,00 EUR, slovom Stoosemdesiattisícdvesto EUR, (ďalej len
„Úver“)úroky,ÚrokyzomeškaniaavšetkyPoplatkyanákladyspojenésÚverovouzmluvou.Nesplácanie
potvrdil i dlžník. Navrhovateľ sa však dovoláva - podľa neho pri nesplnení svojich ako procesnoprávnych,
tak i hmotnoprávnych povinností - aby uvedené nebolo aplikované a svojvoľne sa dožaduje zákazu
výkonu záložného práva a argumentuje podľa neho spôsobom popierajúcim obsah právnych noriem.

Podľa neho už uvedená skutočnosť, v spojitosti s právnou úpravou (§§ 151a a 151j OZ) i teoreticky
vylučuje možnosť, aby mohol byť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dôvodný. Považoval za
absolútne zásadné, že tento výklad a účinnosť je zásadným spôsobom ovplyvnená dispozičnou zásadou
ovládajúcou civilný proces (v tejto súvislosti porovnaj napr. rozhodnutie vo veci C - 511/17 (rozsudok vo
veci CD511/17 z dňa 11.3.2020, súvisiaci s konaním Gyorgyné Lintner proti UniCredit Bank Hungary Zrt.,
v ktorom Súdny dvor rozhodol nasledovne: 1. Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý rozhoduje o žalobe podanej spotrebiteľom o určenie nekalej povahy určitých podmienok
uvedených v zmluve, ktorú tento spotrebiteľ uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, nie je povinný ex
offo a individuálne preskúmať všetky ostatné zmluvné podmienky, ktoré neboli uvedeným spotrebiteľom
napadnuté, aby overil, či ich možno považovať za nekalé, ale má preskúmať len tie, ktoré súvisia s

predmetomsporu,akohovymedziliúčastnícikonania,hneď,akomávnútroštátnysúdkdispozíciiprávne
a skutkové okolnosti potrebné na tento účel, prípadne doplnené opatreniami na vykonanie dokazovania.
2. Článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ na
posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej sa zakladá nárok spotrebiteľa, treba zohľadniť
všetky ostatné podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a týmto spotrebiteľom,

toto zohľadnenie ako také nezahŕňa povinnosť vnútroštátneho súdu, ktorý koná vo veci, preskúmať ex
offo prípadnú nekalú povahu všetkých týchto podmienok). Namietal, že zákaz výkonu záložného práva
sa vôbec netýka údajného konania vo veci samej a tieto údajné neprijateľné podmienky nemajú žiaden
vplyv na možnosť vykonať záložné právo, ktoré vyplýva z kogentnej právnej úpravy. Nevedel, z akého
neznámeho dôvodu navrhovateľ poukazuje na rozhodnutie SD EÚ, či dokonca ešte len návrhy gen.

advokátky (t. j. len návrhy nejakého subjektu ktorý nemá rozhodovaciu právomoc), tak poukázal na to,
že Eurokonformný výklad nemôže byť contra legem. Súdny dvor, resp. jeho rozhodnutia, nemôžu byť
contra legem, výklad "contra legem" je zakázaný s ohľadom na už uvádzané, okrem iného i s ohľadom
na všeobecné zásady materiálneho právneho štátu, najmä princíp právnej istoty a zákaz retroaktivity.
Sám Súdny dvor EÚ (pochopiteľne, keďže by išlo o porušenie princípu deľby moci) postuloval hranicu

povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem (§ 110 Konstantinos Adeneler C-212/04,
§ § 44, 47 Pupino C-105/03). Rovnako rozhodnutia SD EÚ nielenže nemôžu byť contra legem, ale
vôbec nie sú rozhodnutiami vo vzťahu ku konkrétnemu súkromnoprávnemu subjektu, ale len vo vzťahu
k zákonodarcovi a pro futuro. Horizontálny účinok smerníc mal za absolútne neprípustný. Ako v tomto
smere pregnantne uvádza SD EÚ vo veci C - 261/20 (rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18.

januára 2022 vo veci CD 261/20):
„24 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v
tom zmysle, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore výlučne medzi súkromnými osobami je povinný
neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s článkom smernice. Zásada konformného
výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať

sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je
obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva
contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 2014, Association de médiation sociale,
C-176/12, EU:C:2014:2, bod 39 a citovanú judikatúru, ako aj z 13. decembra 2018, Hein, C-385/17,
EU:C:2018:1018, bod 51). Mal za to, že v tejto súvislosti by sa však mali zohľadniť aj ostatné základné

charakteristiky práva Únie, a to osobitne pokiaľ ide o povahu a právne účinky smerníc (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Poplawski, C-573/17, EU:C:2019:530, bod 59). Z ustálenej judikatúry
Súdneho dvora vyvodil, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti súkromnej osobe, a teda
sa na ňu ako takú voči takejto osobe nemožno pred vnútroštátnym súdom odvolávať.“ Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti a jej podmienky je / sú stanovené kogentnými vnútroštátnymi normami a je to

zákonné pravidlo (rovnako ako aktuálna právna úprava). Možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti,
i možnosť výkonu záložného práva, je obsahom kogentnej právnej normy / noriem v Občianskom
zákonníku,vydanéreálnymzákonodarcom,SDEÚniejezákonodarcom.Právepretosútakétoprípadné
úvahy smerované k zákonodarcovi a pro futuro. Predmetný Rozsudok (C-598/21) tak môže mať vzťahlen k zákonodarcovi, čo sa aj stalo, zákonodarca uvedené využil, prijal tieto podnety a novelizoval OZ
- prijal "novú" kogentnú právnu úpravu (ktorej "podmienky" / limity pre dôsledok v podobe mimoriadnej
splatnosti sú rovnako vzhľadom na mnohoročné omeškanie mnohonásobne prekročené. Vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti a jej podmienky boli a sú stanovené kogentnými vnútroštátnymi normami.
Konštatoval, že právny poriadok tvorí jeden celok, predpisy treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti a
v súlade s ich zmyslom a významom, pričom inštitút mimoriadnej splatnosti je inštitútom na ochranu
veriteľa a to ako nástroj na zmiernenie kreditného rizika a tým udržateľnosti napr. i bankového sektora
ako celku. Konštatoval, že hlavným predmetom podnikania bánk je prijímanie vkladov a poskytovanie

úverov (porovnaj ustanovenie §§ 1 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. - o bankách, osobitne ustanovenia
§ 2 ods. 2 veta prvá ZoB, podľa ktorého: "Banka môže okrem prijímania vkladov a poskytovania úverov
vykonávať, ak ich má uvedené v bankovom povolení, tieto ďalšie bankové činnosti:.." Poskytnutie úveru
jedočasujehoúplnéhovrátenia(vrátaneúrokov)tzv.neúplnou,činedokončenoubankovoutransakciou,
pričom v období (čase) medzi poskytnutím úveru a jeho úplným splatením, môže byť úspešnosť takejto
bankovej činnosti determinovaná existenciou rôznych, z uvedeného pohľadu významných, skutočností

a to skutočností najrôznejšieho druhu - od zmeny právnych predpisov, cez tzv. úrokové riziko (prebytok
likvidity, pokles referenčných úrokových sadzieb a tak zníženie dosiahnutého úroku naviazaného na
takúto referenčnú sadzbu) až po tzv. platobné riziko (kedy jednoducho dlžník prestane z nejakého
dôvodu poskytnutý úver riadne a včas splácať). V poslednom uvádzanom prípade ide o tzv. kreditné
riziko, ktorým sa rozumie možná strata vrátane škody vyplývajúca z toho, že dlžník alebo iná zmluvná

strana si neplní svoje záväzky. Cieľom banky je samozrejme riziko minimalizovať, čo Banke prikazuje
nielen zákon, ale i európska legislatíva. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 pís. a) a b) ZOB:
„Banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe.
Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne, najmä
sú povinné vykonávať obchody

a) spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká,
b) spôsobom, ktorý nepoškodzuje záujmy ich vkladateľov z hľadiska návratnosti
ich vkladov a ktorý neohrozuje bezpečnosť a ekonomickú situáciu banky a pobočky zahraničnej banky
alebo bezpečné fungovanie bankového systému porušením zákonov alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je podľa neho práve úkonom na znižovanie

kreditného rizika, kedy jeho cieľom je nepripustenie práve dlhotrvajúceho stavu, v priebehu ktorého sa
nesplatená výška pohľadávky banky a samotná pohľadávka Banky len zvyšuje a to v dôsledku napr.
takéhoto časovo značného neplnenia záväzkov dlžníkom. V tomto smere poukázal na úplne zásadnú
úpravu na európskej úrovni, ktorú predstavuje napr. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/
EUz26.6.2013.Zauvedenéhostavuazaexistencieuvedenejkogentnejprávnejúpravyoznačilzaúplne

neodôvodniteľné, v kontexte aplikácie práve v úplnosti a komplexnosti, že by mala byť právna úprava
- ktorá v prípade nastavšej udalosti uvedeného typu (t. j. nesplácanie úveru, ktorá nepochybne mieru
kreditného rizika zvyšuje) umožňuje veriteľovi vykonať predpokladaný úkon, za účelom dosiahnutia
splnenia povinnosti dlžníka (t. j. stavu, kedy výsledkom bankového obchodu nebude strata, či škoda),
t. j. úkon smerujúci k zmierneniu, či eliminácii kreditného rizika - mala byť údajne nesprávna. Poukázal

na výkladové a aplikačné metódy založené na princípe zmyslu a účelu jednotlivých právnych noriem
(e ratione legis) a na vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku ako celku (tzv. axiologický výklad),
a takéto izolované a formalistické výklady, ako ich prezentuje žalobca, je nutné odmietnuť ako zjavne
nedôvodné a sledujúce jedine vlastný prospech a to navyše zo svojho protiprávneho konania (konkrétne
nekonania tam, kde konať mal / mali). SD EÚ vo veci C - 34/13 postuloval, že: "Pokiaľ ide o výkon

zábezpeky, ktorá sa vzťahuje na spotrebiteľské zmluvy o pôžičke, treba konštatovať, že smernica
93/13 neobsahuje nijakú úpravu týkajúcu sa výkonu záložných práv." Namietal, že navrhovateľ sa
reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení
právneho poriadku Slovenskej republiky s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a
žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a v tejto súvislosti je

potrebné poukázať na čl. 5 Základných princípov CSP, podľa ktorého:
„Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone
odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na
svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v
konaní.“ Podanie takéhoto podania považoval za zjavné zneužitie práva a uvedeným spôsobom by mal

byť zo strany súdu i posúdený. Osobitne upriamil pozornosť na skutočnosť, že hoci už navrhovateľ
neformuloval svoj návrh ako návrh na tzv. "trvalé" neodkladné opatrenie, súd prvej inštancie protiprávne
rozhodol, že má sa navždy zakázať výkon záložného práva z existujúceho záložného práva, hoci
navrhovateľ ako dlžník svoj dlh vôbec neplní. Predstava, že by o takomto trvalom zásahu so škodouna majetku veriteľa v rozsahu prevyšujúcom 130.000 Eur malo byť rozhodnuté v konaní o nariadenie
neodkladného opatrenia, je podľa neho právne úplne absurdná a popierajúca princípy materiálneho
právneho štátu a ochranu Ústavou zaručených majetkových práv a hodnôt. Zdôraznil, že napadnuté

rozhodnutie popiera princíp právnej istoty, keďže je v priamom rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu SR a to za situácie, keď Navrhovateľ o. i. opakovane porušil a porušuje
nielen svoje hmotnoprávne povinnosti, ale i procesné pravidlá týkajúce sa o. i. povinnosti tvrdenia a
povinnosti dôkaznej (osvedčenia), čo (teoreticky) vylučuje, aby mohol byť so svojimi podaniami úspešný
(a napriek tomu bol). Akcentoval to, že navrhovateľ je v konaní zastúpený advokátom, t.j. profesionálom

poskytujúcim právne služby, ktorému je nepochybne známa právna úprava týkajúca sa konania o
nariadenie neodkladného opatrenia a neuvedenie podstatných náležitostí, či nesplnenie povinných
procesných povinností, je tak nepochybne dôsledkom snahy o vytvorenie neexistujúceho skutkového a
právneho stavu, stavu neúplného, kedy sú neuvádzané, či reálne neakcentované podstatné skutočnosti
(podstatné i z hľadiska potreby a vôbec možnosti nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré nemôže byť
prostriedkom pre zakazovanie výkonu práva, osobitne ak toto - ako v tomto prípade, keď tu existuje

zákonné právo záložného veriteľa vykonať záložné právo - vyplýva z ius cogens). Ak teda podľa
ustanovenia čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási
k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou
s touto odbornosťou, poukázal na skutočnosť, že žalobca bol ako pri uvedenom úkone zastúpený
profesionálom poskytujúcim právne služby - advokátom a ak tento nepostupoval v súlade s úplne

jasnými právnymi predpismi a neplnil procesné povinnosti, ktoré ho zaťažujú, nemôže byť uvedené
dôvodom na podanie odvolania. Mal za povšimnutiahodné, ak navrhovateľ poukazuje na určité právne
súvislosti (i to však, vo väčšine tvrdení, spôsobom, či s obsahom, ktorý s reálnou ústavnoprávnou
úpravou nemá žiadnu súvislosť), avšak úplne opomína ústavnoprávne aspekty iné, tie najdôležitejšie
(ako je napríklad princíp legality) a predovšetkým úplne opomína akékoľvek základné práva žalovaného,

ktoré majú rovnaký obsah i zaručenú ochranu a naopak konštruuje si akési "nadpráva", hoci Ústavný
súd SR opakovane akcentuje, že základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia
materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by
sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo
alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných

slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich
spravodlivej rovnováhy. (napr. Pl. ÚS 22/06). Ak sa nejaký subjekt domáha takej výnimočnej ochrany,
ako je nariadenie neodkladného opatrenia, mal by relevantnú právnu situáciu akcentovať v úplnosti,
bez toho, aby najpodstatnejšie skutočnosti, či právne závery neuviedol, či bagatelizoval,, v prípade
opačnom je potom zrejmé, že nejde o reálnu a dôvodnú snahu o ochranu, resp. dosiahnutie právnej

ochrany, ktorá je dôvodná v kontexte všetkých predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia,
ale ide o snahu - za pomoci izolovanej, formalistickej a všeobecnej argumentácie - ospravedlňovať
zrejmú nespravodlivosť, čo je, o.i., i ústavnoprávne neudržateľné, keďže takéto konanie (i prípadne
vydané rozhodnutie) by bolo práve v rozpore so základným postulátom spravodlivosti a tak i s princípmi
materiálneho právneho štátu. V súkromnoprávnych vzťahoch sa zaručuje autonómia vôle (čl. 2 Ústavy),

spojená i so zmluvnou autonómiou a je nevyhnutné dodať, že v oblasti súkromnoprávnych vzťahov tu
existuje základná požiadavka - riadne dodržiavať uzatvorené zmluvy (zásada pacta sunt servanda).
Práve uvedené navrhovateľ podľa neho porušuje a hoci ako dlžník konal v rozpore so svojimi základnými
právnymi povinnosťami (v tomto prípade skôr nekonal, keď riadne a včas nesplácal poskytnutý
úver), čoho dôsledkom je aktivácia povinnosti tzv. náhradného dlžníka (t. j. záložcu) dlh uspokojiť

náhradným spôsobom (t. j. výťažkom zo speňaženia zálohu), s čím sú spojené čiastkové povinnosti
ako sú napr. povinnosť strpieť výkon záložného práva, či povinnosť poskytnúť pri výkone potrebnú
súčinnosť,návrhomnanariadenieneodkladnéhoopatreniasazáložca(zároveňvpostaveníobligačného
dlžníka) snaží túto zákonnú povinnosť protiprávne mariť. Uviedol, že je podstatou uhradzovacej funkcie
záložného práva, ako prostriedku náhradného uspokojenia, že ak dlžník zabezpečovaný dlh neplatí,

môže sa veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, ako uviedol v plenárnom rozhodnutí ÚS SR (PL. ÚS
23/2014):
„Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva
so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby,
pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od

predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku
určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách).“ Ide podľa neho o flagrantné
zneužitie a zneužívanie práva a ide len - v čase po tom, ako bol úver v značnej výške bankou poskytnutý
a dlžníkom nie je splácaný - o účelovú snahu práve o protiprávneho konania dlžníka (ako z úverovejzmluvy, tak i záložnej), kedy tento odmieta niesť zodpovednosť za toto svoje protiprávne konanie. Z
nepráva (z protiprávneho konania) nikdy právo vzniknúť nemôže, niečo také by bolo v
rozpore so všeobecnou garanciou spravodlivosti, ktorá je základným prejavom existencie materiálneho

právneho štátu. Uviedol, že súd prvej inštancie v poradí druhom rozhodnutí rozpoznal práve účelovosť
a zjavnú procesnú neúplnosť návrhu, akcentoval podstatu a zmysel relevantných právnych kategórií a
inštitútov a rozhodol tak, že predmetný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (pričom
uvedené žalovaný uvádza odhliadajúc od skutočnosti, že podľa jeho názoru bol návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia neúplný a súd ho mal odmietnuť), avšak v rozhodnutí treťom konal v rozpore s

právnou istotou a legitímnymi očakávaniami a rozhodol diametrálne odlišne. Je podľa neho povinnosťou
navrhovateľa splniť svoje procesné povinnosti, ktoré sú stanovené zákonom a ak ich navrhovateľ neplní,
nikdy v konaní byť úspešný nemôže, rovnako aj v tomto prípade z nepráva (konkrétne z porušenia
základných procesných povinností) nikdy právo (t. j. úspech v konaní) vzniknúť nemôže - platí teoreticky,
nerešpektovanie uvedeného v konaní predstavuje zásadnú vadu. V súvislosti s navrhovaným petitom,
kedy navrhovateľ síce uvádzal, že má byť nejaké budúce konanie o nejakých zmluvných podmienkach -

nevedno z akého dôvodu nebola takáto žaloba podaná, keď zmluva je tu od roku 2014 - avšak uloženia
povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva sa domáhal navždy, uvedený návrh bol bez akejkoľvek
limitácie typu "do rozhodnutia vo veci samej" a tak by fakticky bolo úplne jedno, či by takáto žaloba bola
podaná alebo nie a v podstate by boli i práve irelevantné, s akým výsledkom by takéto (možné budúce)
konanie skončilo. Žalovaný je presvedčený, že išlo o úmyselne ľstivé konanie, kedy pod zámienkou

nejakého možného, budúceho konania sa navrhovateľ snažil dosiahnuť trvalý zákaz výkonu záložného
práva.Potom,akonauvedenéupozornilžalovaný,sa"zrazu"navrhovateľvpodanomodvolanídomáha,
aby odvolací súd rozhodol nasledovne:
„1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ
je povinný zdržať sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k

nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej
predmetom sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom
Pezinok, katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako
parcely č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, parcely č. XXXX/X o výmere 542
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku:

zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXXX/X v podiele
1/1 k celku do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej.
2/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K. XXX/
XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská
sporiteľňa a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od

právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka
podľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a
podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné

obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné
podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO
podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach
podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
3/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K.T. XXX/

XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská
sporiteľňa a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od
právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka
podľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Všetky právne
vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II., tiež bod 4. a 5.

v časti II. tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť III., tiež bod 5. v časti III. tohto dokumentu
sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a
ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
4/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K.T. XXX/
XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská

sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od
právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka
podľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. 5054762943 zo dňa 17.04.2014: „Zmluvné strany sadohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
5/ Navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., priznáva Okresný súd

Pezinok proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník. Súdu prvej inštancie vytkol, že však
uvedené (rozsah návrhu) z neznámeho dôvodu ignoroval. Žalovaný poukázal na to, že hoci výkon
záložného práva bol oznámený úkonom z 8.1.2024 (8. január 2024), uvedené zjavne nebráni tomu,
že navrhovateľ šikanózne podáva neúplný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia 24.4.2024, t.

j. po viac ako 3 mesiacoch a po tom, ako sú vynaložené značné materiálne náklady na prípravu a
organizáciu dražby a je tak zrejmé, že v prípade okolností odôvodňujúcich návrh nejde o okolnosti
náhle, nepredvídané, neočakávané, súd nielenže všetko uvedené ako úplne jednoznačne šikanózne
nevyhodnotil,aledokoncapostupovaltak,žepôvodcovipodanianazákladejehonespôsobiléhopodania
vyhovel, neodkladné rozhodnutie nariadil, bez toho, aby reflektoval úplne zjavnú šikanóznosť podania
a rešpektoval, tak ako je to jeho povinnosť, i základné práva žalovaného, ktorého majú rovnaký obsah

a kvalitu, pričom dlžník nijako určito netvrdil a nepreukázal, že by plnil svoj dlh riadne a včas, práve
naopak, potvrdil presný opak. Zdôraznil, že hoci navrhovateľ šikanózne podáva návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia v takomto čase, po tom, ako sú vynaložené značné náklady na prípravu a
organizáciu dražby, ktorá sa koná výlučne z dôvodu odstránenia následkov jeho protiprávneho konania
(spočívajúceho v nedodržaní záväzkov), žiada o vydanie neodkladného (!) opatrenia, hoci sa v prípade

okolností odôvodňujúcich návrh nejedná o okolnosti náhle, nepredvídané, neočakávané a zároveň
vôbec nepodáva a nezdôvodňuje nepodanie žaloby vo veci samej a ešte si na jej podanie určuje lehotu
60 dní (!) od právoplatnosti rozhodnutia, hoci ani na uvedené neexistuje žiaden dôvod a žaloba mala
byť podaná riadne a včas, t. j. pred podaním návrhu. Namietal, že nariadenie neodkladného opatrenia
pred začatím konania musí byť podmienené absolútne výnimočnými a nepredpokladateľnými (náhlymi)

okolnosťami a hrozbou okamžitej, bezprostrednej a len veľmi ťažko napraviteľnej ujmy, hrozbou, ktorá
zabraňuje okamžitému podaniu samotného meritórneho návrhu (žaloby), z ktorého má vyplývať riadne
odôvodnenie údajného nároku, ktorému sa má poskytovať ochrana. Ako v uvedenom smere uvádza
ÚS ČR:
„Návrhu na vydání predbežného opatrení podanému pred zahájením ŕízení ve veci samé soud vyhoví

jen výjimečne. Míru osvedčení a prokázání navrhovatelem tvrzených skutečností podstatných pro
rozhodnutí o predbežném opatrení je proto treba posoudit s vyšší mírou prísnosti.“ (Usnesení Ústavního
soudu ČR zo dňa 7.3.2012, sp. zn. II. ÚS 3220/11, ASPI JUD213890CZ). Takáto žaloba nebola podaná
podľa neho z jediného dôvodu - je právne absolútne nedôvodná a navrhovateľ (v postavení žalobcu) by
s ňou pri rešpektovaní princípu legality nikdy nemohol byť úspešný. Takýto postup považoval nielen v

rozpore so zákonom, ale podľa neho porušuje i záruky vyplývajúce z obsahu Ústavou a medzinárodnými
dohovormizaručenýchzákladnýchpráv(o.i.čl.20,čl.46Ústavy),porušujeo.i.ústavnýpríkazvyjadrený
v čl. 152 ods. 4 Ústavy (v spojitosti o. i. s čl. 1, 2 a 144 Ústavy) a ako taký je ho nutné odmietnuť. Je
presvedčený, že takýto postup je v rozpore (so zákonom a Ústavou) nielen vo vzťahu k odvolateľovi, ale
i ďalším subjektom v iných konaniach, vyhovovanie požiadavkám (navyše vyplývajúcim z imperfektných

procesných úkonov), ktoré sú zjavne šikanózne a nepodané v čase, kedy nastali tieto okolnosti, hoci na
uvedený postup neexistuje žiaden reálny dôvod (práve ako bolo uvedené v podobe okolností ktoré sú
náhle, nepredvídané, neočakávané a z uvedeného dôvodu je nevyhnutný takýto urgentný zásah súdu,
je to presne naopak, uvedené okolnosti sú tu dlhodobo), by nepochybne zasiahlo i do práv subjektov
iných, práv zaručených čl. 46 a čl. 48 Ústavy a bolo by porušením zásady rovnosti. Pripustenie takéhoto

postupu (ako postupu bežného, či pravidelného) by podľa neho znamenalo to, že takto šikanózne
postupujúce subjekty by sa domohli súdnej ochrany / odstránenia právnej istoty v lehotách výrazne iných
ako účastníci ostatní (ktorí postupujú v súlade so zákonom a ktorých podania adresované súdu sú súdu
doručené skôr). Mal za to, že rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR a ÚS SR
a to vo viacerých aspektoch, pričom táto ustálená rozhodovacia prax alebo nie je zmienená alebo sa súd

prvej inštancie s odklonom od tejto relevantne nevyporiadal. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR:
„Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť
právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj
keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie
spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako

akékoľvekinéprávneinštitúty."(plenárnerozhodnutieÚstavnéhosúduSR,č.k.PL.ÚS11/2016,ZNUÚS
1/2018). V zmysle čl. 21 ods. 1 Ústavy (resp. čl. 12 ods. 1 Listiny): „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je
dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.“ V zmysle čl. 21 ods. 3 Ústavy: „Iné zásahy
do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnostinevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na
odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo
vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to

nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. V zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd:
„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Žiadne z uvedených ustanovení však nezakotvuje nárok
na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia v priestorovej dimenzii), čo
sú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). Ako uvádza E. Wagnerová, a to v
Komentári k uvedenému ustanoveniu čl. 12 ods. 1 Listiny (= čl. 21 ods. 1 Ústavy):
„Z komentovaného základního práva však nelze dovodit existenci institucionální garance, která by

vytvárela právo - záruky na setrvávání v určitém obydlí. Toto právo také nelze interpretovat ve smyslu
„nároku na byt“ resp., jak ŕečeno, ani j ako nárok na setrvání v určitém byte. To proto, že interpretace
prostorové dimenze práva na soukromí jako práva na plnení postrádá obsahové určitej ší ústavnéprávní
obrysy. Proto ani čl. 12 odst. 1 Listiny, stejne jako ani čl. 10 odst. 2 Listiny, a tím méne čl. 8 odst. 1
Úmluvy, nelze interpretovat jako institucionální garanci, kterou by byl zákonodárce povinen rozvinout

zákonem, který by pŕedstavoval právní oporu pro uplatnení naznačených nároku. ... K závérum o
nemožnosti dovodit z komentovaného práva nárok na setrvání v určitém byte, resp. nárok na byt,
dospéla i judikatura zahraničních ústavních soudu (napr. némecký Spolkový ústavní soud ve veci 1
BvR 375/62).“ (Wagnerová, E. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentár. Praha 2012, s. 331).
K uvedeným záverom dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, keď

dospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala
každej rodine vlastný domov (Velosa Barreto proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, §
24), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý
uviedol: „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu, 18.1.2001,
č. 27238/95, § 99). Z uvádzaných skutočností jednoznačne vyvodil, že právo na obydlie v zmysle

nároku na zotrvanie v konkrétnom byte nie je zaručené ani Ústavou ani Dohovorom. Celý proces
výkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením
povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. Ako uviedol Ústavný súd vo svojom
plenárnomrozhodnutíPl.ÚS23/14citovanomvyššie:„Občianskyzákonníkvychádzaztoho,žesamotné
uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa

speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom
na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas
na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o
dobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne vzhľadom na okolnosti danej veci dopĺňa, že právna
úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby ..“ To, že záložca (resp. prípadne iné osoby

s jeho súhlasom) užívajú založenú vec, nemá na uvedené povinnosti záložcu žiaden vplyv. Záložca sa
zaviazal, že v prípade, ak nebude zabezpečovaná pohľadávka uhradená riadne a včas, strpí speňaženie
zálohu v rámci výkonu záložného práva
- dôsledkom uvedeného je nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, t. j. subjektom odlišným
od záložcu (napr. § 27 ods. 1 ZDD), záložca - predchádzajúci vlastník je povinný speňažený záloh

odovzdať (o. i. § 29 ods. 1 ZDD) a tak umožniť výkon vlastníckych oprávnení vlastníkovi novému - a to
vrátane oprávnenia vec užívať. K uvedenému záveru dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď
Uznesením v konaní sp. zn. I. ÚS 253/2010 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý o. i. namietal porušenie
základného práva podľa čl. 21 ods. 3 ústavy. Tvrdenia navrhovateľa, ale i súdu prvej inštancie, sú podľa
neho v priamom rozpore s uvedeným, nehovoriac o skutočnosti, že skutočnosť obydlia nebola nijako

preukázaná (štandardne potvrdením z ohlasovne).
Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR:
„Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov
civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (Uznesenie Ústavného súdu
SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019)

Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR:
„Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež
existenciu takýchto skutočností tvrdí.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo2/2016). Namietal, že nič z uvedeného nebolo splnené, v prípade Návrhu ide o generický, prepisovaný
kompilát (zjavne sa týkajúci inej veci - viď poukaz na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý sa
vôbec na úvery v tejto výške, zabezpečené záložným právom, nevzťahuje).

Z rozhodovacej praxe NS SR a NS ČR:
„Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu
sa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje,
kto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému
výsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadne

nemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo
108/2008 zo dňa 16.04.2009), resp.:
„Výkon práva vylučuje protiprávnosť, protože stejný stav nemuže být současne stavem právním i právu
se pŕíčícím. Chování, které smeruje k zákonem predpokládanému výsledku, lze považovat za dovolené
i tehdy, je-li jeho (eventuelním) vedlejším následkem vznik majetkové, popr. nemajetkové újmy na strane
dalšího účastníka právního vztahu.“ (rozsudok NS ČR z 27.11.2000, sp. zn.: 21 Cdo 1293/99). Medzi

stranami mal za nesporné, že bola uzatvorená záložná zmluva, ktorou bolo zriadené záložné právo,
ktoré následne aj vzniklo a ktorá okrem iného zabezpečovala záväzok z úverovej zmluvy, dlžníkom, v
ktorej bola navrhovateľka. Úver bol navrhovateľke v celom rozsahu poskytnutý - navrhovateľka uvádza:
„Navrhovateľka uzatvorila s bankou zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014
(ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej jej banka poskytla úver na bývanie v sume 180 200

eur.“ Dlžníčka netvrdila a nepreukázala, že by svoje povinnosti plnila riadne a včas, práve naopak
potvrdila, že úver nesplácala. Je oprávnením záložného veriteľa, ktoré vyplýva z ustanovení právneho
predpisu, kogentného práva, že môže záložné právo vykonať. Postup súdu, vrátane arbitrárneho
rozhodovania, keď sa zakazuje výkon práva, t. j. postup smerujúci k odstráneniu protiprávneho stavu,
ktorý tu vznikol neplnením povinnosti dlžníkom, a chráni sa tak nie právo, ale protiprávny stav (čo je

porušenie najzákladnejšej podstaty materiálneho právneho štátu, z nepráva právo vzniknúť nemôže),
vrátane ignorovania dlhoročnej konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších justičných autorít, mal v
celom rozsahu za arbitrárne, postupom v rozpore s čl. čl. 1, 2 a 144 Ústavy, postupom v rozpore s
množstvom právnych noriem, ale i ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších justičných autorít (bez
toho, aby o tejto v rozhodnutí, napriek zákonnej povinnosti, bola akákoľvek zmienka). Poukázal na

to, že v prípade, ak je potrebné právnu normu / právny predpis in concreto aplikovať, je potrebné
túto právnu normu, resp. právny predpis správnym (t. j. predovšetkým ústavokonformným spôsobom)
vyložiť. Za účelom výkladu právnej normy / právneho predpisu je možné použiť viacero interpretačných
metód (druhov výkladu), pričom základnou skutočnosť determinujúcou použitie akéhokoľvek výkladu
a pravidla je zmysel a účel právnej normy (zákona) osobitne v spojitosti (vo vzájomnej súvislosti)

s ďalšími relevantnými právnymi normami celého právneho poriadku. Pri interpretácii zákona, ako
písaného prameňa práva, je ako prvotné nevyhnutné zistiť znenie zákona, identifikovať použité pojmy a
ich gramatický význam, avšak uvedený postup je len prvým krokom vo vzťahu k interpretácii právneho
predpisu,predstavujelenprvotnépriblíženievovzťahukzisteniuzmysluaúčelu,atakireálnehoobsahu,
právneho predpisu. K uvedeným záverom vo vzťahu k výkladu právnych predpisu, primárne

z hľadiska ich významu a účelu v právnom poriadku, sa opakovane a dlhodobo prihlasujú ako Ústavný
súd Slovenskej republiky, tak i Ústavný súd Českej republiky (na judikatúru ktorého Ústavný súd SR
nezriedka odkazuje, porovnaj vo vzťahu k uvedenému napr. Nález Ústavného súdu SR z 23. mája
2013, č. k. IV. ÚS 71/2013). Ústavný súd SR konštantne judikuje, že k výkladu právnych predpisov
a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa

text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový
výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa
k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či
nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy,
postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré

sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu
a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje - ako v tomto prípade - určité
napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom (Nález ÚS SR z 5.10.2011, č.
k. I. ÚS 351/2010, Nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013, rozhodnutia
č. k. IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 306/2010 atď.). Zákon "pozná" dva druhy neodkladných opatrení - také,

ktoré je spojené s konaním vo veci samej a také, ktoré nie je spojené s konaním vo veci samej (tzv.
meritórne), ktorým sa vec končí. Uvedená diferenciácia je podľa odporcu zrejmá i z obsahu zákonného
ustanovenia, keď sa v ustanovení § 123 ods. 2 CSP stanovuje, že podanie vo veci samej je najmä
žaloba,vzájomnážaloba,zmenažaloby,späťvzatiežaloby,odpor,odvolanie,dovolanie,aaktozpovahyveci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia. Mal
za to, že v prípade tohto návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, išlo, po dispozičnom úkone
navrhovateľa z 11.11.2024, o také neodkladné opatrenie, ktoré nemá charakter neodkladného opatrenia

meritórneho, charakter neodkladného opatrenia spojeného s konaním vo veci samej, avšak súd prvej
inštancie vytkol, že uvedené ignoroval a rozhodoval bez akéhokoľvek obmedzenia o zákaze výkonu.
Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia považoval za neúplný a to ako čo do tvrdenia a dôkazov
(prostriedkov osvedčenia), okrem iného v časti týkajúcej sa konkrétneho uvedenia toho, že dlh nie je
splácaný riadne a včas a tiež i v časti návrhu rozhodnutia. Vo vzťahu k základnému právu (právam)

žalovaného zaručenému o.i. čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, poukázal na nasledujúce
závery, ku ktorým dospel Ústavný súd Slovenskej republiky, závery, ktorými je súd, v súčasnosti už i na
základe explicitne zakotveného základného princípu v ustanovení čl. 3 ods. 1 CSP („Každé ustanovenie
tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom,
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,
ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora

Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“), v spojitosti s ustanovením
čl. 2 ods. 2 ZP CSP („Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;..“), povinný sa riadiť.
Ide o nasledujúce rozhodnutia, resp. výklad v nich obsiahnutý:
I. „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri
jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ (I. ÚS 26/94).
II. „Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci

garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej
republiky a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (...), najmä
garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.“ (I. ÚS 230/03).
III. „Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v
rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je

zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“ (I. ÚS 335/06).
IV. „Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 252/04). Postup súdu prvej inštancie podľa
neho negoval všetky závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR. V zmysle
ustanovenie § 327 CSP, ak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia neobsahuje predpísané
náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý, súd taký návrh odmietne, ak ide o také vady, ktoré
bránia pokračovaniu v konaní; ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. Súdu prvej

inštancie vytkol, že neaplikoval uvedené zákonné ustanovenie, keď nariadiť neodkladné opatrenie
nemôže za situácie, ak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia neobsahuje predpísané náležitosti
alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý (V zmysle ustanovenie § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval
podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne - inými slovami súd nemôže postupovať podľa

ustanovenia § 328 CSP, ak má postupovať podľa ustanovenia § 327 CSP - čo je podľa neho presne
tento prípad). Mal za procesne i ústavnoprávne neprípustné, ak súd z neuvedenia nevyhnutných
náležitosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (o.i. z absencie riadneho návrhu rozhodnutia)
a nesplnenia povinnosti osvedčiť všetky pre nariadenie neodkladného opatrenia podstatné skutočnosti
(minimálne listinami, ktoré musia byť povinne pripojené) nevyvodí zákonom predpísané procesnoprávne

následky (odmietnutie podania, príp. zamietnutie návrhu), ale postupuje presne opačným spôsobom,
rozhoduje meritórne v prospech strany porušujúcej svoje obligatórne povinnosti a tak zásadným
spôsobom porušuje princípy a zásady vyplývajúce zo zaručeného práva na spravodlivé súdne konanie a
zaručeného práva na súdnu ochranu a zvýhodňuje tak jednu zo strán v konaní. Poukázal na skutočnosť,
že neurčitosť a nemožnosť návrhu rozhodnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má

za následok postup podľa § 327 CSP. Súdu prvej inštancie vytkol, že napriek uvedenému meritórne
rozhodoval a to dokonca v prospech strany porušujúcej svoje procesné povinnosti. Ak bol návrh
rozhodnutia neurčitý, bolo podľa neho povinnosťou súdu prvej inštancie tento návrh odmietnuť. Uviedol,
že i v právnych vzťahoch, ktoré sú predmetom tohto civilného sporového konania platí to, čo je pre oblasťcivilného sporového konania explicitne zakotvené v Základných princípoch CSP - výklad zákona nesmie
protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné, pričom nikto sa nesmie dovolávať
slov a viet zákona proti ich účelu a zmyslu. Uvedené závery tak nepochybne dopadajú i na obsah (resp.

vnímanie obsahu) jednotlivých procesných úkonov, pričom obsah procesných úkonov sa posudzuje s
ohľadom na to, čo bolo prejavené platí tzv. teória prejavu (vôle), a nie teória vôle, ktorá je relevantná
pre hmotnoprávne úkony, aj to len limitovane, uvedené platí iba v prípade, ak táto vôľa nie je v rozpore
s jazykovým prejavom (porovnaj ustanovenie § 35 ods. 1,2 OZ). Ako v naznačenom smere uvádza
Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR z 19. júna 2013, sp. zn. I. ÚS 223/2013):

„Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j. podľa toho, ako bol navonok
prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť
posudzovaná. Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv. teória prejavu, a nie teória
vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).“ Požiadavka na určitosť petitu požiadavkou objektívnou,
t. j. prejav vôle musí natoľko určitý, aby nevzbudzoval pochybnosti o jeho obsahu i u osôb, ktoré s
daným právnym vzťahom nemajú žiadnu súvislosť. K uvedeným záverom dospela i súdna prax, keď

sa napr. v rozsudku NS ČR z 13.3.2007, sp. zn. 28 Cdo 2888/2005 uvádza, že Samotná proklamácia
jedného z účastníkov zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu nemôže eliminovať objektívne
hodnotenie určitosti zmluvy, ako to má na mysli ustanovenie § 37 ods. 1 OZ (uvedené sa týka
hmotnoprávneho úkonu, o to viac sa uvedené vzťahuje na úkon procesnoprávny, kde je dôležité výlučne
to, čo bolo prejavené). Ak je obsah procesno - právneho úkonu zachytený písomne (čo toto písomné

podanie nepochybne spĺňa), určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný.
Nestačí, že jeho pôvodcovi je jasné, čo je predmetom procesno - právneho podania, ak uvedené nie je
spoznateľné z obsahu (textu) listiny. Obsah úkonu podľa neho nepochybne uvedené nespĺňa. Neurčitosť
a nemožnosť návrhu rozhodnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má za následok postup
podľa § 327 CSP. Osobitne uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti zdržania sa výkonu

záložného práva, avšak vôbec neuviedol, ktorého záložného práva (vykonáva sa záložné právo ktoré
vzniklo (nie právo zo zmluvy, nie právo zriadené), zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom
toto musí byť identifikované V - identifikátorom a jeho predmetom, označením zálohu, pričom toto
označenie musí byť dostatočne určité (súpisné alebo parcelné číslo / druh / LV / označenie registra /
ďalšia identifikácia). Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva zo

zmluvy, čo je objektívne nemožné , keďže vykonať možno iba záložné právo vzniknuté, t. j. záložné
právo z katastra, nie právo zo zmluvy, lebo tou sa záložné právo len zriaďuje a okamihom rozhodnutia
o povolení vkladu obligačné účinky zmluvy zanikajú (viď o. i. citované rozhodnutie NS SR, sp. zn.
6Sžo/229/2010). Súd rozhodol o povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva zo zmluvy, uvedené
je však neurčité, keďže neuviedol ani strany zmluvy, ani jej predmet. Za zásadný dôvod nemožnosti

vyhovieť návrhu považoval neosvedčenie vecnej legitimácie. Namietal, že k návrhu nebol priložený
najzákladnejší prostriedok osvedčenia - výpis z listu vlastníctva preukazujúci to, že v čase rozhodovania
súdu je navrhovateľ vlastníkom a záložcom, keďže nehnuteľnosť je vec prevoditeľná, s ňou dochádza aj
k prevodu záložného práva (§151h OZ) a tak navrhovateľ musí osvedčiť svoje vlastníctvo. Navrhovateľ
musí preukázať vecnú legitimáciu strán v konaní (ako svoju, t. j. aktívnu vecnú legitimáciu, tak i pasívnu

vecnú legitimáciu subjektov, voči ktorým návrh smeruje).
Ako judikuje NS SR:
„Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z

účastníkov konania nenamieta.“ (rozsudok NS SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Rovnako NS
SR vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že:
„Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o
ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva navrhovateľom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva odporcom). Či však bude odporca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti

byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo
nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právneho oprávnenia (odporca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré
v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom odporca tvrdí,že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (odporca), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o
ktorú v konaní ide.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Ak sa navrhovateľ
neodkladným opatrením domáhal uloženia povinnosti - zdržať sa výkonu záložného práva - mal za

zrejmé, že uvedeného sa môže domáhať, len ten, kto je subjektom povinnosti strpieť výkon záložného
práva, t. j. záložca. Uvedené o. i. vyvodil i z explicitnej zákonnej úpravy, kedy sa v ustanovení § 151m
ods. 4 veta prvá Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Záložcajepovinnýstrpieťvýkonzáložnéhoprávaajepovinnýposkytnúťzáložnémuveriteľovisúčinnosť
potrebnú na výkon záložného práva.“ Ak chce navrhovateľ osvedčiť, že je záložcom a že sa ho môže

výkon záložného práva nejako dotknúť, musí predložiť výpis z na to určeného verejného operátu,
katastra nehnuteľností (t. j. výpis z listu vlastníctva), ktorým osvedčí, že je záložcom (a to s ohľadom na
skutočnosť, že záložné právo musí vzniknúť a následne je vec zaťažená záložným právom potenciálne
prevoditeľná, to znamená, že záložca v v čase vzniku záložného práva (t. j. po rozhodnutí o povolení
vkladu záložného práva) záložca v čase výkonu záložného práva nemusí byť totožnou osobou. Uvedené
sa podľa neho preukazuje listom vlastníctva, pretože platí právna domnienka, že údaje, resp. skutočnosti

zapísané v katastri nehnuteľnosti sú hodnoverné a každý (vrátane súdu) je povinný sa nimi ako
hodnovernými riadiť (o.i. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. - „Údaje katastra uvedené v § 7 sú
hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.“). Namietal, že navrhovateľ výpis z LV nepredložil, čo vylučuje
osvedčenie uvedeného a tak i zákonné nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu nedostatku
preukázania aktívnej vecnej legitimácie. Ak sa navrhovateľ návrhom na nariadenie neodkladného

opatrenia domáhal uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, považoval za zrejmé, že
takáto „povinnosť“ je odôvodená zo záložného právneho vzťahu, vzťahu, ktorého právnym dôvodom
vznikubolorozhodnutieorgánukatastraopovolenívkladuzáložnéhopráva,týkasazáložcuazáložného
veriteľa a oprávnenie vykonať záložné právo je odvodené od existencie záložného práva, resp. právneho
postavenia záložného veriteľa, nikoho iného sa (a to ani teoreticky) týkať nemôže - je pojmovo vylúčené,

aby nositeľom oprávnenia vykonať záložné právo bol niekto iný ako záložný veriteľ.
Uvedené vyvodil o. i. z ustanovenia:
I. § 151a OZ, podľa ktorého záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým,
že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu
záložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

II. § 151j ods. 1 OZ, podľa ktorého ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a
včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa
záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa
osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak
tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Je podľa neho zodpovednosťou navrhovateľa, že

neuviedol návrhy rozhodnutia tak, že oprávneným bude iba ten - ktorý (spolu)vlastník v predmetnom
podiele vo vzťahu len k tomu - ktorému zálohu a konkrétnemu záložnému veriteľovi, ak ho formuloval (-
i) ako návrh jeden, je vylúčené, aby osvedčili aktívnu vecnú legitimáciu vcelku. Navrhovateľ výpis z LV
nepredložil, čo vylučuje osvedčenie uvedeného a tak i zákonné nariadenie neodkladného opatrenia z
dôvodu nedostatku preukázania pasívnej vecnej legitimácie. Navrhovateľ je zastúpený advokátom.

Súd prvej inštancie o .i. podľa neho
- nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odňal strane možnosť konať pred
súdom,
- rozhodoval aj keď na to neboli splnené procesné podmienky a súd bol nesprávne obsadený,

- konanie zaťažil inými vadami, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (o.i. nie
je zrejmé, ako v súlade so zásadou rovnosti účastníkov, resp. zásadami vyplývajúcimi z práva na
spravodlivé súdne konanie, ustálil skutkový stav, keď podstatné skutkové tvrdenia neboli v úplnosti ani
len tvrdené, kľúčové prostriedky osvedčenia, napr. vo forme listín, neboli vôbec - v podstatnej časti - v
stanovenom čase predložené a zároveň konal o nespôsobilom návrhu, i keď tento mal byť odmietnutý,

- súd na základe (ne)vykonaných dôkazov (resp. prostriedkov osvedčenia) dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, zároveň zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (s ohľadom na
procesný postup súdu, napr. popretie skutkovo - právnych tvrdení a s ohľadom na uvedený stav a
neúplnosť návrhu bolo povinnosťou súdu vytvoriť žalovanému priestor, v rámci ktorého môže procesne

konať a ktorým procesným postupom dôjde k realizácii zaručených základných práv žalovaného,
zaručených Ústavou a Dohovorom, t. j. právnymi normami z hľadiska právnej sily ústavnoprávneho
charakteru, ktoré majú, i v prípade tvrdeného konfliktu s obsahom normy obsiahnutej v zákone, s
ohľadom na hierarchiu právnych predpisov prednosť),- vec nesprávne právne posúdil,
-apostupom(ivýsledkom-napádanýmrozhodnutím)súduprvejinštanciedošlokzásahudozákladných
práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, predovšetkým došlo k zásahu do

základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy (základné právo na súdnu ochranu) a v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), rovnako podľa odvolateľa uvedené rozhodnutie
zasahuje do (jeho) základného práva garantovaného čl. 20 Ústavy a postup súdu prvého stupňa i
uvedené rozhodnutie je rovnako v rozpore s ďalšími ústavnými normami (predovšetkým čl. 1 ods.1
a 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1 a Ústavy, čl. 12 Ústavy a čl. 152 ods. 4 Ústavy). Vzhľadom na všetky

skutočnosti, ktoré tu sú, je tiež uvedené rozhodnutie nielen v rozpore so zákonom, ale i v rozpore
s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Rovnako namietal nedostatok
riadneho odôvodnenia. Najvyšší súd SR v uznesení Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn.
6Cdo/98/2017 dospel k záveru, že:
„Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými

dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP,
treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody
alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne,
ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie
ako celok je nepresvedčivé.“

Ako sa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP:
(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej

praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2,3 CSP:
(3) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
(4) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné

odôvodnenie tohto odklonu.
V zmysle ustanovenia § 234 ods. 2 CSP:
(5) Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Napadnuté rozhodnutie - a to predovšetkým v časti rozhodujúcej, t. j. v časti výrokovej a v časti
dotýkajúcej sa odôvodnenia resp. relevantných myšlienkových úvah súdu prvej inštancie, ktoré mali

byť podkladom pre rozhodnutie (o.i. vo vzťahu k relevantným právnym normám upravujúcim predmetné
právne vzťahy) - považuje odporca za rozhodnutie vecne nesprávne, ktoré neprimeraným spôsobom
zasiahlo a zasahuje do zákonom a Ústavou chránených základných práv odvolateľa a zároveň za
rozhodnutie, v ktorom v podstate v úplnosti absentuje relevantné odôvodnenie (založené na aplikácii
relevantných právnych noriem, pričom sa tak do úvahy neberie o.i. existencia všetkých relevantných

právnych noriem, judikatúra ÚS SR, nie je odôvodnená existencia všetkých kumulatívnych podmienok
pre nariadenie neodkladného opatrenia, koná sa o úplne zjavne nespôsobilom návrhu a zároveň sú
uvádzané tvrdenia, ktoré sú úplne zjavne arbitrárne), rozhodnutie považuje za v priamom (a nijako
neodôvodnenom) rozpore s judikatúrou NS SR a uvedené rozhodnutie má tak za rozhodnutie arbitrárne.
„Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy,

keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k
protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny
záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy“ (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006, uznesenie NS SR z 26.apríla 2016, sp. zn. 4 Cdo 337/2015 atď.). Z napadnutého rozhodnutia, resp. jeho obsahu, nie je možné
(a to s ohľadom na absenciu nižšie uvedeného) podľa neho zistiť:
- z konkrétne ktorých všetkých právne relevantných skutočností a konkrétne ktorých listín / prostriedkov

osvedčenia označených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a priložených k návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia a na základe akého ich obsahu dospel súd prvej inštancie ku
skutkovým zisteniam nevyhnutným pre nariadenie neodkladného opatrenia, o.i. vo vzťahu k osvedčeniu
dôvodnosti nároku a to osvedčeniu v podobe istoty, tak ako to vyžaduje takéto "trvalé" neodkladné
opatrenie,

- k akým všetkým konkrétnym skutkovým zisteniam - existencia ktorých je v súhrne nevyhnutná pre
zákonné nariadenie neodkladného opatrenia - dospel,
- aký (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov na nariadenie
neodkladného opatrenia) skutkový stav na ich základe ustálil,
- ako tento (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov)
skutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia (neuvedených) právnych noriem a ako tak ustálil

celkový stav právny,
-akodospelkzáveruoexistenciiujmy(keďujmajedôsledkomprotiprávnehokonania,nievýkonupráva)
a čím ju mal osvedčenú, keď za tvrdeného stavu je vznik ujmy vylúčený priamo obsahom kogentných
právnych noriem,
-akosúdprvejinštancieodôvodnilosvedčeniaexistencievšetkýchnevyhnutnýchskutočností,existencia

ktorých musí byť v celku (kumulatívne) osvedčená, ak má byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené.
V zmysle ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z povinnosti
orgánov vykonávajúcich verejnú moc (t. j. povinnosti konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon - o.i. čl. 1 ods. 1,2 Ústavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy

SR) vyvodil i zákaz ľubovôle. Mal za to, že uvedené rozhodnutie nemôže ani strana, ani odvolací
súd (v napádanej časti) preskúmať, keďže rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie všetkých
podstatných dôvodov (podstatných pre rozhodnutie súdu), v odôvodnení sú uvádzané tvrdenia v
priamom rozpore s obsahom relevantných právnych noriem a ustálenou súdnou praxou, pričom
však tento odklon nie je nijako odôvodnený, preto je rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné a je

porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle. Uvedené porušenie je podľa názoru žalovaného tak
zásadným porušením práva na spravodlivý proces, že bez ďalšieho spôsobuje nezákonnosť uvedeného
rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie je podľa neho v priamom rozpore s Ústavou a medzinárodnými
zmluvami zaručenými zásadami rovnosti a nediskriminácie a ako také je v priamom rozpore s ústavnými
článkami zaručujúcimi rovnosť (o.i. pred zákonom). Uvedené konanie na súde prvej inštancie (a

to ako postupom, tak i výsledkom - napádaným rozhodnutím) zasahuje podľa neho a zasiahlo
o.i. do základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru a (i bez
ohľadu na skutočnosti uvedené v predchádzajúcej časti tohto odvolania) v žiadnom prípade nemalo
byť podľa názoru žalovaného nariadené. Aj keď išlo o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
spojený s následným konaním vo veci samej, ani v takom prípade by nemohlo byť neodkladné

opatrenie zákonne nariadené. Podstatou konania o nariadenie neodkladného opatrenia je podľa neho
povinnosť navrhovateľa s vysokou mierou pravdepodobnosti tvrdiť a osvedčiť existenciu všetkých
podstatných právnych skutočností, ktorých kumulatívna existencia je nevyhnutná pre to, aby mohlo
byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené, uvedenému zodpovedá zákonný príkaz (vo vzťahu k
postupu a konaniu súdu) nariadiť neodkladné opatrenie výlučne v prípade, ak bola s vysokou mierou

pravdepodobnosti tvrdená a osvedčená existenciu všetkých podstatných právnych skutočností, ktorých
kumulatívna existencia je nevyhnutná pre to, aby mohlo byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené.
Za základný predpoklad mal osvedčenie dôvodnosti nároku - a žalovaný uviedol (vyššie v texte) z
akého dôvodu je uvedené vylúčené. Podstatou konania o nariadenie neodkladného opatrenia nie je
vytváranie nejakého "časového priestoru" navrhovateľovi, bez akéhokoľvek skúmania opodstatnenosti

nároku a len na základe ich alebo neexistujúcich alebo zjavne nepravdivých a nesprávnych tvrdení
- aplikácia takejto premisy by znamenala, že by ktokoľvek zmaril akýkoľvek výkon práva podaním
akejkoľvek žaloby (bez akéhokoľvek relevantného dôvodu) - takýto výklad je úplne zjavne protiústavný
a zasahuje do viacerých (i) Ústavou základných práv žalovaného (čl. 20, 46 Ústavy, uvedený postup
je i porušením čl. 1,2,152 Ústavy). Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej musí na strane súdu

viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu konania vyššia než
pravdepodobnosť jej zamietnutia - čo súd prvej inštancie ani neskúmal a ani by nemohol dôjsť k záveru
o jej úspešnosti s vysokou mierou pravdepodobnosti. Ak by mala byť žalobou vo veci samej žaloba o
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014, je tu vovzťahu k uvedenému rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktorý rozsudkom zo dňa 10.9.2014
vo veci C-34/13 rozhodol nasledovne: "Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje

vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku
založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú
prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ
poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo
nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží

vnútroštátnemu súdu." Ako vyvodil z príslušných ustanovení CSP a ako to uvádza i právna teória
(napr. Zabezpečovacie prostriedky v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1997, vo vzťahu
k predbežným opatreniam, ale uvedené nepochybne platí i vo vzťahu k neodkladným opatreniam)
nariadenie neodkladného opatrenia (dočasného typu) je podľa zákonných predpokladov uvedených v
CSP prípustné a opodstatnené iba vtedy, ak sú splnené kumulatívne podmienky, konkrétne:
1. tvrdí sa a osvedčí sa, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, 2. tieto právne vzťahy vyžadujú

dočasnú úpravu (osvedčenie potreby dočasnej úpravy, o. i. reálne hroziacou ujmou),
2. táto dočasná úprava je potrebná (nie je tu napr. iný prostriedok ochrany, osvedčenie dôvodnosti
nároku),
3. v právnych vzťahoch medzi účastníkmi sa nevytvorí nenávratný vzťah,
4. neprimeraným spôsobom sa nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi (musí byť

rešpektovaný princíp proporcionality). Predpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného
opatrenia je to, že sa tvrdí a osvedčí sa, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré sa majú
upraviť - uvedené splnené podľa neho nebolo, bez predloženia aktuálneho výpisu z LV navrhovateľ v
čase rozhodovania súdu uvedené aktuálne neosvedčil. Predpokladom preukázania potreby nariadenia
neodkladného opatrenia je podľa neho tiež skutočnosť, že tu je potrebná dočasná úprava pomerov,

čo o.i. znamená povinnosť preukázať nárok (čo splnené nebolo), ale tiež preukázať skutočnosť, že tu
neexistuje osobitný prostriedok právnej ochrany (čo tiež splnené nebolo, námietky proti procesu výkonu
dražby môže navrhovateľ uplatniť v konaní o určenie neplatnosti dražby). Predpokladom preukázania
potreby nariadenia neodkladného opatrenia je tiež skutočnosť, že tu hrozí ireverzibilný, či veľmi ťažko
napraviteľný právny stav. Ani uvedené podľa neho nebolo splnené.

V zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 ZDD, účinného od 1.6.2014:
„V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona,
môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť
dražby. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 3 ZDD osoba, ktorá podala na súde žalobu podľa odseku 2,
je povinná oznámiť príslušnému okresnému úradu začatie súdneho konania. V zmysle ustanovenia §

151l ods. 4 OZ: „Ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je povinný jedno
vyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému úradu, ktorá
začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.“ V zmysle ustanovenia § 21 ods. 5
ZDD ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu
príklepu. V zmysle ustanovenia § 228 ods. 2 CSP: „Výrok právoplatného rozsudku o určení

vecnéhoprávaknehnuteľnostialeboourčeníneplatnostidobrovoľnejdražbynehnuteľnostijezáväznýaj
pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný
včase,keďvkatastrinehnuteľnostíbolazapísanápoznámkaosúdnomkonaní.“ Zuvedených
právnychustanovenívyvodil,žetuexistujeucelenýsúborprostriedkovprávnejochrany,vrátaneosobitne
konštruovanejžaloby(žalôb),kedysaten,ktotvrdí,žebolojehoprávnepostavenievnaznačenomsmere

dotknuté, môže bez väčšej právnej zložitosti domôcť ochrany svojho právneho postavenia. Uvedené
vylučujepotrebudočasnejúpravy,rovnakotakvylučujeimožnosťtútopotrebudočasnejúpravyosvedčiť.
Predpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného opatrenia je podľa neho tiež skutočnosť,
že tu bezprostredne hrozí ujma. Návrh i rozhodnutie je podľa neho neúplné i v časti, ktorou sa má
odôvodniť vznik ujmy. Ujma ako taká (či už materiálna / imateriálna) predstavuje ohrozenie subjektívnych

občianskych práv a je jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti, je teda následkom
protiprávneho úkonu. Výkon práva - konkrétneho zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia
záložného veriteľa vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe - nemôže mať za následok
vznik ujmy, pretože sa jedná o dôsledok konania v súlade so zákonom (§151a OZ, §151j OZ), t. j. nie o
konanie protiprávne. Ako vo vzťahu k uvedenému uvádza, ako už bolo uvedené, NS SR i NS ČR:

„Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu
sa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje,
kto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému
výsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadnenemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo
108/2008 zo dňa 16.04.2009), resp.: "Výkon práva vylučuje protiprávnosť, protože stejný stav nemuže
být současne stavem právním i právu se pŕíčícím. Chování, které smeruje k zákonem predpokládanému

výsledku, lze považovat za dovolené i tehdy, je-li jeho (eventuelním) vedlejším následkem vznik
majetkové, popr. nemajetkové újmy na strane dalšího účastníka právního vztahu.“ (Rozsudok NS ČR z
27.11.2000, sp. zn.: 21 Cdo 1293/99). Návrh i rozhodnutie je podľa neho neúplné i v časti, ktorou sa má
odôvodniť bezprostrednosť vznik ujmy, ujmy reálnej, nie potenciálnej (práve o. i. s ohľadom na všetky
uvedené právne prostriedky ochrany (§ 21 ZDD a ďalšie), ktoré má navrhovateľ neodkladného opatrenia

k dispozícii). Ani (prípadným) konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu podľa
neho nedochádza - samotné vykonanie krokov smerujúcich k vykonaniu dražby, ale ani prípadné
vykonaniedražby,nijakodofaktickéhostavu(napr.údajnéhoužívaniaobydlia)nezasahuje-akvprípade
úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť
dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc, ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet
neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom

skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Všetko uvedené podľa
neho vylučuje bezprostrednosť potreby úpravy v tomto čase, súd má skúmať aktuálnu bezprostrednosť
potreby, nie možné, budúce, hypotetické stavy. Uviedol, že možnosť vykonať záložné právo (a to vždy
i formou speňaženia na dobrovoľnej dražbe) je odrazom zákonnej úpravy (§ 151j ods. 1 OZ - „Ak
pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať

výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom
určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa
uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,..“) a záložca je povinný - práve na základe
toho, že je v právnom postavení záložcu - tento výkon strpieť (§151m ods. 4 veta prvá OZ - „Záložca je
povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú

na výkon záložného práva.“), pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený konať v
mene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ - „Pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.“).
Právna úprava výkonu záložného práva bola predmetom prieskumu ako na európskej úrovni (SD EÚ,
C-34/13), tak i úrovni vnútroštátnej (ÚS SR) dňa 15.10.2012 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky
doručenýnávrhOkresnéhosúduPezinoknazačatiekonaniaosúlade§7ods.2zákonač.527/2002Z.z.

odobrovoľnýchdražbáchsčl.1ods.1ačl.20ods.1a4ÚstavySlovenskejrepublikyačl.1Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (návrhu bolo pridelené interné číslo
Rvp 13090/2012). Ústavný súd Slovenskej republiky tento návrh (ktorému bola pridelená spisová značka
PL. ÚS 23/2014) na neverejnom zasadnutí pléna 24. septembra 2014 predbežne prerokoval a rozhodol,
ženávrhOkresnéhosúduPezinokodmietaprezjavnúneopodstatnenosť.Zceléhouznesenia(resp.jeho

odôvodnenia) pléna Ústavného súdu mal za zrejmé, že Ústavný súd v pléne zastáva názor, že úprava
výkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka (§§ 151a a nasl.
OZ) a právnymi normami obsiahnutými v ustanoveniach zákona č. 527/2002 Z. z. - o dobrovoľných
dražbách, podstatou ktorej je realizácia výkonu záložného práva záložným veriteľom a to na základe
uzatvorenej záložnej zmluvy, kedy záložný veriteľ dáva návrh na vykonanie dražby a prehlási pritom

výšku, pravosť a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje vykonať záložné právo a dražbu realizuje
dražobník a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi záložným veriteľom, ako osobou oprávnenou konať
v mene záložcu a dražobníkom, ako súkromnoprávnym subjektom oprávneným na základe osobitného
živnostenského oprávnenia dobrovoľnú dražbu zrealizovať (vykonať), s Ústavou Slovenskej republiky a
Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zlučiteľná je.

V odôvodnení ÚS SR uvádza, že:
I. S názorom žalobcu, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný
s núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby sa nestotožňuje. Nútené
(exekučné) dražby a dobrovoľné dražby sú dvoma odlišnými inštitútmi, ktoré síce majú spoločný
cieľ, a to speňaženie majetku povinnej osoby, a čiastočne aj priebeh (dražba majetku), ale zásadne

sa líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej
právnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci
môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza
z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre
záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca

záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka,
ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným
právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti
pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľnýchdražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov.
Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby,
ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať

dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti. Dobrovoľná dražba
tak vykazuje zásadné odlišnosti oproti nútenej dražbe realizovanej ako verejnomocenský výkon
rozhodnutia. Podľa názoru odporcu nemôže súd (v podstate absolútne bezdôvodne, len na základe
neúplných a nijako neosvedčených tvrdení navrhovateľa a svojich hypotetických úvah) trvalo zakázať
žalovanému realizáciu jeho zákonných opatrení, ktoré má zaručené kogentnou právnou úpravou,

uvedený postup je v priamom rozpore s Ústavou (o.i. čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy), v ďalšej
časti podania žalovaný poukáže i na rozhodnutia ÚS SR, SD EÚ, resp. ESĽP k danej otázke (resp.
otázke údajného práva na obydlie). V rámci koncepcie materiálneho právneho štátu sa z ustanovení
čl. 1 ods. 1 ústavy vyvodzuje aj garancia spravodlivosti. V právnom štáte (chápanom materiálne)
je povinnosťou všetkých štátnych orgánov vrátane súdov zabezpečiť reálnu a efektívnu možnosť
uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom. Návrh podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému

zásahu do legitímnych očakávaní veriteľa týkajúcich sa splnenia jeho úverovej pohľadávky dohodnutým
spôsobom a v dohodnutom čase. Navrhované rozhodnutie by tak podľa neho zásadným spôsobom
- a to bez relevantného zákonného dôvodu - zasiahlo do základného práva chráneného o.i. čl. 20
Ústavy a protiprávne ho efektívne zbavilo predmetu vlastníctva (záložné právo ktoré možno vykonať)
v mimoriadne vysokej hodnote.

V zmysle čl. 20 ods. 1 veta prvá a veta druhá Ústavy SR:
„Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a
ochranu.“ V zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:
„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho
nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon

a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie podľa neho nebráni právu
štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“ Predmetom ochrany v
zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je majetok v širšom slova zmysle - to, že nejedná sa iba o vlastnícke
právo, ale aj o ďalšie vecné práva (napr. vecné práva zabezpečujúce splnenie záväzku dlžníka, o. i.

záložné právo), rovnako sú predmetom ochranné nielen majetkové hodnoty hmotné - predovšetkým
veci, ale i hodnoty nehmotné (napr. pohľadávky). K rovnakým záverom (vo vzťahu k aplikácii čl. 20 ods.
1 Ústavy) dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď vymedzil:
„Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 Ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a
iné majetkové hodnoty“. (Rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 19/97). Uvedený rozsah majetkovej ochrany,

tak ako je zaručený čl. 20 Ústavy, resp. čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru mal za významný s ohľadom na
skutočnosť, že uvedenej ochrane podlieha o. i. i majetok žalovaného, resp. legitímne očakávanie na
nadobudnutie majetku po uhradení jeho úverovej pohľadávky.
„Návrh“ na nariadenie neodkladného opatrenia tak podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému
zásahu do legitímnych očakávaní žalovaného ako obligačného a záložného veriteľa. Neoddeliteľnou

súčasťou princípov právneho štátu zaručeného ustanovením článku 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej
republiky je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (napr.
II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04). Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne
patrí ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99) a ochrana tzv. legitímnych očakávaní:

„Nad rámec doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými
pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv.
legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako
právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže
vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa

adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych
výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane
parlamentu podriadení ústave a jej princípom.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL. ÚS 12/05 zo dňa 4.12.2007). I z uvedených dôvodov je podľa neho rozhodnutie nesprávne. Mal
za to, že uvedenými skutočnosťami vyvrátil úvahy uvedené v neúplnom podaní navrhovateľa. Ide

podľa neho o účelový kompilát s jasným cieľom zakryť vierolomnosť dlžníka a záložcu, porušovanie
základnej povinnosti pacta sunt servanda. K úvahám týkajúcim sa inštitútu mimoriadnej splatnosti
uviedol nasledujúce: Navrhovateľ predložil úverovú zmluvu. Ako bolo dohodnuté v čl. VI. / 3., 4.
predmetnej zmluvy:„3. Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové
podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle
Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy

sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002
a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených
prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že
bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.
4. Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť

II., tiež bod 4. a 5. v časti I tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II L, tiež bod 5. v časti
III. tohto dokumentu sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným
zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ Uvedenými ustanoveniami došlo k
stanoveniu časti obsahu zmluvy v súlade s ustanovením § 273 ods. 1 OBZ, podľa ktorého časť obsahu
zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo
záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim

zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Z uvedeného ustanovenia vyvodil, že všeobecné obchodné
podmienky nemusia byť v písomnej podobe, nemusia byť „podpísané“, ale stranám známe, čo dlžník
výslovne prehlásil (Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP,
Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v
zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať). Ako vo vzťahu k

uvedenému uvádza NS SR (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/9/2019):
„3.3. jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých
listínjenesporná.Pevnéspojenielistín,napr.zošitímalebozviazaním,niejevtakomtoprípadepotrebné;
preto ak prílohy, ktoré tvoria súčasť písomne uzavretej zmluvy a ktorú účastníci podpísali a na ktoré
zmluva odkazuje čo do svojho predmetu, nie sú podpísané, nespôsobuje sama osebe neplatnosť zmluvy

(Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. diel. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 287 a 298); tento
záver potvrdzuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 52/2011, či rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1102/2008.
3.4. Bez ohľadu na technické spojenie, úverová zmluva a jej príloha, boli súčasťou jedného celku, teda
patrili k sebe. Podpis zmluvy tak kryje aj obsah jej príloh, ak na ne v texte odkazuje. Súdny dvor tiež

judikoval, že „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky
(podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči“ (C- 42/15, bod
1 výroku). Pre úplnosť dodáva, že žiadna norma spotrebiteľského práva Slovenskej republiky alebo
Európskej únie nevyžaduje, aby spotrebiteľská zmluva bola vyhotovená ako jediný dokument, resp. aby
každá časť takého dokumentu bola osobitne podpísaná. Tento záver podporujú aj odborné stanoviská

prof. JUDr. M. Števčeka, PhD., a doc. JUDr. K. Csacha, PhD., ktoré si žalovaná dala vyhotoviť.
Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci je potrebné
uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej
neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti

sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá
nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav
vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany
ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy. Dovolateľke tak možno prisvedčiť, že
pri výklade ustanovenia § 75 ods. 4 zákona o bankách úverová zmluva a príloha patria k sebe (je jej

súčasťou) a tvoria jeden celok. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti tiež judikoval, že zmluva
o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti)
musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (porov. Home Credit Slovakia, C-42/15).
Pri analogickej aplikácii týchto záverov je zjavné, že právny názor nižších súdov bol nesprávny a
skutočnosť, že podstatné náležitosti boli uvedené v prílohe, nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej

zmluvy.“ Úvahy navrhovateľa sú podľa odporcu bez akéhokoľvek reálneho základu a navyše mal
za jasné, že nielenže súčasti zmluvy na ktoré sa odkazuje nemusia byť podpísané, lebo sú kryté
podpisom dlžníka na zmluve, ale predovšetkým navrhovateľ tak nepredložil navrhované dôkazy v celosti
(vrátane VOP a Produktových obchodných podmienok). Neurobil tak úmyselne, keďže vie, čo je v nich
dohodnuté, ale v takom prípade nemôže predsa osvedčiť, že niečo nebolo dohodnuté. Produktové

obchodné podmienky sú voľne dostupné, aj na internete a keby ich predložil, bolo by zrejmé, že POP
nielenže obsahujú dojednanie o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, ale tiež to, že hoci POP účinné
od 1.1.2015 nahradili predchádzajúce účinné do 31.12.2014, dojednania o mimoriadnej splatnosti a
možnostijejvyhláseniasúsobdobnýmobsahom.Kabsurdnostiúvaho"prekvapivosti"toho,žeBankovépodmienky obsahujú dojednanie o mimoriadnej splatnosti (ako jeden z nástrojov na zmierňovanie
tzv. kreditného rizika, ktoré postupy sú uložené viacerými normami práva EÚ) sa potrebne nijako
osobitne nevyjadril. Rovnako poukázal na rozhodnutie NS SR z 30.01.2024, sp. zn. 1Cdo 123/2022,

ktoré o.i. v bode 31. jasne hovorí, že veriteľ nie je povinný uviezť v zosplatňovacom úkone splátku,
pre ktorú došlo k zosplatneniu dlhu, keďže zákon mu takúto povinnosť neukladá, ale predovšetkým
súd zároveň v tomto bode poukazuje na tzv. princíp racionálneho správania účastníkov zmluvných
vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom - a presne toto majú úvahy navrhovateľa poprieť. A ak
navrhovateľ poukazuje na rozhodnutie C-598/21, uvedené sa s ohľadom na skutkové okolnosti konania

vôbec netýka, keďže V zmysle článku 1 ods.2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo
regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské
štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto
smernice. Prieskumu podľa Smernice 93/13/EHS tak nepodliehajú dojednania, ktoré sú zrozumiteľné,
rovnako dojednania, ktoré sú odrazom zákonného pravidla (oprávnenia) - porovnaj napr. i C - 34/13.

Možnosť zosplatenia a jeho pravidlá (§ 53 ods. 9, § 565 OZ) i výška dlh pre možnosť dražby (§ 3 ods.
6 zákona č. 527/2002 Z. z.) sú zákonnými pravidlami a tie sú Smernicou i rozhodovacou praxou (C -
34/13, Výrok II.) vylúčené spod pôsobnosti Smernice 93/13/EHS. Nemôže byť predsa neprijateľné (a
tak neplatné), čo kogentne stanovuje zákon. Opätovne uviedol, že medzi výkonom záložného práva
a (ne)možnosťou výkon vykonať, ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy korelát. Výkon

záložného práva nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie, jedinou
právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a včas.
Možnosť vykonať záložné právo sa viaže na existenciu zabezpečenej splatnej a nesplatenej pohľadávky
v minimálnej výške (§ 151a OZ, § 151j OZ, § 3 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z.).
V ustanovení § 3 ods. 6 ZDD sa stanovuje:

„Dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným
právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2 000 eur.“ Už v čase
pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bol dlh vyšší ako 40.000 Eur, t. j. bol mnohonásobne
presahujúci hranicu 2.000 Eur. Zákon stanovením hranice výšky dlhu, nevyhnutnej pre vykonanie
dražby nehnuteľnosti, princíp proporcionality akcentoval a uvedenú otázku normatívne upravil. Zo

všetkých uvedených skutočností mal za úplne zrejmé, že odôvodnenie napádaného rozhodnutia je v
celom rozsahu arbitrárne a nespĺňa základné ústavnoprávne požiadavky naň kladené. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných
atribútov spravodlivého procesu a zároveň súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom
súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako je požiadavka riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd i práva na spravodlivý proces podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má
zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne
správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom

odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť "stanoveného postupu" - ústavné kritériá
vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. (Nález Ústavného súdu SR č. k. 327/2010) resp. za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
pričomsúčasťouprávanadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutiajeajprávoúčastníkovsúdneho

konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi. (Nález ÚS SR, č. k. I. ÚS 344/2010). Už
samotný nedostatok odôvodnenia predstavuje takú vadu rozhodnutia, ktorá je sama osebe dostatočnú
na to, aby odvolací súd rozhodnutie pre nezákonnosť zrušil (resp. v tomto prípade s ohľadom na ďalšie
skutočnosti zmenil), takéto rozhodnutie predstavuje zásah do práva chráneného čl. 46 Ústavy resp.
čl. 6 Dohovoru resp. čl. 36 Listiny. V zmysle ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd .. jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na
všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky ..ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre
ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (García Ruiz v. Španielsko). Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide oargument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Georiadisv.Grécko,Higginsv.Francúzsko).Zprávanaspravodlivúsúdnuochranuvyplývaajpovinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (Kraska v. Švajčiarsko). V kontexte prejednávaného návrhu všetko
vyššie uvedené znamená, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia relevantne vysporiadať so splnením všetkých zákonných predpokladov pre nariadenie
trvalého neodkladného opatrenia, pričom odôvodnenie vo vzťahu k časti predpokladov na nariadenie
neodkladného opatrenia absentuje úplne, odôvodnenie vo vzťahu k časti predpokladov na nariadenie

neodkladného opatrenia je arbitrárne, resp. nevyplýva z ustálenej aplikácie právnych predpisov a je tak
v rozpore (o. i.) s viacerými právnymi normami ako ústavného, tak aj jednoduchého (podústavného)
práva. V súvislosti s uvedeným poukázal na konštantnú rozhodovaciu Ústavného súdu SR a závery z
nej vyplývajúce, keď Ústavný súd o. i. dospel k nasledujúcim záverom:
„Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri

jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. “ (I. ÚS 26/94), resp. že:
„Rozhodnutiuvšeobecnéhosúduvovecisamejmusípredchádzaťjehopostupzodpovedajúcigaranciám
spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a

príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (...), najmä garanciám
obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.“ (I. ÚS 230/03). Samotné
odôvodnenie podľa neho uvedené nespĺňa.
Vo všeobecnosti uviedol (vo vzťahu k odôvodneniu napádaného rozhodnutia), že z odôvodnenia nie je
zistiteľné:

- z konkrétne ktorých všetkých právne relevantných skutočností a konkrétne ktorých listín / prostriedkov
osvedčenia a na základe akého ich obsahu dospel súd k skutkovým zisteniam nevyhnutným pre
nariadenie neodkladného opatrenia,
- k akým všetkým konkrétnym skutkovým zisteniam - existencia ktorých je v súhrne nevyhnutná pre
zákonné nariadenie neodkladného opatrenia - dospel,

- aký (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov) skutkový
stav na ich základe ustálil,
- ako tento (celkový - z pohľadu existencie všetkých nevyhnutných kumulatívnych predpokladov)
skutkový stav subsumoval pod jednotlivé ustanovenia (neuvedených) právnych noriem a ako tak ustálil
celkový stav právny,

- ako a čím sa preukázal nárok „navrhovateľa“ tak, aby mohlo byť rozhodnuté o trvalej úprave,
-akodospelkzáveruoexistenciiujmy(keďujmajedôsledkomprotiprávnehokonania,nievýkonupráva)
a čím ju mal osvedčenú, keď za tvrdeného stavu je vznik ujmy vylúčený priamo obsahom kogentných
právnych noriem,
- ako súd odôvodnil osvedčenia existencie všetkých nevyhnutných skutočností, existencia ktorých musí

byť v celku (kumulatívne) osvedčená, ak má byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené,
- z akého dôvodu súd nariadil neodkladné opatrenie za situácie, ktorá bola vyvolaná postupom
(nekonaním) navrhovateľa, ktorý napriek svojej povinnosti neosvedčil, že zákonne konal a svoje záväzky
si plnil. Už uvedená vada (neexistencia odôvodnenia s uvedeným obsahom) spôsobuje podľa názoru
odvolateľa nezákonnosť navrhovaného rozhodnutia. S ohľadom na všetko vyššie uvedené odporca

navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a podanie navrhovateľa odmietol, prípadne
konanie zastavil, prípadne rozhodnutie zmenil a návrh zamietol a priznal odporcovi nárok na náhradu
trov konania.

15. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania neboli podané.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ust. § 34 CSP) prejednal vec podľa § 379
a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

17. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na

návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
Podľa § 324 ods. 3 CSP neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel
nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu

prvej inštancie. Podľa § 325 ods. 2, písm. d/ CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä,
aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
Podľa§326ods.1,2CSPvnávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniasapoprináležitostiachžaloby
podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy
pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich

dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého
neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa
odvoláva.
Podľa § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327 (odmietnutie návrhu), nariadi neodkladné
opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia zamietne.

18. Zhrnúc a sprehľadniac rozsiahle odvolacie námietky odporcu proti preskúmavanému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie odvolací súd z nich vyvodil, že odporca v rámci odvolania namieta, že v zmysle
zásady konania orgánov verejnej moci a tým aj súdov len v medziach ústavy a zákonov nemožno
obmedziť odporcu v jeho zákonnom nároku na výkon záložného práva, nakoľko jeho zákonným

výkonom nemôže dôjsť k ujme u navrhovateľky, ktorá nesplácala zmluvne dohodnutý úver, ďalej
dôvodil tým, že súd prvej inštancie v rámci preskúmavaného rozhodnutia išiel nad rámec petitu návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý žiadal o jeho vydanie do meritórneho skončenia veci,
avšak súd prvej inštancie ho nariadil bez časového obmedzenia a nariadené neodkladné opatrenia je
tak vlastne rozhodnutím vo veci samej pôsobiace časovo neobmedzene, súdu prvej inštancie vytkol,

že navrhovateľke uložil povinnosť podať na súde proti nemu meritórnu žalobu s iným predmetom
konania, než ktorý navrhovateľka navrhla v rámci odvolania proti predchádzajúcemu uzneseniu súdu
prvej inštancie, ktorým jej návrh zamietol, zároveň tiež namietal, že žaloba uložená ako povinnosť
navrhovateľke súdom prvej inštancie je so zreteľom na ust. § 137 písm. c), d) CSP neprípustná,
a v neposlednom rade namietal nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia a tým jeho

nezákonnosť a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

19. Už v prvom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.07.2024 č.
k. 4Co/59/2024-120 odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie,
že dokazovanie v rámci konania o neodkladnom opatrení sa označuje výrazom osvedčovanie, čo

znamená, že súd zisťuje len najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu. Nariadenie
neodkladnéhoopatreniapredpokladá,abysaosvedčiladanosťprávaaabynebolivážnejšiepochybnosti
o potrebe dočasnej úpravy pomerov sporových strán. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda
požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, v dôsledku čoho sa nezisťujú
všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci, a

skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusia
byť preukázané dôkazmi, keď stačí, ak sa súdu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako pravdepodobný.
Miera osvedčenia sa pritom riadi konkrétnou situáciou, najmä naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je
daná vtedy, ak aj pri prípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne
upraviť pomery medzi stranami sporu. Pojem „potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami

sporu“ treba vykladať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná
ujma. Je pravdou, že zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenému
účastníkovi a zabrániť zhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený
skutkový stav. Musí sa prihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného
opatrenia žiada. Na druhej strane sa tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované

neodkladné opatrenie smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky
znemožnila nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd posúdením návrhu navrhovateľky na
nariadenie neodkladného opatrenia, v spojení s listinnými dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa
odvoláva, v zhode so súdom prvej inštancie dospel vtedy k záveru, že navrhovateľka v danom prípade
už vtedy dostatočne osvedčila všetky zákonné podmienky, nevyhnutné pre poskytnutie požadovanej

predbežnej ochrany /existenciu právneho vzťahu medzi navrhovateľkou, ako dlžníkom, záložcom a
odporcom, ako veriteľom a záložným veriteľom, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere
zo dňa 17.4.2014 a písomnou zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou
zmluvou zo dňa 17.4.2014 a neodkladnosť požadovanej úpravy pomerov, odvíjajúcej sa od oznámeniaodporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva zo dňa 8.1.2024 k nehnuteľnostiam,
vedeným na LV č. XXX k. ú. K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX/, keď treba
mať na zreteli, že v danom prípade u označených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý

pobyt podľa registra obyvateľov SR/, ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl.
7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto
nehnuteľnostiamtitulomzmluvnéhozáložnéhoprávaatotoprávovykonaťvprospechuspokojeniasvojej
pohľadávky. Odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave

bezprostredného ohrozenia, keďže výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez
ingerencie štátnej moci, a to na základe úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.
Zásah v podobe dočasného zákazu výkonu záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej
životnej potreby /obydlia/ navrhovateľky považoval odvolací súd za súladný s princípom proporcionality,
keďže obmedzenia /len na určený čas/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy, ktorú by
utrpela navrhovateľka pri strate jej obydlia. Samotnú stratu bývania mal za zásadný zásah do práva na

rešpektovanieobydliaakaždý,komutakýtovážnyzásahhrozí,musímaťmožnosťpredložiťprimeranosť
takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/. Odvolací súd
súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude
zistené, či záložné právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako
jeden z predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, existuje alebo nie, či spotrebiteľská zmluva zo dňa

17.4.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne prejudiciálne, vzhľadom na tvrdenia
navrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru/, čím sa odstráni právna neistota v pomeroch strán. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia
budú zabezpečené právne vzťahy strán sporu požadovaným neodkladným opatrením. V tomto smere
vyhodnotil odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nutnosť zásahu štátu do výkonu záložného

práva záložným veriteľom v prípade začatia jeho výkonu na obydlí navrhovateľa, vtedajšie odvolacie
námietky odporcu zhodné s odvolacími námietkami aktuálnymi za neopodstatnené. Odvolací súd sa
stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nie je postačujúce odkázať navrhovateľku na
následnú ochranu postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Porušenie subjektívnych práv mal
v zásade vždy za možné riešiť následným zásahom súdu a uvedeným by bolo možné argumentovať pri

akomkoľvek bezprostrednom ohrození, avšak prijatím takého výkladu by potom úprava neodkladných
opatrení strácala svoj zmysel. Jej podstatou je uľahčenie prístupu k spravodlivosti promptnejším
spôsobom, kedy by sa následná snaha o reparáciu poškodených práv minula svojmu cieľu, resp. by už
ani nebola možná. Okamžitý predaj nehnuteľností a spoliehanie sa na iné procesné nástroje, regulované
zákonom o dobrovoľných dražbách, i podľa odvolacieho súdu v zhode s právnym názorom súdu

prvej inštancie vytvára neprípustné ohrozenie v podobe potreby prípadných ďalších súdnych sporov.
Filozofia súdneho procesu pritom vychádza z premisy, že toto má slúžiť k ochrane a presadzovaniu práv
subjektov, nie k produkovaniu ďalších civilných sporov. Odkladom výkonu záložného práva odporcovi
nariadením tohto neodkladného opatrenia sa mu neodníma toto jeho právo. Zároveň mu, s prihliadnutím
na jeho predmet podnikania a ekonomickú situáciu, nemôže odkladom výkonu záložného práva

vzniknúť ťažko napraviteľná ujma, keďže záložné právo na sporných nehnuteľnostiach /zapísané na liste
vlastníctva/ mu zostáva zachované. Naopak ohrozenie navrhovateľky sa javí aktuálne ako mimoriadne
vysoké, a to i s rešpektom k zásade neprejudikovania meritórneho výsledku sporu, pričom nariadená
dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi spĺňa svoj základný účel tým, že do rozhodnutia vo
veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami sporu a súčasne rešpektuje zásadu primeranosti,

keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať a zároveň vydané neodkladné opatrenie je
zárukou, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie predčasným výkonom záložného práva.

20. Už podľa tohto v poradí prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu účelom inštitútu
neodkladného opatrenia, nariadeného na určitú dobu, ktorého typ bol vtedy a aj aktuálne je predmetom

odvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom
strán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej, resp. kým súd svojím meritórnym
rozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia
sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Uvedený inštitút teda
plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok na dočasné riešenie situácie, ktorá

nastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený,
resp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala.
Jeho základným atribútom (pre daný typ neodkladného opatrenia) je dočasnosť a provizórnosť. Jeho
zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu, odôvodnenýspomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán sporu alebo obavou z ohrozenia
výkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov

pre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si vyžaduje osvedčenie danosti
hmotnoprávneho nároku (práva) medzi stranami sporu a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe
úpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej,
i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené
aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť

neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú
splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia,
súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán
sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia
predstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou
situácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za situácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danom prípade.

21. Už vtedy mal odvolací súd za to, že k splneniu vyššie uvedených kritérií v danom prípade zo
strany navrhovateľky došlo. Odvolací súd nesúhlasil s vtedajšou a teda ani s aktuálnou odvolacou
námietkou odporcu, že v danom prípade ide o nariadenie neodkladného opatrenia na neurčitý čas
a teda navždy a že neodkladné opatrenie fakticky nahrádza rozhodnutie vo veci samej, nakoľko

uložením povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej dochádza k zákonnému riešeniu
zániku nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré tak nepôsobí navždy, ale len dočasne a v zákonom
stanovených prípadoch dochádza k jeho zániku zo zákona bez iniciatívy účastníkov konania o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutím súdu bez návrhu.

22. Podľa § 336 ods. 1 CSP totiž ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, fakultatívne
môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci
samej, ktorú povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno
dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. Súd prvej inštancie využil práve toto jeho oprávnenie a
navrhovateľkepovinnosťpodaťžalobuvovecisamejnapadnutýmuznesenímuložil,čímjejednoznačné,

ževydanéneodkladnéopatrenienemátrvalýcharakter.Niejetedapravdou,žebymaloísťoneodkladné
opatrenienariadenénavždybezčasovéhoobmedzenia,nakoľkototobudeajbeznávrhuzrušenésúdom
prvej inštancie v prípade taxatívnych zákonných situácií a teda pôsobí dočasne, alebo dôjde k jeho
zániku ex lege.

23. Podľa § 336 ods. 3 CSP súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší, ak žaloba
nebola v lehote podaná.

24. Podľa § 336 ods. 4 CSP ak bola žaloba odmietnutá alebo zamietnutá alebo ak bolo konanie
vo veci samej zastavené, platí ustanovenie § 335 primerane. Podľa § 335 ods. 1 CSP neodkladné

opatrenienariadenépozačatíkonaniavovecisamejsúdprvejinštancieajbeznávrhuzrušírozhodnutím,
ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Práve ods. 2
tohto ustanovenia rieši identicky situáciu aj v prípade rozhodovania odvolacím súdom po iniciovaní
meritórneho odvolacieho konania.

25. Odvolací súd vtedy v poradí v prvom zrušujúcom uznesení vyslovil, že za dôvodnú vyhodnotil len
odvolaciu námietku odporcu pokiaľ ide jednak o formuláciu petitu návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej, ktorý nie je
dostatočne určitý pokiaľ ide o predmet takejto žaloby vo veci samej, keďže navrhovateľka nevymedzila
jej predmet jednoznačne a súd prvej inštancie nevyhodnotil, či je alebo nie je v rámci konania o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom prioritne posudzuje mieru osvedčenia nároku vo veci
samej, petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia striktne viazaný tak ako v kontradiktórnom
meritórnom civilnom spore, avšak najmä pokiaľ ide o samotný výrok neodkladného opatrenia v časti
určenia povinnosti navrhovateľke podať v lehote 60 dní na súd žalobu, ktorej predmet neurčil a ktorý
tak nezodpovedá dikcii ust. § 336 ods. 2 CSP. Už v tomto uznesení odvolací súd konštatoval, že súd

prvej inštancie nemal za to, že neodkladným opatrením budú upravené pomery strán trvalo, takýto
predpoklad nevzhliadol, keď práve preto uložil navrhovateľke žalobu vo veci samej podať a neodkladné
opatrenie má teda dočasný charakter, avšak pochybil, ak síce v odôvodnení napadnutého uznesenia
vysvetlil, prečo sa neriadil dikciou ust. § 336 ods. 2 CSP a predmet žaloby vo veci samej vo výrokunapadnutého uznesenia vzhľadom na postavenie navrhovateľky ako „dominus litis“ nevymedzil, avšak
odvolací súd tento jeho procesný postup vyhodnotil a posúdil ako nesprávny. Odvolací súd uviedol
pre súd prvej inštancie záväzný právny názor, že konanie o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia je upravené procesnými normami špecifickými pre toto konanie, ide o osobitnú právnu úpravu
procesného charakteru, ktorá má prednosť pred procesnou právnou úpravou všeobecnou. Reaguje
tak špecificky na osobitný charakter konania o návrhoch na neodkladné opatrenia, ako výnimočného
inštitútu civilného sporového konania, preto nie všetky zásady CSP naň možno aplikovať mechanicky,
ale je potrebné výnimočnosť tohto konania akceptovať. Preto ak zákonná dikcia ust. § 336 ods. 2

CSP ukladá konajúcemu súdu v prípade uloženia povinnosti navrhovateľovi podať na súd žalobu vo
veci samej aj povinnosť vo výroku takéhoto uznesenia presne špecifikovať strany sporu (čo súd prvej
inštancie v danom prípade splnil) a aj predmet konania vo veci samej (čo súd prvej inštancie odvolávajúc
sa na zásadu „dominus litis“ nesplnil), uložil súdu prvej inštancie povinnosť sa ňou riadiť, práve v záujme
zachovania špecifickosti konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého
je potrebné dbať na proporcionalitu, práva oboch strán, nekontradiktórnosť tohto konania, pružnosť,

rýchlosť, obmedzenie rozsahu procesných práv a povinností, keď zákonodarca vyjadril v ust. § 336 ods.
2 CSP úmysel brať zreteľ na efektívnosť konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a túto
zásadu povýšil nad zásadu „dominus litis“ práve v záujme pružnosti a proporcionality pre obe strany.

26. V novom konaní dal za úlohu súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia v zmysle týchto preňho záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť
navrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať na súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto
žaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2 CSP, po tom, ako právne posúdi osvedčenie danosti nároku
do úvahy prichádzajúcich žalôb vo veci samej.

27. V poradí v druhom zrušujúcom uznesení Krajského súdu Bratislava zo dňa 28.02.2025 č.
k. 4Co/11/2025-295, ktorým odvolací súd zrušil druhé, a to zamietajúce rozhodnutie súdu prvej
inštancie o návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, odvolací súd konštatoval,
že po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
a opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní

navrhovateľky proti novému vtedy odvolaním napadnutému uzneseniu odvolací súd z predloženého
spisového materiálu zistil, že súd prvej inštancie sa po zrušení jeho prvého rozhodnutia intenciami
odvolacieho súdu neriadil dôsledne a rovnako dôsledne sa neriadil ani procesnými ustanoveniami CSP
príslušnými pre rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

28. Vychádzajúc z dikcie procesných ustanovení CSP riešiacich úpravu neodkladných opatrení vyvodil,
že náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je uvedenie konkrétneho petitu
budúcej žaloby vo veci samej a k jeho formulácii žalobcom nebol žalobca zaviazaný ani intenciami
predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vydaného vo veci. Náležitosťou návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia je petit požadovaného neodkladného opatrenia, čo navrhovateľka

v danom prípade v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia splnila, ďalej opísala podľa nej
rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu z ohrozenia
exekúcie, a opísala aj nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Odvolací súd súdu prvej inštancie
vytkol, že teda nepostupoval procesne správne, ak po zrušení pôvodného jeho rozhodnutia odvolacím
súdom a vrátení veci na ďalšie konanie vyzval navrhovateľku na formuláciu petitu budúcej žaloby vo veci

samej a z dôvodu podľa súdu prvej inštancie jeho nesprávnej voľby navrhovateľkou návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia napriek záveru o osvedčení hrozby neodstrániteľnej ujmy navrhovateľke
zamietol. Z dikcie ust. § 336 ods. 2 CSP mal pritom odvolací súd za jednoznačné, že k vymedzeniu
predmetu budúceho meritórneho sporu je zaviazaný konajúci súd, ktorý nesie i zodpovednosť za jeho
určenie, keďže práve aj proti tomuto výroku súdneho rozhodnutia môže aj navrhovateľ neodkladného

opatrenia podať odvolanie, ktoré je však v zmysle ust. § 359 CSP oprávnený podať výlučne ten
subjekt, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Navrhovateľ teda za voľbu predmetu sporu
vo veci samej, ku ktorého iniciovaniu bol zaviazaný súdnym rozhodnutím vydaným podľa § 336 ods.
1, 2 CSP, zodpovedný nie je, neuplatňuje sa tu teda zásada „dominus litis“, ako nesprávne vtedy
argumentoval súd prvej inštancie a na základe tejto nesprávnej právnej úvahy obral navrhovateľku o jej

inak osvedčené právo na súdnu ochranu. K postupu zvolenému súdom prvej inštancie po zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu nebol súd prvej inštancie zaviazaný ani predchádzajúcim zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu, ktorý v rámci pokynov pre účely ďalšieho konania vo veci uložil súdu
prvej inštancie posúdiť opodstatnenosť žalobkyňou uvedených predmetov do úvahy prichádzajúcichmeritórnych sporov, posúdiť, či je takýmto vymedzením navrhovateľkou viazaný (v čom pochybil), a
sám určiť predmet budúceho meritórneho konania vo výroku uznesenia, ktorým uloží navrhovateľke
iniciovať spor vo veci samej. Pozornosť upriamil i na komentár k CSP autorov Števček, Ficová, Baricová,

Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2. vydanie, str. 1281, podľa ktorého “Proti výroku o uložení
žalobnej povinnosti sa môže navrhovateľ odvolať. Dôvodom odvolania môže byť samotné uloženie
takejto povinnosti, ak sa navrhovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec
samu, ale aj nesprávne uloženie žalobnej povinnosti čo do osoby budúceho žalovaného alebo predmetu
budúcej žaloby.“

29. V ďalšom pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu vyjadrené vo vyjadrení k návrhu a k
odvolaniu navrhovateľky o dočasnom charaktere navrhovaného neodkladného opatrenia a o osvedčení
preukázania hrozby ujmy navrhovateľke sa odvolací súd pridržal odôvodnenia svojho zrušujúceho
uznesenia vydaného dňa 8.7.2024 č. k. 4Co/59/2024-120, t. j. toho právneho záveru, že predmetné
neodkladné opatrenie nie je svojím charakterom trvalým rozhodnutím a že k osvedčeniu potreby

dočasnej úpravy pomerov strán zo strany navrhovateľky došlo.

30. Od uvedených už záväzne vyslovených právnych záverov sa odvolací súd nemá dôvod odchýliť
ani v súčasnosti pri rozhodovaní o odvolaní odporcu proti predloženému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia a odporcovi

uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby
nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym
odborom na LV č. XXX ako parcely reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X
zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere

47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku“ a
zároveň uložil navrhovateľke: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan
SR podať na súde proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave,
Tomášikova 48, v lehote do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia žalobu o určenie, že
odporcom deklarovaná pohľadávka voči navrhovateľke ku dňu 26.3.2024 vo výške 130 125,29 eur v

písomnom vyhlásení navrhovateľa dražby zo dňa 26.3.2024 nie je pravá, splatná a v uvedenej výške,
čímrozhodol,ženariadenéneodkladnéopatrenienebudepôsobiťneobmedzene,alenazákonom(CSP)
vymedzený čas. Odvolacie námietky týkajúce sa toho, či ide o rozhodnutie dočasného alebo trvalého
charakteru preto vyhodnotil opätovne s odkazom na vyššie vedené právne závery za neopodstatnené,
pričom má za irelevantné, či ide o obmedzenie výkonu záložného práva obligačného alebo vecného.

31. Taktiež v zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil za neopodstatnené odvolacie námietky odporcu
týkajúce sa toho, či súd prvej inštancie bol alebo nebol oprávnený vymedziť predmet budúcej žaloby vo
veci samej inak, než žiadala navrhovateľka či už v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo v
odvolaní proti druhému, zamietajúcemu uzneseniu súdu prvej inštancie, nakoľko k povinnosti vymedziť

predmet takéhoto budúceho sporu je zaviazaný súd konajúci o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, ak považuje za potrebné uložiť navrhovateľovi neodkladného opatrenia povinnosť podať
žalobu vo veci samej. Zásada „dominus litis“ sa v tomto prípade zo zákona neuplatňuje.

32. Pokiaľ odporca v odvolaní namietal, že zákonný nárok na výkon záložného práva nie je spôsobilý

privodiť ujmu navrhovateľke, nakoľko k ujme môže dôjsť len protiprávnym konaním iného subjektu,
táto odvolacia námietka je tiež neopodstatnená, nakoľko navrhovateľka namieta to, že by k vzniku
záložnéhoprávaodporcuvôbecdošlo,nakoľkonamietaexistenciuneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok
v zmluve o záložnom práve a tým vlastne neplatnosť tejto zmluvy a neexistenciu nároku odporcu na
výkon záložného práva, ktorého podľa jej tvrdení nezákonným výkonom by došlo u nej k nenahraditeľnej

ujme v podobe straty obydlia chráneného vnútornou i medzinárodnou právnou úpravou.

33. Odvolaciu námietku odporcu týkajúcu sa neprípustnosti súdom prvej inštancie vymedzenej
žaloby, resp. jej predmetu podľa § 137 písm. c), d) CSP odvolací súd nevyhodnocoval, a to v
záujme neprejudikovania rozhodnutia o nej a v záujme zachovania možnej a zároveň aj nutnej

kontradiktórnosti prípadného budúceho konania o takejto žalobe, ktorej petit nie je vylúčené
navrhovateľkou neodkladného opatrenia v meritórnom konaní v postavení žalobcu už ako „pán sporu“
meniť. Zároveň odvolací súd uvádza, že proti výroku napadnutého uznesenia práve navrhovateľka
nepodala odvolanie čo do predmetu žaloby, ku ktorej podaniu ju súd prvej inštancie zaviazal, keďpráve jej možnosť odvolania proti tomuto výroku uznesenia bola prípadným procesným prostriedkom
na ovplyvnenie jej budúceho prípadného úspechu alebo neúspechu v meritórnom konaní, ak by mala
za to, že súdom prvej inštancie vymedzený predmet budúcej žaloby nie je v zmysle § 137 písm. c), d)

CSP prípustný. Na uvedené už upozornil odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo dňa 28.02.2025
č. k. 4Co/11/2025-295, v odôvodnení ktorého uviedol, že proti výroku o uložení žalobnej povinnosti sa
môže navrhovateľ odvolať, keď dôvodom odvolania môže byť samotné uloženie takejto povinnosti, ak sa
navrhovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, ale aj nesprávne
uloženie žalobnej povinnosti čo do osoby budúceho žalovaného alebo predmetu budúcej žaloby, ktorý

samozrejme ovplyvní jej úspešnosť v spore. Je pravdou, že výrok o povinnosti navrhovateľky podať na
súd žalobu proti odporcovi je výrokom v neprospech odporcu, z ktorého dôvodu je v zmysle § 359 CSP
odporca oprávnený podať proti nemu odvolanie a je povinnosťou odvolacieho súdu jeho odvolanie v
tomto rozsahu neodmietnuť, ale ho prejednať, avšak pokiaľ ide o predmet tejto budúcej žaloby platí,
že ak odporca namieta neprípustnosť takejto žaloby, v tomto rozsahu ani nemožno vyvodiť záver, že
by rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v jeho neprospech. Uvedené námietky odporcu patria do

meritórneho konania v prípade podania žaloby navrhovateľkou v súdom prvej inštancie určenej lehote.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol svoje právne závery týkajúce sa
prípustnosti ním vymedzenej žaloby, takže nemožno hovoriť o nedostatku dôvodov pre jeho rozhodnutie
v tomto smere, ktoré jeho závery navrhovateľka odvolaním nenapadla a odvolací súd preto nie je
oprávnenýivzáujmezachovaniaprávaodporcunaspravodlivýmeritórnysúdnyprocesichprejudikovať.

34. V neposlednom rade je neopodstatnená odvolacia námietka odporcu o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého uznesenia, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol
osvedčený skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne

závery, ktoré zrozumiteľne a vyčerpávajúco odôvodnil, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne

úvahy vedúce ho k záverom, ktoré sa premietli do napadnutých výrokov uznesenia. Jeho závery sú
konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a
taktiež i pre odvolací súd.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne

správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle
zásady úspešnosti v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na plný úspech
navrhovateľky v tomto odvolacom konaní.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave jednohlasne v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).