Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/38/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200279
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Magur

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200279.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala Magura a členiek

senátu JUDr. Ing. Lenky Figulovej a Mgr. Jany Fandákovej, LL.M. v právnej veci žalobcu: VISK, s.r.o., so
sídlom Národná trieda 39, 040 01 Košice, IČO: 36 600 881, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík,
advokát, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom
Železničná 1, 041 90 Košice, o preskúmanie opatrenia žalovaného č. 100591958/2021 zo dňa 13. apríla
2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 22.01.2021 žiadal o vydanie rozhodnutia o úroku zo sumy neoprávnene
zadržiavaných finančných prostriedkov. Uvedenú žiadosť odôvodnil tým, že žalovaný na základe
výsledkov daňovej kontroly nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2007

vsume86271,29€aurčilvlastnúdaňovúpovinnosťvsume6393,88€.Vpredmetnejvecibolisprávcom
dane vydané postupne štyri rozhodnutia, ktoré boli v daňovom konaní a v súdnom konaní zrušené.
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 04.11.2020 zrušilo v poradí posledné
rozhodnutie správcu dane a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom následne správca
dane rozhodnutím zo dňa 01.12.2020 vyrubovacie konanie zastavil a oznámil, že nadmerný odpočet sa
použije na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku za zdaňovacie obdobie máj 2007.
2. Žalobca pri podaní žiadosti poukazoval na ustanovenie § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o

správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj
"daňový poriadok"), podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované - teda aj práva daňového subjektu a povinnosti správcu dane zo
zrušených rozhodnutí správcu dane. Vzhľadom na vyššie uvedené bola suma nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie august 2007 zadržiavaná až do dňa jeho použitia na čiastočnú úhradu daňového
nedoplatku za zdaňovacie obdobie máj 2007. Súčasne podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sankčný
úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z uvedeného

vyplýva, že podľa ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol
povinný platiť správca dane podľa ustanovenia § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej aj „zákon o správe daní“)z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. Súčasne žalobca poukázal
na postup žalovaného v obdobných prípadoch.
3. Daňový úrad Košice oznámením č. 100591958/2021 zo dňa 13.04.2021 (ďalej aj ako "žalovaný"

a "napadnuté opatrenie") odpovedal žalobcovi na žiadosť zo dňa 25.01.2021 o vydanie rozhodnutia
o úroku zo sumy zadržiavaných finančných prostriedkov na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august 2007, že uvedenej žiadosti nevyhovuje, keďže priznanie sankčného úroku v zmysle
platného daňového poriadku nie je možné. Uvedený záver odôvodnil tým, že v platnom právnom
poriadku absentuje právna úprava týkajúca sa priznania úroku za nadmerný odpočet na dani z pridanej

hodnoty, ktorý bol zadržiavaný z dôvodu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nadmerného
odpočtu, ktorá začala v lehote na jeho vrátenie. Konštatoval, že po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení vyrubovacieho konania č. 101873206/2020 zo dňa 01.12.2020 bol celý nadmerný odpočet
za zdaňovacie obdobie august 2007 preúčtovaný v súlade s § 55 ods. 6 Daňového poriadku na časť
daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007. O predmetnom
preúčtovaní bolo žalobcovi doručené dňa 26.02.2021 oznámenie o použití nadmerného odpočtu č.

100328834/2021 zo dňa 25.02.2021. Správca dane použil nadmerný odpočet na nedoplatky v lehote
podľa ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku a teda žalobcovi neprináleží úrok za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu.

II.
Správna žaloba, stanoviská,
konanie pred správnym súdom

A. Správna žaloba

4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 100591958/2021 zo dňa 13.04.2021 správnu
žalobu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej
aj „S.s.p.“) z dôvodu, že podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších
predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Uvedeným opatrením zákonodarca
vytvoril legislatívnu fikciu, že režim sankčných úrokov nebol ukončený k účinnosti daňového poriadku,

ale v opodstatnených dôvodoch sa zachoval. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť sankčný
úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, potom prechodné ustanovenie § 165 ods.
7 daňového poriadku by bolo nadbytočné. Interpretácia uvedeného ustanovenia žalovaným popiera
samotný účel a zmysel zákona.
5. Žalovaný nerozlišuje medzi ustanovením § 79 daňového poriadku a ustanovením § 156 v nadväznosti

na § 165 ods. 7 daňového poriadku. Ustanovenie § 79 daňového poriadku upravuje sankcionovanie
správcu dane za to, že nadmerný odpočet nevrátil v zákonnej lehote, zatiaľ čo ustanovenie § 156
v nadväznosti na § 165 ods. 7 daňového poriadku upravuje sankcionovanie správcu dane za to, že
neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu. Z ustanovenia § 165 ods. 7 daňového
poriadku vyplýva, že sankčný úrok sa považuje za úrok z omeškania (§ 156 daňového poriadku) a nie

za daňový preplatok a úrok (§ 79 daňového poriadku). Použitie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie júl 2007 podľa ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku neznamená, že v uvedenom
nadmernom odpočte sa nejednalo o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu a žalobcovi
neprináleží sankčný úrok, ktorý sa podľa ustanovenia § 165 ods. 7 daňového poriadku považuje za úrok
z omeškania podľa tohto zákona.

6. Podľa ustanovenia § 165 ods. 7 daňového poriadku sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov
považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, pričom ten je upravený v ustanovení § 156 daňového
poriadku, z ktorého dôvodu odôvodňovanie nepriznania úroku z omeškania ustanovením § 79 daňového
poriadku,kdesúupravenédaňovépreplatkyaúrok,akoajtým,žesprávcadanevrátilnadmernýodpočet
do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení daňového konania je právne irelevantné.

Subsumpcia uvedeného prípadu pod ustanovenia § 79 daňového poriadku je nesprávnym právnym
posúdením veci.
7. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019, v ktorom kasačný súd zaujal stanovisko k aplikácii ustanovenia §
165 ods. 1 daňového poriadku (body 46 a 48) a tiež rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej

republikysúvisiacuskoncepciouochranynadobudnutýchprávalegitímnychočakávaní.Vtejtosúvislosti
žalobca tiež poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 102740927/2019 zo dňa 27.11.2019,
ktorým za obdobných skutkových a právnych okolností bol priznaný úrok zo sumy neoprávnene
zadržiavaných finančných prostriedkov.8. Záverom žalobca navrhol napadnuté opatrenie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Súčasne žiadal o nariadenie pojednávania.

B. Vyjadrenie žalovaného a návrh na uspokojenie žalobcu
9. V podaní zo dňa 21.07.2021 žalovaný navrhol Krajskému súdu v Košiciach uspokojenie žalobcu
podľa § 101 S.s.p., o, ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8S/38/2021 zo
dňa 05.08.2021 tak, že vydal súhlas na uspokojenie žalobcu a žalovanému určil lehotu 30 dní na
vydanie nového rozhodnutia. Následne žalovaný doručil Krajskému súdu v Košiciach rozhodnutie č.

101583772/2021 zo dňa 31.08.2021, ktorým žalovaný priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v
sume 22 476,50 € zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 86 271,29 €. Na výzvu Krajského
súdu v Košiciach žalobca v podaní zo dňa 29.09.2021 oznámil, že novým rozhodnutím žalovaného
nedošlo k uspokojeniu žalobcu.

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.04.2022 uviedol, že v ustanoveniach § 79 ods. 1 až 6

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) sú stanovené lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu, pričom ďalej citoval ustanovenia § 79a ods. 1 až 3 zákona o DPH.
Ďalej uviedol, že ak je daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, je vrátenie
tohto nadmerného odpočtu odložené až do skončenia daňovej kontroly a výška nadmerného odpočtu na
vrátenie závisí od výsledku kontroly. Platiteľovi dane počas výkonu kontroly prináleží úrok z nadmerného

odpočtu, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty
na jeho vrátenie. V tejto súvislosti ďalej poukázal na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber, rozsudok zo dňa 12.05.2011 vo veci C-107/10 A. B. C.. V
súčasnej právnej úprave náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly upravuje
ustanovenie § 79a zákona o DPH.

11. V súvislosti s namietanou nesprávnou aplikáciou § 79a zákona o DPH žalovaný poukazuje aj na
skutočnosť, že k zadržaniu nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly za obdobie spred účinnosti
§ 79a zákona o DPH Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal dňa 30.10.2019 stanovisko sp. zn. Snj
36/2019, spočívajúce v aplikácii ustanovenia § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ktoré

je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 daňového poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky
tiež uviedol, že ustanovenie § 85ke vety druhej zákona o DPH nie je v súlade s právom Európskej únie,
z ktorého dôvodu sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia, a teda
aj v prípade skončenia daňovej kontroly pred 01.01.2017 uplatniť ustanovenie § 79a zákona o DPH.

12. Z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 5Sžfk/36/2018, sp. zn.
5 Sžfk/60/2018) vyplýva, že úroky podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku majú sankčný charakter a
smernica o DPH v zmysle judikatúry požaduje úroky kompenzačného charakteru, pričom všeobecná
aplikácia ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku by nezohľadňovala právo štátu na vykonanie
daňovej kontroly v primeranej lehote. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovému subjektu po dobu zákonného

preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, keďže takýto postup nevyplýva
ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie. Žalovaný ďalej v tejto súvislosti poukazuje aj na prijatie aplikácie ustanovenia § 79a zákona o DPH
v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 1 Sžfk 24/2018, sp. zn. 1 Sžfk

75/2017, sp. zn. 3 Sžfk 4/2019). Rovnako zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30.10.2019 sp. zn. Snj 36/2019, konštatuje, že právna úprava ustanovenia § 79a zákona o
DPH je v pomere špeciality k všeobecnej úprave ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku.

13. Skutočnosť, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018, bol správca dane

zaviazaný priznať sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov podľa § 35b ods.
7 zákona o správe daní v nadväznosti na § 165 ods. 1 daňového poriadku a správca dane, ktorý je
viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR v danej veci vydal rozhodnutie č. 102740927/2019 zo
dňa 27.11.2019, v ktorom inému daňovému subjektu priznal úrok zo sumy neoprávnene zadržiavaných
finančných prostriedkov, nemá vplyv na konanie správcu dane v prípade žalobcu.

14. V identickej veci (iné zdaňovacie obdobie) žalovaný na základe právoplatného rozsudku Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6S/139/2018 zo dňa 10.06.2021, vydal podľa § 79a zákona o DPH rozhodnutiezo dňa 18.10.2021 o úroku z omeškania a v súlade s uvedeným rozsudkom priznal žalobcovi úrok z
nadmernéhoodpočtuakonáhraduzazadržanienadmernéhoodpočtuzazdaňovacieobdobieapríl2007.
C. Ostatné stanoviská a ďalší priebeh konania pred správnym súdom

15. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 16.06.2022, pričom k tomuto sa žalobca
nevyjadril.
16. Podľa § 3 odsek 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01.06.2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná

právomoc správnych súdov (t. j. aj v aktuálne súdenej veci). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená
Krajskému súdu v Košiciach a bola jej pridelená sp. zn. 8S/38/2021. Od 01.06.2023 je na konanie v tejto
veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu 3S a je vedená
pod sp. zn. KE-8S/38/2021.
17. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 25.09.2025, na ktoré sa dostavil právny zástupca
žalobcu. Zástupca žalovaného sa na pojednávanie nedostavil. Právny zástupca žalobcu zotrval na

podanej správnej žalobe a žalobnom návrhu. Najmä uviedol, že v obdobnej veci Najvyšší súd Slovenskej
republiky zaujal stanovisko v rozsudku sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019 a sp. zn. 1Sžfk/24/2018
zo dňa 30.07.2019, z ktorých vyplýva, že pokiaľ právny poriadok príslušnú právnu úpravu neobsahuje,
nie je možné použiť analogiu legis. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v zmysle ktorého aplikácia § 79a zákona o DPH je v predmetnom prípade vylúčená. Následne uviedol,

že žalobcovi nárok na náhradu vznikol bez ohľadu na absenciu príslušnej právnej úpravy.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

18. Podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa
§ 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods.
6 a 7, ak suma použitého preplatku je vyššia ako 5,- eur.
19. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje

daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5,- eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca

dane rozhodnutie nevydáva.
20. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala

byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo

jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
21. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v

lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na
daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, 92) e) daň vybranú zrážkou, 92) f) zrazenú sumu
na zabezpečenie dane. 92)
22. Podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za
úrok z omeškania podľa tohto zákona.

23. Podľa § 35b ods. 5 zákona o správe daní, rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným
rozdielomdanenazákladeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozhodnutiasprávcudanealeboodvolacieho
orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažnéprostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným
rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol
právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný

odpočet 11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného
odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového
subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b)
považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového
subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje
voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie
daňový subjekt.
24. Podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní, správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok

vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový
subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného
zákona. 1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne
15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej

centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď
daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie

spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní
nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.
25. Podľa § 134 ods. 1 S.s.p., správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

26. Podľa § 183 S.s.p., žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší
žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu

27. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 177 a nasl. S.s.p., po zistení, že správna
žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj
postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
28. Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté opatrenie žalovaného č. 100591958/2021 zo dňa

13.04.2021, ktorým tento oznámil žalobcovi, že žiadosti, ktorou žalobca žiadal vydať rozhodnutie o úroku
z omeškania z neoprávnene zadržiavanej sumy 92 665,17 € nemožno vyhovieť. Žalobca v podanej
žalobe namietal, že napadnuté opatrenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko
na uvedený prípad sa mal aplikovať sankčný úrok v zmysle § 35b zákona o správe daní v spojení s §
165 ods. 7 daňového poriadku.

29. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho
konania sú zrejmé a nesporné pre súdne konanie rozhodujúce nasledovné skutočnosti:
- daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u
žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2007 bola začatá dňa 10.11.2007 a bola ukončená 21.11.2008;
- žalovaný následne vydal rozhodnutie č. 695/231/91586/2008/Dub zo dňa 26.11.2008, ktorým nepriznal

nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 2 599 009,- Sk a určil vlastnú daňovú
povinnosť v sume 460 306,- Sk, ktoré bolo na základe odvolania žalobcu rozhodnutím Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/4835-36277/2009/990057-r zo dňa 18.03.2009 zrušené a vec
bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- žalovaný vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie august 2007, o

výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z opakovanej kontroly zo dňa 23.10.2009;
- žalovaný vydal dodatočný platobný výmer č. 695/231/93434/09/Dub zo dňa 27.11.2009, ktorým
žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august v sume 86 270 1,29 € a bolamu určená vlastná daňová povinnosť v sume 6 393,88 € a ktorý bol rozhodnutím Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. I/223/4835-27917/2010/990057-r zo dňa 08.03.2010 potvrdený;
- predmetné rozhodnutia daňových orgánov boli následne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo

dňa 21.11.2012 sp. zn. 7S/4582/2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- žalovaný vydal rozhodnutie č. 9801403/5/4732930/2014/Eck, Pet zo dňa 23.10.2014 s obdobným
záverom ako bolo uvedené vyššie, ktoré bolo rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 1100303/1/54802/2015/4897 zo dňa 05.02.2015 potvrdené;
- následná správna žaloba proti uvedeným rozhodnutiam bola rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 6S/33/2015 zo dňa 03.11.2016 zamietnutá a napokon rozhodnutie Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžfk/19/2017 zo dňa 30.04.2020 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie;
- Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 295207/2020 zo dňa 25.06.2020 zrušilo
rozhodnutie žalovaného č. 9801403/5/4732930/2014/Eck, Pet zo dňa 23.10.2014 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie;

- žalovaný vydal rozhodnutie č. 101313880/2020 zo dňa 14.08.2020, v ktorom opätovne dospel k
rovnakým záverom, pričom uvedené rozhodnutie bolo rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. 101672162/2020 zo dňa 04.11.2020 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie;
- žalovaný rozhodnutím č. 101873206/2020 zo dňa 01.12.2020 zastavil daňové konanie u žalobcu vo
veci vyrubenia DPH za zdaňovacie obdobie august 2007;

- opatrením č. 100328834/2021 zo dňa 25.02.2021 žalovaný oznámil žalobcovi, že nadmerný odpočet
za zdaňovacie obdobie august 2007 bol preúčtovaný v súlade s § 55 ods. 6 daňového poriadku na časť
daňového nedoplatku na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2007.
30. V prípade žalobcu nie je sporné, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie august 2007 (a súvisiace
zadržanie uplatneného nadmerného odpočtu DPH žalobcu) začala dňa 10.11.2007 za účinnosti zákona

o správne daní, avšak k ukončeniu vyrubovacieho konania došlo až 10.12.2020 (kedy nadobudlo
rozhodnutie o zastavení daňového koanania právoplatnosť), teda za účinnosti daňového poriadku. Pre
posúdenie nárokov žalobcu a ich právnych režimov tak boli podstatné intertemporálne ustanovenia.
31. Podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za
úrok z omeškania podľa tohto zákona.

32. Pokiaľ žalobca poukazuje na § 165 ods. 7 daňového poriadku a ním tvrdené premietnutie celého
režimu sankčných úrokov podľa zákona o správne daní do právnej úpravy daňového poriadku, správny
súd sa s takouto argumentáciou nestotožňuje. Nemá totiž oporu v texte predmetného ustanovenia.
33. Účelom § 165 ods. 7 daňového poriadku nebolo v celku „preklopiť“ právnu úpravu sankčného úroku
do daňového poriadku. Ustanovenie § 165 ods. 7 daňového poriadku podľa názoru správneho súdu

reaguje na skutočnosť, že právna úprava úrokov a úrokov z omeškania sa v daňovom poriadku, v
porovnaní so zákonom o správe daní, podstatne zmenila (čo do výšky ako aj dôvodov vzniku). V súlade s
princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní preto zákonodarca predmetným ustanovením poskytol
ochranu takým nárokom na sankčný úrok, ktoré síce vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, avšak
ešte neboli príslušnými orgánmi a ich rozhodnutiami vyčíslené a vyplatené. Takéto nároky podľa zákona

o správe daní sa považujú za úrok z omeškania podľa § 156 a nasl. daňového poriadku, pričom daňový
poriadok v úprave úroku z omeškania upravuje aj ich výšku a procesný postup určenia - vyrubenie (§
156 ods. 1 a 2 daňového poriadku).
34. Z hľadiska uplatnenia § 165 ods. 7 daňového poriadku je tak rozhodujúce, či nárok na sankčný
úrok, resp. titul, z ktorého tento nárok vzniká, vznikol za účinnosti zákona o správe daní (obdobne

tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 14/2015 zo dňa 05.04.2016 či
sp. zn. 1 Sžf 96/2015 zo dňa 24.01.2017). Správny súd v tomto kontexte dáva do pozornosti, že
žalobca svoj nárok na sankčný úrok vyvodzoval z toho, že daňovou kontrolou a súvisiacim vyrubovacím
konaním nebol preukázaný rozdiel dane, resp. rozdiel v uplatnenom nadmernom odpočte. Tento nárok
však s odkazom na § 35b ods. 5 zákona o správe daní mohol vzniknúť až v nadväznosti na konečné

právoplatné rozhodnutie vo vyrubovacom konaní, teda až v nadväznosti na ukončenie vyrubovacieho
konania dňa 10.12.2020. K ukončeniu vyrubovacieho konania právoplatným rozhodnutím došlo až za
účinnosti daňového poriadku. Rovnako žiadosť o rozhodnutie o úroku bola žalovanému doručená až
25.01.2021, teda za účinnosti daňového poriadku.
35. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že na žalobcom uplatnený nárok sa nevzťahuje

zákon o správe daní a nejde ani o úrok z omeškania podľa § 35b ods. 5 zákona o správe daní v spojení
s § 165 ods. 7 a § 156 daňového poriadku.
36. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebov lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok
na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na
zabezpečenie dane.

37. Podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa
§ 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods.
6 a 7, ak suma použitého preplatku je vyššia ako 5 eur.
38. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje

daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur...
39. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala

byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo

jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
40. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v daňovom poriadku a včas uplatnených žalobných
bodov sa správny súd zhoduje s názorom žalovaného, že tento neobsahuje úpravu náhrady (úroku)

zo zadržania nadmerného odpočtu za oprávnené zadržiavanie nadmerného odpočtu žalobcu. Úrok z
omeškania je totiž viazaný na porušenie povinností zo strany daňového subjektu, nie správcu dane
(§ 156 a nasl. daňového poriadku) a úrok z daňového preplatku je zase zákonodarcom viazaný na
porušenie zákonnej povinnosti vrátiť preplatok na základe žiadosti v zákonných lehotách (§ 79 ods. 2,
3, 7, 9 a 11 daňového poriadku). Vo veci žalobcu nejde ani o jednu z vyššie uvedených situácii, a preto

mu nárok na úrok podľa daňového poriadku výslovne nevznikal.
41.Pokiaľideoposúdenievecizpohľaduinejdoúvahypripadajúcejprávnejúpravysprávnysúduvádza,
že nakoľko nie je v zásade súdom „skutkovým“, základným predpokladom úspechu v konaní pred ním
je podanie náležite odôvodnenej správnej žaloby. Vymedzenie žalobných bodov v správnej žalobe je
pritom v správnom súdnictve rozhodujúce pre úspech vo veci a ich zmena je časovo striktne limitovaná.

V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Asan 2/2020 zo dňa 29.09.2021, v ktorom tento uviedol: „19. Na tomto mieste považuje
kasačný súd za dôležité zdôrazniť, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy
predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení
uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve

koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do
konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať
ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie
žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na
podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia

argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/34/2010 z 25.11.2010).
42. Keďže žalobca svoj nárok na úrok z omeškania odvodzoval výlučne z § 35b zákona o správe daní v
spojení s § 165 ods. 7 daňového poriadku, s prihliadnutím na koncentračnú zásadu správneho súdnictva
ako aj v zhode s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu (napr. rozsudky sp. zn. 2Sfk/28/2021

zodňa29.06.2023alebosp.zn.8Sžo/34/2010z25.11.2010)správnemusúduneprináležaloposudzovať
otázky, ktoré neboli predmetom správnej žaloby.
Odlišné stanovisko členky senátu Mgr. Jana Fandákovej LL.M.
43. Podľa § 139 ods. 4 S.s.p. pripájam moje odlišné stanovisko k rozsudku, ktorým správny súd v poradí
prvým výrokom zamietol správnu žaloba žalobcu a súvisiacim výrokom o trovách konania ich náhradu

nepriznal žiadnemu účastníkovi konania.
44. Dôvodom môjho disentu k rozsudku správneho súdu je nesúhlas s jeho výrokovou časťou v rozsahu
jeho prvého a druhého výroku a s týmito výrokmi súvisiacim odôvodnením. Napriek tomu, že si hlboko
vážim prácu svojich kolegov, zastávam názor, že vec žalobcu si vyžadovala vyššiu mieru pozornosti a toreflektujúc (i) nie nevýznamné zlyhanie zákonodarcu spočívajúce v jeho legislatívnej nečinnosti resp.
nepozornosti, (ii) ako aj širšie ústavnoprávne a úniové dimenzie celej tejto záležitosti.
45. Zastávam názor, že v skutkovo a právne porovnateľných sitáciách už boli vydané rozhodnutia, tak

na úrovni Súdneho dvora Európskej únie [(ďalej len „Súdny dvor“), porovnaj rozhodnutia vo veciach:
C-107/10 z 12. mája 2011 z 24. októbra 2013; C-431/12; C-120/15 z 21. októbra 2015; C-844/19
z 12. mája 2021; C-397/21 z 13. októbra 2022 a C-151/23 z 5. októbra 2023] ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky [(ďalej len „Ústavný súd“) m. m. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/2025 z 11.
júna 2025], ktoré si v okolnostiach posudzovanej veci nepochybne vyžadovali hlbšiu analýzu. Nemožno

prehliadať, že táto rozhodovacia činnosť pôsobí vo sfére orgánov aplikácie práva nachádzajúcich sa
na „nižšom stupni súdnej hierarchie“ kvázi precedenče s vertikálne orientovanou záväznosťou s tým,
že v prípade prítomnosti úniového prvku platí aj postulát, podľa ktorého (všetky) vnútroštátne orgány
aplikujúce právo sú povinné zabezpečiť plný účinok smernice a judikatúry Súdneho dvora a na tento
účel prijať efektívne opatrenia (vrátane eurokonformného výkladu).
46. Tým zároveň netvrdím, že problém žalobcu, s prieskumom ktorého sa obrátil na správny súd musel

(mechanicky) skončiť s rovnakými konzekvenciami, len chcem poukázať na to, že tu z môjho pohľadu
existovali výrazné skutkové a právne paralely so situáciami riešenými v označených rozhodnutiach
Súdneho dvora a Ústavného súdu a tým aj širšší kontext, ktorý mal byť zohľadnený v rámci
vyhodnocovania (ne)možnosti ústavnosúladnej a eurokonformnej interpretácie. Rozsudok správneho
súdu takéto dimenzie ani nereflektuje, o to menej si k nim vačšina senátu kládla otázky, na ktoré mala

hľadať (s)právne odpovede.
47. Odhliadnuc od už formulovaných výhrad k označenému rozsudku správneho súdu, myslím si, že
sväčšinovýmnázoromsenátumožnočiastočnesúhlasiťvtomsmere,ženáležitévymedzeniežalobných
bodov je v správnom súdnom konaní začatom na podklade všeobecnej správnej žaloby nevyhnutnou
podmienkouprocesnéhoúspechužalobcu,pričomichzmenaalebodoplneniejerationetemporisstriktne

limitovaná (m. m. bod 38 rozsudku správneho súdu, pozn.).
48. Nemôžem však súhlasiť s (nosným) názorom vačšiny senátu, podľa ktorého, ak „žalobca svoj nárok
na úrok z omeškania odvodzoval výlučne z § 35b zákona o správe daní v spojení s § 165 ods. 7
Daňového poriadku, s prihliadnutím na koncentračnú zásadu správneho súdnictva, ako aj v zhode s
ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu, správnemu súdu neprináležalo posudzovať otázky,

ktoré neboli predmetom správnej žaloby“, vyjadrenom v závere rozsudku správneho súdu.
49. Je nesporné, že správne súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou, z čoho následne
vyplýva, že správny súd nemôže preskúmavať (v konaní o všeobecnej správnej žalobe, pozn.) správne
rozhodnutie resp. opatrenie, nad rámec žalobných bodov vymedzených žalobcom. Ide o zásadu iudex
ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z § 134 ods. 1 SSP tak, ako

na to okrem iného poukázala aj väčšina senátu.
50. Zastávam názor, že otázka právneho [vo význame (s)právneho] posúdenia veci je úlohou súdu
(nie účastníkov konania) spočívajúcou v subsumpcii zisteného skutkového stavu pod hypotézu (dôvody
aplikácie) aplikovanej právnej normy. Preto nepolemizujem s procesnou povinnosťou účastníka konania
(žalobcu) uviesť vo všeobecnej správnej žalobe dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé aj z akých

právnych dôvodov žalobca považuje výroky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné
[§ 182 ods. 1 písm. e) SSP]. Myslím si však, že omyl žalobcu v právnom posúdení jeho záležitosti,
pri súčasnom dostatočnom substancovaní dôvodov nezákonnosti namietaného rozhodnutia alebo
opatrenia, nemôže byť výlučným dôvodom jeho procesného neúspechu.
51. Uvedené platí o to viac v situácii legislatívneho vákua (v rovine zákonnej regulácie) a ním

vyvolaného hľadania zložitého normatívneho riešenia (poznačeného pomerne komplikovanou a nie
vždy konzistentnou rozhodovacou činnosťou súdov) na úrovni vnutroštátnych poskytovateľov ochrany
(základných) práv, ako aj na úrovni Súdneho dvora. Klásť dôraz na pojmovú čistotu žalobcom
používaných výrazových prostriedkov (a označenia konkrétneho ustanovenia právneho predpisu)
reflektujúc pojmový aparát používaný relevantnou právnou reguláciou (úrok, sankčný úrok alebo

úrok z omeškania), za predpokladu, že z obsahu správnej žaloby je zrejmé, že žalobca požaduje
kompenzáciu za neoprávnené zadržiavanie nadmerného odpočtu, považujem za prílišný (a neprípustný)
formalizmus pri aplikácii práva. Nie nevýznamnou skutočnosťou je aj to, že ani Ústavný súd ani Súdny
dvor v už citovaných rozhodnutiach nekládli (formalistický) dôraz na presnú kvalifikáciu požadovaného
nároku (v podobe jeho pomenovania ako úrok, sankčný úrok alebo úrok z omeškania) a vo svojich

rozhodnutiach tieto pojmy miestami voľne zamieňali. Navyše, vo veci posudzovanej Ústavným súdom
(sp. zn. II. ÚS 152/2025) ústavný sťažovateľ právne kvalifikoval svoj nárok rovnako ako žalobca a to
s poukazom na § 35b ods. 6 zákona o správe daní, pričom táto okolnosť nebola prekážkou jeho
procesného úspechu, práve naopak.52. Reflektujúc už uvedené východiská zastávam názor, že pri preskúmavaní zákonnosti žalobcom
napadnutého opatrenia bolo podstatné správne uchopiť ním konkretizované dôvody správnej žaloby.
Napriek tomu väčšina senátu zamerala svoju pozornosť na posúdenie (ne)zákonnosti napadnutého

opatrenia výlučne prizmou žalobcom explicitne v správnej žalobe uvedených zákonných ustanovení
vyplývajúcich zo zákona o správe daní a daňového poriadku. Myslím si, že žalobca svoju procesnú
povinnosť substancovať dôvody žaloby splnil na takom stupni určitosti, z ktorej bolo zrejmé aké
konkrétne skutkové a právne (aj keď nie úplne správne) dôvody ho viedli k presvedčeniu o nezákonnosti
(prípadne až neústavnosti) napadnutého (individuálneho právneho aktu) - opatrenia [§ 182 písm. e)

SSP]. Preto si myslím, že tak správne orgány ako aj správny súd boli povinné vo svojej rozhodovacej
činnosti zohľadniť úniové prvky žalobcovho právneho problému, s riešením ktorým sa na nich obrátil,
a skrz svojej rozhodovacej činnosti zabezpečiť plný účinok smernice a s ňou súvisiacej rozhodovacej
činnosti Súdneho dvora (reflektujúc aj korelujúcu nálezovú judikatúru Ústavného súdu). Napriek absencii
relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy v rozhodujúcom období bolo ich povinnosťou zabezpečiť vo
vertikálnych právnych vzťahoch priamy účinok smernice, a prípadné dôvody jeho neaplikability aj

náležite pomenovať v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Som presvedčená, že pri rozhodovaní vo
veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016 je potrebné vychádzať
z judikatúry Súdneho dvora a skúmať, či bola daňová kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom
na konkrétne okolnosti veci.
53. Z obsahu správnej žaloby podľa môjho názoru nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou

domáhal preskúmania napadnutého opatrenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, podľa ktorého mu neprináleží „úrok zo sumy neoprávnene
zadržiavaných finančných prostriedkov“. Z už uvedeného je zrejmé, že žalobca sa (materiálne) domáhal
kompenzácie za neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov, bez ohľadu na to, ako tento
nárok právne kvalifikoval. Nemožno na ťarchu žalobcu pripísať jeho argumentačnú snahu o naplnenie

zákonných podmienok § 182 písm. e) SSP poukázaním na konkrétne ustanovenia právnych predpisov.
Ako som už uviedla, myslím si, že v okolnostiach danej veci nie je bez významu, že v rozhodujúcom
období neexistovala vnútroštátna právna úprava, ktorá by regulovala podmienky vzniku a uplatnenia
takéhoto nároku.
54. Napriek prítomnosti určitého transpozičného vákua na vnútroštátnej právnej úrovni, možno na

základe priamej aplikácie čl. 183 smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) v spojení s judikatúrou Súdneho dvora dospieť
k záveru, že v prípade, ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (porovnaj

uznesenie súdneho dvora vo veci Kovozber z 21. októbra 2015,C-120/15, bod 23, a tam citovaná
judikatúra).
55. Súdny dvor tiež konštatoval, že v prípade neexistencie úniovej právnej úpravy prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu ustanoviť podmienky, za ktorých majú byť
takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky musia

dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (m. m. rozsudok Súdneho
dvora vo veci D. a E. B. z 23. apríla 2020).
56. Pri rozhodovaní vo veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016
(ako je aj prípad žalobcu, pozn.) je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora a skúmať, či bola
daňová kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci (porovnaj aj nález

Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/2025 z 11. júna 2025). Ústavný súd v uvedenom náleze poukázal
aj na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej hoci členské štáty majú určitú slobodu pri ustanovení
podmienok uvedených v čl. 183 smernice, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej
neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo
sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných

podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa
uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Ak by
zdaniteľná osoba nemala nárok na úroky z omeškania v prípade, že k vráteniu nadmerného odpočtu
DPH nedôjde v primeranej lehote, vznikla by jej tým ujma, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality

(rozsudok Súdneho dvora z 12. mája 2021, technorent International a i. C-844/19, EU:C:2021:378, body
36 až 39). Aj keď čl. 183 smernice neustanovuje povinnosť platiť úroky z nadmerného odpočtu DPH,
ktorýsamávrátiť,aninespresňujeokamih,odktoréhobytakétoúrokymalibolisplatné,zásadaneutralitydaňového systému DPH vyžaduje, aby finančné straty s tým vzniknuté v dôsledku vrátenia nadmerného
odpočtu DPH vykonaného po primeranej lehote boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania.
57. Úlohou správneho súdu preto bolo, na podklade správnej žaloby žalobcu, posúdiť (ne)zákonnosť

napadnutého opatrenia, v rozsahu v ňom vysloveného právneho názoru, že žiadosti žalobcu o „úrok
zo sumy zadržiavaných finančných prostriedkov na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
august 2007“, nebolo možné vyhovieť z dôvodu že „legislatíva SR nemá právnu úpravu týkajúcu sa
priznania úroku za nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty, ktorý bol zadržiavaný z dôvodu
výkonu daňovej kontroly na zístenie oprávnenosti nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty,

ktorá začala v lehote na jeho vrátenie“, čo sa v danom prípade nestalo. V tomto kontexte je potrebné
akcentovať, že v prípade žalobcu bolo daňové konanie za predmetné zdaňovacie obdobie rozhodnutím
správcu dane č. 101873206/2020 z 1. decembra 2020 (právoplatným 10. decembra 2020) zastavené z
dôvodu nezákonnosti realizovanej daňovej kontroly, keď pri výkone daňovej kontroly došlo k prekročeniu
zákonom ustanovenej lehoty na jej výkon.
58. Podľa môjho názoru v dôsledku zamietnutia správnej žaloby žalobcu, správny súd nedal žalobcovi

adekvátnuodpoveďnanímnastolenéotázkyatýmodpoveďnapredmetsamotnéhosprávnehosúdneho
konania, ktorého iniciovaním sa sťažovateľ domáhal svojho základného práva podľa článku 46 ods. 2
ústavy, pričom nešlo „o otázky, ktoré neboli predmetom správnej žaloby“ tak, ako to ustálila väčšina
senátu. Prístupom väčšiny senátu, podľa môjho názoru došlo vo vzťahu k žalobcovi k denegatio iustitiae
o to viac, že názor žalovaného vyslovený v napadnutom opatrení nezodpovedá vyššie prezentovanému

ústavnokonformnému ani eurokonformnému výkladu relevantných noriem vzťahujúcich sa na žalobcom
uplatnený nárok.
59. Na rozdiel od väčšinového názoru senátu, na pôdoryse už uvedených dôvodov, zastávam názor,
že vec žalobcu nebola vyhodnocovaná v rámci relevantného judikatúrneho kontextu a myslím si, že po
jeho primeranej analýze mala byť jeho záležitosť vyhodnotená v jeho prospech, pričom meritórny záver

znejúci v jeho prospech sa mal následne prejaviť aj vo výroku o trovách konania.

V.
Záver

60. Správny súd dospel s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti k záveru, že správna žaloba je
nedôvodná a preto ju podľa § 190 S.s.p. zamietol.
61.Podľa§168S.s.p.žalovanémupriznásprávnysúdpodľapomerujehoúspechuvovecivočižalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu

štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
62. Podľa § 175 ods. 1 S.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
63. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 S.s.p., pretože žalobca nemal v konaní ani len
čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré

by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi
nepriznal.
64. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 2:1 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia

rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho
súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.