Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/183/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201101
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201101.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

BA-6S/183/2021

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov
senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci
žalobcov:1.DopravnýpodnikBratislava,akciováspoločnosť,sosídlomOlejkárska1,Bratislava,IČO:00
492 736, 2. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava,
IČO: 00 603 481, obaja zastúpení: Hillbridges, s. r. o., so sídlom Gorkého 4, Bratislava, IČO: 36 799 327,

proti žalovaným: 1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava,
2. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, obaja zastúpení: Martin
Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, Bratislava, IČO: 36 860 450, v konaní o preskúmanie zákonnosti
opatrenia žalovaného v 2. rade označeného ako „oznámenie o možnosti predkladania žiadostí o
poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „PRVÁ POMOC“, opatrenie 3.1: Prístup uchádzačov
o zamestnanie a neaktívnych osôb k zamestnaniu, vrátane dlhodobo nezamestnaných a osôb, ktoré sú
vzdialené od trhu práce, ako aj miestne iniciatívy v oblasti zamestnávania a podpora mobility pracovnej

sily č. 20/2021/§54-PP, aktualizácia č. 19“ zo dňa 29. apríla 2021 a opatrenia žalovaného v 1. rade
označeného ako „oznámenie o zamietnutí poskytnutia príspevku“ zo dňa 04. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

BA-6S/183/2021

I. Správny súd v Bratislave žalobu žalobcu v 2. rade o d m i e t a .

II. Správny súd žalobu žalobcu v 1. rade v časti týkajúcej sa opatrenia žalovaného v 2. rade označeného

ako „oznámenie o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu
„PRVÁ POMOC“, opatrenie 3.1: Prístup uchádzačov o zamestnanie a neaktívnych osôb k zamestnaniu,
vrátane dlhodobo nezamestnaných a osôb, ktoré sú vzdialené od trhu práce, ako aj miestne iniciatívy v
oblasti zamestnávania a podpora mobility pracovnej sily č. 20/2021/§54-PP, aktualizácia č. 19“ zo dňa
29. apríla 2021 o d m i e t a .

III. Správny súd žalobu žalobcu v 1. rade v časti týkajúcej sa opatrenia žalovaného v 1. rade označeného

ako „oznámenie o zamietnutí poskytnutia príspevku“ zo dňa 04. mája 2021 z a m i e t a .

IV. Žalovaným v 1. a 2. rade súd právo na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a 2. rade n e p r i z n
á v a.

o d ô v o d n e n i e :BA-6S/183/2021

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný v 2. rade vydal dňa 29. apríla 2021 opatrenie označené ako oznámenie o možnosti
predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „PRVÁ POMOC“, opatrenie

3.1: Prístup uchádzačov o zamestnanie a neaktívnych osôb k zamestnaniu, vrátane dlhodobo
nezamestnaných a osôb, ktoré sú vzdialené od trhu práce, ako aj miestne iniciatívy v oblasti
zamestnávania a podpora mobility pracovnej sily č. 20/2021/§54-PP, aktualizácia č. 19“ (ďalej aj
„opatrenie žalovaného v 2. rade“). V danom opatrení odkázal na schému štátnej pomoci pre dočasnú
pomoc na podporu udržania zamestnanosti a podporu samostatne zárobkovo činných osôb v období
situácie spôsobenej nákazou COVID-19 č. SA.56986(2020/N) v znení Dodatkov č. 1 a č. 2 evidovaných

Európskou komisiou pod číslom SA.59280 (2020/PN) a SA.62004 (2021/N) (ďalej len „schéma štátnej
pomoci“). Ako právny rámec označil § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o službách zamestnanosti“) s uvedením účinnosti od 01. apríla 2021. Ako hlavná aktivita projektu je
uvedená realizácia aktívneho opatrenia na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách

zamestnanosti,vrámciktorejbolirealizované4opatrenia,medzinimiajopatrenieč.3 nazvané„podpora
zamestnávateľov zasiahnutých mimoriadnou situáciou“ (ďalej aj „opatrenie č. 3“).

2. Oprávneným žiadateľom vo vzťahu k opatreniu č. 3 je zmysle napadnutého opatrenia žalovaného v 2.
rade zamestnávateľ (okrem subjektov verejnej správy), vrátane SZČO, ktorá je zamestnávateľom, ktorý

v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie udrží pracovné miesta aj v prípade prerušenia alebo obmedzenia
svojejprevádzkovejčinnostialebopoklesutržieb.Zazamestnávateľanaúčelyopatreniač.3sapovažuje
právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky,
alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú
osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; organizačná zložka zahraničnej

právnickej osoby alebo zahraničnej fyzickej osoby s pracovnoprávnou subjektivitou, ktorá je oprávnená
podnikať na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu; právnická osoba alebo fyzická
osoba, ktorá vykonáva činnosti podľa tohto zákona, najmä sprostredkovanie zamestnania za úhradu,
dočasné zamestnávanie, podporované zamestnávanie, poskytovanie odborných poradenských služieb,
vykonávanie vzdelávania a prípravy pre trh práce pre uchádzačov o zamestnanie, pre záujemcov

o zamestnanie a pre zamestnancov na území Slovenskej republiky. Žiadateľom o príspevok mohol
byť len subjekt, ktorý vznikol a začal prevádzkovať svoju činnosť najneskôr k 01. februáru 2021.
Ako neoprávnení žiadatelia sú označené jednak subjekty verejnej správy, ktorými sú právnické osoby
zapísané v štatistickom registri organizácií, ktoré sú zaradené v sektore verejnej správy v súlade s
európskou metodikou ESA 2010 ustanovenou Nariadením EP a Rady (EÚ) č. 549/2013 z 21. mája

2013 o európskom systéme národných a regionálnych účtov v Európskej únii, a rovnako aj spoločnosť
s ručením obmedzeným, ktorá nemá zamestnancov.
3. Žalobca v 1. rade doručil dňa 30. apríla 2021 žalovanému v 1. rade žiadosť o poskytnutie
finančného príspevku pre zamestnávateľov v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového stavu
alebo výnimočného stavu a odstránením ich následkov v rámci projektu „PRVÁ POMOC“ - opatrenie č.

1, opatrenie č. 3A, opatrenie č. 3B podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti (ďalej
aj „finančný príspevok“) vzťahujúca sa na mesiac február 2021 (ďalej aj „žiadosť žalobcu v 1. rade“).
K žiadosti bolo pripojené oznámenie žalobcu v 1. rade k podanej žiadosti o poskytnutie finančného
príspevku adresované Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v zmysle
ktorého žalobca v 1. rade podal predmetnú žiadosť s vedomím, že podľa údajov Štatistického úradu

Slovenskej republiky je zaradený medzi subjekty verejnej správy, pričom zastával názor, že finančná
pomoc by mala byť poskytnutá všetkým prevádzkovateľom osobnej verejnej dopravy.

4. Žalovaný v 1. rade opatrením označeným ako „oznámenie o zamietnutí poskytnutia príspevku“ zo dňa
04. mája 2021 (ďalej aj „opatrenie žalovaného v 1. rade“) oznámil žalobcovi v 1. rade, že jeho žiadosť

o poskytnutie finančného príspevku pre zamestnávateľov v rámci projektu „PRVÁ POMOC“ - opatrenie
č. 1, opatrenie č. 3A, opatrenie č. 3B sa zamieta z dôvodu, že je neoprávneným žiadateľom. Uviedol,
že neoprávneným žiadateľom sú subjekty verejnej správy. Konštatoval, že subjekty verejnej správy sú
právnické osoby zapísané v štatistickom registri organizácií, ktoré sú zaradené v sektore verejnej správyv súlade s európskou metodikou ESA 2010 ustanovenou nariadením EP a Rady (EÚ) č. 549/2013 zo dňa
21. mája 2013 o európskom systéme národných a regionálnych účtov v Európskej únii.

II.
Žaloba

5. Včas podanou žalobou sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali zrušenia opatrenia žalovaného v 2.
rade označeného ako „oznámenie o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku

v rámci projektu „PRVÁ POMOC“, opatrenie 3.1: Prístup uchádzačov o zamestnanie a neaktívnych
osôb k zamestnaniu, vrátane dlhodobo nezamestnaných a osôb, ktoré sú vzdialené od trhu práce,
ako aj miestne iniciatívy v oblasti zamestnávania a podpora mobility pracovnej sily č. 20/2021/§54-
PP, aktualizácia č. 19“ zo dňa 29. apríla 2021, a to v časti opatrenia č. 3 (podpora zamestnávateľov
zasiahnutých mimoriadnou situáciou) v rozsahu slovného spojenia „okrem subjektov verejnej správy“
pri vymedzení „zamestnávateľa“ a stanovenia nasledovnej podmienky: „Neoprávneným žiadateľom sú

subjekty verejnej správy. Subjekty verejnej správy sú právnické osoby zapísané v štatistickom registri
organizácií, ktoré sú zaradené v sektore verejnej správy v súlade s európskou metodikou ESA 2010
ustanovenou Nariadením EP a Rady (EÚ) č. 549/2013 z 21. mája 2013 o európskom systéme národných
a regionálnych účtov v Európskej únii.“ Domáhali sa tiež zrušenia opatrenia žalovaného v 1. rade
označeného ako „oznámenie o zamietnutí poskytnutia príspevku“ zo dňa 04. mája 2021, vrátenia veci

na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Vo vzťahu k napadnutým opatreniam namietali
nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako
aj vydanie daných opatrení na základe neúčinného právneho predpisu.

6. Preskúmateľnosť opatrenia žalovaného v 2. rade v správnom súdnictve vyvodzovali z čl. 46 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“).
Uviedli, že opatrenie žalovaného v 2. rade bolo vydané ako aktívne opatrenie na trhu práce v zmysle
§ 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti, pričom na príspevky z tohto opatrenia majú
s poukazom na § 70 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti a contrario zamestnávatelia právny
nárok. Preto považovali za zrejmé, že opatrenie žalovaného v 2. rade má dopad na práva fyzických

a právnických osôb uchádzajúcich sa o podporu. Zároveň konštatovali, že opatrenie žalovaného v 2.
rade nie je všeobecne záväzným právnym predpisom a vzhľadom na všeobecný okruh jeho adresátov
nejde ani o individuálny správny akt, a teda ide o tzv. hybridný správny akt, keďže svojou povahou
spĺňa charakteristiky takéhoto aktu vymedzené Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS
SR“ alebo „Ústavný súd“) v jeho rozhodnutiach (nález sp. zn. I. ÚS 354/08-50 zo dňa 22. januára

2009, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 466/2020 zo dňa 24. septembra 2020, rozhodnutia vo veciach sp. zn.
I. ÚS 210/2021, I. ÚS 435/2020, II. ÚS 454/2020, III. ÚS 386/2020 a ďalšie). V súvislosti so žalobnou
legitimáciou uviedli, že ukrátenie práv žalobcu v 1. rade postupom žalovaných je jednoznačné a priame,
keďže mu nebol priznaný finančný príspevok na udržanie zamestnanosti. Domnievali sa, že žalobca v 2.
rade je opatrením žalovaného v 2. rade rovnako dotknutý na svojich právach v dôsledku nemožnosti

zmiernenia dopadov pandémie COVID-19, pričom zastupuje všetkých obyvateľov Bratislavy, ktorí sú
ním rovnako dotknutí, resp. diskriminovaní.

7. Poukázali na skutočnosť, že jedným z predpokladov oprávnenosti na príspevok podľa opatrenia č. 3
je podmienka, že zamestnávateľ nemôže byť tzv. subjektom verejnej správy v rámci metodiky ESA 2010

(ďalej len „podmienka oprávnenosti“), ktoré nastavenie je podľa ich názoru (i) z hľadiska zamýšľaných
dôsledkov nesprávne a (ii) nevyplýva ani zo schémy schválenej Európskou komisiou. Upozornili, že
zaradenie žalobcu v 1. rade medzi subjekty verejnej správy je iba štatistickým úkonom z hľadiska
vykazovaniaverejnýchfinanciíaneznamenáto,žebybolorgánomverejnejmoci.Vylúčenieobchodných
spoločností vo vlastníctve samosprávy z oprávnenosti na daný príspevok označili za nepochopiteľné,

keďže štát im nijako inak neprispieva na udržanie zamestnanosti a sú tak odkázané na podporu
od samosprávy. Arbitrárnosť podmienky oprávnenosti videli v tom, že v mestách, v ktorých miestnu
dopravu zabezpečuje dopravný podnik v súkromnom vlastníctve, štát túto miestnu dopravu podporí a
naopak v mestách, v ktorých miestnu dopravu zabezpečuje dopravný podnik vo vlastníctve samosprávy,
nedôjde k žiadnej podpore.

8. Súčasne namietali, že podmienka oprávnenosti nevyplýva zo schémy schválenej Európskou komisiou
ani z ňou určeného národného právneho rámca, ktorý predstavuje zákon o službách zamestnanosti,
zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov,nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa
stanovujúspoločnéustanoveniaoEurópskomfonderegionálnehorozvoja,Európskomsociálnomfonde,
Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom

a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho
rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde,
a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 1304/2013 z 17. decembri 2013 o Európskom sociálnom fonde a o zrušení nariadenia Rady
(ES) č. 1081/2006. Konštatoval, že vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda SR“) prijala osobitné

obmedzenia, ktoré nie sú uvedené v schéme schválenej Európskou komisiou, keď dňa 31. marca
2020 uznesením č. 178/2020 schválila návrh podmienok projektu podpory udržania zamestnanosti v
čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránením ich
následkov s tým, že podľa prílohy materiálu je oprávneným žiadateľom zamestnávateľ (okrem subjektov
verejnej správy), ktorý v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového alebo výnimočného stavu
udrží pracovné miesta aj v prípade povinnosti prerušenia alebo obmedzenia svojej prevádzkovej činnosti

na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

9. Nesprávne právne posúdenie videli v tom, že obaja žalovaní uplatnili voči žalobcovi v 1.
rade podmienku oprávnenosti, ktorá nevychádzala zo schémy schválenej Európskou komisiou a
ani z príslušného právneho rámca. Uvedené považovali nielen za nesprávnu aplikáciu právneho

predpisu, ale predovšetkým za zneužitie pôsobnosti a prekročenie rozsahu správnej úvahy zo strany
žalovaných, ktorí si svojvoľne do schémy pomoci zaviedli zákonom nepredpokladanú, neodôvodnenú
a diskriminačnú podmienku oprávnenosti. Zároveň namietli, že samotná podmienka oprávnenosti
zavádzajúca nerovnosť medzi žiadateľmi o príspevok na základe ich vlastníckej štruktúry predstavuje
porušenie základného ústavno-právneho princípu rovnosti (čl. 12 Ústavy SR), porušenie základného

práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) a základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 Ústavy
SR), a preto by mala byť zo strany správnych súdov zrušená ako protiústavná. K porušeniu ústavného
princípu rovnosti podľa nich došlo v dvoch základných rovinách: (i) priama diskriminácia a nerovnaké
zaobchádzanie medzi rôznymi dopravnými podnikmi (zamestnávateľmi) iba z dôvodu ich vlastníckej
štruktúry a (ii) nepriama diskriminácia a nerovnaké zaobchádzanie medzi jednotlivými obyvateľmi

z dôvodu ich trvalého pobytu.

10. Žalovaným okrem toho vytkli, že napadnuté opatrenia v rozsahu podmienky oprávnenosti nie sú
riadne, dôkladne a presvedčivo odôvodnené, keď nie je zrejmé, na základe akých dôvodov žalovaní
uplatňujú namietanú podmienku oprávnenosti. Boli tiež toho názoru, že do úvahy prichádza aj zrušenie

napadnutýchopatrenízdôvoduichvydanianazákladeneúčinnéhoprávnehopredpisu,keďženeexistuje
žiadny účinný právny predpis, ktorý by ustanovoval podmienku oprávnenosti spôsobom, akým ju
uplatňujú žalovaní.
III.
Vyjadrenia žalovaných

11. Žalovaný v 2. rade sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 09. septembra 2021,
v ktorom navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že jeho povinnosťou podľa § 54 ods. 1
písm. e) zákona o službách zamestnanosti bolo v spolupráci s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a
rodiny Slovenskej republiky podľa podmienok schválených vládou SR schváliť nimi nastavený projekt, a

preto napadnuté oznámenie žalovaného v 2. rade z oprávnených žiadateľov vylučuje zamestnávateľov,
ktorí sú subjekty verejnej správy. Tvrdil, že nemal inú možnosť (ani žalovaný v 1. rade), ako rešpektovať
vládou SR schválené podmienky v spojení s § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti a
ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

12. Žalovaný v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 10. septembra 2021
žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zastával názor, že postupoval v konaní o žiadosti žalobcu v 1.
rade v súlade s podmienkami vymedzenými v opatrení žalovaného v 2. rade. Uviedol, že dňa 30. apríla
2021 mu bola doručená žiadosť žalobcu v 1. rade o poskytnutie finančného príspevku spolu s listom
označeným ako „oznámenie k podanej žiadosti o poskytnutie finančného príspevku“, v ktorom žalobca

v 1. rade vysvetľoval podanie svojej žiadosti napriek tomu, že je subjektom verejnej správy. Z uvedeného
je podľa jeho názoru zrejmé, že žalobca v 1. rade si pri podávaní žiadosti bol vedomý skutočnosti, že
je vzhľadom na podmienky vymedzené v opatrení žalovaného v 2. rade neoprávneným žiadateľom,
nakoľko je subjektom verejnej správy. Keďže žalobca v 1. rade so žiadosťou predložil aj oznámenie kžiadosti, považoval odôvodnenie poskytnuté v napadnutom opatrení žalovaného v 1. rade vzhľadom na
všetky okolnosti za postačujúce.

IV.
Ďalšie podania účastníkov konania

13.Žalobcoviasakvyjadreniužalovanéhov2.radevyjadrilivreplikezodňa28.septembra2021.Maliza
to, že žalovaný v 2. rade sa nevyjadril ku skutočnej právnej podstate podanej žaloby, t. j. k namietanému

nesúladu s Ústavou SR, ktorá je nadradená nad akúkoľvek zákonnú právnu úpravu alebo akékoľvek
uznesenie vlády SR. Navyše vyjadrenie žalovaného v 2. rade podľa ich mienky nepriamo potvrdzuje, že
si je vedomý diskriminačného charakteru právnej úpravy, podľa ktorej postupoval.

14. V replike zo dňa 02. novembra 2021 sa žalobcovia vyjadrili k vyjadreniu žalovaného v 1. rade.
Podotkli, že ani žalovaný v 1. rade sa nevyjadril ku skutočnej právnej podstate podanej žaloby, t. j. k

namietanému nesúladu s Ústavou SR.

15. Žalovaný v 2. rade sa v duplike zo dňa 07. marca 2023 vyjadril k replike žalobcov zo dňa 02.
novembra 2021, pričom sa pridržiaval svojho predchádzajúceho vyjadrenia. Poukázal na rozdiely medzi
súkromnými subjektami a subjektami verejnej správy sú na úrovni personálnej, majetkovej, v systéme

riadenia, aj hospodárenia. Mal za to, že subjekty verejnej správy, zabezpečujúce verejnú dopravu,
nemajú rovnaké postavenie ako subjekty v súkromnom vlastníctve, zabezpečujúce verejnú dopravu,
a preto nemožno hovoriť o diskriminácii žalovaných zo strany vlády SR. Podotkol, že žalobca v 1. rade
je financovaný z rozpočtu žalobcu v 2. rade, ako aj zo štátneho rozpočtu prostredníctvom nenávratných
finančných príspevkov (rovnako tak ďalší dopravcovia, ktorí sú subjektami verejnej správy). Upozornil,

že žaloba smeruje len proti časti opatrenia žalovaného v 2. rade, v čoho dôsledku má pochybnosti
o procesnej bezvadnosti takejto žaloby, ako aj o možnej vykonateľnosti potenciálneho rozhodnutia
správneho súdu, resp. o právomoci správneho súdu takéto rozhodnutie vydať.

16. Žalobcovia sa v podaní zo dňa 31. marca 2023 vyjadrili k duplike žalovaného v 2. rade zo dňa

07. marca 2023, v ktorom sa v plnom rozsahu pridržiavali argumentov uvedených v podanej žalobe
a nasledovných vyjadreniach. Poukázali na skutočnosť, že možnosť financovania zo strany akcionára
platí aj pre dopravcu v súkromnom vlastníctve, nenávratné finančné príspevky z európskych fondov sú
rovnako poskytované súkromným dopravcom a aj samotné obce prispievajú na prevádzku súkromných
dopravcov.

17.Vduplikezodňa06.marca2025sažalovanýv2.radevyjadrilkreplikežalobcuzodňa28.septembra
2021, pričom odkázal na svoje doterajšie podania.

18. Žalovaní v 1. a 2. rade v podaniach zo dňa 23. mája 2025 a zo dňa 19. júna 2025 doplnili svoju

argumentáciu. Rozporovali najmä tvrdenia žalobcov o priamej diskriminácii žalobcu v 1. rade vzhľadom
na rozdiely medzi verejnými a súkromnými dopravcami. Spochybnili tiež aktívnu legitimáciu žalobcu v
2. rade, keďže využívanie mestskej hromadnej dopravy nie je spojené s trvalým pobytom a ochrany
pred diskrimináciou sa môžu domáhať aj fyzické osoby.

19. Žalobcovia sa napokon vo svojom podaní zo dňa 27. júna 2025 vyjadrili k podaniam žalovaných zo
dňa 23. mája 2025 a 19. júna 2025, v ktorých sa pridržiavali svojej predchádzajúcej argumentácie.

V.
Konanie na správnom súde

20. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť
Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z
Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym

súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-6S/183/2021. V súlade s platným
a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 07. júna 2023 v zmysle § 51
ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 2S Správneho súdu v Bratislave a následne bola
dňa 21. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu v
Bratislave.

VI.
Verejné vyhlásenie rozsudku

21. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“), ako súd vecne a miestne príslušný

na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté opatrenia žalovaných z dôvodov
uplatnenýchvsprávnejžalobeadospelkzáveru,žežalobujepotrebnéčiastočneodmietnuťavozvyšnej
časti žaloba nie je dôvodná.

22. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 25. septembra 2025, nakoľko boli
splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie

pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 20. augusta 2025
oznámené na úradnej tabuli súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky.

VII.

Relevantná právna úprava

23. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

25.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

26. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho

konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

27. Podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti za aktívne opatrenia na trhu práce sa

považujú aj projekty na podporu udržania pracovných miest vrátane pracovných miest, na ktorých sa
vykonáva alebo prevádzkuje samostatná zárobková činnosť, a na podporu udržania zamestnancov v
zamestnaní v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a
odstránením ich následkov, ktoré schvaľuje ministerstvo alebo ústredie po schválení podmienok vládou
Slovenskej republiky a realizuje ústredie alebo úrad.

28. Podľa § 54 ods. 5 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 29. marca 2022
projekty a programy podľa odsekov 1 a 2 sú financované zo zdrojov Európskeho sociálneho fondu
a spolufinancované zo štátneho rozpočtu alebo sú financované zo štátneho rozpočtu, alebo z iných
zdrojov.

29. Podľa § 54 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom do 29. marca 2022 účastníkovi
projektov a programov podľa odsekov 1 a 2 možno poskytnúť finančný príspevok.

VIII.

Právne posúdenie

30. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa v prejednávanej veci domáhali preskúmania zákonnosti opatrenia
žalovaného v 2. rade označeného ako „oznámenie o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutiefinančného príspevku v rámci projektu „PRVÁ POMOC“, opatrenie 3.1: Prístup uchádzačov o
zamestnanie a neaktívnych osôb k zamestnaniu, vrátane dlhodobo nezamestnaných a osôb, ktoré sú
vzdialené od trhu práce, ako aj miestne iniciatívy v oblasti zamestnávania a podpora mobility pracovnej

sily č. 20/2021/§54-PP, aktualizácia č. 19“ zo dňa 29. apríla 2021, ako aj opatrenia žalovaného v 1.
rade označeného ako „oznámenie o zamietnutí poskytnutia príspevku“ zo dňa 04. mája 2021, ktorým
bola zamietnutá žiadosť žalobcu v 1. rade o poskytnutie finančného príspevku pre zamestnávateľov v
čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránením ich
následkov v rámci projektu „PRVÁ POMOC“ - opatrenie č. 1, opatrenie č. 3A, opatrenie č. 3B podľa §

54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti.

31. Žalobcovia v podanej správnej žalobe namietali nesprávne právne posúdenie veci,
nepreskúmateľnosť napadnutých opatrení pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj vydanie
daných opatrení na základe neúčinného právneho predpisu. Žalovaným konkrétne vytkli arbitrárnosť
podmienky, že zamestnávateľ nemôže byť tzv. subjektom verejnej správy, ako aj to, že táto podmienka

nevyplýva zo schémy schválenej Európskou komisiou ani z ňou určeného národného právneho rámca,
ale len z uznesenia vlády SR č. 178/2020 zo dňa 31. marca 2020. Uvedené považovali nielen za
nesprávnu aplikáciu právneho predpisu, ale aj za zneužitie pôsobnosti a prekročenie rozsahu správnej
úvahy zo strany žalovaných. Zároveň namietli, že podmienka oprávnenosti zavádzajúca nerovnosť
medzi žiadateľmi o príspevok na základe ich vlastníckej štruktúry predstavuje porušenie základného

ústavno-právneho princípu rovnosti vo forme priamej (medzi dopravnými podnikmi z dôvodu ich
vlastníckej štruktúry) aj nepriamej (medzi obyvateľmi z dôvodu ich trvalého pobytu) diskriminácie,
porušenie základného práva vlastniť majetok a základného práva podnikať. Žalovaným okrem toho
vytkli, že napadnuté opatrenia v rozsahu podmienky oprávnenosti nie sú riadne, dôkladne a presvedčivo
odôvodnené, resp. že neexistuje žiadny účinný právny predpis, ktorý by ustanovoval podmienku

oprávnenosti spôsobom, akým ju uplatňujú.

Otázka aktívnej žalobnej legitimácie

32. Právna úprava SSP stanovuje základné limity súdneho prieskumu v § 2 ods. 2 SSP vymedzujúcom

rozsah a limity práva na súdnu ochranu poskytovanú v správnom súdnictve v spojení s § 178 ods.
1 SSP upravujúcim aktívnu žalobnú legitimáciu a § 97 SSP stanovujúcim povinnosť súdu kedykoľvek
počas konania prihliadať na to, či sú splnené procesné podmienky. V kontexte právnej úpravy pre
záver o preukázaní aktívnej legitimácie žalobcu je kumulatívne vyžadované preukázanie postavenia
účastníka v administratívnom konaní a tvrdenie, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

v konaní napadnutým rozhodnutím porušené alebo priamo dotknuté. Po podaní žaloby je primárne
posudzované splnenie podmienky „procesnej“ aktívnej legitimácie, ktorej preukázanie alebo aspoň
tvrdenie je nevyhnutnou súčasťou žaloby (§ 61 SSP v spojení s § 2 SSP). Následne správny súd skúma,
či sa nejedná o žalobu podanú zjavne neoprávnenou osobou, zjavne nenapĺňajúcou kritéria aktívnej
žalobnej legitimácie, ako inštitútu procesnoprávnej povahy. Zjavné nenaplnenie kritéria aktívnej žalobnej

legitimácie je možné skúmať aj vo vzťahu k preukázaniu priamej dotknutosti na právach alebo záujmoch
účastníka. V prípade jednoznačného negatívneho záveru môže správny súd podľa § 98 ods. 1 písm. e)
SSP žalobu odmietnuť. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - ďalej len „NSS
SR“ alebo „kasačný súd“ - sp. zn. 3Sfk/104/2022 zo dňa 29. mája 2025)

33. Správny súd sa v prejednávanej veci v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcov na
podanie správnej žaloby proti napadnutým opatreniam. V prípade žalobcu v 1. rade správny súd nemal
pochybnosti o jeho aktívnej žalobnej legitimácii, keďže z obsahu napadnutého opatrenia žalovaného
v 1. rade, ako aj z obsahu predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca v 1. rade bol
účastníkom administratívneho konania pred žalovaným v 1. rade a súčasne v podanej žalobe tvrdí, že

napadnutými opatreniami bolo zasiahnuté do jeho práv, keď nebolo vyhovené jeho žiadosti o poskytnutie
dotknutého finančného príspevku, a to s poukazom na podmienky obsiahnuté v napadnutom opatrení
žalovaného v 2. rade. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade naopak správny súd konštatuje, že tento nebol
účastníkom administratívneho konania pred žalovaným v 1. rade týkajúcom sa žiadosti žalobcu v 1.
rade o poskytnutie finančného príspevku a súčasne zo správnej žaloby nevyplýva, že napadnutými

opatreniami žalovaného v 1. rade, resp. žalovaného v 2. rade bol ukrátený na svojich právach alebo
právom chránených záujmoch. Správny súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s argumentáciou žalobcov,
že žalobca v 2. rade je rovnako dotknutý na svojich právach v dôsledku nemožnosti zmiernenia
dopadov pandémie COVID-19 a zároveň zastupuje všetkých dotknutých obyvateľov Bratislavy, keďženeposkytnutím predmetného finančného príspevku mohli byť porušené alebo priamo dotknuté výlučne
práva žalobcu v 1. rade ako účastníka administratívneho konania pred žalovaným v 1. rade, ktorý je
samostatným právnym subjektom odlišným od žalobcu v 2. rade, a to bez ohľadu na to, že žalobca

v 2. rade je jeho akcionárom. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k jednoznačnému záveru,
že žalobca v 2. rade podal správnu žalobu ako zjavne neoprávnená osoba a z tohto dôvodu jeho
žalobu s poukazom na § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietol.

Otázka prípustnosti správnej žaloby

34. Konanie v správnom súdnictve je prostriedkom ultima ratio, a teda ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov právnych vzťahov súdom nastupuje až po zlyhaní všetkých zákonných prostriedkov
nápravy v rámci správneho konania. Uvedené je zrejmé z celej konštrukcie Správneho súdneho
poriadku, keď zákon napríklad požaduje vyčerpanie žalobcovi prípustných opravných prostriedkov,
vylučuje zo súdneho prieskumu rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné

rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, ale tiež upravuje možnosť súdu zrušiť aj rozhodnutie alebo
opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. To znamená, že správne
súdy preskúmavajú až konečné rozhodnutie správnych orgánov - bez ohľadu na ich formu, pričom inými
rozhodnutiami, resp. postupmi správnych orgánov sa zaoberajú až v rámci preskúmania konečného
rozhodnutia. Správny súd teda v zásade preskúmava akýkoľvek akt správneho orgánu, po ktorého

vydaní už nemôže nasledovať ďalšie konanie a ktorého vydanie môže ukrátiť na právach žalobcu, resp.
ktoré sa týka základných práv a slobôd žalobcu. V danej súvislosti treba poukázať na ústavnoprávne
korene daného princípu, keď síce podstatou správneho súdnictva je ochrana základných práv a slobôd
jednotlivca pred svojvôľou štátu a jeho výkonnej moci zverenej správnym orgánom, avšak tiež správny
súd nesmie extenzívne poňatou preskúmavacou činnosťou zasahovať do právomoci moci výkonnej, čím

by mohlo dôjsť k narušeniu trojdelenia moci. (napr. uznesenie NSS SR sp. zn. 6Ssk/22/2025 zo dňa
30. júna 2025)

35. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda individuálneho právneho aktu s
prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne

určenom okruhu adresátov tohto aktu) v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie
práva nemusí byť všeobecne legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne
ustanovenýchkonkrétnychoprávnenípreurčitýorgánverejnejsprávyvovšeobecnezáväznomprávnom
predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitom ako „lex specialis“) vyplýva práve taká povaha
výsledku výkonu jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová, resp. statusová definícia).

K uvedenému viď bližšie uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 459/2020 publikované v Zbierke nálezov a
uznesení ÚS SR pod č. 76/2020.

36. Správny súd sa v ďalšom kroku zaoberal otázkou prípustnosti správnej žaloby proti napadnutým
opatreniam žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade. V prípade napadnutého opatrenia žalovaného

v 1. rade nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mohla byť podaná žaloba neprípustná. Naopak vo vzťahu k
napadnutému opatreniu žalovaného v 2. rade označeného ako „oznámenie o možnosti predkladania
žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „PRVÁ POMOC“, opatrenie 3.1: Prístup
uchádzačov o zamestnanie a neaktívnych osôb k zamestnaniu, vrátane dlhodobo nezamestnaných a
osôb, ktoré sú vzdialené od trhu práce, ako aj miestne iniciatívy v oblasti zamestnávania a podpora

mobility pracovnej sily č. 20/2021/§54-PP, aktualizácia č. 19“ zo dňa 29. apríla 2021 je správny súd toho
názoru, že ide o nespôsobilý predmet prieskumu, keď ho s poukazom na § 7 písm. e) SSP vyhodnotil ako
opatrenie procesnej povahy, ktoré nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
konania.

37. V tomto smere sa správny súd nestotožnil so žalobnou argumentáciou, že opatrenie žalovaného
v 2. rade predstavuje tzv. hybridný správny akt preskúmateľný v správnom súdnictve. S poukazom
na citované rozhodnutie Ústavného súdu (a celkovo judikatúru Ústavného súdu týkajúcu sa tzv.
hybridných správnych aktov) správny súd zastáva názor, že napadnuté opatrenie žalovaného v 2.
rade nespĺňa základné charakteristiky tzv. hybridného správneho aktu. Napriek tomu, že v prípade

opatreniažalovanéhov2.rademožnohovoriťourčitomnormatívnomprvkuspočívajúcomvovšeobecne
vymedzenom okruhu adresátov, ktorými sú všetci potenciálni žiadatelia o poskytnutie finančného
príspevku v rámci projektu „PRVÁ POMOC“, zo žiadneho ustanovenia zákona o službách zamestnanosti
(ani iného právneho predpisu) zároveň nevyplýva právomoc žalovaného v 2. rade vydať správny akttakejto povahy. Súčasne v dôsledku samotného napadnutého opatrenia žalovaného v 2. rade nemohlo
dôjsť k zásahu do subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, keďže k zamietnutiu jeho žiadosti o poskytnutie
finančného príspevku došlo s konečnou platnosťou až opatrením žalobcu v 1. rade. Je teda zrejmé, že

opatrenie žalovaného v 2. rade malo výlučne procesný charakter a ako také nemohlo spôsobiť ujmu na
subjektívnych právach žalobcu v 1. rade. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu v časti týkajúcej
sa napadnutého opatrenia žalovaného v 2. rade odmietol ako neprípustnú v zmysle § 98 ods. 1 písm.
g) SSP.

Posúdenie dôvodnosti zvyšnej časti žaloby

38. Pokiaľ ide o napadnuté opatrenie žalovaného v 1. rade označené ako „oznámenie o zamietnutí
poskytnutia príspevku“ zo dňa 04. mája 2021, správny súd po preskúmaní daného opatrenia, ako aj
postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach podanej žaloby dospel k záveru, že napadnuté
opatrenie žalovaného v 1. rade nevykazuje také vady, ktoré by zakladali dôvod na jeho zrušenie.

39. Správny súd konštatuje, že napadnutým opatrením žalovaného v 1. rade bola zamietnutá žiadosť
žalobcu v 1. rade o poskytnutie finančného príspevku pre zamestnávateľov v čase vyhlásenej
mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránením ich následkov v rámci
projektu „PRVÁ POMOC“ - opatrenie č. 1, opatrenie č. 3A, opatrenie č. 3B podľa § 54 ods. 1 písm. e)

zákona o službách zamestnanosti. Pokiaľ ide o žalobné body týkajúce sa nepreskúmateľnosti daného
opatrenia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, s týmito sa správny súd nestotožnil. V tomto
smere poukazuje na skutočnosť, že v predmetnom opatrení je jednoznačne vymedzený dôvod, pre
ktorý žalovaný v 1. rade nevyhovel žiadosti žalobcu v 1. rade o poskytnutie finančného príspevku, a to
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v 1. rade je neoprávneným žiadateľom, pretože je subjektom

verejnej správy, pričom žalovaný v 1. rade aj bližšie špecifikoval, že subjekty verejnej správy sú
právnické osoby, ktoré sú v štatistickom registri organizácií zaradené v sektore verejnej správy v
súlade s európskou metodikou ESA 2010. Zároveň je potrebné podotknúť, že v prípade opatrení
orgánov verejnej správy nie sú stanovené rovnako prísne formálne požiadavky na ich obsah ako pri
rozhodnutiach.

40. Správny súd rovnako nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku, že napadnuté opatrenie
žalovaného v 1. rade bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, keďže neexistuje
žiadny účinný právny predpis ustanovujúci podmienku oprávnenosti na príspevok podľa opatrenia č.
3 spočívajúcu v tom, že zamestnávateľ nemôže byť subjektom verejnej správy podľa metodiky ESA

2010. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že predmetná podmienka bola obsiahnutá už
v opatrení žalovaného v 2. rade, t. j. v oznámení o možnosti predkladať žiadosti o predmetný finančný
príspevok, konkrétne v rámci podmienok na priznanie príspevku v rámci opatrenia č. 3 nazvaného
„podpora zamestnávateľov zasiahnutých mimoriadnou situáciou“. Zároveň z oznámenia žalovaného v
2. rade je zrejmý právny rámec rozhodovania o žiadostiach o poskytnutie daného finančného príspevku,

ktorým je ustanovenie § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti.

41. Z ustanovenia § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti pritom vyplýva požiadavka
na schválenie podmienok projektu na podporu udržania pracovných miest (akým je aj projekt „PRVÁ
POMOC“) vládou SR. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že uznesením vlády SR č. 178/2020 zo

dňa 31. marca 2020 došlo k schváleniu návrhu podmienok projektu podpory udržania zamestnanosti
v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránením
ich následkov schváleného, v zmysle ktorého je oprávneným žiadateľom o podporu podľa bodu 1
predmetných podmienok (podpora zamestnávateľov, ktorí v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie,
núdzového alebo výnimočného stavu na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky uzatvorili alebo zakázali prevádzky) zamestnávateľ (okrem subjektov verejnej správy),
ktorý v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového alebo výnimočného stavu udrží pracovné
miesta aj v prípade povinnosti prerušenia alebo obmedzenia svojej prevádzkovej činnosti na základe
opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Nemožno sa teda stotožniť so žalobnou
argumentáciou, že napadnuté opatrenie žalovaného v 1. rade bolo vydané na základe neúčinného

právneho predpisu, keďže namietaná podmienka oprávnenosti má svoj právny základ v ustanovení § 54
ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti v spojení s uznesením vlády SR č. 178/2020 zo dňa
31. marca 2020.42. S poukazom na uvedené správny súd nevyhodnotil ako dôvodné ani žalobné body týkajúce
sa nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v tom, že žalovaným v 1. rade uplatnená
podmienka oprávnenosti pri posudzovaní žiadosti žalobcu v 1. rade, podľa ktorej je neoprávneným

žiadateľom o podporu podľa opatrenia č. 3 subjekt verejnej správy, nevychádza zo schémy schválenej
Európskou komisiou ani z príslušného právneho rámca a žalovaný v 1. rade jej uplatnením prekročil
rozsah zákonom povolenej správnej úvahy, keďže predmetná podmienka na poskytnutie podpory bola
schválená uznesením vlády SR č. 178/2020 zo dňa 31. marca 2020 v nadväznosti na ustanovenie § 54
ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti.

43. Žalobca v 1. rade napokon namietal, že predmetná podmienka oprávnenosti zavádza nerovnosť
medzi žiadateľmi o príspevok na základe ich vlastníckej štruktúry, a preto predstavuje porušenie
základného ústavno-právneho princípu rovnosti (vo forme priamej aj nepriamej diskriminácie), ako
aj základných práv vlastniť majetok a podnikať, ktorú námietku správny súd takisto nepovažoval za
dôvodnú. V tejto súvislosti je toho názoru, že subjekty verejnej správny majú nepochybne odlišné

postavenie v porovnaní so subjektami nespadajúcimi do tejto kategórie, a to predovšetkým pokiaľ ide
o otázku ich financovania. Za rozhodujúcu však považuje správny súd v tomto smere tú skutočnosť, že
predmetná podmienka, podľa ktorej sú z poskytnutia finančnej podpory podľa opatrenia č. 3 vylúčené
subjekty verejnej správy, bola schválená uznesením vlády SR č. 178/2020 zo dňa 31. marca 2020,
ktorého preskúmanie však nie je predmetom tohto konania a podľa názoru správneho súdu zároveň

nejde ani o spôsobilý predmet prieskumu v rámci správneho súdnictva, keďže vláda SR nie je orgánom
verejnej správy v zmysle § 4 SSP. Súčasne by sa správny súd ani v prípade pochybností o súlade danej
podmienky s Ústavou SR nebol oprávnený obrátiť na Ústavný súd a iniciovať konanie o súlade právnych
predpisov, keďže uznesenie vlády nepatrí medzi právne predpisy uvedené v čl. 125 Ústavy SR, ktorých
súlad s Ústavou SR možno preskúmať v uvedenom type konania pred Ústavným súdom.

44. S poukazom na uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého opatrenia žalovaného v 1.
rade dospel k záveru o nedôvodnosti zvyšnej časti žaloby žalobcu v 1. rade týkajúcej sa napadnutého
opatrenia žalovaného v 1. rade, a preto ju s poukazom na § 190 SSP zamietol.

45. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 správneho súdneho poriadku a úspešným
žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého
možno spravodlivo požadovať od žalobcov v 1. a 2. rade, aby im nahradili trovy konania.

46. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

BA-6S/183/2021

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na

Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.