Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4424010567
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4424010567.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov
senátu Mgr. Ľubomíry Podmaníkovej a JUDr. Ingrid Kišacovej, PhD., v trestnej veci proti obžalovanému
A. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona a iný prečin, o odvolaní
obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25.06.2025, sp. zn. 4T/53/2024,
na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 30. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkombolobžalovanýA.B.(ďalejlen„obžalovaný“)uznanývinnýmzprečinuublíženia
na zdraví podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že:
„1/ dňa XX.XX.XXXX v čase o 00:01 h na ceste č. C. jazdil v úseku cesty medzi obcami D. a E. ako vodič

osobného motorového vozidla značky B. C., ev. č.: F. XXX B. v smere od obce D. na smer E., pričom sa
počasjazdydostatočnenevenovalvedeniuvozidlaanesledovalsituáciuvcestnejpremávke,dôsledkom
čoho pravou prednou časťou osobného motorového vozidla narazil do pravej nohy poškodeného, ktorý
tlačil bicykel po svojej pravej strane, v tom istom jazdnom pruhu pri pravom okraji vozovky, v smere
od obce D. na obec E., následkom čoho poškodený chodec A. G., narodený XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. utrpel ťažké zranenia a to otvorenú zlomeninu dolnej časti oboch kostí pravého predkolenia,

ktorá si vyžiadala operačné riešenie, tržnú ranu temennej oblasti a tváre, pohmoždenie pravej kľúčnej
kosti, pohmoždenie oboch predkolení a kolien, zlomeninu posledného článku palca ľavej nohy, ktoré si
vyžiadali dobu liečenia a práceneschopnosť v trvaní od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX,
2/ následne na to dňa XX.XX.XXXX v čase po 00:01 h na ceste č. C. v úseku cesty medzi obcami D. a
E. ako vodič osobného motorového vozidla značky B. C., ev. č. : F. XXX B. bezprostredne po dopravnej
nehode, ktorej bol účastníkom a v dôsledku ktorej utrpel účastník dopravnej nehody ujmu na zdraví, a

to A. G., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D., s vozidlom odišiel do miesta svojho trvalého bydliska
bez toho, aby sa presvedčil o zdravotnom stave zraneného cyklistu, a zranenému neposkytol potrebnú
pomoc“.

Za to mu bol podľa § 178 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j/
Trestného zákona a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona, postupom podľa §

38 odsek 2 Trestného zákona a § 41 odsek 1 Trestného zákona, uložený úhrnný trest odňatia slobody
1 rok, výkon ktorého mu bol podľa § 49 odsek 1 Trestného zákona a § 50 odsek 1 Trestného zákona
podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona mu
bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky.

Proti tomuto rozsudku, v zákonnej 15-dňovej lehote odo dňa jeho oznámenia, podal odvolanie

obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch svojho odvolania
vytkol, že jeho vina je postavená na neobjektívnych vstupných alebo štatistických údajoch znaleckéhoposudku. Nie je možné jednoznačne konštatovať, že musel vidieť chodca včas. Nie je preukázané, že
sa jazde nevenoval a že neprispôsobil jazdu podmienkam, je to len hypotéza ako následok dôkaznej
núdze a na základe týchto skutočností potom absolútne nesprávny záver o neposkytnutí pomoci.

Vytkol znaleckému posudku, že znalec vypracoval znalecký posudok na základe dodaných podkladov
a znalec nemal ako a odkiaľ vziať a spoliehal sa len na jeho výpoveď, ktorú subjektívne, ako vnímal
situáciu, uviedol, prípadne tieto údaje vzal znalec z literatúry, ako pri určení reakčného času. Sám znalec
skonštatoval, že vstupné údaje zadával do akéhosi programu. Zaznamenané stopy na mieste dopravnej
nehody prevzal zo spisovej dokumentácie, keďže inú možnosť nemal, avšak vôbec nevie, či sa stopami

hýbalo, či neboli presunuté a pod. Nie je možné objektívne rekonštruovať priebeh dopravnej nehody
bez objektívne zaistených stôp a vstupných veličín. Znalecký posudok je len veľmi neurčitý odhad, ani
nie najpravdepodobnejší, ale len jednej z možností priebehu nehody. Kľúčové vstupné údaje nie sú
objektivizované. Znalec pri hodnotení techniky jazdy vodiča, svetelných pomerov, ale aj výhľadových
pomerov dospel k záveru, že mal možnosť chodca zbadať aj z väčšej vzdialenosti ako 40 metrov. Tento
záver je opäť len výsledok práce s neobjektívnymi veličinami, bez vzatia do úvahy reflexných prvkov,

polohy chodca a pod. Znalec skonštatoval na základe výpočtov, že nemohol byť oslnený oproti idúcim
vozidlom a mohol chodca zbadať. Vypovedal však, že bol oslnený a chodca nevidel. Merania podľa
záverov znalca dospeli k výsledku, že mal začal brzdiť skôr. Obžalovaný uviedol, že k týmto záverom
je nutné pristupovať absolútne opatrne a vziať do úvahy ľudský faktor, nielen algoritmy simulačného
programu. Vytkol súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo sa spoliehal len na závery znaleckého

posudku a ako tieto závery hodnotil v kontexte iných dôkazov. Bez svedkov, kamerových záznamov,
bez brzdných stôp, je priebeh nehody rekonštruovať možné len vo veľmi hrubých intenciách, ktoré môžu
mať právnu relevanciu pre poistné plnenie, nie však pre závery o trestnoprávnej zodpovednosti. Uviedol,
že nie je možné spravodlivo očakávať a vyžadovať od neho ako vodiča, že bude jazdiť mimo obce
po prázdnej ceste 60 km za hodinu len preto, aby predvídal, či sa tam náhodou nebude pohybovať

chodec doslova v strede cesty, kde by nemal čo hľadať, navyše predvídať, že môže byť oslepený.
Miera predvídania vodiča a miera opatrnosti vodiča má tiež svoje hranice, ktoré od vodiča nie je
možné spravodlivo očakávať bez limitu. Ani vodič nemá objektívne schopnosť predvídať automaticky
akúkoľvek situáciu v cestnej premávke. Záver, že minimálne 15 m pred zrážkou musel registrovať, že ide
o osobu, je špekulatívny. Zdôraznil, že nevidel, do čoho narazil. Nie je objektivizované, kde bola reflexná

vesta zastrčená, pretože poškodený najprv uviedol, že ju mal na zadnej sedanke a následne povedal,
že bola na zadnom košíku. Preto akékoľvek úvahy o tom, či mohol vidieť poskladaný štvorcový tvar
reflexnej vesty niekde zavesenej alebo zastrčenej sú výlučne špekulatívne. Vytkol súdu prvého stupňa,
že nevyhodnotil, že poškodený bol v stave ťažkej opitosti a okrem toho, že kráčal v strede vozovky, sám
vytvoril riziko kolízie a celkom určite zodpovednosť za vznik kolízie nie je možné v plnej miere pričítať len

vodičovi. Túto skutočnosť potvrdil aj znalec, ktorý vypovedal, že ak by chodec nebol kráčal v strede cesty
alebo by kráčal na správnej strane cesty, ku kolízii by vôbec nebolo došlo, pretože by k nárazu nedošlo.
Nie je objektivizované, či chodec nevykročil do stredu vozovky a vodičovi nevytvoril náhlu prekážku, ak
sa vezme do úvahy, že poškodený bol ťažko opitý. Citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25.11.2010 sp.zn. 5To/20/2010, podľa ktorého v prípade existencie akýchkoľvek rozumných

pochybností o tom, či sa obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať
v jeho prospech a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nevytvára zákonný podklad
pre odsudzujúci výrok. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že síce evidoval náraz do niečoho,
vôbec nevedel do čoho a priamo na mieste zastavil a aj sa porozhliadol a následne zavolal domov a na
odporúčanie matky sa opätovne porozhliadol a keď nič nevidel, išiel domov, ako mu poradila matka, no

ihneď sa vrátil na miesto dopravnej nehody a až následne zistil, že jeho domnienka o tom, že zrazil asi
zver bola nesprávna a došlo k nárazu do chodca. Ani to, že prehľadal menší úsek, než aký mohol podľa
súdu, nemení nič na skutočnosti, že nemal úmysel z miesta odísť. Práve naopak ostal na mieste, snažil
sa zistiť predmet nárazu a nedopustil sa úmyselne neposkytnutia pomoci. Súd absolútne nesprávne
identifikoval naplnenie všetkých obligatórnych znakov trestného činu. Nič nenasvedčuje tomu, že by

odišiel z miesta činu vedomý si toho, že zranil inú osobu alebo že vôbec nemohla byť zranená iná
osoba. V danom prípade absentuje objektívna stránka a k tomu viaznuce zavinenie. Nesúhlasí s tým,
že mal predpokladať, že by to mohlo byť aj človek, okolnosti situácie tomu nenasvedčovali. Tým, že
žiadne známky zranenej osoby nenašiel, situáciu vyhodnotil primerane tak, že to musela byť zver. Nemal
povinnosť automaticky volať hliadku. Bol v strese a zavolal svojej matke, ktorá mu mala po správnosti

odporučiť, aby sa pozrel ešte lepšie, ale táto skutočnosť nemení nič na tom, že subjektívna stránka
trestného činu absentuje. Uviedol, že je dôležité, že na miesto nehody sa vrátil, keď tam nebola ešte
ani záchranka a poskytol poškodenému pomoc a preto absentuje akýkoľvek znak zavinenia vo vzťahu k
trestnému činu neposkytnutia pomoci. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 odsek 1 písmenoa/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku a vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na verejné zasadnutie sa obžalovaný nedostavil, o jeho termíne bol riadne a včas upovedomený,
neúčasť ospravedlnil prítomný obhajca, pričom obžalovaný písomne požiadal o vykonanie verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti. Krajský súd preto za splnenia podmienok ustanovenia § 293 odsek 5
Trestného poriadku verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti obžalovaného A. B..

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí zotrval na písomných dôvodoch odvolania obžalovaného
a navrhol rozhodnúť tak, ako je uvedené v petite písomných dôvodov odvolania obžalovaného.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedla, že súd I. stupňa dostatočne zistil
skutkový stav, vykonané dôkazy zákonným spôsobom vyhodnotil, dospel k správnym skutkovým aj
právnym záverom o vine obžalovaného v bode 1 a v bode 2 napadnutého rozsudku. Uviedla, že sa

stotožňuje s hodnotením dôkazov tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa,
poukázala na výpoveď poškodeného, ako aj na závery znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy
a z odboru zdravotníctva. O správnosti a úplnosti odborných záverov nie sú dôvodné pochybnosti. Súd
prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal s obranou obžalovaného, v podstate totožnou ako v jeho
odvolacích námietkach. Za zákonný a správny považuje aj výrok o uloženom treste a tento považuje za

primeraný. Navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou,
preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že v tomto konaní bol zadovážený dostatok
dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie, ktoré súd
I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní dôkazov orgány činné v tomto konaní

postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení
Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom
konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého

rozsudku v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.

Svoje rozhodnutie súd I. stupňa primerane odôvodnil tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia
Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia.

Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými
právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní jeho konania v otázke viny a pri ukladaní trestu.

Krajský súd, rovnako ako súd I. stupňa, mal za nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil
skutku popísaného vo výroku napadnutého rozsudku. Medzi konaním obžalovaného a vzniknutým

následkom existuje príčinná súvislosť. Po vykonanom dokazovaní, tak v prípravnom konaní, ako
aj na súde I. stupňa, nevznikli žiadne dôvodné pochybnosti o tom, že skutok sa stal tak, ako je
uvedené vo výroku napadnutého rozsudku a že tento skutok spáchal obžalovaný. Krajský súd sa
stotožňuje so záverom súdu I. stupňa o preukázaní zavinenia obžalovaného a k jeho úvahám ešte
dopĺňa, že sa stotožňuje s jeho záverom, vo vzťahu k prečinu ublíženia na zdraví, že obžalovaný

počas jazdy dňa a v čase a na mieste uvedenom v skutkovej vete napadnutého rozsudku v dôsledku
toho, že sa nevenoval dostatočne vedeniu motorového vozidla predovšetkým tým, že nesledoval
dôsledne situáciu v cestnej premávke a spôsobom uvedeným v skutkovej vete, narazil do poškodeného
s následkom uvedeným v skutkovej vete. Krajský súd sa stotožňuje so závermi súdu I. stupňa vo vzťahu
k vyhodnoteniu dôkazov, že zavinenie obžalovaného je preukázané jednak výpoveďou obžalovaného,

jednak výpoveďou samotného poškodeného a v neposlednom rade zásadným objektívnym dôkazom
sú závery znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy. Krajský súd k odvolacím námietkam
obžalovaného udáva, že poškodený, ktorý kráčal v smere jazdy obžalovaného pri pravom okraji vozovky
tlačiac bicykel po svojej pravej strane sa síce nepohyboval ako chodec a teda účastník cestnejpremávky tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia zákona o cestnej premávke, avšak nevytvoril
obžalovanému prekážku náhlu a ani prekážku neočakávanú. Z ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno
e/ Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke vodič okrem všeobecnej povinnosti definovanej v § 3

citovaného zákona je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom,
osobám so zdravotným postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu a starým
osobám. Zo záverov znaleckého posudku, vykonaného ako dôkaz na hlavnom pojednávaní, z odboru
cestnej dopravy je odôvodnený záver, že technickou príčinou dopravnej nehody sa nevenoval plne
vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke v dôsledku čoho chodca stojaceho na pravej

strane cesty reagoval oneskorene. Tento záver vyplýva z vyhodnotenia techniky a spôsobu jazdy
obžalovaného, pričom k námietkam obžalovaného o tom, že záver posudku vyplýva z údajov, ktoré
znalec vložil do „akéhosi programu“ a nezohľadnil tzv. ľudský faktor, krajský súd udáva, že v prípade
daného znaleckého posudku ide o štandardný znalecký posudok vypracovaný riadnou metodikou
určenou na vypracovanie znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy na základe matematicko-
grafickej analýzy pohybu účastníkov nehodového deja a spracovanou s podporou počítačového

programu PC- CRASH, ktorý sa štandardne používa pri vypracovaní daného typu znaleckých posudkov,
pričom vznik a priebeh dopravnej nehody posúdil na základe smeru a spôsobu jazdy a pohybu
účastníkov, zo stôp zanechaných na vozovke na mieste dopravnej nehody, zo stavu a povrchu vozovky.
Pokiaľ ide o informácie získané zo spisového materiálu, tak použil záznam o dopravnej nehode,
vrátane zápisnice o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody, ktorej súčasťou je náčrtok miesta

dopravnej nehody, čo je povinnosťou znalca pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzať práve
z takto zabezpečených dôkazov, bezprostredne po dopravnej nehode. Úvahy obžalovaného uvedené
v jeho odvolaní, že sa mohlo so stopami na mieste činu hýbať, nie sú podložené žiadnou relevantnou
skutočnosťou a k danému odvolateľ neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť. Znalec pri matematicko-
grafickom prepočte analýzy nehodového deja musel vychádzať práve z dôkazov vykonaných orgánmi

činnými v trestnom konaní, ktorým sú výpoveď poškodeného, výpoveď obžalovaného a práve zápisnica
o obhliadke miesta činu so zadokumentovanými stopami a meraniami. Práve z týchto dôkazov znalec
vyvodil záver a veľmi podrobne sa zaoberal aj pojmami rozhľad z vozidla a dohľad na konkrétnu
prekážku, keď uviedol, že s prihliadnutím k reflexným prvkom na bicykli poškodeného, o existencii
ktorých krajský súd nemá žiadne pochybnosti – odrazové svetlo, zadné svetlo, odrazové sklo na

pedáloch a reflexná vesta na zadnom nosiči batožiny, tieto všetky prvky sa nachádzali na mieste nehody,
mal obžalovaný ako vodič vozidla 60 metrov pred miestom kolízie v činnosti diaľkové svetlá a mal
možnosť rozpoznať chodca a to aj z podstatne väčšej vzdialenosti ako 40 metrov a to aj v prípade,
ak bol chodec oblečený v tmavom odeve. Pri podrobnom rozbore výpovede obžalovaného, z analýzy
vyplynulo, že na chodca začal reagovať v čase 1,56 sekundy pred kolíziou vo vzdialenosti cca 33 metrov.

Podľa údajov obžalovaného ho neznáme vozidlo jazdiace v protismere malo oslniť diaľkovými svetlami
a toto bolo podľa analýzy v čase oslnenia vzdialené 290 metrov v technicky prijateľnom rozpätí plus
– mínus 10 percent a z technického hľadiska sa v takomto prípade nemôže jednať o oslnenie. Pri
rýchlosti 78,5 km/h vykonanie úkonu prepnutia diaľkových svetiel na stretávacie, by trvalo 0,5 sekúnd
a za jednu sekundu by vozidlo prešlo vzdialenosť max. 23,19 metra. Teda vodič prepínal diaľkové svetlá

na stretávacie vo vzdialenosti max. 58,7 metra. Diaľkové svetlá vozidla bezpečne osvetľujú cestu do
vzdialenosti minimálne 100 metrov, pričom sa jedná o dohľad, a teda obžalovaný mal možnosť vidieť
poškodeného ešte pred tým, ako uviedol do činnosti stretávacie svetlá. Teda obžalovaný mal možnosť
vidieť poškodeného v čase, kedy mal na vozidle v činnosti diaľkové svetlá. Pokiaľ ide o odvolacie
námietkyvovzťahukvytvoreniunáhlejprekážkyobžalovanémupoškodenýmtým,žetentosapohyboval

nie pri krajnici vozovky, krajský súd udáva, že náhlou prekážkou je prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená
takým spôsobom, že vodič pri správnej technike jazdy nemôže zastaviť do miesta zrážky. Zásadným
kritériom pri hodnotení tzv. náhlej prekážky je správna technika jazdy, tzn. že náhlou prekážkou môže
byť prekážka iba v tom prípade, ak zo strany vodiča motorového vozidla nejde o oneskorenú reakciu,
pretože pohyb chodca, tak ako tomu bolo v danom prípade, je potrebné vyhodnocovať od prvej

možnosti spozorovania. Ako to už bolo vyššie uvedené, zo záverov znaleckého posudku bez dôvodných
pochybností je možné vyvodiť záver o oneskorenej reakcii obžalovaného ako vodiča motorového vozidla
na prítomnosť poškodeného chodca na vozovke v smere jeho jazdy a v tomto smere je irelevantné, či
sa chodec nachádzal v smere chôdze na nesprávnej strane cesty.

K zavineniu vo vzťahu k prečinu neposkytnutia pomoci krajský súd udáva, že zavinenie obžalovaného
vyplýva práve z výpovede obžalovaného a z výpovede poškodeného. Poškodený vo svojej výpovedi
uviedol, že po tom, ako doňho narazilo vozidlo, toto nezastavilo, išlo ďalej. Obžalovaný vo svojej
výpovedi uviedol, že po tom, ako zistil, že do „niečoho“ narazil, zastavil, na odporučenie svojej matky saporozhliadol, čo konkrétne zrazil a keď nič nezistil, pokračoval v jazde. Výpoveď obžalovaného krajský
súd vyhodnotil ako nevierohodnú, vyvrátenú jednak výpoveďou poškodeného a jednak okolnosťami.
Pokiaľ by bol obžalovaný skutočne zastavil, vzhľadom na poškodenie motorového vozidla a zranenia

poškodeného, keď sa tento nachádzal na mieste, na ktorom do neho narazilo motorové vozidlo, pretože
vzhľadom na zranenia sa v podstate z miesta činu nemohol pohnúť, uviedol, že sa iba odplazil do jarku
a pokiaľ by sa vrátil obžalovaný na miesto kolízie, musel by tam poškodeného vidieť, pričom krajský
súd podotýka, že pokiaľ by obžalovaný skutočne prehľadával okolie po vystúpení vozidla, musel vidieť
aj poškodenie svojho vozidla, pretože časti vozidla sa nachádzali na ceste, čo vyplýva z výpovede

svedkyne, ktorá po dopravnej nehode prechádzala miestom. To, že sa poškodený nachádzal na mieste
zrážky,vyplývazvýpovedetejtosvedkyne,ktoráuviedla,žepriprechádzanítýmtomiestomvidelaakona
ňu svetlom máva pani, ktorá zrejme našla poškodeného. Navyše pokiaľ by obžalovaný urobil skutočne
to, čo tvrdil, a teda – že prezrel miesto zrážky a nikoho tam nevidel, nemal by dôvod na miesto sa vracať
s rodinnými príslušníkmi. Z týchto dôvodov preto vyhodnotil výpoveď obžalovaného ako nevierohodnú
a taktiež výpoveď jeho rodinných príslušníkov, ktorí potvrdzovali skutočnosť, že obžalovaný im povedal,

že mal miesto zrážky prezrieť a nič tam nenašiel. Bez ohľadu na uvedené, aj v prípade, že by obžalovaný
skutočne miesto prezrel a až následne by pokračoval v jazde, aj v tom prípade je dané jeho zavinenie
na trestnom čine neposkytnutia pomoci, pretože mal účasť na dopravnej nehody, z okolnosti prípadu,
t.j. že mal vedomosť, že do niečoho narazil, podľa jeho tvrdenia z vozidla vystúpil a musel vidieť
poškodenie svojho vozidla, pričom aj za situácie, že na mieste nikoho nevidel, dané nevylučuje jeho

trestnú zodpovednosť, pretože práve vzhľadom na vyššie uvedené, vedel, že došlo ku kolízii, teda vedel,
že svojím konaním mohol inému ublížiť na zdraví a pre prípad, že taký následok spôsobil, bol s týmto
uzrozumený, t.j. konal v nepriamom úmysle. Obžalovaný teda svojím konaním, ako vodič po dopravnej
nehode,naktorejmalúčasť,neposkytolosobe,ktoráprinehodeutrpelaujmunazdraví,potrebnúpomoc,
hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo pre iného. Potrebná pomoc by v danom

prípade mala spočívať v poskytnutí prvej pomoci, avšak predovšetkým v privolaní odbornej lekárskej
pomoci. Obrana obžalovaného, resp. jeho tvrdenie, že poškodenému poskytol pomoc po tom, ako sa
vrátil na miesto nehody, je vo vzťahu k danému irelevantná a to už aj z toho dôvodu, že v danom prípade
o žiadnu pomoc nešlo, pretože odborná lekárska pomoc už bola privolaná a obžalovaný sa aktívne
nezúčastňoval na pomoci poškodenému. Navyše nešlo o pomoc po dopravnej nehode, práve vzhľadom

na skutočnosť, že z miesta dopravnej nehody obžalovaný odišiel.

Úvahy súdu I. stupňa, ktoré viedli súd I. stupňa k príslušným skutkovým a právnym záverom, sú aj podľa
názoru krajského súdu správne a logické. Aj krajský súd mal preto zavinenie obžalovaného jednoznačne
a bez dôvodných pochybností preukázané a preto neakceptoval jeho odvolacie námietky. Súd I. stupňa

nepochybil, keď konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157
odsek 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví
a ako vodič po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu
na zdraví, potrebnú pomoc.

Po preskúmaní výroku o treste krajský súd zistil, že súd I. stupňa správne pri ukladaní trestu
aplikoval kritériá ustanovenia § 34 Trestného zákona, keď prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho
následok, správne zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona,
pretože pred spáchaním skutku viedol riadny život. Súd I. stupňa správne u obžalovaného zistil
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona, t.j. že spáchal viac trestných činov.

Pri ukladaní trestu obžalovanému krajský súd prihliadol na kritériá určené ustanovením § 34 odsek 4
Trestného zákona a okrem iných skutočností ako je doteraz vedený bezúhonný život obžalovaného,
ktorý odôvodňuje ukladanie trestu odňatia slobody bez jeho výkonu, t.j. s podmienečným odkladom
jeho výkonu a zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil dvoch trestných činov,
a to okrem nedbanlivostného trestného činu aj úmyselného trestného činu, ktorý napriek tomu, že

je prečinom, je konaním, ktoré môže mať za následok, že osobe, ktorá potrebuje okamžitú lekársku
pomoc v dôsledku zranení, táto nie je poskytnutá a ohrozuje túto osobu na zdraví a živote. Takéto
konanie zvyšuje mieru závažnosti konania obžalovaného a krajský súd pri ukladaní trestu zvážil aj
postoj obžalovaného k trestnej činnosti, ktorý sa snažil mieru svojho zavinenia bagatelizovať tým, že
poukazoval na svoj vek. Vek obžalovaného v prípade týchto trestných činov nemôže zmierniť zavinenie

na spáchaní skutku práve vzhľadom na to, že obžalovanému bolo zverené vedenie motorového vozidla
s podmienkou absolútneho dodržiavania predpisov o cestnej premávke a s vedením motorového vozidla
súvisiace konanie, že pre prípad, keď pri porušení pravidiel cestnej premávky vznikne následok, bude
si počínať tak, aby bola pri ohrození života a zdravia inej osoby, tejto poskytnutá zodpovedajúca pomoc.Obžalovaný v dôvodoch odvolania bagatelizoval aj svoje konanie ako vodiča motorového vozidla, keď
zdôrazňoval skutočnosť, že „nie je spravodlivé očakávať od neho ako vodiča, že bude jazdiť mimo obce
na prázdnej ceste 60 km/h len preto, aby predvídal, či sa tam náhodou nebude pohybovať chodec

doslova v strede cesty, kde by nemal čo hľadať a navyše predvídať, že môže byť oslepený“. V danom
ide o hrubé nerešpektovanie pravidiel cestnej premávky, ktoré sú kodifikované v Zákone č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, nehovoriac o tom, že časť svojho zavinenia vo vzťahu k prečinu neposkytnutia
pomoci, sa snažil preniesť na osobu, ktorá ani nebola účastníkom dopravnej nehody, keď v dôvodoch
svojho odvolania uviedol: „bol som v strese, zavolal som svojej matke, ktorá po správnosti mohla

odporučiť, aby sa pozrel lepšie“. Tieto všetky skutočnosti vo svojom súhrne odôvodňujú uloženie trestu
odňatia slobody nie na spodnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom
jeho výkonu s prísnejšou skúšobnou dobou tak, ako mu bola uložená súdom I. stupňa. Predovšetkým
však odôvodňujú uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 4
roky tak, ako bol tento uložený súdom I. stupňa, pretože obžalovaný sa konania dopustil v súvislosti
s vedením motorového vozidla.

Takto uložený trest je trestom primeraným a zákonným, spĺňajúcim kritériá tak individuálnej ako aj
generálnej prevencie a takto určená výmera uloženého trestu zákazu činnosti je primeraná charakteru
osoby obžalovaného ako účastníka cestnej premávky.

Pretože krajský súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 písmeno
a/ až e/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výroku o vine alebo výroku
o treste odvolaním obžalovaného napadnutého rozsudku súdu I. stupňa v jeho prospech, odvolanie
obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať ďalší riadny
opravný prostriedok.