Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 8, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/106/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122202063
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122202063.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.
AnnySlovinskejaJUDr.ZuzanyMatyiovejvsporežalobcu:Jednotnýmajetkovýfondzväzovodborových
organizácií v Slovenskej republike, Bratislava, Odborárske námestie 2618/3, IČO: 30 779 618 proti
žalovanej: TAMAM COMERC s.r.o., Košice, Masarykova 2, IČO: 47 136 529, zast. advokátskou
kanceláriou JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA - ADVOKÁT s.r.o., Košice, Masarykova 2, IČO:

36 861 324, o odstránenie neoprávnenej stavby, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Košice I sp. zn. 15C/10/2022 z 28. februára 2023

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i avec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
povinnosť žalovanej odstrániť na vlastné náklady parkovaciu závoru, ktorá sa nachádza na pozemku

žalobcu parcela č. 3215/17 o výmere 560 m2, druh: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaná na liste
vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie A., obec B. - C. D., okres Košice I do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania (výrok II.) a priznal žalobcovi
náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Súd tak v celom rozsahu vyhovel žalobnému návrhu žalobcu, ktorý na odôvodnenie žaloby

uviedol, že je výlučným vlastníkom pozemku - parc. č. 3215/17, na ktorom žalovaná umiestnila bez
jeho predchádzajúceho súhlasu parkovaciu závoru, ktorú neodstránila ani na základe jeho žiadosti
z 1.2.2021, ktorou žalovanú vyzval na demontáž parkovacej závory umiestnenej na jeho pozemku.
Právny zástupca žalovanej žalobcovi listom z 2.2.2021 „Vyjadrenie k výzve“ oznámil, že žalovaná so
žiadosťou - výzvou nesúhlasí, a táto nemá oporu v právnom poriadku SR, závora je vo výlučnom
vlastníctve žalovanej a ako funkčná umožňuje vstup nájomníkov do budovy. Žalobca pre vysvetlenie

širších okolností tiež uviedol, že žalovaná neoprávnene užíva bezprostredne priľahlý pozemok - parc. č.
3215/1 o výmere 5.958 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na LV č. XXXXX pre kat. úz. A., ktorý
jevpodielovomspoluvlastníctveOdborovéhozväzuKOVO,Bratislava,Miletičova24aRadyodborovOZ
KOVOU.S.SteelKošice,VstupnýareálU.S.Steel,ktorýjeumiestnenýzväčšejčastipredbudovouDomu
kultúry (tzv. JUBMO CENTRUM), ide o stavbu - budovy obchodu a služieb so súp. č. XXXX, zapísanú
na LV č. XXXXX pre kat. úz. A., a jej podielovými spoluvlastníkmi sú Odborový zväz KOVO a Rada

odborov OZ KOVO U.S.Steel. Žalobca tvrdil, že žalovaná nemá k uvedenému pozemku ani žiadne
užívacie, správcovské či iné majetkové práva, ktoré by ju oprávňovali na prenájom parkovacích miest na
ňom tretím osobám. Žalovaná sa na úkor podielových spoluvlastníkov pozemku bezdôvodne obohacuje
tým, že vyberá na základe nájomných zmlúv mesačné nájomné za parkovacie miesta a aktívne bráni
výkonu vlastníckych práv spoluvlastníkom pozemku. Dodal, že na základe Zmluvy o nájme nebytových
priestorov z 23.12.2013 v znení neskorších dodatkov žalovaná užívala nebytové priestory v budove

Domu kultúry, avšak táto nájomná zmluva bola zo strany prenajímateľov - podielových spoluvlastníkov
vypovedaná a nájomný vzťah skončil dňom 31.7.2021, pričom žalovaná odmietla nehnuteľnosť ajnapriek viacerým výzvam vypratať. Dodal, že na Okresnom súde Košice I prebiehajú súdne konania
pod sp. zn. 25C/2/2022 o vypratanie nehnuteľnosti a pod sp. zn. 30Cb/67/2021 o zaplatenie 350 eur
s príslušenstvom. Uvedené skutočnosti, tvrdil žalobca, že zakladajú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej

a sú dôvodom na podanie tejto žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby.
Žalovaná so žalobou nesúhlasila, zamietavé stanovisko dôvodila tým, že žalobca nepreukázal, že
má na jeho pozemku parkovaciu závoru. Tvrdila, že tento pozemok je v celom rozsahu zastavaný
stavbou Domu kultúry s príslušenstvom, ktorú žalovaná spravuje. Parkovacia závora sa nachádza nie
na pozemku žalobcu, ale na stavbe, a to spevnených asfaltových plochách ako príslušenstve budovy,

ktoré boli postavené za účelom kontroly parkovania podnájomníkov Domu kultúry. Parkovacie miesta
nie sú pozemkom, ale ako spevnené asfaltové plochy jednoznačne príslušenstvom Domu kultúry. Od
kolaudácie Domu kultúry ROH VSŽ v roku 1974 boli tieto parkovacie miesta ako príslušenstvo hlavnej
budovy využívané na parkovanie nájomníkov, resp. užívateľov hlavnej stavby.
Žalobca na vyjadrenie žalovanej uviedol, že samotná žalovaná vo vyjadrení k výzve z 2.2.2021 písomne
potvrdila, že predmetná závora je v jej výlučnom vlastníctve a ako funkčná umožňuje vstup nájomníkov

do budovy. Uviedol, že Okresný súd Bratislava I uznesením z 29.3.2022 sp. zn. 18C/12/2022 uložil
žalovanej povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým by došlo k zamedzeniu prístupu žalobcu a
tretích osôb k pozemku – parc. č. 3215/17 ako aj konania, ktorým by bránil výkonu vlastníckeho práva k
predmetnému pozemku žalobcom, vrátane zdržania sa používania parkovacej závory brániacej vstupu
na uvedený pozemok, uznesenie nadobudlo vykonateľnosť 30.4.2022. Poukázal na to, že žalovaná na

jeho žiadosť o upustenie od protiprávneho konania z 23.5.2022 odpovedala listom - „Vyjadrenie k E./
XXXX“ z 30.5.2022, v ktorom výslovne uviedla: „Ani parkovacia závora nášho mandanta sa nenachádza
na Vašom pozemku, ale na citovanej stavbe, ktorá slúži na parkovanie nájomníkov Domu kultúry ako
vnútorné parkovisko už desaťročia“, čím podľa žalobcu žalovaná potvrdila, že parkovacia závora
umiestnená na jeho pozemku je vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Pozemok žalobca nadobudol do

výlučného vlastníctva na základe kúpnej zmluvy z 26.1.2006 a žalovaná nikdy nemala ani s ním -
žalobcom ani s Odborovým zväzom KOVO a Radou odborov OZ KOVO U.S.Steel uzavretú zmluvu
o správe nehnuteľnosti alebo inú zmluvu, na základe ktorej sa žalovaná tituluje ako správca budovy.
Žalovaná mala uzavretú nájomnú zmluvu s Odborovým zväzom KOVO a Radou odborov OZ KOVO
U.S.Steel, ktorí sú podielovými spoluvlastníkmi susediacej časti nehnuteľnosti - stavby/budovy Domu

kultúry, a nie so žalobcom. Dal do pozornosti, že z geometrického plánu, kópie katastrálnej mapy a listu
vlastníctva je zrejmé, ako je stavba Domu kultúry a pozemok rozdelená, ktorá časť je vo vlastníctve
žalobcu a ktorá časť je vo vlastníctve iných subjektov. Tiež podotkol, že predmetom nájmu boli iba
nebytové priestory nachádzajúce sa v budove Domu kultúry, nie na vonkajších pozemkoch. Parkovisko,
ktoré má charakter spevnenej asfaltovej plochy, predstavuje určité stvárnenie či spracovanie povrchu

pozemku a táto plocha nemôže byť súčasne pozemkom a súčasne stavbou v občianskoprávnom zmysle
ako dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať rozdielny právny režim, či osud, pretože ich nemožno
oddeľovať od pozemku. Poukázal na to, že podľa súdnej praxe pozemok slúžiaci na parkovanie
automobilov (parkovisko) nemožno považovať za stavbu v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách, a preto sa má vydať reštituentom spolu s pozemkom. Teda asfaltová

plocha nemôže byť príslušenstvom stavby, ale iba pozemku.
Súd vykonaním dokazovania zistil skutkový stav, ktorý následne právne posúdil podľa ustanovení § 123
a § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.
V zmysle vykonaného dokazovania súd nemal za sporné, že žalovaná umiestnila na pozemku žalobcu
parkovaciu závoru na vjazd motorových vozidiel do vnútorného areálu budovy Domu kultúry na D.

F. G. X H. B., súpisné č. XXXX, ktorá parkovacia závora je vo výlučnom vlastníctve žalovanej, ktorú
skutočnosť žalovaná potvrdila vo svojom liste z 2.2.2021. Nemal za sporné, že žalovaná vyberá nájomné
za parkovacie miesta od tretích osôb, pričom nemá k pozemku vlastnícke ani iné práva, ktoré by ju
na to oprávňovali. Žalovaná napriek výzve žalobcu z 1.2.2021 o demontáž parkovacej závory, závoru
neodstránila. Z listu vlastníctva č. XXXXX pre kat. úz. A. je zrejmé, že stavba so súpisným číslom

1667 „Dom kultúry“ sa nachádza na pozemkoch parc.č. 3215/1, 3215/16, 3215/18. Z LV č. XXXXX
pre kat. úz. A. vyplýva, že pri parcelách č. 3215/16 a 3215/18 je ako spôsob využívania pozemku
uvedený „pozemok, na ktorom je postavená nebytová budova označená súpisným číslom“ a pri parcele
č. 3215/17 je ako spôsob využívania pozemku uvedený „pozemok, na ktorom je dvor“. Súd uzavrel,
že pozemok, ku ktorému sa viaže žalobcom žiadaná povinnosť nie je zastavaný budovou, ako tvrdí

žalovaná, ale sa na ňom nachádza dvor slúžiaci ako parkovisko. Uviedol, že žalovaná nikdy nemala so
žalobcom ani s ďalšími podielovými spoluvlastníkmi uzavretú zmluvu o správe nehnuteľnosti, ani inú
zmluvu, na základe ktorej by ju bolo možné považovať za správcu budovy. Mala uzavretú s podielovými
spoluvlastníkmi zmluvu o nájme nebytových priestorov z 23.12.2003 (správne 23.12.2013 – poznámkaodvolaciehosúdu),nazákladektorejužívalanebytovépriestoryvDomekultúrynaD.G.XH.B.,súpisné
č.XXXX, ktorá nájomná zmluva však bola žalovanej zo strany prenajímateľa vypovedaná a zanikla
k 31.7.2021, pričom o vypratanie nehnuteľnosti – budovy Domu kultúry sa vedie konanie na Okresnom

súde Košice I pod sp. zn. 25C/2/2022. Predmetom nájomnej zmluvy, uviedol súd, boli len nebytové
priestory nachádzajúce sa v budove Domu kultúry, ale nie na vonkajších pozemkoch. Pokiaľ žalovaná
namietala, že parkovacie miesta prislúchajú k Domu kultúry a nie sú pozemkom ale stavbou, poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/18/2011 z 30.8.2012, z ktorého vyplýva, že súčasťou
veci podľa § 120 Občianskeho zákonníka je všetko, čo k nej podľa povahy náleží a nemôže byť

oddelené bez toho, že by sa tým vec ako celok znehodnotila. Súčasť veci nie je samostatnou vecou,
zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Ak patrí k pozemku, musí byť na ňom umiestnená. Súčasť
veci preto nemôže byť spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, pokiaľ nie je zákonom
ustanovené inak. To znamená o.i., že súčasť veci prechádza na nového nadobúdateľa (veci – poznámka
odvolacieho súdu) aj vtedy, ak v zmluve o prevode to nie je vôbec uvedené. Stavba ako výsledok určitej
stavebnej činnosti, ktorá je spôsobilá byť predmetom občiansko-právnych vzťahov, nie je v zmysle § 120

ods. 2 Občianskeho zákonníka súčasťou pozemku. Súdna prax považuje za súčasť pozemku niektoré
vonkajšie úpravy na ňom umiestnené, predovšetkým oporné múry, záhradné vodovody, vodovodné
a kanalizačné prípojky, súčasťou pozemku sú aj trvalé porasty. Súdna prax však za súčasť pozemku
nepovažuje vedľajšie stavby, medzi ktoré patrí aj studňa, septik, oplotenie (považujú sa za príslušenstvo
veci), ani cesta a rozvody elektriny. Pokiaľ ide o parkovisko, ktoré má charakter spevnenej asfaltovej

plochy, to predstavuje určité stvárnenie či spracovanie (najmä stavebnou činnosťou) povrchu pozemku
a táto plocha nemôže byť súčasne pozemkom a súčasne stavbou v občiansko-právnom zmysle ako
dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať rozdielny právny režim či osud, pretože ich nemožno oddeľovať
od pozemku. Z toho potom súdna prax vyvodila, že pozemok slúžiaci na parkovanie automobilov
(parkovisko) nemožno považovať za stavbu v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych

rehabilitáciách, a má sa preto vydať reštituentom spolu s pozemkom. V zmysle rozsudku Najvyššieho
súdu SR (správne NS ČR – poznámka odvolacieho súdu) z 26.10.1999 sp. zn. 2CdoN/1414/1997:
„Parkovisko predstavované pozemkom, ktorého povrch bol spracovaný spevnením povrchu za účelom
parkovania automobilov, nie je z občiansko-právneho hľadiska stavbou“. Naviac, uviedol súd, že z LV č
13886 pre kat. úz. A. vyplýva, že spôsobom využívania predmetného pozemku je „pozemok, na ktorom

je postavená nebytová budova označená súpisným číslom, teda Dom kultúry a „pozemok, na ktorom
je dvor“, teda nie stavba – asfaltové plochy, ako tvrdila žalovaná. Zároveň z LV č. XXXXX pre kat. úz.
A. vyplýva, že ide o pozemok, ktorý nie je spoločnou nehnuteľnosťou, ale pozemok je vo výlučnom
vlastníctve žalobcu. Súd uzavrel, že parkovisko ako spevnená plocha je súčasťou pozemku, na ktorom
je umiestnené a zdieľa osud pozemku. Žalobca osvedčil vlastnícke právo k pozemku, na ktorom je

umiestnené parkovisko a nebolo sporné to, že na vstupe na parkovisko je žalovanou umiestnená
závora, ktorá bráni vstupu žalobcovi na pozemok. Keďže žalobca žiadal odstránenie rampy teraz, resp.
vyzval žalovanú na odstránenie rampy výzvou z r. 2021, lebo v budúcnosti mieni vykonať rekonštrukciu
parkoviska, súd žalobe vyhovel.
Súd zdôvodnil, že nevykonal dokazovanie vypočutím svedka I., ktorý podpisoval súhlas s umiestnením

rampy, svedkyne Strakovej zamestnankyne žalobcu a svedkyne D., ktoré mali odovzdať parkovacie
miesta žalobcovi, nakoľko žalovaná potvrdila, že závora je v jej výlučnom vlastníctve a žalobca ako
vlastník pozemku vyzval žalovanú na odstránenie parkovacej závory.

3. Proti rozsudku včas podala odvolanie žalovaná dôvodiac, že súd nesprávne posúdil právny stav veci

a aj nedostatočne zistil skutkový stav. Mala za to, že v konaní nebolo unesené dôkazné bremeno, ktoré
malo spočívať v preukázaní skutočnosti, že parkovacia závora sa nachádza na nehnuteľnosti žalobcu
a jej vlastníkom je práve žalovaná. Predovšetkým žalovaná namietla, že nebola preukázaná skutočnosť
osadenia parkovacej závory na pozemku žalobcu a ani, že táto závora predstavuje neoprávnenú
stavbu. Namietla, že parkovacia závora nebola osadená ňou, ale ešte jej právnou predchodkyňou

vykonávajúcou správu Domu kultúry a navyše sa táto závora nenachádza na pozemku žalobcu.
Nachádza sa totiž na parkovisku, teda betónovo-asfaltovej stavbe, ktorá bola vybudovaná na parkovanie
nájomníkov Domu kultúry. Pozemok žalobcu je pritom v celom rozsahu zastavaný stavbou Domu kultúry
s príslušenstvom vrátane spomenutého parkoviska, ktorú spravuje žalovaná. Argumentovala, že v
Slovenskej republike sa neaplikuje princíp superficies solo cedit, a stavba parkoviska teda nezdieľa

spoločný osud s pozemkom nachádzajúcim sa pod touto stavbou. Takmer 50 rokov od kolaudácie
Domu kultúry ROH VSŽ sa betónovo-asfaltové parkovisko ako príslušenstvo hlavnej budovy využíva na
parkovanie pre užívateľov hlavnej stavby, preto žalovanej ako správcovi nemala byť uložená povinnosť
odstrániť parkovaciu závoru. Ak by bola závora odstránená, na parkovisku Domu kultúry by mohliumiestňovať svoje vozidlá aj tretie osoby, čím by bolo parkovanie nájomníkom Domu kultúry zjavne
sťažené. Okrem toho vo vzťahu k pasívnej legitimácie žalovanej žalovaná namietla, že jej v danej veci
nemohla byť uložená povinnosť odstrániť parkovaciu závoru, pretože vyplynulo z výsluchu jej zástupcu

na pojednávaní 7.2.2023, že samotná parkovacia závora už nie je vo vlastníctve žalovanej, ale jej
majiteľom je tretia osoba, a teda nemožno uložiť práve jej - žalovanej povinnosť odstrániť závoru iba
z titulu, že je správcom Domu kultúry s príslušenstvom, keďže nie je vlastníčkou závory a nemôže tak
zasiahnuť plnením súdom určenej povinnosti do vlastníckeho práva inej fyzickej, resp. právnickej osoby.
Nielen tieto, ale aj ďalšie skutočnosti mohli zjavne vyplývať z výsluchu ňou navrhnutých svedkov, návrh

na vykonanie ktorých však súd už na prvom pojednávaní zamietol obdobne ako návrh na prerušenie
konania.
Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

5. Elektronickým podaním z 29.32023, doručený súdu 30.3.2023 žalovaná v rámci doplnenia odvolania

zaslala kúpnu zmluvu, dodací list, zálohovú faktúru, príjmový pokladničný doklad, poštový poukaz a aj
faktúru ako listinné dôkazy, z ktorých je zrejmé vlastníctvo parkovacej závory spoločnosťou Blizz Group
s.r.o., Masarykova 16, Prešov, IČO: 45 301 646.

6. Z predloženej kúpnej zmluvy je zrejmé, že bola uzavretá 2.2.2023 medzi žalovanou ako predávajúcou,

konajúcou generálnym riaditeľom spoločnosti D. J. a spoločnosťou Blizz Group s.r.o. ako kupujúcou
zastúpenou konateľom, pričom predmetom kúpy podľa čl. I. zmluvy bola parkovacia závora CAME
nachádzajúca na parcele č. 3215/17 zapísanej na LV č. XXXXX, KÚ Košice, za výlučného vlastníka
ktorej bola označená predávajúca, ktorá tento predmet kúpy zmluvou predala kupujúcemu a kupujúci ho
kúpil do svojho výlučného vlastníctva. Predávajúca sa zaviazala, že predmet kúpy odovzdá kupujúcemu

do držby v lehote podľa čl. IV. zmluvy a kupujúci sa zaviazal predmet kúpy od predávajúcej prevziať
azaplatiťzaňkúpnucenudohodnutúvčl.III.zmluvyvovýške1.500eursDPH.Podľačl.IV.,predávajúca
mala odovzdať kupujúcemu predmet kúpy, parkovaciu závoru CAME, do držby pri podpise zmluvy a od
okamihu odovzdania predmetu kúpy mal kupujúci právo užívať predmet kúpy. Podľa čl. V. zmluvy, vecno-
právneúčinkynadobudnutiavlastníckehoprávakupujúcehokpredmetukúpy-parkovacejzávoreCAME

nachádzajúcej sa na parcele č. 3215/17 zapísanej na LV č. XXXXX, KÚ Košice mali nastať podpisom
tejto zmluvy. Zmluva nadobudla platnosť a účinnosť dňom jej podpisu oboma zmluvnými stranami.
Zo zálohovej faktúry č. 202384 je zrejmé, že ňou žalovaná vyúčtovala odberateľovi Blizz Group s.r.o.
zálohovú platbu za predaj parkovacej závory CAME nachádzajúcej sa na parcele č. 3215/17 na LV č.
XXXXX, KÚ Košice, a to vo výške 1.250 eur, ktorá bola splatná 5.2.2023.

Z dodacieho listu č. 01-202384 z 2.2.2023 vyplýva, že ho vyhotovila žalovaná a „prevzatie“ na ňom
potvrdila spoločnosť Blizz Group s.r.o. Podľa popisu položky išlo o fakturáciu zálohovej platby za predaj
parkovacej závory CAME nachádzajúcej sa na parcele č. 3215/17 na LV č. XXXXX, KÚ Košice.
Príjmovým pokladničným dokladom z 2.2.2023 č. 01-202384 potvrdila žalovaná prijatie od spoločnosti
Blizz Group s.r.o. sumy 1.250 eur za predaj parkovacej závory CAME.

Z predloženej faktúry č. 2023121 je zrejmé, že ju vyhotovila spoločnosť TAMAM COMERC s.r.o.,
t.j. žalovaná a vyúčtovala ňou odberateľovi Blizz Group s.r.o. za predaj parkovacej závory CAME
nachádzajúcej sa na parcele č. 3215/17, na liste vlastníctva XXXXX celkom cenu 1.500 eur s dňom
splatnosti 27.3.2023.

7. Žalobca vo vyjadrení na odvolanie žalovanej uviedol, že konanie a vyjadrenia žalovanej sú zmätočné,
účelové a zavádzajúce. Zotrval na žalobnom návrhu a predložených dôkazoch. Žiadal, aby odvolací súd
rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí a prizná žalobcovi náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

8. Dňa 28.4.2023 žalobca doručil doplnenie svojho vyjadrenia k odvolaniu, v ktorom poukázal na to, že
žalovanádňa29.3.2023podanímoznačenýmako„Doplnenieodvolania“aprílohami-listinnýmidôkazmi
oznámila, že nie je vlastníkom parkovacej závory, ktorej odstránenie je predmetom sporu. Žalobca
oznámil, že považuje zmluvu, ktorú predložila žalovaná uzavretú medzi TAMAM COMERC s.r.o. a Blizz
Group s.r.o. z 2.2.2023, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k parkovacej závore CAME

nachádzajúcej sa na parcele č. 3215/17, k.ú. A., obec B. za neplatnú, nakoľko nebola podpísaná osobou
oprávnenou konať v mene žalovanej. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosti kupujúceho je
konateľkou Ing. Daniela Baloghová. Konanie žalovanej označil za účelovo vykonštruované pre toto
konanie,nakoľkonapojednávanídňa7.2.2023p.J.,ktorýjespoločníkomspoločnostiTAMAMCOMERCs.r.o. uviedol, že spoločnosť/žalovaná je vlastníkom predmetnej parkovacej závory, čo potvrdil aj jej
právny zástupca. Na vyhlásení rozsudku bola žalovaná taktiež prítomná a skutočnosť o prevode
vlastníckeho práva do skončenia dokazovania súdu neoznámila aj napriek tomu, že odo dňa podpisu

zmluvy údajne mala uplynúť značná doba, o čom musela mať vedomosť.

9. Žalovaná v odvolacej replike na vyjadrenie žalobcu z 27.4.2023 k jej odvolaniu namietla, že
stavba vnútorného betónovo-asfaltového parkoviska Domu kultúry nezdieľa právny osud pozemku
nachádzajúceho sa pod ňou, pretože v Slovenskej republike neplatí princíp superficies solo cedit,

a teda si žalobca nemôže nárokovať právo na odstránenie závory na stavbe parkoviska nachádzajúceho
sa na jeho pozemku, keďže ide o superedifikát. Dom kultúry ROH VSŽ bol totiž postavený na
pozemku vo vlastníctve Československého štátu, ktorého nástupcom vo vlastníckom práve sa stala SR
a správou nehnuteľnosti bolo poverené ministerstvo vnútra. Podľa výkladu žalobcu by vlastníkom stavby
- vnútorného parkoviska mal byť práve on ako vlastník pozemku nachádzajúceho sa pod touto stavbou,
a to napriek tomu, že parkovisko bolo postavené v roku 1974 a žalobca sa stal vlastníkom pozemku

pod týmto parkoviskom kúpou od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky až oveľa neskôr. Predmetné
parkovisko, ktoré zastavalo pozemok žalobcu bolo vybudované práve v súvislosti s výstavbou Domu
kultúry na parkovanie jeho užívateľov a je zo všetkých strán obklopené budovou Domu kultúry, ako
je to zrejmé aj z aktuálnej fotodokumentácie. Žalovaná mala za to, že nebráni výkonu vlastníckych
práv žalobcu k jeho pozemku, ak ako nájomca spravuje celú budovu Domu kultúry s príslušenstvom

vrátane uvedeného betónovo-asfaltového parkoviska.. Napokon uviedla, že parkovacia závora aktuálne
nie je v jej vlastníctve, ale jej majiteľom je tretia osoba a preto jej – žalovanej nemožno uložiť povinnosť
odstrániť závoru a zasiahnuť tak do vlastníctva tretej osoby. Poukázala na to, že nielen tieto, ale aj ďalšie
skutočnosti mohli zjavne vyplývať z výsluchu ňou navrhnutých svedkov, návrh na vykonanie ktorých súd
už na prvom pojednávaní zamietol obdobne ako návrh na prerušenie konania.

Zotrvala na tom, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.

10. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na základe odvolania žalovanej, ktoré bolo podané

včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, pritom dospel k záveru, že nie sú dané dôvody ani na potvrdenie (§ 387 CSP) ani na zmenu
(§ 388 CSP) rozsudku, preto rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaná podala odvolania namietnuc nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený
skutkový stav vecí súdom prvej inštancie. Mala za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,
že sa parkovacia závora nachádza/je umiestnená na nehnuteľnosti žalobcu, že jej vlastníčkou je

práve žalovaná, že parkovacia závora predstavuje neoprávnenú stavbu. Argumentovala, že závoru
osádzal jej právny predchodca a nenachádza sa na pozemku žalobcu, ale nachádza sa na parkovisku
(betónovo-asfaltovej) stavbe vybudovanej ako parkovisko pre nájomcov Domu kultúry, pričom pozemok
žalobcu je v celom rozsahu zastavaný stavbou Domu kultúry, vrátane predmetného parkoviska, ktoré
podľa žalovanej je príslušenstvom hlavnej stavby, ktorú spravuje žalovaná. Podľa žalovanej stavba

„parkoviska“ nezdieľa spoločný osud s pozemkom pod stavbou a keďže sa využíva ako príslušenstvo
hlavnej budovy na parkovanie pre užívateľov (hlavnej budovy) nemal súd žalovanej ako správcovi
ukladať povinnosť odstrániť parkovaciu závoru. Okrem toho, tvrdila, že parkovacia závora už nie je
v jej vlastníctve, ale jej vlastníkom je tretia osoba, ktorá skutočnosť mala vyplynúť z výsluchu zástupcu
žalovanejnapojednávaní7.2.2023.Argumentovala,žejejpretoakosprávcovinemožnouložiťpovinnosť

odstrániť závoru, ktorej nie je vlastníkom.

13. Odvolací súd, pokiaľ ide o námietky žalovanej, že predmetná parkovacia závora sa nenachádza na
pozemku žalobcu, ale nachádza sa, resp. je osadená na parkovisku ako betónovo-asfaltovej stavbe,
pričom pozemok žalobcu je v celom rozsahu zastavaný tak stavbou Domu kultúry, ako i stavbou

predmetného parkoviska, ktoré mala za príslušenstvo hlavnej budovy (Domu kultúry) a že stavba
parkoviska nezdieľa spoločný osud s pozemkom pod stavbou – parkoviskom, nepovažuje tieto za
opodstatnené.14. Súd prvej inštancie správne ustálil odvolajúc sa a poukážuc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/10/2011 z 30.8.2012, že predmetné parkovisko nie je príslušenstvom hlavnej budovy (Domu
kultúry) postavenej na pozemku – parcelné č.3215/1, 3215/16 a 3215/18 a ani stavbou, ale je v zmysle

§ 120 Občianskeho zákonníka súčasťou veci a to pozemku parcelné č. 3215/17 o výmere 560 m2 –
zastavaná plocha a nádvorie, keďže k nej podľa povahy prináleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby
sa tým vec ako celok neznehodnotila. Súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom slova zmysle,
ale zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v uznesení sp. zn. 6Cdo 18/2011 z 30.8.2012
(na ktoré sa odvolal súd prvej inštancie a z ktorého záverov vychádzal i tunajší súd vo veci sp. zn.
6Co/188/2022 zaoberajúc sa otázkou či samotné parkovacie miesta prislúchajú k Domu kultúry a sú
stavbou, t.j. príslušenstvom Domu kultúry alebo sú súčasťou pozemku ako hlavnej veci) uviedol: ...v
otázke výkladu § 120 OZ, dovolací súd uvádza, že súčasťou veci podľa tohto zákonného ustanovenia
je všetko, čo k nej podľa povahy náleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok

znehodnotila (znehodnotením veci treba rozumieť stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred
oddelením jej súčasti, slúži síce pôvodnému účelu, ale menej kvalitne alebo mu už nemôže slúžiť vôbec).
Súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Ak
patrí k pozemku, musí byť na ňom umiestnená. Súčasť veci preto nemôže byť spôsobilým predmetom
občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ zákonom nie je stanovené inak. To okrem iného znamená, že

súčasť veci prechádza na nového nadobúdateľa aj vtedy, ak v zmluve o prevode takéto veci nie sú
vôbec uvedené. ... Stavba, ako výsledok určitej stavebnej činnosti, ktorá je spôsobilá byť predmetom
občianskoprávnych vzťahov, nie je podľa § 120 ods. 2 OZ súčasťou pozemku. Súdna prax však považuje
za súčasť pozemku aj niektoré vonkajšie úpravy na ňom umiestnené, predovšetkým oporné múry,
záhradné vodovody, vodovodné a kanalizačné prípojky (podľa zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných

vodovodoch a verejných kanalizáciách je potrebné vychádzať z toho, že od 1.11.2002 už naďalej nie
sú súčasťou pozemku, na ktorom sú umiestnené; tvoria samostatný predmet právnych vzťahov; zákon
určuje aj kto je ich vlastníkom a upravuje prechod ich vlastníctva pri zmene vlastníctva k nehnuteľnosti),
spevnené a odstavné plochy (napr. parkovisko). Súčasťou pozemku sú aj trvalé porasty. Súdna prax
však za súčasť pozemku nepovažuje vedľajšie stavby, medzi ktoré patrí aj studňa, septik a oplotenie

(súdna prax ich vždy považovala za príslušenstvo veci), ani cesty a rozvody elektriny. V posudzovanej
veci odvolací súd dospel k správnemu záveru, že stavby inventúrne vedené v účtovníctve žalobcu
ako hmotný investičný majetok, a to spevnené plochy, spevnené plochy príjazdovej cesty Lieskovec,
vodovod a sadové úpravy sú súčasťou pozemku, na ktorom sú umiestnené. Za správny treba považovať
aj jeho záver, že na žalovaného nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemku, prešli spolu s pozemkom

aj jeho vyššie vymenované súčasti a to aj vtedy, ak neboli uvedené v listine svedčiacej o nadobudnutí
vlastníctva k pozemku ... vedľajšie stavby (septik, studne a oplotenie) treba považovať v zmysle § 121
OZzapríslušenstvoveciaaksúpevnespojenésozemou(studňavytvorenázbetónovýchskruží,septik,
ak nejde o nádrž z umelej hmoty alebo železnú nádrž) ide o veci nehnuteľné. Veci tvoriace príslušenstvo
inej hlavnej veci majú, na rozdiel od súčasti veci, povahu samostatnej veci v právnom zmysle a teda

môžu byť aj samostatným predmetom právnych vzťahov. V prípade, ak príslušenstvom hlavnej veci je
nehnuteľnosť (vedľajšia stavba), je základným predpokladom, aby príslušenstvo prešlo spolu s hlavnou
vecou na inú osobu, vyjadrenie vôle účastníkov právneho vzťahu, vykonať prevod aj tohto príslušenstva
a to v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle chýba (prejav vôle nebol vykonaný dostatočne určite a
zrozumiteľne), príslušenstvo na nadobúdateľa hlavnej veci neprechádza. ...“

16. Súd teda správne právne uzavrel, že parkovisko ako spevnená plocha je súčasťou pozemku, na
ktorom je umiestnené a zdieľa preto osud pozemku. V konaní nebolo sporné, že predmetné parkovisko,
na ktorom bola osadená parkovacia rampa sa nachádza na pozemku parc.č. 3215/17 (LV č. XXXXX pre
kaz. úz. A.), ktorý pozemok je vo výlučnom vlastníctve žalobcu a samotná žalovaná v konaní priznávala,

že je vlastníčkou parkovacej rampy.

17. Žalovaná až na pojednávaní dňa 7.2.2023 (bez bližšieho odôvodnenia zmeny svojho názoru)
namietla, že vlastníkom rampy je Džemal Kodrazi (t.z. nie žalovaná) a žalovanej ju len prenajíma
a žalovaná rampu len užíva.

18. Žalovaná odvolateľka v odvolaní opätovne namietala, že vlastníkom rampy je tretia osoba, čo tvrdila
že vyplynulo už z jej vyjadrenia na pojednávaní 7.2.2023 a mohlo byť preukázané ňou navrhnutým
dokazovaním, ktoré však súd nevykonal.19. Pokiaľ ide o otázku vlastníctva parkovacej rampy/závory, povinnosť odstrániť ktorú uložil súd
výrokom svojho rozhodnutia žalovanej, vychádzal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ako

z nespornej skutočnosti, že žalovaná umiestnila na pozemku žalobcu parkovaciu závoru na vjazd
motorových vozidiel do vnútorného areálu Domu kultúry, ktorá parkovacia závora je vo výlučnom
vlastníctve žalovanej, čo, resp. ktorú skutočnosť žalovaná potvrdila v liste z 2.2.2021.

20. Súd však nevenoval žiadnu svoju pozornosť, resp. nijako sa nevyjadril k skutočnosti tvrdenej na

pojednávaní dňa 7.2.2023 žalovanou, resp. jej právnym zástupcom, ktorý v záverečnom vyjadrení
poukázal na vyjadrenie zástupcu žalovanej na pojednávaní, že predmetná rampa nie je vo vlastníctve
žalovanej, ale jej vlastníkom je Džemal Kodrazi, ktorý keďže už nie je konateľom žalovanej prenajíma
predmetnú rampu a žalovaná je iba jej užívateľom. Namietol v tej súvislosti i nedostatok pasívnej
legitimácie žalovanej.

21. Aj v odvolaní žalovaná zopakovala námietku, že parkovacia závora už nie je v jej vlastníctve,
ale jej majiteľom je tretia osoba a namietala, že preto nemožno práve jej uložiť povinnosť odstrániť
závoru, ktorej nie je vlastníkom a nemôže splnením súdom určenej povinnosti zasiahnuť do vlastníckeho
práva inej osoby. Uviedla, že tieto skutočnosti mohli vyplynúť z výsluchu ňou navrhnutých svedkov,
vykonanie ktorého dokazovania súd zamietol. Následne v lehote na podanie odvolania žalovaná bez

bližšieho komentára doplnila odvolanie a predložila kúpnu zmluvu, dodací list, zálohovú faktúru, príjmový
pokladničný doklad, poštový poukaz aj faktúru ako listinné dôkazy preukazujúce vlastníctvo parkovacej
závory spoločnosťou Blizz Group s.r.o.

22. Z predloženej kúpnej zmluvy vyplýva, že bola uzavretá 2.2.2022, to znamená pred rozhodnutím súdu

prvej inštancie. Zároveň je zrejmé z predloženej zmluvy, že ju ako predávajúca uzavrela spoločnosť
TAMAM COMERC s.r.o., to znamená žalovaná, ktorá v článku I. prehlásila, že je výlučným vlastníkom
parkovacej závory CAME nachádzajúcej sa na parcele č. 3215/17 zapísanej na LV č. XXXXX, hoci
na pojednávaní dňa 7.2.2023 žalovaná prostredníctvom tak svojho zástupcu, ako i právneho zástupcu
tvrdila, že vlastníkom závory je K. B..

23. Podľa § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia
o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

24. Citované ustanovenie vyjadruje, že súd musí pri formulovaní svojho autoritatívneho názoru, ktorý

vysloví v rozsudku vychádzať zo stavu, ktorý existuje v danom čase, v čase vyhlásenia rozsudku. Toto
pravidlo zároveň znamená, že pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku je určujúci stav
objektívne existujúci v čase vyhlásenia rozsudku a prípadné zmeny stavu, ktoré nastanú v budúcnosti,
nebudú spätne meniť pohľad na správnosť rozsudku v čase jeho vydania. Následná zmena stavu tak
bude predstavovať konzumáciu práva, stratu účinkov rozsudku alebo potrieb zmeniť ho, či zrušiť.

25. Citované ustanovenie zároveň znamená, že súd rozhoduje podľa „stavu spisu“ v čase vyhlásenia
rozsudku.Toznamená,žekudňuvyhláseniarozsudkumusíbyťustálenýjehoskutkovýajprávnyzáklad.
Skutkový základ rozsudku je tvorený skutkovými zisteniami. Pokiaľ ide o stav skutkových zistení súdu
(t.j. stav vyhodnotených skutkových poznatkov, ktorými súd disponuje) v čase vyhlásenia rozsudku, je

potrebné uviesť, že táto kategória je najmä v sporovom konaní odlišná od objektívnej reality, Ide o to,
že pri uplatnení princípov sporového konania súd nezisťuje a nehodnotí materiálnu pravdu, ale hodnotí
„len“ to, či strana sporu splnila úlohu dokázať pred súdom pravdivosť svojich tvrdení, resp. dokázať
skutočnosti, ktoré majú svedčiť v jej prospech, teda či uniesla dôkazné bremeno. Ak strana sporu s touto
úlohou neuspeje, súd nebude danú otázku ďalej skúmať, ale skonštatuje, že strana sporu tvrdenia alebo

skutočnosť nepreukázala.

26. V danej veci za okolností, keď z predložených listinných dôkazov svedčí vlastníctvo predmetnej
parkovacej závory, ktorá sa má odstrániť z pozemku žalobcu, inej osobe než žalovanej (ktorej bola
uložená povinnosť odstrániť závoru), keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku s takouto

námietkou žalovanej, uplatnenou na pojednávaní vôbec nezaoberal, nezostávalo odvolaciemu súdu iné,
než rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.27. Vzhľadom na tvrdenia žalovanej na pojednávaní dňa 7.2.2023, že nie je vlastníčkou predmetnej
závory, ktorú odstrániť bolo uložené výrokom rozsudku žalovanej, nemožno mať závery súdu ohľadne
vlastníctva predmetnej parkovacej závory/rampy žalovanou ako skutočnosti, ktorá nebola v konaní

sporná (nespornej skutočnosti), za opodstatnené. Keďže sa súd k námietke žalovanej, resp. jej tvrdeniu,
že nie je vlastníčkou predmetnej parkovacej závory/rampy vôbec nevyjadril, nie je zrejmé ako sa s ňou
vyporiadal, či ju považoval za opodstatnenú alebo neopodstatnenú a prečo. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v tejto súvislosti nepreskúmateľné. S tak podstatným skutkovým tvrdením, významným pre
rozhodnutie vo veci, bolo potrebné, aby sa súd zapodieval.

28. Žalovaná spolu s odvolaním predložila listinné dôkazy, okrem iného aj kúpnu zmluvu, v ktorej
prehlásila, že je výlučným vlastníkom parkovacej závory CAME (dňa 2.2.2023) a ako vlastník predmetnú
závoru predala kupujúcemu J. L., pričom na pojednávaní 7.2.2023 tvrdila, že vlastníkom rampy nie je
ona, ale iná osoba - K. B., bývalý konateľ žalovanej. Z uzavretej predloženej zmluvy nie je zrejmý ani
účel predaja predmetnej závory kupujúcemu Blizz Group, aký zmysel preň nadobudnutie závory malo,

akým spôsobom s nadobudnutým predmetom vlastníctva spoločnosť ako nový vlastník nakladala, resp.
naložila. Odvolací súd dáva do pozornosti, že nadobúdateľ ani nemá v predmete svojej činnosti uvedené
poskytovanie parkovacích služieb, pri ktorej činnosti by mohol nadobudnutú parkovaciu rampu využiť.
Okrem toho, resp. naviac spoločnosť Blizz Group bola zrušená dňa 4.4.2023 uznesením Okresného
súdu Prešov č.k. 4CbR/38/2022-122 z 15.2.2023 o zrušení spoločnosti z dôvodu podľa § 68b ods.

1 písm. e/ Obchodného zákonníka a bola vymazaná z Obchodného registra dňom 10.7.2024 (výpis
z Okresného registra Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka č. 29, 192/P).

29. Súčasne došlo k zmene pomerov na strane žalovanej aj v dôsledku zániku zmluvy o nájme
nebytových priestorov z 23.12.2013 uzavretej medzi Radou odborov OZ KOVO U.S.Steel ako

prenajímateľom a žalovanou ako nájomcom a to uplynutím doby nájmu, na ktorú bola zmluva uzavretá
(t.z., že aj ak by žalovaná dôvodne namietala platnosť výpovede z nájmu v konaní o vypratanie
nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 25C/2/2022 na Okresnom súde Košice I, nájom zanikol uplynutím
času), na základe ktorej zmluvy žalovaná argumentovala, že je správkyňou nebytových priestorov Domu
kultúry, a to včítane predmetného parkoviska, ktoré považovala (aj keď nie správne) za príslušenstvo

Domu kultúry a nie za súčasť pozemku žalobcu, z čoho vyvodzovala svoje oprávnenie užívať parkovisko
a zabezpečiť ho parkovacou závorou.

30. Po vrátení veci súd prvej inštancie, vzhľadom na uvedené okolnosti vec opätovne prejedná
a rozhodne. Úlohou súdu bude zaoberať sa tvrdením žalovanej uplatnenom na pojednávaní 7.2.2023,

že nie vlastníčkou predmetnej parkovacej rampy, posúdiť žalovanou predloženú zmluvu o predaji
parkovacej rampy, či ide o platný právny úkon (najmä z hľadiska možného obchádzania zákona
žalovanou)aakýjesúčasný(včaserozhodovania)faktickýstavpoužívaniapredmetnejrampyvzhľadom
na okolnosti, ktoré nastali a na základe zisteného skutkového stavu následne vyhodnotiť právnu
opodstatnenosť žalobného nároku žalobkyne, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne v súlade

s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

31. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393
ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).