Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1Sf/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100274
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Štulajter

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca

spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobcu:
ArchiCon s. r. o., so sídlom I. Olbrachta 900/6, 911 01 Trenčín, IČO: 44 948 620, zast: Advokátska
kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o. so sídlom Piaristická 46, 911 01 Trenčín, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101224865/2023 zo dňa 5. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 101224865/2023 zo dňa 5. mája 2023 spolu s rozhodnutím
Daňového úradu Trenčín č. 102630534/2022 zo dňa 23. septembra 2022 z r u š u j e a vec vracia

správcovi dane na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal
u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z

pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2012, ktorá bola začatá dňa 6.
marca 2013 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 9300402/5/745057/2013 zo dňa 25. februára
2013. Daňová kontrola bola prerušená od 13. mája 2013 Rozhodnutím správcu dane o prerušení
daňovej kontroly č. 9301402/5/1773359/2013/Bed zo dňa 9. mája 2013 z dôvodu podania žiadosti
o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej ako „MVI“). Dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli
dňa 18. septembra 2023. Správca dane zaslal žalobcovi Oboznámenie so skutočnosťami zistenými
v rámci výkonu daňovej kontroly č. 9301402/5/1771709/2014/Bed zo dňa 7. mája 2014 (ďalej ako

„Oboznámenie zo dňa 7. mája 2014“). O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane Protokol č.
9301402/5/2873924/2014/Bed zo dňa 17. júna 2014 (ďalej ako „Protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na
vyjadrenie sa k Protokolu doručený žalobcovi dňa 11. júla 2014.

2. Správca dane následne vydal Rozhodnutie o určení rozdielu dane č. 9301402/5/3872203/2014/
Bed zo dňa 14. augusta 2014, ktorým určil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie december
2012 v sume 17 823,00 eur. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane odvolanie,

o ktorom rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 1100306/1/524241/2014/5201 zo dňa 28. novembra 2014
tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalobca napadol uvedené rozhodnutie žalovaného správnou
žalobou na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý Rozsudkom sp. zn. 13S/41/2015 zo dňa 21. decembra
2016 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanýnásledne Rozhodnutím č. 365046/2017 zo dňa 12. apríla 2017 zrušil Rozhodnutie správcu dane č.
9301402/5/3872203/2014/Bed zo dňa 14. augusta 2014 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
Správca dane vydal dňa 9. novembra 2017 Rozhodnutie č. 1437051/2017, ktoré žalovaný v odvolacom

konaní Rozhodnutím č. 152528/2018 zo dňa 15. marca 2018 potvrdil. Žalobca napadol uvedené
rozhodnutie žalovaného správnou žalobou na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý Rozsudkom sp. zn.
13S/27/2018 zo dňa 16. januára 2019 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie. Proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne podal žalovaný
kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn.

2Sžfk/16/2019 zo dňa 27. októbra 2021 tak, že kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol. Správca dane
po vykonaní úkonov v zmysle Rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžfk/16/2019 zo dňa 27. októbra 2021 a Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/27/2018
zo dňa 16. januára 2019 a vykonaní dôkazov navrhnutých žalobcom zaslal žalobcovi Oboznámenie č.
102204177/2022 zo dňa 9. augusta 2022 (ďalej ako „Oboznámenie zo dňa 9. augusta 2022“), ktorým
oboznámil žalobcu so skutočnosťami zistenými v ďalšom konaní. Správca dane zároveň zaslal žalobcovi

Výzvu číslo 102204810/2022 zo dňa 9. augusta 2022 (ďalej ako „Výzva zo dňa 9. augusta 2022“), v
ktorej uviedol svoje pochybnosti a vyzval žalobcu na ich odstránenie. Žalobca sa vyjadril k Oboznámeniu
zo dňa 9. augusta 2022 podaním doručeným správcovi dane dňa 20. septembra 2022. K Výzve zo dňa
9. augusta 2022 sa žalobca vyjadril podaním doručeným správcovi dane dňa 22. septembra 2022.

3. Správca dane následne vydal Rozhodnutie č. 102630534/2022 zo dňa 23. septembra 2022 (ďalej
ako „rozhodnutie správcu dane“ alebo „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým určil
žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH 17 823,00 eur za zdaňovacie obdobie december
2012. Správca dane v rozhodnutí popísal dovtedajší priebeh administratívneho konania, na str. 5
až 18 popísal vykonané dokazovanie, ďalej popísal obsah oznámení správcu dane adresovaných

žalobcovi a obsah vyjadrení žalobcu k nim a na str. 22 až 39 uviedol svoje vyhodnotenie vykonaného
dokazovania. Správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období november 2012 nepriznal žalobcovi
nárok na odpočítanie DPH v celkovej sume 17 823,00 eur z dodávateľských faktúr č. 20120247, č.
20120248, č. 20120249, č. 20120250 a č. 20120251 (ďalej ako „Faktúry“) za dodanie tovaru (120,05
ton kryštálového cukru), ktorý mala žalobcovi dodať spoločnosť Nettix, s.r.o., Skladná 6, 040 01 Košice,

IČO: 36 851 701 (ďalej ako „Nettix, s.r.o.“), ďalej v sume 4,83 eur z dodávateľskej faktúry č. 7134443569
za dodanie služieb (zemný plyn), ktoré mala dodať spoločnosť SPP, a.s. Bratislava, IČO: 35 815 256
s adresou miesta spotreby Rybárska 2B/7392, Trenčín a v sume 2,75 eur z dodávateľskej faktúry č.
7200520075 za dodanie služieb (elektrická energia), ktoré mala dodať spoločnosť ZSE Energia, a.s.
Bratislava, IČO: 36 677 281 s adresou miesta spotreby Rybárska 2B/7392, Trenčín. V súvislosti s

dodávkou zemného plynu a elektrickej energie prijal správca dane záver, že tieto zdaniteľné plnenia
neboli použité na uskutočnenie zdaniteľných plnení žalobcu a uplatnením odpočítania DPH z týchto
služieb žalobca poručil § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „Zákon o DPH“). V súvislosti s Faktúrami vystavenými spoločnosťou Nettix, s.r.o.
správca dane skonštatoval, že uplatnením odpočítania DPH z Faktúr žalobca porušil § 49 ods. 1 a

ods. 2 písm. a) Zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 a § 19 Zákona o DPH, a to z dôvodu,
že reálna existencia tovaru (kryštálového cukru) nebola preukázaná, v dôsledku čoho nedošlo k vzniku
daňovej povinnosti u dodávateľa Nettix, s.r.o. Žalobca nemohol tovar, ktorý mu nebol dodaný, použiť na
dodanie tovaru ako platiteľ. Podľa správcu dane žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ním navrhnuté
dôkazy nepreukázali opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie DPH. Vo vzťahu k uplatnenému

oslobodeniu od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu
Európskej únie (odberateľské faktúry vystavené žalobcom pre spoločnosť KUPIOS s.r.o., Drahobejlova
1019/27, Praha, Česká republika /ďalej ako „KUPIOS s.r.o.“/) správca dane uviedol, že žalobca pri
uplatnení oslobodenia od DPH porušil ustanovenie § 43 ods. 1 Zákona o DPH, keďže zdaniteľné
obchody žalobcu (dodanie kryštálového cukru spoločnosti KUPIOS s.r.o.) sa neuskutočnili tak, ako

boli deklarované, neboli reálne uskutočnené a uplatnené právo na oslobodenie od DPH nebolo pri
dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu preukázané (priame náklady za prepravu nevznikli).
Keďže nebolo vierohodne preukázané, že deklarovaný tovar bol do skladu v Senci, v ktorom malo
byť uskutočnené jeho dodanie žalobcovi, prepravený, nemohli byť uskutočnené zdaniteľné obchody
spoločnosťou Nettix, s.r.o. pre žalobcu a nemohlo dôjsť ani k jeho dodaniu do iného členského štátu a

následne byť predmetom spotreby v deklarovaných množstvách. Obchody sú podložené len existenciou
formálnych dokladov, pričom reálne sa dodávky neuskutočnili. Správca dane skonštatoval, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a ani ním navrhnuté dôkazy nepreukázali opodstatnenosť uplatnenia práva
na odpočítanie DPH. V danom prípade sa podľa správcu dane jednalo o formálnu a účelovú obchodnúčinnosť spočívajúcu vo vytvorení obchodnej siete založenej na cirkulácii istého množstva tovaru s cieľom
uplatňovania si nadmerných odpočtov DPH s uplatnením oslobodenia od DPH, kde úlohou spoločnosti
Nettix, s.r.o. bolo zabezpečiť sklad a služby a úlohou žalobcu bolo čerpať nadmerné odpočty DPH

vzniknuté z dôvodu neoprávnene uplatneného oslobodenia od DPH z deklarovaných dodaní z tuzemska
do iného členského štátu Európskej únie.

4. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 23. septembra 2022 rozhodol
žalovaný Rozhodnutím č. 101224865/2023 zo dňa 5. mája 2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“)

tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal priebeh
administratívneho konania, zistenia správcu dane a obsah odvolania žalobcu.

5. Žalovaný k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že námietky v bode 4.1. odvolania
nie sú dôvodné. Podľa žalovaného je nelogické tvrdenie žalobcu, že dôkazné bremeno by bolo na
jeho strane iba vtedy, ak by mu správca dane pochybnosti oznámil pred ukončením daňovej kontroly a

vyzval na ich odstránenie, a to z dôvodu, že tieto pochybnosti vznikli na základe dôkazov získaných v
ďalšomkonaní,atedanemohlibyťžalobcovioznámenépredukončenímdaňovejkontroly.Dokazovaním
vykonaným v ďalšom konaní a oboznámením žalobcu so zisteniami správcu dane prešlo dôkazné
bremeno opäť na žalobcu. Bolo na žalobcovi označiť a navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie reálnosti
sporných obchodov, avšak žalobca nepredložil také doklady a nenavrhol vykonať také dôkazy, ktoré

by vyvrátili relevantné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií, a
to aj napriek skutočnosti, že na ich predloženie bol správcom dane vyzvaný. Správca dane vykonal
dokazovanie a od žalobcu nepožadoval preukazovanie skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné
bremeno. Správca dane v ďalšom konaní zistil skutkový stav tak, aby bol dostačujúci pre správne
právne posúdenie danej veci. Správca dane správne dospel k záveru, že boli porušené hmotnoprávne

ustanovenia Zákona o DPH, a preto nebolo potrebné zadefinovať zneužitie práva, ani účasť žalobcu
na daňovom podvode a prijatý záver odôvodňovať v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Podľa žalovaného možno súhlasiť so záverom správcu dane, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť
uplatnenia práva na odpočítanie DPH, pričom reálna existencia tovaru preukázaná nebola a tiež nebola
vierohodne preukázaná preprava fakturovaného tovaru do iného členského štátu Európskej únie.

6. Žalovaný ďalej uviedol, že ani námietky žalobcu v bode 4.2. odvolania nie sú dôvodné. Rozhodnutie
správcu dane podľa žalovaného obsahuje všetky náležitosti podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“). Správca dane v ďalšom konaní odstránil nedostatky a vykonal

dôkazy navrhnuté žalobcom. Oboznámením zo dňa 9. augusta 2022 správca dane oboznámil žalobcu
so skutočnosťami zistenými v ďalšom konaní a vo Výzve zo dňa 9. augusta 2022 uviedol vzniknuté
pochybnosti a vyzval žalobcu na ich odstránenie. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
všetky skutočnosti zistené v daňovej kontrole, vyrubovacom konaní a v ďalších daňových konaniach.
Správca dane podľa žalovaného odstránil nedostatky v zmysle v Rozsudku Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/16/2019 a vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom. V súvislosti s
poukazovanímžalobcuna§46ods.5Daňovéhoporiadkužalovanýuviedol,žesprávcadanezvolilformu
ústneho pojednávania a v súvislosti so vzniknutými pochybnosťami dňa 5. novembra 2013 (Zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed) položil žalobcovi konkrétne otázky, aby sa k nim
vyjadril. Taktiež v ďalšom konaní zaslal správca dane žalobcovi Výzvu zo dňa 9. augusta 2022. Správca

dane sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými vyjadreniami uvedenými v doručených
podaniach žalobcu.

7. Námietky žalobcu uvedené v bode 4.3. odvolania neboli podľa žalovaného dôvodné. Z vykonaného
dokazovania správcu dane nesporne vyplynulo, že obchodné transakcie sa reálne neuskutočnili tak,

ako ich žalobca deklaroval. Pravosť a hodnovernosť dokladov nebola potvrdená, nebol preukázaný
dodávateľ,aniodberateľ,samotnáexistenciatovaru,vlastníckeprávoknemu,nebolopreukázanéreálne
dodanie tovaru a nebola preukázaná ani preprava tovaru. Za zdaňovacie obdobie december 2012
nebola k daňovej kontrole predložená žiadna fotografia, výber subjektov, ktoré správca dane preveroval,
nebolouskutočnené„svojvoľneaúčelovo“,alenazákladejednotlivýchzisteníupostupnepreverovaných

spoločností, ktoré predložili navzájom na seba nadväzujúce dodávateľsko-odberateľské dokumenty.
Žalovaný považoval zistenie skutkového stavu správcom dane za dostačujúce na riadne posúdenie veci,
pričom zistený skutkový stav žalovaný bližšie popísal.8. Za dôvodné nepovažoval žalovaný ani námietky žalobcu v bodoch 4.4. a 4.5. odvolania. Z
administratívneho spisu vyplýva, že správca dane umožnil žalobcovi nazrieť do spisu a v prípade, ak
žalobca požiadal o konkrétny dokument, bol mu predložený. Spis bol predložený v riadnom spisovom

obaleoznačenomžalobcomapríslušnýmzdaňovacímobdobím,pričomsprávcadanevždypostupovalv
zmysle § 23 Daňového poriadku. Žalovaný sa vyjadril k CMR listu č. SK8090152, faktúre č. 51212128 za
skladovanie a manipuláciu a Zmluve o skladovaní vrátane dodatku medzi spoločnosťami ČSAD Invest
Logistics, s.r.o. (skladovateľ) a Nettix, s.r.o. (ukladateľ). Správca dane sa podľa žalovaného Zápisnicou o
ústnom pojednávaní č. 101448238/2020 zo dňa 17. septembra 2020 nezaoberal, nakoľko táto zápisnica

sa týkala iného zdaňovacieho obdobia. V prípade predloženia dokumentov, ktoré boli správcovi
dane doručené s odpoveďami na dožiadania, sa nejednalo o úkony, ktoré by oprávňovali žalobcu
zúčastniť sa týchto úkonov. Na vyjadrenia konateľov spoločností uvedených v zápisniciach doručených
s odpoveďami správca dane neprihliadal. Správca dane ako dôkazy využil dokumenty doručené v
odpovediach na zaslané dožiadania, ktoré boli predložené konateľmi subdodávateľských spoločností,
avšak na vyjadrenia konateľov uvedené v zápisniciach neprihliadal z dôvodu, že žalobca o ústnych

pojednávaniach nebol upovedomený. Žalovaný taktiež skonštatoval, že účasť žalobcu na miestnom
zisťovaní u iného daňového subjektu Daňový poriadok neumožňuje, preto je v odvolaní namietané
neumožnenie účasti na miestnom zisťovaní u iných daňových subjektov nedôvodné. Žalovaný podotkol,
že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku zo dňa 27. októbra 2021 potvrdil, že daňová
kontrola za december 2012 bola oprávnene prerušená, Protokol bol zákonne získaným dôkazným

prostriedkom, pričom ani výkon miestneho zisťovania nepredstavuje zásah do práv žalobcu a žiadnym
spôsobom ho nezaťažuje. Žalovaný sa vyjadril tiež k tvrdeniam žalobcu vo vzťahu k žiadostiam správcu
dane o MVI a lehotám, ktoré pre daňové konanie ustanovuje Daňový poriadok, pričom zo strany
správcudanepodľažalovanéhonedošlokporušeniuustanoveníokonanípredorgánomverejnejsprávy.
Tvrdenie žalobcu, že mu nebolo umožnené klásť svedkom a znalcom otázky, je podľa žalovaného

zavádzajúce, nakoľko správca dane v súvislosti s každým zaslaným predvolaním alebo žiadosťou o
predvedenie svedka, zaslal žalobcovi aj upovedomenie o termíne vypočutia svedka.

9. K námietkam žalobcu v častiach V. a VI. doplnenia odvolania žalovaný uviedol, že ani tieto
nevyhodnotil ako dôvodné. Žalovaný poukázal na vybranú judikatúru Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie a skonštatoval, že žalobcovi boli jasne
komunikované pochybnosti správcu dane o reálnom uskutočnení zdaniteľných plnení tak, ako ich
deklaroval na predložených sporných faktúrach. Pochybnosti správcu dane nebolo možné vyvrátiť ani
vykonaným rozsiahlym dokazovaním. Správca dane vykonal žalobcom navrhované dokazovanie, a
preto nebolo dôvodné vykonávanie ďalšieho dokazovania zo strany žalovaného. Žalovaný poukázal na

konkrétne správcom dane vykonané dôkazy, ktoré navrhoval žalobca. V prípade, že navrhnutý dôkaz
nebolo možné vykonať, správca dane tento dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol.

Správna žaloba

10. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane, ako aj Rozhodnutia správcu dane
č. 1437051/2017 zo dňa 9. novembra 2017. V bodoch IV. a V. správnej žaloby popísal priebeh
administratívneho konania a uviedol viaceré skutkové tvrdenia k predmetnej veci, ktoré nemali charakter
žalobných námietok.

11. Žalobca namietal, že na neho neprešlo do skončenia daňovej kontroly dôkazné bremeno na
preukázanie jeho tvrdení, keďže správca dane mu neoznámil žiadne svoje pochybnosti, a preto bol
žalobca toho názoru, že svoje dôkazné bremeno vyčerpal. Pochybnosti správcu dane nie sú ani
obsahom Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed zo dňa 5. novembra 2013.

Porušenie ustanovenia § 46 ods. 5 správcom dane skonštatoval aj Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky v Rozsudku sp. zn. 2Sžfk/16/2019 zo dňa 17. októbra 2021. Podľa Rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24. februára 2020 je porušenie
§ 46 ods. 5 Daňového poriadku neodstrániteľným nedostatkom v postupe správcu dane. Podľa
judikatúry sa dôkazné bremeno presúva na kontrolovaný daňový subjekt len vtedy, keď mu správca

dane preukázateľne oznámi svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených
dokladov a vyzve ho, aby tieto pochybnosti odstránil, a to najneskôr do skončenia daňovej kontroly.
Žalobca namietal, že závery správcu dane formulované po ukončení daňovej kontroly, ani spochybnenie
skutočností deklarovaných žalobcom uskutočnené „konkludentne“ vykonaným dokazovaním bez ichoznámenia správcom dane a výzvy na ich odstránenie, nepostačujú na prenos dôkazného bremena
na žalobcu. Rovnako žalovaný v napadnutom rozhodnutí podľa žalobcu „nepreukázal“, že došlo
k spochybneniu dôveryhodnosti údajov uvedených na predložených dokladoch správcom dane,

neuviedol, ktorých údajov sa spochybnenie malo týkať, na ktorej faktúre mali byť tieto údaje uvedené, ani
ktorej transakcie sa spochybnenie malo týkať, teda prečo by mala na strane žalobcu nastúpiť dôkazná
povinnosť obnoviť dôveryhodnosť predložených dokladov. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí
tvrdil, že správca dane zaslal žalobcovi Výzvu zo dňa 9. augusta 2022, v ktorej uviedol svoje pochybnosti
a vyzval žalobcu na ich odstránenie, žalobca tvrdil, že správca dane mu predmetnú výzvu skutočne

zaslal, avšak viac ako sedem rokov po skončení daňovej kontroly. Správca dane podľa žalobcu nesplnil
podmienky na prenos dôkazného bremena na žalobcu. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom
konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku spočívajúceho v porušení § 46 ods. 5 Daňového
poriadku správcom dane. Účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať
dôkazy,ktoréužbolivykonanéaobstaranévrámcidaňovejkontroly.Vsituácii,keďsprávcadanenapriek
porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie

o vyrubení dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, ktoré má za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia. Žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžf/112/2015 zo dňa 11. apríla 2017, sp. zn. 5Sžf/46/2016 zo dňa 13. decembra 2017, sp.
zn. 6Sžfk/63/2017 zo dňa 21. novembra 2018 (publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky pod č. R 5/2020).

12. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom
poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/67/2016 zo dňa 20. apríla
2017, sp. zn. 5Sžf/23/2016 zo dňa 26. januára 2017, sp. zn. 1Sžfk/41/2016 zo dňa 9. októbra 2018,
sp. zn. 8Sžf/92/2014 zo dňa 30. apríla 2015, sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára 2015. Vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu žalovaného žalobca namietal, že žalovaný podľa jeho názoru neuviedol
kedy a akým spôsobom mal byť žalobca oboznámený s pochybnosťami správcu dane. Žalovaný sa
podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s rozložením a rozsahom dôkazného
bremena žalobcu. Žalovaný sa ďalej podľa žalobcu nevysporiadal s jeho námietkou, že správca dane
vo svojom poslednom rozhodnutí neuviedol, ktoré konkrétne skutočnosti mali byť podkladom jeho

„hodnotenia“, ani neuviedol svoju úvahu. Ani žalovaný podľa žalobcu v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia neuviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, keď „neoznačil ani jednoznačne
a menovite žiadnu skutočnosť ako takú, ktorá sa mala týkať ZO december 2012 ako aj súčasne mala
byť podkladom napadnutého rozhodnutia“. Napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo podľa žalobcu
odôvodnené v súlade so zákonom a ani v súlade so závermi Rozhodnutia žalovaného č. 365046/2017

zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný taktiež podľa žalobcu nevykonal ním navrhované dokazovanie,
pričom nesúhlasil so záverom žalovaného, že skutkový stav bol náležite zistený, a považoval ho len
za domnienku. Žalobca považoval „postoj“ žalovaného za svojvoľný, pričom sa s jeho námietkami
proti rozhodnutiu správcu dane nevysporiadal, keď do svojho rozhodnutia prevzal takmer doslovne
text „druhého rozhodnutia“ správcu dane. Žalovaný podľa žalobcu nereagoval na všetky námietky

uvedené v odvolaní. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol, ktoré dôkazy navrhnuté žalobcom
mal správca dane vykonať, ani aké nedostatky mal správca dane odstrániť. Žalobca namietal, že
žalovaný nepredvolal svedkov, ktorých vymenoval. Dôkazy navrhnuté žalobcom žalovaný nevykonal,
„nedostatky svojho postupu“ neodstránil a ani neuviedol hodnotenie „dôkazov“. Žalovaný ďalej podľa
žalobcu neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadne úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie

dôkazov a použitie právnych predpisov.

13. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane žalobca v správnej žalobe namietal,
že správca dane podľa žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol skutočnosti, ktoré boli
jeho podkladom. Správca dane „neuskutočnil dokazovanie“ u každého subdodávateľa a ani u každého

prepravcu, ktorých v napadnutom rozhodnutí uviedol, pričom výber subjektov, u ktorých „sa dokazovalo“,
bol uskutočnený svojvoľne. Správca dane sa podľa žalobcu „správal rozporuplne“, keď sa s návrhom
žalobcu na vykonanie dokazovania u spoločností ČSAD Invest Logistics, s.r.o. a JaS Trading s.r.o.
nevysporiadal údajne preto, že tieto spoločnosti neboli dodávateľmi tovaru alebo služieb žalobcovi, kým
uspoločnostíDSAutoVenators.r.o,EXINs.r.o.,EastWestLogistik,s.r.o.aVEKOMINs.r.o.dokazovanie

vykonal. Správca dane podľa žalobcu neuviedol žiadny konkrétny dôkaz, ktorý mal byť ním hodnotený,
a preto nemohol hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Správca
dane ďalej podľa žalobcu neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
dôkazov a použitie právnych predpisov, a ani argumentáciu, ktorou by sa vysporiadal s námietkamižalobcu.Žalobcatvrdil,žerozhodnutiesprávcudanetaktiežneobsahujenáležitostipodľa§63Daňového
poriadku, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

14. Žalobca v správnej žalobe namietal, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci. Tvrdil, že „žalovaný“ zisťoval skutočnosti týkajúce sa odberateľa žalobcu
– spoločnosti KUPIOS s.r.o. prostredníctvom žiadosti o MVI. Kópia „údajne“ zaslaného predvolania
nebola pripojená k odpovedi českej finančnej správy k žiadosti o MVI, a preto žalobca „nemá
možnosť, jeho existenciu, a už vôbec nie jeho obsah preveriť“. V žiadnej z odpovedí českej

finančnej správy nie je uvedené, že by jej žalovaný poskytol informáciu o tom, že má vedomosť
o osobe, u ktorej sa predpokladá, že má požadované informácie k dispozícii. Už z prvej odpovede
č. E_SK_CZ20130313_21672/2113/Klu_P201300820_R zo dňa 25. júna 2013 vyplýva, že žalovaný
k svojej žiadosti zo dňa 13. marca 2013 nepripojil kópie dokladov, ktoré od českej finančnej správy
žiadal preveriť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol, že by nedostatky svojich žiadostí o MVI
medzičasom odstránil. Žalobca ďalej tvrdil, že správcovi dane dňa 9. septembra 2013 predložil doklady

o preprave tovaru zo skladu v Senci do skladu v Mutěniciach, Česká republika, pričom rovnaké doklady
boli prílohou odpovede Daňového úradu Bratislava zo dňa 10. marca 2014 na dožiadanie správcu
dane týkajúce sa spoločnosti EAST WEST Logistik s.r.o. Rovnako dňa 9. septembra 2013 žalobca
predložil správcovi dane faktúru č. 51212128 zo dňa „31.13.2012“ vystavenú skladovateľom ČSAD
Invest Logistics, s.r.o. pre ukladateľa Nettix, s.r.o., ktorej prílohu bola tabuľka obsahujúca evidenčné

čísla vozidiel, ktorými bola vykonaná preprava do skladu v Senci, pričom prílohou odpovede Daňového
úradu Košice zo dňa 21. augusta 2013 na dožiadanie správcu dane týkajúceho sa spoločnosti Nettix,
s.r.o. bola tabuľka obsahujúca rovnaké údaje. Správca dane podľa žalobcu vôbec nezisťoval prepravcov,
ktorí pre jeho dodávateľa prepravili tovar do skladu v Senci, hoci mu hneď z dvoch zdrojov boli
známe evidenčné čísla vozidiel, ktorými bola preprava vykonaná, nevykonal dokazovanie u každého

subdodávateľa, ktorých sám zistil, a nevykonal dokazovanie u prepravcov, ktorí vykonávali prepravu
tovaru zo skladu v Senci do skladu v Mutěniciach, Česká republika. Správca dane podľa žalobcu
uskutočnil výber subjektov, u ktorých vykonal dokazovanie, svojvoľne a účelovo. Žalobca tvrdil, že
správca dane vo svojom rozhodnutí neuviedol výsledky dokazovania u spoločnosti ČSAD Invest
Logistics, s.r.o. a neuviedol ich ani žalovaný. Správca dane podľa žalobcu v opakovanom vyrubovacom

konaní žiadne dokazovanie nevykonal a ani žiadne nové dôkazy neuviedol. Žalobca citoval časť
odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/97/2015 zo dňa 24. januára
2017.

15. Žalobca namietal, že skutkový stav, ktorý vzali orgány verejnej správy za základ napadnutých

rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Správca dane podľa
žalobcu vo svojom rozhodnutí neuviedol skutkový stav, ktorý vzal za jeho základ, pričom namiesto toho
uviedol iba informáciu, že sa ho snažil zistiť. Žalobca ďalej tvrdil, že správca dane do administratívneho
spisu vôbec nezaradil doklady, ktoré mu žalobca predložil. Súčasťou spisového materiálu sú odpovede
nadožiadaniasprávcudane,ktoréobsahujúvýsledkydokazovaniavykonanéhoutuzemskýchdaňových

subjektov, ktorých konatelia potvrdili uskutočnenie deklarovaných obchodných transakcií, pričom to isté
potvrdil aj A. B. C. ako konateľ odberateľa KUPIOS s.r.o. Žalobca tvrdil, že správcovi dane dňa 1.
augusta 2014 predložil faktúru č. 51212128 zo dňa 31. marca 2012 vystavenú spoločnosťou ČSAD
Invest Logistics, s.r.o. ako skladovateľom pre spoločnosť Nettix, s.r.o. ako ukladateľa, ktorej prílohou
je tabuľka obsahujúca údaje, ktorými bolo potvrdené nadobudnutie tovaru od dodávateľa spoločnosti

Nettix, s.r.o. a preprava tovaru pre odberateľa KUPIOS s.r.o. V odpovedi na žiadosť o MVI bolo českou
finančnou správou potvrdené, že spoločnosť KUPIOS s.r.o. podala daňové priznanie a 4. štvrťrok 2012
a daň uhradila a zároveň to, že spoločnosť vykázala v daňovom priznaní nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu v hodnote 34 765 425 CZK. Skutkový stav, ktorý vzali orgány verejnej správy za základ
napadnutých rozhodnutí, je po podľa žalobcu v rozpore s uvedenými dokladmi. Žalobca ďalej namietal,

že skutkový stav nemôže mať oporu ani v dokladoch, ktoré boli získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, za ktoré žalobca považoval najmä doklady vyhotovené správcom dane
(údajné žiadosti o MVI), ktoré boli manipulované, obsahovali nepravdivé údaje a údaje, ktoré správca
dane českej finančnej správe ani „neodoslal“, zápisnice o výpovediach svedkov, pri ktorých nebolo
žalobcovi umožnené klásť svedkom otázky, doklady o výsledkoch miestnych zisťovaní u tuzemských

daňovýchsubjektov,naktorýchnebolažalobcoviumožnenáúčasť,Protokol,odpovedenažiadostioMVI
a doklady týkajúce sa predĺženia lehoty na vydanie rozhodnutia správcovi dane.16. Žalobca taktiež v správnej žalobe namietal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej. Citoval vybrané časti rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/23/2016

zo dňa 26. januára 2017 a sp. zn. 5Sžf/67/2016 zo dňa 20. apríla 2017. Žalobca tvrdil, že správca
dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, nedbal na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov žalobcu, nepostupoval pri správe daní v úzkej súčinnosti so žalobcom,
neoznámil žalobcovi dôvod vykonania daňovej kontroly, daňovú kontrolu nevykonal u žalobcu, ale ani
na mieste, kde to účel daňovej kontroly vyžadoval, konajúci zamestnanec správcu dane nepredložil

žalobcovi písomné poverenie na výkon daňovej kontroly, správca dane neprerokoval so žalobcom
jeho pripomienky k Protokolu, manipuloval Zápisnicu z ústneho pojednávania č. 100497365/2023 zo
dňa 6. februára 2023, nesprístupnil žalobcovi administratívny spis, vydal rozhodnutie, ktoré nebolo
autorizované podľa § 63 ods. 2 a ods. 3 písm. f) Daňového poriadku a § 5 zákona č. 479/2009 Z. z.
o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, porušil § 72 ods. 1 a 2 Daňového poriadku tým, že doručením osemnástich

rozhodnutí v priebehu 2 dní došlo k skráteniu lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku z 30
dní na 1,22 dňa, porušil § 72 ods. 5 Daňového poriadku tým, že doručením osemnástich rozhodnutí
v priebehu 2 dní došlo k určeniu lehoty na odstránenie nedostatkov odvolania, ktorá nebola primeraná,
správca dane žalobcovi neoznámil, že by o vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
december 2012 požiadali orgány činné v trestnom konaní, ani že existovalo dôvodné podozrenie, že

účtovné alebo iné doklady „budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené“, správca dane žalobcovi
neoznámil pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania, „na nič
ho nevyzval“, najmä mu neoznámil žiadne nedostatky daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie
december 2012, neurčil žalobcovi primeranú lehotu na ich odstránenie a nepoučil ho o následkoch
v § 17 ods. 3 a 4 Daňového poriadku, správca dane žalobcovi neoznámil, ktorý orgán o vykonaní

daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie december 2012 rozhodol, a to, že žalobcovi nebolo
doručené rozhodnutie správcu dane o vykonaní daňovej kontroly a takéto rozhodnutie sa nenachádza
ani v administratívnom spise správcu dane.

17. Žalobca v bode VIII. správnej žaloby uviedol vybrané ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky,

zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“)
a Daňového poriadku. V bode IX. správnej žaloby zhrňujúco znovu popísal priebeh administratívneho
konania a uviedol vlastné hodnotiace závery k postupu a rozhodovaniu orgánov verejnej správy,
z ktorých sa niektoré čiastočne prekrývali so žalobnými námietkami. Žalobca zároveň v správnej žalobe
uviedol, že vo vzťahu k námietkam žalobcu v bode 4.1. odvolania proti rozhodnutiu správcu dane

sa jedná o žalobný dôvod, o ktorom už bolo „správnym súdom“ rozhodnuté, pričom poukázal na
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/4/2016 zo dňa 9. októbra 2018, sp. zn.
4Sžfk/13/2019 zo dňa 5. mája 2020 a na Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/5/2018 zo
dňa 4. decembra 2018, pričom mal za to, že sú naplnené predpoklady pre aplikáciu § 140 SSP.

18. Vzhľadom na uvedené žalobca v petite správnej žaloby žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie
žalovaného, ktoré malo byť podľa žalobcu doručené dňa 22. marca 2018, Rozhodnutie Daňového úradu
Trenčín č. 1437051/2017 zo dňa 9. novembra 2017, ktoré malo byť podľa žalobcu doručené dňa 24.
mája 2023 a rozhodnutie správcu dane zo dňa 23. septembra 2022 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

19. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 13. novembra 2023 uviedol, že v plnom rozsahu
zotrváva na skutočnostiach a záveroch uvedených v odôvodnení správnou žalobou napadnutého
rozhodnutia. Podotkol, že správca dane v priebehu daňovej kontroly predvolal žalobcu na ústne
pojednávanie vo veci vyjadrenia sa k jeho obchodnej činnosti, a teda k nejasnostiam a pochybnostiam

správcu dane (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed spísaná dňa 5.
novembra 2013), pričom žalobca bol správcom dane vyzvaný na predloženie dôkazov (Výzva č.
9301402/5/5215391/2013/Bed zo dňa 21. novembra 2013). Správca dane žalobcovi v priebehu výkonu
daňovej kontroly zaslal Oboznámenie so skutočnosťami zistenými v rámci výkonu daňovej kontrolyč. 9301402/5/1771709/2014/Bed zo dňa 7. mája 2014, v ktorom uviedol zosumarizovanie výsledkov
prebiehajúcej daňovej kontroly. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane
daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane pri daňovej kontrole a aj v
následných vyrubovacích konaniach umožnil žalobcovi predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
tieto preveroval, logicky vyhodnotil a následne umožnil žalobcovi sa k nim vyjadriť, resp. umožnil
žalobcovi spochybniť tvrdenia správcu dane predložením nových dôkazov. Žalobca však na výzvy
správcu dane buď žiadnym spôsobom nereagoval alebo nepredložil také dôkazy, ktoré by spochybnili

tvrdenia a závery správcu dane. Správca dane dokazovanie zameral a rozšíril aj na skutočnosti,
ktoré presahujú rámec sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy dodávateľa deklarovaného na
sporných faktúrach s vedomím, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom. Ak
správca dane vykonaným dokazovaním preukázateľne spochybní skutočnosti deklarované žalobcom,
je na žalobcovi, aby túto pochybnosť správcu dane vyvrátil, inak mu nie je možné priznať nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane založil svoje pochybnosti na skutočnostiach

zistených rozsiahlym dokazovaním a žalobca tieto oprávnené pochybnosti správcu dane o reálnosti
zdaniteľného obchodu nevyvrátil. Správca dane v ďalšom konaní odstránil nedostatky a vykonal dôkazy
navrhnuté žalobcom, pričom zvolil jednotlivé formy vykonania dôkazov tak, aby čo najmenej zaťažoval
dotknutédaňovésubjektyasvedkov.SprávcadanepostupovalvzmyslezáverovuvedenýchvRozsudku
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/16/2019 zo dňa 27. októbra 2021 a Rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/27/2018 – 101 zo dňa 16. januára 2019, ktorými bol viazaný.

20. Žalovaný v súvislosti s námietkou žalobcu vo vzťahu k porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku
správcom dane uviedol, že uvedené ustanovenie neobsahuje formu akou má správca dane daňový
subjekt vyzvať. Nakoľko mal správca dane k dispozícii doklady predložené k daňovej kontrole, zvolil

formu ústneho pojednávania a v súvislosti so vzniknutými pochybnosťami dňa 5. novembra 2013
(Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed) položil žalobcovi konkrétne otázky,
abysaknimvyjadril.TaktiežvďalšomkonanísprávcadanezaslalžalobcoviVýzvuč.102204810/2022,a
Oboznámenieč.102204177/2022,vktoromsprávcadanetiežuviedolsvojepochybnostiavyhodnotenie
zistených skutočností. K poukazu žalobcu na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Sžf/46/2016 z 13. decembra 2017 a sp. zn. 6Sžfk/63/2017 z 21. novembra 2018 žalovaný uviedol,
že v oboch rozsudkoch Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval nezákonnosť vykonanej daňovej
kontroly a protokolu z takejto daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej
kontroly zo strany správcu dane. Žalobca podľa žalovaného účelovo zmenil znenie jednotlivých bodov
týchto rozsudkov tak, aby boli použiteľné žalobcom v rámci jeho argumentácie.

21. K ďalším žalobným námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že správnou žalobou napadnuté
rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti. Žalovaný tvrdil, že sa vysporiadal s odvolacími námietkami
žalobcu dostatočným spôsobom. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane zo dňa 23. septembra
2022 a aj zo súvisiaceho administratívneho spisu vyplýva, že správca dane predvolal svedkov,

prostredníctvom zaslania žiadosti o MVI požiadal o preverenie prepravy u jednotlivých prepravcov,
vykonal miestne zisťovanie u skladovateľa tovaru ČSAD Invest Logistics s.r.o. a od D. E., predsedu
spoločnosti JaS Trading, a.s. požadoval predložiť dokumenty preukazujúce prijatie a vydanie tovaru zo
skladu v Mutěniciach. Správca dane využil iba dôkazy získané zákonným spôsobom a tvrdenie žalobcu,
že mu nebolo umožnené právo klásť svedkom otázky, nie je dôvodné. Správca dane v súvislosti s

každýmzaslanýmpredvolanímalebožiadosťouopredvedeniesvedkazaslalžalobcoviajupovedomenie
o termíne vypočutia svedka. Správca dane podľa žalovaného odstránil nedostatky v zmysle v Rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/16/2019 a vykonal dôkazy navrhnuté
žalobcom. Napadnuté rozhodnutie podľa žalovaného obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle
ustanovenia § 63 Daňového poriadku, je preskúmateľné, zrozumiteľné, obsahuje dostatok dôvodov

a nie je neurčité. Skutkový stav uvedený v napadnutom rozhodnutí je podľa žalobu postačujúci pre
riadne posúdenie danej veci. Žalovaný sa stotožnil s vyhodnotením kontrolných zistení, dôkazov, ako
aj prijatých záverov správcu dane. Správca dane v celom konaní postupoval v zmysle príslušných
ustanovení Daňového poriadku. Žiadne ustanovenie Daňového poriadku neukladá správcovi dane
povinnosť oznámiť žalobcovi dôvod vykonania daňovej kontroly. Taktiež žiadne ustanovenie Daňového

poriadkuneukladásprávcovidanepovinnosťoznámiťžalobcovi,ktorýorgánovykonanídaňovejkontroly
rozhodol, a ani doručiť žalobcovi rozhodnutie o vykonaní daňovej kontroly, a teda sa takéto rozhodnutie
logicky ani nemôže nachádzať v spisovom materiáli.22. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal správny súd, aby správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Replika žalobcu

23. Žalobca v replike zo dňa 2. januára 2024 uviedol, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie
„november 2012“ trvala jeden rok, 5 mesiacov a 5 dní. Celé daňové konanie podľa žalobcu trvalo
10 rokov, 4 mesiace a 21 dní. Orgány verejnej správy nekonali bezodkladne a bez zbytočných
prieťahov. Žalobca mal za to, že správcom dane bola zákonná lehota na vykonanie daňovej

kontroly prekročená. Žalobca ďalej tvrdil, že prvú daňovú kontrolu vykonal správca dane u neho
potom, čo začal nakupovať tovar od tuzemského dodávateľa Nettix, s.r.o. Žalobca zosumarizoval
priebeh administratívneho konania a zdôraznil opakované zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy
Krajským súdom v Trenčíne a Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky. Nakoľko správca dane
v Protokole použil nezmenené doklady získané už počas daňovej kontroly za „ZO 2. štvrťrok 2012“,
nevykonal počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2012 vôbec žiadne dokazovanie.

Žalobca opätovne zdôraznil, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy nemajú náležitosti
v zmysle § 63 Daňového poriadku a správca dane a žalovaný sa nevysporiadali s námietkami žalobcu
a neuviedli hodnotenie dôkazov. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že skutkový stav
uvedený v napadnutých rozhodnutiach orgánov verejnej správy je postačujúci pre riadne posúdenie
veci. Tvrdil, že správca dane mu zaslal len zosumarizovanie výsledkov prebiehajúcej daňovej kontroly,

ale žiadne pochybnosti o ním predložených dokladoch mu neoznámil, a to ani v Zápisnici o ústnom
pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed zo dňa 5. novembra 2013. Výzvu zo dňa 9. augusta
2022 mu správca dane zaslal až šesť rokov po ukončení daňovej kontroly a ani v tejto výzve mu
neoznámil žiadne pochybnosti v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku, a preto nedošlo k prechodu
dôkazného bremena na žalobcu, a teda žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol. Ďalej žalobca tvrdil,

že správca dane síce už v Protokole uviedol na rôznych miestach najmenej štyridsať dokladov, ktoré
mu žalobca predložil, avšak v časti „Súpis kontrolovaných dokladov“ ich správca dane uviedol iba
21, pričom pri žiadnom z nich neuviedol vystavovateľa, adresáta, pomenovanie dokladu, dátum jeho
vystavenia, číslo dokladu ani počet jeho strán. Nakoľko správca dane do svojho administratívneho
spisu žalobcom predložené dôkazy nezaradil, orgány verejnej správy správnemu súdu neumožnili

preskúmať, ktoré dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu mal správca dane preverovať a či tieto dôkazy
skutočne vyhodnocoval logicky. Žalobca mal zato, že vyhodnotenie záverov správcu dane v rozhodnutí
žalovaného uvedené nebolo. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia žiadne dokazovanie
nevykonal. Správca dane vo vyrubovacom konaní síce niekoľkých žalobcom navrhnutých svedkov
predvolal, ale až v roku 2022 potom, čo Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn.

2Sžfk/16/2019 nevykonané dokazovanie kvalifikoval ako nedostatok rozhodnutia. Správca dane sedem
z navrhnutých svedkov nevypočul, ale použil ich výpovede podané za iné zdaňovacie obdobia. Správca
dane neuviedol, ktorých svedkov skutočne vypočul, ani čo bolo predmetom ich výpovedí a ani čo bolo
predmetom výpovedí podaných za iné zdaňovacie obdobia. Žalobca mal za to, že žalovaný vo vyjadrení
k správnej žalobe neuviedol také dôvody, pre ktoré by bolo potrebné správnu žalobu zamietnuť.

Duplika žalovaného

24. Žalovaný v duplike zo dňa 6. februára 2024 uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach
a záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a aj „na svojom stanovisku a vyjadrení,

uvedených vo Vyjadrení k žalobe číslo 102873516/2023 zo dňa 13.11.2023, a to aj v súvislosti
s poukazovaním žalobcu na aplikovateľnosť Rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
2Sfk/31/2022 zo dňa 23.11.2023 na posudzovanú vec“. Žalovaný a správca dane postupovali v zmysle
príslušných ustanovení Daňového poriadku a Zákona o DPH a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
vnútroštátnou a európskou judikatúrou.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

25. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom
pojednávaní dňa 2. októbra 2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade

s § 108 ods. 2 SSP, v neprítomnosti žalovaného, ktorý podaním doručeným správnemu súdu dňa 1.
októbra 2025 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie termínov, pričom súhlasil
s prejednaním veci bez jeho účasti. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu srozhodnutím správcu dane z dôvodov uplatnených v správnej žalobe správny súd dospel k záveru, že
správna žaloba je dôvodná.

26. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej
správnej žaloby a všetkých tvrdení v nej uvedených, pričom zdôraznila, že v nej uvedené dôvody
nezákonnosti napadnutých rozhodnutí považuje za preukázané. V konaní došlo k porušeniu § 46
ods. 5 Daňového poriadku, čo predstavuje aj v zmysle judikatúry neodstrániteľnú vadu konania.
Taktiež zdôraznila, že orgány verejnej správy vychádzali z nedostatočného zistenia skutkového stavu,

ktorý nebol dostatočne objektivizovaný, pričom Protokol považovala za rovnako nezákonný. Právna
zástupkyňa žalobcu v rámci záverečného návrhu upravila žalobný petit tak, že žiada, aby správny
súd zrušil Rozhodnutie žalovaného č. 101224865/2022 zo dňa 5. mája 2023 a spolu s Rozhodnutím
Daňového úradu Trenčín č. 102630534/2022 zo dňa 23. septembra 2022 a vec vrátil správcovi dane
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

27.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

28. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je
ustanovené inak.

29. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy..

30.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

31. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku (1) daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

32. Podľa § 46 ods. 2 prvá veta Daňového poriadku ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň
spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole.33.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim

vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

33. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,

b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo
c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.

34. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného a správcu dane vrátane postupu, ktorý
ich vydaniu predchádzal, výlučne v rozsahu, ktorý bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými
v správnej žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie

rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný
jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v správnych žalobách uplatnené. Žalobca
musí v zákonom stanovenej lehote uviesť žalobné body, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné, a to v zmysle
§ 182 ods. 1, písm. e) SSP. Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší

žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t. j. v lehote
dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje).
Správny súd nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový stav
veci a prípadne modifikovať skutkové, či právne závery orgánov verejnej správy, pretože nenahrádza
ich činnosť. Úlohou správneho súdu je v rozsahu podľa žalobných dôvodov posúdiť, či si orgán verejnej

správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t. j. či skutkové
závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými predpismi.

35. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia

žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane. Správca dane napadnutým rozhodnutím žalobcovi
vyrubil rozdiel DPH v sume 17 823,00 eur za zdaňovacie obdobie december 2012 z dôvodu, že žalobca
nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 a
§ 19 Zákona o DPH, keďže nepreukázal reálnu existenciu tovaru, pričom nemohol tovar, ktorý mu nebol
dodaný, ďalej dodať svojmu odberateľovi, a z dôvodu, že žalobca porušil § 43 ods. 1 Zákona o DPH,

keďže žalobca nepreukázal vznik práva na oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru z tuzemska do iného
členského štátu Európskej únie. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so záverom správcu
dane a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

36. Z právnej úpravy v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, ako aj z

ustanovení Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej ako „Smernica“), keďže DPH je harmonizovaná na úrovni Európskej únie, vyplýva,
že nárok daňového subjektu na odpočet DPH závisí od splnenia tzv. hmotnoprávnych a formálnych
podmienok. Hmotnoprávnymi, resp. materiálnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet DPH
(§ 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH a čl. 168 písm. a/ Smernice) sú nasledovné podmienky: (1.) tovar

alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou
zdaniteľnou osobou (status dodávateľa ako platcu DPH), (2.) tovar alebo služby, na ktorých zakladá
právo na odpočítanie dane, musia byť skutočne dodané a nesmie ísť o fiktívne dodanie (tzv. materiálna
existencia plnenia) a (3.) požiadavka, aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne
použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnou podmienkou priznania práva na

odpočet DPH je disponovanie faktúrou od dodávateľa (§ 51 ods. 1 Zákona o DPH a čl. 178 písm. a/
Smernice). Preukázanie naplnenia uvedených podmienok pre vznik práva na odpočet DPH zaťažuje
podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, ktorý si právo na odpočet DPH uplatňuje (napr.
Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020 a sp.
zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019). V prípade uplatnenia práva na oslobodenie od DPH pri

cezhraničnom dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie je daňový subjekt
povinný preukázať splnenie podmienok podľa § 43 ods. 1 až 4 Zákona o DPH, a to dokladmi podľa
§ 43 ods. 5 Zákona o DPH. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH zákonodarca
zaťažuje dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočetdane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Obchodné
transakcie preto nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, predložené doklady musia byť
odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností správcu dane preukazuje daňový subjekt.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
byť nárok na odpočet DPH uznaný (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020 a sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019). To však
neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Dokazovanie

v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane
má svoje pravidlá. K rozloženiu dôkazného bremena sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, resp. sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa
16. decembra 2009 nasledovne: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti:
povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že
daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží

správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).
Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však
správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že
správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte,

či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov
správcovi dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie
kombinácieuplatňovaniazásadyvyhľadávacejazásadyprejednávacej.“Aksprávcadanenadobudnena
základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia,

vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku a
týmto sa prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybnosti správcu dane
(rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 805/2017 zo dňa 15. novembra 2017). Dôvodom na
prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je akákoľvek pochybnosť správcu dane o
pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dôkazov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je

pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých
v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok
pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022 a sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15.

februára 2022). Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.
októbra 2022 vyplýva, že: „Až preukázateľným spochybnením založeným na relevantných dôkazoch
dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti
o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda, že išlo len o formálne vystavenie faktúr
od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či

tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovaru od dodávateľa nedošlo, nepostačuje
bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru. Kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým
subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie
správcu dane založené na indíciách a domnienkach. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť
preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných

daňovým subjektom.“ Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom
hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov),
neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať
získané dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať na všetko,
čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Uvedené závery zhrňujúco judikoval

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. n. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24. februára 2022,
ktorýbolpublikovanývZbierkestanovísksrozhodnutíNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepubliky
pod č. 18/2022, a predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 25 SSP).
V zmysle právnej vety predmetného judikatórneho rozhodnutia „I. Len použitím postupu podľa § 46

ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k
prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt. II. Výzva podľa § 46
ods. 5 Daňového poriadku môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo
pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správcadane daňový subjekt predvolá a následne o jeho priebehu a obsahu spíše zápisnicu. III. Povinnosti podľa
§ 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly,
a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu dôkazného bremena nedochádza“.

37. Žalobca v správnej žalobe namietal, že správca dane porušil ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového
poriadku, keďže mu do skončenia daňovej kontroly neoznámil žiadne svoje pochybnosti o správnosti,
pravdivostialeboúplnostidokladovpredloženýchžalobcomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
pričomdoskončeniadaňovejkontrolynažalobcuneprešlodôkaznébremenonapreukázaniepravdivosti

jeho tvrdení. Správny súd vyhodnotil danú žalobnú námietku ako dôvodnú. Ako vyplýva z obsahu
administratívneho spisu, správca dane počas daňovej kontroly pred vydaním Protokolu zaslal žalobcovi
Oboznámeniezodňa7.mája2014,avšakzjehoobsahuvyplýva,žesprávcadanevňomlenuviedoljeho
zistenia vyplývajúce z ním vykonaného dokazovania v priebehu daňovej kontroly, citáciu ustanovenia §
45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, určenie lehoty 15 dní žalobcovi od doručenia daného oznámenia
na vyjadrenie sa k uvedeným skutočnostiam zisteným počas výkonu daňovej kontroly a upozornenie na

povinnosť zachovávať daňové tajomstvo. Oboznámenie zo dňa 7. mája 2014 neobsahovalo formuláciu
žiadnych pochybností správcu dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených
žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Len
samotný popis jednotlivých skutkových zistení správcu dane bez toho, aby správca dane súčasne svoje
zistenia aj vyhodnotil v tom smere, či a prečo na ich základe nadobudol pochybnosti o správnosti,

pravdivostialeboúplnostidokladovpredloženýchžalobcomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
nemožno považovať za postup v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt má počas daňovej kontroly právo poznať priebežné výsledky hodnotenia predložených
dôkazov, pretože ak správca dane svoje pochybnosti žalobcovi neoznámi, vytvára pre žalobcu stav
právnej neistoty, keďže žalobca nevie, v akom smere má zamerať svoju prípadnú ďalšiu dôkaznú

povinnosť na vyvrátenie pochybností správcu dane do skončenia daňovej kontroly. Nemožno od
žalobcu požadovať, aby si pochybnosti správcu dane sám vyvodil z popisu vykonaných dôkazov
a skutkových zistení správcu dane bez toho, aby sám správca dane svoje pochybnosti výslovne
formuloval jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom. Za oboznámenie žalobcu s pochybnosťami
správcu dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o

pravdivosti údajov v nich uvedených v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku nemožno považovať
ani Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed zo dňa 5. novembra 2013, na
ktorú poukázali orgány verejnej správy, predovšetkým žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
v rámci vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu a rovnako aj vo vyjadrení k predmetnej
správnej žalobe. V zmysle citovaného zbierkového rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky pod č. R 18/2022 ZNSS môžu byť pochybnosti správcu dane daňovému subjektu oznámené
nielen v písomnej forme osobitným oboznámením alebo výzvou správcu dane s jej doručením, ale
aj počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne o jeho
priebehu a obsahu spíše zápisnicu. Správny súd však z obsahu Zápisnice o ústnom pojednávaní
č. 9301402/5/4944361/2013/Bed zo dňa 5. novembra 2013 zistil, že ani táto zápisnica neobsahuje

jasnú a zrozumiteľnú formuláciu pochybností správcu dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených. Správca dane síce
položil konateľovi žalobcu konkrétne otázky ku skutkovým okolnostiam prípadu, avšak tieto otázky (1 až
33)neobsahovalitakévyjadreniepochybnostísprávcudane,abypostupsprávcudanebolsúladnýs§46
ods. 5 Daňového poriadku. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že od žalobcu nemožno požadovať, aby

si pochybnosti správcu dane sám vyvodil zo znenia, formulácie, prípadne zamerania jednotlivých otázok
bez toho, aby sám správca dane svoje pochybnosti výslovne formuloval jednoznačným a zrozumiteľným
spôsobom. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane tak nevyplýva, že by správca dane do
skončenia daňovej kontroly, čím sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) považuje doručenie Protokolu
žalobcovi, oznámil žalobcovi v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku svoje pochybnosti o správnosti,

pravdivostialeboúplnostidokladovpredloženýchžalobcomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
čímzaťažilsvojpostupzávažnouvadoukonania,ktorámázanásledoknezákonnosťnáslednevydaného
rozhodnutia vo veci samej.

38. Žalobca v správnej žalobe rovnako dôvodne namietal, že závery správcu dane formulované

po ukončení daňovej kontroly, ani spochybnenie skutočností deklarovaných žalobcom uskutočnené
„konkludentne“ vykonaným dokazovaním bez ich oznámenia správcom dane a výzvy na ich odstránenie,
nepostačujú na prenos dôkazného bremena na žalobcu. Správca dane zaslal vo vyrubovacom konaní
po skončení daňovej kontroly žalobcovi Oboznámenie zo dňa 9. augusta 2022 a Výzvu zo dňa 9.augusta 2022, avšak tento postup správcu dane nemožno považovať za súladný s § 46 ods. 5
Daňového poriadku. Bez ohľadu na to, či uvedené písomnosti správcu dane obsahovali formuláciu
pochybností správcu dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom

alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, nemohli už vyvolať procesný následok v podobe prenosu
dôkazného bremena na žalobcu, keďže pochybnosti správcu dane by už celkom zrejme boli žalobcovi
oznámené až po skončení daňovej kontroly. Z dikcie § 46 Daňového poriadku, jeho celkovej systematiky
a aj gramatického znenia je nepochybné, že povinnosť správcu dane podľa ods. 5 možno splniť len
do skončenia daňovej kontroly, keďže Daňový poriadok nepredpokladá, že by povinnosť správcu dane

oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených bolo možné
kedykoľvek (Daňový poriadok v ustanovení § 46 ods. 5 používa pojem „kontrolovaný daňový subjekt“,
z čoho je zrejmé, že povinnosť správcu dane oboznámiť daňový subjekt s jeho pochybnosťami je
ohraničená priebehom daňovej kontroly). Rovnako z citovaného zbierkového rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky pod č. R 18/2022 ZNSS vyplýva, že povinnosti podľa § 46

ods. 5 Daňového poriadku musí správca dane splniť „do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie
až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu dôkazného bremena nedochádza“.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí ďalej uviedol: „V tejto súvislosti je
namieste uviesť, že účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nie je totožný. V rámci daňovej
kontrolysazisťujúapreverujúskutočnostipotrebnénasprávneurčeniedane,správcadanevyhodnocuje

predložené doklady a oboznamuje daňový subjekt so svojimi pochybnosťami. Daňový subjekt tieto
pochybnosti následne odstraňuje, následne správca dane posudzuje, či kontrolovaný daňový subjekt
pochybnosti odstránil alebo nie, pričom tento proces sa deje v súčinnosti s daňovým subjektom.
Výsledkom daňovej kontroly je protokol obsahujúci zistenia správcu dane vrátane vyjadrení daňového
subjektu. V rámci vyrubovacieho konania, sa reaguje na pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole,

pričom vyrubovacie konanie nie je pokračovaním daňovej kontroly. Pokiaľ by to tak malo byť, je logické,
že by nemalo význam ani časové ohraničenie dĺžky daňovej kontroly. Podľa názoru kasačného súdu,
v rámci vyrubovacieho konania by sa v podstate mali bližšie objasniť konkrétne sporné skutočnosti,
ktoré vyvstali z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane, pričom samozrejme nie je
vylúčené ani doplnenie dokazovania v určitej, nie rozsiahlej miere, nakoľko riadne dokazovanie má

byť primárne realizované v rámci daňovej kontroly“. Vzhľadom na uvedené preto správca dane už
nemohol ani zaslaním Oboznámenia zo dňa 9. augusta 2022 a Výzvy zo dňa 9. augusta 2022 vo
vyrubovacom konaní zvrátiť svoje závažné procesné pochybenie spočívajúce v porušení § 46 ods.
5 Daňového poriadku pred skončením daňovej kontroly. Argumentácia žalovaného v napadnutom
rozhodnutí, že pochybnosti správcu dane vznikli na základe dôkazov získaných v ďalšom konaní, a teda

nemohli byť žalobcovi oznámené pred ukončením daňovej kontroly, pričom dokazovaním vykonaným v
ďalšom konaní a oboznámením žalobcu so zisteniami správcu dane prešlo dôkazné bremeno opäť na
žalobcu, je mylná. Správny súd zhodne so závermi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
uvedenými v zbierkovom rozhodnutí pod č. R 18/2022 ZNSS konštatuje, že v prípade, ak by bolo
možné aj vo vyrubovacom konaní po skončení daňovej kontroly a doručení protokolu z daňovej kontroly

v neobmedzenom rozsahu vykonávať ďalšie rozsiahle dokazovanie, vyjadrovať pochybnosti správcu
dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených daňovým subjektom alebo o
pravdivostiúdajovvnichuvedenýchavyzývaťhonaichodstráneniepredloženímďalšíchdokladov,ktoré
by boli predmetom následného dokazovania, došlo by k obchádzaniu zákonom stanovenej prekluzívnej
lehoty na výkon daňovej kontroly (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku) a prakticky by to znamenalo, že

ukončenie daňovej kontroly je len formálne, protokol z daňovej kontroly by bol len akýmsi čiastkovým
zhrnutím dovtedajších zistení správcu dane a fakticky by výkon daňovej kontroly pokračoval bez
zákonného podkladu aj naďalej, čo nemožno akceptovať. Vyrubovacie konanie nie je pokračovaním
daňovej kontroly. Ako uviedol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v zbierkovom rozhodnutí
pod č. R 18/2022 ZNSS účel daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nie je totožný. Skutočnosti

potrebné na správne určenie dane je nutné zistiť a preveriť počas daňovej kontroly, ktorej výsledkom
je protokol z daňovej kontroly obsahujúci zistenia správcu dane vrátane vyjadrení daňového subjektu.
Protokol má tak obsahovať všetky také zistenia správcu dane, ktoré môžu byť následne podkladom
pre vyrubovacie konanie a vydanie rozhodnutia. V rámci vyrubovacieho konania už správca dane
len reaguje na pripomienky daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole a objasňujú sa

sporné skutočnosti, ktoré vyvstali z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane. Za týmto
účelom je možné aj vo vyrubovacom konaní vykonať výnimočne dokazovanie, avšak toto dokazovanie
nemá byť také rozsiahle, že fakticky nahrádza dokazovanie vykonané počas daňovej kontroly, resp.
v ňom pokračuje. Rozhodne nemožno odobriť taký postup správcu dane, keď zásadné nedostatky vosvojom postupe počas daňovej kontroly mieni konvalidovať alebo odstrániť vo vyrubovacom konaní.
Tým, že správca dane vo vyrubovacom konaní odstránil nedostatky v zmysle v Rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/16/2019 zo dňa 27. októbra 2021, na čo poukázal

v napadnutom rozhodnutí žalovaný, nemožno dospieť k záveru, že by doplnením dokazovania v zmysle
predmetného rozsudku boli odstránené všetky nedostatky v postupe a rozhodovaní správcu dane.
Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky síce uvádza, že dôvody nezákonnosti
Krajským súdom v Trenčíne zrušených skôr vydaných rozhodnutí správcu dane a žalovaného vo
vzťahu k výsluchom svedkov dožiadanými správcami dane, na ktoré nebol predvolaný žalobca, možno

napraviť v rámci vyrubovacieho konania, avšak neuvádza, že vo vyrubovacom konaní možno napraviť
akékoľvek pochybenia správu dane. Z jeho záverov nemožno vyvodiť, že správca dane môže vo
vyrubovacom konaní nahradiť alebo podstatným spôsobom doplniť dokazovanie vykonané počas
daňovej kontroly a už vôbec nie to, že správca dane môže aj vo vyrubovacom konaní oboznamovať
žalobcu s pochybnosťami o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom
alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených s tým účinkom, že by došlo k prenosu dôkazného bremena

zo správcu dane na žalobcu. Napokon, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v predmetnom
rozsudku uviedol, že porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku predstavuje samé osobe dôvod
nezákonnosti už skôr vydaných rozhodnutí správcu dane a žalovaného (bod 31.), avšak tomuto dôvodu
sa nemohol venovať, keďže bol viazaný kasačnými bodmi žalovaného (bod 60.).

39. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že správca dane sa porušením § 46 ods. 5 Daňového
poriadku dopustil podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, čo odôvodňuje jeho zrušenie
podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP a zároveň aj zrušenie rozhodnutia žalovaného, ktorý sa s postupom
a rozhodovaním správcu dane stotožnil.

40. Správny súd konštatuje, že dôvodná bola aj námietka žalobcu spočívajúca v nesprávnom právnom
posúdenírozsahudôkaznéhobremenažalobcunapreukázaniesvojichtvrdenívovzťahukuplatnenému
nároku na odpočet DPH z tuzemských obchodov a na oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnom
dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. V dôsledku skutočnosti, že

správca dane neoznámil žalobcovi svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov
predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených v súlade s § 46 ods. 5 Daňového
poriadku do skončenia daňovej kontroly, pričom tento nedostatok už nemožno zhojiť ani vo vyrubovacom
konaní, dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení žalobcu na neho neprešlo. Záver správcu dane
a žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení a ním predložené dôkazy

nepreukázali opodstatnenosť práva na odpočet DPH, je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia
§ 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keďže daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní (§ 24 ods. 1
písm. b/ Daňového poriadku). Správny súd preto konštatuje, že je daný aj dôvod na zrušenie rozhodnutia
správcu dane a rozhodnutia žalovaného pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm.

c) SSP.

41.Námietkanepreskúmateľnostirozhodnutiasprávcudaneažalovanéhojenedôvodná.Problematikou
týkajúcou sa povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie sa zaoberal vo svojej judikatúre Ústavný súd
Slovenskej republiky (napr. v nálezoch sp. zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010), v ktorých o. i.

konštatoval, že „... jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim
ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia
odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Orgán štátnej moci je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom,
ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Nedostatky odôvodnenia
zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov nie je
pritom len také rozhodnutie, ktorému chýba úplne odôvodnenie, ale aj také, ktorého odôvodnenie

nie je dostatočné a v ktorom chýbajú skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k
skutkovým záverom dopracoval a úvahy, ktorými ich právne vyhodnotil. Povinnosťou orgánu verejnej
správy je teda rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo
zrejmé, z akých podkladov orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnostipovažoval za preukázané a ktoré nie a z akých dôvodov, aby jasne a výstižne vysvetlil, akými
úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v konaní, aby odpovedal
na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávneho nároku, ktorý bol predmetom príslušného

administratívneho konania, prípadne, aby sa zaoberal tvrdeniami a námietkami účastníkov konania.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie správcu dane však takýmito nedostatkami netrpia.
Správca dane vo svojom rozhodnutí zo dňa 23. septembra 2022 podrobne na 38 stranách odôvodnenia
popísal priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav, vykonané dokazovanie a okolnosti,
ktoré z neho vyplynuli (str. 5 až 21), vlastné vyhodnotenie týchto skutkových okolností (str. 22 až 29),

ako aj obsah vyjadrení žalobcu vo vyrubovacom konaní a stanovisko správcu dane k nim (str. 30 až
39). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zo dňa 5. mája 2023 popísal priebeh administratívneho konania
(str. 1 až 3), zistený skutkový stav, pričom vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nevykonal vlastné
dokazovanie, vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane (str. 4 až 6) a na str. 7 až 22 sa
vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal,
že žalovaný neuviedol, kedy a akým spôsobom mal byť žalobca oboznámený s pochybnosťami správcu

dane,aďalejto,žežalovanýsanedostatočnevysporiadalsrozloženímarozsahomdôkaznéhobremena
žalobcu, táto námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný v rámci
vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu v bodoch 4.1. a 4.2. jeho odvolania uviedol na
str. 8 až 13 svojho rozhodnutia, že správca dane oboznámil žalobcu s pochybnosťami o správnosti,
pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených

Oboznámením zo dňa 9. augusta 2022, Výzvou zo dňa 9. augusta 2022 a v Zápisnici o ústnom
pojednávaní č. 9301402/5/4944361/2013/Bed zo dňa 5. novembra 2013. Skutočnosť, že uvedeným
spôsobom nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k oznámeniu pochybností správcu dane žalobcovi a žalovaný
sa v tejto otázke mýli, neznamená, že jeho rozhodnutie je v tomto ohľade nepreskúmateľné. Rovnako
pokiaľ sa žalovaný mýlil v otázke prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu a uviedol

v tomto ohľade nesprávny záver, neznamená to, že by sa s otázkou prenosu dôkazného bremena
nevysporiadal, ak bol jeho názor uvedený, avšak mylný. Rozhodnutie žalovaného tak v tomto ohľade
síce vykazuje vady podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP, avšak nie podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
Správny súd podotýka, že vady spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
a v nesprávnom právnom posúdení veci vzťahujúce sa k tej istej skutočnosti navzájom spolu neobstoja,

keďže sa vylučujú. Ak nie je záver orgánu verejnej správy vôbec uvedený (vada nepreskúmateľnosti),
je logicky vylúčené skúmanie správnosti právneho posúdenia. Naopak, ak je záver orgánu verejnej
správy uvedený, jeho rozhodnutie nemôže byť v tomto ohľade nepreskúmateľné a prípadná vada
daného záveru orgánu verejnej správy musí spočívať v inom dôvode nezákonnosti. Ďalej tvrdenie
žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkou, že správca dane vo svojom

poslednom rozhodnutí neuviedol, ktoré konkrétne skutočnosti mali byť podkladom jeho „hodnotenia“,
ani neuviedol svoju úvahu, je rovnako v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Žalovaný popísal skutočnosti zistené správcom dane jednak všeobecne na str. 5 a 6 svojho rozhodnutie,
jednak konkrétne pri vysporiadaní sa s odvolacou námietkou v bode 4.3. odvolania na str. 13 až 16
svojho rozhodnutia. To, že žalobca s vyhodnotením svojej odvolacej námietky žalovaným nesúhlasí

a subjektívne ho považuje vo všeobecnosti za nedostatočné, je len prejavením jeho názoru a vlastného
hodnotenia rozhodovania žalovaného, čo nepostačuje na to, aby správny súd vyhodnotil dané tvrdenie
žalobcu ako relevantný žalobný bod v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Na to, aby sa správny
súd mohol námietkou vecne zaoberať, by žalobca musel uviesť, ktorú konkrétnu okolnosť namietanú
žalobcom v jeho odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane neozrejmil, prečo je práve daná okolnosť

podstatná pre posúdenie veci a možnosť dosiahnutia iného rozhodnutia vo veci samej a aký by to
malo vplyv na práva a právom chránené záujmy žalobcu. Nestačí len všeobecne tvrdiť, že žalovaný sa
s odvolacími námietkami žalobcu nevysporiadal, resp. nevysporiadal podľa názoru žalobcu dostatočne.
Nepostačuje len vyjadriť nespokojnosť s vyhodnotením odvolacích námietok žalovaným tým, že ho
žalobca považuje za nedostatočné. V zmysle § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom

žalobných dôvodov, z čoho vyplýva, že ak žalobca v správnej žalobe tieto dôvody dostatočne konkrétne
nešpecifikuje, správny súd dôvody nezákonnosti rozhodnutia alebo postupu orgánu verenej správy
nemôže sám vyhľadávať namiesto žalobcu. Dostatočne konkrétne vymedzenie žalobných dôvodov
je povinnosťou žalobcu a správny súd nemôže sám vyhľadávať a zisťovať, v čom je odôvodnenie
rozhodnutia orgánu verejnej správy nedostatočné, keďže ak by tak urobil, prevzal by na seba úlohu

advokáta žalobcu a nebol by už nestranným a nezávislým súdom. Obdobne ďalšie tvrdenia žalobcu
v správnej žalobe ohľadom namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia
správcu dane popísané v bodoch 12. a 13. tohto rozsudku pre svoju všeobecnosť jednak neumožňujú
správnemu súdu vykonať súdny prieskum napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane, jednaksú len vlastnými hodnotiacimi úsudkami žalobcu k záverom a konštatáciám žalobcu a správcu dane
uvedeným v ich rozhodnutiach. Viaceré všeobecné tvrdenia žalobcu v správnej žalobe, ako napr.
že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí neobsahujú hodnotenie dôkazov, ďalej citácie vybraných

viet (často neúplných) z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a polemiku žalobcu s nimi, nemožno
považovať za konkrétne žalobné námietky spochybňujúce odôvodnenosť záverov orgánov verejnej
správy v ich rozhodnutiach. Správny súd pre úplnosť k tvrdeniu žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný
nereagoval na všetky námietky uvedené v odvolaní, podotýka, že súdna judikatúra nevyžaduje, aby
na každý argument účastníka konania, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie podstatný,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29).
Ak ide o podstatný argument pre rozhodnutie vo veci, žalobca bol povinný tento argument v rámci
svojej námietky uviesť, keďže správny súd, ako už bolo vyššie uvedené, všeobecne uplatnené námietky
nemôže namiesto žalobcu dopĺňať a dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej

správy sám vyhľadávať.

42. Správny súd nemohol skonštatovať ani dôvodnosť námietok žalobcu ohľadom nedostatočného
zistenia skutkového stavu a rozporu zisteného skutkového stavu, ktorý vzali orgány verejnej správy
za základ napadnutých rozhodnutí, s administratívnymi spismi, ktoré sú popísané v bodoch 14.

a 15. tohto rozsudku. Správny súd osobitne zdôrazňuje, že žalovaný v danom prípade nezisťoval
samostatne skutkový stav nezávisle od správcu dane, keďže nevykonával vlastné dokazovanie (§
74 ods. 3 Daňového poriadku), ale vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane, ktorý
považoval za zistený v dostatočnom rozsahu, čo je postup v súlade so zákonom. Žalobca síce
v správnej žalobe uviedol viaceré tvrdenia vo vzťahu k jednotlivým dôkazom, skutkovým záverom

správcu dane a súčastiam spisového materiálu, avšak tieto mali opätovne charakter vlastného
hodnotenia spôsobu vykonávania dokazovania správcom dane bez toho, aby žalobca súčasne tvrdil,
že z konkrétnych dôkazov, ktoré správca dane nevykonal, resp. nevyhodnotil spôsobom v súlade s jeho
názorom, vyplývajú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce také skutkové zistenia, ktoré by viedli k inému
rozhodnutiu vo veci samej. Správny súd podotýka, že podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku vedie

dokazovanie správca dane, a teda správca dane sám uváži, ktoré dôkazy a ako vykoná tak, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Z ustanovení Daňového
poriadku nevyplýva, že správca dane (a ani orgán verejnej správy druhého stupňa v odvolacom konaní)
je viazaný návrhmi na vykonanie dokazovania zo strany daňového subjektu. Dôkazy navrhované
daňovým subjektom nemusí správca dane vykonať, ak podľa jeho úvahy neprispejú k zisteniu

rozhodnutých skutočností a svoju úvahu v tomto ohľade riadne uvedie a odôvodní. V predmetom prípade
však správny súd predovšetkým zdôrazňuje, že vzhľadom na neoznámenie pochybností správcu dane
o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov
v nich uvedených v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku do skončenia daňovej kontroly, pričom
tento nedostatok už nemožno zhojiť ani vo vyrubovacom konaní, je namietanie skutkových okolností

zistených správcom dane v rámci jeho dôkazného bremena a prípadného rozporu zisteného skutkového
stavu s administratívnym spisom zo strany žalobcu bezpredmetné, keďže dôkazné bremeno na žalobcu
neprešlo a žalobca tak nemá povinnosť skutkové závery správcu dane, ku ktorým dospel v rámci svojho
dôkazného bremena, vyvracať.

43. Správny súd nezistil v konaní správcu dane a žalovaného, s výnimkou vady uvedenej v bodoch 37.
a 38. tohto rozsudku, žiadne ďalšie vady spočívajúce v podstatnom porušení ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, ktoré by mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej. Tvrdenia žalobcu vo vzťahu k údajným podstatným procesným vadám v konaní správcu dane
uvedené v bodoch 7.5. a 7.5.1. správnej žaloby nepredstavujú relevantné a dôvodné žalobné námietky

spôsobilé spochybniť zákonnosť procesného postupu správcu dane. Žalobca svoje tvrdenia formuloval
všeobecne a nekonkrétne, čo správnemu súdu neumožňuje vykonať súdny prieskum (k viazanosti
správneho súdu rozsahom žalobných bodov a potrebe ich dostatočne konkrétneho vymedzenia viď
bod 41. tohto rozsudku), pričom ide o tvrdenia, že správca dane nepostupoval podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, nedbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu,

nepostupoval pri správe daní v úzkej súčinnosti so žalobcom. Ďalej žalobca uviedol tvrdenia, ktoré
nemajú oporu v administratívnom spise a vôbec nekorešpondujú s procesnými okolnosťami predmetnej
veci (tvrdenia, že správca dane porušil § 72 ods. 1 a 2 Daňového poriadku tým, že doručením
osemnástich rozhodnutí v priebehu 2 dní došlo k skráteniu lehoty na podanie riadneho opravnéhoprostriedku z 30 dní na 1,22 dňa, a § 72 ods. 5 Daňového poriadku tým, že doručením osemnástich
rozhodnutí v priebehu 2 dní došlo k určeniu lehoty na odstránenie nedostatkov odvolania, ktorá nebola
primeraná), a ďalej tvrdenia, z ktorých nie je zrejmé, aké ustanovenie zákona mal správca dane porušiť,

resp. z ktorého ustanovenia zákona žalobca vyvodzuje jeho tvrdené procesné nároky, čo správny súd
nemôže vyhľadávať a dopĺňať namiesto žalobcu (tvrdenia, že správca dane neoznámil žalobcovi dôvod
vykonania daňovej kontroly, daňovú kontrolu nevykonal u žalobcu, ale ani na mieste, kde to účel daňovej
kontroly vyžadoval, neoznámil žalobcovi, že by o vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
december 2012 požiadali orgány činné v trestnom konaní, ani že existovalo dôvodné podozrenie, že

účtovné alebo iné doklady „budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené“, neoznámil žalobcovi,
ktorý orgán o vykonaní daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie december 2012 rozhodol, že
žalobcovi nebolo doručené rozhodnutie správcu dane o vykonaní daňovej kontroly a takéto rozhodnutie
sa nenachádza ani v administratívnom spise správcu dane). Vo vzťahu k ďalším tvrdeniam žalobcu
v správnej žalobe správny súd uvádza, že žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal, že správca dane
sa vytýkaných procesných pochybení vôbec dopustil a aký by to malo vplyv na práva a právom

chránené záujmy žalobcu, v dôsledku čoho nie je dôvod, aby na ne správny súd prihliadal (tvrdenia,
že konajúci zamestnanec správcu dane nepredložil žalobcovi písomné poverenie na výkon daňovej
kontroly, správca dane manipuloval Zápisnicu z ústneho pojednávania č. 100497365/2023 zo dňa 6.
februára 2023 a nesprístupnil žalobcovi administratívny spis). K tvrdeniu žalobcu v správnej žalobe, že
správca dane neoznámil žalobcovi žiadne nedostatky daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie

december 2012, neurčil žalobcovi primeranú lehotu na ich odstránenie a nepoučil ho o následkoch v
§ 17 ods. 3 a 4 Daňového poriadku, správny súd uvádza, že uvedený postup sa uplatní v prípade, ak
podané daňové priznanie má formálne nedostatky. Ak žalobcom podané daňové priznanie k DPH za
zdaňovacie obdobie december 2012 nevykazovalo formálne vady, nebol dôvod na postup podľa § 17
Daňového poriadku. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane neprerokoval so žalobcom jeho pripomienky

k Protokolu, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca síce podal
pripomienky k Protokolu, ale po uplynutí stanovenej lehoty, keďže sa v lehote 15 pracovných dní od
doručenia Protokolu, t. j. do 30. júla 2014, k výsledku daňovej kontroly nevyjadril. Svoje vyjadrenie
žalobca doručil správcovi dane až dňa 1. augusta 2014, o čom správca dane spísal úradný záznam
dňa 12. augusta 2014. Z § 68 ods. 3 Daňového poriadku výslovne vyplýva, že pripomienky daňového

subjektu k protokolu z daňovej kontroly správca dane s daňovým subjektom prerokuje vtedy, ak „daňový
subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a
§ 49 ods. 1“. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane vydal rozhodnutie, ktoré nebolo autorizované podľa
§ 63 ods. 2 a ods. 3 písm. f) Daňového poriadku, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho
spisu správcu dane je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie správcu dane spĺňa náležitosť podľa § 63

ods. 3 písm. f) Daňového poriadku, keďže je riadne autorizované podľa osobitného predpisu, o čom
svedčí riadne pripojená doložka o autorizácii v súlade s vyhláškou Úradu podpredsedu vlády Slovenskej
republiky pre investície a informatizáciu č. 85/2018 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe
vyhotovenia a náležitostiach listinného rovnopisu elektronického úradného dokumentu.

45. V bode VIII. správnej žaloby žalobca uviedol citácie viacerých ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov Slovenskej republiky bez relevantnej argumentácie, z ktorej by vyplývalo, že orgány
verejnej správy uvedené predpisy porušili. Prostý výpočet zákonných ustanovení nemožno považovať
za žalobnú námietku umožňujúcu správnemu súdu vykonať súdny prieskum napadnutých rozhodnutí
žalovaného a správcu dane.

46. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,
pričom uviedol len vybranú časť z ich odôvodnení, správny súd uvádza, že bez toho, aby žalobca
konkretizoval ako sú v nich uvedené závery aplikovateľné na skutkový a právny stav prejednávanej veci,
je takéto poukázanie bezpredmetné. Nepostačuje na rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s

nimi. Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny
a skutkový základ, najmä ich blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona,
relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Výňatky odôvodnení súdnych rozhodnutí takéto kritériá nespĺňajú.

47. K návrhu žalobcu v správnej žalobe, aby správny súd postupoval podľa § 140 SSP, v zmysle ktorého
„Vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred
správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný
rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody“, správny súd uvádza, že nebol dôvod na postuppodľa uvedeného ustanovenia, keďže rozhodnutia, na ktoré žalobca v správnej žalobe poukázal, boli
vydané inými súdmi ako konajúcim Správnym súdom v Banskej Bystrici.

48. Správny súd neprihliadol na rozšírenie žalobných bodov v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej
žalobe, keďže žalobca dané námietky uplatnil po uplynutí lehoty podľa § 183 SSP, podľa ktorého
môže žalobca rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo
o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Správny súd v tomto ohľade
uvádza, že žalobca môže namietať v správnom súdnom konaní nezákonnosť rozhodnutí a postupu

orgánu verejnej správy len za zákonom stanovených podmienok. K zákonným obmedzeniam žalobcu v
uplatňovanídôvodovnezákonnostirozhodnutíapostupovorgánovverejnejsprávydochádzazavedením
tzv. koncentračného princípu, podľa ktorého je žalobca povinný sústrediť svoje žalobné dôvody v určitom
časovom úseku stanovenom priamo zákonom, pričom po uplynutí takto stanovenej lehoty už nie je
možné na uplatnené dôvody nezákonnosti prihliadnuť. V zmysle koncentračnej zásady je uvádzanie
žalobných dôvodov (námietok) časovo obmedzené až na výnimky stanovené zákonom uplynutím lehoty

na podanie správnej žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania pred správnym
súdom vznášať ďalšie námietky, resp. skôr uplatnené námietky dodatočne dopĺňať a rozširovať, a to ani
v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe.

49. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná

tak vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiu správcu dane, a to v dôsledku
vady nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej, a preto rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane zrušil
podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátil správcovi

dane na ďalšie konanie.

50. V ďalšom konaní správca dane opätovne posúdi splnenie zákonných podmienok pre priznanie
odpočtu DPH zo strany žalobcu za zdaňovacie obdobie december 2012, pričom bude postupovať
v zmysle právneho názoru uvedeného v tomto rozsudku a v ňom citovanej judikatúry Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky a následne vo veci adekvátne procesne zareaguje. Právnym
názorom správneho súdu je správca dane v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,

ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu správny
súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu.
O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

52. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia
rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o

správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy,
ktorýrozhodoloriadnomopravnomprostriedkupodanomvočirozhodnutiualeboopatreniusprávcudane
(§ 145 ods. 2 SSP písm. a)/ SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo

rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443
ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§
444 ods. 1 SSP).Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ
alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,

alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie

podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Poznámka: Písomné vyhotovenie rozsudku nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu
jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania (§ 141 SSP).