Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522200806
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2522200806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko,
a.s. Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XXXX XXXX,
trvalo bytom C. XXXX/XX, D., prechodne bytom E., F. G. XXX/X, o zaplatenie 180 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. mája 2024 č. k. PN-7Csp/42/2022–
231, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd I. a IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalovaného voči II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.

III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 162 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 160 eur od 10.6.2021 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. konanie v časti o zaplatenie 20 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 20 eur od 2.5.2021 do zaplatenia zastavil; III. vo zvyšnej časti žalobu
zamietol; IV. priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 78 %. Právne svoje

rozhodnutie odôvodnil ust. § 517 ods. 1 a 2, § 760, § 761 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 6 ods. 1 a 2 zákona č.. 514/2009 Z.z. o doprave na
dráhach v znení účinnom k 1.5.2021; § 145 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.; § 5 ods. 4 písm. k/ a § 48 ods. 4 písm. r/ zákona č. 355/2007
Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
účinnom k 1.5.2021; a Vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 175/2021,

ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích
ciest, účinnej od 19.4.2021 do 16.5.2021. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
28.4.2022(poznámkaodvolaciehosúdu–správne27.4.2022)opravenoupodanímz11.8.2022(správne
10.8.2022) a 3.11.2022 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 180 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z istiny v sume 180 eur od 2.5.2021 do zaplatenia,
príslušenstvo v sume 2 eur, pozostávajúce z poplatku za písomnú upomienku vo výške 2 eur, ako aj trovy
súdneho konania vo výške 16,50 eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,50

eur. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný dňa 1.5.2021 využil službu poskytovanú žalobcom, a to prepravu
osôb na železničných dráhach nastúpením do vlaku žalobcu č. R 602 (ďalej len „vlak žalobcu“). Počas
prepravy si žalovaný odmietal zakryť horné dýchacie cesty v čase, keď takéto zakrytie bolo povinné pred
nástupom do vlaku žalobcu a počas prepravy. Následne bola privolaná policajná hliadka, za asistenciektorej bola zistená totožnosť žalovaného a žalovaný bol vylúčený z prepravy v žst. Trnava. Žalovaný
svojím konaním spôsobil zdržanie vlaku žalobcu v dĺžke trvania 15 minút. Žalobca poukázal na ust. §
6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ZoDD“) a uviedol, že na základe povinnosti určenej ZoDD vydal žalobca svoj prepravný poriadok (ďalej
len „PP ZSSK“), ktorý určuje práva a povinnosti cestujúcich pri využívaní prepravných a iných služieb
žalobcu. Ďalej poukázal na ustanovenia čl. A4, bod 4.2. písm. a), l), o) a p), čl. A5 bod 5.1 písm. b) a
c), predposledný odsek, čl. B 29 bod B 29.2 PP ZSSK a čl. D cenníka č. 15. Uviedol, že výpočet sankcií
a poplatkov za porušenie PP ZSSK sa riadi článkom D. 1, cenník č. 15 PP ZSSK. Žalobca si uplatňuje

za 15 minút zdržania vlaku žalobcu spolu 180 eur. V zmysle vyššie uvedených ustanovení PP ZSSK je
žalovaný povinný uhradiť žalobcovi uvedenú sumu. Žalobca vyzval žalovaného na jej úhradu na základe
predžalobnej výzvy z 11.5.2021, nakoľko žalovaný nesplnil svoj záväzok a neuhradil ju ani čiastočne.
Žalovaný sa dostal do omeškania deň nasledujúci po dni v ktorom došlo k porušeniu PP ZSSK, t. j. dňa
2.5.2021, pričom výška úrokov z omeškania je za obdobie od prvého dňa omeškania vo výške 5 % p.
a. (základná úroková sadzba ECB odo dňa 16.3.2016 /ku dňu 2.5.2021/ bola vo výške 0,00 %).

Dňa 3.2.2023 súd rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 7Csp/42/2022-171, ktorým žalobe v
plnom rozsahu vyhovel. Proti predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor, v ktorom
uviedol,ženávrhžalobcujenedôvodný.Namietaopodstatnenosťuloženejpovinnostičosatýkadôvodu,
ale aj vo výške uloženej pokuty. A nepripúšťa ani čiastočné uznanie nároku. Keby bol pracovník -
sprievodca vlaku správne právne poučený, nie zmanipulovaný, vlak vôbec nebolo potrebné zdržiavať.

Nosenie rúška bolo po zákonnej stránke dobrovoľné. Teraz to už všetci vieme (niektorí sme to vedeli
už od počiatku), že nosenie rúška, testovanie i očkovanie bolo v čase kovid podvodu protiprávne. Boli
porušované základné ľudské práva občanov Slovenskej republiky. Nezákonnosť vyhlášok vydávaných
Úradom verejného zdravotníctva bola potvrdená aj Nálezom Ústavného súdu č. 551. Úrad verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) vydával pravidelne Vyhlášky, ktorými boli

nariadené opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest.
V prípade každej vyhlášky ÚVZ SR neplatí právna zásada „neznalosť práva neospravedlňuje". Táto
zásada je vyjadrená v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov
Slovenskejrepubliky:„Ovšetkom,čobolovzbierkezákonovvyhlásené,samázato,žedňomvyhlásenia
sa stalo známym každému, koho sa to týka. Predmetná Vyhláška nebola zverejnená v Zbierke zákonov

SR, ale bola zverejnená vo Vestníku vlády SR. Občania SR ale nie sú povinní oboznamovať sa s
Vestníkom vlády SR, ani s jeho obsahom. Táto povinnosť nám z ničoho nevyplýva. ÚVZ SR nepatrí
medzi ústredné orgány štátnej správy, ani medzi ostatné ústredné orgány štátnej správy v zmysle
§ 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácií činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy, v
znení neskorších predpisov. ÚVZ SR je zriadený zákonom č. 355/2007 Z. z., pričom ide o rozpočtovú

organizáciu štátu s pôsobnosťou pre územie SR so sídlom v Bratislave, ktorá je zapojená finančnými
vzťahmi na rozpočet Ministerstva zdravotníctva SR. ÚVZ SR riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný
hygienikSR,ktoréhovymenúvaaodvolávananávrhministrazdravotníctvaSRvedúcislužobnéhoúradu
ministerstva (§ 5 zákona č. 355/2007 Z. z.). Vecná pôsobnosť ÚVZ SR je vymedzená v ust. § 5 ods.
4 a § 10 a 11 zákona č. 355/2007 Z. z., pritom zahŕňa množstvo právnych vzťahov, ktorých podstatou

je najmä existencia rôznych typov ohrození verejného zdravia a situácií spôsobujúcich potencionálne
ohrozenie prenosnými ochoreniami. Zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke
zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 1 ods. 1 definuje všeobecne záväzné
právne predpisy, kde patria: Medzinárodné zmluvy; Ústava Slovenskej republiky a ústavné zákony;
Zákony;NariadeniavládySlovenskejrepubliky;Vyhláškyaopatreniaministerstiev,ostatnýchústredných

orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska. Uvedené predstavuje
hierarchiu právnych predpisov v SR a ich vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. Vyhlášky ÚVZ SR sú
teda všeobecne záväznými právnymi predpismi, avšak nie sú zverejňované v Zbierke zákonov. Podľa §
21 ods. 1 písm. f/ zákona č. 400/2015 Z. z., právne predpisy, iné akty a akty medzinárodného práva sa v
zbierke zákonov vyhlasujú na základe písomnej žiadosti o vyhlásenie, doručenej úradu vlády. Žiadosť o

vyhlásenie vyhlášok a opatrení iných orgánov štátnej správy a iných aktov podáva vedúci orgánu štátnej
správy alebo inštitúcie, ktorá žiada o vyhlásenie. Z uvedeného vyplýva, že aj vyhlášky ÚVZ SR mohli
byť publikované v zbierke zákonov. Napriek tejto možnosti sú Vyhlášky ÚVZ SR publikované len vo
Vestníku vlády SR, ktorý je zverejňovaný na webovom sídle Ministerstva vnútra SR. Podľa § 15 zákona
č. 400/2015 Z. z. „O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia

sa stalo známym každému, koho sa to týka." Zatiaľ, čo o všeobecne záväzných právnych predpisoch
publikovaných v zbierke zákonov platí nevyvrátiteľná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne
záväzných právnych predpisov, v prípade všeobecne záväzných právnych predpisov publikovaných vo
Vestníku Vlády SR táto domnienka neplatí. Podľa článku 1 čiastky č. 4/2014 Vestníka vlády SR, v ktoromsú publikované Zásady vydávania Vestníka Vlády SR, vo Vestníku vlády SR sa uverejňujú: a) vyhlášky
okresných úradov a iných miestnych orgánov štátnej správy; b) oznámenia o vydaní smerníc a iných
vnútorných predpisov, ktorými ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy riadia a kontrolujú

výkon štátnej správy uskutočňovaný okresnými úradmi, inými miestnymi orgánmi štátnej správy, vyššími
územnými celkami a obcami; c) ďalšie oznámenia a iné opatrenia, ak tak ustanovuje všeobecne záväzný
právny predpis. Ďalej vo vestníku možno uverejniť oznámenia a iné opatrenia ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy určené pre okresné úrady, miestne orgány štátnej správy, ako aj
vyššie územné celky a obce pri výkone štátnej správy. Vestník Vlády SR je publikačným prostriedkom

určeným orgánom verejnej moci, skôr ako bežným občanom. Jeho zverejňovanie je v gescii Ministerstva
vnútra SR. Z uvedeného vyplýva, že predmetná Vyhláška nebola zverejnená v správnom publikačnom
prostriedku. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného podáva návrhy
na režimové opatrenia, nie je však oprávnený ich sám prijímať. Zásahmi ÚVZ SR dochádza aj k
porušovaniu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vydávaním opatrení
pri ohrození verejného zdravia aj v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu podľa

názoru odborníkov bol ÚVZ SR porušený zákon v dôsledku prekročenia právomoci ÚVZ SR, s čím sa
stotožnila aj Generálna prokuratúra vo svojom upozornení prokurátora na nezákonný postup orgánu
verejnej správy. Porušenie zákona súvisí predovšetkým s nedostatkom vecnej pôsobnosti ÚVZ SR
na vydávanie vyhlášok po vyhlásení núdzového stavu. Vyhláška nebola teda vydaná v súlade so
zákonom č. 355/2007 Z. z. Na prijímanie opatrení na riešenie krízovej situácie a jej následkov sa

uplatňuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., zákon č. 387/2002 Z. z. a zákon č. 42/1994 Z. z., nie však
jednotlivé ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. Obsah zákonnej normy nemôže byť interpretovaný/
vyložený izolovane, mimo zmyslu , účelu a cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Opatrenia
prijaté ÚVZ SR nemôžu dosahovať intenzitu opatrení, na ktorý oprávňuje režim špeciálnych zákonov
len Vládu Slovenskej republiky a orgány štátnej správy. Ak by zákonodarca mal v úmysle zveriť ÚVZ

SR kompetenciu spočívajúcu v nariaďovaní opatrení počas výnimočného stavu, núdzového stavu,
mimoriadnej situácie alebo prípadne pri ohrození zdravia II. stupňa, formuloval by to v ustanovení §
48 zákona č. 355/2007 Z. z. v takomto znení. S poukazom na zákonom vymedzenú právomoc na
nariadenie opatrení pri ohrození verejného zdravia, odvodenie pôsobnosti na vydávanie opatrení v čase
mimoriadnej situácie a núdzového stavu pri ohrození verejného zdravia II. stupňa podľa § 48 ods. 4

je považované za prekročenie rozsahu pôsobnosti ÚVZ SR, ktoré spôsobuje nezákonnosť vydaných
opatrení v podobe vyhlášok. Režimové opatrenia ÚVZ SR sú neúčinné a nevykonateľné. V závere
odporu poukázal na „etické vysvetlenie“ nosenia rúška.
Kodporusavyjadrilžalobcapodanímz23.3.2023,vktoromzopakovaldoterajšiuargumentáciuuvedenú
v žalobe a dodal, že v čase, kedy žalovaný odmietal mať prekryté horné dýchacie cesty počas prepravy

vlakom platila podľa § 5 ods. 4 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu
pandémie ochorenia COVID-19, podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. vyhláška ÚVZ SR č. 175/2021
V. v. SR, ktorou nariadil podľa § 48 ods. 4 písm. r/ zákona opatrenia pri ohrození verejného zdravia,
ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích

ciest (ďalej len „vyhláška“). Účinnosť vyhlášky trvala až do 16.5.2021 a bola zrušená vyhláškou úradu,
ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích
ciest č. 206/2021 V. v. SR. Ak úrad, čo je orgán verejnej správy, usúdil, že na ochranu života a zdravia
ľudí je potrebné mať v priestoroch hromadnej dopravy prekryté horné dýchacie cesty, potom je tento
jeho všeobecne záväzný právny predpis záväzný pre žalobcu, pričom každý cestujúci, ktorý sa ním

nebude riadiť, bude vylúčený z prepravy v zmysle Prepravného poriadku, na dodržanie ktorého sa
cestujúci zaviazal. Ak cestujúci nechce dodržiavať tieto ustanovenia, má možnosť využiť iné dopravné
prostriedky, kde sa takéto opatrenia nevyžadujú. Z odporu žalovaného jasne vyplýva, že žalovaný
v čase prepravy nemal prekryté horné dýchacie cesty a odmietal dodržiavať vyhlášku a prepravné
podmienky žalobcu. Žalovaný to odôvodnil tým, že povinnosť prekrytia dýchacích ciest nemá oporu v

žiadnom relevantnom právnom predpise. Zároveň žalovaný uviedol, že „Nosenie rúška bolo po zákonnej
stránke dobrovoľné.“ Takže otázku, či žalovaný mal alebo nemal prekryté dýchacie cesty počas prepravy
vlakom žalobcu dňa 1.5.2021 považuje žalobca za ustálenú medzi ním a žalovaným. Počas prepravy
vlakom žalobcu bol žalovaný vyzvaný oprávneným zamestnancom žalobcu, aby si žalovaný prekryl
dýchacie cesty. Pričom povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest pri používaní verejnej dopravy bola

v tom čase všeobecnou známou skutočnosťou, ktorá sa opakovala neustále v masovokomunikačných
prostriedkoch a v priestoroch žalobcu. Vlakový personál v zmysle uvedených všeobecne záväzných
predpisovavzmyslePPZSSKdalžalovanémunavýber,buďsabuderiadiťplatnýmiprávnymipredpismi
alebo bude musieť opustiť priestory hromadnej dopravy. Aj túto skutočnosť možno považovať zaustálenú medzi žalobcom a žalovaným, keďže ju žalovaný potvrdzuje v odpore. Následne bol žalovaný
upozornený na povinnosť dopravcu zabezpečiť jeho vylúčenie z prepravy privolaním hliadky policajného
zboru SR (ďalej aj ako „PZ“) v prípade, ak by odmietol dobrovoľne si zakryť horné dýchacie cesty alebo

opustiť priestory prepravného prostriedku. K návrhu na vydanie platobného rozkazu je priložený dôkaz
„POTVRDENIE/ VYMÁHANIE CESTOVNÉHO“ (ďalej aj ako „potvrdenie“) - doklad vydaný žalobcom
o porušení prepravného poriadku. Potvrdenie je dokument, ktorý sa vystavuje na základe PP ZSSK
personálom žalobcu pri porušovaní PP ZSSK cestujúcim. Jeho účelom je zaznamenanie rôznych
porušení, nielen cesta bez platného cestovného dokladu. V potvrdení sa ako príčina vydania potvrdenia

uvádza, že žalovaný spôsobil zastavenie, zdržanie vlaku v žel. stanici Trnava. Toto potvrdenie vypisuje
vlakový personál za pochodu a v rýchlosti, aby bolo porušenie PP ZSSK zaznamenané. V prípade
potreby na dovysvetlenie, slúži tlačivo „OZNÁMENIE O CHYBÁCH A NEDOSTATKOCH“ (ďalej len
„oznámenie“), kde sa lepšie vypíše zo strany vlakového personálu chyba alebo nedostatok, ktorého
sa cestujúci dopustil. Takže bolo vlakovým personálom vyhotovené aj potvrdenie aj oznámenie. Oba
doklady boli doložené k návrhu na vydanie platobného rozkazu ako dôkazy. Vedúci vlaku v oznámení

uviedol, že cestujúci počas prepravy „...odmietol si nasadiť respirátor.“ Vedúci vlaku konal v súlade s
vyhláškou, PP ZSSK a pokynmi žalobcu, keď vylúčil žalovaného z prepravy. Oznámenie o chybách a
nedostatkoch vedúceho vlaku je podľa názoru žalobcu dostatočným dôkazom na preukázanie nároku
uplatňovaného žalobcom a nie je potrebný výsluch vedúceho vlaku na pojednávaní a to aj vzhľadom k
tomu, že od predmetnej cesty vlakom žalovaným (1.5.2021) uplynul dlhší čas a skutok si vedúci vlaku

už nemusí vôbec pamätať alebo vedúci vlaku nepodá súdu už iné detailnejšie vysvetlenie. Napriek
všetkým porušeniam zo strany žalovaného, tento odmietol dobrovoľne si zakryť horné dýchacie cesty
alebo opustiť priestor prepravného prostriedku, ako aj on sám uvádza, čím jeho konanie podnietilo
zastavenie prepravy a privolanie PZ, čo v priamej príčinnej súvislosti spôsobilo zdržanie vlaku v žel.
stanici Trnava. Všetky práva a povinnosti cestujúcich sú uvedené v PP ZSSK, ktorý je dostupný okrem

iného na predajných miestach a na web stránke žalobcu. Cestujúci zakúpením si cestovného dokladu
sa súčasne zaväzuje dodržiavať všetky pravidlá prepravy určené v PP ZSSK, vydaného na základe
Zákona o doprave na dráhach. Cestujúci má povinnosť sa s týmto PP ZSSK oboznámiť ešte pred
zakúpením cestovného dokladu. Pokiaľ žalovaný spochybňoval povinnosť dodržiavať vyhlášku ÚVZ
SR s tým, že tento nie je ústredným orgánom verejnej správy, žalobca odkazuje na najnovšie nálezy

Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 249/2021 a sp. zn. PL. ÚS 8/2021, týkajúce sa tejto problematiky,
v ktorých ústavný súd nepochyboval, že ÚVZ SR je orgánom štátnej správy. Zo samotného návrhu na
vydanie platobného rozkazu a jeho príloh, z odporu a jeho príloh, z vyjadrenia a jeho príloh nesporne
vyplývajú nasledujúce skutočnosti: 1. Žalobca je prepravcom v zmysle Zákona o doprave na dráhach.
Zákon ukladá žalobcovi mať vypracovaný Prepravný poriadok v ktorom sa určujú práva a povinnosti

cestujúcich a prepravcu, 2. Žalobca má, v zmysle Zákona o doprave na dráhach, vydaný Prepravný
poriadok, ktorý je dostupný verejnosti, 3. Každý, kto uzatvorí zmluvu o preprave so žalobcom, sa
musí riadiť Prepravným poriadkom, 4. Žalovaný zakúpením cestovného lístka uzatvoril so žalobcom
zmluvu o preprave, na základe ktorej bol povinný dodržiavať Prepravný poriadok, 5. Okrem všeobecnej
povinnosti každého dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, je táto povinnosť zdôraznená v

Prepravnom poriadku s následnou sankciou, ktorá je v ňom (cenník č. 15) jasne uvedená, 6. Žalobca ako
prepravca vykonávajúci osobnú prepravu je povinný dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy
a za ich nedodržanie môže byť sankcionovaný, 7. V čase cesty žalovaného použitím prepravných
prostriedkov žalobcu, platila všeobecná povinnosť pre fyzické osoby mať v dopravných prostriedkoch
prekryté horné dýchacie cesty a pre dopravcu povinnosť, aby dohliadal na dodržiavanie tejto všeobecnej

povinnosti všetkými možnými prostriedkami. Takže v tomto prípade tu žalovaný mal dve povinnosti
a/ povinnosť vyplývajúca z vyhlášky, a súčasne b/ povinnosť vyplývajúcu z PP ZSSK. 8. Cestujúci -
žalovaný a/ prepravoval sa vo vlaku žalobcu bez prekrytých horných dýchacích ciest, čo aj potvrdil v
odpore, b/ bol vyzvaný vlakovým personálom žalobcu, aby si prekryl horné dýchacie cesty, čo neurobil,
následne c/ bol vyzvaný vlakovým personálom, aby i) buď dodržal všeobecne záväzné právne predpisy

a prepravný poriadok a prekryl si horné dýchacie cesty, alebo ii) vystúpil z vlaku s upozornením na
povinnosť zamestnancov žalobcu privolať orgán dohliadajúci na dodržiavanie všeobecne záväzných
právnych predpiso v prípade, ak nevykoná ani jednu z uvedených alternatív. Žalovaný si nezvolil ani
jednu z uvedených možností a naďalej porušoval všeobecne záväzné právne predpisy, PP ZSSK
a vedome si nezakryl horné dýchacie cesty, následne bol vlak nútený sa zastaviť a zdržať na čas

potrebný, aby PZ odstránil hroziace nebezpečenstvo pre ostatných cestujúcich. 9. V príčinnej súvislosti
s uvedenými porušeniami a vedomým správaním sa žalovaného došlo k zdržaniu a meškaniu vlaku,
čo spôsobilo žalobcovi škodu v podobe meškania vlaku vyčíslenej podľa cenníka č. 15 PP ZSSK.
Na záver žalobca uviedol, že pri preprave žalovaného postupoval v súlade s PP ZSSK a všeobecnezáväznými právnymi predpismi, ktoré je povinný dodržiavať. Bral na seba zodpovednosť za bezpečnú
prepravu všetkých cestujúcich v období, keď v povedomí všetkých občanov a organizácií boli hrozby,
ktoré mohli spôsobiť veľké spoločenské škody a hlavne ohrozenie zdravia občanov. Pre žalobcu nebolo

príslušné o všeobecne záväzných právnych opatreniach štátu polemizovať, ale bol povinný ich striktne
dodržiavať. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 4/2021 uviedol, že nebezpečné prenosné ochorenia
ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie
ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí,
nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40

ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej
strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou
sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a
ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení. Žalobca sa stretával so
správaním, aké prejavil žalovaný, pomerne často. Zvyčajne pomáha ústne dohovorenie vlakového
personálu, cestujúci si nasadí rúško a nie je nutné to ďalej riešiť. Existujú však aj prípady, podobné

prípadu predmetu sporu, v ktorom cestujúci trvá na svojom a v dôsledku toho dochádza k predlžovaniu
cesty ostatných cestujúcich v čase, keď by mali byť všetci cestujúci na dostatočnej úrovni uvedomelosti
a pochopenia voči ostatným.
Na pojednávaní dňa 21.5.2024 vzal žalobca žalobcu v časti späť a žiadal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 160 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 160 eur od

2.5.2021 do zaplatenia, príslušenstva vo výške 2 eur a náhrady trov konania vo výške 16,50 eur.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov: Prepravný poriadok žalobcu
(PP ZSSK) účinný od 18.5.2020, Potvrdenie/vymáhanie cestovného zo dňa 1.5.2021, Oznámenie o
chybách a nedostatkoch zo dňa 1.5.2021, predžalobná výzva zo dňa 11.5.2021, obálky s doručenkou,
pričom zistil tento skutkový stav: Žalovaný dňa 1.5.2021 ako cestujúci využil prepravu poskytovanú

žalobcomnastúpenímdovlakuč.R602natrasePiešťany-Bratislava.Počasprepravynavýzvužalobcu
vykonanú prostredníctvom personálu žalobcu si odmietol prekryť horné dýchacie cesty. Keďže žalovaný
odmietoldobrovoľneopustiťvlak,poprivolanípolicajnejhliadkybolvylúčenýzprepravy.Žalovanýsvojím
konaním spôsobil zdržanie vlaku v dĺžke 12 minút. Listom zo dňa 11.5.2021 žalobca vyzval žalovaného,
aby v lehote 7 dní odo dňa doručenia výzvy, uhradil žalobcovi sumu 180 eur. Zásielka bola uložená na

pošte od 14.5.2021, počas odbernej lehoty zásielka nebola prevzatá žalovaným a dňa 4.5.2021 bola
vrátená žalobcovi.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v zmysle ust. § 760 a § 761 O.z. zmluvou o preprave osôb
vzniká cestujúcemu, ktorý za určené cestovné použije dopravný prostriedok, právo, aby ho dopravca
prepravil do miesta určenia riadne a včas. Podľa článku A 4, bod A.4.2 písm. a/ PP ZSSK, cestujúci je

povinný dodržiavať ustanovenia PP ZSSK. Na tratiach so SVS mať vopred zakúpený cestovný lístok
a v prípade prepravy vykonávanej na základe nároku na zľavnené cestovné mať pri sebe aj preukaz,
na ktorý sa priznáva zľavnené cestovné a dodržiavať pokyny oznámené výveskami alebo oprávnenými
zamestnancami dopravcu. Podľa článku A 4, bod A.4.2 písm. l/ PP ZSSK, cestujúci je povinný správať
sa tak, aby nenarúšal bezpečnú, pokojnú a pohodlnú prepravu ostatných cestujúcich napr. hlučným

správaním, spevom, počúvaním hlasnej reprodukovanej hudby. Podľa článku A 4, bod A.4.2 písm. o/ PP
ZSSK je cestujúci povinný správať sa tak, aby nedošlo k poškodeniu jeho vlastného zdravia, bezpečnosti
amajetku,akoajzdravia,bezpečnostiamajetkuspolucestujúcichapersonáluvlaku,ktorébolozavinené
správaním cestujúceho, prípadne ním prepravovanými predmetmi. Podľa článku A 4, bod A.4.2 písm.
p/ PP ZSSK, cestujúci je povinný riadiť sa príkazmi oprávnených zamestnancov dopravcu, príslušnými

bezpečnostnými označeniami, výveskami a piktogramami, a to v záujme zachovania bezpečnosti,
pokoja a poriadku počas prepravy. Podľa článku A 5, bod A.5.1 písm. b/ a c/ PP ZSSK, právom dopravcu
je zamedziť vstup do vlaku alebo z prepravy vylúčiť: b/ osoby pod vplyvom alkoholu, toxických alebo
omamných látok, osoby, ktoré majú znečistený odev alebo šíria nepríjemný zápach, alebo nedodržujú
ustanovenia PP ZSSK, ako aj osoby, ktoré nerešpektujú predpisy a pokyny oprávneného zamestnanca

dopravcu pri výkone jeho služby v záujme zachovania bezpečnosti, pokoja a poriadku počas prepravy,
resp. počas nákupu prepravných služieb alebo poskytovania informácií v priestoroch dopravcu, alebo
prostredníctvom jeho zariadení, c/ osoby, ktoré by pre chorobu alebo z iných príčin mohli vážne ohroziť
zdravie alebo bezpečnosť cestujúcich. Podľa článku A 5, bod A.5.1, predposledný odsek PP ZSSK,
cestujúci podľa bodov a/, b/ a c/ sa prepravia do najbližšej stanice, zastávky. Náklady s tým vzniknuté

sú cestujúci povinní dopravcovi uhradiť. Vylúčené osoby alebo osoby, ktorým dopravca zamedzil prístup
nemajú nárok na náhradu neprecestovaného cestovného a náhradu nákladov podľa C.3.9. Podľa článku
B. 29 bodu B.29.2 PP ZSSK, pri nepovolenom mimoriadnom zastavení a zdržaní vlaku dopravca vyberie
sankciu za nepovolené zastavenie a zdržanie vlaku osobnej dopravy podľa cenníka /č. 15/, a prípadne ajnáhradu škody. Podľa článku D, cenníka č. 15 /v časti sankcie/ bod 19 písm. b/ PP ZSSK, za nepovolené
zdržanie a zastavenie vlaku osobnej prepravy zavinením osoby za prvé tri minúty: pri vlakoch kategórie
Ex, R, RR 100,00 eur, za každé ďalšie i len začaté 3 minúty 20,00 eur. Podľa článku D cenníka č. 15,

v časti Poplatky, bod 20, za písomnú výzvu alebo upomienku na zaplatenie cestovného je poplatok 2
eurá okrem poštovného.
Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného
zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok.
Zmluvou o preprave osôb vzniká medzi dopravcom a cestujúcim záväzkový právny vzťah, obsahom

ktorého je právo cestujúceho, aby ho dopravca spolu s jeho batožinou za odplatu riadne a včas
prepravil použitím dopravného prostriedku do miesta určenia. Prepravný právny vzťah medzi dopravcom
a cestujúcim vzniká okamihom uzavretia zmluvy. Ktorý okamih sa považuje za okamih uzavretia
zmluvy o preprave osôb, vyplýva z prepravných poriadkov. Podľa PP ZSSK žalobcu je to zaplatením
cestovného alebo nastúpením do dopravného prostriedku s platným cestovným dokladom, nastúpením
do vlaku bez cestovného dokladu a zaplatením cestovného bez zbytočného odkladu oprávnenému

zamestnancovi, nastúpením cestujúceho do vlaku s preukazom ZSSK, na ktorý sa priznáva bezplatná
preprava (bod A.3.1 PP ZSSK). Cestovný lístok je súčasne potvrdením o uzatvorení zmluvy o preprave
osôb a dokladom o zaplatení cestovného. Obsahom zmluvy o preprave osôb sú práva a povinnosti
cestujúceho a dopravcu. Občiansky zákonník upravuje len niektoré základné práva a povinnosti
oboch zmluvných strán, podrobnejšiu úpravu ponecháva jednotlivým prepravným poriadkom, ktoré

zohľadňujú osobitnosti toho-ktorého druhu prepravy. Základným právom cestujúceho je právo nastúpiť
do dopravného prostriedku a využiť dopravný prostriedok za účelom prepravy jeho a jeho batožiny
do miesta určenia. Cestujúci má pritom právo, aby sa preprava vykonala riadne a včas. Povinnosti
cestujúceho vyplývajú jednak z verejnoprávnych predpisov (napr. povinnosť pripútať sa), ale najmä
priamo zo zmluvy resp. prepravného poriadku. Najpodstatnejšou povinnosťou cestujúceho je povinnosť

zaplatiť za prepravu cestovné a dodržiavať podmienky prepravy, určené v zmluve alebo prepravnom
poriadku. Iné povinnosti cestujúceho, ako aj podrobnosti o povinnostiach ustanovených zákonom a
sankcie za porušenie povinností, upravujú prepravné poriadky. (pozri bližšie Števček, M a kol: Občiansky
zákonník (I. a II. zväzok), 1. vydanie, C.H. Beck, r. 2017).
V danom prípade bolo nesporné, že žalovaný uzatvoril zmluvu o preprave so žalobcom. Počas

prepravy žalovaný odmietol splniť pokyn žalobcu vykonaný prostredníctvom personálu a prekryť si horné
dýchacie cesty. Táto povinnosť mu vyplývala z vtedy platnej a účinnej vyhlášky ÚVZ SR (Vyhláška
Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 175/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri
ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, účinnej od 19.4.2021 do
17.5.2021), ktorý v záujme ochrany verejného zdravia nariadil riadne prekrytie horných dýchacích ciest

(nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch
verejnej dopravy všetkým fyzickým osobám, okrem tých, uvedených v § 2 ods. 2 uvedenej vyhlášky.
Pokyn zamestnanca žalobcu bol preto legitímny a bolo povinnosťou žalovaného dané obmedzenie
strpieť. Keďže účelom vydaného opatrenia bola ochrana verejného zdravia, potom bol správny postup
oprávneného zamestnanca vylúčiť žalovaného z prepravy pre nerešpektovanie jeho pokynu. Žalobca

prostredníctvom zamestnanca konal v súlade s ustanovením čl. A. 5, bod A.5.1 písm. b/ PP ZSSK.
Pokiaľ ide o námietky žalovaného týkajúce sa záväznosti vyhlášok ÚVZ SR, k tejto problematike sa
vyjadroval už Ústavný súd vo svojom náleze č. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1.12.2021, v ktorom ústavný
súd uzavrel, že „úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 ústavy, zákonom zriadené
orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky.

Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom
je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva
vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež
v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom
právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o

bezpečnostištátu,pretožetentoústavnýzákonmávlastnýrežimpublikácierozhodnutíapretopublikácia
vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom“. Ústavný súd tak dal
dostatočnú odpoveď na polemiku žalovaného, preto súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné sa
viac v tomto smere argumentáciou žalovaného zaoberať.
Pokiaľ ide o údajný „etický problém“ žalovaného s nosením „ruška“, tento z hľadiska právneho nie je

pre súd relevantný a v súlade s názorom žalobcu súd k tomu len stručne dodáva, že ak mal žalovaný
problém s dodržiavaním predmetného opatrenia, mal možnosť využiť iné spôsoby (neverejnej) prepravy.
Vzhľadom na to, že nepodrobenie sa pokynu žalobcu a následné odmietnutie opustiť dopravný
prostriedok spôsobilo zdržanie vlaku o 12 minút, patrí žalobcovi v súlade s Cenníkom obsiahnutým v PPZSSR nárok na zaplatenie sankcie vo výške 160 eur: 100 eur za omeškanie prvé tri minúty, za každé
ďalšie 2 minúty 20 eur t. j. 100 eur + (3 x 20 eur). Z uvedeného dôvodu súd žalobe v časti o zaplatenie
160 eur vyhovel.

Žalobca predložil dôkaz o zaslaní upomienky žalovanému na zaplatenie sankcie prostredníctvom
doručovateľa Slovenská pošta, a.s.. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi poplatok 2 eurá za
zaslanú upomienku v zmysle platného cenníka žalobcu.
Keďže žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 20 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 20 eur od 2.5.2021 do zaplatenia späť, súd konanie v tejto časti zastavil.

V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že splatnosť sankcie nastala po uplynutí lehoty, ktorú
žalobca poskytol žalovanému vo výzve zo dňa 11.5.2021. Z údajov na obálke zásielky vyplýva, že
žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s výškou sankcie, ktorej zaplatenie bolo predmetom zasielanej
výzvy najneskôr v posledný deň odbernej lehoty, čo bolo 2.6.2021, pričom na zaplatenie mal žalobcovom
poskytnutých 7 dní od doručenia výzvy, t.j. do 9.6.2021. Až dňom 10.6.2021 sa žalovaný dostal do
omeškania. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 160 eur

za obdobie od 2.5.2021 do 9.6.2021 ako nedôvodnú zamietol. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že
žalovaný mal už v čase, keď došlo k omeškaniu vlaku vedieť, aká je výška sankcie, nakoľko vyplývala
z PP ZSSR. Zo znenia PP ZSSR síce vyplýva výška sankcie, ale súd má za to, že žalovaný by si ju
dokázal vypočítať až z potvrdenia o dĺžke meškania vlaku, ktoré však žalovanému dňa 1.5.2021 nebolo
doručované, resp. takáto skutočnosť nevyplýva ani z tvrdení žalobcu ani zo žalobcom predložených

dôkazov. Záver súdu o prvom dni omeškania podporuje aj následná výzva žalobcu a dodatočná lehota
7 dní, ktorú poskytol žalobca žalovanému na uhradenie sankcie. Súd nad rámec uvádza, že samotný
žalobca, ktorý tvoril cenník PP ZSSR, predmetnú sankciu vypočítal pôvodne v nesprávnej výške (180
eur), pričom od žalovaného vyžaduje, aby si sankciu vypočítal sám v deň vylúčenia z prepravy bez
vstupných informácií o počte minút meškania vlaku.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP,
vecne dôvodil, že žalobca si uplatnil pôvodne istinu vo výške 180 eur a neskôr (z dôvodu nesprávneho
výpočtu) zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 20 eur, čo predstavuje 11%. Keďže k zastaveniu konania
v časti o zaplatenie 20 eur s príl. došlo zavinením žalobcu, možno konštatovať, že žalobca bol v konaní
neúspešný v rozsahu 11% a úspešný v rozsahu 89%. Celkový úspech žalobcu je teda 78%, preto súd

v tomto rozsudku priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho
zrušenie v celom rozsahu. Uviedol, že toto rozhodnutie súdu neprispieva k jeho právnej istote. Pani
sudkyňa veľmi podrobne popisuje dôvody jeho odporu a potom Prepravný poriadok žalobcu, teda prípad

z pohľadu oboch strán súdneho konania. Vyhodnotenie ich jednotlivých tvrdení po právnej stránke
nie sú správne. Nadobúda dojem, že nepozná hierarchiu právnych predpisov. Pri odôvodnení svojho
rozhodnutia uprednostňuje právny predpis nižšieho stupňa pred právnym predpisom vyššieho stupňa.
Popisuje. že vyhlášky ÚVZ SR (ako všeobecne záväzný právny predpis) publikované vo Vestníku vlády
SR (nie v zbierke zákonov, kde platí ich nevyvrátiteľná domnienka o znalosti vyhlásených VZPP),

neboli právne záväzné! Vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia aj v čase vyhláseného a
neskôr predĺženého núdzového stavu podľa názoru odborníkov bol ÚVZ SR porušený zákon v dôsledku
prekročenia právomocí ÚVZ SR, s čím sa stotožnila aj Generálna prokuratúra vo svojom upozornení.
Obsah zákonnej normy nemôže byť interpretovaný/vyložený izolovane, mimo zmyslu, účelu a cieľa
právnejregulácie,ktorýzákonsleduje.PretorežimovéopatreniaÚVZSRbolineúčinnéanevykonateľné.

Napriek dôslednému vysvetleniu sú v jeho prípade podľa pani sudkyne vyhlášky ÚVZ SR platné, hoci
aj protizákonne a perzekúcia jeho osoby pokračuje už niekoľko rokov! Ak úrad ako orgán verejnej
správy usúdil, že na ochranu života a zdravia ľudí je potrebné mať v priestoroch hromadnej dopravy
prekryté horné dýchacie cesty, potom sa tento príkaz stal všeobecne záväzným právnym predpisom
len na základe davovej psychózy, ale tieto vyhlásenia boli aj odborne nepodložené. Preto žalovaný

v čase prepravy nemal prekryté horné cesty dýchacie a odmietal dodržiavať nezmyselnú vyhlášku a
prepravné podmienky žalobcu. Poznal zákonný dôvod a nosenie rúška odmietal aj keď bol nútený
k ich noseniu na základe v tom čase všeobecne známej skutočnosti, ktorá sa opakovala neustále v
masovokomunikačných prostriedkoch a v priestoroch žalobou. Iste, v mene spoločnej zodpovednosti!
Žalovaný bol zdravý, mal dobre vyvinutú imunitu, nikdy žiadny kovid nemal a toto chcel preukázať

aj čestným prehlásením, ktoré vždy nosil so sebou. Vlakvedúci nebol na takéto prehlásenie zvedavý.
Pri zásahu, ktorý na ňom odviedli za nenosenie rúška (a privolali aj políciu ) jednali s ním ako s
vrahom.Prenášaniekontrolnýchkompetenciínamentálnemenejzdatnýchjedincovjeprespoluobčanov
nebezpečné! Konajú impulzívne, bez logiky a nič sa im nedá ani zákonne objasniť, zákonu nerozumejú!Prepravca si iniciatívne tento všeobecne záväzný právny predpis zaviedol do PP ZSSK a preto ho
z prepravy vylúčil. Dôvod na uloženie pokuty na základe neplatného právneho predpisu nevznikol
a meškanie vlaku zapríčinil žalobca tým, že riešil zbytočnosti. Prepravca si sám spôsobil meškanie

vlaku. Prepravca tým, že požadoval nezákonné úkony od cestujúcich, odporoval svojím prepravným
poriadkom plneniu ich základných ľudských práv. Občania, ktorí poznajú svoje základné ľudské práva si
ich nedajú nikdy zobrať akýmkoľvek nezmyselným predpisom. A žalobca môže očakávať aj žaloby od
svojich zamestnancov, ktorým dlhodobým nosením rúška spôsobil zdravotné problémy! Mimochodom,
Prepravný poriadok prepravcu bol od prvopočiatku neplatný, pretože obsahuje neprijateľné zmluvné

podmienky. Pretože cestujúci je povinný dodržiavať potom aj nezmyselné ustanovenia, brániace
logickému mysleniu. Všetci vieme, že v tomto čase mala vláda v úmysle vytvoriť policajný štát s
nezmyselnými príkazmi a občanov nútila k plneniu mnohých nezmyslov. V príhodný čas vláda od
jednotlivých nezmyslov ustupovala, bez toho, aby občanov na zrušenie týchto príkazov upozornila a tak
občanianaďalejplniliniečo,čozákonnikdyneobsahoval.Príkazyzačalinazývaťodporúčaniami.Najviac
za tento špinavý biznis zaplatili zdravím naše deti! Protiprávne konanie zasiahlo na Slovensku celý

systém života, dokonca aj súdnictvo. Veď sudca, ktorý odmietal nosiť rúško, bol disciplinárne odsúdený.
A teraz, keď je už veľa vecí z kovidového šialenstva známych, súdy pokojne riešia priestupky z tejto
doby? A v prospech nezákonných opatrení? Prepravca vlastne nadobudne dojem, že s dovolením
právneho systému Slovenska môže porušovať ľudské práva občanov naďalej? Dokedy budú oklamaní
Slováci považovať im štátom predložené klamstvo za pravdu? No asi dovtedy, kým toto klamstvo

budú obhajovať aj súdy! Všetci poznáme štatistiku, že súdnictvo na Slovensku je nedôveryhodné (až
okolo 70%), preto navrhujem, aby ste svojím rozhodnutím prispeli k právnej istote občanov Slovenskej
republiky. Navrhol, aby odvolací súd toto rozhodnutie ako nezákonné v celom rozsahu zrušil, nepriznal
náhradu trov konania (pretože žalobca je tou procesnou stranou, ktorá konanie zavinila). Uviedol, že
uvažuje o žalobe o odškodnom proti prepravcovi. Prílohou odvolania bolo Potvrdenie o oznámení

zo 14.7.2024, vystavené OO PZ Piešťany, podľa ktorého žalovaný urobil oznámenie o podozrení
z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolanie
odmietol v celom rozsahu. Ak by sa s tým odvolací súd nestotožnil a konanie neodmietol, navrhol, aby

rozsudok potvrdil v celom rozsahu a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
Dôvodil, že žalobca sa vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach v
prvostupňovom konaní dostatočne vysporiadal so skutkovou a právnou argumentáciou, čoho výsledkom
bol aj rozsudok, s ktorým sa žalobca v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobca je toho názoru, že odvolanie
žalovaného nie je konkrétne. Nie je z neho jasné, proti ktorému výroku súdu smeruje a v ktorom

výroku súdu žalovaný považuje rozhodnutie súdu za nesprávne. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza,
že „...rozhodnutie súdu neprispieva k mojej právnej istote...“. Ďalej žalovaný v odvolaní polemizoval
s odôvodnením rozsudku, s vyjadrením, že s rozsudkom, ako celkom nesúhlasí. Preto je odvolanie
podľa žalobcu nekonkrétne a nešpecifikuje presne, v čom je právne posúdenie súdu nesprávne, čo sa
odvolaním napáda, čím nie sú dodržané náležitosti odvolania podľa § 363 CSP.

4.Žalovanýkvyjadreniužalobcuuviedol,žejenázoru,ževcelomvýrokusúdujerozhodnutienesprávne.
Porušenie zákazu pohybu bez rúška je definované v § 56 ods. 1 písm. t/ zákona č. 355/2007 Z. z.
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Povinnosť riadneho prekrytia horných dýchacích ciest
(Ústa a nos) je uložená podľa § 48 ods. 4 písm. r/ zákona č. 355/2007 Z. z. na základe § 1 ods. 1 vyhlášky

ÚVZ SR, ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných
dýchacích ciest. Z právneho hľadiska priestupok podľa zákona na základe vyhlášky nie je možný.
Predpokladám, že vyštudovanými právnikom túto situáciu netreba vysvetľovať. V akomkoľvek správnom
alebo trestnom konaní, v ktorom sa štátny orgán odvoláva na znenie vyhlášky ÚVZ SR uverejňovanej
Vo Vestníku vlády SR úplne postačí deklarovanie nevedomosti textácie danej vyhlášky. Súd (i žalobca)

mu musia preukázať, že sa s textom vyhlášky oboznámil predtým ako ju mal údajne porušiť. V tomto
konaní mu tento dôvod nepreukázali. Fikcia znalosti právnych predpisov zakotvená v zákone o Zbierke
zákonov sa vzťahuje výlučne na predpisy uverejnené v tejto zbierke. Faktom je, že na Vestník vlády
sa fikcia znalosti právnych predpisov nevzťahuje. Kto sa k vyhláške ÚVZ SR slobodne neprihlási, ten
nie je jej textom viazaný. K jeho tvrdeniu platí § 15 zákona 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov

v znení: „O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa mú za to, že dňom vyhlásenia sa stalo
známymi každému, koho sa to týka.“ Aj keď vláda schválila zákon, ktorým odopiera ľuďom ľudské práva
a právo na náhradu škody a ušlého zisku pre pandémiu Covid-19, súd je povinný rozhodnúť spravodlivo.
Pretože každému, kto pozná zákony je známe, že poslanci spáchali schválením tohto zákona trestnýčin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Tento vykonštruovaný zákon zabezpečil vláde ešte viac moci
ako si uzurpovala. A takéto kroky nemajú so spravodlivosťou nič spoločné! Žiada preto aby okresný súd
jeho obvinenie zrušil v celom rozsahu.

5. Ďalšie podania strán už neboli v odvolacom konaní doručené.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), s výnimkou odvolania proti II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie (v ktorej

časti bolo odvolanie odmietnuté, viď 7. bod tohto rozsudku odvolacieho súdu) bolo odvolanie podané
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v účinne napadnutej časti (I.
a IV. výrok) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale
nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke odvolacieho súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie v účinne napadnutej časti (I. a IV. výrok) je vo výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zaplatenie sumy 180 eur s príslušenstvom, ktorej
sa žalobca ako dopravca domáhal proti žalovanému ako cestujúcemu, ktorý svojim konaním spôsobil
zdržanie vlaku v dĺžke 15 minút. Žalobca vzal žalobcu v časti o zaplatenie 20 eur s úrokom z omeškania

vovýške5%ročnezosumy20eurod2.5.2021dozaplateniaspäťnapojednávanídňa21.5.2024(potom
čo ho súd prvej inštancie na pojednávaní upozornil na rozpor medzi tvrdeniami v žalobe, že meškanie
vlaku bolo 15 minút a v potvrdení, kde sa uvádza meškanie 12 minút). Napadnutým rozsudkom súd
prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 162 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 160 eur od 10.6.2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku; II. konanie v časti o zaplatenie 20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 20 eur od 2.5.2021 do zaplatenia zastavil; III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. priznal žalobcovi
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 78 %.
Odvolateľ/žalovaný napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu.
Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,
v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).

Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.

V predmetnej veci ide o rozsudok, ktorým súd prvej inštancie (reprezentovaný sudkyňou) rozhodol
ožalobetak,žejejčiastočnevyhovel,čiastočnejuzamietolaspäťvzatejčastikonaniezastavil,odvolanie
proti tomuto rozsudku je objektívne prípustné (§ 355 ods. 1 CSP). Žalovaný odvolaním napadol i výrok
zvyškovo zamietajúci žalobu (III. výrok) rozsudku súdu prvej inštancie a výrok ktorým bolo konanie
čiastočne zastavené (II. výrok), hoci zamietajúcou časťou i konanie čiastočne zastavujúcou časťou bolo

rozhodnuté v jeho prospech, teda v takýchto častiach nebolo jeho odvolanie subjektívne prípustné.
Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalovaného voči II. a III. výroku

rozsudku súdu prvej inštancie ako podané neoprávnenou osobou (viď II. výrok tohto rozsudku
odvolacieho súdu).
Predmetom tohto odvolacieho konania tak bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie a
rozsudkusúduprvejinštancievjehoI.aIV.výroku.Predmetomprieskumuodvolaciehosúduspoukazomnaobsahpodanéhoodvolaniaauplatnenúodvolaciuargumentáciužalovanéhoboloposúdiť,čisúdprvej
inštancie vec správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi pohľadávku v rozsahu špecifikovanom v I. výroku rozsudku a nakoniec aj k správnemu záveru

o nároku žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania (výrok IV. rozsudku).
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo vzťahu k I. a IV. výroku
rozsudku (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku).
U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak

zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods.
2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa
s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú
úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

8. Odvolateľ v odvolaní namietal najmä to, že rozsudok neprispieva k jeho právnej istote, vyhodnotenie

jednotlivých tvrdení strán po právnej stránke nie je správne, nadobúda dojem, že sudkyňa nepozná
hierarchiu právnych predpisov, uprednostňuje právny predpis nižšieho stupňa pred právnym predpisom
vyššieho stupňa, popisuje, že vyhlášky ÚVZ SR (ako všeobecne záväzný právny predpis) publikované
vo Vestníku vlády SR (nie v zbierke zákonov, kde platí ich nevyvrátiteľná domnienka o znalosti
vyhlásených VZPP), neboli právne záväzné! Vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia

aj v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu podľa názoru odborníkov bol ÚVZ
SR porušený zákon v dôsledku prekročenia právomocí ÚVZ SR, s čím sa stotožnila aj Generálna
prokuratúra vo svojom upozornení. Obsah zákonnej normy nemôže byť interpretovaný/vyložený
izolovane, mimo zmyslu, účelu a cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Preto režimové opatrenia
ÚVZ SR boli neúčinné a nevykonateľné. Napriek dôslednému vysvetleniu sú v jeho prípade podľa

pani sudkyne vyhlášky ÚVZ SR platné, hoci aj protizákonne a perzekúcia jeho osoby pokračuje už
niekoľko rokov! Ak úrad ako orgán verejnej správy usúdil, že na ochranu života a zdravia ľudí je
potrebné mať v priestoroch hromadnej dopravy prekryté horné dýchacie cesty, potom sa tento príkaz stal
všeobecne záväzným právnym predpisom len na základe davovej psychózy, ale tieto vyhlásenia boli aj
odborne nepodložené. Preto žalovaný v čase prepravy nemal prekryté horné cesty dýchacie a odmietal

dodržiavať nezmyselnú vyhlášku a prepravné podmienky žalobcu. Poznal zákonný dôvod a nosenie
rúška odmietal aj keď bol nútený k ich noseniu na základe v tom čase všeobecne známej skutočnosti,
ktorá sa opakovala neustále v masovokomunikačných prostriedkoch a v priestoroch žalobcu. Iste, v
mene spoločnej zodpovednosti! Žalovaný bol zdravý, mal dobre vyvinutú imunitu, nikdy žiadny kovid
nemal a toto chcel preukázať aj čestným prehlásením, ktoré vždy nosil so sebou. Vlakvedúci nebol

na takéto prehlásenie zvedavý. Pri zásahu, ktorý na ňom odviedli za nenosenie rúška (a privolali aj
políciu) jednali s ním ako s vrahom. Prenášanie kontrolných kompetencií na mentálne menej zdatných
jedincov je pre spoluobčanov nebezpečné! Konajú impulzívne, bez logiky a nič sa im nedá ani zákonne
objasniť, zákonu nerozumejú! Prepravca si iniciatívne tento všeobecne záväzný právny predpis zaviedol
do Prepravného poriadku a preto ho z prepravy vylúčil. Dôvod na uloženie pokuty na základe neplatného

právneho predpisu nevznikol a meškanie vlaku zapríčinil žalobca tým, že riešil zbytočnosti. Prepravca si
sám spôsobil meškanie vlaku. Prepravca tým, že požadoval nezákonné úkony od cestujúcich, odporoval
svojím prepravným poriadkom plneniu ich základných ľudských práv. Mimochodom, Prepravný poriadok
prepravcu bol od prvopočiatku neplatný, pretože obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pretože
cestujúci je povinný dodržiavať potom aj nezmyselné ustanovenia, brániace logickému mysleniu.

Odvolací k týmto námietkam uvádza nasledovné:
Odvolateľ/žalovaný v odvolaní nespochybnil súdom prvej inštancie ustálený skutkový stav, podľa
ktorého žalovaný dňa 1.5.2021 ako cestujúci využil prepravu poskytovanú žalobcom (ako dopravcom/
prepravcom) nastúpením do vlaku č. R 602 na trase Piešťany – Bratislava, počas prepravy na výzvu
žalobcu vykonanú prostredníctvom personálu žalobcu si odmietol prekryť horné dýchacie cesty a keďže

žalovaný odmietol dobrovoľne opustiť vlak, po privolaní policajnej hliadky bol vylúčený z prepravy.
Odvolateľ/žalovaný nenamietal ani závery súdu prvej inštancie, že uzatvoril (ako cestujúci) zmluvu o
preprave so žalobcom (ako dopravcom/prepravcom), že počas prepravy žalovaný odmietol splniť pokyn
žalobcu vykonaný prostredníctvom personálu prekryť si horné dýchacie cesty.
Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že žalovaný svojím konaním spôsobil zdržanie vlaku v dĺžke 12

minút, s čím sa už odvolateľ/žalovaný nestotožnil, v odvolaní uviedol, že meškanie vlaku zapríčinil
žalobca tým, že riešil zbytočnosti, keď požadoval nezákonné úkony od cestujúcich, odporoval svojím
prepravným poriadkom plneniu ich základných ľudských práv, prepravný poriadok je podľa neho
neplatný, pretože obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pretože cestujúci je povinný dodržiavaťpotom aj nezmyselné ustanovenia, brániace logickému mysleniu. Odvolateľ sa v odvolaní odvoláva
na názory nešpecifikovaných odborníkov (že vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia
aj v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu bol ÚVZ SR porušený zákon v

dôsledku prekročenia právomocí ÚVZ SR), s ktorými sa mala stotožniť aj Generálna prokuratúra
v nešpecifikovanom upozornení. Režimové opatrenia ÚVZ SR boli podľa odvolateľa neúčinné
a nevykonateľné. Odvolateľ sa počas konania i v odvolaní na jednej strane zaoberal otázkou
nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá však
podľa neho v prípade všeobecne záväzných právnych predpisov publikovaných vo Vestníku Vlády SR

neplatí, avšak na druhej strane sám uviedol, že ak ÚVZ SR ako orgán verejnej správy usúdil, že na
ochranu života a zdravia ľudí je potrebné mať v priestoroch hromadnej dopravy prekryté horné dýchacie
cesty, potom sa tento príkaz stal všeobecne záväzným právnym predpisom len na základe davovej
psychózy, ale tieto vyhlásenia boli aj odborne nepodložené, preto žalovaný v čase prepravy nemal
prekryté horné cesty dýchacie a odmietal dodržiavať nezmyselnú vyhlášku a prepravné podmienky
žalobcu. Z uvedeného teda podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva vedomosť žalovaného o vyhláške

(Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 175/2021 V.v. SR, ktorou sa nariaďujú
opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, účinnej od
19.4.2021 do 17.5.2021) a prepravných podmienkach žalobcu (PP ZSSK) a ich obsahu vo vzťahu
k povinnému prekrytiu horných dýchacích ciest v priestoroch hromadnej dopravy v danom období,
žalovaný aj výslovne uviedol, že poznal zákonný dôvod a nosenie rúška odmietal aj keď bol nútený

k jeho noseniu na základe v tom čase všeobecne známej skutočnosti, ktorá sa opakovala neustále v
masovokomunikačných prostriedkoch a v priestoroch žalobcu.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že táto povinnosť žalovanému
vyplývala z vtedy platnej a účinnej vyhlášky ÚVZ SR (Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky č. 175/2021 V.v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného

zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, účinnej od 19.4.2021 do 17.5.2021), ktorý
v záujme ochrany verejného zdravia nariadil riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa)
použitím respirátora na verejnosti vo všetkých priestoroch interiérov budov a prostriedkoch verejnej
dopravy všetkým fyzickým osobám, okrem tých, uvedených v § 2 ods. 2 uvedenej vyhlášky, pokyn
zamestnanca žalobcu bol preto legitímny a bolo povinnosťou žalovaného dané obmedzenie strpieť,

keďže účelom vydaného opatrenia bola ochrana verejného zdravia, potom bol správny postup
oprávneného zamestnanca vylúčiť žalovaného z prepravy pre nerešpektovanie jeho pokynu, žalobca
prostredníctvom zamestnanca konal v súlade s ustanovením čl. A. 5, bod A.5.1 písm. b/ PP ZSSK.
Nedôvodnou tak bola odvolacia námietka, že meškanie vlaku zapríčinil žalobca a tiež námietka, že
prepravný poriadok obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (ktoré odvolateľ nekonkretizoval, ale

zjavne ich spochybňoval iba pre jeho názor o neplatnosti, neúčinnosti a nevykonateľnosti opatrení ÚVZ
SR).
Za rovnako správne považoval odvolací súd vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s námietkami
žalovaného týkajúcimi sa záväznosti vyhlášok ÚVZ SR tak, že k tejto problematike sa vyjadroval už
ÚstavnýsúdvosvojomNálezeč.PL.ÚS8/2021zodňa1.decembra2021,vktoromústavnýsúduzavrel,

že „I. Úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, zákonom
zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať
všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky). II. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť
vyhlasované vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“ V záveroch uvedeného rozhodnutia Ústavný súd
SR uviedol, že „Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom

týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného
zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku
vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné
adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného
zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto

publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom“. Ústavný súd tak
dal dostatočnú odpoveď na polemiku žalovaného, preto súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné,
rovnakoaniodvolacísúd,saviacvtomtosmereargumentácioužalovanéhozaoberať.Žalovanývkonaní
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa na jeho osobu nevzťahovala povinnosť prekrytia horných
dýchacích ciest dňa 1.5.2021 počas prepravy vlakom žalobcu.

Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že nepodrobenie sa žalovaným pokynu žalobcu a následné odmietnutie opustiť dopravný prostriedok
spôsobilo zdržanie vlaku o 12 minút, preto patrí žalobcovi v súlade s Cenníkom obsiahnutým v PP ZSSR
nárok na zaplatenie sankcie vo výške 160 eur: 100 eur za omeškanie prvé tri minúty, za každé ďalšie2 minúty 20 eur t. j. 100 eur + (3 x 20 eur), z ktorého dôvodu súd žalobe v časti o zaplatenie 160
eur vyhovel a keďže žalobca predložil dôkaz o zaslaní upomienky žalovanému na zaplatenie sankcie
prostredníctvom doručovateľa Slovenská pošta, a.s., priznal žalobcovi aj poplatok 2 eurá za zaslanú

upomienku v zmysle platného cenníka žalobcu. Taktiež sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že splatnosť sankcie nastala po uplynutí lehoty, ktorú žalobca poskytol žalovanému vo výzve
z 11.5.2021, keď z údajov na obálke zásielky vyplýva, že žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s výškou
sankcie, ktorej zaplatenie bolo predmetom zasielanej výzvy najneskôr v posledný deň odbernej lehoty,
čo bolo 2.6.2021 (čo žalovaný nespochybnil), pričom na zaplatenie mal žalobcovom poskytnutých 7 dní

od doručenia výzvy, t. j. do 9.6.2021, a dňom 10.6.2021 sa žalovaný dostal do omeškania, preto súd
prvej inštancie správne priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 160 eur od
10.6.2021 do zaplatenia. Rovnako za vecne správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie o trovách
prvoinštančného konania, žalobca nedôvodne (vzhľadom na vyššie uvedené) namietal, že žalobca je
tou procesnou stranou, ktorá konanie zavinila.

9. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za

rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým

nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku

súdu prvej inštancie v jeho I. a IV. výroku.

10. Na základe všetkého vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v odvolaním účinne napadnutých výrokoch I. a IV. ako vecne správny potvrdil, keď
tento správne v súlade s ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP rozhodol i o náhrade trov

prvoinštančného konania, keď ani odvolací súd nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana,

ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný), keď nevidel a ani strany netvrdili dôvod pre aplikáciu
ust. § 257 CSP.12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)