Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-7S/76/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200694
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Ľudevít Fafaľák

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200694.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Ľudevíta Fafaľáka a

členov senátu JUDr. Zuzany Berežnej a Mgr. Slavomíra Podhorského, v právnej veci žalobcu: #APAGE
SATANAS, občianske združenie (pôvodne pod názvom EuroSpotrebiteľ), so sídlom Sládkovičova
1222/73, 024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 51 428 148, proti žalovanému: Predseda Ústavného súdu
Slovenskej republiky, so sídlom Hlavná 110, 042 65 Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
KÚS- Spr 702/2021 Inf 134/2021 zo dňa 30.09.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 15.08.2021 požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky ako povinnú
osobu v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „ZOS“) o sprístupnenie informácií, a to „stanovisko ÚS SR v otázke či
má v Slovenskej republike právo Európskej únie prednosť alebo rovnosť pred ústavným zákonom

a ústavou. Či má ústavný súd alebo Súdny dvor EÚ oprávnenie na vyslovenie nesúladu, zrušenie alebo
vyslovenie neplatnosti medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a či Ústavný súd
SR skúma ústavnosť základnej vatikánskej zmluvy, jej neplatnosť, nulitu alebo nezrušiteľnosť, resp.
možnosť odstúpiť od nej“.

2. Vedúci Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa“)
rozhodnutím č. KÚS – Spr 702/2021 Inf 134/2021 zo dňa 24.08.2021 podľa § 18 ods. 2 ZOS a § 46

a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní nevyhovel žiadosti o sprístupnenie informácií žalobcu
v časti, kde žalobca žiadal informácie o stanovisku ústavného súdu v otázke či má právo EÚ prednosť
alebo rovnosť pred ústavným zákonom a Ústavou SR z dôvodu, že žalobca žiadal o sprístupnenie
informácií, ktorými žalovaný nedisponuje. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa čl. 7 bodu 7
smernice ústavného súdu kancelária ústavného súdu neposkytuje na základe žiadosti o sprístupnenie
informácií právne rady, nespracováva analýzy, referáty ani neposkytuje právne stanoviská. Správny
orgán prvého stupňa ďalej uviedol, že zo zákona o slobode informácií nevyplýva povinnosť vytvárať

alebo vyjadrovať svoje názory k určitej problematike.

3. Žalobca odvolaním zo dňa 16.09.2021 napadol rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako
nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vydané nepríslušným funkcionároma nezákonným postupom. Žalobca poukázal na to, že vyžadovaná informácia bola a je informáciou,
ktorá je povinne zverejňovanou. Žalobca má za to, že právnu otázku možno riešiť nie len v súdnom
konaní ale aj v správnom konaní. Vzhľadom k tomu žalobca žiadal žalovaného, aby odvolaniu vyhovel

a sprístupnil žiadané informácie.

4. Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) podľa § 19 ods. 2 zák.
č. 211/2000 Z. z. v spojení s § 46, 47 a 59 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku rozhodol
tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Svoje

rozhodnutie odôvodnil na tom základe, že správny orgán prvého stupňa žiadateľovi sprístupnil
informácie, ktoré mal k dispozícii a uviedol, že zákon o slobode informácií neustanovuje povinnosť
vytvárať nové informácie alebo vyjadrovať názory k určitej problematike. A keďže správny orgán
prvého stupňa nedisponoval v tom čase uvedenými informáciami, preto v tejto časti žiadosti
nevyhovel. Nad rámec uvedených informácií žalovaný uviedol, že správny orgán prvého stupňa
poskytol žalobcovi informácie o možnostiach vyhľadávania rozhodnutí na stránke súdu. Žalovaný ďalej

uviedol, že zákon o slobode informácií stanovuje povinnosť povinných osôb proaktívne zverejňovať
základné informácie charakterizujúce povinnú osobu vrátane základného prehľadu predpisov, pokynov,
výkladových stanovísk. Podľa názoru žalovaného pojem výkladové stanovisko nemožno stotožňovať
s rozhodnutím ústavného súdu prijatým v konaní podľa čl. 128 ústavy. Tento článok ústavy zveruje
ústavnému súdu právomoc podávať legálny výklad ústavy ak je vec sporná. Návrh na začatie takéhoto

konania môže podať len zákonom ustanovený okruh osôb. Teda z uvedeného vyplýva, že ústavný
súd zaujíma stanoviská k právnym otázkam len prostredníctvom výkladu skrze svojich rozhodnutí
vydanýchnazákladekvalifikovanéhonávrhu.Pretožalovanýuviedol,žejeoprávnenýkonaťlenvzmysle
ústavy a zákona o ústavnom súde. K námietke žalobcu že o veci rozhodoval nepríslušný funkcionár
žalovaný uviedol, že vedúci kancelárie ústavného súdu vydal smernicu kancelárie ústavného súdu č.

2/2019 k aplikácii zákona o slobode informácií na zabezpečenie jednotného postupu ústavného súdu
a kancelárie ústavného súdu v rámci procesu sprístupňovania informácií týkajúcich sa rozhodovacej
činnosti. A podľa uvedenej smernice je subjektom zodpovedným za sprístupňovanie informácií
kancelária ústavného súdu a o odvolaní proti rozhodnutiu kancelárie rozhoduje predseda ústavného
súdu. Na základe uvedeného preto žalovaný sa stotožnil s rozhodnutím správneho orgánu prvého

stupňa a uvedené rozhodnutie potvrdil.

II.
Správna žaloba

5. Správnou žalobou zo dňa 28.10.2021 doručenou pôvodne Krajskému súdu v Košiciach toho istého
dňa v spojitosti s jej doplnením doručeným krajskému súdu dňa 31.10.2021 sa žalobca domáhal,
aby správny súd označil rozhodnutie žalovaného ako nespravodlivé, nezákonné, nepreskúmateľné,
nedostatočne zdôvodnené a vecne nesprávne a zmenil ho, a tým sprístupnil žalobcovi všetky

požadované informácie a prikázal žalovanému sprístupniť žalobcovi požadované informácie. Žalobca
zároveň žiadal, aby správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vrátil vec žalovanému
na ďalšie konanie a zrušil napadnutú smernicu ústavného súdu č. 2/2019 a zároveň priznal žalobcovi
náhradu trov konania. Žalobca zároveň v rámci doplnenia správnej žaloby požadoval, aby správny súd
uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v primeranej lehote v rámci morálnej satisfakcie.

6. Namietal, že vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia žalovaný neuviedol presne, ktoré
ustanovenie zákona bolo dôvodom na odopretie informácie v rozpore s § 47 ods. 2 Správneho poriadku.
Namietal, že vo veci konal vecne a funkčne nepríslušný prvostupňový orgán, nakoľko žiadosť bola
adresovaná priamo Ústavnému súdu SR, avšak vybavil ju iný subjekt, a to Kancelária Ústavného súdu

SR.

7. Konštatoval, že správnu žalobu podal z dôvodu podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. a), b), c) a g)
SSP pre nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne a nezákonné delegovanie podanej žiadosti.

8.Malzato,žezákonnevylučuje,alepriamprikazuje,abyžiadosťvybavovalvmeneÚstavnéhosúduSR
niektorýsudca,zrejmepodpredseda,aoodvolanípredseda.PretopovažovaldelegovanienaKanceláriu
Ústavného súdu SR za nezákonné interné opatrenie, a tým pádom za neplatné a neúčinné, nakoľko
žiadosť vybavovala nesprávna osoba v prvom stupni.9. Žalobca nesúhlasil so závermi žalovaného a trval na tom, že žalovaný nerozhodol správne a zákonne.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 12.06.2025 zopakoval doterajší skutkový stav veci

a zotrval na záveroch uvedených v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že žalobca
zrejme požadoval od žalovaného, aby plénum ústavného súdu na základe žalobcovej žiadosti, mimo
konania podľa čl. 128 ústavy, zaujalo výkladové stanovisko k uvedeným otázkam. Podľa názoru
žalobcu cieľom zákona o slobode informácií je zabezpečiť verejnú kontrolu výkonu verejnej moci
prostredníctvom sprístupňovania informácií povinných osôb, ktoré musia v čase podania žiadosti reálne
existovať a cieľom zákona nie je poskytovať žiadateľom právne poradenstvo, resp. stanoviská pokiaľ

neboli sformulované v rámci výkonu verejnej moci daného orgánu. Žalobca podľa názoru žalovaného
žiadal informácie, ktoré v čase podania žiadosti žalobcu neexistovali. Ústavný súd je oprávnený
rozhodovať v medziach čl. 124 až 140 ústavy a nevytvára právne stanoviská na základe žiadosti podľa
zákona o slobode informácií. Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že kancelária
ústavnéhosúdujeprávnickouosobouzriadenouzákonomoústavnomsúde,ktorázabezpečujeodbornú

podporu a plnenie úloh spojených s činnosťou ústavného súdu. Zároveň kancelária ústavného súdu
koná v majetkových, pracovnoprávnych a administratívnych činnostiach ústavného súdu. Kancelária
ústavnéhosúdubolavčasepodaniažiadostižalobcuosoboupovinnounaposkytovanieinformáciípodľa
zákonaoslobodeinformáciíavybavovalažiadosťžalobcupodľainternejsmerniceč.2/2019.Knámietke
chýbajúceho zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalované rozhodnutie

obsahuje vo výroku ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, na základe ktorého bolo vo
veci rozhodnuté. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval žalovaný žalobu ako nedôvodnú
a žiadal správny súd, aby žalobu zamietol.

IV.

Replika žalobcu

11. Žalobca sa už k vyjadreniu žalovaného k žalobe ďalej nevyjadril.

V.
Relevantná právna úprava

12. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.

13. Podľa § 177 ods. 1 a 2 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to

oprávnený zákonom.

14. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „ZOS“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“) osobami povinnými podľa tohto
zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné

celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto
ich rozhodovacej činnosti.

15. Podľa § 3 ods. 1 ZOS každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k

dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä
na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických
stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.16. Podľa § 3 ods. 4 ZOS informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu
alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

17. Podľa § 17 ods. 1 ZOS žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného
odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia
nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia
nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 18 ods. 1, 2 a 3 ZOS ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v
rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti
takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. Ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len
sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade,
ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla
informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala ktorým

odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od
uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

19. Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 ZOS proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie
možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na

rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo
mala vydať. O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá
vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje
starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad,
ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15

dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá
sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia
tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí.

20. Podľa § 22 ods. 1 ZOS ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto

zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

21. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

22. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

23. Podľa § 53 zákona Správneho poriadku; Proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania
právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania
písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

24. Podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu

prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v
demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

25. Podľa čl. 128 Ústavy SR ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec

sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom
ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

26. Podľa § 29 ods. 1 prvá veta zák. č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde (ďalej aj „ZOUS“) odbornú
podporu a plnenie úloh spojených s organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a

technickým zabezpečením činnosti ústavného súdu zabezpečuje kancelária ústavného súdu.

27. Podľa § 29 ods. 2 ZOUS kanceláriu ústavného súdu riadi a v jej mene vystupuje vedúci kancelárie
ústavného súdu. Vedúceho kancelárie ústavného súdu vymenúva a odvoláva predseda ústavnéhosúdu. Vedúci kancelárie ústavného súdu zodpovedá za svoju činnosť predsedovi ústavného súdu.
Vedúcemu kancelárie ústavného súdu určuje plat podľa osobitného predpisu predseda ústavného súdu.
Ďalšie náležitosti spojené s výkonom funkcie vedúceho kancelárie ústavného súdu ustanovuje osobitný

predpis.

28. Podľa § 29 ods. 4 ZOUS podrobnosti o organizácii a činnosti kancelárie ústavného súdu a postavení
štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v kancelárii ústavného
súdu upravuje organizačný poriadok kancelárie ústavného súdu, ktorý vydáva vedúci kancelárie

ústavného súdu.

29. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 2/2019 (ďalej
aj „smernica“) žiadosť o sprístupnenie informácií vybaví kancelária ústavného súdu bez zbytočného
odkladu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia
nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona o slobode informácií (čl. 5 bod 2 smernice) a do 15

pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2
písm. a) zákona o slobode informácií, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Podľa čl. 8 ods. 9 smernice písomné oznámenie kancelárie ústavného súdu, ktorým sprístupňuje
informácie, podpisuje vedúci kancelárie ústavného súdu.

31. Podľa čl. 10 ods. 1 smernice o odvolaní proti rozhodnutiu kancelárie ústavného súdu o
nesprístupnení informácie rozhoduje predseda ústavného súdu.

VI.
Konanie pred správnym súdom

32. S účinnosťou ku dňu 1. júna 2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3
písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná
právomoc správnych súdov. V predmetnej veci je preto na konanie od 01.06.2023 príslušný Správny
súd v Košiciach.

33. Správny súd v Košiciach konajúc podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „SSP“) v konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 177 a nasl. SSP) preskúmal správnou
žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v právnych medziach správnej žaloby, ako aj priebeh
administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba
žalobcu nie je dôvodná, a preto ju je potrebné zamietnuť podľa § 190 SSP.

34. Správny súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 13.11.2025 s poukazom
na ustanovenie § 107 ods. 1, 2 SSP, nakoľko žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania,
zároveň sa nevykonávalo dokazovanie, nevyžadoval to verejný záujem, nariadenie pojednávania nebolo
potrebné na prejednanie veci, a taktiež nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania podľa

ustanovení SSP.

35. Podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.

36. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 25. septembra 2025.

VII.

Právny názor správneho súdu

37. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. KÚS-Spr 702/2021 Inf 134/2021 zo
dňa 30.09.2021, ktorým žalovaný podľa § 18 ods. 2 ZOS a § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnomkonaní nevyhovel žiadosti o sprístupnenie informácií žalobcu v časti, kde žalobca žiadal informácie o
stanovisku ústavného súdu v otázke či má právo EÚ prednosť alebo rovnosť pred ústavným zákonom
a Ústavou SR. V ostatných otázkach žalobcu žalovaný uplatnil režim podľa § 18 ods. 3 ZOS.

38.Správnysúddávadopozornosti,žežiadosťoposkytnutieinformáciemázacieľsprístupniťverejnosti
jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých
činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených,
kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty,

ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú.

39. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah
slobodného prístupu k informáciám (§ 1), pričom Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre
viackrát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať
informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 10/99). Zákon o slobodnom prístupe k informáciám pritom
nevyžaduje zdôvodnenie žiadosti o sprístupnenie informácie, t. j. žiadateľ nemusí v žiadosti uviesť, na
aký účel požadovanú informáciu žiada.

40. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám má každý právo na

prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. S poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1
zákona o slobodnom prístupe k informáciám je možné určiť, že osobami povinnými podľa tohto zákona
sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky,
ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto

ich rozhodovacej činnosti. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že povinné osoby majú informačnú
povinnosť v právnom režime tohto zákona v rozsahu zverených úsekov štátnej správy, samosprávy,
alebo zákonom prenesenej verejnej správy, pričom záverečná formulácia v ustanovení § 2 ods. 1 zákona
o slobodnom prístupe k informáciám túto priamu súvislosť potvrdzuje.

41. Zásadný charakter spornej otázky tkvie v tom, či takýto druh informácie podlieha právnemu režimu
zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám pojem
informácia nedefinuje, preto musí byť ustálený súdnou judikatúrou v kontexte princípov a systému
zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Treba však mať na pamäti, že ústavou garantované právo
na informácie nie je uspokojované iba zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý ustanovuje

časovo prísny právny režim pre povinné osoby. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci v správnom
súdnictve, v predmetnej veci vychádzal z premisi, že právo na informáciu musí byť v rovnováhe s
princípom dobrej verejnej správy. Je potrebné zdôrazniť, že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej
cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej
pôsobnosti pracuje (disponuje). Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych

vzťahov, ktorých občania sú súčasťou, pretože žijú, pracujú a zdržiavajú sa v oblasti právneho celku
(štátu). Taktiež ani právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu
právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy (viď
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014).

42. Úvodom k zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd uvádza, že Ústava SR v čl. 26 zaručuje
právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatnení práva
na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov upravuje aj samotný
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v ustanovení § 3 ods. 1 obmedzenia prístupu k informáciám.
Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy

SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ a rozsah obmedzení základných práv a
slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Ústavná povinnosť orgánu verejnej moci poskytovať informácie
o svojej činnosti, a teda ústavné právo verejnosti na prístup k informáciám, upravuje na zákonnej
úrovni vo všeobecnosti Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Špeciálnu právnu úpravu prístupu

k informáciám v niektorých špecifických situáciách obsahujú aj iné právne predpisy. Právo na prístup k
informáciám a povinnosť štátu poskytovať verejnosti informácie vyplýva aj z čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Povinné osoby vymedzené v § 2 ods. 1, 2 a 3 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám majú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti.43. Podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám má každý právo na prístup k informáciám,
ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho

alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 3 resp. 4 Zákona o
slobodnom prístupe k informáciám). Napriek princípu publicity, t. j. princípu, že v demokratickom štáte
sú veci, ktoré nie sú zo zákona utajované, verejnosti voľne dostupné, ustanovenie § 3 ods. 1 Zákona o
slobodnom prístupe k informáciám upravujú kategórie informácií, ktoré sa nesprístupňujú, resp. ktorých
sprístupnenie je obmedzené.

44. Žalovaný napadnuté rozhodnutie založil na dôvode, že podľa § 3 ods. 1 ZOS každý má právo
na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa
nevzťahujenainformácie,ktoréniesúkdispozícii,najmänavytváranievýkladovýchstanovísk,rozborov,
analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov
a na vytváranie názorov. Teda uviedol, že ústavný súd nedáva výkladové stanoviská, ktoré nemá

k dispozícii, a výkladové stanovisko nemožno stotožňovať s rozhodnutím ústavného súdu prijatým v
konaní podľa čl. 128 ústavy.

45. Ako aj vyplýva z čl. 128 Ústavy SR ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona,
ak je vec sporná. Ustanovenie § 46 ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje okruh procesne aktívne

legitimovaných subjektov na podanie návrhu na výklad ústavy a ústavných zákonov (subjekty uvedené
v § 18 ods. 1 písm. a) až e) uvedeného zákona). Okruh procesne aktívne legitimovaných subjektov
na podanie návrhu v danom konaní však prioritne vyplýva z ustanovení samotnej ústavy ako právnej
normy s vyššou právnou silou. Preto žalovaný vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že ústavný súd
nie je povinný v zmysle ZOS podávať výkladové stanoviská k otázkam, ktorých výklad spadá do konania

podľa čl. 128 Ústavy SR.

46. V rámci ďalšej žalobnej námietky žalobcu ohľadom rozhodovania nepríslušného orgánu verejnej
správy správny súd uvádza, že orgány verejnej správy si v rámci svojej činnosti môžu a v niektorých
oblastiach musia vytvárať, resp. vydávať vnútorné predpisy. Tieto interné predpisy (ako napr. príkazy,

smernice, poriadky a pod.) slúžia na podrobnejšiu úpravu postupov a pravidiel, ktoré sú stanovené vo
všeobecne záväzných právnych predpisoch, zabezpečujú tiež organizáciu a chod vnútornej činnosti
orgánu a upravujú oblasti činnosti orgánu verejnej správy, v ktorých to vyžaduje osobitný zákon.
Zároveň platí, že vnútorné predpisy akéhokoľvek orgánu verejnej správy musia byť v súlade s právnymi
predpismi vyššej právnej sily ako sú zákony, ústavné zákony a ústava, resp. medzinárodné zmluvy,

ktorýmijeSlovenskárepublikaviazaná.Internéprávnepredpisyzaväzujúzamestnancovdanéhoorgánu
a nemožno ich považovať za všeobecne právne záväzné. Preto aj Ústavný súd SR prostredníctvom
kancelárie ústavného súdu si v zmysle § 29 ods. 4 ZOUS vytvára organizačný poriadok, ktorého
súčasťou sú aj interné právne predpisy, ktoré organizujú chod a činnosť ústavného súdu v dôležitých
otázkach činnosti ústavného súdu, okrem iného aj rozhodovania o žiadostiach oprávnených osôb

v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.

47. V zmysle internej smernice č. 2/2019 Ústavného súdu SR, a to čl. 8 ods. 1 v spojení s čl.
8 ods. 9 o žiadosti v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. rozhoduje kancelária Ústavného súdu SR
prostredníctvom vedúceho kancelárie Ústavného súdu SR. Následne o podanom odvolaní v zmysle

predmetnej smernice, čl. 10 rozhoduje predseda ústavného súdu. Preto ak žalobca v rámci správnej
žaloby uviedol, že o jeho žiadosti rozhodol nepríslušný funkcionár orgánu verejnej správy, správny
súd uvádza, že táto námietka žalobcu je neopodstatnená, pretože v zmysle vyššie citovanej smernice
o žiadosti rozhoduje v prvom stupni kancelária Ústavného súdu SR prostredníctvom jej vedúceho.

48. K námietke žalobcu, že žalovaný neuviedol v rámci svojho rozhodnutia odkaz na ustanovenia
právnych predpisov, na základe ktorých vo veci rozhodol, správny súd uvádza, že po preskúmaní
obsahu rozhodnutia žalovaného zistil, že toto obsahuje v záhlaví rozhodnutia odkaz na ust. § 46, 47
a 59 Správneho poriadku a § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., podľa ktorého predseda ústavného
súdu ako odvolací orgán rozhodol vo veci. Preto správny súd vyhodnotil aj túto námietku žalobcu ako

neopodstatnenú.

49. Správny súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci A. B. proti C., rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurkproti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS
209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na
každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia

na zásadnú a relevantnú námietku.

50. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval pri vydaní
napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi a v
danom prípade nebol naplnený žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia

žalovaného, na základe čoho správnu žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

51. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal
právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu
trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo
možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o
konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej
sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že
sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred správnym súdom.