Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/116/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122209051
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1122209051.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek
senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: DÚHA, a.s., so sídlom
Pribinova4195/25,81109Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:31690360,právnezastúpeného:
Máčai legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bazová 6A, 821 08 Bratislava - mestská časť
Ružinov, IČO: 47 255 269, proti žalovaným: 1/ UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., so

sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 649 48 242, konajúcemu na
území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336,
právne zastúpenému: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., advokátska kancelária so sídlom
Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921,
2/ Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48A, 040 11 Košice - mestská časť Západ, IČO: 00 691 135,

o zaplatenie 1.218.728,05 eur s príslušenstvom, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava III č. k. B1-31Cb/89/2022 - 452 zo dňa 14.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cb/89/2022 - 452 zo dňa
14.05.2024 v napadnutom výroku III. a v napadnutom výroku IV. vo vzťahu k žalovanému 2/ z r u š u j
e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. návrhy žalobcu
na prerušenie konania zamietol, vo výroku II. konanie voči žalovanému 1/ zastavil, vo výroku III. žalobu
voči žalovanému 2/ zamietol, vo výroku IV. priznal žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 1, § 262 ods. 1, § 269 ods. 2, § 387
ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 394 ods. 1, ods. 2 § 397, § 402, § 405 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 451 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „OZ“), § 145 ods. 2, § 153, § 162 ods. 1 písm. c), § 164, § 255 ods. 1, ods. 2, § 256 ods. 1,
§ 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 1, §
8 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej
aj ako „lex corona“, alebo „zákon č. 62/2020 Z.z.“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného 1/ a 2/ na zaplatenie istiny 1.218.728,05 eur s príslušenstvom.
Žalobcavžalobetvrdil,žedňa18.06.2012bolamedzižalovaným2/akoobjednávateľomaspoločnosťou
Doprastav a.s. ako zhotoviteľom uzatvorená zmluva o dielo, predmetom ktorej bola realizácia stavby
„Rekonštrukcia bývalých kasární - Kulturpark Košice“. Dňa 08.01.2014 uzavrela spoločnosť Doprastav
a.s. so žalobcom a žalovaným 2/ dohodu o prevzatí záväzkov, predmetom ktorej bolo prevzatie záväzkov

spoločnosti Doprastav a.s. žalobcom spočívajúcich v povinnosti opravovať reklamované vady na diele
v záručnej dobe. Za účelom zabezpečenia prevzatých záväzkov zo strany žalobcu vystavil žalovaný 1/bankovú záruku z 21.02.2014 v prospech žalovaného 2/. Žalovaný 2/ si listom z 09.08.2018 uplatnil u
žalovaného 1/ nárok na zaplatenie sumy 1.218.728,05 eur za údajné nesplnenie záväzkov z dôvodu
omeškania s odstraňovaním vád diela zo strany žalobcu. Žalovaný 2/ si nikdy zmluvnú pokutu u

žalobcu oficiálne neuplatnil, a preto došlo zo strany žalovaného k uplatneniu nárokov z bankovej
záruky predčasne, a teda uplatňovanie nárokov z bankovej záruky je potrebné považovať za neplatné.
Uzavretím dohody o prevzatí záväzkov došlo podľa žalobcu k zákonom zakázanej zmene zmluvy o
dielo, a to jednak zmenou podstatných podmienok zmluvy o dielo, ako aj zmenou účastníka zmluvy o
dielo. Zmena účastníka zmluvy o dielo je podľa názoru žalobcu v absolútnom rozpore so základnými

princípmi verejného obstarávania, a teda je potrebné túto dohodu považovať za absolútne neplatný
právny úkon. Z tohto dôvodu sa žalobca obrátil na Úrad pre verejné obstarávanie. Podľa žalobcu
je z dôvodu neplatnosti dohody o prevzatí záväzkov neplatná aj banková záruka. Ďalším dôvodom
neplatnosti bankovej záruky je podľa názoru žalobcu skutočnosť, že bankovú záruku vystavil subjekt,
ktorý nemá v zmysle slovenského právneho poriadku právnu subjektivitu. Žalobca súčasne navrhol
konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp.

zn. 35Cb/19/2019.

3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný 1/
namietol premlčanie žalobou uplatneného nároku a vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu o neplatnosti
predčasného uplatnenia nárokov z bankovej záruky, o neplatnosti dohody o prevzatí záväzkov a o

neplatnosti bankovej záruky.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom
vyjadrení žalovaný 2/ uviedol, že dohoda o prevzatí záväzkov bola uzatvorená až po skončení
realizácie diela. V tom čase mal zhotoviteľ diela (spoločnosť Doprastav a.s.) finančné problémy, ktoré

mu znemožňovali splniť zmluvný záväzok spočívajúci v povinnosti predložiť bankovú garanciu, preto
sa žalovaný 2/ ako objednávateľ, spoločnosť Doprastav a.s. ako zhotoviteľ a žalobca ako hlavný
subdodávateľ zhotoviteľa dohodli, že povinnosť zabezpečiť bankovú garanciu namiesto zhotoviteľa
prevezme na seba žalobca ako hlavný subdodávateľ. Z pohľadu noriem verejného obstarávania je
podľa žalovaného 2/ významné, že s uzatvorením dohody o prevzatí záväzkov nebol spojený žiadny

záväzok, a teda žiadne protiplnenie zo strany žalovaného 2/, ktoré by si pred jej uzatvorením vyžadovalo
použiť niektorý z postupov verejného obstarávania. Nie je možné verejne obstarávať prevzatie záväzkov
zo zmluvy o dielo, s ktorým nie je spojené žiadne peňažné alebo nepeňažné protiplnenie verejného
obstarávateľa. V čase, kedy sa dohoda o prevzatí záväzkov uzatvárala, bolo dielo zo strany zhotoviteľa
dokončené a odovzdané žalovanému 2/. V tejto fáze nebolo čo verejne obstarávať, keďže verejná

zákazka bola vykonaná a ukončená. Z uzatvorenej zmluvy o dielo zostávali už len záväzky zhotoviteľa
súvisiace so zodpovednosťou za vady diela, ktoré obstarávať nešlo. Žalovaný 2/ poukázal na to,
že obsahom dohody sa nemenil žiadnym spôsobom predmet zákazky, nedopĺňali sa a ani nemenili
podstatným spôsobom podmienky, ktoré by v pôvodnom postupe zadávania zákazky umožnili účasť
iných záujemcov alebo uchádzačov, alebo ktoré by umožnili prijať inú ponuku ako pôvodne prijatú,

alebo ktoré by menili ekonomickú rovnováhu zmluvy v prospech úspešného uchádzača spôsobom, s
ktorým pôvodná zmluva nepočítala. Zároveň sa podľa názoru žalovaného dohodou o prevzatí záväzkov
neporušil princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov,
princíp transparentnosti, princíp hospodárnosti a ani princíp efektívnosti. Zo zmluvy o dielo nevyplynula
povinnosť žalovaného 2/ vopred si uplatniť zmluvnú pokutu u žalobcu, ešte pred samotným uplatnením

nároku z bankovej záruky. Žalovaný 2/ následne poukázal na to, že banková záruka predstavuje
samostatný právny úkon, ktorého realizáciu zabezpečil žalobca celkom slobodne a v súlade s právnymi
predpismi. Žalovaný 2/ zároveň namietol premlčanie žalobou uplatneného nároku, ktorá uplynula dňa
24.08.2022, hoci žalobca podal žalobu až v októbri 2022, teda zjavne po uplynutí premlčacej doby.

5. Žalobca v replike uviedol, že pohnútky žalovaného 2/ smerujúce k uzatvoreniu dohody o prevzatí
záväzkov nemajú žiadny vplyv pre posúdenie (ne)platnosti dohody. Dohoda o prevzatí záväzkov
podľa žalobcu predstavuje z obsahového hľadiska dodatok k pôvodnej zmluve o dielo, ktorá je
výsledkom verejného obstarávania. Zmena účastníka zmluvy na strane zhotoviteľa predstavuje
absolútne neakceptovateľný zásah do základných princípov verejného obstarávania, kedy došlo bez

verejnej súťaže k výberu iného účastníka zmluvného vzťahu, ako bol víťazný uchádzač v zmysle
pôvodného verejného obstarávania. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného 2/ o platnosti
bankovej záruky s odkazom na neplatnosť dohody o prevzatí záväzkov a aj z dôvodu, že bankovú
záruku vystavil subjekt bez právnej subjektivity. Preto žalobca odmietol tvrdenie žalovaného 2/ o riadnomvystavení bankovej záruky. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobca uviedol, že žalovaný 2/ opomenul
vziať do úvahy právnu úpravu lex corona, ktorá predĺžila premlčaciu dobu v roku 2020 o 35 dní a v
roku 2021 o ďalších 40 dní, a preto by premlčacia doba uplynula až dňa 07.11.2022. Žaloba žalobcu

bola pritom podaná dňa 13.10.2022. Premlčacia doba spočívala od 15.08.2022 do 13.10.2022, kedy
prebiehalo konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14Up/1190/2022. V replike
žalobca zotrval na návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 35Cb/19/2019 a rozšíril ho aj o návrh na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Úrade pre verejné obstarávanie pod č. 7074-6000/2022.

6. Žalobca navrhol prerušiť konanie aj z dôvodu, aby súd inicioval prejudiciálne konanie na Súdnom
dvore Európskej únie s tým, že prejudiciálne otázky sa majú týkať toho, či postup žalovaného 2/ bol
v súlade s ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES a smernice Rady
č. 92/50/EHS, v situácii, keď žalovaný 2/ ako verejný obstarávateľ nahradil pôvodného zmluvného
partnera novým zmluvným partnerom bez vyhlásenia nového verejného obstarávania takým spôsobom,

že nový zmluvný partner prevzal na seba všetky povinnosti vyplývajúce pôvodnému zhotoviteľovi z
jeho zodpovednosti za vady vykonaného diela počas záručnej doby, čím došlo k nahradeniu zmluvného
partnera. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia argumentoval rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
C-454/06.

7. Následne žalobca vzal ďalším podaním žalobu voči žalovanému 1/ späť. V predmetnom podaní
zároveň žalobca vyjadril nesúhlas s predbežným záverom súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného
nároku, pričom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/618/2021 a III.ÚS/357/2022
a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/319/2021 a 2Cdo/189/2020. K neplatnosti dohody o prevzatí
záväzkov žalobca uviedol, že neexistuje podstatnejšia zmena, ako je zmena účastníka zmluvného

vzťahu. Odstraňovanie reklamovaných vád počas záručnej doby je podstatnou súčasťou zmluvných
plnení zhotoviteľa. Za nesprávny označil žalobca aj záver Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa
30.06.2023.

8. Súd prvej inštancie sa v prvom rade vysporiadal s návrhmi žalobcu na prerušenie konania. Vo

vzťahu k návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c) CSP uviedol, že
tento návrh na prerušenie konania je neurčitý, keďže nie je zrejmé, aké konkrétne otázky týkajúce sa
výkladu jednotlivých noriem európskeho práva má súd položiť, nestačí vymedziť všeobecné ustanovenia
jednotlivých smerníc. Otázku (ne)platnosti dohody o prevzatí záväzkov bolo možné podľa názoru súdu
prvej inštancie rozhodnúť na podklade rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-454/06. Následne

sa súd prvej inštancie vyjadril k návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania vedeného na Úrade pre verejné obstarávanie pod č. 7074-6000/2022, ktoré považoval za
nedôvodné, keďže predmetné konanie bolo ukončené odpoveďou zo dňa 30.06.2023 so záverom o
neopodstatnenosti podnetu žalobcu. Zároveň súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný aj návrh
žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Mestskom súde

Košice pod sp. zn. K2-35Cb/19/2019 (pôvodne konania vedeného na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 35Cb/19/2019), keďže otázku, ktorú si má súd vyriešiť ako otázku predbežnú (otázku
platnosti dohody o prevzatí záväzku), posudzuje aj Mestský súd Košice v konaní vedenom pod sp. zn.
K2-35Cb/19/2019 len ako otázku predbežnú, a teda súd prvej inštancie v rozhodovanom spore by nebol
viazaný výrokom rozhodnutia Mestského súdu Košice o nároku žalovaného 2/ na zaplatenie peňažnej

pohľadávky. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku II. rozsudku vysvetlil, že žalobca vzal žalobu voči
žalovanému 1/ žalobu späť, s čím žalovaní 1/ súhlasil, a preto konanie voči žalovanému 1/ zastavil.

9. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal konaním o žalobe žalobcu voči žalovanému 2/, na ktorý
aplikoval ustanovenia ObZ, keďže medzi stranami išlo o obchodnoprávny vzťah. Žalobca si voči

žalovanému 2/ uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1.218.728,05 eur ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohateniazneplatnéhoprávnehoúkonu.Vzmysle§397vspojenís§394ods.2ObZ,keďžekplneniuv
prospechžalovaného2/došlo(zbankovejzárukyposkytnutejnazákladepožiadavkyžalobcužalovaným
1/) dňa 23.08.2018, v tento deň začala plynúť štvorročná premlčacia lehota, ktorá podľa súdu prvej
inštancie uplynula dňa 23.08.2022. Žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z

neplatnéhoprávnehoúkonužalobouaždňa13.10.2022,t.j.pouplynutízákonomstanovenejštvorročnej
premlčacej lehoty, a preto po námietke premlčania zo strany žalovaného 2/, súd prvej inštancie nemohol
nárok uplatnený žalobou žalobcovi priznať. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj argumentami žalobcu
ohľadom právnej úpravy obsiahnutej v lex corona¸ ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže jednotlivéustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. nie je možné na rozhodovaný spor aplikovať. Právna úprava
lex corona totiž dopadala len na tie premlčacie lehoty, ktoré by v zákonom vymedzenom období
uplynuli, keďže účelom prijatia tejto výnimočnej právnej úpravy nebolo automatické predĺženie všetkých

premlčacích lehôt. Podľa názoru súdu prvej inštancie neboli rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
III.ÚS/618/2021 a sp. zn. III.ÚS/357/2022 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/319/2021 a sp. zn.
2Cdo/189/2020,nadanúvecaplikovateľné,keďžesanevzťahujúnahmotnoprávnelehotyaichprípadné
predĺženie. Ako nedôvodné vyhodnotil súd prvej inštancie aj tvrdenie žalobcu o tom, že premlčacia
lehota spočívala od 15.08.2022 do 13.10.2022, kedy prebiehalo konanie vedené na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. 14Up/1190/2022. Žalobca mal opomenúť rozhodujúcu skutočnosť v
podobe toho, že jeho návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní bol odmietnutý ako
neprípustný uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.09.2022, sp. zn. 14Up/1190/2022.
V predmetnom konaní tak nebolo rozhodnuté o veci samej, preto podľa ustanovenia § 405 ods. 1 ObZ
počas upomínacieho konania premlčacia lehota neprestala plynúť (t. j. nespočívala). Podľa súdu prvej
inštancie nebolo možné aplikovať § 405 ods. 2 ObZ, keď odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky zo dňa 19.02.2020, sp. zn. 32Cdo/646/2018. V zmysle predmetného rozhodnutia okolnosti
konkrétneho prípadu môžu založiť dôvod pre odopretie právnej ochrany, ktorá pre veriteľa vyplýva z
ustanovenia § 405 ods. 2 ObZ, pre rozpor postupu veriteľa so zásadou poctivého obchodného styku
podľa § 265 ObZ. Podľa názoru súdu prvej inštancie podanie návrhu na začatie upomínacieho konania
v okolnostiach rozhodovanej veci nie je možné chápať inak ako excesívne uplatňovanie práva zo strany

žalobcu, ktoré - s tvrdením o predĺžení premlčacej lehoty - predstavuje zneužitie práva žalobcu, a ktoré je
v rozpore s profesionalitou typicky vlastnou pre podnikateľské subjekty. Súd prvej inštancie vysvetlil, že
užuplatnenienárokužalobcomakoveriteľomvsúdnomkonaníniehneď,akohobolomožnéuplatniť,ale
až na samom konci premlčacej lehoty, s cieľom čo najviac navýšiť uplatnené príslušenstvo pohľadávky,
môže byť vyhodnotené ako špekulatívne konanie veriteľa, ktoré možno vnímať ako exces pri uplatnení

práva, ktorému môže byť odopretá právna ochrana pri aplikácii ustanovenia § 265 ObZ. V okolnostiach
rozhodovanej veci si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy za
obdobie od 23.08.2018, a teda už v čase iniciovania upomínacieho konania (k 15.08.2023) predstavovali
uplatňované úroky z omeškania viac ako tretinu zo žalovanej istiny. Žalobca sa zneužívajúcim výkonom
práva snažil o to, aby ku dňu podania žaloby čo najviac umelo navýšil uplatnený nárok o príslušenstvo

pohľadávky. Predmetnú skutočnosť súd prvej inštancie vnímal na ťarchu žalobcu pri možnosti aplikácie
ustanovenia § 265 ObZ na rozhodovaný spor. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na spôsob, akým bol
návrh na začatie upomínacieho konania koncipovaný (v totožnom znení, ako je žaloba z 13.10.2022),
z ktorého muselo byť žalobcovi zjavné, že jeho návrh na začatie upomínacieho konania je neprípustný,
keďnespĺňalpožiadavkystanovenézákonomv§3ods.2aods.3zákonač.307/2016Z.z.,keďnárokna

zaplatenie určitej peňažnej sumy nemožno odôvodnene predpokladať, keďže nevyplýval zo skutočností
uvádzanýchžalobcomazlistínpripojenýchknávrhu.Žalobcasiuplatnilnároknavydaniebezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu (z neplatnej dohody o prevzatí záväzkov),
pričom doplnil, že otázka platnosti tohto právneho úkonu je predmetom súdneho konania vedeného v
tom čase na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 35Cb/19/2019. Žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi

tak muselo byť už v čase podania tohto návrhu zjavné, že pre nesplnenie podmienok bude odmietnutý
podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 307/2016 Z. z. Na záver súd prvej inštancie zhrnul, že pri zohľadnení
relevantnej právnej úpravy (zákona č. 307/2016 Z. z.) s prihliadnutím na to, že žalobca je kvalifikovane
zastúpený advokátskou kanceláriou, a teda musel byť žalobca s touto právnou úpravou oboznámený,
neopomínajúc špekulatívnosť konania žalobcu s umelým navyšovaním nároku v časti príslušenstva

pohľadávky, bolo jediným účelom podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní
zo strany žalobcu účelovo a bez úmyslu dosiahnuť v takto začatom konaní vymoženie uplatňovaného
nároku, aby nastúpila výhoda predĺženia premlčacej lehoty.

10. Súd prvej inštancie nad rámec záveru o premlčaní nároku žalobcu sa zaoberal aj argumentáciou

žalobcu o neplatnosti dohody o prevzatí záväzku zo dňa 08.01.2014, ktorý namietal, že táto dohoda bola
uzatvorená v rozpore s ustanoveniami § 10a ods. 1 a § 9 ods. 1 až ods. 4 ZoVO. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-454/06 sa do slovenskej právnej úpravy
dostala úprava zákazu dodatkovania zmlúv, ktoré sú výsledkom verejného obstarávania. Následne
sa súd prvej inštancie zaoberal odôvodnením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-454/06, ako aj

vysvetlením podstatnej zmenu verejnej zmluvy počas jej platnosti. Z pohľadu charakteru zmeny musí ísť
o podstatnú zmenu okolností - na parciálne zmeny sa neprihliada. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v
rozhodovanej veci o žiadny z takýchto prípadov nešlo, keďže dohodou o prevzatí záväzkov z 08.01.2014
nedošlo k zmene v podstatných náležitostiach pôvodného kontraktu (zmluvy o dielo), keďže sa nemenilpredmet zákazky (rekonštrukcia Kulturparku) a ani cena diela, či už rozširujúcim alebo zužujúcim
spôsobom, nebolo v ňom dojednané nové plnenie (iné dielo, ktoré by sa malo realizovať), nemenili sa
platobné podmienky v prospech zhotoviteľa v rozpore s pôvodnými súťažnými podkladmi a ani sa ňou

neupustiloodpôvodnesúťaženýchzabezpečovacíchprostriedkov.Súdprvejinštancieuviedol,ževčase
uzatvorenia dohody o prevzatí záväzkov zo dňa 08.01.2014 bol predmet zákazky zrealizovaný, keďže
dielo bolo zhotovené a odovzdané žalovanému 2/ ešte pred uzatvorením žalobcom spochybňovanej
dohody. Predmetnou dohodou žalobca ako subdodávateľ zhotoviteľa poskytol za zhotoviteľa zábezpeku
v sume 5 % z ceny diela dohodnutú v čl. IV. bod 8 zmluvy o dielo z 18.06.2012, ktorú podľa predmetného

zmluvného ustanovenia bolo možné nahradiť bankovou zárukou, ktorá bola poskytnutá po celú záručnú
dobu dojednanú v zmluve. Zároveň žalobca prevzal na seba záväzok odstrániť za zhotoviteľa vady diela
v záručnej dobe. V danom prípade tak uzavretím dohody o prevzatí záväzkov nedošlo k zakázanej
zmene podstatných náležitosti zmluvy o dielo v podobe predmetu diela a ceny dielo, nedošlo k zmene
splatnosti záväzku v prospech zhotoviteľa, nedošlo ani k upusteniu zabezpečovacích prostriedkov zo
strany žalovaného 2/ ako súťažiteľa, ale došlo len k nahradeniu zloženia zábezpeky bankovou zárukou,

čo však výslovne zmluva o dielo predpokladala. Nemožno pritom súhlasiť s tvrdením žalobcu, že
prevzatím záväzku odstraňovať vady diela žalobcom za spoločnosť Doprastav, a.s. malo dôjsť k zmene
zhotoviteľa. K zmene zhotoviteľa obstaraného diela v danom prípade nedošlo, o túto zmenu by sa
jednalo jedine v prípade, ak by počas zhotovovania diela (t. j. v čase pred jeho odovzdaním) by došlo
k nahradeniu spoločnosti Doprastav, a.s. ako zhotoviteľa žalobcom ako novým zhotoviteľom. Žalobca

ako zmluvný partner pre žalovaného 2/ dielo vymedzené v zmluve o dielo nezhotovoval. Žalobca len
po zhotovení diela (a po naplnení podstatných časti vysúťaženej zmluvy zo strany zhotoviteľa) prevzal
na seba za zhotoviteľa niektoré vedľajšie záväzky, a to záväzky odstraňovať za zhotoviteľa vady diela v
záručnej dobe, čo však nie je možné stotožňovať so zmenou účastníka obstarávanej zmluvy na strane
zhotoviteľa.Súdprvejinštanciezdôraznil,žežalobcabolsubdodávateľomzhotoviteľanadiele.Súdprvej

inštancie poukázal na to, že porušenie ZoVO žalovaným 2/, od ktorého žalobca odvodzoval neplatnosť
dohody o prevzatí záväzkov, nezistil ani orgán na to oprávnený, a to Úrad pre verejné obstarávanie. Súd
prvej inštancie sa vysporiadal aj s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-549/14, ktorým
tiež argumentoval v spore žalobca, keď uviedol, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor Európskej
únie dospel k záveru, že článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca

2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku
tovaru a verejných zákaziek na služby sa má vykladať v tom zmysle, že po pridelení verejnej zákazky
nemôže dôjsť k jej podstatnej zmene bez toho, aby sa začalo nové zadávacie konanie, aj keď táto
zmena predstavuje objektívne spôsob urovnania dohodou, v rámci ktorej strany upustili od svojich
vzájomných nárokov s cieľom vyhnúť sa sporu, ktorého výsledok je neistý, a ktorý vznikol z dôvodu

ťažkostí spojených s plnením tejto zákazky. Bolo by to inak, ak bola v dokumentácii k zadávaciemu
konaniu stanovená možnosť zmeniť niektoré, aj podstatné, podmienky tejto zákazky po jej zadaní a
boli by stanovené podmienky uplatnenia tejto možnosti. Medzi verejným obstarávateľom a súťažiteľom
došlo k uzatvoreniu dohody o urovnaní, na základe ktorej sa verejný obstarávateľ a aj súťažiteľ vzdali
časti (podstatných) nárokov z vysúťaženej zmluvy, čím došlo k značne zúženému rozsahu predmetu

zmluvy (predmetu verejného obstarávania), teda k zmene podmienok súťaže po skončení obstarávania
(zadávacieho konania), ktoré, keby boli pôvodne predmetom súťaže, by umožnili uchádzať sa o zákazku
aj iným subjektom. V danom prípade nedošlo k zúženiu zákazky po skončení verejného obstarávania
uzatvorením žalobcom spochybňovanej dohody o prevzatí záväzkov nedošlo k zúženiu predmetu
diela, ktoré bolo v čase jej uzatvorenia zhotoviteľom odovzdané žalovanému 2/ ako objednávateľovi a

žalovaný 2/ ako verejný obstarávateľ sa ňou nevzdal akýchkoľvek nárokov voči zhotoviteľovi, a teda
nedošlo ex post k zmene súťažených podmienok v prospech súťažiteľa. Preto nemožno hovoriť o
tom, že uzatvorenie tejto dôvody zmenilo podstatné podmienky zmluvy, ktoré by mohlo mať vplyv na
účasť iných subjektov vo verejnom obstarávaní. Žalobca po splnení predmetu zákazky zhotoviteľom,
spoločnosťou Doprastav a.s. (po zhotovení a odovzdaní diela žalovanému 2/), prevzal na seba záväzok

zhotoviteľa, spoločnosti Doprastav a.s., za rovnakých podmienok, aké boli predpokladané zmluvou o
dielo uzatvorenou medzi žalovaným 2/ ako verejným obstarávateľom a spoločnosťou Doprastav a.s.
ako súťažiteľom. Uzatvorená dohoda tak žiadnym spôsobom nemenila podmienky súťaženej zmluvy v
neprospechžalovaného2/akoverejnéhoobstarávateľaalebovprospechspoločnostiDoprastava.s.ako
súťažiteľa. S prihliadnutím na tieto skutočnosti preto súd prvej inštancie uviedol, že závery z rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie C-549/14 neboli aplikovateľné na rozhodovaný spor. Nárok žalovaného
2/ na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol k okamihu, kedy zo strany žalobcu nedošlo k odstráneniu vád,
hoci záväzok ich odstrániť na seba dobrovoľne za spoločnosť Doprastav, a.s. prevzal. Pre vznik nároku
na zaplatenie zmluvnej pokuty nebolo potrebné, aby si ich žalovaný 2/ osobitne uplatňoval u žalobcu,keďže takáto povinnosť žalovanému 2/ zo žiadneho zmluvného ustanovenia (či už zmluvy o dielo alebo
z dohody o prevzatí záväzkov) nevyplývala. V dodatku č. 12 zo dňa 21.01.2014 k zmluve o úverovom
rámci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/, na základe ktorého bola vystavená v prospech

žalovaného 2/ banková záruka, neboli dohodnuté akékoľvek podmienky, ktoré má splniť beneficient. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že aj zo samotnej bankovej vyplýva, že písomná požiadavka žalovaného
2/ na vyplatenie bankovej záruky musí obsahovať presný popis nesplnených záväzkov zhotoviteľa
spolu s vyčíslením hodnoty (sumy) nesplnených záväzkov zhotoviteľa v členení podľa jednotlivých
stavebných objektov diela, ktorých sa nesplnené záväzky zhotoviteľa týkajú, špecifikovaných uvedením

úplného a presného číselného označenia a názvu stavebného objektu diela v zmysle prílohy č. 1 k
záruke. Preto, ak žalovanému 2/ vznikol nárok na zmluvnú pokutu v súlade so zmluvou a v súlade s
bankovou zárukou, bol oprávnený si nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatniť z bankovej záruky
u žalovaného 1/ bez toho, aby predtým vyzval žalobcu na úhradu zmluvnej pokuty. Okrem toho zákon
nepozná ako dôvod neplatnosti právneho úkonu „predčasnosť“. Ak žalobca vytýkal žalovanému 2/,
že žalovaný 2/ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom omeškania žalobcu, súd prvej inštancie uviedol,

že táto argumentácia nemá nič spoločné s neplatnosťou právneho úkonu a s nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu, a zároveň poukázal na to,
akým spôsobom bola zo strany žalobcu dojednaná banková záruka, v ktorej je jednoznačne uvedené,
aké listiny bol žalovaný 2/ povinný predložiť žalovanému 1/ pri uplatnení si nároku z bankovej záruky,
a preto ak tieto listiny žalovaný 2/ žalovanému 1/ predložil (čo žalobca nespochybňoval), nebol povinný

predkladať žiadne listiny nad rámec toho, a to dokonca ani v prebiehajúcom súdnom konaní. Preto
argumentácia žalobcu o neunesení dôkazného bremena žalovaným 2/ nemá podľa názoru súdu prvej
inštancie žiadnu právnu relevanciu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca si po späťvzatí žaloby
voči žalovanému 1/ uplatnil voči žalovanému 2/ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného
plnením z neplatného právneho úkonu, keď neplatnosť videl v troch okruhoch, pričom následne na

jednej z argumentačnej línii týkajúcej sa neplatnosti bankovej záruky netrval, a preto sa ňou súd bližšie
nezaoberal. Zostávajúce dve argumentačné línie žalobcu, ktorými odôvodňoval svoj nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, o neplatnosti dohody o prevzatí záväzkov a o neplatnosti uplatnenia si
nároku z bankovej záruky žalovaným 2/ vyhodnotil súd ako nedôvodné.

11. Súd prvej inštancie uviedol, že ak žalobca chcel namietať existenciu samotných zmluvných pokút
a existenciu omeškania žalobcu s odstraňovaním vád diela, tak takáto argumentácia bola mimo
rámca rozhodovaného sporu. Predmetná argumentácia žalobcu nesúvisí s prejednávaným sporom, s
uplatneným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho
úkonu a celkovo s neplatnosťou dohody o prevzatí záväzku a s neplatnosťou uplatnenia si nároku z

bankovej záruky. Ak by nárok žalovaného 2/ na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola uspokojená z
bankovejzáruky,neexistoval,takbysajednaloonároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniazískaného
bezprávnehodôvodu(t.j.jednalobysaoodlišnýnárok,nežsižalobcauplatnilpodanoužalobou).Keďže
podľa súdu prvej inštancie takýto nárok nebol predmetom žaloby, nemohol ho posudzovať a nebolo
povinnosťou súdu sa s argumentáciou, ktorá nesúvisí s predmetom sporu, vysporiadavať. Žalobca podľa

súdu prvej inštancie ignoroval tú skutočnosť, že nie je podstatné to, či ide o reakciu na vyjadrenia
žalovaných 1/ a 2/, ale relevantné je len to, či jeho argumentácia súvisí s ním uplatneným nárokom a
spôsobom, ako bol tento nárok žalobcom v žalobe skutkovo vymedzený. Pritom je zrejmé, že ak by
aj žalobca reagoval na vyjadrenia žalovaných 1/ a 2/, tak aj tieto boli mimo rámca sporu. Posúdenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu si vyžaduje iný

skutkový základ oproti skutkovému základu uvedenému v žalobe v súvislosti s nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu. Žalobca však kvalitatívnu
zmenu žaloby v rozhodovanom spore nenavrhol, a preto samotnú (ne)existenciu nároku žalovaného 2/
na zaplatenie zmluvnej pokuty týkajúcu sa prípadného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
získaného plnením bez právneho dôvodu neurobil predmetom súdneho sporu. Súd prvej inštancie

nevyhovel návrhu výsluchu svedka majiteľa žalobcu-pána A. s odkazom na oneskorene uplatnený návrh
podľa § 153 CSP.

12.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštancievovzťahužalobcuažalovaného1/podľaustanovenia
§ 256 ods. 1 CSP tak, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť

žalovanému 1/ trovy, ktoré mu v konaní vznikli. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ rozhodol súd prvej
inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešný žalovaný 2/ má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalovaným 1/ a 2/
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vo výrokoch III. a IV. vo vzťahu k žalovanému 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm.

e), písm. f), písm. h) CSP a odvolacím návrhom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi voči žalovanému 2/ nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ v prvom rade namietal záver súdu
prvej inštancie, že došlo k premlčaniu žalovaného nároku, a to s ohľadom na nesprávnu aplikáciu §

1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.z., v zmysle ktorých premlčacia lehota počas účinnosti
predmetného zákona v zákonom stanovenom časom úseku neplynula. Súd prvej inštancie sa podľa
názoru odvolateľa odklonil od ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.
Skutočnosť, že v citovaných rozhodnutiach Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sa jedná o
posudzovanie procesných lehôt, nie je dôvodom pre odklon, keďže tieto síce posudzovali v konkrétnych
prípadoch procesné lehoty, avšak ani v jednom z citovaných rozhodnutí nevylúčili aplikáciu ich právneho

názoru aj na hmotnoprávne lehoty vrátane premlčacích lehôt. Súd prvej inštancie pri odklone od
ustálenej judikatúry argumentoval rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.09.2022, sp. zn.
3Cob/22/2022, v ktorom sa však súd nezaoberá otázkou, či predmetné ustanovenia „lex corona“ sa
vzťahujú výlučne na procesné lehoty, ale otázkou, či sa „neplynutie“ premlčacích lehôt aplikuje výlučne
na lehoty, ktorých koniec mal pripadnúť v čase účinnosti citovaného ustanovenia § 1 a § 8 zákona

č. 62/2020 Z.z.. Takýto právny názor nie je možné vyvodiť zo žiadneho ustanovenia posudzovaného
zákona č. 62/2020 Z.z. a tento právny názor je v priamom rozpore s ustálenou vyššie označenou
judikatúrou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ktorá dospela k presne opačnému názoru, ako
Krajský súd v Bratislave, a teda ide o exces vo vzťahu k ustálenej judikatúre súdov. K otázke predĺženia
premlčacích lehôt z dôvodu súdneho konania sp. zn. 14Up/1190/2022 odvolateľ poukázal na § 405 ods.

2 ObZ, ktoré súd prvej inštancie odmietol aplikovať z dôvodu aplikácie zásady poctivého obchodného
styku. Citované rozhodnutie českého súdu sa týka situácie, kedy žalobca podal zjavne nedôvodnú
žalobu a nezaplatil súdny poplatok, na základe čoho došlo k zastaveniu predmetného súdneho konania.
Naopak, v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 14Up/1190/2022
žalobca riadne podal dôvodnú žalobu, ako aj zaplatil súdny poplatok, a teda pokračoval v súdnom

konaní. K odmietnutiu návrhu na vydanie platobného rozkazu došlo výlučne z dôvodu prebiehajúceho
konania pred Okresným súdom Košice III pod sp. zn. 35Cb/19/2019 (nie z dôvodu, že by sa jednalo
o nedôvodnú žalobu), v ktorom sa riešila podľa názoru Okresného súdu Banská Bystrica otázka, ktorá
mohla mať význam pre rozhodnutie vo veci sp. zn. 14Up/1190/2022. Právny záver Okresného súdu
Banská Bystrica nebolo možné vopred predpokladať a už vôbec nie pokladať za konanie žalobcu v

rozpore s poctivým obchodným stykom, ako špekuluje v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie.
Žalobca ihneď po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o odmietnutí
návrhu na vydanie platobného rozkazu v súlade s odporúčaním Okresného súdu Banská Bystrica podal
žalobu na zaplatenie žalovaného nároku na Mestský súd Bratislava III, keďže usúdil uvedený postup ako
najrýchlejší, pričom žalobca v tomto súdnom konaní riadne pokračuje. Zároveň je potrebné odmietnuť

aj ničím nepodložené obvinenia a špekulácie súdu prvej inštancie, ktorý špekuluje ohľadne motivácie
žalobcu podať žalobu v závere plynutia premlčacích lehôt a takéto konanie sa snaží kvalifikovať ako
konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo ako zneužitie práva. Odvolateľ mal za to, že
podanie žaloby – návrhu na vydanie platobného rozkazu ako výkon práva nemôže byť považované za
konanie žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd prvej inštancie v rámci posudzovania

platnosti dohody o prevzatí záväzku odignoroval argumentáciu žalobcu, v ktorej poukázal na to, že
nahradenie zmluvného partnera, s ktorým verejný obstarávateľ uzavrel zmluvu, je zmena podstatných
náležitostí dotknutej verejnej zmluvy. Z rovnakého dôvodu je potrebné odmietnuť aj právne závery súdu
prvej inštancie, že zmluva o dielo predpokladala nahradenie účastníka zmluvy ohľadne predloženia
bankovej záruky. Zmluva o dielo síce predpokladala nahradenie zloženia zábezpeky bankovou zárukou,

avšak zo strany spoločnosti Doprastav a.s., nie zo strany spoločnosti DÚHA, a.s., prípadne inej entity,
ktorá nebola účastníkom predmetnej zmluvy o dielo. Zároveň je potrebné v súvislosti s bankovou
zárukou vystavenou žalobcom odmietnuť ako nesprávny aj argument súdu prvej inštancie, že by sa
nezmenili platobné podmienky v prospech uchádzača (t.j. spoločnosti Doprastav a.s.). Práve naopak,
tým, že žalovaný 2/ sa uzavretím dohody o prevzatí záväzkov vzdal voči spoločnosti Doprastav a.s.

svojho práva na vystavenie bankovej záruky a umožnil túto vystaviť tretím subjektom, došlo k zmene
platobných podmienok v prospech spoločnosti Doprastav a.s., keďže na základe vystavenej bankovej
záruky došlo k vyplateniu posledných 5 % zadržanej časti ceny diela spoločnosti Doprastav a.s. (čl.
IV. bod 8 zmluvy o dielo). Z rovnakého dôvodu, keďže k vyplateniu poslednej časti ceny diela došloaž po a výlučne na základe vystavenia bankovej záruky zo strany DÚHA, a.s., nie je správny ani
právny záver súdu prvej inštancie, že k uzavretiu dohody o prevzatí záväzkov došlo až „po naplnení
podstatných časti vysúťaženej zmluvy zo strany zhotoviteľa“, za ktoré súd prvej inštancie považoval

zhotovenie diela a zaplatenie ceny diela. Súd prvej inštancie tak opomenul do svojej úvahy zahrnúť
čl. IV. bod 8 zmluvy o dielo, ktoré podmieňuje uhradenie až 5 % ceny diela predložením bankovej
záruky zo strany spoločnosti Doprastav a.s.. Odvolateľ uviedol, že žalovaný 2/ uzavretím dohody o
prevzatí záväzkov podstatným spôsobom zmenil pôvodnú zmluvu o dielo tým, že došlo k nahradeniu
zmluvného partnera (t. j. spoločnosti Doprastav a.s.) v časti týkajúcej sa zodpovednosti za vady diela (čl.

XII. Všeobecných zmluvných podmienok vykonania diela, ktoré tvoria neoddeliteľnú prílohu k Zmluve
o dielo č. 2012001320) žalobcom (spoločnosťou DÚHA, a.s.). Súd prvej inštancie nevzal do úvahy
tú skutočnosť, že súčasťou povinností zhotoviteľa v zmysle posudzovanej zmluvy o dielo bolo okrem
iného tiež odstraňovanie vád diela v záručnej dobe. Argumentácia súdu prvej inštancie, ktorá zužuje
zmluvu o dielo na obdobie od jeho zhotovenia do momentu jeho odovzdania, ignoruje skutočnosť, že
zhotoviteľ má v cene diela započítané významné náklady na 5 rokov trvajúcu povinnosť odstraňovania

reklamovaných vád diela. Uvedeného práva sa žalovaný 2/ voči spoločnosti Doprastav a.s. uzavretím
dohody o prevzatí záväzkov dobrovoľne vzdal. Odstraňovanie reklamovaných vád počas 5 ročnej
záručnejdobyjepodstatnousúčasťouzmluvnýchplnenízhotoviteľapodľaZmluvyodieloajzfinančného
hľadiska. Skutočnosť, že v prípade odstraňovania reklamovaných vád sa nemôže jednať len o nejakú
formu „vedľajšieho plnenia“ svedčí aj skutočnosť, že za neodstránenie vád predmetná zmluva o dielo

predpokladá drakonické zmluvné pokuty. Ďalším právnym argumentom preukazujúcim právny záver, že
sa jedná o podstatnú zmenu zmluvy, ktorú nevzal súd prvej inštancie pri posudzovaní veci do úvahy, je
tiež skutočnosť, že na účasť na verejnom obstarávaní bolo potrebné v zmysle vtedy platného zákona č.
25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vo vtedy platnom znení
(ďalej len „ZoVO“) splniť tzv. osobné postavenie podľa § 26 ZoVO, finančné a ekonomické postavenie

podľa § 27 ZoVO, ako aj v neposlednom rade tzv. technickú a odbornú spôsobilosť podľa § 28 ZoVO. Ak
by súd prvej inštancie pripustil nahradenie účastníka zmluvy novým účastníkom zmluvy bez verejného
obstarávania, jednalo by sa jednoznačne o zmenu v rozpore s princípom rovnakého zaobchádzania,
princípom nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, ako aj princípom transparentnosti verejného
obstarávania podľa ustanovenia § 9 ods. 4 ZoVO. Ďalej sa odvolateľ zaoberal odpoveďou Úradu pre

verejné obstarávanie zo dňa 30.06.2023. K Rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci C-549/14 uviedol,
že súd prvej inštancie si protirečil, ak vo vyššie citovanom odôvodnení uviedol, že žalobca „prevzal
na seba záväzok zhotoviteľa“ a súčasne, že „ako verejný obstarávateľ sa ňou nevzdal akýchkoľvek
nárokov voči zhotoviteľovi“. Podstatou prevzatia záväzku je podľa názoru žalobcu zmena účastníka
zmluvnéhovzťahu,jehonahradeniainouentitou,čojevosvojejpodstatevzdaniesasvojichnárokovvoči

pôvodnému účastníkovi zmluvy o dielo. Nejedná sa teda o nejakú formu pristúpenia k záväzku, ale k jeho
prevzatiu zo strany žalobcu, čím logicky prišlo k zániku záväzku na strane spoločnosti Doprastav, a.s..
Taktiež je potrebné odmietnuť argument súdu prvej inštancie, že nedošlo k zmene podmienok súťaženej
zmluvy v prospech spoločnosti Doprastav, a.s.. Práve naopak, zhotoviteľ má v cene diela započítané tiež
významné náklady na 5 rokov trvajúcu povinnosť odstraňovania reklamovaných vád diela. Uvedeného

práva sa žalovaný 2/ v prospech spoločnosti Doprastav a.s. uzavretím dohody o prevzatí záväzkov
dobrovoľne vzdal. Vyššie uvedené hypotézy súdu prvej inštancie sú preto nesprávne. Ak mal súd prvej
inštancie o výklade rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie pochybnosť, mal možnosť v zmysle
ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c) CSP podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie.

14. Odvolateľ k otázke existencie zmluvných pokút ako právneho základu pre uplatnenie práva
z bankovej záruky uviedol, že okrem ostatných argumentov popieral v súdnom konaní existenciu
zmluvných pokút vo výške 295.180.140,67 eur, ktorými žalovaný 2/ odôvodňoval uplatnenie práv k
bankovej záruke. K spochybneniu existencie zmluvných pokút došlo zo strany žalobcu v podanom

žalobnom návrhu (kde žalobca označuje zmluvné pokuty ako „údajné“), ako aj v prvom písomnom
vyjadrení žalobcu zo dňa 13.02.2023, ktorým reagoval na vyjadrenia žalovaného 1/ a 2/. Žalobca
zároveň už v prednese žaloby na prvom pojednávaní zo dňa 16.11.2023 výslovne poprel existenciu
predmetných zmluvných pokút a namietol, že žalovaný 2/ nepreukázal v súdnom konaní ich existenciu.
Záver súdu prvej inštancie, že sa jedná o kvalitatívnu zmenu žaloby vyžadujúcu zmenu žaloby, ktorou

sa teda ďalej nebude zaoberať, je preto treba odmietnuť. Skutočnosť, že súd prvej inštancie kvalifikoval
uplatňovaný právny nárok výlučne ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného
právneho úkonu a nie tiež ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, nie je
možné dávať na ťarchu žalobcovi. Žalobca má za to, že uvedeným konaním súdu prvej inštancie, ktorýnebral do úvahy argumentáciu žalobcu, došlo ku konaniu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z
rovnakého dôvodu žalobca nesúhlasí s nepripustením výsluchu svedka - B. C. A., ktorý by dosvedčil

neexistenciu žalovaným 2/ namietaného omeškania s odstraňovaním reklamovaných vád, ktorými
žalovaný 2/ odôvodnil predmetné zmluvné pokuty vo výške 295.180.140,67 eur. Žalobca má za to, že
týmto konaním súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP. V tejto súvislosti odvolateľ namietal
uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania, keďže k popretiu existencie zmluvných pokút došlo ešte

pred prvým pojednávaním vo veci, resp. v prvom prednese žaloby na prvom pojednávaní vo veci a
potreba navrhnúť výsluch svedka – B. C. A. vyplývala z tvrdení žalovaného 2/ v priebehu súdneho
konania.

15. Žalovaný 2/ sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zaoberal argumentáciou žalobcu spočívajúcou v
uplatnení nároku bezdôvodného uplatnenia bez právneho dôvodu už v podanej žalobe, keď poukázal na

jej obsah. Zo žalobcom citovanej formulácie však v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť (chýbajúce)
elementárne skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca riadne a včas odstraňoval všetky uplatnené
vady, a teda nikdy nevznikol nárok žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty z titulu omeškania žalobcu
s odstraňovaním vád diela. Povedané inými slovami, žalobca síce spochybnil uplatnený nárok v rozsahu
vyše 295 mil. eur ako „absolútne nereálny“, avšak predmetom tunajšieho konania je suma vo výške cca

1,2 mil. eur (rozsah uplatneného nároku žalovaného 2/ z bankovej záruky), a žalobca túto podstatne
nižšiu sumu v žalobe ani len nespochybnil, pričom zmluvná pokuta vo výške 5 % z celkovej ceny diela
v žiadnom prípade nemôže byť a priori hodnotená ako „absolútne nereálna“. Následne sa žalovaný 2/
zaoberal celkovou sumou zmluvnej pokuty. Žalobca v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti a ani len
skutkové tvrdenia, ktoré by mali spochybniť nárok žalovaného na zmluvnú pokutu v zmluvne dohodnutej

výške (7.234,63 eur za každý deň omeškania). Podľa vyjadrenia žalobcu v odvolaní (str. 13) tento až vo
svojej replike zo dňa 13.02.2023 a následne na prvom pojednávaní dňa 16.11.2023 mal výslovne poprieť
existenciu predmetných zmluvných pokút a namietať, že žalovaný nepreukázal ich existenciu. V tomto
smerevôbecnemožnosúhlasiťsožalobcovýmtvrdením,žezjehopohľadunejdeozmenužaloby,alelen
„o upresnenie skutkových a právnych tvrdení už uvedených v žalobe ako reakcie na písomné vyjadrenia

žalovaných“. Keďže žalobca od počiatku postavil svoj nárok len na neplatnosti právneho úkonu (a
nie z titulu bezdôvodného obohatenia opierajúc sa o tvrdenie, že žalobca nikdy nebol v omeškaní s
odstraňovaním vád, a preto žalovanému nevznikol nárok na zmluvnú pokutu), žalobca bol povinný, ak
by chcel dosiahnuť zmenu žaloby spočívajúcu v podstatnom doplnení týchto rozhodujúcich skutočností
v žalobe, podať návrh na zmenu žaloby. Následne sa žalovaný 2/ vyjadril k otázke neplynutia premlčacej

doby podľa lex corona a k otázke predĺženia premlčacej doby podľa § 405 ods. 2 ObZ. Žalovaný 2/ v
plnom rozsahu súhlasil s právnymi závermi súdu prvej inštancie o platnosti dohody o prevzatí záväzku
uvedených v bodoch 23. a 24. odôvodnenia rozsudku. Tieto závery plne korešpondujú aj so záverom
Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý nevyhovel podnetu žalobcu smerujúcemu k spochybneniu dohody
o prevzatí záväzkov zo dňa 08.01.2014. Ak by aj dohoda o prevzatí záväzkov nevyvolala zamýšľané

právne účinky vo význame, že na jednej strane zanikla pôvodnému zhotoviteľovi (Doprastav, a.s.)
povinnosť odstraňovať vady diela a zabezpečiť vystavenie bankovej záruky a na strane druhej táto
povinnosť vznikla žalobcovi (ako hlavnému subdodávateľovi pôvodného zhotoviteľa), tak je potrebné
skúmať, či teoretická neplatnosť sa týka dohody ako celku alebo len určitej časti v zmysle § 41 OZ.
Nemožno mať akékoľvek pochybnosti o tom, že ak by aj naďalej trvala povinnosť pôvodného zhotoviteľa

odstraňovať vady diela a zabezpečiť vystavenie bankovej záruky, žiadne zákonné ustanovenie ani
zmluva neobmedzuje: a) pôvodného zhotoviteľa (v právnom postavení dlžníka) dohodnúť sa s treťou
osobou (žalobcom), aby táto tretia osoba splnila jeho povinnosť za pôvodného zhotoviteľa bez nutnosti
získať súhlas žalovaného 2/ (ako objednávateľa v právnom postavení veriteľa) – a teda by išlo o
aplikáciu postupu podľa § 331 ObZ, alebo b) žalovaného 2/ (ako objednávateľa v právnom postavení

veriteľa) dohodnúť sa s treťou osobou (žalobcom), že splní za dlžníka (pôvodného zhotoviteľa) jeho
záväzok, čím sa stáva dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne
a nerozdielne, a teda by išlo o aplikáciu postupu podľa § 533 OZ. Z okolností, za ktorých bola uzatváraná
dohoda o prevzatí záväzkov, bol jednoznačne deklarovaný úmysel žalobcu odstraňovať vady diela za
pôvodného zhotoviteľa a rovnako úmysel žalobcu splniť za pôvodného zhotoviteľa aj jeho povinnosť

zabezpečiť vystavenie bankovej záruky a tento úmysel žalobcu bol následne jednoznačne potvrdený aj
jeho faktickým konaním, teda že aj zabezpečil vystavenie bankovej záruky a zároveň počas záručnej
doby (v trvaní piatich rokov) realizoval odstraňovanie vád diela. Bez ohľadu na to, či mala byť „platná
časť“ dohody o prevzatí záväzkov, žalovaný 2/ ako objednávateľ (v právnom postavení veriteľa) nemalžiaden dôvod neprijať plnenie od žalobcu, ak so zreteľom na všetky okolnosti bolo zrejmé, že tento chce
konať namiesto, resp. za pôvodného zhotoviteľa. Ak sa žalobca domnieval, že nikdy nebol povinný za
pôvodného zhotoviteľa zabezpečiť vystavenie bankovej záruky a ani odstraňovať vady diela, z titulu

neplatnej zmluvy o prevzatí záväzkov sa môže domáhať bezdôvodného obohatenia len vo vzťahu k
pôvodnému zhotoviteľovi, za ktorého „bezdôvodne“ plnil. Preto aj keby sa trojstranná dohoda o prevzatí
záväzkov posúdila ako zákonom nepovolená podstatná zmena pôvodnej hlavnej zmluvy o dielo, ani
takýto záver by sám o sebe neznamenal vznik zodpovednostného vzťahu žalovaného 2/ voči žalobcovi,
ale vznik zodpovednostného vzťahu pôvodného zhotoviteľa voči žalobcovi. Na základe uvedeného preto

žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

16.Odvolateľvodvolacejreplikekotázkezmenyžalobyzotrvalnasvojomvyjadrenívodvolaní,žalovaný
2/ nepreukázal existenciu zmluvných pokút, napriek tomu, že žalobca poprel existenciu takýchto nárokov
žalovaného 2/. Existenciou zmluvných pokút ako právneho základu pre uplatnenie práv z predmetnej
bankovej záruky sa odmietol zaoberať súd prvej inštancie, čím došlo ku konaniu, ktorým znemožnil

žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Následne sa odvolateľ vyjadril k námietke premlčacej doby. Žalovaný 2/ vo
svojom vyjadrení nešpecifikoval, akú časť dohody o prevzatí záväzkov by bolo možné podľa jeho
názoru považovať za neplatnú. Vzhľadom na dôvod neplatnosti, ktorým je rozpor s právnymi predpismi
upravujúcimiverejnéobstarávanie,tedasamotnéuzavretietakejtodohodyoprevzatízáväzkovvrozpore

s postupmi verejného obstarávania spôsobuje neplatnosť celej takejto dohody. Nie je teda možné
uvažovať o neplatnosti dohody len z časti. K argumentom žalovaného 2/ o prípadnej aplikácii § 331
ObZ, prípadne ako tzv. pristúpenie k záväzku podľa § 533 OZ, odvolateľ uviedol, že sa jedná o novú
argumentáciu žalovaného 2/, ktorú nepoužil v doterajšom konaní. Preto je takúto procesnú obranu
potrebné v zmysle ustanovenia § 366 CSP odmietnuť ako nepovolené novoty. Z listinných dôkazov

predložených v tomto konaní a ani z doterajšej argumentácie žalovaného 2/ nevyplýva, že by úmyslom
strán bolo (i) plnenie spoločnosti Doprastav, a.s. prostredníctvom žalobcu v zmysle ustanovenia § 331
ObZ, alebo dokonca pristúpenie k záväzku spoločnosti Doprastav, a.s. zo strany žalobcu v zmysle § 533
OZ. Uvedené je zjavné aj zo samotnej textácie posudzovanej neplatnej dohody o prevzatí záväzkov, z
ktorej je zjavný úmysel žalovaného 2/ nahradiť spoločnosť Doprastav, a.s. žalobcom. Naviac žalobca

poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nie je naplnená ani hypotéza § 533 OZ, keďže k
pristúpeniu k záväzku by mohlo dôjsť len v prípade, ak by došlo k „písomnej dohode s veriteľom“ (t.j.
žalovaným2/)bezúčastispoločnostiDoprastav,a.s.,čozjavneniejeposudzovanýprípad.Knemožnosti
aplikácie podľa § 454 OZ uviedol, že žalovaný 2/ tvrdil počas celého konania a vyplýva to aj z jeho
doterajšieho konania, že mu vznikol nárok na zmluvné pokuty voči žalobcovi. Nová argumentačná

línia žalovaného 2/ úplne popiera doterajšie tvrdenia žalovaného 2/ o existencii nárokov na zaplatenie
zmluvných pokút vo výške 295 mil. eur voči žalobcovi. Žalovaný 2/ nepreukázal existenciu nároku
na zaplatenie zmluvných pokút vo výške 295 mil. eur voči žalobcovi, ani voči spoločnosti Doprastav,
a.s., voči ktorej si doteraz ani len žiadne zmluvné pokuty neuplatňoval. Žalovaný 2/ si uplatnil právo
na vyplatenie bankovej záruky vystavenej bankou žalobcu, nie bankou spoločnosti Doprastav, a.s.. Z

uvedeného dôvodu sa nemohlo, čo sa týka žalobcom uplatneného konania, jednať o plnenie žalobcu
za spoločnosť Doprastav, a.s., ako tvrdí žalovaný 2/. Na právny vzťah sa aplikuje primárne Obchodný
zákonník, konkrétne ustanovenie § 321 ods. 4 ObZ, nie ustanovenie § 454 OZ. V zmysle § 321 ods.
4 ObZ je pasívne legitimovaný žalovaný 2/, nie spoločnosť Doprastav, a.s.. Uvedená argumentácia
žalovaného 2/ o aplikácii § 454 OZ je teda vzhľadom na vyššie uvedené nesprávna a je potrebné ju

odmietnuť.

17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po preskúmaní obsahu spisu a
napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s obsahom spisu a napadnutého rozhodnutia

súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.19. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

20. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

21. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

22. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

23. Podľa § 140 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo

alebosauplatňujeinéprávo(ods.1).Zmenoužalobyjeipodstatnázmenaalebodoplnenierozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe (ods. 2). Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení
uplatnený nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu
(ods. 3).

24. Podľa § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania (ods. 1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (ods. 2). Ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej
(ods. 3).

25. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

26. Podľa § 187 ods. 1, ods. 2 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (ods. 1). Dôkazným
prostriedkomjenajmävýsluchstrany,výsluchsvedka,listina,odbornévyjadrenie,znaleckédokazovanie
a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (ods. 2).

27. Podľa § 191 ods. 1, ods. 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon
neustanovuje inak (ods. 2).

28.Podľa§451ods.1,ods.2OZ,ktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,musíobohatenievydať(ods.
1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

29. Podľa § 261 ods. 1 ObZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri
ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

30. Podľa § 262 ods. 1 ObZ, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod

vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.

31. Podľa § 269 ods. 2 ObZ, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ
zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

32. Podľa § 387 ods. 1 ObZ, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

33. Podľa § 388 ods. 1 ObZ, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže
ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.34. Podľa § 391 ods. 1 ObZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo
dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

35. Podľa § 394 ods. 1 ObZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo
dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

36. Podľa § 402 ObZ, premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia

svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne
konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

37. Podľa § 405 ods. 1 ObZ, ak právo bolo uplatnené pred premlčaním podľa § 402 až 404, ale v tomto
konaní sa nerozhodlo vo veci samej, platí, že premlčacia doba neprestala plynúť.

38. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. v znení účinnom od 27.03.2020, lehoty ustanovené právnymi
predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a/ v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30.
apríla 2020 neplynú, b/ ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia
skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

39. Podľa § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. v znení účinnom od 19.01.2021, lehoty ustanovené právnymi
predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a/ v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do
28. februára 2021 neplynú, b/ ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa

neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

40. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že došlo k premlčaniu žalobcovho nároku, keď nesprávne

interpretoval citované ustanovenia § 1 písm. a) a § 8 písm. a) lex corona. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že v predmetnej veci uplynula štvorročná premlčacia lehota dňa 23.08.2022, keďže právna
úprava lex corona na predmetný spor nedopadá.

41. Rovnakú otázku výkladu predmetných ustanovení riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutiach zo

dňa 29.05.2024, sp. zn. 1Cdo/99/2022 a zo dňa 26.09.2024, sp. zn. 4Cdo/155/2023 tak, že sporné
ustanoveniasatýkajúvšetkýchpremlčacíchlehôtvsúkromnoprávnychvzťahoch,atoilehôt,ktorézačali
plynúť pred rozhodným obdobím a počas rozhodného obdobia neuplynuli. Rovnako tak z rozhodnutia
Ústavného súdu SR zo dňa 17.06.2025, sp. zn. III.ÚS/249/2025, vyplýva, že „ako priliehavejší k obom
dispozíciám spornej právnej normy sa tak javí výklad, že spojenie „uplynutím ktorých by došlo k

premlčaniu práva“ definuje všeobecne iba lehoty, s uplynutím ktorých zákon spája premlčanie práva.
Treba súhlasiť s krajským súdom a zúčastnenou osobou, že zmyslom sporných ustanovení bolo
reagovať na obmedzené možnosti domáhať sa práv na súde v dôsledku protipandemických opatrení. No
s ich argumentom, že protipandemické opatrenia obmedzili uplatnenie len tých práv, ktoré sa premlčali
v rozhodnom období, nemožno bezvýhradne súhlasiť. K tomu možno uviesť, že obmedzené možnosti

nemalilentí,ktorýchprávasavrozhodnomobdobípremlčali,alerovnakoajtí,právaktorýchsapremlčali
až po rozhodnom období. Pri právnom závere krajského súdu, že sa predĺžilo len plynutie v rozhodnom
obdobíuplynutýchpremlčacíchlehôt,byvsúvislostisprotipandemickýmiobmedzeniamibolizvýhodnení
tí, ktorých právo sa premlčalo posledný deň rozhodného obdobia tým, že premlčacia doba by sa predĺžila
(o 35 a 41 dní), oproti tým, ktorých právo sa premlčalo deň po skončení rozhodného obdobia, keďže

premlčacia doba by bola fakticky skrátená (o 35 a 41 dní).“

42. Totožným výkladom ustanovení sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 29.07.2025,
sp. zn. 2Obdo/30/2024, ktorý dospel k záveru, že „výklad ustanovení zákona č. 62/2020 Z.z., ktorý
nezohľadňuje neplynutie (spočívanie) lehôt v rozhodujúcom období podľa § 1 písm. a) a § 8 písm. a)

tohto zákona a vyžaduje od žalobcu pre zachovanie vymáhateľnosti nároku uplatnenie nároku v prvý
deň po opätovnom začatí plynutia premlčacej doby, je neprípustným skracovaním premlčacej doby v
neprospech žalobcu. Tomu, že lehoty neplynú, je potrebné rozumieť tak, že plynutie sa premlčacej doby
sa v momente vzniku zákonnej prekážky preruší a zostávajúci zvyšok lehoty dobehne po odpadnutíprekážky. Tento výklad zákona č. 62/2020 Z. z. je podľa Najvyššieho súdu SR v súlade s jazykovým
znením zákona, ako aj v súlade s jeho účelom a zmyslom, ktorým bola snaha o zamedzenie mobility
obyvateľstva v dôsledku šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, kedy subjekty práva

v dôsledku nariadených opatrení objektívne nemali možnosť efektívne uplatňovať svoje práva tak, ako
za bežných okolností“. Zároveň v predmetnej veci Najvyšší súd SR konštatoval, že v predmetnej veci
došlo k odklonu od ustálenej judikatúry (rozhodnutia zo dňa 12.08.2021, sp. zn. 2Cdo/189/2020, zo dňa
31.05.2023, sp. zn. 4Obdo/34/2022, zo dňa 29.05.2024 sp. zn. 1Cdo/99/2022 zo dňa 26.09.2024, sp.
zn. 4Cdo/155/2023), ktorá bola k otázke spočívania premlčacích lehôt v zmysle lex corona vytvorená aj

bez toho, aby došlo k publikovaniu judikátu ohľadne tejto právnej otázky v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a zároveň aj po samotnom rozhodnutí konajúcich súdov.
Záverom Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí uzavrel, že nový právny názor dovolacieho súdu sa
aplikuje aj do minulosti, a teda retrospektívne, nakoľko sa vychádza z toho, že súd právo netvorí, iba
nachádza (k tomu pozri bližšie 8MCdo/4/2014), a preto na novovytvorenú ustálenú judikatúru prihliadol
retrospektívne.

43. S poukazom na vyššie ustálenú judikatúru v otázke spočívania premlčacej doby v období od
27.03.2020 do 30.04.2020 podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a v období od 19.01.2021
do 28.02.2021 podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., preto považuje odvolací súd záver súdu
prvej inštancie o neaplikovateľnosti citovaných ustanovení lex corona pre plynutie hmotnoprávnych

premlčacích lehôt súdom prvej inštancie za nesprávne právne posúdenie veci a nesprávnu aplikáciu
ustanovení lex corona na prejednávaný prípad. V danom prípade bolo skutkovo ustálené, že k plneniu
v prospech žalovaného 2/, na základe ktorého si žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
uplatňuje, došlo dňa 23.08.2018 (poskytnutie bankovej záruky). Štvorročná premlčacia doba začala s
poukazom na § 397 ObZ v spojení s 394 ods. 2 ObZ plynúť dňa 23.08.2018. Uplynúť mala pôvodne

s prihliadnutím na § 122 ods. 2 OZ dňa 23.08.2022. V dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z.
z. premlčacia doba plynula do 26.03.2020, v súlade s § 1 písm. a) tohto zákona potom neplynula
(spočívala) od 27.03.2020 a opätovne začala plynúť od 01.05.2020. Keďže došlo k spočívaniu
premlčacej doby po dobu 35 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie žalovaného
nároku ex lege predĺžila. V dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. v znení zákona č. 9/2021 Z. z.

premlčacia doba v roku 2021 plynula len do 18.01.2021, v súlade s § 8 písm. a) zákona č. 62/2020
Z. z. neplynula (spočívala) od 19.01.2021 a opätovne začala plynúť až od 01.04.2021. Keďže došlo k
spočívaniu premlčacej doby po dobu 41 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie
žalovaného nároku ex lege predĺžila. Odvolací súd konštatuje, že po celkovom spočívaní premlčacej
doby (76 dní) premlčacia doba mohla uplynúť najskôr dňa 07.11.2022, ktorý by tak bol posledným dňom

na uplatnenie nepremlčaného nároku (ak by nedošlo k jej predĺženiu v zmysle § 405 ods. 2 ObZ). Keďže
žalobca podal žalobu dňa 13.10.2022, odvolací súd dáva za pravdu odvolateľovi, že žalovaný nárok
nemohol byť v čase podania žaloby premlčaný.

44. S ohľadom na záver odvolacieho súdu o tom, že žalovaný nárok nie je premlčaný, nie je

otázka predĺženia premlčacích lehôt z dôvodu konania na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn.
14Up/1190/2022 v predmetnej veci rozhodujúca. Odvolací súd preto len stručne k námietke odvolateľa,
že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval § 405 ods. 2 ObZ s poukazom
na zásadu poctivého obchodného styku, konštatuje, že podanie žaloby v závere plynutia premlčacích
lehôt je využitím práva žalobcu a nemôže byť považované za snahu umelo navyšovať nárok v časti

príslušenstva. Predmetný záver súdu prvej inštancie o špekulatívnom navyšovaní príslušenstva nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v skutkovom základe veci, keď žalobca len využil svoje právo
v zákonom stanovenej premlčacej dobe podať žalobu v predmetnej veci. Rovnako tak ani v prípade
podania neúspešného návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní zo strany žalobcu
nie je možné uzavrieť, že úmyslom žalobcu nebolo dosiahnutie vymoženia uplatňovaného nároku, ale

len predĺženie premlčacej lehoty, ak následne žalobca v zákonom stanovenej premlčacej lehote podal
žalobu, v ktorej riadne pokračoval. Zo samotného znenia § 405 ods. 2 ObZ vyplýva, že ak v čase
skončenia súdneho konania, v ktorom sa nerozhodlo vo veci samej a premlčacia doba už uplynula alebo
ak do jej skončenia zostáva menej ako rok, predlžuje sa premlčacia doba tak, že sa neskončí skôr než
jeden rok odo dňa, keď sa skončilo predmetné súdne konanie. V predmetnej veci tak súd prvej inštancie

nesprávne odmietol aplikovať na danú vec § 405 ods. 2 ObZ. Podanie neúspešného návrhu na vydanie
platobného rozkazu v upomínacom konaní zo strany žalobcu v čase pred uplynutím premlčacej lehoty
s následným podaním žaloby a jej pokračovaním na súde prvej inštancie pred uplynutím premlčacej
doby (do 07.11.2022) nie je možné chápať inak ako riadne využitie zákonom priznaných práv, ktorénepredstavujúichzneužitie.Vzhľadomnauvedenésapretovdanomprípadepremlčacialehotapredĺžila
o jeden rok odo dňa, keď sa skončilo súdne konanie na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn.
14Up/1190/2022.

45.Odvolateľďalejnamietalneplatnosťdohodyoprevzatízáväzkovzodňa08.01.2024,atospoukazom
najudikatúruSúdnehodvoraEÚvoveciC-454/06avoveciC-549/2014.Vpredmetnejvecipodľanázoru
odvolateľa došlo k nahradeniu zmluvného partnera, ako aj k zmene platobných podmienok v prospech
spoločnosti Doprastav, a.s., keďže na základe vystavenej bankovej záruky spoločnosťou žalobcu došlo

k vyplateniu 5 % zadržanej časti ceny diela spoločnosti Doprastav, a.s. v zmysle čl. IV. bod 8 zmluvy
o dielo. S predmetnou námietkou odvolateľa sa však odvolací súd nemohol stotožniť. Predovšetkým,
odvolateľ opomenul uviesť zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z predmetných rozhodnutí súdneho dvora,
ktorých cieľom bolo formulovať kritériá dôležité pre posúdenie vecnej podstaty zmeny existujúcej
zmluvy,ktorésivyžadujúvykonanienovéhoverejnéhoobstarávania.PredovšetkýmzrozsudkuSúdneho
dvora EÚ vo veci C-454/06 vyplýva, že na účely transparentnosti postupov a rovnosti zaobchádzania

suchádzačmisazmenyustanovenízmluvyvykonanépočasdobyjejplatnostipovažujúzanovéuzavreté
zmluvy vtedy, ak majú podstatne odlišné znaky, ako pôvodná zmluva, teda preukazujú vôľu strán nanovo
sa dohodnúť na podstatných náležitostiach zmluvy. V tomto smere aj Úrad pre verejné obstarávanie
v odpovedi na podnet žalobcu zo dňa 30.06.2023 pre vysvetlenie záveru, či nedošlo k takej zmene
podmienok, ktorá by v pôvodnom postupe zadávania zákazky umožnila účasť iných subjektov, alebo

ktorá by umožnila prijať inú ponuku ako pôvodne prijatú, poukázal na to, že je potrebné skúmať intenzitu
zmeny vo vzťahu k celkovému nastaveniu podmienok verejného obstarávania, teda zmenu podmienok
oproti tomu, ako si verejný obstarávateľ nastavil pôvodné požiadavky.

46. Otázkou pri posudzovaní dohody o prevzatí záväzkov preto bolo, či týmto právnym úkonom došlo

práve k takej dohode, ktorá by zásadne menila podstatné náležitosti zmluvy o dielo. Podstatnými
náležitosťami zmluvy o dielo sú okrem označenia strán diela, predmet a cena diela, ako aj dohoda
o termíne diela (tzv. essentialia negotii). Strany si však môžu dojednať aj vedľajšie náležitosti
zmluvy o dielo (tzv. accidentalia negotii), medzi ktoré patria napr. spôsob vykonania diela, miesto
odovzdania diela, splatnosť ceny, prechod nebezpečenstva, zodpovednosť za odstraňovanie vád, ale

aj zabezpečovacie prostriedky, medzi ktoré patrí aj banková záruka, vo vzťahu ku ktorým potom
v nadväznosti na vyššie citovanú judikatúru, ako aj odpoveď Úradu pre verejné obstarávanie, je potrebné
skúmať intenzitu zmeny vo vzťahu k celkovému nastaveniu podmienok verejného obstarávania. Súd
prvej inštancie sa preto správne aj s ohľadom na citovanú judikatúru zaoberal tým, či dohodou
o prevzatí záväzkov došlo k zmene v takých náležitostiach zmluvy o dielo, ktoré by podstatne menili

pôvodný kontrakt (bod 23.4 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie po skúmaní
týchto podstatných náležitostí pôvodného kontraktu dospel k správnemu záveru, že uzatvorením dohody
oprevzatízáväzkovkichzmenenedošlo.Rovnakotaksúdprvejinštancieposúdil,ževprípadebankovej
záruky ide o vedľajší záväzok, a preto aj keď žalobca na seba prevzal za zhotoviteľa splnenie záväzku zo
zmluvy v čl. IV. bod 8 zmluvy o dielo, nedošlo k nahradeniu spoločnosti Doprastav, a.s. ako zhotoviteľa

novým zhotoviteľom, ako sa nesprávne domnieval odvolateľ. Súd prvej inštancie nekonštatoval, že
žalobca neprevzal na seba záväzok splniť povinnosť v bode 1.3 dohody o prevzatí záruky bankovou
garanciou, ale že nedošlo k nahradeniu zmluvného partnera, čo je zásadný rozdiel oproti tomu, čo tvrdil
odvolateľ. Pre účely ďalšieho konania preto odvolací súd považuje súdom prvej inštancie vyslovené
závery k platnosti dohody o prevzatí záruky, teda že nedošlo k nahradeniu zmluvného partnera, za

správne, a to aj s ohľadom na samotný čl. 2.5 dohody o prevzatí záväzkov. V predmetnom ustanovení sa
strany vzájomne dohodli, že ostatné povinnosti zhotoviteľa z pôvodného kontraktu ostávajú nedotknuté,
pričom zodpovednosť za riadne vykonanie diela naďalej nesie zhotoviteľ, a to aj keď sa žalobca ako
jeho subdodávateľ zaviazal na odstraňovanie vád diela v zmysle zmluvy spolu so zabezpečením
splnenia záväzkov zhotoviteľa prostredníctvom zabezpečovacieho prostriedku-bankovej záruky. Súd

prvej inštancie v tomto smere aj správne poukázal na špecifiká predmetnej kauzy, keď uviedol, že
dielo bolo v čase uzatvorenia žalobcom spochybňovanej dohody už zrealizované a odovzdané, ako aj
že žalobca bol subdodávateľom spoločnosti Doprastav, a.s., ktorému boli známe všetky rozhodujúce
skutočnosti, okrem iného aj vrátane vysúťažených podmienok. Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj
na odpoveď Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 30.06.2023 na podnet žalobcu, z ktorého vyplýva,

že úrad skúmal, či dohodou o prevzatí záväzkov došlo k zmene samotného predmetu zákazky, prípadne
iných stanovených podmienok a požiadaviek, a to aj s ohľadom na intenzitu zmeny týchto podmienok,
ktoré nevyhodnotil ako podstatné zmeny.47. Súd prvej inštancie vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ považoval za podstatnú zmenu aj
prípadnú zmenu ekonomickej rovnováhy zmluvy v prospech úspešného účastníka spôsobom, s ktorými
nepočítali ustanovenia pôvodnej zmluvy, napr. ak by sa zmenili platobné podmienky v prospech

uchádzača, pričom táto možnosť nebola uvedená v pôvodných súťažných podkladoch, alebo by sa
upustilo od zabezpečovacích prostriedkov, alebo by sa zvyšovala cena plnenia (bod 23.2 v spojení
s bodom 23.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V nadväznosti na uvedené, však súd prvej inštancie
skonštatoval, že k takejto zmene podmienok nedošlo, čo odvolateľ namietal, keď tvrdil, že k zmene
platobných podmienok v prospech Doprastav, a.s. došlo tým, že na základe vystavenej bankovej záruky

bolo vyplatených 5 % zadržaných z ceny diela spoločnosti Doprastav, a.s. v zmysle čl. IV. bod 8
zmluvy o dielo. Na danom mieste odvolací súd uvádza, že o zmenu platobných podmienok v prospech
uchádzača bez toho, aby táto možnosť bola uvedená v súťažných podkladoch, nedošlo, keďže aj na
danom mieste je potrebné v rámci zabezpečenia ekonomickej rovnováhy a jej vyváženia vnímať reálie
konkrétnej kauzy. Náhrada za zábezpeku v sume 5 % z ceny diela dohodnutá v čl. IV. bod 8 zmluvy
odielobolazabezpečenápráveformoubankovejzáruky,ktorúzmluvaodielopredpokladalaaajkeďtúto

poskytol žalobca, týmto právnym úkonom, ako bolo uvedené vyššie, k nahradeniu zmluvného partnera
nedošlo (spoločnosť Doprastav, a.s. bol stále zhotoviteľom diela, ktorý znášal zodpovednosť za riadne
vykonanie diela). Ak odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie tvrdil, že k uzavretiu dohody o prevzatí
záväzkov došlo až po naplnení podstatných častí zmluvy, teda zhotovenia diela a zaplatenia ceny bez
toho, aby súd prvej inštancie vzal do úvahy čl. IV. bod 8 zmluvy o dielo, odvolací súd konštatuje, že súd

prvej inštancie uvádzal, že k dohode došlo až po realizácii diela a jeho odovzdaní, nie zaplatení ceny
diela. V tomto smere odvolateľ opomenul, že súd prvej inštancie rozlíšil splnenie podstatných náležitostí
zmluvy o dielo zo strany zhotoviteľa, od splnenia povinností zo strany objednávateľa, ktorým je aj
zaplatenie ceny diela. V kontexte tvrdenia odvolateľa, že úhrada ceny diela v rozsahu 5 % z fakturovanej
ceny diela ako zábezpeky, ktorá bola nahradená bankovou zárukou, predstavuje zmenu platobných

podmienok, je treba zdôrazniť, tak ako uviedol už súd prvej inštancie, že nahradenie zábezpeky formou
bankovej záruky zmluva o dielo predpokladala. Spoločnosť Doprastav, a.s. si týmto právnym úkonom
splnila povinnosť voči žalovanému 2/, pričom k zmene platobných podmienok v prospech Doprastavu,
a.s. nedošlo, a to práve z dôvodu, že banková záruka bola poskytnutá, aj keď zo strany iného subjektu-
žalobcu. Súd prvej inštancie však v rámci hodnotenia toho, či ide o podstatnú zmenu, správne vysvetlil,

že intenzita zmeny spočívajúcej len v zmene subjektu poskytujúceho bankovú záruku ako plnenie
namiesto spoločnosti Doprastav, a.s. vo vedľajšom záväzku nepredstavuje podstatnú zmenu náležitostí
pôvodného kontraktu. Práve v prípade žalobcom požadovaného záveru o absolútnej neplatnosti dohody
o prevzatí záväzku, by došlo k zásadnému zásahu nielen do zmluvnej autonómie strán predmetnej
dohody, ale aj do podmienok verejného obstarania, keď by verejný obstarávateľ prišiel o zabezpečovací

prostriedok, prostredníctvom ktorého si spoločnosť Doprastav, a.s. splnila záväzok z čl. IV. bod 8 zmluvy
o dielo, čo by v podstate znamenalo popretie zmyslu a účelu príslušných ustanovení zákona o verejnom
obstarávaní. Tak, ako vysvetlil aj Úrad pre verejné obstarávanie v odpovedi na podnet žalobcu zo dňa
30.06.2023 zmeny ustanovení zmluvy vykonané počas doby jej platnosti sa považujú za nové uzavretie
zmluvy vtedy, ak majú podstatne odlišné znaky ako pôvodná zmluva, a teda preukazujú vôľu strán

nanovo sa dohodnúť na podstatných náležitostiach tejto zmluvy. Zmenu zmluvy možno považovať za
podstatnú,akzavádzapodmienky,ktoréakbolistanovenévpôvodnompostupeverejnéhoobstarávania,
umožnili by účasť iných uchádzačov, než ktorí sa zúčastnili.

48. Ak odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mal podať v prípade pochybností o výklade rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ návrh na prejudiciálne konanie, odvolací súd poznamenáva, že návrhom na
prejudiciálne konanie sa žiada o výklad práva EÚ a nie o výklad rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktorý už
tento výklad poskytol. Zároveň je potrebné uviesť, že ak súd z judikatúry Súdneho dvora EÚ s ohľadom
na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu vyvodí iné závery, aké z nich interpretoval odvolateľ,
nejde o nesprávny postup súdu, ktorý mal podľa odvolateľa odmietnuť využitie podania návrhu na Súdny

dvor EÚ.

49. Súd prvej inštancie uviedol, že neposudzoval argumentáciu žalobcu o neexistencii nároku na
zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola uspokojená z bankovej záruky, keďže ide o nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného bez právneho dôvodu, ktorý si žalobca v žalobe neuplatnil.

Odvolateľ naproti tomu namietal, že už v podanej žalobe namietal existenciu zmluvných pokút vo výške
295. mil. eur, ktorými žalovaný 2/ odôvodňoval uplatnenie práv k bankovej záruke (žalobca označil
zmluvné pokuty ako „údajné“), ako aj v prvom písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 13.02.2023, ktorým
reagoval na vyjadrenia žalovaného 1/ a 2/. Žalobca zároveň na prvom pojednávaní zo dňa 16.11.2023výslovne poprel existenciu predmetných zmluvných pokút a namietol, že žalovaný 2/ nepreukázal v
súdnom konaní ich existenciu.

50. Otázku, či tvrdenie žalobcu o neexistencii údajných nárokov zo zmluvných pokút, ktoré si žalovaný
2/ uplatnil nesprávne, predstavuje zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP (podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe), je potrebné zodpovedať po preskúmaní
obsahu žaloby, teda žalobcom predloženého skutkového základu v žalobe, nasledovne. Žalobca
v žalobe po popise skutkových okolností týkajúcich sa uzatvorenia zmluvy o dielo zo dňa 18.06.2012,

dohody o prevzatí záväzkov zo dňa 08.04.2014 a zriadení bankovej záruky zo dňa 21.02.2014, uviedol
nasledovné: „Mesto Košice listom zo dňa 09.08.2018 (...) uplatnilo u UniCredit Bank Czech Republic
and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky zaplatenie sumy vo výške 1.218.728,05 eur za údajné
„neplneniezáväzkovzdôvoduomeškaniasodstraňovanímváddiela“zostranyžalobcu,pričomsiMesto
Košice svoje nároky z údajných zmluvných pokút vyčíslilo na absolútne nereálnych 295.180.140,67 eur“.
Následne žalobca na strane 4 žaloby na základe popísaného skutkového a právneho stavu uviedol, že

je možné prijať právny záver (okrem iného): „ii. Mesto Košice neoprávnene a neplatne uplatnilo svoje
neexistujúce nároky z bankovej záruky...“ Žalobca ďalej citoval celé znenie § 451 ods. 2 OZ a § 457 OZ,
tedaajnárokunabezdôvodnéobohatenieakomajetkovéhoprospechuzískanéhoplnenímbezprávneho
dôvodu, nielen z neplatného právneho úkonu a požadoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 1.218.728,05 eur titulom neoprávnene uplatneného a uhradeného nároku z bankovej záruky.

51.Odvolacísúdpretovkontexteodvolateľovejnámietkyonesprávnomposúdeníoneexistenciinárokov
zozmluvnýchpokút,následnevpriebehukonaniaupresnenýchtvrdenímonepreukázaníváddiela,ktoré
žalobca neodstránil, konštatuje, že nejde o zmenu žaloby, v zmysle ktorej by si žalobca uplatňoval aj keď
rovnaké plnenie, ale na základe iných skutkových okolností ako už tých, ktoré boli uvedené v pôvodnej

žalobe, a to z hľadiska spochybnenia existencie zmluvných pokút z dôvodu neplnenia záväzkov
spojených s odstraňovaním vád diela, ako aj celkovej výšky pokút už v podanej žalobe. Tvrdenia žalobcu
o nepreukázaní existencie tvrdených nárokov, ktoré by dokazovali omeškanie žalobcu s odstraňovaním
vytknutých reklamácii (str. 6 repliky žalobcu pod bodom ad b) nesprávne uplatnenie údajných nárokov na
zmluvné pokuty) predstavujú spresnenie už skutkového základu uvedeného v žalobe a sú reakciou na

vyjadrenie žalovaného 2/. Aj samotný žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom dňa 09.01.2023 na str.
6 v bode V. k neoprávnenému a nesprávnemu uplatneniu nárokov z bankovej záruky reagoval na práve
žalobcom tvrdenú neoprávnenosť a nesprávnosť uplatnenia nárokov, ako aj výšky zmluvných pokút, keď
uviedol, že žalobca nepreukázal, že ktorákoľvek z 250 položiek uvedených v tabuľke výpočtu zmluvne
pokuty vrátane popisu nesplnených záväzkov, bola uvedená nedôvodne alebo nesprávne, alebo by bola

výška zmluvnej pokuty vypočítaná nesprávne. V dôsledku nesprávnej aplikácie § 140 ods. 2 CSP došlo
zo strany súdu prvej inštancie zároveň aj k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, keď sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať aj líniou tvrdení žalobcu o bezdôvodnom obohatení
získaného plnením bez právneho dôvodu.

52. Odvolateľ tiež namietal, že súd nevyhovel návrhu na výsluch svedka - B. C. A. s odkazom na
oneskorene uplatnený návrh podľa § 153 CSP. Odvolací súd konštatuje nadbytočnosť zodpovedania
tejto odvolaním nastolenej otázky, a to vzhľadom na vyššie odvolacím súdom prezentované závery
jednoznačne zakladajúce potrebu zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu dotknutom
odvolaním a na to nadväzujúce vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

čo za dodržania zásady viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v konečnom
dôsledku znamená ďalšie pokračovanie konania vrátane vykonávania dokazovania v súlade so zásadou
kontradiktórnosti civilného sporového konania v závislosti od procesných návrhov sporových strán.

53. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §

389 ods. 1 písm. b), písm. c) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní
bude vo vyššie naznačenom smere v intenciách záverov odvolacieho súdu zistiť a ustáliť skutkový
stav a predmetnú vec opätovne právne posúdiť. Úlohou súdu prvej inštancie bude predovšetkým
riadne ustáliť sporné a nesporné skutočnosti a zaoberať sa celým procesným útokom žalobcu

spočívajúcom aj v argumentačnej línii vzniku bezdôvodného obohatenia získaného bez právneho
dôvodu a naň nadväzujúcou procesnou obranou žalovaného. Súd prvej inštancie sa v intenciách
rozhodnutia odvolacieho súdu v bode 43. a 44. odôvodnenia vysporiada s premlčaním nároku žalobcu.
Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť aj zrejmé, ktoré z navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie vykonala ktoré nevykonal a z akých dôvodov, ako vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami
sporu a aké z nich vyvodil právne závery, vrátane toho, na základe akých zákonných ustanovení
jednotlivé aspekty sporu posudzoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

54. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

55. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d), e) CSP).