Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/42/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320208119
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320208119.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X. F. O., V. XXX, X. K. O., Č.
XXX, obaja žalobcovia zastúpení advokátkou JUDr. Lýdiou Ráckovou, Pionierska 551, Sládkovičovo,
proti žalovanému: D.. D. F., V. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, Krajinská 30,
Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.11.2024, č. k. B3-63C/29/2020-287, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.11.2024, č. k. B3-63C/29/2020-287, určil, že nehnuteľnosti
zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru, na liste vlastníctva č.

XXX pre okres Q., obec V., katastrálne územie V., stavba rodinný dom, so súpisným číslom XXX, na
pozemku par. č. XX/X (ďalej len „rodinný dom“), o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 36/320, patria do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, žalobcov v 1. a v 2. rade (výrok I.), nehnuteľnosti zapísané
v katastri nehnuteľností Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru, na liste vlastníctva č. XX pre
okres Q., obec V., katastrálne územie V., parcely registra „C., evidované na katastrálnej mape, par.
č. XX/X, o výmere 663 m2, druh pozemku záhrada, par. č. XX/X, o výmere 137 m2, druh pozemku

zastavaná plocha a nádvorie (ďalej len „pozemky“), o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 36/320, patria
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, žalobcov v 1. a v 2. rade (výrok II.) a žalobcom v 1.
a v 2. rade priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 31.08.2020
domáhali určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu a pozemkom v príslušných podieloch titulom

vydržania. Dôvodili, že žalovaný nadobudol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/320 k nehnuteľnostiam
titulom kúpnej zmluvy zo dňa 29.05.2020 uzatvorenej so Q. F., pod V-3618/2020; spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 34/320, v čase podania žaloby vo vlastníctve H. F., bol predmetom kúpnej zmluvy, ktorej
vklad do katastra nehnuteľností prebiehal v konaní vedenom pod V- 6648/2020. Žalobcovia ozrejmili,
že dňa 02.12.1990 uzavreli kúpno-predajnú zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“) s dedičmi poručiteľa P.
F., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, označené ako polovica dvojdomu vedľa pána P. F., na parc.

č. XX, v kat. úz. V., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/2, ktoré boli neskôr v katastri nehnuteľností
evidované na liste vlastníctva č. XX, pre okres Q., obec V., katastrálne územie V., ako parcely registra
„C.“, par. č. XX/X, o výmere 663 m2, druh pozemku záhrada, par. č. XX/X, o výmere 137 m2, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie, a stavba rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavený na
par. č. XX/X. Účastníkmi predmetnej zmluvy boli, okrem iných dedičov, aj súrodenci Q. F. a H. F. ako
právni nástupcovia po ich otcovi, P. F., ktorý bol zároveň jedným zo zákonných dedičov poručiteľa P.

F.. Kúpna cena dohodnutá celkovo na 250.000,-Kčs, bola vyplatená tak Q. F.I., ako aj H. F., každému
v sume 25.000,-Kčs, čo potvrdili svojimi podpismi na zmluve, popri podpisoch svedkov P. Z. a F. Z..Žalobcovia podotkli, že hoci kúpnu zmluvu v písomnej forme nikdy nepredložili k registrácii na bývalé
Štátne notárstvo, ani na príslušný orgán katastra za účelom jej vkladu do katastra nehnuteľností, na
jej základe sa chopili držby a užívania nehnuteľností. Rozostavaný rodinný dom s dvomi bytovými

jednotkami na prízemí a na poschodí dokončili, dali ho geometricky zamerať a skolaudovali. Následne
dom užívali spoločne aj s p. B. F. (bývajúcim na poschodí), ktorý bol v čase kúpy spoluvlastníkom druhej
polovice rodinného domu. Po zmenách vo vlastníckych vzťahoch v evidencii a katastri nehnuteľností na
základe dedičských rozhodnutí týkajúcich sa i spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 nehnuteľností,
ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy, boli ako vlastníci evidovaní B. F. v podiele 98/160, P. F. v podiele

18/160, F. A. v podiele 18/160, D.. F. F. v podiele 2/40, H. F. v podiele 34/320 a Q. F.I. v podiele 2/320.
Žalobkyňa v 1. rade darovacou zmluvou zo dňa 12.01.2001, č. N2/01, Nz 3/01, nadobudla do
vlastníctva spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach od darcov B. F. v rozsahu 18/160, P. F. (matky)
v rozsahu 18/160 a D.. F. F. v rozsahu 2/40; vklad darovacej zmluvy bol do katastra nehnuteľností
povolený pod č. V - 269/01. Následne dňa 17.03.2004 žalobcovia podpísali darovaciu zmluvu s p. B.J. F.,
predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach, ktorý obaja nadobudli

rovným dielom, t. j. á 40/160; vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený pod
č. V-747/2004. I keď na liste vlastníctva č. XX naďalej figurovali ako spoluvlastníci nehnuteľností Q.
F. s podielom 2/320, H. F. s podielom 34/320 a F. A. s podielom 18/160, ich zápisy nekorešpondovali
rozdeleniu podielu poručiteľa P. F. (na 1/5) na nehnuteľnostiach podľa kúpnej zmluvy; žalobcovia
zdôraznili, že piatim súrodencom poručiteľa vyplatili kúpnu cenu zodpovedajúcu im prislúchajúcemu

podielu, a to Q. F. T. H. F. po á 25.000,-Kčs a Melánii Kovácsovej 50.000,-Kčs.

3. Žalobcovia ďalej uviedli, že začiatkom roka 2020 zistili, že žalovaný odkupuje spoluvlastnícke
podiely na nehnuteľnostiach, vo vzťahu ku ktorým je žalobkyňa v 1. rade podielovou spoluvlastníčkou;
vedel pritom, že ich vlastníkmi sa stali žalobcovia ešte v roku 1990 a zaplatili za nich kúpnu cenu.

Konkrétne žalovaný odkúpil spoluvlastnícky podiel Q. F. o veľkosti 2/320 a mienil tak urobiť aj
ohľadom spoluvlastníckych podielov H. F. T. F. A.. Po vzájomnej korešpondencii s dotknutými rodinnými
príslušníkmi sa žalobcovia napokon dohodli s p. F. A.C. na urovnaní a uzavretí kúpnej zmluvy, ktorej
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolil Okresný úrad Senec, katastrálny odbor pod
č. V-4596/2020; žalobcovia tak do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudli spoluvlastnícky

podiel o veľkosti 18/160. Pani Q. F., ani H. F. na list žalobcov na urovnanie, ktorý obaja prevzali,
nereagovali, pričom až následne žalobcovia zistili, že žalovaný uzavrel kúpnu zmluvu aj s posledne
menovaným H. F. pod č. V-4972/2020 a č. V-6648/2020. Podľa žalobcov konal žalovaný pri uzavretí
kúpnych zmlúv s p. Q. F. T. X.. H. F. účelovo a zo zištných dôvodov, aby ich donútil k výmene
nadobudnutých podielov na ich domovej nehnuteľnosti a pozemkoch za iné, na ktorých hodlal realizovať

investičnú výstavbu. Zneužil pritom tú skutočnosť, že spoluvlastnícke podiely označených vlastníkov
boli do katastra nehnuteľností zapísané iba v dôsledku toho, že kúpna zmluva zo dňa 02.12.1990
nebola nikdy zavkladovaná. Žalobcovia boli toho názoru, že splnili zákonné podmienky pre vydržanie
vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach, t. č. vo vlastníctve žalovaného o
veľkosti podielu spolu 36/320 a tieto nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko

ich užívali odo dňa kúpy (02.12.1990), v dobrej viere, že im patria a v tejto dobrej viere zotrvali takmer
30 rokov, počas ktorej nebola ich oprávnená držba rušená. Ako oprávnení držitelia spoluvlastníckych
podielov nehnuteľností si tieto postupne zveľaďovali a udržiavali ich na vlastné náklady, majúc za to,
že im patria. V tejto súvislosti žalobcovia ozrejmili, že podľa geometrického zamerania bol rodinný dom
postavený pôvodne na parcele č. XX/X a po jeho kolaudácii v roku 1999, ktorú zabezpečili, mu bolo

pridelené súpisné č. XXX. Za rodinný dom aj pozemok, po rozdelení na dve parcely, a to parcelu registra
„C.“ s parcelným č. XX/X, o výmere 663 m2, druh pozemku záhrada a parcelným č. XX/X, o výmere 137
m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, každoročne platili daň z nehnuteľností.

4. Žalobcovia označili právne úkony medzi žalovaným a Q. F. a žalovaným a H. F. v časti prevodu

vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom nehnuteľností za absolútne neplatné v zmysle § 39
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), nakoľko v čase ich
realizácie títo už neboli ich vlastníkmi, pričom o tejto skutočnosti museli mať vedomosť. Počas takmer
30 rokov od predaja svojich podielov žalobcom sa vôbec nesprávali ako spoluvlastníci dotknutých
nehnuteľností, keď s nimi nechceli mať nič do činenia. Považujúc sa za spoluvlastníkov dotknutých

podielov na nehnuteľnostiach titulom vydržania, vo vzťahu ku ktorým svedčil zápis vlastníckeho
práva podľa údajov v katastri nehnuteľností žalovanému, mali žalobcovia naliehavý právny záujem na
požadovanom určení5. Žalovaný považoval žalobu žalobcov za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť. Kúpnu zmluvu zo dňa
02.12.1990 označil za neplatný právny úkon, nakoľko v nej absentovala dohoda zmluvných strán o
predmete predaja a jeho kúpnej cene. Poukázal pritom na úvodnú časť listiny, v ktorej bolo výslovne

uvedené, že dedičia odpredajú, teda nie predávajú, žalobcom polovicu dvojdomu, vedľa p. P.na F.,
bez zmienky i o podieloch na pozemkoch. Kúpna cena sa v skutočnosti nevzťahovala k predaju
spoluvlastníckych podielov nehnuteľností, keď išlo o nájomné do budúcna, aby tieto mohli žalobcovia
užívať pre svoje potreby. Žalovaný v skutočnosti vnímal kúpnu zmluvu ako zmluvu o budúcej zmluve,
na ktorej základe mali jej účastníci pristúpiť k záväzku, že v budúcnosti predajú žalobcom svoje

spoluvlastnícke podiely k rodinnému domu za skutočne dohodnutú kúpnu cenu; táto zmluva však bola
neplatná pre absenciu zákonných náležitostí, nakoľko v nej nebola určená riadna kúpna cena a ani
doba, do ktorej malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy. Napokon, na jej základe ani nedošlo k podpisu
perfektnej kúpnej zmluvy.

6. Žalobcovia nemohli byť dobromyseľní ohľade držby spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam,

čoho priamym dôkazom malo byť to, že nežiadali o vyhotovenie listiny o vydržaní, resp. v priebehu
rokov 2000 a 2020 sa nedomáhali určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, ale namiesto toho uzatvorili
riadne kúpne zmluvy, na základe ktorých sa stali ich spoluvlastníkmi. Žalovaný bol toho názoru, že
vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom k rodinnému domu a pozemkom nadobudol legálne, od
ich skutočných vlastníkov. Napokon, práve od nich sa žalobcovia viac krát bezúspešne snažili získať

príslušné podiely, avšak k dohode medzi nimi napokon nedošlo, keď im neponúkli adekvátnu kúpnu
cenu. V tejto súvislosti sa žalovaný zamýšľal nad tým, prečo sa žalobcovia snažili od p. Q. F. T. H. F. kúpiť
ich spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam, keď boli presvedčení, že tieto od nich už raz nadobudli
kúpnou zmluvou zo dňa 02.12.1990; ako jediné vysvetlenie podľa neho prichádzalo do úvahy to, že si
boli vedomí, že v skutočnosti od nich uvedenou kúpnou zmluvou nič nekúpili. Na uvedenom základe bol

žalovaný toho názoru, že žalobcovia nesplnili zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k
spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom žaloby.

7. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a po jeho zhodnotení vec právne posúdil podľa § 129
ods. 1, ods. 2, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. c) zákona č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že žalobcovia preukázali danosť naliehavého
právneho záujmu na nimi požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko medzi
nimi a žalovaným, ktorý nadobudol nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele titulom kúpnej zmluvy pod
V - 3618/2020 zo dňa 29.05.2020 a kúpnej zmluvy pod V- 4972/2020 zo dňa 14.07.2020, existoval stav
objektívnej právnej neistoty. Určovací výrok súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu

vlastníckych práv v katastri nehnuteľností, a preto ich žaloba predstavuje dostatočne účinný a správne
zvolený procesný nástroj ochrany ich práv.

8. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami boli sporné skutočnosti ohľadne
nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy zo dňa

02.12.1990; táto neobsahovala podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a to predmet kúpy a kúpnu cenu. Z
jej obsahu vyplynulo, a žalobcovia zhodne potvrdili, že podpísaní dedičia po nebohom P. F. odpredajú
polovicu dvojdomu vedľa p. P. F. na parcele č. XX v kat. území V., a to K. O. a manželke
F., rod. F., V. č. XX, za 250.000,-Kčs. Z tejto sumy prináležala každému dedičovi suma 50.000,-Kčs. Q.
F. T. H. F. ako dedičom po ich otcovi a bratovi poručiteľa mala byť vyplatená kúpna cena každému po

25.000,-Kčs. H. F. písomne potvrdil, že dňa 02.12.1990 prevzal sumu 25.000,-Kčs za svoju čiastku z
dvojdomu, ktorú skutočnosť rovnako dosvedčili písomne svedkovia P. Z. T. F. Z.. Q. F. potvrdila, že dňa
02.12.1990 prevzala sumu 10.000,-Kčs a dňa 27.01.1991 sumu 10.000,-Kčs, pričom dňa 16.04.1991
prevzala i sumu 5.000,-Kčs, všetko za dosvedčenia svedkami P. Z. a F.H. Z.. Kúpna zmluva nenadobudla
účinnosť, keďže ju žalobcovia nepredložili na registráciu Štátnemu notárstvu podľa zákona č. 95/1963

Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok), pričom na jej základe
nebol vykonaný ani zápis prevodu vlastníckeho práva na žalobcov v evidencii nehnuteľností.

9. I keď žalovaný v konaní namietal absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu absencie základných
náležitostí a splnenia podmienok vyžadovaných pri jej uzavretí, súd prvej inštancie jeho námietky

nepovažoval za relevantné s odkazom na ustálenú judikatúru (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS
468/2022, sp. zn. II. ÚS 484/201). Podľa nej platnosť nadobúdacieho titulu je rozhodujúca pri prevode
vlastníckeho práva, nie pri nadobúdaní vlastníctva vydržaním. Neplatnosť prevodného titulu tak nie jeprekážkouprenadobudnutievlastníckehoprávavydržaním,nakoľkosanímhojavady(nedostatky)tohto
titulu.

10. Vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Vdo/1/2024, uverejneného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2024 podľa ktorého,
právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby,
preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť jej neoprávnenosť, pričom
rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,

prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie, sa
súd prvej inštancie zameral na skúmanie otázky dobromyseľnosti a poctivosti konania žalobcov. V tomto
smere poukázal nielen na obsah kúpnej zmluvy, ale i na výpovede svedkov H. F. T. Q. F., z ktorých
mal nesporne preukázané, že títo prevzali od žalobcov každý sumu á 25.000,-Kčs. I keď svedkovia
považovali túto sumu za zálohu za to, že v budúcnosti žalobcom predajú celý majetok, a teda podľa nich
išlo o akýsi nájom do budúcna, ich výpoveď súd prvej inštancie vyhodnotil za nedôveryhodnú, nakoľko

nebola ničím podporená; svedkovia nevyzvali žalobcov na vyporiadanie spoluvlastníckych podielov k
nehnuteľnostiam a nereagovali na výzvu právnej zástupkyne žalobcov zo dňa 06.05.2020. Konajúci
súd podotkol, že žalobcovia navrhli na okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy a zaplatenia kúpnej ceny i
výsluch svedkyne F. Z., avšak táto sa napriek prísľubu napokon na súdne pojednávanie nedostavila,
preto navrhovaný dôkaz nevykonal. Z výsluchu svedkov D. F. T. P. F. pritom vyplynulo, že za prevod

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola dohodnutá kúpna cena 250.000,-Kčs, z ktorej na každého
súrodenca pripadla suma 50.000,-Kčs. Nakoľko žalobkyňa v 1. rade ako ich dcéra užívala spolu so
žalobcom v 2. rade, ich zaťom, dom s pozemkom, bolo treba vyplatiť ostatným ich spoluvlastnícky podiel
v sume 50.000,-Kčs. Svedkyňa P. F. vo výpovedi jednoznačne potvrdila, že za jeden podiel bolo treba
zaplatiť 50.000 Kčs.

11. Konajúci súd ďalej konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobcovia sa následne s ostatnými
podielovými spoluvlastníkmi, okrem H. F. a Q. F., dohodli. Poukázal na darovaciu zmluvu zo dňa
12.01.2001 medzi žalobkyňou v 1. rade ako obdarovanou a B. F., P. F. a D.. F. F. ako darcami, ktorí
jej darovali svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, a to rodinnom dome a pozemkoch; P. F. je

pritom matkou obdarovanej, kým B. F. jej strýkom a D.. F.Á. F. manželkou nebohého strýka obdarovanej.
V darovacej zmluve spísanej formou notárskej zápisnice, č. N 2/01, Nz3/01, na notárskom úrade P..
T. B., bola ako dôvod jej uzavretia uvedená tá skutočnosť, že bytovú jednotku na prvom nadzemnom
podlaží užívala obdarovaná, kým bytovú jednotku na druhom nadzemnom podlaží obýval darujúci B.
F.Q.. Na základe tejto darovacej zmluvy sa žalobkyňa v 1. rade stala podielovou spoluvlastníčkou

nehnuteľností. Podľa darovacej zmluvy zo dňa 17.03.2004 B. F. daroval žalobkyni v 1. rade a žalobcovi
v 2. rade svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, t. j. na rodinnom dome a pozemkoch, s tým,
že sa dohodli, že darca bude v nehnuteľnosti bývať až do svojej smrti a v jeho prospech bolo zriadené
právo doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti. Zmluvné strany deklarovali, že žalobcovia viac
rokov žijú v spoločnej domácnosti s darcom, tohto opatrujú a zabezpečujú údržbu nehnuteľností. A

napokon, súd prvej inštancie poukázal i na kúpnu zmluvu zo dňa 26.05.2020 uzavretú medzi F. A. a
žalobcami, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, a to rodinný dom s pozemkami. Vychádzajúc z týchto
listín, nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že zmluvné strany sa nedohodli na podstatných
náležitostiach kúpnej zmluvy zo dňa 02.12.1990, a to na predmete kúpy rodinného domu spolu s
pozemkom a na kúpnej cene.

12. Podľa mienky konajúceho súdu bolo v konaní preukázané, že žalobcovia začali užívať rodinný dom
spolu s pozemkom od momentu uzavretia kúpnej zmluvy. V danom čase rodinný dom nebol dokončený,
dokonca ani zapísaný v evidencii nehnuteľností, pričom žalobcovia ho dostavali, skolaudovali, oplotili
a dali vyhotoviť geometrický plán; po skolaudovaní rodinného domu mu bolo pridelené súpisné číslo.

Žalobca v 2. rade za nehnuteľnosti pravidelne do roku 2021 hradil daň z nehnuteľností. Na uvedenom
základe súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovia splnili zákonné podmienky vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, keďže rodinný dom spolu s pozemkom užívali asi 30 rokov v dobrej viere, že
im vlastnícky patria, pričom ich držba nebola nikým a ničím rušená, a to ani zo strany H. F. T. Q. F.;
nehnuteľnosti mali v nepretržitej, nerušenej a oprávnenej držbe počnúc od 02.12.1990 do 02.12.1990

v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

13. O uvedených skutočnostiach, majúcich nepochybne dopad na kúpne zmluvy, ktoré H. F. T. Q. F.I.
uzatvorili so žalovaným, títo mohli mať vedomosť, a teda mohli vedieť, že v čase ich podpísania už nebolivlastníkmi podielov na nehnuteľnostiach. V zmysle zásady nikto nemôže previesť viac práv než má on
sám, nemohlo na základe týchto kúpnych zmlúv dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností od nevlastníka, treba dôsledne zvažovať
a hodnotiť existenciu dobrej viery ich nadobúdateľa. Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je
treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom, čím sa dostavajú do kolízie ústavné hodnoty - princíp
ochrany dobrej viery nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. V tomto

smere mal za to, že treba prihliadať na princíp všeobecnej spravodlivosti; dôsledkom toho je nemožnosť
nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Napokon, na prelomenie zásady nemo
plus iuris nemá vplyv iba viera žalovaného v správnosť údajov v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na
to, že konajúci súd vyhodnotil kúpne zmluvy uzavreté medzi H. F. a žalovaným a Q. F. a žalovaným za
absolútne neplatné právne úkony, na ich základe sa žalovaný nemohol stať vlastníkom nehnuteľností
v príslušných podieloch, a z tohto titulu nemohol požívať ochranu dobromyseľného nadobúdateľa.

Z uvedených skutkových a právnych záverov súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodne podanú
a tejto v celom rozsahu vyhovel.

14. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. a v spore plne úspešným žalobcom priznal proti žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
dôvodiac jeho nezrozumiteľnosťou, nepreskúmateľnosťou, zmätočnosťou a nezákonnosťou. Poukázal
na to, že podstatná časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívala v opísaní tvrdení

právnej zástupkyne žalobcov, ako i v citácii zákonných ustanovení, ktoré však konajúci súd nesprávne
aplikoval na prejednávanú vec. Neriadil sa pritom ani ustanovením § 191 C.s.p., keďže nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery, čo viedlo následne i k vydaniu
nezákonného rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol dôležité skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo a svedčili jednoznačne v neprospech žalobcov, čo odôvodňovalo zamietnutie

žaloby.

16. Žalovaný v ďalšom konajúcemu súdu vytkol, že písomné vyhotovenie rozsudku obsahovalo iné
dôvody, pre ktoré konajúci súd žalobe vyhovel a ako ich špecifikoval ústne na pojednávaní, poukazujúc
i na judikát portugalského súdu z 90. rokov minulého storočia, neaplikovateľný na prejednávanú vec.

Podľa mienky žalovaného zákonná sudkyňa zrejme nepochopila obsah tzv. kúpnej zmluvy, od ktorej
mali žalobcovia odvodzovať svoju dobromyseľnosť. V kúpnej zmluve bolo jasne uvedené, že dedičia
odpredajú, a teda nie, že predali, polovicu dvojdomu, bez pozemkov a podielov na nich. Ak by i pripustil,
že kúpna zmluva by mohla byť titulom pre vyvodenie dobromyseľnosti žalobcov, pokiaľ v nej neboli
uvedené i pozemky, resp. pozemok pôvodne parcela č. 72, je potom otázne, čo a akú časť mohli

žalobcoviaskutočnevydržať;nemohlivydržaťispoluvlastníckepodielyzpozemkov,čonapokonpotvrdili
i svedkovia navrhnutí žalobcami. Kúpna zmluva nemala náležitosti riadnej zmluvy, a to tak v časti
predmetu kúpy, ako i kúpnej ceny. Len samotná skutočnosť, že žalobcovia platili za nehnuteľnosti
dane ešte sama o sebe nemohla potvrdzovať ich dobromyseľnosť pri započatí a následne i počas
plynutia vydržacej doby, t. j. v jej priebehu. Právni predchodcovia žalovaného pritom žalobcov vyzývali

na usporiadanie vzťahov k nehnuteľnostiam, čo sa týkalo výplaty spoluvlastníckeho podielu. Svedkovia
F.I. T. F. nežiadali súdnou cestou o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva z dôvodu, že
riešili iné starosti v ich životoch. Napokon v neprospech žalobcov svedčilo to, že v priebehu súdneho
konania odkúpili podiel na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom konania od ďalšieho spoluvlastníka.
Za tejto situácie žalovanému nebolo zrejmé, prečo tak učinili, pokiaľ už raz tento podiel mali podľa ich

tvrdení vydržať a tak sa stali ich vlastníkmi; s týmito skutočnosťami sa konajúci súd vôbec nevysporiadal,
a teda nezistil, čo vlastne bolo nadobúdacím titulom ich vlastníctva.

17. Konajúci súd vec prejednával viac ako 4 roky, prikláňajúc sa pritom na stranu žalobcov, čo konajúca
sudkyňa dávala jasne najavo; neexistovala teda žiadna rovnosť zbraní. I keď v priebehu konania vyšli

najavo skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcov, napriek tomu ich konajúci súd interpretoval v ich
prospech.18. Podľa mienky žalovaného súd prvej inštancie nesprávne interpretoval aplikované ustanovenie § 134
Občianskeho zákonníka majúc za to, že aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
postačí, že mu svedčí domnelý právny titul, ktorý však žalobcom nesvedčil. Žalovaný zopakoval, že

žalobcovia nijako nepreukázali, ako sa mohli cítiť nadobúdateľmi rodinného domu s pozemkami, pokiaľ
tieto neboli uvedené v kúpnej zmluve zo dňa 02.12.1990. V tomto smere poukázal i na výpovede
svedkov F.I. T. F., ktoré však konajúci súd vyhodnotil ako nedôveryhodné bez ozrejmenia svojich úvah.
Rovnako nebolo žalovanému zrejmé, ako dospel konajúci súd k záveru, že predchodcovia žalovaného
neboli vlastníkmi predávaných podielov na nehnuteľnostiach, keď v tomto smere poukázal len na

princíp všeobecnej spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu považovali opravný prostriedok žalovaného za nedôvodný,
nakoľko napadnutý rozsudok nevykazoval také vady, pre ktoré by ho bolo možné označiť za nesprávny a
nezákonný. Nestotožnili sa s podľa nich ironickou poznámkou žalovaného o opisovaní, resp. kopírovaní

obsahu ich podaní konajúcim súdom dôvodiac, že súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že sa stotožnil
s relevantnými tvrdeniami sporových strán alebo ich zástupcov. Tieto pritom neboli v rozpore so
skutkovýmiaprávnymizávermi,naktorýchsúdprvejinštancienapokonrozhodol.Zanedôvodnéoznačili
námietky žalovaného ohľadne porušenia ustanovenia § 191 C.s.p., ako aj nedostatočného odôvodnenia
rozsudku. Konajúci súd totiž nemusí dať odpovede na všetky v konaní nastolené otázky, len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd prvej inštancie pritom posudzoval otázku dobromyseľnosti
žalobcov so zreteľom na všetky zistené okolnosti, a teda nielen s ohľadom na znenie písomnej
neperfektnej kúpnej zmluvy, ktorej existencia napokon nebola ani prekážkou vydržania, prihliadajúc
pritom na tie námietky, ktoré by mohli mať vo veci potrebnú váhu. V konaní bola preukázaná ucelená
reťaz dôkazov svedčiaca o ich dobromyseľnosti, a tým vydržaní vlastníckeho práva nielen vo vzťahu k

spoluvlastníckym podielom na rodinnom dome, ale i na pozemkoch, čo ozrejmili napokon i v záverečnej
reči. Pokiaľ sa s ich argumentáciou konajúci súd stotožnil, evidentne reagoval aj na otázky nastolené
žalovaným, na ktoré údajne nenašiel v odôvodnení meritórneho rozhodnutia odpoveď. Na druhej strane
pritom žalovaný ničím nevyvrátil opodstatnenosť a prípustnosť domnelého titulu, od ktorého odvodzovali
dobromyseľnosti držby.

20. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal i s výpoveďami svedkov H. F. a Q. F., považujúc ich
za nevieryhodné. Konajúci súd pritom správne, na podklade vykonaných dôkazov vyhodnotil, že kúpne
zmluvy uzatvorené so žalovaným sú absolútne neplatné, nakoľko nimi previedli vlastníctvo, ktoré im
už v tom čase nepatrilo. Žalobcovia považovali za viac než evidentné, že len z dôvodu formálneho

zápisu na liste vlastníctve sa títo po uplynutí doby 30 rokov od predaja spoluvlastníckych podielov chopili
príležitosti získať znovu za svoje podiely finančný obnos; nemohli potom pred súdom tvrdiť, že svoje
podiely na nehnuteľnostiach predali už v roku 1990, keď v takom prípade by na ich strane vzniklo vo
vzťahu k žalovanému bezdôvodného obohatenie. V tejto súvislosti žalobcovia zdôraznili, že s F. A.
sa ohľadne jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vysporiadali ešte pred začatím súdneho

sporu; bola seriózna a nepoprela jeho predaj neperfektnou kúpnou zmluvou. Táto skutočnosť však
nebola pre predmet sporu relevantná, rovnako ako ani spôsob, akým sa s ňou žalobcovia vysporiadali,
ktorý napokon vysvetlili i v priebehu konania. Uvedené pritom nemalo žiaden vplyv a nebolo dôkazom o
ich nedobromyseľnosti v tom, že spoluvlastnícke podiely H. F. T. Q. F.Ó. nadobudli do svojho vlastníctva;
i z tohto dôvodu nebol súd prvej inštancie povinný sa s námietkou žalovaného vysporiadať.

21. A napokon, žalobcovia odmietli, že by sa v priebehu konania v súvislosti s návrhom na výsluch
svedkyne F. Z. snažili „nakloniť misku váh na svoju stranu“. Žalobcovia dôrazne popreli, že by nimi
navrhovanú svedkyňu nahovárali na krivú výpoveď. Disponovali totiž jej čestným vyhlásením z obdobia
10 rokov po uzavretí kúpnej zmluvy, v ktorom potvrdila predaj spoluvlastníckych podielov, aj vyplatenie

kúpnej ceny, s tým, že bola ochotná toto i dosvedčiť na súde. Večer pred súdnym pojednávaním sa
napokon rozhodla inak, zrejme niekým odhovorená od podania svedeckej výpovede. Na uvedenom
základe preto žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a
priznal im plnú náhradu trov odvolacieho konania.

22. Žalovaný v odvolacej replike v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní. Podľa neho konajúci súd
vytvoril napadnutým rozsudkom nebezpečný precedens, v zmysle ktorého by strana mohla protiprávnym
spôsobom nadobúdať vlastníctvo k veciam vydržaním, napriek nesplneniu zákonných podmienok, a
to nielen pri započatí držby, ale i počas celej vydržacej doby. Ani z jednej výpovede strán, svedkov, anapokon ani z listinných dôkazov pritom nevyšlo najavo, od čoho žalobcovia odvodzovali nimi tvrdenú
dobromyseľnosť, najmä vo vzťahu k podielom na pozemkoch; tieto pritom nikdy nekúpili.

23. Žalobcovia v reakcii v podaní zo dňa 05.06.2025 zotrvali na tom, že ich dobromyseľnosť treba
posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, a teda nielen striktne viazať na znenie písomnej
neperfektnej kúpnej zmluvy. I keď v tejto nebol explicitne uvedený pozemok, v tom čase parcela č.
XX, keď ako predmet kúpy bola uvedená polovica dvojdomu na parcele č. XX, nepochybne ho zmluvné
strany považovali za predmet kúpy za dohodnutú kúpnu cenu; jej výška pritom rovnako nasvedčovala

tomu, že sa vzťahovala nielen k rodinnému domu, ale i k pozemku; uvedené možno napokon vyvodiť
i z ocenenia nehnuteľností v dedičských rozhodnutiach po P. F. T. M. F., ktorí zomreli v roku 1990.
Žalobcovia vo vzťahu k výpovediam svedkov H. F. T. Q. F. zotrvali na ich nevieryhodnosti. Podotkli, že
títo sa o nehnuteľnosti počas celej doby 30 rokov nestarali, nezaujímali sa o ne, neplatili dane, a teda
nesprávali sa ako ich spoluvlastníci. Zohľadniac všetky okolnosti prípadu potom konajúci súd správne
rozhodol o vydržaní ich vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach.

24. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné a
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.

25. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia
sa domáhali určenia, že špecifikované spoluvlastnícke podiely na rodinnom dome a pozemkoch patria
do ich bezpodielového spoluvlastníctva; nimi formulovaným žalobným návrhom tak žiadali vysloviť, že
sú bezpodieloví spoluvlastníci podielu o veľkosti 36/320 na rodinnom dome a na pozemkoch, na tom

skutkovom základe, že tieto nadobudli do vlastníctva kúpnou zmluvou zo dňa 02.12.1990 uzavretou
s dedičmi nebohého P. F., predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 na rodinnom
dome a pozemku/och, za ktorý zaplatili dohodnutú kúpnu cenu. Na základe tejto kúpnej zmluvy, ktorá
síce nebola registrovaná Štátnym notárstvom a nestala sa predmetom zápisu do evidencie, resp.
katastra nehnuteľností, začali rodinný dom spolu s pozemkom, v tom čase parcela č. XX, užívať, dom

skolaudovali, nechali vyhotoviť geometrický plán rozdeľujúci pozemok na parcelu č. XX/X T. Č.. XX/X,
platili dane, všetko v dobrej viere, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria. Ich dobromyseľná držba nebola
po celý čas nikým a ničím rušená, a preto po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby sa stali bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcov a dospel
k záveru, že žalobcovia preukázali splnenie zákonných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za nerozhodné považoval to,
že žalobcovia nedisponovali perfektným nadobúdacím právnym titulom, ktorého existencia by bola
relevantná pri derivatívnom spôsobe nadobudnutia vlastníctva; pre účely vydržania bola postačujúca
prítomnosťdomnelého,t.j.putatívnehoprávnehotitulu,odktoréhožalobcoviaodvodzovalidržbu,pričom
určujúcim v konaní bolo to, či žalobcovia konali poctivo, a teda, či za držané nehnuteľnosti zaplatili

dohodnutú kúpnu cenu. Tieto závery konajúceho súdu spochybnil v odvolaní žalovaný dôvodiac, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré naviac založil na iných dôvodoch
ako vyslovil pri ústnom vyhlásení rozsudku, nedostatočne sa pritom vysporiadajúc i s jeho procesnou
obranou; jeho odvolacím námietkam možno priznať čiastočne úspech.

26. Pokiaľ žalovaný konajúcemu súdu vytýkal rozpor písomného odôvodnenia rozsudku s dôvodmi,
ktoré oboznámil pri jeho ústnom vyhlásení, odvolací súd udáva, že po vypočutí zvukového záznamu zo
súdneho pojednávania dňa 26.11.2024 nezistil, že by sa súd prvej inštancie odklonil od tých skutkových
a právnych záverov, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaného dokazovania a tieto prezentoval ústne

stranám sporu; rozhodnutie neodôvodnil odlišnými skutočnosťami od tých, zachytených v písomne
vyhotovenom rozsudku, keďže pri ústnom odôvodnení len zhrnul totožné myšlienkové úvahy, na
ktoré aplikoval rovnaké právne predpisy, pričom svoje zistenia následne bližšie rozvinul v písomnom
vyhotovení rozsudku. V ňom ozrejmil i dôvody, pre ktoré nepovažoval výpoveď svedkov H. F. T. Q. F.,
v časti týkajúcej nimi prijatej sumy 25.000,-Kčs ako nájomné do budúcna, za vieryhodnú (tieto neboli

podporené inými dôkazmi, viď bod 56.). Zároveň, súd prvej inštancie rozhodnutie podporil odkazom
na judikatúru slovenských, a teda nie portugalských, súdov, ako nesprávne namietal žalovaný. Obsah
súdneho spisu nedáva pritom podklad pre záver o takom správaní zákonnej sudkyne, ktoré by narúšalo
rovnosť zbraní a/alebo bolo jednostranne naklonené v neprospech žalovaného; napokon, žalovanýtaké konkrétne správanie vec prejednávajúcej sudkyne ani nešpecifikoval. Nemožno ho pritom vyvodiť
len z toho, že konajúca sudkyňa sa nestotožnila s jeho názorom, podľa ktorého žalobcovia nemohli
vstúpiť do držby nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.12.1990, uvádzajúc argumentáciu

svedčiacu o jeho opaku. V tejto súvislosti hodno uviesť, že skutočnosť, že i prípadne nedošlo k uzavretiu
perfektnejkúpnejzmluvy,ktorábybolazavŕšenájejregistráciou,príp.zápisomvevidenciinehnuteľností,
i podľa ustálenej judikatúry nemá na posudzovanie oprávnenosti držby podstatný vplyv. Platnosť
nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu,
o ktorú formu nadobudnutia vlastníckeho práva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne

poukázal súd prvej inštancie; žalobcovia totiž označili ako nadobúdací titul vydržanie. Pri posudzovaní
nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť právny úkon týkajúci sa sporných nehnuteľností iba
okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci v čase jej nadobudnutia (k tomu
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 117/1994).

27. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva

držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera je
podľa platnej úpravy daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Vydržanie hojí najmä vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. Ak je teda zmluva neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ
pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak výnimočne absentuje právny titul a nadobúdateľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tento tu je, stane sa oprávneným držiteľom veci

a pri splnení i ostatných zákonných podmienok vec vydrží (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 5Cdo 30/2010, sp. zn. 9Cdo 67/2022). V okolnostiach danej veci tak
bolo nerozhodné, či kúpna zmluva zo dňa 02.12.1990 predstavovala platný právny úkon, keď určujúce
bolo to, či so zreteľom na všetky okolnosti mohli žalobcovia na jej základe vstúpiť do oprávnenej
držby špecifikovaného podielu na nehnuteľnostiach a nadobudnúť presvedčenie, že sú jeho podielovými

spoluvlastníkmi. Jazykovým výkladom vôle prejavenej v kúpnej zmluve možno pritom dovodiť, že
ňou dedičia po pôvodnom podielovom spoluvlastníkovi mienili previesť vlastnícke právo k polovici
dvojdomu označeného ako „vedľa pána st. P. F., na parcele č. XX, v kat. úz. V.“ na žalobcov za sumu
250.000,-Kčs, z ktorej každému dedičovi prináležala suma 50.000,-Kčs; podľa výsledkov vykonaného
dokazovania bola ich vôľa zavŕšená prevzatím zodpovedajúcej finančnej čiastky od žalobcov. Keďže

podľa nesporných skutkových tvrdení práve na základe tohto právneho úkonu začali žalobcovia užívať v
tom čase rozostavaný a v evidencii nehnuteľností nezapísaný rodinný dom, súd prvej inštancie správne
dovodil, že na jeho základe mohli žalobcovia nadobudnúť presvedčenie o tom, že držanú vec (rodinný
dom) nadobudli poctivým spôsobom, podporne pritom odkazujúc i na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1VCdo/1/2024, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR

č. 2/2024, pod poradovým č. 15. Konajúci súd pritom prijal totožný záver i vo vzťahu k pozemku,
pôvodne parcela č. XX, ohľadne ktorého žalovaný namietal, že tento nebol predmetom kúpnej zmluvy
zo dňa 02.12.1990, a preto mu nebolo zrejmé, od akej právnej skutočnosti žalobcovia vyvodzovali jeho
dobromyseľné užívanie a oprávnenosť držby. Súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou žalovaného
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia relevantným spôsobom nevysporiadal, keď len poukazom na

skutkové zistenia vyplývajúce z darovacej zmluvy zo dňa 12.01.2001 (uzavretej medzi B. F., P. F.C., D.. F.
F.akodarcamiažalobkyňouv1.radeakoobdarovanou),darovacejzmluvyzodňa17.03.2004(uzavretej
medzi B. F. ako darcom a žalobcami ako obdarovanými, ktorej predmet nemal väzbu na prejednávanú
vec) a napokon i kúpnej zmluvy zo dňa 26.05.2020 (uzavretej medzi F. A. ako predávajúcou a žalobcami
ako kupujúcimi) zmätočne konštatoval, že túto námietku o nedostatku podstatných náležitostí kúpnej

zmluvy (zo dňa 02.12.1990), a to o predmete kúpy rodinného domu spolu s pozemkom a kúpnej cene,
vyhodnotil za nedôvodnú. Z takto formulovaného odôvodnenia nie je ani odvolaciemu súdu zrejmá
myšlienková úvaha konajúceho súdu, ktorý z dvojstranných právnych úkonov medzi žalobkyňou v 1.
rade, resp. žalobcami a ostatnými rodinnými príslušníkmi, ku ktorým došlo s odstupom niekoľkých rokov
od uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 02.12.1990 dovodil, že jej predmetom bol i pôvodný pozemok parcela

č. XX, a následne vyslovil ultimátny záver o dobromyseľnosti žalobcov pri vstupe do držby a užívania
tohto pozemku. Nemožno pritom prehliadnuť, že žalobcovia sami pripustili, že v kúpnej zmluve zo dňa
02.12.1990, ktorá mala založiť ich presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k rodinnému domu
a pozemku, pôvodne parcela č. XX, tento pozemok nebol uvedený, čo pripisovali zaužívanej praxi v
tom čase (viď záverečná reč žalobcov na č. l. 274 a nasl., zápisnica zo súdneho pojednávania dňa

22.10.2024, č. l. 257).

28. Zároveň, možno prisvedčiť žalovanému, že súd prvej inštancie, sústrediac sa len na okolnosti
vstupu žalobcov do držby nehnuteľností, nezisťoval jej oprávnenosť a nepretržitosť, a tým celkovodobromyseľnosť žalobcov, i počas plynutia vydržacej doby, a tak nereflektoval na námietky žalovaného
vznesené v priebehu konania. Žalovaný nimi spochybňoval prítomnosť dobrej viery žalobcov počas
celej vydržacej doby dôvodiac, že hoci túto odvodzovali od kúpnej zmluvy zo dňa 02.12.1990,

pristúpili k uzavretiu dvojstranných právnych úkonov (darovacia zmluva, kúpna zmluva) s niektorými
z podielových spoluvlastníkov nehnuteľností ohľadne totožného predmetu (spoluvlastníckeho podielu,
ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 02.12.1990); táto okolnosť podľa neho vzbudila pochybnosti
o dobromyseľnosti žalobcov nielen pri započatí držby nehnuteľností, ale i počas plynutia vydržacej
doby. Konajúci súd však nedal žiadnu odpoveď na žalovaným prednesenú procesnú obranu, ktorou s

poukazom na listinné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, najmä na darovaciu zmluvu zo dňa
12.01.2001, spísanú formou notárskej zápisnice č. N2/01, Nz 3/01 a kúpnu zmluvu zo dňa 26.05.2020,
spochybňoval dôvodnosť žalobného nároku. V tejto súvislosti možno konajúcemu súdu tiež vytknúť,
že sa nezaoberal a nevyhodnotil ani ďalšie listinné dôkazy, ktorých dokazovanie mal podľa bodu 35.
odôvodnenia vykonať, a to rozhodnutie Okresného úradu v Senci, odbor životného prostredia, oddelenie
územného plánovania a stavebného poriadku zo dňa 22.10.1999, č. ŽP-výst. 1001/95-Št-Ba, ktorým

tento povolil stavebníkom - B.J. F., P. F., F. A., D.. F. F., H. F. T. Q. F., užívanie rodinného domu na
pozemku pôvodne parcela č. XX, a geometrický plán na zameranie novostavby parcela č. XX/X, X,
č. 32114401-21/15, zo dňa 18.03.1995, podľa ktorého došlo k rozdeleniu pôvodnej parcely č. XX, na
parcelu č. XX/X, o výmere 663 m2 a parcelu č. XX/X, o výmere 137 m2, vlastnícky patriacu B. F., P. F., P.
F.T., F. A., M. F.; i tieto mohli mať pritom význam pri posúdení, či na ich základe mohli u žalobcov nastať

pochybnosti o tom, že im spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam skutočne patrí.

29. Odvolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre (nález zo dňa
19.06.2008, sp. zn. I. ÚS 243/2007, zo dňa 01.04.2009, sp. zn. I. ÚS 402/2008) uvádza, že všeobecný
súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia nekoherentný, t. j.

jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
súd musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne a v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery
v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy
SR, či článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako, považuje
Ústavný súd SR za nevyhnutné, aby sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu
zaoberal a vysporiadal s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je založená argumentácia strany
sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup

môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov
spravodlivého procesu (nález zo dňa 10.12.2009, sp. zn. IV. ÚS 296/09).

30. Hodno uviesť, že i napriek odkazu na právnu vetu prijatú Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.
zn. 1VCdo/1/2024, podľa ktorej treba právny titul považovať len za jeden, a teda nie jediný, z dôkazov

preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa, konajúci súd sa dostatočne nezaoberal a neposudzoval, či
žalobcovia boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im nehnuteľnosti patria, a to nielen pri
vstupe do držby, ale i počas plynutia vydržacej doby; jej danosť pritom spochybnil žalovaný konkrétnou
skutkovou argumentáciou, na ktorú konajúci súd nijako nereflektoval. K základným predpokladom
vydržania pritom okrem spôsobilého predmetu a subjektu vydržania patrí i danosť oprávnenej držby a

jej nepretržitosť počas celej zákonom ustanovenej doby. Oprávnená, a teda chránená držba je takým
faktickým stavom, pri ktorom je splnený znak dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza
z jeho presvedčenia majúceho oporu v skutkových okolnostiach nasvedčujúcich tomu, že vec by mohla
držiteľovi vlastnícky patriť. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia jeho subjektívnych predstáv, ale táto musí byť

vnímaná aj z hľadiska toho, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Vo všeobecnosti pritom platí, že dobromyseľnosť
zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u neho vyvolať
pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Za

takú treba považovať okolnosť, keď sa dozvie, že si iná osoba počas plynutia vydržacej doby uplatnila
právo k veci, ktorá má tvoriť predmet vydržania.31. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vyššie
zmienenými závermi konštantnej judikatúry dôsledne neriadil. Presvedčivým spôsobom neobjasnil, ako
sa vysporiadal s pre vec podstatnou procesnou obranou žalovaného, ktorou spochybnil dobromyseľnosť

žalobcov nielen v súvislosti s okolnosťami vstupu do držby rodinného domu a pozemkov počnúc
uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 02.12.1990, ktorej predmetom mal byť naviac len spoluvlastnícky
podiel na rodinnom dome, a nie i na pozemku, pôvodne s parcelným č. XX, ale i počas plynutia
vydržacejdoby,nakoľkožalobcovia,napriekpresvedčeniu,žesastali(spolu)vlastníkmizodpovedajúcich
podielov na nehnuteľnostiach, pristúpili k uzavretiu dvojstranných právnych úkonov, v dôsledku ktorých

tieto opätovne nadobudli do svojho vlastníctva, resp. podielového spoluvlastníctva. Uvedené malo za
následok, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám kladeným na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a
skutkovo súvisiace otázky vzťahujúce sa k žalobe a procesnej obrane žalovaného voči nej; meritórne
rozhodnutie v tejto podobe potom možno považovať za predčasné, a tým nesprávne. Nakoľko vytýkané
nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie
uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Úlohou
súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby žalobcov; ňou sa domáhali určenia, že sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi podielu o veľkosti 36/320 na rodinnom dome a pozemkoch titulom ich

vydržania, na tom skutkovom základe, že do oprávnenej držby vstúpili na základe kúpnej zmluvy zo dňa
02.12.1990. Vzhľadom na procesnú obranu žalovaného sa bude osobitne zaoberať tým, či žalobcovia
mohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že na základe predmetnej kúpnej zmluvy sa
stali bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu, ako i pozemkov (v súčasnosti
s parcelným č. XX/X T. Č.. XX/X), v zodpovedajúcom podiele, tieto ako ich vlastníci držali a užívali

a v oprávnenej držbe zotrvali počas plynutia celej vydržacej doby (t. j. či ich držba bola oprávnená a
nepretržitá po celú zákonom stanovenú dobu). V tomto smere zohľadní a vyhodnotí všetko doposiaľ
vykonanédokazovanie,vrátaneskutočnostízistenýchzlistinnýchdôkazovnamietanýchžalovaným,ako
i z rozhodnutia Okresného úradu v Senci, odbor životného prostredia, oddelenie územného plánovania
a stavebného poriadku zo dňa 22.10.1999, č. ŽP-výst. 1001/95-Št-Ba, ktorým tento povolil stavebníkom

- B. F., P. F., F. A., D.. F.Á. F., H. F. T. Q. F. (t. j. osobám odlišným od žalobcov), užívanie rodinného domu
na pozemku pôvodne parcela č. XX, a z geometrického plánu na zameranie novostavby parcela č. XX/
X, X, č. 32114401-21/15, zo dňa 18.03.1995, podľa ktorého došlo k rozdeleniu pôvodnej parcely č. XX,
na parcelu č. XX/X, o výmere 663 m2 a parcelu č. XX/X, o výmere 137 m2, vlastnícky patriacu B. F., P.
F., P. F.T., F. A. T. M. F., ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul zaoberať. Súd prvej

inštancie vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. a na ich základe ustáli skutkový stav
potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení
veci odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo v
plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. V novom rozhodnutí o veci súd
prvej inštancie rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

32. Pre účely ďalšieho postupu považuje odvolací súd za potrebné dať do pozornosti konajúceho
súdu, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola zavedená až novelou Občianskeho
zákonníka vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 01.04.1983. Okruh subjektov vydržania bol
však limitovaný, keď vydržanie bolo obmedzené na občanov, pričom rovnako bol obmedzený aj rozsah

predmetov vydržania; nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom. Novelou Občianskeho
zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. (účinnou od 01.01.1992) boli tieto
obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela
umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992. Ak držiteľ pozemku (t. j. ten,
kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k uvedenému dátumu podmienku nepretržitej držby

trvajúcej po dobu 10 rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku
vydržaním.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).