Rozsudok · Ostatné · Judgement

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1123201387
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:1123201387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu

JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. E. XX,
zastúpeného právnym zástupcom: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36
868 876, proti žalovanému: Slovenská republika, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 166 481, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
v konaní o odvolaní žalovaného zo dňa 16. 12. 2024 proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 9C/57/2023-139 zo dňa 09. 12. 2024 a o odvolaní žalobcu zo dňa 20. 12. 2024 proti II. výroku
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/57/2023-139 zo dňa 09. 12. 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu škody vo výške 916,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z tejto
sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia ako i III. výrok o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia
mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V časti I. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.250,-
eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku ostáva rozsudok nezmenený.

P o t v r d z u j e II. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Vyššie označeným rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) rozhodol
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 916,24 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 7 % ročne z tejto sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1.250,- eur, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšnej časti
uplatneného nároku súd žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Po právnej stránke svoj rozsudok odôvodnil citáciou čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. §
11 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, §
15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj zákon č. 514/2003 Z. z.) a odkazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

3. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou podanou prostredníctvom svojho právneho
zástupcu na súd dňa 15. 02. 2023 domáhal toho, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu škody v sume916,24 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur, všetko spolu s úrokom z omeškania a
priznal mu nárok na náhradu trov konania. Nárok uplatňoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

3.1 Žalobca žalobu odôvodnil tým, že bol nezákonne stíhaný v trestnom konaní vedenom Krajskou
prokuratúrou v Nitre pod sp. zn. 1Kpt 376/20/4400-2 a Okresnou prokuratúrou Nitra pod sp. zn. 1Pv
265/19/4403, pričom uviedol chronologický prehľad udalostí od 01. 10. 2019, kedy mu bolo vznesené
obvinenie, do 11. 05. 2022, kedy bolo Krajským súdom v Nitre zamietnuté odvolanie prokurátora
proti rozsudku Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 5T/18/2021, ktorým bol oslobodený spod

obžaloby v celom rozsahu. V predmetnej veci bol žalobca stíhaný pre prečin týrania zvierat podľa ust.
§ 378 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, pričom celé trestné stíhanie bolo od počiatku nezákonné.
K nesprávnemu úradnému postupu došlo prvýkrát vydaním rozhodnutia dňa 21. 02. 2020, kedy
Okresná prokuratúra Nitra zrušila uznesenie vyšetrovateľky o zastavení trestného stíhania. Nebyť
tohto nesprávneho úradného postupu dozorujúceho prokurátora, bola by vec v prípravnom konaní
právoplatne skončená. Za nesprávny úradný postup považoval aj pokyn prokurátora zo dňa 17. 04.

2020, ktorým uložil vzniesť obvinenie žalobcovi a tiež podanie obžaloby v tejto trestnej veci. Za
nezákonné rozhodnutie, odôvodňujúce vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, považoval rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Nitre pod sp. zn. 1Kpt 376/20/4400-2 zo dňa 17. 07.
2020, nakoľko práve týmto rozhodnutím došlo k právoplatnému začatiu jeho trestného stíhania, ktoré
v konečnom dôsledku vyvrcholilo právoplatným oslobodením spod obžaloby v celom rozsahu. Nárok,

ktorého sa žalobca domáha, pozostáva z nároku na náhradu škody v sume 916,24 eur za náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si
uplatnil v sume 20.000,- eur. Tento nárok v žalobe odôvodnil tým, že trestné stíhanie zasiahlo zásadným
spôsobom do jeho osobnej integrity, do pokojného rodinného života, znevážilo jeho bezúhonnosť v
očiach kolegov v práci a u dlhoročných susedov. Zároveň mu boli odobraté jeho legálne držané zbrane,

čím mu bol po dobu vyše jeden a pol roka znemožnený výkon športovej streľby. Trestné stíhanie malo
dopad aj na jeho rodinný život, ktorý sa vplyvom tejto veci de facto rozpadol a jeho manželstvo bolo
rozvedené. S poukazom na uvedené bol žalobca toho názoru, že nepostačuje na nápravu spôsobenej
škody len samotné konštatovanie porušenia práva, ale je daný aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobca si uplatnil aj nárok na úroky z omeškania z uplatnenej sumy od 23. 11. 2022, t. j.

odo dňa doručenia oznámenia žalovaného o čiastočnom uspokojení jeho nárokov.

3.2 Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že na základe žiadosti
žalobcu uznal nárok na náhradu škody v sume 1.705,53 eur za trovy obhajoby v trestnom konaní, ale
v časti nemajetkovej ujmy a nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žiadosti

nevyhovel. Žalobca si nárok uplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nesprávneho úradného
postupu a nezákonného rozhodnutia. Poukázal na to, že zodpovednosť štátu je síce objektívna,
avšak musia byť splnené kumulatívne podmienky, ktorými je existencia nezákonného rozhodnutia/
nesprávnehoúradnéhopostupu,vznikškody/nemajetkovejujmyapríčinnásúvislosťmedzinezákonným
rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vznikom škody/nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu,

že konštantná judikatúra súdov vychádza z toho, že ak nie je trestné stíhanie skončené odsudzujúcim
rozsudkom, považuje sa za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia, nerozporuje tento
titul, z ktorého je náhrada nemajetkovej ujmy uplatňovaná a tým je v danom prípade uznesenie o
vznesení obvinenia pod ČVS: ORP-1599/3-VYS-NR-2019 zo dňa 10. 06. 2020. Pokiaľ ide o jednotlivé
úkony prokurátora v trestnom konaní, vrátane podania obžaloby, ktoré žalobca považuje za nesprávny

úradný postup, súd nie je v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. oprávnený
preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní, preto z tohto titulu uplatnené nároky neuznáva
a je toho názoru, že žalobca si môže uplatňovať svoj nárok iba z titulu nezákonného rozhodnutia. K
nemajetkovej ujme vo výške 20.000,- eur žalovaný uviedol, že tento nárok, jeho vznik a ani výška nie je
preukázaná a žaloba je odôvodnená výlučne subjektívnymi pocitmi žalobcu. Nemajetkovú ujmu nestačí

iba tvrdiť, ale tieto tvrdenia musia byť aj preukázané, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Poukázal
na uznesenia NS SR pod sp. zn. 9Cdo/155/2020 zo dňa 30. 06. 2022 a sp. zn. 3Cdo/25/2019 zo dňa 20.
06. 2019. K nároku na náhradu nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume
916,24 eur žalovaný uviedol, že k žalobe nebol pripojený žiaden dôkaz o tom, že žalobca túto sumu
právnemu zástupcovi zaplatil a teda nie je preukázaný vznik škody. Podľa názoru žalovaného bolo pre

žalobcu dostatočným zadosťučinením už to, že bol spod obžaloby oslobodený. Namietol aj nárok na
úroky z omeškania, ktorý je uplatňovaný v nesprávnej výške a žalobcovi ani neprináleží, keď tento nárok
vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, preto by sa dlžník do omeškania dostal až uplynutím doby
plnenia určenej súdom.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, zástupcu žalovaného, svedkyne
a oboznámil sa s listinami (uvedenými v 11. bode odôvodnenia jeho rozsudku), ktoré sú súčasťou

súdneho spisu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

4.1 Uznesením OR PZ ČVS: ORP-2200/LU-NR-2018 zo dňa 01. 10. 2019 bolo začaté trestné stíhanie
obvineného A. B. C. (žalobcu) pre prečin týrania zvierat podľa ust. § 378 ods. 1 písm. c/ Trestného
zákona. Žalobca využíval všetky možné zákonné prostriedky na svoju obranu, napriek tomu trestné

stíhanie vyústilo do podania obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Nitra, ktorý obžalobu podal
dňa 23. 03. 2021 na Okresný súd Nitra. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 5T/18/2021-304 zo
dňa 14. 12. 2021 bol obžalovaný A. B. C. spod obžaloby oslobodený a odvolanie prokurátora proti
tomuto rozsudku bolo uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/17/2022-342 zo dňa 11. 05. 2022
zamietnuté. Trestné stíhanie žalobcu tak bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 11. 05. 2022, pričom od vznesenia obvinenia dňa 01. 10. 2019 trvalo do nadobudnutia

právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku dňa 11. 05. 2022, čo je 2 roky a 7 mesiacov (presne 31
mesiacov a 10 dní). Žalobca sa po celú dobu stíhania aktívne bránil všetkými, do úvahy pripadajúcimi
zákonnými procesnými prostriedkami. Z jeho výpovede a z výpovede svedkyne súd zistil, že počas
tohto obdobia sa uzatváral do seba, situáciu vnímal veľmi citlivo, nespával, občas si aj poplakal, snažil
sa stíhanie udržať v tajnosti, nechcel aby to vedeli deti, ani nikto v práci, pretože on nič nespravil. V

čase začatia trestného stíhania bol ženatý a býval s manželkou a deťmi v D. E.. Na základe návrhu
manželky zo dňa 23. 03. 2020 bolo manželstvo rozvedené rozsudkom č. k. 24P/72/2020-34 zo dňa 04.
08. 2020. Z návrhu na rozvod vyplýva, že postupom času sa medzi manželmi vytratila harmónia, začali
mať rozdielne názory na spoločný život, vznikali nezhody, hádky, čo malo za následok odcudzenie a
rozpad manželského spolužitia. Žalobca v priebehu rozvodového konania uvádzal, že nemali spoločné

záujmy,láskapostupneopadlaavposlednýchrokochbolvzťahužvychladnutý.Porozvodesamanželka
odsťahovala a žalobca zostal bývať v D. E., naďalej pracuje vo firme F. E. E. v rovnakej funkcii ako
programátor – vývojár, je členom športového klubu E. G. F. a členom E. E. H. a pred začatím trestného
stíhania sa aktívne venoval športovej streľbe z brokovnicovej zbrane na asfaltové terče, zúčastňoval
sa aj súťaží, niekoľkokrát sa umiestnil na popredných miestach. Nebol profesionálnym strelcom a jeho

koníčkom bolo aj zberateľstvo streliva. Na základe rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Nitre č.
p. ORPZ-NR-OPP1-18-048/2019-ZB zo dňa 28. 10. 2019 mu bol zaistený zbrojný preukaz č. AA
362 462, zbraň broková kozlica a strelivo, ktoré mu boli vrátené po právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudkudňa11.05.2022.Vdôsledkutohtorozhodnutiasažalobcovizmenilipodmienkypretrénovanie,
pretože nemal zbrojný preukaz a svoju zbraň, takže mohol trénovať iba s inou odborne spôsobilou

osobou a s požičanou zbraňou a z jeho vyjadrenia vyplynulo, že znemožnenie trénovania a účasti na
súťažiach ovplyvnil aj COVID 19, nakoľko boli mnohé súťaže zrušené. V súčasnej dobe žalobca žije
v spoločnej domácnosti s partnerkou cca 2,5 roka, s obyvateľmi obce sa kontaktuje iba sporadicky,
počas trestného stíhania pociťoval odmeranosť od susedy a tiež určitý odstup od niektorých ľudí, ktorí
sa mu ako keby vyhýbali, niektorí ho prestali zdraviť. Kamarátske vzťahy si udržal, pretože tí, ktorí

o trestnom stíhaní vedeli, ho pochopili a podržali. Dňa 13. 07. 2022 podal na Generálnu prokuratúru
SR prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z., pričom si uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej sume 22.621,77 eur, ktorá
pozostávala z náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Z titulu náhrady majetkovej

škody si uplatňoval nárok na sumu 2.621,77 eur, ktorá pozostávala zo sumy 1.705,53 eur, predstavujúcej
trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a zo sumy 916,24 eur, predstavujúcej trovy konania
vzniknuté v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Tieto
trovy v sume 916,24 eur boli vyčíslené za dva úkony právnej služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia
a písomné vypracovanie žiadosti (odmena za jeden úkon bola vyčíslená v sume 370,14 eur + režijný

paušál v sume 11,63 eur + 76,35 eur DPH, čo spolu predstavuje sumu 458,12 eur za jeden úkon a
pri dvoch úkonoch to je 916,24 eur). Z titulu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil nárok vo výške
20.000,- eur z dôvodu vážneho dopadu trestného konania na jeho bežný a rodinný život. Generálna
prokuratúra SR v oznámení zo dňa 14. 11. 2022 konštatovala, že trestné stíhanie poškodeného sa po
podaní obžaloby skončilo právoplatným oslobodením spod obžaloby, preto sa uznesenie o vznesení

obvinenia pokladá za nezákonné rozhodnutie a pre účely objektívnej zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. platí fikcia jeho zrušenia ako nezákonného a zároveň je splnená aj podmienka podania
opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko poškodený podal proti uneseniu o
vznesení obvinenia sťažnosť. Nárok na náhradu škody v časti účelne vynaložených trov obhajobyv sume 1.705,53 eur prokuratúra uznala v tomto rozsahu za dôvodný s tým, že bude uspokojený. Trovy
vzniknuté v súvislosti so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku prokuratúra neuznala s poukazom
na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2023 Z. z., pričom nepopierala, že sú príslušenstvom tohto nároku,

ale musí o ňom rozhodnúť súd. K nároku na nemajetkovú ujmu žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil
žiadny objektívny relevantný dôkaz, ktorý by vznik nemajetkovej umy preukazoval, preto je toho názoru,
že nie sú splnené podmienky na priznane náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že výsledkom trestného stíhania žalobcu bolo jeho

oslobodenie spod obžaloby, teda trestné stíhanie nebolo ukončené odsúdením obvineného v dôsledku
uznania jeho viny. Na základe uvedeného, ako aj s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z. a aktuálnu judikatúru, mal súd prvej inštancie za preukázané (a medzi stranami sporu
nebolo ani sporné), že vznesením obvinenia žalobcovi došlo k nezákonnému rozhodnutiu, teda boli
splnené zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. V rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody žalovaný uznal a odškodnil žalobcu v

časti jeho nároku na náhradu škody, vzniknutej v súvislosti s trovami obhajoby v trestnej veci, teda aj
žalovaný mal za preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Vzhľadom na uvedené nie je v predmetnom konaní sporný
základnárokužalobcunanáhraduškodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z.,alejesporné,čispoukazom
na ust. § 17 ods. 2 tohto zákona žalobcovi vznikol aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a ak áno,

v akej výške a či žalobcovi vznikla škoda vo výške predstavujúcej trovy v súvislosti s podaním žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Keďže základ nároku žalobcu nebol sporný, súd
prvej inštancie sa v ďalšom konaní zaoberal už iba spornými skutočnosťami, t. j. existenciou a výškou
uplatneného nároku.

5.1 Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody pozostávajúcej z majetkovej ujmy v sume 916,24
eur, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia za podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Tento nárok žalovaný namietal z dôvodu, že nebolo preukázané, že žalobca túto
sumu skutočne aj vyplatil. Nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym postupom vyplýva z ust. § 5 ods. 1 a ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Škoda, ktorú si

uplatnil žalobca je škodou, ktorá vznikla realizovaním práva v rámci uplatnenia nároku na náhradu škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. ako následok nezákonného rozhodnutia. Ide o materiálnu škodu, ktorú
s poukazom na ust. § 18 ods. 3 tohto zákona nemožno považovať za súčasť trov právneho zastúpenia,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu a ktoré už boli
zo strany žalovaného žalobcovi uhradené. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že pokiaľ si žalobca

uplatnil nárok na náhradu týchto trov, ktoré vznikli následkom vydania nezákonného rozhodnutia, je
možné náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody priznať ako majetkovú
škodu. Zo žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13. 07. 2022 vyplýva, že bola podaná
v mene žalobcu, pričom išlo o kvalifikované podanie advokátskej kancelárie CIMRÁK s.r.o., z čoho
možno vyvodiť, že žalobcovi boli poskytnuté právne služby, za ktoré advokátskej kancelárii prináleží

odmena v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, a to za dva úkony právnej služby: 1/ prevzatie a príprava veci a 2/
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predmetom žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola suma 22.621,77 eur, ktorá tvorí výpočtový základ, z ktorého
bola vypočítaná odmena v sume 916,24 eur (2 úkony po 370,14 eur + 2 x 11,63 eur režijný paušál

+ DPH), pričom odmena je vypočítaná v správnej výške. Je pravdou, že v konaní nebol predložený
doklad,zktoréhobyvyplývalo,žežalobcaskutočnetútosumuzaplatil,pričomškodapredstavujeúbytok,
resp. zmenšenie majetku žalobcu, ku ktorému dochádza až vyplatením tejto sumy advokátovi. Súd však
napriek tomu tento nárok žalobcovi priznal, keď mal za to, že poskytnutím právnej služby mu vznikla
povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi odmenu a nemal pochybnosť o tom, že táto povinnosť bola zo

strany žalobcu aj splnená, keď niet rozumného dôvodu pochybovať, že by právny zástupca nedostal
protiplnenie za poskytnuté právne služby vo výške odmeny, na ktorú má zákonný nárok. V danom
prípade by súd nepovažoval za spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, ak by absencia dokladu o
úhrade odmeny za preukázateľne poskytnuté právne služby mala byť dôvodom pre zamietnutie žaloby
v tejto časti. Súd prvej inštancie preto nárok žalobcu na náhradu škody v sume 916,24 eur vyhodnotil

ako opodstatnený a žalobcovi ho priznal.

5.2 Žalobca si uplatňoval aj nárok na nemajetkovú ujmu v sume 20.000,- eur, čo odôvodňoval dĺžkou
trestného stíhania, okolnosťami za ktorých k nemu došlo, zásahom do osobného života, vplyvomna jeho psychický stav a prežívané duševné útrapy, ale nepredložil žiadne dôkazy o existencii a
intenzite týchto útrap. Žalovaný uvedený nárok namietal, keď tvrdil, že nedošlo k tak závažnému
zásahu do osobnosti žalobcu, ktorý by odôvodňoval nárok na nemajetkovú ujmu a bol toho názoru, že

konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením. Ak by tomu tak nebolo, tak namietal
výšku nároku, ktorú považuje za neprimeranú. Pri posudzovaní tohto nároku súd prvej inštancie
vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že už len samotné trestné stíhanie predstavuje zásah do
osobnostných práv fyzickej osoby, chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné,
že trestné stíhanie fyzickej osoby (o to viac, ak je obvinená zo závažného, resp. násilného trestného

činu, či prečinu) predstavuje závažný zásah do jej osobnostných práv. Súdna judikatúra už viackrát
vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva
aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a je spôsobilé obmedziť, či porušiť právo jednotlivca na
rešpektovane a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti.
Vzhľadom na uvedené je daný základ uplatňovaného nároku, nakoľko trestné stíhanie bolo skončené

oslobodením žalobcu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný a
samotné konštatovanie porušenia práva nemôže byť dostatočným zadosťučinením za ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pri úvahe o výške nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie postupoval podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a
prihliadol na všetky okolnosti prípadu, osobu poškodeného, jeho doterajší život a prácu, zdravotný stav,

závažnosť následkov a dopad na súkromný, profesionálny a spoločenský život. Primeranosť výšky sa
odvíja od dĺžky trestného stíhania, povahy trestnej veci a najmä od toho, aký malo trestné stíhanie dopad
na osobnostnú sféru poškodeného. Ustálená výška náhrady však súčasne musí zodpovedať všeobecne
zdieľanej predstave spravodlivosti (rozsudok NS SR pod sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12. 12. 2012)
a musí byť primeraná. Výška zadosťučinenia v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, avšak

aj úvaha súdu sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská (rozhodnutie NS SR pod sp.
zn. 4Cdo/171/2005). Výška nemajetkovej ujmy teda nesmie byť neprimeraná a musí zohľadňovať aj
iné právne predpisy upravujúce odškodnenie, judikatúru ústavného súdu a ESĽP (rozhodnutie NS SR
pod sp. zn. 3Cdo/19/2018). V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na
konkrétne rozsudky a vykonal aj komparatistiku s niektorým inými prípadmi, keď poškodenému bola

priznaná nemajetková ujma v sume 4.500,- eur za 4 roky nezákonného stíhania pre prečin podvodu,
vsume5.000,-eurza6,5rokatrestnéhostíhaniaprezločintýraniablízkejazverenejosoby,resp.vsume
10.000,- eur za 11 rokov trestného stíhania pre trestný čin podvodu. Odškodnenie v týchto veciach sa
pohybuje v rozsahu od 500,- eur do 1.125,- eur za rok, pričom išlo o dlhšie trvajúce trestné stíhania
pre závažnejšie trestné činy a v niektorých prípadoch trestné stíhanie malo dopad aj na zdravotný

stav poškodeného. V predmetnej trestnej veci trvalo nezákonné trestné stíhanie žalobcu pre prečin
týrania zvierat viac ako dva roky (31 mesiacov a 10 dní) a po túto dobu žalobca pociťoval zásah do
svojho,dovtedypokojnéhoživota,nakoľkožilvnapätí,podpsychickýmtlakomprebiehajúcehotrestného
stíhania a v obavách, aby sa neprezradilo, že je trestne stíhaný (najmä vo vzťahu k deťom, ktoré
boli vychovávané k láske k zvieratám a aj vo vzťahu k rodine a kolegom v práci, ktorí v ňom videli

bezúhonného a slušného človeka). Skutočnosť, že žalobca bol trestne stíhaný pre prečin týrania zvierat,
bola nepochybne spôsobilá ovplyvniť jeho dobrú povesť v blízkom okolí, čo sa aj udialo, keď žalobca
pociťoval zmenu správania susedy, ktorá je voči nemu odmeranejšia a mal pocit, že niektorí ľudia sa mu
vyhýbali, teda u niektorých obyvateľov obce sa následkom trestného stíhania zmenil pohľad na žalobcu v
negatívnom zmysle. K negatívnym následkom trestného stíhania možno priradiť aj zadržanie zbrojného

pasu a legálne držanej zbrane, ktorú žalobca používal v rámci športovej činnosti, ktorej sa dlhoročne
venoval ako svojej záľube. Oproti podmienkam, ktoré mal v tejto súvislosti pred začatím stíhania,
preukázateľne došlo k obmedzeniam, ktoré so sebou priniesli aj zvýšené finančné náklady. Trestné
stíhanie žalobcu však nemalo vplyv na rozpad jeho manželstva a nebolo príčinou rozvodu manželstva. O
prebiehajúcom trestnom stíhaní vedelo iba niekoľko ľudí, a to ľudia z obce žijúci v blízkom okolí, rodičia

bývalej manželky a priatelia žalobcu, ktorí ale voči nemu nevyvodili žiadne negatívne následky, pohľad
nanehonezmenili,právenaopak,verilivjehonevinu.Vzamestnanísaoprebiehajúcomtrestnomstíhaní
nikto nedozvedel. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že
trestným stíhaním žalobcu, trvajúcim cca 2,5 roka, nepochybne bolo zasiahnuté do jeho osobnostných
práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Žalobca nemohol viesť pokojný život, ale celú túto

dobu prežíval v neistote a v strachu z výsledku trestného stíhania a kvalita jeho života sa počas trestného
stíhania v porovnaní so životom pred trestným stíhaním preukázateľne zmenila. Žalobca, ako človek
bezúhonný a netrestaný, zníženú kvalitu života citlivo vnímal, pričom tento stav pretrvával viac ako dva
roky. V prípade žalobcu nešlo o väzobné stíhanie, teda nebolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody. Zhľadiska jeho osobného a pracovného života v dôsledku trestného stíhania nedošlo k zmenám, neprišiel
o majetok, zdravie, ani o priateľov, nezostal spoločensky izolovaný a nebolo preukázané, že by mal
výlučne v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním znemožnené venovať sa športu. Po zvážení všetkých

uvedených skutočností tak, ako to vyžaduje ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd dospel k
záveru, že v tomto prípade za nezákonné trestné stíhanie v dĺžke 2 roky a 7 mesiacov možno považovať
za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 1.250,- eur, čo predstavuje cca 500,- eur za jeden rok
trestného stíhania. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. priznal žalobcovi aj úroky z omeškania k nároku na náhradu škody v sume 916,24
eur, a to od 23. 11. 2022, ktorým dňom bolo žalobcovi oznámené, že nárok na náhradu škody v tejto
časti nebude uspokojený. Úroky z omeškania boli priznané v zákonnej výške 7 % ročne v súlade s ust.
§ 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. Úroky z omeškania k nároku na nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie
žalobcovi nepriznal, keďže tento nárok mu bol priznaný až súdnym rozhodnutím, ktorým bola uložená

aj lehota na plnenie, takže sa žalovaný nedostal do omeškania s plnením, a preto žalobcovi úroky z
omeškania z tohto nároku neprináležia (rozhodnutie NS SR č. k. 4Cdo/174/2021-889 zo dňa 15. 08.
2023). Lehotu na plnenie súd stanovil s prihliadnutím na technické možnosti žalovaného realizovať túto
platbu v dĺžke 30 dní.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci.
Predmetom konania bola suma 20.916,24 eur, pozostávajúca z dvoch nárokov uplatnených z rovnakého
právneho dôvodu, a to nárok na náhradu majetkovej škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V
prípade nároku na náhradu majetkovej škody v sume 916,24 eur súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi
túto sumu spolu s úrokom z omeškania, teda v tejto časti bol žalobca úspešný v plnom rozsahu. Pri

nemajetkovej ujme, v rámci ktorej si uplatňoval nárok na sumu 20.000,- eur, súd žalobe vyhovel iba
čiastočne,atovrozsahu1.250,-eur,avšakajkeďnároknebolpriznanývžalovanejvýške,súdvychádzal
z toho, že žalobca bol, čo do základu nároku úspešný a výška závisela od úvahy súdu, preto v tejto časti
nároku je žalobca úspešný tak, ako keby mu bola priznaná celá ním požadovaná suma. Vzhľadom na
uvedené považoval žalobcu za plne úspešného a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. O výške náhrady trov konania bude s poukazom na ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodovať po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie zo dňa 16. 12. 2024, a to proti I. výroku
rozsudku č. k. 9C/57/2023-139 v časti, v ktorej Okresný súd Nitra uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu škody v sume 916,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z tejto
sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia a proti III. výroku rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

8.1 Žalovaný sa nestotožnil s časťou I. výroku rozsudku, v ktorej mu súd prvej inštancie uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 916,24 eur s úrokom z omeškania a zotrval na svojej doterajšej argumentácii,
že existencia dokladu, ktorý by preukazoval reálne plnenie (a teda aj reálny úbytok na majetku žalobcu)
je nevyhnutným predpokladom pre jeho priznanie súdnym rozhodnutím. V danom prípade malo byť vo
vlastnom záujme žalobcu, aby disponoval takýmto dokladom o vzniknutom výdavku, v opačnom prípade
si musel byť vedomý toho, že si takýto nárok na náhradu trov právneho zastúpenia titulom škody nebude

môcť uplatniť.

8.2 Žalobca sa podanou žalobou domáhal priznania sumy 916,24 eur z titulu náhrady škody (ktorá v
priebehu celého konania nebola riadne preukázaná) a priznania sumy 20.000,- eur z titulu náhrady
nemajetkovejujmy.Súdprvejinštanciepodanejžalobevyhovellenzčasti,keďžalobcovipriznalnáhradu

škody v ním požadovanej sume a nemajetkovú ujmu v sume 1.250,- eur. V predmetnom spore teda
žalobca nedosiahol plný úspech, a preto mu nemala byť priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100
%. Úspech žalobcu bol čiastočný, a to v časti náhrady škody v sume 916,24 eur (aj keď táto nemala byť
podľa právneho názoru žalovaného priznaná) a v časti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mu okresný
súd priznal v sume 1.250,- eur. V časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 18.750,- eur (čo

predstavuje neúspech žalobcu a úspech žalovaného) súd žalobu zamietol. Každá zo strán sporu bola v
tomto konaní úspešná čiastočne, a preto mal súd o trovách konania rozhodnúť postupom podľa ust. §
255 ods. 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu nemal priznať ani jednej zo strán sporu.8.3 Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku v časti náhrady škody
zmenil tak, že žalobcovi požadovanú sumu 916,24 eur titulom náhrady škody nepriznáva (t. j. ponechal
len výrok o náhrade nemajetkovej ujmy v sume 1.250,- eur, ktorý žalovaný považuje za zákonný a vecne

správny) a v časti III. výroku rozhodol tak, že žiadna zo strán konania nemá právo na náhradu trov
konania.

9. Žalobca podal odvolanie zo dňa 20. 12. 2024 proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie.
Konštatoval, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný spôsobil

žalobcovi škodu nezákonným stíhaním a že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Skutočnosť, že daný nárok žalobcu na náhradu škody je spôsobený nezákonným rozhodnutím, nie
je sporná, nakoľko žalovaný sa voči výroku o náhrade nemajetkovej ujmy neodvolal. Spornou z
pohľadu žalobcu a rozsudku súdu prvej inštancie zostala iba výška primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním. Výška náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej správy (v predmetnej veci za nezákonné trestné stíhanie) sa stanovuje

individuálne podľa viacerých faktorov a závisí najmä od podmienok špecifikovaných v ust. § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca v konaní preukázal dĺžku trvania trestného stíhania (31 mesiacov), čo
však nemá byť jediným a hlavným kritériom. Súd ale v rámci vykonaného dokazovania neidentifikoval
iné závažné následky trestného stíhania, a preto pracoval výhradne iba s dĺžkou trestného stíhania.
V rámci prieskumu judikatúry odvolacích súdov si stanovil rozpätie od 500,- eur do 1.000,- eur za

jeden rok nezákonného trestného stíhania, pričom z dôvodu vyššie spomenutej absencie vážnejšieho
vplyvu na život žalobcu použil spodnú hranicu takto stanoveného intervalu, t. j. 500,- eur za jeden
rok. S týmto záverom súdu ale nie je možné bez výhrad súhlasiť. V zmysle platného zákona ako aj
judikatúry sa musí výška nemajetkovej ujmy stanoviť individuálne, čo správne konštatoval aj súd prvej
inštancie. Prax odvolacích súdov sa na základe toho nedá zovšeobecniť. Súd prvej inštancie pritom

nezohľadnil prax Ústavného súdu SR, napr. v konaní pod sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý poukazoval
na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky pod sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 zo dňa 11. 01. 2012 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl.), ktoré
nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000,- eur za mesiac jej trvania s tým, že

nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,-
eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. V uvedenom konaní väzba sťažovateľa trvala
cca 3 mesiace a trestné stíhanie 55 mesiacov. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je ústavne udržateľná
aj pri sume 7.440,- eur za jeden rok (620,- eur x 12) trestného stíhania. Prax odvolacích súdov, ktoré
sa prikláňajú k výrazne nižším sumám, podľa názoru žalobcu nie vždy zohľadňuje subjektívny pocit

poškodeného. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je peňažné odškodnenie, ktoré sa poskytuje
osobe za utrpenie spôsobené zásahom do jej osobnostných práv, dôstojnosti, zdravia, súkromia alebo
iných nemajetkových práv, ktoré nemajú priamu ekonomickú hodnotu. Ide o formu satisfakcie za
ujmu, ktorá nie je merateľná v peniazoch, ale ktorú je možné aspoň čiastočne kompenzovať finančne.
Žalobca nebol nikdy pred týmto nezákonným trestným stíhaním podrobený trestnému konaniu. Bol

držiteľom zbrojného preukazu, a preto musel byť a bol bezúhonný. Požíval úctu v spoločnosti a
trestné stíhanie aj na pozadí prebiehajúceho rozvodu vnímal obzvlášť citlivo. Na základe objektívnych
skutočností však možno prísť k záveru, že 500,- eur za jeden rok trestného stíhania je pre žalobcu
neprimerane nízke finančné zadosťučinenie. Pre bezúhonného občana, ktorý predtým neporušil zákon,
žije na dedine, je zamestnaný a má rodinu, je takýto zásah vážnejší, ako pre osobu, ktorá už v

minulosti mohla zákon porušiť alebo z trestného spisu je zrejmé, že zavinenie poškodeného bolo
zjavné, ale nemohlo byť z procesných dôvodov trestne postihnuté. Žalobca sa aktívne od začiatku
bránil a poukazoval na nezmyselné trestné stíhanie a šikanu zo strany orgánov presadzovania práva,
konkrétne Okresnej prokuratúry Nitra, ktorá až na tretíkrát a na priamy pokyn zmenila vyšetrovateľku,
ktorá nevidela dôvod na trestné stíhanie a výslovne nariadila obviniť žalobcu. Aj toto konanie, ktoré

predchádzalo vzneseniu obvinenia je potrebné vnímať ako okolnosť, ktorá predstavovala zásah do
osobnostných práv žalobcu a práva na pokojný súkromný život. Sústavné predvolávanie na výpovede,
či už v pozícii svedka (podozrivého) alebo v pozícii obvineného alebo obžalovaného je tiež potrebné
zohľadniť. Pri človeku, ktorý má bežné zamestnanie a nechce, aby o tom zamestnávateľ vedel, je daná
potreba čerpania vopred nenahlásenej dovolenky, prípadne hľadanie si výhovoriek, prečo musí odísť zo

zamestnania počas pracovnej doby. V neposlednom rade aj preukázané odobratie zbrojného preukazu
a nemožnosť venovať sa športovej streľbe, najmä práve počas covidového obdobia (ide o individuálny
šport, trénovanie by bolo obmedzené iba počas zákazu vychádzania, čo netrvalo dlhé obdobie) je tiež
podstatnou okolnosťou, ktorú súd dostatočne nevyhodnotil. Vnútorné pocity krivdy, či bezmocnosti,ktorým je jedinec vystavený po relatívne dlhší čas, sú nepochybne hodné odškodnenia, prakticky je však
problémom dokazovať ich rozsah. Ich dokazovanie sa môže zrejme realizovať iba výsluchom svedkov,
ktorí subjektívne popíšu svoje vnímanie žalobcu v čase trestného stíhania. Hodné odškodnenia sú tieto

následky aj v prípadoch, keď (aj s prispením svojej zvýšenej snahy) si poškodený napriek trestnému
stíhaniu dokáže udržať pracovnú pozíciu, nerozpadne sa mu manželstvo, ba podarí sa mu presvedčiť
svoje okolie o tom, že je nevinný. Trestať takúto jeho zvýšenú aktivitu konštatovaním, že trestné stíhanie
mu nespôsobilo žiadne preukázateľné následky na osobnosti, nie je namieste. Dokazovanie jednotlivých
kritérií preukazovaním vnímania žalobcu jeho okolím v čase trestného stíhania nemôže viesť k zisteniu

rozhodujúcich skutočností, ktoré majú byť súdom preukazované. K tomu všetkému je potrebné vziať do
úvahy aj to, že samotný žalobca spravidla svoje trestné stíhanie utajuje, navyše, trestné konanie je v
počiatočnýchfázachneverejné.Mieradôkaznejpovinnosti,kladenánažalobcupreuneseniedôkazného
bremena, musí byť prakticky splniteľná. Pritom nie je pochybné, že vedenie trestného stíhania, väzba, či
zbytočné prieťahy predstavujú vždy neoprávnený zásah do osobnosti obvineného, ktorého mieru možno
ustáliť s poukazom na obsah trestného spisu, a to použitím všeobecných znalostí súdu o prejavoch ich

následkov na osobnosti človeka. S poukazom na uvedené je žalobca toho názoru, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

9.1Žalobcaďalejpoukazovalnaust.§182CSPanamietal,žezozápisnicevyplýva,žesúddokazovanie
najprv skončil a až následne dal priestor na záverečné reči. Nemal vedomosť o tom, že by súd

na pojednávaní vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania tak, ako to vyplýva zo zápisnice, ktorú
neobdržal hneď po pojednávaní, a teda ani nemohol včas namietať nesprávnosť protokolácie. Nakoľko
však je k dispozícii zvuková nahrávka je možné si túto skutočnosť overiť. Tvrdil, že uznesenie o skončení
dokazovania bolo do zápisnice doplnené napriek tomu, že na pojednávaní nebolo vyhlásené. Pritom aj
toto „doplnenie“ bolo vykonané nesprávne, a to pred záverečné reči a nie až po nich. Bol toho názoru,

že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.2 V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
č. k. 9C/57/2023-139 zo dňa 09. 12. 2024 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade, ak

odvolací súd nevzhliadne dôvody na zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku, navrhol, aby rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania
vrátane odvolacieho v plnom rozsahu. V prípade, že budú splnené podmienky na verejné vyhlásenie
rozhodnutia, žalobca žiadal, aby o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bol informovaný jeho
právny zástupca.

10. K odvolaniu žalovaného podal právny zástupca žalobcu vyjadrenie zo dňa 17. 01. 2025. Poukázal
na ust. § 363 a § 365 CSP a uviedol, že žalovaný v odvolaní odkazuje na doterajšiu argumentáciu,
ale zároveň nekonkretizuje odvolací dôvod. Z obsahu odvolania nemožno bez pochýb zistiť, akým
spôsobom mal súd prvej inštancie porušiť zákon (CSP). Nie je možné potom určiť, o aký odvolací dôvod

ide a akú časť rozsudku žalovaný napáda. Žalovaný tiež neuviedol, v čom spočívala chyba súdu prvej
inštancie, iba všeobecne konštatoval ničím nepreukázané skutkové tvrdenie. Súd sa v tomto smere s
existenciou škody riadne vysporiadal. Žalobca je toho názoru, že odvolací súd by mal túto časť odvolania
odmietnuť v zmysle ust. § 386 písm. d/ CPS.

10.1 K výroku o trovách konania žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ako aj
ústavného súdu, kde je odôvodnený záver, že zásadu úspechu vo veci (ust. § 255 CSP) treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto
prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je
potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Primárny je fakt, že
škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s výrokom súdu prvej
inštancie vo veci trov konania, v prípade ak výška úspechu žalobcu závisí od úvahy súdu. Navrhol,

aby odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitre č. k. 9C/57/2023-139 zo dňa 09. 12. 2024 vo
vyhovujúcej časti, v ktorej bol žalovaným napadnutý.11. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
zneníneskoršíchpredpisov–ďalejajCSP),pozistení,žeodvolaniažalovanéhoažalobcuprotirozsudku
súdu prvej inštancie sú prípustné, boli podané oprávnenými stranami sporu (žalovaným proti časti I.

výroku a proti III. výroku a žalobcom proti II. výroku), v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1,
§ 359, § 362 ods. 1 CSP), že podané odvolania majú zákonné náležitosti (ust. § 365 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (ust. § 379, § 380 ods.
1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09. 12. 2024 je potrebné v časti I. výroku a v III. výroku zrušiť (ust.

§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP) a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (ust. § 391 ods. 1 CSP) a v II. výroku je potrebné rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1
CSP potvrdiť ako vecne správny.

11.1 V časti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 1.250,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorá nebola odvolaním

žalovaného napadnutá, zostáva rozsudok nezmenený.

11.2 Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. októbra 2025, keď v zmysle ust. § 219 ods.
3 CSP za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu, na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením

a zároveň o verejnom vyhlásení rozsudku upovedomil právneho zástupcu žalobcu.

12. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 29. 06. 2025
(teda i v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

12.1 Podľa § 5 ods. 1 vyššie citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

12.2 Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

12.3 Podľa § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci,
pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu
účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.

12.4 Podľa § 15 ods. 1 vyššie citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

12.5 Podľa § 16 ods. 4 vyššie citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z

titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

12.6 Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.1a
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

12.7 Podľa § 18 ods. 1, 3 vyššie citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania
nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

12.8 Podľa § 25 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane

predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

13. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov účinnom v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

13.1 Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

14. Podľa § 182 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

aj CSP), ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a
vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné
vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

14.1 Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

15. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal zo skutkového zistenia, že
uznesením OR PZ ČVS: ORP – 2200/LU-NR-2018 zo dňa 01. 10. 2019 bolo začaté trestné stíhanie

žalobcu pre prečin týrania zvierat podľa ust. § 378 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, ktoré vyústilo do
podania obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra pod č. 1Pv 265/2019 na Okresný súd Nitra
dňa 23. 03. 2021 proti nemu ako proti obžalovanému. Na hlavnom pojednávaní bol žalobca rozsudkom
Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 5T/18/2021 zo dňa 14. 12. 2021 spod obžaloby oslobodený,nakoľko nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný. Odvolanie prokurátora bolo uznesením
Krajského súdu v Nitre č. k. 2To/17/2022-342 zo dňa 11. 05. 2022 zamietnuté ako nedôvodné. Žalobca
bol v priebehu uvedeného trestného stíhania právne zastúpený obhajcom. V podaní zo dňa 13. 07.

2022 žalobca ako poškodený prostredníctvom právneho zástupcu požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 514/2003 Z. z.). Konkrétne si podanou žiadosťou u žalovaného
uplatnil trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 1.705,53 eur a ich príslušenstvo - trovy

konania o tejto žiadosti v sume 916,24 eur (v súvislosti s uplatnením tejto sumy žalobca uviedol, že
trovy právneho zastúpenia v konaní o tejto žiadosti si uplatňuje ako príslušenstvo predmetnej škody
a poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 2 Cdo 7/99), teda spolu v sume
2.621,77 eur ako nárok na náhradu škody podľa ust. § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a nasl. zákona č. 514/2003
Z. z. Taktiež si v žiadosti z tam uvedených dôvodov uplatnil i nemajetkovú ujmu v sume 20.000,- eur.
Uvedeným podaním zo dňa 13. 07. 2022 sa teda žalobca domáhal predbežného prerokovania nároku

na zaplatenie sumy 22.621,77 eur.

15.1 Žalovaný reagoval v podaní zo dňa 14. 11. 2022 tak, že uznal nárok na náhradu trov obhajoby
(právneho zastúpenia) v trestnom konaní a sumu 1.705,53 eur žalobcovi vyplatil dňa 30. 01. 2023.
Žalobcom uplatnené trovy konania o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

vo výške 916,24 eur žalovaný s poukazom na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. neuznal,
pričom nepopieral, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody sú
príslušenstvom tohto nároku, ale o tomto nároku a jeho výške musí rozhodnúť súd. Zároveň žalovaný
uviedol, že nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a tento
nárok žalobcu nebude uspokojený.

15.2 Následne sa žalobca podanou žalobou zo dňa 08. 02. 2023 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania 7 % ročne z tejto sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia
a trov právneho zastúpenia v konaní o priznaní nároku na náhradu škody spôsobnej nesprávnym
úradným postupom a nezákonným rozhodnutím v sume 916,24 eur, a to všetko do troch dní od

právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca v žalobe poukázal na vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 14.
11. 2022, v ktorom žalovaný uviedol, že nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri predbežnom
prejednaní nároku v sume 916,24 eur považuje za príslušenstvo nároku žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení
zo dňa 17. 05. 2023 k žalobe uviedol, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že svojmu právnemu
zástupcovi zaplatil náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 916,24 eur,

a teda vznik tejto škody nebol preukázaný. Následne žalobca vo vyjadrení zo dňa 19. 07. 2023 poukázal
na vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 14. 11. 2022, v ktorom žalovaný nepoprel, že náklady spojené
s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody sú príslušenstvom tohto nároku, o ktorom ale
musí rozhodnúť súd.

16. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške
916,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z tejto sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia
a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.250,- eur, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I.
výrok), vo zvyšnej časti uplatneného nároku súd žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (III. výrok).

17. Žalovaný podal odvolanie proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne proti tej časti,
vktorejmubolauloženápovinnosťzaplatiťžalobcovináhraduškodyvovýške 916,24eurspolusúrokom
z omeškania 7 % ročne z tejto sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia, čo odôvodnil v podstate tým, že
žalobca nepreukázal zaplatenie tejto sumy svojmu právnemu zástupcovi, ktorý ho zastupoval v konaní

o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, a teda nepreukázal, že mu v tejto sume vznikla
škoda. Tento odvolací dôvod možno subsumovať pod ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Taktiež podal
odvolanie proti III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
škody proti žalovanému v rozsahu 100 %, pričom v tejto časti odvolanie odôvodnil tým, že žalobca
mal v spore úspech len čiastočný, keď okrem náhrady škody v sume 916,24 eur mu bola priznaná aj

nemajetková ujma v sume 1.250,- eur a nebol úspešný v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
v sume 18.750,- eur, nakoľko v tejto časti súd žalobu zamietol.18. Žalobca podal odvolanie proti II. výroku rozsudku, ktorým súd zamietol jeho žalobu vo zvyšnej časti
uplatneného nároku, teda v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy presahujúceho sumu 1.250,-
eur spolu s príslušenstvom, pričom ním uvádzané dôvody možno subsumovať pod ust. § 365 ods. 1

písm. b/, f/ CSP.

19. Po oboznámení sa s obsahom predloženého súdneho spisu odvolací súd nepovažoval za sporné,
že zaplatenia sumy 916,24 eur sa žalobca domáhal od žalovaného v súvislosti s písomnou žiadosťou
zo dňa 13. 07. 2022, ktorú ako poškodený podal žalovanému a ktorou sa domáhal predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody (spočívajúcej v náhrade trov obhajoby v trestnom konaní)
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko trestné stíhanie
žalobcu sa skončilo jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby prokurátora pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin týrania zvierat. Nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím,
resp. aj škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom
je teda zákonom stanovená podmienka, ktorá musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný
v civilom sporovom konaní. Poškodenému v dôsledku nezákonného rozhodnutia (prípadne v dôsledku
nesprávneho úradného postupu) nemožno uprieť možnosť nechať sa zastúpiť nielen v súdnom konaní
o náhradu škody, ale aj pred štátnymi orgánmi v rámci konania o žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. Odvolací súd podotýka, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Podľa názoru odvolacieho súdu,
ak je poškodený, v zmysle platnej právnej úpravy pred uplatnením nároku na náhradu škody v civilnom
sporovom konaní, povinný tento nárok predbežne prerokovať s príslušným orgánom a ak mu pri

plnení tejto povinnosti vzniknú náklady, možnosť uspokojenia týchto nákladov nemožno vylúčiť. Opačný
výklad by znamenal, že by poškodený utrpel novú ujmu spočívajúcu v zmenšení jeho majetku za
výdavky na právne zastúpenie v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom. V predmetnej veci nebolo pochybné, že žalobca bol v konaní o žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zastúpený právnym zástupcom. Na predmetnú

žiadosť reagoval žalovaný v podaní zo dňa 14. 11. 2022 tak, že nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia (trov obhajoby) žalobcu v trestnom konaní uznal a dňa 30. 01. 2023 žalobcovi aj vyplatil
sumu 1.705,53 eur. Nezaplatil mu však náklady spojené s konaním o žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktoré si žalobca uplatnil v sume 916,24 eur a zaplatenia tejto sumy sa žalobca
domáhal súdnou cestou v tomto konaní.

19.1Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanížalovanéhozaviazalnazaplatenietejtosumytitulom
náhrady škody, čo vyplýva aj zo samotného výroku ako i z odôvodnenia rozsudku. Podľa ust. § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza okrem skutočnej škody aj ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak a podľa ust. § 18 ods. 1, 3 tohto zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, pričom súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom. V zmysle ust. § 25 ods. 1 vyššie uvedeného zákona, ak nie
je ustanovené inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa
spravujú Občianskym zákonníkom.

19.2 Pojem „skutočná škoda“ sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového
stavu poškodeného (R 55/1971), či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného
(R 28/2007). Nepostačuje zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku (škodu) svojmu veriteľovi,
nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože mu

škoda zatiaľ nevznikla a samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie
o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Škoda by vznikla až
zaplatením pohľadávky. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný už vo vyjadrení k žalobe ako i v priebehu
ďalšieho súdneho konania namietal vznik škody na strane žalobcu v sume 916,24 eur, teda namietal,
že nedošlo k zmenšeniu majetkových hodnôt žalobcu v tejto sume, keďže nebolo preukázané, že túto

sumu žalobca vyplatil z jeho finančných prostriedkov, a teda nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku
nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca v žalobe, ani v priebehu
konaniaanilennetvrdil,nietopreukazoval,žebydošlokzmenšeniujehomajetkovýchhodnôtvyplatením
uvedenej sumy z jeho finančných prostriedkov právnemu zástupcovi, t. j., že bol naplnený základnýzákonný predpoklad vzniku jeho nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a ani súd
prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku vznikom škody, zmenšením majetkových hodnôt
žalobcu, vyplatením peňažnej sumy z jeho finančných prostriedkov nijakým spôsobom nevysporiadal

a nevykonal na zistenie naplnenia tejto základnej podmienky na priznanie nároku na náhradu škody
žalobcovi žiadne dokazovanie, ktoré však zo strany žalobcu ani nebolo navrhnuté. Žalobca nepreukázal
zmenšenie svojho majetku o sumu 916,24 eur (toto ani netvrdil) a zaplatenie tejto sumy svojmu
právnemu zástupcovi, v dôsledku čoho je dôvodné konštatovanie, že žiadnym spôsobom nepreukázal
vznik škody na jeho strane v sume 916,24 eur (na čo žalovaný poukazoval v priebehu celého konania

ako i v odvolaní) a napriek tomu mu súd túto sumu priznal z titulu nároku na náhradu škody. Pokiaľ
súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie uvedenej sumy z titulu náhrady škody, vec
nesprávne právne posúdil a nevyrovnal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné.

20. Odvolací súd však už vyššie uviedol, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred

príslušným orgánom je zákonom stanovená podmienka, ktorá musí byť splnená, aby tento nárok mohol
byť prejednaný v civilom sporovom konaní a poškodenému (v tomto prípade žalobcovi) nemožno uprieť,
aby sa v rámci konania o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej mu
trestným konaním nechal zastúpiť právnym zástupcom, v dôsledku čoho mu mali vzniknúť náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Tieto náklady však v zmysle ust. § 18 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z. z. nie sú súčasťou trov konania a náhrady škody podľa ust. § 18 ods. 1 tohto zákona,
a teda nemožno ich priznať ako náhradu škody v zmysle tohto zákona.

21. Bolo však potrebné vychádzať z toho, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktoré majú za následok

škodu, je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 514/2003 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku
zákonom špeciálnym (lex specialis), preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje sám vlastnú
úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z.). Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 916,24 eur z titulu nákladov na právne zastúpenie,
ktoré mu mali vzniknúť z dôvodu podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody v sume 1.705,53 eur spôsobenej žalovaným v dôsledku trestného stíhania žalobcu, ktoré bolo
ukončené jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby (škoda žalobcu v uvedenej sume spočívala v
trovách obhajoby žalobcu v trestnom konaní, ktorú sumu žalovaný po predbežnom prejednaní nároku
žalobcovi zaplatil dňa 30. 01. 2023, a preto si už žalobca v súdnom konaní nárok na jej zaplatenie
neuplatnil) a nároku na zaplatenie sumy 20.000,- eur, ktorú si žalobca u žalovaného uplatnil z titulu

nemajetkovej ujmy a v tejto časti žalovaný nároku žalobcu nevyhovel. Ako už bolo vyššie uvedené,
s poukazom na ust. § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom nemožno považovať za účelne vynaložené trovy
konania, ktoré poškodenému (žalobcovi) vznikli v trestnom konaní, ktoré bolo ukončené tým spôsobom,
že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby prokurátora. Nárokom na náhradu škody by

teda nemali byť náklady, ktoré mal žalobca vynaložiť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody a súd prvej inštancie sa mal zaoberať tým, či žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy
916,24 eur možno alebo nemožno posúdiť ako príslušenstvo pohľadávky na náhradu škody podľa ust.
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Tieto náklady sa musia týkať

zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore
ako nárok odlišný od trov konania. Tento názor odvolacieho súdu vychádza z rozsudku Najvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/7/1999 zo dňa 30. 03. 1999 (uverejnenom v Zbierke stanovísk NS SR a
rozhodnutí súdov SR pod č. R 26/2000), ktorého právna veta znie: „Náklady spojené s predbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. sú príslušenstvom tohto nároku“.

Žalobca si uplatňuje svoj nárok za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý v ust. § 18 ods. 3 v druhej
vete vylučuje z nároku na náhradu trov konania náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom. Vyššie zaujatý právny názor dovolacieho súdu však nie je v rozpore
s týmto ustanovením, nakoľko žalobca si v preskúmavanej veci neuplatňoval tieto náklady ako súčasť
trov konania, ale ako nárok na náhradu škody, resp. príslušenstvo pohľadávky nároku na náhradu

škody. Všeobecný súd pri uplatnenom nároku nie je viazaný právnym posúdením, ako ho formuloval
žalobca ako strana sporu a jeho úlohou bolo posúdiť, či uplatnený nárok špecifikovaný skutkovými
okolnosťami možno subsumovať pod určitú zákonnú normu a pod ktorú. Súd prvej inštancie nárok
žalobcu neposudzoval podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a podľa názoru odvolaciehosúdu sa mal zaoberať posúdením žalobcom uplatneného nároku v sume 916,24 eur práve z vyššie
uvedených hľadísk, teda či v tomto prípade nejde o príslušenstvo pohľadávky uplatnenej žalobcom
u žalovaného titulom náhrady škody v sume 1.705,53 eur a titulom nemajetkovej ujmy v sume 20.000,-

eur. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v časti I. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu škody vo výške 916,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z tejto
sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia ako i v časti závislého III. výroku o trovách konania zrušil podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, nakoľko za daného skutkového stavu bolo priznanie uvedenej sumy
titulom náhrady škody výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Vzhľadom na nesprávne právne

závery sa súd prvej inštancie nezaoberal podstatou uplatneného nároku a nevyrovnal sa so všetkými
skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, v dôsledku čoho
krajský súd zrušil I. výrok odvolaním napadnutého rozsudku vo vyššie označenej časti a vzhľadom na
princíp dvojinštančnosti súdneho konania mu vec v rozsahu zrušenia rozsudku vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

22. V ďalšom konaní okresný súd v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru opätovne posúdi
žalobcomuplatnenýnároknazaplateniesumy916,24eur,pričombudemaťnazreteli,žepríslušenstvom
pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania
v súvislosti s uplatnením pohľadávky. Za náklady spojené s uplatnením pohľadávky možno považovať
najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom konaní, pričom sa

jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať
splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť v súdnom spore.
Odvolací súd musel prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného, že žalobca nepreukázal vynaloženie
nákladov, zaplatenia ktorých sa od neho domáha. Skutočnosť, že výška daného typu nákladov odmeny
za právne služby sa určuje osobitným spôsobom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskorších
predpisov, resp. to, aká takto vyčíslená suma by mala advokátovi v zmysle vyhlášky ako odmena
prináležať, ešte nepreukazuje skutočné vynaloženie týchto nákladov. Žalobca v spore nepredložil
dôkazy o úhrade požadovaných nákladov, a to ani v rámci odvolacieho konania. Za nesporné bolo
možné považovať len to, že žalobca si náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

uplatnil prostredníctvom právneho zástupcu, ale nie skutočné vynaloženie týchto nákladov vo vzťahu
k advokátovi (advokátskej kancelárii), ktoré je rozhodujúcim predpokladom ich priznania. Žalobca
nepreukázal, že finančné prostriedky, ktoré požaduje od žalovaného ako odmenu právneho zástupcu
v súvislosti s úkonmi vykonanými v rámci konania o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody skutočne uhradil. Súd prvej inštancie sa teda bude v ďalšom konaní zaoberať i tým,

či žalobca existenciu ním uplatneného nároku na zaplatenie sumy 916,24 eur i riadne preukázal. Po
zopakovaní, resp. doplnení dokazovania pri dodržaní procesného postupu podľa ust. § 182 CSP súd
vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní, pričom sa korektným spôsobom
vysporiada so všetkými hore uvedenými skutkovými a právnymi skutočnosťami a v nadväznosti na ne i s
námietkami žalovaného, či už počas prvoinštančného alebo odvolacieho konania tak, aby odôvodnenie

jeho rozhodnutia spĺňalo kritériá ust. § 220 CSP a bolo preskúmateľné. V neposlednom rade odvolací
súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 916,24
eur so 7 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 23. 11. 2002 do zaplatenia. Rozhodol tak napriek
tomu, že žalobca si v žalobe nárok na úrok z omeškania z tejto sumy neuplatnil a ani z predloženého
súdneho spisu nevyplýva, že tak urobil v priebehu konania. Nie je potom zrejmé, na základe čoho

súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania, pretože tento úrok si žalobca uplatnil
výlučne len vo vzťahu k sume 20.000,- eur. V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách celého
konania, to znamená o trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania (ust. § 396 ods. 3 CSP).
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ust. § 220 ods. 2 CSP tvorí súčasť
základného práva strán na súdnu ochranu a vyžaduje, aby sa súd jasným, korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné.
23. Odvolací súd sa podrobne oboznámil i s odôvodnením II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie
(34. až 40. bod jeho rozsudku), ktorým zamietol žalobu vo zvyšnej časti uplatneného nároku, t. j.
v časti nemajetkovej ujmy presahujúcej priznanú sumu 1.250,- eur. Rovnako sa oboznámil i s dôvodmi

odvolania žalobcu proti tomuto výroku. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne jasne a
presvedčivo zdôvodnil zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej ujmy presahujúcej sumu 1.250,- eur a
na tieto dôvody odvolací súd poukazuje a považuje ich za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti
tohto výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal zaplatenianemajetkovejujmyvsume20.000,-eur, pričomsúdmupriznaltentonárokvsume1.250,-eur.Vovzťahu
k zamietnutiu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu v peniazoch v časti presahujúcej uvedenú sumu
je potrebné poukázať na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého výška nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo; c/závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; d/ závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenstvom uplatnení. V ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. sú
vymenovanéviacerékritériá,avšakideovýpočetdemonštratívny.Vzhľadomnarozmanitosťjednotlivých

prípadov treba túto normu považovať za normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd
vzhľadom na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné
pre určenie formy, resp. výšky zadosťučinenia. V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným
stíhaním,ktoréskončilooslobodenímspodobžaloby,bolopotrebnépripovaheadĺžketrestnéhokonania
prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov
spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného (žalobcu v tomto konaní). Aj keď

žalobca musel čeliť nedôvodnému trestnému stíhaniu v trvaní cca 2 roky a 7 mesiacov, zúčastňovať sa
úkonov trestného konania, čo bez akýchkoľvek pochybností muselo ovplyvniť jeho psychiku a vyvolať v
ňom pocit krivdy sprevádzaný i nedôverou v orgány verejnej moci, ktoré jeho obranu odmietali. Na druhej
strane je ale v konečnom dôsledku potrebné skonštatovať, že trestné stíhanie žalobcu nezanechalo
nepriaznivé dôsledky na jeho zdravotný stav (to netvrdil a ani nepreukazoval) a nemalo vplyv ani na jeho

pracovné zaradenie (v zamestnaní trestné stíhanie utajil, vykonáva rovnakú funkciu, v čase trestného
stíhania sa stal členom zamestnaneckej rady, ktorým bol aj pred trestným stíhaním). O trestnom stíhaní
vedelalenmanželka(utajiltoipreddeťmi),jejrodičia(ktoríneverili,žebyurobilto,začobolstíhaný)aasi
2 – 3 blízki kamaráti, ktorým to vysvetlil, pochopili to a podporili ho. Okrem ľudí, ktorí bývali v jeho blízkom
okolí (priama suseda je voči nemu odmeranejšia), sa ostatní ľudia v obci o trestnom stíhaní nedozvedeli.

Je pravdou, že v čase trestného stíhania bolo manželstvo žalobcu rozvedené, ale bývalá manželka
žalobcu sa vyjadrila, že v čase začatia trestného stíhania už ich manželstvo nebolo funkčné a smerovalo
k rozvodu, s čím súviselo aj to, že v určitom období k nim prestali chodiť ľudia, s ktorými sa predtým
navštevovali. V obci sa žalobca zúčastňuje spoločenského života, má tam priateľov a z ich strany
nezaznamenal žiadnu zmenu správania voči nemu. Trestné stíhanie žalobcu sa negatívne prejavilo

v tom, že sa nemohol plne venovať svojej záľube – športovej streľbe, pretože mu bol odobratý zbrojný
preukaz ako i zbraň a trénovať mohol len pod dozorom odborne spôsobilej osoby a s požičanou zbraňou,
čo bolo komplikovanejšie, pretože každý majiteľ zbrane ju má upravenú pre svoju potrebu. Sám žalobca
však potvrdil, že na obmedzenej možnosti trénovania, resp. súťaženia v športovej streľbe sa podieľala
i pandémia COVID 19. Všetko vyššie uvedené už vyhodnotil súd prvej inštancie, ktorý nevzhliadol také

negatívne dôsledky na súkromný a pracovný život žalobcu, jeho partnerské, rodinné, či spoločenské
vzťahy, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy v žalobcom požadovanej sume 20.000,- eur.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní
konanom dňa 10. 06. 2024, ktorý uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu sa opiera predovšetkým o dĺžku
trvania trestného konania. Napriek dĺžke jeho trvania však žalobca nestratil priateľov, nemal problémy

v zamestnaní, ani v obci, v ktorej žije. Za takejto situácie priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume
1.250,- eur sa javí aj podľa názoru odvolacieho súdu ako primerané.

23.1 Odvolací súd po preskúmaní II. výroku odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako
aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej

ujmy, súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, vzal do úvahy všetky skutočnosti,
ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov (výpovede žalobcu a jeho bývalej manželky) a výsledkom
jeho dokazovania bolo zistenie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a jednoznačne nepreukázal
dôvodnosť žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorá presahuje priznanie sumy 1.250,-
eur. Za dôvodné preto považoval (aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax, na ktorú poukázal

súd prvej inštancie) priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 1.250,- eur, čo vo svojom rozsudku,
s poukazom na zistený skutkový stav, aj riadne odôvodnil a na tieto dôvody odvolací súd poukazuje.
Vo zvyšnej časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy presahujúcej sumu
1.250,- eur bolo dôvodné zamietnutie žaloby, s čím sa odvolací súd stotožnil. V súvislosti s priznanou
výškou nemajetkovej ujmy žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu rozhodnutie Ústavného súdu

SR v konaní pod sp. zn. III. ÚS/754/2016 zo dňa 24. 01. 2017, ktorý nepovažoval za neadekvátne
odškodnenie sumou 620,- eur za mesiac trestného stíhania (pričom trestné stíhanie trvalo takmer 55
mesiacov a väzba takmer tri mesiace a všeobecné súdy priznali celkovú náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 35.000,- eur). Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur za 31mesiacov trestného stíhania (t. j. cca 645,- eur za mesiac), odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie,
v ktorom bola priznaná nemajetková ujma v sume 35.000,- eur, vychádzalo z celkom iných skutkových
zistení a základov a v predmetnej veci sa takýto spôsob odškodnenia žalobcu nejaví ako dôvodný a

zákonný.Pozohľadnenípovahytrestnejveci,dĺžkytrestnéhostíhania,preukázanýchdopadovtrestného
stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a po zohľadnení ďalších vyššie uvedených okolností, z ktorých
súd prvej inštancie vychádzal, považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za
primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti.

23.2 Odvolací súd preskúmal i námietku žalobcu, že súd prvej inštancie najprv skončil dokazovanie
a až následne dal priestor na záverečné reči. Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie
zo dňa 14. 11. 2024 zistil, že na tomto pojednávaní súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom
svedkyne, pričom ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania strany sporu nepredniesli. Následne pristúpil
k oboznámeniu listinných dôkazov. Zo zápisnice o pojednávaní ďalej vyplýva, že ani jedna zo strán
nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ani pripomienky k oboznámeným listinám a že súd

uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené (ktoré podľa zvukového záznamu z pojednávania nebolo
vyhlásené) a udelil stranám sporu právo na záverečné reči. Po prednese záverečných rečí odročil
pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Odvolací súd, vychádzajúc z popísaného postupu súdu
prvej inštancie, nevzhliadol dôvody pre naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b/ CSP. Strany sporu nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd prvej inštancie,

podľa zápisnice z pojednávania, uznesením skončil dokazovanie (i keď toto uznesenie podľa zvukového
záznamu nevyhlásil) a následne im umožnil predniesť záverečné reči, teda vyjadriť sa a zhrnúť svoje
návrhy, resp. vyjadriť sa k dokazovaniu, ako aj k právnej stránke veci. Nebolo preto dôvodné odvolanie
žalobcu v tom smere, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 182 CSP. Pokiaľ súd prvej
inštancie najprv skončil dokazovanie, pretože strany sporu nemali návrhy na doplnenie dokazovania a

potom umožnil stranám sporu na záver sa vyjadriť, odvolací súd takýto postup nepovažoval za natoľko
nesprávny postup, aby bolo možné konštatovať, že ním žalobcovi bolo znemožnené realizovať jeho
procesné práva až v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.

23.3 Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 14. 11. 2024

nevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania, čo skutočne aj bolo preukázané vypočutím zvukového
záznamu z tohto pojednávania (napriek tomu, že v písomnom vyhotovení zápisnice o pojednávaní
zo dňa 14. 11. 2024 uvedené uznesenie o skončení dokazovania je zaznamenané). Vyššie citované
ust. § 182 CSP (14. bod tohto rozsudku) ukladá konajúcemu súdu povinnosť vyhlásiť uznesenie o
skončení dokazovania stranám sporu prítomným na pojednávaní. Ide však o uznesenie procesného

charakteru. O skončení dokazovania rozhoduje súd prvej inštancie uznesením, ktoré verejne vyhlási
a proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Súčasne ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie
konania, a teda súd ním nie je viazaný (ust. § 237 ods. 2 CSP). Skončenie konania je v rámci zákonnej
koncentrácie konania ohraničujúci moment, do kedy môžu strany uplatniť prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany (ust. § 154 CSP), pokiaľ nedošlo k obmedzeniu ich uplatniteľnosti už skôr pri

sudcovskej koncentrácii konania. Nevyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania však nespôsobuje
porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
Nevyhlásenieuzneseniaoskončenídokazovaniamálentenprocesnýnásledok,žestranykonaniamôžu
predložiť alebo označiť aj ďalšie dôkazy až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, avšak v súlade so
zásadou koncentrácie konania. Odvolací súd preto považuje námietku žalobcu, že súd prvej inštancie

nevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania na pojednávaní, za nedôvodnú (pozri aj rozhodnutie NS
SR pod sp. zn. 8Cdo/98/2017).

23.4 Záverom odvolací súd uvádza, že do práva strany na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne
aj právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a hodnotením dôkazov a rovnako

neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi.

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, nakoľko odvolanie žalobcu proti tomuto výroku rozsudku

nepovažoval za dôvodné.

25. O trovách konania odvolací súd nerozhodol, a to z dôvodu, že v časti zrušil I. výrok rozsudku súdu
prvej inštancie (ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške916,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z tejto sumy od 23. 11. 2022 do zaplatenia)
ako i závislý III. výrok o trovách konania a v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie. V ďalšom konaní
súd prvej inštancie opätovne rozhodne o žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 916,24 eur ako i o

trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania, pričom s poukazom na ust. § 391 ods.
2 CSP bude viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

26. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s ust.
§ 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Dec 19, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ostatné , Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025