Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Sf/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200891
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík
ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7019200891.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radovana Turčíka, Mgr. Jany
Fandákovej, L.L.M a JUDr. Renáty Smajdovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. X, XXX XX D., právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33,
040 11 Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Železničná 1, 040 90 Košice, o preskúmanie
opatrenia žalovaného - oznámenia č. 103463624/2016 zo dňa 08.07.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred Krajským súdom v
Košiciach a Správnym súdom v Košiciach ani nárok na náhradu trov kasačného konania pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Košice II (ďalej aj „správca dane“)
na základe vykonanej kontroly dane z príjmu za roky 2003 až 2007 začal vyrubovacie konanie a
žalobcovi dodatočnými platobnými výmermi vyrubil kontrolou zistené rozdiely na predmetnej dani za
kontrolované obdobia spolu vo výške 57.185,17 Eur, okrem iných Dodatočným platobným výmerom č.
696/230/65736/10/Tót zo dňa 28.10.2010 rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2004 v

sume 11.601,80 Eur (ďalej len „dodatočný platobný výmer za rok 2004“).

2. Daňový úrad Košice II rozhodnutím č. 696/340/7827/11/Fra zo dňa 11.02.2011 zriadil záložné právo
na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v
budúcnosti vo výške 57.185,17 Eur titulom vyššie uvedených dodatočných platobných výmerov.

3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím č.

I/223/16934-89757/2011/999541-r zo dňa 09.09.2011 zrušil dodatočný platobný výmer za rok 2004,
samostatnými rozhodnutiami zrušil platobné výmery za roky 2003-2007.

4. Daňový úrad Košice (ďalej tiež ako „správca dane“) si uplatnil nárok na výťažok z dobrovoľnej dražby
nehnuteľností žalobcu, na ktorých viazlo vyššie označené záložné právo správcu dane (okrem iných
na zabezpečenie pohľadávky z dodatočného platobného výmeru za rok 2004), ktorý bol uhradený

prostredníctvom notára na účet správcu dane dňa 24.06.2015 spolu v sume 57.185,17 Eur titulom
záložným právom zabezpečeného rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2007
(z toho suma 11.601,80 Eur predstavovala rozdiel dane z príjmov za rok 2004).5. Správca dane následne dňa 15.03.2016 samostatnými rozhodnutiami vo vzťahu k jednotlivým
zdaňovacím obdobiam rokov 2003 až 2007 rozhodol, že v týchto zdaňovacích obdobiach nebol zistený

rozdiel dane medzi daňou z príjmov priznanou daňovým subjektom (žalobcom) a daňou zistenou
správcom dane vo vyrubovacom konaní (konkrétne rozhodnutím č. 298052/2016 zo dňa 15.03.2016
rozhodol vo vzťahu k roku 2004).

6. Žalobca doručil dňa 04.04.2016 správcovi dane žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov - výťažku

z dražby vo výške 57.185,17 Eur a správcom dane bola žalobcovi táto suma vrátená 15.04.2016 (z toho
suma 11.601,80 Eur predstavovala rozdiel dane z príjmov za rok 2004).

7. Žalobca samostatnými žiadosťami zo dňa 10.06.2016 požiadal správcu dane (ďalej aj „žalovaný“) o
vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania podľa § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) z vyrubeného

rozdielu dane z príjmov za roky 2003 až 2007 (konkrétne za rok 2004 v sume 11.601,80 Eur), ktorú
sumu uhradil správcovi dane dňa 24.06.2015 a ktorá mu správcom dane bola vrátená dňa 15.04.2016.

8. Žalovaný vybavil žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 samostatnými oznámeniami vo vzťahu k
jednotlivým zdaňovacím obdobiam rokov 2003 až 2007 (konkrétne vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu

roku 2004 oznámením č. 103463624/2016 zo dňa 08.07.2016, doručeným žalobcovi dňa 14.07.2016),
v ktorom zhrnul obsah žiadosti žalobcu, opísal skutkový stav veci, poukázal na § 79 ods. 3 Daňového
poriadku a uviedol: „Z doručeného rozhodnutia č. 298052/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.04.2016, a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane uvedenej v
daňovompriznaní,vyplýva,žepominulidôvody,nazákladektorýchbolipeňažnéprostriedkypoukázané.

Zuvedenéhodôvodusprávcadanevrátildňa14.04.2016poukázanéfinančnéprostriedky,atoprevodom
na účet Notárskeho úradu. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších
predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca
dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo

zabezpečených finančných prostriedkov.“

9. Následne žalovaný (už po podaní správnej žaloby) oznámením č. 1727696/2016 zo dňa 23.11.2016
oznámil žalobcovi, že jeho rozhodnutia z 15.03.2016 boli vydané po prekluzívnej lehote, sú
bezpredmetné a nemajú žiadne právne účinky a súčasne žalovaný rozhodnutím č. 1727698/2016 zo

dňa 23.11.2016 zastavil daňové konanie.

II.
Súdne konanie

10. Žalobca sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) dňa
13.09.2016 domáhal zrušenia piatich oznámení žalovaného Daňového úradu Košice zo dňa 08.07.2016,
ktorými žalovaný vybavil žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 o vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania
z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za roky 2003 – 2007, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konania,
ako aj náhrady trov konania.

11. V konaní pôvodne vedenom o správnej žalobe pod sp. zn. 7S/90/2016 krajský súd uznesením zo dňa
19.09.2016, právoplatným 30.09.2016 vylúčil na samostatné konania preskúmanie štyroch oznámení
daňového úradu týkajúcich sa zdaňovacích období rokov 2004 – 2007.

12. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463626/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2003 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
7S/90/2016-42 zo dňa 03.06.2020, ktorým zrušil napadnuté oznámenie a kasačná sťažnosť proti tomuto
rozsudku nebola podaná.

13. Predmetom tohto konania je konanie o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č.
103463624/2016 zo dňa 08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2004. Konanie bolo po
vylúčení vedené krajským súdom pod sp. zn. 8S/60/2016, dňa 01.12.2016 doručil žalovaný písomné
vyjadrenie k žalobe, ktoré bolo súdom zaslané žalobcovi a dňa 19.10.2017 sa konalo pojednávanie, naktorom krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom krajského súdu č. k. 8S/60/2016-36 zo dňa 19.10.2017.
Predmetný rozsudok bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa
24.10.2019 a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci bolo konanie

vedené krajským súdom pod sp. zn. 8S/114/2019, dňa 09.09.2021 sa konalo pojednávanie a krajský
súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 07.10.2021. Predmetný rozsudok bol
zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súd SR sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 a vec
bola už Správnemu súdu v Košiciach vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci bolo konanie vedené
Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn. 4Sf/20/2025, dňa 30.09.2025 sa konalo pojednávanie, na

ktorom účastníci zotrvali na svojich doterajších stanoviskách a súd vo veci rozhodol týmto rozsudkom.

14. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463591/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2005 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
7S/100/2016-28 zo dňa 14.02.2018, ktorým zrušil napadnuté oznámenie a rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019 bola zamietnutá kasačnú sťažnosť proti predmetnému

rozsudku krajského súdu.

15. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463612/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2006 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.
6S/99/2016-32 zo dňa 18.05.2017, ktorý bol zrušený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk/58/2017

zo dňa 24.10.2018 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení vec krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.
6S/179/2018-84 zo dňa 27.05.2021, ktorý bol zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22.03.2023 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci rozhodol Správny
súd v Košiciach rozsudkom č. k. KE-6S/56/2023 zo dňa 29.01.2025, ktorý bol zrušený rozsudkom
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/37/2025 zo dňa 21.05.2025 a vec vrátená na ďalšie

konanie. Po vrátení veci je konanie vedené Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn. 6Sf/26/2025.

16. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463549/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2007 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.
6S/100/2016-35 zo dňa 20.04.2017, ktorý bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8Sžfk/50/2017 zo dňa 20.06.2019 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský súd
rozhodol rozsudkom č. k. 6S/125/2019-77 zo dňa 27.05.2021, ktorý bol zrušený rozsudkom Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení
veci rozhodol Správny súd v Košiciach rešpektujúc právne závery kasačného súdu rozsudkom č. k.
4Sf/2/2023-17 zo dňa 16.01.2024, ktorý bol zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.

zn. 4Sfk/19/2024 zo dňa 21.05.2025 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci Správny súd
v Košiciach rozhodol rozsudkom sp. zn. 4Sf/27/2025 zo dňa 30.09.2025 (zamietnutá žaloba).

17. Žalobca správnu žalobu odôvodňoval tým, že napadnuté oznámenia žalovaného vychádzali z
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný týmito oznámeniami odmietol rozhodnúť o úroku

z omeškania zo žalobcom dňa 24.06.2015 uhradených rozdielov na dani z príjmu za roky 2003 až
2007, ktoré mu boli žalovaným vrátené dňa 15.04.2016, s odôvodnením, že „Zákon č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu
na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného

práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“

18. Žalobca v žalobe prezentoval právny názor, podľa ktorého povinnosť žalovaného rozhodnúť o úroku
z omeškania z ním uhradených a následne žalovaným vrátených súm rozdielu na dani z príjmov za roky
2003 až 2007 vyplýva z ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.) účinného do
31.12.2011 v spojení s prechodnými ustanoveniami § 165 ods. 1 a 7 a ustanovením § 156 Daňového
poriadku účinného od 01.01.2012, ktorým bol zrušený zákon č. 511/1992 Zb.

19. Na podporu tohto právneho názoru žalobca poukázal na to, že z ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona

č. 511/1992 Zb. vyplýva nárok daňového subjektu na sankčný úrok za správcom dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky a povinnosť správcu dane o tomto nároku rozhodnúť, sankčný úrok
podľa označeného ustanovenia je inštitút hmotnoprávneho charakteru a pre uplatnenie tohto inštitútu je
preto rozhodujúca právna úprava platná v čase vzniku skutočností zakladajúcich právo na sankčný úroka povinnosť správcu o ňom rozhodnúť, ktorými skutočnosťami sú podľa žalobcu rozhodnutia správcu
dane vydané za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb.

20. Žalobca s poukazom na § 165 ods. 1 Daňového poriadku (v zmysle ktorého právne úkony a ich
účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) považuje nárok na
sankčný úrok a povinnosť správcu o ňom rozhodnúť za zachovaný aj za účinnosti novej právnej úpravy
a s poukazom na § 165 ods. 7 Daňového poriadku (v zmysle ktorého sankčný úrok podľa doterajších
predpisovsapovažujezaúrokzomeškaniapodľatohtozákona)amázato,žetotoustanovenieupravuje

„právne pomery z nevyrubeného sankčného úroku podľa doterajších predpisov“.

21. S poukazom na to, že v novšej právnej úprave v Daňovom poriadku chýba oproti skoršej úprave
v zákone č. 511/1992 Zb. definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných
prostriedkov daňového subjektu, svoj názor precizuje tak, že v zmysle § 165 ods. 7 Daňového poriadku
sa tento sankčný úrok (definovaný v skoršej úprave) považuje za úrok z omeškania podľa § 156

Daňového poriadku. A zdôrazňuje, že z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku nevyplýva, že
sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý má platiť
správca dane, sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, resp. z neho nevyplýva,
že sa vzťahuje len na sankčný úrok, ktorý vyrubí správca dane daňovému subjektu podľa § 35b ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb.

22. Žalobca na podporu svojho právneho názoru poukazuje na dôvodovú správu k Daňovému poriadku,
ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/175/2013 z 10.09.2014, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016 a na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 2S/239/2013 zo 17.06.2015.

23. Na takto prezentovanom právnom názore žalobca zotrval aj vo svojich ďalších písomných
vyjadreniach predložených konajúcemu súdu a prednesoch na pojednávaniach konaných v predmetnej
veci a naviac ho podporil poukazom na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z
30.07.2019 (v obdobnej veci v konaní o žalobe proti oznámeniu žalovaného týkajúceho sa zdaňovacieho

obdobia roku 2005), tiež zdôraznil, že sankčný úrok a úrok z oneskoreného vrátenia preplatku dane sú
dva úplne odlišné inštitúty, ktoré nie je možné zamieňať a sankcionujú úplne iné správanie správcu dane.

24. Žalovaný k žalobe zaujal stanovisko vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 19.12.2016, aj ďalších
písomnýchvyjadreniachavosvojichprednesochnapojednávaniachkonanýchvoveci,vktorýchnavrhol

žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrval na správnosti svojho právneho posúdenia veci vyjadreného
v napadnutom oznámení, podľa ktorého žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť ani podľa zákona č.
511/1992 Zb., ako ani podľa platnej úpravy podľa Daňového poriadku. Zdôraznil, že na základe platnej
právnej úpravy, nie je v súčasnosti zákonom splnomocnený priznať žalobcovi, ako daňovému subjektu,
taký nárok, ktorý v tejto právnej úprave nemá oporu. V prípade, ak by žalovaný rozhodol o predmetnom

nároku tak, že by mu vyhovel, konal by v rozpore so zákonom.

25. Žalovaný v podstatnej časti svojho vyjadrenia poukázal na to, že v predmetnej veci v priebehu
vyrubovacieho konania došlo k zmene právnej úpravy pri správe daní, po ktorej zmene správca
postupoval vo vyrubovacom konaní v zmysle prechodných ustanovení Daňového poriadku od

01.01.2012 podľa § 165 a od dňa 30.12.2012 podľa § 165b. Žalovaný okrem iných uviedol, že na základe
novely Daňového poriadku (zákonom č. 440/2012 Z. z.) účinnej od 30.12.2012 sa v zmysle § 165b ods. 1
daňovékonaniazačatépodľazákonač.511/1992Zb.dokončiapodľaDaňovéhoporiadkuapretopočnúc
od 30.12.2012 nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa doterajších
predpisov – zákona č. 511/1992 Zb.

26. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že do Daňového poriadku nebol zavedený inštitút sankčných
úrokov za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov správcom dane, ktorý bol súčasťou
sankčného systému v zákone č. 511/1992 Zb. a uplatňovanie tohto inštitútu počnúc od 30.12.2012
neumožňovali ani prechodné ustanovenia Daňového poriadku (§165b ods. 1). Žalovaný preto nesúhlasil

so žalobcom prezentovaným právnym názorom o zachovaní nárokov na sankčné úroky podľa
predchádzajúcej právnej úpravy aj za účinnosti novej právnej úpravy daňového konania.27. V neskorších vyjadreniach a prednesoch na podporu správnosti tohto stanoviska poukázal na závery
v rozsudkoch krajského súdu aj kasačného súdu v obdobných veciach.

28. Podľa žalovaného zmenou skutkových okolností (po podaní žaloby), spočívajúcou podľa neho v
neúčinnosti jeho rozhodnutia zo dňa 15.03.1016 o tom, že rozdiel na dani z príjmov nevznikol, ako to
oznámil vo svojom oznámení zo dňa 23.11.2016, nedošlo ani k splneniu podmienok, ktoré určovala
predchádzajúca právna úprava (zákon č. 511/1992 Zb.) pre vznik nároku na sankčný úrok a teda
uplatnený nárok by nebolo možné uznať a vyhovieť mu ani v prípade, ak by odo dňa 30.12.2012 neplatil

právny stav v zmysle prechodných ustanovení § 165b novej právnej úpravy (Daňového poriadku).

29. Žalovaný vo vzťahu k uplatneniu nárokov na výťažok z dobrovoľnej dražby správcom ako záložným
veriteľom zdôraznil, že tak bol povinný postupovať v súlade so zásadou zákonnosti a oficiality v zmysle
Daňového poriadku. A tiež vo vzťahu k sume výťažku z dražby, ktorá mu bola uhradená uviedol, že konal
v súlade so zákonom (§ 79 ods. 2 veta prvá, pred bodkočiarkou), keď predmetnú sumu ako daňový

preplatok vrátil žalobcovi v zákonnej lehote do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o jej vrátenie, a preto
mu nevznikla povinnosť v zmysle § 79 odsek 3 Daňového poriadku rozhodovať o úroku, na ktorý vzniká
nárok daňovému subjektu pri oneskorenom vrátení preplatku dane zo strany správcu dane.

30. Zdôraznil, že na prípad žalobcu sa nevzťahuje § 79 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou, v zmysle

ktorého „daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie
obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,
najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku“, pretože táto úprava sa vzťahuje iba na
prípady, keď správca dane rozhoduje o preplatku na základe podaného daňového priznania k dani z
príjmov, ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie daňového preplatku, čo nie je prípad žalobcu.

III.
Relevantná právna úprava

31. Podľa § 469 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“), ak dôjde k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán
verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

32. V § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká nárok správcovi
dane voči daňovému subjektu za podmienok tam uvedených.

33. V § 35b ods. 5, 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká
nárok daňovému subjektu voči správcovi dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za
podmienok tam uvedených.

34. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným
rozdielomdanenazákladeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozhodnutiasprávcudanealeboodvolacieho
orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. (...) Správca dane vráti sumu neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti

nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca
dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu
alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

35. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných

peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok
vo výške (…) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov
daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane
pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení
tejto dane, (…) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal

daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď
sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.36. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok.
O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto

rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok,
správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63,
o čom vyrozumie daňový subjekt.

37. V § 63 ods. 1, 2, 3, 4 a 6 zákona 511/1992 Zb. bola upravená povinnosť správcu dane na

vrátenie daňového preplatku a dôsledky jeho nevrátenia v zákonom stanovených lehotách spočívajúce
v povinnosti zaplatenia úroku za obdobie omeškania.

38. Podľa § 167 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) účinného od 01.01.2012 sa zrušuje zákon č. 511/1992 Zb.

39. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

40. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred
účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (…) v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť
rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt
priaznivejšie.

41. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za

úrok z omeškania podľa tohto zákona.

42. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, daňové konanie začaté
podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (...) sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.
z. (…) v znení neskorších predpisov.

43. Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, § 165 ods. 2 znenie pred
bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.

44. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom

suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

45. Podľa § 79 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje
podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa §
55 ods. 6 a 7.

46. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na

dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

47. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebojeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

48. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo
v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok
na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na

zabezpečenie dane.

IV.
Posúdenie veci správnym súdom

49. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3

písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu
v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc
správnychsúdov.Od01.06.2023jetedanakonanievpredmetnejvecipríslušnýSprávnysúdvKošiciach
(ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“).

50. Správny súd v Košiciach preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v
medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou
osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), po nariadení pojednávania,
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

51. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu správny súd zistil, že za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb. žalovaný ako správca dane po ukončení daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní dodatočným
platobným výmerom zo dňa 28.10.2010 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov za rok 2004 v sume
11.601,80 €, ktorý bol zrušený rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 09.09.2011. Vyrubený rozdiel

dane z príjmov za rok 2007, napriek zrušeniu platobného výmeru o jeho vyrubení vzhľadom na stále
trvajúce záložné právo správcu dane na zabezpečenie pohľadávky z tohto dodatočného výmeru, bol
uhradený žalovanému formou výťažku z dobrovoľnej dražby nehnuteľností žalobcu dňa 24.06.2015.
Následne žalovaný rozhodnutím zo dňa 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok
2004 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a na žiadosť žalobcu bola dňa 15.04.2016

suma 11.601,80 € správcom dane vrátená žalobcovi. Žalovaný žalobou napadnutým oznámením zo dňa
08.07.2016 nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania
podľa § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku z ním uhradeného a žalovaným vráteného rozdielu dane
z príjmov za rok 2004, a to s odôvodnením, že žalobcovi nárok na úrok nevznikol ani podľa pôvodnej
právnej úpravy zákona č. 511/1992 Zb. ako ani podľa novej úpravy Daňového poriadku.

K nároku na sankený úrok pod3a § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní

52. Správny súd formuloval nižšie uvedené závery vo vzťahu k posúdeniu nárokov žalobcu na sankčný
úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní napadnutým opatrením (oznámením) žalovaného

rešpektujúc pre neho záväzné právne závery v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019, a aj obdobné závery v rozhodnutiach kasačného súdu v obdobných
veciach. Tieto závery neboli predmetom posudzovania kasačným súdom v konaní o kasačnej sťažnosti
žalovaného proti skoršiemu rozsudku správneho súdu č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 07.10.2021, o ktorej
rozhodol kasačný súd vo veľkom senáte rozsudkom sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 tak, že

skorší rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

53. Pokiaľ ide o odlišné právne závery vyslovené kasačným súdom v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/41/2018
zo dňa 30.07.2019 v ďalšej obdobnej veci žalobcu (o prieskum oznámenia žalovaného týkajúceho
sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2005), tieto

závery vzhľadom na ostatnú prevažujúcu a odlišnú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu správny súd
nevyhodnotil ako závery spôsobilé argumentačne spochybniť závery správneho súdu prezentované v
danej veci.54. Správny súd nehodnotil žalobcom predostretý právny názor, že v jeho prípade vznikol nárok na
sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky správcom dane a na rozhodnutie o ňom
v zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 1 a 7 (prechodných ustanovení) a § 156

(ustanovením o úrokoch z omeškania) Daňového poriadku, ako názor spôsobilý spochybniť zákonnosť
napadnutého opatrenia (oznámenia) žalovaného.

55. Pre priznanie sankčného úroku za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
zákon č. 511/1992 Zb. vyžadoval, aby v čase jeho účinnosti došlo k splneniu troch právnych skutočností

– vydanie rozhodnutia, ktorým sa vyrubila daň, zaplatenie tejto dane a zrušenie pôvodného rozhodnutia
(§ 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.). Vo veci žalobcu nedošlo za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb. k splneniu podmienky zaplatenia dane resp. rozdielu dane, nakoľko táto skutočnosť nastala až za
účinnosti novej právnej úpravy daňového konania t. j. za účinnosti Daňového poriadku.

56. Podľa správneho súdu, na rozdiel od názoru žalobcu a aj na rozdiel od právneho názoru vysloveného

v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019 v obdobnej veci žalobcu
(o prieskum oznámenia žalovaného týkajúceho sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane z príjmov
za zdaňovacie obdobie roku 2005), rozhodným pre vznik nároku na sankčný úrok podľa § 35b ods.
5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. nebol čas vydania dodatočného platobného výmeru a jeho zrušenia
odvolacím orgánom, ku ktorým došlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., ale čas kedy došlo k reálnemu

zaplateniu rozdielu dane na účet žalovaného, a k tomu došlo v prípade žalobcu až za účinnosti
Daňového poriadku. Na uvedenom nič nemení, že ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. bolo
zriadené samotné záložné právo, na základe ktorého si žalovaný uplatnil nárok na uhradenie výťažku
z dražby na plnenie pohľadávky, ktorej právny základ (dodatočný platobný výmer o jej vyrubení) už v
čase dražby a realizovanej úhrady neexistoval.

57. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právne závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05.04.2016, aj sp. zn. 1Sžf/96/2015 zo dňa 24.01.2017, v zmysle
ktorých je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k
neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov správcom dane.

58. Správny súd pre úplnosť uvádza, že vyrubovacie konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden
z druhov daňového konania, ktoré sa začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a nebolo ukončené
do účinnosti Daňového poriadku v jeho znení od 30.12.2012 sa v zmysle novelou Daňového poriadku
(zákonom č. 440/2012 Z. z.) zavedenej úpravy v § 165b ods. 1 počnúc od 30.12.2012 má dokončiť

podľa Daňového poriadku, t. j. podľa zákona platného a účinného v čase, keď aktuálne prebieha daňové
konanie, čím sa zabránilo tomu, aby správca dane na vecne zhodné konania používal dva procesné
predpisy.

59. Daňový poriadok neupravuje inštitút obdobný sankčným úrokom za správcom dane neoprávnene

zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 5, 6, 7 zákona č. 511/1992 Zb., a predmetom novej
úpravy sa stal len inštitút obdobný sankčnému úroku, ktorý si mohol uplatňovať správca dane voči
daňového subjektu podľa § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý je v novej úprave v § 156 označený
akoúrokzomeškania.Pretosamotnéznenieprechodnéhoustanovenia§165ods.7Daňovéhoporiadku
(podľa ktorého sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok z omeškania podľa tohto

zákona) neumožňuje výklad, že za účinnosti novej úpravy môže dôjsť k vzniku obdobného nároku aký
bol predmetom úpravy v § 35b ods. 5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb. K tomu je potrebné dodať, že uvedené
nie je možné zamieňať s posudzovaním hmotnoprávnych nárokov na sankčný úrok podľa § 35b ods.
5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb., ku vzniku ktorých došlo už za účinnosti pôvodnej právnej úpravy, čo však
nie je prípad žalobcu.

60. Na základe vyššie uvedeného správny súd uzatvára, že nároky na úrok z omeškania v súvislosti
so žalobcom realizovanou úhradou rozdielu dane v prospech správcu dane a následným vrátením tejto
platby správcom dane je možné posudzovať len podľa právneho predpisu účinného v čase, kedy k týmto
úhradám došlo, a to podľa Daňového poriadku.

K nároku na úrok z preplatku pod3a § 79 Daoového poriadku61. Správny súd formuloval nižšie uvedené závery vo vzťahu k posúdeniu nárokov žalobcu na úrok
z preplatku podľa § 79 Daňového poriadku napadnutým opatrením (oznámením) žalovaného odlišne
ako v skoršom rozsudku krajského súdu č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 07.10.2021, v ktorom rešpektoval

záväzné právne závery skoršieho zrušujúceho rozsudku kasačného súdu v predmetnej veci, ako aj v
obdobných iných veciach, nakoľko tieto boli prekonané práve zrušujúcim rozsudkom Veľkého senátu
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 v predmetnej veci, pričom
správny súd je viazaný právnymi závery kasačného súdu v zmysle § 469 SSP.

62. Správny súd zdôrazňuje, že za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá
prevyšuje splatnú daň, teda je dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti
voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotno-právneho daňového predpisu alebo Daňového poriadku.

63. Daňový poriadok v § 79 ods. 2 určuje správcovi dane povinnosť vrátiť daňový preplatok v prípade,
ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov v lehote 30 dní od doručenia žiadosti

daňového subjektu o jeho vrátenie (veta prvá § 79 ods. 2 pred bodkočiarkou) resp. v prípade preplatku
na dani z príjmov najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (veta prvá § 79 ods. 2 za bodkočiarkou).
Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ako vráti daňový
preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia, ktorá spočíva v povinnosti vydať
rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy oneskorene vráteného daňového preplatku.

64. Podľa správneho súdu v danej veci žalobcom realizovaná platba spĺňa zákonné kritéria preplatku
na dani v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku a pokiaľ ide o použitie takého preplatku správcom,
povinnosť jeho vrátenia správcom a vznik nároku na úrok v prípade nevrátenia preplatku v ustanovenej
lehote, na uvedené sa vzťahuje ustanovenie § 79 Daňového poriadku, okrem § 79 ods. 2 prvá veta za

bodkočiarkou, a to v zmysle záverov Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp.
zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025.

65. V predmetnej veci žalobca uhradil sumu 57.185,17 Eur správcovi dane dňa 24.06.2015 (poukázaním
výťažku z dražby nehnuteľností notárom na účet správcu dane), a to bez právneho titulu, čím došlo

týmto dňom k vzniku daňovému preplatku v uvedenej sume. O vrátenie preplatku (o vrátenie finančných
prostriedkov - výťažku z dražby vo výške 57.185,17 Eur, z čoho suma 11.601,80 Eur predstavovala
rozdiel dane z príjmov za rok 2004) žalobca požiadal žiadosťou doručenou správcovi dane dňa
04.04.2016. Povinnosťou správcu dane bolo predmetný preplatok na dani z príjmov v zmysle § 79
ods. 2 prvá veta pred bodkočiarkou Daňového poriadku vrátiť v lehote 30 dní od doručenia žiadosti

daňového subjektu o jeho vrátenie, pričom správcom dane bol žalobcovi požadovaný preplatok vrátený
dňa 15.04.2016 v zákonnej 30 dňovej lehote od doručenia žiadosti.

66. Zákonnosť napadnutého opatrenia (oznámenia) žalovaného práve v intenciách záverov Veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 nebola

spôsobilá spochybniť ani skutočnosť, že v danom prípade k vráteniu preplatku došlo po uplynutí
lehoty stanovenej v § 79 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou Daňového poriadku (t. j. lehoty 40 dní od
vzniku preplatku), nakoľko závery kasačného súdu podporujú správnosť argumentácie žalovaného, že
preplatok na dani z príjmu bol ním v čas vrátený, keď bol vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti
o jeho vrátenie ustanovenej v § 79 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou a lehota za bodkočiarkou sa má

vzťahovať len na vrátenie preplatku uplatneného v samotnom daňovom priznaní k dani z príjmu.

67. V tomto smere správny súd odkazuje na závery v rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 (vzťahujúce sa oznámeniu správcu dane k žiadosti
žalobcu za zdaňovaciemu obdobie 2004), v ktorých sa okrem iných uvádza:

„54. Ve3ký senát preto s oh3adom na už uvedené konštatuje, že tak z historického výkladu, ako
aj z gramatického a systematického výkladu § 79 ods. 2 Daoového poriadku v kontexte osobitného
predpisu - zákona o dani z príjmov, je zrejmé, že povinnos? správcu dane vráti? preplatok na dani
sa vo všeobecnosti viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za

bodkoeiarkou Daoového poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vz?ahuje sa na osobitný prípad
preplatkov, ktoré vznikajú na základe podania daoového priznania na dani z príjmov a dani z motorových
vozidiel, prieom aj v tomto prípade daoovník podáva žiados? o vrátenie preplatku ako súeas? daoového
priznania.55. Ve3ký senát preto prijal záver (na rozdiel od záverov uvedených v rozhodnutiach uvedených v
bode 31 tohto rozsudku), že preplatok na dani z príjmu sa pod3a § 79 ods. 2 veta za bodkoeiarkou
Daoového poriadku vracia vždy v lehote najneskôr 40 dní odo doa jeho vzniku (bez oh3adu na moment

podania žiadosti o jeho vrátenie). Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkoeiarkou Daoového poriadku sa
aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaoovacom období v nadväznosti na podanie
daoového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiados? o vrátenie daoového preplatku. (...)
57. Keiže vo veci s?ažovate3a daoový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania
daoového priznania, povinnos? vráti? daoový preplatok (ktorý vznikol doa 24. júna 2015) pod3a § 79

ods. 2 Daoového poriadku nevznikla správcovi dane 40 dní od 24. júna 2015, ale až v lehote 30 dní
odo doa podania žiadosti o jeho vrátenie, teda v lehote 30 dní odo doa 4. apríla 2016. Vzh3adom na
uvedený záver preto vyhodnotil ve3ký senát kasaenú s?ažnos? ako dôvodnú.“

Záver a rozhodnutie o trovách konania

68. Z vyššie uvedených dôvodov, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol ako nedôvodnú. (výrok
I.)

69. Správny súd o nároku na náhradu trov konania a trov kasačného konania rozhodol podľa § 168
SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP tak, že žalovanému náhradu trov voči žalobcovi nepriznal, keďže

úspešnémužalovanémunevznikližiadneodôvodnenétrovy,ktorébybolomožnéodžalobcuspravodlivo
požadovať a výnimočne ich priznať (výrok II.).

70. Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach. (§ 443 ods. 1 SSP v znení do 30.06.2023)
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 5 SSP)

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak
a/másťažovateľaleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a/ označenie napadnutého rozhodnutia,
b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 1,
2 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. (§ 56 SSP)

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)