Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 4S/37/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106181
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Kútiková
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106181.1

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov
senátu JUDr. Michaely Kútikovej a JUDr. Lukáša Kolibába, v právnej veci žalobcu: Okresná prokuratúra
Liptovský Mikuláš, so sídlom Tomášikova 5, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 35 996 072, proti
žalovanému: Obec Liptovská Porúbka, so sídlom Hlavná 170/65, 033 01 Liptovská Porúbka, IČO:
17 061 229, o vyslovenie nesúladu časti všeobecne záväzného nariadenia Obce Liptovská Porúbka č.

9/2020 prijatého dňa 18.02.2020 so zákonom, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v y s l o v u j e n e s ú l a d čl. 2 ods. 1 písm. b, c, d, e, f, g, h, j, l, n, o, p, čl. 2 ods. 2, ods.
3, čl. 3 ods. 1. ods. 2, ods. 3, čl. 4 ods. 3 všeobecne záväzného nariadenia obce Liptovská Porúbka č.
9/2020 zo dňa 18.02.2020 o ustanovení činností, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené
na určitý čas alebo na určitom mieste, s ust. § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 s poukazom na § 4 ods. 3 písm.
n), 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Obec Liptovská Porúbka v súlade s ust. § 4 ods. 3 písm. n) a ods. 5 písm. a), bod 5 zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov prijala všeobecne záväzné nariadenie č.

9/2020 zo dňa 18.02.2020 (ďalej aj „VZN 9/2020“), ktorým boli ustanovené činnosti, ktorých vykonávanie
je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste na území obce Liptovská Porúbka.
VZN č. 9/2020 bolo prijaté zákonnou 3/5 väčšinou prítomných poslancov v súlade s § 12 ods. 7 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o obecnom zriadení“).
VZN č. 9/2020 bolo vyhlásené jeho vyvesením na úradnej tabuli a webovom sídle obce dňa 20.02.2020
a jeho účinnosť nastala v zmysle § 6 ods. 8 Zákona o obecnom zriadení pätnástym dňom od jeho

vyvesenia na úradnej tabuli obce, t. j. dňa 06.03.2020.
2. Podľa § 23 ods. 1 v spojení s § 27 Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov(ďalej len „Zákon o prokuratúre“) dňa 07.09.2022 prokurátor podal protest pod sp. zn. Pd
108/22/5505-2 proti všeobecne záväznému nariadeniu č. 9/2020 zo dňa 18.02.2020, ktorým boli
ustanovené činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom
mieste na území obce Liptovská Porúbka, pretože jeho prijatím bolo porušené ustanovenie § 6 ods.

1, ods. 2 zákona o obecnom zriadení. V zmysle § 23 ods. 2 písm. f) Zákona o prokuratúre navrhol,
aby obec Liptovská Porúbka prostredníctvom obecného zastupiteľstva, ako príslušného orgánu verejnej
správy zrušila ako celok všeobecne záväzné nariadenie obce Liptovská Porúbka č. 9/2020 o ustanovení
činností, ktorých vykonávanie je zakázané obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste na území
obce Liptovská Porúbka. Ďalej prokurátor uviedol, že podľa § 27 ods. 3 Zákona o prokuratúre, ak
bol protest prokurátora podaný proti yšeobecne záväznému právnemu predpisu uvedenému v § 21

ods. 3 písm. f), bod 3 (všeobecne záväzné nariadenie orgánu územnej samosprávy) a orgán verejnej
správy zistí, že protest je dôvodný, je povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr do 90 dní oddoručenia protestu prokurátora, všeobecne záväzný právny predpis zrušiť alebo ho podľa povahy veci
nahradiť všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý bude v súlade so zákonom, prípadne aj
s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. O vyhovení protestu a zrušení alebo zmene

všeobecne záväzného právneho predpisu alebo o nevyhovení protestu upovedomí orgán verejnej
správy prokurátora v lehote podľa prvej vety.
3. Obecné zastupiteľstvo obce Liptovská Porúbka uznesením č. 86/2022 zo dňa 20.09.2022 zobralo
na vedomie protest prokurátora sp. zn. Pd 108/22/5505-2 zo dňa 07.09.2022 proti VZN č. 9/2020
o ustanovení činností, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na

určitom mieste na území obce Liptovská Porúbka. Obecné zastupiteľstvo obce Liptovská Porúbka
uznesením č. 100/2022 zo dňa 18.10.2022 nevyhovelo protestu prokurátora sp. zn. Pd 108/22/5505-2
zo dňa 07.09.2022 proti VZN č. 9/2020 o ustanovení činností, ktorých vykonávanie je zakázané alebo
obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste na území obce Liptovská Porúbka.

Správna žaloba a žalobné body

4. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 13.09.2023 sa žalobca domáhal, aby správny súd vydal
uznesenie, ktorým vysloví, že všeobecne záväzné nariadenie obce Liptovská Porúbka č. 9/2020 zo dňa
18.02.2020 o ustanovení činností, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas
alebo na určitom mieste je v časti čl. 2 ods. 1 písm. b, c, d, e, f, g, h, j, l, n, o, p, čl. 2 ods. 2, ods. 3, čl. 3
ods. 1. ods. 2, ods. 3, čl. 4 ods. 3 v nesúlade s ust. § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 s poukazom na § 4 ods. 3

písm. n), 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
5. V odôvodnení žaloby v zhode s protestom žalobca uviedol, že trvá na skutkových a právnych záveroch
vyslovených v proteste prokurátora sp. zn. Pd 108/22/5505-2 zo dňa 07.09.2022, nestotožnil sa s jeho
vybavením žalovaným, ktorý protestu nevyhovel, a preto podľa § 357 ods. 1 písm. a) a nasl. v spojení s
§ 45 ods. 4 zákona č.162/2005 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,,SSP“) podal správnu žalobu.

6.Ďalejžalobcauviedol,žepovažujeprotestomnapadnutéVZNč.9/2020zanezákonnéznasledovných
skutkových a právnych dôvodov: Podľa § 4 ods. 3 písm. n) zákona o obecnom zriadení, obec pri výkone
samosprávy najmä zabezpečuje verejný poriadok v obci. Podľa § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 toho istého
zákona,obecvoveciachúzemnejsamosprávymôženariadenímustanoviťčinnosti,ktorýchvykonávanie
je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste [odsek 3 písm. n)]. Podľa § 6 ods. 1

zákona o obecnom zriadení, obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia, ktoré však
nesmú byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi ani medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a riadne
vyhlásené. Žalovaný sa podľa žalobcu uvedenými zákonnými ustanoveniami v danej veci dôsledne
neriadil.

7. Podľa žalobcu Obec Liptovská Porúbka v rámci ochrany verejného poriadku, životného prostredia a
udržiavania čistoty v obci prijala VZN č. 9/2020, ktoré obsahovalo rozsiahlu úpravu povinností, príkazov
a zákazov s cieľom súhrnne upraviť a informovať obyvateľov o povinnostiach platných v obci. VZN č.
9/2020 však obec prijala bez toho, aby preventívne, primárne či priebežne monitorovala a identifikovala
zákony upravujúce jednotlivé zákazy, povinnosti a príkazy, čím mala predísť kolízii ustanovení tohto VZN

s právnymi predpismi so silou zákona.
8. Preskúmavané VZN č. 9/2020 upravovalo činnosti, ktoré boli už regulované alebo zakázané
osobitnými zákonmi, čím došlo k duplicite právnej úpravy. Obec takto zasiahla do oblastí upravených
napríklad zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, zákonom č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákonom
č.543/2002Z.z.oochraneprírodyakrajiny,zákonomč.79/2015Z.z.oodpadoch,zákonomč.135/1961

Zb. o pozemných komunikáciách, zákonom č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi a zákonom č.
355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

9. V čl. 2 ods. 1 písm. b) VZN č. 9/2020 obec stanovila zákaz umiestňovať bez povolenia obce technické
zariadenia a pomocné stavebné konštrukcie, ako lešenia či výťahy, pri udržiavacích a zabezpečovacích

prácach, stavebných úpravách. Uvedená činnosť bola však už upravená § 47 ods. 1 písm. g) zákona o
priestupkoch, a teda jej opätovná regulácia vo VZN bola nadbytočná a v rozpore so zákonom.
10. V zmysle § 47 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch sa priestupku dopustil ten, kto poškodí
alebo neoprávnene zaberie verejné priestranstvo, verejne prístupný objekt alebo verejnoprospešné
zariadenie.

11. V čl. 2 ods. 1 písm. c) VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila zákaz svojvoľne vylepovať
plagáty,nápismiakresbamiznečisťovaťverejnépriestranstvá,zariadeniaverejnýchpriestranstiev,steny
budov, ploty, brány a výklady priľahlé k verejnému priestranstvu. Aj v tomto prípade sa jedná o činnosť
už regulovanú Zákonom o priestupkoch v § 47 ods. 1 písm. d).12. V zmysle § 47 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí ten kto znečistí
verejné priestranstvo, verejne prístupný objekt alebo znečistí verejnoprospešné zariadenie plagátovou
výzdobou, komerčnými a reklamnými oznamami alebo zanedbá povinnosť upratovania verejného

priestranstva.
13. Uvedené ustanovenie bolo vyhodnotené ako rozporné so zákonom aj preto, že zákaz uvedený v čl.
2 ods. 1 písm. c) VZN sa týkal činnosti, ktorej ochranu už poskytuje § 246 Trestného zákona upravujúci
prečin poškodzovania cudzej veci. Naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu vylučuje ďalšie
posudzovanie totožného skutku podľa osobitných zákonov alebo všeobecne záväzného nariadenia

obce.
14. Ďalej v čl. 2 ods. 1 písm. d), e), f), g), o) a v čl. 2 ods. 2 a 3 VZN č. 9/2020 obec rozsiahlo upravila
zákazy a povinnosti týkajúce sa pravidiel cestnej premávky a používania pozemných komunikácií. Tieto
oblastisúvšakvýlučneupravenézákonomč.8/2009Z.z.ocestnejpremávke,pričomurčovaniepravidiel
cestnej premávky, vrátane zákazov, nepatrí do pôsobnosti obcí.
15.Podľa§3ods.2cestnéhozákona,obcevrámciprenesenéhovýkonuštátnejsprávylenprejednávajú

priestupky podľa 22c na úseku miestnych komunikácií a účelových ciest, no nemajú určovať nové
pravidlá cestnej premávky. Uvedené priestupky je obec oprávnená prejednať v rámci preneseného
výkonu štátnej správy, pričom nie je oprávnená vytvárať nové skutkové podstaty priestupkov a ani ich
modifikovať.
16. V čl. 2 ods. 1 písm. h) VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka zakázala na verejných priestranstvách

predaj, podávanie a konzumáciu alkoholických nápojov, pričom zároveň stanovila výnimky z tohto
zákazu.
17. Právnym základom pre takúto úpravu je zákon č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním
alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb, ktorý v § 2 ods.
4 a 5 splnomocňuje obec obmedziť alebo zakázať predaj, podávanie a požívanie alkoholických nápojov

buď v zariadeniach spoločného stravovania, predajniach potravín alebo aj na iných verejne prístupných
miestach z dôvodu ochrany verejného poriadku. Podľa § 2 ods. 6 toho istého zákona môže obec určiť
aj výnimky z takto ustanovených zákazov.
18. Žalobca vyslovil, že obec bola teda oprávnená prijať všeobecne záväzné nariadenie v súlade s
§ 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, avšak zákaz alebo obmedzenie týkajúce sa

požívania alkoholu musí byť formulované presne a určito, s jasne vymedzeným časom a miestom
platnosti, aby nevznikli pochybnosti o jeho význame a rozsahu.
19. V čl. 2 ods. 1 písm. j) VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila zákaz požívať omamné a
psychotropné látky. Žalobca poznamenal, že sa jedná o činnosť, ktorá je protiprávna a priori na základe
Trestného zákona, konkrétne sa jedná o trestný čin podľa § 171 Nedovolená výroba omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi.
20. V čl. 2 ods. 1 písm. l) VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila zákaz budiť na verejnom
priestranstve verejné pohoršenie, najmä hlasným nadávaním, pľuvaním, krikom, gestikuláciou, prípadne
iným vulgárnym spôsobom, ktorý porušuje pravidlá slušného správania. Jedná sa o činnosť už
regulovanú Zákonom o priestupkoch v § 47 ods. 1 písm. c).

21. V čl. 2 ods. 1 písm. n) VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila zákaz správať sa hlučne a
vulgárne, hlučne spievať a vykrikovať, hlasno reprodukovať hudbu či zvuky podobného druhu. Jedná
sa však o protiprávne činnosti už regulované Zákonom o priestupkoch v § 47 ods. 1 písm. b) a c). V
zmysle § 47 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí ten kto poruší nočný kľud
a kto vzbudí verejné pohoršenie.

22. V čl. 2 ods. 1 písm. p) VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila zákaz propagovať a rozširovať
zakázané produkty či znázorňovať sexuálne symboly, nahotu či pornografiu, Jedná sa o protiprávnu
činnosť prioritne upravenú Trestným zákonom. Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu subsumuje
akékoľvek ďalšie posúdenie totožného skutku podľa osobitných zákonov alebo všeobecne záväzného
nariadenia.

23. Žalobca namietal, že ak by ustanovenia VZN obsahovo zhodne opakovali úpravu už obsiahnutú
v zákone, išlo by o nadbytočnú právnu úpravu. Takéto ustanovenia síce nie sú priamo v rozpore so
zákonom,avšakmôžuvpraxispôsobovaťaplikačnénejasnostiazmätočnývýkonverejnejsprávy,keďže
by mohlo dôjsť k zdanlivej duplicite právnej zodpovednosti – naplneniu objektívnej stránky priestupku
podľa zákona (napr. § 47 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch alebo iných osobitných zákonov)

a zároveň priestupku proti verejnému poriadku podľa § 48 toho istého zákona v dôsledku porušenia
povinnosti vyplývajúcej z VZN.
24. V prípade zákazov a obmedzení upravených v čl. 2 VZN č. 9/2020 obec prostredníctvom
nariadenia modifikovala alebo menila skutkové podstaty protiprávneho konania už upravené v zákone opriestupkoch, Trestnom zákone a cestnom zákone, čím prekročila rámec svojej pôsobnosti. Ustanovenia
VZN sú preto v rozpore so zákonom.
25. V čl. 3 ods. 1 VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila, že zodpovedná osoba môže na

nehnuteľnostiach uskutočňovať chov hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat len v rozsahu, aby
nad mieru primeranú pomerom neobťažoval vlastníka alebo užívateľa priamo či nepriamo susediacich
nehnuteľností, či iných obyvateľov obce a to najmä hlukom, pachom či vnikaním týchto zvierat na tieto
susedné nehnuteľnosti a verejné priestranstvo.
26. V čl. 3 ods. 2 VZN č. 9/2020 obec Liptovská Porúbka upravila, že zodpovedná osoba je povinná

zabezpečiť, aby sa na nehnuteľnosti nevykonávali činnosti, ktoré by nad mieru primeranú pomerom
obťažovali vlastníkov priamo či nepriamo susediacich pozemkov a ktoré spočívajú najmä v hlučnom a
vulgárnom správaní, v hlučnom spievaní a vykrikovaní, v hlučnej reprodukcii hudby či iných zvukových
prejavov podobného charakteru alebo v spúšťaní a prevádzke motorových vozidiel neprimeraným a
neopodstatneným spôsobom.
27. Podľa § 127 Občianskeho zákonníka je vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru

primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä
nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom
zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad
mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami,
pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá

vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy
korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.
28. V danom prípade obec prostredníctvom VZN prekročila rámec svojej právomoci, keď ukladala
vlastníkom a užívateľom nehnuteľností povinnosti týkajúce sa údržby ich majetku a správania sa na
súkromných pozemkoch. Takáto úprava zasahovala do súkromnoprávnych vzťahov, ktoré sú výlučne

predmetom občianskeho práva a sú upravené v § 123 až § 128 Občianskeho zákonníka. Obec tým
neprípustne regulovala susedské vzťahy a zasiahla do vlastníckych a užívacích práv spôsobom, ktorý
nemá oporu v zákone. Ochranu práv podľa § 127 Občianskeho zákonníka je pritom možné uplatniť
výlučne prostredníctvom súdu alebo postupom podľa § 5 Občianskeho zákonníka.
29. V čl. 3 ods. 3 VZN č. 9/2020 obec upravila, že zodpovedná osoba je povinná zabezpečiť, aby

sa na nehnuteľnosti nevykonávali činnosti, ktoré predstavujú požiarne, hygienické či iné riziko vzniku
akejkoľvek škody pre vlastníkov priamo či nepriamo susediacich nehnuteľností alebo pre ich majetok.
30. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi je fyzická osoba
je povinná zabezpečiť, aby sa pri uskutočňovaní stavby a pri jej užívaní, ako aj pri zmene v užívaní
stavby riešili a dodržiavali požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť stavby; požiadavky na protipožiarnu

bezpečnosť stavby pri uskutočňovaní stavby, užívaní stavby a zmene v užívaní stavby ustanoví
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.
31. V tomto prípade sa jedná o oblasť preneseného výkonu štátnej správy na úseku ochrany pred
požiarmi, kedy obec nie je oprávnená ukladať fyzickým a právnickým osobám povinnosti bez opory v
zákone.Povinnostifyzickýchaprávnickýchosôbvyplývajúpriamozozákonač.314/2001Z.z.oochrane

pred požiarmi.
32. V čl. 4 ods. 3 VZN č. 9/2020 obec upravila, že kontrolnú činnosť nad dodržiavaním VZN vykonáva
starosta obce, poslanci obce a zamestnanci obce poverení starostom obce.
33. Žalobca k úprave čl. 4 ods. 3 VZN č. 9/2020 považoval za potrebné uviesť, že kontrolnú činnosť
je možné vykonávať len vo vzťahu k plneniu povinností a obmedzení ustanovených samotným VZN.

V prípade ich porušenia sa fyzická osoba dopustila priestupku podľa § 48 zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch, o ktorom je podľa § 52 ods. 1 príslušný konať okresný úrad, pričom v blokovom konaní
môže o priestupku rozhodnúť obec (§ 86 písm. b) zákona o priestupkoch). Zo zákona však nevyplýva
žiadne oprávnenie poslancom, starostovi ani zamestnancom obce vykonávať kontrolu a vyvodzovať
zodpovednosť za porušenie VZN. Stanovením týchto osôb ako kontrolných orgánov v čl. 4 ods. 3 VZN

č. 9/2020 obec prekročila svoje zákonné splnomocnenie.
34. Žalobca mal za to, že regulácia obsiahnutá vo VZN musí byť v súlade so zásadou proporcionality,
teda primeranosti medzi sledovaným cieľom a rozsahom uložených povinností. Povinnosti je možné
ukladaťlenvnevyhnutnomrozsahupotrebnomnadosiahnutiecieľa.Zuvedenéhovyplýva,žeobecmala
vydávať VZN na zabezpečenie miestnych záležitostí verejného poriadku len v prípadoch, kde skutočne

dochádzalo k jeho narušovaniu, a mala čo najpresnejšie vymedziť činnosti, ktoré sú schopné verejný
poriadok narušiť. V praxi to znamená, že regulácia by mala byť viazaná na konkrétne miesta a časové
obdobia určené vo VZN, so zohľadnením povahy regulovaných činností a ich potenciálu narušiť verejný
poriadok, aby zásah do slobody občanov bol čo najmenší.35. V závere správnej žaloby žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorý
v nálezoch sp. zn. PL. ÚS 33/05 a PL. ÚS 28/09 zdôraznil, že obec pri zabezpečovaní verejného
poriadku vykonáva jednu zo svojich „policajných funkcií“. Ak chýba výslovná zákonná opora, obec sa

často prostredníctvom vlastných právnych predpisov snaží zakázať určité správanie, ktoré považuje za
spoločensky škodlivé, hoci nie je výslovne upravené zákonom. Ústavný súd však zároveň uviedol, že
aby obec neprekročila svoju zákonnú pôsobnosť, predmetná regulácia sa musí týkať výlučne miestnych
záležitostí – teda takých konaní, ktoré nemajú charakter skutkov postihovaných štátom (napr. trestné
činy alebo priestupky) a ktoré majú miestny charakter. Pojem „miestny“ nemožno vykladať tak, že ide

len o správanie odohrávajúce sa v rámci územia obce, ale o také, ktoré nemá celokrajský či celoštátny
význam. V praxi preto môže nastať situácia, že určitá činnosť bude v jednej obci považovaná za
nežiaducu v takej miere, že bude zakázaná, zatiaľ čo v inej obci sa za nežiaducu nepovažuje.

Vyjadrenie žalovaného
36. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žalobcu zdôraznil, že problematika všeobecne záväzných

nariadení (VZN) o ustanovení činností, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý
čas alebo na určitom mieste, si vyžaduje súdny prieskum správnych súdov a Najvyššieho správneho
súdu SR. Podľa žalovaného ide o kľúčový spor týkajúci sa povahy slovenskej obecnej samosprávy
a jej oprávnenia vydávať právne predpisy, preto je potrebné zjednotiť prístup orgánov ochrany práva,
najmä prokuratúry, a vytvoriť jasnú judikatúru v tejto oblasti, ktorá reflektuje vznik Správnych súdov a

Najvyššieho správneho súdu.
37. Žalovaný upozornil, že doterajší prístup orgánov ochrany práva, založený na rozhodovacej praxi
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR z 90. rokov, bol reštriktívny a uprednostňoval úzku
interpretáciu právomocí obce. Tento prístup obmedzoval rozvoj samosprávy a znemožňoval obciam
reagovať právnou reguláciou na aktuálne lokálne spoločenské problémy, ako sú pohyb zvierat na

verejných priestranstvách, čistota verejných priestorov, regulácia hluku a iných rušivých emisií či
zabezpečenie nočného a sviatočného pokoja.
38. Podľa žalovaného reštriktívny prístup prokuratúry pri výkone dozoru často viedol k tomu, že obce
prijímali deklaratórne VZN, ktoré formálne existovali, no v skutočnosti neobsahovali právne normy
vyžadujúce správanie alebo reguláciu adresátov. Tieto VZN teda nedokázali efektívne riešiť miestne

spoločenské záležitosti ani chrániť verejný poriadok.
39. Žalovaný tvrdil, že súčasťou riadneho VZN by mali byť jasné a konkrétne právne normy – príkazy
a zákazy správania sa – ktoré by adresovali fyzické a právnické osoby na území obce. Iba tak môže
VZN plniť svoju funkciu právneho nástroja obce pri zabezpečovaní verejného poriadku a regulovaní
spoločenských vzťahov na miestnej úrovni. Vydávanie deklaratórnych nariadení, ktoré neobsahujú

reálne normy, podľa žalovaného oslabuje efektívnosť územnej samosprávy a znižuje jej schopnosť
reagovať na konkrétne miestne problémy.
40. Z tohto dôvodu žalovaný presadzuje, aby súdy preskúmali zákonnosť VZN a vypracovali jednotnú
právnu interpretáciu, ktorá umožní obciam primerane využívať ich normotvornú kompetenciu, pričom
zachová princíp proporcionality, zákonnosti a rešpektovanie práv adresátov týchto nariadení.

41. Žalovaný mal za to, že prístup prokuratúry SR k preskúmavaniu zákonnosti VZN nie je jednotný,
pričom poukázal na „Zhodnotenie stavu zákonnosti VZN“ spracované Generálnou prokuratúrou SR,
v ktorom generálna prokuratúra SR konštatovala, že doterajší reštriktívny prístup brzdil rozvoj obcí a
obmedzovalichschopnosťprávnoureguláciouriešiťnegatívnespoločenskéjavy,akojepohybzvieratna
verejnýchpriestranstvách,čistotaverejnýchpriestranstievčireguláciahlukuarušivýchemisií.Rozdielne

hodnotenia VZN sú spôsobené jedinečnosťou jednotlivých nariadení, obmedzenou rozhodovacou
praxou všeobecných súdov a určitými rozdielmi medzi rozhodnutiami senátov Najvyššieho súdu SR
a judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorý kontroloval, či obec neobmedzuje základné práva a slobody
nad rámec zákona. Generálna prokuratúra vyzdvihla, že obce sú oprávnené vydávať VZN zakazujúce
alebo obmedzujúce činnosti na konkrétnom mieste a v určitom čase, pokiaľ činnosť môže v miestnych

podmienkachnarušiťverejnýporiadok,zákazaleboobmedzeniejepresnevymedzenémiestomačasom
aúpravavychádzazozákonaasledujecieľzabezpečeniaverejnéhoporiadku.Zároveňbolazdôraznená
zásada proporcionality, t. j. povinnosti možno ukladať len v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na
sledovaný cieľ, aby bola zachovaná maximálna sloboda občanov. V praxi to znamená, že regulácia vo
VZN by mala byť miestne a časovo konkrétna a mala by zasahovať len tie činnosti, ktoré reálne ohrozujú

verejný poriadok v obci.
42. Žalovaný argumentoval, že pri prijímaní VZN Obce Liptovská Porúbka boli dodržané všetky kritériá
Generálnej prokuratúry. Obec konala cieľavedome, nie svojvoľne, s cieľom zabezpečiť verejný poriadok.Uviedol tiež, že masívne narušovanie poriadku prisťahovanými neprispôsobivými občanmi si vyžadovalo
účinnú normotvorbu a zriadenie obecnej polície.
43. Žalovaný poukázal na nejednotnú právnu prax dozorových prokurátorov pri preskúmaní VZN. V

zhodnotení Generálnej prokuratúry SR sa uvádza, že prístup prokuratúry sa odlišuje medzi jednotlivými
okresmi, t. j. nedostatky, ktoré sú predmetom správnej žaloby, boli v iných krajoch vyhodnotené
ako súladné so zákonom a protesty proti VZN podané neboli. Konkrétne sa uvádza, že krajské
prokuratúry Bratislava a Košice prijali za zákonné časovo a miestne vymedzené obmedzenia hlučných
činností, nočného kľudu, používania strojov, spracovania drevín či obmedzenia správania na verejných

priestranstvách (napr. pešia zóna, fontány) – opatrenia boli posúdené ako oprávnené na zabezpečenie
verejného poriadku. Rovnako krajská prokuratúra Žilina uznala, že zákaz či obmedzenie skladovania
materiálu na verejných priestranstvách je v súlade s právnym splnomocnením obcí podľa § 4 ods. 5
písm. a) bod 5 zákona č. 369/1990 Zb.
44. Žalovaný sa tiež odvolával na odbornú literatúru, konkrétne komentár k zákonu o obecnom zriadení
(A., B., A., II. vydanie, Wolters Kluwer, 2021), kde sa zdôrazňuje, že VZN musia obsahovať právne

normy ako príkazy správania sa regulujúce spoločenské vzťahy fyzických a právnických osôb na území
obce. Vo všeobecnosti žalovaný tvrdil, že VZN Obce Liptovská Porúbka boli prijaté v súlade s kritériami
stanovenými Generálnou prokuratúrou SR, s cieľom zabezpečiť verejný poriadok a nie pre svojvoľné
obmedzovanie obyvateľov. Tento prístup je v súlade s praxou iných prokuratúr a odbornou literatúrou.
45. Žalovaný dal do pozornosti, že Najvyšší správny súd ČR v rozhodnutiach sp. zn. 2 As 78/2006 a 2

As 65/2008 definoval verejný poriadok ako normatívny systém nevyhnutný pre fungovanie spoločnosti
v danom čase a mieste, pričom jeho narušenie znamená porušenie noriem a optimálneho stavu
spoločnosti. Ústavný súd ČR (Pl. ÚS 35/06) upresnil, že povinnosti na ochranu verejného poriadku
možno vzťahovať nielen na verejné priestranstvá, ale aj na iné miesta, ak ich činnosti môžu verejný
poriadok narušiť.

46. Novela zákona č. 70/2018 Z. z. umožnila obciam regulovať konkrétne spoločenské vzťahy na
svojom území, pričom súčasná judikatúra NS SR (napr. sp. zn. 8 Svzn 1/2016) odkláňa doterajší
reštriktívny výklad a podporuje širší a účelový prístup k vydávaniu VZN v záujme rozvoja obce a
zabezpečenia verejného poriadku. Táto novela ust. § 4 ods. 5 zákona od 01. apríla 2018 zaviedla pre
každú obec povinnosť obligatórne schváliť päť typov všeobecne záväzných nariadení, medzi ktoré patrí

aj VZN upravujúce činnosti zakázané alebo obmedzené na určitom mieste či v určitom čase – tzv.
VZN o verejnom poriadku. Predchádzajúci prístup bol reštriktívny, vyžadoval ďalšie osobitné zákonné
zmocnenie pre každú konkrétnu reguláciu, vychádzajúc z historickej definície § 28 Českého obecního
zřízení (Hoetzel, 1937). Takýto prístup však limitoval právomoc obce normotvoriť vo veciach územnej
samosprávy a čiastočne negoval jej ústavné postavenie. Nová právna úprava jednoznačne potvrdzuje

právo obcí vydávať VZN v rámci zákonných kompetencií bez nutnosti ďalšieho osobitného zmocnenia.
47. Uvedená novela zákona o obecnom zriadení č. 70/2018, účinná od 01. apríla 2018, v podstate
prevzala českú právnu úpravu problematiky všeobecne záväzných nariadení. Tento krok umožňuje v
slovenskom kontexte čerpať aj z českého judikatúrneho vývoja a doktrinálnych záverov, najmä z nálezov
Ústavného súdu ČR (PL.ÚS 45/2006), ktoré naznačujú flexibilnejší výklad právomocí obcí pri vydávaní

VZN. Predchádzajúca judikatúra (napr. PL.ÚS 5/93) mala reštriktívny prístup – obec mohla ukladať
povinnosti vo VZN iba na základe osobitného zákonného zmocnenia. Tento prístup mal zabezpečiť
jasné hranice výkonu verejnej moci, ale zároveň limitoval samosprávne kompetencie obcí a prispieval
k centralizmu. Takýto prístup bol historicky odôvodnený potrebou obnovy samosprávy po totalitnom
období, keď neboli jasne definované vecné oblasti, v ktorých môžu obce samostatne rozhodovať. V

90. rokoch sa navyše vyskytovali prípady, kedy obce prekračovali svoje kompetencie (napr. VZN Mesta
Spišské Podhradie o zákaze nočného vychádzania), čo vyvolalo zásah Ústavného súdu, prokuratúry a
súdov. Nová právna úprava preto predstavuje nástroj pre reálne uplatnenie obecných kompetencií vo
veciach územnej samosprávy pri dodržaní zákonných mantinelov.
48. Podľa žalovaného nález PL.ÚS 45/2006 predstavuje významný posun v prístupe k samosprávnym

nariadeniam v Českej republike. Ústavný súd konštatoval, že obce sú oprávnené vydávať samosprávne
nariadenia v medziach svojej vecnej pôsobnosti bez potreby ďalšieho zákonného zmocnenia, stačí, aby
daná záležitosť spadala do ich samostatnej pôsobnosti. Stanovenie medzí samostatnej pôsobnosti obcí
zverila ústava zákonu, konkrétne § 10 českého zákona o obcích, ktorý vymedzuje tri oblasti, v ktorých
môže obec vydávať nariadenia bez ďalšieho zmocnenia. Ide o zabezpečenie miestnych záležitostí

verejného poriadku, udržiavanie čistoty ulíc, verejných priestranstiev a ochranu životného prostredia a
verejnej zelene, ako aj o užívanie zariadení obce slúžiacich potrebám verejnosti. Ústavný súd zároveň
zdôraznil, že pri všetkých týchto oblastiach musí ísť o záležitosti v záujme obce a jej občanov. Tento
prístup reflektuje ustálený obsah práva na územnú samosprávu a odbúrava doterajší reštriktívny pohľadz 90. rokov, keď bolo často vyžadované osobitné zákonné zmocnenie pre každú povinnosť ukladanú
vo VZN. Výsledkom je, že obce majú výrazne väčšiu slobodu normotvorného uplatnenia vo vlastnej
samostatnej pôsobnosti.

49. Žalovaný poznamenal, že Ústavný súd Českej republiky sa v náleze PL.ÚS 45/2006 vysporiadal aj s
otázkou, ktorá bola predmetom protestu a následnej správnej žaloby prokurátora, a to či môže obec vo
všeobecne záväznom nariadení regulovať oblasti, ktoré sú už právne upravené zákonom, alebo či sa
zákonná úprava a úprava vo VZN môžu prekrývať. Ústavný súd jasne konštatoval, že takáto regulácia
je možná, pokiaľ ciele obecnej právnej regulácie sú odlišné od cieľov zákonnej regulácie, aj keď sa

týkajú rovnakého spoločenského predmetu. Posúdenie, či obec neprekročila medze svojej zákonnej
pôsobnosti, predpokladá identifikáciu predmetu a cieľa regulácie zákona na jednej strane a predmetu
a cieľa samosprávneho nariadenia na strane druhej. Pokiaľ sa tieto ciele a predmety neprekrývajú,
nemožno automaticky tvrdiť, že obec nesmie upravovať určitú záležitosť len preto, že je už upravená
zákonom. Rovnaký princíp platí aj pri súkromnoprávnej zákonnej regulácii – tá nebráni obci vydávať
vlastné samosprávne nariadenia, pokiaľ sa ich predmet a ciele líšia od tých zákonných. Tento výklad

bol potvrdený aj v náleze PL.ÚS 41/2004.
50. Vzhľadom na prevzatú formuláciu § 4 ods. 5 slovenského zákona o obecnom zriadení, ako aj na
konkrétne znenie § 4 ods. 5 písm. a) bod 5, je doktrinálny nález českého Ústavného súdu argumentačne
významný aj pre podmienky Slovenskej republiky. Žalovaný konštatoval, že rovnakým spôsobom možno
vykladať aj citované ustanovenie slovenského zákona o obecnom zriadení, ktoré obciam umožňuje vo

veciach územnej samosprávy ustanoviť nariadením činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo
obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste. Takáto legislatívna formulácia podľa žalovaného
umožňuje, bez hľadania ďalšieho osobitného zákonného zmocnenia, stanovovať príkazy a zákazy
priamo vo všeobecne záväznom nariadení obce vydanom vo veciach územnej samosprávy, a to
predovšetkým v oblastiach vymedzených demonštratívnym spôsobom v § 4 ods. 3 zákona o obecnom

zriadení.
51. Žalovaný upozornil, že právnou podstatou všeobecne záväzných nariadení je totiž ich právna
regulácia; skutočná právna regulácia totiž nemožno uskutočniť bez toho, aby obsahom nariadenia vo
veciachúzemnejsamosprávybolipríkazyazákazy,tedaprávnenormyupravujúcesprávaniedotknutých
adresátov. Tento princíp potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom v

rozsudku sp. zn. 3 Svzn 1/2011 zo dňa 31.03.2015 bolo uvedené, že „obsahom každého všeobecne
záväzného nariadenia sú právne povinnosti, teda pravidlá správania požadované od fyzických osôb a
právnických osôb na území obce, ktorá tento normatívny akt vydala.“ Tým sa jednoznačne ukazuje, že
právotvorná činnosť obce vo forme VZN vo veciach územnej samosprávy zahŕňa právo obce priamo
určovať, ktoré činnosti sú zakázané alebo obmedzené, pričom takéto ustanovenia predstavujú jadro

právnej regulácie.
52. Podľa názoru žalovaného, v napadnutom všeobecne záväznom nariadení (VZN) obce v oblasti
chovu hospodárskych zvierat je potrebné zohľadniť ustanovenie § 53 ods. 2 zákona č. 39/2007 Z.
z. o veterinárnej starostlivosti, podľa ktorého obec môže ustanoviť VZN obsahujúce podrobnosti o
územných podmienkach pre chov a držanie zvierat. Žalovaný poznamenal, že tento zákon obciam dáva

kompetenciu regulovať chov zvierat na území obce prostredníctvom vlastných nariadení, a to v rámci
územných podmienok.
53. Žalovaný ďalej argumentoval, že každý občan je súčasťou obce a často sa stretáva s negatívnymi
javmi v občianskom spolužití, ktoré nemožno riešiť len zvykovým právom alebo spoločenskou dohodou.
Tvrdil, že nový prístup k problematike VZN umožňuje samospráve riadne vykonávať zverené úlohy

a regulovať správanie dotknutých subjektov tam, kde doterajšie mechanizmy zlyhávajú. Žalovaný
poukázal na to, že na základe zákonného zmocnenia ustanoveného v § 4 ods. 5 zákona o obecnom
zriadení je možné vo VZN ustanoviť zákazy, ktoré boli predmetom protestu prokurátora, pričom takáto
normotvorba je vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR aj ČR právne prípustná.
54. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia uviedol, že týmto spôsobom je splnená ústavná premisa čl.

13 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorej možno ukladať povinnosti zákonom alebo na základe zákona, a
súčasne je zabezpečená reálna realizácia práva na samosprávu podľa čl. 67 Ústavy SR. Vzhľadom na
uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu prokurátora zamietol ako nedôvodnú, pričom poznamenal,
že rozhodnutie bude mať významný precedenčný dosah aj na iné obecné samosprávy.

Replika žalobcu
55. Žalobca vo vyjadrení ku vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe uviedol, že sa s predmetným
vyjadrením žalovaného zo dňa 25.10.2023 nestotožnil a trvá na podanej žalobe. Vyjadrenie žalovaného
v podstatnej časti odkazuje na rozhodovaciu činnosť súdov iného štátu, ktorá môže byť inšpiratívna, alev podmienkach Slovenskej republiky nie je záväzná. Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné sa
k nej bližšie vyjadrovať.

Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.

Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov
56. Správny súd preskúmal podľa ustanovenia § 357 a nasl. SSP, súlad VZN č. 9/2020 žalovaného,
s namietanými ustanoveniami zákona č. 369/1990 Zb. v rozsahu a na základe dôvodov žaloby (§ 134

ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
57. Žalobca v správnej žalobe formuloval žalobné body v zmysle § 357 ods. 2 SSP tak, že všeobecne
záväzné nariadenie obce Liptovská Porúbka č. 9/2020 zo dňa 18.02.2020 o ustanovení činností, ktorých
vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste je v časti čl. 2 ods. 1
písm. b, c, d, e, f, g, h, j, l, n, o, p, čl. 2 ods. 2, ods. 3, čl. 3 ods. 1. ods. 2, ods. 3, čl. 4 ods. 3 v nesúlade s
ust. § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 s poukazom na § 4 ods. 3 písm. n), 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 369/1990

Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
58.Podľa§357ods.1písm.a)SSP,žalobcasamôžežaloboudomáhaťvyslovenianesúladuvšeobecne
záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja vydaného vo veciach
územnej samosprávy so zákonom.
59. Podľa § 357 ods. 2 SSP, nesúlad podľa odseku 1 môže spočívať v obsahu všeobecne záväzného

nariadenia, jeho časti, niektorého jeho ustanovenia alebo v porušení postupu pri jeho prijímaní.
60. Podľa § 367 ods. 1 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby, uznesením
vysloví nesúlad všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia. Vo
výroku uvedie označenie žalovaného, označenie a deň prijatia všeobecne záväzného nariadenia,
skutočnosť, či vyslovuje nesúlad celého všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti alebo niektorého

jeho ustanovenia a ustanovenie zákona alebo iného všeobecného právneho predpisu, s ktorým nie je
všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie v súlade.
61. Podľa § 367 ods. 2 SSP, ak správny súd rozhodne podľa odseku 1, dňom nadobudnutia
právoplatnosti jeho rozhodnutia stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho
ustanovenie účinnosť.

62. Podľa § 367 ods. 3 SSP, obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny kraj, ktoré vydali všeobecne
záväzné nariadenie, sú povinné do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
správneho súdu podľa odseku 1 uviesť všeobecne záväzné nariadenie vydané vo veciach územnej
samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach plnenia úloh štátnej správy do súladu so zákonom,
nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy; inak všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie
po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu podľa odseku 1
strácajú platnosť.
63. Podľa § 4 ods. 3 písm. n) Zákona o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy najmä
zabezpečuje verejný poriadok v obci.

64. Podľa § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 Zákona o obecnom zriadení, obec vo veciach územnej samosprávy
ustanoví nariadením činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo
na určitom mieste [odsek 3 písm. n)].
65. Podľa § 6 ods. 1 Zákona o obecnom zriadení, obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať
nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,

zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a
ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
66. Podľa § 6 ods. 2 Zákona o obecnom zriadení, vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy,
môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Také nariadenie
nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami,

ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády,
so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
67. Obec pri výkone samosprávy je oprávnená schvaľovať všeobecne záväzné nariadenia na
zabezpečenie jej úloh najmä v oblastiach v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 4 ods. 3, avšak
aj v iných oblastiach v pôsobnosti obce, ak zákon neustanovuje, že obec v rámci zákonom zverenej

pôsobnosti koná a rozhoduje ako orgán štátnej správy a pokiaľ obec plní úlohy štátnej správy je
oprávnená schvaľovať nariadenia len na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach. Nariadenia
obce však vždy musia byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi amedzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
68.Všeobecnezáväznénariadeniejenormatívnezáväznýmprávnymaktom,jevýsledkomnormotvornej

činnosti obce. Normatívny právny akt obsahuje právnu normu, či právne normy, prehlásenia, definície
právnych pojmov, záväzné interpretačné ustanovenia, odkazy na už existujúcu právnu úpravu atď.
Všeobecne záväzné nariadenie by malo obsahovať v záujme zachovania svojej zrozumiteľnosti a
prehľadnosti,akoajstručnostilenustanoveniasnormatívnymobsahom.Všeobecnezáväznénariadenie
je teda právnym aktom obsahujúcim právne normy. Pod právnou normou možno rozumieť všeobecne

záväzné pravidlo správania sa najčastejšie v podobe zákazu, príkazu alebo dovolenia.
69. Povinnosťou obce v procese prerokovania, ako aj schvaľovania všeobecne záväzného nariadenia je
postupovať v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách zákona o obecnom zriadení.
Porušenie týchto predpisov má totiž zásadný vplyv na výsledok procesu kreovania a schvaľovania
všeobecne záväzného nariadenia, ktoré nie je možné nijako ex post konvalidovať.
70. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. b) VZN č. 9/2020 obec zakázala na verejných priestranstvách „umiestňovať

bez povolenia obce technické zariadenia a pomocné stavebné konštrukcie (lešenia, výťahy, dočasné
ochranné zariadenia a pod.) pri udržiavacích prácach, stavebných úpravách a zabezpečovacích
prácach.“ Súd sa stotožňuje s námietkou prokurátora, že obec týmto ustanovením prekročila svoju
normotvornú pôsobnosť. Uvedená činnosť je totiž už komplexne regulovaná právnym poriadkom,
konkrétne § 47 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého priestupku

sa dopustí ten, kto poškodí alebo neoprávnene zaberie verejné priestranstvo, verejne prístupný
objekt alebo verejnoprospešné zariadenie. Umiestňovanie technických zariadení a konštrukcií na
verejnom priestranstve bez súhlasu vlastníka alebo správcu možno subsumovať pod neoprávnený
záber verejného priestranstva. Tým, že obec stanovila samostatný zákaz a sankcionovateľnú povinnosť
v priestore, kde už existuje osobitná právna úprava, prekročila rámec pôsobnosti vymedzenej obci

zákonom.
71. Podľa § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 zákona o obecnom zriadení môže obec ukladať povinnosti len v
medziach zákona. Ak už zákon určitú oblasť reguluje a zveruje jej posúdenie orgánom štátnej správy,
obec nemôže vytvárať duplicitnú alebo rozširujúcu úpravu. V danom prípade však obec rozšírila okruh
konaní, ktoré podmieňuje svojím povolením, čím zasiahla do priestoru, ktorý jej nebol zverený. Súd preto

konštatuje, že čl. 2 ods. 1 písm. b) VZN je v rozpore s § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 v spojení s § 4 ods. 3
písm. n) a § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
72. Čl. 2 ods. 1 písm. c) VZN č. 9/2020 obsahuje zákaz „svojvoľne vylepovať plagáty, nápismi a kresbami
znečisťovať verejné priestranstvá, zariadenia verejných priestranstiev, steny budov, ploty, brány a
výklady priľahlé k verejným priestranstvám.“ Ani v tomto prípade podľa súdu obec nepostupovala v

hraniciach jej zákonnej pôsobnosti. Predmetné konanie je už osobitne regulované v § 47 ods. 1 písm.
d) zákona o priestupkoch, podľa ktorého priestupku sa dopustí ten, kto znečistí verejné priestranstvo,
verejne prístupný objekt alebo znečistí verejnoprospešné zariadenie plagátovou výzdobou, komerčnými
a reklamnými oznamami alebo zanedbá povinnosť upratovania verejného priestranstva. Ide o identické
konanie, ktoré zákon vymedzuje ako priestupok. Obci neprislúcha vytvárať duplicitnú právnu normu,

ktorá by rovnaké konanie kvalifikovala ako porušenie VZN, prípadne ukladať zaň odlišné právne
následky. Obec tým prekročila svoju kompetenciu v rozpore s § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom
zriadení.
73. Prokurátor navyše správne poukázal na skutočnosť, že táto obecná úprava naráža aj na ust. § 246
Trestného zákona (prečin poškodzovania cudzej veci). Ak konanie potenciálne napĺňa znaky trestného

činu, je neprípustné, aby obec stanovovala vlastnú paralelnú normu a sankčný režim, čím by došlo
k narušeniu zásady právnej istoty a zásady zákonnosti v trestnom práve aj v oblasti priestupkového
konania. Úprava obce tak nielenže prekročila jej samosprávnu pôsobnosť, ale zároveň zasiahla do
priestoru vyhradeného trestnému a priestupkovému právu ako právam štátu. Súd preto konštatuje, že
čl. 2 ods. 1 písm. c) VZN č. 9/2020 je v rozpore s § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 v spojení s § 4 ods. 3 písm. n)

a § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení, a zároveň sa dostáva do kolízie s osobitnou právnou
úpravou priestupkov a potenciálne aj s trestnoprávnou úpravou.
74. Súd preskúmal aj ďalšie žalobné body prokurátora smerujúce proti čl. 2 ods. 1 písm. d), e), f), g), o),
ako aj čl. 2 ods. 2 a ods. 3 VZN č. 9/2020, ktorými obec rozsiahlo upravila zákazy a povinnosti súvisiace s
pravidlami cestnej premávky a používaním pozemných komunikácií. Obec na verejných priestranstvách

v čl. 2 ods. 1 konkrétne zakázala: „d) bez povolenia obce jazdiť alebo parkovať s motorovými vozidlami
na miestach, ktoré svojou povahou a účelom nie sú na to určené, e) parkovať s vozidlami na verejných
priestranstváchanachodníkochspôsobom,ktorýznemožňujealebonarúšaplynulosťcestnejpremávky,
alebo obmedzuje prejazd iných vozidiel, obmedzuje plynulý pohyb chodcov po chodníkoch, bráni údržbeciest (najmä pluhovaniu v zimnom období); f) zriaďovať úplné alebo čiastočné uzávierky dopravných
a peších komunikácií bez povolenia cestného správneho orgánu; g) obmedzovať vlastníkov a užívateľov
nehnuteľnostízastavenímalebostátímmotorovéhovozidlanamieste,kdebránialeboobmedzujevýjazd

alebo vjazd vlastníkov a užívateľov s motorovým vozidlom na ich nehnuteľnosti alebo na nehnuteľnosti
v ich užívaní; o) spúšťať a prevádzkovať motorové vozidlo neprimerane a neopodstatnene hlučným
spôsobom.“ Čl. 2 ods. 2 určuje, že: „Na verejných priestranstvách v obci je zakázané vykonávať činnosti,
ktoré sa priečia účelu, na ktoré je verejné priestranstvo podľa svojho druhu určené, pokiaľ na to nedá
obec povolenie. Najmä je zakázané na miestnych komunikáciách vykonávať činnosti, ktoré sa zásadne

priečia ich účelu tým, že bránia plynulosti cestnej premávky alebo ohrozujú život a zdravie chodcov.“
Čl. 2 ods. 3 stanovuje, že: „Užívatelia miestnych komunikácií, najmä vodiči motorových vozidiel, sú
povinní používať miestne komunikácie v obci s ohľadom na to, že tieto v prevažnej miere priamo
susedia s obývanými nehnuteľnosťami a v ich blízkosti je zvýšený pohyb chodcov, najmä detí, osôb
v dôchodkovom veku a cyklistov v rôznom veku. Za tým účelom sú najmä vodiči motorových vozidiel
povinní primerane znížiť rýchlosť motorových vozidiel a prispôsobiť tomu spôsob jazdy.“ Po oboznámení

sa s obsahom týchto ustanovení súd konštatuje, že argumentácia prokurátora je aj v tejto časti žaloby
opodstatnená.
75. Obec predmetnými ustanoveniami vstúpila do oblasti, ktorá je už komplexne upravená osobitnými
zákonmi, predovšetkým zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje pravidlá cestnej premávky, okrem iného i

zákaz státia a zastavenia, povinnosti účastníkov cestnej premávky, ako aj manipuláciu s predmetmi a
prekážkami na pozemných komunikáciách. Upravovať pravidlá cestnej premávky a stanovovať vlastné
zákazy týkajúce sa užívania komunikácií, umiestňovania prekážok či znečisťovania komunikácií nepatrí
do pôsobnosti obce a obec nie je oprávnená ukladať v tejto oblasti nové povinnosti nad rámec zákona.
Tieto otázky patria do zákonnej úpravy cestnej premávky a štátneho odborného dozoru.

76. Prokurátor správne poukazuje aj na § 3 ods. 2 a § 22c zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Cestný zákon“), podľa ktorých obce v
rámci preneseného výkonu štátnej správy prejednávajú priestupky na úseku pozemných komunikácií,
avšak len v rozsahu skutkových podstát vymedzených zákonom. Ide o priestupky, akými sú
neoprávnené užívanie komunikácie na iné účely, vykonávanie uzávierky, vykonávanie prác v ochrannom

pásme, poškodzovanie alebo znečisťovanie dopravného značenia či cestnej zelene, umiestňovanie
skládok alebo reklamných stavieb v rozpore s predpismi a ďalšie skutkové podstaty vymedzené
zákonom. Zákonodarca vytvoril v § 22c Cestného zákona taxatívny výpočet priestupkov, ktoré možno
prejednávať, pričom obce nemajú právomoc tieto skutkové podstaty rozširovať, dopĺňať či modifikovať
prostredníctvom svojich všeobecne záväzných nariadení.

77. Napadnuté ustanovenia VZN č. 9/2020 však takúto modifikáciu vykonávajú, pričom obec buď
opakuje zákonné povinnosti, alebo k nim pridáva ďalšie požiadavky a zákazy, ktoré zákon nepozná, a
ktoré presahujú rámec jej originálnej a aj prenesenej pôsobnosti. Takýmto postupom obec prekročila
hranicu svojej normotvornej právomoci, keďže podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení
môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia výlučne na plnenie úloh samosprávy a len v medziach

pôsobnosti, ktorú jej zveruje zákon. Pravidlá cestnej premávky ani hmotnoprávna úprava priestupkov
na úseku pozemných komunikácií nie sú obci zverené do originálnej pôsobnosti a zároveň ani
v prenesenom výkone štátnej správy nemá obec kompetenciu vytvárať vlastné skutkové podstaty
priestupkov alebo stanovovať nové povinnosti pre účastníkov cestnej premávky.
78. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že čl. 2 ods. 1 písm. d), e), f), g), o) a čl. 2 ods. 2 a ods. 3

VZN č. 9/2020 sú v rozpore s § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 v spojení s § 4 ods. 3 písm. n) a § 6 ods. 1 a ods.
2 zákona o obecnom zriadení, keďže obec nimi prekročila zákonom vymedzenú pôsobnosť a upravila
oblasť, ktorú zákon zvereným spôsobom upravuje v režime štátnej správy a nie v rámci samosprávy
obce.
79. Súd preskúmal aj ďalšie žalobné body prokurátora, týkajúce sa čl. 2 ods. 1 písm. h), j), l),

n) a p) VZN č. 9/2020, a dospel k záveru, že i v tejto časti je žaloba dôvodná. Pokiaľ ide o
čl. 2 ods. 1 písm. h) VZN č. 9/2020, obec ním zakázala na verejných priestranstvách predávať,
podávať a konzumovať alkoholické nápoje, pričom súčasne stanovila výnimky z tohto zákazu. Uvedená
problematika je regulovaná zákonom č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických
nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb (ďalej ako „zákon č. 219/1996 Z.

z.“), ktorý v § 2 ods. 4 a ods. 5 výslovne splnomocňuje obec na prijatie obmedzujúcich opatrení v oblasti
predaja, podávania a požívania alkoholických nápojov, avšak len za presne určených podmienok. Zákon
zároveň vyžaduje, aby obec pri ukladaní takýchto obmedzení jednoznačne vymedzila čas a miesto
zákazu, tak aby o jeho obsahu nemohli vzniknúť pochybnosti. Obec však v napadnutom ustanoveníformulovala zákaz príliš všeobecne, bez konkrétneho vymedzenia dotknutých verejných priestranstiev
či časového rozsahu obmedzenia. Takto neurčitá formulácia je v rozpore so zákonom, ktorým bola
obec splnomocnená, pričom splnomocnenie obci síce umožňuje prijímať obmedzenia, nie však v

neobmedzenom a nepresnom rozsahu. V dôsledku toho súd konštatuje nesúlad čl. 2 ods. 1 písm. h)
VZN č. 9/2020 s § 2 ods. 4 až 6 zákona č. 219/1996 Z. z. a zároveň s § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 v spojení
s § 4 ods. 3 písm. n) a § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
80. V ustanovení čl. 2 ods. 1 písm. j) VZN č. 9/2020 obec zakázala požívanie omamných a
psychotropných látok. Uvedené konanie však predstavuje protiprávnu činnosť primárne upravenú

Trestným zákonom, osobitne v § 171, ktorý upravuje nedovolenú výrobu, držanie a obchodovanie s
omamnými a psychotropnými látkami. Ide o konanie, ktoré je svojou povahou trestným činom, pričom
zákonodarca neposkytuje obciam žiadne splnomocnenie na jeho samostatnú úpravu vo všeobecne
záväzných nariadeniach. Ak obec zakotvila takýto zákaz do VZN, vstúpila tým do oblasti, ktorá je výlučne
upravená trestným právom a v ktorej nemá žiadnu pôsobnosť. Napadnuté ustanovenie preto presahuje
medze originálnej pôsobnosti obce a je v rozpore s § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 v spojení s § 4 ods. 3 písm.

n) a § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
81. Čl. 2 ods. 1 písm. l) VZN č. 9/2020 upravuje zákaz budiť verejné pohoršenie na verejných
priestranstvách, najmä hlasným nadávaním, pľuvaním, krikom, gestikuláciou či inými vulgárnymi
prejavmi. Uvedené konanie však už je právnym poriadkom výslovne regulované v § 47 ods. 1 písm.
c) zákona o priestupkoch, podľa ktorého priestupku sa dopustí ten, kto vzbudí verejné pohoršenie.

Obec teda svojím VZN nielenže duplikuje, ale do určitej miery aj modifikuje zákonné skutkové podstaty
konania, čo je v rozpore s princípom zákonnosti a presného vymedzenia práv a povinností. Obdobne
čl. 2 ods. 1 písm. n) VZN, upravujúci zákaz hlučného, vulgárneho správania a rušenia pokoja, zasahuje
do priestoru upraveného § 47 ods. 1 písm. b) a c) zákona o priestupkoch, ktorý už upravuje porušenie
nočného kľudu a vzbudenie verejného pohoršenia. Aj v tomto prípade obec prekročila svoju pôsobnosť

tým, že si osvojila právomoc vytvárať nové skutkové podstaty priestupkov alebo modifikovať tie, ktoré
upravuje zákon.
82. Čl. 2 ods. 1 písm. p) VZN č. 9/2020 zakazuje propagovať a rozširovať zakázané produkty, alebo
propagovať a zobrazovať či znázorňovať sexuálne symboly, nahotu a pornografiu. Uvedené oblasti sú
primárne predmetom trestnoprávnej regulácie, ktorú upravuje Trestný zákon. Pokiaľ konanie napĺňa

znaky trestného činu, jeho posúdenie je už subsumované pod trestnoprávnu úpravu, a obec tak nemá
priestor zavádzať paralelné alebo odlišné normy. Ak by obec len opakovala znenie zákona, išlo by síce
o nadbytočnú, ale formálne nie nezákonnú úpravu; v tomto prípade však obec konanie modifikovala tak,
že mu priradila vlastné znaky protiprávnosti, čo môže viesť k zmätočnosti výkonu verejnej správy a k
zdanlivej konkurencii skutkových podstát medzi priestupkovým a trestným právom a právnou úpravou

VZN.
83. Súd sa stotožňuje s námietkou prokurátora, že uvedené ustanovenia VZN č. 9/2020 modifikujú či
menia skutkové podstaty protiprávnych konaní upravené v zákone o priestupkoch, Trestnom zákone a
Cestnom zákone, čím dochádza k prekročeniu zákonnej pôsobnosti obce. Obec totiž nie je oprávnená
vytvárať nové skutkové podstaty priestupkov, meniť zákonné znaky protiprávneho konania ani vstupovať

do regulácie konaní vyhradených štátnym orgánom. Týmto postupom obec porušila § 4 ods. 5 písm. a)
bod 5 v spojení s § 4 ods. 3 písm. n) a § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
84. Súd preskúmal ustanovenia čl. 3 ods. 1 a ods. 2 VZN č. 9/2020 obce Liptovská Porúbka v medziach
uplatnených žalobných námietok prokurátora a dospel k záveru, že tieto námietky sú v celom rozsahu
dôvodné. Podľa § 4 ods. 3 písm. n) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je obec oprávnená

prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia upravovať iba tie spoločenské vzťahy, ktoré patria do
jej originálnej pôsobnosti alebo ktoré jej boli výslovne zverené osobitným zákonom. V zmysle § 6 ods. 1
a 2 uvedeného zákona môže obec ukladať povinnosti adresátom nariadenia len na základe zákonného
splnomocnenia a iba v rozsahu ním vymedzenom. Z týchto ustanovení vyplýva požiadavka, aby obec
pri tvorbe VZN rešpektovala hranice svojej samosprávnej právomoci a nevstupovala do vzťahov, ktoré

sú právnym poriadkom zverené do pôsobnosti iných právnych odvetví, najmä súkromného práva.
85. Napadnuté ustanovenia čl. 3 ods. 1 a ods. 2 VZN č. 9/2020 ukladajú tzv. zodpovednej osobe
povinnosť vykonávať chov hospodárskych a spoločenských zvierat len tak, aby „nad mieru primeranú
pomerom“ neobťažovala susedov hlukom, pachom či vnikaním zvierat na cudzie nehnuteľnosti,
a ďalej stanovujú povinnosť zdržať sa na vlastnej nehnuteľnosti činností, ktoré môžu mať rušivý

charakter, ako je hlučné či vulgárne správanie, hlučné spievanie, reprodukovaná hudba alebo prevádzka
motorových vozidiel neprimeraným spôsobom. Tieto povinnosti sú však svojím obsahom typickými
súkromnoprávnymi povinnosťami vlastníka nehnuteľnosti, ktoré právny poriadok komplexne upravuje v
§ 127 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie zakotvuje povinnosť vlastníka zdržať sa konania,ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného, a výslovne uvádza obťažovanie hlukom,
prachom, dymom, pachom, vibráciami, vnikaním zvierat či svetlom, pričom poskytuje aj zákonný režim
ochrany prostredníctvom súdneho konania alebo postupu podľa § 5 Občianskeho zákonníka.

86. Z uvedeného je zrejmé, že obec Liptovská Porúbka sa napadnutými ustanoveniami pokúsila
regulovať susedské vzťahy a ukladať vlastníkom a užívateľom nehnuteľností povinnosti už upravené
v súkromnom práve. Takýto zásah však nemá oporu v žiadnom osobitnom zákonnom splnomocnení.
Obec nie je oprávnená regulovať výkon vlastníckeho práva a ukladať povinnosti súkromnoprávnym
subjektomvrozsahu,ktorýjezverenýObčianskemuzákonníkuarozhodovacejprávomocisúdov.Súdsa

preto stotožňuje s právnym názorom prokurátora, že predmetné ustanovenia predstavujú neoprávnený
normotvorný zásah do občianskoprávnych vzťahov, ktorý prekračuje rámec zákonnej pôsobnosti obce
a je v rozpore s § 4 ods. 3 písm. n), § 6 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 zákona o obecnom
zriadení. Obec týmto spôsobom vytvorila nové a zákonom neustanovené povinnosti, ktoré nemajú
oporu v právnom poriadku a zasahujú do výkonu vlastníckych a užívacích práv spôsobom, ktorý zákon
nepripúšťa.

87. Súd taktiež preskúmal i ustanovenie čl. 3 ods. 3 VZN č. 9/2020, podľa ktorého je zodpovedná
osoba povinná zabezpečiť, aby sa na nehnuteľnosti nevykonávali činnosti, ktoré predstavujú požiarne,
hygienické alebo iné riziko vzniku akejkoľvek škody pre vlastníkov priamo či nepriamo susediacich
nehnuteľností alebo pre ich majetok. Uvedené ustanovenie explicitne smeruje k regulácii oblasti
protipožiarnej bezpečnosti a súvisiacich rizík, ktorá je však v právnom poriadku komplexne upravená

zákonom č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) tohto zákona je
fyzická osoba povinná zabezpečiť, aby sa pri uskutočňovaní stavby, pri jej užívaní a pri zmene jej
užívaniadodržiavalipožiadavkynaprotipožiarnubezpečnosťstavby,pričomtietopožiadavkyustanovuje
všeobecne záväzný právny predpis vydaný ministerstvom.
88. Z uvedenej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že ide o oblasť preneseného výkonu štátnej správy,

kde obec nie je oprávnená sama vytvárať nové povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám nad
rámec zákona. Právny poriadok v tejto oblasti neumožňuje obci dopĺňať alebo rozširovať povinnosti
vyplývajúce zo zákona o ochrane pred požiarmi, ani ukladať ich všeobecne záväzným nariadením.
Napadnutým ustanovením obec prekročila hranice svojej pôsobnosti a konala ultra vires, keďže bez
zákonného splnomocnenia zasiahla do regulácie bezpečnostných požiadaviek upravených osobitnými

právnymi predpismi. Týmto postupom došlo k porušeniu § 4 ods. 3 písm. n), § 6 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 5
písm. a) bod 5 zákona o obecnom zriadení, ktoré obci ukladajú povinnosť rešpektovať zákonný rámec
pri určovaní práv a povinností fyzických a právnických osôb.
89. Súd sa zaoberal aj ustanovením čl. 4 ods. 3 VZN č. 9/2020, podľa ktorého kontrolnú činnosť
nad dodržiavaním nariadenia vykonáva starosta obce, poslanci obce a zamestnanci obce poverení

starostom obce. Takáto právna úprava nie je v súlade so zákonom. Kontrolná činnosť môže byť zo strany
obce vykonávaná výlučne v rozsahu, v akom jej to umožňuje zákon, a len vo vzťahu k tým povinnostiam,
ktoré môže obec v medziach svojej pôsobnosti platne ustanoviť. V prípade porušenia povinností
vyplývajúcich zo všeobecne záväzného nariadenia sa fyzická osoba dopúšťa priestupku podľa § 48
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, pričom v zmysle § 52 ods. 1 tohto zákona je príslušný na konanie

okresný úrad a v blokovom konaní môže rozhodovať obec v rozsahu ustanovenom zákonom. Zákon
však žiadnym spôsobom neoprávňuje starostu, poslancov ani zamestnancov obce vykonávať kontrolnú
činnosť nad fyzickými alebo právnickými osobami v rozsahu zakotvenom v napadnutom ustanovení,
ani vyvodzovať sankčnú zodpovednosť z porušenia povinností. Ustanovením čl. 4 ods. 3 VZN obec
prekročila zákonom dané splnomocnenie, keď vytvorila vlastný systém kontrolných orgánov, ktorý nemá

oporu v žiadnom právnom predpise. Takáto úprava je v rozpore so zásadou zákonnosti výkonu verejnej
správy, ktorá vyžaduje, aby orgány obce konali len v medziach a spôsobom ustanoveným zákonom.
90. Súd preto dospel k záveru, že čl. 3 ods. 3 a čl. 4 ods. 3 VZN č. 9/2020 nie sú v súlade so zákonom,
keďže upravujú oblasti, v ktorých obec nemá normotvornú pôsobnosť, ukladajú povinnosti bez zákonnej
opory a vytvárajú mechanizmy kontroly, ktoré nie sú zakotvené v právnom poriadku. Aj tieto ustanovenia

sú teda v rozpore s § 4 ods. 3 písm. n), § 6 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 zákona o obecnom
zriadení.
91. Správny súd záverom zároveň poukazuje na znenie § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. upravujúce
normotvornú právomoc obcí vo veciach územnej samosprávy, podľa ktorého je v kompetencii obcí
vydávať nariadenia vo veciach územnej samosprávy „ktoré však nesmú byť v rozpore s Ústavou SR,

ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada
SE a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom“ a s ohľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, zároveň upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona
č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene adoplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon č. 400/2015 Z. z.“). Podľa tohto ustanovenia vyváženosť
právneho poriadku predpokladá zosúladenie všetkých jeho súčastí, pričom zosúladenie predpokladá
súlad právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. Súd poukazuje

aj na zásadu proporcionality regulácie, ktorá predstavuje jeden z limitov normotvornej pôsobnosti obcí.
Povinnosti ukladané občanom musia byť primerané sledovanému cieľu a majú byť uplatňované len v
rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie verejného poriadku. Zásada proporcionality zároveň vyžaduje,
aby regulácia bola viazaná na konkrétne miesta a konkrétne činnosti, ktoré majú preukázanú schopnosť
narušiť verejný poriadok. Všeobecné a široko formulované zákazy a povinnosti, ktoré nie sú naviazané

na konkrétne časové alebo miestne podmienky a ktoré zasahujú do práv fyzických a právnických osôb
nad rozsah nevyhnutný na ochranu verejných záujmov, odporujú tejto zásade a prekračujú rámec
samosprávnej normotvorby.
92. Vzhľadom k tomu, že správny súd vyslovil nesúlad čl. 2 ods. 1 písm. b, c, d, e, f, g, h, j, l, n, o,
p, čl. 2 ods. 2, ods. 3, čl. 3 ods. 1., ods. 2, ods. 3, čl. 4 ods. 3 s ust. § 4 ods. 5 písm. a) bod 5 s
poukazom na § 4 ods. 3 písm. n), 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov, dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, strácajú čl. 2 ods. 1 písm.
b, c, d, e, f, g, h, j, l, n, o, p, čl. 2 ods. 2, ods. 3, čl. 3 ods. 1., ods. 2, ods. 3, čl. 4 ods. 3 VZN 9/2020
účinnosť. Správny súd dáva do pozornosti žalovaného § 367 ods. 3 SSP, podľa ktorého je žalovaný
povinný do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu o vyslovení
nesúladu, uviesť dotknuté články VZN č. 9/2020 vydaného vo veciach územnej samosprávy do súladu

so zákonom a vo veciach plnenia úloh štátnej správy do súladu so zákonom, nariadením vlády a
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy;
inak všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie po šiestich mesiacoch
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu podľa odseku 1 strácajú platnosť.
93. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 170 pís. c) SSP tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania, pretože konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora, ktorý
podal správnu žalobu, pretože nebolo vyhovené jeho protestu.
94. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerov hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Uznesenie je právoplatné doručením (§ 151 ods. 2 SSP).

Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP].
Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods.
3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.