Rozsudok – Incidenčné spory ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoKR/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229105
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Paulína Pacherová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1112229105.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov

senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. Jana Lenková, so
sídlom Krížna 38, 811 07 Bratislava, správca úpadcu: ITALIAN SHOES s.r.o., so sídlom Mierová 172,
821 05 Bratislava, IČO: 36 236 691, právne zastúpeného: JUDr. Ivana Hutňanová, advokát, Krížna 17D,
811 07 Bratislava, proti žalovanému: Z.. E. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXXX/XXC, XXX XX U.,
právne zastúpenému: Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Páričkova 15, 821 08 Bratislava,
IČO: 47 253 983, o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava III č. k. B1-4Cbi/19/2012 - 259 zo dňa 26.03.2024 v spojení s opravným uznesením č.

k. B1-4Cbi/19/2012 - 303 zo dňa 15.10.2024, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-4Cbi/19/2012 - 259 zo dňa
26.03.2024 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-4Cbi/19/2012 - 303
zo dňa 15.10.2024 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením súd prvej inštancie v osobe vyššieho súdneho úradníka.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1, ods. 2, ods.
4, § 58 ods. 1 - ods. 4, § 59 ods. 1 - ods. 6, § 60 ods. 1, ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZoKR“) a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“), zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia. S poukazom na § 224 CSP súd
prvej inštancie vydal opravné uznesenie, ktorým opravil záhlavie rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa
07.09.2012 domáhal určenia, že právny úkon - Kúpna zmluva zo dňa 01.03.2010 uzatvorená medzi
úpadcom a žalovanou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu Chevrolet
Captiva 2,0 VIN: X rok výroby 2006, farba čierna, P.: U. XXXPH, je voči veriteľom úpadcu právne
neúčinná. Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na úhradu peňažnej náhrady vo výške 7.120,96 eur.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že uvedeným právnym úkonom došlo k úbytku majetku dlžníka a nie
je možné z neho uspokojiť prihlásené pohľadávky, čím došlo k ukráteniu prihlásenej pohľadávky. Boli

ukrátení veritelia dlžníka, nakoľko v čase uzavretia odporovaného právneho úkonu - kúpnej zmluvy,
ich splatné pohľadávky zostali nezaplatené. Konaním úpadcu uzavretím kúpnej zmluvy sa znížila
hodnota majetku, pričom zmenšenie má za následok, že veritelia nemôžu dosiahnuť uspokojenie
svojich pohľadávok. Dlžník nezaplatil svoje existujúce dlhy, čím boli veritelia ukrátení, pretože ich včase urobenia odporovaného úkonu splatné pohľadávky ostali nezaplatené, pričom znížením hodnoty
majetku boli ukrátení aj veritelia neskôr vzniknutých pohľadávok, ktorí si tieto prihlásili do konkurzného
konania. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená medzi blízkymi osobami,

keďže kupujúca bola partnerkou štatutára úpadcu. Žalovaný v konaní uviedol, že vozidlo si od úpadcu
odkúpil ako bežný spotrebiteľ riadne, uhradil aj kúpnu cenu, ktorú predávajúci prevzal a vložil do
účtovníctva. Žalovanému nie sú známe žiadne okolnosti odporovateľnosti a nemohol mať ani ukracujúci
úmysel.

3. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podmienku ukrátenia veriteľov
preukazoval skutočnosťou, že do konkurzu bolo prihlásených 22 veriteľov a ich pohľadávky neboli
popreté. Súd dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ukracujúci charakter predmetného
právneho úkonu, a to konkrétne, že sa mu nepodarilo preukázať, že v dôsledku predmetného právneho
úkonu došlo k zníženiu miery uspokojenia veriteľov. Žalobca nepreukázal stav majetku úpadcu pred
predmetným právnym úkonom a po ňom, teda jeho prípadné zníženie, ktoré by malo následne vplyv

na mieru uspokojenia prípadných veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase vykonania právneho
úkonu. Žalobca len poukázal na existenciu veriteľov v konkurze. Nijako nepreukázal ich ukrátenie.
Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka - úpadcu jeho právnym úkonom
zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Aj
keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné domáhať sa úspešne

odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky
veriteľa. Tvrdenia žalobcu nesmerovali k preukázaniu skutočnosti, že v dôsledku uzatvorenej zmluvy
došlo k takému zmenšeniu majetku, že pohľadávky iných veriteľov, ktoré existovali v čase účinnosti
odporovaného právneho úkonu, a ktoré boli zároveň prihlásené do konkurzu, nemohli byť z majetku
úpadcu v uvedenom čase uspokojené. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali

stav majetku a záväzkov úpadcu bezprostredne pred predmetným právnym úkonom a po vykonaní
predmetného úkonu. Ukracujúci charakter úkonu nie je možné vyvodiť len z počtu prihlásených veriteľov
do konkurzu. V danom prípade tak neboli splnené predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu podľa
§ 57 ods. 4 ZoKR.

4. Súd prvej inštancie ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani
tú skutočnosť, že by napadnutý právny úkon nebol ekvivalentným právnym úkonom. Jeho tvrdenie, že
nedošlo k úhrade kúpnej ceny, nijako nepreukázal a naopak úhrada vyplýva z pokladničného príjmového
dokladu, ktorý žalobca nijako nevyvrátil, ako aj z výpovede žalovanej a svedka D.. Pre posúdenie veci
nemalo vplyv ani tvrdenie žalobcu o ním tvrdenej nemajetnosti žalovaného, ktorá mala byť dôvodom,

že nemohol uhradiť kúpnu cenu. Prípadné nepreukázanie dostatočných príjmov žalovaného v danom
období ešte neznamená, že nedisponoval majetkovými aktívami v hotovosti. Rovnako nemal súd za
preukázané, že by išlo medzi osobami o spriaznené osoby. Súd prisvedčil žalovanému, že samotná
skutočnosť, že majú spolu maloleté dieťa, nezakladá sama o sebe skutočnosť, že ide o spriaznené
osoby. Žalobu žalobcu preto zamietol a žalovanému z dôvodu plného úspechu priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

5. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodov, že závery
súdu prvej inštancie o nepreukázaní ukrátenia veriteľov považuje za arbitrárne, nesprávne a vydané bez
akejkoľvek opory v zákone. Podľa žalobcu zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že je žalobca

povinný preukázať stav majetku pred uskutočnením odporovaného právneho úkonu, či po ňom a ani
aký majetok mu zostane na uspokojenie prihlásených pohľadávok. Žalobca v konaní preukázal splnenie
všetkých predpokladov odporovateľnosti. Súd nad rámec zákona požadoval od správcu preukazovanie
skutočností, ktoré zákon nevyžaduje, a ktoré žalobca ako správca ani nie je objektívne spôsobilý
preukázať, nedisponuje účtovníctvom a má len tie doklady, ktoré mu úpadca dobrovoľne poskytne.

Len zo samotnej skutočnosti, že do konkurzu si prihlásili pohľadávky veritelia v sume presahujúcej
jeden milión eur, z ktorých časť bola priznaná rozhodnutiami súdov, preukazuje bez pochybností, že
pohľadávky museli existovať už pred právnym úkonom. Minimálne traja veritelia mali pohľadávky v čase
kúpnej zmluvy. Ak sa jednalo o spornú skutočnosť, mal to súd uviesť v rámci predbežného právneho
posúdenia veci a žalobca mohol za tým účelom doplniť návrhy na dôkazy. Súd však návrh predložením

úplného zoznamu pohľadávok nepripustil. Navyše žalovaný nesplnenie podmienky podľa § 57 ods. 4
ZoKR ani nenamietal.6. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietal nesprávny procesný postup, keď súd v rámci
predbežného právneho posúdenia neuviedol sporné a nesporné skutočnosti, prezentoval len svoj názor
s odkazom, že bude posudzovať žalobu podľa toho, či boli splnené podmienky podľa § 57 ods. 4 ZoKR.

Navyše nepripustil dôkazy - predloženie originálu príjmového dokladu, výsluch účtovníčky úpadcu,
výsluch žalovaného, výsluch štatutára úpadcu (pre smrť nevykonané) a predloženie celého zoznamu
pohľadávok. V dôsledku toho je nedostatočne zistený skutkový stav veci, zmätočné rozhodnutie,
nesprávne právne posúdenie veci a neodôvodnené rozhodnutie, ktoré je arbitrárne. Svedkovia mohli
prispieť k objasneniu okolností úhrady kúpnej ceny, aj predpokladov odporovateľnosti. Závery súdu o

nepreukázaní odporovateľnosti a nepreukázaní neuhradenia kúpnej ceny sú preto neudržateľné.

7. Žalobca považuje za absurdné aj závery súdu prvej inštancie ohľadne nepreukázania spriaznenosti
žalovanej a štatutára úpadcu. Absurdným je podľa odvolateľa názor súdu, že to, že spolu majú maloleté
dieťa, nezakladá ich spriaznenosť. Podľa žalobcu existoval stav spriaznenosti, ktorý bol založený na ich
životnom partnerstve so spoločným dieťaťom. Žalovaná pôvodne pracovala u úpadcu ako konateľka,

potom manažérka obchodov, teda boli medzi nimi aj ekonomické väzby. Súd však nepochopiteľne
uzavrel, že nie sú spriaznené osoby. Pri spriaznených osobách sa pritom úmysel ukrátiť veriteľov
prezumuje.

8. Žalobca tiež namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, keď podľa žalobcu nebolo v konaní

preukázané, že došlo k úhrade kúpnej ceny. Nesprávny je právny záver súdu, že úhrada kúpnej ceny
vyplýva z príjmového pokladničného dokladu a z výpovedí žalovanej a štatutára úpadcu a že žalobca
nepreukázalneuhradeniekúpnejceny.Súdodignorovalfakt,žežalobcaakosprávcanebolpriuzatváraní
zmluvy a všetky informácie mal len od štatutára úpadcu. Žalobca nedisponuje informáciami o tom, ako
bola táto zmluva uzatvorená, a to mohlo byť preukázané len výpoveďami svedkov. Žalobca preukazoval,

že žalovaná nemala príjmy, aby mohla uhradiť kúpnu cenu a v čase kúpy bola na rodičovskej dovolenke.
Pochybnosti preto vyvoláva skutočnosť, že v čase obmedzeného príjmu ako slobodná matka, s väzbami
na štatutára úpadcu, si kúpila vozidlo v nie nezanedbateľnej sume. Žalovaná v konaní nepreukázala, že
disponovala hotovostnými peniazmi na kúpu vozidla. Súdu na zamietnutie žaloby postačovali výpovede
štatutára a žalovanej a príjmový doklad, a to napriek tomu, že zo zmluvy nevyplývalo, že kúpna cena má

byť uhradená v hotovosti. Napadnutý rozsudok je tak zároveň nepreskúmateľný pre nedostatok dôkazov
a pre úplnú absenciu reakcie súdu na argumenty žalobcu, čím bolo porušené právo na spravodlivý súdny
proces. Žalobca tiež uviedol, že na jednej strane majú správcovia konať s odbornou starostlivosťou a na
strane druhej reálne a objektívne nemôžu uniesť dôkazné bremeno, lebo disponujú len dokladmi, ktoré
im úpadcovia dajú dobrovoľne a súdy potom zamietajú žaloby správcov.

9. V neposlednom rade žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávnosť doručenia napadnutého
rozsudku. Súd prvej inštancie rozsudok doručil neúčinne jeho uložením do elektronickej schránky
žalobcu, pričom takéto doručovanie je možné len pre orgány verejnej moci, a preto žalobca žiada o jeho
opätovné doručenie v zmysle zákona, t. j. do vlastných rúk. Žalobca považuje za nesprávne aj doručenie

rozsudku priamo žalobcovi, hoci bol v konaní zastúpený advokátom.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril a uviedol, že samotné podanie odvolania
nasvedčujetomu,žeprípadnénedostatkyvdoručovanírozsudkubolizhojené.Opätovnývýsluchsvedka
D. nie je možný z dôvodu jeho úmrtia. Tento však nebol blízkou osobou žalovaného v zmysle § 116

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). Žalovaný ďalej uviedol, že konkurz na
úpadcu bol zrušený a spoločnosť úpadcu právne neexistuje, pričom deň 23.11.2021 je deň výmazu
obchodnej spoločnosti. Z uvedených dôvodov je predmet sporu bezvýznamný a ani prípadný úspech
žalobcu nebude reálne vykonateľný. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, keď právnym
úkonom dlžníka, ktorému sa odporuje, musí dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľov. Úspešnosť závisí od

toho, či sa majetok úpadcu zmenšil. Nedôvodná je aj námietka odvolateľa, že nebol dodržaný procesný
postup podľa § 181 ods. 2 CSP, nakoľko sa jedná o konanie, ktoré začalo podľa zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). V priebehu 14. rokoch mali strany dosť priestoru
na predloženie všetkých dôkazov ako aj vyjadrení. Naviac právne posúdenie veci je len predbežné a
nemá záväzný charakter. Nebolo povinnosťou súdu po 14. rokoch upozorniť žalobcu, že ak chce byť

úspešný, musí preukázať ukrátenie veriteľov. Žalobca napokon ani v rámci odvolania neuvádza žiadne
skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoj záver o ukrátení veriteľov v dôsledku odporovaného právneho
úkonu.Vkonanínenastalaspornosťvtom,čiprávnyúkonmalekvivalentnúpovahuažalobcatakobdržalprimerané protiplnenie. Zaplatenie kúpnej ceny bolo v konaní preukázané. Rozsudok ako vecne správny
preto žalovaný navrhol potvrdiť a uplatnil si tiež nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Žalobca sa ako odvolateľ vyjadril k vyjadreniu žalovaného a uviedol, že vyjadrenie žalovaného
je zmätočné, povrchné, frázovité a bez akejkoľvek reakcie na žalobcom uvádzané odvolacie dôvody.
Dokonca obsahuje stanovisko k rozsudku. Tvrdenia žalovaného o skončení konkurzu a právnej
neexistencii spoločnosti sú nezmyselné, až neúctivé. Žalovaný je zastúpený advokátom, ktorý by mal
mať elementárne vedomosti o tom, že právna subjektivita sa nezisťuje z finstatu, ani z Obchodného

vestníka, ale z obchodného registra. Súd nemôže konkurz zrušiť skôr, ako nie sú právoplatne ukončené
spory vyvolané konkurzom. Ani smrť jediného spoločníka a konateľa nespôsobuje zánik spoločnosti.
Navyše jeho smrť nebola v konaní preukázaná. Argumentáciu žalovaného o zamlčaní skutočnosti, že
konanie začalo v čase účinnosti OSP, považuje žalobca za doslova absurdnú. Nie je zrejmé, ako mohol
žalobca zamlčať podanie žaloby v roku 2012, t. j. v čase, kedy ešte CSP neexistovalo. Žalobca zotrval
na dôvodoch odvolania, pričom CSP platí na vec aj v prípade, ak bola začatá v čase OSP, teda sa mal

aplikovať správne aj § 181 ods. 2 CSP. Konanie trvá 12 rokov a nie 14 ako tvrdí žalovaný. Závery súdu
prvej inštancie sú neudržateľné, keď kúpna zmluva bola uzatvorená v čase úpadku dlžníka, majetok
úpadcu sa jej uzatvorením zmenšil, čím došlo k ukráteniu veriteľov. Dlžník už pred týmto úkonom nemal
dostatok majetku na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Hodnota vozidla bola 7.120,96 eur a pohľadávky
na uspokojenie minimálne vo výške 867.623,18 eur. Odvolaciemu súdu preto žalobca navrhol, aby

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný a uviedol, že nepovažuje za vhodné výroky
zástupcu žalobcu. Žalovaný nepopiera, že pri gramatickom výklade sa spoločnosť považuje za
vymazanú až rozhodnutím registrového súdu. No v danom prípade existujú zákonné predpoklady na to,

aby registrový súd obligatórne spoločnosť vymazal. Je otázne, či je vedenie sporu účelné. Žalobca v
konanínetvrdil,žebysaobchodnýpodielspoločnostistalpredmetomdedenia.Vostatnýchargumentoch
zotrval žalovaný na svojom predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu, a preto navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

13. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 196a ZoKR), po preskúmaní obsahu spisu a
napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov odvolania dospel
k právnemu záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku
zákona. Odvolací súd sa preto obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia

prvoinštančného súdu a na doplnenie jeho správnosti uvádza nasledovné.

17. Na presadzovanie práv z nevýhodne prevedeného majetku v mene veriteľov, je v právnom poriadku
zakotvený inštitút odporovateľnosti právnych úkonov. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa
majetokdlžníkajehoprávnymiúkonmizmenšil,vakomrozsahuaakýmajetokmuostanenauspokojenie

pohľadávky. Možnosť odporovania právnym úkonom dlžníka, uskutočneným pred začatím konkurzného
konania, zabezpečuje rovnosť medzi veriteľmi a zvyšuje hodnotu dlžníkových aktív, ktoré sa následne
rozdelia medzi veriteľov. Táto ochrana predstavujúca ochranu ex post, t. j. možnosť odporovania
právnemu úkonu, je aplikovateľná až po tom, čo právny úkon bol uskutočnený a je platný. Podmienky
odporovania právnemu úkonu sú: a/ existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa

(odporovateľný úkon), b/ platnosť odporovateľného právneho úkonu, c/ vymáhateľnosť pohľadávky
veriteľa, d/ ukrátenie veriteľa (objektívna stránka) a e/ úmysel ukrátiť veriteľa (subjektívna stránka).18. Odvolací súd ďalej uvádza, že právne úkony úpadcu ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie
majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z

majetku dlžníka, pričom, ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka
uspokojiť.Bremenotvrdeniaadôkaznébremenootom,žedlžníkoveprávneúkonyukracujúuspokojenie
jeho dlhov, nesie žalobca. Z uvedeného zároveň vyplýva, že odporovateľnými nemôžu byť nikdy tzv.
ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však
nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto

záver, že napadnutý právny úkon nie je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen
odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale tiež zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil,
nenadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy. Ak dlžníkov právny úkon nemal za následok
zmenšenie jeho majetku, nakoľko za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich
obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá skutočne primeraná (rovnocenná) náhrada, nemôže
dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. V dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu

nenastáva zmenšenie dlžníkovho majetku, keďže k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže slúžiť
dlžníkov majetok - aj keď zmenil podobu svojich aktív - v rovnakej hodnote (cene), rovnako ako keby
k týmto právnym úkonom nedošlo. Rozhodujúcim okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu
dlžníkových vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na rozhodnutie č. 33 Zbierky stanovísk
najvyššieho súdu a súdov SR 3/2016, z ktorého o. i. vyplýva, že pre úspešnosť odporovacej žaloby musí
správca preukázať, že prevodom práva vec užívať a práva odkúpiť ju, došlo k ukráteniu pohľadávok
veriteľov dlžníka, ktorí majú voči dlžníkovi pohľadávky v čase účinnosti napadnutého právneho úkonu.
Predpokladom každej odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo

predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu
dlžníka sa zníži - ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal
ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok
veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte
viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty

majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka,
ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná.
Dôkazné bremeno o všetkých týchto skutočnostiach je na správcovi.

20. Odvolací súd ďalej poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/53/2022 zo

dňa 27.03.2024, z ktorého o. i. vyplýva, že predpokladaný úpadok ako stav majetku dlžníka definovaný
v § 3 ZoKR nie je možné stotožňovať s vlastnosťou odporovaného úkonu, spočívajúcou v ukrátení
uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, teda takým vplyvom odporovaného
právneho úkonu na stav majetku dlžníka, ktorého následkom je zmenšenie uspokojenia niektorej z
pohľadávok veriteľa prihlásených do konkurzu. Nie každý právny úkon uskutočnený dlžníkom v čase,

kedy je v úpadku alebo sa jeho úpadok predpokladá, má totiž nevyhnutne za následok ukrátenie
niektorej z pohľadávok veriteľa. Je práve procesnou zodpovednosťou správcu, aby ukrátenie niektorej
z pohľadávok prihlásených do konkurzu preukázal.

21. Odvolací súd sa na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie stotožnil s jeho

právnym záverom, kedy žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 57 ods. 4 ZoKR, keď
nepreukázal existenciu ukracujúceho právneho úkonu. Bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať, že
označený právny úkon úpadcu ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, t.
j. že pohľadávku niektorého z prihlásených konkurzných veriteľov, ktorá existovala v čase vykonania
odporovaného právneho úkonu a bola prihlásená v konkurze, nebolo možné v dôsledku právneho úkonu

úpadcu uspokojiť vôbec, resp. ju nebude možné uspokojiť v prihlásenom rozsahu.

22. Z obsahu spisu je nepochybné, že odporovaný právny úkon je ekvivalentným právnym úkonom.
Uvedená skutočnosť nebola v konaní sporná. Hnuteľný majetok definovaný v kúpnej zmluve (č. l. 17-24
spisu) bol úpadcom predaný žalovanému za sumu 135.500,73 eur (č. l. 14-16 spisu) a žiadna zo strán

sporu nespochybnila, že by kúpna cena nebola rovnocennou náhradou za hnuteľný majetok úpadcu.
Nie je možné stotožniť sa s tvrdením odvolateľa, že nie je významné, či sa jednalo o ekvivalentný predaj.
Práve naopak, uvedená skutočnosť je určujúcou pre posúdenie, či týmto právnym úkonom (kúpnou
zmluvou), došlo k ukráteniu veriteľov a či je tak naplnená zákonná podmienka určená v ustanovení § 57ods. 4 ZoKR. Z obsahu spisu, ako aj z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že žalobca neopomína,
že k úhrade kúpnej ceny došlo jednostranným zápočtom, čo malo poškodiť ostatných veriteľov úpadcu.
V tejto súvislosti však odvolací súd uvádza, že predmetom konania o odporovateľnosti právneho úkonu

je v danom prípade výlučne posudzovanie naplnenia zákonných predpokladov napadnutého právneho
úkonu (kúpnej zmluvy), t. j. skutková a právna opodstatnenosť napadnutia účinnosti konkrétneho
právneho úkonu zo strany správcu. Je bez právneho významu, či následne iným právnym úkonom
(jednostranným zápočtom) došlo k zhoršeniu postavenia veriteľov, nakoľko v konaní bolo možné
posudzovať len splnenie podmienok odporovateľnosti samotného právneho úkonu (kúpnej zmluvy).

23. Je potrebné tiež uviesť, že žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval dopad
odporovaného právneho úkonu na majetkovú sféru úpadcu. Žalobca nepreukázal stav majetku pred a
po právnom úkone a jeho vplyv na uspokojenie veriteľov, ktorí mali pohľadávku v čase právneho úkonu
a následne si ju prihlásili v konkurze. Žalobca k podanej žalobe nielenže nepriložil žiadne dôkazy k
tomu, aký bol majetok úpadcu pred a po účinnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), ale v žalobe ani len

neuviedol žiadne takéto tvrdenia. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že žiadne ustanovenie zákona
neukladá povinnosť predložiť zoznam majetku dlžníka pred a po odporovanom právnom úkone. V tejto
súvislosti odvolací súd uvádza, že síce takto doslovne uvedená povinnosť nie je v zákone vymedzená,
ale ak má žalobca povinnosť preukázať dopad odporovaného právneho úkonu na majetkovú sféru
dlžníka s následkom pre ukrátenie veriteľov, potom nie je možné splniť povinnosť iným spôsobom

ako označením majetku, a to tak pred realizáciou právneho úkonu, ako aj po ňom. Bez porovnania
stavu majetku pred uskutočnením napadnutého úkonu a po jeho účinnosti nie je možné kvalifikovane
posúdiť reálny dopad odporovaného právneho úkonu na majetok dlžníka a či tento úkon mal dopad na
uspokojenie existujúcich pohľadávok veriteľov, ktoré následne boli prihlásené do konkurzu, t. j. či v jeho
dôsledku došlo k ukráteniu veriteľov.

24. Odvolací súd ako bezpredmetnú vyhodnotil tiež námietku žalobcu, že ako správca nedisponuje
celým účtovníctvom a má len tie doklady, ktoré mu dobrovoľne odovzdá dlžník. Odvolací súd uvádza, že
správca ako žalobca v spore o určenie neúčinnosti právneho úkonu je pánom sporu a ťaží ho dôkazná
povinnosť preukázania ukrátenia veriteľov dlžníka. Je len na rozhodnutí správcu, či a v akom rozsahu vie

dôkazy predložiť, príp. označiť a či podá žalobu aj v prípade dôkaznej núdze. Zároveň je dôležité uviesť,
že účtovná evidencia ako taká predstavuje interné doklady subjektu, ktorá sama o sebe nepreukazuje
stav majetku úpadcu pred a po účinnosti právneho úkonu. Napokon ani samotná prítomnosť úpadku
úpadcu v čase odporovaného právneho úkonu nie je dôvodom na vyhovenie žalobe. Ako vyplýva aj
z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/53/2022 zo dňa 27.03.2024, nie každý

právny úkon uskutočnený dlžníkom v čase, kedy je v úpadku, alebo sa jeho úpadok predpokladá, má
nevyhnutne za následok ukrátenie niektorej z pohľadávok veriteľa. Úpadok ako taký nedáva odpoveď
na primárnu podmienku odporovateľnosti, teda, či došlo k ukráteniu veriteľov.

25. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že k ukráteniu veriteľov mohlo dôjsť len jednostranným
zápočtom, určenia neúčinnosti ktorého sa však žalobca nedomáhal. Jednostrannému zápočtu však
podľa odvolateľa nemožno odporovať. Odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný
ako veriteľ úpadcu jednostranným právnym úkonom započítal vzájomné pohľadávky (č. l. 25 spisu),
ktoré medzi sebou mali žalovaný a úpadca. Je tak nepochybné, že sa jedná o právny úkon veriteľa

a nie o právny úkon dlžníka. V zmysle ustanovení § 57 - § 62 ZoKR je však možné odporovať len
právnym úkonom dlžníka. Aj samotný žalobca uvádza, že až samotným jednostranným zápočtom došlo
k zhoršeniu postavenia veriteľov (ku ktorému by ale podľa žalobcu nedošlo bez kúpnej zmluvy). Úvahy
súdu prvej inštancie o tom, že k ukráteniu veriteľov mohlo dôjsť iba jednostranným zápočtom, tak
nie sú nesprávne, avšak s ohľadom na právnu úpravu ZoKR nebolo možné takému právnemu úkonu

(jednostrannému zápočtu) odporovať, keďže sa jednalo o právny úkon veriteľa. Uvedenej skutočnosti
si bol vedomý aj žalobca, ktorý nepodal žalobu o určenie neúčinnosti jednostranného zápočtu. V
otázke poškodenia veriteľov však nebolo možné skúmať poškodenie iným právnym úkonom ako kúpnou
zmluvou, ktorej neúčinnosti sa žalobca v tomto spore domáhal. Poškodenie veriteľov samotnou kúpnou
zmluvou preukázané nebolo a záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní skutočnosti, že sa jednalo o

ukracujúci právny úkon, je tak správny a vychádzajúci zo skutkového stavu riadne zisteného vykonaným
dokazovaním.26. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil ďalej námietky žalobcu procesného charakteru (neuvedenie
predbežného právneho posúdenia, resp. sporných a nesporných skutočností, nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov a nesprávne doručenie rozsudku).

27. Odvolací súd z obsahu spisu a z jednotlivých nahrávok pojednávaní zistil, že súd prvej inštancie
prezentoval na pojednávaní dňa 29.02.2024 právne posúdenie veci, keď prítomným oznámil, že bude
posudzovať podmienky podľa § 57 ods. 4 ZoKR a či žalobca uniesol dôkazné bremeno v tom zmysle,
či došlo k ukráteniu veriteľov. Zákon (CSP) neukladá spôsob a formu, akou má byť predbežné právne

posúdenie veci prezentované. Podľa odvolacieho súdu tak, ako bolo predbežné právne posúdenie
súdom prvej inštancie uvedené, je pre procesný postup plne postačujúce.

28. Pokiaľ ide o neuvedenie sporných/ nesporných skutočností, odvolací súd uvádza, že cieľom ich
uvedenia súdom je zrýchliť a zjednodušiť konania tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy. Ako však
vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/45/2020 zo dňa 30.06.2022: Porušenie

uvedeného ustanovenia nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Najvyšší súd SR
poukázal aj na ďalšie rozhodnutia, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/167/2012 zo dňa
28.05.2013, z ktorého záverov vyplýva, že: Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 OSP zo
strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama

o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f)
OSP (teraz § 420 písm. f) CSP). Rovnako Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 366/2018
uviedol, že: Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ... ktoré skutkové tvrdenia sú
medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a
taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP

vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje
názory oznámil, a tým zhojil tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý proces
stranám sporu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postup súdu prvej inštancie, keď neuviedol sporné
a nesporné skutočnosti, vyhodnotil ako inú vadu konania, táto však nemala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a nepredstavuje porušenie práva žalobcu ako odvolateľa na spravodlivý proces.

29. V otázke nevykonania všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov, je potrebné uviesť, že žalobca nimi
sledoval preukázanie úhrady kúpnej ceny, dostatok finančných prostriedkov kupujúcej (žalovaného) na
obstaranie predmetu kúpy, spôsob zaúčtovania kúpnej ceny a okolnosti uzatvorenia samotnej kúpnej
zmluvy. Z obsahu spisu jednoznačne bolo preukázané výsluchmi žalovanej a konateľa úpadcu, že

kupujúca peniaze odovzdala predávajúcemu a zároveň bola v konaní predložená kópia príjmového
dokladu. Ani jeden z vykonaných dôkazov úhradu kúpnej ceny nevyvrátil. Je bez právneho významu,
akým spôsobom bola kúpna cena zaevidovaná v účtovníctve, nakoľko pre spor je podstatné iba to, či
k jej úhrade došlo. Preto nebolo potrebné vykonávať dôkaz výsluchom účtovníčky úpadcu. Navyše je
potrebné uviesť, že kópiu príjmového dokladu doložil do spisu žalobca a ak niekto disponuje originálom

tohto dokladu, tak je to úpadca, za ktorého v spore koná správca. Ak však nebola spochybnená pravosť
príjmového dokladu a ani skutočnosti v ňom uvedené neboli stranami, ktoré uzatvárali právny úkon,
spochybnené, ale naopak potvrdili, že tam uvedené skutočnosti sú pravdivé, potom niet dôvodu pre
ďalšie vykonávanie dokazovania originálom príjmového dokladu tak, ako požadoval žalobca. Rovnako
neboli splnené podmienky pre doplnenie dokazovania o finančnej situácii žalovanej. Pre takéto šetrenie

nepostačovalo ani tvrdenie žalobcu, že žalovaná v čase kúpy vozidla bola na materskej dovolenke, resp.
ani tá skutočnosť, že v kúpnej zmluve nebolo dohodnuté, že kúpna cena bude uhradená v hotovosti.
Žalobcom požadované dôkazy súvisiace s finančnou situáciu žalovanej neboli pre rozhodnutie veci
potrebné, nakoľko predmetom sporu je posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu, kde podstatnou
otázkou je úhrada kúpnej ceny, ktorá úhrada v konaní preukázaná bola. V prípade výsluchov žalovanej

E. a konateľa úpadcu Barnabáša Dóbiho, je v prvom rade dôležité uviesť, že obaja boli v konaní vypočutí
na pojednávaní dňa 10.02.2020 (č. l. 67-70 spisu). Vyjadrili sa k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy,
ako aj k úhrade kúpnej ceny, pričom obaja odpovedali o. i. aj na otázky žalobcu. Je tak nepochybné, že
dôkazy výsluchom žalovanej a konateľa úpadcu navrhnuté žalobcom vykonané boli.

30. V neposlednom rade odvolací súd v krátkosti uvádza, že napadnutý rozsudok bol najskôr doručený
priamo žalobcovi ako strane sporu, hoci mal v konaní právneho zástupcu. K takémuto doručeniu došlo
dňa 27.03.2024 (č. l. 260 spisu). Až následne dňa 18.10.2024 došlo k doručeniu rozsudku aj právnemu
zástupcovi žalobcu (č. l. 306 spisu). Uvedená skutočnosť však nemá vplyv na správnosť napadnutéhorozsudku a súdom prvej inštancie realizované doručenie priamo žalobcovi nespôsobilo poškodenie
práv žalobcu, ktoré by malo viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Následným doručením rozsudku
právnemu zástupcovi žalobcu bol nesprávne zvolený postup súdu zhojený. Žalobca podal odvolanie

proti rozsudku dňa 11.04.2024, t. j. v zákonom stanovenej lehote pre podanie odvolania počítanej od
doručenia rozsudku priamo žalobcovi a jeho odvolanie bolo odvolacím súdom riadne prejednané.

31. Záverom odvolací súd v krátkosti uvádza, že nedôvodnou je aj námietka žalobcu o nesprávnom
vyhodnotení spriaznenosti žalovanej a konateľa úpadcu z dôvodu ich partnerského vzťahu v minulosti,

spoločné dieťa a ekonomické prepojenie (žalovaná pracovala pre úpadcu). Žalobca ako odvolateľ v
tejto súvislosti opakovane poukazoval na skutočnosť, že v prípade spriaznených osôb sa predpokladá
úmysel ukrátiť veriteľov. Odvolací súd len v krátkosti uvádza, že definícia spriaznených osôb je upravená
nielen v Zákone o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj v Občianskom zákonníku. Avšak bez ohľadu na
skutočnosť, či žalovaná a konateľ úpadcu boli/neboli spriaznenými osobami, najskôr by muselo byť v
konaní preukázané samotné ukrátenie, aby bolo možné uvažovať o predpokladanom „úmysle“ žalovanej

ukrátiť veriteľov úpadcu. Nakoľko však ukrátenie veriteľov v konaní preukázané nebolo, neexistuje
dôvod, pre ktorý by mal súd posudzovať spriaznenosť daných osôb a ani úmysel žalovanej ukrátiť
veriteľov úpadcu.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani

nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku napadnutého rozsudku, odvolací
súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecnesprávneaztohodôvoduodvolacísúdviazanýodvolacímidôvodmivzmysle§380CSPnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).