Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, October 8, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-11S/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200092
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:4021200092.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a sudcov Mgr.

Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: VITAR SLOVAKIA, spol. s r. o., so
sídlom Robotnícka 11998/11, 036 01 Martin, IČO: 36 313 190, zastúpeného: HALADA & PARTNERS s.
r. o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,vkonaníopreskúmaniezákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100195121/2021 zo dňa 03.02.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100195121/2021
zo dňa 03.02.2021 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad A. (ďalej „správca dane“) vykonal u spoločnosti VITAR SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej
„žalobca“, „daňový subjekt“) daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až júl 2014

a december 2014. Prvé rozhodnutie Daňového úradu A. (ďalej „správca dane“) č. 101922473/2018
zo dňa 28.09.2018 bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej
„žalovaný“) č. 100885870/2019 zo dňa 15.04.2019. V ďalšom konaní bolo na základe výsledkov
daňovej kontroly v nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydané druhé rozhodnutie správcu dane č.
100919792/2020 zo dňa 20.05.2020 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa §
68 ods. 5 a 6 zákona č. 536/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „daňový poriadok“) určil rozdiel na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume XX.XXX,XX eura tým, že žalobca nepriznal nadmerný
odpočet v sume XXX,XX eura a vyrubil mu daň v sume XX.XXX,XX eura. Správca dane skonštatoval,
že žalobca nemá nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon o DPH“) na základe
faktúr vystavených spoločnosťou SIMPEX s. r. o. ako dodávateľom v príslušnom zdaňovacom období
za dodanie tovaru a za jeho dopravu, keďže nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb v zmysle
predložených faktúr.

2. Na podklade žalobcom podaného odvolania rozhodoval žalovaný v odvolacom konaní a vydal
rozhodnutie č. 100195121/2021 zo dňa 03.02.2021 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný sa
stotožnil so závermi správcu dane a skonštatoval, že správca dane pri výkone kontroly využil poznatkyzískané pri daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty u daňového subjektu SIMPEX s. r. o. za
zdaňovacie obdobie január až september 2014, z ktorej vyplynulo, že spoločnosť SIMPEX s. r. o.
nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a

u daňového subjektu nenastalo splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH v zmysle §
49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Poukázal na výpovede svedkov, ktorí síce slovne potvrdili existenciu
tovaru zabaleného v krabiciach, uložených na paletách, avšak tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali
jednoznačne identifikovať tento tovar. Uviedol, že je prirodzené, že daňový subjekt pri prevzatí zásielky
riadne a starostlivo skontroluje stav zásielky a porovná ho s dodacím alebo prepravným listom, pričom

skontroluje aj kompletnosť tovaru, hlavne obsah balení a pod. Konštatoval tiež, že žalobca neprijal
dostatočné opatrenia, aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane je v súlade so zákonom a mal
dostatočný priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi obchodnými transakciami sa
nestane súčasťou konania, ktoré nesie znaky daňového podvodu.

II.

Správna žaloba (žalobné body)

3. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.03.2021 domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia prvostupňového
a napadnutého rozhodnutia, a tiež aby vec bola vrátená orgánom finančnej správy na ďalšie konanie.
Dôvodynazrušenieoznačenýchrozhodnutívnímalvtom,žefinančnéorgánypriichvydávanívychádzali

z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, ako aj v tom, že došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia vo veci samej.

4. Žalobca v prvom rade napádal nedodržanie maximálnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, v dôsledku čoho má aj protokol z predmetnej daňovej
kontroly povahu nezákonného dôkazu, a preto nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie napadnutých

rozhodnutí, čo považoval za podstatné porušenie a nesprávne interpretovanie ustanovení daňového
poriadku. Za najzávažnejší dôvod nezákonnosti prerušení daňovej kontroly označil neprimeranú dĺžku
týchto prerušení, ktorá je dôsledkom zjavnej nečinnosti správcu dane, ktorý odmietol pokračovať v
prebiehajúcej daňovej kontrole napriek tomu, že nebol daný dôvod na ďalšie prerušenie kontroly.
Namietal, že z napadnutých rozhodnutí nie je možné zistiť, čoho sa žiadosť o medzinárodnú výmenu

informácií (ďalej aj ako „MVI“) týkala. Uviedol, že po uplynutí lehoty podľa čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ)
č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty (ďalej „nariadenie č. 904/2010“) sa mal správca dane pokúsiť získať požadovanú
informáciu iným spôsobom, nemožno však tolerovať ignorovanie stanovenej lehoty a pokračovať vo
vedení formálne prerušenej daňovej kontroly. Uzavrel, že správca dane v danom prípade nerešpektoval

zákonný limit výkonu daňovej kontroly, ktorá vrátane nezákonného prerušenia trvala celkovo až 705 dní
(t. j. takmer dva roky), čo má za následok jej nezákonnosť.

5. Ďalej namietal neodôvodnené a nesprávne rozšírenie dôkazného bremena žalobcu ako daňového
subjektu aj na skutočnosti, ktoré žalobca nemal a ani nemohol preukazovať. Správca dane vychádzal

z predpokladu, že žalobca niesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, ako resp.
odkiaľ nadobudol príslušný tovar do vlastníctva jeho dodávateľ a tiež deklarovaní subdodávatelia, a
že v prípade, ak túto skutočnosť žalobca nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu
k preukázaniu dodania predmetného tovaru žalobcovi. Zdôraznil, že správca dane nemôže od
daňového subjektu požadovať preukázanie uskutočnenia iných ako kontrolovaných obchodov. Dôvodnú

pochybnosť o uskutočnení zdaniteľného plnenia nemôže zakladať len to, že dodávateľ alebo odberateľ
daňového subjektu je v čase daňovej kontroly nekontaktný. Podotkol nesprávnosť záveru správcu
dane o tom, že nekontaktnosť alebo nespolupráca subdodávateľov či dodávateľa žalobcu spochybňuje
uskutočnenie kontrolovaného zdaniteľného plnenia, ktoré kontrolovaný daňový subjekt zdokladoval
predložením všetkých v praxi bežne využívaných dokladov (zmluvy, potvrdené dodacie listy, potvrdené

nákladné listy, výpisy z účtu, e-mailová komunikácia).

6. Uviedol, že skutkové závery žalovaného a správcu dane nezodpovedajú výsledkom vykonaného
dokazovania. Správca dane vyhodnotil viaceré skutočnosti v neprospech žalobcu napriek tomu, žetieto žiadnym spôsobom nevyvracali a dokonca ani nespochybňovali tvrdenia žalobcu. Zároveň správca
dane bez riadneho odôvodnenia nevzal do úvahy viaceré dôkazy svedčiace v prospech žalobcu. Dodal,
že vykonané dokazovanie zo strany správu dane a žalovaného nepostačuje na prijatie záverov o

tom, že dôkazy predložené zo strany žalobcu sú nehodnoverné. Poukázal na to, že dodanie tovaru
žalobcovi a následne jeho odberateľovi bolo potvrdené celkovo štyrmi svedkami (B. C., D. E. F., G.
D., G. A.). Konštatovanie správcu dane, že výpoveď svedka nemá vypovedaciu hodnotu považoval za
absolútne nesprávne, nezákonné a svojvoľné tvrdenie. Nelogickosť záverov správcu dane videl aj v
konštatovaní, že síce svedkovia potvrdili, že videli tovar zabalený v krabiciach, na ktorých bolo uvedené,

že ide o kávu, tieto krabice nerozbaľovali, a preto vlastne nevedeli, s akým tovarom prišli do kontaktu.
Uviedol, že ak mal napriek vykonanému dokazovaniu správca dane a žalovaný naďalej pochybnosť o
reálnom uskutočnení predmetnej transakcie, mohlo dôjsť k vykonaniu ďalších relevantných dôkazov,
napr. preverenie aj prostredníctvom záznamov z mýtnych brán.

7. Taktiež namietal, že správca dane v rámci daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého

rozhodnutia, zabezpečil vypočutie svedka (B. H. a to na základe MVI) bez toho, aby bol žalobca o tomto
výsluchu vopred upovedomený, v dôsledku čoho má predmetný výsluch povahu nezákonne získaného
dôkazu, ktorý nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie rozhodnutia. Rovnako aj zápisnice z výsluchov
svedkov (napr. konateľa spol. I., F., E. J.), ktoré mali byt uskutočnené mimo príslušného daňového
konania v rámci iného daňového konania (alebo iných daňových kontrol), a to bez toho, aby bolo

žalobcovi umožnené sa týchto výsluchov zúčastniť a klásť predmetným svedkom otázky, čo považoval
za podstatné porušenie ustanovení daňového poriadku. Uviedol, že za výsluch svedka je potrebné
považovať každé osobné vyjadrenie sa fyzickej osoby k skutočnostiam preverovaným správcom dane,
a to bez ohľadu na to, ako správca dane tento výsluch označí, a bez ohľadu na to, či výsluch vykonal
priamo konajúci správca dane, alebo dožiadaný orgán. Poukázal na § 25 ods. 4 daňového poriadku,

podľa ktorého právo daňového subjektu musí byť zachované vždy, t. j. aj v prípadoch získania svedeckej
výpovedezinéhokonaniapostupompodľa§24ods.4daňovéhoporiadku.Vopačnomprípadepríslušná
výpoveď svedka nemôže byť použitá ako dôkaz pre účely rozhodnutia správcu dane.

III.

Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 29.07.2021 zotrval na svojich záveroch
uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v
žalobe sa neuvádzajú nové skutočnosti, ktoré by mali svojou podstatou vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia, pričom by neboli predmetom odvolania. K nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly
uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí detailne popísal dôvody prerušenia daňovej kontroly,
rovnako ako aj výsledky a informácie, ktoré získal od zahraničných správcov dane. Daňová kontrola
trvala 336 dní a správca dane ju vykonal v zákonnej lehote. Poukázal na to, že nariadenie č. 904/2010
a v ňom stanovená maximálna lehota na poskytnutie informácie - 3 mesiace sa týka žiadanej strany,

nie správcu dane.

9. K nevykonaniu výsluchov navrhovaných svedkov žalovaný uviedol, že v rámci medzinárodných
dožiadaní žiadali zahraničnú daňovú správu o vypočutie svedkov (I. F. K. L. K. I.. H. I. F. A. M., I.,
N. O.). Na základe výsledkov týchto dožiadaní sa intrakomunitárne dodania tovaru pre maďarských

odberateľov spoločnosť Cséfai és Cséfai Kft. a Netty webshop, Kft. nepotvrdili. Dodal, že ak sám konateľ
spoločnosti (ako jej hlavný zástupca navonok) nemá informácie o obchodných aktivitách spoločnosti
a nevie k nim predložiť relevantné dôkazy, svedecké výpovede iných, nezávislých svedkov, nemôžu
mať vplyv na výsledok daňovej kontroly. Zotrval na svojom závere, že správca dane vykonanými
dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu o poskytnutí tovaru uvádzanými dodávateľmi resp.

subdodávateľmi a žalobca tieto pochybnosti v konaní nevyvrátil.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane ani žalovaný nepostavili svoje rozhodnutia na skutočnosti,
že svedkovia, ktorí potvrdili manipuláciu s tovarom uvedeným na faktúre nevideli tovar, keďže tento bol
zabalený v kartónoch a uložený na paletách, ale správca dane uskutočnil rozsiahle dokazovanie, využil

poznatky získané pri daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty u daňového subjektu SIMPEX s. r.
o., pričom prvá dodávateľská spoločnosť potvrdila, že nikdy predloženú faktúru nevystavila a predložila
priamy dôkaz, svojich tvrdení. V prípade výsluchu svedka uskutočneného zahraničnou daňovou správou
podľa právnych predpisov platných na jej území sa nemôže žalobca dovolávať nezákonnosti vykonanejsvedeckej výpovede s poukazom na § 25 ods. 4 daňového poriadku. Trval na závere, že pri prevzatí
zásielky od dopravcu je potrebné, aby daňový subjekt stav zásielky riadne a starostlivo skontroloval a
porovnal s dodacím alebo prepravným listom, skontroloval aj kompletnosť tovaru a obsahu balení, a

to osobitne v prípade tovaru potravinového charakteru. K námietke o potrebe preverenia záznamov z
mýtnych brán uviedol, že pohyb motorových vozidiel neposkytne dôkaz o tom, že zaznamenané vozidlo
prevážal deklarovaný tovar, obzvlášť ak osoba uvedená na prepravnom dokumente B. H. nepotvrdila, že
túto prepravu vykonala a podpis na dokumente neuznala ako vlastný. Zhrnul, že v reťazci obchodných
partnerov ani u jednej z menovaných spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru, na

ktorý si žalobca uplatňuje právo na odpočet DPH.

IV.
Ďalšie písomné podania účastníkov konania

11. Žalobca v rámci podanej repliky zo dňa 01.10.2021 zotrval na dôvodoch podanej žaloby, pričom sa

nestotožnil s argumentáciou žalovaného.

12. V podaní zo dňa 24.09.2021 označenom ako „doplnenie argumentácie žaloby“ žalobca predložil
súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 zo dňa 21.02.2019, v ktorom
bolo vyhodnotené ako neefektívne a neprimerané prerušenie daňovej kontroly na dobu 1 roka a takmer

4 mesiacov, ako aj na rozsudok sp. zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020, v ktorom bolo uvedené,
že dĺžka prerušenia daňového konania z dôvodu MVI je determinovaná lehotou v zmysle nariadenia
č. 904/2010. V replike zo dňa 01.10.2021 žalobca zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe,
a uviedol, že žalovaný nereagoval na námietky žalobcu ohľadom potreby opakovaného prerušenia
daňovej kontroly. Zdôraznil, že žalobca nemohol skúmať to, aké všetky predchádzajúce a nasledujúce

transakcie sa s príslušným tovarom realizovali.

13. Žalobca v podaní zo dňa 02.05.2022 označenom ako „doplnenie judikatúry“ dal do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18.05.2021, týkajúci sa
rozsahu dôkaznej povinnosti v spojení s podvodným konaním v daňových veciach.

14. V podaní zo dňa 22.03.2023 žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 259/2022 z 12.10.2022 zaoberajúci sa rozsahom dôkazného bremena v daňovom konaní,
ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) sp. zn.
3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 týkajúci sa prenášania dôkazného bremena. Vo vyjadrení po doplnení

administratívnehospisuz25.03.2025žalobcauviedol,žežalovanýdodatočnedoložilajsamotnúžiadosť
o MVI a odpoveď na ňu, z čoho žalobca zistil, že správca dane pokračoval v prerušení daňovej kontroly
aj po tom, čo žiadaný zahraničný orgán už doručil konečnú odpoveď na predmetnú MVI, a teda po tom,
ako preukázateľne pominul dôvod pre prerušenie daňovej kontroly.

V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

15. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý

začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná
právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/28/2021 bola na základe

uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023
náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 4S Správneho súdu v Bratislave
(ďalej „správny súd“) a je vedená pod sp. zn. NR-11S/28/2021. Na základe dodatku č. 4 k Rozvrhu práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024 senát 4S koná a rozhoduje v zložení,
ktoré je uvedené v záhlaví tohto rozsudku.

16. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo
veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho
spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúcehojeho vydaniu, pričom viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná, a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie.

17. O podanej žalobe rozhodol správny súd na pojednávaní konanom dňa 08.10.2025, keďže bola
splnená podmienka jeho nariadenia podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (žiadosť aspoň jedného z
účastníkov konania o nariadenie pojednávania). Účastníci konania boli na pojednávanie riadnym

spôsobom predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 a 3 SSP. Pojednávania sa zúčastnila právna zástupkyňa
žalobcu. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju neúčasť vopred avizoval a ospravedlnil. Správny
súd vec prejednal a rozhodol v súlade s § 114 SSP.

18. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.

júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

19. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety a ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

20. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

21. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

22.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

23. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

24. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

25. Podľa § 24 ods. 1 až ods. 4 daňového poriadku,
(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

26. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, a to v medziach žalobných bodov, v rámci
ktorých žalobca primárne napádal nedodržanie maximálnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly, zaťažovanie žalobcu neprimeraným dôkazným bremenom, vady vo vykonávaní dôkazov, ako ajv hodnotení dôkazov, ale aj nedostatočný rozsah vykonaného dokazovania, či nesprávnosť skutkových
aj právnych záverov daňových orgánov.

27. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej
povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb,
ktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje len samotné
uvedenie DPH vo faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia
§ 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1

zákona o DPH. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH vo faktúre vo väzbe na nárok na
odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného
plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných
zdaniteľných plnení. V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný
význam plnení deklarovaných daňovým subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu (z
rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31.05.2018).

28. Z administratívneho spisu aj z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že správca dane v priebehu
daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených žalobcom v daňovom priznaní k DPH za
máj 2014, ako aj opodstatnenosť práva na odpočítanie dane uplatneného na základe predložených
faktúr. Správca dane zároveň preveroval dodanie a existenciu tovarov v obchodnom reťazci KIPA,

s. r. o. – Kontakt Eximp s. r. o. – PROFILIX DATA, s. r. o. – IVERON, s. r. o. – SIMPEX, s. r. o.
– žalobca – DeandJO, Kft. Preverovaním všetkých dodávateľov zistil, že títo sú buď nekontaktní a
nepredložili žiadne doklady alebo ako konateľ spoločnosti KIPA, s. r. o. uviedol, že s touto spoločnosťou
neobchodovali a táto nevystavila predmetné faktúry, alebo ako konateľ spoločnosti Kontakt Eximp s. r.
o. uviedol, že nemal vedomosť o tom, že je konateľom tejto spoločnosti a nepozná ju. O odberateľovi

DEandJO, Kft. zistil, že registrácia platiteľa dane DPH mu bola zrušená 14.07.2014 a so správcom dane
nekomunikuje. Na základe získaných informácií mal za to, že nemožno považovať dodanie a existenciu
tovarovvobchodnomreťazcizapreukázané.Použilajzáveryzdaňovejkontrolyvykonanejuspoločnosti
SIMPEX, s. r. o. za rok 2014, z ktorej vyplynulo, že daňový subjekt nenadobudol tovar, ktorý mal
následne dodať žalobcovi. Na základe všetkých kontrolných zistení správca dane konštatoval, že

nebolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľskou spoločnosťou SIMPEX,
s. r. o., a že v jednotlivých dodávateľských spoločnostiach nachádzajúcich sa vo vytvorenom reťazci boli
vykonanédaňovékontrolyavydanérozhodnutia,zktorýchvyplýva,žeaniujednejzospoločnostínebola
preukázaná existencia a dodanie tovaru. Žalovaný konštatoval, že obchodná spoločnosť KIPA, s. r. o.
nachádzajúca sa na začiatku obchodného reťazca nepotvrdila obchodnú spoluprácu so spoločnosťou

Kontakt Eximp, s. r. o., to znamená, že neuskutočnila zdaniteľný obchod v rámci reťazca obchodných
spoločností, ktorého súčasťou je aj žalobca, ktorý si na tento zdaniteľný obchod uplatňuje právo
na odpočítanie DPH.

29. Žalovaný teda v napadnutom rozhodnutí odôvodnil záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych

podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH žalobcom na tom, že nebolo preukázané dodanie
tovaru a služieb v zmysle predložených faktúr od dodávateľa SIMPEX s. r. o., pretože pri preverovaní
reťazca obchodných partnerov (uvedeného v bode 29. tohto rozsudku) vyplynulo, že ani u jednej
z predmetných spoločností nebola preukázaná existencia a dodanie tovaru. Z uvedeného dovodil,
že keďže spoločnosť SIMPEX s. r. o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti

v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, u daňového subjektu nenastalo splnenie zákonnej podmienky
nauplatnenienárokunaodpočetDPHvzmysle§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,podľaktorejsiplatiteľ
môže odpočítať daň z tovarov, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný tak odvodzoval
nedodanie tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcovi z toho, že na predchádzajúcich stupňoch
obchodnéhoreťazcabolipochybnostiododanítovaru,čoniejepreposúdeniesplneniahmotnoprávnych

podmienok na inom stupni reťazca podstatnou skutočnosťou, ale nanajvýš, dokresľujúcou informáciou
(avšak čo by prípadne odôvodňovalo skôr závery o podvodnom konaní, v prípade preukázania
všetkých znakov podvodného konania). Súd dáva do pozornosti, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov
nemožno dávať na ťarchu žalobcu nezrovnalosti, ktoré sa vyskytli v predchádzajúcich transakciách
dodávateľského reťazca, čo vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie vo veci

C-610/19 Vikingo).

30. V tejto súvislosti správny súd cituje z rozsudku NSS SR sp. zn. 10Sžfk/54/2021 časť o judikatórnych
posunoch pri vyhodnocovaní a odôvodňovaní jednotlivých dôvodov nepriznania práva na odpočet DPH:„85. Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že v súvislosti s plnením hmotnoprávnych podmienok došlo
v ostatnom období k judikatórnemu posunu. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a
nadväzujúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z

dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. Kasačný súd
týmto dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-610/19 Vikingo uvádza, že
hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa reálne
uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Podľa Súdneho
dvora EÚ skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej

subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to,
aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotnoprávnou
podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané
dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Aktuálna
rozhodovacia prax kasačného súdu pritom už štandardne reflektuje na citované rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo - napr. sp. zn. 5Sžfk/66/2020 zo dňa 28. júla 2022, sp. zn.

5Sžfk/73/2020 zo dňa 25. augusta 2022, sp. zn. 10Sžfk/28/2020 zo dňa 27. júna 2022.

86. Najvyšší správny súd konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa Smernica Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať
v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe sa

má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu
na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo
na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný
dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží
dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom

naskutkovéokolnostianapriekdôkazomposkytnutýmtoutozdaniteľnouosobouchýbajúúdajepotrebné
na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie (Rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie).

87. Zároveň kasačný súd uvádza, že judikatúrny posun nastal aj rozhodnutím sp. zn. 3Sžfk 15/2020 z

30. júna 2022, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, a ktorý jasne stanovuje, že „v prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného
dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané,
že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje
na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom“. V tejto súvislosti kasačný súd

uzatvára, že princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania je potrebné pomerovať a aplikovať v súlade
s princípom zákonnosti rozhodovania, pričom je potrebné zohľadniť aj aktuálny vývoj judikatúry. Opačný
prístup by totiž mohol znamenať odopretie výkonu spravodlivosti.“

31. Z administratívneho spisu aj z napadnutých rozhodnutí tiež vyplýva, že správca dane za účelom

preverenia existencie a dodania tovaru vykonal viaceré výsluchy. Svedok H. O. vo výpovedi potvrdil,
že prepravu tovaru vykonal, popísal prevoz tovaru, a zároveň nepotvrdil, že prepravovaný tovar
skutočne videl, keďže tento bol zabalený v krabiciach, ktoré sa nerozbaľovali, čo podľa správcu dane
neznamenalo potvrdenie, že sa jedná o predmetný tovar. Svedok B. C. uviedol, že jeho povinnosťou
bolo preverovanie tovaru od firmy SIMPEX s. r. o., zabezpečenie jeho naloženia, jeho kontrola

a zabezpečovanie potrebných dokladov, spoznal žalovaným predloženú fotodokumentáciu naloženej
dodávky s papierovými krabicami a etiketami a uviedol, že do obsahu krabíc nevidel, preto nemohol
jednoznačne potvrdiť ich obsah. Svedok G. A. uviedol, že ako prepravca vykonával v roku 2014 prepravu
pre spoločnosť Simpex s. r. o. a prepravu popísal. Svedok P. C. vo svojej výpovedi uviedol, že v roku
2014 vykonával prepravu pre žalobcu, a že zabalený tovar v kartónoch zabezpečených fóliou nevidel.

Svedok G. D. uviedol, že pre žalobcu pracuje od roku 2002 ako manažér predaja, potvrdil spoluprácu
so spoločnosťou Simpex s. r. o. a podpísal podrobnosti tejto spolupráce, tiež uviedol, že tovar nevidel.
Dané výpovede správca dane posúdil ako len slovné výpovede, bez vypovedacej schopnosti, ktoré
sú v rozpore so skutočnosťami zistenými správcom dane v procese daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania.

32. Správca dane doplnil dokazovanie vykonaním ďalších výsluchov. Svedok Q. R. uviedol, že si pamätá
prepravu do Vrútok, identifikoval motorové vozidlo, podľa objednávky prepravoval obojky pre zvieratá,
pričom obsah krabíc nevidel, fyzickú kontrolu tovaru nevykonal. Svedok B. H. uviedol, že nepoznážalobcu a žiadny z podpisov na prepravných dokladoch nie je jeho. Žalovaný ohľadom výpovede
svedkov uviedol, že tí, ktorí síce slovne potvrdili existenciu tovaru zabaleného v krabiciach, uloženého
na paletách, však tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne identifikovať tento tovar.

Uviedol tiež, že pri prevzatí zásielky od dopravcu je prirodzené riadne a starostlivo skontrolovať stav
zásielky a porovnať ho s dodacím alebo prepravným listom, a to skontrolovať aj kompletnosť tovaru,
hlavne obsah balení, ktoré musí obsahovať všetky objednané produkty. Žalovaný mal za to, že v prípade
tovaru potravinového charakteru, ktorého konečným užívateľom je obyvateľstvo a má limitujúci dátum
spotreby, je nevyhnutné, aby sa daňový subjekt presvedčil o obsahu zásielky, ktorú príjme a ďalej

predáva.

33. Čo sa týka vyhodnotenia výpovedí svedkov, ktorí sami potvrdili existenciu tovaru zabaleného
v krabiciach, odvolací orgán mal za to, že tým, že obsah krabíc nevideli, nedokázali jednoznačne
identifikovať tento tovar, pričom podotkol, že správca dane neposúdil výpovede svedkov ako krivé
výpovede, ale z dôvodu, že títo vo svojich výpovediach hovorili o nakladaní zabalených krabíc, kartónov,

nie o obsahu týchto balení, správca dane spochybnil reálnosť zdaniteľných plnení. Jednak argumentácia
žalovaného o potrebe rozbaľovania krabíc s prepravovaným tovarom je neodôvodnená, resp. nedáva
zmysel, prečo by musel prepravca či každý odberateľ rozbaliť všetky krabice a balenia, čím by balenie
tovaru poškodil. Daňové orgány nevysvetlili na základe čoho majú pochybnosti o obsahu krabíc a jeho
baleniach,etiketáchapod.Strohékonštatovanie,žesvedkovianekontrolovaliobsahkrabíc,nepostačuje

samo osebe na spochybnenie reálnosti zdaniteľných plnení. Vyhodnotenie svedeckých výpovedí
daňovými orgánmi nie je presvedčivé ani zrozumiteľne odôvodnené. Správne orgány nevyhodnotili
vykonané dôkazy, a to hlavne výsluchy svedkov, jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a to nielen
výsluchy medzi sebou, ale aj v kontexte ostatných listinných dôkazov.

34. Žalobca predložil celý zoznam dôkazov (okrem účtovných dokladov aj rámcovú kúpnu zmluvu
uzatvorenú so spoločnosťou Simpex s. r. o., dodací list, výpisy z bankového účtu, zmluvu s p.
B. C., čestné vyhlásenie p. B. C., čestné vyhlásenie p. D. E. F., výpis z registra platnosti IČ
DPH za spoločnosť SIMPEX s. r. o., ako aj rámcovú kúpnu zmluvu so spoločnosťou DEandJO,
Kft., dodací list, výpisy z bankového účtu, CMR, potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom, písomnú

objednávku, výpis z registra platnosti IČ DPH za spoločnosť DEandJO, Kft.), ktoré neboli vyhodnotené v
spojení s vykonanými výsluchmi svedkov, neboli vyhodnotené komplexne, pričom výpovede smerujúce
vprospechžalobcudaňovéorgánybezďalšiehoposúdiliakonepodstatné,irelevantné.Vdanomprípade
bude preto potrebné, aby sa žalovaný v ďalšom konaní vysporiadal so všetkými získanými dôkazmi
jednotlivo ako aj komplexne, vo vzájomných súvislostiach a dospel k záverom, ktoré zrozumiteľne

a jasne odôvodní. Pokiaľ chce správca dane vyhodnotiť výpoveď svedka ako bez výpovednej hodnoty
a v rozpore so zistenými skutočnosťami, je potrebné, aby tieto rozporné zistené skutočnosti uviedol, aj
s ich zdrojom. Prípadné znegovanie záverov z výpovede svedka musí daňový orgán oprieť o iné závery
vyplývajúce z vykonaných dôkazov a poukázať na konkrétne rozpory a uviesť zrozumiteľné a logické
vysvetlenie, prečo považuje ktoré z nich za ne/dôveryhodné, majúce vyššiu váhu alebo bez relevancie

a pod.

35. Na základe vyššie uvedeného správny súd prisvedčil žalobným námietkam ohľadom pochybení
správnych orgánov pri vyhodnocovaní dôkazov, ohľadom nesprávneho rozširovania dôkazného
bremena žalobcu ako daňového subjektu, t. j. nesprávnej aplikácie ustanovenia § 3 ods. 3 daňového

poriadku, v dôsledku čoho došlo v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP k podstatnému porušeniu
ustanovení daňového poriadku, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej.

36. Vo všeobecnosti správca dane ďalej konštatoval, že na základe zistených skutočností nebolo

preukázané, že tovary a služby deklarované na faktúrach boli skutočne dodané. žalovaný uviedol,
že keďže spoločnosť SIMPEX s. r. o. nepreukázala nadobudnutie tovaru a vznik daňovej povinnosti
v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, u žalobcu nenastalo splnenie zákonnej podmienky na uplatnenie
nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, podľa ktorej si platiteľ môže
odpočítať daň z tovarov, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Navyše však žalovaný konštatoval,

že žalobca neprijal dostatočné opatrenia, aby sa uistil, že jeho postup pri odpočítaní dane je v súlade
so zákonom a mal dostatočný priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že svojimi obchodnými
transakciami sa nestane súčasťou konania, ktoré nesie znaky daňového podvodu, čo predstavuje
iný dôvod pre nepriznanie práva na odpočet DPH. Keďže každý dôvod na nepriznanie práva naodpočítanie dane si vyžaduje preukazovať iné skutočnosti a zaťažuje dôkazným bremenom daňový
subjekt alebo daňový orgán iným spôsobom, je potrebné, aby si žalovaný najprv riadne ustálil dôvod
nepriznania práva na odpočet DPH žalobcovi. Zároveň je potrebné, aby tieto závery boli súladné s

pravidlami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

37. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že rozlišovanie medzi preukazovaním splnenia
hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/
zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom je potrebné pre posúdenie unesenia dôkazného

bremena,pretožezatiaľčodôkaznébremenonapreukázanísplneniahmotnoprávnychpodmienokpráva
na odpočet zaťažuje primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci
Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09.12.2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového
podvodu/ zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu
takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak, než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11.11.2021, bod 54; vo veci Crewprint

Kft, C-611/19 zo dňa 03.09.2020, body 37, 43). Rovnako platí, že pri preukazovaní hmotnoprávnych
podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) dobrá viera daňového
subjektu v zásade nezohráva žiadnu rolu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach
SGI a Valériane, C-459/17 a C-460/17, zo dňa 27.06.2018), v prípade preukazovania účasti na podvode
a pri zneužití práva zo strany daňových orgánov je tomu naopak.

38. V novom konaní bude preto následne v odôvodnení rozhodnutia vhodné jednoznačne uviesť, čo bolo
právnym základom pre nepriznanie práva na odpočet DPH (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok,
daňový podvod alebo zneužitie práva) a tieto názory žalovaného podporiť závermi z vykonaného
dokazovania. Zároveň je potrebné, aby tieto závery boli súladné s pravidlami vyplývajúcimi z judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie.

39. Pre úplnosť súd uvádza, že sa nestotožnil so žalobnými námietkami o nedodržaní lehoty na
vykonanie daňovej kontroly. Z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola začala dňa
30.5.2016, prvé prerušenie daňovej kontroly trvalo od 31.01.2017 do 21.07.2017, druhé prerušenie

daňovej kontroly bolo od 10.08.2017 do 21.02.2018, pričom bola ukončená dňa 04.05.2018. Daňová
kontrola teda trvala 337 dní, čo je v súlade s § 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 5 daňového poriadku.

40. Ohľadom možnej dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu MVI súd poukazuje na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Hydina SK s.r.o., C-186/20 zo dňa 30.09.2021, v ktorom

Súdny dvor Európskej únie uviedol, že čl. 10 nariadenia č. 904/2010 sa má vykladať v tom
zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej
kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že lehoty stanovené nariadením č. 904/2010

pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno
v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy (§ 46 ods. 10 daňového poriadku) a vo väzbe na uplatnenie
inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých
prekročenie by zakladalo nezákonnosť daňovej kontroly, a teda aj daňových rozhodnutí.

41. Čo sa týka námietky absentujúceho odôvodnenia prerušenia daňovej kontroly v napadnutých
rozhodnutiach, súd uvádza, že to nie je povinná náležitosť odôvodnenia rozhodnutia, dané
informácie sú dostupné v rámci administratívneho spisu, či už v rozhodnutí o prerušení konania,
v protokole alebo v meritórnych rozhodnutiach daňových orgánov. Samotná potreba/povinnosť
daňových orgánov odôvodňovať prerušenie daňovej kontroly aj v napadnutých rozhodnutiach sa

môže chápať až vtedy, ak boli tieto skutočnosti namietané daňovým subjektom v rámci vyjadrenia
k protokolu alebo odvolania.

42. Čo sa týka námietky žalobcu, že z doloženej žiadosti o MVI a odpovede na ňu zistil, že správca dane
pokračoval v prerušení daňovej kontroly aj po tom, čo žiadaný zahraničný orgán už doručil konečnú

odpoveď, a teda po tom, ako preukázateľne pominul dôvod pre prerušenie daňovej kontroly, súd uvádza,
že relevantným dátumom pre pominutie dôvodov, pre ktoré sa konanie prerušilo, je v danom prípade
dátum obdržania požadovanej informácie v rámci MVI správcom dane, ktorým je podľa § 4 ods. 1
daňového zákona daňový úrad, od koordinátora medzinárodnej administratívnej spolupráce, v danomprípade oddelenia CLO, Finančného riaditeľstva SR, nie dátum, kedy bola odpoveď doručená tomuto
oddeleniu CLO, Finančného riaditeľstva SR (ktoré zabezpečuje napr. aj preklad).

43. Súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že by mu pri výsluchu svedkov na základe MVI bolo
zasiahnuté do jeho procesných práv - byť účastný na výsluchu a klásť svedkom otázky. V prípade
vykonania výsluchu dožiadaným daňovým orgánom platí, že tento výsluch sa vykonáva podľa právnych
predpisov platných v danom štáte, prípadne podľa predpisov platných v Európskej únii, nemôže sa
preto žalobca s úspechom domáhať svojich práv ako pri výsluchu vykonanom vnútroštátnymi daňovými

orgánmi podľa slovenského právneho poriadku. Žalobca mal možnosť sa k daným výsluchom následne
vyjadriť a navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy, či doplnenie už vykonaného dokazovania, čo by daňový
orgán musel vyhodnotiť a rozhodnúť o jeho vykonaní či nevykonaní, a to aj s príslušným odôvodnením.
Zároveň daňový orgán môže v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku použiť ako dôkaz všetko, čo môže
prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a to aj protokoly o daňových kontrolách, povinné

záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, skutočnosti známe správcovi dane
z jeho činnosti, ako aj informácie a listiny získané z iných daňových kontrol súvisiace s predmetnou
daňovoukontrolouapod.,pričomichpoužitiemusíbyťvzodpovedajúcomrozsahupoužité,vyhodnotené
a odôvodnené.

44. Keďže súd vyhodnotil ako primárny nedostatok napadnutého rozhodnutia podstatné porušenie
ustanovení daňového poriadku týkajúce sa vyhodnocovania dôkazov a nesprávneho rozširovania
dôkazného bremena na žalobcu, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej, tento dôvod tzv. konzumuje alebo vylučuje niektoré ostatné žalobcom namietané dôvody
zrušenia napadnutého rozhodnutia (napr. právne posúdenie veci, ktoré je relevantným na posúdenie

až po zákonnom vyhodnotení dôkazov), preto by bolo neefektívne riešiť v danej situácii konštrukcie
hypotetických alternatív právneho posúdenia pre nepriznanie práva na odpočet DPH. Žalovaný bude
povinný vykonať nanovo hodnotenie dôkazov a to v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, každý
dôkaz vyhodnotiť jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, čo náležite odôvodní tak, aby to
zodpovedalo logickej úvahe, s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri správe daní,

a následne adekvátne odôvodní aj svoje skutkové a právne závery.

45. Zároveň súd dáva do pozornosti, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia.

46. Správny súd vzhľadom na vedené skutočnosti s poukazom na § 191 ods. 1 písm. g) SSP napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným
právnym názorom správneho súdu.

47. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v zmysle zásady úspechu v
konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

48. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia /§
439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 2 písm. a), § 145 ods. 2 písm. a) a § 493e SSP/.

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa

§ 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na
svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2
písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).