Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100185
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Katarína Haviarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100185.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mgr. Kataríny

Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Petra Piroša a JUDr. Miroslavy Štefčekovej,
v právnej veci žalobcu: Envis Žilina, s. r. o., so sídlom Štrková 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 821 985, právne
zastúpený: Advokátska kancelária AŠTARY, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina,
IČO: 53 588 452, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100250195/2024 zo dňa
17. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina ako správca dane (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán verejnej
správy“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
rok 2018, ktorá bola začatá dňa 15.12.2021 Oznámením o daňovej kontrole č. 102297037/2021 zo dňa
18.11.2021. Oznámením č. 101488894/2022 zo dňa 20.05.2022 bola daňová kontrola rozšírená o daň

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2018 a december 2018. O výsledku daňovej kontroly
bol vyhotovený Protokol č. 102764952/2022 zo dňa 12.10.2022 (ďalej len „protokol“), ktorého súčasťou
je Výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol bol žalobcovi ako daňovému
subjektu doručený dňa 28.10.2022 a žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril podaním
evidovaným pod ev. č. 6/15990038/2022 zo dňa 13.12.2022.

Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy

2. Správca dane vydal rozhodnutie č. 102144220/2023 zo dňa 22. augusta 2023, ktorým vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume 54 183,99 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“ alebo
„rozhodnutie prvostupňového orgánu“). Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 30.04.2019
činila 33 634,39 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní činila 87 818,38 Eur a rozdiel
dane predstavoval sumu 54 183,99 Eur.

3. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že predmetnou daňovou kontrolou bolo zistené,
že v účtovníctve a v predložených dokladoch žalobcu si v zdaňovacom období rok 2018 žalobca uplatnil
výdavky (náklady) zaúčtované v účtovnom denníku, zaevidované v knihe záväzkov od spoločnosti MSFin, s. r. o., Dunajská 8, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 43820875 (ďalej len „MS Fin,
s.r.o.“)nazákladefaktúryč.201810047zodňa09.11.2018sdátumomdodania30.10.2018zaprenájom
paženia vo výške 122 710,00 Eur + DPH 24 542,00 Eur a faktúry č. 201812002 zo dňa 12.12.2018

s dátumom dodania 10.12.2018 za prenájom paženia vo výške 135 309,00 Eur + DPH 27 061,80 Eur,
t. j. spolu za 258 019,00 Eur.

4. Správca dane pristúpil pri výkone daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2018 k prevereniu reálneho dodania tovaru, služieb dodávateľom MS Fin, s. r. o. pre žalobcu

ako odberateľa a vzhľadom na nekontaktnosť spoločnosti ako dodávateľa, nepredloženie účtovných
a daňových dokladov dodávateľom, nekontaktnosť konateľa dodávateľskej spoločnosti došlo podľa
správcu dane k spochybneniu reálnosti dodania služieb. Navyše, po nahliadnutí do informačného
systému finančnej správy správca dane zistil, že spoločnosť MS Fin, s. r. o. nepodala za rok 2018 daňové
priznanie k dani z príjmov právnickej osoby.

5. Uzavrel, že žalobca nepredložil žiadny iný dôkaz, okrem dodávateľských faktúr, dokladu o úhrade
(výpis z účtu), súhrnného listu a objednávky, ktorým by preukázal, že služby deklarované na faktúre,
dodala práve spoločnosť MS Fin, s. r. o.. Podľa správcu dane, žalobca neodstránil pochybnosti o
dodaní služieb spoločnosťou MS Fin, s. r. o. ani vyjadrením sa do Zápisnice o ústnom pojednávaní
č. 101915832/2022 zo dňa 07.07.2022. Na základe zistených skutočnosti správca dane považoval

faktúry vystavené žalobcom v čiastke 258 019,00 Eur za prenájom paženia (boxov) za nepreukázateľne
vynaložené na dosiahnutie zdaniteľných príjmov v rozpore s ustanovením § 2 písm. i) a § 21 ods. l
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 595/2003 Z.
z.“ alebo „zákon o dani z príjmov“), a to z dôvodu, že pri daňovej kontrole sa preukázalo, že zaúčtovanie
zdaniteľných obchodov ich ekonomických operácii sa neuskutočnilo tak ako je deklarované v účtovných

knihách a nepreukázalo sa, že dodávateľ MS Fin, s.r.o bol dodávateľom predmetných plnení, k čomu
správca dane prijal záver, že nedošlo k uskutočneniu obchodných operácii dodávateľom MS Fin, s. r. o.,
t. j. predmetné obchodné operácie neboli týmto dodávateľom dodané žalobcovi.

Rozhodnutie žalovaného

6. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100250195/2024 zo dňa 17.01.2024 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane podľa § 74
ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Daňovýporiadok“)potvrdil.Vodôvodnenínapadnutého

rozhodnutia žalovaný najprv podrobne popísal odvolacie dôvody uvedené žalobcom v odvolaní, a
následne opísal zistený skutkový stav a jeho právne posúdenie a vyhodnotenie zo strany správcu dane.
Uviedol, že splnenie podmienok na uplatnenie nákladov v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.
z. nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie nákladu v podobe faktúry, ale podstatné je, aby
formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. V tomto ohľade správca dane

podľa neho správne právne posúdil, že náklady, ktoré si žalobca uplatnil v daňovom priznaní v sume 258
019,00 Eur musia mať reálny základ v konkrétnom obchodnom vzťahu s osobou uvedenou na faktúre.
Preto podľa žalovaného správca dane správne vec posúdil aj podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.,
podľa ktorého daňovým nákladom nie je náklad, ktorého vynaloženie nie je na daňové účely dostatočne
preukázané. Výklad správcu dane o potrebe reálneho preukázania konkrétneho dodávateľa je správny,

pričom uvedený vzťah nevylučuje subdodávateľskú schému, avšak nemôže ísť o stav ako bol zistený v
tomto konaní, kde s ohľadom na všetky okolnosti a zistenia je zrejmá správnosť záveru správcu dane,
že spoločnosť MS Fin, s.r.o. nebola dodávateľom debniacich boxov, paženia.

7. K namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu žalovaný uviedol, že pokiaľ si daňový

subjekt uplatňuje náklady v základe dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať,
že obchody boli reálne uskutočnené a tovar, služba, práca reálne dodané (§ 2 písm. i) zákona č.
595/2003 Z. z.) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry,
zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej
podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov

fakturovaného obchodu umožnené uplatniť si takéto náklady v základe dane z príjmov. Podľa
žalovaného, správca dane preniesol už v procese daňovej kontroly dôkazné bremeno na žalobcu, a to
tým, že vykonal úkony smerujúce k preukázaniu ekonomickej činnosti spoločnosti tým, že zaslal Výzvu
č. 100201118/2022 zo dňa 31.01.2022 do aktívnej elektronickej schránky spoločnosti, zaslal Výzvuč. 100203270/2022 zo dňa 01.02.2022 priamo konateľovi spoločnosti a požiadal o vypočutie svedka
(Taras Toderyuk) prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácii. So žalobcom spísal Zápisnicu
č. 101915832/2022, no žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane neboli žalobcom

predložené. Daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných
obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú
možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim)
prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Žalovaný sa stotožnil s vyhodnotením všetkých skutočností
správcom dane a s jeho záverom, keď uviedol, že preverenie dodania služby (prenájom paženia) od

spoločnosti MS Fin, s.r.o. dodanej žalobcovi sa správcovi dane nepodarilo preveriť v procese daňovej
kontroly svedeckou výpoveďou konateľa (Taras Toderyuk) dodávateľskej spoločnosti MS Fin, s.r.o.,
ani svedeckou výpoveďou prostredníctvom medzinárodného dožiadania, nakoľko neexistujú žiadne
informácie o osobe v dožiadanej krajine s uvedením, že zdaniteľná osoba nie je daňovej správe
známa, nepodarilo sa preveriť ani kontrolou vedeného účtovníctva, ani inými skutočnosťami ako sú
podanie daňového priznania, zaúčtovanie dokladov, odvedenie dane a nepodarilo sa preveriť ani v

procese vyrubovacieho konania svedeckou výpoveďou A. B. C., svedeckou výpoveďou D. E., nakoľko
neexistujú žiadne informácie o spoločnosti MS Fin, s.r.o., o jej konateľovi F. F., okrem známych
informácií z verejne dostupných zdrojov (Obchodný register). Konateľ odvolávajúceho sa si nebol istý s
kým vlastne dojednáva obchodné záležitosti (rokuje), nakoľko ako uviedol v procese daňovej kontroly
osobne sa s F. F., konateľom spoločnosti MS Fin, s.r.o. nestretol, nebol poskytnutý ani vtedajší ani

súčasný kontakt, spoločnosť je nekontaktná, neexistujú informácie, kto bol majiteľom debniacich boxov a
absentujú relevantnejšie doklady preukazujúce hospodárske operácie spoločnosti spočívajúce v nákupe
predmetnej služby. Vyššie uvedeným, podľa žalovaného, nebola preukázaná a nebola vierohodne
potvrdená ekonomická činnosť ako aj spolupráca s dodávateľom MS Fin, s.r.o.

8. Ohľadom námietky žalobcu ohľadne reklamy dodávateľa uviedol, že táto je zavádzajúca, pretože
žalobca vo vyrubovacom konaní dodanie samotného používania paženia, debniacich boxov na
jednotlivých stavbách dokumentoval fotografiami, čo správca dane vyhodnotil tak, že z fotografií nie je
možné určiť, kto je ich vlastníkom, kto prenajaté paženia priviezol, prípadne prevzal späť. Správca dane
však neuviedol, že u dodávateľa mala byť uskutočnená jeho reklama tak, ako uviedol žalobca v odvolaní,

ktorý vraj nechápe z akého dôvodu mal dodávateľ uskutočniť reklamu.

9. Žalovaný súhlasil so žalobcom, že v prípade, že elektronická schránka daňového subjektu je aktívna,
je podľa zákona č. 305/2013 Z. z. o e- Governmente určená na prijímanie elektronických úradných
dokumentov od orgánov verejnej moci. Táto komunikácia prostredníctvom elektronickej schránky

nahrádza klasický spôsob komunikácie s verejnou správou a je ekvivalentná k podaniam a doručovaniu
dokumentov v listinnej podobe.

10. Podľa žalovaného nebola splnená podmienka preukázateľnosti daňového nákladu, žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal a neodstránil pochybnosti o dodaní služby (prenájmu

paženia) prostredníctvom deklarovaného dodávateľa. Správca dane sa teda správne zameral a rozšíril
dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne
vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených
v kontrolných výkazoch.

11. Žalovaný mal za to, že právne posúdenie správcom dane pri vyhodnotení predmetných nákladov v
sume258019,00Euraichneuznanievzákladedanezpríjmovbolosprávne,ajnapriektomu,žesprávca
dane v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti nad rámec, teda zistené skutočnosti týkajúce sa
danezpridanejhodnoty.Správcadanepostupovalvsúladesustanovením§3ods.3zákonač.563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“).

12. K námietke žalobcu k § 17 zákona č. 595/2003 Z.z. uviedol, že je zavádzajúca, pretože správca
dane v napadnutom rozhodnutí uviedol konkrétne, že základ dane v zmysle § 17 ods. 1 písm. a) zákona
č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov v znení neskorších prepisov sa zvýši o čiastku 258 019,00 Eur, t. j.

správne.

13. Námietku žalobcu, že správca dane sa nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú žalobca poukazoval vo
svojich podaniach vyhodnotil ako bezpredmetnú, pretože viacero rozhodnutí súdov skutkovo ani právnenesúvisia s prejednávanou vecou. Uviedol, že uvedené rozsudky sa týkajú spoločného systému DPH
a podvodného konania v rámci obchodného reťazca ako aj vedomosti daňového subjektu o daňovom
podvode v prípade, ak daňový subjekt splnil hmotnoprávne podmienky na uplatnenie odpočtu DPH.

V súvislosti s uplatnením nákladov v základe dane z príjmov poukázal žalovaný na súčasne platnú
judikatúru, keď kasačný súd uviedol, že sa nestotožňuje so sťažovateľom namietaným záverom, že by
absentoval v konaní pred správnymi orgánmi či v konaní pred správnym súdom výklad ustanovenia
§ 2 písm. i) zákona 595/2003 Z. z. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf
45/2015 zo dňa 26.01.2017). Žalovaný tiež k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Sžf/1/2011 uviedol, že kasačný súd uviedol, že tento bol už pred niekoľkými rokmi prekonaný vývojom
rozhodovacej činnosti, ako najvyššieho súdu, tak neskôr najvyššieho správneho súdu, a to najmä so
zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.
Žalobca musí uniesť dôkazné bremeno, že služby boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.
Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je potrebné,
aby bolo preukázané, že k dodaniu služby deklarovanej v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci

dojednaných dodávok služby jednotlivými dodávateľmi (tzn. dodaný práve osobou uvedenou na faktúre)
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf 60/2015 z 28. februára 2017). Obdobný záver týkajúci sa
dane z príjmov vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/46/2019 zo dňa 10.09.2020,
ako aj zo v skorších rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/16/2018 zo dňa 30.04.2019 a
sp. zn. 10Sžfk/19/2018 zo dňa 22.05.2019. Uvedené názory predstavujú konštantnú a stále aktuálnu

judikatúru kasačného súdu pri dani z príjmov. Žalobca namietal, že správca dane sa v napadnutom
rozhodnutí nevysporiadal s vybranou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Odvolací orgán je toho názoru, že
k pochybeniu správcu dane nedošlo, pretože táto sa nevzťahuje na daň z príjmov, ale na daň z pridanej
hodnoty, čo však nie je predmetom tohto konania, keď predmetom tohto konania je daň z príjmov.

14. Podľa žalovaného, skutočnosť, že spoločnosť MS Fin, s.r.o. má všetky preverované faktúry
vystavené pre odvolávajúceho sa, zaevidované v kontrolných výkazoch za zdaňovacie obdobie október
2018 a december 2018 ešte nepreukazuje, že táto osoba je skutočným dodávateľom služby uvedenej
na sporných faktúrach.

15. K námietke žalobcu ohľadne nepodania daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby MS
Fin, s.r.o. za zdaňovacie obdobie roka 2018, žalovaný uviedol, že správca dane nevylúčil predmetné
náklady z toho dôvodu, že toto daňové priznanie nebolo podané, ale na základe nepreukázania
uplatnených nákladov žalobcom. Samotné podanie tohto daňového priznania by slúžilo len ako jeden
z dôkazov, ktoré by správca dane vyhodnotil.

16. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nepristupoval s dostatočnou starostlivosťou k realizácii plnenia.
To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona
č. 431/2002 Z. z., nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený si uplatniť daňové náklady
z tohto dokladu. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Žalobca nepredložil žiadne písomnosti, doklady a
vyjadrenia správcovi dane, ktorými by preukázal opodstatnenosť uplatnenia predmetných nákladov v
základedanezpríjmovtak,abysplnilivšetkypodmienkypreuznaniedaňovýchnákladovnadosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov. Tým, že žalobca nesplnil podmienky uplatnenia
daňového nákladu podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z., postup správcu dane bol zákonný, keď

o nepreukázané náklady zvýšil výsledok hospodárenia a následne aj základ dane z príjmov.

17. K ďalším námietkam žalobcu, týkajúcich sa protokolu (niektorých bodov, resp. strán), žalovaný
uviedol, že v bode 1.1. je uvedený Súpis kontrolovaných dokladov a iných písomností predložených ku
kontrole, a to kniha pohľadávok, kniha záväzkov, kniha analytickej evidencie, účtovný denník, hlavná

kniha, evidencia majetku, prijaté faktúry, vystavené faktúry, pokladničné doklady, výpisy z bankových
účtov, interné doklady, objednávky, dodacie listy, zmluvy, inventarizácia majetku a záväzkov. Tým, že
správca dane vykonal daňovú kontrolu výberovým spôsobom z uvedených dokladov, doklady, ktoré
neboli sporné, resp. ktoré správca dane nespochybnil a sú súčasťou základu dane z príjmov za
zdaňovacie obdobie roka 2018, správca dane neuviedol. Predmetný protokol je koncipovaný tak, že je

z neho zrejmé, ktorá časť sa týka dane z príjmov právnickej osoby (bod II. VÝSLEDOK KONTROLY,
1. DAŇ Z PRÍJMOV PRÁVNICKEJ OSOBY) a ktorá časť sa týka dane z pridanej hodnoty (bod II.
VÝSLEDOK KONTROLY, 2. DAŇ Z PRIDANEJ HODNOTY). Taktiež v Zápisnici č. 101809904/2023 zo
dňa18.07.2023,naktorúpoukazuježalobcaviackrát,vBODEč.1súuvedenédôkazyzískanésprávcomdane v daňovej kontrole, týkajúce sa dane z príjmov právnickej osoby a v BODE č. 2 sú uvedené dôkazy
získané správcom dane v daňovej kontrole, týkajúce sa dane z pridanej hodnoty. Zápisnica je rozsiahla,
pretože obsahuje aj vyjadrenie žalobcu, aj vyjadrenie správcu dane a jednotlivé dôkazy a zistenia, aj keď

sú v niektorých prípadoch rovnaké, sú uvedené aj v bode pri dani z príjmov právnickej osoby aj v bode pri
dani z pridanej hodnoty. Správca dane vo všetkých jeho písomnostiach počas daňovej kontroly, aj počas
vyrubovacieho konania uviedol časť týkajúcu sa dane z príjmov právnickej osoby a časť týkajúcu sa
dane z pridanej hodnoty. To znamená, že námietky žalobcu ohľadne neprehľadnosti písomností ako aj
vyhodnotení správcu dane sú bezpredmetné. Správca dane podmienky uplatnenia daňových nákladov

v základe dane z príjmov zisťoval a vyhodnocoval v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. V prípade
uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty, správca dane podmienky nároku na odpočítanie dane
zisťoval a vyhodnocoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. Správca dane zisteniami z daňovej
kontroly jednoznačne spochybnil dodávateľa MS Fin, s. r. o.

18. Žalovaný záverom konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie je v súlade s § 63 ods. 5 zákona

č. 563/2009 Z. z. Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie
právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správca dane zákonným spôsobom zistil všetky
skutočnosti, ktoré vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na základe ktorých prijal právny
záver. Záver správcu dane vychádza zo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné

konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky na
uplatnenie nákladov v základe dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018 v
zmysle sporných faktúr. Správca dane postupoval správne, v súlade s ustanovením § 17 ods. 1 písm.
a) zákona č. 595/2003 Z. z., keď zvýšil základ dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
roka 2018 o sumu 258 019,00 Eur a vyrubil rozdiel dane v sume 54 183,99 Eur.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

19. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného i rozhodnutia správcu dane. V prvom rade namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného

je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Podľa žalobcu sa žalovaný v odôvodnení svojho
rozhodnutia s niektorými podstatnými odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, resp.
reagoval na ne iba čisto formalisticky. Mal za to, že žalovaný sa mal vysporiadať so všetkými námietkami
uvedenými v odvolaní, čomu zodpovedá aj ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Následne odcitoval časti
svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a uviedol, že citovaným argumentom

žalobcu sa správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nevyjadril, čo žalobca výslovne namietol a čo
žalovaný ponechal v napadnutom rozhodnutí bez povšimnutia (akejkoľvek reakcie) alebo sa pokúsil
na niektoré sám reagovať, avšak podľa žalobcu, žalovaný nemôže v odvolacom konaní suplovať
absentujúce odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.

20. Ďalej namietal, že podstatné a relevantné námietky a argumenty uviedol aj vo vyjadrení z
28.07.2023 k obsahu zápisnice správcu dane č. 101809904/2023 z 18.07.2023, s ktorými sa
správca dane adekvátne nevysporiadal v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a k čomu sa
žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež vecne nevyjadril. Tiež namietal zmätočnosť a rozporuplnosť
záverov správcu dane v zápisnici z 18.07.2023, pričom uvedené nedostatky stanovísk správcu dane

obsiahnutých v zápisnici z 18.07.2023, namietnuté daňovým subjektom vo vyjadrení z 28.07.2023,
už neboli so žalobcom žiadnym spôsobom prerokované a vecne sa k nim správca dane nevyjadril
ani v odôvodnení svojho rozhodnutia, ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Aj v tomto prípade
citoval pasáže z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom na záver uviedol, že citovanými
námietkami sa žalovaný vôbec nevysporiadal.

21. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí daňových orgánov aj z dôvodu nezrozumiteľnosti
a vnútornej protirečivosti a zmätočnosti jednotlivých pochybností a záverov správcu dane, postupne vo
veci správcom dane upravovaných, čo žalobca opakovane namietal, pričom žalovaný sa k uvedenému
v napadnutom rozhodnutí ani nevyjadril, ani sa od akýchkoľvek konštatovaní správcu dane namietaných

žalobcom nedištancoval a tieto v napadnutom rozhodnutí nekorigoval. Protirečivosť videl v tom, že
správca dane vo svojom rozhodnutí poukazoval na odopretie práva na odpočítanie DPH z dôvodu
účasti žalobcu na podvode na DPH, a nie problematiky uznania nákladov v základe dane z príjmov; že
správca dane mení právne posúdenie práva na odpočítanie dane tak, že raz hovorí o podvodnom konanía inde o tom, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo a dochádza k spochybneniu reálnosti
dodania služieb. V tejto súvislosti namietol aj, že Oboznámenie správcu dane č. 102592787/2022
z 20.09.2022, takmer vôbec nemalo charakter riadneho oboznámenia so zistenými skutočnosťami a

vzniknutými pochybnosťami, ktoré by zodpovedalo ustanoveniam § 45 ods. 1 písm. f) a § 46 ods. 5
Daňového poriadku, pričom k žiadnemu ďalšiemu úkonu správcu dane podľa § 45 ods. 1 písm. f) a § 46
ods. 5 Daňového poriadku už nedošlo. Podľa žalobcu došlo k zmätočnému a vzájomne nezlučiteľnému
kumulovaniu takých záverov správcu dane, z ktorých nebolo a nie je možné zistiť, či správca dane
vlastne spochybnil materiálnu existenciu plnenia (teda že žiaden nájom pažení nikdy nenastal, žalobca

si žiadne paženie neprenajímal), alebo či pri nespochybnení materiálnej existencie plnenia správca dane
spochybnil (iba) osobu deklarovaného dodávateľa, čo podľa žalobcu predstavuje zásadný nedostatok
tak oboznámenia, ako aj protokolu. Namietal tiež rozporuplnosť a zmätočnosť v Zápisnici zo dňa
18.07.2023.

22. Ďalšou žalobnou námietkou bolo porušenie ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku, keďže podľa

žalobcu to, čo sa dialo na ústnom pojednávaní 18.07.2023, v žiadnom prípade nebolo reálne a vecné
prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom. Správca dane postavil žalobcu „pred
hotovú vec“, čiže splnomocnenému zástupcovi žalobcu predložil takmer 80 strán správcom dane vopred
pripraveného textu na vyjadrenie, ku ktorému si žalobca vyžiadal poskytnutie lehoty. Uvedené namietol
žalobca aj vo svojom vyjadrení z 28.07.2023, avšak bez náležitej odozvy zo strany správcu dane. Podľa

žalobcu, správca dane mal po doručení vyjadrenia žalobcu z 28.07.2023, doposlaného správcovi dane
e-mailovou správou z 3.08.2023, uskutočniť so žalobcom plnohodnotné „prerokovanie pripomienok a
dôkazov“, keď už by boli obom stranám zrejmé a objasnené stanoviská druhej strany, a na ktorom
by bolo možné snažiť sa „odstrániť protichodné tvrdenia a postoje správcu dane, ku ktorým tento
dospel v daňovej kontrole“. Takýmto spôsobom sa však v danej veci nepostupovalo, čím bolo porušené

ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku, pričom Vyjadrenie žalobcu z 28.07.2023 k stanoviskám
správcu dane už nebolo správcom dane so žalobcom žiadnym spôsobom prerokované a správca dane
len bez ďalšieho pristúpil k vydaniu prvostupňového rozhodnutia.

23. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť a nekonkretizovateľnosť protokolu v časti s označením

„Súpis kontrolovaných dokladov a iných písomností predložených ku kontrole“ (tieto doklady a iné
písomnosti nie je z obsahu protokolu možné nijako identifikovať). Podľa žalobcu, takýto zoznam ani nie
je možné z obsahovej stránky vôbec považovať za súpis kontrolovaných dokladov v zmysle § 47 písm.
g) Daňového poriadku.

24. Ďalej žalobca namietal, že kvalita pochybností správcu dane nedosiahla dostatočný štandard na
to, aby sa mohlo konštatovať dôvodné spochybnenie dodania fakturovaných služieb prenájmu pažení
práve spoločnosťou MS Fin, s.r.o. Prakticky jediné ako-tak vyvoditeľné zistenia resp. pochybnosti
správcu dane, z ktorých správca dane zaujal svoj záver o daňovej neuznateľnosti zodpovedajúcich
nákladov v základe dane z príjmov právnických osôb, spočívajú v nekontaktnosti spoločnosti MS

Fin, s.r.o., v nepredložení účtovných a daňových dokladov touto spoločnosťou a v nekontaktnosti
jej konateľa. Takto správcom dane konštatované pochybnosti však podľa žalobcu nemajú charakter
dostatočne odôvodnených pochybností, ktoré by vôbec boli spôsobilé privodiť prenos dôkazného
bremena zo správcu dane na daňový subjekt. Žalovaný poukázal na nekontaktnosť konateľa F. F.
a nezískanie žiadnych informácií o jeho osobe, okrem známych informácií z obchodného registra,

nekontaktnosť samotnej spoločnosti MS Fin, s.r.o., a nepreverenie dodania služby kontrolou účtovníctva
tejtospoločnosti.SprávcadaneažalovanývšaktvrdiaaktuálnunekontaktnosťspoločnostiMSFin,s.r.o.,
v čase daňovej kontroly (v roku 2022), ale netvrdia (a nepreukázali), že táto spoločnosť bola nekontaktná
a nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť už v roku 2018. To platí aj pre údajnú nekontaktnosť jej
konateľa F. F.. Taktiež okolnosť, že spoločnosť MS Fin, s.r.o., nepodala daňové priznanie k dani z príjmov

právnickej osoby za rok 2018, je podľa žalobcu pre túto vec právne nepodstatná, nakoľko povinnosť
podať daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bola až do 31.03.2019, resp. v prípade
predĺženej lehoty do 30.06.2019, príp. až do 30.09.2019, a teda prípadné nesplnenie tejto povinnosti
spoločnosťou MS Fin, s.r.o., nastalo až po kontrolovanom zdaňovacom období a žalobca ho nemohol
nijako vopred predpokladať ani ovplyvniť. Tiež namietal, že konštatovanie správcu dane, že spoločnosť

MS Fin, s.r.o., je nekontaktná a „zásielky na adrese uvedenej v obchodnom registri“ nepreberá, nemá
oporu v obsahu administratívneho spisu. Z toho, že spoločnosť MS Fin, s.r.o., nereagovala na jednu
jedinú výzvu správcu dane, ktorá jej bola doručená do elektronickej schránky, nemožno vyvodzovať
zovšeobecnené závery správcu dane o nekontaktnosti tejto spoločnosti.25. Žalobca ďalej poukázal na to, že v obsahu administratívneho spisu sa nachádza úradný záznam
správcu dane č. 101758345/2023 z 12.07.2023, v ktorom je uvedené, že spoločnosť MS Fin, s.r.o.,

podala posledné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2019 a od mája 2019 nepodávala
daňovépriznaniakDPH.Zuvedenéhojepodľažalobcuzrejmé,žespoločnosťMSFin,s.r.o.,aždoapríla
2019, čiže aj niekoľko mesiacov po vystavení faktúr našej spoločnosti, ešte podávala daňové priznania
k DPH a zjavne aj odvádzala DPH (správca dane ani žalovaný neuvádzajú opak). Táto spoločnosť
pritom vznikla ešte v roku 2007, možno teda vychádzať z toho, že daňové priznania podávala od svojho

vzniku v roku 2007 až do roku 2019. Taktiež podľa žalobcu správca dane a žalovaný celkom účelovo
odhliadli pri vyhodnotení dôkazov od preukázanej skutočnosti, že spoločnosť MS Fin, s.r.o. má obe
preverované faktúry č. 201810047 a 201812002, vystavené pre žalobcu, zaevidované v kontrolných
výkazoch pre DPH za zdaňovacie obdobia október 2018 a december 2018. Uvedené je podľa žalobcu
zjavným dôkazom o dodaní fakturovaných služieb práve deklarovaným dodávateľom MS Fin, s.r.o., a
nie žiadnym iným subjektom.

26. K nekontaktnosti osoby konateľa spoločnosti MS Fin, s.r.o., F. F., žalobca uviedol, že i v tomto smere
správca dane vykonal iba značne povrchné dokazovanie. Správca dane sa síce obrátil na finančnú
správuČeskejrepublikynazákladežiadostiomedzinárodnúvýmenuinformáciísev.č.101936035/2022
z 11.07.2022 s požiadavkou o získanie vyjadrenia F. F. k obchodom so žalobcom, na čo požiadaná česká

finančná správa odpovedala odpoveďou s ev. č. 326450/2022 z 22.07.2022 tak, že „zdaniteľná osoba
nie je našej daňovej správe známa“, s čím sa však už správca dane ďalej nezaoberal. Podľa žalobcu
mal správca dane napr. zisťovať na príslušných policajných orgánoch Českej republiky, či bol menovaný
konateľF.F.prihlásenýnapobytnaadreseD.XX/XX,D.XXXXX,E.G.,ktorúmázapísanúvobchodnom
registri ako konateľ spoločnosti MS Fin, s.r.o., a ak áno, v akom období, ako ani to, či majú vedomosť

o jeho súčasnom pobyte. Čo sa týka nadviazania spolupráce medzi žalobcom a spoločnosťou MS Fin,
s.r.o., orgány finančnej správy nezohľadnili svedeckú výpoveď D. E., ktoré je v zhode aj s vyjadrením
konateľa žalobcu v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101915832/2022 zo 07.07.2022, podľa ktorého
kontakt na spoločnosť MS Fin, s.r.o., dostal od spoločnosti LuPaTeam, s.r.o. Žalobca tiež poukázal na to,
že správcovi dane predložil e-mailovú komunikáciu so spoločnosťou MS Fin, s.r.o. (na e-mailovú adresu

B.) z 09.11.2018, v rámci ktorej žalobca zaslal tejto spoločnosti upravený a schválený súpis ako podklad
pre fakturáciu, na základe ktorého aj následne bola faktúra MS Fin, s.r.o., č. 201810047 vystavená a
doručená žalobcovi.

27. Žalobca namietal aj to, že správca dane a žalovaný neuviedli v protokole ani v rozhodnutiach žiadnu

okolnosť a žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že spoločnosť MS Fin, s.r.o., bola už v roku 2018
nekontaktná a nevykonávala podnikateľskú činnosť. Práve naopak, spoločnosť MS Fin, s.r.o., vznikla v
roku 2007 (teda vyše 10 rokov pred kontrolovaným zdaňovacím obdobím) a daňové priznania k dani z
príjmov právnickej osoby za jednotlivé roky až po rok 2017 mala podané, pričom v daňovom priznaní k
danizpríjmovprávnickejosobyzarok2017dokoncavykázalatržbyvovýške2880088,00Eur.Zverejne

dostupných zdrojov v čase uskutočnenia obchodnej spolupráce medzi žalobcom a MS Fin, s.r.o., nebolo
možné zistiť, že by táto spoločnosť bola už v tom čase problematickým daňovým subjektom, s ktorým
by žalobca nemal vstúpiť do obchodného vzťahu, ktorého predmetom bol nájom pažiacich systémov.
Nešlo preto o narýchlo vzniknutý podnikateľský subjekt bez akejkoľvek histórie, ani o spoločnosť, ktorá
by v čase spolupráce so žalobcom vykazovala daňové či iné zverejnené nedoplatky.

28. Čo sa týka nepredloženia účtovných a daňových dokladov spoločnosťou MS Fin, s.r.o., v rámci
daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu, žalobca uviedol, že existencia účtovných dokladov na strane
dodávateľov resp. subdodávateľov je vecou týchto daňových subjektov a jej absencia alebo neúplnosť
nemôže byť pričítaná v neprospech kontrolovaného daňového subjektu. Zákon č. 222/2004 Z. z. ani

zákon č. 595/2003 Z. z. neupravujú ako podmienku pre uznanie práva na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty, resp. pre uznanie nákladov v základe dane z príjmov právnickej osoby, okolnosť, že dodávateľ
uvedený na faktúre musí počas daňovej kontroly „formálne a vecne potvrdiť, že dodávku skutočne
vykonal“, resp. že musí byť počas daňovej kontroly kontaktný vo vzťahu k správcovi dane. Je predsa
zrejmé, že rôzne podnikateľské subjekty môžu v priebehu času aj ukončiť svoju činnosť a tiež i právne

(v prípade fyzických osôb i fakticky) zaniknúť. Dôvodil, že predložil správcovi dane objednávku, faktúry s
podrobnými priloženými položkovými súhrnnými listami, ako aj e-mailovú komunikáciu so spoločnosťou
MS Fin, s.r.o., z 09.11.2018, kde žalobca schválil súhrnný súpis prác. Vzhľadom na povahu plnenia
(prenájom pažení na stavbách) i časový odstup (zhruba štyri roky) žalobcovi nie je jasné, akými ďalšímidôkazmi malo byť uskutočnenie daného plnenia podľa správcu dane ešte preukazované. Žalobca
predložil správcovi dane vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole aj fotografie jednotlivých od
spoločnosti MS Fin, s.r.o., prenajatých pažení. Reálne dodanie pažení žalobcovi a ich použitie pri

výstavbe potvrdili aj vo vyrubovacom konaní vypočutí svedkovia A. B. C. a D. E.. Podľa žalobcu si tento
splnil vlastnú dôkaznú povinnosť, pričom správca dane žalobcovi nemôže pripisovať dôkaznú núdzu zo
skutočností, ktoré netvoria predmet žalobcovho dôkazného bremena.

29. Podľa žalobcu je nepochopiteľné upriamovanie pozornosti správcu dane v protokole a zhodne i v

prvostupňovom rozhodnutí na spoločnosť STAR Promotion, spol. s r. o., ktorej akákoľvek súvislosť so
žalobcom a s nájmom pažení nebola preukázaná, čo žalobca (bez odozvy od žalovaného) namietol i v
odvolaní. Zistenia správcu dane týkajúce sa spoločnosti STAR Promotion, spol. s r. o., v protokole a v
prvostupňovom rozhodnutí sú irelevantné, keďže z ničoho nevyplýva, že spoločnosť STAR Promotion,
spol. s r. o., bola subdodávateľom sporných pažení pre žalobcu alebo mala akýkoľvek súvis s týmito
preverovanými dodávkami.

30. Žalobca uviedol, že na účely preukázania dodania zdaniteľného plnenia predložil daňové doklady,
zaplatil dohodnutú cenu vrátane DPH na účet spoločnosti MS Fin, s.r.o., vedený v banke, a zároveň
predložil správcovi dane pomerne rozsiahlu dokumentáciu týkajúcu sa predmetu deklarovaného plnenia.
Ak teda žalobca disponoval existenciou materiálneho plnenia a účtovnými dokladmi, vyčerpal vlastné

dôkazné bremeno a správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze
ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Za tejto dôkaznej situácie je potrebné
konštatovať neunesenie dôkazného bremena správcom dane ohľadom ním vznesených pochybností.
Podľa žalobcu, správca dane v posudzovanej veci paušálne odmietol dôkazy, ktoré mu boli predložené
zo strany žalobcu, s veľmi povrchným a všeobecným zdôvodnením.

Žalobca preukázal reálne uskutočnenie fakturovaných plnení, ako aj ich zaúčtovanie a súvislosť s
dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov (čo správca dane nespochybnil). Žalobca
sám konal voči svojmu dodávateľovi v dobrej viere, a v žiadnom prípade nemal vedomosť o tom, že
by bol účastný na nejakom podvodnom konaní. Správca dane (a spolu s ním žalovaný) koncepčne
nesprávne posúdil otázku žalobcovho dôkazného bremena.

31. Ďalšou žalobnou námietkou žalobca namietal, že daňové orgány nesprávne právne posúdili
ako hmotnoprávnu podmienku práva daňového subjektu uplatniť si v základe dane z príjmov
právnickej osoby náklady vynaložené na určité prijaté plnenie, že musí byť daňovým subjektom
preukázané dodanie tohto plnenia práve deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúre (tzv.

koncept deklarovaného dodávateľa). Uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.
z. ani iného právneho predpisu nevyplýva daňovníkovi dane z príjmov právnickej osoby okrem
povinnosti preukazovať správcovi dane vynaloženie nákladov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
zdaniteľných príjmov aj povinnosť preukazovať, že fakturované plnenie, na ktoré boli daňovým
subjektom preukázateľne vynaložené náklady, skutočne uskutočnila práve tá osoba, ktorá je uvedená

ako dodávateľ na prijatej faktúre. Uviedol, že ak nebolo relevantne spochybnené, že došlo ku
skutočnému vykonaniu fakturovaných služieb ako takých, pričom za dodanie služieb daňový subjekt
preukázateľne vynaložil uplatnené náklady (v danom prípade nespornými úhradami faktúr na účet
dodávateľskej spoločnosti v banke), je splnená podmienka preukázateľnosti vynaloženia nákladov podľa
§ 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. a v takom prípade nie je možné neuznať daňovému

subjektu v základe dane z príjmov právnickej osoby takto vynaložené náklady iba preto, že nebolo
preukázané dodanie služieb práve tým subjektom, ktorý je uvedený na dodávateľskej faktúre, t. j. že
nebola preukázaná totožnosť osoby uvedenej na dodávateľskej faktúre s osobou, ktorá služby skutočne
dodala. Dôkazné bremeno daňového subjektu ako daňovníka dane z príjmov právnickej osoby sa tak
vyčerpáva preukázaním skutočného vynaloženia uplatnených nákladov na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie zdaniteľných príjmov (t. j. preukázaním skutočného vykonania fakturovaného plnenia a
jeho následného dodania odberateľovi), pričom daňový subjekt nezaťažuje dôkazné bremeno osobitne
preukazovať, že zdaniteľné plnenie, na ktoré boli tieto náklady vynaložené, bolo aj skutočne poskytnuté
práve tou osobou, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ. Poukázal pritom na množstvo rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, z ktorých

časti citoval. Uzavrel, že je zásadne vylúčené, aby správca dane v prvostupňovom rozhodnutí súbežne
tvrdil nespochybnenie resp. preukázanie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH z
príslušných faktúr, a zároveň nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok daňovej uznateľnosti týchistých nákladov v základe dane z príjmov. Napadnuté rozhodnutie preto vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

32. Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia, žalobca správcovi dane vytkol aj celkom nedostatočné
odôvodnenie konkrétneho porušenia zákona č. 595/2003 Z. z., ktoré má spočívať v tom, že „skutočný
dodávateľslužiebnebolidentifikovaný“.Správcadanevprvostupňovomrozhodnutínastrane58uvádza,
že daňový subjekt tak porušil „§ 17 v nadväznosti na § 2 písm. i) a písm. j) a § 21 ods. 1 zákona č.
595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov“, čo je však podľa žalobcu absolútne nepostačujúce právne

posúdenie, nijako neobjasňujúce výklad a aplikáciu uvádzaných ustanovení správcom dane. Tvrdenie
správcu dane o porušení § 17 zákona č. 595/2003 Z. z. je preto bez akejkoľvek výpovednej hodnoty a
preskúmateľnosti. Tento nedostatok rozhodnutia správcu dane neodstránil ani žalovaný, keď uviedol, že:
„Správcadanepostupovalsprávne,vsúladesustanovením§17ods.1písm.a)zákonač.595/2003Z.z.,
keď zvýšil základ dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018 o sumu 258 019,00
eur a vyrubil rozdiel dane v sume 54 183,99 eura.“ Podľa žalobcu, aplikácia žalovaným uvádzaného

ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. v prejednávanej veci vôbec neprichádza
do úvahy, a už vôbec nie ako odôvodnenie, čo do právneho posúdenia, neuznania sporných nákladov
žalobcovi v základe dane z príjmov a vyrubenia žalobcovi rozdielu dane na dani z príjmov právnickej
osoby. Tiež poukázal na to, že žalobca nie je daňovníkom účtujúcim v sústave jednoduchého účtovníctva
ani daňovníkom, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z., preto

sa naňho žalovaným aplikované ustanovenie § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. nevzťahuje.

33. Žalobca na záver namietal v správnej žalobe aj závery správcu dane o nedbanlivostnom zapojení
žalobcu do daňového podvodu a o údajnej nedostatočnej obozretnosti žalobcu, uvádzaným správcom
dane v prvostupňovom rozhodnutí na stranách 69-72, vrátane odpovedí správcu dane na tzv. Axel Kittel

test.

34. Taktiež žalobca uviedol, že si spoločnosť MS Fin, s.r.o., overoval pred začatím poskytovania
služieb dostupnými a bežne zaužívanými spôsobmi napríklad na webových stránkach H., H., v registri
účtovných závierok zverejnených na internete. V roku 2018 mala spoločnosť MS Fin, s.r.o., podané

účtovné závierky a daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby za predchádzajúce roky jej
existencie, vrátane roku 2017, a nevykazovala zverejnené daňové nedoplatky ani dlhy na odvodoch do
Sociálnej poisťovne či zdravotných poisťovní, prípadne iné parametre, ktoré by v žalobcovi mali vzbudiť
zvýšenú opatrnosť (napr. začatie konkurzného, reštrukturalizačného konania a pod.). Nič z verejne
zistiteľných údajov v rozhodnom čase neindikovalo žalobcovi, že v prípade spoločnosti MS Fin, s.r.o.,

ide o problematickú a nedôveryhodnú spoločnosť, s ktorou by nemal vstúpiť do obchodnej spolupráce.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

35. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe v podstate zopakoval svoju argumentáciu uvedenú

v napadnutom rozhodnutí.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (replika)

36. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného k žalobe nepodal.

Konanie na správnom súde

37. Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“)

nariadil vo veci pojednávanie na deň 24.09.2025, pretože o to požiadal žalobca. Keďže na pojednávanie
sa nedostavili účastníci konania ani verejnosť, správny súd vyhlásil rozsudok zverejnením jeho
skráteného písomného vyhotovenia na webovej stránke súdu postupom podľa § 137 ods. 3 SSP.

38. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie

a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený primárne dôvodmi
nezákonnosti uplatnenými v žalobe, pričom dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto
ju podľa § 190 SSP zamietol.Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

39. Podľa § 2 ods. 1,2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto

zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

40. Podľa § 134 ods. 1 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

41. Podľa § 177 ods. 1 SSP; správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

42. Podľa § 190 SSP; ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

43. Podľa § 2 písm. i/ Zákona o dani z príjmov; daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný
v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri
využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov),
je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na

dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

44. Podľa § 17 ods. 1 písm. b/ Zákona o dani z príjmov; pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty
sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva 1) z výsledku hospodárenia.

45. Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ Zákona o dani z príjmov; výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi
príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno
podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v
nesprávnej výške,

46. Podľa 19 ods. 2 písm. k/ Zákona o dani z príjmov; daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v
rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na
účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena,
ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou
daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka,

47. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

48. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; (1) Daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

49. Podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku; každý, kto má písomnosti, listiny a iné veci, ktoré môžu byť
dôkazom pri správe daní, je povinný na výzvu správcu dane písomnosti, listiny a iné veci vydať alebo
zapožičať.

50. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a e/ Daňového poriadku; daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová

kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.

51. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

52. Predmetom preskúmavacieho konania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume
54 183,99 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2018 z dôvodu, že na
základe výsledkov daňovej kontroly a preverovania vykonaného v rámci vyrubovacieho konania správca
dane dospel k záveru, že náklady v sume 258 019,00 Eur, ktoré si uplatnil žalobca v daňovom priznaní
pre daň z príjmu právnických osôb za rok 2018, nemožno považovať za preukázateľne vynaložené na

dosiahnutie zdaniteľných príjmov v zmysle ust. § 2 písm. i) a § 21 ods. l zákona o dani z príjmov, pretože
pri daňovej kontrole sa nepreukázalo, že dodávateľ MS Fin, s. r. o. bol dodávateľom predmetných plnení.
Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu
dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti
uplatnenými v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP).

53. Správny súd konštatuje, že úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení,
iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej
správnej žaloby posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu,

či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo
opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy
(§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom od 01.07.2023, keďže správna žaloba bola súdu doručená dňa
14.07.2023). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také
dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho
rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R
60/2000). Súdny prieskum v predmetnej veci nie je absolútny, ale je limitovaný žalobnými bodmi,
teda namietanými skutkovými a právnymi dôvodmi tvrdenej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia,
uplatnenými žalobcom v lehote na podanie správnej žaloby. Na neskôr uplatnené žalobné body (napr.

v replike, resp. prednesené na pojednávaní) správny súd neprihliada.

54. V prvom rade žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné
pre nedostatočné odôvodnenie. Podľa žalobcu sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia s
niektorými podstatnými odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, resp. reagoval na ne iba

čisto formalisticky. Mal za to, že žalovaný sa mal vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými
v odvolaní, čomu zodpovedá aj ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Správny súd po oboznámení sa
s obsahom prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného konštatuje, že tieto obsahujú všetky
zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. „Za nepreskúmateľné prenezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho
orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok
ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok,

čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody
nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia
právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť. ...
Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí
absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú
rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na
skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom
alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. (Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009). Prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného
obsahujú uvedenie podstatných námietok žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane, resp. žalovaný

vysporiadali. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie a žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol úvahy, ktorými vykonané dôkazy
vyhodnotil a na základe ktorých dospel k prijatému záveru. Vydané rozhodnutia daňových orgánov
tak zodpovedajú kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie,
poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie

rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok.
Správny súd zdôrazňuje, že orgán verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať
na všetky námietky účastníka konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002 sp. zn. I. ÚS 56/01
konštatoval, že „rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe
ktorýchbolovydané.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahyrozhodnutiaamusísaposúdiť

vo svetle okolností každej veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.
1 ústavy s ohľadom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok
I. G. v. Španielsko z 21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však
nemožnovyvodzovať,žedôvodyuvedenésprávnymorgánomsamusiazaoberaťzvlášťkaždýmbodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.“ Námietky

žalobcu preto správny súd považuje za nedôvodné.

55. Navyše, správny súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ žalobca v správnej žalobe len citoval
časti odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, ku ktorým žalobca v správnej žalobe uviedol
len to, že sa nimi žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, avšak bez vyjadrenia jasného

stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia. Správny súd považuje
takto uvedené námietky len za všeobecne formulované a nekonkrétne, na základe ktorých nie je
možné konštatovať nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového
rozhodnutia.

56. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí daňových orgánov aj z dôvodu nezrozumiteľnosti
a vnútornej protirečivosti a zmätočnosti jednotlivých pochybností a záverov správcu dane, keď podľa
neho i) správca dane vo svojom rozhodnutí poukazoval na odopretie práva na odpočítanie DPH z
dôvodu účasti žalobcu na podvode na DPH, a nie problematiky uznania nákladov v základe dane
z príjmov; ii) správca dane mení právne posúdenie práva na odpočítanie dane tak, že raz hovorí

o podvodnom konaní a inde o tom, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo a dochádza k
spochybneniu reálnosti dodania služieb. Správny súd považuje uvedenú námietku za nedôvodnú. Je
potrebné zdôrazniť, že predmetná daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2018 bola začatá dňa 15.12.2021 Oznámením o daňovej kontrole č. 102297037/2021 zo
dňa 18.11.2021, a následne rozšírená o daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2018

a december 2018. Oznámením č. 101488894/2022 zo dňa 20.05.2022. O výsledku daňovej kontroly
bol vyhotovený protokol, ktorého obsahom boli zistenia a závery správcu dane tak vo vzťahu k dani z
príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2018, ako aj vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie október 2018 a december 2018. Tieto však boli v predmetnom protokole uvádzané
v samostatných častiach. Následne boli vydané samostatné prvostupňové rozhodnutia o jednotlivých

daniach. Predmetom súdneho prieskumu v tomto správnom súdnom konaní je rozhodnutie správcu
dane, týkajúce sa dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2018. V tomto rozhodnutí
sa síce nad rámec nachádzajú aj zistené skutočnosti týkajúce sa dane z pridanej hodnoty, avšak
z prvostupňového rozhodnutia podľa správneho súdu vyplývajú zistenia a závery správcu dane, nazáklade ktorých správca dane považoval faktúry vystavené žalobcom v čiastke 258 019,00 Eur za
prenájom paženia (boxov) za nepreukázateľne vynaložené na dosiahnutie zdaniteľných príjmov v
rozpore s ustanovením § 2 písm. i) a § 21 ods. l zákona o dani z príjmov. Uvedené potvrdzuje aj

napadnuté rozhodnutie, keď žalovaný po preskúmaní skutkového stavu jednoznačne uviedol, že súhlasí
so záverom správcu dane, že náklady v sume 258 019,00 Eur uplatnené v základe dane z príjmov
žalobcu sú žalobcom nepreukázateľne vynaložené na dosiahnutie zdaniteľných príjmov v rozpore s
ustanovením § 2 písm. i) a § 21 ods. l zákona č. 595/2003 Z. z., a to z dôvodu, že pri daňovej kontrole sa
nepreukázalo, že dodávateľ MS Fin, s.r.o bol dodávateľom predmetných plnení, k čomu správca dane

prijal záver, že nedošlo k uskutočneniu obchodných operácii dodávateľom MS Fin, s. r. o., t. j. predmetné
obchodné operácie neboli týmto dodávateľom dodané žalobcovi, a preto správca dane správne zvýšil
základdanevzmysle§17ods.1písm.a)zákona595/2003Z.z.osumu258019,00Eur.Vzhľadomnato,
že z judikatúry súdov vyššej inštancie jednoznačne vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie
žalovaného tvoria jeden celok, je možné konštatovať, že žalovaný akúkoľvek namietanú pochybnosť,
resp. zmätočnosť ohľadom jednotlivých pochybností a záverov správcu dane vyvrátil a ustálil závery

správcu dane.

57. V tejto súvislosti žalobca namietol aj to, že Oboznámenie správcu dane č. 102592787/2022 z
20.09.2022, takmer vôbec nemalo charakter riadneho oboznámenia so zistenými skutočnosťami a
vzniknutými pochybnosťami, ktoré by zodpovedalo ustanoveniam § 45 ods. 1 písm. f) a § 46 ods.

5 Daňového poriadku. Správny súd k tomuto uvádza, že Daňový poriadok v § 46 ods. 5 Daňového
poriadku pre správcu dane výslovne stanovuje povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu
jeho pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti
údajov v nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti
vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Takéto oznámenie spolu

s výzvou môže byť daňovému subjektu oznámené písomne alebo na ústnom pojednávaní. Správny
súd pritom poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo
dňa 24.02.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky pod č. 18/2022, v ktorom sa uvádza, že výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového
poriadku „môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu

byť daňovému subjektu oznámené aj počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový
subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania
k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt“. V predmetnej veci
správca dane oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami počas daňovej kontroly Oboznámením zo
dňa 20.09.2022 (súčasť administratívneho spisu), kde správa dane v Bode 1 uviedol svoje zistenia a ich

vyhodnotenie vrátane pochybností o neuznaní daňových výdavkov. Žalobca sa však v tam stanovenej
lehote k zisteniam správcu dane nevyjadril. Správny súd tak považoval predmetnú námietku žalobcu
za nedôvodnú. Podľa žalobcu došlo v Oboznámení, protokole, ako aj v Zápisnici zo dňa 18.07.2023 k
zmätočnému a vzájomne nezlučiteľnému kumulovaniu takých záverov správcu dane, z ktorých nebolo
a nie je možné zistiť, či správca dane vlastne spochybnil materiálnu existenciu plnenia, alebo či pri

nespochybnení materiálnej existencie plnenia správca dane spochybnil (iba) osobu deklarovaného
dodávateľa. Podľa správneho súdu ani táto žalobná námietka nie je dôvodná, pretože správca dane
rozlišoval medzi dôkazmi a ich vyhodnotením vo vzťahu k dani z príjmu právnickej osoby a vo
vzťahu k dani z pridanej hodnoty, pričom bolo zrejmé, že bolo spochybnené dodanie fakturovaných
služieb deklarovaným dodávateľom, čo vyplýva aj z predmetných dokumentov, ktoré sú súčasťou

administratívneho spisu.

58. Rovnako za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa porušenia ust. § 68 ods. 3
Daňového poriadku. Žalobca mal za to, že správca dane mal najprv oboznámiť žalobcu s výsledkami
dokazovania vo vyrubovacom konaní a až potom dohodnúť so žalobcom termín prerokovania

pripomienok a dôkazov. Namietal, že Vyjadrenie žalobcu z 28.07.2023 k stanoviskám správcu
dane, oznámeným mu na pojednávaní dňa 18.07.2023, už nebolo správcom dane so žalobcom
žiadnym spôsobom prerokované a správca dane len bez ďalšieho pristúpil k vydaniu prvostupňového
rozhodnutia. Správny súd opätovne uvádza, že uvádza, že pokiaľ postup správcu dane nie je v súlade
s názormi žalobcu, nepreukazuje to jeho nezákonnosť ani nezákonnosť vydaného prvostupňového

rozhodnutia. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého
rozhodnutia, sú tieto námietky len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu
s postupom žalovaného. Navyše, správca dane vyhovel žalobcovi a predĺžil mu lehotu na vyjadrenie,a následne sa Vyjadrením žalobcu z 28.07.2023 k stanoviskám správcu dane zaoberal, o čom svedčí
Úradný záznam zo dňa 09.08.2023, ktorý sa nachádza v administratívnom spise správcu dane.

59. Ohľadom námietky nepreskúmateľnosti a nekonkretizovateľnosti protokolu v časti s označením
„Súpis kontrolovaných dokladov a iných písomností predložených ku kontrole“, ktorý podľa žalobcu
nie je možné z obsahovej stránky vôbec považovať za súpis kontrolovaných dokladov v zmysle § 47
písm. g) Daňového poriadku, správny súd uvádza, že v bode 1.1. je uvedený Súpis kontrolovaných
dokladov a iných písomností, predložených ku kontrole, a to: kniha pohľadávok, kniha záväzkov, kniha

analytickej evidencie, účtovný denník, hlavná kniha, evidencia majetku, prijaté faktúry, vystavené faktúry,
pokladničné doklady, výpisy z bankových účtov, interné doklady, objednávky, dodacie listy, zmluvy,
inventarizácia majetku a záväzkov. Doklady, ktoré neboli sporné, resp. ktoré správca dane nespochybnil
a sú súčasťou základu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2018, správca dane v tomto súpise
neuviedol. Z protokolu jednoznačne vyplýva, ktorá časť sa týka dane z príjmov právnickej osoby (bod
II. Výsledok kontroly, 1. Daň z príjmov právnickej osoby) a ktorá časť sa týka dane z pridanej hodnoty

(bod II. Výsledok kontroly, 2. Daň z pridanej hodnoty). Správny súd preto ani túto námietku nepovažoval
za dôvodnú. Rovnako je koncipovaná aj Zápisnica č. 101809904/2023 zo dňa 18.07.2023, v ktorej v
Bode č. 1 sú uvedené dôkazy získané správcom dane v daňovej kontrole, týkajúce sa dane z príjmov
právnickej osoby a v Bode č. 2 sú uvedené dôkazy získané správcom dane v daňovej kontrole, týkajúce
sa dane z pridanej hodnoty.

60. Žalobca tiež namietal, že kvalita pochybností správcu dane nedosiahla dostatočný štandard na to,
abysamohlokonštatovaťdôvodnéspochybneniedodaniafakturovanýchslužiebprenájmupaženípráve
spoločnosťou MS Fin, s.r.o. Správny súd uvádza, že k dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje,
ak žalobca s hodnotením veci orgánmi verejnej správy nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne

nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, resp. so zásadami
logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené,
nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje jeho nezákonnosť. Správny súd má za to, že
správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu
záveru o nezapočítaní daňových výdavkov za prenájom pažení. Skutočnosti namietané žalobcom, že

spoločnosť MS Fin, s.r.o. podala posledné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2019,
že aj skutočne túto DPH odviedla a ani, že by predmetné plnenie dodal dodávateľ uvedený žalobcom
na predmetných faktúrach. Rovnako tak ani to, že spoločnosť MS Fin, s.r.o. má obe preverované faktúry
č. 201810047 a 201812002, vystavené pre žalobcu, zaevidované v kontrolných výkazoch pre DPH
za zdaňovacie obdobia október 2018 a december 2018 neznamená, že práve žalobcom deklarovaný

dodávateľ dodal žalobcovi fakturované služby. Správny súd tiež poukazuje na skutočnosť, že spoločnosť
MS Fin, s.r.o. podávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby za jednotlivé roky po rok
2017. Za rok 2018 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby nepodala, a preto nebolo možné
preveriť, či mala žalobcom fakturované služby uvedené vo svojom účtovníctve, a teda nebolo možné
ani týmto spôsobom preukázať, či dodala žalobcovi fakturované služby.

61. Pokiaľ žalobca namietal, že zákon č. 222/2004 Z. z. ani zákon č. 595/2003 Z. z. neupravujú ako
podmienku pre uznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, resp. pre uznanie nákladov v
základedanezpríjmovprávnickejosoby,okolnosť,žedodávateľuvedenýnafaktúremusípočasdaňovej
kontroly „formálne a vecne potvrdiť, že dodávku skutočne vykonal“, resp. že musí byť počas daňovej

kontroly kontaktný vo vzťahu k správcovi dane, správny súd uvádza, že žalobca sa mýli. Správny súd
poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu SR, a to rozsudok sp. zn. 3Sfk/28/2022
zo dňa 22.08.2024, ktorý v bode 27 odkázal na predchádzajúcu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Sžf 45/2015 z 26.01.2017, v zmysle ktorej základným kritériom pre uznanie výdavkov
v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne,

a to podmienka vecnosti, podmienka preukázateľnosti a podmienka zaúčtovania, na ktoré kritériá
musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku. Len ak je splnená podmienka
vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne aj podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich
zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok. Pre splnenie zákonných podmienok pre
uznanie daňového výdavku a následné určenie správnej výšky základu dane z príjmov nepostačuje, ak

daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry.
Daňové doklady musia preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby
bolo preukázané, že k prijatiu tovaru/služieb deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo, a to
v rámci dojednaných dodávok tovarov, resp. služieb jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ nie sú splnenétieto hmotno-právne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce
skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane z príjmov. Pre uznanie nákladu ako daňového
výdavku pre účely dane z príjmov je pritom potrebné, aby bolo preukázané, že služba bola poskytnutá

konkrétnymdodávateľom,čovyplývaajzrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 4Sfk/12/2022, kde sa uvádza, že:
„Splnenie zákonných podmienok nie je, samozrejme, viazané len na ich formálne preukázanie, ale
podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný skutkový základ. Ak
je nárok na uznanie výdavku podložený konkrétnou faktúrou, potom splnenie podmienky preukaznosti

výdavku nie je možné viazať len na reálne uskutočnenie fakturovaných dodávok tovarov a služieb,
ale musí byť tiež preukázaná zhoda medzi skutočným dodávateľom a dodávateľom deklarovaným vo
faktúre“, ako aj sp. zn. 6Sžfk/45/2021, kde je uvedené, že: „Ak je nárok na uznanie výdavku podložený
konkrétnou faktúrou, potom splnenie podmienky preukaznosti výdavku nie je možné viazať len na reálne
uskutočnenie fakturovaných dodávok tovarov a služieb, ale musí byť tiež preukázaná zhoda medzi
skutočným dodávateľom a dodávateľom deklarovaným vo faktúre.“ (rovnako tak ďalšie, napr. sp. zn.

4Sžf/71/2012, sp. zn. 6Sžf/57/2013, 8Sžf/32/2014, a ďalšie). Neobstojí tak tvrdenie žalobcu, že nemusí
byť daňovým subjektom preukázané dodanie predmetného plnenia práve deklarovaným dodávateľom
uvedeným na faktúre (tzv. koncept deklarovaného dodávateľa).

62. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani žalobnú námietku voči záveru žalovaného, resp. správcu

dane, že žalobca neuniesol vlastné dôkazné bremeno, keď žalobca tvrdil, že dôkazné bremeno uniesol
a preukázal splnenie zákonných podmienok na úseku dane z príjmov, vrátane uplatnených daňových
výdavkov. Správny súd zdôrazňuje, že aj v daňovom konaní týkajúcom sa dani z príjmov platí, že
dôkazné bremeno na preukázaní zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dane z príjmov,
vrátane uplatnených daňových výdavkov, primárne zaťažuje daňový subjekt. Obchodné transakcie

pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené
doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
mu byť priznané daňové oprávnenie (rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžsk 1/2019 zo dňa 21.04.2020,
bod 40, publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov pod R 26/2021;

sp. zn. 6Sžfk 20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50 publikované v zbierke stanovísk NS SR a
rozhodnutí súdov pod R 6/2020.) Dôkazné bremeno daňového subjektu však nie je neobmedzené, ako
to vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, bod 54. Dokazovanie
v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má
svoje pravidlá, pričom správny súd poukazuje na mechanizmus prenosu dôkazného bremena popísaný

v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 bod 21. Dôvodom na
prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je ale akákoľvek pochybnosť správcu dane o
pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná, ktorá má
oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je spôsobilá
objektívne vyvolať pochybnosti o splnení zákonných podmienok pre priznanie daňového oprávnenia.

63. Čo sa týka spoločnosti STAR Promotion, spol. s r. o., ktorej akákoľvek súvislosť so žalobcom a s
nájmom pažení podľa žalobcu nebola preukázaná, správny súd uvádza, že na účet tejto spoločnosti boli
priebežnezúčtuspoločnostiMSFin,s.r.obezhotovostnepoukazovanéfinančnéprostriedkyvcelkovom
objeme 510 084,00 Eur. Preto správca dane v rámci riadneho zistenia skutkového stavu preveroval aj

túto spoločnosť.

64. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v
priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi
dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, čo vyplýva, z § 45 ods. 1 písm. c)

Daňovéhoporiadku.Vprípade,aktakžalobcaurobí, správcadane,ktorývzmysle§24ods.2Daňového
poriadku vedie dokazovanie rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, no svoje rozhodnutie musí náležite
zdôvodniť. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo. Z obsahu

administratívneho spisu vyplýva, že postupom správcu dane bolo žalobcovi umožnené uplatniť jeho
procesné práva a navrhnúť dôkazy na preukázanie jeho tvrdení, čo už je uvedené aj v predchádzajúcich
odsekoch tohto rozsudku. Dokazovanie vedie správca dane, ktorý však nemá ani s ohľadom na zásadu
objektívnej pravdy absolútnu povinnosť viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu anepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností.

65. K nekontaktnosti osoby konateľa spoločnosti MS Fin, s.r.o., Tarasa Toderyuka, správny súd uvádza,
že sám žalobca v žalobe uviedol, aké úkony pre jeho vypočutie a získanie dôkazov správca dane urobil.
Správny súd má za to, že správca dane nebol povinný skúmať ďalej na príslušných policajných orgánoch
Českej republiky, či bol menovaný konateľ F. F. prihlásený na pobyt na adrese D. XX/XX, D. XXX XX,
E. G., ktorú má zapísanú v obchodnom registri ako konateľ spoločnosti MS Fin, s.r.o., a ak áno, v

akom období, ako ani to, či majú vedomosť o jeho súčasnom pobyte. Správca dane vychádzal správne
z odpovede na Žiadosť o MVI od Českej finančnej správy, že „zdaniteľná osoba nie je našej daňovej
správe známa“ a nemal dôvod túto informáciu spochybňovať.

66. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie v kontexte toho, že žalovaný bral žalobcu za
zodpovedného za vzniknutú dôkaznú núdzu, správny súd sa s touto námietkou nestotožnil. Z ustanovení

§ 24 Daňového poriadku vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný
preukázať ním tvrdené skutočnosti. Dokazovanie, ktoré vykonáva správca dane slúži na verifikáciu
skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Sžf 60/2015 (R19/2017) „daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená,
že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s

dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby
boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre“. Pokiaľ žalobca v daňovom priznaní
znížil základ dane z príjmov o daňové výdavky, z podmienky preukázateľnosti podľa § 2 písm. i) v
nadväznosti na § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov vyplýva, že musí mať vždy k dispozícii dôkazy
o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na takúto úpravu základu dane vzniklo. Dôkazné

bremeno na preukázanie skutočností uvedených v § 24 ods. 1 Daňového poriadku je na žalobcovi. V
prípade, ak si ale daňový subjekt uplatňuje zníženie základu dane z príjmov o daňové výdavky, musí
mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na zníženie základu
dane vzniklo. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý má povinnosť zadovážiť si dostatok dôkazov pre
prípad, že si bude uplatňovať odpočet dane. Správny súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR

vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie,
ženajmävzmluvnýchvzťahoch,vzhľadomnanevylúčeniemožnostivykonaniadaňovejkontrolyvreálne
dlhšom časovom úseku, si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov
ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie
zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť

pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR
v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne dotváranie zmluvných vzťahov,
ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva. Žalobca ako daňový subjekt bol
priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojimi dodávateľmi, ktorých dostatočné
preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť, nakoľko ako podnikateľský subjekt, vedel, resp. mal vedieť,

v akom rozsahu je potrebné vznik daňového výdavku na účely zníženia základu dane preukázať.
Správny súd poukazuje na to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj z rozhodnutia správcu
dane vyplýva, že daňové orgány svoje rozhodnutia založili na zistení, že žalobca nesplnil podmienky
uplatnenia nákladov ako daňových výdavkov, ktoré sú ustanovené v zákone o dani z príjmov, poukázali
pritom na podmienky príslušnosti, existencie, vecnosti, rozsahu, evidencie a najmä na podmienku

preukaznosti.

67. Ohľadom námietok o nedbanlivostnom zapojení žalobcu do daňového podvodu a o údajnej
nedostatočnej obozretnosti žalobcu, uvádzaným správcom dane v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane
odpovedí správcu dane na tzv. Axel Kittel test, správny súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie ani

rozhodnutie správcu dane nebolo založené na podvode, preto sa týmito žalobnými námietkami viac
nezaoberal. Nad rámec uvedeného správny súd konštatuje, že nespochybňuje a reflektuje výber
judikatúry, na ktorú až vyčerpávajúco poukázal žalobca v rámci celej správnej žaloby, avšak správny
súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nestačí žalobcom poukázať na judikatúru a citovať ju, ale aj
náležitým spôsobom a dostatočne konkrétne uviesť vecnú súvislosť s preskúmavanou vecou, pretože

len samotný poukaz žalobcu na rozhodnutia bez tejto súvislosti nepostačuje na vyslovenie nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia.68. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych
záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného
nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu

spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje,
ak žalobca s hodnotením veci orgánmi verejnej správy nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne
nedostatky majúce za následok rozpor napadnutých rozhodnutí so zákonom, resp. so zásadami
logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené, nie
sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska

k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa
žalovaný (resp. správca dane) mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých
dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach, sú tieto námietky len
vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie
nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu
k napadnutým rozhodnutiam v konaní o preskúmanie ich zákonnosti nepostačuje na to, aby správny súd

moholdospieťkzáveruonezákonnostinapadnutýchrozhodnutí.Vrámcitaktoformulovanýchžalobných
bodovtakchýbazrozumiteľnáargumentácia,včomsažalovanýmýlil,akrozhodolspôsobom uvedeným
v napadnutých rozhodnutiach.

69. Preskúmaním veci správny súd zistil, že žalobné námietky neboli spôsobilé spochybniť podstatné

skutkové a právne závery žalovaného, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.

70. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, keďže vo vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nezistil dôvod na ich priznanie. Žalobca
nemal v konaní úspech, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí podľa § 167 ods. 1 SSP

a contrario. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom
správnysúdnezistilžiadnevýnimočnédôvody,prektorébymumalibyťtrovykonaniavočineúspešnému
žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo
požadovať.

71. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
71. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú

sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, aka) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.