Rozsudok · Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov · Judgement

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 3S/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724100629
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M.

(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v
právnej veci žalobcu: A. B. A. C., bytom D. XX, XXX XX E., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, zastúpený:
Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, za účasti: Úrad na ochranu oznamovateľov, so sídlom
Námestie slobody 29, 811 06 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo dňa 19.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 24.01.2025 z a m i e t a .

II. Súd z r u š u j e rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo
dňa 19.02.2024 a personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky číslo: 436 zo dňa 27.10.2023
a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

IV. Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“ alebo „personálny rozkaz“) bol žalobca podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods.

2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) dňom 03.11.2023 dočasne pozbavený výkonu štátnej
služby do právoplatného skončenia trestného stíhania. S odkazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej
službe sa dňom 03.11.2023 žalobcovi poskytol služobný plat vo výške minimálnej mzdy, pričom sa tento
služobný plat zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však
do výšky 70 % priznaného služobného platu. V personálnom rozkaze bolo konštatované, že žalobca

bol zaradený do stálej štátnej služby, na funkcii – starší vyšetrovateľ oddelenia Západ odboru ochrany
a prevencie útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby, t. j. poverený výkonom
dočasne neobsadenej riadiacej funkcie zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany,
prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby.2. Žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby s odkazom na uznesenie vyšetrovateľa PZ
ČVS: F./OISZ-2021 zo dňa 13.09.2021, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie na podklade

v uznesení špecifikovaných trestných činov. Na podklade uvedeného bolo konštatované, že ďalšie
ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh
objasňovania jeho konania, a preto bol žalobca dočasne pozbavený do právoplatného skončenia
trestného stíhania.

3. Voči personálnemu rozkazu podal žalobca rozklad zo dňa 03.11.2023 (ďalej len „rozklad“), pričom
namietol: (i) vydaniu personálneho rozkazu nepredchádzalo žiadne konanie predpokladané v dvanástej
časti zákona o štátnej službe, (ii) nerešpektovanie a ignorovanie právoplatného rozhodnutia súdu
o podstatnej otázke – vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania žalobcu, (iii) na vydanie personálneho
rozkazu nebol udelený predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, a preto je personálny
rozkaz ex lege neplatný, (iv) výrok personálneho rozkazu nerešpektuje zákonné časové obmedzenie

dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, (v) personálny rozkaz nespĺňa zákonné náležitosti a je
nepreskúmateľný a arbitrárny a (vi) personálny rozkaz porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania.

4. Na podklade podaného rozkladu vydal žalovaný rozhodnutie č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo
dňa 19.02.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozhodol tak, že zmenil výrokovú časť

personálneho rozkazu tak, že žalobca bol od 03.11.2023 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do
právoplatného skončenia trestného stíhania, pričom sa mu od 03.11.2023 poskytne služobný plat vo
výške minimálnej mzdy, a tento sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú
osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu. Súčasne bola zmenená funkcia
žalobcu, a to na: zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti

korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby.

5. Žalovaný ako dôvodnú námietku žalobcu vyhodnotil to, že (i) personálny rozkaz nezohľadňoval
skutočný stav veci tým, že nebolo zohľadnené aktuálne funkčné zaradenie žalobcu a (ii) personálny
rozkaz vychádzal z obvinenia, ktoré bolo voči žalobcovi vznesené, avšak bolo v celom rozsahu

zrušené uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo
dňa 04.02.2022. Na podklade uvedeného žalovaný konštatoval, že síce sa jednalo o nedostatok
personálneho rozkazu, avšak tento nebol odôvodnený výlučne s odkazom na zrušené obvinenia, ale
aj inými skutočnosťami. Žalovaný tak pristúpil k zmene odôvodnenia personálneho rozkazu tak, že
slová, ktoré sa týkali zrušeného obvinenia, sa vypustili. Ďalej došlo k zmene aj vo vzťahu k zmene

právnej kvalifikácie trestného činu, z ktorého bol žalobca obvinený – k zmene došlo dňa 14.07.2023
tak, že konanie je kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa spáchaný formou
spolupáchateľstva.

6. Ďalej sa žalovaný zameral na to, či naďalej obstojí ako zákonná a vecne správna výroková časť

personálneho rozkazu, ktorej obsahom je samotné rozhodnutie vo veci a ktorá ako taká tvorí jadro
samotného rozhodnutia. Uviedol, že keďže aplikovaný § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
vyžaduje na to, aby bolo možné policajta dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, existenciu hoci aj
singulárneho podozrenia zo spáchania trestného činu, žalovaný mal za to, že keďže žalobcovi bolo stále
vznesené obvinenie (pričom došlo k zmene kvalifikácie skutku), predpoklady na dočasné pozbavenie

žalobcu zakotvené v § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe boli dané už v čase vydania
personálneho rozkazu a pretrvali aj do času vydania napadnutého rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že
ako ku dňu vydania personálneho rozkazu, tak aj ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia bol žalobca
dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, spáchaného formou
spolupáchateľstva.

7. Žalovaný uviedol, že ako prvostupňový orgán, tak aj žalovaný vidí dôležitý záujem štátnej služby
v tom, že v dôležitom záujme štátnej služby je, aby všetci príslušníci policajného zboru, ktorý je
ozbrojeným bezpečnostným zborom a ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti,
boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré

pre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, dodržiavali služobnú
disciplínu,ktoráspočívavdôslednomplnenípovinnostídanýchÚstavouSlovenskejrepubliky,ústavnými
zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi,
nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47 zákona o štátnej službe), v rozpore s čím páchanieúmyselnej trestnej činnosti, hoci len v rovine podozrenia, nesporne je. Bolo by v príkrom rozpore so
záujmami štátnej služby, ak by uvedené činnosti boli naďalej zverené žalobcovi, ktorý je dôvodne
podozrivý z páchania úmyselnej trestnej činnosti. Dôležitý záujem štátnej služby bolo možné podľa

žalovaného ďalej identifikovať v tom, že žalobca sa nielenže spreneveril riadnemu plneniu spomenutých
úloh služobného úradu, čím nepochybne porušil minimálne v rovine pravdepodobnosti dostatočnej
na vznesenie obvinenia služobnú disciplínu, nechránil občanov a spoločnosť pred páchaním trestnej
činnosti, ale práve naopak, svoje postavenie policajta zneužil na účely vykonania na vymyslenom
základe realizovaných zásahov do práv iných osôb s cieľom zabrániť im vo vyšetrovaní trestnej činnosti.

Preto došlo k vydaniu rozhodnutia, ktorým bol žalobca v zmysle § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona
o štátnej službe od 03.11.2023 do právoplatného skončenia trestného stíhania dočasne pozbavený
výkonu štátnej služby.

8. Ďalej sa žalovaný vysporiadal s námietkou žalobcu o tom, že vydaniu personálneho rozkazu
nepredchádzalo žiadne konanie predpokladané v 12. časti zákona o štátnej službe, čím došlo

k porušeniu § 233 až § 247a zákona o štátnej službe, a teda k porušeniu práva žalobcu na inú právnu
ochranu. Tu žalovaný poukázal na to, že personálny rozkaz má povahu predbežného opatrenia s tým,
že ak dôjde k ustáleniu toho, že sú splnené podmienky uvedené v § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe,
príslušný orgán vydá dané rozhodnutie, a preto ak prvostupňový orgán vydal personálny rozkaz bez
toho, aby umožnil žalobcovi sa vyjadriť pred jeho vydaním, nešlo o takú vadu, ktorá má vplyv na

zákonnosť rozhodnutia.

9. Žalovaný uviedol, že povinnosť poskytnúť účastníkovi konania možnosť pred vydaním rozhodnutia
vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a iniciovať ich doplnenie pre oprávnené orgány vyplýva iba pri
niektorých druhoch konaní vo veciach služobného pomeru, ktoré sú taxatívne ustanovené – žalovaný

poukázal na § 56 ods. 1 alebo § 193 zákona o štátnej službe. Keďže však zákon o štátnej službe takúto
výnimku v prípade dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej
službe, na rozdiel od konania o uložení disciplinárneho opatrenia alebo konania o prepustení policajta
podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe výslovne nezakotvuje, konštatoval, že postup
prvostupňového orgánu pred vydaním personálneho rozkazu plne zodpovedal procesným pravidlám

v 12. časti zákona o štátnej službe. Žalovaný pripomenul, že personálny rozkaz má dočasný charakter
a ako taký konečným spôsobom služobný pomer žalobcu neupravoval, pretože ak by sa preukázalo, že
trestné stíhanie voči žalobcovi bolo neopodstatnené, dočasné pozbavenie sa nielen skončí, ale by došlo
ajkdoplateniurozdielu,oktorýbolžalobcovislužobnýplatkrátený.Akbyzároveňdošlokprávoplatnému
uznaniu viny žalobcu, zabezpečovacia povaha daného opatrenia by zaistila žalobcovi neprítomnosť vo

výkone štátnej služby od zistenia vzniku dôvodného podozrenia z trestnej činnosti až do vykonateľnosti
rozhodnutia podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe.

10. Žalovaný uviedol (strana 19. napadnutého rozhodnutia), že jedinými podkladmi pre vydanie
personálneho rozkazu bola informácia vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej aj „PZ“) odboru inšpekčnej

služby Západ útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2021 zo dňa 16.09.2021, ktorá pre žalobcu ako
obvineného z tam uvedených trestných činov nemohla predstavovať novú skutočnosť, pretože si musel
byť prirodzene vedomý, že sa voči nemu trestné stíhanie vedie. Žalovaný ustálil, že k namietanému
pochybeniu prvostupňového orgánu nedošlo, keďže mu právna úprava danú povinnosť neukladá
a jednak, ak by k takémuto hypotetickému pochybeniu došlo, nemalo by vplyv na vecnú správnosť

prvostupňovéhorozhodnutia–vovzťahuktomu,žedošlokriadnemuzisteniuskutkovéhostavuvkonaní
a vyhodnoteniu jediného právnou úpravou predpokladaného dôkazu – informácia o vznesení obvinenia.

11. Ďalej sa žalovaný vyjadril k námietke žalobcu o tom, že sa orgán verejnej správy nevysporiadal
s existenciou právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tpo/65/2021 zo dňa

01.10.2021 (ďalej len „uznesenie KS BA“), v ktorom sa konštatovalo, že trestné stíhanie žalobcu nie
je dôvodné. Tu žalovaný uviedol, že si nemôže vytvárať autonómny názor na to, či je dostatočne
pravdepodobné, že zo strany policajta došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestného činu, pričom jediným
relevantným podkladom, bez ohľadu na uznesenie KS BA zostáva výlučne trestnoprávny úkon, ktorým
sa podozrenie zo spáchania trestného činu deklaruje. S odkazom na judikatúru žalovaný uviedol, že

správnym orgánom neprináleží hodnotiť opodstatnenosť vznesenia obvinenia zo strany orgánu činného
v trestnom konaní (ďalej aj „OČTK“). Žalovaný uviedol, že neskúmal trestnoprávnu zodpovednosť
žalobcu, ale len naplnenie pojmových znakov inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.
Žalovaný mal za to, že zo znenia § 46 zákona o štátnej službe vyplýva, že dočasné pozbavenievýkonu štátnej služby je predbežným personálnym opatrením dočasného charakteru, ktoré musí
nadriadený prijať vtedy, ak sú naplnené v ňom uvedené dôvody. Žalovaný považoval za dostatočne
preukázanú existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, a to na základe uznesenia

vyšetrovateľa PZ odboru inšpekčnej služby Západ útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2021 zo dňa
14.09.2021 v nadväznosti na informáciu útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2023 zo dňa 22.01.2024.
Uznesenie KS BA zároveň nesmerovalo k predmetu konania správneho orgánu a nejednalo sa
o rozhodnutie, ktoré by sa dotýkalo podkladu personálneho rozkazu založeného na existencii a trvaní
dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu zo strany žalobcu.

12. Žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkami žalobcu o tom, že sa na vydanie personálneho rozkazu
vyžadoval v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej
činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane oznamovateľov“) súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalovaný sa nestotožnil
s tvrdením žalobcu o generálnej prednosti zákona o ochrane oznamovateľov. Uviedol, že od prípadov

špeciality právnych noriem a následnej možnosti uplatnenia parémie lex specialis derogat legi generali
je potrebné odlišovať prípady, keď jedno ustanovenie len modifikuje iné ustanovenie bez toho, aby
vzťah osobitnosti (špeciality) medzi týmito dvoma právnymi normami vôbec vznikol. Žalovaný na základe
svojho výkladu dospel k tomu, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nie je v pomere
špeciality k zákonu o štátnej službe a nejedná sa ani o osobitné ustanovenie voči akejkoľvek jednotlivej

hmotnoprávnej úprave tohto právneho predpisu. Podľa žalovaného je § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov procesnou úpravou a takto formulované pravidlo správania nemôže už z povahy veci
modifikovať aplikovaný § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe. Žalovaný uviedol, že § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov uvedené ustanovenie zákona o štátnej službe len modifikuje tým spôsobom,
že k procesným postupom založeným na nevyhnutnosti presného a úplného zistenia skutočného stavu

veci a povinnosti zabezpečenia potrebných podkladov dopĺňa určité procesné povinnosti v tejto právnej
norme. Nejedná sa tak o pomer špeciality, ale o modifikáciu procesnej normy zákona, pri ktorej bez
ďalšieho, hlavne bez náležitého zhodnotenia účelu domnelo si konkurujúcich právnych úprav, nemožno
tvrdiť, uplatňovanie ktorého pravidla správania sa má mať prednosť.

13. Žalovaný zastal názor, že zákon o ochrane oznamovateľov je zameraný na ochranu osôb
v pracovnoprávnom vzťahu alebo inom obdobnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality alebo
inej spoločenskej činnosti, na čo má slúžiť aj § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, naproti tomu
účelom § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je primárne zabezpečenie riadneho fungovania
orgánu štátu na úseku vnútornej bezpečnosti po personálnej stránke, a to aj v prípade, že ten-ktorý

policajt sa dostane do podozrenia, že spáchal trestný čin. V primárnom ponímaní tieto právne normy
chránia záujem štátnej služby pred tým, aby v jej výkone zostávali príslušníci PZ, pri ktorých samotná
prítomnosť pri plnení úloh štátu neposkytuje z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu záruku
riadneho a nespochybniteľného výkonu štátnej služby. Pri hodnotení toho, aplikácia ktorej právnej normy
má mať prednosť, nemožno opomenúť ani charakter trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca dôvodne

podozrivý a následne vyhodnotiť jej presah nielen v rámci posúdenia vplyvu na dôležitý záujem štátnej
služby, ale predovšetkým v širšej súvislosti na fungovanie a obraz PZ.

14. Žalovaný poukázal na to, že u žalobcu existuje nie nevýznamná pravdepodobnosť, že sa dopustil
nie hocijakého trestného činu, ale úmyselného trestného činu, ktorý navyše priamo súvisí s plnením

zverených úloh štátu na objasňovaní trestnej činnosti, zisťovaní okolností jej spáchania a spravodlivého
potrestania jej páchateľa. Uvedené je spôsobilé mať negatívny dopad na vyšetrovanie trestnej činnosti,
jeho objektívnosť a nestrannosť a v neposlednom rade aj na obraz policajnej činnosti v očiach verejnosti.
V danom kontexte tak predstavuje oprávnený záujem služobného úradu, aby štátnu službu nevykonávali
policajtidôvodnepodozrivíztrestnejčinnostisvojímcieľomzameranejprotisamotnejpodstateúlohštátu

v oblasti trestnej politiky, a ide o absolútne minimum opatrení vo vzťahu k zachovaniu reputácie v očiach
verejnosti. Pokiaľ ide o konfrontáciu takto ohrozeného záujmu štátnej služby s individuálnymi právami
žalobcu zakotvenými v zákone o ochrane oznamovateľov je nespochybniteľné, že v posudzovanom
prípade záujem na riadnom chode vyšetrovacích orgánov a na zachovaní, ba dokonca vo svetle
širokej medializácie prípadu žalobcu až na obnovení dôvery občanov v zákonnosť v podmienkach

Slovenskej republiky uplatňovaných vyšetrovacích metód, a teda riadnom chode orgánov štátu, zaiste
prevažuje nad individuálnym záujmom žalobcu vykonávať štátnu službu aj napriek podozreniu zo
spreneverenia sa záväzkom príslušníka PZ na úseku zverených činností a na ochrane pred personálny
rozkazom založeným dočasným zásahom do služobného pomeru žalobcu tvoriacej predmet úpravyzákona o ochrane oznamovateľov. Každým ďalším dňom výkonu štátnej služby žalobcu by sa zvyšovalo
riziko realizácie a následného verejného vnímania vyšetrovania v podmienkach Slovenskej republiky
cez prizmu akceptácie v uznesení o vznesení obvinenia popísaných prostriedkov, metód a zamerania

vyšetrovania, čo nespochybniteľne presahuje žalobcov prípad dočasného personálneho riešenia, ale
priamo sa dotýka aj záujmu služobného úradu na riadnom stíhaní trestných činov a postihovaní ich
páchateľov. Žalovaný mal za to, že je logicky vylúčené, aby akékoľvek ustanovenie zákona o ochrane
oznamovateľov malo za účel na úkor záujmu štátu na zákonnom využívaní trestných prostriedkov
pre chráneného oznamovateľa vytvoriť ochranu pred predbežným zamedzením takto podozrivému

policajtovi vo výkone štátnej služby, a to aj iba do času, kým sa dôvodné podozrenie z účelovej
manipulácie procesu vyšetrovania v trestnom konaní potvrdí alebo vyvráti.

15. Žalovaný zastal názor, že ak sa z teleologického hľadiska podrobí komparácii verejný záujem na
riadnom chode a obsadení orgánov verejnej správy s individuálnym záujmom žalobcu na zotrvaní v
zastávanej funkcii, nemôže obstáť výklad, ktorý by bol nadriadený záujmu na subjektívnej preferencii

žalobcu zotrvať vo výkone štátnej služby napriek jeho trestnému obvineniu iba preto, že v skutkovo a
právne nesúvisiacej veci učinil oznámenie protispoločenskej činnosti, ktoré navyše časovo a ani vecne
nenadväzuje na skutok, za ktorý mu bolo v trestnom konaní vznesené obvinenie. Žalovaný zdôraznil,
že personálny rozkaz nepredstavuje definitívnu, ale dočasnú a v prípade právoplatného oslobodenia
plne konvalidovateľnú úpravu personálnych pomerov žalobcu, pretože ak sa podozrenie zo spáchania

trestného činu nepotvrdí, žalobcovi sa doplatí rozdiel na plate. Inak povedané, potreba neodkladného
personálnehoopatreniapredstavujezhľadiskachránenéhozáujmuomnohomarginálnejšiuujmu,akoby
bola tá, ktorá by bola spôsobená na vážnosti a povesti služobného úradu v prípade ponechania žalobcu
vo výkone štátnej služby. Tu žalovaný odkázal na doposiaľ nerozvinujú judikatúru správnych súdov
(napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2020 alebo sp. zn.

8CoPr/15/2023zodňa25.01.2024),žeochranaoznamovateľovpodľazákonaoochraneoznamovateľov
nemá vždy absolútne prednosť pred ustanoveniami upravujúcimi služobný pomer.

16. Žalovaný znova zopakoval, že pri dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby ide o inštitút, kedy
služobný pomer trvá a v prípade vyvrátenia pochybností o spáchaní úmyselného trestného činu sa

doplatí rozdiel na plate. Ochrana oznamovateľa pred odvetným opatrením tak nemôže mať v situácii,
keď existuje objektívna okolnosť v podobe vzneseného obvinenia, prednosť pred záujmom služobného
úradu a štátu na riadnom fungovaní jeho inštitúcií. Podľa žalovaného zaiste nie je účelom zákona
o ochrane oznamovateľov docielenie stavu znemožňujúceho uplatnenie zákonných a neodkladných
prostriedkov na zamedzenie prítomnosti vo výkone štátnej služby a vykonávaniu služobnej činnosti o.

i. aj tým policajtom, ktorí sú dôvodne podozriví z trestného činu. Žalovaný uzavrel, že právna úprava
ochrany oznamovateľov tak nie je nadradená a ani v pomere špeciality k inštitútu dočasného pozbavenia
výkonu štátnej služby a pokiaľ by aj podľa nej oprávnený orgán nepostupoval, nešlo by o nedovolené
a neodôvodnené porušenia zákona.

17. Ďalej žalovaný zaujal stanovisko k námietke žalobcu, že personálny rozkaz je už z formálneho
hľadiska neplatný, pretože túto neplatnosť ex lege zakladá § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.
Žalovaný s odkazom na § 7 ods. 1 a ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov uviedol, že zákonodarca
striktne rozlišuje medzi pojmom právny úkon a pojmom rozhodnutie, pričom následne sankciou
neplatnosti postihuje výlučne právne úkony a rozhodnutia ponecháva bez tejto sankcie. Ak je teda

neplatnosťou postihnutý len právny úkon, neplatnosť rozhodnutí v služobnom pomere tak nemožno
deklarovať či vysloviť. Zákon o ochrane oznamovateľov tak síce za určitých okolností tiež počíta s
tým, že si orgán verejnej správy pred vydaním svojho rozhodnutia zabezpečí predchádzajúci súhlas
účastníka konania alebo Úradu na ochranu oznamovateľov, avšak s nedodržaním tohto procesného
postupu zákonná úprava nespája žiadne právne následky. Žalovaný konštatoval, že zákonná úprava

obsiahnutá v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej
správy nadbytočná, pretože síce za určitých okolností stanovuje správnym orgánom povinnosti, avšak
ich nedodržanie ďalej okrem inštitútov uvedených v § 18 a § 19 zákona o ochrane oznamovateľov
nespája so žiadnymi následkami pre orgán verejnej správy. Tieto orgány preto súc viazané početnými
inými povinnosťami v zmysle mnohých právnych predpisov následne stoja pred dilemou, či vyhovieť tejto

obsolentnej právnej úprave § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a vystaviť sa tak potenciálnemu
riziku omeškania s plnením svojich povinností tak voči individuálnym osobám, ale aj voči rôznorodým
verejným záujmom, alebo striktne rešpektovať príslušné ustanovenia zákona a vystaviť sa tak možnému
postihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalovaný uviedol, že pokiaľ nie je pri personálnomrozhodnutí prítomný verejný záujem alebo ak tento záujem nie je spôsobilý zmariť plynutie času, možno
za určitých okolností vyhovieť tak požiadavke zákonnosti, ako aj procesnej povinnosti zabezpečenia
si súhlasu, čo však v prípade personálneho rozkazu neprichádzalo do úvahy, keďže v danom prípade

bolo prvoradým čo najrýchlejšie zabezpečenie, aby štátnu službu príslušníkov PZ nevykonávali osoby
podozrivé z páchania úmyselnej trestnej činnosti.

18. Žalovaný mal za to, že vo vzťahu k žalobcovi bola aplikovaná hneď prvá výnimka z aplikácie §
7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a síce, že na rozhodnutie sa nevyžaduje predchádzajúci

súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, ak takéto rozhodnutie priznáva nárok. Žalovaný uviedol, že pri
dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby prirodzene k žiadnemu výkonu štátnej služby nedochádza,
a preto mu neprináleží ani služobný plat, ale vzniká a priznáva sa mu nový nárok vo výške stanovenej §
46 ods. 3 zákona o štátnej službe. Ide o nastavené pravidlo odmeňovania, pri ktorom napriek tomu, že
policajtnevyvíjapreslužobnýúradžiadnučinnosť,priznávasamunároknamajetkovéplnenie.Žalovaný
tak nemal povinnosť postupovať podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov.

19.Ďalejžalovanýpoukázalnavýkladvýnimky:„súhlasúradusanevyžaduje,ak...ideopracovnoprávny
úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá
nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ Mal za to, že zákonodarca použitím termínu „súvisiaceho so
skončením“ namiesto napr. „spočívajúceho v skončení“ určil, aby sa jej znenie vykladalo čo možno

najextenzívnejšie a v širších súvislostiach. Poukázal na poznámku pod čiarou k danému ustanoveniu,
ktorá odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/2017“), ktorý upravuje zaradenie štátneho
zamestnanca mimo činnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu a jeho
ďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby, čo je analogicky

možné aplikovať aj na § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe. Ak teda zákon o ochrane oznamovateľov
odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017, tak musí logicky odkazovať aj na § 46 ods. 1 zákona o štátnej
službe, a preto sa naň vzťahuje výnimka § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Žalovaný
uviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je možné chápať aj ako predbežné opatrenie vo
vzťahu k definitívnemu vyriešeniu otázky zotrvania žalobcu v služobnom pomere, pretože zákonitými

a neodvratnými dôsledkami právoplatného potvrdenia dôvodného podozrenia podľa § 46 ods. 1 písm.
a) zákona o štátnej službe je prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona
o štátnej službe, zatiaľ čo v prípade budúceho preukázania spáchania trestného činu, z ktorého je
policajt pri dočasnom pozbavený zatiaľ iba dôvodne podozrivý, je neodvratným dôsledkom aplikácia
§ 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe, ktorého vykonateľnosťou sa služobný pomer policajta

taktiež ukončuje. Žalovaný tak nesúhlasil so žalobcom v tom, že personálny rozkaz nespĺňa predpoklady
na uplatnenie výnimky z postupu spočívajúceho v nutnosti požadovať predchádzajúci súhlas Úradu
na ochranu oznamovateľov, pretože nesúvisí so skončením pracovnoprávneho úkonu a pretože bolo
vydané na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia oprávneného orgánu.

20. Ako nedôvodnú vyhodnotil žalovaný aj námietku ohľadom stanovenia dĺžky dočasného pozbavenia
výkonu štátnej služby. Tu žalovaný uviedol, že určenie doby v zmysle § 46 ods. 2 zákona o štátnej
službe je potrebné vykladať v úzkej nadväznosti na dôvody dočasného pozbavenia policajta ustanovené
v § 46 ods.1 zákona o štátnej službe a podporne aj v § 46 ods. 7 zákona o štátnej službe. Doba
pozbavenia výkonu štátnej služby je v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe vymedzená potrebou

objasnenia policajtovho konania z časového hľadiska. V prípade dôvodného podozrenia zo spáchania
trestného činu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je dĺžka obdobia potrebného na
objasňovanie potenciálneho protiprávneho konania mimo sféru vplyvu služobného orgánu, keďže toto
je plne v kompetencii OČTK. Stanovený časový úsek je tak ekvivalentný s trvaním trestného stíhania
a vzhľadom na nemožnosť odhadnúť konkrétnu dĺžku trestného stíhania sa jednalo aj o pragmatický

krok. Výnimočnosť predĺženia doby dočasného pozbavenia bola teda definovaná samotným dôvodom
dočasného pozbavenia.

21. K námietke ohľadom nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu žalovaný uviedol, že z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že existuje dôvodné podozrenie, že sa žalobca dopustil trestného činu.

Tu žalovaný poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia, následne konštatoval, že inštitút dočasného
pozbavenia má prechodný charakter a orgánu verejnej správy neprislúcha hodnotiť dôvodnosť
podozrenia zo spáchania trestného činu. Pre účely dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby sa na
splnenie podmienky dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu vyžaduje konštatovanie orgánuna to príslušného. Aj skutková veta ohľadom vzneseného obvinenia bola do personálneho rozkazu
premietnutá na podklade uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaný mal za nepochybné, že vzhľadom
na dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré viedlo k vydaniu uznesenia o vznesení

obvinenia žalobcovi, toto je dostatočným podkladom a dôvodom k vydaniu personálneho rozkazu, a to
v kontexte s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem
štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania. Súčasne žalovaný poukázal na charakter trestnej
činnosti – úmyselný trestný čin.

22.Vovzťahuknámietkežalobcu,ktorýspochybnilohrozeniedôležitéhozáujmuštátnejslužbyvprípade
jeho ďalšieho ponechania, tu žalovaný odkázal na účel zákona o štátnej službe, na § 17 ods. 1 zákona
o štátnej službe, na povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a), b), f), g) a h) zákona o štátnej
službe, pričom dôležitý záujem služby vyžaduje, aby policajt, ktorý sa dopustí protiprávneho konania
narušujúceho dôveru v PZ, bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Za dôležitý záujem štátnej
služby možno považovať najmä záujem na svedomitom a zodpovednom plnení služobných úloh a na

dodržiavaní základných povinností a služobnej disciplíny každým policajtom. Žalovaný vyjadril nesúhlas
s tým, že personálny rozkaz nedostatočne konkretizoval, v čom malo spočívať ohrozenie dôležitého
záujmu štátnej služby. Žalobca ako príslušník PZ mal chrániť práva a bezpečnosť občanov, mal sa riadiť
zákonmi a nie si neplniť služobné povinnosti predpísaným spôsobom a zneužívať svoju príslušnosť k
PZ na účelové iniciovanie a ovplyvňovanie vyšetrovania, z čoho je dôvodne podozrivý.

23. S ohľadom na služobné zaradenie žalobcu žalovaný uviedol, že samotné zameranie jeho funkcie
je spojené s prístupom k informáciám, ktoré by mohli priebeh objasňovania jeho konania sťažiť alebo
dokonca zmariť, pričom netreba zabúdať na objektívnu stránku trestného činu, z ktorého je podozrivý
a na vyšetrovateľom PZ vymedzené zacielenie tohto žalobcovho pravdepodobného správania. Ak by

bolo totiž pravdou konanie žalobcu, že sa žalobca už dňa 16.07.2021 podieľal na vypracovaní fiktívnej
vyšetrovacej dokumentácie s úmyslom tendenčne založiť príslušnosť Úradu špeciálnej prokuratúry
GenerálnejprokuratúrySlovenskejrepubliky,užtotonedávazáruku,žebyvprípadeponechaniažalobcu
vo výkone v tejto činnosti ďalej nepokračoval. Dôvod dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, a
teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone

by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania bol preukázaný na
základe podkladov nachádzajúcich sa v spise.

24. Žalovaný konštatoval, že zákonné predpoklady dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby musia
byť dané ku dňu rozhodovania správneho orgánu o tomto personálnom opatrení, a to bez ohľadu na to,

kedysaookolnostiachpodmieňujúcichdočasnépozbavenievýkonuštátnejslužbytentoorgándozvedel,
prípadne s akým časovým odstupom pristúpil k jeho realizácii. S námietkou žalobcu, že dočasné
pozbavenie výkonu štátnej služby nie je v prípade trestného stíhania policajta povinné sa žalovaný
čiastočne stotožnil, avšak nemohol súhlasiť, že personálny rozkaz vychádza z takéhoto generálneho
predpokladu.

25. K námietke žalobcu ohľadom diskriminácie žalovaný uviedol, že na to, aby bolo možné vôbec hovoriť
o diskriminácii, je potrebné skúmať v komparácii s posudzovaným prípadom určitú referenčnú vzorku,
vecne, skutkovo a statusovo obdobných prípadov a až na základe zistenia, že s údajne diskriminovaným
subjektom v porovnateľnej situácii bolo zaobchádzané inak ako so subjektami v danej pozícii, možno

dospieť k záverom o eventuálnom porušení zákazu diskriminácie a princípu rovnakého zaobchádzania.
Žalovaný nesúhlasil s namietanou diskrimináciou na údajnom nedodržaní postupu, podľa ktorého mal
orgán verejnej správy požiadať o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov, pretože
táto okolnosť bez ohľadu na jej pravdivosť a dôvodnosť nemôže sama o sebe preukazovať podstatné
znaky nerovnakého zaobchádzania a prítomnosti diskriminácie v rozhodovaní. Súčasne uviedol, že

prax orgánu verejnej správy je taká, že voči policajtom, ktorí boli obvinení zo spáchania trestného činu,
bol aplikovaný inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Následne sa žalovaný vyjadril k
námietke, že nebola dodržaná lehota na vydanie napadnutého rozhodnutia.

II.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu26. Žalobca podal na Správny súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu zo dňa 19.04.2024 (ďalej
len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a personálneho
rozkazu, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

27. Žalobca v prvom rade poukázal na to, že opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65 zo dňa 05.10.2023 (ďalej
len „opatrenie prokurátora“) bola žalobcovi poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované
oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7 zákona o ochrane

oznamovateľov. Opatrenie prokurátora bolo doručené ako Úradu na ochranu oznamovateľov, tak aj
žalovanému – uvedenou skutočnosťou sa žalobca stal chráneným oznamovateľom podľa zákona o
ochrane oznamovateľov.

28. Žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov. V prvom rade žalobca

uviedol, že žalovaný nesprávne a arbitrárne v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov posúdil
povinnosť získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalobca namietol
záver žalovaného o tom, že nebol podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov povinný získať
predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením žalobcu výkonu štátnej služby.

29. Žalobca považuje za nesprávny záver žalovaného v tom, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov nie je vo vzťahu špeciality k zákonu o štátnej službe ako takému, a zároveň sa ani
nejedná o osobitné ustanovenie voči akejkoľvek jednotlivej hmotnoprávnej úprave tohto právneho
predpisu. Žalovaný zastal názor, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov predstavuje iba
modifikáciu § 233 ods. 1 zákona o štátnej službe, pričom nemožno bez náležitého odôvodnenia

tvrdiť, ktorá norma má prednosť. Žalobca mal za to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov
predstavuje špeciálny inštitút, ktorým sa poskytuje osobitná právna ochrana oznamovateľov závažnej
protispoločenskej činnosti v podobe predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov,
ktorého udelenie je podmienené preukázaním, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu
príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením oznamovateľa. Podľa názoru žalobcu sa jedná

o dodatočnú, osobitnú zákonnú podmienku pre vydanie pracovnoprávneho úkonu, ktorej nesplnenie
spôsobuje v prípade právneho úkonu absolútnu neplatnosť a v prípade rozhodnutia v pracovnoprávnom
vzťahu nezákonnosť takéhoto rozhodnutia. Uvedené sa aplikuje aj na zákon o štátnej službe, a preto
v prípade žalobcu ako chráneného oznamovateľa bol žalovaný povinný posúdiť a vyhodnotiť splnenie
všeobecných podmienok pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b)

zákona o štátnej službe a splniť tiež osobitnú podmienku získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na
ochranu oznamovateľov s pracovnoprávnym úkonom. Žalobca mal za to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov si nekonkuruje s § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, ale tieto ustanovenia sa
navzájom dopĺňajú.

30. Žalobca namietol, že žalovaný zavádzajúco stavia proti sebe ponechanie žalobcu vo výkone štátnej
služby na jednej strane a verejný záujem na zamedzení vykonávania štátnej služby obvinenému
policajtovi na strane druhej. Uvedené žalovaný odôvodnil tým, že potreba neodkladného preventívneho,
predbežného a dočasného personálneho opatrenia obvineného žalobcu, ktoré bolo realizované hoc
aj bez vyžiadania či vyčkania na súhlas od Úradu na ochranu oznamovateľov, predstavuje z hľadiska

chráneného záujmu omnoho marginálnejšiu ujmu ako by bola tá, ktorá by bola spôsobená na vážnosti
apovestislužobnéhoúraduvprípadeponechaniažalobcuvovýkoneštátnejslužbynapriekvznesenému
obvineniu.

31. Žalobca poukázal na to, že z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyplýva, že by

žalobca mal byť ponechaný v štátnej službe, ale účelom tohto ustanovenia je splnenie zákonnej
podmienky získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením
žalobcu výkonu štátnej služby, pričom súhlas sa udelí, ak žalovaný preukáže, že navrhovaný
pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením. Žalobca uviedol, že
skúmanie materiálnej stránky, t. j. či personálne opatrenie má príčinnú súvislosť v oznámení policajta

ako oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti malo byť predmetom konania pred Úradom na
ochranu oznamovateľov v konaní o vydanie predchádzajúceho súhlasu, ktoré žalovaný nezákonne
ignoroval, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutí. Až následne malo byť rozhodnutie Úradu naochranu oznamovateľov napadnuté na súde, ak by Úrad na ochranu oznamovateľov pozastavil účinnosť
pracovnoprávneho úkonu.

32. Žalobca namietol, že postupom žalovaného, kedy tento nepožiadal Úrad na ochranu oznamovateľov
o predchádzajúci súhlas, došlo k porušeniu práva žalobcu na inú právnu ochranu, pričom
nerešpektovanie zákonného ustanovenia spojené s porušením subjektívnych práv žalobcu s odvolaním
sa na verejný záujem, štát, povesť, či dôveru orgánu a označenie zákonných subjektívnych práv za
marginálne je v podmienkach demokratického a právneho štátu nepredstaviteľné. Žalobca mal za to,

že získanie predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov nie je v rozpore s verejným
záujmom a ani v rozpore so záujmom služobného úradu a narušením dôvery občanov v zákonnosť. Vo
verejnom záujme je aj ochrana osôb, ktoré podali kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej
činnosti. Získanie predchádzajúceho súhlasu znamená, že je vo verejnom záujme, aby minister vylúčil,
žesajednáoodvetnéopatrenie,ktorýmsachcepomstiťžalobcovizato,ženahlásilpodozrenieztrestnej
činnosti aj v rámci PZ. Žalobca zopakoval, že predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov

s pracovnoprávnym úkonom je osobitnou zákonnou podmienkou popri všeobecných podmienkach pre
pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby.

33. Žalobca namietol tvrdenie žalovaného o tom, že zákonná úprava § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov je vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej správy svojou podstatou zbytočná,

pretože síce za určitých okolností stanovuje správnym orgánom povinnosti, avšak ich nedodržanie
nespája so žiadnymi následkami pre orgán verejnej správy. Žalobca mal za to, že rozhodnutie orgánov
verejnej správy, ktoré porušuje akýkoľvek zákon, je nezákonné. V prípade žalobcu § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov jednoznačne stanovoval povinnosť získať predchádzajúci súhlas Úradu
na ochranu oznamovateľov s pozbavením výkonu štátnej služby, a preto je napadnuté rozhodnutie

nezákonné. Podľa žalobcu neobstojí záver žalovaného o tom, že orgán verejnej správy, ktorý je viazaný
početnými povinnosťami, stojí pred dilemou, či vyhovieť obsolentnej úprave § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov a vystaviť sa tak potenciálnemu riziku omeškania s plnením svojich povinností tak voči
individuálnym osobám, ale aj voči rôznorodým verejným záujmom alebo striktne rešpektovať príslušné
zákony a vystaviť sa tak možnému postihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov.

34. Žalobca poukázal na to, že právna úprava, ktorú žalovaný nazval obsolentnou, je z roku 2019 a má
svoj podklad v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23.10.2019 o ochrane osôb,
ktoré nahlasujú porušenia práva Únie v platnom znení (ďalej len „smernica“). Ďalej žalobca uviedol,
že orgány verejnej správy nikdy nestoja pred „dilemou“, či majú striktne rešpektovať zákon, pretože

majú povinnosť tak konať. Súčasne vo vzťahu k žalobcovi riziko omeškania s postupom podľa § 46
ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe nejestvovalo, pretože od vznesenia obvinenia žalobcu do času
vydania personálneho rozkazu uplynuli viac ako dva roky, počas ktorých žalobca neohrozil dôležitý
záujem štátnej služby.

35. Žalobca ďalej namietol absurdnosť, zmätočnosť a nesprávnosť tvrdenia žalovaného, že pozbavením
žalobcu výkonu štátnej služby sa žalobcovi vlastne priznal nárok, a preto sa uplatní hneď prvá výnimka
z povinnosti získať predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalobca konštatuje, že
dané tvrdenie je v rozpore so zákonnou definíciou odvetného opatrenia podľa § 2 písm. l) bod 5
zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré do demonštratívneho výpočtu odvetných opatrení radí zníženie

mzdy, nepriznanie odmeny alebo osobného príplatku, čo je presne prípad žalobcu. Po ďalšie, žalobca
zastal názor, že personálnym rozkazom sa nepriznal žiaden nárok – došlo ním k pozbaveniu výkonu
štátnej služby, a teda nepochybne smeruje k postihu žalobcu, čo potvrdil aj žalovaný na strane 28
napadnutého rozhodnutia. Personálnym rozkazom sa nepriznal žiaden nárok, pretože zníženie platu
policajta pozbaveného štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe priamo vyplýva zo

zákona - § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe. Ďalej žalobca uviedol, že zo samotnej dôvodovej správy
k zákonu o ochrane oznamovateľov vyplýva, že súhlas nebude potrebný pri priznaní nároku, akým je
napr. povýšenie. Posledne žalobca uviedol, že personálny rozkaz nepriznal nárok, pretože časť výroku
personálneho rozkazu o plate je priznaná priamo zákonom.

36. Ďalej žalobca namietol záver žalovaného, že personálny rozkaz súvisí so skončením
pracovnoprávneho vzťahu a je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia
zamestnávateľa. Žalobca mal za to, že žalovaný by si mal najprv ustáliť, či personálny rozkaz je
pracovnoprávnym úkonom, ktorým sa priznáva nárok alebo ide o predbežné, preventívne a dočasnéopatrenie alebo ide o úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu. Je neprípustné, aby
žalovaný skúšal všetky možné interpretácie, aj vzájomne vylučujúce, ale má správne aplikovať zákon.

37. Žalobca nesúhlasí s výkladom žalovaného, ktorý uvádza, že predbežný a dočasný pracovnoprávny
úkon je potrebné považovať za úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, pretože
zákonodarca nepoužil slová „spočívajúci v skončení“, ale „súvisiace so skončením“, a preto je potrebné
uvedené vykladať čo najextenzívnejšie. Žalobca uviedol, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov
ustanovuje dve výnimky, kedy nie je potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,

a preto z účelu a znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že výnimka z ochrany oznamovateľov sa
nemôže vykladať čo najextenzívnejšie, resp. až za hranice znenia tejto výnimky. Žalobca mal za to, že
personálny rozkaz nie je úkonom súvisiacim so skončením pracovnoprávneho vzťahu – ku skončeniu
pracovnoprávneho vzťahu môže dôjsť až po naplnení predpokladov podľa § 192 ods. 1 písm. f)
zákona o štátnej službe. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby tak nemá súvis so skončením
pracovnoprávneho vzťahu, pretože týmto personálnym rozkazom sa služobný pomer žalobcu v žiadnom

prípade nekončí. Súčasne žalobca uviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je závislé od
posúdenia žalovaného ako zamestnávateľa.

38. Žalobca tak ustálil, že žalovaný bol povinný popri § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
aplikovať aj osobitný § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a získať pred dočasným pozbavením

žalobcu výkonu štátnej služby súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s týmto pracovnoprávnym
úkonom.

39. Žalobca ďalej namietol, že žalovaný zaobchádzal so žalobcom v rozpore so zákazom diskriminácie.
Mal za to, že diskriminácia z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti spočíva

v príčinnej súvislosti medzi oznámením protispoločenskej činnosti a pracovnoprávnych úkonom, ktorý
spôsobil alebo môže spôsobiť neopodstatnenú ujmu zamestnancovi ako chránenému oznamovateľovi.
Ak totiž zamestnávateľ vykoná voči zamestnancovi so statusom chráneného oznamovateľa negatívny
postihujúci pracovnoprávny úkon v príčinnej súvislosti medzi oznámením protispoločenskej činnosti,
t. j. ide o odvetné opatrenie, takéto zaobchádzanie so zamestnancom je diskriminačné, pretože ak

by tento zamestnanec neoznámil protispoločenskú činnosť, t. j. neexistoval by tu dôvod oznámenia
kriminality alebo protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ by voči nemu nevykonal postihujúci
pracovnoprávny úkon. Ak zamestnávateľ nepreukáže, že negatívny pracovnoprávny úkon voči
zamestnancovi nemá príčinnú súvislosť s oznámením kriminality alebo inej spoločenskej činnosti,
predpokladá sa, že pracovnoprávny úkon je odvetným opatrením urobeným v súvislosti s oznámením,

ktorým zamestnávateľ nepriaznivo zaobchádza so zamestnancom z dôvodu podania oznámenia –
uvedené malo byť predmetom konania pred Úradom na ochranu oznamovateľov. Žalobca mal za to,
že žalovaný konal diskriminačne, keďže s ním zaobchádzal menej priaznivo ako s inými policajtami
s obdobným služobným zaradením ako žalobca, ktorí nemajú tento diskriminačný dôvod – oznámenie
kriminality alebo protispoločenskej činnosti.

40. Žalobca namietol, že výrok personálneho rozkazu nerešpektuje časové obmedzenie dočasného
pozbavenia výkonu štátnej služby. Vo vzťahu k žalobcovi bolo časové obmedzenie dočasného
pozbavenia výkonu štátnej služby v rozpore s § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, a to preto, že (i)
napriek tomu, že nešlo o predĺženie doby dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, žalovaný ihneď

pozbavil žalobcu výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia trestného stíhania, (ii) žalovaný
neuviedol žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby
až do právoplatného skončenia štátnej služby a (iii) žalovaný vôbec nezohľadnil a arbitrárne odmietol
skutočnosti, ktoré vyvracajú potrebu takého určenia doby pozbavenia výkonu štátnej služby v prípade
žalobcu.

41. Žalobca uviedol, že odkaz žalovaného na § 46 ods. 1 a 7 zákona o štátnej službe žiadnym spôsobom
nemení § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý v prvom kroku predpokladá určenie časového
obmedzenia pozbavenia výkonu štátnej služby na nevyhnutný čas, najviac však na 6 mesiacov,
a následne zákon počíta s predĺžením tejto doby v prípadoch trestného stíhania policajta, a aj to len za

existencie výnimočných okolností, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania.

42. Žalobca mal za to, že žalovaný koná v rozpore so znením § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, ak
tvrdí, že v prípade, ak je policajt trestne stíhaný, automaticky je doba pozbavenia vymedzená potrebouobjasnenia policajtovho konania. Žalobca uviedol, že na pozbavenie štátnej služby do právoplatného
skončenia trestného stíhania nestačí len trestné stíhanie, ale musia byť dané výnimočné okolnosti. Vo
vzťahu k žalobcovi však podľa názoru žalobcu neboli uvedené žiadne výnimočné okolnosti. Mal za to,

že v prípade žalobcu, kedy od vydania uznesenia o vznesení obvinenia do vydania uplynuli viac než dva
roky, žalobca riadne vykonával štátnu službu a žiadnym spôsobom nezasiahol a ani neohrozil priebeh
objasňovania jeho konania.

43. Žalobca ďalej namietol, že z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu splnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej
služby. Žalobca poukázal na to, že jediným podkladom pre vydanie personálneho rozkazu bolo
uznesenie o vznesení obvinenia, pričom však žalobca uviedol, že vznesenie obvinenia nie je jediným
zákonným predpokladom pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b)
zákona o štátnej službe, ale len jedným z dvoch zákonných predpokladov, ktoré musia byť splnené
kumulatívne. Ďalšou podmienkou je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej

služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania, pričom
splnenie tejto podmienky závisí od úvahy nadriadeného, ktorá musí vychádzať z posúdenia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a následného vyhodnotenia, ktoré skutočnosti bude považovať za
dôležité záujmy štátnej služby.

44. Žalobca mal za to, že žalovaný postupoval nesprávne, ak v napadnutom rozhodnutí uviedol,
že na pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby mu stačil jediný podklad pre rozhodnutie, a to
uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca mal za to, že ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby a tiež
ohrozenie priebehu objasňovania vyvracajú alebo spochybňujú: (i) právoplatné rozhodnutie KS BA sp.
zn. 2Tpo/65/2021 zo dňa 01.10.2021, ktorým bolo konštatované, že podozrenie voči žalobcovi nie je

dôvodné a trestné stíhanie je neopodstatnené, (ii) od vydania uznesenia o vznesení obvinenia počas
viac ako dvoch rokov žalovaný nemal za to, že došlo k naplneniu predpokladov pre dočasné pozbavenie
žalobcu výkonu štátnej služby, (iii) časový odstup, ktorý uplynul od vznesenia obvinenia, počas ktorého
žalobca riadne vykonával štátnu službu a nedopustil sa ničoho, čo by odôvodňovalo postup podľa
§ 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, preukazuje neexistenciu ohrozenia dôležitého záujmu štátnej

služby a ani ohrozenie priebehu objasňovania trestného stíhania a (iv) nebola slnená ani podmienka
podľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, keďže doba nevyhnutná na objasnenie žalobcovho konania
nemala v čase vydania personálneho rozkazu opodstatnenie, a to vzhľadom na dĺžku trvania trestného
stíhania, oslabenie dôvodov na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby spojené s plynutím času,
absenciu akýchkoľvek výnimočných okolností a tiež absenciu okolností, ktorými by žalobca ohrozil

priebeh objasňovania jeho konania v spojení s riadnym výkonom štátnej služby počas celej doby.
Uvedené skutočnosti neboli podľa žalobcu posúdené a vyhodnotené.

45. Ďalej žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu pre riadne posúdenie veci, a že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Tu žalobca poukázal na to, že (i) nebol získaný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov
a (ii) personálny rozkaz a napadnuté rozhodnutie sú založené na jednej skutočnosti – uznesení
o vznesení obvinenia, bez toho, aby boli zohľadnené ďalšie podstatné skutočnosti a okolnosti.

46. Žalobca namietol, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom

verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonné rozhodnutia alebo opatrenia vo veci
samej.Žalobcauviedol,ženavydaniepersonálnehorozkazusavyžaduje,abymupredchádzalokonanie
vedené podľa pravidiel ustanovených v dvanástej časti zákona o štátnej službe (§ 231 až § 247a),
pričomvprípadepersonálnehorozkazubolprvýmúkonomvočižalobcovipriamoažsamotnýpersonálny
rozkaz, ktorým sa konanie v prvom stupni skončilo. Žalobca sa tak nemohol pred vydaním personálneho

rozkazu vyjadriť a uplatňovať svoje práva.

47. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného o tom, že z dôvodu, že personálny rozkaz má
povahu predbežného opatrenia, tak v momente, ak sa zistí splnenie podmienok podľa § 46 ods. 1
zákona o štátnej službe, je povinný personálny rozkaz vydať, a preto absencia konania pred jeho

vydaním v zmysle dvanástej časti zákona o štátnej službe netvorí prekážku vydania personálneho
rozkazu. Žalobca mal za to, že dočasnosť pozbavenia výkonu štátnej služby nezbavuje prvostupňový
orgán povinnosti vykonať riadne personálne konanie, pričom začatie personálneho konania vydaním
konečného rozhodnutia personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca bez ďalšieho pozbavený výkonuštátnej služby nezodpovedá § 233 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe a porušuje procesné práva žalobcu
ako účastníka konania. Žalobca mal za to, že zákon o štátnej službe neupravuje žiadnu výnimku ani
žiadne všeobecné pravidlo, ktoré by žalovaného oprávňovalo obísť a nevykonať žiadne konanie vo veci

služobného pomeru – dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.

III.
Vyjadrenie žalovaného

48. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28.10.2024, pričom uviedol, že účelom inštitútu
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je zabezpečiť, aby policajt, ktorý je dôvodne podozrivý
zo spáchania protiprávneho konania nezlučiteľného s výkonom jeho funkcie, bol do konečného
vyriešenia prípadu postavený mimo výkonu štátnej služby. Inštitút dočasného pozbavenia štátnej
služby je obligatórnym opatrením, ku ktorému je žalovaný povinný pristúpiť vždy, keď sú splnené
zákonom stanovené podmienky. Nakoľko sa jedná o obligatórne ustanovenie, žalovaný musí podľa neho

postupovať, ak sa jedná o policajta, ktorý je obvinený zo spáchania trestného činu a ktorého ponechanie
vo výkone štátnej služby by ohrozovalo záujem štátnej služby, čo v prípade žalobcu splnené bolo.

49. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tým, že vydaniu personálneho rozkazu mal predchádzať súhlas Úradu
na ochranu oznamovateľov, pretože je nutné odlišovať pracovnoprávne úkony, ktoré zamestnávateľ

urobiť môže, ale aj nemusí a ktoré urobiť musí, pretože mu to prikazuje zákon. Pri fakultatívnych
pracovnoprávnych úkonoch sa vyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,
avšak takýto postup sa nevzťahuje na pracovnoprávny úkon, ktorého vykonanie prikazuje priamo zákon
bez výnimiek stanovených v jeho normatívnom texte a takým prípadom je dočasné pozbavenie výkonu
štátnej služby. Žalovaný zastal názor, že § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je v pomere

špeciality k § 7 zákona o ochrane oznamovateľov, pretože toto obsahuje vo svojom texte zákonný príkaz
pre žalovaného, bez akýchkoľvek zákonom stanovených výnimiek, dočasne pozbaviť výkonu štátnej
služby osobu za podmienok tam ustanovených. Mal za to, že § 46 zákona o štátnej službe neobsahuje
žiadnu výnimku, podľa ktorej by žalovaný takto postupovať nemusel, či nemohol, resp. podľa ktorej by
si mal na postup pýtať najskôr súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov.

50. Žalovaný uviedol, že ním prezentovaný výklad je logický, pretože podľa § 2 písm. l) zákona
o ochrane oznamovateľov nemožno považovať vznesenia obvinenia za spáchanie trestného činu
za odvetné opatrenie, pričom dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa viaže práve a len na
právoplatne vznesené obvinenie a nie na oznámenie protispoločenskej činnosti – odvetným úkonom

môže byť iba pracovnoprávny úkon vyvolaný oznámením a nie, ktorý bol vyvolaný právoplatným
vznesením obvinenia. Teda, ak boli splnené podmienky na postup podľa § 46 zákona o štátnej
službe, tak žalovaný postupovať musí, preto sa nejedná o taký „pracovnoprávny úkon“, ktorý by
vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Tu žalovaný odkázal na to, že
§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyžaduje súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,

ak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu v dôsledku skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia
zamestnávateľa. Súčasne poukázal aj na poznámku pod čiarou k danému ustanoveniu, ktorá ako príklad
uvádza odkaz na § 66 zákona č. 55/2017 Z. z., ktorým sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej
služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu, pričom sa jedná o významovo totožné
ustanovenie ako § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe. Na podporu svojej argumentácie odkázal

na uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 15CoPr/15/2023 zo dňa 29.02.2024. Mal za to, že
zákonná povinnosť uložená žalovanému v § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je nadriadená
súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov.

51. Žalovaný uviedol, že ak zákon o ochrane oznamovateľov vylučuje aplikáciu § 7 ods. 1 pre prípady

podľa § 192 ods. 1 písm. f) a g) zákona o štátnej službe, kedy je žalovaný zo zákona obligatórne
povinný prepustiť príslušníka PZ zo služobného pomeru, je viac ako zrejmé, že vzhľadom na účel zákona
a obligatórnu povinnosť žalovaného podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe je aj v uvedenom prípade
vylúčená aplikácia § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov.
52. Žalovaný mal za to, že pri vydaní personálneho rozkazu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej

službe stojí proti sebe obligatórne povinnosť žalovaného podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe
a verejný záujem na riadnom výkone štátnej služby a na druhej strane súkromný záujem žalobcu ako
príslušníka PZ, pričom je toho názoru, že verejný záujem je pri príslušníkoch ozbrojených zborochnadradený súkromnému záujmu žalobcu, a teda jeho súkromný záujem ide do úzadia – žalobca bol
povinný sa podriadiť verejnému záujmu na riadnom výkone štátnej služby.

53. Žalovaný uviedol, že zákon o ochrane oznamovateľov má chrániť len osoby pred tým, aby neboli
prepustení zo zamestnania za trest, že oznámili niečo, čo sa týka ich zamestnávateľa – žalobca
však oznamoval údajnú trestnú činnosť viacerých osôb, avšak nie svojho zamestnávateľa, pričom
zákon o ochrane oznamovateľov má chrániť oznamovateľa pred svojim zamestnávateľom a nie pred
kýmkoľvek. Žalovaný uviedol, že zákonnosť udelenej ochrany spochybnil aj civilný súd.

54. Ďalej žalovaný uviedol, že priznanie ochrany oznamovateľa má zamedziť nepriaznivým úkonom
zamestnávateľa voči zamestnancovi – napr. znížením platu, zrážkou z platu, preradením na nižšiu prácu
a pod., čo však nebol prípad žalobcu, keďže žalobcovi nebol v priamej príčinnej súvislosti s podaným
oznámením znížený plat ani nebol preradený na inú nižšiu funkciu. Postup podľa § 46 ods. 1 písm. b)
zákona o štátnej službe tak nebol v príčinnej súvislosti s oznámením protispoločenskej činnosti, pretože

vyplýval zo vzneseného obvinenia a nie z jeho oznámenia.

55. K tvrdeniu ohľadom časového obmedzenia dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby žalovaný
uviedol, že § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné vykladať v kontexte s § 46 ods. 1 zákona
o štátnej službe, a teda na prípad, kedy je potrebné objasniť konanie policajta v prípade dôvodného

podozrenia z porušenia jeho služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa vzťahuje maximálna
šesťmesačná lehota. Jedná sa o prípady, kedy šetrenie vykonáva napríklad priamy nadriadený, teda
subjekt odlišný od OČTK. Predĺženie tejto doby prichádza do úvahy len v prípade vedenia trestného
stíhania voči policajtovi a za podmienok tam uvedených. Znamená to, že minister vnútra Slovenskej
republiky je v prípade vedenia trestného stíhania voči policajtovi oprávnený tohto dočasne pozbaviť

výkonu štátnej služby až do jeho právoplatného skončenia, čo je aj tento prípad.

56. K tvrdeniam žalobcu ohľadom údajnej nedôvodnosti jeho trestného stíhania žalovaný uviedol, že o
tom, či je v prípravnom konaní konkrétne obvinenie dôvodné alebo nie rozhoduje prokurátor a nie súd v
konaní o väzbe. Pokiaľ je teda naďalej voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, nemožno argumentovať

o tom, že súd rozhodujúci o väzbe skonštatoval nedôvodnosť trestného stíhania. Žalovaný zopakoval,
že služobný pomer nezaniká vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, ale je
jeho výkon len dočasne obmedzený, ide o preventívny a dočasný charakter.

57. K priznaniu nároku žalovaný uviedol, že podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe sa poskytne

služobný plat vo výške ako je uvedené v danom ustanovení. Uvedeným sa tak služobný plat nepriznáva,
ale upravuje sa formou rozhodnutia.

58. K námietke ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že personálny
rozkaz obsahuje tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke všetky podstatné náležitosti. Žalovaný

sa zároveň dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, pričom napadnuté
rozhodnutiemá50stránavzáverekonštatoval,žetvrdeniažalobcuuvedenévrozkladenebolinamieste
a personálny rozkaz korešpondoval s presne a úplne zisteným skutkovým stavom. Žalovaný zastal
názor, že svoju správnu úvahu dostatočne odôvodnil a táto nevybočila z prípustných medzí. Uviedol,
že na to, aby bolo možné vysloviť naplnenie zákonných podmienok § 46 zákona o štátnej službe je

potrebná existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby, čo v prípade
žalobcu splnené bolo. Žalovaný zopakoval, že žalobca zostal príslušníkom PZ.

59. Vo vzťahu k námietke ohľadom pozbavenia žalobcu jeho práva na inú právnu ochranu žalovaný
uviedol, že povinnosť poskytnúť účastníkovi konania možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa

k veci, navrhovať dôkazy a iniciovať ich doplnenie pre oprávnené orgány sa dotýka len niektorých druhov
konaní vo veciach služobného pomeru, nie však konania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby.

60. K námietke ohľadom údajného diskriminačného konania namietol žalovaný nedostatok právomoci
správneho súdu, pretože s odkazom na zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení

neskorších predpisov mal za to, že antidiskriminačné spory prejednáva a rozhoduje civilný súd. Súčasne
uviedol,žepoužitieinštitútudočasnéhopozbaveniavýkonuštátnejslužbyvprípade,kedybolopolicajtovi
vznesené obvinenie a tento policajt bol zároveň oznamovateľom protispoločenskej činnosti neboloaplikované len voči žalobcovi, pretože zhodný postup bol zo strany žalovaného uplatnený voči každému
policajtovi v skutkovo zhodnej situácii. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

IV.
Ďalšie podania účastníkov konania

61. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zaslal repliku zo dňa 16.12.2024, pričom zotrval na svojej žalobnej
argumentácii.

62. Ďalší účastník konania sa v konaní vyjadril podaním zo dňa 13.01.2025, pričom sa vo svojom
písomnom vyjadrení zameral výlučne k bodom týkajúcim sa jeho kompetencií. Ďalší účastník konania
uviedol, že momentom poskytnutia ochrany správnym orgánom podľa § 6 ods. 1 alebo prokurátorom
podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov vzniká žalovanému povinnosť konať vo vzťahu k
chránenému oznamovateľovi v režime definovanom v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a

teda, žalovaný môže vydať rozhodnutie v služobnom pomere voči chránenému oznamovateľovi len so
súhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov, pričom existujú 3 výnimky, a to: (i) poskytnutie súhlasu
chráneného oznamovateľa s rozhodnutím zamestnávateľa, (ii) jedná sa o rozhodnutie, ktorým sa
priznáva nárok alebo (iii) ak ide o rozhodnutie v služobnom pomere súvisiace so skončením služobného
pomeru, ktoré je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Ďalší

účastník konania uviedol, že žalovaný prijal personálny rozkaz bez udelenia súhlasu Úradu na ochranu
oznamovateľov na predmetné rozhodnutie v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, za
čo bola žalovanému udelená aj pokuta.

63. Úrad na ochranu oznamovateľov uviedol, že z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov

vyplývajú 3 podmienky, ktoré je v tomto konaní nevyhnutné posúdiť v kontexte rozhodnutia žalovaného
– (i) či sa jedná o pracovnoprávny úkon podľa zákona o ochrane oznamovateľov, (ii) či rozhodnutie
o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby spadá do rámca povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov a (iii) či rozhodnutie bolo vykonané v čase, kedy poskytnutá ochrana
žalobcovi ako chránenému oznamovateľovi nadobudla účinky. Na podklade uvedeného uviedol, že (i)

personálny rozkaz podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe je pracovnoprávnym úkonom podľa § 7
ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, (ii) uvedené rozhodnutie spadá do rámca povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a (iii) personálny rozkaz bol vydaný dňa 27.10.2023,
žalobca s ním bol oboznámený dňa 27.10.2023 a opatrenie prokurátora bolo žalovanému doručené dňa
11.10.2023, a preto bol personálny rozkaz prijatý v čase účinnosti ochrany podľa § 7 zákona o ochrane

oznamovateľov.

64. Ďalší účastník konania ďalej uviedol, že neboli splnené výnimky, na ktoré sa jeho predchádzajúci
súhlas nevyžaduje, pretože (i) žalobca nesúhlasil s personálnym rozkazom, (ii) nebol mu priznaný nárok
a (iii) personálny rozkaz nemal súvis so skončením služobného pomeru, ktorý by bol dôsledkom právnej

skutočnosti,ktoránezávisíodposúdeniazamestnávateľa.Úradnaochranuoznamovateľovmalzato,že
žalovaný porušil povinnosť vyžiadať si jeho súhlas v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,
a preto je možné rozhodnutia považovať za nezákonné. K samotnému inštitútu dočasného pozbavenia
výkonu štátnej služby ďalší účastník konania uviedol, že žalovaný bol povinný posúdiť mieru ohrozenia
dôležitého záujmu štátnej služby, čo však absentovalo. Úrad na ochranu oznamovateľov navrhol žalobe

vyhovieť.

65. Žalovaný zaslal dupliku zo dňa 15.01.2025, pričom taktiež zotrval na svojej predchádzajúcej
argumentácii.

66. Žalovaný podaním zo dňa 24.01.2025 podal návrh na prerušenie konania.

67. Ďalšie písomné podania vo vzťahu k veci samej zo strany účastníkov konania neboli súdu doručené.

Pojednávanie
Relevantné právne predpisy68. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu
žalobnýchbodovtak,akovyplývalizobsahužalobyadospelkzáveru,žežalobajedôvodnáasodkazom

na § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej „SSP“) napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz zrušil a vec vrátil orgánu verejnej
správny prvého stupňa na ďalšie konanie.

69. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.

SSP na deň 19.11.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za
splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.

70. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

71. Podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby,
ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo
priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť
hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin.

72. Podľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, výkonu štátnej služby možno policajta dočasne pozbaviť
len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov; túto
dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to
až do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas
výkonu väzby policajta.

73. Podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe, policajtovi, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej
služby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom. Tento
služobný plat sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však
do výšky 70 % priznaného služobného platu.

74. Podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie oznámením
uvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba dozvedela v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom
alebo iným obdobným vzťahom a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti.

75. Podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie
pracovnoprávnym vzťahom pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer.

76. Podľa § 2 písm. g) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie

orgánom príslušným na prijatie oznámenia úrad, prokuratúra alebo správny orgán príslušný na konanie
o správnom delikte, ktorý je závažnou protispoločenskou činnosťou podľa § 2 písm. d) bodu 3 a 4 alebo
príslušná inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Európskej Únie.

77. Podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie odvetné

opatrenie je konanie alebo opomenutie konania v súvislosti s pracovnoprávnym alebo iným obdobným
vzťahom oznamovateľa vyvolané oznámením alebo zverejnením informácií o protispoločenskej činnosti
a ktoré oznamovateľovi alebo osobe podľa § 1 ods. 4 písm. a) až e) spôsobilo alebo môže
spôsobiť neopodstatnenú ujmu; odvetným opatrením podľa predchádzajúcej vety je najmä 1. výpoveď
alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, 2. skončenie v skúšobnej dobe alebo nepredĺženie

pracovného pomeru na dobu neurčitú, 3. odvolanie, preradenie na nižšiu pozíciu alebo odmietnutie
povýšenia, 4. zmena pracovných povinností, miesta výkonu práce alebo zmena pracovného času, 5.
zníženie mzdy, nepriznanie odmeny alebo osobného príplatku, 6. neposkytnutie odbornej prípravy, 7.
disciplinárne opatrenie, 8. nátlak, zastrašovanie alebo obťažovanie, 9. poškodzovanie dobrej povesti,10.
odstúpenie od zmluvy o dodávke tovarov a služieb, 11. zrušenie licencie alebo povolenia.

78. Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ak prokurátor zistí, že oznamovateľ, ktorý
podal žiadosť o poskytnutie ochrany podľa § 3 ods. 1, urobil kvalifikované oznámenie, bezodkladne
mu poskytne ochranu podľa § 7 a túto skutočnosť písomne oznámi oznamovateľovi, zamestnávateľovia úradu; oznamovateľovi sa spolu s týmto oznámením doručí aj poučenie o právach a povinnostiach,
ktoré mu vyplývajú z postavenia chráneného oznamovateľa. Doručením oznámenia o poskytnutí
ochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ stáva chráneným oznamovateľom.

79. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo
vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému
oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi,
ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas
úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny

úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá
nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.

80. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ podáva žiadosť o udelenie
súhlasu úradu. Žiadosť o udelenie súhlasu obsahuje a) označenie zamestnávateľa, b) meno, priezvisko,
dátum narodenia a pobyt chráneného oznamovateľa, c) označenie pracovnoprávneho úkonu, na ktorý

sa žiada súhlas úradu, d) odôvodnenie potreby vykonania pracovnoprávneho úkonu.

81. Podľa § 7 ods. 3 zákona o ochrane oznamovateľov, úrad pred vydaním rozhodnutia o žiadosti
oudeleniesúhlasuumožníchránenémuoznamovateľovivyjadriťsavprimeranejlehoteknavrhovanému
pracovnoprávnemu úkonu.

82. Podľa § 7 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov, v jednoduchých veciach, najmä ak možno
rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa a vyjadrenia chráneného oznamovateľa, úrad
rozhodne o žiadosti o udelenie súhlasu bezodkladne. V ostatných veciach rozhodne úrad do 30 dní odo
dňa doručenia žiadosti o udelenie súhlasu.

83. Podľa § 7 ods. 5 zákona o ochrane oznamovateľov, úrad udelí súhlas s navrhovaným
pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ
preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným
oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne.

84. Podľa čl. 1 smernice, účelom tejto smernice je posilniť presadzovanie práva a politík Únie v určitých
oblastiach stanovením spoločných minimálnych noriem, ktorými sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany
osôb nahlasujúcich porušenia práva Únie.

85. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice, táto smernica sa vzťahuje na nahlasujúce osoby pracujúce
v súkromnom alebo vo verejnom sektore, ktoré získali informácie o porušeniach v rámci pracovného
kontextu a ku ktorým patria prinajmenšom: osoby, ktoré majú postavenie pracovníka v zmysle článku
45 ods. 1 ZFEÚ vrátane štátnych zamestnancov.

86. Podľa čl. 5 ods. 2 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
„informácie o porušeniach“ sú informácie vrátane odôvodnených podozrení o skutočných alebo
možných porušeniach a o pokusoch zatajiť takéto porušenia, ku ktorým došlo alebo ku ktorým veľmi
pravdepodobne dôjde v organizácii, v ktorej nahlasujúca osoba pracuje alebo pracovala, alebo v inej
organizácii, s ktorou nahlasujúca osoba je alebo bola v kontakte prostredníctvom svojej práce.

87. Podľa čl. 5 ods. 7 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
„nahlasujúca osoba“ je fyzická osoba, ktorá nahlási alebo zverejní informácie o porušeniach získané v
pracovnom kontexte.

88. Podľa čl. 5 ods. 9 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
„pracovný kontext“ je súčasná alebo minulá pracovná činnosť vo verejnom alebo súkromnom sektore,
prostredníctvom ktorej osoby bez ohľadu na povahu tejto činnosti získajú informácie o porušeniach a v
rámci ktorej by mohli byť tieto osoby postihnuté odvetnými opatreniami, ak takéto informácie nahlásia.

89. Podľa čl. 19 smernice, členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zakázali akúkoľvek formu
odvetných opatrení voči osobám uvedeným v článku 4, vrátane hrozby odvetných opatrení a pokusov
o odvetu, a to najmä vo forme: a) pozastavenia výkonu činnosti, výpovede, odvolania, prepustenia
alebo rovnocenného opatrenia; b) preradenia na nižšiu pozíciu alebo odmietnutia povýšenia; c) presunupovinností, zmeny miesta výkonu práce, zníženia mzdy, zmeny pracovného času; d) neposkytnutia
odbornej prípravy; e) negatívneho hodnotenia výkonu alebo negatívnych pracovných referencií; f)
uloženia alebo vykonania akéhokoľvek disciplinárneho opatrenia, pokarhania alebo inej sankcie

vrátane finančnej pokuty; g) nátlaku, zastrašovania, obťažovania alebo ostrakizácie; h) diskriminácie,
znevýhodneniaalebonespravodlivéhozaobchádzania;i)j)nezmeneniapracovnejzmluvynadobuurčitú
na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, ak mohol pracovník oprávnene očakávať, že sa mu ponúkne
trvalý pracovný pomer; neobnovenia alebo predčasného ukončenia pracovnej zmluvy na dobu určitú; k)
spôsobenia ujmy vrátane poškodenia dobrej povesti osoby, najmä v sociálnych médiách, alebo finančnej

straty vrátane straty obchodných príležitostí a straty príjmu; l) zaradenia na čiernu listinu na základe
neformálnej alebo formálnej dohody v rámci odvetvia či priemyslu, čo môže znamenať, že táto osoba si
už budúcnosti v tomto odvetví alebo priemysle nenájde zamestnanie; m) predčasného ukončenia alebo
zrušenia zmluvy o dodávke tovarov alebo poskytovaní služieb; n) zrušenia licencie alebo povolenia; o)
vyžadovania psychiatrického alebo lekárskeho vyšetrenia.

90. Podľa čl. 25 ods. 1 smernice, členské štáty môžu zaviesť alebo zachovať ustanovenia, ktoré sú pre
práva nahlasujúcich osôb priaznivejšie ako ustanovenia, ktoré sú stanovené v tejto smernici, a to bez
toho, aby tým bol dotknutý článok 22 a článok 23 ods. 2.

VI.

Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

91. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz, pričom
správny súd zameral správny súdny prieskum na to, či orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový
stav veci, tento správne podriadili pod príslušnú právnu normu, vec správne právne posúdili a či

z napadnutých rozhodnutí možno vyvodiť dostatočný záver k tomu, že boli naplnené predpoklady na
dočasné pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby. Správny súd sa tak zameral na to, či zo strany
žalovaného došlo k správnemu výkladu aplikovaných právnych predpisov.

K návrhu žalovaného na prerušenie konania

92. Predtým, ako sa správny súd vyjadrí k sporným otázkam, je potrebné posúdiť, či sú dané dôvody
na vyhovenie návrhu žalovaného na prerušenie konania, a to z dôvodov, ktoré špecifikoval vo svojom
podaní zo dňa 24.01.2025 – žalovaný podal návrh na prerušenie konania s odkazom na § 100 ods. 2
písm. a) SSP. Po preskúmaní návrhu žalovaného na prerušenie konania správny súd vyhodnotil tento

návrh ako nedôvodný, a preto ho zamietol.

93. Ako vyplýva z návrhu žalovaného, žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že Správny súd v Bratislave
uznesením č. k. 5S/51/2024-319 zo dňa 15.11.2024 prerušil súdne konanie a obrátil sa na Súdny dvor
Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania – predmetné prejudiciálne konanie sa

vo svojej podstate zameralo na „výklad práva Európskej únie vo vzťahu k ustáleniu okruhu účastníkov
správneho súdneho konania“, a to v prípade, či je Úrad na ochranu oznamovateľom účastníkom
správneho súdneho konania alebo nie.

94. Senát správneho súdu vo vzťahu k danému poukazuje na to, že v predmetnom súdnom konaní

uznesením č. k. 3S/50/2024-468 zo dňa 11.11.2024 rozhodol o tom, že Úrad na ochranu oznamovateľov
bol pribraný do konania, a preto bola otázka jeho účastníctva v tomto konaní vyriešená skôr ako iný senát
tunajšieho súdu prerušil súdne konanie a podal prejudiciálnu otázku. Otázka účastníctva v predmetnom
súdnom konaní tak nebola sporná a bol ustálený okruh účastníkov správneho súdneho konania. Vo
vzťahu k dôvodom, pre ktoré bol Úrad na ochranu oznamovateľov pribraný do konania odkazuje správny

súd na spomenuté uznesenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2024.

95. Správny súd súčasne uvádza, že žalovaný podal návrh s odkazom na § 100 ods. 2 písm. a)
SSP, ktorý deklaruje, že správny súd môže uznesením konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie
alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie

správneho súdu. Jedná sa tak o fakultatívnu možnosť prerušenia konania, pričom podstatné je, aby sa
v prebiehajúcich súdnych konaniach alebo administratívnych konaniach riešila otázka, ktorá môže mať
význam na rozhodnutie správneho súdu (teda na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej). Správny
súd má za to, že otázka okruhu účastníctva konania nie je otázkou, ktorá môže mať, aj čo len hypotetickývýznam na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej – jedná sa o otázku procesného charakteru.
K danému správny súd podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžrk/1/2020 zo dňa 30.09.2021, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 13/2022, ktorý ustálil, že v prípade uznesenia,
ktorým sa podľa § 33 SSP do konania pribrali ďalší účastníci konania, ide o uznesenie, ktorým sa
upravuje vedenie konania (nejedná sa tak o rozhodnutie vo veci samej).

96. S odkazom na uvedené správny súd podčiarkuje, že predmetom súdneho konania je preskúmanie

zákonnosti napadnutých rozhodnutí a nie otázok, ktoré súvisia s účastníctvom Úrad na ochranu
oznamovateľov (teda otázok procesného charakteru). Inak povedané, aj v prípade, ak by Úrad na
ochranuoznamovateľovnebolúčastníkompredmetnéhosúdnehokonania,jehoprípadnáneúčasťnemá
vplyvnarozhodnutiesprávnehosúdu(nameritoveci)–tusprávnysúduvádza,žeďalšíúčastníkkonania
sa môže svojho účastníctva v správnom súdnom konaní aj vzdať, pričom v takomto prípade správne
súdne konanie vo veci samej pokračuje naďalej.

A) K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nepožiadal o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu
oznamovateľov

K charakteru ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti – vo vzťahu k smernici

97. Správny súd prvotne poukazuje na to, že zákon o ochrane oznamovateľov je výsledkom
implementácie smernice. To zodpovedá najmä logike zákona o ochrane oznamovateľov. Je dôležité
si uvedomiť, že zákon o ochrane oznamovateľov je implementáciou smernice, a preto je potrebné
ho vykladať eurokonformne, hoci z rozhodnutia vnútroštátneho zákonodarcu dopadá táto ochrana aj

na čisto vnútroštátne informácie. Smernica má podľa bodu 5 svojej preambuly zaistiť účinnú ochranu
oznamovateľov, a to z dôvodov vymedzených v bode 1 preambuly - „[o]soby, ktoré pracujú pre
verejnú alebo súkromnú organizáciu alebo sú v styku s takouto organizáciou v pracovnom kontexte,
sú často prvé, ktoré vedia o hrozbách alebo poškodení verejného záujmu, ktoré v danej súvislosti
vzniká. Nahlásením porušení práva Únie, ktoré poškodzujú verejný záujem, takéto osoby konajú ako

„oznamovatelia“ a tým zohrávajú kľúčovú úlohu pri odhaľovaní takýchto porušení a pri predchádzaní
takýmto porušeniam a pri zaručovaní blaha spoločnosti. Strach z odvetných opatrení však možných
oznamovateľov často odrádza od nahlasovania svojich obáv alebo podozrení. V tejto súvislosti sa na
úrovni Únie aj medzi národnej úrovni čoraz viac uznáva, že je dôležité zabezpečiť vyváženú a účinnú
ochranu oznamovateľov.“

98. K danému správny súd ďalej odkazuje najmä na bod 37 recitálu smernice, podľa ktorého: „[n]a
účinné presadzovanie práva Únie by sa ochrana mala priznať čo najširšiemu okruhu kategórií osôb,
ktoré, bez ohľadu na to, či ide o občanov Únie alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, majú vzhľadom
na ich pracovné činnosti, bez ohľadu na povahu uvedenej činnosti a na to, či je platená alebo nie,

privilegovaný prístup k informáciám o porušeniach, ktorých nahlásenie by bolo vo verejnom záujme,
a ktoré môžu byť v prípade ich nahlásenia postihnuté odvetnými opatreniami. Členské štáty by mali
zabezpečiť, aby sa potreba ochrany určovala s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti, a nielen
na základe povahy vzťahu, a to tak, aby bola zahrnutá celá škála osôb prepojených v širšom zmysle s
organizáciou,vktorejdošlokporušeniu.“Správnysúdsúčasnepoukazujeajnabod38recitálusmernice,

ktorý uvádza: „[o]chrana by sa mala v prvom rade vzťahovať na osoby, uplatňovať na osoby, ktoré sú v
pozícii „pracovníkov“ v zmysle článku 45 ods. 1 ZFEÚ v súlade s výkladom Súdneho dvora konkrétne
osoby, ktoré vykonávajú počas určitého obdobia v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za
ktoré dostávajú odmenu (…) pojem „pracovník“ zahŕňa tiež úradníkov, zamestnancov verejnej správy,
ako aj ďalšie osoby, ktoré pracujú vo verejnom sektore.“

99. Vyššie uvedený úmysel sa premieta aj do znenia čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice, ktorý výslovne
počíta s ochranou štátnych zamestnancov, pričom smernica na žiadnom svojom mieste nevylučuje, aby
sa ochrana poskytla aj príslušníkom policajného zboru.

100. Smernica tak uložila členským štátom Európskej únie (vrátane Slovenskej republiky) povinnosť
zaviesť vo vnútroštátnom právnom poriadku ochranu oznamovateľov aspoň na takej minimálnej úrovni,
ktorúsamaupravuje(uvedenévyplývaajzčl.25ods.1smernice).Smernicatedapredstavujeminimálnu
harmonizáciu s cieľom zaistiť spoločný minimálny štandard ochrany oznamovateľov naprieč členskýmištátmi, pričom jednotlivé členské štátny môžu prijať úpravu, ktoré oznamovateľom poskytne vyššiu mieru
ochrany (k tomu pozri aj na právnu teóriu – Nulíček, M. – Cervanová, A. – Nonnemann, F. – Kráľová,
M. Zákon o ochraně oznamovatelů, Praha : Wolters Kluwer, 2023, s. 1). Na doplnenie správny súd

udáva, že použitie smernice ako legislatívneho nástroja je praktickou aplikáciou princípu subsidiarity
normotvorcom Európskej únie, pričom jej účelom je zbližovanie práva a možno tak povedať, že smernice
súhlavnýmnástrojomharmonizácienárodnéhoprávasprávomEurópskejúnie.Základomharmonizácie
sú preto, že umožňujú veľmi pružné zavádzanie určitých európskych právnych inštitútov, resp. noriem
do národného práva členských štátov. Pri interpretácii cieľov smernice nie je zároveň možné podceňovať

preambulu smernice, pretože táto slúži na interpretáciu normatívneho textu smernice, a to tak pri jej
transpozícii do národného právneho poriedku, ako aj pri jej interpretácia za účelom jej aplikácie v prípade
použitia priameho účinku smernice (k tomu pozri aj Hodás, M. Dopady normotvorby Európskej únie
na normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívneho techniky a normotvorných
procesov, Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2018, s. 50-51, s. 62).

101. Čo sa týka osobnej pôsobnosti smernice, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného (citované relevantné
časti preambuly smernice a čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice), smernica odôvodňuje priznanie ochrany
oznamovateľom tým, že zamestnanci a ďalšie osoby vykonávajúce prácu pre subjekty verejného
a súkromného práva sú často prvými, kto sa dozvie o ohrození alebo poškodení verejného záujmu.
Oznamovateľmi tak môžu byť nielen zamestnanci, ale aj osoby v služobnom pomere. Z hľadiska

vymedzenia osobnej pôsobnosti smernice je tak významné, že táto sa vzťahuje ako na osoby pracujúce
v súkromnom sektore, tak aj na osoby pracujúce vo verejnom sektore, ktoré získali informácie
o protispoločenskej činnosti.

102. Účelom smernice je o. i. aj poskytnúť právnu ochranu osobám, ktoré sa z rôznych dôvodov

rozhodnú oznámiť protispoločenské správanie, o ktorom sa dozvedeli. Smernica tak predpokladá, že
po vykonaní oznámenia (ako dôsledok oznámenia) nebude žiadnym spôsobom dotknuté postavenie
oznamovateľa,apretosmernicavčl.19upravuje,žečlenskéštátnyprijmúvšetkyopatrenia,abyzakázali
akúkoľvek formu odvetných opatrení, pričom smernica demonštratívne („a to najmä vo forme“) upravuje
niektoré formy odvetných opatrení. Smernica v čl. 19 písm. a) upravuje ako jednu z foriem odvetného

opatrenia aj pozastavenie výkonu činnosti, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že smernica vyslovene
pamätá aj na odvetné opatrenia, ktoré sa môžu špecificky vyskytovať v oblasti štátnej služby.

103. Smernica k informáciám o porušeniach v čl. 5 ods. 2 uvádza, že informácie o porušeniach sú
informácie, vrátane odôvodnených podozrení o skutočných alebo možných porušeniach a o pokusoch

zatajiť takéto porušenia, ku ktorým došlo alebo ku ktorým veľmi pravdepodobne dôjde v organizácii,
v ktorej nahlasujúca osoba pracuje alebo pracovala, alebo v inej organizácii, s ktorou nahlasujúca
osoba je alebo bola v kontakte prostredníctvom svojej práce. Oznámenie o protispoločenskej činnosti
tak nie je naviazané výlučne len na informácie, týkajúce sa organizácie, v ktorej oznamovateľ pracuje,
ale je naviazané aj na informácie, ktoré sa týkajú organizácii, s ktorou bol v kontakte a nebol priamo

v pracovnom alebo inom obdobnom vzťahu. Uvedené je práve výsledkom verejného záujmu, a to, aby
došlo k vyšetrovaniu protispoločenského konania, ktoré nemusí byť vždy naviazané len na „pracovisko“
oznamovateľa.

104. Súhrnom tak možno konštatovať, že smernica (i) predpokladá a nevylučuje, že oznamovateľom

môže byť aj príslušník policajného zboru (teda osoba v služobnom pomere), (ii) informáciou o
porušeniach nie je len informácia naviazaná na zamestnávateľa oznamovateľa, ale aj informácia
o porušeniach mimo tohto zamestnávateľa a (iii) ochrana tak nie je naviazaná len na informácie týkajúce
sa zamestnávateľa oznamovateľa.

K charakteru ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti – vo vzťahu k zákonu o ochrane
oznamovateľov

105. Ako to už správny súd viackrát uviedol, zákon o ochrane oznamovateľov je transpozíciou smernice,
pričom z nej vychádza a musí poskytovať minimálne štandardy tak, ako ich upravuje smernice.

106. Na účely vymedzenia, kto je oznamovateľom protispoločenskej činnosti je potrebné poukázať na
§ 1 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý uvádza, že zákon upravuje podmienky
poskytovania ochrany osobám v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu v súvislostis oznamovaním kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Následne je potrebné vyložiť, o aký
okruh osôb sa jedná – je potrebné vyložiť pojem „osoba v pracovnoprávnom vzťahu.“ Vo vzťahu
k výkladu daného je nutné aplikovať § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý uvádza,

že pracovnoprávnym vzťahom je pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer.

107. Samotný zákon o ochrane oznamovateľov tak určuje, že oznamovateľom môže byť aj príslušník
policajnéhozboru,ktorýjevštátnejslužbenapodkladezákonaoštátnejslužbe(uvedenéjeplnevsúlade

aj so znením smernice). Tu správny súd len na doplnenie relevantných informácií odkazuje na § 2 ods.
1 zákona o štátnej službe, ktorý definuje, že policajtom sa rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom
pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. Služobný pomer pritom
s odkazom na § 16 ods. 1 zákona o štátnej službe vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného
o prijatí občana do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu.

108. Na podklade uvedeného tak správny súd zastáva názor, že ako smernica, tak aj zákon o ochrane
oznamovateľov jednoznačne predpokladajú, že oznamovateľom môže byť aj príslušník policajného
zboru v služobnom pomere, a teda mu môže byť poskytnutá ochrana na základe zákona o ochrane
oznamovateľov.

109. Vo vzťahu k oznamovanej informácii správny súd poukazuje na § 2 písm. b) zákona
o ochrane oznamovateľov, pričom oznámením je uvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba
dozvedela v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom alebo iným obdobným vzťahom a ktoré sa týkajú
protispoločenskej činnosti. Vychádzajúc z dôvodnej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov možno
konštatovať, že samotný zákonodarca definoval oznámenie ako „uvedenie akýchkoľvek skutočností,

ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti a kvalifikované oznámenie je uvedenie skutočností, ktoré
môžu prispieť k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti. Rozlišovanie medzi týmito pojmami má
význam vo vzťahu k poskytovanej ochrane. Oproti platnej úprave sa však pri definícii kvalifikovaného
oznámenia nevyžaduje „vyššia kvalita informácií“. Nemusí ísť teda o informácie, ktoré môžu
významnou mierou prispieť alebo prispeli k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti.“ Je preto

nesprávny výklad, ak sa skutočnosti týkajúce protispoločenskej činnosti formalisticky napájajú výlučne
k zamestnávateľovi oznamovateľa.

K vzniku ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov

110. Správny súd uvádza, že ochrana zákona o ochrane oznamovateľov v zmysle čl. 6 ods. 1
smernice a jeho implementujúceho § 7 zákona o ochrane oznamovateľov sa aktivuje v čase, kedy je
oznámenie vykonané, a to spôsobom, ktorý právne predpisy upravujú. Zákon o ochrane oznamovateľov
a ním poskytnutá ochrana teda funguje ako pomyselná nepriestrelná vesta proti odvetným opatreniam,
samozrejme od okamihu, kedy si ju potenciálny oznamovateľ „nasadí“, teda vykoná oznámenie podľa

zákona o ochrane oznamovateľov. Týmto okamihom sa mu aktivuje ochrana proti možných odvetným
opatreniam (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8Ads/100/2025
zo dňa 22.10.2025). Smernica a v jej stopách aj zákon o ochrane oznamovateľov, ktorý ju implementuje,
sa tak snaží zabrániť tomu, aby potenciálni oznamovatelia boli od podávania oznámení odradení
obavamizmožnýchodvetnýchopatrení,ktorébyimmohlihroziťvdôsledkuučineniaoznámenia.Cieľom

smernice a aj zákona o ochrane oznamovateľov je teda motivovať oznamovateľov k tomu, aby neotáľali
s oznámením v dôsledku obavy z odvetných opatrení, ale naopak, aby ho vykonali čo najskôr. Preto
smernica a aj zákon vytvárajú mechanizmy, ktoré už od okamihu podania oznámenia chránia proti
odvetným opatreniam.

111. S prihliadnutím na predmetný prípad správny súd odkazuje na už spomenutý § 7 zákona o ochrane
oznamovateľov, ktorý upravuje základné východiská ochrany oznamovateľa. Uvedené ustanovenie
predpokladá, že zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom
vzťahu voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý chránený oznamovateľ nedal súhlas, len so
súhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov. Podmienka predchádzajúceho súhlasu nie je potrebná

(okrem prípadu, že oznamovateľ vyjadrí súhlas s pracovnoprávnym úkonom), ak sa (i) chránenému
oznamovateľovi pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo (ii) sa jedná o pracovnoprávny úkon
súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá
nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.112. Jednou z výnimiek podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je priznanie nároku
chránenému oznamovateľovi. Na podklade dôvodovej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov je

potrebné uviesť, že samotný zákonodarca uviedol, že súhlas sa nebude vyžadovať iba v prípade, ak
sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok (napr. povýšenie v prípade osôb v služobnom pomere).
Výnimka sa teda vzťahuje na situáciu, v rámci ktorej sa postavenie chráneného oznamovateľa zlepšuje/
nesťažuje (nezhoršuje) – to znamená, že sa priznáva nárok – napr. priznanie odmeny, benefitov v práci,
zvýšenie mzdového ohodnotenia, povýšenie a pod.

113. Ďalšou výnimkou podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je situácia, kedy sa jedná
o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej
skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Zákonodarca v dôvodovej správe k danému
uviedol, že sa jedná o situácie, ak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, ktorý nemôže
ovplyvniť zamestnávateľ (napr. strata vyžadovanej bezúhonnosti). Výnimka sa teda vzťahuje na situácie,

kedy nie je skončenie pracovnoprávneho vzťahu v dispozícii zamestnávateľa, ale v okolnostiach,
stojacich mimo jeho dispozície – napr. právoplatné odsúdenie za trestný čin, strata bezúhonnosti, zmena
zdravotného stavu, ktorý je vyžadovaný na tú-ktorú prácu a pod.

114. Okrem vyššie uvedených výnimiek je však vo vzťahu k osobe chráneného oznamovateľa

potrebné postupovať podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Samotný zákonodarca
k zákonu o ochrane oznamovateľov dôvodil, že vznik ochrany a nadobudnutie právneho postavenia
chráneného oznamovateľa je významnou zmenou v statuse oznamovateľa ako zamestnanca (tak ako
je zamestnanec definovaný v zákone o ochrane oznamovateľov). Priznanie tohto právneho postavenia
má na jednej strane zamedziť postihu zamestnanca, motivovaného oznámením zamestnanca o

protispoločenskej činnosti, čiže ho chrániť a na druhej strane súčasne povzbudiť iných zamestnancov na
oznamovanie skutočností o protispoločenskej činnosti, keďže tieto oznámenia sú podávané vo verejnom
záujme. Chránený oznamovateľ má právo na to, aby akýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa
do jeho práv a povinností zamestnanca, vykonaný bez jeho súhlasu, podliehal predchádzajúcemu
schváleniu. Zákonodarca v dôvodnej správe potvrdil, že Úrad na ochranu oznamovateľov je tou

autoritou, ktorá v rámci konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu poskytuje ochranu chránenému
oznamovateľovi vo vzťahu ku konkrétnemu pracovnoprávnemu úkonu tak, aby vzhľadom na svoju
nezávislosť garantoval, že zamestnávateľ nebude oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej
činnosti postihovať. Predchádzajúci súhlas úradu sa tak stáva imanentnou súčasťou ochrany
chráneného oznamovateľa, podmieňujúcou platnosť právneho úkonu zamestnávateľa alebo zákonnosť

jeho rozhodnutia. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v
pracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť
o predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s ustanovenými obsahovými náležitosťami,
ktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho
odôvodnenie.

K prejednávanému prípadu

115. Po preskúmaní žaloby a administratívneho spisu, s prihliadnutím na vyššie uvedené východiská
správny súd konštatuje, že povinnosťou orgánu verejnej správy (žalovaného) bolo v súlade s § 7 ods. 1

zákona o ochrane oznamovateľov požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o súhlas s postupom voči
žalobcovi. Podľa názoru správneho súdu sa rozhodovanie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby
subsumuje pod pracovnoprávny úkon podľa zákona o ochrane oznamovateľov, na ktorý je potrebný
súhlas úradu. Ako to už správny súd uviedol, pracovnoprávnym vzťahom je podľa § 2 písm. e) zákona
oochraneoznamovateľovajštátnozamestnaneckýpomeraleboslužobnýpomer,pričomjenepochybné,

že žalobca je príslušníkom PZ, jeho služobný pomer trvá, a je teda v pracovnoprávnom vzťahu podľa §
2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov so žalovaným. Je tak splnený predpoklad na to, aby sa vo
vzťahu k žalobcovi, za splnenia všetkých podmienok, aplikoval zákon o ochrane oznamovateľov.

116. Súčasne úmyslom zákonodarcu jednoznačne bolo (ako to uviedol správny súd vyššie), aby

akýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa do práv a povinností zamestnanca ako chráneného
oznamovateľa (zamestnanca tak ako ho vymedzuje zákon o ochrane oznamovateľov), vykonaný bez
jehosúhlasu,podliehalpredchádzajúcemuschváleniu.Vzhľadomnauvedenéjetaknepochybné,žepod
akýkoľvek zásah možno subsumovať aj dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby – jedná sa o zásahslužobného úradu voči príslušníkovi PZ, v súvislosti s výkonom štátnej služby. Tým, že zákon o ochrane
oznamovateľov v § 7 ods. 1 žiadnym spôsobom nediferencuje tieto úkony/zásahy zamestnávateľa
(odhliadnuc od výnimky, ktorú priamo uvádza), správny súd zastáva názor, že rozhodnutie o dočasnom

pozbavení výkonu štátnej služby je pracovnoprávnym úkonom, na ktorý je potrebný predchádzajúci
súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (v prípade chráneného oznamovateľa). V danom prípade
tak neobstojí argumentácia žalovaného, ktorou poukazoval na verejný záujem pri potrebe vydania
rozhodnutia o dočasnom pozbavení žalobcu výkonu štátnej služby a na potrebu jeho uprednostnenia
– účelom ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti je ochrana pred akýmkoľvek zásahom zo

strany zamestnávateľa, ktorý v konaní pred Úradom na ochranu oznamovateľov bude dokazovať, že
sa nejedná o odvetné opatrenie, pričom nie je vylúčený súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov na
takýto pracovnoprávny úkon.

117. Je nepochybné, že žalobcovi bola opatrením úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 05.10.2023
poskytnutá ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov, a teda stal sa chráneným oznamovateľom

– existenciu poskytnutej ochrany koniec koncov nespochybnil ani žalovaný. Dané opatrenie prokurátora
bolo žalovanému riadne oznámené (opak nikdy netvrdil), a preto bolo jeho povinnosťou prihliadnuť
aj na zákon o ochrane oznamovateľov. Na doplnenie správny súd udáva, že poskytnutie ochrany
žalobcovi prokurátorom bolo vykonané s odkazom na § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,
a teda, žalobcovi bola poskytnutá ochrana Úradom špeciálnej prokuratúry, nie Úradom na ochranu

oznamovateľov, pričom doručením oznámenia o poskytnutí ochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ
stáva chráneným oznamovateľom – podľa informácií zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov
bolo toto oznámenie žalovanému doručené dňa 11.10.2023 – od tohto momentu sa tak žalobcovi
poskytla ochrana, a preto od tohto momentu bol žalovaný povinný v prípade akéhokoľvek vykonania
pracovnoprávneho úkonu voči žalobcovi aplikovať zákon o ochrane oznamovateľov.

118. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného o tom, že tento právny predpis nie
je potrebné aplikovať, naopak, zákon o ochrane oznamovateľov dopĺňa zákon o štátnej službe,
pričom tieto dva právne predpisy stoja nezávisle vedľa seba. Ako už uviedol správny súd vyššie,
predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov sa stáva imanentnou súčasťou ochrany

chráneného oznamovateľa. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v
pracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť
o predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s ustanovenými obsahovými náležitosťami,
ktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho
odôvodnenie. Neobstojí tak zjavne nesprávna argumentácia žalovaného v tej časti, kedy poukazoval na

výklad týchto dvoch noriem – ich konkurenciu, resp. výklad týkajúci sa špeciality právnej normy. Je tak
nesprávny aj výklad žalovaného, ktorý poukázal na to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov
je obsolentnou právnou úpravou – uvedené ustanovenie je súčasťou platného právneho poriadku,
je výsledkom smernice, pričom žalovaný neuviedol žiadnu právne relevantnú skutočnosť k tomu, na
podkladečohodospelkzáveruoobsolentnostiprávnejnormy.Obsolentnáprávnanormajetotižprávnou

normou, ktorá síce spĺňa podmienky platnosti, ale vymizla z právneho užívania, pričom nikdy nebola
derogovaná. V praxi ide najčastejšie o predpisy alebo časti predpisov, ktoré v dôsledku uplynutia
dlhšieho časového obdobia zastarali, ich ustanovenia nemožno reálne aplikovať na spoločenské vzťahy
práve v dôsledku ich zmeny, vzniku alebo zániku, sú však naďalej platné, no len vďaka tomu, že nedošlo
k ich formálnemu zrušeniu predpísaným spôsobom, alebo ide o „jednorazové“ predpisy, ktorých dôvod

prijatia pominul krátko potom ako vznikli (tu pozri napr. Prusák, J. Obsolentná/absolentná právna norma,
verejnoprávna korporácia a verejnoprávna inštitúcia. In Justičná revue, 58, 2006, č. 11, s. 1 a nasl.).
Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí žiadne takého dôvody neuviedol, pričom ako to správny súd
uviedol vyššie, § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je platnou a účinnou právnou normou, ktorá
sa aplikuje na spoločenské vzťahy. Zároveň, aj vo vzťahu k odkazu žalovaného na doposiaľ nerozvinutú

judikatúru správnych súdov, správny súd uvádza, že ním uvádzaná judikatúra (uznesenie KS BA sp. zn.
8CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2020 alebo sp. zn. 8CoPr/15/2023 zo dňa 25.01.2024) nie je judikatúra
správneho súdu – uvedené rozhodnutia sú rozhodnutia civilné, pričom vo svojom merite neriešili otázky,
týkajúce sa správneho súdnictva – jednalo o konania vo veciach nariadenia neodkladného opatrenia,
ktorý je inštitútom výlučne civilného práva.

119. Neobstojí ďalej ani argument žalovaného o tom, že stál „pred dilemou“, či vyhovieť „obsolentnej“
právne úprave (za obsolentnú právnu úpravu teda žalovaný považoval § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov). Povinnosťou orgánu verejnej správy je prihliadnuť na platné a účinné právne predpisya konať v ich súlade. Tu správny súd poukazuje napr. na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 499/2011 zo dňa 22.11.2011, podľa ktorého: „neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného

v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II.
ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09) ... Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v
každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).“ Súčasne je potrebné pripomenúť,
že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky. Jej vplyvom dochádza k vsunutiu ústavných obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona,

cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri
výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s prihliadnutím
na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými
je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie postupovať tiež
v súlade s právne záväznými predpismi Európskej únie (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/1/2019 zo dňa 18.02.2020).

120. Prejednávaná vec je podľa názoru správneho súdu príkladom zlyhania výkladu právnych noriem
zo strany orgánu verejnej správy. Jednoznačná právna úprava nebola vyložená s odkazom na jej účel,
ale nesprávne formalisticky. Žalovaný totiž svoj výklad založil na skutočnostiach, ktoré neodzrkadľovali

účel právnej normy, ktorý zákonodarca zamýšľal. Súčasne je potrebné uviesť, že je úlohou žalovaného
ako orgánu verejnej správy konať a vykladať právne normy tak, aby neboli vykladané izolované,
formalisticky a zjavne v rozpore s ich účelom. Neobstojí ani argument žalovaného, že ako orgán verejnej
správy, viazaný početnými povinnosťami v zmysle mnohých právnych predpisov, stojí pred dilemou
aplikácie zákona o ochrane oznamovateľov a vystavenia sa potenciálnemu riziku omeškania s plnením

svojich povinností voči individuálnym osobám, ako aj voči verejnému záujmu, na jednej strane, alebo
na druhej strane striktného rešpektovania príslušných zákonov a vystavenia sa možnému postihu zo
strany Úradu na ochranu oznamovateľov (strana 29 napadnutého rozhodnutia). Uvedená myšlienková
konštrukcia žalovaného je už však zo svojej podstaty nesprávna – orgán verejnej správy, ktorým
nepochybne žalovaný je, je povinný striktne rešpektovať príslušné zákony a tieto aplikovať v súlade s ich

účelom. Správny súd opakovane podčiarkuje, že povinnosťou žalovaného je aplikovať a vykladať všetky
príslušné právne predpisy v ich vzájomných súvislostiach. Orgán verejnej správy, osobitne ústredný
orgán štátnej správy akým je žalovaný, by mal byť garantom zákonnosti, profesionálom, ktorý pozná
právo.

121. Ďalej neobstojí ani argument žalovaného v tom, že v prípade, ak by požiadal o predchádzajúci
súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov, došlo by k porušeniu efektívneho a včas vydaného rozhodnutia
vo vzťahu k policajtom, ktorí sú podozriví z úmyselnej trestnej činnosti. Vo vzťahu k žalobcovi boli
rozhodnutia založené na uznesení o vznesení obvinenia zo septembra 2021, pričom personálny
rozkaz bol vydaný v novembri 2023, teda po viac ako dvoch rokoch. Tento samotný časový odstup

z podstaty veci spochybňuje potrebu včasného vydania rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu
štátnej služby. V tomto smere dáva správny súd do pozornosti, že v jednoduchých prípadoch
Úrad na ochranu oznamovateľov rozhodne bezodkladne a v ostatných veciach do 30 dní odo dňa
doručenia žiadosti o udelenie súhlasu (§ 7 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov). Zákon tak
stanovuje krátke lehoty na vydanie rozhodnutia o udelenie súhlasu, pričom aj ochrana oznamovateľov

protispoločenskej činnosti v sebe obsahuje prvky verejného záujmu – jedná sa o ochranu osôb, ktoré
nahlásili protispoločenskú činnosť, pričom práve ochrana im poskytnutá je výsledkom verejného záujmu
na odhaľovaní protispoločenskej činnosti. Daná argumentácia žalovaného tak neobstojí. Správny súd
pripomína, že Úrad na ochranu oznamovateľov v konaní o udelenie súhlasu preskúmava všetky
relevantné skutočnosti, pričom nie je vylúčené, že by Úrad na ochranu oznamovateľov udelil súhlas na

vykonanie pracovnoprávneho úkonu.

122. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentoval tým, že vo vzťahu k žalobcovi sa aplikuje
jedna z výnimiek podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda, že mu bol priznaný nárok,táto argumentácia je zjavne nesprávna. Ako uviedol správny súd vyššie, za priznanie nároku sa na
účely zákona o ochrane oznamovateľov sa považuje situácia, kedy sa oznamovateľovi zlepšuje jeho
postavenie v pracovnoprávnom vzťahu. V prípade žalobcu to tak však nie je. Žalobca bol dočasne

pozbavený výkonu štátnej služby, pričom to, že sa žalobcovi priznal služobný plat vo výške minimálne
mzdy s odkazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe nie je možné považovať za priznanie nároku.
Samotná dôvodová správa k zákonu o štátnej službe uvádza, že „vzhľadom na to, že policajt v tomto
období nevykonáva štátnu službu, patrí mu iba náhrada služobného platu.“ Jedná sa tak o náhradu
služobného platu a nie o priznanie akékoľvek nároku, pričom personálnym rozkazom sa len aplikovala

zákonná podmienka kráteného služobného platu.

123. Ako nesprávnu argumentáciu ďalej správny súd vyhodnotil aj to, že žalovaný mal za preukázané
splnenie aj ďalšej výnimky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, kedy poukázal na to, že
spojenie „súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu“ je potrebné vykladať čo najextenzívnejšie
a odkázal aj na poznámku pod čiarou a na § 66 zákona č. 55/2017. V prvom rade správny súd vyhodnotil

ako zjavne zmätočné tvrdenia žalovaného, ktorý na jednej strane poukazuje na dočasný charakter
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby a na to, že bolo jeho úlohou vyhodnotiť podmienky na
jeho uplatnenie a na strane druhej poukazuje na to, že sa jedná o úkon súvisiaci so skončením vzťahu.
Jedná sa tak o zjavne nevyváženú argumentáciu, ktorá sa u žalovaného prispôsobuje okolnostiam.
Správny súd však podčiarkuje, že rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta

je rozhodnutím predbežnej povahy, účelom ktorého je zabezpečiť výkon štátnej služby, pričom sa však
daným rozhodnutím nekončí služobný pomer a policajt dočasne pozbavený výkonu štátnej služby je
neustálepríslušníkomPZ,atedamuslužobnýpomertrvá.Argumentáciažalovaného,ktorouprezentoval
svoje úvahy vo vzťahu k naplneniu druhej výnimky, je tak zjavne nesprávna a v rozpore s inštitútom
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.

124. Zároveň neobstojí argument žalovaného o tom, že predmetnú výnimku je potrebné vykladať
čo možno najextenzívnejšie. Zákon o ochrane oznamovateľov jednoznačne uvádza, že „ak ide
o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej
skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ Súčasne ako to už správny súd uviedol

vyššie, ide o výnimku, ktorá sa viaže výlučne na skončenie pracovnoprávneho vzťahu v prípadoch,
ktoré sú nezávislé od zamestnávateľa – v predmetnom prípade však dané dôvody neboli tvrdené a ani
preukázané (zároveň boli popreté aj žalovaným v tých častiach napadnutého rozhodnutia, v ktorých
správnepoukazovalnato,žedočasnýmpozbavenímvýkonuštátnejslužbysaslužobnýpomernekončí).

125. Ak žalovaný na podporu argumentácie odkazuje na poznámku pod čiarou k § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov, ani dané nemôže podľa správneho súdu obstáť. Je síce pravdou, že
poznámka pod čiarkou k danému ustanoveniu odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017, avšak poznámka
pod čiarou nemá normatívnu povahu, čo znamená, že neobsahuje pravidlo správania vzťahujúce sa
na skupinu prípadov rovnakého druhu a neurčitého počtu adresátov, ale naopak, taxatívnym alebo

demonštratívnym spôsobom odkazujú na iné právne predpisy, ktoré sa aplikujú spolu s právnym
predpisom, v ktorom sa poznámka pod čiarou nachádza. Poznámky pod čiarou tak nemajú normatívny
charakter, a nie sú teda záväznou súčasťou pravidla správania sa, ale len legislatívnou pomôckou (k
tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/5/2021 zo
dňa 31.05.2022). Teda v prípade, ak žalovaný odkazoval na § 66 zákon č. 55/2017, a to bez toho, aby

prihliadolnato,žetátopoznámkapodčiarounemánormatívnupovahu,pochybil.Súčasneakotouviedol
správny súd vyššie, smernica predpokladá, že odvetným opatrením môže byť aj pozastavenie výkonu
činnosti, čo možno analogicky priradiť aj k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby.

B) K námietke žalobcu, týkajúcej sa časového obmedzenia dočasného pozbavenia žalobcu výkonu

štátnej služby

126. Žalobca namietol, že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom o štátnej službe, keď bol
žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do času právoplatného skončenia trestného stíhania.
Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako dôvodnú.

127. V prvom rade je potrebné uviesť, že časové hľadisko dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby
je jednoznačne a jasne upravené v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, na podklade ktorého možno
policajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie všakna šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené
trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia.

128. Časové hľadisko upravené v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe tak reflektuje samotný inštitút
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby – jedná sa o rozhodnutie predbežnej povahy, a preto je
potrebné, aj vo vzťahu k minimalizácii zásahov do práv policajta, ktorý má byť dočasne pozbavený
výkonu štátnej služby, ako aj s prihliadnutím na ďalšie relevantné skutočnosti (napr. prezumpcia neviny),
aby bola maximálna lehota dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby striktne dodržaná a predĺžená

len vo výnimočných prípadoch, ktoré však musia byť konkrétnym spôsobom odôvodnené.

129. Zákon o štátnej službe tak jednoznačne predpokladá, že v prvom kroku môže byť výkon štátnej
služby dočasne pozbavený len na dobu nevyhnutne potrebnú, a to najdlhšie na šesť mesiacov - §
46 ods. 2 zákona o štátnej službe pritom vo vzťahu k tomuto časovému hľadisku žiadnym spôsobom
nerozlišuje, či ide o dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o štátnej službe. Až vo

vzťahu k predĺženiu tejto doby zákon stanovuje, že táto doba (teda nevyhnutne potrebná, najdlhšie
však na šesť mesiacov) môže byť výnimočne predĺžená v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné
stíhanie, a to až do času jeho právoplatného skončenia. Toto predĺženie nevyhnutne potrebnej doby,
najdlhšie však na šesť mesiacov, nie je bezbrehé, ale musia byť kumulatívne naplnené zákonom
stanovené podmienky – (i) v prvom kroku dočasne pozbavený výkon na nevyhnutne potrebnú dobu,

najdlhšie na šesť mesiacov a (ii) v druhom kroku existencia výnimočných okolností, ktoré musia byť
konkrétnym spôsobom špecifikované a odôvodnené, a to len v prípade vedeného trestného stíhania.
K danému správny súd poukazuje aj na súdnu prax kasačného súdu, ktorý uviedol, že „rozhodnutie
o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta je rozhodnutím predbežnej povahy, účelom
ktorého je zabezpečiť výkon štátnej služby v súlade so zákonom po dobu nevyhnutne potrebnú na

objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov (Túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister
v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia.
Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby policajta.)“ (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/33/2019 zo dňa 30.04.2020).

130. Po oboznámení sa s administratívnom spisom však správny súd konštatuje, že žalobca bol ihneď
výkonu štátnej služby pozbavený do právoplatného skončenia trestného stíhania, a to bez toho, aby
bol splnený prvý krok (doba nevyhnutne potrebná, najdlhšie na šesť mesiacov) a následne neboli
v napadnutom rozhodnutí identifikované ani žiadne konkrétne výnimočné okolnosti na možné predĺženie
tejto doby. V administratívnom spise sa nenachádza ani zmienka o tom (napr. kópia predchádzajúceho

rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby na maximálne 6 mesiacov), že by bol žalobca
najprv výkonu štátnej služby pozbavený len na nevyhnutne potrebnú dobu a toto ani žalovaný netvrdil.
Samotný personálny rozkaz sa vo svojom odôvodnení obmedzil výlučne len na konštatovanie toho, že
„menovaný sa dočasne pozbavuje podľa § 46 ods. 2 zákona do právoplatného skončenia trestného
stíhania.“ Zo strany orgánu verejnej správy tak došlo k porušeniu § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe,

keď nerešpektoval časové hľadisko dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby u žalobcu, a tým tak
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

131. Vo vzťahu k danému neobstojí argumentácia žalovaného, ktorý sa dočasné pozbavenie výkonu
štátnej služby snažil odôvodniť tým, že v prípadoch trestného stíhania, kedy toto trestné stíhanie vedie

OČTK, nemožno odhadnúť dobu, a preto je právomocou ministra dočasne pozbaviť výkonu štátnej
služby až do právoplatného skončenia trestného stíhania. Uvedené tvrdenie nemá relevantný podklad
v zákone o štátnej službe.

C) K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného preukázania splnenia podmienok na to, aby mohlo

dôjsť k dočasnému pozbaveniu výkonu žalobcu štátnej služby

132. Žalobcanamietol,žežalovanýnezohľadnilviacerépodstatnéskutočnostiaokolnosti,nedostatočne
zistil skutkový stav veci a dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu naplnenia predpokladov pre
pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe. Žalobca

mal za to, že nesprávne právne posúdenie naplnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu
štátnej služby bolo spôsobené tým, že jediným podkladom žalovaného pre vydanie personálneho
rozkazu a napadnutého rozhodnutia bolo uznesenie o vznesení obvinenia, čo podľa žalobcu potvrdil
aj žalovaný, avšak žalobca mal za to, že vznesenie obvinenia je len jedným z dvoch zákonnýchpredpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne – tým druhým je preukázanie skutočnosti, že
ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo
priebeh objasňovania konania, čo však podľa žalobcu absentuje. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil

správny súd ako dôvodnú.

133. Vychádzajúc z § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, policajt sa musí dočasne pozbaviť
výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý
záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil

služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin. Citované ustanovenie tak
na aplikáciu inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby predpokladá kumulatívne naplnenie
dvoch podmienok, a to (i) existencia skutočností, ktoré odôvodňujú, že ďalšie ponechanie policajta vo
výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho
konania a (ii) existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.

134. Nutnosť kumulatívneho splnenia vyššie uvedených podmienok potvrdzuje aj ustálená súdna
prax, ktorá uvádza, že ďalšou podmienkou na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu
štátnej služby je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by
ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Rozhodovanie
nadriadeného je len realizáciou jeho právomoci dočasne pozbaviť policajta výkonu štátnej služby zo

zákonom predpokladaných dôvodov a zároveň právom nadriadeného rozhodovať v oblasti právne
determinovaných subjektívnych práv policajtov vo veciach služobného pomeru so záväznými právnymi
dôsledkami. Použitie inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby nie je inštitútom, ktorým sa
neguje garancia prezumpcie neviny alebo ktorým sa prejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej, ale je
lennástrojomnaochranuzáujmovspoločnosti,ktorýjeoprávnenýnadriadenýaplikovaťvprípadoch,keď

sú splnené zákonom stanovené podmienky. Tento zákon a ani obdobné právne predpisy nevymedzujú
obsah, a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem štátnej služby“ a tento pojem neupravuje ani
žiaden vykonávací predpis. Je teda na uvážení nadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez
akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil,
ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy štátnej služby (tu pozri rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžk/24/2017 zo dňa 30.04.2020 alebo rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019).

135. Správny súd súčasne analogicky poukazuje aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky
obsiahnuté v náleze sp. zn. I. ÚS 540/2012 zo dňa 24.04.2013 (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/36/2015 zo dňa 02.02.2016), ktorý uviedol:

„Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne konformný výklad ... je potrebné považovať výklad,
ktorý prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, keď uvádza: «Ak zákon ustanovuje v hypotéze právnej normy
určité predpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby“, je potrebné tento predpoklad

náležité objasniť, pretože protichodné konanie zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia a možnosť
svojvoľného rozhodovania príslušných orgánov.
V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý
ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto
povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže

podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu
s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich
rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol,
že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže

to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.
...
Rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej
polície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou
voblastiverejnejsprávy,pričomtakétorozhodnutienemôžebyťodôvodnenélenvšeobecnýmpoukazom

na „dôležitý záujem štátu“ bez toho, aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade
sťažovateľa. V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie
zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je
v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná.Na tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem „dôležitý záujem služby“ nedefinuje.
Naopak, práve pri absencii vymedzenia uvedeného pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby
pri odvolávaní nadriadených pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia

ministra dopravy posúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného
naplnený, teda či minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je
oprávnený. Nemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku,
že skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam rozhodnutia ministra
dopravy nie je právne významné.“

136. S prihliadnutím na uvedené správny súd súhlasí s tým, že jedna z podmienok, a to podmienka
toho, že policajt je dôvodne podozrivý z trestného činu sa preukazuje napr. uznesením o vznesení
obvinenia - uznesenie o vznesení obvinenia je relevantným podkladom na splnenie podmienky –
„dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu“ – to však samo o sebe nepostačuje.

137. Ako vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe (ktorú uviedol správny súd vyššie), je na uvážení
nadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení
všetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil, ktoré skutočnosti bude považovať za také okolnosti,
ktoré ohrozujú dôležitý záujem štátnej služby (alebo priebeh objasňovania jeho konania). Uvedené je
potrebné nutné naplniť konkrétnymi okolnosťami, čo však v predmetnom prípade absentovalo. Žalovaný

sa v majorite zaoberal najmä (i) vzneseným obvinením ako jediným relevantným podkladom pre vydanie
rozhodnutí a (ii) všeobecnými konštatovaniami o dôležitom záujme štátnej služby, pričom však nemožno
nájsť v napadnutých rozhodnutiach konkrétne okolnosti vo vzťahu k žalobcovi, ktoré by dostatočným
spôsobom naplnili uvedený pojem.

138. Personálny rozkaz sa vo svojom odôvodnení obmedzil výlučne na konštatovanie toho, že
„ďalšie ponechanie menovaného vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej
služby a priebeh objasňovania jeho konania.“ Bližšie a konkrétnejšie dôvody neboli v personálnom
rozkaze žiadnym spôsobom špecifikované. Žalovaný následne v napadnutom rozhodnutí konštatoval,
že práve vydané uznesenie o vznesení obvinenia je dostatočným podkladom a dôvodom k vydaniu

napadnutého rozhodnutia, a to v kontexte s tým, že by ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej
služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania (strana 37
napadnutého rozhodnutia). Následne sa žalovaný zameral na všeobecné konštatovania, s odkazom
na služobnú prísahu (§ 17 zákona o štátnej službe), úpravu tohto zákona a na odkaz na všeobecné
povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Jediná skutočnosť, ktorú by bolo

možné konkrétne priradiť k žalobcovi je informácia, uvedená na strane 39 napadnutého rozhodnutia,
kedy žalovaný konštatoval, že ak by bolo pravdou to, za čo bolo žalobcovi vznesené obvinenie,
nejestvovala záruka toho, že by žalobca nepokračoval v takejto nezákonnej činnosti, s cieľom
sťažiť alebo zmariť objasňovanie svojho vlastného protiprávneho konania. Okrem uvedeného však
správny súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenašiel žiadnu odôvodnenú racionálnu úvahu

a ani konkrétne okolnosti, ktoré by po posúdení odôvodňovali dostatočný záver, že bola naplnená
táto kumulatívna podmienka. Žalovaným tvrdené skutočnosti sú generické, všeobecné, pričom ako
v napadnutom rozhodnutí, tak ani v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne relevantné dôkazy,
ktoré by konkrétnym a racionálnym spôsobom odôvodňovali spomenutú podmienku - ako by jeho
ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh

objasňovania jeho konania. Z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by opisovali
žalobcu, resp. jeho úkony v rámci výkonu štátnej služby, ktoré by ohrozovali dôležitý záujem štátnej
služby.

139. Žalovaný síce na strane 39 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí

uvedený skutočný stav veci a z neho vyplývajúci dôvod dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby
žalobcu, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo
výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh ohrozovania jeho konania,
bol preukázaný v súlade s právnymi predpismi na základe podkladov nachádzajúcich sa v súvisiacom
materiáli, avšak uvedené tvrdenie nemá podklad v zistenom skutkovom stave. V administratívnom

spise sa nenachádza žiaden dôkaz, ktorý by tak, ako to tvrdil žalovaný, odôvodňoval splnenie
danej podmienky. Administratívny spis sa totiž obmedzil len na informáciu o vznesenom obvinení,
na personálny rozkaz, rozklad a napadnuté rozhodnutie. Iné dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia
žalovaného v administratívnom spise nie sú, a preto správny súd vyhodnotil, že napadnuté rozhodnutievychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci potrebného pre riadne právne posúdenie
veci.

140. Zároveň podľa názoru správneho súdu, aj s prihliadnutím na charakter dočasného pozbavenia
výkonu štátnej služby, nemôžu zostať bez povšimnutia okolnosti, na ktoré žalobca poukazoval – (i)
dôvodnosť trestného stíhania a uznesenie KS BA, (ii) časové hľadisko vznesenia obvinenia vo vzťahu
k vydaniu napadnutých rozhodnutí a (iii) to, že žalobca bol od vznesenia obvinenia v štátnej službe,
pričom z rozhodnutí nie je zrejmé, aké okolnosti sa zmenili, ak sa pristúpilo k dočasnému pozbaveniu

výkonu štátnej služby. Aj uvedené okolnosti je podľa správneho súdu nutné vyhodnotiť vo vzťahu
k splneniu tejto podmienky – a teda, či ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby, s prihliadnutím
na uvedené skutočnosti, ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho
konania.

141. Nutnosť naplnenia tejto zákonnej podmienky konkrétnymi okolnosťami (s prihliadnutím na osobu

a konanie žalobcu) je daná. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutého
rozhodnutia nevzhliadol žiadne konkrétne okolnosti a dôkazy, ktorými by žalovaný danú podmienku
obsahovo naplnil. Súčasne je potrebné súhlasiť so žalobcom, že ním tvrdené okolnosti (uvádzané
v predchádzajúcom bode tohto rozsudku) majú vplyv na vyhodnotenie, či je daná podmienka splnená.
Ak totiž počas dvoch rokov od vznesenia obvinenia žalobca vykonával štátnu službu, neboli voči nemu

vykonané žiadne pracovné alebo iné organizačné úkony zo strany nadriadeného v jeho neprospech (čo
potvrdil žalovaný aj na pojednávaní), je podľa názoru správneho súdu povinnosťou žalovaného, aby to,
že po viac ako dvoch rokoch od vznesenia obvinenia pristúpi k aplikácii § 46 ods. 1 zákona o štátnej
službe, dostatočne a presvedčivo odôvodnil a podporil relevantnými dôkazmi. Vo vzťahu k žalobcovi
to však absentuje, pričom správny súd nevzhliadol žiadnu dôvodnú okolnosť, ktorú by žalovaný tvrdil

a ktorá by odôvodňovala nutnosť, po viac ako dvoch rokoch od vznesenia obvinenia, aplikáciu inštitútu
dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.

D) K námietke žalobcu o tom, že žalovaný s ním zaobchádzal v rozpore so zákazom diskriminácie

142. Žalobca namietol, že žalovaný zaobchádzal so žalobcom v rozpore so zákazom diskriminácie,
pretože ak zamestnávateľ urobí voči zamestnancovi, ktorý má status chráneného oznamovateľa
negatívny postihujúci pracovnoprávny úkon v príčinnej súvislosti s jeho oznámením o protispoločenskej
činnosti, t. j. ide o odvetné opatrenie, takéto zaobchádzanie so zamestnancom je diskriminačné, pretože
ak by zamestnanec neoznámil protispoločenskú činnosť, t. j. neexistoval by tu dôvod oznámenia

kriminality alebo protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ by voči nemu nevykonal postihujúci
pracovnoprávny úkon. Žalobca mal za to, že žalovaný konal diskriminačne, keďže s ním zaobchádzal
menej priaznivo ako s inými policajtami s obdobným služobným zaradením ako žalobca, na ktorých
sa nedopadá rovnaký diskriminačný dôvod – oznámenie kriminality alebo protispoločenskej činnosti.
Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

143. Čo sa týka zásady zákazu diskriminácie, táto sa odvodzuje z článku 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Nikoho nemožno z dôvodov uvedených v tomto článku Ústavy Slovenskej
republiky poškodzovať alebo zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať. Nie je možné tento ústavný imperatív
vykladať takým spôsobom, že akákoľvek osoba má nárok na čokoľvek, na čo má nárok akákoľvek iná

osoba. Podstatou diskriminácie je rozdielne zaobchádzanie s osobami v rovnakej situácii.

144. Zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovno-právnych vzťahov sa uplatňuje aj v spojení
s právami osôb v oblastiach výkonu zamestnania, povolania, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii.
Realizáciaprávvyplývajúcichzozákonaoštátnejslužbevsúladesozásadourovnakéhozaobchádzania

sa tak prostredníctvom § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe zaručuje rovnako všetkým policajtom pri
vykonávaní štátnej služby.

145. V prípade diskriminácie (resp. nerovnakého zaobchádzania) sa musí preukázať existencia
neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania na základe zakázaných diskriminačných dôvodov.

Požiadavka, aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne z určitého
dôvodu, a nie z iného dôvodu, je však celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku)
žalovanej strany je z povahy veci vylúčené (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PL. ÚS
37/04 zo dňa 26.04.2006). Práve preto podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakomzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov
(ďalej len „antidiskriminačný zákon“) postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých
možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Podľa tohto

ustanoveniaantidiskriminačnéhozákonaježalovanýpovinnýpreukázať,ženeporušilzásadurovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z niektorých zo zákonom aprobovaných diskriminačných
dôvodov došlo. Špecifikum rozloženia dôkazného bremena sa zakladá práve na povinnosti žalobcu
oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 90/2015-40 zo dňa 01.12.2015).

146. Správny súd v tomto smere konštatuje, že žalobca nepredložil žiadne dostatočne konkrétne
tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné tvrdiť existenciu neodôvodneného rozdielneho
zaobchádzania. Ak žalobca podstatu diskriminácie videl v tom, že bol voči nemu vykonaný

pracovnoprávny úkon z dôvodu, že podal oznámenie o protispoločenskej činnosti, uvedené
na založenie obráteného dôkazného bremena, resp. na konštatovanie diskriminačného konania,
nepostačuje. Zároveň správny súd nevzhliadol žalobcom tvrdenú príčinnú súvislosť. Žalobcom
uvádzané odlišné zaobchádzanie (časové hľadisko vydania personálneho rozkazu, nedostatočné
odôvodnenie personálneho rozkazu, vytýkané procesné pochybenia a pod.) sami o sebe nedosahujú

podľa názoru správneho súdu takú úroveň, aby ich bolo možné charakterizovať ako neodôvodnené
rozdielne zaobchádzanie. Žalobcom uvádzané dôvody môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí, avšak to, že správny súd vysloví nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a tieto zruší,
neznamená automaticky diskrimináciu účastníka konania. Nad rámec povinnosti oznámiť skutočnosti,
z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo, žalobca ani nenavrhol vykonať

žiadny dôkaz o svojom tvrdení o nerovnakom zaobchádzaní. V tejto časti preto žalobca neuniesol ani
bremeno tvrdenia a správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú.

E) K námietke žalobcu ohľadom porušenia pravidiel ustanovených v 12. časti zákona o štátnej službe

147. Žalobca namietol, že nebol dodržaný procesný postup tak, ako to upravuje § 231 a nasl. zákona
o štátnej službe, keď prvým úkonom orgánu verejnej správy bolo doručenie personálneho rozkazu bez
toho, aby mohol žalobca využiť svoje procesné práva, najmä vyjadriť sa k predmetu konania a navrhovať
dôkazy. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

148. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že konanie vo veci dočasného pozbavenia výkonu štátnej
služby je konaním vo veciach služobného pomeru, pričom s odkazom na § 235 ods. 1 zákona o štátnej
službe sa konanie začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu a ak sa konanie začína
z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania
prvýúkon(§235ods.3zákonaoštátnejslužbe).Zákonoštátnejslužbebližšienedefinuje,čosarozumie

pod prvým úkonom – teda nepredpisuje formu a náležitosti prvého úkonu orgánu verejnej správy voči
účastníkovi konania, pričom vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby zákon
o štátnej službe nevyžaduje, aby bol pred vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej
služby vypracovaný návrh na začatie konania a tento návrh bol doručený dotknutému príslušníkovi.
Prvým úkonom tak vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby môže byť aj

personálny rozkaz (zákon o štátnej službe to nevylučuje), voči ktorému je prípustný opravný prostriedok,
v rámci ktorého môže dotknutý príslušník využiť svoje procesné práva a hájiť sa. Uvedené bolo splnené
aj voči žalobcovi – žalobca mal možnosť podať voči personálnemu rozkazu rozklad, tento podal, pričom
v ňom navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení.

149. Len na okraj správny súd uvádza, že s odkazom na § 247a zákona o štátnej službe sa na konanie
nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia, a preto zákon o štátnej
službe má vlastné procesné pravidlá konania, medzi ktoré o. i. patrí aj to, že prvým úkonom môže byť
personálny rozkaz týkajúci sa dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.

150. Samozrejme, oprávnený orgán je s odkazom na § 233 zákona o štátnej službe povinný postupovať
tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, avšak uvedené nemá priamu súvislosť s tým, aby
bolo potrebné formálne vydanie oznámenia o začatí konania alebo návrhu, pretože táto povinnosť, teda
povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci vyplýva orgánu verejnej správy priamo zo zákona.Ak by zo strany orgánu verejnej správy došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci, jedná
sa o nedostatok v dokazovaní a nie o nedostatok v tom, že prvým úkonom nebolo napr. oznámenie
o začatí konania.

151. Súčasne je možné súhlasiť so žalovaným v tom, že zákon o štátnej službe priamo pri niektorých
druhoch konania vyžaduje, aby bola daná možnosť vyjadriť sa k veci (napr. § 56 ods. 1 zákona o štátnej
službe) alebo musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie (§ 193 ods. 2 zákona o štátnej
službe – a aj to nie pri všetkých dôvodoch na prepustenie zo služobného pomeru). V prípade konania

o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby však zákon takúto požiadavku nestanovuje.

Záverom

152. Na podklade vyššie uvedených skutočnosti dospel správny súd k záveru o dôvodnosti podanej
žaloby, a preto s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz

zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Orgán verejnej správy bude v
ďalšom konaní povinný postupovať v súlade so záverom tunajšieho súdu, pri rozhodovaní rešpektovať
zákon o štátnej službe, ako aj príslušné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov. Správny súd
pripomína, že žalobca má status chráneného oznamovateľa, a preto bude povinnosťou orgánu verejnej
správy aplikovať príslušné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov a ak dospeje k záveru o tom,

ževočižalobcovivykonápracovnoprávnyúkon,obrátisasožiadosťoupodľa§7ods.2zákonaoochrane
oznamovateľov na príslušný orgán. Ak bude orgán verejnej správy disponovať všetkými relevantnými
procesnými súhlasmi a zotrvá na potrebe aplikácie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, riadne
odôvodní podmienky, ktoré na aplikáciu tohto inštitútu kladie zákon o štátnej službe a ustálená súdna
prax, pričom tieto podmienky musia mať podklad v dostatočne zistenom skutkovom stave veci.

153. Správny súd uvádza, že zrušením napadnutého rozhodnutia a personálneho rozkaz sa vec
vracia do okamihu (právneho a časového) pred rozhodnutím prvostupňového orgánu. Tu správny súd
odkazuje aj na právnu teóriu (Baricová, J. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C.
H. Beck, 2017, s. 948), ktorá uvádza, že zrušujúci rozsudok správneho súdu okamihom právoplatnosti

nielen odstráni napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ale spravidla aj vec vráti do okamihu pred
rozhodnutím žalovaného alebo prvostupňového orgánu (v závislosti od toho, či došlo aj k zrušeniu
prvostupňového rozhodnutia). V posudzovanom prípade sa tak konanie vracia do štádia pred
rozhodnutím prvostupňového orgánu, ktorý bude v ďalšom konaní povinný aplikovať relevantné právne
predpisy a skutkový stav, vzniknutý k momentu, ku ktorému sa vec vrátila na ďalšie konanie.

154. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o
ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd právo na

náhradu trov konania nepriznal, pretože nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné, aby mu bolo
toto právo priznané – ďalší účastník konania je zároveň v postavení nezávislého orgánu štátnej správy
s celoštátnou pôsobnosťou, ktorému analogicky s odkazom na § 168 SSP možno náhradu trov konania
priznať len výnimočne, avšak tieto výnimočné dôvody neboli zo strany správneho súdu vzhliadnuté.

155. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia
tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal

spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Mar 7, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… , Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 19, 2025

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 19, 2025