Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1720201589
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:1720201589.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a Mgr. Mareka Janigloša v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar. XX. XX. XXXX,
bytom E. X, F. - G., zastúpený: Hriadel-Heger & Partners s.r.o., so sídlom Železničiarska 3191/18 ,
Bratislava, IČO: 51 643 359, proti žalovanej: H. I. J., D., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, L., zastúpená:
JUDr. Ing. Ronald Kočiščák, advokát so sídlom Farská 12, Nitra, o zaplatenie sumy 100 000 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“)
zo dňa 25. septembra 2024 č.k. 16C/32/2021-538 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 100 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 100 000
eur od 10. 10. 2020 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanej.
1.1. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že medzi žalobcom a žalovanou bola

uzavretá písomná zmluva o pôžičke dňa 30. 11 .2016 (ďalej len „zmluva o pôžičke“), pričom podpis
žalovanej bol úradne osvedčený. Ako veriteľ predmetnej pôžičky vystupoval žalobca, v pozícií dlžníka
žalovaná, pričom strany boli identifikované dátumom narodenia, uvedením rodného čísla, a miestom
trvalého pobytu. Predmetom zmluvy bolo požičanie peňazí veriteľom dlžníkovi vo výške 100 000 eur.
Pôžička bola poskytnutá dlžníkovi pred podpisom zmluvy v hotovosti. Dlžník zároveň svojim podpisom
potvrdil prevzatie sumy najneskôr do 30. 11. 2016. Strany si dohodli zmluvný úrok vo výške 15 000
eur za každé tri mesiace trvania pôžičky, jeho splatnosť je k dátumom v kalendárnom roku : 07.03,

07.06., 07.09 a 07.12. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník vráti veriteľovi dlh jednorazovo v lehote troch
mesiacov odo dňa vyžiadania veriteľa, v hotovosti v mieste bydliska veriteľa. Taktiež sa zmluvné strany
dohodli pre prípad omeškania dlžníka so zaplatením dlhu na zákonnom úroku z omeškania a to odo dňa
nasledujúceho po dni splatnosti dlhu až do úplného zaplatenia.
1.1.1. Žalobca dňa 18. 05. 2017 realizoval vklad v hotovosti vo výške 14 500 eur na účet E. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX, ktorý mal patriť žalovanej. Z výpisu na č. l. 17 spisu vyplýva, že žalovanej, označenej
ako príjemca, bola dňa 18. 09. 2017 zaslaná suma 42 500 eur, s poznámkou „pôžička“. Z predloženého

výpisu - detail platby zo dňa 18. 09. 2017 vyplýva, že žalobca odoslal platbu vo výške 50 000 eur a to na
účet E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorý mal patriť žalovanej. Z výpisu - detail pohybu účtu IBAN
E. vyplýva, že na účet príjemcu, žalovanej bola zaslaná suma vo výške 10 000 eur dňa 04. 12. 2017.1.1.2. Z výzvy zo dňa 08. 06. 2020 adresovanej žalovanej, vyplýva, že žalobca vyzýval žalovanú na
vrátenie pôžičky vo výške 100 000 eur do 3 mesiacov od doručenia výzvy v zmysle článku IV. zmluvy o
pôžičke. Z podacieho hárku (č. l. 57 spisu) k predmetnému listu vyplýva odoslanie

predmetnej listiny na poštovú prepravu dňa 16. 06. 2020, pričom zásielka sa vrátila odosielateľovi z
dôvodu neprevzatia odbernej lehote žalovanou dňa 09. 07. 2020. Z výpisu z účtu Slovenskej sporiteľne
- aplikácie George (č. l. 168 po zmene skutkových tvrdení) vyplýva odoslanie sumy 93 709,51 eura a
to dňa 28. 12. 2016 na účet príjemcu IBAN: E.. Z predloženej komunikácie vyplýva súkromná a intímna
komunikácia strán sporu.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 488, § 489, § 494, §
657 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov).
1.3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie pripomenul, že sporové konanie je kontradiktórnym
konaním, v ktorom sa priorizuje procesná aktivita a procesná diligencia strán sporu. Ďalej uviedol
teóriu týkajúcu sa dôkazného bremena, preukázania tvrdení strán sporu, ako aj právnu teóriu týkajúcu
sa zmluvy o pôžičke. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke,

sporným však bolo, či skutočne, t.j. aj reálne došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov vo výške
100 000 eur. Dôkazné bremeno zaťažuje veriteľa, ktorý musí bez pochybností preukázať odovzdanie
peňažných prostriedkov dlžníkovi. Konštatoval, že z článku II. zmluvy o pôžičke rezultuje dohoda strán
o tom, že peňažné prostriedky v uvedenej výške boli poskytnuté dlžníkovi pred podpisom zmluvy
v hotovosti, čo dlžník zároveň svojim podpisom aj potvrdil. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS

SR sp.zn. 7Cdo/276/2020, zo záverov ktorého vyplýva, že ak zmluva o pôžičke obsahovala vyhlásenie
žalovaného(dlžníka),žeprevzatiepôžičkyodveriteľapotvrdzujesvojímpodpisomnazmluveanastrane
druhej, že žalovaný (dlžník) účinným a procesne dovoleným spôsobom nepoprel v zmluve uvedené a
ním podpísané považuje dovolací súd za správnu a zodpovedajúcu zistenému skutkovému stavu. V
predmetnom prípade bol podpis na zmluve aj úradne overený, preto súd nemal dôvod pochybovať o

tom, že žalovaná uzavrela pôžičku so žalobcom, ale zároveň potvrdila prevzatie finančných prostriedkov.
Žalovaná žiadnym relevantným dôkazom nevyvrátila svoje tvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov
na základe jej vyhlásenia, ktoré bolo inkorporované do zmluvy. Okrem toho, žalovaná má právnické
vzdelanie, v dôsledku čoho je podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že musela vedieť, aké dôkazné
bremeno ju bude zaťažovať v prípade vrátenia peňažných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičky.

1.4. Konštatoval tiež, že všetky, v konaní vykonané dôkazy, výsluch žalobcu, zmluva o pôžičke
zo dňa 30. 11. 2016, súkromná komunikácia strán sporu vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, tak priamych,
ako aj nepriamych, ktoré dôkazne podporujú žalobný nárok, ktorý je predmetom sporu.
1.5. K žalovanou vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie konštatoval, že v
zmluve o pôžičke, v článku IV. sa strany dohodli, že dlžník vráti dlh jednorazovo v lehote 3 mesiacov

odo dňa vyžiadania veriteľa. Takéto dojednanie následne determinuje aj plynutie premlčacej doby na
uplatnenie žalobného nároku zo zmluvy o pôžičky. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej
republiky, sp. zn. 4 Cdo 146/2008 a sp. zn. 1 Cdo 25/03: „Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou,
ani iným spôsobom, možno podľa § 563 OZ o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje

dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva
nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru dovolacieho súdu prípadoch,
ktorých čas plnenia nebol dohodnutý ani ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí,
začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom záväzku je povinnosť niečo dať alebo
konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je vymedzený objektívne (od slova „mohlo a

nie mohol“), nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok
chápaný ako právna možnosť uplatniť svoje subjektívne právo, t. j. domáhať sa právnej ochrany jeho
realizácie“. Rovnako Najvyšší súd SR, sp. zn. 3 Cdo 174/2016 (ZSP, 2017, č. 1) uviedol: „Začiatok
plynutia všeobecnej premlčacej doby (§ 101 Občianskeho zákonníka) a začiatok omeškania dlžníka (§
517 Občianskeho zákonníka) sa odvíja od okamihu splatnosti práva na plnenie. Ak doba splnenia dlhu

nebola dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku
dlhu“.
1.6. V prejednávanom prípade však doba plnenia bola inak ustanovená, respektíve inak dohodnutá
(vrátenie dlhu v lehote troch mesiacov odo dňa vyžiadania veriteľa), preto nemožno akceptovať
námietku premlčania. Žalobca preukázal reálne poskytnutie peňažných prostriedkov (v zmysle záverov

novozaloženej súdnej praxe – vyhlásenie žalovanej o prevzatí finančných prostriedkov, žalovaná
nepreukázala, že dlh zanikol, alebo voči žalobcovi tento nemá), vyzval žalovanú na plnenie v lehote
troch mesiacov od doručenia výzvy (ktorá bola v zmysle čl. VI. bod 2 zmluvy o pôžičke
uzavretej dňa 30. 11. 2016 doručená fikciou doručenia a to dňom vrátenia odosielateľovi – právnemuzástupcovi žalobcu, t. j. dňom (09. 07. 2020), pričom premlčacia doba na uplatnenie jeho nároku
v žiadnom prípade nemohla plynúť dňom nasledujúcim po vzniku dlhu, t.j. dňom, ktorý nasleduje po dni
uzavretia zmluvy 01. 12. 2016. Dohodu o splatnosti dlhu možno interpretačne podradiť minimálne pod

pojem inak ustanovená (podľa názoru súdu prvej inštancie bola jasne dohodnutá), preto premlčacia
doba začala plynúť dňom nasledujúcim po dni splatnosti dlhu (09. 07. 2020), teda odo dňa 10. 07. 2020,
pričom žaloba bola podaná pôvodne na Okresný súd Pezinok dňa 18. 09. 2020. Nárok žalobcu tak nie
je premlčaný, pretože žaloba bola podaná v trojročnej premlčacej dobe.
1.7. Súd prvej inštancie sa teda vysporiadal so všetkými skutočnosťami, i tými, ktoré sú obsiahnuté

odvolaní žalobcu, pričom poukázal na hodnotenie dôkazného bremena týkajúceho sa vrátenia pôžičky,
s ohľadom na novú aplikačnú prax, citujúc viaceré rozhodnutia, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal.
Súd prvej inštancie nevykonal vo veci výsluch žalovanej, pretože súd vykonáva dôkazy len na návrh
strany sporu, právny zástupca žalobcu netrval na výsluchu žalovanej. Súd nemôže z vlastnej úradnej
činnosti odstraňovať rozpory, ergo vykonať výsluch tej strany, ktorý navrhnutý nebol, s výnimkou konaní
so slabšou stranou (o takéto konanie nejde). V takom prípade by súd porušil zásadu kontradiktórneho

civilného sporového konania (tým aj zásadu rovnosti zbraní), ktoré je postavené na drvivej väčšine
procesnej aktivite sporových strán, určitými zákonnými výnimkami.
1.8. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nespochybnila účinným spôsobom
žalobcom predložené dôkazy, spochybňovala iba neposkytnutie peňažných prostriedkov vo výške 100
000 eur, avšak toto jej tvrdenie nepriamo vyvracia súkromná komunikácia, ktorej hodnovernosť žalovaná

nespochybnila. V uvedenej situácii bola žalovaná v dôkaznej núdzi, pretože ju zaťažovalo dôkazné
bremeno, ktoré na ňu prešlo. Podľa názoru súdu prvej inštancie, jediným cieľom žalovanej bolo po
rozhodnutí odvolacieho súdu oddialiť rozhodnutie súdu. Ani navrhované odročenie pojednávania na
neurčito z dôvodu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ňou podanej sťažnosti, súd prvej
inštancie nebral do úvahy, pretože toto smerovalo len k predĺženiu konania. Okrem toho, žalovaná

ani nepreukázala v konaní pred súdom podanie ústavnej sťažnosti. Nad rámec uvedeného, súd prvej
inštancie poznamenal, že námietkami žalovanej, ktoré smerovali proti výške dohodnutého úroku v
zmluve o pôžičke sa nezaoberal, pretože tento nárok po čiastočnom späťvzatí žaloby nebol predmetom
konania.
1.9. Keďže sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho splatného záväzku, ktorý bol splatný

dňa 09. 10. 2020 (doručenie výzvy na plnenie dňa 09. 07. 2020 plus tri mesiace), voči žalobcovi, súd
prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5% ročne, ktorý si žalobca
uplatnil v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., a to odo dňa 10. 10. 2020 (deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej lehoty na plnenie). Žalovanej
tak súd uložil zaplatiť sumu 100 000 eur spolu s príslušenstvom a to podľa § 232 ods. 3 CSP do troch

dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pretože nebol dôvod určiť dlhšiu lehotu na plnenie (paričnú lehotu).
1.10.Onárokunanáhradutrovprvoinštančného,akoajodvolaciehokonaniasúdrozhodolpodľapomeru
úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP poukazom na § 396 ods. 3 CSP. Keďže žalobca bol konaní plne
úspešný, zatiaľ čo žalovaná nedosiahla žiaden materiálne merateľný úspech, súd prvej inštancie priznal
žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dôvody hodné osobitného

zreteľa podľa § 257 CSP súd prvej inštancie v prejednávanom spore nevzhliadol, tieto netvrdili ani strany
sporu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná. Dôvodila, že súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2.1. Odvolateľka v prvom rade namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď súd
prvej inštancie samotnému zhodnoteniu vykonaných dôkazov, svedčiacich v prospech žalobkyne,
venoval minimálnu, resp. žiadnu pozornosť, odôvodnenie rozsudku je nedostatočné, arbitrárne a aj
nepreskúmateľné.

2.2. Žalovaná trvá na uplatnenej námietke premlčania. Z celého konania vyplýva, že splatnosť
dlhu bola dohodnutá tak, že počiatok plynutia trojmesačnej splatnosti závisí výlučne na rozhodnutí, vôli
veriteľa a žalovaná ako dlžník nemala možnosť ovplyvniť toto rozhodnutie. V tejto súvislosti uvádza
rozhodnutie súdu R 1/1998, z ktorého vyplýva, že premlčacia doba začína plynúťdňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k vzniku dlhu za predpokladu, že začiatok plynutia premlčacej
doby nezávisí o subjektívnej okolnosti. Taktiež poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/146/2008,
podľa ktorého premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako veriteľ vyzve dlžníka na plnenie. Taktiež

poukazovala na rozhodnutia krajských súdov, ako aj českej judikatúry. Uviedla, že v danom prípade
bola splatnosť dlhu ponechaná výlučne na vôli žalobcu a žalobca, ako veriteľ, mal možnosť svoje právo
vykonať po prvý raz tri mesiace od uzavretia zmluvy o pôžičke, teda 01. 03. 2017, premlčacia doba
uplynula najneskôr 01. 03. 2020, žalobca však podal žalobu až dňa 18. 09. 2020. Námietka premlčania
uplatnenážalovanoujezákonnouprekážkoupriznanážalovanéhonárokužalobcoviasúdprvejinštancie

preto vec nesprávne právne posúdil.
2.3. Odvolateľka ďalej namieta možnú dôvodnú pochybnosť o zaujatosti zákonného sudcu v neprospech
žalovanej. Súd prvej inštancie odmietol vykonať výsluch žalovanej a rozhodol napriek tomu, že žalovaná
sa riadne ospravedlnila a svoju neúčasť a jej dôvod aj riadne preukázala a uviedla, že sa k veci chce
vyjadriť a nesúhlasí s prejednaním veci v jej neprítomnosti, čo súd prvej inštancie neakceptoval, resp.
ignoroval. Týmto konaním zo strany súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
2.4. Za absolútne nesprávne vyhodnotenie dôveryhodnosti tvrdení žalobcu, ktorý viackrát menil
svoje vyjadrenia, tvrdenia, úmyselne zavádzal, možno označiť rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď
nesprávne a zaujato v prospech žalobcu vyhodnotil toto vyjadrenie a dôkaz ako nesúvisiaci dôkaz.
Žalobca nie je dôveryhodnou osobou a teda ani nemôže byť jeho tvrdenie o poskytnutí hotovostnej

pôžičky pravdivé, nakoľko bolo dôvodne spochybnené.
2.5. Žalobca nemohol žalovanej poskytnúť pôžičku v hotovosti v sume 100 000 eur, nakoľko zákonom
č. 394/2012 Z.z. je zakázané vykonať platbu v hotovosti nad 15 000 eur. Z tohto dôvodu je predmetná
zmluva o pôžičke neplatným právnym úkonom, nakoľko dohoda o hotovostnej platbe odporuje, resp.
obchádza zákon. Neplatnosť zmluvy o pôžičke spôsobuje aj dohoda o úroku vo výške 5 000 eur

mesačne, čo si uvedomil aj sám žalobca, keď v tejto časti zobral žalobu späť. Za najdôležitejší dôvod
neplatnosti zmluvy o pôžičke považuje odvolateľka dohodu o splatnosti dlhu, ktorá priamo obchádza
zákon,kedysatýmtospôsobomobchádzaplynutiepremlčacejdoby. Aksúdprvejinštancienepovažoval
takto zmätočnú dohodu o splatnosti za dôvod pre uplynutie premlčacej doby, musí ju potom posúdiť
ako obchádzanie zákona, čo je dôvodom pre neplatnosť zmluvy o pôžičke, prinajmenšom v časti doby

splatnosti dlhu. V oboch prípadoch však spôsobuje premlčanie nároku.
2.6. Odvolateľka považuje predmetnú zmluvu o pôžičke za neplatný právny úkon, preto ani nemožno
uvažovať o plynutí premlčacej doby od doby, ktorú si svojvoľne určil žalobca, ale výlučne od doby
prípadného uzavretia tohto neplatného právneho úkonu a to aj zohľadnení dvojročnej premlčacej doby.
2.7. Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobca sa pôvodne domáhal od

žalovanej zaplatenia sumy 400 000 eur a následne z dôvodu, že celá žaloba bola iba špekulatívna
a nepravdivá, znížil požadovanú sumu na 400 000 eur. Ak by sa súd nezaujato a objektívne zaujímal
o toto konanie žalobcu, neušlo by jeho pozornosti, že ak niekto skutočne poskytne sumu 400 000
eur, asi len tak bez ďalšieho nenechá sumu 300 000 eur bez toho, aby sa domáhal jej vrátenia.
Z tohto dôvodu išlo iba o vymyslenú pohľadávku, ktorá žalovanej nikdy poskytnutá nebola. Ignorovanie

týchto skutočností zo strany súdu prvej inštancie potvrdzuje porušovanie práv žalovanej na spravodlivý
súdny proces, zabezpečenie rovnakých práv oboch sporových strán, čím bola porušená zásada rovnosti
zbraní.
2.8. Arbitrárne rozhodnutie súdu prvej inštancie, založené na vyhodnotení dôkazu údajnej komunikácie
ako pravej a pravdivej napriek tomu, že bola namietaná žalovanou, čo súd prvej inštancie opomenul,

je nezákonný postup súdu prvej inštancie. Súd žiadnym spôsobom neoveril pravosť a pravdivosť tejto
komunikácie, nekriticky a zaujato sa stotožnil s tvrdením žalobcu napriek tomu, že žalobca vo vzťahu
k tomuto dôkazu neuniesol dôkazné bremeno. Taktiež nie je správne tvrdenie súdu prvej inštancie, že
žalovaná nepreukázala podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko oznámila súdu číslo konania na ústavnom
súde. Žalovaná je preto toho názoru, že závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, súd prvej inštancie

dospel k týmto záverom na základe nesprávnych skutkových zistí z vykonaných dôkazov, vec nesprávne
právne posúdil a opomenutím dôkazov, resp. vyjadrení žalovanej aj porušil je právo na spravodlivý
proces.
2.9. Odvolateľka sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie o tom, že dôkazy vytvárajú ucelenú
reťaz dôkazov, tak priamych, ako aj nepriamych, nakoľko súd prvej inštancie toto tvrdenie založil na

pochybnom výsluchu žalobcu, ktorý sám seba opakovane v konaní spochybnil ako dôveryhodnú osobu,
údajne súkromnej komunikácii, ktorej pravosť a pravdivosť žalovaná odmietla ako nepravdivú. Okrem
týchto dôkazov veľmi pochybnej výpovednej hodnoty, ktoré spolu nie že preukazujú, ale spochybňujúnárok žalobcu, neuviedol žiadny iný dôkaz, ktorý by svedčil v prospech žalobcu. Preto je aj toto
rozhodnutie súdu prvej inštancie možné hodnotiť ako nesprávne a nezákonné.
2.10. Nesprávny postup súdu prvej inštancie namieta žalovaná aj pri postupe súdu, kedy tento

nerozhodol o premlčaní nároku z dôvodu podstatnej zmeny skutkových okolností, kedy žalobca začal po
predložení výpisu z účtu tvrdiť, že týmto spôsobom mala byť poskytnutá pôžička namiesto poskytnutia
pôžičky v hotovosti. Súd prvej inštancie mal o tejto zmene skutkových okolností rozhodnúť ako o zmene
žaloby, ktorá však bola urobená po uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie však znovu v prospech
žalobcu takto nekonal a ponechal žalobcovi čas na opravu svojho tvrdenia.

2.11. Odvolateľka v podanom odvolaní tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku,
ktoré vôbec nie je presvedčivé, aby ho bolo možné považovať za rozhodnutie v súlade so základnými
zásadami civilného sporového konania. Poukázala na rozhodnutia súdov, ako aj ústavného súdu.
2.12. Navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu žalobcu zamietnuť v celom
rozsahu a priznať žalovanej náhradu trov konania.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že s tvrdeniami žalovanej nesúhlasí,
s rozsudkom súdu prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje a považuje ho za vecne a právne
správny a dostatočne odôvodnený.
3.1. Žalovaná aj naďalej zotrváva na vznesenej námietke premlčania. Napriek viacerým súdnym
rozhodnutiam, ktoré žalovaný produkuje v samotnom texte odvolania, ani jedno okrem iného nie je

možné aplikovať na skutkový stav v danom konaní. Žalobca zámerne opomína skutočnosť, že v
prejednávanej veci sa nejedná o situáciu, ktorú zakotvuje § 563 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je
dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie požiadal, na situáciu ktorú by sa žalovaným
produkované rozhodnutia súdov mohli za určitých okolností aplikovať. V danej veci v písomne uzavretej

zmluve o pôžičke bolo jasne a bez akýchkoľvek pochybností dohodnuté, že splatnosť pôžičky je tri
mesiace odo dňa vyžiadania veriteľa. Žalobca vyzval žalovanú na plnenie listom zo dňa 08.
06. 2020, ktorá bola žalovanej doručená dňa 09. 07. 2020, premlčacia doba začala plynúť dňom
nasledujúcim po dni splatnosti dlhu, teda dňom 10. 07. 2020.
3.2. K námietke zaujatosti, resp. absencii nestrannosti a objektívnosti pri rozhodovaní zákonného sudcu

vneprospechžalovanejibadodal,žetietotvrdeniajemožnépokladaťzasúdurážajúcenajmäsohľadom
na skutočnosť, že napriek úplnej pasivite žalovanej, konajúci súd prvým rozsudkom rozhodol v prospech
žalovanej. Názor žalovanej, s ktorým nemožno súhlasiť, je možné pokladať za subjektívny pohľad
žalovanej. Nie je pravdou, že konajúci súd nechcel, resp. odignoroval vykonanie dôkazu výsluchu
žalovanej, za ktorým účelom nariadil až tri pojednávania, ktoré boli zo strany žalovanej zmarené. Ak

bolo snahou a záujmom žalovanej jej výsluch a ak by bolo pravdou, že jej neprítomnosť neviedla len
k nehospodárnemu predlžovaniu konania, zaslala by svoje vyjadrenie písomne, čo však neurobila.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaná bola v celom konaní úplne pasívna. Tvrdila iba, že jej
žalobca peniaze neodovzdal, bez akéhokoľvek iného dôkazu jeho predložením, či navrhnutím. Nedošlo
ani k minimálnej snahe vyvrátiť tvrdenia žalobcu o poskytnutí finančných prostriedkov. Vo svojej pasivite

žalovaná pokračovala aj tým, že sa k podanému odvolaniu žalobcu voči prvému rozsudku vôbec
nevyjadrila. Žalovaná návrh na svoj výsluch prvýkrát uviedla v žiadosti o odročenie pojednávania dňa 24.
06. 2024, kedy právny zástupca v ospravedlnení neúčasti iba stroho poznamenal, že aj vzhľadom k jej
požadovanému výsluchu trvá žalovaná na účasti svojho právneho zástupcu. Uvedené nemožno vnímať
ako doplnenie dokazovania, resp. návrh na vykonanie dôkazného prostriedku. Rovnako absurdným

tvrdením žalovanej je aj tvrdenie, že súd rozhodol rozsudkom dňa 25. 09. 2024, teda v deň pojednávania
a bol v podstate rozhodnutý o tom, ako vec rozhodne bez ohľadu na to, ako sa vyjadrí žalovaná. Toto
tvrdenie je v rozpore s ustanoveniami § 157 ods. 1, § 219 ods. 2 CSP. Na základe vyššie uvedeného
nemožno súhlasiť so záverom žalovanej, podľa ktorej ignorovaním vyjadrení žalovanej a jej požiadavky
na realizáciu jej ústavného práva byť vypočutá pri prejednávaní veci (pozn. medzi rečou popri žiadosti

o odročenie pojednávania z dôvodu PN jeho právneho zástupcu, v uvedenom podaní žalovaného bola
snaha aj súd zaviesť svojim klamlivým tvrdením, že nemal čas sa oboznámiť z dôvodu krátkosti času s
predloženými dôkazmi, uvedené dôkazy boli žalobcom riadne a včas doložené už v konaní pred
prvostupňovým súdom v prvom prípade) a mať možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam resp.
dôkazom, bolo porušené právo uskutočňovať procesné práva žalovanej v takej miere, že je naplnený

odvolací dôvod, kedy súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.3. K tvrdeniam žalovanej o opakovanom klamaní žalobcu, predkladaní dôkazov, o ktorých najskôr
tvrdil, že niečo preukazujú, následne úplne zmenil svoje tvrdenie a súd prvej inštancie toto tvrdenieodignoroval a následne nesprávne a zaujato v prospech žalobcu vyhodnotil, iba poukázal na svoje
vyjadrenie zo dňa 19. 10. 2023, v ktorom túto skutočnosť vysvetlil. Žalobca jednoznačne preukázal
konajúcemu súdu, že zmluvou o pôžičke poskytol žalovanej finančné prostriedky bezhotovostne a teda

predloženie uvedených bankových výpisov je vo vzťahu k meritu veci irelevantným.
3.4. K tvrdeniu žalovanej o neplatnosti zmluvy o pôžičke v dôsledku porušenia zákona o obmedzení
platieb v hotovosti, poukázal na ustanovenie § 5 zákona číslo 394/2012 Z.z., podľa ktorého ak došlo
k poručeniu zákazu podľa § 4, nie je tým dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe ktorých
sa vykonala platba v hotovosti.

3.5. Za absurdný považuje aj záver žalovanej, podľa ktorého neplatnosť zmluvy o pôžičke spôsobuje aj
dohoda o úroku vo výške 5 000 eur mesačne. Ani jedna z podmienok uvedených v ustanovení § 39a
Občianskeho zákonníka nebola v danom prípade naplnená. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaná
je absolventkou práva a obsah vzájomných plnení jej prinajmenšom musí byť známy. Žalovaná až
v odvolaná napáda platnosť zmluvy o pôžičke, nakoľko ani v konaní do vydania prvého rozsudku, ani
v konaní do vydania druhého rozsudku žalovaná platnosť tejto zmluvy nenamietala.

3.6. Za nezmyselné považuje aj tvrdenie žalovanej o neplatnosti zmluvy o pôžičke z dôvodu, že dohoda
o splatnosti dlhu obchádza zákon, kedy sa na základe tejto dohody obchádza plynutie premlčacej doby.
Žalovaná sama na tomto mieste potvrdzuje existenciu dohody strán o splatnosti dlhu a súčasne v ďalšej
veteúčelovotútodohodunapádaneplatnosťou,resp.dohodouspôsobujúcouuplynutiepremlčacejdoby.
3.7. K dôkazu o súkromnej komunikácii a tvrdeniam žalovanej uviedol: podľa tvrdenia žalovanej, nie je

pravdou záver súdu, podľa ktorého ,,avšak toto je tvrdenie nepriamo vyvracia súkromná komunikácia,
ktorej hodnovernosť žalovaná nespochybnila, keď táto opakovane namietala pravosť a pravdivosť
všetkých dôkazov predlžených žalobcom a to aj vrátane tejto „komunikácie“, ktorej pravosť a pravdivosť
súd prvej inštancie vôbec neskúmal ......Konkrétne žalovaná namietala pravosť a pravdivosť tejto údajnej
komunikácie vo vyjadrení zo dňa 26. 05. 2022 /bod 5/...“. Z uvedeného tvrdenia žalovanej možno

jednoznačne vyvodiť záver, že žalovaná v žiadosti o odročenie pojednávania zo dňa 24. 06. 2024
zámerne uviedla nepravdivé tvrdenie, že sa nestihla oboznámiť so žalobcom predloženými dôkazmi
(okrem nepravdy o tom, že tieto dôkazy predložil žalobca až v konaní po rozhodnutí odvolacieho súdu),
keď teraz uvádza, že už v podaní zo dňa 26. 05. 2022 pravosť a pravdivosť tejto
komunikácie poprel. Žalovaná v podaní zo dňa 26. 05. 022 uvádza: „Žalovaná poprela skutočnosti, ktoré

vyplývajú z dôkazov predložených žalobcom, žalovaná namieta pravosť a pravdivosť týchto dôkazov
avšak aj v prípade ak by tak neurobila, uvedené dôkazy by mohli preukazovať jedine to, že žalobca
mal viac ako 2 roky na podanie žaloby od času kedy mala prebehnúť údajná komunikácia medzi ním
a žalovanou, a túto dobu na podanie žaloby nevyužil“. Poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1, ods. 2
CSP. Žalovanou uvedené popretie pravosti a pravdivosti žalobcom predloženej komunikácie nemožno

považovať za účinné popretie.
3.8. Žalovaná v ďalšom bode odvolania uvádza, že nezákonný a nesprávny je postup súdu prvej
inštancie v súvislosti s týmto dôkazom v tom, že súd žiadnym spôsobom neoveril pravosť a pravdivosť
tejto komunikácie, nekriticky a nezaujato sa stotožnil s tvrdením žalobcu o údajnej pravdivosti tejto
komunikácie aj napriek tomu, že žalobca vo vzťahu k tomuto dôkazu neuniesol dôkazné bremeno (pozn.

nie je zrejmé z čoho vychádza tento záver žalovaného. Poukázal na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP
s tým, že žalovaná vo vzťahu k ,,popretiu pravdivosti a pravosti komunikácie“ žiaden
dôkaz nenavrhla vykonať.
3.9.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkužalobcapovažujezadostatočné,obsahujúcesprávnetvrdenia
v súlade s vykonaným dokazovaním. Kategoricky odmieta akúkoľvek zaujatosť rozsudku v prospech

žalobcu a v neprospech žalovanej, nevyváženosť v hodnotení dôkazov predložených stranami sporu
a neodôvodnenosť, či nezákonnosť.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie

vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385
ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie

správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.5. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha uloženia povinnosti žalovanej,
zaplatiť mu sumu 100 000 eur z titulu pôžičky, ktorú žalovaná žalobcovi nevrátila. Žalovaná všeobecne,
bez ďalšieho dôkazu iba vyslovila, že žiadne peniaze neprevzala.

5.1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu prvým rozsudkom zo dňa 19. 09. 2022 zamietol. Dôvodil tým,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že skutočne, reálne odovzdal žalovanej finančné
prostriedky. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalobca, ktorý ho napadol odvolaním,
pričom dôvodil tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne vyhodnotil po skutkovej stránke, nakoľko sa
vôbec nezaoberal tvrdeniami žalobcu, ním predloženými dôkazmi, ako písomnou zmluvou o pôžičke,

či predloženou korešpondenciou. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, procesné pochybenie
spočívajúce v nedodržaní ustanovenia § 181 ods. 2 CSP. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
5.2. V dôsledku podaného odvolania odvolací súd uznesením zo dňa 27. 07. 2023 č.k.
25Co/13/2023-412 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Súdu prvej inštancie uložil opätovne vyhodnotiť všetky listinné dôkazy tak jednotlivo, ako
aj v ich súhrne, taktiež vykonať dokazovanie, ktoré strany sporu navrhnú, prípadne na návrhy strán sporu

doplniť dokazovanie tak, aby mal k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie v danej veci.
5.3. Po zrušení prvého rozsudku súd prvej inštancie vyzval strany sporu na predloženie návrhov
procesného útoku a procesnej obrany podľa § 153 ods. 1 CSP s poučením o následkoch nepredloženia
týchto návrhov v súdom určenej lehote. Žalovaná proti uzneseniu odvolacieho súdu o zrušení rozsudku
súdu prvej inštancie zo dňa 19. 09. 2022 podala dovolanie, ktoré dovolací súd uznesením zo dňa 27. 03.

2024 č.k. 5Cdo/21/2024-470 odmietol z dôvodu neprípustnosti dovolania proti napadnutému uzneseniu.
5.3.1. Žalobca na výzvu súdu prvej inštancie na predloženie návrhov, resp. dôkazov reagoval písomným
vyjadrením zo dňa 17. 10. 2023. Žalovaná na výzvu súdu na predloženie návrhov procesného útoku
a procesnej obrany nereagovala. Po odmietnutí dovolania žalovanej súd prvej inštancie v danej veci
nariadil pojednávanie na deň 24. 06. 2024, na ktoré právny zástupca žalovanej svoju neúčasť z dôvodu

práceneschopnosti ospravedlnil a zároveň bol stranám sporu oznámený nový termín pojednávania na
deň 29. 07. 2024. Žalovaná sa opätovne ospravedlnila s tým, že má dovolenku. Súd prvej inštancie
jej oznámil, že ospravedlnenie neakceptuje. Predmetné pojednávanie odročil
na deň 25. 09. 2024, z účasti ktorého sa opätovne ospravedlnil právny zástupca žalovanej s tým,
že stále je práceneschopný, zároveň ospravedlnil aj neúčasť žalovanej z dôvodu náhleho zhoršenia

zdravotného stavu. Súd prvej inštancie oznámil žalovanej, že jej neúčasť na pojednávaní neakceptuje,
nakoľkožiadosťneobsahujedôležitýdôvod.Napojednávanídňa25.09.2024súdprvejinštancievyhlásil
napadnutý rozsudok.
5.4. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 100 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zaoberal sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku všetkými námietkami, ktoré boli zo strany žalovanej v priebehu konania
prednesené, námietkou premlčania a napadnutý rozsudok riadne odôvodnil.
5.5. S rozsudkom súdu prvej inštancie (druhým) sa nestotožnila žalovaná. V odvolaní namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, zaujatosť súdu prvej inštancie v jej neprospech,
nevykonanie dôkazov a porušenie práva na spravodlivý proces. Žiada zmeniť napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie a žalobu žalobcu z dôvodu premlčania, resp. z dôvodu neplatnosti zmluvy o pôžičke,
zamietnuť.
5.6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej sa s jej tvrdeniami nestotožnil a rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny.

6. Odvolateľka v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, spočívajúcu
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a nevyporiadaní sa s argumentáciou žalovanej,
v čom vidí odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej pariace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces). Odvolací súd pred tým, než sa zaoberal meritom veci a odvolania, skúmal,

či súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku nespôsobil vadu konania,
ktorá by mala za následok zrušenie a vrátenie veci, resp. doplnenie dôvodov odvolania odvolacím
súdom.
6.1. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol,

že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladnýchs R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14.
januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016.
6.2. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby

sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,

že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
6.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj na vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré
odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie
možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje
odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po

preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovaným v prvom rade namietanú
vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP,
obsahovalodôvodyaúvahy,nazákladektorýchvdanejvecirozhodol.Súdprvejinštancie vnapadnutom
rozsudku sa vysporiadal s námietkami vznesenými žalovanou v priebehu konania, ako aj námietkou
premlčania. Námietku žalovanej týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a následného

odňatia možnosti strane sporu konať pred súdom, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.

7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania
žalovanej,súcviazanýdôvodmipodanéhoodvolania,dospelkzáveru,ževdanejvecisúdprvejinštancie

vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne
posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj
skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť

týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.
8.1.Odvolacísúdibapoznamenáva,žejepotrebnémaťnazreteli,žekonaniepredsúdomprvejinštancie
a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom
rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku

iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.

9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže hoiba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu
prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziťlennaskonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnenazdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj jeho dostatočným a
podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, iba na zdôraznenie
správnosti tohto rozhodnutia dodáva, že podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou

o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje
vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že
pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva
môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto
dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy
musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou

zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne.
10.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvej inštancie, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657

Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby
veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami
právny vzťah z pôžičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júna 2010 sp. zn. (3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho
úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje

veriteľ. Musí byť preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať
možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou.

11. Žalobca v prejednávanej veci preukázal listinným dôkazom (zmluvou o pôžičke), že skutočne,
finančnú čiastku žalovanej odovzdal, čo žalovaná aj potvrdila svojim podpisom na zmluve, ktorý podpis

bol úradne (notárom) overený. Týmto, keďže všetky ostatné formálne podstatné náležitosti zmluva
obsahovala, bola splnená podstatná podmienka platnosti zmluvy o pôžičke, t.j. reálne odovzdanie
finančnej čiastky dlžníkovi. V dôsledku toho odvolací súd prisvedčil záveru súdu prvej inštancie, že
zmluva o pôžičke bola platne uzavretá.
11.1. Žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie vôbec nenamietala platnosť predmetnej

zmluvy o pôžičke, túto namietala až v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal
z tejto zmluvy, ako zo zmluvy platne uzavretej, keď nezistil žiadne absencie, či nesprávne ustanovenia
tejto zmluvy, ktoré by mohli zakladať jej neplatnosť. Predmetná zmluva o pôžičke bola uzavretá písomne,
jednotlivé ustanovenia zmluvy sú jasne, určite definované, pričom podpis dlžníčky (žalovanej) bol na
zmluve úradne, notárom, overený. V zmluve bola definovaná suma, ktorá bola jej predmetom, táto

bola poskytnutá žalovanej v hotovosti, čo žalovaná potvrdila svojim podpisom, taktiež bola dohodnutá
lehota splatnosti (čl. IV. zmluvy, dlžník vráti veriteľovi dlh jednorazovo v lehote troch mesiacov odo dňa
vyžiadania veriteľa), ako aj zmluvný úrok, či úrok z omeškania. Predmetná písomná zmluva o pôžičke
uzavretá medzi stranami sporu teda obsahuje všetky podstatné náležitosti potrebné pre konštatovanie
platnosti zmluvy. Odvolací súd preto nemal dôvod konštatovať neplatnosť tejto zmluvy.

11.2. K námietke žalovanej, že jej predmetná suma nebola odovzdaná, žalovaná nenavrhla vykonanie
žiadnych dôkazov, nevyvinula ani minimálnu snahu na vyvrátenie tohto tvrdenia žalobcu. Jej tvrdenie
o neodovzdaní predmetu zmluvy je vyvrátené výpoveďou žalobcu, predložením písomnej zmluvy
o pôžičke, z ktorej jednoznačne vyplýva odovzdanie predmetnej sumy, čo žalovaná potvrdila svojim
podpisom, úradne overeným, ďalej zo žalobcom predloženej komunikácie medzi ním a žalovanou.

Na základe týchto skutočností odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca
dôkazné bremeno svojich tvrdení preukázal.
11.3. Odvolateľka (žalovaná) až v podanom odvolaní namietala neplatnosť tejto zmluvy o pôžičke, na
základe ktorej skutočnosti sa odvolací súd touto námietkou vôbec nemusel zaoberať. Podľa jej názoru
neplatnosť predmetnej zmluvy o pôžičke spôsobuje skutočnosť, že žalobca odovzdal žalovanej predmet

zmluvy (sumu 100 000 eur) v hotovosti, čo je jednoznačne v rozpore so zákonom č. 394/2012 Z.z.
o obmedzení platieb v hotovosti, ktorý zakazuje platbu v hotovosti nad 15 000 eur podľa ustanovenia
§ 4. Žalovaná však opomenula poukázať na ustanovenie § 5 tohto zákona, podľa ktorého ak došlo
k porušeniu zákazu podľa § 4, nie je tým dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe ktorých savykonala platba. Z tohto dôvodu preto platnosť zmluvy nemôže byť narušená a námietka žalovanej je
iba účelová.
11.4. Ďalej žalovaná namieta neplatnosť zmluvy z dôvodu obchádzania zákona v kontexte s právnym

posúdením dohody o splatnosti dlhu. V tejto súvislosti odvolací súd iba dodáva, že sám žalovaný na
jednej strane potvrdzuje existenciu dohody o splatnosti dlhu a na druhej strane túto dohodu napáda
neplatnosťou, resp. spôsobujúcou uplynutie premlčacej doby. Predmetné ustanovenie zmluvy o pôžičke,
upravujúce splatnosť dlhu, nemôže samo o sebe zakladať neplatnosť celej zmluvy o pôžičke a podľa
názoru odvolacieho súdu nie je ani obchádzaním zákona. Predmetná zmluva o pôžičke bola uzavretá

medzi stranami sporu písomne, jednotlivé ustanovenia sú jasné, určité a zrozumiteľné. Zmluvné strany
si dohodli lehotu vrátenia predmetu sporu tak, ako je uvedená v zmluve o pôžičke, išlo o ich vôľu, nebolo
toto ustanovenie zmluvy iba na vôli veriteľa, ale išlo o dohodu oboch zmluvných strán. Z tohto dôvodu nie
jemožnékonštatovaťobchádzaniezákona,čiskutočnosť, žesplatnosťpôžičkybolavýlučnena
vôli veriteľa. Vzhľadom na právnické vzdelanie žalovanej, musela si byť pri podpise zmluvy vedomá, že
žalobca môže od nej požadovať vrátenie predmetnej pôžičky najneskôr v plynutí objektívnej premlčacej

lehoty, t.j. lehoty desať rokov. Keďže s predmetným ustanovením vyslovila svoj súhlas (nepreukázala
opak, ani skutočnosť, že by bola donútená k podpisu tohto ustanovenia, resp. že by toto ustanovenie
bolo v zmluve proti jej vôli), zmluvu podpísala, nemôže byť v danej veci konštatované, že
lehota splatnosti dlhu nebola v zmluve platne dohodnutá.

12. Hlavnou námietkou a dôvodom odvolania žalovanej proti napadnutému rozsudku je ňou vznesená
námietka premlčania. Žalovaná predmetnú námietku vzniesla už v priebehu konania na súde prvej
inštancie, súd prvej inštancie už v prvom rozsudku túto námietku neakceptoval s tým, že bola dohoda
o splatnosti dlhu, žalobca žalovanú vyzval na jej zaplatenie, čo žalovaná odignorovala. Žalovaná
dôvodila tým, že splatnosť dlhu bola ponechaná výlučne na vôli žalobcu a žalobca mal možnosť svoje

právo vykonať po prvý raz tri mesiace od uzavretia zmluvy o pôžičke, teda dňa 01. 03. 2017, premlčacia
doba uplynula najneskôr 01. 03. 2020, žalobca však podal žalobu až dňa 18. 09. 2020. Aj v prípade
neplatnosti zmluvy by bol nárok žalobcu premlčaný.
12.1. Odvolací súd, stotožniac sa so záverom súdu prvej inštancie, ktorý sa v napadnutom rozsudku
pomerne podrobne zaoberal touto námietkou žalovanej, konkrétne v bode 43., taktiež jednoznačne

dospel k záveru, že nárok žalobcu premlčaný nie je. Všetky rozhodnutia súdnych autorít, ktoré žalovaná
citovala vo svojom odvolaní (rozhodnutiami odvolacích súdov, či českých justičných orgánov nie je
odvolací súd viazaný), nie je možné na danú vec aplikovať, nakoľko v tomto prípade bola jednoznačne
uzavretá platne písomná zmluva o pôžičke, v ktorej si obe zmluvné strany vyhradili a dohodli splatnosť
predmetnej pôžičky. Žalovaná navyše predmetnú zmluvu o pôžičke potvrdila svojim podpisom, ktorý

bol úradne overený. Z tohto dôvodu preto nie je možné aplikovať v danej veci rozhodnutia súdnych
autorít, ktoré riešia situáciu, že splatnosť dlhu vôbec nebola určená. V danom prípade splatnosť dlhu
bola jednoznačne, určite a zrozumiteľne určená, žalobca svoj nárok uplatnil na súde v rámci plynutia
tejto premlčacej doby a preto jeho nárok premlčaný nie je.
12.2. Odvolací súd v tejto súvislosti iba poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie v tejto časti. Na zdôraznenie správnosti iba dodáva, že žalovaná má jednoznačne
právnické vzdelanie a preto pri podpise predmetnej zmluvy o pôžičke si musela byť
vedomá všetkých následkov jednotlivých ustanovení dohodnutých v tejto zmluve. Odvolací súd preto
námietkupremlčaniavznesenúžalovanouvyhodnotilibaakoúčelovú,scieľomoddialeniaprávoplatnosti
rozhodnutia a plnenia dlhu žalobcovi.

13. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal aj unesením dôkazného bremena
stranami sporu. Odvolací súd, stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie aj v tejto časti, poukazujúc
na toto odôvodnenie v bodoch 29. až 42 rozsudku, iba dodáva, že žalobca v danom prípade tým,
že predložil predmetnú písomnú zmluvu o pôžičke svoje dôkazné bremeno o poskytnutí predmetu

zmluvy žalovanej, preukázal. Za situácie, ak žalovaná s týmto dôkazom nesúhlasila,
popiera, že by od žalobcu peniaze prevzala, bolo jej povinnosťou preukázať, že k prevzatiu peňazí
nedošlo, resp. navrhnúť v tomto smere dokazovanie, či minimálne vyvinúť snahu na preukázanie, že
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé. Žalovaná však v priebehu celého konania na súde prvej inštancie
bola pasívna. Konanie trvalo od 21. 09. 2020, pričom žalovaná dňa 08. 06. 2021 na výzvu súdu

vyjadriť sa k predmetnej žalobe, iba vzniesla námietku miestnej príslušnosti, ktorej Okresný súd Pezinok
vyhovel a spis postúpil Okresnému súdu Nitra. Na výzvu súdu na vyjadrenie k žalobe žalovaná
prostredníctvom právneho zástupcu reagovala až dňa 25. 04. 2022, kedy iba stroho odmietla nárok
žalobcu a vzniesla námietku premlčania. Žalobca k tomuto tvrdeniu predložil súkromnú komunikáciu sožalovanou, ktoré tvrdenia žalobcu potvrdzujú. Pojednávania dňa 19. 09. 2022 sa žalovaná nezúčastnila.
Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní rozhodol prvým rozsudkom, ktorý odvolací súd následne
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla žalovaná

dovolaním, ktoré dovolací súd uznesením odmietol. Následne súd prvej inštancie nariadil pojednávanie
na deň 24. 06. 2024, pričom nariadil zabezpečiť účasť žalovanej. Právny zástupca žalovanej neúčasť
svoju aj neúčasť žalovanej ospravedlnil a žiadal odročiť pojednávanie na neurčito. Súd prvej inštancie
pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu žalovanej odročil na deň 29.
07. 2024, neúčasť na ktorom tak právny zástupca žalovanej, ako aj žalovaná ospravedlnili, súd

prvej inštancie predmetné pojednávanie odročil na deň 25. 09. 2024, neúčasť na ktorom opätovne
tak právny zástupca žalovanej, ako aj žalovaná ospravedlnili. Súd prvej inštancie oznámil žalovanej
a jej právnemu zástupcovi, že ospravedlnenie neakceptuje z dôvodu absencie dôležitého dôvodu
a na predmetom pojednávaní vyhlásil napadnutý rozsudok. Z tohto uvedeného prehľadu jednoznačne
vyplýva pasivita žalovanej, ktorá od roku 2020, kedy konanie začalo, mala veľa možností sa k predmetu
sporu vyjadriť, sama sa však vôbec nevyjadrila, pojednávania sa nezúčastnila a okrem vznesenej

námietky premlčania, námietky neodovzdania predmetu zmluvy zo strany žalobcu, ako aj námietky
nepravdivosti súkromnej komunikácie, žiadne iné námietky nevzniesla tieto svoje tvrdenia žiadnym
spôsobom nepreukázala a nenavrhla ani žiadne návrhy na vykonanie dokazovania na preukázanie ňou
tvrdených skutočností. Až v podanom odvolaní vzniesla námietku platnosti zmluvy o pôžičke.

14.Vzhľadomnavyššieuvedenédôvodyodvolacísúdnezistiljednakžiadneprocesnévadykonania,pre
ktoré by bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok, ale tiež sa v plnom rozsahu stotožnil s dostatočným
a riadnym odôvodnením napadnutého rozsudku, keď sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so
všetkými námietkami žalovanej vznesenými počas konania. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
preto ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.
15.1. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta predovšetkým nevysporiadanie sa s argumentáciou
žalovaného, v čom spočíva v nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a teda jeho

nepreskúmateľnosť a vada konania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
15.1.1. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd v odôvodnení tohto rozsudku, konkrétne v bode 6.
a na toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje.
15.2. K premlčaniu dlhu a námietke žalovanej súvisiace s premlčaním sa v napadnutom rozsudku
podrobne venoval súd prvej inštancie, odvolací súd v tomto rozhodnutí s tým, že sa v plnom rozsahu

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti a na toto odôvodnenie iba ďalej poukazuje.
Námietku premlčania odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov
neakceptoval a dôvody uviedol v tomto rozhodnutí, na ktoré poukazuje. Rozhodnutia súdov, ktoré
žalovaná v podanom odvolaní na podporu svojich tvrdení uvádzala, odvolací súd akceptuje, avšak tieto
nie je možné aplikovať na danú vec, nakoľko v predmetnej zmluve o pôžičke bola splatnosť dlhu jasne,

určite a zrozumiteľne určená a dohodnutá. Nestotožnil sa preto s názorom žalovanej, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil.
15.3. Žalovaná v podanom odvolaní nadobudla dôvodnú pochybnosť o zaujatosti zákonného sudcu na
súde prvej inštancie v neprospech žalovanej. Vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol bez výsluchu
žalobkyne (asi malo byť žalovanej) napriek tomu, že žalovaná sa ospravedlnila a uviedla, že sa

k veci chce vyjadriť. Ďalej vytýka súdu, že rozhodol rozsudkom dňa 25. 09. 2024, teda v deň
pojednávania a bol rozhodnutý o tom, ako vec rozhodne bez vyjadrenia žalovanej. Týmto konaním došlo
k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15.3.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces), je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, a to v
takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala
bezzbytočnýchprieťahov,vjehoprítomnostiaabysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosťsúdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami,
ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného

súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú
v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú
ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti

zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť
všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo
zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva
na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva

zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
15.3.2. V danej veci však splnenie podmienok, ktoré by zakladali vyššie uvedený odvolací dôvod,
preukázané neboli. Žalovaná bola v priebehu celého konania na súde prvej inštancie pasívna, iba
stroho sa vyjadrila v tom smere, že žiadne peniaze od žalobcu neobdržala, platnosť zmluvy namietala
až v podanom odvolaní, nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov, až v závere konania (v roku 2024),

v ospravedlnení iba uviedla, že chce na súde vypovedať, pričom túto možnosť mala od roku 2020,
nezúčastnila sa ani jedného nariadeného pojednávania, preto sama si túto situáciu zavinila a nie je
možné konštatovať, že by bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Odvolací súd
iba dodáva, že po zrušení prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie, tento súd dňa 25. 09. 2023 vyzval
právnych zástupcov žalobcu a žalovanej na predloženie návrhov procesného útoku a procesnej obrany

v lehote 10 dní, pričom k tejto výzve sa vyjadril iba právny zástupca žalobcu a predložil ďalšie listinné
dôkazy, právny zástupca žalovanej sa k výzve nevyjadril a podal dovolanie proti zrušujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu. Námietku žalovanej preto vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
15.4. K námietke neplatnosti zmluvy, ktorú žalovaná vzniesla iba v tomto podanom odvolaní, sa
odvolací súd vyjadril v tomto rozhodnutí a na tieto dôvody poukazuje. Námietku vyhodnotil ako účelovú

a nedôvodnú.
15.5. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej, že žalobca v konaní opakovane klamal, predkladal dôkazy,
o ktorých najskôr tvrdil, že niečo preukazujú, následne zmenil svoje tvrdenie a súd túto skutočnosť
odignoroval, odvolací súd iba dodáva, že toto tvrdenie, bez preukázania ďalších dôkazov, je iba
subjektívnym tvrdením žalovanej, žalobca v podaných vyjadreniach tieto skutočnosti ozrejmil a vysvetlil.

Námietku žalovanej preto vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
15.6. K tvrdeniu žalovanej, že súkromnú komunikáciu, ktorú súd prvej inštancie uvádzal vo svojom
rozhodnutí, žalovaná účinne poprela, odvolací súd iba dodáva, že bez preukázania ďalších skutočností,
iba strohé tvrdenie, že žalovaná namieta pravosť a pravdivosť týchto dôkazov, nie je postačujúce
a zostáva iba v rovine jej subjektívneho tvrdenia. Taktiež námietku, že súd prvej inštancie nevykonal

žiadne dôkazy na overenie pravosti a pravdivosti tejto komunikácie, odvolací súd iba poznamenáva, že
žiadny takýto dôkaz zo strany žalovanej navrhnutý nebol a preto je správna konštatácia, že žalovaná
v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia.
15.7. K námietke odvolateľky, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia,
pričom spornú komunikáciu označila ako nepravdivú a výpoveď žalobcu ako veľmi pochybnej hodnoty,

odvolací súd iba dodáva, že bez preukázania týchto tvrdení žalovanej relevantnými dôkazmi, zostáva
toto tvrdenie iba v rovine jej subjektívneho hodnotenia. Navyše odvolací súd iba poukazuje na
skutočnosť, že žalobca v tomto spore predložil písomne uzavretú zmluvu o pôžičke, ktorú žalovaná
podpísala a jej podpis bol úradne overený, čo nasvedčuje tomu, že s ustanoveniami tejto zmluvy bola
uzrozumená, porozumela im a bola povinná na ich základe plniť. Námietku žalovanej preto vyhodnotil

iba ako účelovú a nedôvodnú.
15.8.Knámietkeonesprávnompostupesúduprvejinštancie,kedynerozhodolozmenežalobyzdôvodu
podstatnej zmeny skutkových okolností, ktorá bola urobená po uplynutí premlčacej doby, odvolací súd
iba dodáva, že zmena žaloby je v Civilnom sporovom poriadku upravená ustanoveniami § 139 a nasl.
Za zmenu žaloby sa považuje návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), návrh,

ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena a podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe. V danom prípade však ani jedna z týchto podmienok splnená nebola.
Žalovaná za zmenu žaloby považuje skutočnosť, kedy žalobca začal po predložení výpisu z účtu
Slovenskej sporiteľne – aplikácie George tvrdiť, že týmto spôsobom mala byť poskytnutá pôžičkanamiesto poskytnutia pôžičky v hotovosti. Súd prvej inštancie mal preto rozhodnúť o zmene žaloby.
Vnapadnutomrozsudkusasúdprvejinštanciestoutonámietkouvysporiadalanavyšežalobcanásledne
vysvetlil a svoje tvrdenie opravil. Tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie ponechať žalobcovi čas

na opravu a nekonal o zmene žaloby, svedčí o nedôveryhodnosti žalobcu, je neadekvátna a účelová.
Námietku žalovanej preto vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky odvolateľky uvedené v podanom odvolaní, vyhodnotil ako

nedôvodné a účelové v snahe oddialiť plnenie.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške voči žalovanej, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím.

18. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).