Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/123/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200490
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa

spravodajkyňa) a členov senátu: JUDr. Pavol Tkáč a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: JUDr.
Marek Radačovský, správca konkurznej podstaty úpadcu RB, Veľké Kapušany s.r.o. v konkurze, so
sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, právne zastúpený advokátskou kanceláriou:
ŽOLDOŠ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53 540 964, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100810922/2021 z 12.05.2021 vo veci určenia
rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2012 a jemu predchádzajúceho administratívneho konania,

takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou 16.07.2021 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. 100810922/2021 z
12.05.2021, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce (ďalej len
„správca dane“) č. 101788656/2020 z 23.11.2020, vo veci určenia žalobcovi rozdielu na dani z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 159 979,73 Eur (pozostávajúci zo správcom dane neuznaným
nadmerným odpočtom v sume 55 536,33 Eur a správcom dane vo vyrubovacom konaní zistenou daňou
v sume 104 443,40 Eur) za zdaňovacie obdobie jún 2012, aby boli tieto rozhodnutia pre ich nezákonnosť
zrušené a vec vrátená správcovi dane na nové konanie a rozhodnutie, a žalobcovi aby bol priznaný
nárok na náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach
(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu
práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, pridelené senátu
správneho súdu „6S.“

Administratívne konanie

3. Správca dane vykonal u žalobcu so začiatkom 04.11.2014 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
(DPH) aj za zdaňovacie obdobie jún 2012 [daňová kontrola bola vykonaná celkovo aj za zdaňovacie
obdobia január 2012; marec - máj 2012; august 2012; október – december 2012].Daňová kontrola bola z dôvodu potreby získania informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií
(MVI) opakovane prerušená a to:
- rozhodnutím č. 9810401/5/395620/2015 z 23.02.2015 (prerušenie od 04.03.2015 do 20.11.2018);

- rozhodnutím č. 100014169/2019 z 03.01.2019 (prerušenie od 04.01.2019 do 10.04.2019).
Závery daňovej kontroly správca dane sumarizoval v protokole z daňovej kontroly zo 07.10.2019 (ďalej
len „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený
žalobcovi 08.10.2019, ktorým dňom daňová kontrola skončila.
Počas vyrubovacieho konania došlo uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 32K/3/2020 z

23.06.2020 k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka - RB, Veľké Kapušany s.r.o., v ktorom dôsledku
v mene kontrolovanej spoločnosti ďalej konal správca konkurznej podstaty JUDr. Radačovský (ďalej len
„žalobca“), ktorý 25.08.2020 žiadal o prerušenie daňového konania v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej choroby COVID-19, ktoré prerušenie trvalo do 30.09.2020. V dôsledku správcovi dane
nadriadeným orgánom predĺženej lehoty na zopakovanie úkonu prejednania pripomienok, správca dane
16.11.2020 prerokoval so žalobcom pripomienky, dôkazy a výsledky dokazovania (zápisnica o ústnom

pojednávaní zo dňa 16.11.2020) a vydal prvostupňové rozhodnutie.

4. Žalobou napadnutým rozhodnutím 101788656/2020 z 23.11.2020 správca dane určil žalobcovi za
zdaňovacie obdobie jún 2012 rozdiel v sume 159 979,73 Eur na DPH (pozostávajúci zo správcom dane
neuznaného nadmerného odpočtu v sume 55 536,33 Eur a správcom dane vo vyrubovacom konaní

zistenoudaňouvsume104443,40Eur)stým,žesprávcomdaneurčenýrozdieldanevsume159979,73
Eur bol žalobca povinný uhradiť na účet správcu dane do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Podľa zistení správcu dane v zdaňovacom období jún 2012 žalobca vykonával obchodné aktivity
v piatich obchodných reťazcoch, v ktorých tovar (plechové zvitky; betonárska a plechové tabule
z Ukrajiny - spolu ďalej tiež aj len „tovar“) nadobudnutý jednako z tuzemska od spoločností U. S. Steel

Košice s.r.o. a jednako od zahraničných dodávateľov CELSA HUTA Ostrowiec alebo z tretích krajín
(Ukrajina), žalobca fakturoval v štyroch prípadoch obchodných reťazcov svojmu odberateľovi Acélker
Kft. v Maďarsku a v jednom prípade obchodného reťazca odberateľovi INKURENCIA Kft. v Maďarsku,
ktorí odberatelia správcom dane označení ako tzv. „zmiznutí obchodníci“ expedovali tento tovar ďalej
do Maďarska, z ktorého sa časť tovaru vrátila späť na Slovensko cez slovenských „missing trader“.

Správca dane v zdaňovacom období jún 2012 identifikoval a preveroval konkrétne tieto obchodné
reťazce:
- CELSA HUTA Ostrowiec › žalobca › Acélker Kft. › Budafer Kft. (betonárka oceľ);
- plechové tabule z tretích krajín › žalobca › Acélker Kft. › Komplex Acél Kft.;
- plechové tabule z tretích krajín › žalobca › Acélker Kft. › DUTRADE Zrt.;

- U. S. Steel Košice s.r.o. › žalobca › INKURENCIA Kft. › Budafer Kft. (plechové zvitky);
- U. S. Steel Košice s.r.o. › žalobca › Acélker Kft. › Vas-Ferro Kft. › Komplex Acél Kft. › Stelwork-trade
Kft. (plechové zvitky).
Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu jún 2012 správca dane uviedol, že žalobca si za toto obdobie uplatnil
právo na odpočítanie DPH v celkovej sume 159 467,39 Eur, do sumy ktorej bol zahrnutý uplatnený

odpočet z tovarov nadobudnutých z iných členských krajín, ako aj odpočet DPH z tovarov a služieb
nakúpených v tuzemsku (48 209,79 Eur) a taktiež z tovarov nadobudnutých z tretích krajín (7 331,27
Eur). V tomto období bola žalobcovým tuzemským dodávateľom s najväčším podielom na odpočte
DPH spoločnosť U.S Steel Košice s.r.o. a slovenskí prepravcovia – STAVIMPEX-Ing. A. B., Stavimpex
Logistic s.r.o. a Roland Mollar-RM Trading. Odpočet uplatnený pri dovoze tovaru z tretích krajín súvisel

s nákupom plechových tabúľ od cyperskej spoločnosti Sumalton Ltd. (podľa vyjadrenia konateľa žalobcu
sa jednalo o hutný tovar zo Záporožstalu). Na začiatku daňovej kontroly žalobca nepredložil správcovi
dane účtovné doklady za rok 2012, pretože tieto ešte 12.03.2014 vydal OČTK (nachádzali sa na
NAKA Bratislava), žalobca však poskytol zostavy z evidencie z vlastného účtovného programu na USB.
Na začiatku daňovej kontroly sa konateľ žalobcu pre zaneprázdnenosť ústne nevyjadril k obchodným

transakciám žalobcu v roku 2012 preto mu bolo umožnené vyjadriť sa písomne pričom vo vzťahu
k preverovaným obchodom za jún 2012 uviedol, že v tomto období obchodoval s hutným materiálom,
s ktorým obchoduje od roku 2006; že v roku 2012 využíval skladové priestory v Budapešti spoločnosti
Ferroport Kft. a výrobné priestory JP Fémker Kft. a skladové priestory v Strážskom a že kapacita
skladových priestorov v roku 2012 bola cca 200 tis. ton záležalo od rozmerov, hmotnosti a tvaru

tovaru; že štandardné objednávky tovaru boli od 500 - 2000 ton; maďarského odberateľa Acélker Kft.
kontaktoval konateľ žalobcu s tým, že prepravu hradil žalobca; ohľadne odberateľa INKURENCIA Kft. si
konateľ žalobcu nepamätal kto koho kontaktoval; podmienky k predaju boli uvedené na objednávkach
a informačný tok bol zabezpečený mailovou formou; obchody prebiehali tak, že pri príchode kamiónupracovník skladu naložil tovar podľa objednávky, urobil záznam ohľadne množstva, kvality a pôvodu
naloženého tovaru, na základe čoho bol žalobcom vystavený ložný list a zamestnanec žalobcu prípadne
vystavil CMR doklady a adresou vykládky podľa objednávky, prevzatie tovaru potvrdzoval vodič kamiónu

svojím podpisom, vystavené faktúry boli odoslané poštou a do predajnej ceny bola zahrnutá preprava,
prípadne skladné a rabat sa pohyboval od 3-6 %. V súvislosti s potrebou zachovania obozretnosti, aby
sa žalobca nezapojil do podvodných obchodných reťazcov žalobca uviedol, že sa snažil preverovať
nových partnerov cez internetový portál, známych a pod. s tým, že spočiatku sa žalobca neinformoval
na aké stavby bude ním dodávaný tovar použitý a neskôr sa o to začal zaujímať.

V súvislosti s prvým odberateľom žalobcu, spoločnosťou Acélker Kft. v likvidácii správca dane uviedol,
že vo svojich daňových priznaniach spoločnosť deklarovala vysoko-stratovú činnosť; boli zistené
rozdiely medzi údajmi nahlásenými v systéme VIES a v podaných daňových priznaniach; nedoplatky
na daniach nehradila a podľa zistení maďarskej finančnej správy nevykonávala reálnu ekonomickú
činnosť a do obchodných reťazcov bola zapojená iba z dôvodu vytvorenia práva na odpočítanie DPH
napersonálneprepojenúspoločnosťVas-FerroKft.;žalobcovizahutnýtovarneplatilaavšetkyjejfaktúry,

ako aj faktúry spoločností personálne prepojených skrz osobu C. D. boli v roku 2012 vysporiadané
postupovaním pohľadávok; mala sídlo na rovnakej adrese ako Vas-Ferro Kft. a TK Vas Kft., nemali
priestory a hlavnou činnosťou bol veľkoobchod; žalobca s ňou mal rámcovú zmluvu z 02.01.2012.
VsúvislostisprvýmodberateľomspoločnosťouINKURENCIAKft.vlikvidáciisprávcadaneuviedol,ževo
svojich daňových priznaniach deklarovala vysoko-stratovú činnosť; nedoplatky na daniach neuhradila

a maďarskou finančnou správou boli odpísané; bola personálne prepojená s Acélker Kft.; za žalobcom
dodaný tovar neplatila priamo žalobcovi a všetky jej faktúry, ako aj faktúry spoločností personálne
prepojených skrz osobu C. D. boli v roku 2012 vysporiadané postupovaním pohľadávok; žalobca s ňou
mal rámcovú zmluvu z 02.01.2012.
V súvislosti s druhým odberateľom DUTRRADE Zrt. z MVI vyplynulo, že nemala technológiu

na spracovanie hutníckych produktov a tovar nadobúdala hlavne kvôli jeho ďalšiemu predaju.
V súvislosti s druhým odberateľom Vas-Ferro Kft. v likvidácii, z MVI vyplynulo, že v roku 2012 vykazoval
vysoké obraty, nízke daňové povinnosti a nízke nadmerné odpočty; konateľom bol B. C., ktorý nevedel
ozrejmiť obchodnú a ekonomickú činnosť Vas-Ferro Kft. napriek tomu, že na všetkých dokumentoch bolo
uvedené jeho meno; v roku 2012 prefakturovával tovar od Acélker Kft. a TK-Vas Kft. na ďalšie maďarské

spoločnosti a do doby kedy sa v roku 2013 stal Vas-Ferro Kft. prvým odberateľom žalobcu (žalobca s ním
mal rámcovú zmluvu zo 07.11.2012), dochádzalo na jeho úrovni k znižovaniu cien tovarov. Správca
dane tiež uviedol, že 07.05.2019 žalobca predložil zostavy k postúpeniu pohľadávok z ktorých mimo iné
vyplynulo, že spoločnosť Vas-Ferro Kft. postúpila pohľadávky žalobcu, ktoré už boli raz postúpené,
z čoho vyplýva, že už v roku 2012 sa do dodávok tovarov zapojila aj táto spoločnosť Vas-Ferro Kft., ktorá

bola personálne prepojená skrz osobu C. D. so spoločnosťami Acélker Kft. a INKURENCIA Kft., ktoré
za tovar neplatili, pričom Vas-Ferro Kft. nebola konečným príjemcom tovaru a v roku 2013 vystupovala
na pozícii prvého odberateľa žalobcu s vysokou stratovou činnosťou.
V súvislosti s druhým odberateľom Budafer Kft. z MVI vyplynulo, že v roku 2012 vyčerpala viac
nadmernýchodpočtovakoodviedladaň(v01-07/2012deklarovaladaňovépovinnostiaza08–12/2012

nadmerné odpočty); zaoberá sa skladovou činnosťou, ale záznamy o skladovaní neboli poskytnuté;
bývalý riaditeľ E. F. uviedol, že za účelom spolupráce ho kontaktoval konateľ žalobcu.
Správca dane sumarizoval ekonomickú situáciu zistenú u žalobcu za rok 2012 - vykázaná strata
25 812,52 Eur, pri vykázaných príjmoch 17 988 724,- Eur a pri uplatnení si nadmerných odpočtov
DPH v sume 1 797 500,- Eur s dodatkom, že hutný tovar s ktorým žalobca obchodoval v roku 2012

od tých istých výrobcov prúdil ku konečným spotrebiteľom cez účelové fakturačné reťazce v ktorých
dochádzalo k častým obmenám skladov, k obmenám obchodníkov, ktorí boli personálne i majetkovo
prepojení a zosúlaďovali svoju činnosť tak, aby získali daňovú výhodu, pričom zo sumy žalobcom
deklarovaných príjmov za rok 2012 až 90,44 % boli tržby za predaj hutného tovaru maďarským
odberateľom. Žalobca na svojich účtoch v roku 2012 evidoval úhrady od takých obchodných spoločností

s ktorými v roku 2012 nemal priamy obchodný vzťah, avšak aj napriek tomu ich žalobca počas
vystavovania faktúr s oslobodením od DPH uvádzal na prepravných dokladoch (JP Fémker Kft.;
Budafer Zrt.; DUTRADE Zrt.). V zdaňovacích obdobiach roku 2012 žalobca nevystavoval faktúry s
oslobodením od DPH na faktických príjemcov tovaru, ktorí za tovar platili, ale ich vystavoval na
dohodnutých maďarských obchodníkov, ktorí nemali materiálno-technické ani ekonomické zázemie,

nevykonávali reálnu ekonomickú činnosť, jednalo sa o prvých odberateľov (Acélker Kft.; INKURENCIA
Kft.) prepojených skrz osobu C. D. a pohľadávky žalobcu voči týmto prvým odberateľom, ktorí za
tovar neplatili boli postúpené a tie boli uhradené v nižšej sume ako bola hodnota fakturácii, prípadne
úhrady od ďalších odberateľov boli účtované v odlišných dňoch ako došlo k pripísaniu platby na účetžalobcu. Sporní prví odberatelia boli vo fakturačných reťazcoch zapojení iba z dôvodu vytvorenia
práva na odpočítanie DPH v nasledujúcom fakturačnom pohybe tovaru bez toho, aby DPH bola
reálne odvedená. Žalobca sám iniciatívne vytváral formálne podmienky k tomu, aby tovar od silných

obchodníkov bol fakturačne nasmerovaný cez pochybné maďarské spoločnosti určeným obchodníkom
v Maďarsku, od ktorých časť tovaru prúdila aj cez slovenských missing trader späť na Slovensko do
skladu BE Group Slovakia s.r.o. v Martine (vodiči nákladných áut boli vypočutí vo vyrubovacom
konaní 22.06.2020 a 02.07.2020, pričom za daňový subjekt sa týchto výsluchov nikto nezúčastnil).
Žalobca bol zapojený do účelových fakturačných reťazcov so zapojením obchodníkov na pozíciách

missing trader, aj keď s reálnym tovarom, v reťazcoch ktorých dochádzalo k formálnemu vystavovaniu
faktúr medzi dohodnutými obchodníkmi so zapojením zmiznutých obchodníkov, so zabezpečením
prepravných dokladov, a k neprehľadnému finančnému toku s dodatkom, že k vystavovaniu dohôd
o postúpení pohľadávok žalobca odmietol poskytnúť súčinnosť pri spárovaní konkrétnych prijatých
platieb s konkrétnymi odberateľskými faktúrami a s poznámkou, že žalobca počas daňovej kontroly
predkladal zostavy s pozmeňovanými údajmi o spôsobe finančného vysporiadania. Správca dane

tiež uviedol, že maďarskí odberatelia zastúpení C. D. (Acélker Kft.; INKURENCIA Kft. – spoločníkom
a zamestnancom v nich bol brat konateľa C. B., ktorý bol súčasne bývalým konateľom Vas-Ferro Kft.)
za hutný tovar v roku 2012 neplatili, pritom už v roku 2011 vykazovali vlastnú ekonomickú nespôsobilosť
uhrádzať faktúry, avšak žalobca v rozpore s uvedeným v rokoch 2012 a 2013 zvyšoval objem dodávok
pre týchto rizikových odberateľov; maďarská finančná správa poskytla informácie a doklady získané

od maďarských uskladniteľov Central Steel Logistic Kft; IDL Sziget Depo Kft.; Ferroport Kft. s ktorými
žalobca uzatvoril zmluvy a ktoré poukazovali na premyslené karuselové obchody, žalobca mal v roku
2012 zmluvný vzťah s maďarskými uskladniteľmi hutného tovaru, ktorým zasielal písomné pokyny o
tom, že zo skladu môže byť tovar vyskladnený druhým odberateľom; žalobca disponoval dokladmi
o uskladnení tovaru v Maďarsku a zasielal uskladniteľom písomné pokyny o tom, kedy môže byť

tovar uskladnený na meno Acélker Kft. expedovaný ďalej; žalobca disponoval prepravnými dokladmi
o expedovaní tovaru zo Slovenska do Maďarska, ale aj prepravnými dokladmi o expedovaní toho
istého tovaru späť z Maďarska na Slovensko do Martina (týkalo sa to až obdobia júl – september
2012, pozn. súdu, čl. 19 rozhodnutia správcu dane); žalobca nakupoval hutný tovar zo skladu Ferroport
Kft. v Maďarsku, ktorý následne expedoval späť do Maďarska do rovnakého skladu cez missing

trader – TK-Vas Kft.. Správca dane tiež podotkol, že pri preverovaní obchodov žalobcu preveroval
aj to, či tieto prebiehali v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami medzi žalobcom a jeho
obchodnými partnermi so zisteniami, že tieto obchody pribiehali odlišne od dohodnutých zmluvných
podmienok, najmä čo sa týka platieb, nevystavovania zálohových faktúr, neukončenia obchodnej
spolupráce z dôvodu omeškania s platbami. Správca dane zistil iba jednu faktúru vystavenú žalobcom

na úroky z omeškania pre spoločnosť Metal XXL Global Kft. v decembri 2012. Na margo námietky
žalobcu uplatnenej voči zisteniam v protokole, týkajúcej sa zmarenej MVI ohľadne vypočutia svedka C.
D., správca dane konštatoval jej nedôvodnosť, pretože tento konkrétny výsluch nesúvisel s kontrolami
DPH k zdaňovacím obdobiam roku 2012, týkal sa roku 2011 (čl. 10 rozhodnutia správcu dane, pre rok
2012bolvypočutýinokedy,pozn.).Preverovanímdohodnutýchzmluvnýchpodmienok,ktoréoprávňovali

žalobcu v prípade omeškania s platbou za dodaný tovar bez odkladu odstúpiť od obchodnej spolupráce
so zmluvným partnerom Acélker Kft. či INKURENCIA Kft., žalobca napriek tomu, týmto svojím prvým
odberateľom, ktorí za tovar neplatili, v roku 2012 nielenže nevystavoval zálohové faktúry, ale ani s nimi
neukončil spoluprácu a pohľadávky voči nim boli postúpené a vysporiadané s niekoľko mesačným/
ročným oneskorením, t.j. voči týmto odberateľom žalobca neuplatňoval žiadne zmluvné pokuty ani

penále, preto jeho zmluvné dojednania s týmito spoločnosťami sú iba formálne uzavreté s cieľom vytvoriť
formálny právny stav umožňujúci obchádzanie daňovej povinnosti maďarskými spoločnosťami, ktoré sa
chceli vyhnúť povinnosti zdaniť tovar nakúpený od žalobcu z iného členského štátu jeho prefakturáciou
cez maďarské spoločnosti Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. vykazujúce znaky zmiznutého obchodníka.
Správca dane poukázal, že žalobca v rozhodnej miere vystavoval faktúry s oslobodením od DPH

na odberateľov, ktorých zastupoval C. D., pričom v roku 2011 táto fakturovaná suma s oslobodením
od DPH činila sumu 5 141 578,- Eur; v roku 2012 sumu 13 272 215,- Eur a v roku 2013 sumu 21
666 922,- Eur, pričom žalobca vo vlastnej hlavnej knihe za rok 2011 vykazoval neuhradené pohľadávky
v sume 2 mil. Eur; v roku 2012 v sume 5 mil. Eur a v roku 2013 v sume 7 mil. Eur. V roku 2012 prví
odberatelia žalobcu – Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. za im žalobcom fakturovaný tovar vôbec neplatili,

tovar bol priamo dodávaný druhým/tretím odberateľom, resp. na určené skladové miesta. S poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/44/2013 z 02.07.2014 správca dane podotkol, že
v poradí prvý odberatelia žalobcu boli spoločnosťami bez ekonomického opodstatnenia ich činnosti.
V ďalšom správca dane poukázal na potrebu obozretnosti pri výbere obchodných kontaktov obzvlášťso značným finančným dopadom na daňový subjekt. Správca dane tiež konštatoval zistenie nesúladu
čísel interných dokladov za rok 2012 predložených ku kontrole žalobcom 09.09.2019 a v zostave
dokladov predloženej správcovi dane ku kontrole v roku 2014 (napr. všetky vystavené faktúry pre

INKURENCIA Kft. v roku 2012 majú zaúčtované postúpenie s odlišným ID, ako ID12 – 003) s tým,
že na OČTK sa v dokladoch nachádzajú evidencie s odlišnou výpovednou hodnotou k roku 2012
ako evidencie, ktoré predložil žalobca správcovi dane ku kontrole (napr. evidencia DPH k 12/2012
– obsahuje odlišné údaje o úhrade prijatých faktúr s poukazom na výpis z bankového účtu, s obrazovou
porovnávacou prílohou identického dokladu, pozn. súdu).

V súvislosti s prvým odberateľom žalobcu Acélker Kft., správca dane v konkrétnostiach poukázal (čl.
70 a nasl.) na pohyb tovaru dovážaného z tretích krajín [reťazec: plechové tabule z tretích krajín ›
žalobca › Acélker Kft. › DUTRADE Zrt.], ktorý napr. 07.06.2012 žalobca fakturoval pochybnej maďarskej
spoločnosti Acélker Kft., aj keď táto nebola skutočným príjemcom tovaru, ale jeho príjemcom bola
spoločnosť DUTRADE Zrt., ktorý tovar bol v ten istý deň prevzatý v Rumunsku, t.j. DUTRADE Zrt. si
na vstupe uplatnila právo na odpočítanie DPH a čerpala DPH na základe prijatej faktúry od pochybnej

spoločnosti Acélker Kft. a na výstupe si nárokovala oslobodenie od DPH, pričom na úrovni Acélker
Kft. dochádzalo k zníženiu jednotkových cien tovaru. Podľa správcu dane žalobca o preprave hutného
tovaru do Rumunska nemohol nevedieť, keďže v jednotlivých prípadoch v ložnom liste a CMR sám
žalobca uviedol, že tovar sa má vyložiť až v Rumunsku. V rámci celého pohybu žiadna zo spoločností
neodviedla daň do štátneho rozpočtu. V danom prípade si žalobca uplatnil oslobodenie od DPH na takú

maďarskú spoločnosť, o ktorej žalobca vedel, že reálne nebude príjemcom tovaru, keďže žalobca v
ložených listoch pre prepravcov uviedol pokyn, aby betonársku oceľ vyložili na adrese sídla DUTRADE
Zrt. alebo aj v Rumunsku. V iných reťazcoch, príjemcom tovaru fakturovaného žalobcom pre Acélker Kft.
(za tovar neplatila), bol fakticky Budafer Kft., ktorý priebežne platil za tovar priamo žalobcovi, t.j. Budafer
Kft. priamo nakupoval od žalobcu v nižšej sume než, akú by platil pre Acélker Kft. a to bez odvedenia

dane na pozícii Acélker Kft. (aj napriek tomu, že medzi maďarskými obchodníkmi bola cena navýšená
o25%DPHčobymalabyťcenavyššiaakobolafakturovanážalobcomzatenistýtovaraajnapriektomu,
že na úrovni Acélker Kft. dochádzalo k znižovaniu jednotkovej ceny). Podľa výpisu z bankového účtu
žalobcu, všetky platby preňho realizované v roku 2012 spoločnosťou Budafer Kft. sa týkali fakturácii
dodávok žalobcom pre INKURENCIA Kft. a čiastočne pre Acélker Kft., čo odporuje vyjadreniu konateľa

žalobcu na pojednávaní 08.07.2019, že poznal iba svojho prvého odberateľa. Podľa správcu dane v roku
2012 rozhodný objem hutného tovaru od U. S. Steel Košice s.r.o. smeroval na sklady Budafer Kft.
fakturačne cez zmiznutých obchodníkov. Taktiež pri tovare, ktorý žalobca fakturoval pre Acélker Kft.,
žalobca sám určil miesto vyloženia pre Komplex Acél Kft., aj napriek tomu, že podľa zistení z MVI
medzi žalobcom a Komplex Acél Kft. nedošlo k žiadnemu obchodu, pričom spoločnosť Komplex Acél Kft.

bola aj príjemcom tovaru prefaktúrovaného cez Acélker Kft. a cez Vas-Ferro Kft., na úrovni spoločností
ktorých dochádzalo k zníženiu jednotkovej ceny tovaru (z ceny výrobcu U.S. Steel Košice s.r.o. v sume
583,- Eur/tona na sumu 500,- Eur/tona). Z uvedeného správca dane vyvodil, že účelom nákupu hutného
tovaru žalobcom nebolo vykonávanie hospodárskej činnosti, ale zapojenie sa do fakturačných reťazcov,
v ktorých boli vytvárané podmienky na uplatnenie práva na odpočet DPH so zapojením stratených

obchodníkov na úrovni ktorých nedošlo k odvedeniu dane, pričom iniciátorom oslobodenia od dane
bol žalobca a to fakturáciou tovaru na také maďarské spoločnosti, ktoré neboli reálnymi príjemcami
tovaru. Z uvedených dôvodov správca dane nepriznal žalobcovi ním uplatnené oslobodenie od DPH
z nasledujúcich faktúr v zdaňovacom období jún 2012 z hodnoty faktúr ktorých vyrubil rozdiel DPH
[rozdiel medzi daňou ktorú mal žalobca prijať na výstupe (810 714,94 Eur) a daňou, ktorú mal z dôvodu

neuznaného oslobodenia žalobca zaplatiť na vstupe (675 595,78 Eur)] v konečnej sume 135 119,16 Eur:
Číslo faktúry
Základ dane S oslobodením
Dátum dodania
Dátum splat.

Spôsob vysp.
Vyspor, suma
Dátum Vysporiad.
FV120166
12026,68

07.06.2012
07.07.2012
ID12-007
12026,6830.07.2012
FV120167
13960,57

08.06.2012
08.07.2012
ID12-007
13960,57
30.07.2012

FV120169
42312,61
11.06.2012
11.07.2012
ID12-007
42312,61

30.07.2012
FV120170
39948,34
12.06.2012
12.07.2012

ID12-007
39948,34
30.07.2012
FV120171
42807,48

11.06.2012
11.07.2012
ID12-007
42807,48
30.07.2012

FV120173
26281,8
13.06.2012
28.07.2012
1D12-007

26281,8
30.07.2012
FV120174
14062,68
12.06.2012

12.07.2012
ID12-007
14062,68
30.07.2012
FV120175

54180,12
13.06.2012
13.07.2012
1D12-007
16249,6

30.07.2012
FV120176
26281,8
14.06.2012
29.07.2012

ID12-008
26281,8
02.08.2012
FV12017727963,55
14.06.2012
14.07.2012

1D12-008
27963,55
02.08.2012
FV120178
26281,8

15.06.2012
30.07.2012
BV3/55
3974,82
10.08.2012
FV120179

26631,89
15.06.2012
15.07.2012
ID12-008
9807,12

02.08.2012
FV120180
13140,9
18.06.2012
02.08.2012

ID12-008
13140,9
21.08.2012
FV120181
42075,39

18.06.2012
18.07.2012
1D12-008
1050,21
02.08.2012

FV120183
37845,79
19.06.2012
03.08.2012
1D12-008

37845,79
21.08.2012
FV120185
26807,44
20.06.2012

04.08.2012
ID12-008
26807,44
21.08.2012
FV120186

26948,74
21.06.2012
05.08.2012
1D12-008
26948,74

21.08.2012
FV120187
41545,97
22.06.201206.08.2012
1D12-008
30837,25

21.08.2012
FV120189
43791,7
26.06.2012
10.08.2012

ID12-008
43791,7
31.08.2012
FV120190
28335,36
27.06.2012

11.08.2012
ID12-008
28335,36
31.08.2012
FV120192

13666,54
28.06.2012
12.08.2012
ID12-008
13666,54

31.08.2012
FV120193
42532,24
29.06.2012
13.08.2012

ID12-008
12728,99
31.08.2012
FV120194
43865,86

28.06.2012
28.07.2012
ID12-008
43865,86
22.08.2012

FV120195
55149,88
29.06.2012
29.07.2012
ID12-008

55149,88
22.08.2012
FV120196
42269,81
29.06.2012

29.07.2012
ID12-008
17275,54
22.08.2012

810 714,94627 121,30

Spoukazomnauvedenéfaktúrysprávcadanetiežupozornil,ženiektoréznichbolivysporiadanévnižšej

ako fakturovanej sume, napr. FV120175 (fakturovaná suma 54 180,12 Eur s oslobodením od dane a
vysporiadanásuma16249,60Eur);FV120178(fakturovanásuma26281,80Eursoslobodenímoddane
a vysporiadaná suma 3 974,82 Eur) a pod., pričom z celkovo fakturovaných 810 714,94 Eur bolo po
postúpení pohľadávok uhradených iba 627 121,30 Eur.
V súvislosti s prvým odberateľom žalobcu INKURENCIA Kft. [reťazec: - U. S. Steel Košice s.r.o. › žalobca

› INKURENCIA Kft. › Budafer Kft. (plechové zvitky)], správca dane v konkrétnostiach poukázal, že
INKURENCIA Kft. za tovar žalobcovi neplatila, ale faktúry na ňu vystavované boli postúpené na ďalšiu
maďarskú spoločnosť Budafer Kft., ktorý platil, alebo za INKURENCIA Kft. platili faktúry personálne
prepojené spoločnosti Vas-Ferro Kft. a G. H... Spoločnosti Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. – t.j.
prvých odberateľov žalobcu riadil C. D. (zomrel v roku 2018) a riadil aj druhého odberateľa Vas-Ferro
Kft. a spoločnosť TK Vas Kft., pričom predtým 10 rokov bol riaditeľom druhého odberateľa Budafer

Kft., odkiaľ poznal žalobcu. Okrem toho C. D. brat - C. B., bol v preverovanom období v pracovnom
pomere v spoločnostiach Acélker Kft., INKURENCIA Kft. a Vas-Ferro Kft. a súčasne bol spoločníkom
INKURENCIA Kft. (10 % podiel) a spoločnosti Acélker Kft. (20 % podiel) a v preverovanom období bol
po dobu 1,5 roka aj konateľom Vas-Ferro Kft.. INKURENCIA Kft. v daňových priznaniach vykazoval
vysoké straty, nízky nadmerné odpočty alebo nízke daňové povinnosti, vykazoval stratovú činnosť

keďže celková hodnota nákupu tovaru z členských krajín a z Maďarska bola vyššia ako deklarované
príjmy. C. B. ako svedok vypovedal, že jeho brat C. D. riadil obchodnú činnosť všetkých odberateľov
žalobcu, v kontrolovanom období mal na starosti všetky finančné záležitosti týchto spoločností, určité
množstvo tovaru, ktorý sa nepredal, bolo prepravené aj späť na Slovensko, nevedel sa vyjadriť
kvzájomnýmprefakturáciámmedziAcélkerKft.,INKURENCIAKft.,Vas-FerroKft.aTKVasKft.stým,že

Vas-Ferro Kft. prevzala dlhy Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. pravdepodobne preto, aby tieto spoločnosti
mohli zaniknúť a dôvodom bolo, že jeho brat, ktorý bol konateľom Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. chcel
založiť obchodný kontakt s tými istými dodávateľmi, ktorým spoločnosti Acélker Kft. a INKURENCIA
Kft. dlhovali. Žalobca objednával prepravu a vykládku tovaru pre Budafer Kft., avšak fakturačne cez
INKURENCIA Kft.. Správca dane tiež poukázal na nedodržiavanie zmluvných dojednaní rámcovej

zmluvy z 02.01.2012 uzavretej medzi žalobcom a INKURENCIA Kft., v zmysle, ktorej mimo iné bol
INKURENCIA Kft. povinná žalobcovi zaplatiť za dodaný tovar v lehote nie viac ako 14 dní, v opačnom
prípade by bola INKURENCIA Kft. povinná platiť žalobcovi úrok z omeškania a zmluvnú pokutu
za každý deň omeškania a súčasne by omeškanie sa s platbou za tovar o viac ako 30 dní znamenalo
podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, čo by oprávňovalo žalobcu od zmluvy odstúpiť; avšak žalobca

napriek tomu, že mu INKURENCIA Kft. nikdy za tovar nezaplatila, neuplatnil voči nej ani jednu z týchto
zmluvných možnosti, ale žalobca postúpil svoje pohľadávky na Budafer Kft., pre ktorú bol tovar fakticky
určený už pri preprave. Dochádzalo k posúvaniu plechových zvitkov od výrobcu cez žalobcu a skrz také
maďarské spoločnosti, ktoré vykazovali znaky zmiznutého obchodníka – Acélker Kft. a INKURENCIA
Kft., na skutočných odberateľov, t.j. tovar žalobcom nakúpený v tuzemsku bol naložený v Košiciach

a bol určený pre inú obchodnú spoločnosť a to Budafer Kft., ako pre tú, na ktorú žalobca fakturoval
jeho dodanie s oslobodením od DPH - dôkazom je CMR č. SK0174464 pre príjemcu INKURENCIA
Kft. s pečiatkou Budafer Kft.. Žalobca teda za tovar fakturovaný pre INKURENCIA Kft. nedostával
protihodnotu od tohto prvého odberateľa, ale pohľadávky voči nemu postúpil na Budafer Kft., prijaté
platby od ktorého žalobca evidoval pod interným dokladom č. ID12007. Z uvedených dôvodov správca

dane nepriznal žalobcovi ním uplatnené oslobodenie od DPH z nasledujúcich faktúr v zdaňovacom
období jún 2012 z hodnoty faktúr ktorých vyrubil rozdiel DPH [rozdiel medzi daňou ktorú mal žalobca
prijať na výstupe z ním vystavených faktúr (149 163,43 Eur) a daňou, ktorú mal z dôvodu neuznaného
oslobodenia žalobca zaplatiť na vstupe (124 302,83 Eur)] v konečnej sume 24 860,57 Eur:
Číslo faktúry

Základ dane S oslobodením
Dátum dodania
Dátum splat.
Spôsob vysp.
Vysp or. suma

Dátum Vysporiad.
FV120191
15326,04
27.06.201227.07.2012
ID12-007
15326,04

31.07.2012
FV120165
15100,96
04.06.2012
04.07.2012

ID12-007
15100,96
31.07.2012
FV120197
13049,54
29.06.2012

29.07.2012
1D12-007
4544,33
31.07.2012
FV120168

29569,68
08.06.2012
08.07.2012
ID12-007
29569,68

31.07.2012
FV120172
15080,31
12.06.2012
12.07.2012

ID12-007
15080,31
31.07.2012
FV120182
15791,91

18.06.2012
18.07.2012
ID12-007
15791,91
31.07.2012

FV120164
14800,01
01.06.2012
01.07.2012
1D12-007

14800,01
31.07.2012
FV120184
14955,37
19.06.2012

19.07.2012
1D12-007
14955,37
31.07.2012
FV120188

15489,61
22.06.2012
22.07.2012
ID12-00715489,61
31.07.2012

149163,43

140 658,20

Spoukazomnauvedenéfaktúrysprávcadanetiežupozornil,ženiektoréznichbolivysporiadanévnižšej
ako fakturovanej sume, napr. FV120197 (fakturovaná suma 13 049,54 Eur s oslobodením od dane a
vysporiadaná suma 4 544,33 Eur), takže z celkovo fakturovaných 149 163,43 Eur bolo po postúpení
pohľadávok uhradených iba 140 658,20 Eur.
Záverom správca dane podotkol, že žalobca si objednával prepravu z viacerých špedičných

(zasielateľských) spoločností s tým, že nakládka tovaru bola buď v Košiciach priamo u výrobcu alebo bol
tovar zložený vo Veľkých Kapušanoch a po niekoľko dňovom uskladnení bol prepravovaný priamo
k v poradí už druhému alebo tretiemu odberateľovi žalobcu s tým, že žalobca dával pokyny na vykládku
inej spoločnosti než tej, ktorej tovar fakturoval. Aj z uvedeného dôvodu, žalobca nemohol nevedieť,
resp. vedel, že si objednáva prepravu tovaru do Maďarska k takým spoločnostiam, pre ktoré tovar

nefakturoval, t.j. odlišnej od spoločnosti, ku ktorej si žalobca uplatnil oslobodenie od dane z titulu
intrakomunitárnych dodávok do Maďarska. Správca dane mimo iné tiež poukázal na výpoveď svedkyne
obchodnej manažérky žalobcu I. H., ktorá potvrdila, že žalobca komunikoval s obchodnými partnermi
emailom, ktorým spôsobom aj prijímal objednávky, pričom podľa jedného z predložených emailov bol
tento žalobcom zaslaný súčasne tak na adresu prvého odberateľa (TK Vas Kft.), ako aj na adresu

v poradí druhého odberateľa (Vas Ferro Kft., uvedené sa netýka posudzovaného obdobia, keďže v
reťazcoch nebol ako odberateľ TK Vas Kft, pozn. súdu); svedkyňa – fakturantka žalobcu pani J. uviedla,
že o evidenčných číslach vozidiel, ktorým bola zabezpečená preprava viedla žalobcovi elektronickú
evidenciu, ktorú však žalobca na výzvu správcu dane neposkytol s tým, že zákon mu neukladá povinnosť
viesť takúto evidenciu, svedkyňa nevedela vysvetliť dôvod prečo žalobca deklaroval dodanie tovaru z

Ukrajiny do Maďarska skôr než bol tento tovar prepustený do režimu voľného obchodu. Žalobca mal v
roku 2012 zmluvný vzťah s dodacími miestami v Maďarsku, ktoré si v roku 2012 neprenajímal, až v roku
2013, ale na základe týchto zmlúv vystavoval písomné povolenia pre maďarské sklady k tomu, aby mohli
uvoľniť tovar v mene tých maďarských odberateľov, na ktorých vystavoval faktúry s oslobodením od DPH
na iných skutočných príjemcov tovaru s tým, že žalobca disponoval dokladmi od o tomto následnom

pohybe tovaru, z čoho podľa správcu dane vyplýva, že žalobca určoval fakturačný pohyb tovaru a
Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. konali na pokyn žalobcu, takže žalobca nemohol nevedieť, keďže mal
k dispozícii faktúry medzi prvým a druhým odberateľom, že na úrovni prvých odberateľov dochádza k
znižovaniu cien tovarov aj k neodvedeniu DPH.
Z uvedených dôvodov tak celkovo z faktúr vystavených žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období

jún 2012 pre Acél Kft. správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane a súčasne mu vyrubil rozdiel na
dani celkovo v sume 135 119,16 Eur, a z faktúr vystavených žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom
období jún 2012 pre INKURENCIA Kft. správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane a súčasne mu
vyrubil rozdiel na dani celkovo v sume 24 860,57 Eur, takže suma sumarum správca dane neuznal
žalobcovi odpočet dane a súčasne mu vyrubil rozdiel na dani v sume 159 979,73 Eur (135 119,16 + 24

860,57), tak ako to je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia správcu dane.
Rozhodnutie správcu dane bolo doručené žalobcovi (správcovi konkurznej podstaty) 26.11.2020.

5. Žalobca svoje odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane č. 101788656/2020 z 23.11.2020 odôvodnil
námietkou; - že nebola dodržaná jednoročná zákonná lehota pre uskutočnenie daňovej kontroly, ktorá

trvalaod04.11.2014do08.10.2019,t.j.dodobykedypotakmer5rokochbolžalobcovidoručenýprotokol
z daňovej kontroly, z ktorého dôvodu je tento protokol z daňovej kontroly nezákonným dôkazom; - že
správca dane svojím účelovým a úmyselným postupom predlžoval daňovú kontrolu s dodatkom, že
keďže daňová kontrola je významným zásahom orgánu verejnej správy do súkromno-právnej sféry
kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu), tá môže byť vykonávaná len zákonom ustanoveným

spôsobom a v zákon stanovenom čase; - že správca dane sa nevysporiadal s námietkou žalobcu,
že daňová kontrola bola prerušená skôr, ako bolo začaté konanie o MVI, teda skôr ako žiadosť
o vykonanie MVI bola správcom dane odoslaná zo strany správcu dane príslušnému orgánu; - že
daňová kontrola bola nezákonne prerušená, aj keď už uplynula lehota najviac 6 mesiacov, v ktorejpodľa § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z.z. (smernica Rady 2011/16/EU z 15.02.2011) má príslušný
dožiadaný orgán poskytnúť správcovi dane požadovanú informáciu; - že si odporuje záver správcu dane,
že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných reťazcov aj keď s reálnym tovarom, pretože správca

dane tým potvrdil, že išlo o obchodovanie s reálnym tovarom od reálnych výrobcov, za ktorý tovar
musel žalobca zaplatiť a ktorý bol následne preukázateľne dodaný žalobcovým odberateľom (potvrdené
výsluchmi svedkov a prepravnými dokladmi); - že dôvodom pre rozhodnutie správcu dane nemôže byť
nepochopenie správcom dane dôvodov pre ktoré žalobca postupoval svojej pohľadávky voči svojim
dlžníkom, pretože žalobca v zmysle zásady zmluvnej autonómie sa môže dohodnúť za odplatu postúpiť

svoju pohľadávku komukoľvek; - že správca dane narušil systém neutrality DPH tvrdením, že žalobcovi
odberatelia neodviedli daň s tým, že cit. „Podstatné však je, že túto daň priznali, ale zrejme z dôvodov
na ich strane nezaplatili do štátneho rozpočtu.“ a tým, že správca dane túto daňovú pohľadávku štátu
vyrubuje žalobcovi dochádza k narušeniu neutrality DPH a k dvojitému zdaneniu; - že správca dane
pripísal na ťarchu žalobcu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry, ktorú povinnosť však
žalobcovi zákon neukladá; - že správca dane vo svojom rozhodnutí používa pojmy ako „missing trader“

či „nastrčený subjekt“ a pod., používanie, ktorých predstavuje skôr dojmy správcu dane ako jeho
preukázané zistenia, pričom zistenia správcu dane nie sú jeho vlastnými, ale predstavuje iba citáciu
inéhosprávcudanezMaďarska;-žesprávcadanenemôžepripočítaťnaťarchužalobcunímrealizovaný
nesprávny výklad zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi, v zmysle ktorých mal
žalobca uplatniť voči svojim obchodným partnerom zabezpečovacie prostriedky, avšak správca dane

nemôževočižalobcovivyvodiťdôsledkypreto,žežalobcaneuplatnilhocmoholjemuumožnenézákonné
možnostivočisvojimobchodnýmpartnerom;-žerozhodnutiesprávcudanejezaloženénanedostatočne
zistenom skutkovom stave, pretože správca dane nevykonal miestne zisťovanie ani dokazovanie; - že je
nepravdivým tvrdenie správcu dane, že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri preverovaní
obchodných partnerov s dodatkom, že označenie správcom dane „slabých“ a tzv. „silných“ obchodných

partnerov je neprijateľné, pretože je založené na správcom dane vymyslených pojmoch, ktoré nemajú
oporu v právnom poriadku; - že správca dane nepreukázal dávanie pokynov žalobcom na presun tovaru;
- že správcovi dane uplynula zákonná lehota na vyrubenie dane; - že protokol o daňovej kontrole
nemá zákonné náležitosti, keďže neobsahuje označenie sídla správcu dane s tým, že daňový poriadok
ako zákonnú náležitosť neuvádza sídlo pobočky daňového úradu, ale výlučne sídlo daňového úradu

a napokon; - že správca dane nevykonal žiadny vierohodný dôkaz o tom, že žalobca vedel alebo mal
vedieť, že sa zapája do podvodu v oblasti dane.

6. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100810922/2021 z 12.05.2021 žalovaný potvrdil odvolaním
žalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 101788656/2020 z 23.11.2020 , pričom po zopakovaní

správcom dane zisteného skutkového stavu a zdôvodnenia jeho vyhodnotenia správcom dane, vo
vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou o údajne
odporujúcich si tvrdeniach správcu dane o zapojení sa žalobcu do podvodných fakturačných reťazcov,
pričom žalovaný zopakoval dôvody uvádzané už v rozhodnutí správcu dane, ktorými správca dane
odôvodňoval zapojenie sa žalobcu to podvodných obchodných reťazcov (fakturovanie tovaru inému

subjektu než, ktorému bol tovar reálne dodaný; neplatenie za tovar prvými odberateľmi Acélker Kft.
a INKURENCIA Kft.; na základe zmluvných dojednaní žalobcu s uskladniteľmi v Maďarsku dávanie
žalobcom pokynov na vyskladňovanie tovaru uskladneného na spoločnosť, ktorej tovar fakturoval pre
druhého odberateľa skôr ako previedol právo k tomuto tovaru na prvého odberateľa a pod., (viď vyššie,
pozn. súdu). Žalovaný zdôraznil a opätovne zopakoval aj tvrdenia správcu dane, kvôli ktorým žalobca

vedel, resp. mal a mohol vedieť o podvodnom konaní v oblasti DPH, čím žalovaný poukázal, že
správca dane mal preukázaný svoj záver o zapojení sa žalobcu do podvodných obchodov na úseku
dane. Žalovaný podotkol, že v danom prípade nedošlo k narušeniu neutrality DPH, ani k dvojitému
zdaneniu, pretože bolo preukázané, že daň v preverovanom fakturačnom reťazci odvedená nebola a
to s poukazom na závery rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13, v

zmysle ktorých zdaniteľnej osobe možno odmietnuť uplatnenie práva na odpočet DPH alebo práva na
oslobodenie od tejto dane alebo právo na jej vrátanie ak bolo preukázané, že táto zdaniteľná osoba
vedela alebo mala vedieť, že obchodnou transakciou sa podieľa na podvode v oblasti DPH a to bez
ohľadu na to, či k tomuto podvodu došlo v inom členskom štáte než ako je členský štát, v ktorom
zdaniteľný subjekt o uplatnenie týchto práv požiadal. V reakcii na odvolaciu námietku, podľa ktorej nie je

povinnosťou daňového subjektu spárovať platby a vystavené faktúry, žalovaný podotkol, že je zákonnou
povinnosťou účtovnej jednotky viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne, pričom
preukaznosť znamená, že účtované záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi s dodatkom, že
správca dane vyzval žalobcu na predloženie uvedených zostáv z dôvodu, že v dokladoch žalobcu zistilnezrovnalosti [žalobca účtoval o úhrade niektorých faktúr vystavených pre maďarských odberateľov, ale
v jeho výpisoch z obchodných účtov sa platby od odberateľských spoločností vo fakturovaných sumách
nenachádzali; v prípadoch, keď žalobca evidoval voči maďarským odberateľským spoločnostiam

neuhradené pohľadávky, malo následne dochádzať k ich postupovaniu na iné spoločnosti nachádzajúce
sa v ďalších stupňoch dodávateľsko-odberateľských reťazcoch; postúpenia pohľadávok prebiehali v
iných zdaňovacích obdobiach, ako v tých, v ktorých bolo deklarované dodanie tovaru; postúpenie
pohľadávok bolo v účtovníctve žalobcu účtované s odlišnými dátumami, ako bol dátum uvedený na
dohodách a taktiež platby za postúpené pohľadávky boli zasielané v odlišných mesiacoch alebo aj

v odlišných sumách a neobsahovali žiadnu identifikáciu smerom ku konkrétnej uzatvorenej dohode o
postúpení pohľadávok; intenzita prijatých úhrad od tretích strán bez označenia faktúr, za ktoré platili],
preto bola požiadavka správcu dane legitímnou.
Za neopodstatnenú mal žalovaný aj odvolaciu námietku, že správca dane vychádzal len z tvrdení
maďarského správcu dane s odôvodnením, že maďarský správca dane vychádzal zo zistení z daňových
kontrol vykonaných v žalobcových odberateľských spoločnostiach s tým, že správca dane nemal

dôvod zistenia maďarskej finančnej správy spochybňovať a takisto ani žalobca, ktorý bol so zisteniami
vyplývajúcimi z odpovedí na žiadosti o MVI oboznámený, ani počas daňovej kontroly, ani počas
vyrubovacieho konania a ani k odvolaniu nepredložil také dôkazy, ktoré by spochybnili informácie zistené
maďarskou finančnou správou s tým, že tieto informácie nadväzovali na doklady žalobcu, ako aj na
doklady získané správcom dane od slovenských prepravcov a práve ich dôsledná analýza správcom

dane a vyhodnotenie v súvislostiach umožnili vytvoriť komplexný obraz o spôsobe obchodovania
spoločností nachádzajúcich sa v zistených reťazcoch.
V súvislosti s odvolacou námietkou, že správca dane uvádza nezákonné pojmy, žalovaný dôvodil
charakteristikou reťazových obchodov s poukazom na judikatúru SD EÚ používajúcu terminológiu z
teórie reťazových obchodov s vysvetlením jej významu [zmiznutý obchodník (missing trader) - základný

subjekt podvodu, ide o registrovaného platiteľa DPH, neplní si daňové povinnosti, t.j. buď nepodá
daňové priznanie alebo prizná daň a napriek tomu ju neodvedie, prípadne neprizná daň vôbec alebo
ju prizná vo výrazne skreslenom rozsahu, neposkytuje súčinnosť správcovi dane, štatutárny orgán je
nekontaktný, neeviduje zamestnancov, nedisponuje prevádzkovými priestormi, nedisponuje aktívami
a zariadeniami, vykazuje vysoké obraty, absentuje účtovníctvo, na jeho vytvorenie sa požívajú nastrčené

osoby čo sťažuje prístup k účtom alebo k iným dokumentom; nárazník (buffer) - je registrovaným
platiteľom DPH, poskytuje súčinnosť správcovi dane, vystupuje ako daňovo spoľahlivý subjekt a jeho
cieľom je zneprehľadniť vzájomné väzby medzi jednotlivými subjektami v reťazci a sťažiť odhalenie
daňového podvodu, pôsobí ako bežný obchodník, ktorý nakupuje a dodáva tovar na domácom trhu,
vykazuje minimálnu daňovú povinnosť pri vysokom obrate, plní si zákonné povinnosti, účtovanie DPH

je spravidla v poriadku, splatná DPH je zvyčajne veľmi nízka v pomere k obratu, druhý alebo následný
nárazník môže byť známy obchodník, ktorému nemusia byť známe detaily o podvode, ale zvyčajne si
uvedomuje,žesanapodvodepodieľa,vzávislostiodzložitostisystémumôžebyťdoreťazcazapojených
viacero nárazníkov; obchodník (broker) - obchodník je platiteľom DPH, uplatňujúci si nadmerný odpočet,
nachádza sa v tom istom členskom štáte ako zmiznutý obchodník a nakúpený tovar dodáva do iného

členského štátu.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka v zmysle ktorej by malo byť nepravdivým tvrdenie správcu dane,
že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri výbere svojich obchodných partnerov, pretože
žalobca neobjasnil dôvod svojho, správcom dane opísaného správania a neuviedol, aké konkrétne
úkony a opatrenia vykonal a prijal, aby zabránil svojej možnej účasti na podvodnom reťazci, pričom

žalovaný zdôraznil, že je to práve žalobca, ktorý musí spoľahlivo preukázať svoje tvrdenia o tom,
že obchod bol skutočne realizovaný tak ako deklaroval, aby jeho nároky boli uznané a to aj s
poukazom, že žalobca je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si
svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade mal podklady preto, aby riadne preukázal
existenciu obchodu pre vznik nároku v zmysle daňových zákonov. Podotkol, že v preverovaných

zdaňovacích obdobiach roku 2012 žalobca svojim zapojením sa do obchodných reťazcov umožnil
získať daňovú výhodu spoločnostiam na inom stupni reťazca tým, že cez žalobcu bol tovar fakturačne
nasmerovaný do účelových dodávateľských reťazcov, v ktorých boli vytvorené podmienky na získanie
DPH, resp. oslobodenie od DPH vo viacerých členských štátoch. Žalovaný zdôraznil, že bez aktívnej
účasti žalobcu vo fakturačných reťazcoch by nedošlo k vytvoreniu umelých podmienok na získanie

DPH s tým, že všetky preverované obchodné transakcie boli charakteristické tým, že aj keď hutný tovar
existoval, fakturačný tok bol vytvorený tak, aby došlo k uplatneniu práva na odpočítanie DPH, resp.
na oslobodenie od dane s určenou spoločnosťou bez toho, aby bola DPH v celom preverovanou reťazci
do štátneho rozpočtu odvedená.Na adresu odvolacej námietky, že správca dane nemá právomoc na výklad zmluvných dojednaní
žalovaný poukázal, že obsah zmlúv si zvolil sám žalobca a správca dane ich iba preveroval,
keďže žalobca tvrdil, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili v súlade so zmluvnými dojednaniami.

Žalovaný podotkol, že námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca uvádza iba vo
všeobecnej rovine, ale nekonkretizuje aké skutočnosti považuje za nedostatočne zistené a preukázané,
neuvádza ani u akého subjektu malo byť vykonané miestne zisťovanie ktoré by bolo schopné zvrátiť
závery správcu dane. Žalobca vo svojom vyjadrení k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole
predložil také dôkazy (3 šanóny ním vystavených faktúr, 197 listov zostavy skladovej evidencie hutného

tovaru za rok 2012), ktorými sa správca dane zaoberal už počas daňovej kontroly, keďže mu boli
predložené už v roku 2014, preto tieto doklady nepreukazovali žiadne nové skutočnosti a teda nemali
takú dôkaznú silu, aby mohli zvrátiť závery správcu dane. Žalovaný tiež podotkol, že žalobca síce
na výzvy správcu dane reagoval, ale nie v požadovanom rozsahu, napr. na výzvu správcu dane
z 12.08.2019 žalobca uviedol, že nie je povinný viesť účtovné doklady duálne t.j. v elektronickej
aj v písomnej podobe, preto boli pre správcu dane záväzné doklady zaistené OČTK. Žalobca nepredložil

zostavy, ktoré preukázateľné viedol, čo je zrejmé, z toho, že zostava za celý rok 2012 s priradením
vydaných faktúr, druhu tovaru, hmotnosťou, s EČV vozidiel, ktoré mali realizovať prepravu tovaru, sa
nachádzala v dokladoch na OČTK a jej existenciu potvrdili aj svedkyne - zamestnankyne daňového
subjektu E. J. a I. G. H., ktoré uviedli, že do ekonomického systému daňového subjektu sa zadávali
čísla tavieb, EČV vozidiel a čísla CMR dokladov; EČV vozidiel sa teda zaznamenávali do fakturačného

systému, daňový subjekt však správcovi dane neposkytol potrebnú súčinnosť a ani na výzvu správcu
dane požadovanú zostavu nepredložil. Žalobca bol viackrát upovedomený zo strany správcu dane,
že má možnosť nahliadať do zaistených dokladov, ktoré sa nachádzajú na OČTK a robiť si z nich
kópie a výpisy. V uvedenej súvislosti žalovaný zdôraznil resp. označil za nepravdivé vyjadrenia žalobcu
o tom, že svedkovia mali v celom rozsahu potvrdiť iným deklarované obchody, pretože uvedené

nemá odporu v administratívnom spise, keďže svedok A. B. (prepravca) neozrejmil rozpory v CMR
dokladoch týkajúcich sa prepravy tovaru z Košíc do Strážskeho, resp. Veľkých Kapušian; svedkyňa
A. H. (externá ekonómka žalobcu) na otázky správcu dane odpovedala vyhýbavo; svedok Ragány
(vodič) uviedol, že tovar prepravovaný do Maďarska vykladali na rovnakej adrese, aj keď žalobca
vystavoval faktúry pre odlišných maďarských odberateľov – napr. Acélker Kft., TK-Vas Kft., Metal

XXL Kft.. Žalovaný podotkol, že správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie o výsluch
svedkov a to vodičov prepravných spoločností o ktorých úkonoch bol žalobca vopred upovedomený,
no napriek tomu sa výsluchu svedkov 22.06.2020 nezúčastnil, pričom svedkovia zhodne uviedli, že boli
vyhotovované 2 CMR doklady k jednej preprave toho istého tovaru, s rovnakým miestom vykládky
v Maďarsku. Na základe uvedeného žalovaný uzavrel, že má za to, že správca dane dôsledne preveril

a podrobne odôvodnil, ktorými dokladmi a dôkazmi sa zaoberal a ako ich vyhodnotil. Nedôvodnou mal
žalovaný námietku, že správca dane sa nevysporiadal s námietkami žalobcu na ústnom pojednávaní,
a to s odôvodnením žalovaného, že na pojednávaní 16.11.2020 sa správca dane podrobne vyjadril
ku všetkým pripomienkam žalobcu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k protokolu zo 18.02.2020 s tým,
že na tomto pojednávaní žalobca vzniesol aj ďalšie dovtedy neuplatnené námietky, avšak bez opory

v dôkazoch ktoré tak nemali takú váhu, aby mohli zvrátiť alebo zmeniť závery správcu dane.
K odvolacej námietke, že protokol z daňovej kontroly je nezákonným dôkazom kvôli prekročeniu
zákonnej lehoty uskutočnenia daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že daňová kontrola začala 04.11.2014
a keďže správca dane považoval za nevyhnutné preveriť všetkých zahraničných obchodných partnerov
žalobcu mimo územia Slovenska, využil inštitút medzinárodného dožiadania, z ktorého dôvodu bola

daňová kontrola opakovane prerušená a to: - od 04.03.2015 (rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly
č. 9810401/5/395620/2015 z 23.02.2015, doručené žalobcovi 04.03.2015) do 20.11.2018 (oznámenie
č. 102544773/2018 z 10.12.2018 doručené žalobcovi 13.12.2018) a - od 04.01.2019 (rozhodnutie
o prerušení daňovej kontroly č. 100014169/2019 z 03.01.2019 doručené žalobcovi 07.01.2019) do
10.04.2019 (oznámenie č. 100867417/2019 z 11.04.2019 doručené žalobcovi 15.04.2019). Žalovaný

dodal,žeakjedaňovékonanieprerušenélehotypodľadaňovéhoporiadkuneplynú,pričomdoukončenia
prerušeniadaňovejkontrolynesmiesprávcadanepriamorealizovaťvýkondaňovejkontroly,tedanesmie
preverovať skutočnosti, ktoré vedú k správnemu určeniu dane; správca dane pokračuje vo vykonaní
daňovej kontroly, až keď pominú dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, t.j. správca dane
ukončí prerušenie daňovej kontroly len z dôvodu, ktorý uviedol v rozhodnutí o prerušení daňovej

kontroly, teda správca dane nemôže ukončiť prerušenie svojvoľne z iného dôvodu, ako bol uvedený
v rozhodnutí o prerušení a preto prerušenie daňovej kontroly trvá do doručenia poslednej odpovede
na žiadosť správcu dane o MVI a toto prerušenie nemohol správca dane ukončiť skôr. Žalovaný
poukázal, že Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 upravuje postup pri administratívnej spolupráci priMVI a lehoty v tomto nariadení nemajú vplyv na lehotu výkonu daňovej kontroly s tým, že toto
nariadenie určuje lehotu pre dožiadaný zahraničný finančný orgán, nie pre správcu dane žiadajúceho
o informáciu s tým, že dožiadaný orgán finančnej správy má poskytnúť informáciu najneskôr do troch

mesiacov po dni prijatia žiadosti a táto lehota je určená len pre časť procesu získavania informácií
prostredníctvom MVI, pretože celý tento proces zahŕňa aj spracovanie žiadosti na území Slovenskej
republiky pred jej odoslaním dožiadanému zahraničnému orgánu, t.j. dátum prijatia žiadosti zahraničnou
správou nemôže byť totožný s dátumom, kedy správca dane požiada príslušný slovenský orgán o MVI.
Príslušný slovenský orgán po prijatí žiadosti od správcu dane o MVI, túto žiadosť musí posúdiť,

spracovať, preložiť a až následne zaslať zahraničnému orgánu a rovnako aj po prijatí odpovede
zo zahraničia túto spracuje a až následne ju predloží správcovi dane. Žalovaný dodal, že skutočnosť,
že dožiadaný orgán v trojmesačnej lehote požadovanú informáciu neposkytne, nemá vplyv na procesnú
lehotu na vykonanie daňovej kontroly s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
s 116/2013. Žalovaný konkretizoval, že po prerušení daňová kontrola skončila doručením protokolu
z daňovej kontroly žalobcovi 08.10.2019, takže zákona jednoročná lehota na výkon daňovej kontroly

by z dôvodu opakovaných prerušení uplynula až 31.10.2019, t.j. správca dane ukončil daňovú kontrolu
v zákonnej jednoročnej lehote a teda aj protokol z nej získaný má povahu zákone získaného dôkazu.
Súčasne žalovaný podotkol, že zo spisu je zrejmé, že správca dane v období prerušenia daňovej
kontroly opakovane urgoval odpoveď zahraničnej finančnej správy na žiadosť o MVI a to v dňoch
08.07.2015, 03.11.2015, 19.01.2016, 06.05.2016, 30.11.2016, 28.02.2017, 01.06.2017, 22.08.2017,

27.11.2017, 20.02.2018, 04.06.2018 a 25.09.2018 s tým, že maďarská finančná správa zasielala každé
3 mesiace čiastočné odpovede týkajúce sa spoločnosti Vas-Ferro Kft., v ktorých uvádzala, že prebieha
kontrola u tejto spoločnosti a doklady nie sú k dispozícii, pretože sa nachádzajú na OČTK v Maďarsku
s tým, že konečná odpoveď vrátane cca 5000 dokladov Vas-Ferro Kft. bola doručená správcovi dane
20.11.2018.

Žalovaný tiež konštatoval, že sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu, že správca dane sa
nevysporiadal s jeho námietkou, že daňová kontrola bola prerušená skôr ako sa začalo konanie o MVI,
pretože podľa žalovaného zo spisu je zrejmé, že s touto námietkou žalobcom vznesenou 18.02.2020 sa
správca dane vysporiadal na ústnom pojednávaní 16.11.2020 (str. 7 zápisnice z pojednávania) s tým,
že žalovaný nad rámec argumentácie správcu dane ešte uviedol že v rozhodnutí o prvom prerušení

daňovej kontroly z 23.02.2015 správca dane riadne uviedol, že daňovú kontrolu prerušuje odo dňa
04.03.2015, pričom žiadosti o MVI v rámci tohto prvého prerušenia boli správcom dane odoslané
príslušnému slovenskému úradu už 23.02.2015. V rozhodnutí o druhom prerušení daňovej kontroly z
03.01.2019 správca dane uviedol, že daňovú kontrolu prerušuje od 04.01.2019, pričom v žiadosti o MVI
boli správcom dane odoslané príslušnému slovenskému orgánu ešte 12.12.2018, ktorý ich 14.12.2018

odoslal maďarskej finančnej správe. Žalovaný uzavrel, že pre prerušenie daňovej kontroly je rozhodujúci
deň, ktorý je uvedený v rozhodnutiach ako deň prerušenia daňovej kontroly, t.j. v danom prípade deň
04.03.2015 a 04.01.2019, ktorými dňami lehota na vykonanie daňovej kontroly až do pominutia dôvodov
pre ich prerušenie neplynula s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015.
Uvedenú tému žalovaný uzavrel konštatovaním, že bez informácií od zahraničných finančných správ

by skutočnosti týkajúce sa dodania tovaru neboli riadne zistené a správca dane by nemal dostatočné
podklady na vydanie rozhodnutia, preto tvrdenie žalobcu o neúčelnosti a neprimeranosti prerušení
daňovej kontroly sú nedôvodné s dodatkom, že počas prerušení daňovej kontroly správca dane
nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu, neuplatnil voči nemu žiadne práva, ani nepožadoval
od neho plnenie povinností pre účel výkonu daňovej kontroly.

Ohľadne odvolacej námietky o zániku práva vyrubiť daň, žalovaný s poukazom na § 69 ods. 1, 2 a 3
daňového poriadku uviedol, že ak v priebehu 5 ročnej lehoty na vyrubenie dane správca dane vykonal
úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým úkonom je aj doručenie protokolu z daňovej kontroly, začína
5 ročná lehota na vyrubenie dane plynúť znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto
úkone vyrozumený s tým, že zo spisového materiálu je zrejmé že táto lehota by správcovi dane uplynula

01.01.2018, avšak keďže v tomto prípade bola daňová kontrola správcu dane 2x prerušená počas
obdobia ktorého lehoty neplynuli, tak správca dane vykonal úkon smerujúci k vyrubeniu dane doručením
protokolu 08.10.2019 v zákonom stanovenej 5 ročnej lehote, z toho dôvodu ani táto odvolacia námietka
nie je dôvodnou.
Záverom v súvislosti s odvolacou námietkou o nedostatku zákonných náležitostí v protokole z daňovej

kontroly žalovaný uviedol, že daňovú kontrolu vykonával Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce
a z toho dôvodu orgán, ktorý vypracoval protokol z daňovej kontroly je Daňový úrad Košice, ktorý je
orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov s dodatkom, že keďže daňová kontrola prebiehala
v priestoroch Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce a v sídle daňového subjektu, správca danenepostupovalvrozporesplatnýmiprávnymipredpismi,akvprotokoleuvádzalakosprávcudaneDaňový
úrad Košice pobočka Michalovce, preto je táto námietka daňového subjektu neopodstatnená a protokol
z daňovej kontroly je zákonným dôkaznom.

Žalovaný uzavrel, že zo spisového materiálu, ako aj z odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé,
že v preverovanom prípade správca dane nespochybnil existenciu hutného tovaru, ani jeho prepravu,
ale spochybnil účel vytvorených fakturačných reťazcov. Správca dane poukázal na nedostatky zistené
v písomných dokladoch, na rozpory vo vyjadreniach zapojených subjektov, na základe čoho dospel
opodstatnene k záveru, že účelom obchodov s hutným tovarom bolo získanie daňovej výhody, pričom

o tom, že žalobca o podvodnom konaní v oblasti DPH v reťazci platiteľov vedel, resp. vedieť mal a
mohol podľa žalovaného podporujú zistenia, že žalobca v roku 2012 sám inicioval obchodnú spoluprácu
s maďarskými odberateľskými spoločnosťami (ACÉLKER Kft., TK-Vas Kft.), v mene ktorých vystupoval
C. D., pričom mal vedomosť, že spoločnosti spojené s osobou C. D. sú rizikové (keďže spoločnosť
INKURENCIA Kft. už v roku 2011 za tovar, ktorý jej žalobca dodal, neplatila, no žalobca aj tak
obchodoval s týmito spoločnosťami aj potom, čo tieto vstúpili do likvidácie; konateľ žalobcu sám

uviedol, že dával pokyny maďarským skladom na ďalší pohyb tovaru, čo potvrdila aj svedkyňa I. H.;
v dokladoch zaistených OČTK sa nachádzali také listiny, ktorými by žalobca nemal disponovať (napr.
CMR doklady o následnom pohybe tovaru späť na Slovensko); prijímal platby na účet od takých
spoločností,sktorýminebolvpriamomobchodnomvzťahuaktorésprávcadaneidentifikovalakoďalších
odberateľovtovaruvrade;žalobcanevyvrátilzisteniasprávcudaneopozmeňovaníúčtovnýchdokladov;

vo vyrubovacom konaní predložil správcovi dane nanovo vytlačené faktúry vystavené pre sporných
maďarských odberateľov, na ktorých bolo za obchodnými názvami odberateľov uvedený aj dodatok
„v.a."(vlikvidácii),pričomfaktúryzískanévspoluprácisOČTKuvedenýdodatokneobsahovaliasúčasne
J. D. počas daňovej kontroly uviedol, že nevie, čo uvedený dodatok znamená.
Vzhľadom na uvedené, žalovaný vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu ako neopodstatnené.

Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi (správcovi konkurznej podstaty) doručené 17.05.2021.

Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca [v mene žalobcu správca konkurznej podstaty, keďže uznesením Okresného súdu Košice

I. sp. zn. 32K 3/2020 z 23.06.2020 bol na majetok spoločnosti RB, Veľké Kapušany s.r.o. vyhlásený
konkurz], svoju včas podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. 100810922/2021 z
12.05.2021, ako aj proti jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu správcu dane č. 101788656/2020
z 23.11.2020 odôvodnil v podstate piatimi okruhmi žalobných námietok, v dôsledku ktorých by mali byť
žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonnými.

1. Nezákonné prekročenie maximálnej zákonnej lehoty jedného roka na vykonanie daňovej kontroly,
keďže tá sa konala od 04.11.2014 do 08.10.2019, teda takmer 5 rokov, pričom dôvodom na legitímne
predĺženiedaňovejkontrolynemohlibyťaniobdobiajejdvochprerušeníkvôliMVI,pretožepodľažalobcu
tieto MVI boli neefektívne, keďže správca dane v ich rámci požadoval jednako informácie, ktoré už
mal k dispozícii (zo skoršej daňovej kontroly v roku 2011) a tiež ktoré mu boli známe z jeho činnosti

(umelo prerušovaná daňová kontrola); jednako žiadal tieto informácie po častiach a nie naraz jednou
žiadosťou; jednako pri podávaní žiadostí správca dane tieto nevypracoval kompletne a z tohto dôvodu
ich bolo nutné opakovať a napokon prerušenie daňovej kontroly v dôsledku MVI bolo neúmerné lehotám
prípustným pre MVI. Daňová kontrola predstavuje zásah orgánov verejnej správy do súkromno-právnej
sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, t.j. cieľ

daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práva a právom chránených záujmov daňových
subjektov. Ak správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, daňová kontrola v
takom prípade nie je vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej má povahu nezákonne získaného
dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Podľa žalobcu sa žalovaný v žalobou
napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodnosťou a teda aj zákonnosťou opakovaných prerušení

daňovej kontroly, pričom ak tvrdí, že dôvodom prerušenia daňovej kontroly bolo získanie informácií
prostredníctvom MVI, tak aj tento spôsob zabezpečenia informácii musí spĺňať zákonom vymedzené
limity. Konkrétne smernica Rady 2011/16/EÚ z 15.02.2011 určuje lehotu (najneskôr do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti a v prípade disponovania s požadovanými informáciami sa lehota skracuje na
dva mesiace), na poskytnutie informácie na základe žiadosti cudzieho štátu, a čl. 10 nariadenia Rady EÚ

č. 904/2010 zo 07.10.2010 vymedzuje lehotu 3 mesiace po dni prijatia žiadosti za súčasného uloženia
povinnosti poskytnúť informáciu tak rýchlo ako to je možné a ak dožiadaný orgán požadovanú informáciu
už má, lehota na jej poskytnutie je maximálne jeden mesiac. Z uvedených dôvodov preto nemôžu
prerušenia daňovej kontroly pre MVI mať vplyv na celkovú prípustnú jej zákonnú dĺžku (porušenienariadenia Rady EU č. 904/2010), pretože v nadväznosti na uplynutie uvedených lehôt je podľa žalobcu
potrebné vykladať aj slovné spojenie v § 61 ods. 4 daňového poriadku cit. „pominuli dôvody, pre ktoré sa
konanie prerušilo“, t.j. uplynutím uvedených maximálnych lehôt na vybavenie žiadosti zaniká aj dôvod

prerušenia daňovej kontroly. Podľa žalobcu správca dane tiež konal nezákonne, keď daňovú kontrolu
neprerušil dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu, ale ako
okamih prerušenia daňovej kontroly uviedol iný deň ako deň odoslania žiadosti o poskytnutie informácii,
čím dobu jej prerušenia predĺžil. V dôsledku prekročenia zákonom stanovenej maximálnej dĺžky daňovej
kontroly (1 rok) je podľa žalobcu potrebné aj protokol z tejto daňovej kontroly považovať za nezákonný

a aj rozhodnutie vychádzajúce z tohto protokolu.
2. Pochybenia správcu dane spočívajúce v tom (námietky sú absolútne identické, aké žalobca uvádzal
už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, pozn. súdu, viď vyššie):
- že nedostatočne zistil skutkový stav, keďže po doručení vyjadrenia žalobcu k protokolu nevykonal
miestne zisťovanie ani dokazovanie a obmedzil sa iba na tvrdenie, že je pre neho zbytočné vykonávať
navrhnuté dôkazy, pričom žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí na túto odvolacou námietku nedal

žiadnu odpoveď. Správca dane vykonával dokazovanie tendenčne, zohľadňoval iba tie dokumenty, ktoré
sa mu hodili pre naplnenie jeho teórie a nevyhodnocoval aj dôkazy svedčiace v prospech žalobcu;
napr. správca dane vôbec nezohľadnil, že u žalobcu prebiehajúcich daňových kontrol za zdaňovacie
obdobia roka 2011 neboli zistené žiadne pochybenia žalobcu, preto žalobca navrhol, aby súd vykonal
dokazovanieoboznámenímsprotokolomzdaňovejkontrolyužalobcuzazdaňovacieobdobiaroka2011,

ktorý preukazuje rozdielnosť postupu toho istého správcu dane pri skutkovo obdobných prípadoch;
- že správca dane uviedol nepravdu o tom, že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri
preverovaní obchodných partnerov [žalobca si v roku 2012 overil svojich obchodných partnerov vo
verejne dostupných registroch, v ktorých ani jeden z nich v roku 2012 nemali žiadny negatívny záznam
o neplnení si povinností voči finančnej správe alebo voči štátu a správca dane nepreukázal opak] s

dodatkom, že označenie správcom dane „slabých“ a tzv. „silných“ obchodných partnerov je neprijateľné,
pretože je založené na správcom dane vymyslených pojmoch, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku;
- že pričítal na ťarchu žalobcu, že žalobca nevystavoval odberateľom zálohovú faktúru s tým, že jej
vystaveniejeibazmluvnámožnosťaniezmluvnápovinnosťžalobcu,žežalobcadávalpokynynapresun
tovaru; že žalobca premazával údaje;

- že správca dane 02.07.2020 realizoval výsluchy svedkov, o ktorých neupovedomil správcu konkurznej
podstaty žalobcu, pričom s touto námietkou žalobcu sa správca dane na pojednávaní, na ktorom boli
prerokované pripomienky k protokolu vysporiadal iba konštatovaním, že splnil všetko čo mal a súčasne
na tomto pojednávaní sa správca dane nevyjadril ani k tej skutočnosti, že odberatelia žalobcu neboli v
čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nekontaktní ako to tvrdí správca dane a cit. «Napokon samotný

správca dane ako aj žalovaný zistili, že žalobcovi boli pohľadávky titulom dodania tovarov uhradené,
a to aj prostredníctvom faktoringovej spoločnosti Slovenskej sporiteľne, a.s.. Vzhľadom na uvedené
neexistoval v roku 2012 jediný dôvod podozrievania odberateľov žalobcu ako ani akýkoľvek dôvod
nadobudnutia vedomosti o akomsi správcom dane tvrdenom „podvodnom reťazci".»;
- že sú protirečivé tvrdenia správcu dane o tom, že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných

reťazcov, aj keď sám správca dane nespochybnil, že žalobca obchodoval s reálnym tovarom od reálnych
výrobcov, za ktorý tovar musel žalobca zaplatiť a ktorý bol následne dodaný žalobcovým odberateľom
(potvrdené výsluchmi svedkov a prepravnými dokladmi) s dodatkom, že dôvodom pre rozhodnutie
správcu dane nemôže byť nepochopenie správcom dane dôvodov pre ktoré žalobca postupoval svojej
pohľadávky voči svojim dlžníkom, pretože žalobca v zmysle zásady zmluvnej autonómie sa môže

dohodnúť za odplatu postúpiť svoju pohľadávku komukoľvek;
- že správca dane narušil systém neutrality DPH tvrdením, že žalobcovi odberatelia neodviedli daň
s tým, že cit. „Podstatné však je, že túto daň priznali, ale zrejme z dôvodov na ich strane nezaplatili
do štátneho rozpočtu.“ a tým, že správca dane túto daňovú pohľadávku štátu vyrubuje žalobcovi,
dochádzaknarušeniuneutralityDPHakdvojitémuzdaneniuvktorejsúvislostižalobcatiežuviedolcit.„...

maďarská finančná správa voči odberateľom žalobcu vymáha daňové nedoplatky, keďže títo odberatelia
daň priznali avšak zrejme neodviedli. Konaním slovenského správcu dane voči žalobcovi je nerušený
systém neutrality DPH, keďže z rovnakého zdaniteľného plnenia dvaja intrakomunitárni správcovia
dane vymáhajú sumu dane voči dvom subjektom. Z rovnakého zdaniteľného plnenia teda dochádza
k bezdôvodnému obohateniu na strane štátneho rozpočtu Maďarskej republiky ako aj Slovenskej

republiky“;
- že správca dane pripísal na ťarchu žalobcu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry, ktorú
povinnosť však žalobcovi zákon neukladá;- že zistenia správcu dane nie sú jeho vlastnými, ale predstavujú iba citáciu zistení iného správcu dane
z Maďarska;
- že správca dane nemôže pripočítať na ťarchu žalobcu ním realizovaný nesprávny výklad

zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi, v zmysle ktorých mal žalobca
uplatniť voči svojim obchodným partnerom zabezpečovacie prostriedky, avšak správca dane nemôže
voči žalobcovi vyvodiť dôsledky preto, že žalobca neuplatnil hoc mohol jemu umožnené zákonné
možnosti voči svojim obchodným partnerom;
- že žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu prednesenými na poslednom pojednávaní v

daňovom konaní, ale správca dane na tieto námietky nereflektoval priamo na pojednávaní, ale až v
napadnutom rozhodnutí;
-žesprávcadanevosvojomrozhodnutípoužívapojmyako„missingtrader“či„nastrčenýsubjekt“apod.,
používanie, ktorých predstavuje skôr dojmy správcu dane ako jeho preukázané zistenia. Na uvedené
námietky podľa žalobcu žalovaný nereagoval.
3.3. Neunesenie dôkazného bremena správcom dane spočívajúce v nepreukázaní podvodného

konania a že žalobca vedome participoval na tomto podvodnom konaní. Žalovaný a aj správca dane
zhodne potvrdili, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom reálnosti uskutočnených zdaniteľných
obchodov, ako aj prepravy tovarov, avšak nepreukázali, žeby žalobca mal alebo mohol mať v rámci
preverovaných zdaniteľných plnení akúkoľvek vedomosť o tvrdenom podvodnom konaní s úmyslom
získať neoprávnené daňové zvýhodnenie. V tejto súvislosti žalobca tiež uviedol cit. „Správca dane

nepreukázal existenciu akéhokoľvek podvodného konania alebo existenciu daňového úniku, keďže
nepreukázal existenciu koordinovaného postupu subjektov zdaniteľného obchodu s cieľom získať
neoprávnené daňové zvýhodnenie a to tak, aby jeden z nich daň nedoviedol a druhý si uplatnil nárok na
odpočítanie tejto dane. Žalobca nemal vedomosť o tom, či jeho odberatelia odvedú alebo neodvedú daň,
pričom takáto vedomosť žalobcu nebola správcom dane preukázaná. Žalobca navyše nemá ani nemal

akýkoľvek vplyv na plnenie daňových povinností jeho odberateľmi po uskutočnení plnení.“ Žalobca
zdôraznil, že správca dane nezákonne pričítal na jeho ťarchu, že jeho obchodní partneri si neplnili
svoje daňové povinnosti a riadne neviedli účtovníctvo, čo však žalobca nemohol ovplyvniť a správca
dane mohol od neho vyžadovať iba také dokumenty, ktoré je žalobca povinný viesť a uchovávať iba
vo vzťahu k vlastným obchodom. Podľa žalobcu daňové orgány cit. „... nepreukázali vedomosť žalobcu

ani objektívnu možnosť žalobcu dozvedieť sa o údajnom podvodnom konaní.“ s dodatkom, že správca
dane nemôže tento záver vyvodzovať z toho, že žalobca neuplatnil voči svojim odberateľom všetky
zmluvné oprávnenia, pretože žalobca ich nemusel realizovať a ak by ich aj realizoval, tak ich uplatnenie
bynemaloobjektívnežiadenvplyvnaprávožalobcunaodpočetDPH.Skutočnosť,ženeuhradenéplatby
za dodané zdaniteľné plnenia sa u žalobcu pretavili do pohľadávok, ktoré boli následne postúpené za

odplatu taktiež nemá akýkoľvek vplyv na právo žalobcu na odpočet DPH a je to bežný jav vyskytujúci
sa pri podnikateľskej činnosti všetkých subjektov, ktorý vonkoncom nepreukazuje tvrdené podvodné
konanie. Žalobca uzavrel, že keďže aj daňové orgány potvrdili, že splnil hmotnoprávne podmienky pre
uplatnenie práva na odpočet dane, tak ani prípadné formálne účtovné nedostatky nemôžu predstavovať
dôvod pre zamietnutie tohto práva, pretože cit. „Formálne nedostatky účtovných podkladov môžu byť

členskými štátmi sankcionované, avšak nie vo forme zamietnutia práva na odpočítania dane z pridanej
hodnoty (rozsudok C - 518/14; rozsudok C - 516/14).“
4. Uplynutie lehoty na vyrubenie dane podľa § 69 daňového poriadku s dodatkom žalobcu, že v tomto
smere sa nie je možné stotožniť so žalovaným, že počas prerušení daňovej kontroly kvôli MVI táto
lehota na vyrubenie dane s ohľadom na § 61 daňového poriadku neplynula (spočívala), pretože podľa

žalobcu, ustanovenie o prerušení plynutia lehôt sa vzťahuje iba na daňové konanie a nie aj na daňovú
kontrolu, ktorú nie je možné považovať za osobitný druh daňového konania, keďže jej výsledkom nie
je rozhodnutie, ktorým by sa osobe ukladali práva a povinnosti, ale výsledkom daňovej kontroly je
protokol, ktorý nie je rozhodnutím. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným,
nie rozhodovacím a je podkladom pre začatie vyrubovacieho konania, ktoré už je osobitným druhom

daňového konania. Podľa žalobcu cit. «Ak by zákonodarca chcel, aby sa ustanovenie § 61 daňového
poriadku malo vzťahovať aj na daňovú kontrolu, muselo by to konkrétne ustanovenie daňového poriadku
aj obsahovať ako je to napríklad v ustanovení § 60 odsek 8 daňového poriadku: „Ustanovenia odsekov
1 až 7 sa vzťahujú aj na daňovú kontrolu."» Na uvedenom podľa žalobcu nič nemení ani druhá veta §
46 ods. 10 daňového poriadku, podľa ktorej sa na prerušenie daňovej kontroly primerane použije § 61,

pretože podľa žalobcu v tomto kontexte slovné spojenie „primerane použije“ je potrebné chápať tak, že
§ 61 sa na prerušenie daňovej kontroly nepoužije doslovne a v celosti, ale iba v rozsahu dôvodov na
prerušenie a čo do neplynutia jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.5. Nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly pre absentujúce zákonné náležitosti, keďže neobsahuje
označenie sídla správcu dane s tým, že daňový poriadok ako zákonnú náležitosť neuvádza sídlo
pobočky daňového úradu, ale výlučne sídlo daňového úradu.

Žalobca žiadal nariedenie pojednávania vo veci.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žalobcu v podstate v celom rozsahu zotrval na svojich
vyjadreniach uvedených už v žalobou napadnutom rozhodnutí, na ktoré v plnom rozsahu poukazoval
a ktoré replikoval, pričom vo vzťahu k žalobnej námietke ohľadne nedodržania lehoty daňovej kontroly

navyše žalovaný zdôraznil, že správca dane bol oprávnený v rámci MVI pre konkrétne zdaňovacie
obdobie požadovať informácie a to bez ohľadu na to, či v inom konaní bola zasielaná žiadosť o MVI
týkajúca sa zdaniteľných obchodov žalobcu aj v iných zdaňovacích obdobiach rokov 2011 a 2013
s dodatkom, že ak by správca dane žiadal v rámci MVI preveriť totožné skutočnosti, tak zahraničná
daňová správca by takú žiadosť správcu dane zamietla, čo sa však v tomto prípade nestalo; žiadosťami
o MVI boli správcom dane preverované skutočnosti rozhodné vo vzťahu k zdaňovacím obdobiam roku

2012 a nie k zdaňovacím obdobiam v iných rokoch. Žalovaný nad rámec svojej argumentácie uvedenej v
napadnutom rozhodnutí poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015 z 27.07.2016,
v zmysle záverov ktorého, ak dožiadaný orgán nebude môcť dodržať lehotu na poskytnutie správcom
dane žiadanej informácie v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, v takom prípade by mal informovať
žiadajúci orgán o dôvodoch a o tom, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať, t.j. to, že nariadenie

počítaajsmožnosťounedodržanialehotynaposkytnutieinformáciíjedôkazom,želehotanaposkytnutie
informácií je procesnou lehotou a jej dodržanie nemôže správca dane relevantným spôsobom ovplyvniť,
pričom informačná aktivita v prípade nemožnosti dodržať lehotu na poskytnutie informácií má vzísť zo
strany žiadaného orgánu, takže ak by aj správca dane chcel vyvinúť aktivitu a informovať sa u žiadaného
orgánu o stave vybavovania jeho žiadosti, je otázne kedy by tak mal urobiť, pretože nie je známe, kedy

žiadosť o MVI dožiadaný orgán prijal. V ďalšom žalovaný zdôraznil, že sa nezakladá na pravde tvrdenie
žalobcu o tom, že žalovaný sa s jeho odvolacími námietkami nevysporiadal, práve naopak žalovaný
sa podrobne a náležite v žalobou napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
a svoje závery v súvislosti s nimi vo svojom vyjadrení zopakoval. Oproti napadnutému rozhodnutiu,
k tvrdeniu žalobcu, že je jeho zmluvnou možnosťou a nie povinnosťou vystavovať zálohové faktúry,

žalovaný uviedol, že žalobca síce nebol povinný vyžadovať od odberateľov platby ešte pred samotným
dodaním tovaru, a ani vyhotovovať faktúry za platby vopred, avšak takýmto postupom sa vystavil
riziku, že mu za dodaný tovar zahraničný odberateľ nezaplatí, vzhľadom k čomu, bolo konanie žalobcu
nelogické a postrádajúce obozretný prístup, keďže konateľom maďarských odberateľských spoločností
INKURENCIA Kft. a G. H.. bol C. D., s ktorými žalobca obchodoval už v roku 2011 a ktoré spoločnosti

žalobcovi za fakturovaný tovar už v tomto roku neplatili. Žalobca teda nielenže neukončil obchodnú
spoluprácu so spoločnosťou, ktorá mu za dodaný tovar nezaplatila, ale navyše jej navyšoval objemy
dodaného tovaru, takže uvedený postup žalobcu jednoznačne preukazuje, že v styku s maďarskými
odberateľmi nekonal dostatočne obozretne, pretože aj požadovaním zaplatenia za tovar vopred by
eliminoval riziko vyplývajúce z obchodovania. Zistenia o premazávaní údajov a o tom, že žalobca

dával pokyny na presun tovaru, vyplynuli z dokladov, ktoré boli zadržané OČTK. Žalovaný zopakoval,
že na ťarchu žalobcu nepripísal dôkaznú núdzu v spoločnostiach, ktoré so žalobcom obchodovali,
len na základe výsledkov rozsiahleho dokazovania preukázal, že žalobca sa zúčastnil obchodov v
takých dodávateľsko-odberateľských reťazcoch, ktoré boli vytvorené za účelom získania daňového
zvýhodnenia na inom stupni reťazca a žalobca o tom preukázateľne mohol vedieť. Zopakoval, že

so všetkými námietkami prednesenými žalobcom sa správca dane podrobne vysporiadal na ústnom
pojednávaní dňa 16.11.2020.
K žalobnej námietke žalobcu (ktorá nebola aj odvolacou námietkou, pozn. súdu), že správca dane
neupovedomil jeho správcu konkurznej podstaty o plánovaných výsluchoch svedkov vo vyrubovacom
konaní, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

Správca dane vopred informoval žalobcu o plánovaných výsluchoch svedkov a to upovedomením
č. 100962176/2020 z 01.06.2020 (doručené žalobcovi 08.06.2020) a č. 100997482/2020 (doručené
žalobcovi 11.06.2020), pričom až 29.06.2020, teda až po tom, čo boli žalobcovi riadne doručené
upovedomenia o vypočutí svedkov, bolo v Obchodnom vestníku č. 123/2020 zverejnené uznesenie
Okresného súdu Košice I sp. zn. 32K/3/2020 zo dňa 23.06.2020, ktorým bol vyhlásený konkurz na

majetok dlžníka RB, Veľké Kapušany s.r.o. a zároveň bol za správcu podstaty ustanovený predbežný
správca JUDr. Marek Radačovský. Žalobca, RB, Veľké Kapušany s.r.o. podaniami č. 6/06123095/2020 a
č. 6/06123050/2020 z 01.07.2020 oznámil správcovi dane, že sa nemôže zúčastniť ústnych pojednávaní
sosvedkaminaplánovanýchna02.07.2020;následnedňa02.07.2020sauskutočniliústnepojednávaniaso svedkami - vodičmi nákladných áut zistených z dokladov o následnom pohybe hutného tovaru z
Maďarska na Slovensko (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101100630/2020 z 02.07.2020 - Vojtech
Viola, zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101101601/2020 - I. K. a č. 101101694/2020 - K. E.). Z

uvedených listinných dôkazov je zrejmé, že v čase doručovania upovedomení o vypočutí svedkov, ešte
nebol vyhlásený konkurz na majetok žalobcu, ktorý bol vyhlásený až 30.06.2020 (t.j. nasledujúci deň po
jeho zverejnení v Obchodnom vestníku), a teda správca dane postupoval pri doručovaní písomností v
súlade s daňovým poriadkom s tým, že žalobca bol povinný informovať správcu podstaty o plánovanom
výsluchu svedkov, čo však neurobil, ako to vyplýva aj z jeho ospravedlnení z 01.07.2020, ktoré podal

priamo žalobca, a nie správca podstaty. Z uvedeného je zrejmé, že aj tento žalobný dôvod žalobcu je
neopodstatnený.
Žalovaný identicky, ako už aj vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že v danom prípade
správca dane nespochybnil dodanie tovaru, ani jeho prepravu, ale spochybnil účelovosť fakturačných
reťazcov, ktoré vyhodnotil ako podvodné. Ohľadne vyjadrenia k ďalším žalobným námietkam žalobcu,
žalovaný zotrval na svojej argumentácii uvádzanej už aj vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí.

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.
Žalovaný súhlasil s návrhom žalobcu vec prejednať na nariadenom pojednávaní.

9. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného poukázal, že žalovaný sa podľa
neho nevyjadril k postupu správcu dane, ktoré sa vychyľuje sa elementárneho rámca právnej istoty,

ale tento postup správcu dane aproboval; poukázal, že žalovaný sa nevyjadril k skutočnosti, že správca
dane svojou nečinnosťou a zvolením takých prostriedkov, ktoré nemali žiadne opodstatnenie vzhľadom
na dovtedajšie vedomostí identického správcu dane vo vzťahu k žalobcovi, viedli k vzniku absurdného
stavu, kedy daňová kontrola u žalobcu trvala takmer päť rokov. Žalovaný sa nevyjadril k momentu,
ktorý je zákonom vymedzený ako okamih pominutia dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila

s tým, že maximálne trvanie prerušenia daňovej kontroly je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt
stanovených v nariadení pre poskytnutie vyžiadaných informácií. Podotkol, že v zmysle v žalobe
uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je správca dane povinný ako moment prerušenia daňovej
kontroly označovať okamih kedy odosiela žiadosť na poskytnutie informácie príslušnému orgánu
dožiadaného štátu k čomu v danom prípade nedošlo s tým, že správca dane ako okamih prerušenia

daňovej kontroly uviedol iný deň ako deň odoslania žiadosti o poskytnutie informácií. Žalobca zopakoval,
že svojich obchodných partnerov si preveril vo verejne dostupných registroch, v ktorých ani jeden z nich
nemal negatívny záznam o neplnení si povinnosti voči finančnej správe alebo voči štátu, na ktoré
tvrdenie žalobcu správca dane ani žalovaný nijako nereagovali a o opaku uvedeného nemajú žiaden
dôkaz s dodatkom, že napokon všetky pohľadávky žalobcu za ním dodaný tovar mu boli uhradené a to

prostredníctvom faktoringovej spoločnosti Slovenskej sporiteľne a.s., preto neexistoval žiaden dôvod
domnievať sa, že by žalobca mal vedomosť o akomsi správcom dane tvrdenom podvodnom konaní.
Vyjadrenie žalovaného nedalo odpoveď ani na jednu z otázok nastolených žalobcom a to, že v danom
prípade išlo o reálne dodanie tovarov, za ktorý musel žalobca zaplatiť a ktorý následne bol dodaný
odberateľovi žalobcu. Opakovane poukázal na nemožnosť aplikácie v danom prípade § 61 daňového

poriadkunadaňovúkontrolustým,ževdanomprípadesprávcadaneneaplikoval§46ods.10daňového
poriadku a napokon tiež zopakoval svoju žalobnú námietku ohľadne neoznačenia sídla správcu dane
v protokole.

10. Žalovaný, k jemu na vyjadrenie 11.11.2021 doručenému stanovisku (replika) žalobcu, už svoje

vyjadrenie (duplika) nepredložil.

11. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“;
viď vyššie) následne už konal vo veci od 01.06.2023 senát správneho súdu.

12. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 29.10.2025, na ktoré boli
riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže žalovaný svoju neprítomnosť včas
ospravedlnil so súhlasom konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti, správny súd postupom podľa § 114
zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, vec prejednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti
žalovaného.

Na pojednávaní prítomný právny zástupca žalobcu v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe, ako aj
na svojich písomných vyjadreniach.

Právne východiská pre rozhodnutie13. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;

ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

14. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.“

15. Podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia
alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

16. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) v znení účinnom
k 11/2014, kedy začala daňová kontrola (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Správca

dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“

17. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1)
Daňový subjekt preukazuje (a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú

rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.“

18. Podľa § 45 ods. 1 písm. g); ods. 2 písm. c), d) a e) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom
čase „(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový

subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo (g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov
u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: (c)
poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
(d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné

doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
(e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.“

19. Podľa § 46 prvej vety ods. 1; prvej vety ods. 8; ods. 9 písm. a) a prvých dvoch viet ods. 10 daňového
poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení
správcu dane o daňovej kontrole.
(8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov.

(9) Daňová kontrola je ukončená dňom (a) doručenia protokolu podľa odseku 8.
(10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie
daňovej kontroly sa primerane použije § 61.“

20. Podľa § 47 písm. a) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „Protokol musí

obsahovať (a) názov a sídlo správcu dane.“

21. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) a ods. 3 až 5 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1)
Správca dane daňové konanie (b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a)

– odkaz na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie
Rady (EÚ) č. 904/2010.
(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickýmiprostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
(4)Správcadanepokračujevdaňovomkonanízvlastnéhopodnetualebonapodnetúčastníkadaňového

konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.“

22. Podľa § 69 prvej vety ods. 1; ods. 2 a ods. 3 písm. a) daňového poriadku v znení účinnom v

rozhodnom čase „(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň
ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1)-odkaz aj na Zákon č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa
osobitných predpisov.

(2) Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo
uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca
roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo
uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1)-odkaz aj na Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať

daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové
priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných
predpisov.
(3) Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa
osobitných predpisov1)-odkaz aj na Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sa považuje

doručenie (a) protokolu z daňovej kontroly.“

23. Podľa § 19 prvých dvoch viet ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon o DPH“) v znení účinnom ku dňu (30.06.2012) vzniku daňovej povinnosti (ďalej len „v znení
účinnom v rozhodnom čase“) „(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru

je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.“

24. Podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Oslobodené od dane je
dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim
alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v

inom členskom štáte.
(5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby

za tovar.“

25. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Právo odpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.“Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

26. V tomto prípade žalobca svoje námietky o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia

žalovaného č. 100810922/2021 z 12.05.2021, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu
dane č. 101788656/2020 z 23.11.2020, vo veci určenia žalobcovi rozdielu na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2012, skoncentroval do piatich žalobných bodov a to, (1) že správca
dane prekročil zákonom povolenú jednoročnú dobu trvania daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu
a to v príčinnej súvislosti s podľa žalobcu neúčelnými a neefektívnymi dvomi jej prerušeniami kvôli

získaniu informácií prostredníctvom ich medzinárodnej výmeny (MVI), keďže podľa žalobcu správca
dane už týmito informáciami mal disponovať zo skoršej daňovej kontroly (za zdaňovacie obdobia roku
2011) vykonanej u žalobcu; informácie teda žiadal opakovane a po častiach a v stave prerušenia
daňovej kontroly zotrval aj napriek uplynutiu maximálnej zákonnej doby jej prerušenia; (2) že postup
správcu dane je poznačený viacerými procesnými i vecnými pochybeniami spočívajúcimi v tendenčnom
(v neprospech žalobcu vedenom) a nedostatočne vykonanom dokazovaní; v bezdôvodnom kladení

žalobcovi za vinu, že nezachoval potrebnú obozretnosť pri vstupe do obchodných vzťahov s obchodnými
partnermi; v na vec nemajúcom vplyv bezdôvodnom závere správcu dane, že žalobca nevystavoval
svojim obchodným partnerom zálohové faktúry a neuplatňoval voči nim „sankčné“ postupy v prípade
omeškania sa s plnením v zmysle ich zmluvných dojednaní; v tom, že správca dane mal uskutočniť
výsluch svedkov bez predchádzajúceho oboznámenia s týmto procesným úkonom správcu konkurznej

podstaty žalobcu; v nezohľadnení, v konaní preukázanej skutočnosti, že žalobca obchodoval s reálne
existujúcim tovarom, za ktorý zaplatil a ktorý aj reálne dodával svojim odberateľom; v kladení žalobcovi
za vinu, že jeho odberatelia neodviedli daň; v založení rozhodnutia správcom dane výlučne na zisteniach
maďarskej finančnej správy; v kladení žalobcovi za vinu, že nepároval platby s ku kontrole predloženými
faktúrami, hoc mu to zákon neukladá; v aplikovaní na vec správcom dane zákonom nepoužívaných

pojmov ako „missing trader“ a pod. a napokon, v tom, že správca dane sa nevysporiadal so všetkými
žalobcom proti záverom uvedeným v protokole uplatnenými námietkami; (3) že správcom dane nebolo
preukázané, žeby sa žalobca podieľal na podvodnom obchodnom reťazci a že správca dane podľa
žalobcu nezohľadnil, že pri skoršej daňovej kontrole vykonanej u žalobcu za rok 2011 neboli zistené
žiadne pochybenia na strane žalobcu; (4) že správca dane vyrubil žalobcovi daň aj napriek uplynutiu

zákonnej lehoty na jej vyrubenie podľa cit. § 69 daňového poriadku, ktorá lehota podľa žalobcu počas
jej prerušenia kvôli MVI nemohla spočívať (neplynúť) v zmysle cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku
v spojení s cit. § 61 daňového poriadku, pretože neplynutie lehôt sa môže týkať len daňového konania
a nie daňovej kontroly, ktorá nie je konaním a „primeranosť“ aplikácie ustanovení o spočívaní, teda
neplynutí lehôt v daňovom konaní v podmienkach daňovej kontroly je treba chápať iba v rozsahu

posudzovaniaexistenciedôvodovnaprerušeniedaňovejkontrolyanieajvrozsahuneplynutialehôta(5)
že protokol z daňovej kontroly trpí závažnou vedou, keďže neobsahuje zákonom požadovanú náležitosť
a to označenie adresy sídla správcu dane.

27. Prv než by sa bol správny súd zaoberal jednotlivými žalobnými námietkami žalobcu je nutné

poznamenať, že správny súd skrz tieto námietky posúdil zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí
a to nie len v intenciách explicitného znenia zákonných mantinelov citovaných právnych predpisov, t.j.
daňového poriadku a zákona o DPH, ale aj Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty, ktorou bol v záujme budovania jednotného trhu v podmienkach EÚ
zavedený jednotný systém DPH, pričom tieto posúdil aj v rámci interpretačnej praxe týchto predpisov

podanej Súdnym dvorom EÚ, ktorého závery sú pre národné interpretačné verzie smerodajné a to práve
vzáujmeužvyššiezmienenéhozáujmubudovaniaspoločnéhoajednotnéhodaňovéhosystému[mutatis
mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 86/2022-12 z 15.02.2022; body
22 a 23].
Správny súd tiež poznamenáva, že jeho úlohou je skrze žalobné námietky iba posúdiť zákonnosť žalobu

napadnutých rozhodnutí z hľadiska zákonnej udržateľnosti v nich orgánmi verejnej moci prezentovaných
názorov, t.j. skúmať, ako a či sa orgán verejnej moci v rozsahu svojej kompetencie vysporiadal s už
pred ním žalobcom prednesenými námietkami v napadnutom rozhodnutí, a teda úlohou správneho
súdu nie je svojou argumentačnou činnosťou nahrádzať rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej moci.
Inými slovami, správny súd skúma či sa orgán verejnej moci (žalovaný) s námietkami žalobcu

vysporiadal zákonne udržateľným spôsobom a nie je úlohu správneho súdu svojou činnosťou nahrádzať
odôvodňujúcu argumentačnú platformu žalobou napadnutých rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu bolo
nevyhnutným v časti tohto rozhodnutia, venovanej priebehu administratívneho konania v reakcii na
charakter žalobných námietok v podrobnostiach uviesť obsah žalobou napadnutých rozhodnutí (t.j.nejedná sa o bezdôvodné zahlcovanie tohto rozhodnutia pre vec nepodstatným textom), ako aj podstatu
odvolacích námietok žalobcu pred orgánmi finančnej správy, aby bolo zrejmým, či žalobca svoje
námietky uplatnil už aj pred orgánmi finančnej správy a ako sa s nimi tieto orgány vysporiadali.

Okrem toho je nevyhnutným tiež na okraj poznamenať, že pri formulovaní svojej žalobnej argumentácie
sa žalobca uspokojil iba s en bloc zopakovaním svojich už odvolacích námietok, ním uplatnených už
proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane (žalobca pri formulácii svojich žalobných námietok
v podstate viac-menej iba nahradil slovné spojenie „správca dane“ slovom „žalovaný“) a to bez
konkretizácie tejto argumentácie na podmienky už rozhodnutia žalovaného, t.j. bez reakcie žalobcu

na konkrétnu argumentáciu žalovaného napr. o nevyhnutných procesných postupoch pri predkladaní
dožiadania v rámci MVI zahraničnej finančnej správe a o lehotách s tým spojenými; ku konkrétnym
vyjadreniam žalovaného o zachovaní lehôt pri prerušeniach daňovej kontroly v danej veci; k vyjadreniu
žalovaného, že správca dane nekládol žalobcovi za vinu, že voči svojim obchodným partnerom
neuplatňoval medzi nimi dojednané sankčné postupy, iba poukázal na správanie žalobcu, ktorý napriek
vedomosti už od roku 2011, že jeho odberatelia mu za tovar neplatili, aj napriek tomu s nimi žalobca

obchodoval naďalej; že správca dane okrem informácii od maďarskej finančnej správy vykonal aj svoje
vlastné konkrétne dokazovanie a pod. - k všetkým týmto konkrétnym argumentom žalovaného, žalobca
v žalobe nezaujal žiadne s nimi polemizujúce stanovisko, preto ich mal správny súd vo svojej podstate
za nesporné.
S odvolacími argumentami žalobcu, ktoré sú totožné so žalobnou argumentáciou sa v odvolacom konaní

vysporiadal už žalovaný, ktorého rozhodnutie žalobca žalobou napáda a teda ktoré je aj predmetom
súdneho prieskumu, preto bolo povinnosťou žalobcu žalobnými bodmi reagovať na spôsob, akým
sa s odvolacími jeho námietkami vysporiadal žalovaný a nie tieto námietky proti prvostupňovému
rozhodnutiu správcu dane iba mechanicky duplikovať aj na pomery druhostupňového rozhodnutia
žalovaného, bez ohľadu na jeho dôvody, ktorými sa už s týmto námietkami žalovaný vysporiadal.

Je predovšetkým v záujme žalobcu predniesť správnemu súdu žalobné argumenty spochybňujúce
správnosť záverov žalovaného (t.j. druhostupňového) orgánu verejnej správy.

1. K námietke prekročenia dĺžky daňovej kontroly

28. Pokiaľ ide o dĺžku u žalobcu správcom dane vykonanej daňovej kontroly pre daň z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2012 [daňová kontrola bola vykonaná aj za zdaňovacie obdobia január
2012; marec - máj 2012; august 2012; október – december 2012], v konaní nebolo sporným a žalobca
ani nespochybňoval, že táto daňová kontrola, v súlade s cit. § 46 ods. 1 daňového poriadku začala
04.11.2014, t.j. dňom uvedeným v oznámení o začatí daňovej kontroly zo 14.10.2014 a v súlade s cit.

§ 46 ods. 9 psím. a) daňového poriadku skončila 08.10.2019, t.j. dňom doručenia žalobcovi protokolu
z daňovej kontroly č. 102303469/2019 zo 07.10.2019 (č.l. 1488-1566 admin. spisu) spolu s výzvou na
vyjadrenie sa k tomuto protokolu, t.j. od 04.11.2014 do 08.10.2019 daňová kontrola vrátane jej dvoch
prerušení takto trvala celkovo 1799 dní [(4 x 365) + 339].
Z uvedeného je zrejmým, že v danom prípade na prvý pohľad daňová kontrola u žalobcu trvala skutočne

viac ako v cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku, povolenú dobu 1 roka (t.j. 365 dní), avšak, už samotné
toto ustanovenie cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku počíta s prípadom prerušenia tejto doby trvania
daňovej kontroly, o dobu prerušenia ktorú sa tak zákonite celková jednoročná doba trvania daňovej
kontroly predlžuje (nadstavuje), t.j. cit. „... výkon daňovej kontroly sa predĺžil o čas, po ktorý bola
prerušená...“ (m.m. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 10 Sžfk/69/2019 z 28.07.2022, bod 88).

29. V súvislosti s trvaním prerušení daňovej kontroly a ich celkovej dĺžky, správny súd najsamprv
preskúmaním administratívneho spisu zisťoval, či v dôsledku týchto prerušení nedošlo z čisto
numerického hľadiska k prekročeniu jej celkovej zákonnej lehoty, v ktorej súvislosti je nutné uviesť, že
daňová kontrola bola 2x prerušená (celkovo v rozsahu 1452 dni) z dôvodu potreby získania informácii

správcom dane v rámci MVI a konkrétne sa jednalo o tieto prerušenia:
- rozhodnutím správcu dane č. 9810401/5/395620/2015 z 23.02.2015 (č.l. 296-297 admin. spisu) bola
daňová kontrola prerušená (celkovo v trvaní 1356 dní) a to od 04.03.2015 (vrátane) do 19.11.2018
(vrátane),keďžepodľaoznámeniasprávcudaneč.102544773/2018z10.12.2018(č.l.599admin.spisu)
dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli dňom 20.11.2018, t.j. v tento deň už dôvody prerušenia

daňovej kontroly neexistovali;
- rozhodnutím správcu dane č. 100014169/2019 z 03.01.2019 (č.l. 675-676 admin. spisu) bola daňová
kontrola prerušená (celkovo v trvaní 96 dní) a to od 04.01.2019 (vrátane) do 09.04.2019 (vrátane),
keďže podľa oznámenia správcu dane č. 100867417/2019 z 11.04.2019 (č.l. 764 admin. spisu) dôvodyprerušenia daňovej kontroly pominuli dňom 10.04.2019, t.j. v tento deň už dôvody prerušenia daňovej
kontroly neexistovali.
Vzhľadom k uvedenému tak:

- od začatia daňovej kontroly 04.11.2014 (vrátane) do jej prvého prerušenia 03.03.2015 (vrátane, keďže
04.03.2015 už bola daňová kontrola prerušená), daňová kontrola trvala 120 dní;
- medzi koncom prvého prerušenia 20.11.2018 (vrátane, keďže prerušenie bolo ukončené deň pred
19.11.2018) a začiatkom jej druhého prerušenia 03.01.2019 (vrátane, keďže 04.01.2019 už bola daňová
kontrola prerušená) daňová kontrola trvala 45 dní;

- medzi koncom druhého prerušenia 10.04.2019 (vrátane, keďže prerušenie bolo ukončené deň pred
09.04.2019) a dňom skončenia daňovej kontroly 08.10.2019 (vrátane) daňová kontrola trvala 190 dní.
Celkovo tak daňová kontrola trvala 355 dní (120 + 45 + 190), t.j. časovo čisto numericky, trvanie daňovej
kontroly neprekročilo zákonom maximálne limitovanú jej jednoročnú (365 dní) dĺžku trvania.

30. Samozrejme pre to, aby inštitút prerušenia daňovej kontroly nemohol byť svojvoľne zneužívaný

na umelé a neúčelné predlžovanie zákonnej dĺžky daňovej kontroly je nutné skúmať (i) či to ktoré
jej prerušenie bolo účelným a afektívnym k ním sledovanému cieľu, získať všetky potrebné podklady
správcom dane na správne určenie dane, t.j. či správca dane požadoval taký okruh informácií, ktoré
bezprostredne súvisia s daňovou kontrolou a či neboli informácie žiadané opakovane alebo po častiach;
(ii) či bolo toto prerušenie aj časovo primerané a napokon (iii) z formálneho hľadiska či rozhodnutie

o prerušení daňovej kontroly, ako aj oznámenie o pominutí dôvodov prerušenia boli vykonané zákonným
spôsobom a či boli doručené daňovému subjektu.

31. Keďže žalobca tak v odvolacom konaní pred žalovaným, ako aj v žalobe namietal porušenie iba
dvoch (i-ii) z vyššie uvedených troch aspektov podľa neho nezákonných prerušení daňovej kontroly [t.j.

nenamietal nedostatok formálnych náležitostí rozhodnutia o prerušení konania a oznámenia o pominutí
dôvodov tohto prerušenia, ani absenciu ich doručenia, pozn.], správny súd v ďalšom skúmal, či sa
žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o (i)
neúčelnosti,neefektívnostia(ii)časovejneprimeranostiprerušenípreverovanejdaňovejkontroly,vktorej
súvislosti sa správnemu súdu žiada dať do pozornosti, že žalobca túto odvolaciu námietku, ktorá je

identicky aj žalobnou námietkou, žiadnym spôsobom nekonkretizoval, t.j. žalobca iba všeobecne tvrdí,
že prerušenia daňovej kontroly boli neúčelné, pretože správca dane mal žiadať informácie nemajúce
súvissdaňovoukontrolou;žebolineefektívne,pretožesprávcadanemalpodľanehožiadaťoinformácie
po častiach a opakovane - správcovi dane známe už z inej daňovej kontroly u žalobcu (za rok 2011) a že
tieto prerušenia boli časovo neprimerané, pretože trvali viac ako prípustné zákonné lehoty prerušenia

kvôli MVI. Žalobca však neuviedol, ktoré konkrétne správcom dane v rámci MVI požadované informácie
nemali súvis s daňovou kontrolou a teda boli žiadané neúčelne; nekonkretizoval, ktoré informácie a
ohľadne ktorého z obchodných partnerov žalobcu už mal mať správca dane k dispozícii a preto mali
byť správcom dane takto duplicitne (opakovane) a teda neefektívne požadované a napokon žalobca
konkretizoval iba svoj tretí argument o prekročení zákonom prípustnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly

kvôli MVI a to jednako odkazom na ich maximálne zákonné dĺžky, ako aj poukazom, že správca dane
neprerušil daňové konanie dňom odoslania žiadosti o MVI, ale neskôr a že nepokračoval v daňovej
kontrole ihneď po doručení odpovede z MVI, aj keď opäť nekonkretizoval, o prípad ktorého konkrétneho
prerušenia z dvoch prerušení daňovej kontroly sa uvedený postup mal týkať.
Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu v tomto bode je nutné opakovane vo všeobecnej rovine

najsamprv uviesť, že tieto sú formulované v identickom znení ako boli aj odvolacie námietky žalobcu
v konaní pred žalovaným a v tomto smere nereflektujú spôsob vysporiadania sa s nimi žalovaným
v žalobou napadnutom rozhodnutí a jednako, že na všeobecne formulované odvolacie námietky
je len logickým, že aj žalovaný dal žalobcovi v žalobou napadnutom rozhodnutí iba všeobecnú
odpoveď. V tej súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že bez konkretizácie niektorých námietok,

nie je možné posúdiť, či tvrdenie žalobcu napr. o neúčelnosti prerušení daňovej kontroly alebo o
nedostatočnezistenomskutkovomstave,súaleboniesúopodstatnené,pretoženiejeúlohousprávneho
súdu namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany žalovaného a správny súd
je oprávnený preskúmať rozhodnutie žalovaného len v rozsahu žalobných bodov. Pritom vo vzťahu
k v administratívnom spise sa nachádzajúcim podkladom pre rozhodnutie správcu dane, žalobcovi nič

nebránilo,abysvojenámietkykonkretizoval(napr.abykonkretizoval,ktorékonkrétneinformáciesprávca
dane mal mať už k dispozícii pred MVI a teda ktoré žiadal duplicitne a pod., pozn.), keďže v zmysle cit.
§ 45 ods. 1 písm. g) daňového poriadku mal žalobca právo nahliadať do administratívneho spisu.32. So všeobecne formulovanou odvolacou námietkou žalobcu o, podľa neho, neúčelných dvoch
prerušeniach daňovej kontroly sa žalovaný podľa správneho súdu zákonne udržateľným spôsobom
vysporiadal taktiež, jednako iba všeobecným poukazom na účel MVI, ktorej cieľom je získanie správcom

danevšetkýchprerozhodnutierelevantnýchúdajovapodkladovohľadneobchodnýchpartnerovžalobcu
(daňového subjektu), s ktorými žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2012 vstupoval
do obchodných kontraktov, a jednako sumarizáciou (identicky so správcom dane) údajov o tom, že
v rámci prvej MVI žiadosťami z 23.02.2015 správca dane žiadal zo zahraničia informácie celkovo
o 12-ich spoločnostiach a medzi nimi v súvislosti s v tomto konaní preskúmavaným zdaňovacím

obdobím jún 2012 (viď obchodné reťazce z tohto obdobia vyššie, pozn. súdu), žiadal z Maďarka
informácie aj ohľadne 5-tich spoločností - DUTRADE Zrt., Acélker Kft., Budafer Kft., INKURENCIA Kft.
a Vas-Ferro Kft., s tým, že správca dane v dňoch 08.07.2015, 03.11.2015, 19.01.2016, 06.05.2016,
30.11.2016, 28.02.2017, 01.06.2017, 22.08.2017, 27.11.2017, 20.02.2018, 04.06.2018 a 25.09.2018
urgoval vybavenie uvedených žiadostí, avšak z dôvodu v spoločnosti Vas-Ferro Kft. maďarskou
finančnou správou v tej dobe vykonávanej daňovej kontroly, maďarská finančná správa zasielala

správcovi dane každé 3 mesiace čiastočné odpovede týkajúce sa spoločnosti Vas-Ferro Kft., v ktorých
uvádzala, že prebieha kontrola u tejto spoločnosti a doklady nie sú k dispozícii, pretože sa nachádzajú
na OČTK v Maďarsku s tým, že konečná odpoveď vrátane cca 5000 dokladov Vas-Ferro Kft. bola
doručená správcovi dane 20.11.2018. V rámci druhej MVI žiadosťami z 11.12.2018 správca dane žiadal
zo zahraničia informácie celkovo o 6-ich spoločnostiach a medzi nimi v súvislosti s v tomto konaní

preskúmavaným zdaňovacím obdobím jún 2012 žiadal z Maďarka informácie aj o spoločnosti Vas-Ferro
Kft. – výsluch konateľa C. B..
Z uvedeného je zrejmým, že správca dane žiadal v rámci obidvoch prerušení kvôli MVI o informácie
bezprostredne súvisiace iba so žalobcom deklarovanými jeho obchodnými partnermi z obdobia
kontrolovaných zdaňovacích období roku 2012 a v ich rámci aj z času v tomto konaní preskúmavaného

zdaňovacieho obdobia jún 2012 a teda účelne, pričom žalobca netvrdí ani neosvedčuje opak a, ako
už bolo uvedené, nie je v kompetencii správneho súdu v tomto smere iniciatívne vyhľadávať opak.
Okrem toho, správca dane počas prvého dlhšieho prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný, ale vyvíjal
aktivity k urýchleniu poskytnutia mu žiadaných informácií. Z uvedených dôvodov dospel správny súd k
záveru, že uvedené obidve prerušenia daňovej kontroly boli účelné, t.j. týkali sa a súviseli s predmetom

vykonávanej daňovej kontroly.

33. V spojitosti s účelnosťou prerušení daňovej kontroly, na margo žalobcom naznačeného možného
zásahu v ich dôsledku (rozumej v dôsledku prerušení, pozn.), do jeho práv ako podnikateľského
subjektu, správny súd ešte uvádza, že samotné prerušenie daňovej kontroly nemá žiadny vplyv

na vykonávanie podnikateľskej aktivity kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu), pretože počas
tohto prerušenia nie sú daňovému subjektu blokované ani finančné prostriedky, ani možnosti naďalej
vpodnikateľskýchaktivitáchpokračovať,animuniesúkladenézostranysprávcudanežiadnepovinnosti
či iné obmedzenia, v príčinnej súvislosti s ktorými by mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na slobodné
podnikanie.

V tomto smere správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.
k. III. ÚS 726/2016-20 z 25.10.2016 podľa ktorého cit. „... počas prerušenia daňovej kontroly nemožno
uvažovať o realizácii kontrolných úkonov správcu dane, ktoré svojou podstatou kontrolovaný daňový
subjekt zaťažujú, a tým ho v jeho slobode a základných právach obmedzujú.“ Obdobne tak, podľa
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 8 Sžfk/38/2019

z 28.06.2022 (bod. 48) cit. „Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje
do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od
neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona (pozri aj rozsudok NSSR sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo
dňa 27.07.2016, zverejnený v Zbierke stanovísk NSSR a súdov SR č. 60/2016).“a napokon aj podľa
rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2 Sžfk/16/2019 z 27.10.2021 (bod. 56) cit. „Kasačný

súd pre úplnosť uvádza, že počas prerušenia výkonu daňovej kontroly nie je možné uvažovať, a to
ani prostredníctvom dožiadaného správcu dane, o uskutočňovaní úkonov pri správe daní ktoré daňový
subjekt zaťažujú...“

34. Pokiaľ ide o žalobnú námietku o neefektívnosti správcom dane realizovaných prerušení daňovej

kontroly, opäť táto námietka žalobcu je viac-menej všeobecnou spočívajúcou v tvrdení o správcom
dane po častiach a opakovane vyžadovaných informáciách v rámci MVI, bez ďalšej jej špecifikácie,
o ktoré takto žiadané informácie by sa malo konkrétne jednať, okrem jednako opäť iba všeobecnéhopoukazu žalobcom na opakované vyžadovanie informácii správcom dane, s ktorými už mal správca
dane disponovať zo skorších daňových kontrol vykonaných u žalobcu v roku 2011.
S touto, aj keď iba všeobecne odôvodnenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí

vysporiadal konštatovaním, že od zahraničných finančných správ v rámci MVI nežiadal žiadne
opakované informácie, pretože v tejto preverovanej daňovej kontrole [za zdaňovacie obdobia roku 2012]
nezisťoval totožné skutočnosti, aké boli zisťované pri skoršej daňovej kontrole [za zdaňovacie obdobia
roku 2011], dôkazom čoho je aj to, že ak by tak bol správca dane činil, t.j. ak by žiadal opakovane
identickú informáciu, tak dožiadaný orgán by správcovi dane toto vytkol a opakovane by mu informáciu

neposkytoval, čo sa však nestalo. S uvedeným sa správny súd stotožňuje a súčasne dodáva, že v tomto
smere nie je spôsobilým obstáť argument žalobcu, že správca dane mal o žalobcovi a jeho obchodných
partneroch informácie už zo skoršej daňovej kontroly vykonanej u žalobu, pretože je zrejmým, že pri
DPH v súvislosti s ktorou správca dane u žalobcu daňovú kontrolu vykonával, je zdaňovacím obdobím
kalendárny mesiac, pričom v rámci toho ktorého kalendárneho mesiaca môžu obchody medzi hoc aj
identickými obchodnými partnermi a hoc aj s identickým tovarom prebiehať rôzne [napr. v jednom

mesiaci, je toto obchodovanie „čisté“ bez formálnych (bez nedostatkov vo faktúrach a sprievodných
podkladoch), či materiálnych (bez nedostatkov pri dodaní tovaru, napr. z hľadiska jeho deklarovaného
množstva,kvality,čiprepravyapod.)závad;novinommesiacitomutakbyťzákonitenemusíaobchodný
partneri sa môžu dopustiť napr. podvodného konania], preto správca dane musí preverovať každý,
daňovým subjektom v tom ktorom zdaňovacom období deklarovaný obchod samostatne s ohľadom na

jeho ad hoc formálne i materiálne okolnosti.
Okrem toho k tejto námietke o opakovanom a správcom dane údajne neefektívnom prerušení daňovej
kontroly, správny súd pre úplnosť veci nad rámec dodáva, že v uvedenom smere by nebol spôsobilým
obstáť ani prípadný argument (žalobcom aj tak neuplatnený, pozn.), o neefektívnosti druhého prerušenia
daňovej kontroly, v rámci prerušenia ktorého správca dane síce žiadal od maďarskej finančnej správy

opakovane informácie aj o spoločnosti o ktorej tieto informácie pre zdaňovacie obdobia roku 2012
žiadal aj pri prvej MVI (Vas-Ferro Kft.), pretože kým pri prvom prerušení správca dane žiadal ohľadne
tejto spoločnosti všeobecné informácie o jej obchodných aktivitách v rozhodnom zdaňovacom období
jún 2012, tak pri druhom prerušení pri spoločnosti Vas-Ferro Kft., správca dane túto druhú žiadosť
realizoval z dôvodu potreby už konfrontovania a potreby vysvetlenia ním už zistených skutočností

o obchodných aktivitách tejto spoločnosti a to vypočutím jej konateľa C. B., o výsluch ktorého preto
vrámcidruhéhoprerušeniakvôliMVIsprávcadanežiadal,ato1-krátanieopakovane,snaformulovaním
pre maďarskú finančnú správu aj otázok pre tohto svedka. Takže podľa správneho súdu, by teoreticky
ani táto skutočnosť nebola spôsobilou oslabiť efektívnosť druhého prerušenia daňovej kontroly.
Navyše, ako už bolo aj žalovaným uvedené, v rámci druhého prerušenia daňovej kontroly, správca

dane okrem informácii o spoločnosti Vas-Ferro Kft. s ktorou žalobca kooperoval v zdaňovacom období
jún 2012, správca dane žiadal o informáciu aj o ďalších 5-tich spoločnostiach, s ktorými žalobca
taktiež obchodoval v preverovaných zdaňovacích obdobiach roku 2012, takže obdobie tohto druhého
prerušenia daňovej kontroly bolo časovo pohltené aj obdobím, kedy boli zahraničnou finančnou správou
vybavované ďalšie, v rámci tohto prerušenia správcom dane realizované žiadosti taktiež z 11.12.2018 ,

ktoré, ako už bolo uvedené, neboli k zdaňovacím obdobiam roku 2012 bez účelu (t.j. bez významu)
a tieto žiadosti boli maďarskou finančnou správou vybavené 10.04.2019, ktorým dňom druhé prerušenie
daňovej kontroly bolo správcom dane aj bezodkladne ukončené.
Z uvedených dôvodov mal správny súd za neopodstatnenú aj žalobnú námietku ohľadne žalobcom
tvrdenej neefektívnosti prerušení daňovej kontroly, kvôli ktorým mala byť prekročená maximálna

povolená jej dĺžka.

35. Napokon dĺžku daňovej kontroly žalobca v konaní pred žalovaným spochybnil aj námietkou
o neprimeranej dĺžke jednotlivých jej prerušení kvôli MVI a to jednako z dôvodu, že správca dane
neprerušil daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu

cudzieho štátu a nepokračoval v nej ihneď dňom doručenia odpovede, čím dobu jej prerušenia umelo
predĺžil, a jednako z dôvodu, že dĺžka jednotlivých jej prerušení je v rozpore s čl. 10 nariadenia Rady
(EU) č. 904/2010), podľa ktorého dožiadaný finančný orgán cudzieho štátu poskytuje v oblasti daní
požadované informácie cit. „... ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.
Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.“

S touto námietkou sa žalovaný vysporiadal tvrdením, že dátum prijatia žiadosti o MVI zahraničnou
správou nemôže byť identický s dátumom kedy správca dane požiada príslušný slovenský orgán
(Finančné riaditeľstvo SR) o MVI, pretože príslušný slovenský orgán, ktorý túto žiadosť od správcu dane
dostane ju musí ešte preložiť, spracovať a až tak zaslať zahraničnej správe a opačne s tým, že správcadane nevie ovplyvniť lehotu, v ktorej zahraničné daňové orgány konajú. Vzhľadom na potrebu preverenia
všetkých skutočností pre správne určenie dane správca dane čakal na tieto odpovede a nemohol
pokračovať v daňovej kontrole pred ich doručením, t.j. sám správca dane z vlastnej iniciatívy nemohol

prerušenie ukončiť, pretože tieto odpovede boli rozhodujúce pre kontrolu preverovaných obchodov,
a s dodatkom, že správca dane počas období prerušenia daňovej kontroly (prvého prerušenia) zasielal
pravidelné urgencie na vybavenie MVI.
Pokiaľ ide o prvú časť zdôvodnenia tejto námietky žalobcom, toto žalobca zopakoval aj v žalobe
nereflektujúc odpoveď žalovaného v žalobou napadnutom rozhodnutí, s ktorým zdôvodnením

žalovaného sa plne stotožňuje aj správny súd. Proces podávania žiadostí o MVI prebieha skrz Finančné
riaditeľstvo SR, ktoré žiadosť správcu dane spracuje pred jej postúpením zahraničnému finančnému
orgánu do jemu zrozumiteľnej podoby a ktorý proces si tak nepochybne vyžaduje časový priestor,
z ktorého dôvodu správca dane najsamprv logicky predkladá tieto žiadosti s časovým predstihom najprv
Finančnému riaditeľstvu SR a časovo až následne datovaným rozhodnutím dochádza k prerušeniu
daňovej kontroly a to tak, aby v ňom uvedený počiatočný deň prerušenia daňovej kontroly bol určený

v súlade s cit. § 61 ods. 3 daňového poriadku, t.j. aby nebol cit. „... skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie
odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami...“, t.j. prvý deň prerušenia
daňovej kontroly nie je automaticky zhodným s dátumom rozhodnutia, ale zhoduje sa buď s dátumom
odoslania tohto rozhodnutia o prerušení (ktorý môže, ale nemusí byť súčasne aj dátumom jeho vydania)
alebo je neskorší ako deň jeho odoslania, čo je pochopiteľným, keďže rozhodnutie o prerušení daňovej

kontroly by sa malo dostať do dispozičnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, aby sa o tomto
prerušení aj on logicky včas dozvedel. Z uvedeného je zrejmým, že uvedený správcom dane zvolený
postup má svoje zákonné opodstatnenie a nie je svojvoľným postupom s cieľom umelého predlžovania
daňovej kontroly, ako sa mylne domnieva žalobca.
Aj v tomto prípade (i) pri prvom prerušení – žiadosti o MVI boli z 23.02.2015 a dokonca v ten

istý deň 23.02.2015 bolo rozhodnuté aj o prerušení daňovej kontroly počnúc dňom 04.03.2015, t.j.
správcom dane bol vytvorený časový priestor 9 dní na spracovanie týchto 7 žiadostí a ich doručenie
žalobcovi v období medzi vyhotovením žiadostí a rozhodnutia o prerušení a prvým dňom prvého
prerušenia daňovej kontroly; (ii) pri druhom prerušení - žiadosti o MVI boli z 11.12.2018, o prerušení bolo
rozhodnuté 03.01.2019 počnúc dňom 04.01.2019, t.j. správcom dane bol v období medzi vyhotovením

žiadostí a vydaním rozhodnutia o prerušení na spracovanie troch žiadostí vytvorený časový priestor
23 dní, po zohľadnení 4-och pracovných dní pracovného pokoja je to 19 dní a následne ešte 1 deň
medzi rozhodnutím o prerušení a prvým dňom druhého prerušenia daňovej kontroly (celkom 20 dní);
Z uvedeného prehľadu je zrejmým, že uvedené správcom dane stanovené procesné lehoty (9 a 20 dni)
na nevyhnutné procesné postupy, t.j. na doručenie a spracovanie viacerých žiadosti o MVI, pred ich

predložením zahraničnému orgánu, nie sú zjavne premrštené ani okolnostiam neprimerané a navyše
táto doba v zmysle vyššie uvedených výpočtov už bola zahrnutá do doby trvania daňovej kontroly a nie
do doby trvania jej prerušení, keďže doba prerušenia (viď. vyššie, pozn.) bola počítaná iba odo dňa
prerušenia a nie odo dňa vydania rozhodnutia, ktorým k prerušeniu došlo.
Obdobne tak pokiaľ ide o ukončenie jednotlivých prerušení daňovej kontroly – (i) pri prvom prerušení

bola správcovi dane z ním vyžiadaných informácii, posledná doručená 20.11.2018, ktorým dňom podľa
oznámenia správcu dane z 10.12.2018 aj pominuli dôvody prvého prerušenia daňovej kontroly; (ii) pri
druhom prerušení bola správcovi dane z ním vyžiadaných informácii, posledná doručená 10.04.2019,
ktorým dňom podľa oznámenia správcu dane z 11.04.2019 aj pominuli dôvody druhého prerušenia
daňovej kontroly. Z uvedeného je zrejmým, že v obidvoch prípadoch prerušenia daňovej kontroly, dôvody

prerušenia daňovej kontroly pominuli v ten istý deň, kedy bola správcovi dane doručená posledná z ním
požadovaných informácií.
Vzhľadom k uvedenému sa javí byť nedôvodným tvrdenie žalobcu, že správca dane mal umelo
neúmerne predlžovať dobu prerušenia daňovej kontroly a tým aj samotnú dobu daňovej kontroly, keď
v daňovej kontrole nepokračoval ihneď dňom doručenia mu odpovede.

36. Podľa správneho súdu je zákonne udržateľným aj vysporiadanie sa žalovaného s druhým zo
zdôvodnení žalobcu o neúmernej dĺžke jednotlivých prerušení daňovej kontroly vzhľadom na čl. 10
nariadenia Rady (EU) č. 904/2010, a to poukazom žalovaného na skutočnosť, že správca dane žiadajúci
zahraničnýorgánfinančnejsprávyoinformáciuvrámciMVIvzásadenemážiadnemožnostiovplyvnenia

rýchlosti konania dožiadanej strany.
V uvedených súvislostiach totižto správny súd podporne poukazuje na ustálený názor vyššej súdnej
autority, najvyššieho správneho súdu napr. v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžfk/38/2019 z 28.06.2022 (bod 49)
podľa ktorého cit. «V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nedodržania lehoty daňovejkontroly v zmysle Nariadenia Rady č. 904/2010, kedy sťažovateľka mala za to, že pominutie dôvodov,
pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v Nariadení
Rady č. 904/2010 pre poskytnutie požadovaných informácií, kasačný súd poukazuje najmä na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 Hydina SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021, pre ktorý bolo predmetné
kasačné konanie i prerušené. V bode 35 tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ uviedol, že „lehoty stanovené
v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú
spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len
vzťahovmedzitýmitoorgánminavzájom.“Daňovésubjektytakaninemusiabyťoboznámenéopredĺžení

lehoty na vykonanie žiadosti, prípadne o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote. „Zo
znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva,
že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe
žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej
kontrolystanovenéhovnútroštátnymprávomžiadajúcehočlenskéhoštátu,dovtedy,kýmžiadanýčlenský
štát neposkytne požadované informácie“ (bod 37 rozsudku). Kasačný súd, aj s ohľadom na citované

rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, konštatuje, že prekročenie lehoty na poskytnutie informácii v rámci MVI,
ktorá je stanovená v Nariadení Rady č. 904/2010, nemá priame účinky na prerušenie daňovej kontroly v
zmysle § 61 Daňového poriadku a nespôsobuje ďalšie plynutie lehoty na jej vykonanie. Daňová kontrola
tak v predmetnej veci pokračovala obdržaním konečnej správy od dožiadaných daňových orgánov.»
Obdobne tak podľa rozhodnutia najvyššieho správneho súdu sp. zn.10 Sžfk/69/2019 z 28.07.2022

(body 89-91) cit. „Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a
nezákonnosti rozhodnutí, keď mal za to, že nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie
daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku v súvislosti s podanými žiadosťami o
medzinárodnú výmenu informácií, kasačný súd poukazuje na to, že uznesením Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 5. marca 2020 bolo konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu č.k. 6S/1/2017-284 zo dňa 18. januára 2018 postupom podľa § 100 ods. 1
písm. ) v spojení s § 452 ods. 1 SSP prerušené a Súdnemu dvoru EÚ boli predložené prejudiciálne
otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení: Ustanovenie bodu 25
NariadeniaRady(EÚ)č.904/2010zodňa07.10.2010oadministratívnejspolupráciabojiprotipodvodom
v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii

sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť
prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly?
Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií
stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?

Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol
o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7.

októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v
spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie
môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského
štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu
administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora EÚ dospel kasačný súd k záveru, že lehoty
stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej správy v
súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej
úpravy (ktorá v § 46 ods. 10 daňového poriadku stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly) a
vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu

informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a
porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu.“

37. Uvedené východiská boli podkladom pre konečný záver správneho súdu o neodôvodnenosti
prvej žalobnej námietky žalobcu o prekročení zákonnej jednoročnej dĺžky daňovej kontroly v

príčinnej súvislosti s ním tvrdeným neúčelným, neefektívnym a časovo neprimeraným opakovaným
jej prerušením, keďže podľa správneho súdu jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane v
rámci vykonaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných prieťahov; správca dane
pokračoval vo výkone daňovej kontroly akonáhle pominuli dôvody na jej prerušenie; predmetom žiadostio MVI a teda dôvodom prerušení daňovej kontroly, bolo poskytnutie informácií, za účelom preverenia
žalobcom deklarovaných obchodov v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2012 a nejednalo sa o
neúčelné a nepodložené konanie správcu dane, ktorým by sledoval iba „umelé“ predlžovanie zákonnej

lehoty na výkon daňovej kontroly, naopak, správca dane si týmto konaním plnil svoje úlohy vyplývajúce
mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. využitím MVI overoval podklady potrebné na správne
a úplné určenie dane.

2. K námietkam tvrdených procesných a vecných pochybení správcu dane

38.Vsúvislostisožalobnýminámietkamitejtoskupiny,ktorésúzhodnésodvolacíminámietkamižalobcu
a ktoré žalobca prezentuje v žalobe z dôvodu, ako sám uvádza, že žalovaný v žalobou napadnutom
rozhodnutí k nim nezaujal žiadne stanovisko, správny súd úvodom uvádza, že toto tvrdenie žalobcu sa
vôbec nezakladá na pravde, čo je zrejmým aj z nasledujúceho textu.

39. Podľa správneho súdu je nepravdivým tvrdenie žalobcu, že žalovaný v žalobou napadnutom
rozhodnutí nedal žiadnu odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej správca dane
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože po doručení vyjadrenia žalobcu k protokolu nevykonal miestne
zisťovanie ani dokazovanie, ktoré správca dane viedol tendenčne a obmedzil sa iba na tvrdenie, že je
pre neho zbytočné vykonávať navrhnuté dôkazy.

Žalovaný na túto odvolaciu námietku totižto reagoval konštatovaním, že námietka žalobcu
o nedostatočne zistenom skutkovom stave je iba všeobecného charakteru bez konkretizácie, aké
skutočnosti považuje žalobca za nedostatočne zistené a preukázané, neuvádza ani u akého subjektu
malo byť vykonané miestne zisťovanie ktoré by bolo schopné zvrátiť závery správcu dane; žalobca
nepriložil ani žiadne nové dôkazy a ani takéto dôkazy správcovi dane nenavrhol vykonať s dodatkom

žalovaného, že zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca síce na výzvy správcu dane reagoval,
ale nie v požadovanom rozsahu (napr. na výzvu správcu dane z 12.08.2019 žalobca uviedol, že nie
je povinný viesť účtovné doklady duálne t.j. v elektronickej aj v písomnej podobe), pričom žalobca bol
viackrát upovedomený zo strany správcu dane, že má možnosť nahliadať do zaistených dokladov, ktoré
sa nachádzajú na OČTK a robiť si z nich kópie a výpisy.

Vzhľadom na bezobsažnosť tejto žalobnej námietky, ktorá je aj podľa správneho súdu iba všeobecná
a nekonkrétna, t.j. žalobca neuvádza, aké konkrétne dôkazy v príčinnej súvislosti so zdaňovacím
obdobím jún 2012 neúspešne navrhoval správcovi dane vykonať a čo malo byť týmito ním údajne
navrhovanými dôkazmi preukázané, správny súd konštatuje, že uvedené odôvodnenie žalobou
napadnutého rozhodnutia je adekvátnym. V súvislosti s navrhovaním dôkazov je pritom treba mať na

zreteli, že nie každý účastníkom konania navrhnutý dôkaz musí správny orgán (správca dane) aj vykonať
a k tomu, aby navrhovateľ dokazovania so svojim návrhom uspel, by mal správny orgán presvedčiť,
že ním navrhovaný dôkaz je s vecou súvisiaci a je súčasne spôsobilý mať vplyv na vecné posúdenie
veci a teda, že je potrebné dôkaz vykonať a to všetko v záujme zachovania zásady hospodárnosti
a účelnosti konania. V danom prípade však žalovaný uviedol, že žalobca síce tvrdí, že navrhoval

vykonanie miestneho zisťovania, avšak nekonkretizoval kde, u akého subjektu a za akým účelom by
malo byť vykonané, ktoré konštatovanie žalovaného žalobca v žalobe ani nerozporoval (nenadniesol
jeho spornosť) a teda ho možno považovať za dôvodné. Na margo inštitútu miestneho zisťovania
správny súd ešte poukazuje, že tento je v zmysle § 37 daňového poriadku aplikovateľným ak pri výkone
daňovej kontroly je potrebné preveriť určité skutočnosti týkajúce sa iného ako kontrolovaného daňového

subjektu alebo ak je potrebné u iného ako kontrolovaného daňového subjektu zaistiť potrebné dôkazy,
napr. najvyšší správny súd sp. zn. 2Sžfk/16/2019 z 27.10.2021 cit. „Podstatným pre ďalšiu analýzu tohto
inštitútu je, že miestne zisťovanie sa vykonáva u iného ako kontrolovaného daňového subjektu a výkon
miestneho zisťovania nevyžaduje ingerenciu kontrolovaného daňového subjektu.“ Z uvedeného je teda
taktiež zrejmým, že pre vykonanie tohto dôkazu je priam nevyhnutným špecifikovať u akého subjektu

a za akým účelom má byť miestne zisťovanie vykonané.
Správny súd sa stotožňuje so žalovaným aj pokiaľ ide o konštatovanie, že žalobca mal možnosť počas
celej doby daňovej kontroly nahliadať do admin. spisu a priebežne sa oboznamovať s aktuálne správcom
dane zistenou skutkovou situáciou a v reakcii na ňu riadne navrhovať dôkazy a tým aj prípadne zvrátiť
podľa žalobcu tendenčne (iba v neprospech žalobcu) vykonávané dokazovanie, pričom správca dane by

mal zas povinnosť sa s týmito návrhmi na dokazovanie vysporiadať či už v tom smere, žeby navrhované
dôkazy vykonal alebo by musel odôvodniť prečo ich vykonanie nepovažoval za účelné či potrebné.
V danom prípade správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, či už z vlastnej iniciatívy,
prostredníctvom žiadostí o MVI alebo v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní; o týchtoúkonoch bol žalobca informovaný a vyzývaný na vyjadrenie sa, či už k dôkazom, alebo k výpovediam
svedkov. Ako už bolo uvedené (viď vyššie, pozn. súdu), je absolútne irelevantný argument žalobcu, že
správca dane u žalobcu vykonal daňové kontroly aj za roku 2011 a nezistil žiadne pochybenia, avšak

správca dane uvedené nezohľadnil. Totižto samotná skutočnosť, že sa daňová kontrola u žalobcu za
iné zdaňovacie obdobia skončila s výsledkom nemajúcim vplyv na výšku jeho daňovej povinnosti sama
osebe ešte neznamená, že v tu súdenej veci postupoval správca dane neodôvodnene odlišne, pretože
posúdenie obchodných vzťahov žalobcu môže byť odlišné vzhľadom na konkrétne okolností v tom
ktorom zdaňovacom období. Z uvedených dôvodov, podľa správneho súdu tu nedošlo k porušeniu § 3

ods. 9 daňového poriadku, kedy je potrebné v skutkovo zhodných veciach rozhodovať identicky.

40. Žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí, podľa správneho súdu riadne odôvodnil svoje
stanovisko aj vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej správca dane mal uviesť nepravdu
o tom, že žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou pri preverovaní obchodných partnerov a
označenia správcom dane „slabých“ a tzv. „silných“ obchodných partnerov je neprijateľné, pretože je

založené na správcom dane vymyslených pojmoch.
Žalovaný vo vzťahu k zachovaniu obozretnosti žalobcom dôvodil konštatovaním, že žalobca
ani v priebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania a ani k podanému odvolaniu nepredložil
žiadny dôkaz, ani neposkytol vysvetlenie, aby ozrejmil z akého dôvodu už od roku 2011 udržiaval
obchodné vzťahy s maďarskými partnermi personálne prepojenými osobou C. D., ktoré nemali dlhé roky

ekonomickú spôsobilosť (za fakturovaný tovar nezaplatil obchodník, ktorému bola vystavená faktúra).
Vzhľadom k uvedenému je tak potrebné, uvedené konštatovanie správcu dane na adresu žalobcu
o nezachovaní si ním vo vzťahu k svojim obchodným partnerom náležitej obozretnosti, vnímať nie
izolovane, ako to činí žalobca, ale v kontexte okolností danej veci. Žalobca si síce mohol svojich
maďarských obchodných partnerov preveriť v jemu prístupných verejných registroch, avšak správca

dane aj skrz u žalobcu už vykonaných daňových kontrol aj za skoršie zdaňovacie obdobia roku 2011
majúc vedomosť, a nepochybne ju mal aj sám žalobca, že určití maďarskí obchodní partneri žalobcu,
mu za dodaný tovar už v minulosti neplatili a ich obchodné vzťahy so žalobcom neboli štandardnými,
resp. vykazovali znaky pochybných obchodov, no žalobca aj napriek tomu s nimi obchodoval aj v roku
2012, preto správca dane s poukazom, že o uvedenom mal vedomosť aj žalobca podotkol, že žalobca

nezachoval náležitú obozretnosť, keď aj napriek tejto vedomosti naďalej obchodoval s týmito subjektami
vystavujúc sa nepochopiteľne nie len podnikateľskému riziku finančnej straty, ale aj riziku zapojenia sa
do pochybných, podvodom poznačených transakcií. Súčasne z rozhodnutia správcu dane vyznieva,
že označenie tzv. „silných“ obchodných partnerov použil iba ako synonymum na označenie na jednej
strane žalobcom na trhu s hutným tovarom vyhľadávaných známych a etablovaných výrobcov, t.j.

subjektov so „silným“ ekonomickým zázemím, a označenie tzv. „slabých“ obchodných partnerov použil
iba ako synonymum na označenie žalobcom vyhľadávaných neznámych, bez ekonomického potenciálu
či obchodnej histórie odberateľov v zahraničí s ktorými mal žalobca navyše už v minulosti (rozumej pred
dotknutým zdaňovacím obdobím jún 2012) nie najlepšie skúsenosti, keďže za tovar mu neplatili. Takže
používanie týchto pojmov nemá vonkoncom žiadny vplyv na vecné rozhodnutie správcu dane.

41. Nedôvodnou správny súd vzhliadol aj žalobnú námietku, že na ťarchu žalobcu mal správca dane
pripočítať, že žalobca nevystavoval odberateľom zálohovú faktúru v zmysle ich zmluvných dojednaní
s dodatkom žalobcu, že jej vystavenie bola iba zmluvná možnosť a nie zmluvná povinnosť žalobcu, ako
aj že žalobca mal dávať pokyny na presun tovaru a že žalobca premazával údaje.

S touto odvolacou námietkou sa žalovaný vysporiadal konštatovaním, že žalobca síce nebol povinný
vyžadovať od odberateľov platby ešte pred samotným dodaním tovaru, a ani vyhotovovať faktúry za
platby vopred, avšak takýmto postupom sa vystavil riziku, že mu za dodaný tovar zahraničný odberateľ
nezaplatí, vzhľadom k čomu, bolo konanie žalobcu nelogické a postrádajúce obozretný prístup, keďže
konateľom maďarských odberateľských spoločnosti INKURENCIA Kft. a G. H.. bol C. D., s ktorými

žalobca obchodoval už v roku 2011 a ktoré spoločnosti žalobcovi za fakturovaný tovar už v tomto roku
neplatili. Žalobca teda nielenže neukončil obchodnú spoluprácu so spoločnosťami, ktoré mu za dodaný
tovar nezaplatili, ale navyše im navyšoval objemy dodaného tovaru, takže uvedený postup žalobcu
jednoznačne preukazuje, že v styku s maďarskými odberateľmi nekonal dostatočne obozretne, pretože
aj požadovaním zaplatenia za tovar vopred by eliminoval riziko vyplývajúce z obchodovania. Zistenia

o premazávaní údajov a o tom, že žalobca dával pokyny na presun tovaru, vyplynuli z dokladov, ktoré
boli zadržané OČTK.
Z uvedeného je zrejmým, že konštatovanie správcu dane a následne aj žalovaného o tom, že žalobca
nevystavoval svojim zahraničným odberateľom zálohové faktúry nič nemení na závere, že v danomprípade v došlo k podvodnému daňovému konaniu a uvedené konštatovanie je relevantným v súvislosti
so skúmaním vedomostnej zložky žalobcu o tomto podvodnom konaní s poukazom, že svojej participácii
na ňom mohol žalobca zabrániť, ak by bol obozretnejším a prehodnotil by svoju obchodnú spoluprácu

s obchodnými partnermi, ktorí mu už v minulosti neplatili za dodaný tovar a aj napriek tejto vedomosti
žalobca sa nechránil ani len tým, aby im vystavoval zálohové faktúry za tovar, aby sa už opakovane
nevystavoval riziku, súc poučený skúsenosťou, že mu za tovar opäť nebude zaplatené, ktorý záver je
v uvedených okolnostiach, aj podľa správneho súdu, plne opodstatneným a nepostrádajúcim logiku.
Pokiaľ ide o pozmeňovanie (premazávanie) údajov v dokladoch žalobcu, tak v tomto smere vizuálne

ukážky obsahuje priamo rozhodnutie správcu dane, kde porovnaním údajov v identických dokumentoch
ktoré boli zadržané OČTK a tých, ktoré boli správcovi dane predložené žalobcom alebo jeho obchodnými
partnermi nebola zistená zhoda, avšak uvedené sa nachádza v tej časti rozhodnutia správcu dane,
v ktorej sumarizoval všetky svoje zistenia ohľadne všetkých kontrolovaných zdaňovacích období roka
2012, a keďže uvedené sa netýka v tomto konaní preskúmavaného zdaňovacieho obdobia jún 2012,
preto táto žalobná námietka v tomto konaní ani nemá relevanciu, čo je zrejmým aj z toho, že argumentom

pozmeňovania údajov v dokumentácii v tu žalobou napadnutých rozhodnutiach finančné orgány ani
nedôvodili. Pokiaľ ide o dávanie pokynov žalobcom na posun tovaru zo skladu, tak už v rozhodnutí
správcu dane je uvedené, že maďarskí uskladnitelia Central Steel Logistic Kft; IDL Sziget Depo Kft.;
Ferroport Kft., s ktorými mal žalobca zmluvy, poukazovali na premyslené karuselové obchody s tým,
že žalobca uskladniteľom zasielal písomné pokyny o tom, že zo skladu môže byť tovar vyskladnený

k druhým odberateľom, t.j. žalobca disponoval dokladmi o uskladnení tovaru v Maďarsku a zasielal
uskladniteľom písomné pokyny o tom, kedy môže byť tovar uskladnený na meno napr. Acélker Kft.
expedovaný ďalšiemu v poradí druhému odberateľovi; žalobca v ložených listoch pre prepravcov uviedol
pokyn, aby tovar vyložili na adrese sídla DUTRADE Zrt. alebo v iných zdaňovacích obdobiach roku
2012 aj v Rumunsku, pričom správca dane v spojení s rozhodným zdaňovacím obdobím uviedol ako

dôkaz žalobcom vystavený CMR č. SK0174464 pre príjemcu INKURENCIA Kft. s pečiatkou Budafer
Kft.. Uvedené zistenia správcu dane žalobca vecne (dôkazmi) nijako nerozporoval a svoju žalobnú a
odvolacou námietku formuloval iba všeobecne v zmysle, že uvedené nie je pravdou.

42. V súvislosti so žalobnou námietkou, že správca dane 02.07.2020 realizoval výsluchy svedkov,

o ktorých neupovedomil správcu konkurznej podstaty žalobcu, s ktorou námietkou sa podľa
žalobcu správca dane na pojednávaní o prerokovaní jeho pripomienok k protokolu vysporiadal iba
konštatovaním, že splnil všetko čo mal a súčasne na tomto pojednávaní sa správca dane nevyjadril ani
k tej skutočnosti, že odberatelia žalobcu neboli v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nekontaktní
ako to tvrdí správca dane, správny súd poukazuje na tejto námietke zodpovedajúcu časť rozhodnutia

žalovaného cit. „K zisteniam správcu dane uvedeným v protokole sa daňový subjekt v stanovenej lehote
vyjadril podaním (zaevidované pod č. 604587515/2020 dňa 04.05.2020), ktorého znenie v značnej miere
korešpondovalo s podaním doručeným dňa 28.10.2019, s ktorým sa správca dane podrobne vysporiadal
v protokole (str. 61-73), ako aj v odvolaním napadnutým rozhodnutím (str. 33-46). Ďalej daňový subjekt
napr.namietalprerušeniedaňovejkontroly,dĺžkujejtrvania,rozloženiedôkaznéhobremenaspoukazom

na judikatúru Súdneho dvora EÚ a žiadal doplniť dokazovanie o vypočutie svedkov. Daňový subjekt
k podanému vyjadreniu nepredložil žiadne dôkazy, ani neuviedol bližšiu identifikáciu osôb, ktorých
navrhoval vypočuť ako svedkov.
Správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie o výsluch svedkov - vodičov nákladných áut
zistených z dokladov o následnom pohybe hutného tovaru z Maďarska na Slovensko. Traja svedkovia

potvrdili, že ak vykladali hutný tovar v Martine, na adrese Čsl. Armády 3, vždy sa jednalo o ten istý
sklad. Všetci traja svedkovia verifikovali tento sklad podľa fotografie vyhotovenej správcom dane z
google.maps ako sklad, v ktorom končil tovar expedovaný z Maďarska na Slovensko, či už bol na CMR
doklade uvedený ako príjemca Rumex s.r.o., alebo Emona s.r.o. (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
101100630/2020 zo dňa 02.07.2020 - Vojtech Viola, zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101101601/2020

- I. K. a č. 101101694/2020 - K. E.).
Daňový subjekt sa vypočutia svedkov nezúčastnil, hoci bol o týchto plánovaných úkonoch riadne
informovaný (upovedomenie č. 100962176/2020 zo dňa 01.06.2020 doručené daňovému subjektu dňa
08.06.2020 a č. 100997482/2020 doručené daňovému subjektu dňa 11.06.2020). (...) Daňový subjekt vo
svojom vyjadrení k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole nepredložil žiadne nové dôkazy a ani

takéto dôkazy nenavrhol správcovi dane vykonať, napriek uvedenému správca dane vo vyrubovacom
konaní doplnil dokazovanie o výsluchy svedkov (vodičov prepravných spoločností), pričom o týchto
plánovaných úkonoch bol daňový subjekt včas upovedomený.“Z uvedeného je nepochybným, že žalovaný predmetnú námietku registroval a náležite sa jej venoval
s logickým záverom, že daňový subjekt bol o výsluchoch svedkov (vodičov áut) naplánovaných
na 02.07.2020 riadne a včas informovaný a to upovedomením č. 100962176/2020 z 01.06.2020

doručeným daňovému subjektu 08.06.2020 a upovedomením č. 100997482/2020 doručené daňovému
subjektu 11.06.2020, pričom tak, ako žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe, správca dane
v čase nariaďovania výsluchov nemohol zasielať uvedené upovedomenia správcovi konkurznej podstaty
žalobcu, keďže v tom čase ešte nebolo zrejmým ani to, že na žalobcu (daňový subjekt) bude vôbec
vyhlásené konkurzné konanie a ani to, kto bude správcom konkurznej podstaty, pretože konkurzné

konanie na daňový subjekt bolo vyhlásené až 23.06.2020 a to uznesením Okresného súdu Košice I. sp.
zn. 32K 3/2020, takže bolo úlohou daňového subjektu, aby majúc o uvedenom vedomosť o tom sám
vo vlastnom záujme informoval správcu konkurznej podstaty. Navyše pokiaľ ide o samotné výsluchy
zmienených svedkov, z citovaného rozhodnutia vyplýva, že títo boli vypočúvaní v súvislosti s prepravou
tovaru späť z Maďarska na Slovensko v obchodných transakciách so spoločnosťami Rumex s.r.o.
alebo Emona s.r.o., pričom žiadna z nich nebola zapojená do správcom dane indikovaných obchodných

reťazcov v tu preskúmavanom zdaňovacom období jún 2012, preto tieto výsluchy ani nemohli mať vplyv
na zistenia ohľadne zdaňovacieho obdobia jún 2012.

43. Podľa správneho súdu je nedôvodnou aj žalobná námietka žalobcu o údajne protirečivých tvrdeniach
správcu dane o tom, že žalobca bol zapojený do účelových fakturačných reťazcov, aj keď sám správca

dane nespochybnil, že žalobca obchodoval s reálnym tovarom od reálnych výrobcov, za ktorý tovar
musel žalobca zaplatiť a ktorý bol následne dodaný žalobcovým odberateľom (potvrdené výsluchmi
svedkov a prepravnými dokladmi) s dodatkom, že dôvodom pre rozhodnutie správcu dane nemôže byť
nepochopenie správcom dane dôvodov pre ktoré žalobca postupoval svojej pohľadávky voči svojim
dlžníkom, pretože žalobca v zmysle zásady zmluvnej autonómie sa môže dohodnúť za odplatu postúpiť

svoju pohľadávku komukoľvek.
Suvedenýmargumentomžalobcu,ktorýbolajodvolacounámietkou,sažalovanývžalobounapadnutom
rozhodnutí vysporiadal konštatovaním, že správca dane nezaložil svoje rozhodnutie na spochybnení
tovaru alebo jeho prepravy, ale spochybnil účel vytvorených fakturačných reťazcov a uviedol dôvody,
pre ktoré tieto reťazce vyhodnotil ako poznačené podvodným konaním.

Z formulácie tejto žalobnej námietky možno vytušiť, že žalobca má mylnú predstavu o podstate pre
daňové účely „účelového fakturačného reťazca“, za ktorý žalobca zrejme považuje iba taký obchodný
reťazec v rámci ktorého dochádza k fingovaným obchodom, resp. k obchodom s reálne neexistujúcim
tovarom, preto žalobca vníma ako nesprávne rozhodnutie správcu dane o jeho zapojení sa do
účelových fakturačných reťazcov aj napriek tomu, že žalobca v rozhodnom zdaňovacom období jún

2012 obchodoval s fakticky existujúcim hutným tovarom. V tejto súvislosti je však potrebné ozrejmiť,
že „účelovosť“ obchodného reťazca je nevyhnutné vnímať v príčinnej súvislosti so snahou daňového
subjektu vyhnúť sa alebo modifikovať svoju daňovú povinnosť, t.j. povinnosť zaplatiť a odviesť daň
a to hoc aj pri obchodovaní s reálne existujúcim tovarom. Inými slovami podstatou (účelom) vytvorenia
„zdravých“ obchodných reťazcov je záujem podnikateľských subjektov samozrejme dosiahnuť zisk

a to pri súčasnom plnení si svojich odvodových a daňových povinností, avšak podstatou (účelom)
vytvorenia „účelových fakturačných reťazcov“ je vytvoriť podmienky, aby sa daňový subjekt buď sám
vyhol alebo modifikoval plnenie týchto svojich daňových povinností, prípadne aby z nich nezákonne
ťažil alebo aby k tomu svojím konaním vytvoril podmienky na iných stupňoch obchodného reťazca,
u svojich obchodných partnerov. V danom prípade, ako to uviedol aj žalovaný, je síce pravdou, že

žalobca so svojimi obchodnými partnermi obchodoval síce s reálne existujúcim hutným tovarom, avšak
jeho pohyb bol práve žalobcom skrz stratených obchodníkov (Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.) v zahraničí
fakturačne účelovo usmernený tak, aby boli vytvorené umelé podmienky k tomu, aby umožnili jednako
týmto strateným obchodníkom, ktorí na vstupe tohto tovaru z iného členského štátu (intrakomunitárne
dodanie) neodviedli daň, uplatniť si z jeho kúpy aj napriek tomu odpočet, keďže umelo žalobcom

vystavenými faktúrami títo stratení obchodníci preukázali, že pri svojej činnosti tento fakticky existujúci
tovar kúpou (avšak bez faktického zaplatenia kúpnej ceny zaň) nadobudli a následne ho predali inému
(druhému) obchodníkovi (Budafer Kft., Dutrade Kft.), a jednako aj na úrovni týchto druhých obchodníkov
(Budafer Kft.; Dutrade Kft.), ktorí vďaka tomu, že sa nachádzali na území identického členského štátu,
v akom sa nachádzali aj stratení obchodníci, nemuseli na vstupe tovaru odvádzať z neho DPH a ani ju

zaplatiť v cene strateným obchodníkom (platili iba žalobcovi, ale iba za stratených obchodníkov), avšak
pri súčasnom uplatnení si odpočtu dane z prefakturovanej nižšej ceny tohto tovaru nadobudnutého
na vstupe. V intenciách uvedeného je tak plne udržateľným názor žalovaného, že správca dane
nespochybnil existenciu tovaru ako takého, ale spochybnil účel obchodovania s ním, t.j. spochybnildôvod pre ktorý sa s ním obchodovalo, keďže u žalobcu možno mať pochybnosti, že s ním obchodoval
kvôli zisku, čo je prirodzený a pochopiteľný, a aj definičný znak existencie podnikateľského subjektu,
keďžežalobcaajnapriektomu,ževedel,žejehoodberatelia(ÁcelkerKft.aInkurenciaKft.)súinsolventní

a ich záväzky za nich fakticky platia iné spoločnosti (Budafer Kft. a Dutrade Kft.) a aj to nie v celej dlžnej
sume, naďalej nelogicky a v rozpore s dôvodom vykonávania podnikateľskej činnosti (dosahovanie
zisku) s týmito obchodníkmi obchodoval a dokonca im navyšoval dodávané množstvá tovaru, pričom
sám žalobca hradil náklady skladovania tovaru, ako aj jeho prepravy a za chýbajúce platby od nich aj
napriek zmluvným dojednaniam neuplatňoval žiadne sankcie (dlžné úroky, penále, zmluvná pokuta),

k čomu mal samozrejme žalobca právo, avšak v takom prípade je nepochopiteľným a je na mieste
otázka, čo bolo motívom (účelom), že žalobca s týmito obchodnými partnermi vôbec obchodoval (?).
Obdobne tak možno túto otázku nastoliť aj na úrovni druhých odberateľov (Budafer Kft. a Dutrade Kft.),
o ktorých žalobca nemohol nevedieť, keďže od nich jednako prijímal hoc nie načas a nie úplné platby
hradené nimi za prvých odberateľov (Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.) a jednako žalobca vedel, že reálnym
adresátom tovaru sú Budafer Kft. a L. H., a to, prečo Budafer Kft. a Dutrade Kft. nenakupovali tovar

priamo od žalobcu a žalobca nepredával priamo Budafer Kft. a Dutrade Kft., keď títo obchodníci o sebe
preukázateľne vedeli, ale mali za potrebné do svojich obchodných vzťahov zakomponovať medzičlánok
v podobe stratených obchodníkov - Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., ktorí boli insolventní a svoje záväzky
vôbec neplnili (?). Pri zodpovední aj na tieto otázky správca dane musel zákonite a pochopiteľne dospieť
k záveru, že medzi nimi bol vedome umelo vytvorený fakturačný reťazec iba s účelom vyhnúť sa plneniu

odvodových a daňových povinností, preto - „účelový fakturačný reťazec“.

44. Podľa žalobcu tým, že z rovnakého zdaniteľného plnenia dvaja intrakomunitárni správcovia dane
a to slovenský a maďarský, vymáhajú sumu dane voči dvom subjektom a to voči žalobcovi a aj
voči maďarským odberateľom žalobcu, bol narušený systém neutrality DPH s súčasne dochádza

k bezdôvodnému obohateniu na strane štátneho rozpočtu Maďarskej republiky, ako aj Slovenskej
republiky.
Túto, už odvolaciu námietku žalobcu vybavil žalovaný konštatovaním, že bolo preukázané, že daň
v preverovanom fakturačnom reťazci odvedená nebola a to s poukazom na závery rozsudku SD
EÚ v spojených veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13, v zmysle ktorých zdaniteľnej osobe možno

odmietnuť uplatnenie práva na odpočet DPH alebo práva na oslobodenie od tejto dane alebo právo
na jej vrátanie, ak bolo preukázané, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že obchodnou
transakciousapodieľanapodvodevoblastiDPHatobezohľadunato,čiktomutopodvodudošlovinom
členskom štáte než ako je členský štát, v ktorom zdaniteľný subjekt o uplatnenie týchto práv požiadal.
Žalovaný teda správne poukázal, že keďže v tomto prípade boli indikované účelové fakturačné

transakcie majúce za cieľ obchádzať jednotný európsky daňový systém, o existencii ktorých mal žalobca
nepochybne vedomosť a k existencii ktorých nepochybne svojou činnosťou aj prispel (viď ďalej), je
plne legitímnym, že správca dane žalobcovi odoprel právo priznať ním uplatnený nezákonný nadmerný
odpočet z týchto podvodom poznačených obchodných transakcií. Pričom je nutným dodať, že správca
dane neodmietol žalobcovi toto právo priznať výlučne z dôvodu na strane žalobcových odberateľov,

ktorí si neplnili svoje daňové povinnosti a na dôvod ktorý by žalobca nemal dosah, ako sa to mylne
domnieva žalobca, t.j. správca dane neodmietol žalobcovi toto právo priznať bez ďalšieho iba kvôli
zisteniu daňového podvodu u jeho odberateľov ako takého, ale toto právo mu odmietol priznať kvôli
zisteniu daňového podvodu o ktorom mal žalobca minimálne vedomosť, keďže v tomto prípade dokonca
na vytvorení vhodných podmienok naň žalobca aj iniciatívne participoval

45. Nedôvodnou bola podľa žalovaného aj odvolacia (aktuálne aj žalobná) námietka žalobcu, podľa
ktorej mu správca dane pripísal na ťarchu, že ku kontrole nespároval platby a vystavené faktúry,
ktorú povinnosť však žalobcovi zákon neukladá, v súvislosti s ktorou žalovaný poukázal na legitímnosť
tejto požiadavky správcu dane, keďže v dokladoch žalobcu zistil nezrovnalosti [fakturované tovary

odberateľské spoločnosti neplatili; v evidencii žalobca vykazoval vysoké neuhradené pohľadávky;
dochádzalo k postupovaniu neuhradených pohľadávok na spoločnosti na ďalšom stupni dodávateľsko-
odberateľských reťazcov a to v iných zdaňovacích obdobiach ako v tých, kedy boli deklarované dodania
tovaru; postúpenie pohľadávok bolo v účtovníctve žalobcu účtované s odlišnými dátumami, ako bol
dátum uvedený na dohodách a taktiež platby za postúpené pohľadávky boli zasielané v odlišných

mesiacoch alebo aj v odlišných sumách a neobsahovali žiadnu identifikáciu smerom ku konkrétne
uzavretej dohode] a to, aj podľa správneho súdu s odôvodneným poukazom na zákonnú povinnosť
žalobcu ako účtovnej jednotky, viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne, pričom
preukaznosť znamená, že účtované záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. K uvedenémusprávny súd súčasne dodáva, že uvedenú skutočnosť správca dane a ani žalovaný nepripísali na ťarchu
žalobcu, práve naopak, žalobca sa týmto svojim postojom sám ochudobnil o možnosť argumentovať
a preukazovať, že svoje podnikanie viedol transparentne, prehľadne a s čestným úmyslom.

46. Ohľadne odvolacej námietky žalobcu, podľa ktorej zistenia správcu dane nie sú jeho vlastnými,
ale predstavujú iba citáciu zistení iného správcu dane z Maďarska, žalovaný, aj podľa správneho súdu
zákonne udržateľným spôsobom dôvodil, že maďarský správca dane vychádzal zo zistení z daňových
kontrol vykonaných v žalobcových odberateľských spoločnostiach s tým, že správca dane nemal

dôvod zistenia maďarskej finančnej správy spochybňovať a takisto ani žalobca, ktorý bol so zisteniami
vyplývajúcimi z odpovedí na žiadosti o MVI oboznámený, ani počas daňovej kontroly, ani počas
vyrubovacieho konania a ani k odvolaniu nepredložil také dôkazy, ktoré by spochybnili informácie zistené
maďarskou finančnou správou s tým, že tieto informácie navyše nadväzovali na doklady žalobcu,
ako aj na doklady získané správcom dane od slovenských prepravcov.
Inými slovami, podľa správneho súdu tým, že žalobca okrem púheho tvrdenia, že správca dane prevzal

zistenia maďarského správcu dane, tieto zistenia, resp. ich správnosť žalobca nijakým spôsobom
nekonfrontoval (nepolemizoval s nimi), nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonný postup, ktorý
by mohol mať vplyv na vecnú stránku rozhodnutia správcu dane.

47. Správny súd, rovnako ako aj žalovaný (v odvolacom konaní), má za nedôvodnú aj námietku žalobcu,

podľa ktorej mu správca dane nemôže pripočítať na ťarchu správcom dane realizovaný nesprávny
výklad zmlúv uzavretých medzi žalobcom a jeho zmluvnými partnermi, v zmysle výkladu ktorého mal
žalobca uplatniť voči svojim obchodným partnerom zabezpečovacie prostriedky a správca dane nemôže
voči žalobcovi vyvodiť dôsledky preto, že žalobca neuplatnil hoc mohol jemu umožnené zákonné
možnosti voči svojim obchodným partnerom. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že obsah zmlúv si

zvolil sám žalobca a správca dane iba preveroval ich reálny dopad v ich obchodných vzťahoch,
keďže sám žalobca tvrdil, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili v súlade so zmluvnými dojednaniami.
Správny súd súhlasiac, naviac dodáva, že je samozrejme nesporným, že žalobca nemusel, ale len
mohol (mal právo) uplatniť voči svojim obchodným partnerom aj sankčné zmluvné dojednania, ktorých
neuplatnenie tak nie je možné klásť mu na ťarchu a na ťarchu mu ani kladené nebolo, ale tento postoj

žalobcu k jeho obchodeným partnerom (Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.), aj napriek tomu, že títo jeho
obchodní partneri si opakovane neplnili svoje záväzky (opakovane a dlhodobo nakupovali bez platenia)
je minimálne varovným signálom o žalobcom neštandardne a účelovo nastavených jeho obchodných
vzťahoch s týmito odberateľmi a to aj napriek ich zmluvnej regulácii o ktorej navyše sám žalobca tvrdil,
a správca dane to iba preveroval, že tento zmluvný regulatív bol akceptovaný, čo sa napokon ukázalo

byť neopravdivým.

48. V žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaný zaujal svoje stanovisko aj k námietke žalobcu, podľa
ktorej správca dane nereflektoval na všetky námietky žalobcu uplatnené voči protokolu priamo na
pojednávaní, ale až v napadnutom rozhodnutí, pričom žalovaný uviedol, že na pojednávaní sa správca

dane podrobne vyjadril ku všetkým pripomienkam žalobcu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k protokolu
zo 07.10.2019 s tým, že na tomto pojednávaní žalobca vzniesol aj ďalšie dovtedy neuplatnené
námietky, avšak bez opory v dôkazoch, ktoré tak nemali takú váhu, aby mohli zvrátiť alebo zmeniť
závery správcu dane. V uvedenej súvislosti správny súd dodáva, že predmetná námietka, ktorá
je aj žalobnou námietkou, sa javí byť v okolnostiach veci nie len všeobecnou a neodôvodnenou

(žalobca nekonkretizuje, s ktorou s pre vec kľúčovou námietkou sa správca dane nevysporiadal,
napriek jej uplatneniu), ale je aj neefektívnou (keďže na pojednávaní prítomný žalobca, v prípade jeho
nespokojnosti s rozsahom námietok, ku ktorým sa správca dane vyjadril, sa mohol a mal dovolávať
priamo na pojednávaní nápravy), ale je aj bezúčelnou, keďže ako sám žalobca uvádza, správca
dane sa s jeho všetkými námietkami vysporiadal napokon vo svojom rozhodnutí, takže žalobca nebol

ochudobnený o argumentačnú rovinu vo vzťahu k nim v odvolacom konaní a nemohol a nebol tak ani
ukrátený na svojich právach.

49. Napokon v súvislosti s poslednou žalobnou námietkou v tejto skupine žalobných námietok, žalobca
poukázal,žesprávcadanepoužívalpojmyako„missingtrader“či„nastrčenýsubjekt“apod., používanie,

ktorých predstavuje, podľa žalobcu, iba dojmy správcu dane a nie preukázané zistenia.
V súvislosti s touto námietkou sa žalovaný v rozsiahlej časti svojho rozhodnutia zaoberal vysvetlením
podstaty uvedených pojmov, ktoré sú praxou (aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť SD EÚ)
zaužívanou terminológiou v daňovom konaní zaoberajúcom sa daňovým podvodným konaním, pričomich terminologickú definičnú podstatu konfrontoval s okolnosťami danej veci, t.j. napr. že definičné
znaky strateného obchodníka sú príznačné pre Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., pričom žalobca opäť
nekonkretizoval, ktoré závery, resp. ktoré definičné znaky pripisované jednotlivým „hráčom“ v daňovom

podvodnom konaní, nekorešpondujú so správcom dane učineným ich pripísaním jednotlivým jeho
obchodným partnerom. Uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú a nemajúcu potenciál
ovplyvniť vecné rozhodnutie správcu dane.

3. K nepreukázaniu účasti žalobcu na daňovom podvode

50. V rámci tejto žalobnej námietky žalobca opätovne nereagoval na spôsob vysporiadania sa s ňou
žalovaným v žalobou napadnutom rozhodnutí, t.j, neuvádza prečo by názor žalovaného mal byť
nezákonným, ale opakovane, ako aj v odvolacom konaní pred žalovaným dôvodí tým, že (i) správca
dane nepreukázal, žeby žalobca mal participovať na daňovom podvodnom konaní, keďže žalobca
má za to, že predložením všetkých dokladov k preverovaným obchodom, svoje dôkazné bremeno

uniesol s poukazom, že správca dane nezohľadnil, že u žalobcu vykonané daňové kontroly v roku 2011
skončili bez zistenia akéhokoľvek pochybenia na strane žalobcu a teda žalobca má za to, že identický
správca dane postupoval v jeho identickom prípade rozdielne; (ii) že správca dane preniesol na žalobcu
nezákonne dôkazné bremeno ohľadne skutočností na strane jeho obchodných partnerov, ako napr.
neplnenie si odvodových povinností, o čom však žalobca nemohol mať vedomosť a nemohol ich ani

ovplyvniť a (iii) napokon, že správca dane nepreukázal vedomú účasť žalobcu na daňovom podvodnom
konaní.

51. V súvislosti s uvedeným správny súd v prvom rade vo všeobecnosti uvádza, že odmietnutie priznania
odpočtu DPH alebo oslobodenia od DPH, z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok a z dôvodu

účasti na podvodnom reťazci sú dva zásadne odlišné dôvody, ktoré nie je možné v žiadnom prípade
kumulovať,pretožesavzájomnevylučujú.Inýmislovami,akbysprávcadanekonštatoval,žeudaňového
subjektu neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH alebo na oslobodenie
od DPH (napr. dodanie tovaru je jednou z hmotnoprávnych podmienok), je neprípustné, aby správca
dane súčasne (kumulatívne) identickému daňovému subjektu za identické zdaňovacie obdobie odmietol

tento odpočet DPH alebo oslobodenie od DPH aj z dôvodu jeho účasti na daňovom podvode. Totižto pri
preukazovaní zapojenia daňového subjektu do podvodného reťazca sa spravidla vychádza z premisy,
že hmotnoprávne podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu DPH boli splnené.
Taktiež v zmysle už bohatej judikatúry, je tiež potrebné mať na zreteli, že jedna a tá istá okolnosť (napr.
dodanie tovaru iným, ako vo faktúre deklarovaným dodávateľom) síce nemusí mať sama o sebe vplyv

pre odmietnutie priznať odpočet DPH alebo oslobodenie od DPH z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych
podmienok, avšak súčasne identická okolnosť už môže v spojení s inými skutočnosťami mať
význam pre posúdenie či objektívnej alebo aj subjektívnej vedomostnej zložky daňového subjektu o
jeho participovaní na dodávateľsko-odberateľskom obchodnom reťazci poznačenom podvodom. Iným
slovami vo všeobecnosti povedané, ak určitá skutočnosť nepostačuje na prijatie záveru o odmietnutí

priznania odpočtu DPH alebo oslobodenia od DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, to ešte
automaticky neznamená, že tá istá skutočnosť nemôže zavážiť pri hodnotení napr. vedomostnej zložky
daňového subjektu o jeho participovaní na daňovom podvode.
Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
zisťujú prostredníctvom tzv. Axel Kittel testu, ktorého fázy boli špecifikované v rozhodnutiach C- 439/04

a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling. V rámci tohto testu musí správca dane v rámci svojho
dôkazného bremena kumulatívne preukázať - 1/ objektívnu existenciu podvodu na DPH (t.j. chýbajúcu
daň) a to v ktoromkoľvek článku obchodného reťazca; 2/ objektívne skutkové okolnosti na podklade
ktorých kontrolovaný daňový subjekt o podvode na ktoromkoľvek článku reťazca vedel alebo mohol
vedieť, pričom postačuje nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho

subjektu);3/čikontrolovanýdaňovýsubjektprijalopatrenia,ktoréjeodnehomožnérozumnevyžadovať,
aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný
test konkrétneho subjektu).
Napokon v súvislosti s uvedeným, je pre zjednodušenie ďalšej argumentácie nevyhnutné tiež vo
všeobecnej rovine zjednodušene opísať princípy prenosu dôkazného bremena pri daňovej kontrole.

Dôkazné bremeno je primárne na daňovom subjekte (žalobcovi), ktorý musí v prvom rade preukázať
pravdivosť skutočností, na podklade ktorých si uplatňuje nárok na odpočet alebo na oslobodenie od
DPH; následne, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na preverenie pravdivosti týchto daňovým
subjektom (žalobcom) tvrdených a dokladmi preukazovaných skutočností, t.j. v tomto štádiu dochádzak prenosu dôkazného bremena na správcu dane, aby preukázal, že daňovým subjektom (žalobcom)
tvrdené a preukazované je alebo nie je pravdivé, a až v prípade, že správca dane nepravdivosť tvrdení
daňového subjektu dôveryhodne vykonaným dokazovaním spochybní, dochádza k prenosu dôkazného

bremena opäť na daňový subjekt (žalobcu), aby tieto správcom dane preukázané dôvodné pochybnosti
v druhom kole oslabil, vyvrátil alebo zdôvodnil.

52. V okolnostiach danej veci sa tak prvá časť (í) tejto námietky žalobcu javí nedôvodnou a vnútorne
rozpornou, ako to ustálil aj žalovaný, ktorý v žalobou napadnutom rozhodnutí poukazom na konkrétne

správcom dane zistené skutočnosti (viď ďalej), zdôvodnil správnosť a opodstatnenosť jednoznačného
záveru správcu dane o existencii daňového podvodu a o účasti žalobcu na obchodných reťazcoch
zaťažených daňovým podvodom, z ktorého dôvodu správca dane za účelom indikovania daňového
podvodu napokon vykonával a s pozitívnym výsledkom aj vyhodnocoval tzv. Axel Kittel test, pričom aj
keď tento test správca dane vo svojom rozhodnutí vyslovene takto neoznačil (nepomenoval), to ešte
neznamená, žeby sa nezaoberal odôvodňovaním jednotlivých jeho bodov tak, ako boli vyšpecifikované

vyššie.
O vnútornej rozporuplnosti tejto časti žalobnej námietky svedčí to, že žalobca na jednej strane tvrdí,
že mu nie je zrejmým na akom základe správca dane založil svoje rozhodnutie o nepriznaní žalobcovi
odpočtu a oslobodenia od DPH, avšak na strane druhej v tretej časti (iii) tejto svojej námietky paradoxne
žalobca tvrdí, že správca dane nepreukázal jeho vedomú účasť na daňovom podvode (?). Z uvedeného

je zrejmým, že žalobcovi v konečnom dôsledku musí byť tiež jasné, že podkladom pre rozhodnutie
správcu dane bol jednoznačný záver o existencii daňového podvodu a o participovaní žalobcu na ňom,
keďže sám žalobca sa bráni tvrdením o nepreukázaní svojej vedomosti práve o daňovom podvodnom
konaní.
Okrem toho námietka žalobcu o ním unesení dôkazného bremena tým, že správcovi dane predložil

všetky doklady o v rozhodnom zdaňovacom období jún 2012 deklarovaných obchodoch, v okolnostiach
správcom dane ustáleného daňového podvodu, svedčí o nepochopení žalobcom vyššie opísaných
princípov prenosu dôkazného bremena. Žalobca totižto predložením dokladov o deklarovaných
obchodoch uniesol svoje dôkazné bremeno takpovediac iba v „prvom kole“ dokazovania, keďže
podľa správcu dane tieto žalobcom predložené podklady postačovali síce na preukázanie splnenia

hmotnoprávnych podmienok pre žalobcom uplatňovaný odpočet a oslobodenie od DPH, z ktorého
dôvodu napokon správca dane preto svoje rozhodnutie ani nezaložil na nesplnení hmotnoprávnych
podmienok, avšak tieto žalobcom predložené doklady a tvrdenia už nepostačovali na unesenie ním
dôkazného bremena v akoby pre neho v „druhom kole“ dokazovania zameraného na vyvrátenie či
oslabenie dokazovaním sformovaných dôvodných pochybností správcu dane o daňovom podvode

a o vedomosti žalobcu o ňom. Z uvedeného je zrejmým, že správca dane a aj žalovaný v žalobou
napadnutých rozhodnutiach konštatovali síce žalobcom neunesenie dôkazného bremena, avšak
činili tak nie vo vzťahu k záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na priznanie odpočtu
a oslobodenia od DPH, tak ako sa mylne domnieva žalobca a ktorý záver napokon ani nebol dôvodom
rozhodnutia správcu dane, ale správca dane toto konštatoval vo vzťahu k žalobcom nepreukázaniu resp.

k nevyvráteniu vecného zistenia správcu dane o vedomosti žalobcu o daňovom podvodnom konaní
(dôvodyviďďalej),ktorýdôvod,t.j.daňovýpodvod,bolnapokonajpodkladomrozhodnutiasprávcudane.
Inými slovami, unesením dôkazného bremena daňovým subjektom (žalobcom) vo vzťahu k preukázaniu
splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie odpočtu a oslobodenia od DPH, ešte dokazovanie
a prenos dôkazného bremena v daňovej kontrole nekončí, ale tento proces pokračuje do štádia

preverovania podvodného konania, v rámci ktorého sa v prípade jeho preukázania správcom dane,
prenáša dôkazné bremeno opäť na daňový subjekt v požiadavke preukázať, či tento daňový subjekt
(žalobca) o podvodnom daňovom konaní vedel alebo pri vynaložení všetkej starostlivosti a obozretnosti
poctivého obchodníka vedieť mohol a mal a či na jeho zamedzenie prijal dostatočné opatrenia.

53. Podľa žalovaného a aj podľa správneho súdu sa javí byť nedôvodnou aj druhá časť (ii) tejto
žalobnej námietky žalobcu o údajnom nezákonnom prenose na žalobcu dôkazného bremena ohľadne
statusu a správania sa jeho obchodných partnerov z hľadiska ustálenia záveru o daňovom podvode
a z takto formulovanej námietky opäť plyne neporozumenie žalobcom princípom a podstate prenosu
dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu daňového podvodu v príčinnej súvislosti s nárokmi

daňového subjektu na odpočítanie alebo oslobodenie od DPH. Totižto nie každý správcom dane
ustálený daňový podvod, musí byť zákonite aj dôvodom pre následné nepriznanie daňovému subjektu
odpočítania alebo oslobodenia od DPH a toto sa deje iba v prípade ak daňový subjekt neunesie dôkazné
bremeno a nepreukáže, že o existujúcom daňovom podvode nevedel ani vedieť nemohol. A contrario,ak daňový subjekt unesie dôkazné bremeno a preukáže, že o existujúcom správcom dane zistenom
daňovom podvode objektívne nevedel ani vedieť nemohol, správca dane mu nemôže odoprieť nárok na
odpočítanie alebo oslobodenie od DPH, čo sa v tomto prípade nestalo.

V danom prípade totižto správca dane nekládol žalobcovi za vinu skutočnosti, ako je zánik alebo
neplnenie si odvodových povinností jeho obchodnými partnermi (odberateľmi – Ácelker Kft. a Inkurencia
Kft.), ako sa celkom mylne domnieva žalobca, pretože tieto skutočnosti sú napokon významnými pre
unesenie dôkazného bremena samotným správcom dane, ktorý musí zhromaždiť dostatok objektívnych
dôkazov indikujúcich existenciu v obchodnom reťazci podvodne konajúcich subjektov, a nie pre daňový

subjekt (žalobcu). Inými slovami správca dane netvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ
ide o zistenie daňového podvodu (t.j. nekládol mu za vinu nemajetnosť alebo neplnenie si daňových
povinností jeho obchodnými partnermi), ale tvrdil, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol pokiaľ ide
o preukázanie jeho nevedomosti, že je zapojený do obchodného reťazca takýmto podvodným daňovým
konaním poznačeného, t.j. inými slovami, správca dane tvrdil, že žalobca nevyvrátil jeho dôvodné
pochybnosti o jeho participovaní na daňovom podvode a to je rozdiel, pričom pri vedomostnej zložke

daňového subjektu postačí aj nedbanlivosť, t.j. nielenže daňový subjekt vedel, ale aj vtedy keď vedieť
mohol a mal pri vynaložení všetkej ostražitosti a obozretnosti, ktorú v dôsledku nedbanlivosti však
daňový subjekt na svoju škodu nevynaložil [t.j. správca dane kládol žalobcovi za vinu, že vzhľadom na
všetky objektívne existujúce varovania na strane obchodných partnerov (Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.)
žalobcu, žalobca aj napriek tomu nebol obozretným, tieto nevyhodnotil ako rizikové pre participovanie

na podvodnom daňovom konaní a s týmito subjektami žalobca obchodoval].
Keďže žalobca v žalobe namietal iba nesprávnosť záveru správcu dane o svojej vedomosti o daňovom
podvodnom konaní (viď ďalej), avšak nenamietal nesprávnosť záverov správcu dane o existencii
daňového podvodného konania ako takého v obchodných reťazcoch so zapojením obchodníkov Ácelker
Kft., Inkurencia Kft., Vas-Ferro Kft., Budafer Kft. a Dutrade Kft., preto záver (rozumej o existencii

daňového podvodu) tak správny súd, súc viazaný žalobnými bodmi, nebol povinný ani preskúmavať,
avšak len pre zjednodušenie ďalšej argumentácie a pre komplexnosť veci správny súd v kocke
poukazuje na objektívne dôvody, ktoré správcu dane viedli k záveru o existencii daňového podvodu: -
žalobca od výrobcu nakúpený hutný tovar predával s oslobodením od dane na základe ním vystavených
faktúr zmiznutým insolventným obchodníkom Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., ktorí mu za tovar vôbec

neplatili a ani neodviedli daň z intrakomunitárneho dodania tohto tovaru, tento tovar následne Ácelker
Kft. a Inkurencia Kft. iba prefakturovali pre maďarských, v poradí druhých, odberateľov Budafer Kft.
(obchodným riaditeľom bol C. D.), Dutrade Kft. a Vas-Ferro Kft. (jej konateľom bol C. B.), ktoré
spoločnosti boli personálne prepojené skrz bratov Tóthovcov s Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. (ich
konateľom bol C. D. a zamestnancom a spoločníkom C. B.), ktoré spoločnosti k spolupráci oslovil

sám žalobca [konateľ žalobcu vypovedal, že spoluprácu s Ácelker Kft. nadviazal žalobca, o tom kto
nadviazal spoluprácu s Inkurencia Kft. si nepamätal; konateľ Budafer Kft. p. F. vypovedal, že spoluprácu
s ním nadviazal žalobca] s tým, že žalobca počas vystavovania faktúr s oslobodením od DPH na
Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., súčasne uvádzal na prepravných dokladoch (CMR a ložných listoch) už
v poradí druhých odberateľov Budafer Kft., Dutrade Kft. o ktorých žalobca tvrdil, že ich nepoznal a že

poznal iba svojich bezprostredných odberateľov, aj keď ich k spolupráci sám konateľ žalobcu oslovil;
- v roku 2012 žalobca nevystavoval faktúry s oslobodením od DPH na faktických príjemcov tovaru,
ktorí za tovar platili (druhí odberatelia), ale ich vystavoval na dohodnutých maďarských obchodníkov
(Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.), ktorí nemali materiálno-technické ani ekonomické zázemie, nevykonávali
reálnu ekonomickú činnosť a vykazovali vysokú stratovosť; - pohľadávky žalobcu voči týmto prvým

odberateľom (Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.), ktorí za tovar neplatili boli postúpené a tie boli uhradené
v nižšej sume ako bola hodnota fakturácii, prípadne úhrady od ďalších odberateľov boli žalobcom
účtované v odlišných dňoch ako došlo k pripísaniu platby na účet žalobcu; - k vystavovaniu dohôd
o postúpení pohľadávok žalobca odmietol poskytnúť súčinnosť pri spárovaní konkrétnych prijatých
platieb s konkrétnymi odberateľskými faktúrami; - žalobca počas daňovej kontroly predkladal zostavy

s pozmeňovanými údajmi o spôsobe finančného vysporiadania postúpených pohľadávok; - maďarskí
odberatelia žalobcu zastúpení C. D. G. H.. a INKURENCIA Kft. žalobcovi za tovar neplatili už v roku
2011, kedy už vykazovali vlastnú ekonomickú nespôsobilosť uhrádzať faktúry, avšak žalobca v rozpore
s uvedeným v rokoch 2012 a 2013 zvyšoval objem dodávok pre týchto rizikových odberateľov; -
podľa podkladov uskladniteľov tovaru (napr. Ferroport Kft.) žalobca v roku 2012 mal zmluvný vzťah s

maďarskými uskladniteľmi hutného tovaru, ktorým zasielal písomné pokyny o tom, že zo skladu môže
byť tovar vyskladnený v poradí druhým odberateľom; - žalobca disponoval dokladmi o uskladnení tovaru
v Maďarsku a zasielal uskladniteľom písomné pokyny o tom, kedy môže byť tovar uskladnený na meno
G. H.. a Inkurencia Kft. expedovaný ďalším spoločnostiam s ktorými žalobca nemal priamy obchodnývzťah (napr. dôkaz CMR č. SK0174464 pre príjemcu INKURENCIA Kft. s pečiatkou Budafer Kft., t.j.
Žalobca objednával prepravu a vykládku tovaru pre Budafer Kft., avšak fakturačne cez INKURENCIA); -
k prefakturácii tovaru dochádzalo skôr, ako za prvých maďarských odberateľov bolo za tovar zaplatené;

- dopravu a skladovanie tovaru zabezpečoval a hradil žalobca, ktorý disponoval aj CMR dokladmi;
- spoločnosti Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. daň na vstupe nezaplatili, ale uplatnili si odpočet dane;
- Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. nevykonávali reálnu hospodársku činnosť, nemali zamestnancov ani
materiálno technické vybavenie a mali dlhodobo deficit tržieb; - za tovar žalobcom fakturovaný pre
Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., z ktorého si žalobca uplatnil oslobodenie od dane, žalobcovi platili kúpnu

cenu Budafér Kft. a Dutrade Kft. s oneskorením (aj niekoľkoročným) alebo nižšiu ako boli fakturované
sumy, - žalobca napriek neuhrádzaniu ceny tovaru od Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.., nedokladoval
predplatby za tovar od týchto odberateľov v zmysle zmluvného dojednania v nimi uzavretých rámcových
zmluvách z 02.01.2012, ktoré tak boli iba formálnym dokumentom; - Budafér Kft. a Dutrade Kft. vediac
o žalobcovi a opačne, nenakupovali hutný tovar priamo od žalobcu, t.j. bez sprostredkovateľov (Ácelker
Kft. a Inkurencia Kft.) aj keď by tak cena tovaru bola pre nich výhodnejšia, ako keď tento tovar

kupovali cez účelovo vytvorený fakturačný reťazec, a opačne žalobca nepredával priamo pre Budafér
Kft. a Dutrade Kft., ale obchody celkom nelogicky fakturačne smeroval cez zmiznutých, absolútne
insolventných obchodníkov Ácelker Kft. a I. H., ktorí iba formálne vystavovali faktúry prevažne na
personálne spriaznenú spoločnosť Budafér Kft., ktorá síce s oneskorením a tiež nie v plnej výške hradila
záväzky voči žalobcovi namiesto Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. s priamym dodaním jej tovaru, avšak

už bez poznatku, aby za tento tovar Budafér Kft. zaplatila cenu a daň aj spoločnostiam Ácelker Kft.
a Inkurencia Kft.; - žalobcom predložené evidencie DPH neobsahovali rovnaké údaje, ako evidencie za
rovnaké zdaňovacie obdobia, ktoré sa nachádzali u OČTK; - brat konateľa (C. D.) Ácelker Kft. a I. H., C.
B., ktorý bol súčasne konateľom Vas-Ferro Kft. vypovedal, že Vas-Ferro Kft. prevzala dlhy Acélker Kft. a
INKURENCIA Kft. pravdepodobne preto, aby tieto spoločnosti mohli zaniknúť a dôvodom bolo, že jeho

brat, ktorý bol konateľom Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. chcel založiť obchodný kontakt s tými istými
dodávateľmi, ktorým spoločnosti Acélker Kft. a INKURENCIA Kft. dlhovali. Z uvedeného správca dane
vyvodil, že Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. boli iba formálne nastrčené do fakturačných reťazcov medzi
žalobcu a Budafér Kft. a Dutrade Kft.. Správca dane teda nespochybnil existenciu tovaru, ale účel a
priebeh fakturačných a obchodných vzťahov do ktorých bol žalobca zapojený realizovaných za účelom

využitia oslobodenia od DPH titulom dodávok do iného štátu zmiznutým obchodníkom, ktorí reálne DPH
neodviedli.

54. Ako bolo vyššie už zmienené žalobca žalobou nespochybňoval závery správcu dane o zistení
daňového podvodu v rámci správcom dane indikovaných vyššie opísaných dôvodov, preto sa správny

súd opodstatnenosťou týchto záverov (dôvodov) bližšie nezaoberal, avšak žalobca namietal, že v rámci
testu daňového podvodu nebola správcom dane preukázaná jeho vedomá účasť na tomto podvodnom
konaní.
Zo žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s jemu predchádzajúcim rozhodnutím
správcu dane je zrejmým, že pre vedomosť (vedomú i nevedomú nedbanlivosť) žalobcu o jeho zapojení

sa do obchodných reťazcov poznačených podvodným konaním boli signifikantnými tieto skutočnosti:
- usporiadanie obchodných vzťahov žalobcu, ktorý fakturačne predával tovar odberateľom Ácelker Kft.
a Inkurencia Kft., avšak s jeho expedovaním až priamo k druhým odberateľom Budafér Kft. a L. H.,
o ktorej skutočnosti žalobca nemohol nevedieť, keďže sám zabezpečoval a hradil prepravu a uvádzal
druhých odberateľov v prepravných dokladoch;

- žalobca (podľa dokladov predložených uskladniteľom Ferroport. Kft.), ktorý už fakturačne predal tovar
spoločnostiam Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., dával skladu pokyny na odsun toho istého tovaru pre
druhého odberateľa Budafér Kft.;
- žalobca mal vedomosť o insolventnosti odberateľov Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., ktorí za tovar
vôbec neplatili a mal vedomosť aj o v poradí druhých odberateľoch Budafér Kft. a L. H., ktorí mu

platil (oneskorene, niekedy v nižších ako fakturovaných sumách a niektoré platby fakturované prvým
odberateľom uhradené neboli vôbec) za tovar namiesto Ácelker Kft. a Inkurencia Kft.;
- žalobca vo vlastnej hlavnej knihe za rok 2012 vykazoval neuhradené pohľadávky v sume 5 mil. Eur;
- žalobca sám nadviazal spoluprácu nie len s prvými - Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., ale aj s druhými
odberateľmi (výpoveď konateľa Budafér Kft.), takže o týchto spoločnostiach žalobca mal vedomosť

a napriek tomu nepredával tovar priamo im;
- žalobca mal vedomosť o personálnom prepojení Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. a D. H.. skrz bratov
C., keďže s nimi obchodoval už aj v rokoch 2011, pričom už v tom roku obchodoval podľa identického
scénara (t.j. fakturovanie tovaru prvému odberateľovi, ktorý za tovar neplatil a daň neodviedola s faktickým dodaním tovaru v poradí druhému odberateľovi) aj so spoločnosťami Ácelkér Kft.
a Inkurencia Kft., ktoré boli prvými (nastrčenými) odberateľmi žalobcu pričom ich konateľom bol C. D.;
- žalobca akceptoval, že maďarskí v poradí druhí odberatelia mu za tovar niekedy platil nižšie ako pre

Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. fakturované sumy a niekedy platby nezaplatili;
- žalobca napriek zmluvnému dojednaniu v rámcových zmluvách z 02.01.2012 s odberateľmi Ácelker
Kft. a Inkurencia Kft., týmto v záujme predísť podnikateľskému riziku straty, nevystavoval preddávkové
faktúry, t.j. žalobca spolupracoval s odberateľmi v rozpore s uzavretými zmluvami, pričom neukončil
obchodnú spoluprácu, ak odberateľ riadne a včas nezaplatil a ani ho nesankcionoval.

Uvedené správcom dane a žalovaným zistené a ustálené skutočnosti aj podľa správneho súdu
nepochybne evokujú nielenže nevedomú (zanedbanú) neznalosť, ale dokonca až vedomú nedbanlivosť
žalobcu hraničiacu až s iniciatívou samotného žalobcu, ktorý sám nadviazal spoluprácu s označenými
maďarským spoločnosťami, realizovať neštandardné obchodné praktiky pri intrakomunitárnom
obchodovaní s cieľom vytvoriť pre seba aj pre svojich zahraničných obchodných partnerov podmienky
na podvodné konanie v oblasti DPH spočívajúce v možnosti uplatniť si oslobodenie od DPH žalobcom

pri dodaní tovaru do Maďarska odberateľom, ktorí nevykonávali reálnu podnikateľskú činnosť a ktorí
napokon žalobcovi ani riadne za dodaný tovar neplatili, čo v rozpore so štandardom účelu podnikania,
ktorým je dosahovanie zisku, ponechalo nepochopiteľne žalobcu bez patričnej reakcie voči týmto jeho
obchodným partnerom a paradoxne žalobca týmto odberateľom ešte navyšoval množstvo dodaného
tovaru, aj keď vedel, že nemajú ekonomické zázemie, že nie sú reálnymi odberateľmi hutného

tovaru a že finančné vyrovnanie bude spojené s vysokým podnikateľským rizikom a diskonfortom,
pričom s v poradí druhými odberateľmi jednal priamo konateľ žalobcu. Žalobca teda zabezpečoval
fakturačný vstup tovaru do účelových fakturačných reťazcov, v ktorých mohlo dôjsť k uplatneniu
práva na odpočítanie DPH bez toho, aby DPH bola predtým odvedená. Z uvedených skutočností
je v okolnostiach veci aj podľa správneho súdu pochopiteľná dôvodná pochybnosť správcu dane

o účelových obchodných reťazcoch s cieľom vytvorenia podmienok na uplatnenie si nároku na odpočet
DPH z intrakomunitárnych obchodov.

55. Vzhľadom k uvedenému správny súd konštatuje, že správca dane a aj žalovaný, vo vzťahu
k preukázaniu subjektívnej stránky vedomosti žalobcu o možnom zapojení sa do podvodného konania

na úseku DPH, riadne a v logických súvislostiach odôvodnili vedomú nedbanlivosť žalobcu (vedel,
ale bez primeraných dôvodov sa domnieval, že škodlivý následok nenastane), a dokonca daňové
orgány v tomto kontexte riadne odôvodnili aj nevedomú nedbanlivosť žalobcu (nevedel, ale vedieť
mohol a mal), keď poukázali, že žalobca, pri vynaložení všetkej objektívnej starostlivosti, ktorú od
neho ako starostlivého hospodára bolo možné očakávať, neprijal žiadne preventívne opatrenia hoci tak

učiniť mohol a mal, aby zabránil hoc aj len svojej nevedomej účasti na daňovom podvodnom konaní.
Žalobca totižto sám potvrdil, že nemal žiadne opatrenia na zabezpečenie straty vlastných príjmov
od pochybných zahraničných spoločností a možnosti, ktoré mohol uplatňovať zo zmlúv o spolupráci
(napr. úroky z omeškania, zmluvné pokuty, odstúpenie od zmluvy o spolupráci) neuplatňoval; žalobca v
konaní uviedol, že obchodných partnerov si overil iba vo verejne dostupných registroch, čo je v danom

prípade podľa správneho súdu nedostačujúce, keďže ako sám konateľ žalobcu uviedol, on sám oslovil
k spolupráci spoločnosť Ácelker Kft. a aj keď si nepamätal ako to bolo vo vzťahu s Inkurencia Kft., tak
v podstate žalobca z vlastnej iniciatívy nadviazal spoluprácu aj s Inkurencia Kft. a to skrz osobu C.
D., ktorý bol konateľom obidvoch spoločností Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., t.j. žalobca sám kontaktoval
k spolupráci spoločnosti, bez kapitálu či overiteľnej a výpovednej ich úspešnej podnikateľskej histórie

o čom žalobca vedel, keďže o spolupráci iniciatívne sám rokoval a to aj s Budafér Kft, ktorý prehlásil, že
bude uhrádzať platby namiesto insolventných Ácelker Kft. a Inkurencia Kft., a súčasne žalobca poznal
podnikateľské praktiky bratov C., skrz ktorých boli Ácelker Kft. a Inkurencia Kft. s Budafér Kft. prepojené,
keďže s nimi obchodoval už aj v roku 2011, ako aj s Dutrade Kft., pričom žalobca nevysvetlil prečo
prijímal úhrady od iných spoločností k pohľadávkam voči svojim odberateľom; vierohodne nevysvetlil

rozpory v účtovných dokladoch a dokonca majúc o uvedenom vedomosť aj sám kryl tieto transakcie
pozmeňovaním, resp. prispôsobovaním svojho účtovníctva [správca dane tiež konštatoval zistenie
nesúladu čísel interných dokladov za rok 2012 predložených ku kontrole žalobcom 09.09.2019 a v
zostave dokladov predloženej správcovi dane ku kontrole v roku 2014 (napr. všetky vystavené faktúry
pre INKURENCIA Kft. v roku 2012 majú zaúčtované postúpenie s odlišným ID, ako ID12 – 003) s

tým, že na OČTK sa v dokladoch nachádzajú evidencie s odlišnou výpovednou hodnotou k roku 2012
ako evidencie, ktoré predložil žalobca správcovi dane ku kontrole] alebo zatajoval doklady [žalobca
na výzvu správcu dane mu neposkytol elektronickú evidenciu o evidenčných číslach vozidiel, ktorým
bola zabezpečená preprava, ktorú mu viedla vypovedajúca svedkyňa]. Inými slovami, z uvedenéhoje zrejmým, že žalobca sa nedostatočne presvedčil (možno aj zámerne) s kým obchoduje a to v nie
malých materiálnych i finančných objemoch a svojich obchodných partnerov si nielenže dostatočne
nepreveril, ale ani po svojej negatívnej skúsenosti s nimi (napr. opakované neplatenie za dodaný tovar;

odlišný tok tovaru ako bol deklarovaný vo faktúre a pod), nevyvodil z tejto svojej skúsenosti dôsledky,
ale v neštandardnom obchodovaní pokračoval.
Na margo charakteru dôkazov, ktoré by mal daňový subjekt (žalobca) predložiť, aby preukázal, že
prijal opatrenia potrebné na zabránenie svojej čo i len nevedomej účasti na daňovom podvodnom
konaní,správnysúduvádza,žedávanieporadenstvaresp.inštruktážeakémukoľvekdaňovémusubjektu

správcom dane v naznačenom smere je neprijateľnou, pretože je jednako nemožné zovšeobecniť, aké
dôkazné prostriedky by mal daňový subjekt predložiť alebo navrhnúť na preukázanie ním tvrdeného,
keďže diapazón týchto dôkazných prostriedkov je odvodzovaný práve od charakteru tvrdeného a
jednako preukázanie tvrdeného by malo byť predovšetkým v záujme samotného daňového subjektu,
keďže on si uplatnil nadmerný odpočet DPH a nie správcu dane, ktorý v tomto smere svojou činnosťou
nemôže nahrádzať očakávanú a nevyhnutnú aktivitu daňového subjektu. V naznačenom smere správny

súd podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/39/2021 z
22.08.2023, podľa ktorého cit. „... nebolo chybou správcu dane, že neuviedol akými inými dôkazmi mal
žalobca disponovať, prípadne predložiť na preukázanie nároku na odpočítanie dane, keďže správca
dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu“ (m.
m. Najvyšší súd SR sp. zn. 4 SŽfk/4/2019).“ alebo na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR

sp. zn. 10 Sžfk/69/2019 z 28.07.2022 podľa ktorého (body 48, 74 a 65 v uvedenom poradí z dôvodu
nesprávneho číslovania ods., pozn.) cit. „...daňový poriadok presne nešpecifikuje, aké dôkazy majú
byť predložené, akou dôkaznou silou tieto disponujú, a toto bude vždy závisieť od konkrétnej dôkaznej
situácie a charakteru dokazovaných skutočností. Určenie, aké dôkazy má na svoje tvrdenia daňový
subjekt predložiť, či ako má pri svojej podnikateľskej činnosti preverovať svojich obchodných partnerov,

však nie je úlohou správcu dane. (...)
Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby
subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,
že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr.
Teleos plc. a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno

v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej
osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené
podvodomzostranypredchádzajúcehosubjektu,závisípredovšetkýmodokolnostítohoktoréhoprípadu
vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
(...)

K právu Európskej únie a jej judikatúre je potrebné ešte dodať, že vyžadovanie primeranej obozretnosti
podnikateľského subjektu je s ňou súladné. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré
od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude
viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC
Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.,

C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo
dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového
subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59).
Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto

uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým
fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci
Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11
a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57). Na druhej strane je potrebné dodať, že vyžadovanie

a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať
rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre
dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že
sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).“

56. Všetky uvedené konštatovania boli podkladom pre záver správneho súdu o neopodstatnenosti aj
tejto tretej žalobnej námietky žalobcu o daňovými orgánmi údajnom nepreukázaní a neodôvodnenípodieľania sa žalobcu na podvodnom daňovom konaní v interakcii so samotným žalobcom
v zdaňovacom období jún 2012 deklarovanými jeho obchodnými partnermi.

4. K námietke uplynutia lehoty na vyrubenie dane

57. Uplynutie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane podľa cit. § 69 ods. 1, 2 a 3 písm. a) daňového
poriadku [5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla žalobcovi povinnosť podať daňové priznanie + 5
rokov od konca roka, v ktorom bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly ako úkon smerujúci

na vyrubenie dane, za predpokladu, že tento protokol bol žalobcovi doručený do uplynutia lehoty
prvých 5 zmienených rokov], sa žalobca snažil spochybniť ním predloženým výkladom cit. § 46 ods. 10
daňového poriadku odkazujúceho v prípade prerušenia „daňovej kontroly“ na primeranú aplikáciu cit.
§ 61 daňového poriadku, ktorý zasa mimo iné pojednáva v ods. 5 o tom, že ak je „daňové konanie“
prerušené, tak lehoty podľa daňového poriadku neplynú (spočívajú). Podľa výkladu žalobcu totižto cit.
§ 61 ods. 5 daňového poriadku nie je možné aplikovať aj na daňovú kontrolu, ktorá nie je konaním,

výsledkom ktorého by bolo rozhodnutie a jednako „primeranosť“ aplikácie § 61 daňového poriadku
je v podmienkach daňovej kontroly treba chápať iba v rozsahu posudzovania existencie dôvodov na
prerušenie daňovej kontroly a nie aj v rozsahu neplynutia lehôt. V dôsledku tohto výkladu potom podľa
žalobcu prekluzívna lehota na vyrubenie mu dane, počas dvoch prerušení daňovej kontroly nemohla
neplynúť.

58. Uvedená žalobná námietka bola bezo zmeny obsahu aj odvolacou námietkou v konaní pred
žalovaným, ktorý aplikujúc žalobcom zmienené ustanovenia tieto vyložil tak, že počas prerušenia
daňovej kontroly lehota na zánik práva vyrubiť daň neplynula, a teda správca dane vykonal včas
úkon smerujúci na vyrubenie dane, ktorým je doručenie žalobcovi protokolu z daňovej kontroly dňom

08.10.2019, t.j. pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty 5 rokov na vyrubenie dane s dodatkom
žalovaného, že táto 5 ročná lehota na vyrubenie dane by správcovi dane uplynula 01.01.2018, ale táto
sa predĺžila o čas dvoch prerušení daňovej kontroly, kedy táto prekluzívna lehota neplynula.

59. V súvislosti s uvedeným je nutné pozastaviť sa najsamprv pri znení cit. § 61 daňového poriadku,

ktorý pojednáva nie iba o dôvodoch obligatórneho (ods. 1) a fakultatívneho (ods. 2) prerušenia daňového
konania, či o začiatku a konci tohto prerušenia, ale nepochybne upravuje aj právny režim plynutia
všetkých lehôt upravených daňovým poriadkom a to tak, že tieto lehoty počas prerušenia daňového
konania neplynú (spočívajú). Právny režim plynutia lehôt podľa daňového poriadku, počas prerušenia
daňovej kontroly síce zákonodarca v daňovom poriadku explicitne neupravuje, ale v tomto smere si

vypomáha v cit. § 46 ods. 10 daňového poriadku en bloc odkazom na primeranú aplikáciu cit. § 61
daňového poriadku a to bez toho, aby tento odkaz nejakým spôsobom okliešťoval (obmedzoval) iba
vyslovene na niektoré otázky upravené § 61 daňového poriadku, z čoho možno vyvodiť, že § 61
daňového poriadku je možné aplikovať na prípad prerušenia daňovej kontroly aj v jeho časti upravujúcej
neplynutie lehôt počas tohto prerušenia daňovej kontroly tak, ako to správne ustálil aj žalovaný. A keďže

jednou z lehôt podľa daňového poriadku, ktoré neplynú tak počas prerušenia daňového konania, ako
ani počas prerušenia daňovej kontroly, je aj prekluzívna lehota na vyrubenie dane podľa cit. § 69 ods.
1, 2 a 3 písm. a) daňového poriadku, tak v danom prípade počas dvoch prerušení daňovej kontroly táto
prekluzívna lehota neplynula a o dobu týchto prerušení sa táto prekluzívna lehota nadstavila (predĺžila).
Na margo argumentu žalobcu, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, správny súd uvádza,

že s týmto sa dá len súhlasiť, avšak práve preto, že medzi týmito inštitútmi je rozdiel, zákonodarca
považoval za potrebné osobitne aj pri inštitúte prerušenia daňovej kontroly sa vyslovene zmieniť aj
o možnosti prerušenia daňovej kontroly za primeranej aplikácie bez výnimky celého cit. § 61 daňového
poriadku.

60. V danom prípade zdaňovacieho obdobia jún 2012 začala 5-ročná prekluzívna lehota na vyrubenie
dane (§ 69 ods. 1 daňového poriadku) plynúť od 31.12.2012 a pri jej štandardnom neprerušenom
plynutí by uplynula 31.12.2017, avšak keďže počas jej plynutia bola daňová kontrola 1x prerušená
v rozsahu celkovo 1356 dní [prvé prerušenie od 04.03.2015 (vrátane) do 19.11.2018 (vrátane)], takže
po pripočítaní (nadstavení) tejto doby prerušenia, by správcovi dane táto 5 ročná prekluzívna lehota na

vyrubenie dane uplynula až 18.09.2021, avšak aj počas tohto predĺženého plynutia lehoty bola daňová
kontrola opäť ešte 1x prerušená v rozsahu celkovo 96 dní [druhé prerušenie od 04.01.2019 (vrátane)
do 09.04.2019 (vrátane)], takže po pripočítaní aj tejto doby prerušenia, by správcovi dane prvotná 5
ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane uplynula až 23.12.2021. Avšak keďže ešte do uplynutiatejto prvotnej 5 ročnej lehoty bol žalobcovi 08.10.2019 doručený protokol z daňovej kontroly, tak od
31.12.2019 začala správcovi dane plynúť nová 5 ročná subjektívna prekluzívna lehota na vyrubenie
žalobcovi dane [prvá veta § 69 ods. 2 a 3 psím. a) daňového poriadku], z čoho je zrejmým, že žalobou

napadnutým rozhodnutím správcu dane z 23.11.2020 v spojení so žalobou napadnutým rozhodnutím
žalovaného z 12.05.2021 bola žalobcovi vyrubená daň za zdaňovacie obdobie jún 2012 včas a to aj pri
zachovaní 10 ročnej objektívnej prekluzívnej lehoty na jej vyrubenie (druhá veta § 69 ods. 2 daňového
poriadku], ktorá by v tomto prípade od 31.12.2012 uplynula 31.12.2022.
Žalovaný v podstate vo svojom rozhodnutí dospel k zákonným záverom, aj keď nesprávne ukotvil záver

plynutia uvedených 5 ročných lehôt vždy k 01.01. toho ktorého roka, keďže do začiatku plynutia týchto
lehôt nepočítal 31.12. toho ktorého roka (t.j. lehotu nepočítal od konca roka, ako to predpokladá § 69
daňového poriadku), ale lehotu počítal až od 01.01, ktorý výpočet je nesprávny, pretože v danom prípade
sa nejedná o lehotu určenú na dni do plynutia ktorej sa nepočíta deň v ktorom nastala skutočnosť
určujúca plynutie lehoty tak, ako to predpokladá § 27 ods. 2 daňového priadku, ale sa jedná o lehoty
určené na roky (§ 27 ods. 2 daňového priadku), avšak uvedený o jeden deň posunutý nesprávny výpočet

nič nemení na vyššie uvedených záveroch, že žalobcovi bola vyrubená daň v zákonnej lehote.

61. Z uvedených dôvodov mal správny súd za to, že žalobcovi bola žalobou napadnutým rozhodnutím
správcu dane vyrubená daň včas a teda v súlade s § 69 daňového poriadku, preto aj túto štvrtú žalobnú
námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

5. K námietke nezákonnosti protokolu z dôvodu absencie zákonných náležitostí

62. Podľa žalobcu je protokol z daňovej kontroly nezákonným dôkazom, pretože v ňom absentuje
zákonná náležitosť v podobe uvedenia sídla správcu dane tak, ako to vyžaduje § 47 písm. a) daňového

poriadku, a protokol obsahuje iba označenie sídla pobočky správcu dane.
Z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Košice, konkrétne pobočkou Michalovce, ktorá v zmysle § 5 ods. 1
v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2019 a po tomto dátume podľa
§ 5 ods. 1 a 6 zákona č. 35/2019 Z. z. patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu Košice a bola

organizačnou zložkou tohto správcu dane zriadenou prezidentom finančnej správy na zabezpečenie
výkonu jeho činnosti (kam spadá aj správa daní). V danej veci teda vykonával daňovú kontrolu miestne
príslušný správca dane, pričom neuvedenie adresy sídla správcu dane a zároveň uvedenie adresy sídla
oprávnene konajúcej pobočky, ktorá je organizačnou zložkou správcu dane je možné vnímať ako postup
síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) daňového poriadku, avšak nemajúci v danom

prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu a ani na zákonnosť protokolu. Uvedená
adresa(oprávnenekonajúcej)pobočkybolaadresouorganizačnejzložkysprávcudane,sktoroužalobca
v priebehu konania opakovane písomne komunikoval, kde sa tiež zúčastňoval procesných úkonov
a kam tiež adresoval svoje podania. Neuvedenie sídla správcu dane v protokole preto samo osebe
nepredstavujetakýnedostatok,ktorýbyakýmkoľvekspôsobompoškodilžalobcunajehoprávach(sťažil,

čidokoncaznemožnilichvýkon),čiužvrovinehmotnoprávnej,aleboprocesnoprávnej(žalobcauvedené
ani netvrdil) a nie je ani spôsobilý zmeniť alebo aspoň ovplyvniť správnosť meritórnych záverov správcu
dane.
Okrem toho správny súd podotýka, že v zmysle § 63 ods. 3 daňového poriadku, je vo výrokovej časti
rozhodnutia, ktorou sa ukladá povinnosť žalobcovi, je správne označený správca dane a nie jeho

pobočka.
V uvedenej súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
4Sfk/11/2022 z 25.04.2024, podľa ktorého cit. „V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti, že
účelom správneho súdnictva je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom fyzických a
právnických osôb (§ 2 ods. 1 SSP), ak tieto môžu byť porušené nezákonným rozhodnutím/postupom/

(ne)činnosťou orgánov verejnej správy (§ 6 ods. 1 SSP). Pre potreby plnenia predmetných účelov
zákonodarca poskytuje správnym súdom penzum prostriedkov, ktoré sú oprávnené využiť - medzi inými
aj právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 191 ods. 1 SSP). V tejto súvislosti
však sám zákonodarca v ustanovení § 191 ods. 1 SSP vykonal váženie a vymedzil povahu nedostatkov
(nezákonností), ktoré môžu viesť správny súd ku zrušeniu žalovaného rozhodnutia ako aj podmienky, za

ktorých tak správny súd môže urobiť. Kasačný súd sa nezhoduje so sťažovateľom v tom, že akákoľvek
nezákonnosť má byť správnym súdom bez ďalšieho sankcionovaná zrušením žalovaného rozhodnutia.“
Z uvedených dôvodov správny súd aj túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.63. Správny súd má za to, že po vykonaní rozsiahleho dokazovania daňové orgány v súlade s daňovým
poriadkom správne zistili skutkový stav, ktorý vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali;
dôkazy vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach, ako aj z nich vyvodený právny záver. Podľa názoru

správneho súdu, preto žalobou napadnuté rozhodnutia daňových orgánov spĺňajú zákonné požiadavky
na ich formálne náležitosti i vecný obsah a správny súd v nich nezistil žiadnu nelogickú či nezákonnú
úvahu, ktorá bola podkladom pre ich skutkové a právne závery.

64. Čo sa týka ďalších prípadných žalobných námietok správny súd dáva do pozornosti, že právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania,
čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok ESĽP Garcia
Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, taktiež uznesenia ÚSSR sp. zn. III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/06).

65. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností, dospel správny súd k záveru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, vychádzajú
z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu, preto
správny súd postupom podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023, správnu žalobu žalobcu

ako nedôvodnú zamietol tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

66. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.“

67. Podľa § 168 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Žalovanému prizná správny súd podľa
pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania
iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia
možno priznať len výnimočne.“

68. Podľa § 175 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

69. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol správny súd podľa cit. § 168

SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému
žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať (žalovaný vyjadrovaním sa v konaní vykonával iba činnosť na úseku jemu zverenej správy
vecí verejných), správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

70. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. a)

SSP v ich znení účinnom do 30.06.2023]. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e SSP
v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).