Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/69/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121440555
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121440555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanému: SAMI TRADE, s.
r. o., Mariánska 2, Stupava, IČO: 45 392 935, zastúpenému: LEGAL ART, s. r. o., Námestie SNP 19,
Bratislava, IČO: 36 289 302, o zaplatenie 3.232,07 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 27C/119/2021-149, zo dňa 15.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku
p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.232,07
euraspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy3.232,07euraod25.4.2021dozaplatenia;
vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 22.7.2021 domáhal proti
žalovanému zaplatenia 3.232,07 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie
pozemku vo vlastníctve žalobcu za obdobie od 4/2019 do 2/2021, ktoré vzniklo neoprávneným užívaním

pozemku žalovaným, na tom skutkovom základe, že je výlučným vlastníkom pozemku registra „Q.
T. katastrálne územie G., parcelné číslo X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, odčlenený
geometrickým plánom N. XXX/XXXX ako parcela číslo 2/4 vo výmere 14 m2 evidované na liste
vlastníctva číslo XXXX, katastrálne územie G. (ďalej len „pozemok“). Žalovaný je výlučným vlastníkom
stánku na predaj zmrzliny o výmere 14 m2 (ďalej len „stánok“), ktorý je umiestnený na parcele číslo
X/X, katastrálne územie G. vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný nadobudol stánok kúpnou zmluvou dňa
1.4.2018 od pôvodného nájomcu C. J. a užíva stánok spolu s pozemkom, ktorý je vo vlastníctve

žalobcu v rozsahu 14 m2. Žalovaný užíval bezdôvodne pozemok v období od 4/2019 do 2/2021, čím
sa bezdôvodne obohatil o 3.232,07 eura. Pri výpočte dlžnej sumy žalobca použil cenu za m2/deň v
súlade s internými rozhodnutiami, ktoré boli vydávané v súlade so zásadami hospodárenia žalobcu, ako
aj v zmysle § 9 ods. 1 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb.. Pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia
použil rozhodnutie číslo 33/2015 primátora hlavného mesta Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú
ceny prenájmov a ceny predbežnej odplaty za vecné bremeno s tým, že pre predajné zariadenia na
verejnom priestranstve v správe hlavného mesta na predaj zmrzliny (novín) sa analogicky uplatnila

sadzba dane za užívanie verejného priestranstva v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia hlavného
mesta Slovenskej republiky číslo 15/2012 o dani za užívanie verejného priestranstva v znení neskorších
predpisov (0,33 eura/m2/deň). Medzi žalobcom a žalovaným prebehla komunikácia, predmetom ktorej
bola snaha žalovaného legalizovať svoj stánok na predaj zmrzliny umiestnený na pozemku žalobcu.Žalovaný opakovane žiadal o uzatvorenie nájomnej zmluvy, k tomuto však nemohol pristúpiť vzhľadom
na nesúhlasné stanovisko hlavného architekta. Hlavný architekt uviedol v stanovisku zo dňa 31.7.2020,
že lokalita, v ktorej sa predmetný stánok nachádza je dôležitým mestotvorným prvkom danej lokality,

pričom v danej lokalite bol povolený iný stánok s občerstvením a to je postačujúce. Stanovisko bolo
doručené žalovanému spolu s listom označeným ako Oznámenie zo dňa 6.8.2020. Žalovaný bol
opakovane vyzvaný na úhradu bezdôvodného obohatenia a to listami zo dňa 12.2.2019 a 5.4.2019
označené ako „Užívanie pozemku parcela číslo X v katastrálnom území G. - Oznámenie“. Žalobca zaslal
žalovanému aj výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa 2.3.2021, túto si však žalovaný neprebral v odbernej

lehote a následne ju zaslal aj do elektronickej schránky dňa 14.5.2021. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalovaný dlhodobo neuhrádzal odplaty za užívanie pozemku pod jeho stánkom, jeho dlh za predmetnú
dobu narástol na 3.232,07 eura.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v časti istiny dôvodná a je potrebné

jej v tejto časti vyhovieť. Žalobca si v danej veci žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu za obdobie od 4/2019 do 2/2021
spočívajúci v tom, že žalovaný má na predmetnom pozemku žalobcu postavený stánok, ktorý je v
jeho výlučnom vlastníctve. Žalovaný v konaní namietal konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi
a uplatňoval si kompenzačnú námietku spočívajúcu v nároku na náhradu škody žalobcom spôsobenej

úmyselným konaním proti dobrým mravom alebo porušením povinností žalobcu v predzmluvných
vzťahoch. Medzi stranami nebolo v konaní sporné, že žalovaný má vo vlastníctve stánok, ktorý je na
rozlohe 14 m2 postavený na pozemku vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný je výlučným vlastníkom stánku
od 1.4.2018 až doposiaľ. Žalovaný teda nesporne užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Na
strane žalovaného tak podľa § 451 Občianskeho zákonníka vzniká bezdôvodné obohatenie spočívajúce

v užívaní pozemku žalobcu bez právneho dôvodu a základ nároku žalobcu je daný. V priebehu konania
žalovaný dokonca uznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.8.2020 do
28.2.2021, t. j. od prvého dňa mesiaca, v ktorom žalobca oznámil žalovanému nesúhlasné stanovisko s
uzavretím nájomnej zmluvy až do konca uplatneného obdobia. Sporným bolo medzi stranami obdobie
užívania pozemku od 4/2019 do 7/2020, ktorý nárok žalovaný považoval za nedôvodný a sporným bola

kompenzačná námietka vznesená žalovaným spočívajúca v nároku na náhradu škody žalovaného voči
žalobcovi, ktorú vzniesol pre prípad, že súd bude považovať nárok žalobcu za dôvodný. Žalovaný sa
v konaní bránil tým, že rokoval so žalobcom o uzavretí nájomnej zmluvy na pozemok pod stánkom
prostredníctvom zamestnankyne žalobcu G.. J. L., ktorá ho usmerňovala pokiaľ ide o vizualizáciu stánku
apožiadavkynavzhľadstánkustým,žeažnáslednežalobcasožalovanýmzmluvuuzavrie.Žalobcatoto

tvrdenie výslovne poprel. Žalovaný v tejto súvislosti vzniesol aj kompenzačnú námietku a žiadal na nárok
žalobcu započítať sumu jemu vzniknutých nákladov spojených s rekonštrukciou stánku ako škody, ktorá
mu konaním žalobu vznikla - a to jednak úmyselným konaním proti dobrým mravom a jednak porušením
akýchsi predzmluvných záväzkov, pretože žalovaný dôvodne očakával uzavretie nájomnej zmluvy a
spustenie činnosti predaja zmrzliny prostredníctvom tohto stánku. Žalovaný nepopieral, že stánok na

pozemku žalobcu stojí a nepopieral ani výšku vyčísleného bezdôvodného obohatenia. Dôvodnosť
nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v plnení bez právneho dôvodu
teda nebola podľa súdu prvej inštancie spochybnená. Žalovaný všetky svoje námietky smeroval skôr na
zdôvodnenie svojej uplatnenej protipohľadávky na náhradu škody, ktorú si žiadal voči nároku žalobcu
započítať. V danej veci mal súd prvej inštancie za to, že v prípade, ak si žalovaný uplatnil voči žalobcovi

nárok na náhradu škody (z akéhokoľvek dôvodu) nesie dôkazné bremeno v tom smere, či boli naplnené
predpoklady vzniku zodpovednosti žalobcu za škodu a či na strane žalovaného existuje pohľadávka
spôsobilá na započítanie. Žalobca tvrdil, že je daná zodpovednosť žalobcu za škodu v predzmluvných
vzťahoch, nakoľko sa mali rokovania nachádzať v pokročilom štádiu a žalovaný legitímne očakával
uzavretie zmluvy, pričom rokovania boli ukončené bez legitímneho dôvodu. V danej veci však po

vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie skonštatoval, že rokovania o uzavretí nájomnej zmluvy boli
medzi stranami len v štádiu, že žalovaný o uzavretie zmluvy požiadal a čakal na jej schválenie, t. j. čakal
na konečné stanovisko žalobcu. Žalovaný počas konania nijak súdu nepreukázal, že pri rekonštrukcii
stánku v predzmluvnom vzťahu so žalobcom skutočne konal v zmysle inštrukcií žalobcu, resp. jeho
zamestnankyne G.. L.. Toto tvrdenie vyplynulo len z výsluchu oboch štatutárov žalovaného. Na výsluchu

G.. L. žalovaný netrval a ani iné dokazovanie v tomto smere nenavrhol. Štatutár žalovaného pri svojom
výsluchu uviedol, že s G.. L. komunikovali telefonicky, aj tieto pokyny im tak dávala a stretli sa asi raz, keď
prišli za ňou na podateľňu. Zo žiadneho dôkazu predloženého v konaní súdu prvej inštancie nevyplýva,
že by sa žalobca nejakým spôsobom zaviazal žalovanému jednak s ním nájomnú zmluvu na užívaniepredmetného pozemku uzavrieť a jednak nájomnú zmluvu uzavrieť až po rekonštrukcii stánku. Žalovaný
teda nepreukázal, že mohol legitímne uzavretie zmluvy očakávať. Z vykonaného dokazovania tiež súd
prvej inštancie zistil, že k neuzavretiu zmluvy došlo po nesúhlasnom stanovisku hlavného architekta

mesta Bratislava. Nešlo teda o ukončenie predzmluvných rokovaní bez legitímneho dôvodu. Na
schvaľovací proces bol žalovaný žalobcom upozornený ešte oznámením zo dňa 4.5.2018. Nemôže byť
tak daná zodpovednosť za škodu na strane žalobcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka spočívajúca v
porušení prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka v predzmluvných vzťahoch. Neboli
totiž v konaní zo strany žalovaného preukázane predpoklady vzniku takejto zodpovednosti. Žalovaný

investoval do svojho majetku síce s nádejou na uzavretie nájomnej zmluvy so žalobcom, avšak s
vedomímtoho,ženájomnázmluvauzavretániejeajejpodpisniejemožnézjehostranynijaknárokovať.
Žalovaný vedel, že investuje do stánku, ktorý stojí na pozemku žalobcu bez toho, aby mal nájomný vzťah
vyriešený. Žalovaný počas konania nepreukázal porušenie povinnosti žalobcu, ktoré by zakladalo jeho
zodpovednosť za prípadnú škodu v predzmluvných vzťahoch.

3. Žalovaný v konaní ďalej odvodzoval svoju pohľadávku na náhradu škody (uplatnenú kompenzačnou
námietkou) od toho, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi a v rámci predzmluvných rokovaní
spôsobil žalobcovi škodu tým, že nájomnú zmluvu so žalovaným napokon neuzavrel. Po právnej stránke
súd takýto nárok žalovaného posúdil ako uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 424 Občianskeho
zákonníka. Podľa tohto ustanovenia je zodpovednosť za škodu daná vtedy, ak poškodený preukáže,

že škodca úmyselne konal proti dobrým mravom. V tomto kontexte sa úmysel vykladá tak, že škodca
vedel, že môže škodu spôsobiť a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, t. j. stačí nepriamy
úmysel. Nestačí však vzťah ľahkomyseľnosti škodcu ku prípadnej škode. Úmysel musí smerovať ku
škode. Toto ustanovenie postihuje situácie, kedy ide o šikanózny výkon práva, čo v danej veci súd prvej
inštancie nevzhliadol, resp. žalovaný uvedené súdu prvej inštancie nepreukázal. Nekonanie škodcu

môže byť tiež hodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ale len v situácii, kedy by na určité
konanie bol škodca zo zákona povinný. Žalovaný pri rekonštrukcii stánku konal síce v domnení, že
dôjde k uzavretiu nájomnej zmluvy, avšak súdu prvej inštancie nepreukázal, že by žalobca nejakým
svojim relevantným konaním dal žalovanému prísľub alebo sa mu zaviazal, že s ním zmluvu uzavrie,
resp. nepreukázal, že by žalobca od žalovaného rekonštrukciu stánku vyžadoval. Tieto skutočnosti

ostali len v rovine tvrdenia žalovaného cestou jeho dvoch štatutárov. Sami štatutári pri svojom výsluchu
uviedli, že so zamestnankyňou žalobcu G.. L. komunikovali telefonicky a stretli sa asi len jedenkrát.
Nedisponujú tak dôkazom, že zamestnankyňa žalobcu skutočne podmieňovala uzavretie nájomnej
zmluvy rekonštrukciou stánku. Z predloženého oznámenia o zaevidovaní žiadosti zo dňa 4.5.2018 (č.
l. 51) súd prvej inštancie zistil, že keď žalobca odpovedal žalovanému na jeho žiadosť o nájom, pripojil

mu Manuál pre osadenie a posudzovanie predajných stánkov vo verejnom priestore. V oznámení sa
však nenachádza k Manuálu žiadny sprievodný popis, z ktoré by bolo zrejmé, že žalobca podmieňuje
uzavretie nájomnej zmluvy rekonštrukciou. Žalobca naopak uviedol žalovanému v oznámení, že jeho
žiadosť o nájom bude predložená na vyjadrenie odborným oddeleniam magistrátu a mestskej časti
J. - G.. Na základe ich stanovísk bude možné nájom realizovať, ale až po schválení v mestskom

zastupiteľstve. Z uvedeného vyplýva skôr to, že žalobca upozorňuje žalovaného, že nájom sa uzatvára
až po uskutočnení schvaľovacieho procesu a nie automaticky po podaní žiadosti. S poukazom na
túto skutočnosť tak nemožno hodnotiť konanie žalobcu ani ako rozporné s § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré by odôvodňovalo odopretie plnenia žalobcovi pre výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi. Uvedené platí aj pokiaľ ide o dĺžku schvaľovacieho procesu - žalovaný bol upozornení, že

uzavrieť zmluvu bude možné až po vyjadrení odborných oddelení magistrátu a po schválení mestským
zastupiteľstvom. Konanie žalobcu ani v tomto smere súd prvej inštancie nehodnotil ako výkon práva v
rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný, ktorý kúpil stánok do svojho výlučného vlastníctva ku dňu 1.4.2018
a stánok pôvodne bol prevádzkovaný ako novinový, v rámci svojej podnikateľskej obozretnosti zrejme
mohol predpokladať, že ak chce prevádzkovať stánok na predaj zmrzliny, bude to s nejakými nákladmi

na rekonštrukciu stánku spojené. To, že rekonštrukciu uskutočňoval ešte v čase, kedy nájomná zmluva
na pozemok uzavretá nebola, súd prvej inštancie hodnotil skôr ako zodpovednosť na jeho strane pri
vyhodnocovaní miery podnikateľského rizika. Nemožno konštatovať, že žalobca konal úmyselne proti
dobrým mravom. Žalovaný svoje tvrdenie, ktoré žalobca výslovne poprel, že rekonštruoval stánok na
pokyn zamestnankyne žalobcu, ničím nepreukázal. Žalovaný teda nepreukázal ani to, že by žalobca

konal úmyselne proti dobrým mravom. Súd prvej inštancie tak v konaní dospel k záveru, že existencia
pohľadávky žalovaného na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na rekonštrukciu stánku, ktorá
by bola spôsobilá na započítanie voči nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola
v konaní preukázaná. Žalovaný dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Preto súd prvej inštanciením vznesenú kompenzačnú námietku považoval za nedôvodnú a dospel k záveru, že nárok žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie žalobcovho podzemku pod stánkom vo vlastníctve
žalovaného je v zmysle § 451, § 415, § 420 ods. 1 a ods. 2, § 424, § 580 Občianskeho zákonníka,

dôvodný v celom uplatnenom rozsahu.

4. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, túto žalovaný nijak nerozporoval. Preto súd prvej
inštancie vychádzal pri určení výšky bezdôvodného obohatenia z tvrdení žalobcu a priznal žalobcovi
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.232,07 eura vyčíslený za uplatnené obdobie

4/2019 až 2/2021 z výmery 14 m2 pri cene 0,33 eura za 1 m2. Keďže sa žalovaný preukázateľne
a nesporne dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia, vznikol žalobcovi aj nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 3.232,07 eura. Vznik omeškania však posúdil inak ako
si uplatnil žalobca v žalobe. Žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania
za každý mesiac rozhodného obdobia zvlášť. Žalobcovi tak vznikol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia až okamihom, kedy kvalifikovane vyzval žalovaného na plnenie. Uvedené nastalo výzvou

žalobcu zo dňa 2.3.2021, ktorá sa podľa priloženej obálky vrátila žalobcovi dňa 9.4.2021 ako neprevzatá
v odbernej lehote. Vo výzve žalobcu určil lehotu na dobrovoľné plnenie 15 dní, ktorá uplynula 24.4.2021.
K omeškaniu žalovaného s platením dlžnej sumy prišlo v nasledujúci deň, keď ho žalobca ako veriteľ
kvalifikovanevyzvalnaplnenie,t.j.komeškaniudošlodňom25.4.2021.Súdprvejinštancietedazaviazal
žalovaného za použitia § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

87/1995 Z. z., na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % zo sumy 3.232,07 eura od 25.4.2021 do
zaplatenia. Vo zvyšku žalobu v časti úrokov z omeškania zamietol. Sadzbu úrokov z omeškania priznal
tak, ako si ju žalobca vyčíslil, a to vo výške 5 % ročne.

5. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca

bol v konaní úspešný v plnom rozsahu pokiaľ ide o výšku jeho pohľadávky ako takej a čiastočne úspešný
pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, ktorým súd úroky z omeškania. Možno tak uzavrieť, že žalobca
bol v konaní plne úspešný, pretože pohľadávka ako taká mu bola súdom priznaná v plnej výške, v
akej si uplatnil žalobe. Keďže súd žalobe vyhovel, vznikol žalobcovi aj nárok na náhradu trov konania
voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po

právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

6. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. A hoci žalovaný podal odvolanie proti rozsudku ako
celku, z obsahu podaného odvolania vyplýva, že odvolaním napáda iba vyhovujúci výrok rozsudku.

Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s.
p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal dôkazmi, ktoré odôvodňovali jeho tvrdenie
o naplnení zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú v predzmluvnom konaní. Skutočnosť, že
adresoval žalobcovi prvú žiadosť o prenájom pozemku dňa 27.4.2018, pričom odpoveď na túto žiadosť

bola žalovanému oznámená po uplynutí 28 kalendárnych mesiacov od podania žiadosti svedčí o tom,
že v danom medziobdobí prebiehali predzmluvné rokovania o uzavretí nájomnej zmluvy, predmetom
ktorej mal byť nájom pozemku. V uvedenom období žalobca zároveň predložil žalovanému Manuál pre
osadenie a posudzovanie predajných stánkov vo verejnom priestranstve, pričom na uvedenú skutočnosť
poukazuje aj súd prvej inštancie v odseku 42 napadnutého rozsudku, čo taktiež svedčí o tom, že žalobca

prostredníctvom svojej zamestnankyne L. usmerňoval kroky žalovaného, ktoré mali viesť k uzatvoreniu
nájomnej zmluvy so žalobcom a v tomto duchu aj žalovaný konal, a to na základe inštrukcií samotného
žalobcu. Žalobca odôvodňoval odmietnutie žiadosti žalovaného o prenájom pozemku stanoviskom
hlavnej architektky, podľa ktorej v okolí Č. G. už jeden stánok s občerstvením bol toho času povolený, čo
považovala za dostačujúce, pričom v tejto súvislosti aj v priebehu konania poukazoval na skutočnosť,

že východiskový stav oboch stánkov bol rovnaký a museli prejsť revitalizáciou, pričom stánok, ktorý je
prevádzkovaný dodnes, bol zo strany žalobcu z neznámeho dôvodu uprednostnený na úkor žalovaného,
čo bolo napokon dôvodom pre náhle ukončenie predzmluvných rokovaní medzi žalobcom a žalovaným.
Nad rámec uvedeného uviedol, že tieto dva stánky (stánok žalovaného a susedný stánok) dlhodobo
bez ich prevádzkovania chátrali, avšak žalobca napriek podnetom obyvateľov predmetnej mestskej

časti tento stav neodstránil, a uvedený stav zrejme neprekážal ani hlavnej architektke až do momentu,
kým obidva stánky neprešli rekonštrukciou a až následne zhodnotila, že v danom okolí je postačujúca
prevádzka jedného stánku. Bol názoru, že uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie posúdiť, a
náležitým spôsobom sa nimi vysporiadať.7.Uviedol,žezamestnanecÚtvaruhlavnéhoarchitektavykonalobhliadkuterénunaktoromsanachádza
pozemok a stánok už dňa 22.8.2019, pričom stanovisko architekta bolo vydané až 31.7.2020. V čase

prvej obhliadky terénu žalovaný zahájil rekonštrukciu stánku, a teda uvedený stav bol zamestnancovi
hlavného architekta a žalobcovi známy, a keďže rekonštrukcia bola zahájená na pokyn zamestnankyne
žalobcu, preto neexistoval dôvod, aby hlavná architektka v čase prebiehajúcej rekonštrukcie vydala
zamietavé stanovisko, ktoré vydala až potom, ako sa žalobca rozhodol uprednostniť prevádzku druhého
susediaceho stánku pred stánkom žalovaného. Mal za to, že opísané skutočnosti, ako aj nepriame

dôkazy, potvrdzujú tvrdenia žalovaného o tom, že predzmluvné rokovania postúpili do pokročilého štádia
a čakalo sa na dovŕšenie rekonštrukčných prác na základe Manuálu pre osadenie a posudzovanie
predajných stánkov vo verejnom priestranstve, ktorý bol dodaný práve žalobcom žalovanému za účelom
určenia podmienok na rekonštrukciu stánku. Dôvodil, že prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho
zákonníka je všeobecne chápaná ako povinnosť k takému konaniu, ktoré nespôsobí škodu, a pokiaľ
už taká škoda hrozí, alebo existuje, potom ku konaniu, ktoré škodu nezväčšuje. Pokiaľ zamestnanec

útvaru hlavného architekta vykonal obhliadku terénu v ktorom sa nachádzal pozemok a stánok už dňa
22.8.2019, v súvislosti s prevenčnou povinnosťou mal žalobca vydať nesúhlasné stanovisko na žiadosť
žalovaného o prenájom pozemku bezodkladne potom, ako táto obhliadka bola vykonaná, a kedy už
bolo pravdepodobne známe, že zároveň prebieha rekonštrukcia susedného stánku, a nečakať rok na
ukončenie rekonštrukcií realizovaných na stánku vo vlastníctve žalovaného, čím sa náklady žalovaného

len navýšili. Mal za to, že boli naplnené všetky predpoklady na vznik predzmluvnej zodpovednosti
žalobcu za škodu spôsobenú žalovanému, a to vo forme vzniknutých nákladov vo výške 18.000 eur,
ktoré žalovaný vynaložil na zveľadenie stánku a ktoré by vôbec neboli vznikli, pokiaľ by nedochádzalo k
zavádzajúcemu konaniu zo strany zamestnankyne žalobcu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pričom
v súlade s § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka za škodu zodpovedá žalobca. Záverom poznamenal,

že s budúcou demoláciou stánku hrozí vznik ďalších nákladov, nakoľko tento typ stánku nie je možné
premiestniť tak, aby bol v celistvosti zachovaný.

8. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a pokladá ho
za vecne správny, nakoľko žalovaný v konaní nevykonal jediný dôkaz, ktorý by takéto konanie žalobcu,

resp. jeho zamestnankyne potvrdil. V konaní sa vykonal výsluch svedkov navrhnutých žalovaným,
avšak ani tento dôkaz jednoznačne nepotvrdil tvrdenie žalobcu. Žalovaný v konaní pôvodne navrhol
aj predvolanie a vypočutie samotnej zamestnankyne žalobcu L., avšak od vykonania tohto dôkazu
nakoniec upustil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca mu zaslal Manuál pre osadenie a posudzovanie
stánkovvoverejnompriestorehlavnéhomestaSlovenskejrepublikyBratislavy,taktentomubolskutočne

zaslaný ako link na internetovú stránku v jeho Oznámení o evidencií žiadosti o nájom pozemku zo
dňa 4.5.2018 a žiadne ďalšie pokyny nedal a ani ich splnením nepodmienil uzatvorením nájomného
vzťahu.Bolavoľbažalovaného,žesvojstánokzrekonštruovaleštepreduzatvorenímnájomnéhovzťahu.
Pokiaľ žalovaný uviedol, že „predzmluvné rokovania postúpili do pokročilého štádia a čakalo sa na
dovŕšenie rekonštrukčných prác...“, tak mu nie je zrejmé ako žalovaný nadobudol dojem, že rokovania

medzi nimi dospeli do pokročilého štádia, o tomto nemal vedomosť a ani žalovaný o tom nepredložil
dôkaz. Na jednej strane žalovaný tvrdil, že mu žalobca 28 mesiacov neodpovedal na jeho žiadosť o
uzatvorenie nájomného vzťahu a na druhej strane tvrdil, že bol inštruovaný k rekonštrukcií stánku, táto
argumentácia žalovaného pôsobí zmätočne. Poukázal na skutočnosť, že žalobca je obec a je vylúčené,
aby žalovaný predzmluvne rokoval iba so zamestnankyňou L., nakoľko zastávala pozíciu samostatný

odborný referent a jej kompetenciou nebolo rozhodovať o zmluvných vzťahoch ani dávať pokyny na
akúkoľvekrekonštrukciučivýmenupredajnéhostánku.Malzato,ževkonanípreukázalsvojevlastníctvo
k pozemku, ktorý bol za obdobie 04/2019 - 02/2021 užívaný žalovaným a to bez právneho dôvodu,
ako aj užívanie predmetného pozemku žalovaným v uvedenom čase a neuhradenie odplaty za užívanie
pozemku.

9. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že v rámci vykonaného výsluchu konateľov žalovaného D.
S. S. C.. D. S. bolo preukázané, že zamestnankyňa žalobcu inštruovala žalovaného k rekonštrukcii
stánku predovšetkým ústne. V rámci predzmluvných rokovaní žalobca taktiež zaslal žalovanému Manuál
pre osadenie a posudzovanie predajných stánkov vo verejnom priestranstve, pričom túto skutočnosť

potvrdil aj žalobca vo svojom vyjadrení. Uviedol, že upustil od návrhu na výsluch L. predovšetkým z
dôvodu jej vyššieho veku v súvislosti so skutočnosťou, že od podania prvej žiadosti o uzatvorenie nájmu
uplynulo dlhé obdobie, a preto usúdil, že by jej výpoveď nemusela hodnoverným spôsobom opísať
priebeh predzmluvných rokovaní. Zároveň je bývalá zamestnankyňa žalobcu, ktorá sa spolupodieľala navzniknutej škode žalovaného, a preto jej výpoveď by mohla byť ovplyvnená touto skutočnosťou. Žalobca
v priebehu konania, a ani vo svojom vyjadrení neodôvodnil siahodlhé obdobie, počas ktorého nezaslal
písomné stanovisko žalovanému, nakoľko faktom je, že v danom období prebiehali predzmluvné

rokovania, ako aj rekonštrukcia stánku podľa zaslaného Manuálu pre osadenie a posudzovanie
predajných stánkov vo verejnom priestranstve. S poukazom na § 20 Občianskeho zákonníka uviedol,
že právnickej osobe vznikajú práva a povinnosti aj v prípade, ak jej zamestnanec prekročil svoje
kompetencie, a preto neobstojí argument žalobcu o tom, že je vylúčené, aby žalovaný predzmluvne
rokovalsozamestnankyňouL.,atozdôvodu,žepaniL.užalobcuzastávalapozíciusamostatnýodborný

referent a jej kompetenciou nebolo rozhodovať o zmluvných vzťahoch ani dávať pokyny na akúkoľvek
rekonštrukciu či výmenu predajného stánku. Dodal, že pokiaľ žalobca, aj keď prostredníctvom svojej
zamestnankyne, v rámci rokovaní o uzavretí nájomnej zmluvy na pozemok požadoval od žalovaného
rekonštrukciu stánku, a teda investíciu žalovaného, a od uzavretia zmluvy napokon bez legitímneho
dôvodu odstúpil, je namieste, aby niesol za svoje požiadavky zodpovednosť.

10. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na všetkých svojich vyjadreniach.

11. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd postupom podľa § 382 C. s. p. vyzval strany, aby
sa vyjadrili k použitiu § 581 ods. 2 veta druhá a § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní použité neboli a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

12. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu reagoval podaním, v ktorom uviedol, že súd prvej inštancie
správne na základe vykonaného dokazovania v závere odôvodnenia odseku 42 uviedol, že existencia
pohľadávky žalovaného na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na rekonštrukciu stánku, ktorá
by bola spôsobilá na započítanie voči nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola v

konaní preukázaná a žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom na toto tvrdenie
prvoinštančného súdu mal za to, že prvoinštančný súd správne považoval vznesenú kompenzačnú
námietku žalovaného z procesného hľadiska za nedôvodnú, keďže žalovaný na jej preukázanie
neuniesol dôkazné bremeno, čo malo za následok konštatáciu prvoinštančného súdu v tom zmysle, že
existencia spôsobilej pohľadávky žalovaného na započítanie na náhradu škody voči nároku žalobcu na

vydanie bezdôvodného obohatenia nebola v konaní preukázaná, a preto prvoinštančný súd správne
dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodne uplatnený v celom rozsahu a tento žalobcovi aj priznal.
Z hmotnoprávneho hľadiska mal taktiež za to, že kompenzačná námietka - t. j. nárok žalovaného na
náhradu škody voči žalobcom uplatnenej pohľadávke vyplývajúcej z bezdôvodného obohatenia, keďže
nebola zo strany žalovaného preukázaná - nie je spôsobilá na započítanie podľa § 581 ods. 2 veta druhá

Občianskeho zákonníka a podľa žalobcu predstavuje ďalší (hmotnoprávny) dôvod na jej zamietnutie
a nepriznanie tak, ako to súd prvej inštancie správne vyslovil v odseku 42 odôvodnenia napadnutého
rozsudku. V odseku 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd posúdil vznik omeškania
iným spôsobom ako si ho uplatnil žalobca v konaní. Vzhľadom na znenie § 563 Občianskeho zákonníka
má žalobca za to, že prvoinštančný súd správne rozhodol, presvedčivo odôvodnil a určil čas (moment)

plnenia dlhu tak, ako to uviedol v predmetnom bode odôvodnenia. Mal za to, že prvoinštančný súd
správne vo veci aplikoval predmetné zákonné ustanovenie.

13. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu nereagoval.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie
žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p.,
keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie

v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p., § 219 ods. 3 C.
s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. septembra 2025.

15. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči

druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.16. Podľa § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky,
ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno
započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

17. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

18. Žalovaný odvolanie rámcoval do vyslovenia nesúhlasu s posúdením kompenzačnej námietky na
náhradu škody súdom prvej inštancie, ktorú si v konaní uplatnil na započítanie proti pohľadávke žalobcu.

19. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že v prípade kompenzačnej námietky
uplatnenej v civilnom sporovom konaní súd primárne vyhodnocuje nárok uplatnený žalobou. Ak nárok
uplatnený žalobou súd vyhodnotí za dôvodný, potom musí vyhodnotiť započítací úkon žalovaného z

hľadiska jeho hmotnoprávnej prípustnosti (najmä § 581 Občianskeho zákonníka) a právnych účinkov
na záväzkový vzťah, ktorý je predmetom sporu. Tieto jeho závery následne determinujú obsah súdneho
rozhodnutia vo veci samej.

20. Predpokladmi zániku pohľadávok podľa § 580 Občianskeho zákonníka sú:

a) vzájomnosť pohľadávok (musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kde veriteľ jednej
pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak),
b) rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné),
c) spôsobilosť pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená
zákonom alebo dohodou účastníkov) a

d) právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný). Forma právneho úkonu, ktorým
dochádza k započítaniu nie je predpísaná, musí ale spĺňať všeobecné náležitosti stanovené v § 34 a
nasl. Občianskeho zákonníka a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa
uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Ak chýba niektorý z uvedených predpokladov, účinky
započítania nenastanú.

21. Predmetné ustanovenia hmotného práva sa do oblasti práva procesného premietnu tým spôsobom,
že prejav žalovaného, ktorým proti pohľadávke žalobcu uplatní svoju pohľadávku na započítanie, je
treba považovať za vzájomnú žalobu, avšak vždy len vtedy, ak žalovaný požaduje, aby súd rozhodol
i nad čiastku uplatnenú žalobou; inak je treba prejav žalovaného posudzovať len ako procesnú

obranu, podobne ako námietku premlčania, či námietku zániku pohľadávky splnením a pod.. Z
vyššie citovaných zákonných ustanovení súčasne vyplýva, že jednou z podmienok započítania je aj
spôsobilosť pohľadávok na započítanie. Podľa § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nemožno
premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z
vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. V súdenej

veci si kompenzačnou námietkou žalovaný uplatňoval na započítanie pohľadávku na náhradu škody.
Pohľadávka na náhradu škody je pohľadávkou, pri ktorej čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom ani určený v rozhodnutí, preto dlžníkovi vznikne povinnosť splniť dlh prvého dňa
po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka). K zániku započítavaných
pohľadávok potom dochádza k okamihu, kedy sa stretli. Rozhodujúca je splatnosť pohľadávky v čase

započítania a nie to, kedy ktorá pohľadávka vznikla, prípadne, kedy bol kompenzačný prejav urobený.
Podmienka splatnosti započítavanej pohľadávky však nie je splnená, ak veriteľ v jednej listine vyzve
dlžníka na zaplatenie pohľadávky splatnej na požiadanie a zároveň v nej urobí prejav smerujúci k
započítaniu tejto pohľadávky. V takom prípade totižto v okamihu, kedy veriteľ urobil prejav smerujúci k
započítaniu, ešte nemá voči dlžníkovi pohľadávku spôsobilú na započítanie (splatnú pohľadávku).

22. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ani z obsahu spisu nevyplýva, že žalovaný disponuje
pohľadávkou na náhradu škody, ktorá je splatná, teda že žalovaný vyzval žalobcu pred uplatnením
kompenzačnej námietky na zaplatenie dlžnej sumy (§ 563 Občianskeho zákonníka). V podanom odpore
žalovaný iba konštatuje, že mu voči žalobcovi vznikla škoda 18.000 eur a túto pohľadávku si uplatňuje

na započítanie; na pojednávaní súdu 22.9.2023 právna zástupkyňa žalovaného upresnila, že žalovaný
uznáva pohľadávku žalobcu do výšky 977,51 eura a pre prípad, že súd bude vo zvyšnej časti považovať
nárok žalobcu za dôvodný, uplatňuje na započítanie zvyšnú časť pohľadávky do výšky žalovanej
sumy. A pretože pohľadávku, ktorá nie je splatná nemožno jednostranne započítať, nemohli nastaťani hmotnoprávne účinky zániku pohľadávky žalobcu v rozsahu započítavanej pohľadávky žalovaného.
Procesnáobranažalovanéhozaloženánauplatneníkompenzačnejnámietkypretoužlenztohtodôvodu
nemohla obstáť a bolo nadbytočné zaoberať sa tým, či v danom prípade boli/neboli splnené predpoklady

vzniku zodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu.

23. Na uvedenom základe odvolacia argumentácia žalovaného nebola spôsobilá privodiť zmenu
napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcej časti v prospech žalovaného; odvolací súd preto rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku podľa § 387 C. s. p., aj keď z iných dôvodov,

ako vecne správny potvrdil, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie, ktorým je viazaný (383 C. s. p.), a ktorý po právnej stránke posúdil inak.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).