Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/95/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121207223
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4121207223.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX/XX, C., zastúpený: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., so sídlom
Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovaným v 1. rade: D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
F. XXX/X, C., v 2. rade: G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. A. J. XXX/XX, G. B., obaja zastúpení:

JUDr.DaliborPavelka,advokát,sosídlomPribinova46,Hlohovec,IČO:42402344,vkonaníozriadenie
vecného bremena, o späťvzatí žaloby, o odvolaní žalovaných v 1. a v 2. rade proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra č. k. 16C/26/2021-767 zo dňa 28. augusta 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch týkajúcich sa trov konania (výrok
II. a III.z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom konanie zastavil, II. výrokom rozhodol, že
žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania a III. výrokom rozhodol, že štát (Slovenská
republika) má nárok na náhradu trov konania štátu proti žalovaným v 1. a v 2. rade spoločne a
nerozdielne v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.
1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca voči
žalovaným domáhal zriadenia vecného bremena zodpovedajúceho právu užívania, prevádzkovania

a opravy vodovodu a kanalizácie a taktiež vstupu osôb na účely prevádzky, údržby, opráv a
rekonštrukcie vodovodnej prípojky a kanalizačnej prípojky vrátane vodovodnej a kanalizačnej šachty na
novovytvorených parcelách podľa Geometrického plánu č. 555/2020 zo dňa 19.11.2020 vyhotoveného
spoločnosťou Geodetická kancelária GEA s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 35, Nitra k pozemkom
evidovaným v kat. úz. C. ako parcely reg. „C“ s parc. č. 2631/1, vo výmere 276 m2, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie a s parc. č. 2630/1, vo výmere 289 m2, druh pozemku záhrada, v prospech

vlastníka pozemku evidovaného v kat. úz. C. ako parcela registra „C“ s parcel. č. 2630/3 vo výmere 234
m2, druh pozemku záhrada. Súčasne sa domáhal náhrady trov konania.
1.2. Uviedol, že žalovaní podaním zo dňa 03.06.2025 súdu oznámili, že nie sú vlastníkmi nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX v katastrálnom území C., na ktorých sa žalobca domáha zriadenia vecného
bremena, ale vlastníkom predmetných nehnuteľností je K. I., a to titulom rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 10C/90/2020-348 zo dňa 19.06.2023, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.

15Co/32/2023-589 zo dňa 25.02.2025. V nadväznosti na uvedené, súd prvej inštancie dňa 05.06.2025
vyzval žalobcu v zmysle §138 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby,
pretože v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra, pod sp. zn. 10C/90/2020 došlo ku konštatovaniu, že
prevodné zmluvy sú absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku čoho je už na LV č. XXX zapísaná K. I.
a žalovaným toho času nesvedčí pasívna vecná legitimácia. Zároveň upriamil pozornosť na § 151o ods.
3 OZ podľa ktorého, možno zriadiť len vecné bremeno cesty, nie však vecné bremeno s iným obsahom,

a to ani pri použití jeho analogickej aplikácie.1.3. Pretože žalobca využil svoje dispozičné oprávnenie a vzal žalobu späť v celom rozsahu, súd prvej
inštancie akceptoval späťvzatie žaloby a konanie zastavil. Súhlas žalovaných so späťvzatím žaloby bol
potrebný podľa § 146 ods. 1 CSP, pretože v danej veci už začalo pojednávanie. Žalovaní v 1. a 2. rade

súhlasili so späťvzatím žaloby, nie však s navrhovaným rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania.
1.4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že k zmene vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, na
ktorých žalobca žiada zriadiť vecné bremeno, došlo na základe rozhodnutia súdu z dôvodov na strane
pôvodnej vlastníčky K. I.. Uviedol, že zmenu vlastníckeho práva a teda ani procesné zavinenie na
zastavení konania nemožno pričítať žiadnej zo strán sporu. Predmetné konanie vedené pod spisovou

značkou 10C/90/2020 však neiniciovala žiadna zo strán tohto sporu, preto nemožno dospieť k záveru,
žeby prispela k zavineniu zastavenia tohto sporu. Tvrdenie žalovaných, že žalobca mohol navrhnúť
zmenu na strane žalovaných, súd považoval za irelevantné a uviedol, že navrhnúť zmenu strany sporu je
výlučne v dispozícii žalobcu. To, že žalobca sa rozhodol po zmene vlastníckeho práva vziať žalobu späť,
nemožno považovať za také konanie, na základe ktorého by mu bolo možné pričítať procesné zavinenie
na zastavení konania. Rovnako súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že na aktuálnom LV

je k predmetným nehnuteľnostiam zapísaná poznámka - Upovedomenie o začatí exekúcie 342EX
872/23 predajom nehnuteľností so zákazom pre povinnú nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami a
zriadením exekučného záložného práva. Z týchto poznámok je zrejmé, že nová vlastníčka predmetných
nehnuteľností má zakázané nakladať s nehnuteľnosťami a je predpoklad, že dôjde k predaju týchto
nehnuteľností v exekučnom konaní a tým opätovne aj k zmene vlastníka, čím by došlo k predĺženiu

konania a navyšovaniu trov. Súd tak dospel k záveru, že procesné zavinenie na zastavení konania
nemožno pričítať žiadnej zo strán tohto sporu ( § 256 a contrario CSP) preto rozhodol, že žiadnej zo
strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
1.5. V závere uviedol, že rozhodol aj o nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v
súvislosti s priznaním znalečného znalcovi L. B. M., N., pretože preddavok zložený žalobcom (500 eur)

nepokrýval výšku priznaného znalečného v celkovej výške 980,26 eura. Vzhľadom na to, že Civilný
sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré platil, teda
či štát má alebo nemá právo na náhradu výdavkov vynaložených z rozpočtových prostriedkov súdu,
súd v súlade s ustanovením čl. 4 ods. 1, 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti
dospel k tomu záveru, že od štátu nemožno požadovať, aby znášal náklady tohto sporového konania.

Keďže súd nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo sporových strán, pri rozhodovaní o
trovách štátu skúmal, kto navrhol vykonanie znaleckého dokazovania. Zo zápisnice z pojednávania
dňa 11.1.2023 vyplýva, že vykonať znalecké dokazovanie zhodne navrhli obidve strany sporu, a teda
trovy tohto dôkazu by mali platiť každý v rozsahu 50 %. Žalobca už uhradil sumu 500 eur. Úhrada
zvyšku trov dôkazu vo výške 480,26 eur, boli realizovaná z rozpočtových prostriedkov súdu, preto súd

v súlade so zásadou spravodlivosti zaviazal spoločne a nerozdielne žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí
doposiaľ neuhradili nič. Vychádzajúc však z existujúceho stavu (úhrada trov znalečného z rozpočtových
prostriedkov v majoritnej časti 300 eur – č. l. 490 a zvyšok 180,26 eura bude uhradená na základe
uznesenia, č. k. 16C/26/2021-730 zo dňa 23.06.2025) a vzhľadom na existujúcu úpravu Civilného
sporového poriadku, podľa ktorej trovy znaleckého dokazovania nemôže znášať štát, ale vždy zaťažujú

procesne neúspešnú stranu sporu (resp. v prípade procesného zavinenia na zastavení konania, stranu,
ktorá zavinila zastavenie konania), bolo potrebné rozhodnúť tak, že štát (Slovenská republika) má nárok
na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a 2. rade (ktorú sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne),
na čo nemá vplyv ani priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu preddavku na znalečné,
pretože časť znalečné nekrytá preddavkom (480,26 eura) bola (z časti bude) vyplatená z rozpočtových

prostriedkov štátu. Vzhľadom na uvedené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že rozsah nároku štátu
na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a 2. rade je 100 %, keďže rozhodovanie o trovách konania
(tým aj trovách štátu) ponechal v rovnakom režime, pričom zohľadnil už aj uhradenie preddavku zo
strany žalobcu.

2. Proti tomuto uzneseniu v časti trov konania (výrok II. a III.) podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní
v 1. a v 2. rade, z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a odvolaciemu súdu navrhli, aby
o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov II. a
III. mení tak, že žalovaní v 1. a v 2. rade majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením (I. výrok) a štát (Slovenská

republika) má nárok na náhradu trov konania štátu proti žalobcovi v rozsahu 100 % (II. výrok). Uviedli,
že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v prípade zastavenia sporového konanie je aplikáciou
ustanovenia § 256 odsek 1 CSP potrebné skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch procesných stranách. Poukázali na časť napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd uviedol, žek zmene vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, na ktorých žalobca žiadal zriadenie vecného
bremena došlo na základe rozhodnutia súdu, z dôvodov na strane pôvodnej vlastníčky K. I.. Vzhľadom k
tomu, že konanie vedené pod spisovou značkou 10C/90/2020 neiniciovala žiadna zo strán sporu v tejto

prejednávanej veci, podľa názoru súdu nemožno dospieť k záveru, že by ktorákoľvek zo sporových strán
vtomtokonaníprispelakzastaveniutohtokonaniaatedaniejemožnépričítaťprocesnézastavenietohto
konania žiadnej zo sporových strán. Uvedené závery súdu prvej inštancie považujú žalovaní v 1. a v 2.
rade za absolútne nesprávne a v zjavnom rozpore s aplikovateľnými procesnými právnymi predpismi.
Žalovaní dôvodili, že žalobca sa domáhal zriadenia vecného bremena vo vzťahu k pozemkom, ktoré boli

v čase začatia súdneho konania v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. Žalobca sa však nedomáhal
zriadenia vecného bremena, ktoré by zaťažovalo priamo žalovaných, ale pozemky v ich vlastníctve,
pričom žalovaní vystupovali v konaní v procesnom postavení žalovaných práve a len z dôvodu ich
vlastníckeho práva k pozemkom. Ak následne došlo v priebehu konania rozhodnutím súdu k obnoveniu
vlastníckeho práva k pozemkom v prospech pôvodnej vlastníčky, táto skutočnosť je zjavne úplne bez
akejkoľvek právnej relevancie vo vzťahu k nároku, ktorý si uplatňoval žalobca v tomto konaní, nakoľko

ako je už uvedené vyššie, žalobca sa nedomáhal zriadenia vecného bremena voči konkrétnym fyzickým
osobám, ale domáhal sa zriadenia vecného bremena, ktoré by zaťažovalo pozemky bez ohľadu na
aktuálny stav vlastníckeho práva k nim.
2.1. Poukázali na to, že žalobcovi nič nebránilo k tomu, aby využil ust. § 80 ods. 1 CSP, aby
v konaní pokračoval tak, že titulom zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam navrhne zmenu

účastníka na strane žalovaného a žalobca bude naďalej viesť konanie voči K. I., ako novému vlastníkovi
nehnuteľností. K tomu, aby súd takémuto návrhu vyhovel sa pritom nevyžaduje súhlas nového
žalovaného.Zdôraznili,žeskutočnosť,žedošlokzmenevlastníckehoprávakpozemok,niejevžiadnom
prípade relevantný dôvod k tomu, aby súd konštatoval, že žiadna zo strán sporu nezavinila zastavenie
konania, alebo dokonca, že zastavenie konania procesne zavinila K. I., ktorá ani nie stranou sporu v

tomto konaní. Ak teda žalobca v dôsledku zmeny vlastníckeho práva k pozemkom v prospech K. I.
nenavrhol jej vstup do konania resp. nenavrhol zmenu účastníka na strane žalovaného, ale v dôsledku
zmenyvlastníckehoprávakpozemkomvykonalspäťvzatiežaloby,vtakomtoprípadenemožnouvažovať
o tom, že by žiadna zo strán sporu procesne nezavinila zastavenie konania, alebo dokonca, že by
zastavenia konania zavinila K. I., nakoľko je úplne zjavné, že zastavenie konania procesne zavinil

žalobca. Z tohto titulu mal súd prvej inštancie jednoznačne rozhodnúť o trovách konania tak, že žalovaní
majúvočižalobcoviprávonanáhradutrovkonania.Taktiežuviedli,žežalobcainiciovalkonanie,vktorom
sa domáhal zriadenia vecného bremena, ktoré Občiansky zákonník vôbec nepripúšťa, čo znamená, že
ak by žalobca pokračoval v konaní, súd by musel žalobu ako zjavne nedôvodnú zamietnuť. To nakoniec
vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z tohto titulu žalobca vykonal

späťvzatie žaloby s poukazom na veľmi nepresvedčivé odôvodnenie, že tak učinil z dôvodu zmeny
vlastníckeho práva k pozemkom, na ktorých sa domáhal zriadenia vecného bremena zo žalovaných na
K. I.. Ako je už uvedené vyššie, žalobca mal právo realizovať toto jeho dispozičné oprávnenie, avšak
vzhľadom na kontext celej veci výhradne s dôsledkom v podobe povinnosti nahradiť žalovaným trovy
konania z dôvodu procesného zavinenia žalobcu na zastavení konania. To platí obzvlášť za stavu, ak by

súd žalobu zamietol v prípade, že by žalobca späťvzatie žaloby nevykonal. To pritom nie sú domnienky
ani teoretizovanie zo strany žalovaných, ale konštatovanie samotného súdu.
2.2. V závere uviedli, že namietajú rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z dôvodu, že súd na rozhodnutie
o trovách konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP, bez bližšieho odôvodnenia, avšak žalovaní majú
za to, že v tomto prípade nie sú dané absolútne žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

by žalovaným nemala byť priznaná náhrada trov konania voči žalobcovi výhradne s poukazom na
prevod alebo prechod vlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnostiam na inú osobu. Jedinou osobou,
ktorá procesne zavinila zastavenie konania je žalobca a preto je dôvodné, aby všetky trovy. V závere
uviedli, že ak je žaloba neprípustná a od samého začiatku zrelá na zamietnutie, súd nemal pripustiť
vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, ktoré bolo zjavne neúčelné a nehospodárne. Z tohto

dôvodu žalovaní považujú, za krajne nespravodlivé, ak by mali znášať trovy štátu vynaložené na takéto
znalecké dokazovanie v konaní o žalobe, ktorá bola od samého začiatku zjavne nedôvodná.

3. K podané odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie
považuje za správne, spravodlivé a riadne odôvodnené, s ktorým sa plne stotožňuje. Predmetné konanie

žalobca inicioval výlučne z dôvodu, že žalovaní odmietli udeliť súhlas so zriadením vecného bremena,
pričom práve v tejto súvislosti bolo v konaní vykonávané dokazovanie. Žalobca vzal žalobu v celom
rozsahu späť z dôvodu, že žalovaní už nie sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností, na ktorých žiada
zriadiťvecnébremeno.Jehonárokboldôvodný,avšakvdôsledkuinéhosúdnehokonaniadošlokzmenevlastníctva nehnuteľností, na ktorých sa domáhal zriadenia vecného bremena. Žalobca túto zmenu
vlastníckeho práva žiadnym spôsobom nezavinil. K späťvzatiu žaloby viedli žalobcu objektívne dôvody,
na ktoré žalobca nemal dosah. Existenciu takého objektívneho dôvodu – zmeny vlastníctva k spornej

nehnuteľnosti v inom konaní, nie je možné pripísať na ťarchu žalobcu, naopak možno urobiť záver o
tom, že práve správanie žalovaných podmienilo späťvzatie žaloby, o čom svedčí napokon aj výsledok v
spomínanom konaní o určení vlastníctva k nehnuteľnosti v ktorom súd konštatoval absolútnu neplatnosť
darovacej zmluvy. Žalobca nenesie žiadnu zodpovednosť za vzniknutú situáciu, naopak, zavinenie na
zastavení konania by bolo v danom prípade možné pričítať práve žalovaným, ktorí svojim konaním

priamo prispeli k právnej neistote ohľadom vlastníctva predmetných nehnuteľností. Zároveň žalobca
uviedol,žepodľaaktuálnychlistovvlastníctvasúnapredmetnýchnehnuteľnostiachzapísanépoznámky,
a to upovedomenie o začatí exekúcie 342EX 872/23 predajom nehnuteľností so zákazom pre povinnú
nakladaťspredmetnýminehnuteľnosťamiazriadenímexekučnéhozáložnéhoprávananehnuteľnostiso
zákazom pre povinnú nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami - povinná K. I. v prospech oprávneného
I. I. I.. Je teda zrejmé, že táto nová vlastníčka predmetných nehnuteľností má zakázané nakladať s

nehnuteľnosťami a je predpoklad, že dôjde k predaju týchto nehnuteľností v exekučnom konaní a tým
opätovneajkzmenevlastníka,čímbydošlokpredĺženiukonaniaanavyšovaniutrov.Vzáverezdôraznil,
že konanie žalobcu nebolo svojvoľné, ale bolo priamo vyvolané zmenou právneho stavu, ktorú žalobca
nezavinil, a preto odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP) preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
vo výroku o nároku na náhradu trov konania a trov štátu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom,

6. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa
22.06.2021, domáhal zriadenia vecného bremena zodpovedajúceho právu užívania, prevádzkovania
a opravy vodovodu a kanalizácie a tiež vstupu osôb na účely prevádzky, údržby, opráv a rekonštrukcie
vodovodnej a kanalizačnej prípojky. Podaním zo dňa 03.07.2025 (č. l. 734 spisu), vzal žalobca svoju
žalobu v celom rozsahu späť, s čím žalovaní v 1.a 2. rade súhlasili (č. l. 758 spisu). Následne súd prvej

inštancie vo veci rozhodol napadnutým uznesením č. k. 16C/26/2021-767 zo dňa 28.08.2025 tak, že
konanie zastavil, žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania a rozhodol, že štát má
nárok na náhradu trov konania štátu proti žalovaným v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu
100 %.

8. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

9. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí.

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená

zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
(pôvodne§146ods.2a§147OSP)bolatransformovanádopodobyvyjadrenejv§256CSPaznamená,
že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia
je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutímsúdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok
sporu.Pojem„procesnézavinenie“,použitývustanovení§256CSP,saposudzujevýlučnezprocesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi

skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a
dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS
469/04). Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho

nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že
konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola
žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.
Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá
zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal
tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať

procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná ich náhradu protistrane (§ 256
ods. 2 CSP).

12. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť za daný výsledok sporu na
oboch procesných stranách, teda na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Kritérium procesného
zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana
v konaní požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana vzala neskôr žalobu späť, t. j. či žalovaný

splnil všetko čo žalobca požadoval (vrátane príslušenstva) alebo nie. Pokiaľ je z obsahu spisu nesporné,
že žalovaný nesplnil všetko čo žalobca v žalobe požadoval, je nutné procesné zavinenie za zastavenia
konania primerane rozdeliť, a to v súlade so zásadou úspechu vyplývajúcej z ust. § 255 ods. 2 CSP. Zo
zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP vyplýva, že úprava v CSP už nepatrný neúspech
nepozná (predtým § 142 ods. 3 OSP) a pri rozhodovaní sa zohľadňuje každý neúspech, a to vrátane

neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky.

13. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania
(výrok II. a III.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade je podané dôvodne.
V prejednávanej veci súd prvej inštancie skonštatoval, že procesné zavinenie na zastavení konania

nemožno pričítať žiadnej zo strán sporu, nakoľko v priebehu konania došlo k zmene vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam, na ktorých žalobca žiadal zradiť vecné bremeno, a túto skutočnosť
nemožno pričítať žiadnej zo strán sporu. K uvedenému záveru súdu prvej inštancie odvolací súd
uvádza, že v prípade vecných bremien spojených s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (ako je to
v prejednávanej veci), má obmedzenie vlastníka právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom

nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre každého ďalšieho právneho nástupcu.
Ani zmena vlastníka nehnuteľnosti, v prospech ktorej bolo vecné bremeno zriadené, nemení nič na
obsahu zriadeného vecného bremena. Z uvedeného dôvodu, nie je zrozumiteľný záver súdu prvej
inštancie ktorý konštatoval, že procesné zavinenie na zastavení konania nemožno pričítať žiadnej zo
strán. Ak došlo k zmene vlastníkov nehnuteľnosti (počas súdneho konania) na strane žalovaných,

žalobca mohol postupovať ust. § 80 ods. 1 CSP a v konaní pokračovať (v dôsledku prevodu práva
alebo povinností) s právnymi nástupcami. Z obsahu späťvzatia žaloby nie je možné zistiť, z akého
dôvodu žalobca tento zákonom predpokladaný procesný postup nenavrhol a či skutočným dôvodom
pre späťvzatie žaloby nebolo stanovisko súdu oznámené žalobcovi písomne prípisom zo dňa 05.06.
2025 (č.l. 729 spisu) doručené žalobcovi dňa 24.06. 2025. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že

žalobca ako „pán sporu“ môže žalobcu vziať späť a keďže v danom štádiu konania žalovaní nemali
námietky voči späťvzatiu žaloby a zastaveniu konania, súd prvej inštancie nič nebránilo vyhovieť tomuto
návrhu žalobcu. Pokiaľ žalobca vzal žalobu za daných okolností späť a v späťvzatí žaloby zrozumiteľne
neuviedol dôvody, pre ktoré už nechce v konaní pokračovať s právnymi nástupcami žalovaných, v takom
prípade nemožno hovoriť o procesnom nezavinení na zastavení konania, nakoľko zmena doterajších

vlastníkov na predmetných nehnuteľnostiach nepredstavovala takú skutočnosť, pre ktorú bol žalobca
povinný vziať žalobu späť.14. Odvolací súd zároveň uvádza, že v priebehu súdneho konania vznikli štátu trovy konania na
znalecké dokazovanie, keď uznesením zo dňa 31.01.2024 č. k. 16C/26/2021-441, bol v predmetnej
veci ustanovený znalec Ing. Tomáš Kinczera, PhD, ktorému uznesením zo dňa 23.06.2025 č. k.

16C/26/2021-730 súd priznal znalečné vo výške 980,26 eura. Súd prvej inštancie napadnutým
uznesením zároveň rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania štátu proti žalovaným v 1. a
2. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % s odôvodnením, že sa riadil zásadou spravodlivosti
a keďže žalobca celkovo zaplatil na trovy znaleckého dokazovania sumu 500 eur, a znalecké
dokazovanie navrhli vykonať obe strany sporu, prijal záver, že je spravodlivé, aby každý z nich zaplatil

vykonanie uvedeného dôkazu v rozsahu 50 %.

15. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018 ( publikované ako rozhodnutie č. 75
v Zbierka stanovísk 9/2018 ) . V tomto uznesení Najvyšší súd SR konštatoval : „ Štátu patrí náhrada
trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148

OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava
CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP
s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2
CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy
Civilného sporového poriadku“.

16. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď vyslovil, že
štát má právo na náhradu trov konania, ktoré platil. K uvedenému odvolací súd dáva do pozornosti, že
v civilnom sporovom konaní vo všeobecnosti platí, že náhrada trov konania sa priznáva podľa zásady

úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Niet dôvodu, aby
sa tieto princípy neuplatnili aj pri rozhodovaní o trovách vzniknutých štátu. V predmetnej veci konanie
neskončilo meritórnym rozhodnutím, ale zastavením konania. Pre rozhodnutie o trovách štátu bolo preto
kľúčovým určenie strany, ktorá procesne zavinila zastavenie konania, pretože táto zodpovedá aj za
trovy, ktoré štátu v tomto konaní vznikli.

17. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za

splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody
hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza
do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď

povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo
ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže
dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to
práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia

Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej
úprave).
18. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania

podľa § 255 a §256 CSP , súd však dôjde k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti nie je možné priznať. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

19. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil v napadnutých výrokoch o trovách konania a trovách konania štátu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne sa zaoberať
otázkouprocesnéhozavineniastránsporunazastavení konaniaa vzmysleuvedenejzásadyrozhodnúťaj o priznaní trov konania štátu. Zároveň sa vyporiada sa aj s námietkami žalovaných v 1. a v 2.
uvedenými v podanom odvolaní. Pokiaľ súd prvej inštancie príde k záveru, že jedna zo strán procesne
zavinila zastavenie tohto konania bude sa s ohľadom aj na návrh žalobcov zaoberať tým, či v danej veci

existujúvýnimočnéokolnostizakladajúcedôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorétrovy zastaveného
konania, strane sporu nie je možné priznať.
20. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov celého, teda i odvolacieho
konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).