Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 19, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/84/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108218929
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7108218929.8

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň
JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1/ SVB Zvonárska 9, so sídlom
Zvonárska 144/9, Košice, zast. JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou so sídlom Čajakova 5, Košice,
2/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D. a 3/ GO INVEST s.r.o., so sídlom Košice, Buzulucká 11, IČO:
36749737,protižalovanejE.F.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.X,D.,zast.JUDr.RichardomKovalčíkom,

advokátom so sídlom Rázusova 1, Košice, o zaplatenie 5.979,31 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti
uzneseniu zo dňa 15.12.2022, č.k. 11C/19/2009-963 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie alebo len „súd“) uznesením uvedeným v záhlaví
žalovanej nárok na náhradu trov konania v právnom vzťahu so žalobcami v 2. a 3. rade nepriznal.

2. Rozhodol tak po rozhodnutí sporu rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.9.2022, č.
k. 9Co/129/2021-924, ktorým odvolací súd o.i. zrušil rozsudok 11C/19/2009-788 zo dňa 23.11.2020
v napadnutých výrokoch o trovách konania vo vzťahu žalobcov v 2. a 3. rade a žalovanej (V. a VI.)

a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní o nároku strán na náhradu trov konania v právnom
vzťahu žalobcov v 2. a 3. rade a žalovanej, poukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle
ust. § 257 Civilného sporového poriadku, ktoré ustanovenie na vec aplikoval v súlade s právnym
názorom Krajského súdu v Košiciach vysloveným v cit. rozhodnutí. Za dôvody hodné osobitné zreteľa

odôvodňujúce nepriznanie nároku na náhradu trov konania inak procesne úspešnej žalovanej, ku
ktorým bolo nevyhnutné prihliadnuť, súd považoval špecifické skutkové okolnosti prejednávaného
sporu, dôvody uplatnenia nároku na súde a pristúpenia žalobcov v 2. a 3. rade ako vlastníkov bytov
a nebytových priestorov do konania a ich právny záujem na výsledku sporu, predmetom ktorého
sú vymáhané úhrady príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu, ktoré (pristúpenie)
žalobca v 1. rade navrhol z dôvodu právnej istoty vzhľadom na spochybňovanie jeho aktívnej vecnej

legitimácie žalovanou, ďalej okolnosti súvisiace s postojom a správaním strán v priebehu sporu, ako
aj nedôslednosť, resp. nejednoznačnosť právnej úpravy podľa zákona č. 182/1993 Z.z. účinnej od
1.7.2006, pokiaľ ide o otázku oprávnenia správcu konať pri správe domu samostatne a vymáhať
pohľadávky vlastníkov v konaní pred súdom. Prihliadajúc na uvedené skutočnosti predstavujúce dôvody
hodné osobitného zreteľa, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatnil
moderačné oprávnenie za účelom zmiernenia dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a

náhradu trov konania podľa všeobecnej zásady úspechu a mal za to, že by bolo neprimerane tvrdé a
nespravodlivé, aby žalobcovia v 2. a 3. rade znášali trovy tohto konania, aj keď boli v konaní neúspešní.Z týchto dôvodov súd výnimočne náhradu trov konania v právnom vzťahu žalobcov v 2. a 3. rade a
žalovanej nepriznal.

4. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a priznal jej proti
žalobcom v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V úvode odvolania citovala
z odôvodnenia uznesenia a nesúhlasila s názorom súdu, že sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúce nepriznanie jej nároku na náhradu trov konania ako

procesne úspešnej strane sporu, ktorý (názor) považovala za mylný, nakoľko vstup strany do konania
z dôvodu právnej istoty (ak protistrana namietala aktívnu vecnú legitimáciu) nemá povahu „špecifickosti
konania“, je pomerne častým a štandardným prostriedkom procesnej obrany a neznamená, že by
bolo nevyhnutné, aby do konania vstúpila iná osoba, resp. že by sporová strana, ktorá na základe
námietkyprotistranyvstúpiladokonania,bolaktakémutokonaniunútená,nakoľkopotrebavstupustrany
sporu do konania je na právnom posúdení toho, kto do konania vstupuje. Vstup do už prebiehajúceho

konania (bez ohľadu na dôvod, ktorý k tomu stranu sporu vedie) je bežným, z právnej úpravy civilného
procesu vyplývajúcim inštitútom a rizikom toho, kto do konania vstupuje, ktorý musí zvážiť svoju
hmotnoprávnu a procesnoprávnu pozíciu, berúc do úvahy spochybňovanie jeho nároku žalovanou
stranou, s prípadným neúspechom žaloby a z toho vyplývajúcimi následkami v podobe povinnosti
zaplatiť protistrane náhradu trov konania. Poukázala v tejto súvislosti na základnú zásadu civilného

sporového procesu - kontradiktórnosť a zodpovednosť strany sporu za výsledok konania. S poukazom
na uvedené žalovaná nepovažuje dôvod pristúpenia do konania uvádzaný žalobcami v 2. a 3. rade
za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval možnosť nepriznania náhrady trov konania
úspešnej protistrane, pretože v opačnom prípade by sa výnimka (§ 257 CSP) stala pravidlom (§ 255
ods. 1 CSP) a taký postup by znamenal neprípustné sankcionovanie žalovanej za jej aktívnu obranu

v konaní. Ďalej poukázala na to, že žalobcov v 2. a 3. rade nikto nenútil vstupovať do konania, boli
od začiatku právne zastúpení a museli si byť vedomí toho, že vstupom do konania sa vystavili riziku
povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania v takom prípade, ak žalobca v 1. rade svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v spore obháji a dôjde k zamietnutiu ich nároku. Taktiež podľa žalovanej nemôže obstáť
ani argument o nedôslednosti, resp. nejednoznačnosti právnej úpravy podľa zákona č. 182/1993 Z.z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ohľadom oprávnenia správcu konať pri správe domu
samostatne a vymáhať pohľadávky vlastníkov v konaní pred súdom. V tejto súvislosti uviedla, že v čase
vstupu žalobcov v 2. a 3. rade do konania bola otázka aktívnej vecnej legitimácie v súdnej praxi už
ustálená (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2013, sp. zn. 6Co/471/2012, uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012, sp.zn. 6MCdo/5/2011). Zo záverov uznesenia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 6.06.2016, sp. zn. 3Cdo 193/2014 vyvodila možnosť vlastníkov bytov a nebytových
priestorov sa rozhodnúť, ktorý z aktívne vecne legitimovaných subjektov (vlastníci alebo správca) bude
vymáhať pohľadávku z titulu úhrady za plnenia a príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv
domu. Nakoľko v danom prípade vymáhal pohľadávku súčasne správca aj vlastníci, táto skutočnosť
sa odzrkadlila aj v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý žalobu žalobcov v 2. a 3. rade zamietol,

s ktorým výrokom súhlasili a nepodali voči nemu odvolanie. V danej veci nešlo ani o nútené, ani
o nerozlučné spoločenstvo, čím nebol dôvod uvažovať o spoločnom procesnom úspechu všetkých
žalobcov a spoločnej náhrade trov konania a zároveň mali byť žalobcovia v 2. a 3. rade uzrozumení
s tým, že nakoľko sa ich aktívne vecné legitimácie v spore vylučujú, žaloba niektorého z nich bude
zamietnutásnásledkomznášanianáhradytrovkonaniažalovanej.Poukázalanauznesenieodvolacieho

súdu sp. zn. 11Co/427/2017-694, v ktorom vyjadril svoj záväzný právny názor o danosti aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v 1. rade, pričom aj napriek uvedenému právnemu názoru žalobcovia v 2. a 3. rade
v spore zotrvali a uplatňovali si zjavne duplicitný nárok. Ďalej argumentovala tým, že v spore sa bránila
úplne štandardným spôsobom, využívajúc prostriedky procesnej obrany a realizovaním procesných
úkonov,ktorérozhodnenemožnopovažovaťzazneužívajúcepráva,čisvojvoľnéabezúspešnébránenie

svojich práv. Dôkazom oprávnenosti jej postoja v spore je aj skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcom
v 2. a 3. rade bola úspešná v celom rozsahu a vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade čiastočne, pričom
žalobcovia jej argumenty v celom rozsahu odmietali a k uznaniu dôvodnosti niektorých jej námietok
došlo až rozhodnutím odvolacieho súdu. V závere sa ohradila voči tvrdeniu súdu prvej inštancie, že
žalobcovia v 2. a 3. rade mali naliehavý právny záujem na vstupe do konania, keďže bolo v ich

záujme, aby bola zaviazaná k zaplateniu žalovanej sumy, ktorú ostatní spoluvlastníci uhrádzali. Uvedené
tvrdenie nemá podľa jej názoru oporu vo vykonanom dokazovaní a táto okolnosť ani nebola zo strany
žalobcov preukázaná, pričom počas celého sporu preukazovala, že títo rovnako neplatili príspevkydo fondu prevádzky, údržby a opráv domu a žaloba bola podľa jej úsudku nástrojom žalobcov ako
majoritných vlastníkov na dosiahnutie údržby a opravy domu, ktoré by hradila aj za nich žalovaná.

5. Žalobcovia v 2. a 3. rade sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrili.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
(§ 362 v spojení s § 367 ods. 2 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle

§ 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska odvolaním
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné a napadnuté uznesenie je vecne správne, správne sú i dôvody preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu predovšetkým
správnosťprávnehoposúdeniajejnárokunanáhradutrovkonania[§365ods.1písm.h)CSP]zhľadiska
aplikácie ust. § 255 ods. 1 a § 257 CSP. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení
aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením

je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové
zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý
tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v
skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

8. Tento odvolací dôvod v posudzovanej veci nebol naplnený, nakoľko súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenie, ktoré aj správne vyložil, nedopustil sa omylu
pri aplikácii právneho predpisu, svoje úvahy a z nich plynúce závery zrozumiteľne, jasne, dostatočne
a logicky vysvetlil v dôvodoch svojho rozhodnutia, a dospel k zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu,

ktorým z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP náhradu trov konania žalovanej
výnimočne nepriznal aj napriek tomu, že mala v spore v právnom vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade plný
procesný úspech.

9. Z odôvodnenia preskúmavaného uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie o nároku strán na náhradu

trovkonaniavdanejvecinerozhodolpodľavýsledkukonania,resp.zásadyprocesnéhoúspechustránvo
veci (§ 255 CSP), ale odchýliac sa od tejto zásady aplikoval ust. § 257 CSP, pri svojom rozhodovaní vzal
do úvahy a správne vyhodnotil všetky relevantné skutkové okolnosti prípadu i dôvody na strane žalobcov
v 2. a 3. rade spočívajúce v okolnostiach uplatnenia ich práva, dôvodmi ich pristúpenia do konania na
žalujúcu stranu, nejednoznačnosti právnej úpravy podľa zák. č. 182/1993 Z.z. v znení novely účinnej

od 1.7.2006, ktoré odôvodnili aplikáciu ust. § 257 CSP a nepriznanie náhrady trov konania v právnom
vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade procesne úspešnej žalovanej z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

10. V danom prípade i podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu
ust. § 257 CSP, ktoré slúži k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, a je v súlade so zákonom i s princípom

spravodlivosti rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalovanej náhradu trov konania výnimočne
nepriznal.

11. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací
súd v súlade s § 387 ods. 2 CSP stotožňuje a na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého uznesenia

dodáva nasledovné:

12. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplývajú rozhodujúce argumenty, skutočnosti
a dôvody, z ktorých pri aplikácii ust. § 257 CSP vychádzal. Súd vychádzal zo správnej premisy, že toto
ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania, ktoré sa

ale nesmie vykladať tak, že možno kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu. Jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným
okolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťskutočnevýnimočnýcharakter,ktorýmusíbyťvrozhodnutí
aj náležite odôvodnený.13. Aj podľa názoru odvolacieho súdu významné z hľadiska uplatnenia ust. § 257 CSP sú aj okolnosti,
za ktorých žalobcovia v 2. a 3. rade uplatnili nárok na súde ako aj dôvody ich pristúpenia do konania

na žalujúcu stranu z dôvodu právnej istoty a žalovanou namietanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v 1. rade, v záujme dosiahnutia úhrad dlžných mesačných platieb do fondu prevádzky, údržby a opráv
domu od žalovanej, ako aj ďalšie okolnosti, na ktoré odvolací súd poukázal už v rozsudku č.k.
9Co/129/2021-924 zo dňa 28.92022 vo vzťahu k zrušeným výrokom V. a VI. o priznaní náhrady trov
konania žalovanej proti žalobcom v 2. a 3. rade. Na vyslovenom právnom názore, ktorým bol súd prvej

inštancie v novom rozhodnutí viazaný, odvolací súd zotrváva a nenašiel dôvod na jeho zmenu, ani
v kontexte odvolacej argumentácie žalovanej uvedenej v podanom odvolaní.

14. Skutočnosti a argumenty, ktoré žalovaná uviedla v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť rozhodnutia o trovách konania z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu,
neodôvodňujú záver o nesprávnom právnom posúdení otázky náhrady trov konania v právnom vzťahu

žalovanej a žalobcov v 2. a 3. rade a neumožňujú prijať iné rozhodnutie v prospech žalovanej, a teda
aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP ako základný princíp určujúci nárok úspešnej strany sporu na náhradu
trov konania, podľa zásady procesného úspechu v konaní.

15. Neobstojí ani odvolacia argumentácia žalovanej, v ktorej namietala, že žalobcovia v 2. a 3. rade

si mali svoje procesné postavenie ustrážiť a niesť riziko nedostatku ich aktívnej vecnej legitimácie
v podobe povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane sporu. V spojitosti s uvedeným odvolací súd
poznamenáva, že IV. výrok rozsudku zo dňa 23.11.2020, sp. zn. 11C/19/2009-788, ktorým súd žalobu
žalobcov v 2. a 3. rade zamietol z dôvodu nedostatku ich aktívnej vecnej legitimácie v danom spore,
nebol napadnutý odvolaním žalobcov v 2. a 3. rade, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1, 2 CSP),

a preto nebol (ani nemohol byť) v tejto časti predmetom odvolacieho prieskumu. V kontexte žalovanou
namietaných okolností uplatnenia nároku žalobcami v 2. a 3. rade, resp. dôvodov ich pristúpenia do
konania na stranu žalobcu, odvolací súd opakovane dáva do pozornosti právny názor, ktorý Najvyšší
súd SR formuloval v uznesení sp. zn. 3Cdo 193/2014 zo dňa 6.06.2016, v ktorom uviedol, že „správca
je oprávnený aj po novele zákona č. 182/1993 Z.z. vykonanej zákonom č. 268/2007 Z.z. účinnej od

1.7.2006privýkonesprávymajetkuvlastníkovbytovanebytovýchpriestorovvmeneanaúčetvlastníkov
vymáhať úhrady za plnenia a príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu; uvedené však
nevylučuje, že samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov nemôžu sami tieto úhrady vymáhať a
opačný výklad by viedol k príliš formalistickému prístupu súdu a odopretiu práva na súdnu ochranu“.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolanie žalovanej nemožno považovať za opodstatnené,
a preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nárok ich náhradu nepriznal,

pretože žalovaná v odvolacom konaní nebola úspešná a úspešným žalobcom v 2. a 3. rade žiadne trovy
súvisiace s odvolacím konaním preukázateľne nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.